{"guid": "ussr:da80d6d0-5a4b-4217-9fdc-ca646d1f2ac5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.126.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 126/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 126/2018 z 20. 3. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. marca 2018, sp. zn. III. ÚS 126/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.126.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-03-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/da80d6d0-5a4b-4217-9fdc-ca646d1f2ac5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.126.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.126.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.126.2018.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 126/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\nzastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Olosom, advokátska kancelária, Karola\nKašjaka 1, Rajecké Teplice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť\núčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 27 Cpr 5/2013-164 z 24. júla 2015, rozsudkom\nKrajského súdu v Žiline č. k. 11 CoPr 7/2015-216 zo 16. februára 2016 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 103/2017-250 z 30. augusta 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n13. decembra 2017 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n\n(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47\nods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného\nsúdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 27 Cpr 5/2013-164 z 24. júla 2015, rozsudkom\nKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoPr 7/2015-216 zo 16. februára\n2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.\n2 Cdo 103/2017-250 z 30. augusta 2017.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení odporcu účastníkom konania\no určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Okresný súd\nmedzitýmnym rozsudkom č. k. 27 Cpr 5/2013-164 z 24. júla 2015 určil, že okamžité\nskončenie pracovného pomeru, ktoré dal odporca navrhovateľke listom z 10. júna 2013, je\nneplatné.\n\nVyhodnotil,\n\nže\n\n„v okamžitom\n\nskončení\n\nodporca\n\nuviedol\n\ntri\n\ndôvody,\n\nktoré špecifikoval skutkovo, ale nie sú jednoznačne časovo vymedzené. Vo všetkých troch\nprípadoch sa uvádza časový údaj od mesiaca máj 2013... v danom prípade nie je teda\nzrejmé v ktorých dňoch došlo k takému porušeniu pracovnej disciplíny navrhovateľky,\nktoré má za následok okamžité skončenie pracovného pomeru. Tá skutočnosť,\nže v okamžitom skončení je nevyhnutné, aby bol presne špecifikovaný aj deň\nkeď zamestnanec závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu jednoznačne vyplýva\naj z ustanovenia § 68 ods. 2 ZP, kde sa konštatuje, že možno okamžite skončiť pracovný\npomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa keď došlo k porušeniu pracovnej disciplíny...“.\n3. Okresný súd tiež konštatoval, že dokazovaním (výpoveď navrhovateľky, svedecké\nvýpovede) bol vyvrátený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívajúci\nv tom, že „navrhovateľka ako čašníčka vydávala tovar zákazníkom bez zaplatenia, čím\nvznikol schodok 271 eur“. Obdobne podľa názoru okresného súdu „nebolo ničím\npreukázané, že navrhovateľka podávala alkohol, ktorý nebol odporcom naskladnený a ktorý\nsi sama svojvoľne zadovážila... Tá skutočnosť, že boli nájdené prázdne fľaše v smetnom koši\nnie je dôkazom o závažnom porušení pracovnej disciplíny...“. Naopak, okresný súd pojal\nskutkovo za preukázaný dôvod uvedený sťažovateľom v okamžitom skončení pracovného\npomeru pod bodom 2, a to, že „navrhovateľka umožnila svojmu priateľovi, aby vykonával\nčinnosti v pohostinstve, a to vydával tovar, čapoval nápoje a vykonával platby...“.\n2\n\nPo právnej stránke však okresný súd konštatoval, že „toto samotné porušenie samo o sebe\nnespĺňa podmienky § 68 ods. 1 písm. b) ZP, pretože... ide o výnimočné opatrenie,\nktoré zamestnávateľ môže dať len vtedy keď nemožno spravodlivo požadovať od neho\naby naďalej zamestnanca zamestnával a je potrebné prihliadať na všetky rozhodujúce\nskutočnosti, a to tak osobu zamestnanca ako aj jeho doterajší postoj k plneniu pracovných\npovinností, spôsob a intenzitu porušenia ako aj situáciu v ktorej k porušeniu došlo\nako aj dôsledky porušenia pre zamestnávateľa a či došlo k vzniku škody a podobne.\nV konaní mal súd za preukázané, že neboli zistené porušenia pracovnej disciplíny\nnavrhovateľky a odporca ani netvrdil, že navrhovateľka neplnila riadne svoje pracovné\npovinnosti.\n\nTaktiež\n\ntýmto\n\nkonaním\n\nnedošlo\n\nk žiadnym\n\nnásledkom\n\nv neprospech\n\nzamestnávateľa, ani mu nevznikla žiadna škoda, keď priateľ navrhovateľky pomáhal\npri vykonávaní jej práce v pohostinstve. Možno teda konštatovať, že tu došlo k porušeniu\npracovnej disciplíny... ale rozhodne nešlo o tak závažné porušenie a taký výnimočný prípad,\nna základe ktorého by bolo možné konštatovať splnenie podmienok podľa § 68 ods. 1\npísm. b) ZP...“.\n4. Sťažovateľ podal proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu odvolanie,\nv ktorom namietal, že „v okamžitom skončení pracovného pomeru je... uvedené presné\nobdobie i konanie navrhovateľky, nakoľko konanie navrhovateľky od mesiaca máj 2013,\nv tomto mesiaci neustále pretrvávalo a nešlo o ojedinelé konanie. Zákonník práce konanie\nneurčuje presné uvedenie dňa a najmä v prípadoch, ak je toto porušenie trvalé a opakujúce\nsa. V jednom dni sa navyše môže vyskytnúť viacero konaní.“. K otázke závažnosti porušenia\npracovnej disciplíny navrhovateľkou sťažovateľ v odvolaní namietal, že „okresný súd plne\nopomenul právnu úpravu a sankcie na úseku nelegálneho zamestnávania, hygieny, cla,\nživnostenského podnikania. V prípade kontroly by bol sankcionovaný inšpektorátom práce\nza nelegálne zamestnávanie, ako aj orgánmi hygieny, nakoľko priateľ navrhovateľky nemal\npotvrdenie o zdravotnej spôsobilosti, a nemal odbornú spôsobilosť vykonávať danú prácu.“.\nPodľa sťažovateľa taktiež v konaní „bol preukázaný predaj cudzieho alkoholu zn. Fresh\nnavrhovateľkou... v prípade kontroly colnými orgánmi by mu bola uložená značná pokuta\nza správny delikt a odňaté povolenie na predaj alkoholu. Súčasne by mu živnostenským\núradom bolo zrušené živnostenské oprávnenie. Tvrdenie navrhovateľky, že predmetné fľaše\n3\n\nmali pochádzať z okolia pohostinstva od iných zákazníkov a tieto mala iba upratovať, nie je\nničím preukázané...“.\n5. V odvolaní tiež sťažovateľ uviedol, že „navrhovateľka po doručení okamžitého\nskončenia pracovného pomeru v dvojmesačnej prekluzívnej lehote relevantne neoznámila,\nže trvá na tom, aby ju odporca ďalej zamestnával... Okresný súd sa splneniu tejto kogentnej\nzákonnej podmienky nevenoval. Navrhovateľka síce ku koncu dvojmesačnej prekluzívnej\nlehoty podala žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu\nškody na súd, avšak táto žaloba mu bola doručená až po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej\nlehoty, čo má zásadný význam.“. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru súdov,\npodľa ktorej „ak zamestnanec po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru\nneoznámi zamestnávateľovi, že na ďalšom zamestnávaní trvá, ale podá žalobu o neplatnosť\nskončenia\n\npracovného\n\npomeru\n\na o náhradu\n\nmzdy,\n\npotom\n\nje\n\noznámenie\n\nvoči zamestnávateľovi nahradené až dňom doručenia žaloby zamestnávateľovi, nakoľko ide\no hmotnoprávny úkon zamestnanca“.\n6. Sťažovateľ v odvolaní namietol, že okresný súd v konaní porušil § 118 ods. 2\nzákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) v znení účinnom\nv rozhodnom období, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.\n7. Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 11 CoPr 7/2015-216 zo 16. februára 2016\npotvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny. K uplatneniu § 118 ods. 2 OSP\nokresným súdom krajský súd uviedol, že „zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 07.02.2014,\nkde bol prítomný aj právny zástupca odporcu, vyplýva, že po otvorení pojednávania súd\nv zmysle § 118 O. s. p. oznámil výsledky pojednávania. Z uvedeného stručného\nkonštatovania nevyplýva, že súd si splnil aj povinnosť v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p.\nuviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné,\na ktoré zostali sporné. Z ďalšieho priebehu pojednávaní však možno konštatovať, že okresný\nsúd umožnil odporcovi uplatnenie jeho procesných práv vyplývajúcich mu z Občianskeho\nsúdneho poriadku, keď odporca bol riadne predvolávaný na pojednávania, vypočutý ako\núčastník konania, bolo mu umožnené samému alebo prostredníctvom svojho právneho\nzástupcu robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa vykonaným dôkazom, právo\n4\n\nna záver zhrnúť svoje návrhy. Z uvedeného nemožno konštatovať odňatie možnosti\nodporcovi konať pred súdom ani zistenie vady konania, ktorá by mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci.“.\n8. V hmotnoprávnej rovine krajský súd na rozdiel od okresného súdu považoval\n„skutkové vymedzenie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru... za dostatočne\nurčité a zrozumiteľné a nezameniteľné s inými dôvodmi. Vo vzťahu k časovému vymedzeniu\ntýchto dôvodov sa odvolací súd stotožňuje s obranou odporcu... vyjadrením od mesiaca máj\n2013 je zrejmé, že týmto chcel odporca vyjadriť časové obdobie od začiatku mesiaca máj\n2013 do dňa okamžitého skončenia... pričom takéto časové vymedzenie je dostatočné\naj pre určenie prekluzívnej lehoty, v ktorej môže zamestnávateľ pre existenciu dôvodu\nokamžitého zrušenia pracovného pomeru pristúpiť k tomuto aktu.“. Na strane druhej sa\nodvolací súd stotožnil „s odôvodnením rozsudku okresného súdu, keď okresný súd\nkonštatoval, že odporca neuniesol dôkazné bremeno preukázať, že porušenia povinnosti\nzo strany navrhovateľky uvedené pod bodom 1.3. nastali, pričom uniesol dôkazné bremeno\nlen vo vzťahu k dôvodu uvedenému pod bodom 2“.\n9. Krajský súd súhlasil s prvostupňovým právnym posúdením skutočnosti,\nže navrhovateľka umožnila svojmu priateľovi bez vedomia sťažovateľa, aby vydával tovar\nzákazníkom. K tomu dôvodil, že „odporca nepreukázal, že by navrhovateľka predtým,\nako pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, porušovala pracovnú disciplínu\na na jej porušovanie bola osobitným spôsobom upozornená. Hoc aj k takémuto závadnému\nkonaniu zo strany navrhovateľky došlo, pre odporcu toto porušenie nemalo žiadne závažné\ndôsledky ani takýmto konaním nebola odporcovi ako zamestnávateľovi spôsobená škoda...\nTakéto závadné konanie navrhovateľky nebolo z jej strany pravidelné, ale skôr ojedinelé,\nvyplýva to aj z výpovede svedkov, keď viacerí sa zhodli na tom, že k takémuto konaniu došlo\nv čase Majstrovstiev sveta v hokeji, čo navrhovateľka vysvetlila tým, že nezvládala v tomto\nobdobí nápor zákazníkov... V tejto súvislosti je potrebné zvážiť aj skutočnosť, a to najmä\nv súvislosti s odvolacími námietkami odporcu, že samotný odporca toleroval v prevádzke\nprítomnosť osôb bez uzatvorenej pracovnej zmluvy, ako to bolo v prípade jeho priateľky\n, čo potvrdil samotný odporca pri svojej výpovedi.“.\n5\n\n10. Napokon krajský súd vylúčil relevanciu odvolacej sťažovateľovej námietky,\npodľa ktorej sa okresný súd nevenoval „splneniu kogentnej zákonnej podmienky... že\nnavrhovateľka mu do dvoch mesiacov po doručení okamžitého skončenia pracovného\npomeru relevantne neoznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával“. K tomu\nkrajský súd uviedol, že „napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol iba o časti konania\npredmetu konania, a to o návrhu o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru,\ndoručené odporcom navrhovateľke, je neplatné... Vo vzťahu k určeniu, či pracovný pomer\nokamžitým zrušením skončil neplatne, nemá úkon zamestnanca v zmysle ust. § 79 ods. 1...\nvplyv, tento úkon môže mať vplyv na rozhodovanie o nárokoch z neplatne skončeného\npracovného pomeru... to však bude predmetom ďalšieho rozhodovania okresného súdu\npo nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.“.\n11.\n\nOdvolací\n\nrozsudok\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nnapadol\n\nsťažovateľ\n\ndovolaním,\n\nktorého prípustnosť založil na odňatí možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1\npísm. f) OSP. Ako porušenie práva na spravodlivý proces označil „to, že odvolací súd\nopomenul, že súd prvej inštancie ani na jednom z vykonaných pojednávaní nesplnil\npovinnosti v zmysle § 118 ods. 1 O. s. p.“. Závery okresného súdu i krajského súdu\no chýbajúcom závažnom porušení pracovnej disciplíny považoval za „absurdné a plne\nzmätočné, nakoľko tieto bagatelizujúce úvahy sa priečia Zákonníku práce, osobitným\nprávnym predpisom, ustálenej judikatúre, súdnej praxi a v neposlednom rade aj základnej\nlogike... Navyše súdy opomenuli právnu úpravu a sankcie na úseku nelegálneho\nzamestnávania, hygieny, cla a živnostenského podnikania, kde by bol v prípade kontroly\nsankcionovaný inšpektorátom práce a orgánmi hygieny... nakoľko priateľ žalobkyne nemal\nzdravotný preukaz a ani odbornú spôsobilosť na vykonávanie danej práce.“. Zopakoval aj\nviaceré argumenty hmotnoprávnej povahy predtým už použité v odvolaní.\n12. Najvyšší súd uznesením č. k. 2 Cdo 103/2017-250 z 30. augusta 2017 dovolanie\nsťažovateľa odmietol. Jeho prípustnosť hodnotil podľa právneho stavu účinného do 30. júna\n2016 (dovolanie bolo podané 21. marca 2016), a to s ohľadom na § 470 ods. 2 prvú vetu\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj\n„CSP“).\n6\n\n13. Sťažovateľom tvrdenú vadu porušenia § 118 ods. 2 OSP najvyšší súd\nnevyhodnotil ako odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP.\nZdôraznil, že „cieľom ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. bolo zamerať procesnú aktivitu\núčastníkov konania na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť\núčastníkov už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho,\ncieľom bolo zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré\nsúd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam,\nktoré sú – podľa názoru súdu – buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Uvedené\nustanovenie nezakotvovalo povinnosť súdu oboznámiť účastníkov konania s predbežným\nprávnym názorom súdu na vec. Upravovalo len postup súdu pri vedení pojednávania\na týkalo sa skutkových okolností, resp. potreby ďalšieho dokazovania a jeho zamerania...\nPorušenie citovaného ustanovenia žiadnym spôsobom nelimituje účastníka pri realizácii\njeho procesných práv (napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,\nnavrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania\nzhrnúť svoje návrhy). So zreteľom na to nerešpektovanie § 118 ods. 2 O .s. p. nezakladalo\nprocesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale nanajvýš tzv. inú (než v § 237\nods. 1 uvedenú) procesnú vadu konania, ktorá však prípustnosť dovolania nezakladá...“.\n14. K ostatným dôvodom podaného dovolania najvyšší súd nezaujal meritórne\nstanovisko, keďže „tzv. iná vada konania v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou\nnajvyššieho súdu nezakladala procesnú prípustnosť podaného dovolania“ a obdobne\n„nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho\nmožno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní... čo však nie je daný prípad, samo\nnesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá...“.\n15. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ kritizuje, že „právne závery\nokresného a krajského súdu sú... v zjavnom nesúlade s obsahom spisu a nesvedčia\nskutkovým záverom. Odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie sa súčasne v danej veci nielen\nodklonili od ustálenej rozhodovacej praxe ale aj od ust. § 81 písm. c) Zákonníka práce, a to\nnajmä v hmotnoprávnej otázke intenzity závažného porušenia pracovnej disciplíny\nspočívajúceho v kumulatívnom porušení právnych predpisov zamestnancom najmä na úseku\nhygieny, BOZP, nelegálneho zamestnávania, cla... Podľa konajúcich súdov tak zamestnanec\n7\n\nmôže v pracovnom pomere robiť prakticky čokoľvek a úmyselne porušovať základné právne\npredpisy vzťahujúce sa na vykonávanú prácu a nejde pritom o závažné porušenie prac.\ndisciplíny. Je zrejmé, že tento právny záver konajúcich súdov je zjavne svojvoľný, priečiaci\nsa samotnému zneniu právneho predpisu a nemôže obstáť.“.\n16. Sťažovateľ\n\npodrobne\n\nzdôvodňuje\n\nsvoj\n\nprávny\n\nzáver\n\no svojvoľnosti\n\nhmotnoprávneho názoru v jeho veci konajúcich všeobecných súdov o chýbajúcej závažnosti\nporušenia pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľky významnej z pohľadu § 68 ods. 1\npísm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Zákonník práce“). Odkazuje na povinnosť osobného výkonu práce zamestnancom\na na povinnosť dodržiavania právnych predpisov vzťahujúcich sa na vykonávanú prácu\n[§ 81 písm. c) Zákonníka práce ], pričom „porušenie základnej povinnosti zamestnanca\n\nurčenej zákonníkom práce je rozhodne závažným porušením prac. disciplíny, a nie iba\nporušením prac. disciplíny, ako tvrdí okresný a krajský súd“. K odvolacej argumentácii\no porušeniach osobitných právnych predpisov na úseku odbornej a zdravotnej spôsobilosti\nosôb manipulujúcich s potravinami a pokrmami a uvádzajúcich tieto do obehu, na úseku\nzákazu nelegálneho zamestnávania, sa podľa sťažovateľa „krajský súd... relevantne\nnevyjadril, pritom išlo o konkrétne a kvalifikované odvolacie námietky a argumenty majúce\nvýznam pre posúdenie sporu“. Obdobné výhrady sťažovateľ prednáša proti záverom\nvšeobecných súdov týkajúcim sa dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru,\nktorým mal byť predaj cudzieho alkoholu navrhovateľkou, ako aj dôvodu spočívajúceho\nv podávaní tovaru zákazníkom „na sekeru“.\n17. Sťažovateľ aj v sťažnosti argumentuje tvrdením, že navrhovateľka „po doručení\nokamžitého skončenia pracovného pomeru v 2-mesačnej prekluzívnej lehote relevantne\nneoznámila, že trvá na tom, aby som ju ďalej zamestnával... nevykonala zákonom presne\nurčený hmotnoprávny úkon podľa Zákonníka práce... Okresný súd a ani krajský súd sa\nsplneniu tejto kogentnej zákonnej podmienky nevenoval.“.\n18. Napokon sťažovateľ tvrdí porušenie § 118 ods. 2 OSP okresným súdom, ktorý\n„ani na jednom z vykonaných pojednávaní... neuviedol, ktoré právne významné skutkové\ntvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové\n8\n\ntvrdenia zostali sporné... súd mi tak svojím procesným postupom... odňal možnosť konať\npred súdom... Nie je možné uzavrieť, že opomenutie ust. § 118 ods. 2 O. s. p. je iba vadou\nkonania, nakoľko ide o základnú povinnosť súdu vo vzťahu k účastníkovi konania,\npre ktorého má splnenie tejto povinnosti esenciálny význam... Krajský súd aj túto odvolaciu\nnámietku opomenul.“.\n19. Sťažovateľ kritizuje aj rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho,\nktorý prípustnosť jeho dovolania posudzoval podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie\npodľa Civilného sporového poriadku, ktorý bol účinný v čase rozhodovania najvyššieho\nsúdu.\n20. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa\n\n,\n\n,\n\nna súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6\nods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na rovnosť\núčastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (medzitýmnym)\nrozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. 27Cpr 5/2013 zo dňa 24.07.2015, rozsudkom\nKrajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoPr 7/2015 zo dňa 16.02.2016 a uznesením Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 2Cdo 103/2017 zo dňa 30.08.2017 porušené bolo.\n2. (Medzitýmny) rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 27Cpr 5/2013 zo dňa\n24.07.2015, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoPr 7/2015 zo dňa 16.02.2016\na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 103/2017 zo dňa 30.08.2017 sa zrušuje a vec\nsa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.\n3. Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní uhradiť\nspoločne a nerozdielne sťažovateľovi\n\n,\n\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy\nkonania.“\nII.\n\n9\n\n21. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n22. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)\npredpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n23. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nK medzitýmnemu rozsudku okresného súdu č. k. 27 Cpr 5/2013-164 z 24. júla\n2015\n24. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka\nveci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len\no podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.\n25. Ústavný súd už o sťažnosti sťažovateľa podanej vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť\núčastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru medzitýmnym rozsudkom okresného súdu č. k.\n27 Cpr 5/2013-164 z 24. júla 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoPr 7/2015-216\nzo 16. februára 2016 rozhodoval v konaní sp. zn. I. ÚS 310/2016. Sťažnosť uznesením\n10\n\nč. k. I. ÚS 310/2016-15 z 11. mája 2016 odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej\nprerokovanie a rozhodnutie.\n26. V prípade prvostupňového medzitýmneho rozsudku okresného súdu je aplikácia\ncitovaného § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde plne namieste. Ide o prvostupňové\nrozhodnutie súdu vydané v občianskom súdnom konaní, proti ktorému v tom čase účinná\nprávna úprava pripúšťala podanie riadneho opravného prostriedku (odvolania) založeného\nna báze neúplnej apelácie. Táto prekážka vzniku právomoci ústavného súdu má trvalý\ncharakter, preto neprichádza do úvahy dodatočné splnenie podmienok konania o sťažnosti\nsťažovateľa voči medzitýmnemu rozsudku okresného súdu. V tejto časti je preto sťažnosť\nsťažovateľa podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde neprípustná.\nK rozsudku krajského súdu č. k. 11 CoPr 7/2015-216 zo 16. februára 2016\n27. Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 310/2016-15 z 11. mája 2016 bola minulá\nsťažnosť sťažovateľa odmietnutá pre nedostatok právomoci aj v časti smerujúcej\nproti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu. Dôvodom však bolo zistenie ústavného\nsúdu, že „sťažovateľ podal 21. marca 2016 dovolanie proti rozsudku krajského súdu“. Túto\nskutočnosť ústavný súd vyhodnotil tak, že „ústavou daná právomoc ústavnému súdu\nneumožňuje nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je\nzaložená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia\npostupu podľa § 236 až § 243d OSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie\naž vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej\nochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ\nako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv\na slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých\nsťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Ústavný súd poukazuje aj na to,\nže prijatím sťažnosti na ďalšie konanie by vznikol z ústavného hľadiska neprípustný stav,\nkeď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08).“.\nZároveň však upozornil, že „v tejto súvislosti už... viackrát vyslovil právny názor (mutatis\nmutandis I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v zmysle ktorého\npovažuje lehotu na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní v zásade\n11\n\nza zachovanú\n\naj vo vzťahu\n\nk\n\npredchádzajúcemu\n\nprávoplatnému\n\nrozhodnutiu\n\n(v posudzovanom prípade vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu) s výnimkou\nprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká\nrepublika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 a pod.)“.\n28. Na podklade citovaných podstatných pasáží odôvodnenia uznesenia č. k.\nI. ÚS 310/2016-15 z 11. mája 2016 ústavný súd konštatuje, že na aktuálne predbežne\nprerokúvanú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených práv potvrdzujúcim\nrozsudkom krajského súdu je potrebné aplikovať výnimku z pravidla podľa § 24 písm. a)\nzákona o ústavnom súde. V dôsledku právoplatného ukončenia dovolacieho konania\nuznesením najvyššieho súdu o odmietnutí sťažovateľovho dovolania došlo k naplneniu\npodmienky právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie o sťažnosti v tejto\nčasti. Rovnako požiadavka sťažovateľa na zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti\nrozsudku krajského súdu je podľa judikatúry ústavného súdu inšpirovanej rozhodovacou\npraxou Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“); vec Zvolský, Zvolská\nvs. Česká republika] oprávnená.\n29. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva\nalebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.\nII. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).\n30. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ predniesol v sťažnosti štyri zásadné\nnámietky. Prvá sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci krajským súdom, druhá cieli\nna kvalitu odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku, tretia atakuje nenapravenie porušenia\n§ 118 ods. 2 OSP, ktorého sa mal podľa sťažovateľa dopustiť okresný súd, a štvrtá spočíva\nv tvrdení o nesprávnej aplikácii § 79 ods. 1 Zákonníka práce na sťažovateľovu kauzu.\n31. K hmotnoprávnemu posúdeniu sťažovateľovej kauzy krajským súdom ústavný\nsúd musí odkázať na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej vo vzťahu k všeobecným\nsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.\n12\n\nI. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný\nsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej\nprávomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov.\n32. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola\nopodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov\nvšeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor\nvšeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,\nresp. ústavne nekonformný (III. ÚS 355/2013).\n33. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom,\nv tomto prípade krajským súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor\nnatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02).\n34. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo väzbe na odvolaciu kritiku\nsťažovateľa týkajúcu sa právneho posúdenia skutkovo preukázaného dôvodu okamžitého\nskončenia pracovného pomeru (porušenie povinnosti osobného výkonu práce) správne\npoukázal na potrebu skúmania intenzity zavineného porušenia povinnosti zamestnancom\nv pracovnoprávnom vzťahu. Námietky sťažovateľa prednesené v sťažnosti majú svojou\npodstatou formalistický základ. Pokúšajú sa totiž o navodenie presvedčenia, že porušenie\nakéhokoľvek právneho predpisu regulujúceho výkon práce musí byť vždy vyhodnotené\nako závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom. Paušálne prijatie sťažovateľovej\nargumentácie by napríklad de facto vylučovalo eventualitu naplnenia hypotézy podľa § 63\nods. 1 písm. e) Zákonníka práce (výpoveď zamestnávateľa pre menej závažné porušenie\npracovnej disciplíny), keďže samotná povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu je\npovinnosťou vyplývajúcou z právneho predpisu [§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce ].\nZákonník práce však pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny nedefinuje, preto je\n13\n\nlogické, že súdu posudzujúcemu naplnenie tejto legálnej podmienky sa otvára priestor\npre zohľadnenie skutkových okolností prejednávaného prípadu.\n35. Krajský súd preto podľa názoru ústavného súdu správne skúmal individuálne\nokolnosti sporu. Poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, a to:\n- nejednoznačné vymedzenie povinností navrhovateľky v súvislosti s vykonávanou\nprácou,\n- skutočnosť, že „účastníci sa pracovnou zmluvou, druhom dohodnutej práce,\nneriadili“,\n- dovtedajšiu bezproblémovosť pracovnej disciplíny navrhovateľky,\n- absenciu škody u sťažovateľa z dôvodu závadného správania sa navrhovateľky,\n- k porušeniu povinnosti osobného výkonu práce došlo v čase mimoriadneho náporu\nzákazníkov (hokejový turnaj),\n- sťažovateľ toleroval prítomnosť osôb bez uzatvorenej pracovnej zmluvy\nv prevádzke.\n36. Ak v rekapitulovaných skutkových súvislostiach krajský súd (identicky\nako okresný súd) nevyhodnotil porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľkou ako závažné,\nnemožno podľa názoru ústavného súdu považovať takýto právny záver za žiadnych\nokolností za svojvoľný, vyžadujúci si čo len úvahy o potrebe prípadného ústavno-súdneho\nzásahu. Krajský súd nijako neprekročil legálne nastavené rámce aplikácie právneho inštitútu\nokamžitého skončenia pracovného pomeru a zákonodarcom takto poskytnutý priestor využil\nspôsobom opierajúcim sa o logické úvahy pri právnom hodnotení dokazovaním ustálených\nfaktov. Táto sťažnostná námietka je preto nedôvodná.\n37. Sťažovateľ\n\nv sťažnosti\n\nnaznačoval\n\naj\n\nnedostatočnosť\n\nodôvodnenia\n\npotvrdzujúceho rozsudku krajského súdu. Konkrétne sa podľa jeho názoru odvolací súd\n„relevantne nevyjadril“ k odvolacej argumentácii o porušení viacerých právnych predpisov\nnavrhovateľkou, keď umožnila svojmu priateľovi vydávať v pohostinstve tovar.\n38. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne\n(napr. III. ÚS 528/2015) zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie\n14\n\nrozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na spravodlivý\nproces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia\nvšak neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.\nSplnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom\nna konkrétny prípad (rozsudok ESĽP vo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil\nIII/1997, m. m. pozri tiež rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nAnnuaire, č. 303-B).\n39. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho\nrozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,\nku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)\nverejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.\nVšeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať\nv občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená\nspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,\nII. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07 a III. ÚS 332/09).\n40. Formulované požiadavky podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu spĺňa.\n41. Krajský súd sa vysporiadal s kritikou sťažovateľa, podľa ktorej navrhovateľka\nporušila viaceré administratívnoprávne predpisy, za čo mu ako zamestnávateľovi hrozili\nsankcie kompetentných správnych orgánov. Relevantne totiž konštatoval, že sťažovateľovi\nv dôsledku\n\nprotiprávneho\n\nsprávania\n\nsa\n\nnavrhovateľky\n\nnevznikla\n\nžiadna\n\nškoda\n\n(k sankcionovaniu nedošlo, čo potvrdzujú aj výsledky dokazovania), a vypočítal aj ďalšie\npreň podstatné determinanty (pozri bod 35) rezultujúce do záverečného vyhodnotenia,\npodľa ktorého „dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru uvedené odporcom tak\nneobstoja a je nutné považovať toto okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné“.\nKrajský súd teda zrozumiteľne vyjadril, že na misky pomyselných váh spravodlivosti\npoložil argumentáciu sťažovateľa („dôvody... uvedené odporcom“) a skutočnosti overené\ndokazovaním.\n\n15\n\n42. Okrem toho, odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho\nsúdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,\nIV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania\ntvoria jeden celok. Rozsudok krajského súdu je preto nevyhnutné posudzovať v spojitosti\ns prvostupňovým rozsudkom okresného súdu, z ktorého plynul ďalší dôležitý faktor\nprávneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu, a to kategória výnimočnosti ako legálna\ncharakterová črta okamžitého skončenia pracovného pomeru (uvodzovacia veta k § 68\nods. 1 Zákonníka práce).\n43. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).\n44. Výsledkom pomeriavania realizovaného krajským súdom bola prevaha dôvodov\nsvedčiacich v prospech neplatnosti žalovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru\nnad dôvodmi podporujúcimi platnosť posudzovaného právneho úkonu sťažovateľa. Krajský\nsúd to po identifikácii rozhodujúcich determinantov a ich pomenovaní v odôvodnení svojho\nrozsudku stručne vyjadril tak, ako to je citované v bode 41 odôvodnenia tohto uznesenia.\nÚstavný súd preto nepovažuje odôvodnenie odvolacieho rozsudku krajského súdu\nza nepresvedčivé, neracionálne, ba ani neprijateľné pre širšiu verejnosť.\n45. Z pohľadu kvality odôvodnenia sťažovateľ krajskému súdu taktiež vytkol, že sa\nnezaoberal argumentáciou o závažnosti predaja cudzieho alkoholu navrhovateľkou,\nz ktorého sťažovateľovi hrozili administratívne postihy (odňatie povolenia na predaj\nalkoholu, odňatie živnostenského oprávnenia).\n16\n\n46. K prezentovanému argumentu ústavný súd odkazuje na záver okresného súdu,\npodľa ktorého „nebolo ničím preukázané, že navrhovateľka podávala alkohol, ktorý nebol\nodporcom naskladnený a ktorý si sama svojvoľne zadovážila“. S citovaným záverom sa\nkrajský súd stotožnil, keď konštatoval, že „odporca neuniesol dôkazné bremeno preukázať,\nže porušenia povinnosti zo strany navrhovateľky pod bodom 1.3. nastali...“. Podľa názoru\nkrajského súdu tak skutkové okolnosti, na ktorých sťažovateľ jeden z dôvodov okamžitého\nskončenia pracovného pomeru založil, neboli v konaní preukázané. Sťažovateľom\nargumentovaná hrozba administratívnych postihov za takéto správanie navrhovateľky\npotom logicky stratila povahu právne a skutkovo relevantnej otázky súvisiacej s predmetom\nsúdnej ochrany poskytovanej v predmetnom občianskom súdnom konaní. Krajský súd k nej\npreto ani nemusel zaujímať stanovisko.\n47. No sťažovateľ kritizoval i samotné vyhodnotenie unesenia dôkazného bremena\npri skutkovom posudzovaní naplnenia zákonných podmienok okamžitého skončenia\npracovného pomeru. Inak povedané, nesúhlasí so skutkovým záverom okresného súdu\na krajského súdu, podľa ktorého tretí dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru\n(predaj cudzieho alkoholu) nebol v konaní preukázaný.\n48. Na tomto mieste ústavný súd znovu vychádza z nerozlučnej spätosti odôvodnení\nodvolacieho a prvostupňového súdneho rozhodnutia (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,\nIV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09).\n49. Okresný súd k spornej skutočnosti dôvodil, že „ako jediný dôkaz bola výpoveď\nmatky odporcu\n\n, ktorá uviedla len tú skutočnosť, že viackrát\n\npri upratovaní našla v smetnom koši pri barovom pulte prázdne fľaše z alkoholu,\nktorý nebol podávaný na prevádzke a nenachádzal sa v sklade, ale išlo o alkohol zakúpený\nv obchode. Mimo tejto svedeckej výpovede nebol v konaní predložený vôbec žiaden dôkaz\no tom, že to bola navrhovateľka, ktorá podávala takýto alkohol a že si tento aj svojvoľne\nsama zadovážila, ako je to uvedené v okamžitom skončení.“. V odvolaní k tomu sťažovateľ\niba uviedol, že „tvrdenie navrhovateľky... nie je ničím preukázané, a okresný súd sa tak\nplne bez dôkazov priklonil k tvrdeniam navrhovateľky“. Krajský súd zareagoval,\n17\n\nže v okamžitom\n\nskončení\n\npracovného\n\npomeru\n\noznačené\n\n„konanie\n\nnavrhovateľky\n\nnepotvrdzuje samotná skutočnosť, že v koši sa našli prázdne fľaše od alkoholu,\nktorý nepochádzal od odporcu“.\n50. Ústavný súd považuje postoj krajského súdu k predmetnej spornej skutočnosti\npo stránke\n\nkvalitatívnej\n\ni z hľadiska\n\nrozsahu\n\na podstaty\n\nzdôvodnenia\n\nza\n\nplne\n\nakceptovateľný. Odvolacia námietka sťažovateľa týkajúca sa analyzovanej skutočnosti\n(podávanie cudzieho alkoholu) bola mimoriadne všeobecná a jej podstata v spočívala\niba v nesúhlase sťažovateľa s vyhodnotením (ne)unesenia dôkazného bremena okresným\nsúdom. Za takýchto okolností krajskému súdu nevznikla povinnosť akokoľvek prehlbovať\nči detailizovať rozbor spornej skutočnosti z pohľadu odôvodnenia vlastných záverov.\nPre ústavne\n\nakceptovateľné\n\nodôvodnenie\n\nv popísaných\n\nokolnostiach\n\npostačovalo\n\nstotožnenie sa so závermi okresného súdu podľa vtedy účinného § 219 ods. 2 OSP. Ani\nv tejto časti tak ústavný súd nevyhodnotil sťažnostné dôvody ako relevantné, vyžadujúce si\nprijatie sťažnosti na ďalšie konanie.\n51. Ústavný súd sa nestotožňuje ani s námietkou sťažovateľa vychádzajúcou\nz tvrdenia o porušení § 118 ods. 2 OSP okresným súdom. Podľa názoru sťažovateľa\n„krajský súd aj túto odvolaciu námietku opomenul“.\n52. Výlučne v rovine pravdivosti citovaného tvrdenia ústavný súd konštatuje, že sa\nnezakladá na skutočnosti. Krajský súd na strane 8 svojho rozsudku odkázal na judikatúru\nnajvyššieho súdu (sp. zn. 4 Cdo 167/2012) a v reflexii na prejednávanú vec vyhodnotil,\nže z jeho zistení „nevyplýva, že súd si splnil aj povinnosť v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p...\nZ ďalšieho priebehu pojednávaní však možno konštatovať, že okresný súd umožnil\nodporcovi uplatnenie jeho procesných práv vyplývajúcich mu z Občianskeho súdneho\nporiadku, keď odporca bol riadne predvolávaný na pojednávania, vypočutý ako účastník\nkonania, bolo mu umožnené samému alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu robiť\nprednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, právo na záver zhrnúť\nsvoje návrhy. Z uvedeného nemožno konštatovať odňatie možnosti konať pred súdom\nani zistenie vady konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“.\n\n18\n\n53. Z uvedeného dôvodu tvrdenie sťažovateľa o nedostatočnosti odôvodnenia\nkrajského súdu v otázke tvrdeného porušenia § 118 ods. 2 OSP okresným súdom ústavný\nsúd vyhodnotil ako nedôvodné.\n54. V rovine vecnej stránky predmetnej argumentácie ústavný súd upozorňuje,\nže porušenie § 118 ods. 2 OSP sťažovateľ predniesol v dovolaní proti potvrdzujúcemu\nrozsudku krajského súdu, pričom samotný dovolací súd obsah dovolania vyhodnotil tak, že\n„žalovaný tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. došlo aj tým, že\nsúdy údajne nerešpektovali § 118 ods. 2 O. s. p.“. Následne sa dovolací súd touto\nnámietkou meritórne zaoberal, a keďže dospel k záveru o jej vecnej nedôvodnosti, vylúčil\nprocesnú prípustnosť dovolania a odmietol ho.\n55. Ústavný súd zistené a popísané skutočnosti hodnotí tak, že hoci najvyšší súd\no dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol procesným výrokom\n(odmietnutím), z hľadiska dôvodov a obsahového zamerania svojho prieskumu tento výrok\nzaložil na meritórnom posúdení tej dovolacej námietky, o ktorú sťažovateľ prípustnosť\nsvojho dovolania opieral. Bola to práve námietka porušenia § 118 ods. 2 OSP okresným\nsúdom, ktoré krajským súdom v odvolacom konaní nebolo napravené. Preto ochranu\nsťažovateľovým označeným základným právam a právu podľa dohovoru, ktoré mali byť\nporušené rozsudkom krajského súdu, poskytoval najvyšší súd ako súd dovolací. Nastupuje\ntu teda ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\n(„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“). Vo vzťahu k námietke\nsťažovateľa naplnenej tvrdením o porušení § 118 ods. 2 OSP rozsudkom krajského súdu je\npreto vylúčená právomoc ústavného súdu, pretože jej vecným prerokovaním by došlo\nk zdvojeniu právnej ochrany (najvyšší súd i ústavný súd) v tomto aspekte prerokúvanej\nkauzy, čo by vyvolávalo riziko odlišného právneho posúdenia narážajúceho na právnu istotu\nako ťažiskový princíp právneho štátu. V tejto časti preto ústavný súd nemá dostatok\nprávomoci na prerokovanie a rozhodnutie o sťažovateľovej sťažnosti.\n56. Poslednou námietkou, ktorú sťažovateľ v sťažnosti proti rozsudku krajského súdu\nvzniesol, je nesprávna aplikácia § 79 ods. 1 Zákonníka práce.\n\n19\n\n57. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú\nvýpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe\na ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,\njeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno\nod zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.\nZamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí\nzamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi,\nže trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať\nv práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.\n58. Sťažovateľ tvrdí, že mu navrhovateľka takéto oznámenie v stanovenej lehote\nneadresovala, a preto „súd... mal žalobu zamietnuť z dôvodu zmeškania prekluzívnej\nlehoty“.\n59. Ústavný súd dáva do sťažovateľovi do pozornosti právne posúdenie citovanej\nnámietky krajským súdom, ktorý autenticky vysvetlil, že takáto kritika je „bez relevancie\nk napadnutému rozsudku“ a odkázal na nepochybný fakt, že okresný súd rozhodoval\nmedzitýmnym rozsudkom len o otázke neplatnosti okamžitého skončenia pracovného\npomeru, čo „predstavuje základ pre vyriešenie nárokov na náhradu mzdy z neplatného\nskončenia pracovného pomeru“. I dikcia § 79 ods. 1 Zákonníka práce v rovine jeho\nsystematických súvislostí (prvá veta v spojení s druhou a treťou vetou, ktoré naznačujú\nvecný regulačný zámer celého ustanovenia) nepochybne preukazuje, že regulatívnym\ncieľom predmetnej právnej normy nebolo vylúčiť žalovateľnosť neplatnosti okamžitého\nskončenia pracovného pomeru, ale prispieť k stabilizácii rozsahu nárokov zamestnanca\nvyplývajúcich z okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré už bolo súdom posúdené\nako neplatné.\n60. I v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa nedôvodná, a tým podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde i zjavne neopodstatnená.\nK uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 103/2017-250 z 30. augusta 2017\n\n20\n\n61. Proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu predniesol sťažovateľ námietku\nzaloženú na tvrdení, podľa ktorého „najvyšší súd SR mal... dovolanie prejednať výlučne\npodľa ustanovení C. s. p. (ktoré inak a širšie upravuje dovolacie dôvody ako aj prípustnosť\ndovolania), pričom podľa ustanovení C. s. p. mal posúdiť aj prípustnosť podaného\ndovolania a dovolacie dôvody... Najvyšší súd však prípustnosť dovolania posúdil výlučne\npodľa t. č. neúčinného O. s. p., avšak o dovolaní rozhodoval už výlučne iba podľa účinného\nC. s. p., čo je neprípustné a čo pri následnom odmietnutí dovolania má za následok odňatie\nmožnosti konať pred dovolacím súdom v môj neprospech.“.\n62. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že „podľa § 470 ods. 2 veta\nprvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti\ntohto zákona, zostávajú zachované. Pokiaľ bolo dovolanie v čase jeho podania prípustným\nprostriedkom nápravy, umožňujúcim dovolací prieskum, potom tieto účinky (a následky) sa\nuznávajú i v budúcnosti. Prežarovanie princípov právneho štátu do ústavného poriadku\nnachádza svoje normatívne vyjadrenie v ustanovení § 470 ods. 2 vete prvej CSP.\nFundamentom je právna istota, ktorá v sebe nesie znaky ochrany nadobudnutých práv\na s tým spojenej dôvery v právo.“. Nadväzne najvyšší súd konštatoval, že „dovolanie bolo\npodané pred 1. júlom 2016 (21. marca 2016) za účinnosti O. s. p., dovolací súd postupoval\nv zmysle vyššie citovaného prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP a procesnú\nprípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O. s. p.“.\n63. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania\nzačaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\n64. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo\ndňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije\nna konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať\nustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení\nprotistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.\n65. Uplatnenie citovaných intertemporálnych ustanovení Civilného sporového\nporiadku najvyšším súdom nesignalizuje ústavný nesúlad (čl. 152 ods. 4 ústavy).\n21\n\nZákonodarca týmito právnymi normami jednoznačne prejavil vôľu, aby sa dovolacie\nkonania začaté pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku od 1. júla 2016\nv rovine procesného postupu spravovali už novou právnou úpravou. Na strane druhej\n(systematický vzťah § 470 ods. 1 a § 470 ods. 2 CSP ako vzťah pravidla a výnimky) právne\núčinky dovolania podaného pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku\nzostávajú zachované. Ide tu i o procesno-právne účinky, teda aj o otázku procesnej\nprípustnosti dovolania podaného v období účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.\nI uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné, má\nsvojou podstatou deklaratórny charakter a uplatňuje sa k momentu procesne účinného\npodania tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Výrok uznesenia najvyššieho súdu\nznamená, že dovolanie sťažovateľa bolo k 21. marcu 2016 neprípustné, a túto otázku\nnajvyšší súd nemohol posudzovať inak nielen preto, že 21. marca 2016 bol účinným ešte\nObčiansky súdny poriadok, ale aj z dôvodu povinnosti rešpektovať právnu istotu\nnavrhovateľky ako účastníčky dovolacieho konania. Sťažovateľ zabúda, že v sporovom\nkonaní pri uplatňovaní intertemporálnych ustanovení nie je v „hre“ len jeho právna istota,\nale aj právna istota protistrany. Tento konflikt zákonodarca vyriešil tak, ako to vyplýva\nz § 470 ods. 1 a 2 CSP a najvyšší súd vôľu zákonodarcu rešpektoval, preto uplatnenie\nObčianskeho súdneho poriadku na posúdenie prípustnosti dovolania sťažovateľa ústavný\nsúd nehodnotí ako ústavne problematické.\n66. Samotné právne posúdenie dovolacej námietky o odňatí možnosti konať\npred súdom v dôsledku porušenia § 118 ods. 2 OSP najvyšším súdom sťažovateľ\nv sťažnosti atakoval iba tvrdením, podľa ktorého „nie je možné uzavrieť, že opomenutie ust.\n§ 118 ods. 2 O. s. p. je iba vadou konania, nakoľko ide o základnú povinnosť súdu vo\nvzťahu k účastníkovi konania, pre ktorého má splnenie tejto povinnosti esenciálny význam“.\n67. Ústavný súd neopomína, že právne posúdenie predmetnej námietky najvyšším\nsúdom pre sťažovateľa podstatný význam z pohľadu podoby súdnej ochrany, ktorá mu\nv dovolacom konaní bola poskytovaná. Ak totiž najvyšší súd túto námietku vyhodnotil len\nako tzv. inú vadu konania podľa vtedy účinného § 241 ods. 2 písm. b) OSP, vylúčil tým\nprípustnosť sťažovateľovho dovolania, keďže takáto vada potvrdzujúceho rozsudku\n22\n\nodvolacieho súdu v tom čase prípustnosť dovolania nezakladala, ale bola len aprobovaným\ndôvodom už procesne prípustného dovolania.\n68. Ústavný súd však neidentifikoval v právnom názore najvyššieho súdu žiadne\nsignály ústavného diskomfortu.\n69. Podľa § 118 ods. 2 OSP po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu\nalebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné\nskutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné\nskutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré\ndôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.\n70. Hodno tu odkázať na dôvodovú správu k zákonu č. 384/2008 Z. z., ktorým sa\nmení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a ktorý zaviedol do Občianskeho\nsúdneho poriadku znenie § 118 ods. 2 aplikované v sťažovateľovej veci. Teda\npodľa dôvodovej správy „z dôvodu predvídateľnosti postupu súdu a tým aj posilnenia\npráva na spravodlivý súdny proces sa upravuje postup sudcu vo vzťahu k nesporným\nskutočnostiam a sporným skutočnostiam. Zavedený čiastočne kontradiktórny proces\nzároveň odôvodňuje vyššiu ochranu účastníkov konania, tým že sudca usmerní účastníkov\nkonania o rozsahu dokazovania, ktoré mieni vykonať. Tým sa môžu minimalizovať stavy\ntzv. opomenutých návrhov na dokazovanie zo strany účastníkov konania.“.\n71. V dovolaní sťažovateľ tvrdil, že nerešpektovaním § 118 ods. 2 OSP došlo\nk porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. K tomu je potrebné uviesť, že stabilizovaný\nprávny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého porušenie tohto ustanovenia nie je odňatím\nmožnosti konať pred súdom, ale iba tzv. inou vadou konania podľa § 241 ods. 2 písm. b)\nOSP (pozri judikáty uvedené na strane 10 uznesenia najvyššieho súdu), nie je ústavne\nspochybniteľný. Najvyšší súd to akceptovateľným spôsobom vysvetlil, keď v dôvodoch\nsvojho uznesenia konštatoval, že „účastníkom konania sa tým mala vytvoriť možnosť, aby\ntomu, s čím ich oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní... Okrem\ntoho cieľom bolo zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy,\n23\n\nktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým\ntvrdeniam...“.\n72. Z citovaného odôvodnenia najvyššieho súdu je zrejmé, že porušenie § 118 ods. 2\nOSP samo osebe neodníma účastníkovi konania právo realizovať tie procesné práva,\nktorými je spôsobilý účinne ovplyvniť priebeh konania i jeho právne záväzný výsledok.\nPorušenie § 118 ods. 2 OSP iba znižuje kvalitu prebiehajúceho konania, pretože neprispieva\nk eliminácii rizika nadbytočnej dôkaznej aktivity sporových strán, čo následne môže viesť\nk zbytočnému predlžovaniu konania a odďaľovaniu vyriešenia sporu. Podporne to dokazuje\ni text dôvodovej správy, ktorý explicitne naznačuje, že týmto ustanovením má dochádzať\nk „posilneniu“ práva na spravodlivé súdne konanie, nie k jeho garancii. Právny význam\nporušenia predmetného ustanovenia vzrastá až v prípade, ak má za následok nesprávne\nrozhodnutie\n\nvo\n\nveci.\n\nV prospech\n\ntakéhoto\n\nzáveru\n\nvšak\n\nsťažovateľ\n\nv sťažnosti\n\nneargumentoval. Nevysvetlil teda, ako tvrdené porušenie § 118 ods. 2 OSP okresným\nsúdom priamo spôsobilo, že vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného\npomeru je vecne nesprávne.\n73. Právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého porušenie § 118 ods. 2 OSP\nokresným súdom a nenapravenie tejto vady krajským súdom nemá za následok odňatie\nmožnosti konať pred súdom, preto ústavný súd nepovažuje za svojvoľný, nedôvodný, a tak\nnedovolene atakujúci kvalitu súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľovým označeným\nzákladným právam a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany najvyššieho súdu.\nSťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.\n74. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sumarizuje,\nže sťažnosť je v časti smerujúcej proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu neprípustná\npodľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu\nrozsudku krajského súdu ústavný súd nemá právomoc na jeho prieskum v otázke\nkritizovaného porušenia § 118 ods. 2 OSP a vo zvyšku je sťažnosť proti tomuto rozsudku\nzjavne neopodstatnená, a napokon v časti smerujúcej proti odmietavému uzneseniu\nnajvyššieho súdu je sťažnosť rovnako zjavne neopodstatnená.\n\n24\n\n75. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi\nsťažovateľa (návrh na zrušenie napadnutých súdnych rozhodnutí, návrh na priznanie nároku\nna náhradu trov konania) nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. marca 2018\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práca, pracovný pomer-neplatnosť rozviazania", "dovolanie-prípustnosť", "práca, pracovný pomer-pracovná disciplína", "práca, pracovný pomer-okamžité zrušenie", "rozhodnutie-odôvodnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d0b58f1a-5d8a-4283-8ef7-0a12afc1afac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.528.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 528/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 528/2015 z 21. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.528.2015.1"}, {"guid": "ussr:10bac68c-abb5-4527-b679-911092b81f70", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.310.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 310/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 310/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.310.2016.1"}, {"guid": "ussr:c1821ace-7e85-4511-9221-0bfbad7a7b5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 355/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 355/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c1821ace-7e85-4511-9221-0bfbad7a7b5a"}, {"guid": "ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 237/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 477, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3"}, {"guid": "ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0"}, {"guid": "ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 184/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/09 z 9. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-09", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:8da1c78d-cca8-4964-8729-a04eb66ffe7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 146/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 146/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 372, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8da1c78d-cca8-4964-8729-a04eb66ffe7d"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:4bd5cecd-79d7-4c94-bd7d-5f09290e33a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 42/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/06 z 28. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-28", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd5cecd-79d7-4c94-bd7d-5f09290e33a4"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:c853a449-1bb8-4ef2-95d6-8b7811668863", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 144/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 144/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c853a449-1bb8-4ef2-95d6-8b7811668863"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:6591d62c-c75b-4415-83c7-9439bf33173b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 100/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6591d62c-c75b-4415-83c7-9439bf33173b"}, {"guid": "ussr:120c20a9-6c03-4b2f-a184-bc7ca24f0a48", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 201/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 201/03 z 14. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-14", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:120c20a9-6c03-4b2f-a184-bc7ca24f0a48"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1525442c-47ca-4b94-976f-d9203dfcd53b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.316.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 316/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 316/2019 z 11. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.316.2019.1"}, {"guid": "ussr:5558be4a-c97f-4b68-a11e-da73bce618b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.290.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 290/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 290/2017 z 30. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.290.2017.1"}, {"guid": "b15ad267-5864-4f01-aa65-052525713098:1027c7eb-fd2e-4604-9fdf-4e8da869f157", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1208212731.1", "spisova_znacka": "1Obdo/35/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/35/2020 z 23. 3. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1208212731.1"}, {"guid": "b15ad267-5864-4f01-aa65-052525713098:7084b58a-f99a-490b-97c2-94b4d9f753ca", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1208212731.1", "spisova_znacka": "1Obdo/35/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/35/2020 z 23. 3. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-03-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1208212731.1"}]}