{"guid": "ussr:781fd611-3463-41f3-ab67-3b920d5f0cd3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.120.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 120/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 120/2018 z 20. 3. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. marca 2018, sp. zn. III. ÚS 120/2018, ECLI:SK:USSR:2018:3.US.120.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-03-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/781fd611-3463-41f3-ab67-3b920d5f0cd3", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.120.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.120.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.120.2018.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 120/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátskou kanceláriou VIKTÓRIA HELLENBART advokátska kancelária s. r. o.,\nMartina Rázusa 146/23, Lučenec, v mene ktorej koná advokátka a konateľka Mgr. Viktória\nHellenbart, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu\nzaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 24/2017 z 25. mája 2017\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2017\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva\nna obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 5 Tdo 24/2017 z 25. mája 2017.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného\nsúdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 82/2012 z 21. novembra 2012\nuznaný vinným zo spáchania prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 zákona\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),\nza ktorý mu bol podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) a § 38 ods. 3\nTrestného zákona\n\nuložený trest\n\nodňatia\n\nslobody\n\nvo výmere\n\ndvoch\n\nmesiacov\n\ns podmienečným odložením jeho výkonu podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Trestného\nzákona na skúšobnú dobu jeden rok. Podľa § 287 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) mu bola uložená\npovinnosť nahradiť poškodenému škodu v sume 443 €. V presahujúcej časti uplatňovaného\nnároku na náhradu škody bol poškodený odkázaný na občianske súdne konanie.\n3. Rozsudok okresného súdu z 21. novembra 2012 sťažovateľ napadol odvolaním,\nktoré Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 4 To 9/2013 zo 6. marca 2013\npodľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.\n4. Proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa podal sťažovateľ z dôvodov uvedených\nv § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku dovolanie, o ktorom najvyšší súd\nv konečnom dôsledku rozhodol uznesením sp. zn. 5 Tdo 24/2017 z 25. mája 2017 tak, že ho\npodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.\n5. Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd označeným rozhodnutím zasiahol\ndo jeho základného práva na súdnu ochranu, základného práva na obhajobu a práva\nna spravodlivé súdne konanie.\n\n2\n\n6. V prvom rade sťažovateľ tvrdí, že skutok, pre ktorý bol odsúdený, nespáchal.\nV dovolaní poukázal, že orgány činné v trestnom konaní „vôbec neobjasňovali okolnosti\nsvedčiace v prospech obvineného, boli odmietané podstatné návrhy na doplnenie\ndokazovania, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia, a to v takej intenzite, že pri postavení\nsťažovateľa pred súd nebolo dokázané, či sa vôbec skutok... stal, či má... znaky trestného\nčinu, či je... jeho páchateľom a z akých pohnútok mal tento čin spáchať“.\n7. Rovnako v dovolaní sťažovateľ namietal, že „súd nevykonal dôkazy zákonným\nspôsobom... súd nemal k dispozícii ako dôkaz ohliadku miesta činu, ktorý nedostatok zhojil\ntým, že počas pojednávania telefonoval policajtom, či ohliadku vykonali, pričom vzhľadom\nk tomu, že škodu nahlásil poškodený s odstupom niekoľkých dní potom, čo sa podľa svedka\nmal skutok stať a poškodené vozidlo sa na mieste činu už nenachádzalo, sa jednalo o veľmi\npodstatnú okolnosť svedčiacu v prospech obžalovaného sťažovateľa“. V dovolaní\nsťažovateľ ďalej namietal, že „súd nepostupoval pri hodnotení dôkazov v súlade so\nzákonom, nestranne a nezhodnotil ich po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu\njednotlivo i v ich súhrne, ale sťažovateľa uznal za vinného jedine a výlučne na základe\nsvedeckej výpovede... u ktorej súd ani nevyhodnotil jej vnútorné rozpory, vplyv pomeru\nsvedka k poškodenému, a ktorá obžalovaného pri naozaj súhrnnom hodnotení dôkazov\nneusvedčovala, ale naopak, preukazovala, že sa skutku nemohol dopustiť“.\n8. Podľa sťažovateľa „súd úplne opomenul aplikovať základné zásady trestného\nprocesu a vôbec neprihliadol na zásadu in dubio pro reo“.\n9. Tvrdí, že ak „súdy nevykonávajú dôkazy navrhnuté obvineným, porušujú jeho\npráva na obhajobu o to viac, keď takýto postup vedie k odsúdeniu nevinnej osoby“.\n10. Ako uvádza „Samotná prítomnosť obhajcu, a jeho aktívny prístup, ktorý ale\nnemá adekvátnu spätnú väzbu zo strany súdu a orgánov činných v trestnom konaní, ešte\nnemôže byť dôkazom o tom, že práva obvineného na obhajobu boli riadne dodržiavané,\ntakéto hodnotenie považuje sťažovateľ za protiústavné zjednodušenie situácie, prísne\nformalistické ponímanie práv a takéto ponímanie nie je naplnením článku 6 Dohovoru, ani\nčlánkov 46 a 50 Ústavy Slovenskej republiky.“.\n3\n\n11. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté\no jeho dovolaní, za nedostatočne odôvodnené a za také, ktoré nereaguje na všetky\npredostreté argumenty.\n12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom rozhodol, že „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nčíslo 5 Tdo/24/2017, zo dňa 25. 05. 2017, bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý\nsúdny proces a obhajobu, garantované článkom 6 Dohovoru o ľudských právach\na základných slobodách, a článkom 46 odsek 1 a článkom 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.“, a zároveň „sa domáha zrušenia napadnutého Uznesenia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky číslo 5 Tdo/24/2017, zo dňa 25. 05. 2017, a vrátenia veci na ďalšie\nkonanie o podanom dovolaní a rozhodnutie.“.\nII.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n15. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či\n\n4\n\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n18. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 dohovoru uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 24/2017 z 25. mája 2017, ku ktorému malo dôjsť\nnedostatočnou neodôvodnenosťou označeného rozhodnutia, ako aj nevysporiadaním sa\nso všetkými dovolaním namietanými skutočnosťami.\n19. Sťažovateľ, v danom prípade zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou,\nsíce v texte sťažnosti nekonkretizoval číselným označením odseku, prípadne uvedením\npísmena daného ustanovenia, ktoré konkrétne právo na spravodlivé súdne konanie mal\nna mysli v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 dohovoru rozhodnutím\n5\n\nnajvyššieho súdu, avšak obsah sťažnosti a znenie samotného návrhu na rozhodnutie\n(„právo... na spravodlivý súdny proces a obhajobu“) nasvedčuje tomu, že namietaným je\nporušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a s prihliadnutím na sťažovateľom\ntvrdené okolnosti jeho trestnej veci prichádzalo do úvahy aj namietanie porušenia čl. 6\nods. 3 písm. c) dohovoru, keďže prípadné namietanie porušenia iného, z katalógu práv\nzaručených v čl. 6 ods. 3 dohovoru nemá žiadnu oporu v argumentácii prezentovanej\nsťažnosťou.\n20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n21. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas\na možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom\nobhajcu.\n22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n23. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto\nminimálne práva:..\nc) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo\npokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy\nspravodlivosti vyžadujú;...\n24. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\n6\n\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n25. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 5 Tdo 24/2017\nz 25. mája 2017, ktorým podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa\nodmietol, v relevantnej časti uviedol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný\nprostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale\npredovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie\nnie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších\n(mimoriadnych) procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne uvedené v ustanovení\n§ 371 ods. 1 Tr. por. Úlohou dovolacieho súdu v rámci tohto konania je posúdiť, či\nnámietky dovolateľa obsahovo napĺňajú ním uvedené dovolacie dôvody...\nKonštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného\ndovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv\nobvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní\na súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6\nods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku\nupravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách\ntrestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným\nspôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá\ndovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie citovaného ustanovenia je totiž\njednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým\ndovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej\n7\n\nrepubliky potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený\nnemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.\nVýnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie\nsa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom.\nV predmetnej trestnej veci bol obvinený stíhaný a odsúdený za prečin poškodzovania\ncudzej veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák., nešlo preto o prípad povinnej obhajoby. Napriek\ntomu obvinený využil zákonné právo a zvolil si za obhajcu\n\n, ktorý ho\n\nobhajoval už v prípravnom konaní a počas celého súdneho konania. Obhajca pristupoval\nk obhajobe obvineného aktívne, zúčastňoval sa väčšiny úkonov trestného konania, podával\nnámietky a sťažnosti, teda dohliadal na uplatňovanie jeho práv. Rovnako sám obvinený sa\naktívne zapájal do konania. Orgány činné v trestnom konaní a súdy v tomto smere poskytli\nadekvátny priestor na realizáciu práva obvineného na obhajobu a tento priestor bol zo\nstrany obhajoby využitý. V tomto smere dovolací súd žiadne pochybenia nezistil, preto\nuvedený dovolací dôvod nebolo možné akceptovať.\nAko ďalší dovolací dôvod obvinený uviedol ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g) Tr.\npor., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie i e založené na dôkazoch, ktoré\nneboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nVo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za\npotrebné uviesť, že uvedený dôvod sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania –\nk dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje\netapa zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia\ndôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci\na čo sa získalo z dôkazných prostriedkov vykonaných podľa Trestného poriadku alebo\npodľa osobitného zákona.\nDôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej\netape dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Prirodzene zahŕňa aj\npredchádzajúce dve štádiá dokazovania, pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom,\nnie sú v trestnom konaní použiteľné a nie je možné ich vyhodnotiť ani v prípade, keby boli\nna hlavnom pojednávaní súdom vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného\nporiadku.\nPre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa však vyžaduje, aby sa dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy.\n8\n\nZároveň však treba uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa nevzťahuje na posledné\nštádium dokazovania - na hodnotenie dôkazov. V trestnom konaní platia zákonom\nstanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa\nnich je potrebné zisťovať skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Platný\nTrestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, čo sa týka miery dôkazov potrebných na\npreukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného\nhodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné\nv trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho\nvnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu\njednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom\nkonaní alebo niektorá zo strán. Z obsahu spisového materiálu pritom vyplýva, že dôkazy\nv posudzovanej veci boli nielen súdom, ale aj v prípravnom konaní získané a vykonané\nspôsobom, ktorý zodpovedá zákonu. Obvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu fakticky\nzopakoval námietky, ktoré použil už v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. S jeho\nnámietkami sa dostatočne vysporiadal odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia.\nPolemika o vykonaných dôkazoch vedená obvineným v dovolaní, nie je sama o sebe\nspôsobilá preukázať nezákonnosť vykonania čo i len jediného dôkazu v predmetnej trestnej\nveci. Dovolací súd preto argumentáciu obvineného nemohol akceptovať ani vo vzťahu k\ntomuto dovolaciemu dôvodu.“\n26. Citovaná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu svedčí\no tom, že dovolací súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal, a to v rozsahu potrebnom\npre rozhodnutie o jeho mimoriadnom opravnom prostriedku. Uviedol, že v danej veci\nnezistil taký zásah do práva sťažovateľa na obhajobu konajúcimi všeobecnými súdmi, ktorý\nby bolo možné kvalifikovať ako porušenie tohto práva zásadným spôsobom, ako to\nv príslušnom ustanovení pre účely dovolania vyžaduje Trestný poriadok [§ 371 ods. 1 písm.\nc)]. Práve naopak, najvyšší súd zistil, že sťažovateľovi (a jeho obhajcovi) bol súdmi prvej\na druhej inštancie poskytnutý primeraný priestor na realizáciu práva na obhajobu. Rovnako\ndovolací súd neopomenul zaoberať sa ani otázkou sťažovateľom tvrdenej nezákonnosti\nvykonania dôkazov v jeho trestnej veci, avšak po preskúmaní spisového materiálu dospel\nk inému záveru, o akom je presvedčený sťažovateľ. Všetky dôkazy dovolací súd hodnotil\nako získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu.\n9\n\n27. Je možné rezumovať, že najvyšší súd skonštatujúc nedostatok sťažovateľom\nformulovaných dovolacích dôvodov (nesplnenie zákonných podmienok dovolania\npodľa § 371 Trestného poriadku) dovolanie odmietol. V prijatom uznesení náležite\ninterpretoval dotknutú právnu úpravu a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť\nargumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd odpovedal na ťažiskové argumenty\nsťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o zásahu do jeho práva na obhajobu, ako aj\no nezákonnosti vykonaných dôkazov. Na základe náležitého odôvodnenia najvyšší súd\nvylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa označených ustanovení Trestného poriadku\na rozhodol o odmietnutí tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Právny záver o potrebe\nodmietnutia dovolania sťažovateľa bol založený na racionálnom, náležitom, a teda ústavne\nkonformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a\nna základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.\n28. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje\ndostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy\na dostatočnú odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento\npostavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia\nza dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n29. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na obhajobu zaručeného\nv čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ústavný súd poznamenáva, že\nuvedené články zabezpečujú, aby každý obvinený mal čas na prípravu obhajoby, že bude\nmať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu bude môcť predniesť právne\nvýznamným spôsobom buď sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva\nna obhajobu však nezabezpečuje sťažovateľovi dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o\nktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je\nposkytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (II. ÚS 8/96, II. ÚS\n34/1999). Pretože sťažovateľ neodôvodnil namietané porušenie označeného práva\nna obhajobu inak ako nesprávnym rozhodnutím najvyššieho súdu, teda rovnakým dôvodom\nako porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd nevzhliadol príčinnú\nsúvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením práva\npodľa ústavy a dohovoru.\n10\n\n30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n31. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,\nrozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného\nvyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto\nprípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. marca 2018\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-vykonanie dôkazov", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dovolanie", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:a5a83e06-6baf-431e-9a77-f27944f9b9c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 8/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/96 z 4. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-04", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1"}, {"guid": "6c393308-b2af-4cb5-ae76-26151cac0a55:51308037-ac6e-4797-8a82-e8b805fbfa10", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6212010176.1", "spisova_znacka": "4To/9/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4To/9/2013 z 5. 3. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-03-05", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6212010176.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:dfc4c7f7-80d2-4cc0-83a1-7bb0d4a33a33", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.59.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 59/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 59/2019 z 22. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.59.2019.1"}, {"guid": "ussr:0730cfc1-6ae0-43ea-9aff-e09bff66715f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.215.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 215/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 215/2019 z 4. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.215.2019.1"}, {"guid": "ussr:1de331e9-16d3-4ecc-b138-a94711f6dd6f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.16.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2019 z 17. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.16.2019.1"}, {"guid": "ussr:0d51f230-70b5-423b-9a1b-5b759b2ea86f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.444.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 444/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 444/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.444.2018.1"}]}