{"guid": "ussr:a72f8d9a-060b-4094-8700-f0260ee9a05e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.181.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 181/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 181/2018 z 2. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. mája 2018, sp. zn. III. ÚS 181/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.181.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2018-05-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a72f8d9a-060b-4094-8700-f0260ee9a05e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.181.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.181.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.181.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 181/2018-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátkou JUDr. Máriou Jakubíkovou, advokátska kancelária, Fraňa Mojtu 269/43, Nitra,\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre\nč. k. 9 Co 692/2015-705 z 2. júna 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n5. decembra 2017 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\n\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre\n(ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 692/2015-705 z 2. júna 2016.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že obec\n(ďalej len „navrhovateľ“), sa na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) žalobou\ndomáhala voči sťažovateľovi určenia vlastníckeho práva k pozemku (orná pôda s výmerou\n5 315 m2), nachádzajúcemu sa v katastrálnom území navrhovateľa. Okresný súd v poradí\nprvým rozsudkom č. k. 19 C 41/2007-412 zo 17. marca 2011 žalobu zamietol. Na základe\nodvolania navrhovateľa krajský súd uznesením č. k. 5 Co 102/2011-440 z 18. apríla 2012\nprvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd\nv zrušovacom uznesení zaujal právny názor, podľa ktorého výmer o vlastníctve pôdy\nz 19. mája 1948 vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy\npodľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov\no vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia\nč. 64/1946 Sb. n. SNR po formálnej stránke neobsahoval všetky požadované náležitosti,\na preto na jeho základe navrhovateľ vlastnícke právo k sporným pozemkom nadobudnúť\nnemohol. Krajský súd však uložil okresnému súdu povinnosť zaoberať sa aj možným\nnadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním, keďže navrhovateľ mal pozemok užívať\nako ihrisko do roku 1971. V prípade, ak by vydržanie prichádzalo do úvahy, okresný súd sa\nmal zaoberať aj otázkou, či právny predchodca sťažovateľa mohol na základe osvedčenia\nvlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť.\n3. Okresný súd po doplnení dokazovania rozsudkom č. k. 19 C 41/2007-659\nz 1. júna 2015 určovaciu žalobu znovu zamietol. V zhode s právnym názorom krajského\nsúdu opätovne uzavrel, že výmer Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy\no vlastníctve pôdy č. 2498/48-109 z 19. mája 1948, ktorým mali byť dotknuté nehnuteľnosti\npridelené do vlastníctva obce\n\na ktorý spolu s konečným prídelovým\n\nplánom z 24. augusta 1953 (ako prídelca je okrem iných uvedená aj politická obec\n) mal svedčať v prospech vlastníckeho práva navrhovateľa, „neobsahuje odtlačok\nokrúhlej pečiatky orgánu, ktorý ho vydal, teda po formálnej stránke nespĺňa všetky zákonné\npodmienky a náležitosti, preto nemá povahu verejnej listiny... preto na jeho základe nedošlo\n\n2\n\nk nadobudnutiu vlastníckeho práva navrhovateľa k parcele... ktorá je predmetom tohto\nkonania...“.\n4. K otázke vydržania okresný súd uviedol, že „Obec\n\nako nový subjekt\n\npráva, územný samosprávny celok bola zriadená Zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení\na podľa § 2 ods. 1 Zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, do vlastníctva obce prešli len veci\nz majetku SR, ku ktorým patrilo právo hospodárenia národným výborom, na území\nktorých sa nachádzajú... Obec\n\nparcelu č.\n\nužívala do roku 1971\n\nako športové ihrisko a v uvedenom roku začala užívať športové ihrisko na inom mieste.\nPôvodné športové ihrisko začalo využívať JRD\n\n, ktoré ju pooralo a užívalo\n\nako ornú pôdu. Po roku 1990 pri vytyčovaní pozemkov do náhradného užívania bolo ihrisko\noznačené parcelným číslom\npredchodcovi odporcu –\n\na následne bola parc. č.\n\npridelená právnemu\n\n. Ako vyplynulo z vyjadrenia Obce\n\n,\n\nodporca od roku 1993 platil z predmetnej nehnuteľnosti daň, navrhovateľ nikdy\nnespochybňoval jeho vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti...“. Okresný súd\npreto možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním\nv prospech navrhovateľa vylúčil a následne sformuloval záverečné hodnotenie sporu,\npodľa ktorého „ak bola parcela... na základe vyššie uvedeného Výmeru pridelená\ndo vlastníctva Obce\n\n, jej správa a hospodárenie nemohli byť súčasne\n\nzverené národnému výboru zriadenému na území obce. Navrhovateľ nepredložil žiaden\ndôkaz o tom, že by nehnuteľnosti, z ktorých bola neskôr vytvorená parcela č.\n\n, boli\n\nvedené ako vlastníctvo štátu a že by boli v správe národného výboru, nakoľko len\nza takéhoto predpokladu by boli mohli prejsť z majetku SR do vlastníctva obci...\nNapriek výpovediam svedkov, ktorí na pojednávaní potvrdili, že na uvedenej parcele bolo\nihrisko, na ktorom hrávali futbal, navrhovateľ nemohol nehnuteľnosť... vydržať, pretože\naž do roku 1950 platilo na území Slovenska obyčajové právo vyžadujúce nerušenú držbu\npo dobu 32 rokov. Momentom zriadenia národných výborov nariadením Predsedníctva\nSlovenskej národnej rady č. 26/1945 Sb. (§ 2) stratili obce právnu subjektivitu. Obce opäť\nvznikli zákonom o obecnom zriadení... Národné výbory a ani obce podľa zákona o obecnom\nzriadení nie sú právnymi nástupcami obcí zaniknutých v roku 1945. Do roku 1945 nemohla\nuplynúť 32 ročná vydržacia doba a vydržanie neprichádza do úvahy ani podľa neskorších\n\n3\n\npredpisov... pretože od roku 1945 až do roku 1990 navrhovateľ ako právny subjekt\nneexistoval...“.\n5.\n\nV odvolaní\n\nproti\n\nrozsudku\n\nokresného\n\nsúdu\n\nnavrhovateľ\n\nargumentoval\n\nv prospech právnej perfektnosti sporného výmeru z 19. mája 1948, a to tvrdením,\nže „ani prvostupňový, ani odvolací súd sa nezoberali ich požiadavkou, aby bolo právne\nzdôvodnené, ktorý právny predpis, platný a účinný v čase vydania výmeru, ustanovoval\npožadované podstatné náležitosti, najmä odtlačok pečiatky...“. Kritizoval aj právny záver\nokresného súdu, podľa ktorého nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku\nani na základe zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“), vysloviac názor, že „ak súd\npovažoval výmer za nulitný akt, prípadne neplatnú listinu, je nesporné, že by predmetný\npozemok musel zostať vo vlastníctve štátu ako konfiškát... Preto aj v prípade\nnenadobudnutia vlastníctva na základe výmeru mohli nadobudnúť ich vlastníctvo\naj podľa zákona č. 138/1991 Zb., pretože správa tohto pozemku nebola v správe inej\norganizácie štátneho socialistického sektora, ktorým nebolo JRD a ktorý mal predmetný\npozemok po roku 1971 v užívaní. Takéto užívanie napokon ani neprerušovalo\nvo všeobecnosti dobromyseľnú držbu iných subjektov vydržania.“.\n6. V odvolaní navrhovateľ atakoval aj právny záver okresného súdu týkajúci\nsa otázky vydržania vlastníckeho práva, pretože „pokiaľ podľa názoru súdu nebola obec\nspôsobilým subjektom práva držby, je otázne, z akého dôvodu odvolací súd zrušil pôvodné\nrozhodnutie súdu 1. stupňa a uložil skúmať túto otázku. Je tiež otázne, z akéhoto dôvodu súd\nnariaďoval časovo a ekonomicky náročné dokazovanie, ak vydržanie navrhovateľom nebolo\nmožné...“.\n7. Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 692/2015-705 z 2. júna 2016 zmenil odvolaním\nnapadnutý rozsudok okresného súdu tak, že určil vlastnícke právo navrhovateľa k spornému\npozemku. Po rekapitulácii ťažiskových dôvodov zamietavého rozsudku okresného súdu\nkrajský súd konštatoval, že s jeho „záverom... sa odvolací súd, rozhodujúc v novom zložení\nsenátu, zohľadniac rozhodovaciu činnosť NS SR po rozhodnutí odvolacieho súdu,\nnestotožňuje“. Následne rekapituloval rozhodujúce skutkové zistenia, relevantnú právnu\n4\n\núpravu a vyvodil, že „správnosť výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je\nmožné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba považovať za právny akt\nbezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods. 2 OSP vychádzať. Ani v prípade,\nak by rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady, nemožno takéto\nrozhodnutie označiť za nulitný (neexistujúci) akt. Za nulitný akt totiž možno považovať len\ntaký akt, ktorý bol vydaný nepríslušným orgánom štátnej správy, teda nad rámec právomoci\ntoho-ktorého orgánu. Pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného\norgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať len procesným postupom v rámci správneho\nsúdnictva; nepodlieha však preskúmaniu všeobecným súdom.“. Následne krajský súd\nodkázal na niekoľko vecne súvisiacich rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) uverejnených v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky alebo v časopise Zo súdnej praxe. Poukázal i na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu z 11. februára 2014 v konaní sp. zn. 5 Cdo 201/2012, v ktorom tento\ns odkazom na § 68 ods. 3 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. o konaniach vo veciach\npatriacich do pôsobnosti politických úradov (správne konanie) uviedol, že „právne predpisy\na právny poriadok doby minulej je nutné považovať za platné, teda sú platné aj úkony\nv súlade s týmto právnym poriadkom urobené. Pokiaľ právny poriadok platný v dobe\nvydania výmeru vyžadoval pre platnosť rozhodnutia podpis úradného orgánu k tomu\noprávneného (bez odtlačku úradnej pečiatky), nie je možné z dôvodu, že výmer takýto\nodtlačok pečiatky neobsahoval, takéto rozhodnutie považovať za neperfektnú verejnú\nlistinu.“.\n8. Následne krajský súd vyhodnotil, že výmer z 19. mája 1948 „spĺňal tak\npo formálnej, ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti.\nBol vydaný... orgánom... k tomu kompetentným. Je v ňom uvedené, kto ho vydal, označenie\nprávneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka, je datované a podpísané\npovereníkom, obsahuje názov a meno a priezvisko bývalého vlastníka, označenie osoby,\nv prospech ktorej sa vydáva, presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie\npodmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam.\nIde preto nepochybne o výmer,... ktorý má povahu verejnej listiny spôsobilej preukázať\nvlastnícke\n\nprávo prídelcu\n\n– obce\n\n,\n\n5\n\nteraz\n\nobce\n\n,\n\nk nehnuteľnostiam tam označeným. Neplatnosť výmeru nespôsobuje ani nezrozumiteľnosť\noznačenia výmery parciel a tiež rozdielne označenie nehnuteľnosti vo výmere a v konečnom\nprídelovom pláne, pretože po znaleckom dokazovaní bolo v konaní preukázané, že\nparc. č.\n\nje identická so zameraným stavom a zameraný pozemok nie je vytvorený\n\nz iných CKN parciel.“.\n9. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 12. júla 2016 dovolanie,\nktoré založil na dôvodoch podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný\nsporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a v ktorom uviedol, že\n„odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa pri riešení právnej otázky odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.\n10. Najvyšší súd uznesením z 26. septembra 2017 v konaní sp. zn. 1 Cdo 206/2016\ndovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. f) CSP, keď dospel k záveru,\nže sťažovateľ „nevymedzil uplatnený dovolací dôvod spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2\nCSP“. Najvyšší súd zdôraznil, že „pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/\nCSP, keď pri riešení právnej otázky sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu... bolo povinnosťou dovolateľa konkrétne uviesť a vysvetliť, z čoho\nvyvodzuje danosť uvedeného dôvodu, teda demonštrovať inými rozhodnutiami dovolacieho\nsúdu, ktoré predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax v obdobných veciach, ako aj uviesť\nv čom je rozdiel od rozhodnutia súdu v prejednávanej vlastníckej veci a ako dovolací súd už\nrozhodol v iných obdobných veciach v minulosti. CSP v tomto smere zaťažuje\nargumentačnou povinnosťou dovolateľa, a nie dovolací súd... V prejednávanej veci sa\nodvolací súd zaoberal posúdením právnej otázky spočívajúcej v tom, či výmer o vlastníctve\npôdy ako správny akt je možné prekúmavať všeobecným súdom. Jednalo sa o preskúmanie\nv tom zmysle, že ak by toto rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady\n(v tomto prípade chýbajúci odtlačok úradnej pečiatky), či by bolo možné takéto rozhodnutie\noznačiť za nulitný (ničotný) akt. Túto právnu otázku odvolací súd posúdil s ohľadom\nna ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorú podporil odkazom na viaceré\nrozhodnutia dovolacieho súdu... Dovolateľ okrem prostého označenia dvoch spisových\nznačiek rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. M Cdo 55/01 a 2 Cdo 240/08), ktoré\nmimochodom na danú vec nemožno použiť, neuviedol ani právne posúdenie odvolacieho\n6\n\nsúdu, ktoré rozporuje a ktoré by korešpondovalo s právnou otázkou riešenou v odvolacom\nkonaní a ani iné právne posúdenie predmetnej riešenej právnej otázky podporené ustálenou\nrozhodovacou praxou najvyššieho súdu, ktoré by predstavovalo dovolateľom tvrdený\nodklon. Dovolateľ poukazuje na skutočnosť, že žalobca ako obec nemala v rokoch 1945\naž 1990 právnu subjektivitu, a preto nemohla nadobudnúť vlastnícke právo a polemizuje\ns dostatočnosťou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolaní však úplne\nabsentuje uvedenie iného právneho posúdenia ohľadne právnej otázky v odvolacom konaní\nprimárne riešenej.“.\n11. Napokon najvyšší súd uzavrel, že sťažovateľ „vôbec v dovolaní nekonkretizoval,\nv čom vidí rozdielnosť rozhodovania a posudzovania právnej otázky odvolacím súdom\n(§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP), preto nebolo možné sa k tomuto bližšie vyjadriť“.\n12. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí porušenie základného\npráva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu,\na to jednak pre „porušenie základného práva sťažovateľa na riadne a vyčerpávajúce\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia tým, že rozhodnutie nedáva žiadnu odpoveď\nna podstatnú argumentáciu sťažovateľa ohľadom spochybnenia nadobudnutia vlastníckeho\npráva žalobcom“, ako aj pre „arbitrárnosť a svojvôľu rozhodnutia ohľadom jeho odklonu\nod prv prijatých záverov Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 240/08, kde sa\nriešila otázka zásadného právneho významu a to právna subjektivita obcí od r. 1945\ndo r. 1990. Krajský súd Nitra absolútne v rozpore s jeho predošlým právnym názorom\nohľadom platnosti výmeru z r. 1948 priznal vlastníctvo žalobcovi, ktorého nielenže\nako subjekt práva stotožnil s Obcou\n\n, ale navyše, Obci\n\npriznal aj právnu subjektivitu ak rozhodol, že táto mohla nadobudnúť platne\nvlastníctvo k nehnuteľnostiam v r. 1948, kedy obce ako subjekty práva vôbec neexistovali.“.\n13. Podľa sťažovateľa „pred súdom prvého stupňa a ani pred odvolacím súdom\nneboli vykonané také dôkazy, ktoré by preukázali vlastnícke právo žalobcu, Obce\n, ktorá nie je právnym nástupcom Obce\nnie je subjekt práva totožný s Obcou\n\n. Obec\n... Keďže obce vznikli ako subjekty\n\npráva až nadobudnutím účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení\n7\n\na predpokladom prechodu majetku štátu na obce bolo splnenie podmienok podľa zákona\nč. 138/1991 Zb. o majetku obcí, nie je možné považovať rozhodnutie Krajského súdu v Nitre\no priznaní vlastníckeho práva žalobcovi, Obci\n\n, len na základe posúdenia otázky\n\nplatnosti Výmeru zo dňa 19.05.1948, ktorým boli nehnuteľnosti pridelené do vlastníctva\nObce\n\n, navyše bez právnej subjektivity, za právne udržateľné.“.\n\nSťažovateľ zdôrazňuje, že „ak... Krajský súd... rozhodoval o vlastníctve žalobcu na základe\nVýmeru z r. 1948, ktorým boli nehnuteľnosti pridelené Obci\nodlišného\n\nod\n\nsúčasného\n\nžalobcu\n\na bez\n\nprávnej\n\n, tj, subjektu\n\nsubjektivity,\n\nbolo\n\nnevyhnutné,\n\naby sa odvolací súd touto otázkou zaoberal primárne. Namiesto toho odvolací súd tieto dva\nsubjekty stotožnil, odpoveď na argumentáciu sťažovateľa nedal vôbec a navyše rozhodol\nv rozpore so svojím právnym názorom prezentovaným vo svojom predošlom rozhodnutí.“.\n14. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť\nna ďalšie konanie a vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\nrozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co/692/2015-705 zo dňa 2. júna 2016 bolo\nporušené.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co/692/2015-705 zo dňa 2. júna 2016\nsa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Nitra na ďalšie konanie\n3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní\nod doručenia tohto Nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“\n15. Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila 16. februára 2018 ústavnému súdu\nfotokópiu\n\nprávoplatného\n\nrozhodnutia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nako\n\nsúdu\n\ndovolacieho\n\nz 26. septembra 2017 vo veci sp. zn. 1 Cdo 206/2016.\nII.\n16. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\n\n8\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n18. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n19.\n\nČasové\n\nrelácie\n\nprávoplatnosti\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\n(13. júna 2016), dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu (17. novembra 2017) a doručenia\nsťažnosti ústavnému súdu (5. decembra 2017) naznačujú, že sťažovateľ očakáva zachovanie\nlehoty na podanie sťažnosti z dôvodu podaného dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku\nkrajského súdu.\n20. V prípade porušenia základných práv a slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy\nrozhodnutím odvolacieho súdu v civilnom sporovom konaní ústavný súd preferuje nápravu\nprostredníctvom využitia inštitútu dovolania. Preto prípadná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1\nústavy podaná súbežne s dovolaním je síce ústavným súdom zásadne odmietnutá\nako neprípustná,\n\nale\n\nsťažovateľovi\n\nsa\n\nzachováva\n\nlehota\n\nna podanie\n\nďalšej\n\nsťažnosti proti odvolaciemu rozhodnutiu, ak by dovolací súd vyhodnotil podané\ndovolanie (mimoriadny opravný prostriedok) ako procesne neprípustné (napr. I. ÚS 169/09,\nI. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 237/2016 a pod.).\n\n9\n\n21. Rekapitulovaná judikatúra viažuca sa na obdobie účinnosti právnej regulácie\ndovolania obsiahnutej v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov je podľa názoru ústavného súdu aplikovateľná aj vo väzbe\nna skutočnosti spadajúce do obdobia účinnosti Civilného sporového poriadku. Nová\nkodifikácia právnej regulácie civilného sporového konania totiž nemení nič na jadre\nzákladného práva na súdnu ochranu, ktorému by nezodpovedalo procesné odmietnutie\nsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre oneskorenosť v prípade, ak zmeškanie lehoty\npodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde bolo vyvolané výlučne prebiehajúcim dovolacím\nkonaním, v ktorom najvyšší súd rozhodol procesne – odmietnutím dovolania smerujúceho\nproti zásahu identickému so zásahom atakovaným sťažnosťou podanou podľa čl. 127 ods. 1\nústavy.\n22. Sťažovateľovo dovolanie proti zmeňujúcemu, sťažnosťou napadnutému rozsudku\nkrajského súdu najvyšší súd odmietol podľa § 447 písm. f) CSP, teda z dôvodu, že\ndovolacie dôvody v sťažovateľovom dovolaní neboli vymedzené spôsobom uvedeným\nv § 431 až § 435. Inak povedané, sťažovateľ vo svojom dovolaní neuviedol, v čom podľa\njeho názoru spočíva nesprávnosť právneho posúdenia jeho sporu krajským súdom (§ 432\nods. 2 CSP). Ide teda o odmietnutie z dôvodov procesných, čo znamená, že najvyšší súd sa\nv dôvodoch svojho uznesenia nezaoberal meritórne tými námietkami, ktoré sťažovateľ\nv dôvodoch svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prednáša voči napadnutému\nrozsudku krajského súdu.\n23. V daných okolnostiach je preto podľa názoru ústavného súdu dôvodné aplikovať\njeho už stabilne judikovaný právny názor o zachovaní lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona\no ústavnom súde na podanie sťažnosti proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu.\n24. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\n25. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\n\n10\n\n26. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n27. Prvou námietkou, ktorú sťažovateľ v sťažnosti predniesol, je nedostatočnosť\nodôvodnenia zmeňujúceho rozsudku krajského súdu, keďže „rozhodnutie nedáva žiadnu\nodpoveď na podstatnú argumentáciu sťažovateľa ohľadom spochybnenia nadobudnutia\nvlastníckeho práva žalobcom“. Sťažovateľ túto výčitku konkretizuje v tom zmysle,\nže „ak... Krajský súd... rozhodoval o vlastníctve žalobcu na základe Výmeru z r. 1948,\nktorým boli nehnuteľnosti pridelené Obci\n\n, tj, subjektu odlišného\n\nod súčasného žalobcu a bez právnej subjektivity, bolo nevyhnutné, aby sa odvolací súd\ntouto otázkou zaoberal primárne. Namiesto toho odvolací súd tieto dva subjekty stotožnil,\nodpoveď na argumentáciu sťažovateľa nedal vôbec...“.\n28. Ústavný súd v judikatúre o požiadavkách kladených na kvalitu odôvodnenia\nrozhodnutí všeobecných súdov stabilne prízvukuje, že nie na každý argument sťažovateľa\nje súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy\nposudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nvo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok\nvo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\nVšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov\nuvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,\nktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver\n\n11\n\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý\nproces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).\n29. Pre ústavný súd je tak v sťažovateľovej veci rozhodné, či problematika právneho\nnástupníctva navrhovateľa po obci\n\nbola tou podstatnou otázkou,\n\nktorá v zmysle rekapitulovanej judikatúry vyžadovala od krajského súdu explicitné\nodpovede v jeho zmeňujúcom rozsudku.\n30. V civilnom sporovom konaní, v ktorom bol súdený i majetkový spor\nmedzi navrhovateľom a sťažovateľom, zákonodarca založil (čl. 51 od. 1 ústavy) ochranu\nposkytovanú subjektívnym právam na zásade formálnej pravdy spätej s procesnou\nzodpovednosťou pravotiacich sa strán za výsledok sporu. Formulované postuláty\nnachádzajú\n\nv procesno-právnej\n\nregulácii\n\nrozmanité\n\npodoby,\n\npre\n\nrozhodovanie\n\nv sťažovateľovej veci však bolo relevantné, že išlo o rozhodovanie o odvolaní, pri ktorom\nbol krajský súd podľa v tom čase účinného § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\nrozsahom, no i dôvodmi podaného odvolania viazaný. Išlo síce o odvolanie navrhovateľa,\nno sťažovateľovi bolo toto odvolanie doručené s možnosťou zaujať k nemu stanovisko,\na takto prípadne nastoliť otázky, ktoré by pre rozhodnutie sporu boli podstatné a krajský súd\nby na ne musel odpovedať.\n31. Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu fotokópiu svojho vyjadrenia k odvolaniu\nnavrhovateľa, preto ústavný súd musel vychádzať z rekapitulácie tohto vyjadrenia, ktorá\nje obsiahnutá v naratívnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu.\nSťažovateľ teda vo svojom vyjadrení poukazoval na pasívny postoj navrhovateľa\nv minulom období k spornému pozemku, rozsiahlo sa venoval právnej povahe i formálnej\npodobe vyhotovenia výmeru z 19. mája 1948 a zdôvodňoval právny režim vlastníctva\nk pozemku\n\nvylučujúci\n\nnadväznú\n\naplikáciu\n\nustanovení\n\nzákona\n\no majetku\n\nobcí\n\nregulujúcich prechod vlastníckeho práva k vymedzenému majetku štátu na obce.\n32.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nnepovažuje\n\nza\n\npreukázané, že\n\nby sťažovateľ\n\nv spore\n\ns navrhovateľom námietku chýbajúceho právneho nástupníctva navrhovateľa po obci\nkvalifikovane predniesol. Preto sa tento aspekt prejednávanej veci\n\n12\n\nani nemohol stať tou podstatnou otázkou, na ktorú by krajský súd pri odôvodňovaní svojho\nzmeňujúceho rozsudku mal dať odpoveď, akej sa sťažovateľ v sťažnosti domáha. Plynie to\naj z okolnosti ustálenej dokazovaním a spočívajúcej v zistení, že v konečnom prídelovom\npláne z roku 1953 bol ako prídelca už uvedený navrhovateľ (nie obec\nTento\n\nskutkový\n\naspekt\n\nnebol\n\nv žiadnom\n\nštádiu\n\nsúdeného\n\n).\n\nsporu\n\nsťažovateľom\n\nspochybňovaný. Ak ani v časovo poslednom meritórnom vyjadrení (k odvolaniu\nnavrhovateľa) sťažovateľ predmetnú námietku nepredniesol, krajský súd rešpektujúc zásadu\nformálnej pravdy a zodpovednosť sporových strán za procesnú podobu uplatňovania ich\nsubjektívnych práv nemal žiaden dôvod touto otázkou sa zoberať, pretože pre rozhodnutie\nvo veci samej nemala povahu dôležitosti, akú má na mysli judikatúra o väzbe základného\npráva na súdnu ochranu a odôvodnením súdneho rozhodnutia (bod 28). V tejto časti je preto\nsťažovateľova námietka nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu nedôvodná.\n33. Námietka nedostatočného odôvodnenia krajského súdu však v sťažovateľovej\nkritike citovanej v bode 27 zahŕňa i spornú otázku nedostatku právnej subjektivity\nobce\n\nz 19. mája 1948, keď bol vyhotovený výmer, o ktorý krajský súd\n\nako o jeden z podstatných dôkazov svoj výrok pre navrhovateľa vyhovujúci oprel.\n34. Problematiku právnej subjektivity navrhovateľa v historickej perspektíve vniesol\nsťažovateľ do procesného rámca sporu svojím názorom formulovaným vo vyjadrení\nk odvolaniu navrhovateľa, podľa ktorého „od roku 1945 do roku 1990 neprichádza\ndo úvahy\n\nvydržanie,\n\nPodľa rekapitulácie\n\nkeďže\n\ntohto\n\nnavrhovateľ\n\nvyjadrenia\n\nako\n\nobsiahnutej\n\nprávny\n\nsubjekt\n\nv naratívnej\n\nčasti\n\nneexistoval“.\nodôvodnenia\n\nnapadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľ na podporu tohto právneho názoru\n„poukázal na judikát Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 240/08“.\n35. Krajský súd sa skutočne (tak ako sa to namieta i v sťažnosti) s touto výhradou\nsťažovateľa explicitne nevysporiadal. Ústavný súd napriek tomu dospel k názoru, že nejde\no pochybenie ústavno-právnej intenzity.\n36. K dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,\nnesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných\n\n13\n\npochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej\nmoci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08,\nIV. ÚS 362/09, III. ÚS 415/2011, III. ÚS 355/2014). Kritériom na rozhodovanie ústavného\nsúdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,\nže v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,\nresp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07, I. ÚS 191/2016).\n37. Predovšetkým hodno poznamenať, že neexistenciu právnej subjektivity obcí\ndo roku 1990 predniesol sťažovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa ako reakciu\nna úvahy o vydržaní ako o možnom nadobúdacom titule. Išlo o logický postoj sťažovateľa,\nkeďže v zamietavom prvostupňovom rozsudku sa okresný súd na rozsiahlom priestore\nvenoval aj otázke vydržania ako do úvahy prichádzajúcemu spôsobu nadobudnutia\nvlastníckeho práva navrhovateľa k spornému pozemku. Navyše, navrhovateľ v odvolaní\nargumentoval možnosťou vydržania (s. 5 a 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského\nsúdu).\n38. Krajský súd však napokon v odôvodnení napadnutého rozsudku ponechal\nprípadné vydržanie úplne mimo rámca svojej pozornosti a za rozhodujúci nadobúdací titul\noznačil výmer z 19. mája 1948. Ak teda mal navrhovateľ sporný pozemok nadobudnúť\ncestou prídelu, potom je prirodzené, že akékoľvek úvahy o vydržaní ako spôsobe\nnadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku v nasledujúcom období stratili zmysel\na krajský súd nepovažoval za podstatné zaoberať sa námietkami sťažovateľa, ktoré boli\nprednesené v súvislosti s úvahami o vydržaní a ku ktorým patrila i námietka nedostatku\nprávnej subjektivity obcí po roku 1945.\n39. Okrem toho samotný sťažovateľ vo svojom vyjadrení argumentoval\nprecedenčným významom rozsudku najvyššieho súdu z 25. mája 2010 v konaní sp. zn.\n2 Cdo 240/2008 (príloha sťažnosti), v ktorom sa o historických okolnostiach (obdobie\npo roku 1945) explicitne uvádza, že „hoci obce i naďalej existovali ako územné jednotky,\nako orgány (a teda právnické osoby) prestali na Slovensku existovať od účinnosti\nnariadenia Predsedníctva SNR č. 26/1945 Zb. a ich právomoci prevzali národné výbory.\n14\n\nTieto však neprevzali (resp. neprešlo na ne) vlastníctvo a ani iné majetkové práva obce.“.\nNavyše, citovaná pasáž dôvodov rozhodnutia najvyššieho súdu sa obmedzuje len na súvis\ns vydržaním ako možným titulom nadobudnutia vlastníckeho práva obce. Nerieši\nsťažovateľom naznačovaný konflikt medzi nadobudnutím vlastníctva prídelovým výmerom\na spochybnenou právnou subjektivitou obce. Sťažovateľ teda poznal právny názor,\nktorý argumentačne využil, a preto mu muselo byť zrejmé, že najvyšší súd v predmetom\nrozhodnutí zďaleka nepostavil otázku právnej subjektivity obcí po roku 1945 do takého\nkategorického svetla, v akom ju sťažovateľ prezentoval.\n40. Súhrn všetkých popísaných a analyzovaných okolností vedie ústavný súd\nk záveru, podľa ktorého zistený nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu\nspočívajúci v nevysporiadaní sa so sťažovateľovou námietkou o právnej subjektivite obcí\nv období rokov 1945 až 1990 nedosahuje ústavno-právnu relevanciu, a to vzhľadom na jeho\nintenzitu. Tá je v konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci daná tým, ako sa v priebehu\nkonania vyvíjali právne názory okresného súdu i krajského súdu, v čom spočívali dôvody\nodvolania,\n\nktorým\n\nnavrhovateľ\n\nreagoval\n\nna\n\nprávne\n\nzávery\n\nokresného\n\nsúdu,\n\nako aj nadväznosťou sťažovateľovej argumentácie na odvolacie námietky navrhovateľa.\n41. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).\n42. Zistenia, ku ktorým ústavný súd dospel na základe preskúmania obsahu sťažnosti\ni jej príloh, ho vedú už pri jej predbežnom prerokovaní k spoľahlivému záveru, ktorý\nvylučuje meritórny záver o porušení označených práv sťažovateľa na základe námietky\nnedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu. Odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu predstavuje z hľadiska logického i argumentačného konzistentný celok,\nktorý dáva z ústavného pohľadu primerané odpovede na tie argumenty sťažovateľa,\nv ktorých sa koncentrovala reálnosť súdnej ochrany očakávanej od krajského súdu.\nPreto možno uzavrieť, že krajský súd dal odpovede na všetky tie otázky nastolené\nsťažovateľom ako účastníkom konania, ktoré mali pre prejednávanú vec význam podstatný\n15\n\n(napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) z hľadiska základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu a i jeho práva na spravodlivé súdne konanie. V tejto časti\nje preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.\n43. Podľa v poradí druhej sťažovateľovej námietky došlo k porušeniu jeho\noznačených práv pre „arbitrárnosť a svojvôľu rozhodnutia ohľadom jeho odklonu od prv\nprijatých záverov Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 240/08, kde sa riešila\notázka zásadného právneho významu a to právna subjektivita obcí od r. 1945 do r. 1990“.\n44. Ústavný súd odkazuje na § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého dovolanie je\nprípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu.\n45. Citované legálne definované podmienky zakladajúce právomoc najvyššieho súdu\nako súdu dovolacieho sú podľa názoru ústavného súdu identické s obsahom posudzovanej\nsťažnostnej námietky. Ide o odklon „od prv prijatých záverov Najvyššieho súdu SR\nv rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 240/08“, ale aj o danosť otázky, od ktorej vyriešenia rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo; sťažovateľ hovorí o otázke „zásadného právneho významu“.\nPreto je nepochybné, že sťažovateľovi procesný predpis (Civilný sporový poriadok)\nposkytoval priestor pre účinnú ochranu jeho základného práva na súdnu ochranu i práva\nna spravodlivé súdne konanie prostredníctvom námietky, ktorú v sťažnosti predniesol.\nTento priestor je naplnený dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n46. Sťažovateľ dovolanie aj podal, avšak najvyšší súd ako súd dovolací ho odmietol\nz dôvodu, že dovolacie dôvody v ňom neboli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431\naž § 435 CSP. Najvyšší súd doslova dôvodil, že „v uvedenom dovolaní... žalovaný\nspôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 432 až § 435 CSP dovolacie dôvody nevymedzil\ntak, ako to predpokladajú tieto ustanovenia.“ a že „v dovolaní... úplne absentuje uvedenie\niného právneho posúdenia ohľadne právnej otázky v odvolacom konaní primárne riešenej“.\n\n16\n\n47. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,\nak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon\nna ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je\nsťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.\n48. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov\nalebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho\npráva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého\nporušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (III. ÚS 1/04).\nÚstavný súd už judikoval, že ak pokladá podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde\nsťažnosť za neprípustnú, pokiaľ navrhovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné\nprávne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje, tak o to viac musí\nsťažnosť ako neprípustnú odmietnuť, ak navrhovateľ ani neuplatnil svoje práva stanoveným\nspôsobom (III. ÚS 175/03).\n49. Podanie dovolania sťažovateľom nie je možné podľa názoru ústavného súdu\naj so zreteľom na jeho citovanú judikatúru vyhodnotiť ako vyčerpanie opravného\nprostriedku, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv poskytuje. Keďže jeho\ndovolanie neobsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti, sám zapríčinil, že najvyšší\nsúd ako súd dovolací nemohol ochranu jeho základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nani jeho právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytnúť v podobe, v akej sa jej domáha\nv sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Podmienku vyčerpania prostriedku nápravy\npodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde možno vyhodnotiť ako splnenú len v prípade,\nak sťažovateľ splnil všetky požiadavky procesnej povahy na to, aby orgán verejnej moci\nmohol svoju kompetenciu na rozhodnutie o takomto prostriedku uplatniť v rozsahu\na spôsobom, ktorý sťažovateľ očakáva. V prípade tu predbežne prerokúvanej sťažnosti\nto znamená,\n\nže\n\nto\n\nbol\n\nsťažovateľ,\n\nkto\n\nmal\n\nv rukách\n\ndispozíciu\n\ndovolaním,\n\na preto i za podobu, v akej sa mu v dovolacom konaní dostalo súdnej ochrany, niesol\nprimárne zodpovednosť práve on. Podal dovolanie, ktoré najvyšší súd vyhodnotil\nako nekvalifikované, pretože neobsahovalo vymedzenie mantinelov, v ktorých je dovolací\nsúd povinný sa pri dovolacom prieskume pohybovať, a preto za ich definovanie nesie\ncelkom prirodzene zodpovednosť dovolateľ.\n17\n\n50. Ak by ústavný súd v popísaných okolnostiach vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa\nako prípustnú, poprel by účel § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda zákonodarcom\npredpísanú (čl. 51 ods. 1 ústavy) postupnosť poskytovania súdnej ochrany. Predovšetkým\nby však nedovolene zvýhodnil sťažovateľov, ktorí opravný prostriedok bez prevzatia\nnáležitej procesnej zodpovednosti za podobu poskytovanej súdnej ochrany iba formálne\nvyužili, v porovnaní so sťažovateľmi, ktorí ho nepodali vôbec. Zároveň by takto boli\nznevýhodnení sťažovatelia, ktorí pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nzákonom poskytnutý opravný prostriedok využili predpísaným spôsobom.\n51. Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej odklon\nod judikatúry najvyššieho súdu v otázke, na ktorej krajský súd založil svoj zmeňujúci\nrozsudok, podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde neprípustná.\n52. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu\nči návrhom na priznanie náhrady trov konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. mája 2018\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "vlastníctvo-úprava vlastníckych vzťahov", "verejná listina", "právna subjektivita", "rozhodnutie-odôvodnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "obec-majetok obce", "konanie pred ústavným súdom-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:be24d7d2-437a-46a2-a4d8-d66c47b8e8b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.237.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 237/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 237/2016 z 19. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.237.2016.1"}, {"guid": "ussr:2c042f03-af5e-400d-8c92-674af7daa557", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.191.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 191/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 191/2016 z 6. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.191.2016.1"}, {"guid": "ussr:357a58fc-f60e-460d-b120-a1eec42e4922", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 355/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 355/2014 z 10. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:357a58fc-f60e-460d-b120-a1eec42e4922"}, {"guid": "ussr:cbeda58c-f7b8-4f84-b7ef-7b87c0b22e29", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 415/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 415/2011 z 27. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-27", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbeda58c-f7b8-4f84-b7ef-7b87c0b22e29"}, {"guid": "ussr:49f67771-2bd2-4db1-a522-54d0c56c4516", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 559, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49f67771-2bd2-4db1-a522-54d0c56c4516"}, {"guid": "ussr:f25e0dd9-ab66-4e8e-acf5-b3a3bff839de", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 358/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 358/09 z 25. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-25", "citacie_n": 206, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f25e0dd9-ab66-4e8e-acf5-b3a3bff839de"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 237/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 477, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 1285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36"}, {"guid": "ussr:8f17d44c-e6ec-4af9-a822-e98bea6fc7e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 1/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 1/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 208, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f17d44c-e6ec-4af9-a822-e98bea6fc7e5"}, {"guid": "ussr:dbac342e-ca2d-42cd-a966-548ff34f135b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 175/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 175/03 z 21. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-21", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dbac342e-ca2d-42cd-a966-548ff34f135b"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "f4cd32b7-ab39-444c-9291-55f4dc47a2cd:e3d877ee-d10a-46e2-a905-0f783c976693", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4107208783.1", "spisova_znacka": "1Cdo/206/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 25. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-25", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4107208783.1"}, {"guid": "aaec60ea-5a32-4dc0-9c91-ac99e4b671cb:46a48c93-e6a7-4b5e-ab2e-1e6da6224e8d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5715201441.1", "spisova_znacka": "9Co/692/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/692/2015 z 29. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-11-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5715201441.1"}, {"guid": "d59dd8e2-5810-40b2-ba7d-0b9c06aaa859:2764152e-a099-418a-87dc-dc08e7020acb", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1108224259.1", "spisova_znacka": "5Co/102/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/102/2011 z 23. 4. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-04-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1108224259.1"}], "citovane_v": []}