{"guid": "ussr:6887ab3c-169d-42d6-a5a1-17b3cca221df", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.186.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 186/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 186/2018 z 22. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 22. mája 2018, sp. zn. III. ÚS 186/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.186.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-05-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6887ab3c-169d-42d6-a5a1-17b3cca221df", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.186.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.186.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.186.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 186/2018-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, t. č. v Ústave na\n\nvýkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, vo veci namietaného porušenia práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nOkresného súdu Komárno sp. zn. 1 T 36/2014 z 12. marca 2015, rozsudkom Krajského súdu\nv Nitre sp. zn. 4 To 49/2015 z 28. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Tdo 54/2016 z 18. augusta 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra\n2016 doručená sťažnosť\n\n, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody\n\nHrnčiarovce nad Parnou (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému\nsúdu 29. marca 2017, ktorou namietal porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného\n\nsúdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 36/2014 z 12. marca 2015, rozsudkom\nKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 49/2015 z 28. mája 2015\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n5 Tdo 54/2016 z 18. augusta 2016 (ďalej spolu aj „namietané rozhodnutia“).\n2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a obsahu namietaných rozhodnutí ústavný súd\nzistil, že sťažovateľ bol namietaným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 36/2014\nz 12. marca 2015 uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208\nods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a j)\nTrestného zákona (bod 1 rozsudku) a zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného\nzákona (bod 2 rozsudku). Okresný súd okrem iného uložil sťažovateľovi tzv. samostatný\ntrest za skutok v bode 1 rozsudku, a to trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov a súhrnný\ntrest vo výmere 2 rokov za skutok v bode 2 rozsudku.\nZároveň okresný súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste, ktorý\nbol sťažovateľovi uložený trestným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda z 20. mája\n2013 sp. zn. 1 T 86/2013, a to v súvislosti s uložením súhrnného trestu, keďže trestný čin\nvydierania podľa bodu 2 rozsudku spáchal sťažovateľ skôr, ako bol súdom prvého stupňa\nvyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin (t. j. trestný rozkaz sp. zn.\n1 T 86/2013).\n3. Po odvolaní sťažovateľa rozhodoval v jeho trestnej veci krajský súd napadnutým\nrozsudkom sp. zn. 4 To 49/2015 z 28. mája 2015, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého\nstupňa vo výroku o trestoch uložených obžalovanému. Krajský súd okrem iného uložil\nsťažovateľovi po zistení poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písm. l) a n) Trestného\nzákona a priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písm. m) Trestného zákona za skutok\nuvedený v bode 1 rozsudku okresného súdu (zločin týrania blízkej a zverenej osoby) trest\nodňatia slobody na 9 rokov a 6 mesiacov a za zločin uvedený v bode 2 rozsudku okresného\nsúdu (zločin vydierania) mu krajský súd uložil súhrnný trest odňatia slobody 2 roky.\nKrajský súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste, ktorý bol\nsťažovateľovi uložený trestným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.\n1 T 86/2013 z 20. mája 2013.\n\n2\n\n4. Následne v trestnej veci sťažovateľa rozhodoval najvyšší súd o podanom dovolaní.\nDovolanie sťažovateľa bolo napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tdo 64/2016 z 18. augusta\n2016 odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, keďže neboli splnené dôvody\ndovolania.\n5. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že bolo porušené jeho právo na obhajobu, a to tak,\nže v prípravnom konaní bol vypočutý vyšetrovateľom v nemocnici počas toho, keď mal\notras mozgu, nebol mu od začiatku trestného stíhania ustanovený tlmočník, hoci je\nmaďarskej národnosti a nevie dobre po slovensky. Sťažovateľ uviedol, že pri vyšetrovaní\nzločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona nebol k tomuto obvineniu nikdy\nvypočutý a ani v tomto trestnom stíhaní mu nebolo poskytnuté právo na obhajobu. Zároveň\nsťažovateľ tvrdí, že bol svojím právnym zástupcom a vyšetrovateľom navádzaný, aby\nsa priznal pod prísľubom trestu maximálne v trvaní 5 rokov.\n6. Sťažovateľ tvrdí, že prvostupňový aj druhostupňový súd porušili jeho právo na\nspravodlivé súdne konanie a právo na obhajobu pri ukladaní trestu pre zločin týrania blízkej\na zverenej osoby, keď mu bol uložený trest s použitím ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného\nzákona, podľa ktorého sa dolná hranica trestnej sadzby zvyšuje o polovicu pri opätovnom\nspáchaní zločinu. Okresný súd, ako aj krajský súd totiž pri ukladaní trestu vzali do úvahy\ntrestný rozsudok sp. zn. 2 T 33/93, a to napriek tomu, že sťažovateľ podal žiadosť\no zahladenie tohto odsúdenia ešte pred vynesením rozsudku a na tento účel žiadal\no odročenie pojednávania. Zároveň sa sťažovateľ domnieva, že okresný súd, ako aj krajský\nsúd pochybili, keď mu uložili samostatný trest za zločin týrania blízkej a zverenej osoby\na ďalší súhrnný trest za zločin vydierania. Tieto skutky boli podľa sťažovateľa spojené\ndo jedného konania, a preto tieto skutky spáchal v jednočinnom súbehu, a tak mu mal byť\nuložený jeden trest. Navyše, uloženie súhrnného trest dvoch rokov popri druhom\nsamostatnom treste vo výmere 9 rokov a 6 mesiacov nemá podľa sťažovateľa význam ani\núčel a na jeho prevýchovu postačuje trest odňatia slobody v dlhšej výmere.\n7. Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol: „nie som znalý práva a ani právnych\npostupov ohľadne podania sťažnosti na Ústavný súd SR. Nachádzam sa vo výkone trestu\n\n3\n\nodňatia slobody a nemám advokáta. Žiadam ústavný súd o pridelenie advokáta pre moje\npodanie sťažnosti v konaní pred Ústavným súdom SR.“\n8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto\nrozhodol:\n„Mojou sťažnosťou sa domáham, aby Ústavný súd SR vyriekol porušenie mojich\npráv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušil rozhodnutia OS Komárno zo dňa 12. Marca 2015\nsp. zn. 1 T 36/2014, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/49/2015 z 28.5.2015 ako (aj)\nrozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Tdo 54/2016 z 18. augusta 2016 a následne prikázal podľa\nvlastného uváženia.“\nII.\n9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\n\n4\n\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený\nverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,\nvzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspoločnosti.\nIII.\n13. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že namietaným rozsudkom\nokresného súdu sp. zn. 1 T 36/2014 z 12. marca 2015, namietaným rozsudkom krajského\nsúdu sp. zn. 4 To 49/2015 z 28. mája 2015 a namietaným uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 5 Tdo 54/2016 z 18. augusta 2016 došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď súdy nesprávne aplikovali § 38 ods. 5 Trestného\nzákona pri ukladaní trestu a prihliadali na jeho 22 rokov staré odsúdenie Okresným súdom\nKomárno sp. zn. 2 T 33/93, ktoré bolo následne zahladené. Súdy mali pochybiť, keď mu\nuložili samostatný trest vo výmere 9 rokov a 6 mesiacov a ďalší súhrnný trest vo výmere\n2 rokov,\n\nkeďže\n\nsťažovateľ\n\nje\n\npresvedčený,\n\nže\n\nskutky\n\nspáchal\n\nv jednočinnom\n\nsúbehu. Navyše, súdy mali od uloženia súhrnného trestu vo výmere 2 rokov upustiť, keďže\nna prevýchovu sťažovateľa postačuje trest vo výmere 9 rokov a 6 mesiacov. Sťažovateľ\nnamietal aj porušenie svojho práva na obhajobu, keď bol v nemocnici vypočúvaný\nvyšetrovateľom počas hospitalizácie pre otras mozgu a bez tlmočníka. Sťažovateľ namietal,\nže k zločinu vydierania nebol nikdy vypočutý a že jeho obhajca a vyšetrovateľ ho pod\nprísľubom miernejšieho trestu navádzali, aby sa priznal.\n\n5\n\n14. Sťažovateľ v konaní nie je zastúpený právnym zástupcom, no v sťažnosti žiada\no ustanovenie obhajcu v konaní pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť\npristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu sťažnosti v prvom rade k preskúmaniu\ntoho, či je daná právomoc ústavného súdu, a k zisteniu, či v prípade sťažnosti sťažovateľa\nnie je daný dôvod jej odmietnutia z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Jednou z podmienok\npre ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom je totiž zistenie, že nejde\no zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (III. ÚS 588/2015,\nIII. ÚS 708/2017).\nÚstavný súd môže rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred\nústavným súdom, len ak zistí, že sú kumulatívne splnené tri podmienky, a to (i) žiadosť\no ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii)\nnejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.\nAk po preskúmaní obsahu žiadosti dospeje ústavný súd k záveru, že v danom prípade\nnie je daná právomoc ústavného súdu, alebo zistí, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne\nneopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu\nústavnosti a nie je splnený jeden z predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu\nv konaní pred ústavným súdom. V takom prípade nemožno žiadosti o ustanovenie právneho\nzástupcu vyhovieť.\n15. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa sťažnosť vykazovala\nviaceré nedostatky obsahových náležitostí, avšak ústavný súd nepovažoval za potrebné\nvyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania, keďže obsahovo bola sťažnosť do tej miery\nzrozumiteľná, aby umožnila ústavnému súdu realizovať ústavný prieskum (m. m.\nIII. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015).\nA. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa rozsudkom okresného súdu\nsp. zn. 1 T 36/2014 z 12. marca 2015\n16.\n\nPokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa okresným\n\nsúdom, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127\nods. 1 ústavy nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže\n\n6\n\nproti nemu bol prípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil,\na krajský súd o ňom rozhodol. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto\nčasti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02, III. ÚS 94/2011\na iné).\nB. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 4 To 49/2015 z 28. mája 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Tdo 54/2016 z 18. augusta 2016\n17. Ústavný súd vzhľadom na sťažovateľom podané dovolanie proti rozsudku\nkrajského súdu z 28. mája 2015 a uznesenie najvyššieho súdu z 18. augusta 2016, ktorým\nnajvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bez\npreskúmania veci, považoval za zachovanú lehotu na podanie sťažnosti aj vo vzťahu\nk rozsudku krajského súdu z 28. mája 2015 a predbežne posúdil možnosť porušenia práv\nsťažovateľa týmto rozsudkom krajského súdu, ako aj sťažovateľom namietaným uznesením\nnajvyššieho súdu z 18. augusta 2016 (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské\npráva vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99).\n18. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, ak namietaným postupom orgánu alebo rozhodnutím verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným\nprávom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej\nmoci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán\n(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav\ntakú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne\nneopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\n\n7\n\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež\nnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n19. Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne\noprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory\nvšeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili\nskutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).\n20. Krajský súd v napadnutom rozsudku posúdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako\nnáležite odôvodnené vo vzťahu k skutkovým zisteniam, ako aj právnej kvalifikácii konania\nobžalovaného (sťažovateľa) a dospel k rovnakým vecným a právnym záverom. Vzhľadom\nna skutočnosť, že okresný súd prijal vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 7 Trestného\nporiadku o jeho vine, vykonal dokazovanie podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku len\nv rozsahu výroku o treste a výroku o ochrannom opatrení. V podstatnej časti odôvodnenia\nkrajský súd uviedol:\n„Pri skúmaní výroku o treste, odvolací súd zistil, že súd I. stupňa správne\nobžalovanému ukladal tzv. samostatný trest podľa § 208 odsek 2 Trestného zákona a to za\nskutok v bode 1/ napadnutého rozsudku. Súčasne správne pri ukladaní tohto trestu použil\nustanovenie § 38 odsek 5 Trestného zákona, pretože obžalovanému ukladal trest pri\nopätovnom spáchaní zločinu. Je potrebné uviesť, že o zahladení odsúdenia Okresným\nsúdom Komárno pod sp. zn. 2T/33/93 nebolo rozhodnuté ani súdom I. stupňa a správne na\nto poukázal prokurátor vo svojom vyjadrení, že nie je zákonný dôvod, pre ktorý by pri\nukladaní trestu nemalo byť prihliadnuté na toto nezahladené odsúdenie obžalovaného.\nPochybil však, keď obžalovanému ukladal trest len podľa ustanovenia § 38 odsek 2\nTrestného zákona a to z dôvodu, že obžalovanému nepriznal aj poľahčujúcu okolnosť podľa\n\n8\n\n§ 36 písmeno n/ Trestného zákona (napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti, pozn.).\nObžalovaný na hlavnom pojednávaní, pred začatím dokazovania, po poučení v intenciách\n§ 257 odsek 1 Trestného poriadku vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutkov uvedených\nv obžalobe a jeho vyhlásenie po primeranom postupe podľa Trestného poriadku súd prijal\npostupom podľa § 257 odsek 7 Trestného poriadku a následne vykonal len dokazovanie\nsúvisiace s výrokom o treste a ochrannom opatrení... Aplikáciu tejto poľahčujúcej okolnosti\nmožno priznať aj v prípade, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobí vyhlásenie\no uznaní viny, pretože tým podstatne uľahčí súdne konanie tým, že súd I. stupňa nemusí\nvykonávať, v danom konkrétnom prípade, rozsiahle kovanie týkajúce sa viny.“. Po priznaní\ntejto poľahčujúcej okolnosti a zohľadnení predchádzajúceho odsúdenia sťažovateľa uložil\nkrajský súd v napadnutom rozsudku trest odňatia slobody 9 rokov a 6 mesiacov.\nVo vzťahu k uloženiu súhrnného trestu krajský súd uviedol: „Správne tiež súd\nI. stupňa za skutok pod bodom 2/ napadnutého rozsudku ukladal obžalovanému trest\nsúhrnný, avšak opätovne pri ukladaní tohto trestu nepoužil poľahčujúcu okolnosť uvedenú\nv § 36 písmeno n/ Trestného zákona (pozn. napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti)\na nesprávne priznal obžalovanému priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písmeno h/ (pozn.\nspáchanie viacerých trestných činov) Trestného zákona, pretože spáchanie viacerých\ntrestných činov je u obžalovaného zohľadnené pri uložení trestu podľa § 41 odsek 2\nTrestného zákona.“ Krajský súd preto za zločin vydierania uložil sťažovateľovi súhrnný\ntrest odňatia slobody 2 roky.\n21. Následne ústavný súd preskúmal aj obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 54/2016 z 18. augusta 2016, ktorým bolo dovolanie\nsťažovateľa odmietnuté bez preskúmania veci pre nesplnenie dovolacích dôvodov, a zistil,\nže dôvody dovolania sťažovateľa sú totožné s odôvodnením sťažnosti sťažovateľa v konaní\npred ústavným súdom (zhrnuté v bode 13 tohto rozhodnutia). Najvyšší súd sa v podstatnej\nčasti odôvodnenia napadnutého uznesenia s týmito námietkami sťažovateľa vysporiadal,\nkeď uviedol:\n„Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného\ndovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv\nobvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní\n\n9\n\na súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6\nods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku\nupravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách\ntrestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným\nspôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe nezakladá\ndovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie cit. § 371 ods. 1 písm. c/ Tr.\npor. je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom\nje spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade,\nkeď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody\npovinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv\nobvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom.\nV predmetnej trestnej veci nastali dôvody povinnej obhajoby v zmysle ustanovenia\n§ 37 ods. 1 Tr. por. vzatím obvineného do väzby na základe uznesenia sudcu pre prípravné\nkonanie Okresného súdu Komárno z 15. októbra 2013, sp. zn. 1 Tp 27/2013, pričom\nobvinenému bol v ten istý deň ustanovený obhajca\n\n, ktorý sa následne\n\nzúčastňoval úkonov trestného konania. Obhajca pristupoval k obhajobe obvineného aktívne,\nzúčastňoval sa väčšiny výsluchov, ako aj hlavných pojednávaní a podával návrhy, teda\ndohliadal na uplatňovanie práv obvineného. Orgány činné v trestnom konaní a súdy v tomto\nsmere poskytli adekvátny priestor na realizáciu práva obvineného na obhajobu a tento\npriestor bol zo strany obhajoby využitý. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že\nobvinenému bolo umožnené uplatnenie práva zvoliť si obhajcu už v čase pred vzatím\ndo väzby, kedy bol o svojom práve riadne poučený pri zadržaní (č. 1. 16) a pri výsluchoch\npred vyšetrovateľom (č. í. 35) a pred sudcom pre prípravné konanie (č. I. 22). Obvinený\nsi obhajcu nezvolil a do zápisníc o výsluchoch výslovne uviedol, že si obhajcu nevolí, resp.\nbude vypovedať bez obhajcu. V tomto smere dovolací súd pochybenia nezistil.\nPokiaľ ide o námietku ohľadne absencie tlmočníka, zo zápisníc o výsluchu\nobvineného z 13. októbra 2013 a 29. januára 2014 vyplýva, že obvinený tlmočníka nežiadal\na ani nenamietal nesprávnu protokoláciu napriek tomu, že pri druhom výsluchu bol\nprítomný obhajca obvineného. Nakoľko obvinený uviedol, že bude vypovedať v slovenskom\n\n10\n\njazyku aj pred sudcom pre prípravné konanie (č. 1. 22), dovolací súd považoval námietku\nobvineného za nedôvodnú. Vo vzťahu k výsluchu obvineného z 13. októbra 2013 je naopak\nnutné prisvedčiť námietke obvineného o pochybení vyšetrovateľa, ktorý obvineného vypočul\nv dobe, keď trpel otrasom mozgu. Vyšetrovateľ pritom nevyžiadal od ošetrujúceho lekára\nvyjadrenie, či obvinený je schopný výsluchu. Na druhej strane výpoveď obvineného nemala\nvplyv na zákonnosť celého konania a získaných dôkazov, nakoľko bola zhojená ďalšími\nvýsluchmi obvineného v prípravnom konaní a v konaní pred súdom, pričom pre rozhodnutie\nsúdu nebola daná výpoveď, z dôvodu vyhlásenia obvineného o vine podľa § 257 ods. 4\npísm. b/ Tr. por., podstatná.\nTaktiež nie je v súlade so skutočnosťou tvrdenie obvineného o jeho nevypočutí\nk trestnému činu vydierania. Obvinenému\n\nbolo uznesením vyšetrovateľa\n\nPolicajného zboru, odbor kriminálnej polície, Komárno, zo 4. decembra 2013, CVS: ORP802/OVK-KN-2013 vznesené obvinenie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák.,\nktoré mu bolo doručené 10. decembra 2013. Obvinený podal proti uzneseniu sťažnosť,\nv ktorej uviedol, že nikoho nevydieral a všetky obvinenia sú klamstvom. Následne sa\nobvinený počas výsluchu konanom 29. januára 2014 priznal k spáchaniu oboch skutkov\ns tým, že svojej družke - poškodenej\n\npovedal, že ak ona alebo jej\n\nrodičia nahlásia na políciu jej zbitie, všetkých zabije. Zároveň vyhlásil, že svoje konanie\nľutuje. Navyše obvinený na hlavnom pojednávaní konanom 5. júna 2014 urobil vyhlásenie\no vine v zmysle § 257 ods. 4 písm. b/ Tr. por. (č. l 342). Vzhľadom k tomu, že obvinený\nsúhlasil so zmenou senátu a nežiadal opakovať žiadne dôkazy (č. l. 435), súd prvého stupňa\nmohol prihliadnuť na jeho predchádzajúce vyhlásenie. Z uvedeného teda vyplýva, že\nobvinený mal možnosť sa vyjadriť k trestnému činu vydierania a toto právo aj využil.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nebol daný.“\n22. K nesprávnej aplikácii ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona a uloženia\ndvoch trestov, ktoré sťažovateľ namietal, najvyšší súd uviedol:\n„Dovolací súd po preštudovaní spisového materiálu dospel k záveru, že súdy nižšieho\nstupňa postupovali správne, keď obvinenému uložili za spáchané skutky dva tresty.\nObvinený sa skutku pod bodom 1/ rozsudku (zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby)\ndopustil v období od jesene 2011 do 12. októbra 2013, kedy bol trestný čin dokonaný,\n\n11\n\na skutku pod bodom 2/ rozsudku (zločin vydierania) 28. júna 2011. Vzhľadom na to, že\nobvinený nespáchal jedným skutkom viac trestných činov, ale sa dopustil viacerých skutkov,\nnemožno vzťah medzi skutkami posúdiť ako jednočinný súbeh. Na uvedené nemá vplyv\nspojenie trestných stíhaní na spoločné konanie.\nMedzi spáchaním skutkov bol obvinenému doručený trestný rozkaz Okresného súdu\nDunajská Streda z 20. mája 2013 (doručený 28. mája 2013 a právoplatný 7. júna 2013),\nsp. zn. 1 T 86/2013, ktorý predstavuje hranicu deliacu súbeh od recidívy. Skutok pod bodom\n2/ rozsudku bol potom vo vzťahu k trestnému rozkazu vo viacčinnom súbehu, pričom súd\nodsudzoval obvineného za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa\nvyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Z tohto dôvodu obvinenému ukladal\nsúhrnný trest a súčasne v zmysle § 42 ods. 1 Tr. zák. zrušil výrok o treste z trestného\nrozkazu. Nakoľko trestný rozkaz nadobudol 7. júna 2013 právoplatnosť, od tohto okamihu\nbolo potrebné všetky ďalšie prípadné skutky obvineného posudzovať ako recidívu. Preto\nsúdy postupovali správne, keď obvinenému uložili za zločin týrania blízkej osoby a zverenej\nosoby samostatný trest, a to aj za použitia ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák. Na prihliadnutie,\nresp. neprihliadnutie na predchádzajúce spáchanie zločinu nemá vplyv dĺžka uplynutej\ndoby, ale zahladenie odsúdenia. V čase rozhodovania súdov nebolo odsúdenie Okresným\nsúdom Komárno z 8. apríla 1993, sp. zn. 2T 33/93, zahladené. Aj keď v súčasnosti je\npredmetné odsúdenie zahladené, nemá to dosah na zákonnosť uloženého trestu vo výmere\n9 rokov a 6 mesiacov. Krajský súd obvinenému uložil trest v zákonom ustanovenej sadzbe,\nkeď za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 2 Tr. zák. účinného\nv čase ukladania trestu je trestná sadzba 7 rokov až 15 rokov. I podľa názoru dovolacieho\nsúdu je takto uložený trest, s ohľadom na osobu obvineného, okolnosti spáchania skutku,\npočet a vek poškodených, primeraný. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť,\nže odvolací súd pri úprave trestu nesprávne vypočítal dolnú hranicu trestnej sadzby, ktorá\nmala byť vo výške 9 rokov a 10 mesiacov. Avšak z dôvodu podania dovolania iba v\nprospech obvineného, nebolo možné túto chybu napraviť.\nDovolací súd nezistil pochybenie ani vo vzťahu k súhrnnému trestu vo výmere\n2 rokov, ktorý bol uložený v súlade so zákonom. Upustenie od uloženia súhrnného trestu nie\nje právom obvineného, ale oprávnením súdu. Je plne na úvahe súdu, či iný uložený trest\n\n12\n\npovažuje za dostatočný na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa a z tohto dôvodu od\nsúhrnného trestu.\nAni dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. nebol daný.“\n23. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj odôvodnenie\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa dostatočne a relevantne zaoberali všetkými\nnámietkami sťažovateľa v takom rozsahu, ktorý umožňuje ústavnému súdu konštatovať, že\nsťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Závery\nkrajského súdu a najvyššieho súdu a spôsob, akým konajúce súdy v trestnej veci\nsťažovateľa aplikovali ustanovenia Trestného poriadku a Trestného zákona pri ukladaní\ntrestu, sa z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené alebo\nsvojvoľné, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu\nk sťažovateľom označenému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia ústavne súladným spôsobom\nzodpovedal všetky námietky sťažovateľa, ktoré sú totožné s jeho námietkami tvoriacimi\nobsah ústavnej sťažnosti v tomto konaní a ústavný súd nemá ústavne relevantný dôvod\ndo týchto záverov najvyššieho súdu vstupovať.\n24. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na\nspravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho\nhľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého\nrozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.\n25. Vzhľadom na uvedené preto dospel ústavný súd k záveru, že napadnutými\nrozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v prípade sťažovateľa nedošlo\nk porušeniu jeho práva podľa čl. 6 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n13\n\n26. Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) ústavný súd môže\nustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká\nosoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie\nnároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu\nv konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto\npredpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť\n(m. m. III. ÚS 265/2014).\n27. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd uzatvára, že v danom prípade\nu sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred\nústavným súdom. Z obsahu sťažnosti a výsledku jej preskúmania ústavným súdom je totiž\npodľa ústavného súdu (ako to vyplýva z časti III tohto uznesenia) zrejmé, že v danom\nprípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m.\nIII. ÚS 265/2014).\n28. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu\nv konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu\nústavný súd nevyhovel.\n29. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 22. mája 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trest-ukladanie trestov", "trest-súhrnný", "trest-odňatia slobody", "trest-poľahčujúce a priťažujúce okolnosti"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:46491baa-7260-462e-b02c-70b5822f217a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.708.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 708/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 708/2017 z 28. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-28", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.708.2017.1"}, {"guid": "ussr:c04e0a88-34c2-4fd5-aa56-462caca2f347", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 588/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 588/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 195, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.588.2015.1"}, {"guid": "ussr:730224cc-a281-4035-8dc9-95c9333715f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 265/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 265/2014 z 24. 4. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-04-24", "citacie_n": 462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:730224cc-a281-4035-8dc9-95c9333715f1"}, {"guid": "ussr:7edc4166-fbb9-48e5-983b-8b5a98be7d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 311/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 311/2012 z 22. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-22", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7edc4166-fbb9-48e5-983b-8b5a98be7d0d"}, {"guid": "ussr:e3e13e4d-4f2f-4498-929e-6001fe3a05ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 94/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 94/2011 z 2. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-02", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e3e13e4d-4f2f-4498-929e-6001fe3a05ac"}, {"guid": "ussr:2df3d0af-fcc3-4aa6-b89e-07c7faf6b319", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 337/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 337/08 z 26. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-26", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2df3d0af-fcc3-4aa6-b89e-07c7faf6b319"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:c0eb1697-12c9-400c-9259-11b45e0a2314", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 20/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 20/03 z 29. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-29", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0eb1697-12c9-400c-9259-11b45e0a2314"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:75f3c1e6-6669-4024-933f-b3dda1ddf9e0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 70/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 70/02 z 23. 5. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-05-23", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75f3c1e6-6669-4024-933f-b3dda1ddf9e0"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "0c61ff04-094d-4e40-8163-ccea50f57ef2:dc814b79-8fd8-4a9d-85da-fbeee7abfd2e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6714010340.1", "spisova_znacka": "4To/49/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4To/49/2015 z 15. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-12-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6714010340.1"}], "citovane_v": []}