{"guid": "ussr:9aef3368-7829-4c1e-a818-b25ca5a2d8de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.736.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 736/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 736/2017 z 7. 8. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. augusta 2018, sp. zn. II. ÚS 736/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.736.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-08-07", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "nazov": "čl. 3 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "nazov": "čl. 3 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9aef3368-7829-4c1e-a818-b25ca5a2d8de", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.736.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.736.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.736.2017.2/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 736/2017-106\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov\nLadislava Orosza a Lajosa Meszárosa prerokoval prijatú sťažnosť\n, a maloletého\n\n,\n\n,\n,\n\nzastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Košice,\noboch právne zastúpených Advokátskou kanceláriou Hopferova, s. r. o., Bajzova 2, Košice,\nv mene ktorej koná advokátka JUDr. Martina Hopferová, vo veci namietaného porušenia ich\nzákladných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa\nčl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na namietaného porušenia práv maloletého\n\npodľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12\n\nods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní\nvedenom pod sp. zn. 8 CoP 229/2017 a jeho uznesením z 31. augusta 2017, za účasti\nKrajského súdu v Košiciach, a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\na maloletého\n\nna ochranu pred\n\nneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\n\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rešpektovanie ich súkromného\na rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.\n8 CoP 229/2017 a jeho uznesením z 31. augusta 2017 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 229/2017 z 31. augusta 2017\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Košiciach j e\n\npovinný\n\na maloletému\n\nuhradiť trovy konania v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri\neur a osemdesiatjeden centov) na účet ich právneho zástupcu Advokátskej kancelárie\nHopferova, s. r. o., Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n6. decembra 2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“ alebo „matka maloletého“), a maloletého\n,\n\n,\n\n(ďalej len „maloletý, spolu ďalej len\n\n„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1\na čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na namietaného porušenia práv maloletého podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru\no právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 18 P 149/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho\nuznesením z 26. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom\nKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n\n2\n\n8 CoP 229/2017 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením\nz 31. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že otec maloletého\n(ďalej len „navrhovateľ“ alebo „otec maloletého“) podal okresnému súdu 5. októbra 2016\nnávrh na nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu, t. j. do Spojeného\nkráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len „Veľká Británia“).\nO návrhu rozhodol okresný súd napadnutým uznesením č. k. 18 P 149/2016-222\nz 26. januára 2017 tak, že nariadil návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu\ndo Veľkej Británie v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Zároveň otcovi maloletého\nuložil povinnosť, aby v prípade návratu matky aj s maloletým do miesta jeho obvyklého\npobytu do Veľkej Británie zabezpečil primerané bývanie matke aj maloletému vo svojom\nbydlisku na svoje náklady po dobu šiestich mesiacov od dátumu návratu matky\ns maloletým.\nProti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým uznesením č. k. 8 CoP 229/2017-391 z 31. augusta 2017 tak,\nže uznesenie okresného súdu potvrdil.\nSťažovatelia v sťažnosti poukazujú na to, že konajúce súdy dospeli k záveru,\nže obvyklý pobyt maloletého je vo Veľkej Británii, pričom odkazovali na rozsudok Súdneho\ndvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) z 2. apríla 2009 vo veci C-523/07 o návrhu\nsúdu Korkein (ďalej aj „vec Korkein“). Sťažovatelia sa domnievajú, že konajúce súdy\npredmetné rozhodnutie nesprávne interpretovali a mali dospieť k záveru, že obvyklý pobyt\nmaloletého „je a vždy bol na území Slovenskej republiky“, a nie na území Veľkej Británie.\nPoukazujú na to, že sťažovatelia a aj navrhovateľ majú všetkých rodinných príslušníkov\nna Slovensku a tu majú aj trvalý pobyt. Maloletý má na Slovensku vytvorené „zázemie pre\nsvoj zdravý duševný a telesný rozvoj v kruhu svojich príbuzných. Maloletý navštevoval\nMaterskú škôlku a momentálne Liečebno-výchovné sanatórium, kde má svojich kamarátov\n\n3\n\na stály režim, má tu dostatočne zabezpečenú aj vhodnú zdravotnú starostlivosť\ns prihliadnutím na jeho zhoršený zdravotný stav.“.\nSťažovatelia nesúhlasia ani so záverom okresného súdu, podľa ktorého „britský súd“\nv rozhodnutí z 5. októbra 2016 konštatoval, že miesto obvyklého pobytu maloletého\nje v Anglicku a Walese. Z predmetného rozhodnutia podľa sťažovateľov je zrejmé,\nže ide len o „predbežný nezáväzný názor ohľadne obvyklého pobytu maloletého dieťaťa\na to len na základe jednostranného tvrdenia navrhovateľa bez vypočutia sťažovateľky,\nprípadne kohokoľvek iného“. Poukazujú tiež na to, že rozhodnutím zo 4. novembra 2016\nuvedený súd návrh otca maloletého odročil, kým slovenské súdy nerozhodnú.\nSťažovatelia\n\npoukazujú\n\nna\n\nrozsudok\n\nSúdneho\n\ndvora\n\nvo\n\nveci\n\nKorkein\n\na tiež na rozsudok z 22. decembra 2010 vo veci C-497/10 PPU, ktorý súvisí s konaním\nproti\n\n(ďalej aj „vec Mercredi“), z ktorých vyplýva,\n\nže súd má „mať predovšetkým na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého\njednotlivého prípadu“, a argumentujú, že „maloleté dieťa nemôže získať bydlisko, a teda\nani obvyklý pobyt oddelene od tých, ktorí sa o neho starajú, čo je v tomto prípade\nbezpochyby sťažovateľka“.\nSťažovatelia zároveň poukazujú na judikatúru iných štátov týkajúcu sa obvyklého\npobytu maloletých a uvádzajú:\n„Z judikatúry väčšiny štátov vyplýva, že obvyklý pobyt dieťaťa vzniká v krajine\npo šiestich mesiacoch pobytu na jednom mieste. Napríklad Najvyšší súd Rakúska\n(8 Ob 121/03g Oberster Gerichtshof 30/10/2003, HC/E/AT 548) rozhodol, že za obvyklý\npobyt sa bude považovať doba pobytu dlhšia ako 6 mesiacov v inom štáte, a to i v prípade,\nže sa koná proti vôli osoby, ktorá má právo starostlivosti o dieťa, pričom sa vychádza\nzo skutkových tvrdení, že pre dieťa je taká krajina centrom jeho života.“\nSťažovatelia argumentujú tým, že maloletý sa zdržiava na území Slovenskej\nrepubliky od roku 2015 a začal tu navštevovať aj materskú školu a Liečebno-výchovné\nsanatórium,\n\n. Maloletý komunikuje len po slovensky, a napriek\n\n4\n\nsnahe sťažovateľky odmieta komunikovať po anglicky. Sťažovateľka uvádza, že „rodinné\nprostredie v prípade maloletého dieťaťa tvorí výchovné prostredie toho rodiča, ktorý\nzabezpečuje starostlivosť oňho... Dieťa sa vždy cíti najlepšie a najbezpečnejšie v tom\nprostredí, v ktorom sa nachádza jemu najbližšia osoba. Pokiaľ touto osobou je matka,\nnajbližšie rodinné prostredie dieťaťa je rodinné prostredie, v ktorom žije matka. Vzhľadom\nna nízky vek maloletého dieťaťa je možné nepochybne predpokladať, že návratom dieťaťa\ndo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írka by bolo dieťa vystavené duševnej\nujme alebo inak privedené do neznesiteľnej situácie, nakoľko by došlo k vytrhnutiu\nz rodinného prostredia, v ktorom sa cíti bezpečne a ktoré považuje za svoj prirodzený\ndomov. Sťažovateľka poukazuje na to, že návratom maloletého dieťaťa by nedošlo\nk navráteniu dieťaťa do miesta, ktoré by bolo zároveň jeho rodinným prostredím.“.\nPodľa sťažovateľov konajúce súdy nevyhodnotili všetky relevantné skutočnosti –\nneskúmali, ako by sa mal maloletý vrátiť do Veľkej Británie bez sťažovateľky,\nktorú nemožno nútiť, aby sa vrátila spolu s maloletým; dostatočne neskúmali, ako\nby sa navrhovateľ dokázal postarať o maloletého a aké by to pre neho mohlo mať následky.\nSťažovateľka sa v dôsledku trestného stíhania nemôže vrátiť do Veľkej Británie, keďže\nnemá žiadnu záruku, že navrhovateľ nedá pokyn na jeho pokračovanie. Sťažovateľka nemá\nvo Veľkej Británii prácu a ani žiaden príjem a podľa tamojších predpisov navrhovateľ\nnie je povinný platiť výživné, čo ani reálne nerobí.\nSťažovatelia poukazujú na čl. 11 bod 4 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003\nz 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských\nveciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)\nč. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie č. 2201/2003“), podľa ktorého súd nemôže odmietnuť\nnávrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže,\nže sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.\nV tejto súvislosti sťažovatelia uvádzajú, že navrhovateľ neprodukoval primerané opatrenia\nna zabezpečenie ochrany maloletého po návrate. Navrhovateľ sa nemôže spoliehať,\nže s maloletým sa vráti aj sťažovateľka, a nepreukázal, ako po návrate maloletého chce\n„zabezpečovať starostlivosť o dieťa, jeho výchovu, výživu, zaradenie do sociálneho\n\n5\n\nprostredia, školského systému, jeho integráciu a adaptovanie sa výlučne do rodinného\nprostredia otca, a čo je najzásadnejšie, zabezpečovať zdravotnú starostlivosť o maloletého,\nktorý si vyžaduje špeciálny prístup a starostlivosť s ohľadom na diagnostikované ochorenie\nADHD a hyperaktivitu“. Relevantné je tiež to, že ani navrhovateľ nie je občanom Veľkej\nBritánie a jeho povolenie na pobyt má len časovo obmedzený charakter. Vzhľadom\nna to, že maloletý je začlenený do rodinného a výchovného prostredia na Slovensku,\n„nemožno logicky a rozumne predpokladať, že jeho navrátením do Veľkej Británie,\nby nenastala u dieťaťa duševná ujma, resp. by inak nebolo privedené do neznesiteľnej\nsituácie. Maloletý by sa vrátil sám. Otec ani matka v Anglicku nemajú nijakých príbuzných\nani takých priateľov, ktorí by boli schopní pomôcť so starostlivosťou o maloletého. Otec\ns touto starostlivosťou nebol schopný ani len pomôcť vtedy, keď túto zabezpečovala\nprimárne sťažovateľka ako matka, ak by ju mal celú zabezpečovať sám, znamenalo\nby to priame ohrozenie maloletého.“.\nSťažovatelia považujú za závažné pochybenie konajúcich súdov to, že nezohľadnili\nzdravotný stav maloletého. Zotrvanie maloletého na Slovensku je v súlade s odporúčaním\npsychologičky\n\n, ktorá v správe z 20. novembra 2016 uviedla,\n\nže „odporúča zabezpečiť dieťaťu pokojné prostredie, vyhýbať sa zmenám, dodržiavať denný\nrežim“. Podľa sťažovateľov denný režim maloletého vo Veľkej Británii nebol kvôli\nnavrhovateľovi pokojný, keďže tento nedodržiaval termíny styku, rušil stretnutia\na pod. Sťažovatelia predložili aj súkromný znalecký posudok\nč. 17/2017 z 20. marca 2017, podľa ktorého „v prípade návratu maloletého bez matky,\nby došlo k závažnej separácii dieťaťa od primárnej citovej osoby. Ak by sa maloletý vrátil\ndo Veľkej Británie sám, možno predpokladať, že by sa uňho začali objavovať poruchy\nprispôsobenia, začali by sa rozvíjať separačno-úzkostné poruchy, pripadne posttraumatická\nstresová porucha. Najvyšším stresom pre maloletého by bolo práve odlúčenie od matky\na premiestnenie kamkoľvek bez dostatočného holdingového ukotvenia. Akákoľvek zmena\na to aj pozitívna je pre maloletého záťažou. Pričom v tomto prípade, by maloletý túto zmenu\nťažko vnímal ako pozitívnu, s prihliadnutím na to, že sa sám vyjadril, že chce ostať tam,\nkde je matka, pričom krajina zohráva sekundárnu úlohu. Zmenou pobytu maloletého\nbez matky, by došlo k jeho psychickej dekompenzácii. Návrat maloletého bez matky podľa\n\n6\n\nnázoru znalkyne preňho predstavoval enormný nápor na jeho adaptačné schopnosti...\nNa území Slovenskej republiky bola započatá terapia maloletého, ktorá je naviazaná\nna osoby, ktoré ju vykonávajú. Maloletý na Slovensku navštevuje aj Liečebno-výchovné\nsanatórium, ktoré poskytuje psychologickú, psychoterapeutickú starostlivosť a výchovu\na vzdelávanie deťom s vývinovou poruchou učenia a deťom s poruchami aktivity\na pozornosti, u ktorých ambulantná starostlivosť neviedla k náprave. Nie je možné\nkonštatovať, že návrat maloletého je možné realizovať bez jeho duševnej ujmy alebo\nuvedenia do inej neznesiteľnej situácie, čo vyplýva aj zo spisového materiálu, ktorým\nsa však súd nedostatočne zaoberal. Podľa názoru sťažovateľky je rozhodnutie súdov\narbitrárne. Od príchodu na územie Slovenskej republiky sťažovateľka pravidelne\nnavštevovala s maloletým psychológa. Súdy v napadnutých rozhodnutiach poukazovali\nna skutočnosť, že návštevy sťažovateľky s maloletým u psychológa mali byť účelové, keďže\ntvrdia, že psychológa mali navštíviť vo februári 2016 a potom následne až v septembri\n2016. Uvedené tvrdenie sa však nezakladá na pravde. V období od februára 2016\ndo septembra 2016 bol maloletý sledovaný u inej psychologičky, čo opätovne svedčí\no skutočnosti, že súd nebol dostatočne oboznámený so skutkovým stavom veci.“.\nSťažovatelia namietajú, že konajúce súdy na podklade súkromného znaleckého\nposudku nenariadili v konaní znalecké dokazovanie.\nPodľa sťažovateľov konajúce súdy nedostatočne vyhodnotili dôvody, ktoré viedli\nsťažovateľku k odchodu z Veľkej Británie. Poukazuje na to, že s navrhovateľom žila\nv spoločnej domácnosti 10 mesiacov (do augusta 2011) a následne „z dôvodu prítomnosti\ndomáceho násilia bola nútená ukončiť spolužitie s navrhovateľom, čo bolo podložené\naj spisom z polície“. Sťažovateľka uvádza, že navrhovateľ sa o maloletého nestaral\nani v čase, keď žili v spoločnej domácnosti, a ani potom. Podľa sťažovateľky navrhovateľ\nbol nedochvíľny, nezodpovedný, nedodržiaval dohodnuté termíny stretnutia a opakovane\nsa stalo, že napriek dohode neprišiel vyzdvihnúť maloletého do predškolského zariadenia,\nčo predstavovalo pre sťažovateľku nutnosť narýchlo sa uvoľniť z práce a vyzdvihnúť\nmaloletého. Dôležitým bolo aj to, že navrhovateľ prestal platiť výživné pre maloletého,\nčo spôsobilo, že základné životné potreby zabezpečovala „len s veľkými ťažkosťami“\n\n7\n\nvýlučne sťažovateľka. Podľa sťažovateľky navrhovateľ sa v určitých obdobiach – trvajúcich\naj niekoľko mesiacov – o maloletého nestaral vôbec. Sťažovatelia ďalej uvádzajú:\n„Pre sťažovateľku bolo neprekonateľne náročné sa o maloletého postarať takouto\nformou, a to nielen po stránke finančnej, ako sa na to sústredil súd, ale najmä po stránke\nfyzickej, čo už priamo ohrozovalo maloletého... Dieťa trpelo nezáujmom otca ako\naj podmienkami, v ktorých vyrastalo, keďže sťažovateľka tie sama zabezpečovala len\ns ťažkosťami. Napriek tomu, že otec vedel, kde sa maloletý nachádza po odchode z Veľkej\nBritánie, nekontaktoval ho. Kontakt medzi nimi bol prerušený zavinením navrhovateľa ešte\npred samotným odchodom sťažovateľky s maloletým sťažovateľom na územie Slovenskej\nrepubliky. Ani keď sa navrhovateľ nachádzal na území Slovenskej republiky maloletého\nnekontaktoval a nekontaktovala ho ani matka navrhovateľa, ktorá žije na Slovensku\nv\nSťažovateľka a maloletý sťažovateľ považujú rozhodnutia súdov za absolútne\nrozporujúce záujmu maloletého dieťaťa...\n... Sťažovateľke nie je zrejmé ako súd dospel k záveru, že práve rozhodnutie\no navrátení maloletého je v jeho záujme. Kolízny opatrovník ustanovený v tomto konaní\nvykonával šetrenie a podával správu do konania tesne po podaní návrhu na začatie\nkonanie. Samotné konanie trvalo od 05. 10. 2016, keby bol podaný návrh na začatie\nkonania, do 31. 08. 2017, kedy rozhodol Krajský súd v Košiciach, teda takmer rok. V\npriebehu konania nebola opätovne podávaná správa zo strany kolízneho opatrovníka a to\nani v rámci odvolacieho konania, kolízny opatrovník nepodával ani vyjadrenie k odvolaniu.\nSúd prvej inštancie síce vypočul maloletého, ktorý sa vyjadril, že sa nechce vrátiť do\nAnglicka, napriek tomu názoru maloletého\n\nnebola poskytnutá primeraná a dostatočná\n\npozornosť. Tento názor maloletý sťažovateľ prezentuje dodnes a povedal ho aj otcovi.\nKrajsky súd a okresný súd sa... odchýlili nielen od zmyslu právnej úpravy,\nale aj od jej výslovného znenia a rozhodli spôsobom, ktorý je zjavným vybočením z medzí\nzákona. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice I sú tak podľa\nnázoru sťažovateľov arbitrárne a neodôvodnené.“\n\n8\n\nSťažovatelia napokon svoje námietky sumarizujú a uvádzajú:\n«- pri určení obvyklého pobytu maloletého sťažovateľa nevychádzali súdy\nzo starostlivo zisteného skutkového stavu a v odôvodnení napadnutých rozhodnutí nie sú\nobsiahnuté úvahy súdov, na základe ktorých rozhodli, tak aby to nenieslo prvky\narbitrárnosti,\n- krajský súd bez náležitého odôvodnenia nebral do úvahy predložený súkromný\nznalecký posudok v rámci odvolacieho konania, poukazujúci na nevhodnosť návratu\nmaloletého sťažovateľa do Veľkej Británie s prihliadnutím na jeho zdravotný stav, pričom\nokresný súd bez bližšieho odôvodnenia nepovažoval za potrebné nariadenie znaleckého\ndokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie,\n- neprihliadali na dĺžku času, ktorý maloletý sťažovateľ strávil v Slovenskej\nrepublike, na jeho adaptáciu, novonadobudnuté rodinné a sociálne väzby a započatú liečbu,\n- neprihliadli primerane na názor maloletého sťažovateľa vo vzťahu k nariadeniu\njeho návratu,\n- pri posudzovaní dôvodov, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletého sťažovateľa,\nsúdy „nevychádzali zo starostlivo zisteného skutkového stavu“ a neprihliadli na „najlepší\nzáujem dieťaťa“,\n- súdy sa nedostatočne zaoberali skúmaním „ujmy“, resp. „hrozby“, ktorá\nby maloletému mohla hroziť po jeho návrate a garanciami, ktoré boli potrebné.»\nNa tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľky... a maloletého sťažovateľa... na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené\nv čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozhodnutím Okresného súdu Košice I v konaní vedenom\npod sp. zn. 18 P/149/2016 a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, v konaní vedenom\npod sp. zn. 8 CoP/229/2017, porušené bolo.\nZákladné právo sťažovateľky... a maloletého sťažovateľa... na ochranu pred\nneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2\nÚstavy... a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené v čl. 8 ods. 1\nDohovoru... rozhodnutím Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.\n\n9\n\n18 P/149/2016 a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, v konaní v edenom pod sp. zn.\n8 CoP/229/2017, porušené bolo.\nZákladné právo maloletého sťažovateľa... podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2\nDohovoru o právach dieťaťa, rozhodnutím Okresného súdu Košice I v konaní vedenom\npod sp. zn. 18 P/149/2016 a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, v konaní vedenom\npod sp. zn. 8 CoP/229/2017, porušené bolo.\nUznesenie\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nKošiciach\n\nsp. zn.\n\n8 CoP/229/2017-391\n\nz 31. augusta 2017 a uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 18 P/149/2016-222\nzo dňa 26. januára 2017 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\nSťažovateľke... a maloletému sťažovateľovi... priznáva spoločne a nerozdielne\nprimerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 6.000 €, ktoré je Krajský súd\nv Košiciach povinný zaplatiť vo výške 3.000 € a Okresný súd Košice I povinní zaplatiť\nvo výške 3.000 €, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nKrajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice I sú povinní nahradiť spoločne\na nerozdielne trovy konania vo výške 374,89 € do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet\nprávnej zástupkyne.“\nNávrh na primerané finančné zadosťučinenie považujú sťažovatelia za dôvodný\na primeraný vzhľadom na to, že postupom konajúcich súdov „stratili vieru v princípy\nsúdnej moci, záväznosť judikatúry a spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka od začiatku\nprejavovala maximálne úsilie, aby boli zachované najlepšie záujmy maloletého. Napriek\ntomu v dôsledku nekoncepčnej činnosti súdov a nesprávneho právneho výkladu právnej\nnormy a medzinárodných právnych predpisov odvolací súd vyslovil, že potvrdzuje\nuznesenie, ktorým súd prvej inštancie nariadil návrat maloletého. Maloletý tak bol uvedený\ndo neznesiteľnej situácie a mohol by byť reálne ohrozený jeho duševný stav.“.\nSťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52\nods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a odložil vykonateľnosť „napadnutého\nprávoplatného rozhodnutia“ z dôvodu, že „násilný výkon rozhodnutia a násilné presídlenie\n\n10\n\nmaloletého sťažovateľa na územie Veľkej Británie, ktorý sa tam vrátiť rozhodne nechce\na ktorý už na území Slovenskej republiky začína tretí rok svojho pobytu /zo siedmich/ a\nktorý je občanom Slovenskej republiky, ktorý tu má svoje zázemie a rodinu by v každom\nprípade znamenal pre maloletého sťažovateľa aj sťažovateľku väčšiu ujmu ako by odloženie\nvýkonu napadnutého rozhodnutia znamenalo pre otca. Otec totiž niekoľkokrát bol na území\nSlovenskej republiky počas pobytu sťažovateľa a nie vždy vôbec prejavil záujem sa o syna\nzaujímať, ozvať sa mu a stretnúť sa s ním – navštívil svoju ostatnú rodinu na Slovensku,\nale nie syna. Sťažovateľka so synom až dodatočne dozvedeli, že otec bol na Slovensku.\nVždy, keď otec prejavil záujem sa so synom stretnúť, sťažovateľka to zabezpečila. Navyše\nmaloletý by nemal byť kde presídlený – nemá vo Veľkej Británii lekára, školu ani zázemie.“.\nÚstavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 20. decembra 2017 prijal\nsťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa\nčl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru\na porušenie práv maloletého\n\npodľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2\n\nDohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho\nuznesením z 31. augusta 2017 na ďalšie konanie, a odložil vykonateľnosť uznesenia\nokresného súdu sp. zn. 18 P 149/2016 z 26. januára 2017 v spojení s uznesením krajského\nsúdu sp. zn. 8 CoP 229/2017 z 31. augusta 2017 do právoplatnosti rozhodnutia ústavného\nsúdu vo veci samej. Maloletému\n\nustanovil v tomto konaní za kolízneho\n\nopatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ďalej len „kolízny opatrovník“).\nVo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu\nna jej prerokovanie.\nPo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu\nsťažovateľov a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci\nkonalo ústne pojednávanie. Predseda krajského súdu a právna zástupkyňa sťažovateľov\nústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\nVzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu krajského\nsúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade\n\n11\n\ns § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od neho upustil, keďže dospel k záveru, že od neho\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nKolízny opatrovník sa k sťažnosti vyjadril v prípise z 2. februára 2018, v ktorom\nuviedol, že maloletého zastupoval ako kolízny opatrovník aj v konaní o nariadenie návratu.\nOpakovane vykonal šetrenie pomerov maloletého na území Slovenskej republiky a zistil,\nže maloletý s matkou žijú v byte so starou matkou maloletého, matka maloletého\nje zamestnaná. Na odporúčanie psychológa maloletý je od septembra 2017 žiakom\nprípravného ročníka Liečebno – výchovného sanatória v\n\n, v rámci ktorého\n\nmá zabezpečenú starostlivosť logopéda, psychológa a špeciálneho pedagóga. Kolízny\nopatrovník vykonal aj rozhovor s maloletým pre účely zistenia jeho názoru – v prítomnosti\nmatky a aj osamote. Bol primerane poučený o dôvode uvedeného rozhovoru, pričom\nv rámci „bežnej komunikácie uviedol, že chodí do školy do\n\nkde sa mu páči, nakoľko\n\nsa tam učia. Je to lepšie ako byť v škôlke. V škole sa učí písmená, vie už aj čítať, počítať.\nMá tam kamarátov. Do školy chodí s mamou. Anglický jazyk v škole nemajú a nemal\nani anglický krúžok v škôlke. Povedal, že predtým vedel rozprávať po anglicky, ale teraz\nuž nie tak veľmi. Pozná bežné otázky a vedel odpovedať ako sa volá, koľko má rokov a kde\nbýva. Ohľadom otca sa vyjadril, že sa spolu rozprávajú cez skype, asi v utorok, štvrtok\na sobotu, alebo ako sa dohodnú. Väčšinou sa rozprávajú a pozerajú obľúbené rozprávky.\nAj sa stretli. Bez otázky povedal, že nechce ísť do Anglicka, lebo by sa už nevrátil. Jeho otec\nby chcel aby išiel bývať do Anglicka, ale on nechce. Na otázku, či by išiel na návštevu\nk otcovi, alebo na prázdniny, odpovedal, že nie, lebo sa bojí, že by sa už domov nevrátil.\nNa dovolenku by išiel na Cyprus, kde bol keď bol malý, ale pamätá si to. Chce ostať\ns mamou v\nale chodí do\n\nmá tam kamarátov, babku a krstného, ktorý síce býva v\nViac sa k téme nechcel vyjadrovať a radšej sa išiel ešte pohrať\n\ns hračkami.“.\nVychádzajúc zo zistených skutočností kolízny opatrovník vo svojom prípise napokon\nuviedol:\n„Zisťovaním pomerov, ako aj vykonaným rozhovorom s matkou a maloletým\ndieťaťom neboli zistené žiadne okolnosti zanedbávania starostlivosti o maloletého, matka\n\n12\n\njeho výchovu a starostlivosť zabezpečuje na primeranej úrovni. Medzi matkou a maloletým\nje badateľný silný citový vzťah, ako aj prirodzená naviazanosť maloletého na osobu matky,\nktorá dlhodobo sama zabezpečuje jeho výchovu a starostlivosť. Maloletý\nmá v rodinnom prostredí vytvorené vhodné podmienky pre všestranný vývin, je zžitý\ns prostredím školy a domova, má vytvorené rodinné a priateľské väzby. Matka kontaktu\notca s maloletým nebráni, zabezpečuje jeho pravidelné plnenie. Záverom sme toho názoru,\nže odloženie vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Košice I... v spojení s uznesením\nKrajského súdu v Košiciach... je v vzhľadom k uvedeným skutočnostiam v záujme\nmaloletého.“\nPredseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. 1 Spr V/163/2018\nz 2. februára 2018, v ktorom zhrnul priebeh konania a obsah argumentácie konajúcich\nsúdov tak, ako to vyplynulo z odôvodnení ich rozhodnutí. Napokon vo svojom prípise\nuviedol:\n«K\n\njednotlivým\n\nvýhradám\n\nsťažovateľov\n\nv\n\nústavnej\n\nsťažnosti,\n\ndovoľujem\n\nsi poznamenať, že nesúhlasíme s ich tvrdením, že súdy pri určení obvyklého pobytu\nmaloletého\n\nnevychádzali zo starostlivo zisteného skutkového stavu. O opaku\n\nsvedčia dôvody označených rozhodnutí súdov.\nJe pravdou, že predložený súkromný znalecký posudok v rámci odvolacieho konania\nnepovažoval odvolací súd za taký dôkaz, na základe ktorého by nariadil ďalšie znalecké\ndokazovanie.\nV dôvodoch rozhodnutí sa súdy podrobne vyporiadali aj s dĺžkou času, ktorý\nmaloletý\n\n„strávil“ v Slovenskej republike.\n\nSúdy pri rozhodovaní vyhodnotili aj názor maloletého (s prihliadnutím na jeho vek)\nna jeho návrat do miesta obvyklého pobytu.\nNepatričné sú námietky sťažovateľov, že súdy pri rozhodovaní neprihliadli na lepší\nzáujem dieťaťa.\nNeopodstatnené sú tvrdenia sťažovateľov, že súdy nepreskúmali ujmu, resp. hrozbu,\nktorá maloletému\n\nhrozí pri jeho návrate.\n\n13\n\nOdôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (sp. zn. 8 CoP/229/2017)\nobsahuje nielen podrobné vysvetlenie skutkovým zistení a záverov, ku ktorým odvolací súd\ndospel, ale aj náležité právne posúdenie.\nPodľa nášho názoru za vadu konania a porušenie základných práv sťažovateľov\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru nemožno považovať to, že odvolací\nsúd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľov.»\nVychádzajúc z § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd doručil sťažnosť\nsťažovateľov a tiež uznesenie ústavného súdu o prijatí z 20. decembra 2017 otcovi\nmaloletého. Otec maloletého uviedol svoje vyjadrenie v podaní z 19. februára 2018,\nv ktorom v prvom rade poukázal na relevantný skutkový stav a uviedol, že jednostranným\nrozhodnutím matky maloletého odsťahovať sa na Slovensko maloletý „stratil možnosť\nďalšieho rozvoja nášho vzťahu a tento už nemožno nazývať prirodzeným vzťahom.\nTo je to čo syn skutočne stratil a čo je potrebné napraviť.“. Podľa otca maloletého krajský\nsúd v napadnutom uznesení v spojení s uznesením okresného súdu riadne odôvodnil svoje\nprávne závery, ktoré nie sú arbitrárne. Z tohto hľadiska nemožno uvažovať o namietanom\nporušení práv sťažovateľov.\nK námietke sťažovateľky o nesprávnom určení krajiny obvyklého pobytu maloletého\notec maloletého uviedol, že právny záver konajúcich súdov nie je arbitrárny a zisteniu\nkrajiny obvyklého pobytu sa riadne venovali. Určenie krajiny obvyklého pobytu\nzodpovedá nariadeniu č. 2201/2003 a Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch\nmedzinárodných únosov detí (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej\nrepubliky č. 119/2001 Z. z.) (ďalej len „Haagsky dohovor“) a judikatúre súdov.\nZa najpodstatnejšie z výkladu krajského súdu považuje „konštatovanie, že vo Veľkej\nBritánii mal syn zabezpečené rodinné prostredie s najbližšími osobami, oboma rodičmi.\nKrajský súd v odôvodnení sa márne snažil sťažovateľke vysvetliť, že nie je dôležitejšie\nto kde má syn babku, dedka, či iných príbuzných a kde má trvalý pobyt, ale najmä\nto kde má rodičov.“.\n\n14\n\nK námietke, že krajský súd neprihliadol na súkromný znalecký posudok, otec\nmaloletého uviedol, že žiaden «zo záverov tohto posudku nehovorí o „nevhodnosti návratu\nmaloletého sťažovateľa do Veľkej Británie“. Naopak. Zo záverov tohto posudku na str. 17\ncitujem: „V prípade, žeby návrat maloletého bol realizovaný spolu s jeho bazálnou\nvzťahovou osobou, matkou, ak by bol pripravený na túto zmenu riadnym vysvetlením tohto\nzásahu do jeho aktuálnej životnej rutiny, tak by túto zmenu pravdepodobne lepšie\ntoleroval“. To je skutočný odkaz znalkyne ako aj Krajského súdu matke, ktorý však ona\nnevie alebo nechce pochopiť. Pokiaľ sa matka vráti so synom tak syn nebude nijako\npostihnutý či ohrozený. Znalecký posudok vychádzal z premisy, že matka sa nevráti\nso synom do UK a preto nie je v záujme dieťaťa návrat do UK. Z tohto dôvodu je posudok\npre konanie nepoužiteľný... Presadenie Haagskeho dohovoru nemôže byť závislé od chcenia\nalebo nechcenia matky, otca alebo inej osoby. V opačnom prípade by nebol právne záväzný.\nSúd prvého stupňa na pojednávaní dňa 26. 1. 2017 jasne a zrozumiteľne odôvodnil,\nže sťažovateľkou navrhované dokazovanie znaleckým posudkom nebolo potrebné v konaní\nvykonať, uvedené rovnako zdôvodnil aj vo svojom uznesení o nariadení návratu konkrétne\nv bode 47. Samotný znalecký posudok ktorý predložila sťažovateľka súčasne vyvrátil\nakúkoľvek potrebu ďalšieho znaleckého dokazovania v odvolacom konaní. Odvolací súd\nteda nemal dôvod čo i len uvažovať o ďalšom znaleckom posudku... samotná sťažovateľka\nv konaní pred okresným súdom na pojednávaní dňa 16. 12. 2016 pripustila, že ak by súd\nnariadil návrat syna tak by sa s ním vrátila aj ona. Je len a len na matke, sťažovateľke,\nči svojmu synovi uľahčí návrat alebo nie...».\nPodľa otca maloletého najpodstatnejšie je, aby maloletý mal prístup k obom rodičom.\nNa aktuálne pomery maloletého nebolo možné prihliadnuť z dôvodu, že návrh na nariadenie\nnávratu bol podaný do jedného roka od premiestnenia.\nNeobstojí ani námietka nezohľadnenia názoru maloletého, keďže z odôvodnenia\nuznesení konajúcich súdov vyplýva, že názor maloletého bol zisťovaný a súdy na neho\nprihliadli „primerane jeho veku a rozumovej vyspelosti... Syn vo veku šiestich či teraz\nsiedmich rokov nemôže plne pochopiť, čo je predmetom konania a aké dôsledky\nby nenariadenie návratu na jeho život malo. Hlavne nemôže sa od neho očakávať, že dokáže\n\n15\n\nv plnej miere objektívne zhodnotiť, čo pre neho bude znamenať dlhodobé odlúčenie od jeho\notca.“.\nK námietke nedostatočného zohľadnenia dôvodov eliminujúcich návrat maloletého\nresp. ujmy, ktorá by hrozila maloletému po návrate do Veľkej Británie, poukázal\notec maloletého na to, že súčasťou rozhodnutí konajúcich súdov je primerané opatrenie,\nna základe ktorého je povinný poskytnúť sťažovateľom bývanie na vlastné náklady po dobu\nšiestich mesiacov. Okrem „primeraného opatrenia, ktoré súd poňal aj do výroku\nnapadnutého uznesenia som ja resp. samotný štát obvyklého pobytu vykonali ďalšie\nprimerané opatrenia a záruky na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.\nIde o nasledovné ďalšie primerané opatrenia a záruky: a) Rozhodnutím Najvyššieho súdu\nAnglicka a Walesu, sp. zn.: FD16P00544 súd krajiny obvyklého pobytu rozhodol,\nže opatrovníkom mal.\n\naž do plnoletosti je Najvyšší súd Anglicka a Walesu.\n\nUvedené opatrovníctvo znamená, že tento súd bude dohliadať nad zdravým psychickým\na fyzickým vývojom mal. dieťaťa, b) Trestné stíhanie matky mal. dieťaťa za rodičovský únos\nbolo na môj podnet zastavené čo je zrejmé, z potvrdenia polície, ktoré som súdu v konaní\npredložil. Argumentácia matky, že toto stíhanie môžem obnoviť je smiešna, ja nemôžem\nza to, že matka spáchala trestný čin, nemôžem zmeniť britské zákony, môžem však dať\nzáruku, že ja žiadny podnet na trestné stíhanie nedám čo som spravil. Ako je uvedené\nv potvrdení polície, táto nemá dôvod konať a konať nebude, c) Som pripravený uzavrieť\ns matkou mal. dieťaťa aj písomnú rodičovskú dohodu podľa ktorej bude syn zverený\ndo jej opatery, ja budem zaviazaný prispievať na jeho výživu sumou 130 GBP mesačne\na môj styk so synom bude upravený tak, aby matka mala možnosť si v krajine obvyklého\npobytu nájsť prácu a zamestnať sa. Takúto rodičovskú dohodu môžeme predložiť súdu\nv krajine obvyklého pobytu na schválenie, takže matka bude mať jasné a vykonateľné\nprávne záruky ohľadne zverenia, výživy a styku, ktoré, ako ona uvádza, postrádala. d) Mal.\ndieťa môže chodiť do tej istej školy do ktorej aj chodilo, rovnako môže chodiť k tomu istému\nlekárovi ku ktorému chodilo. Niet pochýb, že vo Veľkej Británii je dostatok špecialistov,\nktorí sa môžu podieľať na terapii syna, ktorý trpí ADHD. Táto porucha je bežná, rovnako\ntak jej terapia.“.\n\n16\n\nK namietanému porušeniu práv maloletého poukázal otec maloletého na to,\nže maloletý má právo na rodičovskú výchovu oboma rodičmi. Z uvedeného dôvodu pokiaľ\nby „súd návrat nenariadil tak takéto rozhodnutie bezpochyby syna pripraví o možnosť\nbyť riadne vychovávaný oboma rodičmi... Pracujem a študujem na univerzite vo veľmi\nšpecifickej oblasti výskumu liečby rakoviny. Nemám možnosť doštudovať na Slovensku\na už vôbec sa tam zamestnať v odbore, ktorý študujem v blízkosti syna. Matka túto možnosť\nvo Veľkej Británii má, nič jej nebráni sa zamestnať v tej istej oblasti ako pracovala pred\nneoprávneným premiestnením. Ak sa syn do Británie vráti, bude mať možnosť pravidelného\na intenzívneho osobného kontaktu so svojim otcom, kým v prípade ak sa nevráti bude\nso svojim otcom v osobnom kontakte len pár krát do roka.“.\nVychádzajúc z uvedeného považoval otec maloletého námietky sťažovateľky\nza neopodstatnené, preto navrhol sťažnosti sťažovateľov nevyhovieť.\nSťažovatelia\nk vyjadreniu\n\nprostredníctvom\n\npredsedu\n\nz 25. februára 2018,\n\nv\n\nkrajského\nktorom\n\nprávnej\nsúdu\n\nzástupkyne\na\n\npoukázali\n\npodali\n\nsvoje\n\nstanovisko\n\nkolízneho\n\nopatrovníka\n\nv\n\ntvrdenie\n\nkolízneho\n\nopatrovníka,\n\nna\n\npodaní\n\nže po rozhodnutí konajúcich súdov s otcom maloletého komunikovala sťažovateľka mailom\no možnosti zotrvania maloletého na Slovensku. K uvedenej skutočnosti uviedla,\nže „po vydaní uznesenia odvolacím došlo medzi sťažovateľkou a otcom maloletého\nk dohode na osobnom stretnutí, na ktorom by riešili vzniknutú situáciu v novembri 2017,\nkeď sa otec maloletého nachádzal na území Slovenskej republiky. Predmetné osobné\nstretnutie sa neuskutočnilo napriek tomu, že sťažovateľka otca maloletého k nemu\nvyzývala.“. Uviedla tiež, že otec maloletého komunikuje s maloletým prostredníctvom\naplikácie Skype a stretol sa s ním aj osobne. Opakovane maloletému uviedol, že sa vráti\ndo Veľkej Británie, otázku návratu maloletého mal riešiť nátlakovo a tiež „sa jej\nv tomto smere vyhrážal. Všetko sa odohrávalo v prítomnosti maloletého sťažovateľa, ktorý\nbol z celej situácie zmätený a uvedený do zlého psychického rozpoloženia. Tieto incidenty\nsa viackrát\n\nopakovali\n\npočas\n\nosobných\n\nstretnutí\n\notca\n\nmaloletého\n\ns\n\nmaloletým\n\nv novembri 2017.“. K vyjadreniu predsedu krajského súdu sťažovateľka uviedla, že v plnom\nrozsahu zotrváva na argumentoch uvedených v sťažnosti. Podľa sťažovateľov konajúce\n\n17\n\nsúdy „nemali dostatočne na pamäti osobitné skutkové okolnosti prípadu, s ktorými sa teda\nani dostatočne nevysporiadali. Z vykonaného dokazovania neboli vyvodené správne\nzávery.“. Konajúce súdy podľa sťažovateľov nedostatočne zohľadnili zdravotný stav\nmaloletého, predložený znalecký posudok a tiež názor maloletého, že sa nechce vrátiť\ndo Veľkej Británie.\nKolízny opatrovník podal svoje stanovisko k vyjadreniu otca maloletého v prípise\nz 5. marca 2018, v ktorom uviedol, že zotrváva na svojom stanovisku z 2. februára 2018.\nPredseda krajského súdu podal svoje stanovisko k vyjadreniu otca maloletého\nv prípise sp. zn. 1 Spr V/311/2018 z 8. marca 2018, v ktorom odkázal na svoje vyjadrenie\nz 2. februára 2018. Uviedol, že vyjadrenie otca maloletého korešponduje s jeho prvým\nvyjadrením. Otec maloletého sa ku „konkrétnym námietkam sťažovateľov... podrobne\nvyjadruje a opisuje ich spolužitie vo Veľkej Británii. Stotožňujeme sa s jeho argumentáciou\nk námietkam č. 4, 5, 6. Je len na matke, či svojmu synovi uľahčí návrat alebo nie.“.\nSťažovatelia podali svoje stanovisko k vyjadreniu otca maloletého v podaní\nzo 7. marca 2018, v ktorom uviedli, že otcom maloletého opísaný skutkový stav je „značne\nskreslený a jednostranný“. Podľa sťažovateľky ako „dôvod odsťahovania sa sťažovateľky\nzo spoločnej domácnosti v roku 2011 chápe to, že sa rozišli a nie skutočnosť,\nže sťažovateľka bola nútená sa od neho odsťahovať strachom o život a zdravie seba\na maloletého dieťaťa po násilnom chovaní zo strany otca. Pre otca a sťažovateľku\nje vylúčené, aby žili spolu v jednej domácnosti a to aj po predchádzajúcich negatívnych\nskúsenostiach. Situácia, ktorú otec opísal tak, že sa intenzívne so synom stretával a zaujímal\nsa o neho, bola v rozhodnom období úplne odlišná. Vo veci styku otca s maloletým\nsťažovateľom si otec kládol podmienky, ktoré neboli primerané veku maloletého dieťaťa.\nZ toho dôvodu došlo k vyhľadaniu mediátora, pričom kým sa neuskutočnilo stretnutie\ns mediátorom otec neprejavil žiadny záujem o styk s maloletým, čo bola doba takmer troch\nmesiacov, kedy ho nekontaktoval. Ani po príchode sťažovateľov na územie Slovenskej\nrepubliky otec maloletého vôbec nekontaktoval po dobu 10 mesiacov...\n\n18\n\nV žiadnom prípade sa sťažovateľka nestotožňuje s vyhlásením, že otcovi maloletého\nzakázala styk s maloletým, toto tvrdenie je zavádzajúce a nezakladá sa na pravde. V lete\n(júl až august 2015) sa otec maloletého sám odmlčal na obdobie šiestich týždňov...\nSťažovateľka\n\nvzhľadom\n\nna\n\nvyššie\n\nuvedené\n\nnemôže\n\nsúhlasiť\n\ns\n\ntvrdenou\n\npravidelnosťou stretávania, ktorú prezentoval otec vo svojom vyjadrení. Práve naopak otec\nsi prispôsoboval stretnutia s maloletým, keď mu to nevyhovovalo alebo mu to niekto\nporadil, nestýkal sa s ním aj niekoľko mesiacov. Pred odchodom sťažovateľov na územie\nSlovenskej republiky otec syna vôbec nekontaktoval štyri mesiace.\nSťažovateľka sa síce zúčastňovala styku otca s maloletým už v čase, keď ho navštívil\nna Slovensku /napr. august 2017/, no bolo to na výslovné vyžiadanie maloletého. Otec\nmaloletého osamote výrazne ovplyvňoval a mal v úmysle mu vštepiť názor, že by sa mal\nvrátiť do Anglicka, maloletého zavádzal a manipuloval, čo maloletému nebolo príjemné.\nPričom maloletý je sklamaný aj zo skutočnosti, že otec nerešpektuje jeho rozhodnutie,\nže sa nechce vrátiť do Anglicka.“.\nK primeraným opatreniam, ktoré uviedol otec maloletého, sťažovatelia uviedli:\n„Otec síce navrhol primerané opatrenia pri návrate maloletého do Anglicka,\nale tieto primerané opatrenia neboli dostatočne konzumované. Sťažovateľka sa nemôže\nvrátiť do spoločnej domácnosti k otcovi maloletého, ktorú zo strachu opustila takmer pred\nsiedmimi rokmi. Pričom otec maloletého dostatočne nepreukázal, že by sa z predmetnej\ndomácnosti on odsťahoval. Nepredložil žiadny doklad o tom, že maloletý sa môže vrátiť\ndo rovnakej školy ani dôkaz o tom, kto bude maloletému poskytovať zdravotnú starostlivosť.\nKonštatovania otca maloletého sú v rovine teoretickej, čo vyplýva aj z tvrdenia, že vo Veľkej\nBritánii je dostatok špecialistov, ktorí sa môžu podieľať na terapii syna, ktorý trpí ADHD...\nNapriek tomu, že ide o závažnú otázku zdravotného stavu maloletého, otec nepredložil\nani jediný doklad, že by sa pokúšal maloletému nejakého špecialistu zabezpečiť respektíve,\nže by nejakého aspoň v tomto smere kontaktoval, alebo že by sa zaujímal o priebeh\na podmienky takejto terapie. V takom prípade by vedel, že táto terapia je v Anglicku značne\nfinančne náročná s dlhými čakacími dobami. Nie je možné hovoriť o primeraných\nopatreniach zo strany otca maloletého. Pričom na území Slovenskej republiky má maloletý\nzabezpečenú špecializovanú starostlivosť s ohľadom na jeho zdravotný stav.\n\n19\n\nOpatrovníctvo maloletého Najvyšším súdom Anglicka a Walesu je len formálna\nzáležitosť, súd reálne nebude dohliadať ani žiadnym spôsobom koordinovať jeho zdravý\npsychický stav a fyzický vývoj, nebude ho finančne podporovať, zabezpečovať o neho\nosobnú starostlivosť, ani mu zabezpečovať zdravotnú starostlivosť a vyhľadávať mu školské\nzariadenie a ďalšie záležitosti, ktorý by musel uskutočňovať otec maloletého. Pokiaľ ide\no tvrdenú ochotu otca uzavrieť rodičovskú dohodu, zatiaľ ani jeden pokus smerujúci\nk uzavretiu akejkoľvek dohody sťažovateľky s otcom nebol úspešný, preto jeho tvrdenie\nsťažovateľka nemôže považovať za preukázané.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46\nods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom krajského\nsúdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 31. augusta 2017\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe\nktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným\nprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\n\n20\n\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,\nII. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,\naby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ\nv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom\ninterpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).\nÚstavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán\nverejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,\nnezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu\npredmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého\npostupu orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym\npostupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva\nv potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci\nbez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného\ngarantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.\n\n21\n\nObjektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých\ndostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,\nale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré\npreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade\ns procesnými predpismi.\nZ ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná\ntiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti\nnie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou\n(IV. ÚS 296/09).\nObdobne judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru síce\nukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno\nchápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument\n(napr. rozsudok vo veci Van Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61).\nRozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť\npodľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť\nnávrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce\nv zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi\na vyhlasovaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro\nBalani proti Španielsku z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú\npodrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou\nspravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka\nkonania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne\nneodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67,\n74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie\n\n22\n\nodôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle proti Fínsku z 19. 12. 1997,\nč. 20772/92; v tejto súvislosti porovnaj tiež IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 426/2012,\nII. ÚS 638/2016).\nUvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní\nv napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich\nskutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska\nakceptovateľná a udržateľná.\nSťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nkrajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a formulujú k nemu\npredovšetkým tieto námietky:\nPrávny záver o krajine obvyklého pobytu maloletého považujú sťažovatelia\nza arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Konajúce súdy nezohľadnili predovšetkým okolnosť,\nže maloletý sa zžil s prostredím na Slovensku. Poukazujú na judikatúru, podľa ktorej\nobvyklý pobyt dieťaťa vzniká v krajine po šiestich mesiacoch pobytu na jednom mieste.\nPodľa sťažovateľov súdy nezohľadnili osobitné skutkové okolnosti týkajúce\nsa návratu maloletého ‒ napr. ako a či možno realizovať návrat maloletého bez\nsťažovateľky, ako by sa otec maloletého o neho dokázal postarať, hrozbu trestného stíhania\nsťažovateľky vo Veľkej Británii, a ani skutočnosť, že sťažovateľka vo Veľkej Británii nemá\nprácu ani príjem a otec maloletého nemá právnu povinnosť platiť výživné.\nPodľa sťažovateľov otec maloletého neprodukoval žiadne primerané opatrenia\nzabezpečujúce ochranu maloletého po návrate do Veľkej Británie.\nPodľa sťažovateľov konajúce súdy nezohľadnili dostatočne ani zdravotný stav\nmaloletého – podľa lekárskej správy sa maloletý má vyhýbať zmenám a má mať\nzabezpečené pokojné prostredie. Pre maloletého je kľúčový vzťah s matkou, pričom chce\n\n23\n\nzostať tam, kde je matka. Sťažovatelia namietajú, že konajúce súdy nenariadili znalecké\ndokazovanie.\nKonajúce súdy dostatočne nezohľadnili dôvody, pre ktoré sťažovateľka s maloletým\nodišla na Slovensko – sťažovatelia poukazujú na dĺžku bývania v spoločnej domácnosti,\nna opustenie spoločnej domácnosti z dôvodu domáceho násilia, skutočnosť, že otec\nmaloletého neparticipoval na starostlivosti o maloletého, jeho prístup bol nezodpovedný,\nbol nedochvíľny a nerešpektoval dohodnuté termíny stretnutia. Otec o maloletého\nneprejavoval záujem a v dôsledku toho, že prestal platiť výživné, dostal sťažovateľov\ndo ťažkej situácie.\nPodľa sťažovateľov konajúce súdy neprihliadli dostatočne na najlepší záujem\nmaloletého a nezohľadnili jeho názor, že sa nechce vrátiť do Veľkej Británie.\nPri preskúmavaní opodstatnenosti námietok sťažovateľov ústavný súd vychádzal\nzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej\ninštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,\nIV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania\ntvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania\nvšetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného, ako aj odvolacieho), ktoré\nboli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Z uvedeného dôvodu\nústavný súd posudzoval odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu spolu\ns odôvodnením uznesenia okresného súdu z 26. januára 2017.\nII.1.1 Ku krajine obvyklého pobytu maloletého\nKrajský súd v napadnutom uznesení z 31. augusta 2017 ku krajine obvyklého pobytu\npoukázal na relevantné východiskové kritériá, pričom v prvom rade odkázal na rozsudok\nSúdneho dvora vo veci Korkein a uviedol rozhodné kritériá pre určenie krajiny obvyklého\npobytu podľa predmetného rozsudku, ktorému zodpovedá „miesto, ktoré odzrkadľuje istú\nmieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia“. Rovnako tak uviedol,\n\n24\n\nže krajinu obvyklého pobytu nemožno stotožňovať „s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom\nbydlisko“, a tak isto zdôraznil časový aspekt pri určení krajiny obvyklého pobytu, pričom\nuviedol, že „obvyklý pobyt detí v rámci aplikácie Dohovoru sa podľa jeho článku 3 zisťuje\npodľa okolností, ktoré tu boli bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním detí\nna území iného štátu“.\nVychádzajúc z týchto východiskových kritérií krajský súd následne uviedol,\nže „maloletý sa narodil v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, kde žil\nprevažnú väčšinu svojho života, rástol, navštevoval školské zariadenie, našiel si kamarátov\na začlenil sa do sociálneho prostredia až do jeho neoprávneného premiestnenia na Územie\nSlovenskej republiky. ...od narodenia žil s matkou a stretávala sa s otcom, v dôsledku čoho\nmal zabezpečené rodinné prostredie s najbližšími osobami rodičmi, pričom starých rodičov\na ostatných príbuzných navštevoval sporadicky spolu s rodičmi, preto pre posúdenie miesta\nobvyklého pobytu nie je rozhodujúce, že ostatní príbuzní maloletého žijú na Slovensku...\nz vykonaného dokazovania je nesporné, že obvyklým miestom pobytu maloletého je Veľká\nBritánia.“.\nOkresný súd sa v uznesení z 26. januára 2017 s uvedenou otázkou vysporiadal\ntakmer identicky – tiež vychádzal z rozsudku Súdneho dvora vo veci Korkein – a dospel\nk záveru, že v decembri 2015, t. j. v čase neoprávneného premiestnenia maloletého,\nmal tento obvyklý pobyt vo Veľkej Británii, vzhľadom na to, že „sa tam narodil, vyrastal,\nchodil do škôlky, resp. do školského zariadenia, ovládal anglický jazyk, na území Veľkej\nBritánie dlhodobo žili aj jeho rodičia, teda maloletý mal vybudovanú najužšiu väzbu na\nnich a na svoje okolie vo Veľkej Británii, tam bol sociálne začlenený a tam mal zabezpečenú\naj zdravotnú starostlivosť... Pre rozhodnutie o obvyklom pobyte je irelevantné,\nže príbuzenstvo rodičov maloletého bolo a je na území Slovenska, resp., že maloletý\nSlovensko so svojimi rodičmi navštevoval...“.\nPrávny záver konajúcich súdov o tom, že Veľká Británia je krajinou obvyklého\npobytu maloletého, nepovažuje ústavný súd za arbitrárny. Konajúce súdy svoj právny záver\nodôvodnili zrozumiteľne a logicky, poskytli adekvátnu argumentáciu a úvahy, ktorými\n\n25\n\nvysvetlili, ako dospeli k tomuto záveru, preto ho nemožno považovať za zjavne\nneodôvodnený.\nNeobstojí námietka sťažovateľov, že konajúce súdy neprihliadli na to, že v čase\nich rozhodovania sa maloletý už zžil so svojím novým prostredím na Slovensku, keďže\nkrajský súd v tomto smere uviedol, že „námietky povinnej ohľadom rodinného zázemia\nmaloletého neobstoja, nakoľko sú v rozpore s jeho právom na oboch rodičov“,\na tiež uviedol, že skutočnosť, že maloletý sa na Slovensku zdržiava jeden rok,\n„nie je dôvodom na konštatáciu, že obvyklým pobytom maloletého je Slovenská republika“.\nKrajský súd tiež vychádzal zo zistenia, že otec maloletého podal návrh na návrat\nmaloletého desať mesiacov po jeho neoprávnenom premiestnení, t. j. v lehote jedného roka\npodľa čl. 12 Haagskeho dohovoru. Uvedený právny záver podľa ústavného súdu obstojí,\nkeďže pre určenie krajiny obvyklého pobytu nie sú relevantné životné okolnosti maloletého\nv čase rozhodovania súdu o nariadení jeho návratu, ale okolnosti existujúce bezprostredne\npred neoprávneným premiestnením. Zžitie sa s novým prostredím možno zohľadniť\nv prípade, ak návrh na nariadenie návratu bol podaný po uplynutí jedného roka\nod neoprávneného premiestnenia, čo v tom prípade nebolo splnené.\nNemožno akceptovať ani námietku sťažovateľov, že obvyklý pobyt vzniká\npo šiestich mesiacoch pobytu dieťaťa na jednom mieste. Uvedené pravidlo nemožno\nv zásade aplikovať v prípade medzinárodných únosov detí, keďže by viedlo k automatickej\nlegalizácii faktického stavu nastoleného rodičom – únoscom. Aplikáciou tohto pravidla\nby bolo pomerne jednoduché úplne znefunkčniť mechanizmus návratu unesených detí podľa\nHaagskeho dohovoru. Neobstojí ani odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Rakúskej\nrepubliky (ďalej len „rakúsky najvyšší súd“) sp. zn. 8 Ob 121/03g z 30. októbra 2003,\nkeďže rakúsky najvyšší súd kritérium „šiestich mesiacov pobytu na rovnakom mieste“\naplikoval na určenie krajiny obvyklého pobytu dieťaťa bezprostredne pred tvrdeným\núnosom dieťaťa. Uvedený časový interval rakúsky najvyšší súd neaplikoval na čas po únose\na ani nedospel k záveru, že po jeho uplynutí dochádza k založeniu nového obvyklého\npobytu v krajine, do ktorej bolo dieťa unesené.\n\n26\n\nII.1.2 K nezohľadneniu názoru maloletého\nMaloletý mal v čase rozhodovania okresného súdu šesť rokov a dva mesiace, pričom\nz odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 26. januára 2017 vyplýva, že okresný súd\nzisťoval názor maloletého prostredníctvom kolízneho opatrovníka, ktorý realizoval\nrozhovor s maloletým so súhlasom sťažovateľky v domácnosti starej matky a taktiež v sídle\nkolízneho opatrovníka, pričom konštatoval, že v oboch prípadoch bolo náročné udržať\nsi pozornosť maloletého. Kolízny opatrovník zisťoval názor maloletého na to, kde by chcel\nbývať, a maloletý mal uviesť, že „v\n\n“. Následne aj okresný súd mal snahu vypočuť\n\nmaloletého a konštatoval, že maloletý bol hravý a odpovedal len na otázky, na ktoré\nodpovedať chcel. Na otázku, či sa chce vrátiť do Veľkej Británie, maloletý odpovedal,\nže „nie, lebo tam boli iba sami dvaja s mamkou a tatkom a to je málo“. Okresný súd\nnapokon v uznesení z 26. januára 2017 uviedol, že napriek prejavenej vôli maloletým zostať\nv\n\nna jeho názor neprihliadol, keďže „vzhľadom na jeho vek a psychickú vyspelosť\n\nnemôže pochopiť, čo je predmetom tohto konania a jeho prejavy môžu byť ovplyvnené\ndospelými osobami v prostredí v ktorom v súčasnosti žije“.\nZ uvedeného je zrejmé, že konajúce súdy zisťovali názor maloletého a vyvinuli\nprimerané úsilie v tomto smere. Ak konajúce súdy vzhľadom na vek maloletého a jeho\nrozumovú vyspelosť v čase výsluchu neprihliadli na jeho názor na otázku návratu, nemožno\ntento postup považovať za ústavne neakceptovateľný, preto je táto námietka sťažovateľov\nneopodstatnená.\nII.1.3 K nezohľadneniu osobitných skutkových okolností a najlepšieho záujmu\nmaloletého a k primeraným opatreniam podľa čl. 11 ods. 4 nariadenia č. 2201/2003\nÚstavný súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že všeobecné súdy, rovnako\naj ústavný súd, sú v tomto prípade viazané Haagskym dohovorom a dohovorom. Pri výklade\npríslušných ustanovení uvedených medzinárodných zmlúv sú povinné postupovať tak,\naby sa nedostali do vzájomnej kolízie. Vo výsledku teda musí byť na jednej strane\nrešpektovaný účel Haagskeho dohovoru a na strane druhej požiadavky, ktoré\n\n27\n\nna rozhodovanie súdov kladie dohovor a príslušná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej aj ,,ESĽP“) (porovnaj II. ÚS 223/2017).\nÚčelom Haagskeho dohovoru\n\nje\n\nochrana\n\ndetí na medzinárodnej\n\núrovni\n\npred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo zadržania a vytvorenie\nmechanizmu, zabezpečujúceho ich urýchlený návrat do štátu ich obvyklého pobytu\n(porov. preambulu, ako aj čl. 1 Haagskeho dohovoru, m. m. aj II. ÚS 223/2017,\nII. ÚS 282/2017).\nAj v konaní o návrat dieťaťa je podľa Haagskeho dohovoru vždy prvoradý najlepší\nzáujem dieťaťa. K naplneniu tohto účelu Haagsky dohovor vychádza z vyvrátiteľnej\ndomnienky, že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom\npremiestnení dieťaťa alebo jeho neoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej\nkrajine) v najlepšom záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto,\nkde má dieťa rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby). Výnimku\nz uvedeného pravidla predstavujú prípady uvedené v čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho\ndohovoru.\nZ uvedeného teda vyplýva, že Haagsky dohovor nie je len technickým, hodnotovo\nneutrálnym právnym predpisom určujúcim prostredníctvom kolíznych noriem právomoc\nsúdov členských štátov. Jeho primárnym účelom je zabezpečenie ochrany najlepšieho\nzáujmu dieťaťa a jeho hmotných práv a vzhľadom na tento účel je potrebné vykladať\njednotlivé jeho ustanovenia. Ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa môže byť v niektorých\nprípadoch zabezpečená len prostredníctvom aplikácie niektorej z výnimiek z nariadenia\nnávratu dieťaťa zakotvených v čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadnenie\nľudských práv a slobôd dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru (m. m.\nII. ÚS 294/2015, II. ÚS 223/2017, II. ÚS 282/2017).\nPodľa\n\nčl. 13\n\npísm. b)\n\nHaagskeho\n\ndohovoru\n\nbez\n\nohľadu\n\nna\n\nustanovenie\n\npredchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť\nnávrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho\n\n28\n\nvrátením, preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil\nfyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.\nZ povahy ustanovenia čl. 13 písm. b), ktoré je koncipované ako výnimka\nz pravidla (nariadenie návratu dieťaťa), vyplýva, že musí byť vykladané reštriktívne.\nTento záver potvrdzuje okrem iného aj výkladová správa k Haagskemu dohovoru\nod Elisy Peréz-Vera (PERÉZ-VERA, Elisa. Explanatory Report: Hague Conference\non Private International Law; III Acts and Documents of the Fourteenth Session\n[online]. 1980, s. 426, bod 116, dostupné na: <https://www.hcch.net/en/publications-andstudies/details4/?pid=2779>, stav k 18. júlu 2018) či prax zahraničných súdov\n(pozri napr. James D. Garbolino. The 1980 Hague Convention on the Civil Aspects\nof International Child Abduction: A Guide for Judges, Federal Judicial Center [online],\n2012, s. 79-80, dostupné na: <https://www.fjc.gov/content/1980-hague-convention-civilaspects-international-child-abduction-guide-judges-0>, stav k 18. júlu 2018) a napokon\naj judikatúra ESĽP (napr. rozsudok vo veci X proti Lotyšsku z 26. 11. 2013, odsek 107)\n(porovnaj II. ÚS 223/2017).\nPri aplikácii relevantných ustanovení Haagskeho dohovoru nesmú všeobecné súdy\nignorovať ani záväzky vyplývajúce z dohovoru, predovšetkým z jeho čl. 8. Ustanovenie\nčl. 8 dohovoru (ktorý v tomto smere poskytuje obdobné garancie ako čl. 19 ods. 2 ústavy)\nprikazuje štátnym orgánom zdržať sa zásahov do práva na súkromný a rodinný život,\nale tiež zakladá aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt k nim (porovnaj napr.\nII. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, I. ÚS 4/02). Orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu\nochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských\nprávach a základných slobodách a tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad\na uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01,\nI. ÚS 4/02).\nVzájomným vzťahom Haagskeho dohovoru a dohovoru sa explicitne zaoberal ESĽP\nv rozsudku Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku zo 6. 7. 2010.\nV tomto rozhodnutí ESĽP vyslovil požiadavku adresovanú vnútroštátnym súdom\n\n29\n\nrozhodujúcim v návratovom konaní, aby výnimku zakotvenú v čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru vykladali v rámci čl. 8 dohovoru a pre tento účel „detailne preskúmali celú\nrodinnú situáciu a celý súbor okolností, predovšetkým skutkových, emocionálnych,\npsychologických, materiálnych a zdravotných“ (odsek 139), a uistili sa, že návratom dieťaťa\nnedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo k tomu, že ho návrat inak\nprivedie do neznesiteľnej situácie. „Z čl. 8 vyplýva, že keď sa aplikuje Haagsky dohovor,\nnávrat dieťaťa nemôže byť nariadený automaticky, resp. mechanicky. Najlepší záujem\ndieťaťa z hľadiska jeho osobného rozvoja závisí od množstva individuálnych okolností,\npredovšetkým jeho veku, stupňa vyspelosti, prítomnosti či absencie jeho rodičov, jeho\nokolitého prostredia či skúseností“ (odsek 138) (porovnaj tiež rozsudok ESĽP vo veci\nŠneersone a Kampanella proti Taliansku z 12. 7. 2011).\nPredmetný právny názor bol dôslednejšie vymedzený v rozsudku Veľkej komory\nvo veci X proti Lotyšsku z 26. novembra 2013. V uvedenom rozhodnutí ESĽP spresnil,\nže rozsah skúmania najlepšieho záujmu dieťaťa v konaní o návrate nemá byť totožný\n(s použitím rovnakých kritérií) s rozsahom skúmania v prípade konania o starostlivosť\no dieťa. Európsky súd pre ľudské práva teda upustil od skôr vyslovenej požiadavky\ndetailného prieskumu celej rodinnej situácie v rámci konania o návrate dieťaťa.\nKonštatoval, že pojem najlepší záujem dieťaťa musí byť pre účely návratového konania\ninterpretovaný v rámci výnimiek obsiahnutých v čl. 12, 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru\n(odsek 101), ktoré musia byť vykladané reštriktívne (odsek 107). Súdy sú však povinné\nreálne a explicitne sa zaoberať skutočnosťami svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku\nz nariadenia návratu – osobitne v prípade, keď tieto skutočnosti namieta niektorý\nz účastníkov – a tieto skutočnosti musia byť hodnotené v rámci čl. 8 dohovoru a napokon\nrozhodnutia súdov musia byť v uvedených bodoch riadne odôvodnené (porovnaj odsek\n100 ‒ 101 a 104 ‒ 106).\nÚstavný súd už v skoršom rozhodnutí uviedol, že existencia vážneho nebezpečenstva\nfyzickej alebo duševnej ujmy nie je daná, ak ide o nebezpečenstvo všeobecné, potenciálne,\nalebo nebezpečenstvo v miere predpokladanej a logickej. Neznesiteľnou situáciou v zmysle\ntohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo\n\n30\n\nktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému (neúnosnému) strádaniu po stránke nedostatku\npre život nevyhnutných základných predpokladov ‒ strava, ošatenie, bývanie a pod.\nÚstavný súd dodáva, že aj „fyzická či psychická ujma“ v zmysle tohto ustanovenia musí\nmať intenzitu „neznesiteľnej situácie“ (uvedené vyplýva zo zvolenej formulácie „alebo ho\ninak priviedol do neznesiteľnej situácie“) (II. ÚS 282/2017). V tomto smere aj ESĽP\nuviedol, že výnimka podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru sa netýka „ťažkostí, ktoré\nsú nevyhnutne spojené so skúsenosťou návratu: výnimka stanovená v článku 13 písm. b)\nsa týka tých situácií, ktoré prekračujú to, čo dieťa môže rozumne znášať.“ (rozsudok vo veci\nX proti Lotyšsku, odsek 116).\nVo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku ESĽP poukázal na to, že súdy\nrozhodujúce o nariadení návratu vychádzali implicitne z predpokladu, že spolu s dieťaťom\nsa do krajiny obvyklého pobytu vráti aj jeho matka. Z tohto pohľadu považoval\nza relevantné preskúmať z hľadiska práva podľa čl. 8 dohovoru opodstatnenosť záverov,\nže vo veci neboli zistené okolnosti, ktoré by objektívne ospravedlňovali nesúhlas matky\ns jej návratom do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa (odsek 144). V predmetnej veci\nnapokon ESĽP nepovažoval za úplne neopodstatnený nesúhlas matky s jej návratom\nz dôvodu možného trestného stíhania s prípadným uložením trestu odňatia slobody v krajine\nobvyklého pobytu dieťaťa (odsek 149 a 150).\nObdobne vo veci X proti Lotyšsku ESĽP vytkol súdom rozhodujúcim o návrate,\nže napriek tomu, že sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu v Rige posudok vypracovaný\npsychológom, ktorý signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky\nmôže vzniknúť u dieťaťa psychická trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. Podľa\nnázoru ESĽP bolo neprijateľné, aby súd rozhodol o neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu,\nže sa týkal viac merita opatrovníckeho konania ako merita konania o návrat. V tejto\nsúvislosti ESĽP zdôraznil, že psychologický posudok upriamoval pozornosť na riziko\nvzniku vážnej psychickej traumy, ktorá bola priamo spojená s najlepším záujmom dieťaťa,\na preto toto tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru\n(odsek 114). Súdy sa taktiež mali zaoberať otázkou, či bolo možné, aby matka nasledovala\ndcéru do krajiny obvyklého pobytu a udržala si tak s ňou kontakt (odsek 117).\n\n31\n\nV kontexte s čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je potrebné aplikovať čl. 11 ods. 4\nnariadenia č. 2201/2003, podľa ktorého súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13\npísm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané\nopatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.\nV tomto smere ESĽP uviedol, že „súdy sa musia presvedčiť, že dostatočné záruky\nsú presvedčivo poskytnuté v krajine (obvyklého pobytu, pozn.) a v prípade známeho\nnebezpečenstva sú zavedené reálne ochranné opatrenia“ (rozsudok vo veci X proti\nLotyšsku, odsek 108, pozri tiež posudzovanie primeranosti poskytnutých opatrení vo veci\nŠneersone a Kampanella proti Taliansku, odseky 94 až 96).\nUvedené východiská boli relevantné aj v prípade sťažovateľov vzhľadom\nna skutkovú a právnu podobnosť ich prípadu s citovanými právnymi vecami, v ktorých\nrozhodoval ESĽP.\nKrajský súd v napadnutom uznesení pre určenie východiskového rámca rozsahu\nzisťovania relevantných skutočností uviedol, že „súd v konaní o návrat... neposudzuje,\nči návrat je alebo nie je v záujme dieťaťa, nakoľko táto otázka bola zákonodarcom\nvyriešená pri ratifikácii Dohovoru“. Rovnako tak uviedol, že v prejednávanej veci\nide „o špecifické konanie o návrat, v ktorom úlohou súdu je len posúdiť, či došlo\nk neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu v zmysle čl. 3 Dohovoru a zabezpečiť\nokamžitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu“. Následne krajský súd uviedol,\nže sťažovateľka má možnosť na príslušnom súde podať návrh na nahradenie súhlasu otca\nmaloletého s vysťahovaním maloletého z miesta jeho obvyklého pobytu, prípadne sa o tom\nmôže s otcom maloletého dohodnúť. K predloženému znaleckému posudku a k námietke,\nže uznesením okresného súdu je sťažovateľka nepriamo nútená presťahovať sa do Veľkej\nBritánie, krajský súd uviedol, že je povinnosťou rodičov vykonávať ich rodičovské práva\na povinnosti v najlepšom záujme maloletého, pričom v najlepšom záujme maloletého je žiť\na vyrastať v blízkom a pravidelnom kontakte s oboma rodičmi v mieste svojho obvyklého\npobytu, „preto zo zreteľom na práva dieťaťa obsiahnuté v Dohovore o právach dieťaťa\nmusia obaja rodičia, ktorí sa rozhodli, že sa ich dieťa narodí, bude vyrastať a teda\n\n32\n\nnadobudne obvyklý pobyt v zahraničí, túto skutočnosť akceptovať a v záujme dieťaťa\nsa jej prispôsobiť...“.\nOkresný súd v uznesení z 26. januára 2017 uviedol ako základné východisko\nskutočnosť, že súd nemá povinnosť nariadiť návrat dieťaťa, ak je daná niektorá z výnimiek\nuvedených v čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru. Rovnako tak uviedol, že súd „aj v tomto\nkonaní prihliada na najlepší záujem dieťaťa“, pričom poukázal aj na nález ústavného súdu\nsp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. mája 2014, v ktorom tento vyslovil požiadavku na súladnú\ninterpretáciu Haagskeho dohovoru a dohovoru.\nOkresný súd následne uviedol, že z výpovede účastníkov konania nezistil okolnosti,\nktoré by svedčili o skutočnostiach predpokladaných v čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho\ndohovoru. Poukázal na to, že maloletý má s otcom vytvorený dobrý vzťah, ktorý v čase\nrozhodovania udržiaval prostredníctvom aplikácie Skype, a na kontakt s otcom sa teší. Otec\nmaloletého mal podľa okresného súdu vytvorené vhodné podmienky na výchovu\nmaloletého – poukázal na prenájom rodinného domu, na predloženú fotodokumentáciu\ndomu a jeho vnútorného vybavenia. Vychádzajúc z uvedeného okresný súd dospel k záveru,\nže maloletý sa „vráti do svojho prirodzeného výchovného prostredia, kde vyrastal\nod narodenia, preto súd mal za to, že neexistujú okolnosti vylučujúce návrat maloletého“.\nOkresný súd hodnotil aj zdravotný stav maloletého – hyperaktivitu (ADHD) – z toho\npohľadu, či zakladá dôvod na nenariadenie návratu. Poukázal na to, že vysťahovanie\nna Slovensko bez súhlasu otca mohlo zhoršiť zdravotný stav maloletého. Nové prostredie,\nstrata kontaktu s otcom „sú tak závažné skutočnosti v živote 5 ročného dieťaťa, ktoré naozaj\nmohli zanechať stopy na jeho psychike, resp. jeho psychický stav zhoršiť. Preto\nje neprimerané, aby matka v tomto konaní poukazovala práve na psychický zdravotný stav\nmaloletého, ktorý by mal vylúčiť jeho návrat do miesta obvyklého pobytu, keď sama\nna to neprihliadala pri sťahovaní maloletého.“. Podľa okresného súdu zdravotný stav\nmaloletého sa nemusel zhoršiť, „pokiaľ by matka reálne zvážila svoje možnosti,\nresp. zabezpečila písomný súhlas otca so sťahovaním alebo rozhodnutie príslušného súdu“.\n\n33\n\nOkresný súd tiež dospel k záveru, že sťažovateľke nič nebránilo zostať v jurisdikcii\nbritských súdov. Finančné dôvody odchodu Haagsky dohovor nepozná, pričom\nsťažovateľka mala na území Veľkej Británie zamestnanie, podieľala sa na sociálnom\nzabezpečení, mala zabezpečenú zdravotnú starostlivosť pre seba aj pre maloletého\na v prípade potreby mala „dostatočné právne záruky na dosiahnutie sociálnej podpory\npre seba a pre dieťa“. Adekvátnu zdravotnú starostlivosť môže podľa okresného súdu\ndosiahnuť sťažovateľka pre maloletého aj vo Veľkej Británii, pričom „v správach\nz psychologického vyšetrenia dieťaťa predložených matkou je odporúčané zabezpečiť\npokojné prostredie dieťaťa, pravidelný denný režim s vylúčením neočakávaných zmien\na praktizovanie filiálnej terapie v domácom prostredí. Tieto podmienky pre úspešnú liečbu\ndieťaťa je možné zabezpečiť aj na území Veľkej Británie a je znova na matke, aby dieťaťu\nzmenu prostredia jeho návratom do Veľkej Británie dostatočne vysvetlila a pripravila\nho psychicky na návrat.“.\nPri posudzovaní najlepšieho záujmu maloletého okresný súd „zvažoval najmä\nskutočnosť, že dieťa v súčasnosti žije s matkou a starou matkou, ktoré najviac zdieľajú\nstarostlivosť o dieťa. Dieťa nemá zabezpečený dostatočný kontakt so svojim otcom ani\ns rodinou zo strany otca. Podľa zváženia súdu takto zabezpečovaná starostlivosť nie je\nv najlepšom záujme dieťaťa. Dieťa má právo na výchovu a starostlivosť zo strany oboch\nrodičov, má právo na zachovávanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho styku\ns obidvomi rodičmi. Toto právo dieťaťa je možné zabezpečiť jeho návratom do miesta\nobvyklého pobytu, kde doposiaľ žije jeho otec. Samozrejme bude závisieť od otca, aby svoj\nkontakt s dieťaťom udržiaval a s matkou dieťaťa sa dohodol na úprave rodičovských práv\na povinností, je na otcovi, aby dodržal svoje prísľuby, ktoré v tomto konaní dal matke\n(napr. zaplatil jej a dieťaťu letenku pre návrat do Anglicka, platil výživné v sume 130 Eur,\nplatil poplatky za bývanie), pretože len tak má význam výsledok tohto konania.“.\nK otázke primeraných opatrení podľa čl. 11 ods. 4 nariadenia č. 2201/2003 okresný\nsúd uviedol, že v záujme komplexnej ochrany práv maloletého „uložil navrhovateľovi\npre prípad, že sa matka rozhodne vrátiť s dieťaťom do miesta jeho obvyklého pobytu,\naby im umožnil bývať vo svojom bydlisku spolu s maloletým po dobu 6 mesiacov,\n\n34\n\nktoré obdobie súd považoval za primerané na to, aby matka mohla zabezpečiť na území\nVeľkej Británie bývanie pre seba, pre dieťa, ako aj príjem z pracovnej činnosti“.\nVychádzajúc\n\nz\n\nprávnych\n\nvýchodísk\n\nvymedzených\n\nv\n\ntejto\n\nčasti\n\nnálezu\n\na z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného\nsúdu, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa reálne a explicitne nezaoberal\nskutočnosťami svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku z nariadenia návratu,\nnapriek tomu, že sťažovateľka na takéto skutočnosti poukazovala, a napadnuté\nuznesenie v tomto smere riadne neodôvodnil. Krajský súd nedostatočne zohľadnil\naj osobitné okolnosti prejednávanej veci a nedostatočne prihliadol na najlepší záujem\nmaloletého.\nRozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci sú založené na implicitnom závere,\nže spolu s maloletým sa vráti do krajiny obvyklého pobytu aj sťažovateľka. Súkromný\nznalecký posudok predložený sťažovateľkou v odvolacom konaní svedčí o tom, že matka\n(sťažovateľka) je primárnou citovou osobou pre maloletého a kľúčové je zachovanie tohto\nvzťahu. Separácia od sťažovateľky by bola pre maloletého stresujúca a priviedla\nby ho do neznesiteľnej situácie. Zachovanie vzťahu s matkou takto predstavovalo\nnevyhnutný aspekt realizácie najlepšieho záujmu maloletého v konaní. Z tohto pohľadu\nbolo preto kľúčové, aby sa konajúce súdy osobitne zaoberali tými skutočnosťami, ktoré\nby objasnili, či návrat sťažovateľky do krajiny obvyklého pobytu maloletého je možný,\nprípadne či existovali také okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že sťažovateľka opodstatnene\nodmieta návrat do krajiny obvyklého pobytu. Pri zistení skutočností svedčiacich\no opodstatnenom nesúhlase sťažovateľky s návratom mali konajúce súdy skúmať, či možno\nprimeranými opatreniami vytvoriť stav, ktorý by umožňoval návrat maloletého\naj so sťažovateľkou, t. j. vytvoriť stav, ktorý by robil nesúhlas matky s návratom\nneopodstatneným.\nV tomto kontexte je relevantné, že sťažovateľka v prvom rade uvádzala,\nže pri návrate do krajiny obvyklého pobytu môže čeliť trestnému stíhaniu. Konajúce súdy\nvychádzali zo zistenia, že na základe nesúhlasu otca maloletého sa nepokračovalo\n\n35\n\nv trestnom\n\nstíhaní\n\nsťažovateľky.\n\nZo\n\nsprávy\n\nbritskej\n\npolície\n\npredloženej\n\nnavrhovateľom však vyplýva, že dokiaľ navrhovateľ nedá súhlas, stíhanie nemá dôvod\npokračovať. Z uvedeného bolo zrejmé, že ďalšie stíhanie sťažovateľky je výlučne\nv rukách navrhovateľa, čo podľa ústavného súdu zakladá značnú mieru neistoty\npre sťažovateľku aj s prihliadnutím na v konaní preukázané nezhody medzi sťažovateľkou\na navrhovateľom. Podľa ústavného súdu bolo namieste, aby krajský súd uvedenú okolnosť\npreskúmal dôslednejšie – javilo sa ako vhodné zistiť, aká je skutočná prax britských\norgánov činných v trestnom konaní pri stíhaní uvedených skutkov, aké tresty sú ukladané\nza uvedené trestné činy, t. j. predovšetkým či sa ukladá nepodmienečný trest odňatia\nslobody. V závislosti od zistených skutočností by bolo zrejmé, či je potrebné túto situáciu\nzmierniť dodatočnými primeranými opatreniami podľa čl. 11 ods. 4 nariadenia č. 2201/2003\n– napr. dosiahnutím garancií od príslušných autorít Veľkej Británie o nestíhaní\nsťažovateľky a pod.\nSťažovateľka tiež namietala, že spoločnú domácnosť s otcom maloletého opustila\nv dôsledku domáceho násilia z jeho strany, pričom sa tak udialo za asistencie polície.\nV spise sú pripojené záznamy, ktoré svedčia o tom, že uvedené skutočnosti sú pravdivé.\nZ priložených záznamov vyplýva, že policajné orgány vyhodnotili uvedenú udalosť\nako „veľmi malý domáci incident“. V policajnej správe sa tiež uvádza, že medzi\nsťažovateľkou a otcom maloletého boli opakované hádky. Krajský súd poukázal na to,\nže uznesenie okresného súdu ukladá primerané opatrenia, ktorým zaväzuje otca maloletého\numožniť sťažovateľke bývať v spoločnej domácnosti s navrhovateľom v ním prenajatom\nrodinnom dome po dobu šiestich mesiacov s úhradou nákladov. Podľa zistených okolností\nsa toto primerané opatrenie javí ako nedostačujúce. V prípade preukázaných nezhôd medzi\nrodičmi maloletého sa nejaví ako primerané trvať na tom, aby sa títo rodičia nasťahovali\ndo spoločnej domácnosti. Podľa ústavného súdu bolo vhodnejšie trvať na takých\nprimeraných opatreniach, ktoré by aspoň po minimálnu dobu garantovali možnosť\noddeleného bývania sťažovateľky a maloletého od otca maloletého, aby sa tak vytvorilo\npokojné rodinné prostredie pre maloletého a vytvorila možnosť pre sťažovateľku zabezpečiť\nsi vlastné bývanie, prácu a pod.\n\n36\n\nV konaní bolo taktiež nesporne zistené, že otec maloletého je študentom, ktorý podľa\npráva krajiny obvyklého pobytu nie je povinný kvôli svojmu statusu platiť výživné.\nUvedená skutková okolnosť má pomerne závažné implikácie – v prípade návratu\nsťažovateľov do krajiny obvyklého pobytu – nie je zrejmé, akým spôsobom by mohla\nsťažovateľka právne donútiť otca maloletého platiť výživné v prípade, ak by otec výživné\nplatiť odmietol. Z tohto pohľadu bolo potrebné, aby krajský súd dôslednejšie preskúmal\nuvedenú skutočnosť a prípadne aby trval na takých primeraných opatreniach, ktoré by viedli\nk právne vynútiteľnému záväzku otca maloletého podieľať sa na výžive maloletého\n(napr. podpis dohody alebo podpis právne vynútiteľného jednostranného vyhlásenia otca),\nalebo k opatreniam, ktoré by primerane posilnili postavenie sťažovateľky voči otcovi\nmaloletého (napr. zložením peňažnej sumy na účet sťažovateľky, ktorá by predstavovala\nvýživné zo strany otca na určité obdobie vopred s deklaráciou, že nejde o platbu dlžného\nvýživného a pod.).\nSťažovateľka v konaní predložila vyjadrenie (č. l. 336 spisu), z ktorého vyplynuli\nzistenia o možnosti liečby ADHD vo Veľkej Británii – možnosť liečby v súkromnom\nzariadení za finančnú úhradu, prípadne liečba v systéme verejného zdravotníctva s čakacími\nlehotami. V tomto smere je potrebné uviesť, že je všeobecne známou skutočnosťou,\nže veľké množstvo občanov Slovenskej republiky žije vo Veľkej Británii – s úmyslom\nštudovať alebo pracovať. Nie je tiež neznáme, že zdravotníctvo vo Veľkej Británii\nje zabezpečené systémom verejného zdravotníctva a tiež na základe súkromného\npripoistenia. Mnoho občanov Slovenskej republiky žijúcich vo Veľkej Británii absolvuje\nrutinné prípadne mimoriadne zdravotné úkony a vyšetrenia na Slovensku z dôvodu\nfinančnej náročnosti obdobných úkonov a vyšetrení vo Veľkej Británii, prípadne z dôvodu\ndlhých čakacích dôb. Z tohto pohľadu sú relevantné zistenia týkajúce sa zdravotného stavu\nmaloletého a skutočnosti uvedené sťažovateľkou o možnosti liečby vo Veľkej Británii.\nNemožno pochybovať o schopnosti zdravotníctva Veľkej Británie a miestnych odborníkov\nposkytnúť adekvátnu liečbu maloletému. Na druhej strane sa však javí ako\nprimerané, aby boli poskytnuté konkrétnejšie dôkazy o tom, v akých časových intervaloch\nby bola liečba konkrétne pre maloletého vo Veľkej Británii dostupná, a taktiež údaje\n\n37\n\no cenovej náročnosti uvedenej liečby. Krajský súd sa uvedenými skutočnosťami bližšie\nnezaoberal.\nUvedené skutkové okolnosti vo svojom súhrne vytvárajú stav, ktorý svedčí o tom,\nže nesúhlas matky s návratom do krajiny obvyklého pobytu by nebol neopodstatnený, čím\nby nebolo reálne možné dosiahnuť zachovanie vzťahu medzi maloletým a sťažovateľkou.\nTieto skutkové okolnosti takto indikujú možnú výnimku podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru, pre ktorú by bolo možné nenariadiť návrat maloletého do krajiny obvyklého\npobytu. Tieto skutkové okolnosti zároveň predpokladajú aj aplikáciu čl. 11 ods. 4 nariadenia\nč. 2201/2003 a tým aj skúmanie, či vhodnými primeranými opatreniami je potrebné\na možné vytvoriť stav, ktorý by umožnil nariadiť návrat maloletého tak, aby to bolo v jeho\nnajlepšom záujme. Krajský súd však v napadnutom uznesení rezignoval na dôkladné\nskúmanie uvedených skutkových okolností, preto z uvedených hľadísk je napadnuté\nuznesenie nepreskúmateľné. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté\nuznesenie\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nje\n\nvo\n\nvymedzenom\n\nrozsahu\n\nzjavne\n\nneodôvodnené,\n\nnepreskúmateľné a ústavne neakceptovateľné. Ústavný súd preto rozhodol, že krajský súd\nnapadnutým uznesením z 31. augusta 2017 porušil základné právo sťažovateľov na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nEurópsky súd pre ľudské práva opakovane rozhodol, že rozhodnutie o nariadení\nnávratu, dokonca aj keď nebolo vykonané, samo osebe predstavuje zásah do práva\nna rešpektovanie súkromného a rodinného života (rozsudok vo veci Šneersone\na Kampanella proti Taliansku, odsek 88, rozsudok vo veci Neulinger a Shuruk proti\nŠvajčiarsku, odsek 90 ‒ 91). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd tiež rozhodol,\nže krajský súd napadnutým uznesením z 31. augusta 2017 porušil základné právo\nsťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a ich právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru\n(bod 1 výroku tohto nálezu).\n\n38\n\nII.2 K namietanému porušeniu práv maloletého podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12\nods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom\nkonaní a jeho uznesením z 31. augusta 2017\nVo vzťahu k namietanému porušeniu práv maloletého podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12\nods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie\nsvojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní\no sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010,\nIV. ÚS 100/2014), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných\npráv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou\n(napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia\nzákladných práv sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa\nčl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,\nktorý predchádzal jeho vydaniu, a zrušením tohto uznesenia sa otvára priestor na to,\naby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv.\nÚstavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel, uprednostňujúc\nprávomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania\npred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).\nNavyše ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru\no právach dieťaťa odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. septembra\n2014 (publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky\n2014 pod č. 57/2014), v ktorom uviedol, že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako\naj na úrovni samotnej Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný)\nprávny názor, že medzi články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné\nzásady/princípy (general principles) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto\nzásady inkorporovať do príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno\nzaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 12 čl. 6 a čl. 12 (pozri HODGKIN, R., NEWELL,\nP. Implementation Handbook for the Convention on the Rights of the Child. Fully revised\nthird edition. Ženeva : UNICEF Regional Office for Europe, 2007, p. 39, 83, 158; k tomu\n\n39\n\nporov. aj Committee on the Rights of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5,\nbody 19, 20 a 22). Tento záver podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru\no právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“, „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“).\nNaopak, k priamo vykonateľným právnym normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné\nzaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec\nvrátiť na ďalšie konanie...\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nKeďže krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoP 229/2017 z 31. augusta 2017\na postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil označené základné práva sťažovateľov\npodľa ústavy a práva podľa dohovoru, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil\nkrajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou krajského súdu\nbude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu a vysporiadať sa so skutočnosťami\nuvedenými v tomto náleze.\n\n40\n\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nPodľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného\nfinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov\nsa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný\nsúd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné\nprávo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.\nCieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného\nzákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý\nvyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz\nna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).\nVychádzajúc z okolností prejednávanej veci – s prihliadnutím aj na skutočnosť,\nže napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu\nz 26. januára 2017 nebolo vykonané, t. j. nedošlo k reálnemu návratu maloletého do Veľkej\nBritánie – ústavný súd dospel k záveru, že vyslovenie porušenia označených základných\npráv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu\nje dostatočným pre ochranu namietaného porušenia práv sťažovateľov. Z uvedeného\ndôvodu ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľov v časti, v ktorej žiadali o priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku tohto nálezu).\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym\nzastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).\n\n41\n\nSťažovatelia žiadali úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré im vznikli\nv súvislosti s ich právnym zastupovaním. Sťažovatelia si uplatnili úhradu trov konania\nv sume 374,89 € za dva úkony právnej služby.\nPodľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,\nktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nÚstavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov konania\nvo výške 374,81 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby\npodľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej\nporady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal\nzo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2017 v sume\n147,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových\nvýdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,84 € (1/100 výpočtového\nzákladu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 312,34 €. Zo zistenia\nústavného súdu vyplýva, že právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len\n„DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky\na podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.\nVo zvyšnej časti uplatnených trov ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto\nnálezu).\nPriznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľov (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov).\n\n42\n\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku\ntohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. augusta 2018\n\n43", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dieťa-obvyklý pobyt", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dieťa-záujem dieťaťa", "maloletý", "znalec, znalecký posudok", "rodičovské práva, rodina", "arbitrárnosť", "dieťa-práva dieťaťa", "opatrovník-kolízny", "predbežné opatrenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "arbitrárnosť", "dieťa-obvyklý pobyt", "ochrana súkromného a rodinného života", "rodičovské práva, rodina", "dieťa-záujem dieťaťa", "maloletý-záujem dieťaťa", "zdravotný stav", "znalec, znalecký posudok-znalecké dokazovanie", "maloletý-obvyklý pobyt", "Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "8CoP/229/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e64a471d-69d5-40f2-8ea3-3b283e82425e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.223.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 223/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 223/2017 z 14. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-14", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.223.2017.1"}, {"guid": "ussr:b227746b-9ec0-46cf-8aa0-9b6587f1a434", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 282/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1"}, {"guid": "ussr:e705d964-f5e8-4c53-948e-a9705fd511d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.638.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 638/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 638/2016 z 11. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.638.2016.1"}, {"guid": "ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66"}, {"guid": "ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 100/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-23", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1"}, {"guid": "ussr:f6e1b28b-1c4f-4739-8109-99955d6f7d0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 426/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 426/2012 z 12. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-12", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f6e1b28b-1c4f-4739-8109-99955d6f7d0b"}, {"guid": "ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 342/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 342/2010 z 23. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-23", "citacie_n": 155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2bd57d5d-96d6-4280-9902-67e680d59f4e"}, {"guid": "ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 64/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 64/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add"}, {"guid": "ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83461355-7bda-4c13-9ee9-695d8b25506c"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/08 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 182/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 182/06 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 491, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a107f034-b289-4ffd-abe8-eba3ec9b8130"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 775, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1c58c960-e217-42fb-9a1d-fa8e775cbd17", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.387.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 387/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 387/2023 z 10. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.387.2023.1"}, {"guid": "0a7079e0-82cc-48e4-929e-596a84483f0e:48dfcf4c-f30e-403e-85cd-621bb526376b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:6126229427.1", "spisova_znacka": "14CoP/182/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 14CoP/182/2026 z 4. 9. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:6126229427.1"}, {"guid": "f21edc2d-79d0-4e93-9108-9caa588f56b7:8a9540b5-c3bc-4a8d-95fa-2a1ac889de39", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7116222943.2", "spisova_znacka": "8CoP/280/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/280/2018 z 11. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-11-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7116222943.2"}]}