{"guid": "ussr:bb1e250c-3998-4b9a-a4e3-500282f6a0d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.86.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 86/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 86/2018 z 1. 2. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. februára 2018, sp. zn. II. ÚS 86/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.86.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2018-02-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-2", "nazov": "čl. 36 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bb1e250c-3998-4b9a-a4e3-500282f6a0d8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.86.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.86.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.86.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 86/2018-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia\n\nslobody a Ústav na výkon väzby,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr.\n\nJozefom Sabóom, advokátska kancelária, Obchodná 6, Sečovce, vo veci namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 2\nListiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14 S 59/2016\nz 26. septembra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n14. novembra 2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci\n\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n\n14 S 59/2016 z 26. septembra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola\nodovzdaná na poštovú prepravu 10. novembra 2016.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave\nna výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby\n\n(ďalej len „ústav“),\n\nkde bol zaradený pre účely výkonu trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia. Trest,\nktorý vykonáva, mu bol uložený súdmi v Českej republike. Počas výkonu trestu v Českej\nrepublike mal vždy povoľované kontaktné návštevy.\n2.1 Žiadosťou z 26. apríla 2016 sa sťažovateľ domáhal povolenia kontaktnej\nnávštevy príbuzných a blízkych rodinných priateľov. Uviedol, že síce počas výkonu trestu\nv Českej republike bol umiestnený v oddiele s bezpečnostným režimom, avšak nie kvôli\nobligatórnym dôvodom, ale výlučne len z dôvodov preventívno-bezpečnostných, a preto\nneexistuje legitímny dôvod uplatňovať proti nemu obmedzenia nezodpovedajúce naliehavej\nspoločenskej potrebe. V žiadosti ďalej poukázal na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa návštev odsúdených a tiež na to, že je\nvystavovaný ponižujúcemu zaobchádzaniu držaním v cele až 23 hodín denne s tým, že\npožadovaná návšteva prispeje k jeho psychickej pohode a zachovaniu duševnej stability\n(čo je podľa judikatúry ESĽP nenahraditeľnou podmienkou rešpektovania súkromného\nživota).\n2.2 Rozhodnutím riaditeľa ústavu sp. zn. ÚVTOSaÚVV-1-591/11-2016 z 3. júna\n2016 (ďalej len „rozhodnutie riaditeľa ústavu“) bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá\ns poznámkou „Návštevu zrealizovať bez priameho kontaktu s matkou a bratom“, v dôsledku\nčoho nemal sťažovateľ žiadnu návštevu, keďže jeho blízki a aj on sám psychicky trpia pri\nvykonávaní návštevy iným ako normálnym ľudským kontaktom, a teda blízki sťažovateľa\npri neschválení návštev kontaktným spôsobom nenavštevujú.\n2.3 Rozhodnutie riaditeľa ústavu sťažovateľ napadol správnou žalobou zo 4. augusta\n2016 podanou krajskému súdu.\n2.4 Uznesením krajského súdu č. k. 14 S 59/2016-43 z 26. septembra 2016 bolo\nkonanie o správnej žalobe zastavené a vec bola postúpená prokurátorovi Krajskej\n2\n\nprokuratúry v Trnave (ďalej len „prokurátor“). Krajský súd konštatoval, že „rozhodovací\nproces, ktorého výsledkom je vydanie vyššie uvedeného rozhodnutia, patrí do právnej\núpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je možné takéto rozhodovanie\npovažovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej správy“. Ďalej krajský súd\nkonštatoval, že v prípade sťažovateľa sa návšteva priamym kontaktom podľa § 18 ods. 2\npísm. e) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z.,\nktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov,\nspravidla nevykonáva. Rozhodnutie riaditeľa ústavu označil za nie typický individuálny\nsprávny akt, ktorý preto nepodlieha preskúmaniu správnym súdom, a naznačil\nneobmedzenosť správneho uváženia riaditeľa ústavu.\n3. Podľa sťažovateľa krajský súd nijakým spôsobom nereagoval na jeho\nargumentáciu uvedenú v správnej žalobe. Sťažovateľ v ďalšom po citácii znenia dotknutých\nčlánkov ústavy, listiny a dohovoru poukazuje na rozhodovaciu prax ESĽP, ústavného súdu,\nako aj Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“)\nv súvislosti s výkladom právnej normy, neprípustnosťou absolútneho správneho uváženia\na možnosťou jeho súdneho prieskumu, zásadou extenzívneho výkladu práv, aplikáciou\nprincípu efektivity ochrany práv, právom na súkromie a judikatúrou ESĽP vzťahujúcou sa\nk návštevám väznených osôb, ako aj neprípustnosťou výluky zo súdneho prieskumu tých\naktov väzenskej služby, ktoré sa dotýkajú základných práv a slobôd, resp. občianskych práv\na záväzkov väzňov.\n3.1 Podľa názoru sťažovateľa napriek skutočnosti, že odopretie súdnej ochrany\nvo veciach prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy je dovolené v prípade\nustanovenom zákonom, tento postup nie je namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia, ktoré\nsa týkajú základných práv a slobôd. Ústavná norma (čl. 46 ods. 2 ústavy) žiadnym\nspôsobom neurčuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy\ntakéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o duchu rozhodnutí, ktoré by mali byť\n(aj z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich\nobsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam alebo slobodám. V dôsledku\ntoho v prípade, keď sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne\noznačenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť\n3\n\nvylúčené. Vychádzajúc z uvedeného je preto úlohou súdu zisťovať, či rozhodnutie\nsprávneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je\nvzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd\nzistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.\nZ uvedeného vyplýva, že samotný druh, resp. formálne označenie rozhodnutia správneho\norgánu nemôžu byť samé osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom na odmietnutie jeho\nsúdneho preskúmavania. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto\nzodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia\npredloženého mu na súdne preskúmanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom\nnedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, ktorý\nzanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2\nústavy (II. ÚS 50/01).\n3.2 S odkazom na princípy výsadného postavenia práva a zákazu svojvôle, ktoré stoja\nv pozadí väčšiny ustanovení dohovoru, dospel ESĽP k záveru, že prístup k súdu je\ninherentným prvkom záruk zakotvených v čl. 6 dohovoru. Každý, kto pokladá určitý zásah\ndo výkonu niektorého zo svojich práv občianskeho charakteru za nezákonný, musí mať\nmožnosť obrátiť sa na súd spĺňajúci požiadavky čl. 6 ods. 1 dohovoru (Le Compte, Van\nLeuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981). Pojem „občianskych práv a záväzkov“\nuvedený v čl. 6 ods. 1 dohovoru má autonómnu povahu. Nemôže byť interpretovaný iba\nodkazom na vnútroštátne právo zainteresovaného štátu. Článok 6 ods. 1 dohovoru sa\naplikuje nezávisle od verejnoprávneho alebo súkromnoprávneho postavenia strán v spore,\nako aj od povahy zákona upravujúceho „spor“, o ktorý v danej veci ide. Postačuje, aby\nvýsledok konania bol rozhodujúci pre práva a záväzky súkromného charakteru (X. proti\nFrancúzsku z 31. 3. 1992).\n3.3 Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že ESĽP konštantne zdôrazňuje, že predmetom\n„sporov“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže byť buď sama existencia „občianskeho práva“,\nalebo tiež jeho rozsah a podmienky (spôsob) výkonu (Ganci proti Taliansku z 30. 10. 2003\ntýkajúci sa práv väzňa, Procola proti Luxembursku z 28. 9. 1995).\n\n4\n\n3.4 V súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach väznených osôb ESĽP vôbec\nnerozlišuje, či k zásahu došlo konaním štátu (väznice) alebo nevyhovením žiadosti väznenej\nosoby, ktorou sa určitého práva (aj nenárokového) domáhala. V tejto súvislosti možno\npoukázať na rozsudok vo veci Kalda proti Estónsku z 19. januára 2016 týkajúci sa žiadosti\nodsúdeného o prístup k vybraným internetovým stránkam, rozsudok vo veci Giszak proti\nPoľsku z 29. novembra 2011 týkajúci sa žiadosti odsúdeného o povolenie návštevy chorej\ndcéry v nemocnici a účasti na pohrebe, ako aj na rozsudok vo veci Beier proti Nemecku\nz 22. januára 2008 týkajúci sa žiadosti odsúdeného o povolenie mať v cele CD prehrávač\na zariadenie pre videohry. Vo všetkých týchto prípadoch skúmal ESĽP okrem otázok\nlegality a legitimity najmä závažnosť dôvodov na zamietavé stanoviská v súvislosti\ns povinnosťou presvedčivo dokázať, že nevyhovenie žiadostiam sťažovateľov bolo\nnevyhnutné v demokratickej spoločnosti.\n3.5 Z judikatúry ESĽP vo vzťahu k zasahovaniu do (v podstate) akýchkoľvek\nprávnych oblastí (sfér) väznených osôb vyplýva, že sa dotýkajú „občianskych práv\na záväzkov“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Akékoľvek obmedzenia návštev,\nmonitorovanie korešpondencie, obmedzovanie telefonovania či záujmu na voľnočasových\naktivitách sú zásahom do práva na súkromie (Khoroshenko proti Rusku z 30. 6. 2015,\nOprieyev proti Rusku z 9. 10. 2008, Labita proti Taliansku zo 6. 4. 2010, Petrov proti\nBulharsku z 22. 5. 2008, Beier proti Nemecku z 22. 1. 2008). Obmedzujúce prostriedky\n(putá a podobne), osobné prehliadky, podmienky detencie, zodpovedajúca strava, osobitný\nrežim výkonu trestu môžu byť zásahom do práva nebyť vystavovaný ponižujúcemu\nzaobchádzaniu.\n3.6 V súlade s judikatúrou ESĽP je aj rozhodovacia prax českých správnych súdov\nv otázkach väzenstva.\n3.7 Z rozsudku najvyššieho správneho súdu č. k. 8 As 53/2011-73 z 21. februára\n2012 vyplýva, že za správne rozhodnutie, ktoré môže byť napadnuté žalobou v správnom\nsúdnictve, možno považovať aj neformálne oznámenie, pokiaľ ním správny orgán odmietne\nvyhovieť nejakému subjektívnemu právu žiadateľa. Neformálny úkon, ako napr. oznámenie,\nje v materiálnom zmysle rozhodnutím, ak ide o materiálne významný postoj k žiadosti\n\n5\n\ndotýkajúcej sa subjektívneho práva žiadateľa. Najvyšší správny súd konštatoval, že pokiaľ\nby bola žiadosť väzňa o vydanie dokladov zamietnutá, hoci aj neformálnym oznámením\ns materiálnymi účinkami, preto, že vysvetlenie dôvodov žiadosti absentovalo, postupoval by\nväzenský ústav chybne a väzeň by sa mohol domáhať nápravy správnou žalobou a ako\nsprávny orgán by označil príslušný väzenský ústav.\n3.8 V rozsudku najvyššieho správneho súdu č. k. 9 Aps 1/2011-93 z 12. januára\n2012, ktorý sa týkal zaradenia odsúdeného do oddelenia so zosilneným stavebnotechnickým\n\nzabezpečením\n\n(ekvivalent\n\noddielu\n\ns bezpečnostným\n\nrežimom),\n\nsa\n\npredovšetkým vymedzili predpoklady aktívnej legitimácie odsúdeného, ktorá je daná vždy,\nkeď sa jednostranný úkon orgánu verejnej moci v konkrétnej veci záväzne a autoritatívne\ndotýka jeho právnej sféry. Ďalej sa tu spochybnila účinnosť podnetu prokurátorovi\nvykonávajúcemu dozor v miestach výkonu trestu, keďže nejde o riadny opravný\nprostriedok, ktorý má predchádzať správnej žalobe. Nespochybnené zostalo to, že ide\no problematiku správneho súdnictva.\n3.9 Z rozsudku najvyššieho správneho súdu č. k. 5 As 67/2012-37 zo 17. mája 2012\nvyplýva, že úkony, ktorými väzenské orgány zasahujú do práv a povinností odsúdených,\nsú úkonmi verejnej správy, teda väzenské orgány konajú ako správne orgány. Osobitne bolo\nzdôraznené, že aj napriek úzkej súvislosti činnosti väzenských orgánov pri zaisťovaní\nvýkonu odňatia slobody odsúdených s trestným konaním a aj napriek určitej zákonom\nvymedzenej právomoci súdov rozhodujúcich v trestnom konaní a prokuratúr týkajúcich sa\nvýkonu trestu odňatia slobody, väzenské orgány nevykonávajú túto činnosť ako orgány\nčinné v trestnom konaní, a preto je potrebné považovať túto činnosť v rozsahu, v akom sa\nňou zasahuje do práv a povinností odsúdených, za výkon verejnej správy.\n3.10 Právomoc správnych súdov v otázke zásahov do právnej sféry odsúdených zo\nstrany väzenských orgánov konštatoval aj Ústavný súd Českej republiky v uznesení sp. zn.\nIII. ÚS 283/12 z 5. apríla 2012.\n3.11 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v uznesení sp. zn.\n2 Sžo 20/2012 zo 16. januára 2013 v súvislosti so žalobou odsúdeného proti rozhodnutiu\n\n6\n\nriaditeľa ústavu o nepovolení používania notebooku uviedol, že súdne preskúmateľné sú aj\nrozhodnutia, ktoré neboli vydané v správnom konaní, a to za podmienky, že zakladajú,\nmenia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo\nktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických\na právnických osôb priamo dotknuté. Na základe uvedeného aj neformálne rozhodnutie\nriaditeľa ústavu o zamietnutí žiadosti odsúdeného o používaní notebooku môže byť\nspôsobilým predmetom súdneho prieskumu.\n3.12 Na základe dosiaľ uvedených argumentov vyjadruje sťažovateľ názor o ústavnej\nneudržateľnosti ojedinelého a bližšie neodôvodneného stanoviska krajského súdu, podľa\nktorého rozhodovanie o právach a povinnostiach odsúdeného patrí do oblasti úpravy\nverejného práva trestnoprávneho charakteru, ktoré nie je možné považovať za rozhodovanie\norgánu verejnej správy, a dodržiavanie zákona pri realizácii výkonu trestu má prislúchať\nvýlučne prokurátorovi vykonávajúcemu dozor nad zachovaním zákonnosti v miestach, kde\nsú držané osoby pozbavené osobnej slobody. Toto stanovisko už na prvý pohľad odporuje\njudikatúre ESĽP, najvyššieho správneho súdu, najvyššieho súdu a v neposlednom rade\noznačeným článkom ústavy, listiny a dohovoru. Z týchto ustanovení je zrejmé, že\nz právomoci súdov nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných\npráv a slobôd, resp. občianskych práv a záväzkov (je pritom irelevantné, v akom postavení\nsa dotknutá osoba nachádza, teda či ide o odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody,\nktorého právnej sféry sa dotýka rozhodnutie väzenských orgánov).\n3.13 Vo vykonávacom konaní podľa štvrtej časti Trestného poriadku v súvislosti\ns výkonom trestu odňatia slobody rozhodujú súdy výlučne o nariadení výkonu trestu,\nodklade výkonu trestu, zmene spôsobu výkonu trestu, prerušení výkonu trestu, upustení od\nvýkonu trestu, započítaní väzby a trestu, premene zvyšku trestu odňatia slobody na trest\ndomáceho väzenia, podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, výkone\npodmienečného trestu odňatia slobody s probačným dohľadom, výkone podmienečného\ntrestu odňatia slobody a výkone podmienečne zastaveného trestného stíhania. Príslušnosť\nsúdov na rozhodovanie vecí vo vykonávacom konaní v súvislosti s výkonom trestu odňatia\nslobody je stanovená taxatívne a nezahŕňa preskúmanie rozhodnutí ústavov na výkon trestu\ndotýkajúcich sa právnej sféry odsúdených.\n7\n\n3.14 Podľa sťažovateľa v materiálnom ponímaní je verejná správa činnosťou\nštátnych alebo iných verejných inštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je ani činnosťou\nzákonodarnou, ani súdnou. Verejná správa je realizovaná vykonávaním zákonov alebo inou\nčinnosťou vo verejnom záujme osobami, ktoré nie sú nezávislé. Verejná správa je správa,\nktorej cieľom je správa verejných vecí, vykonáva sa vo verejnom záujme a je prejavom\nverejnej moci v štáte. Právna teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. vrchnostenskej verejnej\nspráve. Verejná moc je moc spôsobilá autoritatívnym spôsobom ovplyvniť právne\npostavenie fyzickej alebo právnickej osoby (t. j. súkromnej osoby), ktorá nie je\nv rovnocennom postavení voči vykonávateľovi verejnej správy. Súkromná osoba je povinná\nverejno-mocenský prejav vôle vykonávateľa verejnej správy rešpektovať a vykonávateľ\nverejnej správy je oprávnený ju k tomu i donucovať verejno-mocenskými prostriedkami.\nVykonávatelia\n\nverejnej\n\nsprávy\n\nmajú\n\npostavenie\n\nvykonávateľov\n\nverejnej\n\nmoci.\n\nZ materiálneho hľadiska verejná správa predstavuje druh činnosti, ktorú uskutočňujú\nvykonávatelia verejnej správy. Táto činnosť nemá charakter zákonodarnej, ale ani súdnej\nčinnosti.\n3.15 Ústavy na výkon trestu odňatia slobody, resp. osoby v služobnom pomere\nso Zborom väzenskej a justičnej stráže rozhodujú autoritatívnym spôsobom o rozsahu\na obsahu subjektívnych práv alebo povinností odsúdených. Takáto kompetencia im\nvýslovne vyplýva zo zákona a výsledkom tejto činnosti je rozhodnutie v konkrétnej veci\nsmerujúce proti konkrétnemu odsúdenému. Ide preto o individuálne správne akty vydané\nv oblasti verejnej správy a nesporne vo verejnom záujme. Navyše ústavy na výkon trestu\nodňatia slobody nekonajú v súvislosti s výkonom práv a povinností odsúdených vo výkone\ntrestu ako orgány činné v trestnom konaní (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku a contrario).\n3.16 Podľa sťažovateľa rozhodujúcim nedostatkom právneho názoru krajského súdu\nvyčleňujúceho rozhodovanie o základných právach a slobodách odsúdených spod ochrany\nsprávnych súdov a radiace ho výlučne prokurátorovi v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) a § 18\nzákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov je upretie práva\nodsúdených na súdnu ochranu a prístup k súdu, a to bez zohľadnenia dôsledku takéhoto\nnázoru, ktorým je ponechanie týchto osôb bez ochrany garantovanej označenými článkami\n\n8\n\nústavy, listiny a dohovoru, keďže v sústave všeobecných súdov neexistuje iný súd, ktorý by\no ochrane základných práv a slobôd odsúdených rozhodoval. Každý, teda aj odsúdený\ntvrdiaci, že bol na svojich základných právach a slobodách ukrátený rozhodnutím orgánu\nverejnej správy, má právo na preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia nezávislým\na nestranným súdom. Prokurátor atribúty nezávislého a nestranného súdu nemá a nemôže\nsuplovať súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, čl. 36\nods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo\nnezávislé\n\na\n\nnestranné\n\nsúdy\n\noddelene\n\nod\n\niných\n\nštátnych\n\norgánov,\n\nrozhodujú\n\no občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach a preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí\norgánov verejnej správy (čl. 142 ods. 1 ústavy). Ak nie je daná právomoc iného\nvšeobecného súdu na rozhodnutie o žalobe odsúdeného namietajúceho zásah do jeho\nprávnej sféry rozhodnutím (opatrením, nečinnosťou či iným zásahom) ústavu na výkon\ntrestu odňatia slobody (resp. osôb konajúcich v jeho mene), sú príslušné správne súdy.\n3.17 Sťažovateľ požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume\n1 700 €, keďže podľa jeho názoru porušenie práv bolo vzhľadom na judikatúru ESĽP\nosobitne svojvoľné, hrubé a nepredvídateľné a ide o jedno z najvážnejších porušení ústavy,\nlistiny a dohovoru. Ďalej je podstatné, že porušenia sa dopustil súd, ktorého úlohou je práve\nopak. Porušenie základných práv dolieha na sťažovateľa osobitne nepriaznivo, trpí pocitom\nbezmocnosti, menejcennosti a došlo u neho v podstate k negovaniu dôvery v možnosť\nposkytnutia spravodlivosti. Napokon poukazuje na to, že porušenie jeho základných práv\nnie je možné reparovať len zrušením napadnutého uznesenia, keďže pocity utrpenia\nspôsobené odďaľovaním poskytnutia súdnej ochrany a ich prežitie nie je možné navrátiť\nspäť a zhojiť inak ako priznaním finančného zadosťučinenia.\n4. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 14S 59/2016-43 zo dňa 26.9.2016,\nbolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na prístup k súdu podľa\nčl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,\na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 14S 59/2016-43 zo dňa 26.9.2016, sa\nzrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n9\n\n3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné\nzadosťučinenie peňažnú sumu 1 700 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trnave\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr.\nJozefa Sabóa... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\n\n10\n\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\nIII.\n7. Ústavný súd už vo veciach sp. zn. II. ÚS 635/2017 a sp. zn. II. ÚS 819/2016\n(uznesenie o prijatí) jasne uviedol, že rozhodovanie ústavu na výkon trestu odňatia slobody\n(napr. o uložení disciplinárneho trestu odsúdenému a pod.) nie je klasickým správnym\n(administratívnym) konaním (či trestaním alebo správnym trestaním sui generis). Ústav na\nvýkon trestu odňatia slobody pri konaní proti odsúdenému (napr. pri ukladaní\ndisciplinárneho trestu odsúdenému a pod.) nerozhoduje ako správny orgán, ktorý má určenú\npôsobnosť a právomoc v rámci konkrétnej oblasti verejnej správy zameranú na konkrétne\nverejné dobrá (napr. ochrana prírody, krajiny, verejného zdravia, bezpečnosti cestnej\npremávky a pod.).\n7.1 Konanie ústavu na výkon trestu odňatia slobody proti odsúdeným v rámci výkonu\ntrestu odňatia slobody má ideový, logický a aj normatívny základ v trestnej oblasti (nie\nverejnej správe), v trestnom práve (nie v správnom práve) a je len pokračovaním výkonu\ntrestnej politiky štátu proti osobám páchajúcim trestné činy, ktorá sa formalizovane\nprejavuje počnúc prípravným konaním, pokračujúc konaním pred súdom, zavŕšením\nprávoplatným odsudzujúcim rozsudkom o dokázaní viny a uložení trestu odňatia slobody,\nktorý sa za zákonom stanovených podmienok musí vykonať v ústave na výkon trestu\nodňatia slobody.\n7.2 Podradiť konanie ústavu na výkon trestu odňatia slobody proti odsúdeným\nv rámci výkonu trestu odňatia slobody pod správne právo a jeho preskúmavanie správnymi\nsúdmi je z dogmatického hľadiska nesprávne unifikovanie dvoch dichotomických právnych\nodvetví s rozličnými právnymi zásadami a odlišným účelom, ktorý v spoločnosti plnia.\nSprávnemu súdnictvu neprináleží rozhodovacia právomoc v rámci agendy z oblasti\n\n11\n\ntrestného práva, ktorým konanie ústavu na výkon trestu odňatia slobody proti odsúdeným\nvo výkone trestu odňatia slobody bezpochyby je.\n7.3 Aj preto zákonodarca v rámci platného a účinného práva určité konania pred\nústavom na výkon trestu odňatia slobody explicitne vyňal z preskúmavacej pôsobnosti\nsúdov – podľa § 97n ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov „rozhodnutie\no uložení disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie je\npreskúmateľné súdom“. Táto právna úprava je účinná od 1. januára 2014.\n7.4 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd konštatuje, že krajský súd\nústavne bezchybne a správne rozhodol o zastavení konania o žalobe sťažovateľa v rámci\nsprávneho súdnictva smerujúcej proti rozhodnutiu riaditeľa ústavu. Závery krajského súdu\nsú totožné so závermi ústavného súdu a právny názor krajského súdu sa ničím nelíši od\nprávneho posúdenia spornej otázky ústavným súdom. Krajský súd aplikoval príslušné\nprávne predpisy v súlade s ich znením, účelom i duchom a postupu krajského súdu a jeho\nnapadnutému uzneseniu nie je možné z ústavnoprávneho hľadiska absolútne nič vytknúť.\n7.5 Ústavný súd preto odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde aj\nz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. februára 2018\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zákonnosť", "rozhodnutie", "správne konanie-správne uváženie", "výkon trestu", "zákonnosť", "rozhodnutie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d996730-23cd-4774-95b2-812e04276b9f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.635.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 635/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 635/2017 z 18. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-18", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.635.2017.1"}, {"guid": "ussr:bf405cf7-1b45-41b0-95e2-a242c0c89f74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.819.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 819/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 819/2016 z 15. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-15", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.819.2016.1"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 50/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/01 z 11. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-11", "citacie_n": 310, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027"}], "citovane_v": [{"guid": "c48118c3-c7f9-4fea-af8e-173826c9c76a:0ca95287-c5c0-4f2c-abd9-7187b1db52b5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6017200001.1", "spisova_znacka": "10Sžk/12/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžk/12/2018 z 20. 8. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-08-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6017200001.1"}, {"guid": "f52f6639-26ad-459e-928e-d0f34c8f67dc:4eca0a45-ef12-49a4-83a9-31fc0c265cf5", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:4017200080.3", "spisova_znacka": "11S/151/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11S/151/2017 z 22. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:4017200080.3"}]}