{"guid": "ussr:8d1e91b7-7841-43db-91b7-aa70a1a1c1a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.132.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 132/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 132/2018 z 17. 7. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. júla 2018, sp. zn. III. ÚS 132/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.132.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-07-17", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8d1e91b7-7841-43db-91b7-aa70a1a1c1a5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.132.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.132.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.132.2018.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nIII. ÚS 132/2018- 40\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2018 v senáte\nzloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudkyne Jany Baricovej v konaní o sťažnosti\n, zastúpeného advokátom Mgr. Pavlom Kissom,\nŠtúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu pred\nneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 161/2017 z 30. augusta\n2017 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna ochranu pred neoprávneným zasahovaním\n\ndo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\nzákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa\n\nčl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 161/2017 z 30. augusta 2017 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 161/2017 z 30. augusta 2017\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Sťažovateľovi\n\npriznáva náhradu trov právneho zastúpenia\n\nv sume 475,05 eur (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť centov), ktorú j e Krajský súd\nv Košiciach p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Pavla Kissa, Štúrova\n20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra\n2017 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. Pavlom Kissom, Štúrova 20, Košice, ktorou\nnamietal porušenie základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n7 CoP 161/2017 z 30. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n2. Sťažovateľ je otcom maloletého syna\n\n(ďalej aj „maloletý“) a 2. mája\n\n2016 podal návrh na návrat maloletého syna do krajiny obvyklého pobytu, ktorým má byť\nSpojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej aj „Veľká Británia“), proti\nodporkyni\n\n, za účasti matky maloletého\n2\n\na prokurátora\n\nOkresnej prokuratúry Košice I. V konaní bol maloletý zastúpený kolíznym opatrovníkom ‒\nÚradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice.\nOkresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 18 P 187/2016\nzo 6. februára 2017 návrh sťažovateľa zamietol a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na\nnáhradu trov konania. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým uznesením\nsp. zn. 7 Co 161/2017 z 30. augusta 2017 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.\n3. Ako zo sťažnosti a z príloh predložených sťažovateľom vyplýva, konanie bolo\npôvodne vedené aj proti matke maloletého syna a vzťahovalo sa aj na maloletú dcéru\n. V časti konania proti matke maloletých detí a maloletej dcére však bolo\nkonanie na základe späťvzatia časti návrhu zastavené, keďže matka maloletých detí sa\ns dcérou vrátila do Veľkej Británie. Konanie vo vzťahu k maloletému synovi\nproti odporkyni\n\n, ktorá je tetou matky, pokračovalo, keďže odporkyňa\n\nodmietla maloletého vydať jeho otcovi.\n4. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že skutkové a právne závery, na základe ktorých\nvšeobecné súdy zamietli jeho návrh na vrátenie maloletého syna do krajiny pobytu, sú\nzjavne arbitrárne, nezohľadňujú konkrétne okolnosti daného prípadu, prístup k výkladu\njednotlivých použitých ustanovení zákona a dohovorov bol príliš formálny a mal za\nnásledok porušenie sťažovateľových práv. Prvostupňový súd podľa sťažovateľa mal\nzamietnuť návrh z dôvodu, že maloletému\n\nvznikol obvyklý pobyt na území\n\nSlovenskej republiky, pretože návrh bol podaný až po uplynutí 14 mesiacov, odkedy sa\nmaloletý zdržiaval na území Slovenskej republiky a podľa súdu sa zžil s novým prostredím,\na ponechanie maloletého na našom území je v záujme maloletého. Súd v tomto prípade\nponechal maloletého v starostlivosti tety matky, teda ani nie matky, pričom sťažovateľovi\nopatrovnícke právo zrušené nebolo. Zároveň, ako sťažovateľ uvádza, sa v priebehu súdneho\nkonania matka maloletého vrátila s ďalším maloletým dieťaťom,\n\nspolu\n\nso sťažovateľom naspäť do Veľkej Británie a podľa súdu je v záujme maloletého\naby vyrastal nielen bez otca, ale aj bez súrodenca, keď maloletá\nv starostlivosti otca a maloletý\n\n,\n\nje momentálne\n\nje v starostlivosti tety. V takejto argumentácii súdu\n\nvidí sťažovateľ porušenie svojich práv ako otca, ako aj práv maloletého na vyrastanie\n\n3\n\ns otcom a súrodencom, na budovanie väzieb a v konečnom dôsledku aj vidinu\nperspektívneho budúceho života.\n5. Súd prvej inštancie v tomto prípade podľa sťažovateľa nesprávne aplikoval\njednotlivé\n\nustanovenia\n\nHaagskeho\n\ndohovoru\n\no\n\nobčianskoprávnych\n\naspektoch\n\nmedzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“) a nariadenia Rady (ES)\nč. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach\na vo veciach rodičovských práv a povinností (Brusel II) (ďalej len „nariadenie Brusel II“)\nv spojení s Dohovorom o právach dieťaťa, keď sa obmedzil len na fakt, že návrh bol podaný\npo 14 mesiacoch od únosu, a keďže maloletý\n\nsi (logicky) zvykol za ten čas na svoju\n\ntetu, vznikol mu obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, a teda nie je možné nariadiť\nnávrat maloletého do Veľkej Británie. Súd pritom v odseku 43 odôvodnenia svojho\nrozhodnutia polemizuje, kde vlastne mal maloletý svoj obvyklý pobyt v čase jeho\nneoprávneného premiestnenia, a v odseku 45 dospel k záveru, že u maloletého\nvznikol obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Článok 3 Haagskeho dohovoru\npritom jasne definuje, kedy je premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa neoprávnené. Je to\nvtedy, ak je premiestnenie alebo zadržanie porušením opatrovníckeho práva, na ktorého\núzemí malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním.\nTakýmto obvyklým pobytom je z pohľadu sťažovateľa nepochybne Veľká Británia. V čl. 12\nHaagsky dohovor uvádza výnimku, v zmysle ktorej justičný alebo správny orgán nariadi\nnávrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí jedného roka, okrem prípadu, že sa\npreukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Takúto výnimku však treba podľa\nsťažovateľa vykladať veľmi striktne. Dĺžka pobytu na Slovensku v tomto prípade\nnepostačuje na uplatnenie tejto výnimky. Obzvlášť, keď je zapríčinená samotnou dĺžkou\ntohto konania, ktoré trvá takmer rok a pol, napriek tomu, že Haagsky dohovor ustanovuje\nmaximálnu dĺžku konania 6 týždňov. Táto výnimka podľa sťažovateľa prichádza do úvahy\nnajmä v prípadoch, ak dieťa už navštevuje školu alebo predškolské zariadenie, má tú\nvytvorené väzby na kamarátov, navštevuje krúžky, je zaradené do sociálneho prostredia\na nariadením návratu by bolo od týchto väzieb odtrhnuté a záujem na zachovaní týchto\nväzieb je silnejší ako nariadenie návratu. V tomto prípade je však maloleté dieťa v interakcii\niba so svojou tetou, býva v záhradnej chatke a neprimeranou dĺžkou tohto konania\n\n4\n\nzapríčinenou najmä hĺbkovou analýzou rodinných pomerov a vyžiadaním si správy\nod orgánov v Anglicku sa predlžuje neudržateľný stav, keď si maloleté dieťa v útlom veku\nzvyká na svoju tetu, namiesto toho, aby si zvykalo a vyrastalo so svojím otcom\na súrodencom.\n6. Podľa sťažovateľa opatrovnícke veci a rodinnú situáciu už mali posúdiť orgány\nvo Veľkej Británii, ktoré sú so sťažovateľom v kontakte od začiatku a detailne poznajú jeho\nsituáciu. Súd prvej inštancie podľa sťažovateľa dospel k nesprávnemu záveru, že\nnariadením návratu maloletého by sa narušila stabilita výchovného prostredia maloletého,\npretože sa naučil pár slov po rómsky a tu začal rozvíjať svoj detský svet. Odkázal na\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci X. proti Lotyšsku, v zmysle ktorej\nmusí dieťa v takomto prípade zniesť istý diskomfort.\n7. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že odvolací súd si nesprávne vyložil ustanovenie čl. 10\nnariadenia Brusel II, keď konštatoval, že ak sa návrh na nariadenie návratu nepodá do roka\na dieťa sa zžilo s prostredím, nadobúdajú jurisdikciu vo veciach rodičovských práv\na povinností k dieťaťu súdy toho štátu, kde sa dieťa zdržiava. Podľa sťažovateľa\nto neznamená, že na základe tohto ustanovenia môžu súdy zamietnuť návrh maloletého\nv konaní o nariadenie návratu. Takýmto postupom boli podľa sťažovateľa porušené jeho\nzákladného práva označené v jeho sťažnosti.\n8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na\nďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,\npráva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života\npodľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie svojho\nsúkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7CoP/161/2017 zo dňa\n30. augusta 2017 p o r u š e n é b o l o.\n\n5\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach\nsp. zn. 7CoP/161/2017 zo dňa 30. augusta 2017 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach\nna ďalšie konanie.\nSťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 312,34 € /za dva úkony právnej\nslužby (prevzatie veci, spísanie sťažnosti) po 147,33,- €, dvakrát režijný paušál po 8,84 €,\nktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet Mgr. Pavla Kissa, advokáta\nso sídlom Štúrova 20, Košice,\nv lehote 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.“\n9. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 132/2018 z 27. marca 2018 prijal sťažnosť\nsťažovateľa na ďalšie konanie.\n10. Podľa § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) po prijatí veci na\nďalšie konanie, ústavný súd listom upovedomil o podanej sťažnosti aj účastníkov konania,\nv ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie krajského súdu. Išlo o\nmatky maloletého\n,a\n\n, tetu\n\n, ktorá bola odporkyňou v konaní o nariadenie návratu maloletého\n, matku maloletého\n\n.\n\nsa k sťažnosti sťažovateľa vyjadrila podaním doručeným\nústavnému súdu 21. mája 2018, v ktorom zdôraznila skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh\nna začatie konania o návrat maloletých detí až po uplynutí jedného roka, čo bol maloletý\nna Slovensku a dovtedy s tým nemal problém, o čom má svedčiť aj skutočnosť, že\nprispieval na výživné maloletého. Zopakovala svoje podozrenie, že snahy sťažovateľa\no návrat maloletého syna sú motivované povolením na pobyt v krajine Európskej únie a že\nsťažovateľ vlastným konaním prispel k celkovej dĺžke konania o návrat.\nĎalej uviedla: „Čo sa týka samotného maloletého\n\nktorý je doposiaľ v mojej\n\nstarostlivosti, sú to už viac ako tri roky od premiestnenia maloletého na územie Slovenskej\nrepubliky. Keďže má maloletý takmer štyri roky, z ktorých žije tri roky u mňa, predstavuje\ntoto časové obdobie väčšinu jeho života. Je pevne adaptovaný na prostredie a podmienky\nu mňa vytvorené, čo potvrdil Okresný súd Košice I, Krajský súd v Košiciach, Okresná\n\n6\n\nprokuratúra Košice I a aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice.\n\nje na mňa\n\nsilne citovo naviazaný, predstavujem jeho najbližšiu osobu, od ktorej je závislý. Beriem ho\nako vlastného syna a hoci má žijúcich rodičov, prostredie, v ktorom by žil s nimi, je viac\nako stresové a nevyhovujúce. Odtrhnutie maloletého\n\nodo mňa by malo pre ňho\n\nväčší dopad ako len určitý diskomfort, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva. Je dôležité si\nuvedomiť, že prvé ranné spomienky, ktoré maloletý má/bude mať sa týkajú jeho života u\nmňa na Slovensku.\n\nje vo veku kedy by si plne uvedomoval pretrhnutie silných\n\ncitových väzieb, ktoré so mnou má, ak by došlo k jeho premiestneniu naspäť k otcovi a\nmatke. Bohužial také sú skutočnosti a v prvom rade ide o záujem maloletého a jeho stabilné\na šťastné detstvo, ktoré má výnimočne veľký dopad na jeho ďalší životný vývoj.\nAk by boli pochybnosti o správnom rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach\no zamietnutí návrhu na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu,\nnepriklonili by sa k nemu aj ďalšie spomínané orgány ako Úrad práce, sociálnych vecí\na rodiny a tiež Okresná prokuratúra.“\n, ktorej ústavný súd doručil výzvu na poslednú známu adresu, na ktorú\njej bolo doručované v súdnom konaní (t. j. na adresu\nsa mala matka maloletého\n\n, v ktorej domácnosti\n\npríležitostne pri pobyte na území Slovenska zdržiavať),\n\nkeďže presnú adresu jej pobytu v meste Kettering nebolo možné zo spisu okresného súdu\nurčiť, sa k sťažnosti sťažovateľa nevyjadrila.\n11. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania vyjadril predseda krajského\nsúdu, ktorý v podaní doručenom ústavnému súdu 1. júna 2018 uviedol:\n„Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k odôvodnenému záveru,\nže maloletý sa zžil s novým prostredím, keďže je na Slovensku od 12. 02. 2015, plynulé\nhovorí slovensky, čo vyplynulo aj zo správy kolízneho opatrovníka o prešetrení rodinných\npomerov. Bazálnou osobou, s ktorou dieťa spája svoj život a existenciu je nepochybne teta,\nktorá vytvára dieťaťu rodinné zázemie a uspokojuje jeho hmotné a emocionálne potreby.\nSpokojnosť dieťaťa s terajším prostredím vyplýva aj zo správy kolízneho\nopatrovníka, ktorú navrhovateľ v odvolaní spochybňoval. Argumenty, ktoré navrhovateľ\nuvádzal považoval súd za účelové, lebo zistenia neboli v súlade s jeho predstavami...\n\n7\n\nOdvolací súd sa stotožnil aj so záverom okresného súdu, že v dôsledku toho, že sa\ndieťa zžilo s novým prostredím a návrh na nariadenie návratu maloletého do krajiny\nobvyklého pobytu pred jeho neoprávneným premiestnením nebol podaný v lehote jedného\nroka, obvyklým pobytom dieťaťa sa stala Slovenská republiky, pod jurisdikciu ktorej patrí\ni prípadne konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa v súlade s čl. 10 písm. b/ po\ni/ Nariadenia.\nOdvolací súd dospel k rovnakému záveru, ako okresný súd, že okamžitý návrat mal.\ndo krajiny obvyklého pobytu, nie je v súlade s jeho najlepším záujmom, pretože\nexistuje hrozba nebezpečenstva vzniku duševnej ujmy, ale aj inej neznesiteľnej situácie\ns poukazom na tú skutočnosť, že maloletý je od svojich siedmych mesiacov vo faktickej\nstarostlivosti odporkyne, tj. od 12. 02. 2015; už dva roky. Celý svoj život, ktorý je schopný si\npamätať, prežil na Slovensku, kde začal chodiť, a učiť sa rozprávať. Maloletý je emočne\nnaviazaný na odporkyňu, a preto premiestnenie do Veľkej Británie by mu spôsobilo\nnenapraviteľnú psychickú ujmu, a ťažké emočné poškodenie...\nPre rozhodnutie súdu boli významné aj tie závery a odporúčania, ktoré vyjadrila pre\npotreby súdu sociálna pracovníčka sociálneho úradu v Anglicku, ktorá neodporúčala\nopätovné premiestnenie maloletého do Anglicka, vzhľadom na zistenie pri šetrení pomerov\nna strane otca, a považovala za pozitívne stabilizáciu výchovného prostredia maloletého\nu odporkyni, kde má zabezpečené všetko, čo potrebuje.“\nV závere svojho vyjadrenia predseda krajského súdu podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde oznámil, že krajský súd netrvá na ústnom pojednávaní.\n12. Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril svojím\npodaním doručeným ústavnému súdu 18. júna 2018, v ktorom zopakoval jadro svojej\nargumentácie o príliš formalistickom výklade ustanovení Haagskeho dohovoru a nariadenia\nBrusel II všeobecnými súdmi, zdôraznil, že všeobecné súdy konali príliš zdĺhavo, čím\nprispeli k celkovej dĺžke pobytu maloletého na Slovensku, a zopakoval, že sa krajský súd\nodmietol zaoberať správou sociálnych orgánov Veľkej Británie z apríla 2017, ktorá\npreukazovala, že je schopný sa postarať o svoju maloletú dcéru. Uviedol tiež, že „Orgány\nv Anglicku medzitým úplne zastavili šetrenie pomerov v súvislosti s jeho dcérou\n\n,\n\nktorá bola zo začiatku taktiež neoprávnene zadržiavaná na Slovensku tetou, so závermi\n\n8\n\no tom, že sa má veľmi dobre, otec sa o ňu vzorne stará, majú medzi sebou výbornú\ninterakciu, pričom začala už medzičasom chodiť do školy. Na druhú stranu, otec je úplne\nodpojený od svojho syna\n\n, nevidel ho už dva roky, napriek tomu je odhodlaný o neho\n\nnaďalej bojovať, aby raz vytvorili spolu rodinu. Nie je už mojich možnostiach tieto\ndokumenty úradne preložiť. Ak to považuje súd za potrebné, navrhujem ustanoviť\nprekladateľa.“.\nSťažovateľ tiež popiera tvrdenia odporkyne\n\n, ktoré uviedla\n\nvo svojom vyjadrení, jeho motiváciou v žiadnom prípade nie je pobyt v Európskej únii, čo\nby ani nebolo logické, keď už má maloletú dcéru vo svojej starostlivosti, a tvrdenie, že\nnebude mať opatrovnícke právo, je takisto nepodloženým tvrdením v úplnom rozpore\nso správami sociálnym orgánov vo Veľkej Británii.\nSťažovateľ zotrváva na svojej ústavnej sťažnosti, žiada priznať náhradu trov konania\naj za toto vyjadrenie a vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania.\n13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich\nvyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n16. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127\nústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.\n9\n\n17. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy.\n18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,\nv náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného\nzákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,\nopatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda\nporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n19. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\n20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený\nverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,\nvzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspoločnosti.\n\n10\n\n22. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho\nsúkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.\nIII.\n23. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že rozhodnutím\nodvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na ochranu pred nezasahovaním\ndo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru. Rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 7 CoP 161/2017 z 30. augusta 2017\nbolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návratu maloletého syna\nsťažovateľa do krajiny jeho obvyklého pobytu, ktorým je Veľká Británia. Podľa sťažovateľa\nsúdy nesprávne a príliš formálne a arbitrárne aplikovali ustanovenia Haagskeho dohovoru\na nariadenia Brusel II, nevzali pritom do úvahy skutočnosť, že maloletý je zadržiavaný tetou\nmatky a vyrastá bez svojho otca a súrodenca, a teda nesprávne posúdili najlepší záujem\nmaloletého.\n24. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv\nnemožno vidieť zásadnú odlišnosť.\n25. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného\nsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným\nsúdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len\nv prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01).\n\n11\n\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie\nvšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím\ndošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného\nsúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,\nI. ÚS 17/01).\n26. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je\nnajčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností\nprerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru\nústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených\nv čl. 127 ods. 1 ústavy.\n27. Pre účely preskúmania námietok sťažovateľa ústavný súd preskúmal spis\nokresného súdu sp. zn. 18 P 187/2016, rozhodnutie súdu prvého stupňa sp. zn.\n18 P 187/2016 zo 6. februára 2017, ako aj napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Ústavný\nsúd zistil, že sťažovateľ a\n\nsú manželmi a žili vo Veľkej Británii v spoločnej\n\ndomácnosti, kde sa narodil v roku 2014 syn\ns maloletým\n\nMatka maloletého\n\npricestovala\n\nna Slovensko 12. februára 2015 k svojej tete, odporkyni\n\n. Následne sa do Veľkej Británie vrátila z dôvodu pôrodu druhej dcéry\nmaloletého\n\npritom nechala v starostlivosti tety a následne dcéru\n\ndvojmesačnú v októbri 2015 taktiež priviedla na Slovensko k odporkyni\n\nako\n.\n\nSťažovateľ podal 2. mája 2016 návrh na navrátenie maloletých detí\ndo krajiny ich obvyklého pobytu, Veľkej Británie, proti odporkyni\na matke maloletých detí\n\n. Na pojednávaní okresného súdu 3. októbra 2016\n\nprávny zástupca sťažovateľa konajúcemu súdu oznámil, že vo vzťahu k matke maloletých\ndetí a maloletej dcére\n\nberie svoj návrh späť, keďže matka sa s maloletou dcérou\n\n12\n\na sťažovateľom dobrovoľne vrátila naspäť do Veľkej Británie. Na základe toho okresný súd\nkonanie v tejto časti zastavil. Konanie o navrátenie maloletého\n\nproti odporkyni\n\nvylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn.\n18 P 187/2016.\n28. Po vykonanom dokazovaní, výsluchoch sťažovateľa, odporkyne, písomných\nvyjadreniach matky, správach kolízneho opatrovníka a písomného vyjadrenia orgánu\nsociálnej služby vo Veľkej Británii (ktoré bolo vypracované ešte pred návratom matky\ns maloletou dcérou naspäť do Veľkej Británie, pozn.), zisťovaní príjmov, zamestnaní\na bytových podmienok sťažovateľa dospel okresný súd k záveru, že navrátenie maloletého\ndo Veľkej Británie by narušilo stabilitu jeho výchovného prostredia, že maloletý je\nna Slovensku od svojich 7 mesiacov už dva roky, a teda celý svoj život, ktorý je schopný si\npamätať, prežil na Slovensku, tu začal chodiť a rozvíjať svoj detský svet. Okresný súd síce\nuznal, že deti by mali byť vychovávané rodičmi spolu so súrodencami, ale s prihliadnutím\nna špecifické okolnosti tohto prípadu bol toho názoru, že stabilné, spokojné a podnecujúce\nprostredie, ktoré maloletému dokáže zabezpečiť odporkyňa, má prednosť pred\nposudzovaním ďalších kritérií záujmu maloletého dieťaťa. Súd vyhodnotil, že premiestnenie\ndieťaťa do Veľkej Británie by mu spôsobilo nenapraviteľnú psychickú traumu, ťažké\nemočné poškodenie, a mohlo by ho dostať do nenapraviteľnej situácie, tak ako to upravuje\nčl. 13 písm. d) Haagskeho dohovoru. V závere uviedol, že „súd vyhodnotil vykonané\ndokazovanie z hľadiska záujmu dieťaťa a dospel k tomu záveru, že je jednoznačné, že\nzáujem maloletého\n\nzodpovedá jeho zotrvaniu na území Slovenska, kde má všetko\n\nčo k svojmu detskému životu potrebuje. Kolízny opatrovník opakovane prešetroval pomery,\nv ktorých maloletý žije a vyrastá, nezistil žiadne nedostatky v starostlivosti o maloletého\na preto súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že dieťa je v starostlivosti odporkyne spokojné\na šťastné.“.\n29. Krajský súd, ktorý vo veci rozhodoval ako súd odvolací, svojím uznesením\nsp. zn. 7 CoP 161/2017 z 30. augusta 2017 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne\npotvrdil. Krajský súd potvrdil, že premiestnenie maloletého dieťaťa na územie Slovenskej\nrepubliky bolo neoprávnené a bolo porušením opatrovníckeho práva otca, čo v konečnom\n\n13\n\ndôsledku ani nebolo medzi účastníkmi sporné. Vo vzťahu k nedostatku právomoci\nslovenského súdu, ktorý namietal sťažovateľ, krajský súd uviedol: „... právomoc súdu\nčlenského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným\npremiestnením v prípade nepodania žiadosti o návrat dieťaťa v lehote jedného roka, odkedy\nsa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa\na dieťa v tomto inom členskom štáte malo pobyt najmenej jeden rok a s týmto novým\nprostredím sa dieťa zžilo, zaniká a ďalej je daná právomoc konať vo veciach rodičovských\npráv a povinností k dieťaťu súdu toho členského štátu, kde sa dieťa zdržiava. V tomto\nprejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané a v konečnom dôsledku to nenamieta\nani navrhovateľ, že návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého\npobytu nepodal v lehote jedného roka. Vzhľadom na znenie čl. 12 Dohovoru v spojení\ns čl. 10 Nariadenia preto nie je možné považovať postup súdu prvého stupňa za striktne\nformálny, nerešpektujúci účel Dohovoru a Nariadenia. Dohovor i Nariadenie totiž\nzvýrazňujú pri ich aplikácii nie záujmy rodičov, ale najlepší záujem maloletého dieťaťa.“\nKrajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že „v dôsledku toho, že sa dieťa\nzžilo s novým prostredím a návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny\nobvyklého pobytu pred jeho neoprávneným premiestnením nebol podaný v lehote jedného\nroka, obvyklým pobytom dieťaťa sa stala Slovenská republika, pod jurisdikciu ktorej patrí\ni prípadné konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa v súlade s čl. 10 písm.b) po i)\nNariadenia“.\nKrajský súd prisvedčil aj ďalším záverom okresného súdu, keď uviedol, že „okamžitý\nnávrat mal.\n\ndo krajiny obvyklého pobytu nie je v súlade s jeho najlepším záujmom,\n\npretože existuje hrozba nebezpečenstva vzniku duševnej ujmy, ale aj inej neznesiteľnej\nsituácie s poukazom na skutočnosť, že maloletý od svojich siedmych mesiacov, teda celý\nsvoj život je vo faktickej starostlivosti odporkyne, t.j. od 12.2.2015, t.j. už dva roky a celý\nsvoj život, ktorý je schopný si pamätať, prežil na Slovensku, kde začal chodiť, učiť sa,\nrozprávať, preto po tak dlhom čase, ak by bol vrátený do Veľkej Británie do neistých\npomerov, pretože by sa vrátil do situácie, že otec nie je schopný pre svoje pracovné\nzaneprázdnenie zabezpečiť mu celodennú starostlivosť, matka maloletého má zrejme\npsychické problémy a v konaní nepreukázala, že by starostlivosť o maloletého zabezpečiť\nvedela a ani nežiadala, aby mal.\n\nsa vrátil na územie Spojeného kráľovstva Veľkej\n\n14\n\nBritánie a Severného Írska a návratom by sa mohla narušiť stabilita výchovného prostredia\nmaloletého. Maloletý sa aklimatizoval a adaptoval na podmienky na Slovensku, ovláda iba\nrómsky jazyk a učí sa po slovensky a angličtinu neovláda vôbec. Maloletý\n\nje emočne\n\nnaviazaný na odporkyňu, preto premiestnenie do Veľkej Británie by mu spôsobilo\nnenapraviteľnú psychickú ujmu, ťažké emočné poškodenie a mohlo by ho dostať\ndo neznesiteľnej situácie v zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru. Odvolací súd sa stotožňuje\nso záverom súdu prvej inštancie, že súčasné životné podmienky na strane otca aj matky\nnezaručujú, že by sa maloletému dostala taká výchova a starostlivosť, ktorú má v súčasnosti\nu odporkyni a pre rozhodnutie súdu boli významné aj tie závery a odporúčania, ktoré\nvyjadrila pre potreby súdu sociálna pracovníčka sociálneho úradu v Anglicku, ktorá\nneodporúčala opätovné premiestnenie maloletého do Anglicka vzhľadom na svoje zistenia\npri šetrení pomerov na strane otca a považovala za pozitívne stabilizáciu výchovného\nprostredia maloletého u odporkyni, kde má zabezpečené všetko, čo potrebuje.“.\n30. Podľa čl. 1 písm. a) Haagskeho dohovoru cieľom tohto dohovoru je zabezpečiť\nokamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu\nalebo sú v ňom zadržiavané.\n31. Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo\nzadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom\nzmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného\npremiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat\ndieťaťa.\nJustičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo\npo uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa\npreukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.\n32. Podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho\nčlánku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak\nosoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že\n\n15\n\na) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej\nstarostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne\nnevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,\nalebo\nb) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej\nujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.\nJustičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak\nzistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je\nvhodné zohľadniť jeho názory.\nPri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú\ndo úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný\npríslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.\n33. Podľa čl. 10 nariadenia Brusel II v prípade neoprávneného premiestnenia alebo\nzadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt\nbezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú\nsvoju právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:\na) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa\nzmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo\nb) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako\nsa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právom, dozvedel alebo\nmohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím\na je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:...\ni) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol\ndozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné\norgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom bolo\nzadržiavané...\n34. Podľa čl. 11 ods. 2 a 4 nariadenia Brusel II pri uplatňovaní článkov 12 a 13\nHaagskeho dohovoru sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní,\nak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Súd nemôže\n\n16\n\nodmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ak sa preukáže, že sa\nvykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.\n35. Podľa čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel II súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat\ndieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu\nposkytuje vnútroštátny právny poriadok. Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto\nodseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu\nnebránia výnimočné okolnosti.\n36. Podľa č. 61 nariadenia Brusel II, pokiaľ ide o vzťah k Haagskemu dohovoru\no právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv\na povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z 19. októbra 1996, toto nariadenie sa uplatňuje:\na) keď má dotknuté dieťa svoj obvyklý pobyt na území členského štátu;\nb) vo veci uznania a výkonu rozsudku vydaného súdom členského štátu na území\niného členského štátu, aj keď má dotknuté dieťa svoj obvyklý pobyt na území tretieho štátu,\nktorý je zmluvnou stranou uvedeného dohovoru.\n37. V okolnostiach danej veci nebolo sporným, že manželia a rodičia maloletých detí\nvykonávali opatrovnícke právo vo vzťahu k deťom bezprostredne pred\nich premiestnením, toto opatrovnícke právo im vyplývalo ako rodičom zo zákona a ich\npremiestnenie na územie Slovenskej republiky bolo neoprávnené, bez súhlasu otca. Aj keď\nvyjadrenia okresného súdu o skutočnosti, kde mali deti obvyklý pobyt pred neoprávneným\npremiestnením, boli rozporuplné, tieto nepresnosti odvolací súd odstránil vo svojom\nodôvodnení, keď konštatoval, že išlo o neoprávnené premiestnenie, a navyše táto\nskutočnosť ani nebola medzi stranami sporná.\nJe zrejmé, že sťažovateľ podal návrh na nariadenie návratu maloletých detí 2. mája\n2016, teda viac ako 12 mesiacov po tom, ako bol na Slovensko 12. februára 2015\nneoprávnene premiestnený maloletý\n\n, pričom túto lehotu prekročil o 2,5 mesiaca.\n\nZároveň je nesporným fakt, že počas konania sa matka maloletých detí na jeseň 2016\ns maloletou dcérou\n\ndobrovoľne vrátila do Veľkej Británie. Z obsahu spisu ústavný\n\nsúd tiež zistil, že maloletá dcéra je toho času v osobnej starostlivosti sťažovateľa, ktorý\n\n17\n\naktívne spolupracuje so sociálnymi orgánmi vo Veľkej Británii a jeho schopnosť vytvoriť\npriaznivé životné podmienky a náležitú starostlivosť o maloletú dcéru preukazoval v konaní\nsprávou sociálneho úradu Veľkej Británie zo 4. apríla 2017, ktorú sťažovateľ predložil\nkrajskému súdu. Miesto pobytu a mieru starostlivosti zo strany matky maloletých detí nie je\nmožné zo spisu určiť, no z vyjadrenia\n\n, odporkyne, sa dá vyvodiť, že sa\n\nnenachádza na území Slovenska, teda sa na starostlivosti o maloletého\n\nnepodieľa.\n\n38. Ústavný súd v úvode konštatuje, že všeobecné súdy, rovnako aj ústavný súd, sú\nv tomto prípade viazané Haagskym dohovorom, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd. Pri výklade príslušných ustanovení uvedených medzinárodných\nzmlúv musia postupovať tak, aby sa nedostali do vzájomnej kolízie.\n39. Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru je\nvždy prvoradý. K naplneniu tohto účelu Haagsky dohovor vychádza z vyvrátiteľnej\ndomnienky, že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom\npremiestnení dieťaťa alebo jeho neoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej\nkrajine) v najlepšom záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto,\nkde má dieťa rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých\nprípadov, na ktoré pamätajú čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru.\n40. Pri aplikácii relevantných ustanovení Haagskeho dohovoru nesmú všeobecné\nsúdy ignorovať ani záväzky vyplývajúce z dohovoru, predovšetkým z jeho čl. 8.\nUstanovenie čl. 8 dohovoru (ktorý v tomto smere poskytuje obdobné garancie ako čl. 19\nods. 2 ústavy) prikazuje štátnym orgánom zdržať sa zásahov do práva na súkromný\na rodinný život, ale tiež zakladá aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt k nim\n(porovnaj napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, I. ÚS 4/02).\n41. Vzájomným vzťahom Haagskeho dohovoru a dohovoru sa explicitne zaoberal\nEurópsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk proti\nŠvajčiarsku č. 41615/07 zo 6. júla 2010. V tomto rozhodnutí vyslovil požiadavku\nadresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v návratovom konaní, aby výnimku\n\n18\n\nzakotvenú v čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru vykladali v rámci čl. 8 dohovoru a pre\ntento účel „detailne preskúmali celú rodinnú situáciu“ a uistili sa, že návratom dieťaťa\nnedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo k tomu, že ho návrat inak\nprivedie do neznesiteľnej situácie. Nariadenie návratu dieťaťa nemôže byť podľa\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) automatické, resp. mechanické. Podľa\nESĽP „najlepší záujem dieťaťa z hľadiska jeho osobného rozvoja závisí od množstva\nokolností, ako sú jeho vek, vyspelosť, prítomnosť či absencia jeho rodičov, okolité\nprostredie či skúsenosti“, ktoré musia byť zohľadnené (pozri prípad Neulinger a Shuruk\nproti Švajčiarsku č. 41615/07 zo 6. 7. 2010, body 36 a 37).\n42. Vzhľadom na to, že uvedená požiadavka na detailný prieskum celej rodinnej\nsituácie sa javila ako v rozpore s reštriktívnym charakterom čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru (a účelom Haagskeho dohovoru, ktorým je urýchlený návrat dieťaťa), predmetný\nnázor bol zmiernený v rozsudku Veľkej komory vo veci X proti Lotyšsku č. 27853/09\nz 26. novembra 2013. V uvedenom rozhodnutí ESĽP spresnil, že rozsah skúmania\nnajlepšieho záujmu dieťaťa v konaní o návrate nemá byť totožný (s použitím rovnakých\nkritérií) s rozsahom skúmania v prípade konania o starostlivosť o dieťa. Európsky súd pre\nľudské práva teda upustil od skôr vyslovenej požiadavky detailného prieskumu celej\nrodinnej situácie v rámci konania o návrate dieťaťa. Konštatoval, že pojem najlepší záujem\ndieťaťa musí byť pre účely návratového konania interpretovaný v rámci výnimiek\nobsiahnutých v čl. 12, 13 a 20 Haagskeho dohovoru (bod 101), ktoré musia byť vykladané\nreštriktívne (bod 107). Súdy sú však povinné reálne a explicitne zaoberať sa skutočnosťami\nsvedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku z nariadenia návratu a tieto skutočnosti musia byť\nhodnotené v rámci čl. 8 dohovoru (body 100 – 101 a 104 – 106) a rozhodnutia súdov musia\nbyť riadne odôvodnené.\n43. Z uvedeného vyplýva, že výklad výnimiek upravených v čl. 12 a čl. 13\nHaagskeho dohovoru je nutné realizovať s ohľadom na čl. 8 dohovoru, ktorý zabezpečuje\nprávo na ochranu súkromného a rodinného života, ktorému zodpovedá základné právo na\nsúkromný a rodinný život garantované čl. 19 ods. 2 ústavy. No tieto výnimky je nutné\nvykladať reštriktívne, stále berúc zreteľ na najlepší záujem dieťaťa.\n\n19\n\n44. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v danej veci vykonal obšírne\ndokazovanie, vypočul rodičov maloletého, teda aj sťažovateľa, zisťoval pomery sťažovateľa\nvo Veľkej Británii vo vzťahu k jeho schopnosti zabezpečiť starostlivosť o maloletého syna\n, preskúmal jeho príjmy, bytové pomery, opakovane sa zaoberal podmienkami,\nv ktorých maloletý\n\nvyrastá u tety matky na Slovensku, prostredníctvom zisťovania\n\nkolízneho opatrovníka, vyžiadal si správu od sociálnych úradov vo Veľkej Británii.\nVzhľadom na obšírnosť dokazovania trvalo konanie, ktoré v zmysle citovaných ustanovení\nHaagskeho dohovoru má byť čo najrýchlejšie, rok a 4 mesiace.\nNapriek obšírnemu dokazovaniu však ani okresný súd a následne ani krajský súd\nnezareagovali na zmenu faktických pomerov, keď sa matka\n\npočas samotného\n\nkonania na jeseň v roku 2016 vrátila s maloletou dcérou spolu s manželom a otcom\nmaloletých detí naspäť do Veľkej Británie, v dôsledku čoho bolo konanie vo vzťahu k nim\nv októbri 2016 zastavené. Maloletý\n\nvo vzťahu, ku ktorému konanie pokračovalo,\n\npretože bol stále zadržiavaný tetou matky, ostal na Slovensku v starostlivosti príbuznej,\nktorá nemá vo vzťahu k tomuto maloletému žiadne opatrovnícke právo, bez prítomnosti\nmatky. Okresný súd v uznesení, ktorým návrh na nariadenie návratu zamietol, reagoval na\ntúto situáciu len strohým vyjadrením toho, že stabilné, spokojné a podnecujúce prostredie,\nktoré maloletému dokáže zabezpečiť odporkyňa, má prednosť pred posudzovaním ďalších\nkritérií záujmu maloletého dieťaťa. Krajský súd sa vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa,\nktorú vo svojom odvolaní zreteľne uviedol, nevyjadril vôbec. Krajský súd sa rovnako ako\nokresný súd odvolali na správu sociálneho úradu v Anglicku, ktorá neodporúčala opätovné\npremiestnenie maloletého do Veľkej Británie, ktorá však bola vypracovaná bez vedomia\nsociálneho úradu o tom, že matka sa s maloletou dcérou vrátila do Veľkej Británie. Krajský\nsúd sa tiež nezaoberal posudkom sociálneho úradu z Veľkej Británie zo 4. apríla 2017, ktorý\nsťažovateľ následne predložil a z ktorej vyplýva, že sa sťažovateľ riadne a osobne stará\no svoju maloletú dcéru so stručným odkazom, že táto správa sa týka vzťahu otca s dcérou,\na nie s maloletým\n\n.\n\n45. Faktickým dôsledkom tohto konania je, že maloletý\n\nvyrastá\n\nv starostlivosti príbuznej matky, ktorá nemá k tomuto dieťaťu žiadne opatrovnícke práva,\nbez prítomnosti matky, pričom opatrovnícke právo otca, t. j. sťažovateľa, bolo v tomto\n\n20\n\nkonaní úplne popreté. Ako z dokazovania všeobecných súdov vyplynulo, matka sa lieči\nz rôznych psychických problémov, bola opakovane hospitalizovaná, svoj názor na pobyt\nmaloletého\n\nna Slovensku alebo vo Veľkej Británii neustále mení, jej súčasný pobyt\n\nalebo účasť na starostlivosti o maloletého\nz vyjadrenia\n\nnie sú ústavnému súdu známe, aj keď\n\nvyplýva, že sa u nej nezdržiava. Ústavný súd má na zreteli\n\naj plynutie času v tomto prípade a skutočnosť, že maloletý\n\nje v starostlivosti svojej\n\npríbuznej už od februára 2015, avšak v špecifických okolnostiach tohto prípadu je nutné\npoložiť si otázku, či je tento stav a vyrastanie maloletého\n\nbez prítomnosti čo i len\n\njedného z rodičov a bez prítomnosti súrodenca v jeho najlepšom záujme.\n46. Aj ESĽP uviedol, že najlepší záujem dieťaťa sa skladá z dvoch zložiek. Na jednej\nstrane je to povinnosť zachovávať väzby dieťaťa s jeho rodinou, okrem prípadov, keď sa\npreukáže, že rodina je obzvlášť nevhodná. Z toho vyplýva, že rodinné väzby možno prerušiť\nlen vo veľmi výnimočných okolnostiach a je nutné vykonať všetko na zachovanie osobných\nvzťahov, a ak je to možné a vhodné, rodinu obnoviť. Na druhej strane je zreteľne\nv najlepšom záujme dieťaťa zabezpečiť jeho vývoj v zdravom prostredí a ani rodič nemá\nprávo podľa čl. 8 dohovoru prijať také opatrenia, ktoré by ublížili zdraviu alebo ďalšiemu\nvývoju dieťaťa (Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 41615/07 zo 6. 7. 2010,\nbod 136 a citácie tam uvedené).\n47. Z rodičovstva vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Rodič, ktorý\nneoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv\ndruhého rodiča (najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv\nsamotného dieťaťa, najmä práva byť vychovávané obidvomi rodičmi (čl. 7 a čl. 18\nDohovoru o právach dieťaťa), práva na to, aby nebolo nezákonne premiestnené\ndo zahraničia a nevrátené späť (čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na nezasahovanie\ndo jeho súkromného života, rodiny a domova (čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj\npráva nebyť dočasne alebo trvalo zbavené svojho rodinného prostredia (čl. 20 Dohovoru\no právach dieťaťa).\n\n21\n\n48. Ako z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva, ustanovenia Haagskeho dohovoru\nupravujúce výnimky z povinnosti návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je nutné\nvykladať jednak v súlade s právami zúčastnených osôb podľa čl. 8 dohovoru, ale hlavne\nv súlade s najlepším záujmom dieťaťa. Skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh na nariadenie\nnávratu dva a pol mesiaca po uplynutí lehoty 1 roka, nemá podľa ústavného súdu\nv okolnostiach danej veci až taký závažný dopad vo vzťahu k plynutiu času a možnosti\nzžitia sa maloletého so svojím prostredím. Dieťa vo veku maloletého\n\nje schopné\n\nsi na prostredie, v ktorom sa mu venuje náležitá starostlivosť a pozornosť, rýchlo zvyknúť\na citovo sa naviazať na osobu, ktorá sa o neho stará, a to, či by sťažovateľ návrh podal deň\npred uplynutím lehoty jedného roka alebo dva a pol mesiaca po nej, už nie je spôsobilé túto\nväzbu závažne zvrátiť. Nemožno zabudnúť ani na skutočnosť, že k plynutiu času\na upevňovaniu väzby maloletého\n\nna príbuznú jeho matky prispeli dĺžkou konania\n\na realizáciou rozsiahleho dokazovania aj samotné súdy. V tejto súvislosti možno poukázať\naj na ustanovenia čl. 18 Haagskeho dohovoru, ktorý upravuje, že ustanovenia III kapitoly\nHaagskeho dohovoru – Návrat detí ‒ neobmedzujú právomoc justičného alebo správneho\norgánu nariadiť návrat dieťaťa kedykoľvek.\n49. Za rozporuplnú považuje ústavný súd časť odôvodnenia krajského súdu, v ktorej\nkrajský súd tvrdí, že dokazovanie okolností vylučujúcich návrat dieťaťa do krajiny\nobvyklého pobytu vyplývajúce z čl. 13, prípadne čl. 20 dohovoru, pripadá do úvahy len\nv prípade, ak v deň začatia konania o návrat maloletého dieťaťa od jeho neoprávneného\npremiestnenia alebo zadržania neuplynula lehota jedného roka alebo síce táto lehota\nuplynula a zároveň nebolo preukázané, že dieťa sa s novým prostredím zžilo. Toto tvrdenie\nkrajského súdu je v rozpore s postupom okresného súdu, ktorý v konaní vykonal množstvo\ndôkazov vo vzťahu k možnosti nenariadiť návrat dieťaťa aj podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru, teda z dôvodu, že dieťa by bolo návratom vystavené fyzickej a duševnej ujme\na bolo by privedené do neznesiteľnej situácie a oba tieto súdy naplnenie tejto výnimky\nskúmali a hodnotili. Navyše, tento výklad predmetného ustanovenia je podľa ústavného\nsúdu príliš zjednodušený, keďže konanie o nariadení návratu dieťaťa má byť vždy ovládané\nzáujmom dieťaťa ako základným princípom celého konania, ktorý je vyjadrený aj\nv ustanovení čl. 1 písm. a) Haagskeho dohovoru.\n\n22\n\n50. Krajský súd v napadnutom uznesení nedal odpoveď na námietku sťažovateľa, že\nvýsledkom tohto konania je úplné popretie jeho rodičovského opatrovníckeho práva, ktoré\ndosiaľ nebolo obmedzené žiadnym rozhodnutím v prospech príbuznej matky, ktorá, naopak,\nžiadne opatrovnícke právo voči maloletému nemá. Bolo úplné popreté jeho právo rodiča\nvychovávať svoje dieťa, no aj právo samotného dieťaťa vyrastať v osobnej starostlivosti\nsvojich rodičov za prítomnosti svojho súrodenca.\nV podobným okolnostiach aj ESĽP uviedol, že situácia, keď je dieťa, ktoré strávilo\nprvých šesť rokov svojho života na Ukrajine so svojou matkou, zadržiavané v Gruzínsku\nbez prítomnosti ktoréhokoľvek z rodičov ‒ sama osebe vzbudzuje otázku, či je v súlade\ns princípom najlepšieho záujmu dieťaťa. Predsa vzájomné prežívanie obojstrannej\nprítomnosti medzi rodičom a dieťaťom je základným prvkom rodinného života a je\nchránené čl. 8 dohovoru (pozri Monory proti Rumunsku a Maďarsku, č. 71099/01, § 70,\n5. 4. 2005; Iosub Caras proti Rumunsku, č. 7198/04, § 28 ‒ § 29, 27. 7. 2006). Aj keď táto\nskutočnosť nie je priamo rozhodujúca v návratovom konaní, ako argumentovala vláda, tento\naspekt nemal byť jednoducho ignorovaný zo strany vnútroštátnych súdov, ktoré konali\nzdanlivo v najlepšom záujme dieťaťa (G. S. proti Gruzínsku, č. 2361/13, 21. 7. 2015, § 61).\n51. Vo vzťahu k skúmaniu výnimky podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru\nkrajský súd konštatoval, že maloletému by hrozil návrat do neznesiteľnej situácie, pretože\notec nie je schopný pre svoje pracovné zaneprázdnenie zabezpečiť mu celodennú\nstarostlivosť, matka má psychické problémy a v konaní nevedela preukázať, že by\nstarostlivosť o maloletého zabezpečiť vedela. Pritom sa však krajský súd odmietol zaoberať\nsprávou sociálneho úradu z Veľkej Británie zo 4. apríla 2017, ktorú sťažovateľ predložil\na z ktorej vyplýva, že sťažovateľ sa riadne stará o maloletú dcéru, ktorá bola\npo neoprávnenom premiestnení do Veľkej Británie vrátená samotnou matkou.\n52. Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať\nreštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom\nHaagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených\nprípadoch. Ujma, ktorá je relevantná ako dôvod na nenariadenie navrátenia dieťaťa\ndo miesta jeho obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla\n\n23\n\ndochádza, keď dieťa nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo\na cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa.\nPodstatnou ujmou nie sú ale napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na\ndieťa. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého\npobytu treba zistené skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono\nje subjektom, na ktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva\nv hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu\nštátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo\nšťastnejšie.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 176/2015\nz 27. 4. 2015) (III. ÚS 93/2018).\n53. Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej\nči fyzickej ujme, ústavný súd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. apríla 2017\nuviedol, že musí ísť o reálne hroziace, a teda nie všeobecné či potenciálne nebezpečenstvo.\nNeznesiteľnou situáciou v zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál\nohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému\n(neúnosnému) strádaniu po stránke nedostatku pre život nevyhnutných základných\npredpokladov – strava, ošatenie, bývanie a pod. Ústavný súd dodáva, že aj „fyzická\nči psychická ujma“ v zmysle tohto ustanovenia musí mať intenzitu „neznesiteľnej situácie“\n(uvedené vyplýva zo zvolenej formulácie „alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej\nsituácie“).\n54. Všeobecné súdy pri rozhodovaní v konaní o návrat maloletých detí do krajiny ich\nobvyklého pobytu stoja pred neľahkou úlohou vyvažovania práv zúčastnených osôb\nv spojení s najlepším záujmom dieťaťa, kde vo výsledku je rozhodnutím súdu stále dotknuté\npostavenie jedného z rodičov, v neprospech ktorého sa rozhodne. V okolnostiach tohto\nprípadu však nastala situácia, keď súd rozhodol, že najlepším záujmom dieťaťa je zostať na\nSlovensku v starostlivosti príbuznej matky, pričom došlo k popretiu práv v podstate oboch\nrodičov, no aj k popretiu práv samotného maloletého vyrastať so svojimi rodičmi\na súrodencom. Sťažovateľ pritom na tento dôsledok rozhodnutia okresného súdu vo svojom\nodvolaní poukazoval, no z napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplýva, ako sa touto\n\n24\n\nargumentáciou krajský súd vysporiadal, pretože ju krajský súd ponechal bez akejkoľvek\nreakcie. Krajský súd sa zároveň nevysporiadal so správou sociálneho úradu Veľkej Británie\nzo 4. apríla 2017, ktorou sťažovateľ preukazoval svoju schopnosť zabezpečiť náležitú\nosobnú starostlivosť o dieťa, a vyvrátiť tak tvrdenia okresného súdu o tom, že v prípade\nnávratu jeho maloletého syna do Veľkej Británie by bol vystavený riziku psychickej\nči fyzickej ujmy a že nie je schopný sa celodenne o svojho maloletého syna postarať. Strohé\nkonštatovanie krajského súdu, že správa sa týka maloletej dcéry, a nie syna, nepovažuje\nústavný súd za dostatočné.\n55. Sťažovateľ tiež tvrdil, že krajský súd svoje rozhodnutia založil aj na zistení, že\nvzhľadom na uplynutie doby jedného roka v zmysle čl. 10 písm. b) nariadenia Brusel II už\ndošlo k prenosu právomoci vo veci úpravy práva a povinností rodičov zo súdov krajiny\nobvyklého pobytu na príslušné slovenské súdy. Takýto výklad predmetného ustanovenia\nvšak nepovažoval za správny.\nÚstavný súd tu konštatuje, že uvedený článok nariadenia Brusel II upravuje len\nprenos právomoci vo veciach úpravy rodičovských práv a povinností, tento však nie je\nrozhodujúcou skutočnosťou v konaní o navrátení dieťaťa do krajiny obvyklého\npobytu. Vyplýva to hneď z nasledujúceho čl. 11 nariadenia Brusel II, ktorý konanie\no navrátení dieťaťa do krajiny pôvodu upravuje a ktorý neobsahuje žiadne ustanovenia\no tom, že by prenos právomoci znamenal aj prekážku pre navrátenie maloletého do krajiny\nobvyklého pobytu. Dôvody rozhodnutia o nenavrátení dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu\nsú potom upravené v príslušných ustanoveniach Haagskeho dohovoru, pričom je z neho\nzrejmé, že za určitých okolností môže súd rozhodnúť o navrátení dieťaťa aj za situácie, že\nnávrh na začatie konania je podaný až po uplynutí jedného roka od neoprávneného\npremiestnenia. Tu len pripomíname, že vedúcim princípom konania podľa Haagskeho\ndohovoru je vždy najlepší záujem dieťaťa.\nZ odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že svoje rozhodnutie do istej\nmiery založil aj na skutočnosti, že v zmysle nariadenia Brusel II došlo k prenosu právomoci\nna slovenské súdy. Túto skutočnosť totiž použil ako podporný argument, že je v najlepšom\nzáujme dieťaťa, aby nebolo vrátené do krajiny obvyklého pobytu. Z takto vyjadreného\nnázoru však nevyplýva, že prenesenie právomoci je prekážkou návratu maloletého\n\n25\n\na rozhodnutie krajského súdu tak nebolo založené na výklade, že prenesenie právomoci\nbráni navráteniu maloletého. V tomto ohľade tak sťažovateľove tvrdenia neboli\nopodstatnené.\n56. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenie\nkrajského súdu nespĺňa ústavné atribúty náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia,\nv ktorom má súd reagovať na podstatné argumenty sťažovateľa. Uznesenie nedáva jasné\na zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, a preto ústavný súd konštatuje, že došlo k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nKeďže sťažovateľ nedostal v napadnutom uznesení krajského súdu relevantné\nodpovede na podstatné argumenty, ktorými namietal porušenie svojich práv na ochranu\nrodinného a súkromného života, došlo aj k porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 2\nústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\n57. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu, jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj práva na\nochranu rodinného a súkromného života, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec\nmu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2\nvýroku tohto nálezu).\n58. Ústavný súd nie je súdom skutkovým a vzhľadom na okolnosti prípadu\nsťažovateľa, ale hlavne s ohľadom na skutočnosť, že maloletý\n\nsa na území\n\nSlovenska nachádza už viac ako tri roky, nechce v tejto veci prejudikovať rozhodnutie\nkrajského súdu. Krajský súd, ktorému vracia vec na ďalšie konanie, sa však bude musieť\nvo svojom rozhodnutí vysporiadať s odôvodnenou námietkou sťažovateľa, že na základe\nnapadnutého rozhodnutia maloletý\n\nzostáva v starostlivosti príbuznej z matkinej\n\n26\n\nstrany, ktorá nemá na rozdiel od rodičov maloletého\n\nk dieťaťu žiadne opatrovnícke\n\npráva, a teda či je jeho ponechanie na Slovensku bez prítomnosti ktoréhokoľvek z rodičov\na súrodenca v jeho najlepšom záujme. Zároveň sa má krajský súd vysporiadať\ns predloženou správou sociálneho úradu vo Veľkej Británii zo 4. apríla 2017, a to najmä\nvo vzťahu k tvrdenej neschopnosti otca, t. j. sťažovateľa, poskytnúť svojmu synovi\nvo Veľkej Británii náležitú starostlivosť a aplikácii výnimky podľa čl. 13 písm. b)\nHaagskeho dohovoru. Pri posudzovaní týchto okolností pritom musí v zmysle judikatúry\nESĽP citovanej aj v tomto náleze ústavného súdu prihliadať na najlepší záujem dieťaťa\na interpretovať jednotlivé ustanovenia Haagskeho dohovoru nielen prísne gramaticky, ale\nnajmä v zhode s dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa.\nIV.\n59. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).\n60. Sťažovateľ v sťažnosti nežiadal priznať finančné zadosťučinenie, preto ústavný\nsúd viazaný sťažnosťou o priznaní finančného zadosťučinenia nerozhodoval.\n61. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n62. Sťažovateľ navrhol priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony\nprávnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti v roku 2017 a podanie\nvyjadrenia v roku 2018) podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n63. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti\npovažoval za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za tri úkony právnej\n27\n\nslužby poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj\nza písomné podanie – sťažnosť a podanie vyjadrenia k stanovisku krajského súdu.\n64. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal\nz ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3\nvyhlášky. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné\noceniť peniazmi. Základná sadzba odmeny (vypočítaná z priemernej mesačnej mzdy\nv hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej\nrepubliky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného\npaušálu je 8,84 €, za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota\nrežijného paušálu je 9,21 €. Trovy konania spolu (bez DPH) predstavujú sumu 475,05 €,\nktorých náhrada bola priznaná sťažovateľovi (bod 3 výroku nálezu).\n65. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok; to\nneplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie\nmedzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej\nrepublike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu.\nV Košiciach 17. júla 2018\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "maloletý-obvyklý pobyt", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "maloletý-obvyklý pobyt", "maloletý-práva dieťaťa", "maloletý-záujem dieťaťa"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "7CoP/161/2017", "guid": "0983bffe-bc11-494b-a1ae-5da9d9103bfb:b52f1b23-06bd-4bee-8678-af04abcdeafd", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:111c7da7-d003-43ac-98bb-fa4eb17a87e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.93.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 93/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 93/2018 z 28. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-28", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.93.2018.1"}, {"guid": "ussr:b227746b-9ec0-46cf-8aa0-9b6587f1a434", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 282/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:3b214506-d4d9-4838-8ce5-253e3cddb14f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 47/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 47/97 z 28. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-28", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1997.1"}, {"guid": "ussr:a5a83e06-6baf-431e-9a77-f27944f9b9c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 8/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/96 z 4. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-04", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "0983bffe-bc11-494b-a1ae-5da9d9103bfb:b52f1b23-06bd-4bee-8678-af04abcdeafd", "ecli": null, "spisova_znacka": "7CoP/161/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoP/161/2017 z 30. 8. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-08-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0983bffe-bc11-494b-a1ae-5da9d9103bfb:b52f1b23-06bd-4bee-8678-af04abcdeafd"}, {"guid": "cbe2203c-838e-44f8-bb05-42285a27f897:23e50261-eba9-4206-b3e5-7a4c9ec76878", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2017:4413207589.1", "spisova_znacka": "7Co/161/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/161/2017 z 30. 5. 2017", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2017-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4413207589.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8cf2200b-7b37-4d64-b578-bf13d56979bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.488.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 488/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 488/2025 z 3. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.488.2025.1"}, {"guid": "ussr:bd567d65-3b42-4674-ad3b-dd5a3b900e6e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.526.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 526/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 526/2024 z 2. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.526.2024.1"}, {"guid": "ussr:1c58c960-e217-42fb-9a1d-fa8e775cbd17", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.387.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 387/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 387/2023 z 10. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.387.2023.1"}, {"guid": "ussr:952db6f1-aafb-498a-aea3-17e0da99b3ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.647.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 647/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 647/2021 z 20. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-20", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.647.2021.1"}, {"guid": "ussr:deff64f1-acee-4066-811a-e08640242a56", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.298.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 298/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 298/2018 z 2. 7. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-07-02", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.298.2018.2"}, {"guid": "ussr:ea4767f9-b4b3-42f0-93c2-9a7300d0cc24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.70.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 70/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2019 z 7. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.70.2019.1"}]}