{"guid": "ussr:8cc838fc-839a-40e3-b098-28b4f6105728", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.76.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 76/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/2018 z 1. 2. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. februára 2018, sp. zn. II. ÚS 76/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.76.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-02-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8cc838fc-839a-40e3-b098-28b4f6105728", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.76.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.76.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.76.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 76/2018-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Jozefa Hurtiša, správcu konkurznej podstaty\nobchodnej spoločnosti DAM a. s., Matice Slovenskej 17, Prievidza, zastúpeného advokátom\nMgr. Martinom Hurtišom, Matice Slovenskej 17, Prievidza, vo veci namietaného porušenia\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní\nvedenom pod sp. zn. 15 Cpr 1/2015 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2016, postupom\nKrajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoPr 5/2016 a jeho rozsudkom\nz 9. novembra 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 8 Cdo 159/2017 a jeho uznesením z 25. októbra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť JUDr. Jozefa Hurtiša, správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti\nDAM a. s., o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára\n2018 doručená sťažnosť JUDr. Jozefa Hurtiša, správcu konkurznej podstaty obchodnej\nspoločnosti DAM a. s., Matice Slovenskej 17, Prievidza (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci\nnamietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cpr 1/2015 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2016 (ďalej\naj „rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoPr 5/2016 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2016\n(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 159/2017 a jeho uznesením\nz 25. októbra 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. januára 2018.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že v konkurznom konaní úpadcu obchodnej spoločnosti\nDAM a.s. (ďalej len „úpadca“) je sťažovateľ správcom konkurznej podstaty. Do konkurzu si\nprihlásil svoje pohľadávky veriteľ\n\n(ďalej len „žalobca“), ktorý bol členom\n\npredstavenstva a konal za úpadcu. Úpadcu zastupovali a v jeho mene konali vždy dvaja\nčlenovia predstavenstva spoločne a žalobca bol teda zodpovedný za stav spoločnosti\núpadcu. Prihlásené pohľadávky žalobcu sa týkali jeho pracovnoprávneho pomeru.\nV zmysle § 29 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“)\nsa na prihlášku žalobcu zo zákona neprihliada, keďže súhrnný prehľad jeho pohľadávok\nneobsahoval poradie ich uspokojenia zo všeobecnej podstaty, v dôsledku čoho jeho právo\nzaniklo.\n\n2\n\nKeďže žalobca bol neúspešný pri podaní prihlášky v konkurznom konaní, jeho právo\nako veriteľa zaniklo a došlo k jeho preklúzii. Aj napriek tomu podal po troch rokoch\nna okresnom súde žalobu, ktorou žiadal určiť, že jeho pracovný pomer s úpadcom trvá.\nRozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 Cpr 1/2015 zo 14. januára 2016 bolo určené,\nže pracovný pomer žalobcu ako zamestnanca s úpadcom ako zamestnávateľom trvá.\nRozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 CoPr 5/2016 z 9. novembra 2016 bol rozsudok\nokresného súdu potvrdený.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 159/2017 z 25. októbra 2017, ktoré bolo\nprávnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 14. novembra 2017, bolo dovolanie sťažovateľa\nproti rozsudku krajského súdu odmietnuté.\nKeďže sťažovateľ zároveň s dovolaním podal aj sťažnosť ústavnému súdu,\nuznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 75/2017-8 z 8. februára 2017 bola sťažnosť\nodmietnutá z dôvodu, že je predčasná, pretože o veci rozhoduje najvyšší súd v rámci\ndovolacieho konania.\nPodľa názoru sťažovateľa žalobca podal určovaciu žalobu s predpokladom, že\nak bude v spore úspešný, budú jeho zaniknuté peňažné práva konvalidované. Predpokladal,\nže nároky, ktoré mal z pracovnoprávneho vzťahu, prihlási ako pohľadávky proti konkurznej\npodstate a takýmto spôsobom dôjde ku konvalidácii zaniknutých práv. Získal by tým oveľa\nvyššie uspokojenie, ako keby prihlásil pohľadávky zákonným spôsobom, keďže by bol pred\nostatnými veriteľmi uprednostnený. V skutočnosti však žiadne ustanovenie zákona nedáva\nmožnosť takéto právo konvalidovať, naopak, podľa § 28 zákona o konkurze doručené\nprihlášky majú z hľadiska zániku práva rovnaké právne účinky ako uplatnenie práva\nna súde.\nRozsudky okresného súdu a krajského súdu podľa sťažovateľa nie sú dostatočne\na vyčerpávajúco odôvodnené a sú preto nepresvedčivé. Všeobecné súdy sa nevysporiadali\ns otázkou, že žalobca, ktorý prihlásil pohľadávku v konkurznom konaní a jeho právo\nzaniklo pre preklúziu, podal po troch rokoch určovaciu žalobu. Sťažovateľ uvažuje, či je\nmožné, aby takto postupovali aj ostatní veritelia, ktorí nemali svoje pohľadávky zapísané\ndo zoznamu pohľadávok, a či takíto veritelia môžu potom prihlásiť pohľadávku\nproti podstate. Vynára sa totiž otázka, či zákon o konkurze ako lex specialis platí alebo nie.\nZákonodarca nikde nestanovuje pravidlo prednosti všeobecného predpisu pred lex specialis.\n\n3\n\nIde o porušenie čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ vyslovuje otázku, či\nveriteľ, ktorý nemá zapísanú pohľadávku do zoznamu pohľadávok, môže bez časového\nobmedzenia podať určovaciu žalobu a či je možné neprihliadať na to, že v konkurznom\nkonaní toto právo už zaniklo. Na základe takého postupu, aký si zvolil žalobca, môže každý\nveriteľ majúci pohľadávku nezapísanú v zozname pohľadávok prostredníctvom určovacej\nžaloby získať finančné prostriedky z konkurzného konania tým, že si nároky uplatní ako\npohľadávky proti podstate.\nPodľa názoru sťažovateľa došlo aj k porušeniu základného práva na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy tým, že v konaní mala byť výlučná miestna príslušnosť, ktorú je\npotrebné skúmať z úradnej moci aj bez námietky miestnej príslušnosti. Výlučná miestna\npríslušnosť však nebola dodržaná, pretože správne mal byť miestne príslušný súd,\nna ktorom prebieha konkurzné konanie, ak ide o spor vyvolaný osobitnou povahou\nkonkurzného konania. V danom prípade ide o konanie o určenie trvania pracovného\npomeru, ktoré sa zároveň týka konkurznej podstaty. Miestne príslušným súdom preto mal\nbyť Okresný súd Trenčín, resp. v odvolacom konaní Krajský súd v Bratislave.\nPrávo na spravodlivý proces bolo porušené aj tým, že žalobca porušil dobré mravy.\nSprávanie sa osôb navzájom rodinne prepojených musí byť obvyklé, poctivé a spravodlivé.\nTieto zásady spolu s ďalšími zásadami vymedzujú konanie zodpovedajúce dobrým mravom.\nÚpadcu riadili navzájom dve rodiny, a to rodina\n\na rodina\n\n. Žalobca bol\n\nčlenom predstavenstva úpadcu a svedkovia, ktorí vystupovali na jeho strane, sú rodinní\npriatelia žalobcu, ktorí tiež vykonávali funkciu predsedu alebo člena predstavenstva,\nresp. predsedu alebo člena dozornej rady. Vzhľadom na túto rodinnú a priateľskú\nprepojenosť je evidentné, že spoločnosť riadili a ovplyvňovali dve rodiny. Je\nsamozrejmosťou, že rýdzo rodinné vzťahy nemôžu mať právne následky a od prevzatia\nriadenia úpadcu dvoma rodinami dochádzalo k úpadku, ktorý sa vždy riešil predajom\nmajetku. K úpadku došlo preto, že sa spoločnosti nikto nevenoval, žalobca, ale ani\nsvedkovia\n\na\n\nnevykonávali svoju pracovnú činnosť na pracovisku,\n\nale doma, a takto fungovali až do konkurzu. Spoločnosť úpadcu prežívala niekoľko rokov\nlen vďaka naozajstným zamestnancom (\n\na jeho kolegovia), ktorí strážili objekt. Títo\n\nnaozaj vykonávali činnosť, a to dokonca na pracovisku, čo je pre žalobcu,\na\n\n,\n\nnepredstaviteľné. Sťažovateľ nechápe, ako je možné, aby štyria zamestnanci\n\n4\n\n(žalobca s manželkou a manželia\n\n) vykonávali prácu doma, resp. v\n\n. Žalobca používal spoločnosť úpadcu iba na príjem do spoločnej domácnosti a mal ju\nako svoj podnik, a tak sa aj správal. Nikdy sa nedožadoval práce, jeho cieľom bolo iba\nzískať peniaze. Sťažovateľ preto požaduje, aby takémuto konaniu nebola poskytnutá právna\nochrana. Za zarážajúci považuje aj fakt, že žalobca nepredložil sťažovateľovi pracovnú\nnáplň, hoci ju predložil okresnému súdu.\n2.1 Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd , právo sťažovateľa na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle čl. 48\nods. 1 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom\npod\n\nsp.\n\nzn.\n\n5 CoPr/5/2016\n\nzo\n\ndňa 9.11.2016,\n\nOkresného súdu v Prievidzi,\n\nsp. zn. 15 Cpr/1/2015 zo dňa 14.1.2016 a uznesením Najvyššieho súdu, č. k. 8Cdo/159/2017\nzo dňa 25.októbra 2017 porušené bolo.\n2) Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne čk..5 CoPr/5/2016 zo dňa9.11.2016\na rozsudok okresného súdu v Prievidzi č. k. 15 Cpr/1/2015 zo dňa 114.1.2016 a uznesenie\nNajvyššieho súdu č. k. 8Cdo/159/2017 zo dňa 25.októbra 2017 sa zrušuje a vec sa vracia\nna ďalšie konanie.“\nII.\n3. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 CoPr 5/2016-244 z 9. novembra 2016 vyplýva,\nže ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu za konania\nsúvisiace s konkurzom možno považovať sporové konania, v ktorých sa rozhoduje\no hmotných právach a povinnostiach vyplývajúcich zo zákona o konkurze, prípadne tiež\nz iných právnych predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti\npre prípad konkurzu. Ak žaloba predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená\nna konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania, samotná skutočnosť,\nže správca konkurznej podstaty je účastníkom konania, nepostačuje na to, aby toto konanie\nmohlo byť kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo ako konanie\ns ním súvisiace. Pritom v tejto veci predmetom konania je návrh žalobcu na určenie, že jeho\n5\n\npracovný pomer ako zamestnanca u úpadcu ako žalovaného trvá. Tento spor nie je sporom\nvyvolaným alebo súvisiacim s konkurzným konaním, preto námietku sťažovateľa, že\nžalobca nie je účastníkom konkurzného konania, považoval krajský súd za neopodstatnenú.\nRovnako posúdil\n\naj námietku, že\n\nv danom\n\nprípade\n\nv predchádzajúcich\n\nprávoplatných\n\nrozhodnutiach\n\nsa\n\nide\n\no res\n\nrozhodovalo\n\niudicata,\n\nlebo\n\no pohľadávkach\n\nuplatnených v konkurznom konaní, teda o pracovnoprávnych nárokoch žalobcu, ktoré síce\nvznikli z pracovnoprávneho pomeru, ale právnym titulom ich vzniku bol výkon práce, nie\nsamotná existencia pracovného pomeru. V žiadnom súdnom konaní sa ani ako predbežná\notázka neriešila otázka platného alebo neplatného založenia pracovného pomeru žalobcu\nna základe pracovnej zmluvy. Samotné konkurzné konanie žalobcovi nebráni domáhať sa\ntakéhoto určenia, čomu zodpovedá aj súdna prax. Je pritom daný aj naliehavý právny\nzáujem na určení trvania pracovného pomeru žalobcu, pretože je potrebné odstrániť stav\njeho neistoty vytvorený postupom sťažovateľa proti nemu. Okresný súd sa správne v prvom\nrade zaoberal zásadnou otázkou, ktorou je časový a vecný súbeh funkcie člena štatutárneho\norgánu a pracovného vzťahu, a správne dospel k záveru, že žalobca preukázal vznik\ntakéhoto samostatného a oddeliteľného právneho vzťahu medzi ním a úpadcom. Žalobca\nvstúpil do spoločnosti úpadcu ešte v roku 1995 ako člen štatutárneho orgánu a tvrdil\n(a uvedené nebolo spochybnené), že počas celého obdobia výkonu tejto funkcie nebol ako\nčlen predstavenstva finančne odmeňovaný a nemal uzavretú žiadnu mandátnu ani inú\nzmluvu v súvislosti s výkonom funkcie člena predstavenstva. Jeho pracovná zmluva\nz 3. júna 1996 je formulovaná písomne, je v nej označený zamestnávateľ, zamestnanec,\ndeň nástupu do práce, miesto výkonu práce a druh práce (výrobná, obchodná, marketingová\nčinnosť). Pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú a má teda všetky zákonné náležitosti.\nPracovnú zmluvu podpísal vtedajší člen predstavenstva\n\n. V čase uzavretia\n\npracovnej zmluvy bol členom predstavenstva aj sám žalobca (od 29. septembra 1995\ndo 20. júna 2005) a pre toto obdobie bolo upravené konanie v mene spoločnosti tak, že\nvo všetkých veciach zaväzujúcich spoločnosť sú oprávnení podpisovať všetci členovia\npredstavenstva, a to každý z nich samostatne. V danom čase bol\n\njedným z členov\n\npredstavenstva, mal oprávnenie konať, a teda aj podpísať pracovnú zmluvu. Rovnako sa\npreukázalo, že po tomto čase až do vyhlásenia konkurzu v roku 2011 pracovný vzťah\nžalobcu nebol nikým spochybnený. Od samého začiatku žalobca vykonával prácu na úseku\n\n6\n\ntechnického vedenia spoločnosti, následne podľa pracovnej náplne od roku 2006\npredovšetkým na úseku technickej správy nehnuteľností, správy a údržby nehnuteľností,\nprenájmu\n\nnehnuteľností\n\na podobne.\n\nExistencia\n\nfaktickej\n\na právnej\n\npodriadenosti\n\nzamestnanca, ktorý je súčasne štatutárnym orgánom alebo jeho členom, vo vzťahu\nk zamestnávateľovi je základným predpokladom pre vznik pracovného pomeru. Táto\nfaktická a právna podriadenosť žalobcu bola preukázaná nielen listinnými dôkazmi,\nale i výpoveďami\n\n,\n\ni\n\n, ktorí potvrdili faktický výkon práce žalobcu\n\nako vedúceho zamestnanca pri riadení spoločnosti. Žalobca bol podriadený\na zároveň nadriadený\n\na\n\n. Vzhľadom na rozsah predmetu činnosti\n\nspoločnosti úpadcu nemožno prekrývať obchodné vedenie štatutárnym orgánom tvoreným\nv tom čase štyrmi členmi predstavenstva (vrátane žalobcu) s riadením celého každodenného\nchodu spoločnosti úpadcu. Samotný výkon riadiacej činnosti žalobcu ako vedúceho\nzamestnanca treba považovať za inú činnosť ako podieľanie sa na obchodnom vedení\nspoločnosti úpadcu. Je potrebné vidieť rozdielnosť týchto činností vo veľkej akciovej\nspoločnosti, ktorá v tom čase zamestnávala 150 ľudí, a mala rozsiahly majetok, ktorý\nprenajímala. Napokon žalobca mal vymedzenú pracovnú náplň aj písomne a aj keď sa\nostatné písomnosti nezachovali pre krádež archívu, správny je záver, že žalobca vymedzil\na preukázal náplň práce vedúceho zamestnanca podľa pracovnej zmluvy oproti jeho výkonu\nfunkcie člena štatutárneho orgánu. Pokiaľ si vedenie spoločnosti úpadcu „vyriešilo“\nfaktický výkon riadenia presunom takéhoto výkonu do režimu pracovnoprávnych vzťahov,\nnemožno to vykladať v neprospech vedúcich zamestnancov, a to zvlášť za stavu, že\nspoločnosť úpadcu bola takto riadená viac ako 15 rokov. Vzniknutý pracovný vzťah sa\nďalej navonok prejavil aj pracovnou zmluvou, prihlásením žalobcu do sociálneho systému\na vyplácaním mzdy ako zamestnancovi (nie ako členovi štatutárneho orgánu). Je zrejmé, že\nnásledne došlo k narušeniu vzájomných vzťahov medzi jednotlivými členmi štatutárneho\norgánu, avšak právne významné je to, že pracovný pomer žalobcu nebol dosiaľ nikdy\nukončený žiadnym zo spôsobov taxatívne upravených v Zákonníku práce. K obrane\nsťažovateľa, ktorý spochybňoval samotný výkon práce žalobcu pred vyhlásením konkurzu,\nmiesto výkonu jeho práce, zánik jeho funkcie člena štatutárneho orgánu v roku 2009, kedy\nuž nemalo byť platne zvolené nové predstavenstvo, treba uviesť, že toto nemá zásadný\nvplyv na predmet konania. Predmetom dokazovania nebolo to, akú konkrétnu prácu žalobca\n\n7\n\npred vyhlásením konkurzu vykonával, pretože nešlo o mzdové nároky za vykonanú prácu.\nRovnako je bez významu, či a aké práce mohol vykonávať v\n\n. Právne\n\nvýznamné bolo ustáliť, či v roku 1996 pracovný vzťah žalobcu vznikol v súlade\nso Zákonníkom práce alebo nie. Vzhľadom na záver, že pracovný vzťah bol založený riadne\na nebol skončený žiadnym z možných spôsobov, je nutné konštatovať, že pracovný vzťah\ntrvá. Samotné nevykonávanie práce neznamená zánik pracovného vzťahu. Ak v roku 2009\npodľa sťažovateľa činnosť predstavenstva zanikla (hoci túto skutočnosť sťažovateľ nijako\nnepreukázal), ani s uvedeným nemožno spájať zánik pracovného vzťahu žalobcu. Žalobcovi\nv konaní išlo jednoznačne len o deklarovanie, že jeho pracovný pomer trvá, teda že sa\ndosiaľ neskončil. Aj obrana sťažovateľa, že vo všetkých pracovnoprávnych sporoch, ktoré\nviedli ostatní zamestnanci, boli ich nároky zamietnuté, nie je pre danú vec podstatná,\npretože predmetom konania v tejto veci nebolo preukazovanie samotného výkonu závislej\npráce v určitom období v spojitosti s nárokom na náhradu mzdy.\n4. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 159/2017 z 25. októbra 2017 vyplýva,\nže ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.\n5 CoPr 5/2016 z 9. novembra 2016. Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ\nprípustnosť dovolania vyvodzoval z § 420 písm. d) Civilného sporového poriadku, keďže\nv tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo. Žalobca prihlásil svoje pracovnoprávne nároky\nv konkurznom konaní, avšak nekvalifikovaným spôsobom, a preto jeho pohľadávky neboli\nzaradené do zoznamu pohľadávok. Prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z § 420 písm. f)\nCivilného sporového poriadku bez uvedenia bližších dôvodov a z § 421 Civilného\nsporového poriadku, pretože súdmi nebola vyriešená právna otázka, „o čo je opretá\nmožnosť veriteľa domáhať sa určovacou žalobou svojho práva, ktoré mu v konkurznom\nkonaní zaniklo“. Podľa názoru najvyššieho súdu prípustnosť dovolania podľa § 420\npísm. d) Civilného sporového poriadku nebola daná. Toto ustanovenie dopadá na prípady,\nv ktorých súd rozhodol napriek tomu, že mu v tom bránila prekážka veci právoplatne\nrozhodnutej alebo prv začatého konania (§ 230 a § 159 Civilného sporového poriadku).\nPrekážka prv začatého konania (litispendencie) vzniká (je daná), ak na ktoromkoľvek\nvšeobecnom súde je začaté konanie s rovnakými subjektmi, rovnakým predmetom konania\na rovnakými skutkovými okolnosťami, z ktorých je vyvodzované žalobou uplatnené právo.\n\n8\n\nV danom prípade bolo potrebné zohľadniť, že žalobca prihlásil svoje pracovnoprávne\nnároky, ktoré sú predmetom sporu, v konkurznom konaní. Sťažovateľ tvrdí, že v tejto veci\nsa už právoplatne rozhodlo, lebo nároky žalobcu neboli zaradené do zoznamu pohľadávok,\navšak v tomto spore ide o určovaciu žalobu týkajúcu sa pracovnoprávneho sporu. Už\nzo samotných náležitostí prihlášky uvedených v § 29 ods. 1 zákona o konkurze vyplýva,\nže sa do konkurzu prihlasuje len vyčíslená peňažná pohľadávka, čo však predmetom tohto\nsporu nie je. V tomto konaní nešlo teda o tú istú vec a námietka sťažovateľa o existencii\ntakejto vady konania je preto neopodstatnená. Sťažovateľ označil aj procesnú vadu konania\nv zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, avšak neuviedol, v čom táto vada\nzmätočnosti spočíva, a tak dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom zodpovedajúcim\n§ 431 Civilného sporového poriadku. Obdobne pristupoval sťažovateľ k namietanej vade,\nktorú označil všeobecne § 421 Civilného sporového poriadku. Jeho argumentácia spočívala\nlen v jeho právnom názore, že súdy nezodpovedali otázku, „o čo je opretá možnosť veriteľa\ndomáhať sa určovacou žalobou svojho práva, ktoré mu v konkurznom konaní zaniklo“.\nV prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je\ndovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej\notázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa\nodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne. Dovolací dôvod nie je v dovolaní ani len spomenutý. Sama\npolemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní\nveci významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 Civilného sporového\nporiadku.\nIII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9\n\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n7. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1\na čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu okresného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cpr 1/2015 a jeho rozsudku zo 14. januára 2016, nie je\ndaná právomoc ústavného súdu.\nAko to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,\nkeď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.\nProti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný\nprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal\nkrajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená\nprávomoc ústavného súdu. Je potrebné tiež poznamenať, že sťažovateľ možnosť podania\nodvolania aj využil.\n8. Odlišná je situácia vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1\nústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 CoPr 5/2016 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2016 a postupom najvyššieho súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 159/2017 a jeho uznesením z 25. októbra 2017. Túto\nčasť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\n10\n\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m.m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n10. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že snahou žalobcu bolo dosiahnuť\nkonvalidáciu jeho zaniknutých práv podaním určovacej žaloby s následnou možnosťou\nprihlásiť zaniknuté pohľadávky ako nároky proti konkurznej podstate, čo by znamenalo jeho\nuprednostnenie pred ostatnými veriteľmi. V skutočnosti pritom zákon možnosť takéto\nzaniknuté právo konvalidovať nedáva. Sťažovateľ ďalej vytýka, že sa všeobecné súdy\nnevysporiadali s otázkou, že žalobca, ktorý prihlásil pohľadávku v konkurznom konaní\na jeho právo pre preklúziu zaniklo, podal po troch rokoch určovaciu žalobu. Podľa\nsťažovateľa veriteľ, ktorý nemá zapísanú pohľadávku do zoznamu pohľadávok, nemôže\nbez časového obmedzenia podať určovaciu žalobu, lebo sa musí prihliadať na to, že\n11\n\nv konkurznom konaní jeho právo už zaniklo. Namieta aj porušenie základného práva\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože vo veci v prvom stupni nekonal súd,\nna ktorom prebieha konkurzné konanie, v dôsledku čoho ani odvolacie konanie\nneprebiehalo na miestne príslušnom krajskom súde. Napokon vyslovuje vzhľadom\nna vzájomné rodinné vzťahy pochybnosti o tom, že by sťažovateľ naozaj vykonával nejaké\npráce.\n11. Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že vo vzťahu\nk uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 159/2017 z 25. októbra 2017 sťažovateľ žiadne\nkonkrétne námietky, z ktorých by porušenie jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru\nvyplývalo, neuvádza. Závery najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania nijako konkrétne\nnespochybňuje. Za tohto stavu ústavný súd nemá dôvod na kritiku záverov najvyššieho\nsúdu. Sťažovateľ prípustnosť dovolania vyvodil z § 420 písm. d) Civilného sporového\nporiadku tvrdiac, že ide o vec už rozhodnutú. Podľa neho zánik pohľadávok žalobcu ich\nriadnym neuplatnením v konkurznom konaní znamená zároveň aj rozhodnutie o otázke\ntrvania jeho pracovného pomeru u úpadcu. Argumentáciu najvyššieho súdu považuje\nústavný súd za dostačujúcu a presvedčivú. Je evidentné už na prvý pohľad, že nejde\no totožný predmet konania. Ak by žalobca naozaj chcel postupovať podľa predpokladov\nvyslovených sťažovateľom (prihlásil by svoje finančné pohľadávky do konkurzu ako\nnároky proti konkurznej podstate), potom by bolo vecou konkurzného konania vyriešiť, či je\ntakýto postup možný, resp. či možno takýmto spôsobom „konvalidovať“ už skôr zaniknuté\npohľadávky. Uplatnená argumentácia sťažovateľa by preto mohla byť relevantná až v ďalšej\nčasti konkurzného konania, a nie v rámci konania o určovacej žalobe. Rovnako presvedčivé\nsú aj závery najvyššieho súdu vo vzťahu k nekonkrétnym, resp. nedostatočným dovolacím\ndôvodom podľa § 420 písm. f) a § 421 Civilného sporového poriadku.\n12. Námietky sťažovateľa smerujú v skutočnosti proti rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 5 CoPr 5/2016 z 9. novembra 2016.\nAko to z už uvedeného vyplýva, nebolo úlohou krajského súdu posudzovať právne\nnásledky spojené s vyhovením určovacej žalobe, teda s otázkou, či žalobca bude môcť\núspešne zaniknuté pohľadávky po vyhovení určovacej žalobe prihlásiť do konkurzu ako\n\n12\n\npohľadávky proti konkurznej podstate. Sťažovateľ bude mať možnosť v takomto prípade\nv konkurznom konaní svoj právny názor o neprípustnosti takéhoto postupu presadzovať.\nPodľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy dostatočne a presvedčivo zdôvodnili,\nna základe akých dôkazov dospeli k záveru, že pracovný pomer medzi úpadcom a žalobcom\nvznikol a do momentu rozhodnutia súdu trval, keďže žiadnym zo zákonných spôsobov\nnedošlo k jeho zániku. Napokon neobstojí ani námietka, podľa ktorej vo veci nekonal\nmiestne príslušný súd. Podľa § 88 ods. 1 písm. j) Občianskeho súdneho poriadku v znení\núčinnom do 30. júna 2016 namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie príslušný súd,\nv obvode ktorého má dlžník sídlo alebo miesto podnikania, a ak nemá sídlo alebo miesto\npodnikania, súd, v obvode ktorého má svoje bydlisko, ak ide o konkurzné konanie alebo\nreštrukturalizačné konanie, a súd, na ktorom tieto konania prebiehajú, ak ide o spory nimi\nvyvolané\n\nalebo\n\ns nimi\n\nsúvisiace\n\nokrem\n\nsporov\n\no vyporiadanie\n\nbezpodielového\n\nspoluvlastníctva manželov. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade nešlo o spor\nvyvolaný konkurzným konaním, ale ani o spor s konkurzným konaním súvisiaci.\n13. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. februára 2018\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práca, pracovný pomer", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c7439056-0519-4f32-8aa3-20f21c3d0ca1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.75.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.75.2017.1"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "3c9a7994-a49a-48f0-9368-d759a9576059:23190e13-0999-4239-b92d-a4743cd75676", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8212210251.2", "spisova_znacka": "5CoPr/5/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5CoPr/5/2016 z 24. 4. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-04-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8212210251.2"}, {"guid": "4cdbd074-38d2-4c95-a985-c440c162e94d:737b6794-4111-4a6b-8d5f-9d80abadad3e", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Cpr/1/2015", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 15Cpr/1/2015 z 14. 1. 2016", "sud": "Okresný súd Prievidza", "datum_vydania": "2016-01-14", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4cdbd074-38d2-4c95-a985-c440c162e94d:737b6794-4111-4a6b-8d5f-9d80abadad3e"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b3131d71-4f04-48a9-addd-771fcb1ff244", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.8.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/2021 z 19. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.8.2021.1"}]}