{"guid": "ussr:0d43ad04-7e38-4fb6-b1d8-592b4e81b7a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.737.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 737/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 737/2017 z 20. 12. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. decembra 2017, sp. zn. II. ÚS 737/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.737.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-12-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0d43ad04-7e38-4fb6-b1d8-592b4e81b7a2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.737.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.737.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.737.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 737/2017-26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpenej advokátskou kanceláriou PAICEK LEGAL\n\ns. r. o., Panská 17, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Paiček, ktorou\nnamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 6 C 189/2009 z 29. januára 2013,\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 382/2013 z 8. júla 2013,\nako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 11/2014\nz 27. januára 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2016\nfaxovou správou a 20. mája 2016 poštou doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou PAICEK\nLEGAL s. r. o., Panská 17, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Paiček,\n\nktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV\n(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 189/2009 z 29. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý\nrozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) sp. zn. 6 Co 382/2013 z 8. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“),\nako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)\nsp. zn. 7 MCdo 11/2014 z 27. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou\nkonania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 189/2009 v procesnom postavení\nžalobkyne, v ktorom sa domáhala proti\n\na\n\n, obaja\n\n, určenia vlastníckeho práva k v žalobe špecifikovaným\nnehnuteľnostiam v katastrálnom území\n\n.\n\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 189/2009 z 29. januára 2013 žalobu sťažovateľky\nako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že okresný súd „mal\nv konaní za preukázané, že majetok právneho predchodcu Sťažovateľky bol po 2. svetovej vojne skonfiškovaný, a to na základe listu\n\n(matky\n\nSťažovateľky) zo dňa 20. 07. 1948, adresovaný Povereníctvu pôdohospodárstva\na pozemkovej reformy - konfiškačné oddelenie, ktorým žiadala matka Sťažovateľky vyňať\nmajetok jej manžela - otca Sťažovateľky, spod konfiškácie, nakoľko je Slovenka, tak ako\naj jej dcéra - Sťažovateľka.\nOkresný súd Bratislava IV mal tiež za preukázané, že majetok bol skonfiškovaný aj\nmatke Sťažovateľky, a to na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie zo dňa 05. 09. 1946\nna meno\n\n. Podľa názoru súdu nie je síce možné vyvodiť, že sa týka práve\n\nmatky Sťažovateľky, ale nie je zrejmé, či mali v obci\n\nmajetok aj iné osoby s rovnakým\n\nmenom, ktorý by podliehal konfiškácii...\nSúd... uvádza, že nie je možné domáhať sa ochrany vlastníckeho práva určovacou\nžalobou podľa ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko sa podľa názoru\nsúdu mala Sťažovateľka domáhať ochrany podľa reštitučných predpisov.“.\n2\n\nO odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 29. januára 2013 rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí\nžaloby potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd poukázal na to, že v zozname\npoľnohospodárskych nehnuteľností v katastrálnom území\n\nskonfiškovaných\n\npodľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Zb. o konfiškovaní a urýchlenom\nrozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov\nslovenského národa sú uvedené aj parcely č.\nč.\n\n– vinica s výmerou 1 467 m 2 a parcela\n\n– vinica s výmerou 209 m2. Konfiškačná komisia rozhodnutiami z 30. októbra 1946,\n\nresp. z 5. septembra 1946 rozhodla, že\n\na\n\nsú osobami nemeckej\n\nnárodnosti a všetok ich poľnohospodársky majetok sa považuje za skonfiškovaný\nk 1. marcu 1945. Krajský súd v tejto súvislosti v napadnutom rozsudku mal uviesť,\nže „Sťažovateľka sa nemohla domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa zákonov\no reštitúcii (zákon č. 229/1991 Zb.), nakoľko uvedený zákon upravuje reštitúciu k majetku,\nktorý prešiel na štát od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990. Konfiškácia tiež nie je uvedená medzi\nspôsobmi nadobudnutia vlastníctva štátom podľa uvedeného zákona. Vzhľadom na uvedené\nsa Sťažovateľka mohla domáhať určenia jej vlastníckeho práva v zmysle Občianskeho\nzákonníka.“.\nSťažovateľka uvádza, že na účely zrušenia nezákonného rozhodnutia podala\ngenerálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet\nna podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor na základe jej podnetu podal\nnajvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu odmietnuté ako procesne neprípustné.\nPodľa sťažovateľky nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského\nsúdu (v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu) spočíva v tom, že «žiaden\nz týchto súdov prejednávajúcich vec sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, či vôbec došlo\nz hľadiska práva k platnej konfiškácii majetku právnych predchodcov Sťažovateľky...\nSúd prvého stupňa rozhodoval na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,\nkeď sám uvádza, že nie je isté, či matke Sťažovateľky bol skonfiškovaný majetok. Uvedená\nskutočnosť bola pritom rozhodujúca pre posúdenie nároku Sťažovateľky a dôkazné bremeno\n3\n\nmali v uvedenom prípade odporcovia, nakoľko oni tvrdili, že Pozemky boli skonfiškované.\nKonanie je tak postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nSúd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď uvádza, že podkladom\npre určenie, že majetok otca Sťažovateľky bol skonfiškovaný, je list matky Sťažovateľky.\nUvedený list je z právneho hľadiska irelevantný, pre prechod vlastníckeho práva na základe\nkonfiškácie sa podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. a zákona č. 90/1947 Zb. vyžaduje\npresne stanovené rozhodnutie - verejná listina, a to rozhodnutie konfiškačnej komisie,\nvýmer o vlastníctve pôdy, prídelová listina, protokol o odovzdaní a prevzatí pozemkov.\nSúd prvého stupňa sa taktiež nevysporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré boli\npredložené v konaní, najmä s výpisom z matriky sobášených zo dňa 04. 11. 2012,\nktorý preukazuje, že v obci\n\nžilo viacero osôb s menom\n\n. Taktiež sa nevysporiadal s listom od Pracovnej skupiny P-44 t. č. v\n23. 07. 1948, adresovanom\n\na\nzo dňa\n\nako odpoveď na jej list zo dňa 20. 07. 1948,\n\nv ktorom je uvedené, že rozhodnutie konfiškačnej komisie zatiaľ nedošlo, stav bol\nponechaný „zatiaľ nezmenený“.\n\n(osoba, ktorá si nárokovala majetok\n\nrodičov Sťažovateľky) o parcely rodičov Sťažovateľky požiadal neoprávnene na základe\nchyby v pozemkovoknižných vložkách.\nSúd prvého stupňa sa tiež nevysporiadal s vyjadrením Štátneho archívu v Bratislave\nzo dňa 14. 01. 2011, Slovenského národného archívu zo dňa 26. 01. 2011, Magistrátu\nhlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy zo dňa 28. 02. 2011, podľa ktorých uvedené\ninštitúcie neevidujú listiny, ktoré by preukazovali konfiškáciu majetku rodičov Sťažovateľky.\nVyššie uvedená vada konania mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nSúd druhého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď uvádza, že dôkazom\no skutočnosti, že Pozemky boli skonfiškované, je zoznam poľnohospodárskych nehnuteľností\nv kat. úz.\n\nzo dňa 17. 10. 1958, kde sú Pozemky uvedené. Ako už bolo uvedené vyššie,\n\nprávnym titulom na prechod vlastníckeho práva bolo len rozhodnutie konfiškačnej komisie,\nvýmer o vlastníctve pôdy, prídelová listina, protokol o odovzdaní a prevzatí pozemkov.\nNie je preto pravdivé tvrdenie, že je irelevantné, či v rozhodnutiach konfiškačnej komisie\nzo dňa 05. 09. 1946 a 30. 10. 1946 boli uvedení rodičia Sťažovateľky, alebo nie.\n\n4\n\nSúd druhého stupňa tiež uvádza, že konfiškáciu Pozemkov preukazujú aj vyššie\nuvedené rozhodnutia konfiškačnej komisie. Osoby uvedené v označených rozhodnutiach\nvšak nie sú rodičmi Podávateľky. Ide teda opäť o nesprávne právne posúdenie veci.».\nSťažovateľka na základe uvedenej argumentácie zastáva názor, že „neexistuje žiadna\nlistina, ktorá by predstavovala právny titul konfiškácie, schopný vkladu do príslušnej\nevidencie nehnuteľností, a ktorá by preukazovala konfiškáciu Pozemkov právnym\npredchodcom Sťažovateľky.\nRozhodnutie konfiškačnej komisie zo dňa 05. 09. 1946 bolo určené\nnarodenej neznámo kedy v\n\n, bytom vo\n\n,\n\n. Podľa uvedeného rozhodnutia to bola\n\nosoba nemeckej národnosti. Matka Sťažovateľky však bola Slovenka a vo\nnežila - bývala v\n\nnikdy\n\n. Uvedené rozhodnutie tak nebolo určené matke\n\nSťažovateľky.\nRozhodnutie konfiškačnej komisie zo dňa 30. 10. 1946 bolo určené\n, narodenému neznámo kedy v\nvšak žil na inej adrese v\n\n, bytom v\n\n. Otec Sťažovateľky\n\n. Uvedené rozhodnutie tak nebolo určené otcovi\n\nSťažovateľky.\nRozhodnutie konfiškačnej komisie v Bratislave zo dňa 20. 06. 1948 určovalo, koho\nmožno považovať za zradcu a nepriateľa slovenského a českého národa a ČSR v súlade\ns ust. § 1 ods. 7 nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. Teda označovalo občanov inej ako\nnemeckej alebo maďarskej národnosti, ktorí kolaborovali s nepriateľmi štátu. Vzhľadom\nna to sa nevzťahovalo na občanov nemeckej a maďarskej národnosti, ktorým bolo určené\niné rozhodnutie komisie (rozhodnutia z roku 1946). V predmetnom rozhodnutí sa matka\nSťažovateľky\na\n\nnenachádzala. Nachádzal sa tam len\n, pobyt neznámy, obaja inej ako nemeckej národnosti. Uvedené rozhodnutie\n\nteda nebolo určené rodičom Sťažovateľky.“.\nOdôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo mimoriadne\ndovolanie vo veci sťažovateľky odmietnuté ako procesne neprípustné pre nevyužitie\ndovolania\n\nako\n\nmimoriadneho\n\nopravného\n\nprostriedku,\n\npovažuje\n\nsťažovateľka\n\nza nedostatočné a nepreskúmateľné. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že «dôvod, pre ktorý\ngenerálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, je esenciálny pre posúdenie danej veci\n5\n\npredovšetkým z toho hľadiska, že v zmysle (v odbornom právnom prostredí notoricky\nznámej) ustálenej praxe a judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nesprávne\nprávne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle\n§ 237 písm. f/ OSP a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP.\n... ak Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozhodnutia o mimoriadnom\ndovolaní poukazuje na to, že Sťažovateľka nevyužila možnosť skoršie v konaní podať\ndovolanie, koná Najvyšší súd Slovenskej republiky arbitrárne a doslova alibisticky ju\nodkazuje na použitie právneho prostriedku, v ktorom by celkom zjavne nemohla byť ani\núspešná a Najvyšší súd Slovenskej republiky by takéto jej dovolanie bezpochyby odmietol.\nPri dovolaní teda podľa názoru Sťažovateľky nemožno v tomto konkrétnom prejednávanom\nprípade hovoriť o účinne poskytnutom opravnom prostriedku a nemožno vyššie opísaným\npostupom zvoleným Najvyšším súdom Slovenskej republiky takpovediac „sankcionovať“\nSťažovateľku a odmietnuť mimoriadne dovolanie „len z procesných dôvodov“ - v dôsledku\nnevyužitia možnosti podať (hoci aj zrejme bezúčelné) dovolanie.».\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:\n„Základné právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej\n\nrepubliky\n\nUznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 7 MCdo 11/2014 zo dňa 27. 01. 2016 porušené bolo.\nZákladné právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co/382/2013-286 zo dňa\n08. 07. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 C/189/2009-239\nzo dňa 29. 01. 2013 porušené bolo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 11/2014 zo dňa\n27. 01. 2016 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co/382/2013-286 zo dňa\n08. 07. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 6 C/189/2009-239\nzo dňa 29. 01. 2013 zrušuje a vec vracia vecne a miestne príslušnému súdu na ďalšie\nkonanie.“\n\n6\n\nII.\nPodľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nII.1\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 189/2009\nz 29. januára 2013\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\n\n7\n\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa ochrany svojich základných práv alebo\nslobôd môže domôcť (a aj sa domáhala) využitím jej dostupných a účinných prostriedkov\nnápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci\nna jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nSťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 6 C 189/2009\nz 29. januára 2013, ktorým okresný súd zamietol jej žalobu o určenie vlastníctva\nk nehnuteľnostiam.\nProti napadnutému rozsudku okresného súdu sťažovateľka bola oprávnená podať\nodvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.\nPrávomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje\nprávomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom\nsúde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\nII.2\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 382/2013\nz 8. júla 2013\nJednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie\nv lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná\na začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia\no inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa\nsťažovateľka mohla o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je\nzákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25\n8\n\nods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom\nustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť\n(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).\nPodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch\nmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom\nzásahu.\nZo sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol\nprávoplatnosť 16. augusta 2013. Keďže sťažovateľka doručila ústavnému súdu svoju\nsťažnosť 17. mája 2016, je zjavné, že v časti namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\ngarantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu bola sťažnosť\npodaná oneskorene (po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).\nÚstavný súd v nadväznosti na uvedený záver považuje za vhodné ešte poznamenať,\nže počítanie zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty odo dňa, kedy jej bolo doručené\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie\nnemá žiadnu právnu relevanciu, pretože v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu\nnemožno podnet na podanie mimoriadneho dovolania považovať za účinne poskytnutý\nprostriedok nápravy práv zaručených sťažovateľke čl. 127 ods. 1 ústavy, na ktorých použitie\nje sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03,\nIV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07, III. ÚS 342/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti\nviackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva,\nktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04,\nII. ÚS 144/05).\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2\nv spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.\n\n9\n\nII.3\n\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1\n\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 7 MCdo 11/2014 z 27. januára 2016\nPri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil\nna posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž\nvyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,\nči táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prorokovaní\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež\nnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nSťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\ngarantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nÚlohou ústavného súdu je posúdiť ústavnú udržateľnosť odôvodnenia napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\nza nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, keďže najvyšší súd sa nezaoberal\nzákonnými podmienkami prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.\nNesúhlasí s kľúčovým právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom\nuznesení, podľa ktorého každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní je spôsobilé\notvoriť priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov postupu vo veci konajúceho\nvšeobecného súdu.\n\n10\n\nNapadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie smerujúce\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu (výrok I) odmietnuté ako procesne neprípustné\nv súlade s v tom čase platným a účinným § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 5 a § 218\nods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na podklade zistenia,\nže sťažovateľka nevyužila možnosť podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu\ndovolanie.\nV súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd\nzdôrazňuje, že ide primárne o otázku zákonnosti, pričom jej riešenie nemôže samo osebe\nviesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (m. m. IV. ÚS 35/02).\nV nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju\nkonštantnú judikatúru, v rámci ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\n\n11\n\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nOdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgiadis v. Grécko, rozsudok\nz 29. 5. 1997, sťažnosť č. 21522/93, bod 42).\nV napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko ústavného\nsúdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015, podľa ktorého „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“.\nV nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd v prerokúvanej veci zdôraznil, že\n«vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené\nza splnenia určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať\nv skutkovo a právne podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne\ndovolanie napriek tomu, že mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých\ndostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal\npodnet na mimoriadne dovolanie...\nPovinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho\núčinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok\nz roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky\naž po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten ktorý\nopravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý\n12\n\npodstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť\nalebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku nie je\nvýznamný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží\nex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.\nPrípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak\nurčitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 O. s. p. (pokiaľ ide o rozsudok\nodvolacieho súdu) a § 239 O. s. p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak\nobjektívnym zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p..\nVzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O. s. p.\nje dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O. s. p.) vždy - teda bez ohľadu\nna to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé\ndovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\n(s výnimkou exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O. s. p.) otvára priestor pre posúdenie\nsprávnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté\nrozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní.\nKaždé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť\nrozhodnutie v merite veci.\nPostup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade\nmožnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale\nnevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie\nsúdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť\núčastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi\nriadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich\nsubjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny,\nje (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho\ndovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym\nsúdnym poriadkom v ustanoveniach § 243e až § 243j O. s. p. Aj ústavný súd už dávnejšie\nkonštatoval, že „ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný\núkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho dovolania“\n(viď PL. ÚS 57/99).\n\n13\n\nV danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mala\nnavrhovateľka možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva,\nže by sama náležite chránila svoje práva a konala dostatočne predvídavo, starostlivo\na obozretne. Navrhovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nz 8. júla 2013 sp. zn. 6 Co 382/2013.\nV zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila\ndostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne\nspôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej\nnavrhovateľky pri včasnej ochrane jej práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita\ngenerálneho\n\nprokurátora,\n\nku\n\nktorej\n\ndošlo\n\npodaním\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\npodnecovaného navrhovateľkou.».\nNa podklade zistenia, podľa ktorého sťažovateľka v prerokúvanej veci dovolanie\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodala, najvyšší súd napadnutým uznesením\nmimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesne neprípustné.\nZo sťažnosti zjavne vyplýva nesúhlas sťažovateľky so záverom najvyššieho súdu\nprezentovaným v napadnutom uznesení, naopak sťažovateľka tvrdí, že podmienky\nna meritórne preskúmanie mimoriadneho dovolania boli dané. Z tohto postoja možno\nzároveň vyvodiť jej nesúhlas s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého je podmienkou\nprocesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom\n(predchádzajúce) aktívne využitie mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania\nzo strany nespokojného účastníka konania.\nV judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\n\n14\n\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\nReštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právnej\nistoty, ktorý je integrálnou súčasťou generálneho princípu právneho štátu. Zákonným\nnaplnením princípu právneho štátu v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych\nrozhodnutí, teda ich záväznosť a nezmeniteľnosť. Rovnako reštriktívny prístup\nk mimoriadnemu dovolaniu súvisí aj s princípom rovnosti, keďže intervenciou tretej osoby\n(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka\nspoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti\na bezrozpornosti právneho poriadku súvisí aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného\núčastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus\n(„čo je v hre“) vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania\npodávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy\nnevyplýva (I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) možno vyvodiť jeho kritický postoj k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktorého uplatnenie závisí od úvahy príslušného orgánu verejnej\nmoci, či dôjde k jeho podaniu, alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa\nzruší (môže zrušiť) právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však\nprípustné zasiahnuť do právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu nastolenej právnej\nistoty len vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý\nje potrebné napraviť, resp. ak sú „prítomné“ mimoriadne okolnosti posudzovaného prípadu.\nPodľa judikatúry ESĽP však za takúto vadu (exces) nemožno považovať skutočnosť, že\nna predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa\npožiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť\nrozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je určené zásadou, že žiadna zo strán nie je\noprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,\n\n15\n\naby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny\nopravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii\nrozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku\nz 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,\nže nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou\nokolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku\nz 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).\nJudikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho\ndovolania podávaného generálnym prokurátorom sa plynutím času menila (aj pod vplyvom\njudikatúry ESĽP) a premietla sa do tendencie prehlbovania reštriktívneho prístupu súdnych\norgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Európsky\nsúd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych\nrozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto\nzásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.\nMimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal\nin disguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania\nnie je dôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné\niba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu\n(Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33).\nEurópsky súd pre ľudské práva vo veci Bulgakova proti Rusku (rozsudok\nz 18. 1. 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) uviedol: «... Dohovor zásadne umožňuje\n„znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové\nskutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť pre účely nápravy\nhrubých (veľkých) pochybení súdu... a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate\nodvolanie.» Aj rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej\nrepublike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam\na obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí\notázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí,\n\n16\n\nktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním\nmimoriadneho dovolania (I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd prijal 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 zjednocujúce\nstanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako\nmimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej\nrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania\nvšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,\nktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich\npráv a oprávnených záujmov.“\nNásledne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal\n20. októbra 2015 zjednocujúce stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, podľa ktorého „Procesná\nprípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom\nsúdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť\npodať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli\npotenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť\nnevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.\nKľúčový dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe\nktorého bolo vo veci sťažovateľky odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym\nprokurátorom, spočíva v tom, že sťažovateľka predtým, ako v jej veci generálny prokurátor\npodal mimoriadne dovolanie, sama mohla a mala podať mimoriadny opravný prostriedok\n(dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne\nspôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v jej veci. Keďže tak neurobila, ani podľa\nnázoru ústavného súdu nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je\nmožné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP).\n\n17\n\nPodľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené\nzávermi obsiahnutými v stanovisku dovolacieho súdu možno v posudzovanom prípade\npovažovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom\ngenerálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.\nNajvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľke prijaté stanovisko,\nktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal\nv určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním\na uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne\novplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura\nscripta sunt“. V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je\nneskoršia aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca do podania mimoriadneho dovolania\nneprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j OSP.\nPreskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd\nkonal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho\nporiadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným\nspôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom\nlegitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí\nmimoriadneho opravného prostriedku náležite odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP,\nčím zodpovedal právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, preto jeho závery nemožno považovať\nza arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.\nSkutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľky, ešte\nneznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,\nII. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08).\nV zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (pozri nález sp. zn. III. ÚS 357/2013\nz 2. júla 2014 a uznesenia sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016 a sp. zn.\n\n18\n\nI. ÚS 117/2016 zo 17. februára 2016) nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu za také, ktoré by porušovalo sťažovateľkou označené základné právo zaručené čl. 46\nods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd akceptuje (v zmysle\nsvojej ustálenej judikatúry) ako súladné s dikciou a duchom základného práva na prístup\nk súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutia\nnajvyššieho súdu, ktorými najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolania podané z iných\nnež zmätočných dôvodov [vrátane v okolnostiach prerokúvaneho prípadu z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 243f ods. 1 písm. c)\nOSP] z toho dôvodu, že sťažovateľka ako účastník konania, v prospech ktorého bolo\nmimoriadne dovolanie podané, nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný\nprostriedok. Z uvedeného dôvodu je námietka sťažovateľky, podľa ktorej je pre riešenie\nprávnej otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania s ohľadom na podmienku vyčerpania\nvšetkých opravných prostriedkov podstatné skúmanie faktickej prípustnosti dovolania,\nirelevantná (pozri aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2016 z 9. novembra 2016\no zjednotení odchýlnych právnych názorov senátov ústavného súdu).\nUž len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že účelom prijímania stanovísk\nk zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov je\nzabezpečenie ich jednotného výkladu a používania, a tým aj faktické rešpektovanie\nkonštantnej judikatúry všeobecnými súdmi s prihliadnutím na princíp právnej istoty\nzaručený v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý sa premieta aj do obsahu základného práva na súdnu\nochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). Vzhľadom na uvedené je taktiež námietka sťažovateľky\nopierajúca sa o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 13/2014 z 29. októbra 2015,\npodľa ktorej «ani od generálneho prokurátora SR ako prostredníka jedného z účastníkov\nkonania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade reálneho\nvyužitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol\nodhadovať budúci názorový vývoj Ústavného a najvyššieho súdu SR v otázke výkladu jeho\nzákonných predpokladov», irelevantná. Princíp právnej istoty totiž zaväzoval najvyšší súd\nvo veci podaného mimoriadneho dovolania konať a v súlade s už v čase vydania\nnapadnutého uznesenia publikovaným stanoviskom ho aj fakticky rešpektovať.\n\n19\n\nÚstavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným\nprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru príčinnú súvislosť, a preto\npredloženú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako\nzjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa\nďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. decembra 2017\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "mimoriadne dovolanie", "lehota", "majetok-prepadnutie majetku"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:33eee53d-12c2-4d41-b1a9-409864094e03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1"}, {"guid": "ussr:3149fb5b-855a-4613-87e5-5da0d98f47f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.104.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 104/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.104.2016.1"}, {"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:cf85f9a5-d15e-4e73-8a6d-ca1d532a47b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 342/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 342/2010 z 21. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-21", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cf85f9a5-d15e-4e73-8a6d-ca1d532a47b0"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:b8062c35-493e-47d8-9a74-18c4edf2110d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 232/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 232/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8062c35-493e-47d8-9a74-18c4edf2110d"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/07 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e"}, {"guid": "ussr:0f9bc137-7178-40a8-9739-f5a6acfd1672", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 43/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 43/07 z 17. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-17", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f9bc137-7178-40a8-9739-f5a6acfd1672"}, {"guid": "ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/05 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48"}, {"guid": "ussr:c853a449-1bb8-4ef2-95d6-8b7811668863", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 144/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 144/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c853a449-1bb8-4ef2-95d6-8b7811668863"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:2c679c8e-9f52-4c8a-b7a0-0d753e9e86cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 344/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 344/04 z 4. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-04", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c679c8e-9f52-4c8a-b7a0-0d753e9e86cc"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:a06cf2b3-f623-443c-ad9a-58ca62360dcc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/03 z 22. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-22", "citacie_n": 463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a06cf2b3-f623-443c-ad9a-58ca62360dcc"}, {"guid": "ussr:1256e803-4235-4361-93b5-2342c23dc5a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/03 z 24. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-24", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1256e803-4235-4361-93b5-2342c23dc5a7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81b75ca0-77a6-42fa-9697-00c4815fb803", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 64/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 64/03 z 26. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-26", "citacie_n": 486, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81b75ca0-77a6-42fa-9697-00c4815fb803"}, {"guid": "ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/03 z 22. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-22", "citacie_n": 1463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:8761c001-8b2a-45a5-9797-e02540adbdee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/01 z 26. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-26", "citacie_n": 163, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8761c001-8b2a-45a5-9797-e02540adbdee"}], "citovane_v": []}