{"guid": "ussr:2a7a9e67-d199-414e-bde0-eb344dca0a25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.716.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 716/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. 10. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 716/2016, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.716.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-10-24", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/2a7a9e67-d199-414e-bde0-eb344dca0a25", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.716.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.716.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.716.2016.1/text", "citacie_n": 75, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 716/2016-92\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n\nzastúpených\n\n,\n, a\n\nadvokátskou\n\nkanceláriou\n\nČarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát\nJUDr. Mag. Ján Čarnogurský, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní\nvedenom pod sp. zn. 9 Co 81/2014 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2014, za účasti\nKrajského súdu v Bratislave, a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\n,\n\na\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 81/2014 a jeho\nrozsudkom z 25. septembra 2014 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 81/2014 z 25. septembra 2014\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3.\n\n,\n\na\n\npriznáva\n\nnáhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 354,88 € (slovom tristopäťdesiatštyri eur\na osemdesiatosem centov), ktorú im j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý uhradiť\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátskej kancelárie\nČarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n21. januára 2015 doručená sťažnosť\n\n,\n\n„sťažovateľ v 1. rade“),\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nbola\n\n(ďalej len\n\n,\n\n„sťažovateľ v 2. rade“), a\n\nsúd“)\n\n(ďalej len\n,\n\n[(ďalej len\n\n„sťažovateľka v 3. rade“) spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „žalobcovia“ alebo\n„navrhovatelia“], ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského\nsúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 81/2014\na jeho rozsudkom z 25. septembra 2014.\nZ obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli žalobcami v súdnom\nkonaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.\n9 C 95/1995, v ktorom sa na základe žaloby zo 7. apríla 1995 v zmysle jej neskorších zmien\ndomáhali proti\n(ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“ alebo „odporca“), ako právnej\nnástupkyni\n\npôvodných\n\nžalovaných\n\nnáhrady\n\nškody\n\nspôsobenej\n\nzdravotníckych služieb a za sťaženie spoločenského uplatnenia.\n\n2\n\npri\n\nposkytovaní\n\nSťažovatelia vo svojej sťažnosti poukazujú na tieto okolnosti:\n«Sťažovateľ 1/ je fyzická osoba, ktorá v rokoch 1972 – 1977 pravidelne na základe\npísomných a ústnych pozvánok zdravotníckeho zariadenia chodil darovávať krvnú plazmu.\nSťažovateľ 2/ a sťažovateľ 3/ sú potomkovia sťažovateľa 1/, ktorí sa narodili v roku\n1986 s anémiou krvi, a ktorým sťažovateľ 1/ v roku 1986 za účelom záchrany ich života\ndaroval svoju krv na podnet, respektíve výzvu\nZdravotnícke zariadenie, na ktoré sťažovateľ 1/ chodil pravidelne za účelom\ndarovania krvnej plazmy, a ktorým bol evidovaný ako darca krvi a krvnej plazmy, bola\n(ďalej aj ako „KHTK“ alebo „právny\npredchodca žalovaného“).\nJe všeobecne známe, že v rokoch 1976 až 1977 vypukla na predmetnom KHTK\nepidémia infekčnej vírusovej hepatitídy typu C z dôvodu neodborného procesu odsávania\nkrvnej plazmy.\nKrvná plazma sa na KHTK v\n\nodsávala nasledovným spôsobom:\n\nV prvej fáze na odsávanie plazmy z 12 krvných konzerv používali na KHTK len jednu\njedinú odsávaciu ihlu nachádzajúcu sa v jednej odsávacej súprave, ktorú bez sterilizácie\npoužívali opakovane na odsávanie krvnej plazmy z prvej, aj z druhej, aj tretej... až dvanástej\nkrvnej konzervy a erytrocyty (červené krvinky), ktoré po odsatí plazmy zostali v každej\nkrvnej konzerve 12 darcom okamžite vracali transfúziou späť do žíl. Po tejto spätnej\nretransfúzii erytrocytov (červených krviniek), nasledovala hneď druhá fáza.\nV druhej fáze odberu - po odobratí krvi na plazmu pri druhom odbere od 12 darcov,\nkonajúci personál opätovne zabezpečil krvné konzervy na odstredenie do centrifúgy.\nPo odstredení krvi znovu postavili na stôl 12 krvných konzerv a odsávali krvnú\nplazmu.\nV druhej fáze odberu na odsávanie plazmy zo všetkých 12 krvných konzerv bola\npoužívaná síce nová, ale opätovne len jediná odsávacia ihla, ktorú bez sterilizácie používali\nopakovane na odsávanie krvnej plazmy z prvej, druhej, tretej... dvanástej krvnej konzervy.\nPo takomto odsatí plazmy darcom znovu vrátili erytrocyty transfúziou späť do žíl.\nV darcovskej dokumentácii sťažovateľa 1/ odo dňa 22. 02. 1972 do dňa 28. 04. 1977\nje zapísaných celkovo 32 tzv. dvojfázových odberov na plazmaferézu..., tzn. so sťažovateľom\n1/ darovalo vždy ďalších 11 spoludarcov, aby bolo spolu 12 darcov pri každom odbere, aby\n\n3\n\nbola vyvážená centrifúga... na KHTK, v ktorej sa vždy na vyváženie do každej vložili len\n4 sklenené odberné fľaše objemu 0,5 l, ktoré obsahovali 50 ml. citronanu sodného a 400 ml.\npráve odobratej krvi.\nSťažovateľ 1/ teda odo dňa 22. 02. 1972 do dňa 28. 04. 1977 daroval krv\nna plazmaferézu spolu s ďalšími viac ako 300 spoludarcami, lebo 300 darcov krvi\nna plazmaferézu bolo v rokoch 1976 až 1977 nakazených. Informácie o počte nakazených\ndarcov sú priamo z roku 1977 z úst od lekárov a konajúceho personálu.\nInformácie sa v tom čase šírili ústnou formou, nakoľko na predmetnú kauzu bolo\nz politických dôvodov uvalené informačné embargo. Dôkazom embarga je aj zápis – príkaz\npre lekárov z KHTK – v darcovskej dokumentácii sťažovateľa 1/ zo dňa 22. 06. 1977:\n„Nevydávať potvrdenie o zdravotnom stave!“\nSťažovateľ 1/ preto nemal odkiaľ mať vedomosť o tom, že nie je spôsobilý\nna darovanie krvi na plazmaferézu a že má, mal, alebo prekonal infekčnú vírusovú\nhepatitídu, lebo lekári mali zákaz povedať mu o tom, že je nakazený...\nDarcov, ktorým zistili vírusový zápal pečene a niektorú z ďalších spomínaných\nhepatitíd, vyradili navždy z darovania krvi na plazmaferézu. Sťažovateľ 1/ však vyradený\nnebol i keď lekári z KHTK tvrdili, že z darovania vyradený bol.\nDňa 19. 10. 1976 daroval sťažovateľ 1/ krvnú plazmu spolu s darcom\n, ktorý daroval krvnú plazmu celkovo 6x (sťažovateľ 1/ daroval 79x). Odber krvnej\nplazmy darcu\n\ndňa 19. 10. 1976 bol jeho šiestym a zároveň posledným odberom,\n\nnakoľko v ďalšom období už viac plazmu nedaroval, bola mu totiž následne zistená\nhepatitída non A – non B, ktorú neskôr diagnostikovali ako hepatitídu C. Darcu\npo zistení hepatitídy non A – non B navždy vyradili z darovania krvnej plazmy. Bola\npreukázaná príčinná súvislosť s poškodením jeho zdravia a darovaním krvnej plazmy\nv rokoch 1976 až 1977.\ndňa 13. 01. 2012.\n\nsvoj boj s vírusom prehral. Zomrel na cirhózu pečene\ndaroval krv na plazmaferézu spolu so sťažovateľom 1/ dňa\n\n19. 10. 1976, čo je dokázané prostredníctvom darcovskej dokumentácie sťažovateľa 1/\nv súdnom spise sťažovateľa 1/.\nDňa 14. 12. 1976 daroval sťažovateľ 1/ krvnú plazmu spolu s darcom\n, ktorý daroval krvnú plazmu len 3x. Odber krvnej plazmy darcu\ndňa 14. 12. 1976 bol jeho druhým a predposledným odberom, po treťom jeho odbere\n\n4\n\ndňa 24. 3. 1976 už následne viac plazmu nedaroval, lebo mu bola diagnostikovaná\nhepatitída non A – non B, ktorú neskôr diagnostikovali ako hepatitídu C. Po zistení\nhepatitídy non A – non B vyradili darcu\n\nnavždy z darovania krvnej plazmy.\n\nBola mu preukázaná príčinná súvislosť s poškodením jeho zdravia a darovaním krvnej\nplazmy v rokoch 1976 až 1977 a zároveň p.\n\nuspel v súdnom spore o náhradu\n\nškody spôsobenej postupom zdravotníckeho zariadenia KHTK. Dôkaz, že p.\ndaroval krv na plazmaferézu spolu so sťažovateľom 1/ dňa 14. 12. 1976 je v súdnom spise\nsťažovateľa 1/.\nDňa 15. 02. 1977 daroval sťažovateľ 1/ krvnú plazmu spolu s darkyňou\n, ktorá darovala krvnú plazmu celkovo 8x. Odber krvnej plazmy darkyne\ndňa 15. 02. 1977 bol jej siedmy v poradí a po poslednom ôsmom odbere\n23. 03. 1977 už viac plazmu nedarovala, lebo jej následne diagnostikovali hepatitídu\nnon A – non B, ktorú neskôr diagnostikovali ako hepatitídu C. Po diagnostikovaní\nhepatitídy non A – non B vyradili darkyňu\n\nnavždy z darovania krvnej plazmy.\n\nBola jej preukázaná príčinná súvislosť s poškodením jej zdravia a darovaním krvnej plazmy\nv rokoch 1976 až 1977. Dôkaz, že darovala krv na plazmaferézu spolu so sťažovateľom\ndňa 15. 02. 1977 sa nachádza v súdnom spise sťažovateľa 1/.\nTýmto trom darcom, ktorí bezprostredne spolu so sťažovateľom 1/ darovali\npre každého z nich v jeden kritický deň krvnú plazmu so sťažovateľom 1/ darca p.\nv kritický deň 19. 10. 1976, darca p.\na darkyňa p.\n\nv kritický deň 14. 12. 1976\n\nv kritický deň 15. 02. 1977 – následne u všetkých zistili\n\nhepatitídu non A – non B a natrvalo ich vyradili z darovania krvnej plazmy (pozn.: aj ďalší\niní darcovia, ktorým diagnostikovali hepatitídu non A – non B boli natrvalo vyradení\nz darovania plazmy). Bola preukázaná príčinná súvislosť s poškodením ich zdravia\nv súvislosti s darovaním krvnej plazmy v rokoch 1976 až 1977.\nSťažovateľ 1/ nebol nikdy vyradený z darovania krvi na plazmaferézu i keď priniesol\nna KHTK po každom pravidelnom vyšetrení na infekčnom oddelení z tzv. cholera barakov\nna\n\nulici od primárky\n\npotvrdenia v zalepenej obálke, ktorá\n\nim písala, že sťažovateľ 1/ prekonal, mal a má vírusový zápal pečene, hepatitídu\nnon A non B.\n\n5\n\nSťažovateľ 1/ sa o uvedenom dozvedel až po iniciovaní súdneho konania dňa\n07. 04. 1995 a potreboval z KHTK svoju zdravotnú dokumentáciu špecialistovi na hepatídy,\naby pripravil posudok o zdravotnom stave sťažovateľa 1/. Sťažovateľ 1/ až v roku 1995\nzistil, že aj on mal v roku 1977 potvrdený vírusový zápal pečene, ktorý bol identifikovaný\nako non A – non B, presne tak ako mnohým ostatným darcom, ktorí sa v rokoch 1978\naž 1980 súdili za poškodenie zdravia pri darovaní krvnej plazmy v rokoch 1976 až 1977,\na ktorý mu v 1977 roku bol zatajený, lebo v darcovskej dokumentácii mal dňa 22. 06. 1977\npríkaz pre personál KHTK „Nevydávať potvrdenie o zdravotnom stave!“.\nSťažovateľ 1/ bol okrem iného evidovaný aj Transfúznym oddelením\nz dôvodu, že sťažovateľ 1/ daroval na uvedenom oddelení krv dňa\n10. 09. 1970.\nSťažovateľ 1/ bol v roku 1986 pozvaný Transfúznou stanicou\nkorenšpodenčným lístkom na darovanie krvi pre jeho novonarodené dvojičky\ns poznámkou „Prídite darovať krv pre svoje novonarodené dvojičky dňa 30. 9. 1986, lebo\nsú anemické (chudokrvné) a majú tú istú krvnú skupinu A1 Rh pozit.“. Sťažovateľ 1/ nebol\npozvaný na predmetný odber krvi závodným lekárom, ako to určovali v tom čase príslušné\nmetodické pokyny. Transfúzne oddelenie na\n\nnemalo krv sťažovateľovi 1/\n\nodobrať, ale malo ho poslať na KHTK, kde by mu krv za účelom darovania jeho deťom\nneboli odobrali.\nSťažovateľ 1/, pokiaľ by mal vedomosť o svojom zdravotnom stave, o nakazení\nvírusom hepatitídy non A - non B, ktorá bola už v roku 1974 označená ako hepatitída C...,\nby svojim novonarodeným deťom svoju krv nikdy nedaroval.\nSťažovateľ 1/ musel dodržiavať presné a prísne diétne opatrenia, objavila sa u neho\nporucha glukózovej tolerancie, objavili sa u neho ľahká steatóza, stredne ťažká fibróza,\ncervikobrachiálny syndróm, 3x musel podstúpiť biopsiu pečene. Ďalej, opakovane sa u neho\nobjavil genotyp 1b, ktorý je najrezistentnejší, objavila sa u neho vysoká pozitivita HCV –\nRNA, opakované rapídne množenie vírusu HCV-RNA (kvantita: 33 400 000 umol/ml. Z roku\n2013. Norma je 0-59 umol/ml.), preto bol 4x nastavený na liečbu inj. PEGIFN-alfa 2a\nv kombinácii s Ribavirínom a pri štvrtej liečbe aj v kombinácii s liekom Incivom, ktorá\ndoposiaľ nebola úspešná. Samotná liečba mala aj veľa nežiaducich účinkov o. i. aj silné\nvypadávanie vlasov, poruchy spánku, podráždenie, poruchy sústredenia a iné.\n\n6\n\nSťažovateľ 2/ musel dodržiavať presné a prísne diétne opatrenia, objavilo sa u neho\nzhoršenie psychického stavu, agresivita, dostal od lekára odporučenie prestupu na inú\nškolu, musel sa vyhýbať zvýšenej fyzickej a psychickej záťaži. U sťažovateľa 2/ sa objavila\na trvala mierne pokročilá fibróza, hyperbilirubinémia, anémia ľahkého stupňa, leukopénia.\nRovnako aj sťažovateľ 2/ musel podstúpiť biopsiu pečene. Taktiež sa u neho objavil genotyp\n1, objavila sa u neho vysoká pozitivita HCV-RNA, rapídne množenie vírusu HCV-RNA\n(kvantita: 638 000 umol/ml., Norma je 0-59 pmol/ml.), preto bol nastavený na liečbu\ninj. PEGIFN-alfa 2a v kombinácii s Ribavirínom. Samotná liečba mala aj veľa nežiaducich\núčinkov o. i. aj silné vypadávanie vlasov a iné.\nSťažovateľka 3/ musela dodržiavať presné a prísne diétne opatrenia, objavilo sa u\nnej zhoršenie psychického stavu, agresivita, musela sa vyhýbať zvýšenej fyzickej a\npsychickej záťaži. U sťažovateľky 3/ sa objavila fibróza pečene, musela dodržiavať\nhepatoprotektívny režim, podstúpila biopsiu pečene. Aj u nej došlo k rapídnemu množeniu\nvírusu HCV-RNA (kvantita: 415 000 kópií/ml., norma je 0-59 kópií/ml.), preto bola\nnastavená na liečbu inj. PEGIFN-alfa 2a v kombinácii s Ribavirínom, ktorá mala veľa\nnežiaducich účinkov, a iné.\nSťažovateľovi 1/ bola informácia o tom, že je nositeľom vírusovej hepatitídy C\noznámená v novembri roku 1993. Podľa zdravotnej dokumentácie sťažovateľa 1/ bol\nsťažovateľ 1/ nositeľom tohto ochorenia už od roku 1977. Hepatitída C u sťažovateľa 1/\nmala a stále má ťažší dlho trvajúci priebeh. Vírus HCV RNA sa v tele sťažovateľa 1/\nneustále množí. Sťažovateľ 1/ bojuje s hepatitídou C už vyše 3 desaťročia. Choroba\nu sťažovateľa 1/ naďalej trvá.\nU sťažovateľov 2/ a 3/ bolo ochorenie – vírusovej hepatitídy C zistené v roku 1994.\nAj v tomto prípade je nesporné, že hepatitída typu C mala u sťažovateľov 2/ a 3/ ťažší a\ndlho trvajúci priebeh, a to od roku 1994 – do roku 2009. Sťažovatelia 2/ a 3/ podstatnú časť\nsvojho života prežili bez akejkoľvek zdravotnej pohody.\nSťažovatelia 2/ a 3/ dostali v marci roku 2010 od svojho ošetrujúceho lekára\nlekársku správu, kde je uvedené: „Nemožno vylúčiť relaps chronickej\nhepatitídy C, ani xenibioticky podmienené poškodenie pečene“.\nV priebehu súdneho konania bolo znalcom odporučené priznať sťažovateľom\nmimoriadne zvýšenie bolestného z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Okrem samotných\n\n7\n\nútrap spojených s jednotlivými úkonmi liečby a diagnostiky ochorenia bolo dôvodom\nhodným osobitného zreteľa i skutočnosť, že sťažovatelia 2/ a 3/ sa väčšine lekárskych\npostupov podrobili ako maloletí.»\nŽalovaná s uvedenou argumentáciu sťažovateľov nesúhlasila a žalobu žiadala\nv celom rozsahu zamietnuť. V priebehu konania pred okresným súdom argumentovala\nnajmä tým, že v priebehu celého obdobia darovania krvi zo strany sťažovateľa v 1. rade\nbežnou formou a formou plazmaferézy bol spôsob odberu a spracovania krvi na Klinike\nhematológie a transfuziológie v\n\nna\n\nvykonávaný podľa platných\n\npredpisov vydaných Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky s cieľom zníženia\nrizika prenosu potransfúznej hepatitídy krvnými prípravkami. Žalovaná v tejto súvislosti\nuviedla, že vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade nebolo dosiaľ preukázané splnenie\npredpokladov zodpovednosti za škodu u jej právneho predchodcu, a to predovšetkým pokiaľ\nide o otázky príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej plazmy a vznikom hepatitídy typu\nC. Vo vzťahu k svojej prípadnej zodpovednosti za škodu spôsobenú sťažovateľom v 2. rade\na sťažovateľkou v 3. rade tvrdila, že z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne\npreukázané, že sťažovateľ v 1. rade mal plnú vedomosť o svojom ochorení, a tým\naj vedomosť o svojej nespôsobilosti darovať krv, a napriek tomu sa rozhodol dobrovoľne\nju sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľke v 3. rade darovať, čím zároveň došlo k prenosu\nvírusovej hepatitídy typu C aj na nich.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 9 C 95/1995-377 zo 6. novembra 2007 rozhodol tak,\nže žalobu sťažovateľov v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.\nProti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie,\no ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.\n12 Co 106/2008-442 z 29. mája 2009 tak, že rozsudok okresného súd č. k. 9 C 95/1995-377\nzo 6. novembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nOkresný súd po tom, ako vec opätovne po doplnení dokazovania prerokoval,\na vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, v poradí druhým rozsudkom č. k.\n\n8\n\n9 C 95/1995-723 z 28. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) opätovne\nrozhodol tak, žalobu sťažovateľov v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Okresný súd\nsvoje rozhodnutie po skutkovej stránke odôvodil predovšetkým tým, že „[v] auguste 1976\nv rámci pravidelných laboratórnych vyšetrení darcov boli u žalobcu v 1. rade po prvýkrát\nzistené zvýšené hodnoty pečeňových (hepatálnych) enzýmov, ktorých aktivita kolísala.\nOd júla 1977 bol žalobca v 1. rade sledovaný na Klinike infektológie s dg. záverom vírusový\ninfekčný zápal pečene bez žltačky (Hepatitis virosa anicterica.)\nV tom istom čase bol žalobca v 1. rade Klinikou hematológie a transfuziológie\nvyradený z darcovstva krvi i plazmy, neskôr mu boli realizované odbery krvi a plazmy len\nza účelom výroby laboratórnych sanguitestov.\nŽalobca v 1. rade po narodení žalobcov v 2. a 3. rade dvojičiek\n\na\n\ndňa 18. 8. 1986 a zistení anémie (chudokrvnosti) u oboch delí, poskytol\nk indikovanej transfúzii pre obe deti svoju krv, ktorá bola obom podaná dňa 2. 10. 1986\n(z odberu dňa 30. 9. 1986), kedy boli obe deti infikované vtedy ešte stále neznámym vírusom\nhepatitídy C, v danom čase bol žalobca v 1. rade vyradený z darcovstva krvi a plazmy,\nčo mu muselo byť známe.“. Svoje rozhodnutie vo vzťahu k nároku sťažovateľa v 1. rade\nprávne odôvodnil s poukazom na znenie § 238 a § 421 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide\no posúdenie zodpovednosti právneho predchodcu žalovanej podľa § 238 Občianskeho\nzákonníka, okresný súd konštatoval, že „v tomto konkrétnom prípade nemôže ísť\no zodpovednosť podľa § 238 Občianskeho zákonníka, pretože nejde o škodu, ktorá by mala\npôvod v povahe prístroja, nástroja, či inej veci, ktoré sa použili, ale v samotnom spôsobe\nvykonania odberu krvi a krvnej plazmy (R 15/1986)“.\nV súvislosti s posúdením nároku sťažovateľa v 1. rade podľa § 421 Občianskeho\nzákonníka okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „[v] celom doterajšom konaní\nnebolo zavinenie právneho predchodcu žalovanej preukázané. Z vykonaného dokazovania\nvyplynulo, že postup právneho predchodcu žalovanej bol jednoznačne vykonaný lége artis\nv súlade s vtedy známym stavom medicínskych poznatkov (hepatitída typu C bola objavená\naž v roku 1989) a podľa platných predpisov. K takémuto názoru dospeli aj znalci\nv predchádzajúcom priebehu konania. Z uvedeného dôvodu na strane právneho predchodcu\nžalovanej je daný liberačný dôvod podľa § 421 ods. 3 Občianskeho zákonníka.“.\n\n9\n\nNásledne sa okresný súd zaoberal aj otázkou príčinnej súvislosti medzi darovaním\nplazmy sťažovateľom v 1. rade v priebehu rokov 1972 až 1977 a diagnostikovaním\nhepatitídy typu C, kde s poukazom na závery v konaní vykonaných znaleckých posudkov\nkonštatoval, že táto „nebola jednoznačne preukázaná..., nakoľko nemožno vylúčiť iné formy\nnákazy hepatitídou typu C, ktorá sa... prenáša aj inak (lekárske zákroky, sexuálnym stykom,\nneznámy prenos a pod.)“.\nOkresný súd sa ďalej zaoberal posúdením nárokov sťažovateľa v 2. rade\na sťažovateľky v 3. rade, pričom pre účely svojho rozhodnutia považoval za rozhodujúce\nposúdenie otázky, či sťažovateľ v 1. rade v čase pred darovaním krvi sťažovateľovi\nv 2. rade a sťažovateľke v 3. rade vedel o tom, že „nie je vhodným darcom...“.\nOkresný súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,\nže vedomosť sťažovateľa v 1. rade o tom, že je vylúčený z darcovstva krvi, jednoznačne\nvyplynula zo skutočností, že\n„a) už v roku 1977 urobila\n\nzáver o anikterickej vírovej hepatitíde.\n\nŽalobca v 1. rade nemôže tvrdiť, že o tejto skutočnosti nevedel, nakoľko je preukázané,\nže bol s touto diagnózou ďalej sledovaný a liečený v pravidelných intervaloch na Klinike\ninfektológie. Toto potvrdzuje aj záver Znaleckého posudku\nzo dňa 10. 6. 2012 číslo\n101/2012 (str. 3).\nb) následne bol žalobca v 1. rade vyšetrený\n\na\n\na bolo mu oznámené, že nie je vhodným darcom. Bola mu odporúčaná liečba u hepatológa\na hematológa.\nc)\n\nv\n\nroku\n\n1986\n\nprednosta\n\nKliniky\n\nhematológie\n\na\n\ntransfúziológie\n\nna naliehanie žalobcu v 1. rade povolil darovanie\nna laboratórne účely;\nd) o tejto skutočnosti bol žalobca v 1. rade poučený\na obdržal preukaz na výrobu diagnostických sér.\n\n10\n\ne) znalecký posudok\nzo dňa 10. 6. 2012 číslo 101/2012 v poznámke č. 3 pod čiarou na str. 4\njednoznačne konštatuje vedomosť žalobcu v I. rade o vylúčení z darcovstva.“.\nNa základe uvedených skutkových záverov okresný súd konštatoval, že sťažovateľ\nv 1. rade krv svojím deťom daroval z vlastného rozhodnutia, pričom tak „neštandardne\nurobil na transfuziologickom pracovisku na\n\nhoci dovtedy pôsobil ako darca\n\nplazmy na laboratórne účely na transfuziologickom pracovisku na\n\nulici a ako\n\npravidelný darca mal vedomosť o tom, že každý darca má darovať krv vždy len na jednom\nkonkrétnom pracovisku z dôvodu, aby bolo možné odsledovať a kontrolovať dodržanie\npredpísaných intervalov odberov... Z neznámeho dôvodu žalobca v 1. rade ani neinformoval\npersonál transfuziologického pracoviska na\nna pracovisku na\n\nže je pravidelným darcom krvi\n\nčo by znamenalo okamžitú komunikáciu medzi týmito\n\npracoviskami.“.\nOkresný súd ďalej konštatoval, že „[t]ransfúzia pre žalobcov v 1. a 2. rade prebehla\nzo strany právneho predchodcu žalovanej lége artis“.\nNa základe už uvedených skutočností okresný súd vo vzťahu k nárokom uplatneným\nsťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkou v 3. rade dospel k záveru, že „medzi postupom\nprávneho predchodcu žalovanej a vznikom škody u žalobcov v 2. a 3. rade neexistuje\npríčinná súvislosť. Zodpovednosť žalovanej v takom prípade nie je možné konštatovať.“.\nProti tomuto rozsudku v rozsahu, v ktorom okresný súd zamietol žalobu\nsťažovateľov, podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom na podklade dôvodov v ňom\nuvedených navrhli rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť a žalobe v celom\nrozsahu vyhovieť.\nSťažovatelia svoje odvolanie odôvodnili tým, že okresný súd (i) vec nesprávne\nprávne posúdil, (ii) na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a (iii) svojím postupom im v konaní odňal možnosť konať pred súdom.\n\n11\n\nV súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi sťažovatelia predovšetkým namietali,\nže okresný súd žiadnym spôsobom nereagoval na ich skutkovú argumentáciu uplatňovanú\nv priebehu súdneho konania.\nSťažovatelia v odvolaní namietali, že „[z] odôvodnenia rozsudku... (okresného súdu,\npozn.) je zrejmé, že súd opakovane (ako v prípade rozsudku zo dňa 6. 11. 2007, č. k.\n9 C 95/1995-377) vychádzal pri rozhodovaní o ich nárokoch výlučne z dôkazov\npredložených odporcom, tvrdení žalovaného a zo znaleckých posudkov č. 4/2002\na č. 16/2004, ktorých výpovedná hodnota je v niektorých prípadoch po ich podrobnom\npreštudovaní a porovnaní so súdnym spisom viac ako otázna...\n[s]úd na dôkazy predložené žalobcami neprihliadol a ani sa nevysporiadal\nbsahom výpovedí svedkov, navrhnutých žalobcami (napr. výpovede...\na. i.).“.\nK vedomosti sťažovateľa v 1. rade o jeho zdravotnom stave uviedli, že «je zjavné,\nže [jeho] zdravotná dokumentácia..., ktorá sa nachádza ako dôkaz v súdnom spise\nvykazuje známky manipulácie a najmä obsahuje už spomínanú poznámku „Nevydávať\npotvrdenia o zdravotnom stave“ zo dňa 22. 06. 1977, ktorej pravdepodobnou autorkou\nje\n\n...\nLekári z KHTK tým porušili a opakovane porušovali platné predpisy. Žalobca 1/,\n\nktorému bola 14. 07. 1977 zistená diagnóza „Hepatitis virosa anicterica“, mal byť natrvalo\nvyradený z darovania... [a] podľa žiadnych predpisov [mu] lekári nesmeli povoliť darovanie\nplazmy na Sanguitesty, nemali o tom ani uvažovať. Naopak, tým, že mu v darcovskej\ndokumentácii opakovane nechávali záznam „Môže pokračovať“ ho opakovane uvádzali\ndo omylu, že len vtedy ho zavolajú na odber krvi na plazmaferézu, keď je zdravý.\nNie je pravdou, že by bolo preukázané, že právny predchodca žalovaného poučil\nžalobcu 1/ o jeho ochorení. Naopak, je len preukázané, že boli realizované odbery krvného\nmateriálu...\nŽalobca 1/ teda preukázateľne nemohol vedieť o svojom ochorení v čase darovania\nkrvi svojim deťom.». V tejto súvislosti sťažovateľ v 1. rade poukázal na to, že „z vyjadrenia\n\n12\n\nŠtátneho zdravotného ústavu\n\nč. ŠZÚ/70-589-9513/98 zo dňa\n\n01. 10. 1998... vyplýva, že lekári z KHTK porušili ohlasovaciu povinnosť a v 1992 roku\na ani do 01. 10. 1998 právny predchodca žalovaného nenahlásil prípad pozitivity\nna hepatitídu žalobcu 1/, ako mu to ukladali predpisy“.\nPokiaľ ide otázku príčinnej súvislosti, sťažovateľ v 1. rade uviedol, že «záver súdu,\nže nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nakazením žalobcu 1/ a darovaním plazmy...\nnemá oporu vo vykonanom dokazovaní.\nOkrem toho ide o nové skutkové zistenie súdu prvého stupňa. V rozsudku\nč. k. 9 C 95/1995-377 zo dňa 06. 11. 2007 totiž súd absenciu príčinnej súvislosti ako dôvod\npre zamietnutie žaloby neuvádza, keď vtedajšie odôvodnenie oprel najmä o záver, že postup\nzdravotníckeho zariadenia bol lége artis. Z uvedeného nového skutkového zistenia teda\nvyplýva aj nové, tzv. prekvapivé právne posúdenie veci...\nŽalobca 1/ dostatočne preukázal, že nikdy nebol informovaný o tom, že je nositeľom\nvírusu hepatitídy, lebo darcovská dokumentácia zo dňa 22. 06. 1977 obsahuje poznámku\n„Nevydávať potvrdenia o zdravotnom stave“ a následne sa diagnóza: „Hepatitis virosa\nanicterica“ vyskytuje v zdravotnej dokumentácii žalobcu 1/ (lekárske správy z 01. 07. 1977,\n14. 07. 1977, 13. 10. 1977 od\n\n, ktoré sú založené v súdnom spise)...\n\nŽalovaný vôbec nepreukázal, že žalobca 1/ bol už nakazený pri darovaní plazmy...\nPreukazovanie príčinnej súvislosti pri škode na zdraví vzniknutej infikovaním\nprenosnou chorobou je mimoriadne náročné.\nAkceptovanie právneho názoru o potrebe jednoznačnej nespochybniteľnej príčinnej\nsúvislosti medzi darcovstvom plazmy a infikovaním by ad absurdum znamenalo, že žalobca\n1/ by musel po viac ako 17 rokoch od svojho nakazenia predložiť súdu konkrétnu krvnú\nvzorku, ihlu a pod.\nZa rozhodujúci dôkaz treba v tomto smere považovať zdravotnú dokumentáciu\nžalobcu 1/. V tejto sa prvý záznam o zvýšených hodnotách hepatálnych enzýmov objavuje\nv roku 1977, teda v rovnakom období ako u ostatných nakazených darcov. V uvedenom čase\nbol žalobca 1/ stále pravidelným darcom.\nPrávny názor súdu prvého stupňa o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi\ndarovaním plazmy a infikovaním sa hepatitídou C u žalobcu 1/ preto podľa názoru\n\n13\n\nneobstojí... Podporne k tomuto žalobcovia poukazujú na odôvodnenie uznesenia NS SR\nsp. zn. 5 Cdo 346/2012 zo dňa 11. 09. 2013 v právnej veci účastníkov\nc/a Národná transfúzna služba o náhradu škody na zdraví, kde ide o skutkovo a právne\nidentickú vec.\nZ vykonaného dokazovania v tomto konaní vyplynulo..., že žalobca, pán\n, sa nakazil vírusom hepatitídy C pri darovaní krvnej plazmy dňa 21. 03. 1977\na zvýšené pečeňové testy mu boli zistené v máji 1977.\n\nkrv na plazmaferézu\n\ndaroval celkovo 3 krát... [a] bol na odbere spolu so žalobcom 1/ dňa 14. 12. 1976. Následne\npán\n\nkrv daroval ešte dňa 24. 03. 1977. Následne mu bola zistená diagnóza:\n\n„Hepatitis virósa anicterica“, a bol natrvalo vyradený z darovania. Žalobca 1/ v období\nod 22. 02. 1972 do 28. 04. 1977 daroval krv na KHTK na plazmaferézu celkovo 32x (dôkaz\nje v darcovskej dokumentácii, ktorá je v spise). Pri každom odbere jeho krvi...\nna plazmaferézu bolo vždy prítomných 10-12 spoludarcov, ktorí tiež darovali krv\nna plazmaferézu. Žalobca 1/ dával krv na plazmu celkovo s 320 darcami, pričom mnohí boli\nneskoršie vyradení z darovania natrvalo. Je preto absolútne nemožné, aby sa jeho\nochorenie posudzovalo inak než tak, že [jeho] ochorenie... je v príčinnej súvislosti\ns darovaním krvi na plazmaferézu v rokoch 1976-1977... [Z tohto dôvodu]... dôkazy\nv súdnom spise to potvrdzujú, že žalobca 1/ sa nakazil na KHTK v rokoch 1976-1977\npri darovaní krvi na plazmaferézu, kedy prepukla hepatitída medzi darcami. Je preto\nnespochybniteľná aj príčinná súvislosť s jeho ochorením a darovaním krvnej plazmy\nv rokoch 1976-1977 a následnom diagnostikovaní hepatitídy C zistenej u žalobcu 1/ v roku\n1993, ktorá bola iným darcom krvi uznaná.».\nK zodpovednosti za škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka sťažovateľ v 1. rade\nuviedol, že „[v] posudzovanom prípade nastala... objektívna zodpovednosť právneho\npredchodcu žalovaného za vzniknutú škodu..., [pretože]... odberná sústava, ktorou právny\npredchodca žalovaného realizoval odber krvnej plazmy... spĺňa definíciu prístroja“.\nPokiaľ ide o posudzovanie zodpovednosti právneho predchodcu žalovanej podľa\n§ 421 Občianskeho zákonníka, sťažovateľ v 1. rade uviedol, že „zavinenie na strane\nzdravotníckeho zariadenia bolo preukázané.\n\n14\n\nSkutočnosť, že právny predchodca žalovaného nepostupoval pri odbere krvnej\nplazmy lege artis, je potvrdená svedeckými výpoveďami svedkov a vyplýva i z obsahu\nsúdneho spisu...\nPrávny predchodca žalovaného nevykonal pri odbere plazmy a ani neskôr\npri transfúzii krvi žalobcom 2/ a 3/ všetky nevyhnutné ochranné opatrenia proti prenosu\ninfekčných chorôb... Aj vtedy platné právne predpisy a interné usmernenia a najmä úroveň\npoznania lekárskej vedy, nedovoľovali vykonávať odber krvného materiálu nesterilnou\nihlou...\nPokiaľ právny predchodca žalovaného realizoval odber od viacerých darcov jednou\nihlou, do dvojlitrovej sklenenej fľaše, vystavil ich tak riziku nákazy krvou prenosnými\nochoreniami.\nĎalším porušením prevenčnej povinnosti zo strany právneho predchodcu žalovaného\nbolo neinformovanie žalobcu 1/ o jeho zdravotnom ochorení a jeho nenahlásení ako osoby\ninfikovanej infekčnou chorobou príslušnému úradu.“.\nSťažovateľ v 1. rade tiež uviedol, „že právny predchodca žalovaného uznal v iných\nprípadoch svoju zodpovednosť za škodu na zdraví iných darcov, ktorí sa nakazili\nv rovnakom prostredí ako žalobca 1/...“.\nSťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade uviedli, že boli predovšetkým nakazení\n„z dôvodu, že pri krvnej transfúzii bola použitá krv, ktorá nebola testovaná na prítomnosť\ninfekčných chorôb. Bez povšimnutia nemôže zostať ani skutočnosť, že im bola aplikovaná\nkrv od viacerých darcov, teda nielen od žalobcu 1/.“.\nSťažovatelia v závere svojej odvolacej argumentácie uviedli, že okresný súd im odňal\nmožnosť konať, a to „vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keď sa... žiadnym\nspôsobom nevyporiadal s ich právnou argumentáciou...“.\nV tejto súvislosti konkrétne uviedli, že «pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia žiadnym spôsobom neuvádza a teda ani argumentačne nereaguje\nna fakt, že:\n\n15\n\n1. Zdravotná dokumentácia žalobcu 1/ preukázateľne obsahuje pokyn lekára\n„Neinformovať o zdravotnom stave!“, a preto... nemal odkiaľ mať vedomosť o tom, že nie je\nspôsobilý na darovanie;\n2. Podľa rozsudku vtedajšieho Obvodného súdu Bratislava I so sp. zn. 8 C 615/78\nzo dňa 10. 04. 1980 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05.\n1981, sp. zn. 6 Co 572/80, bola na základe poznatkov vtedajšej lekárskej vedy a podľa vtedy\nplatného práva ustálená zodpovednosť právneho predchodcu žalovaného za vznik škody\nna zdraví darcov;\n3. Podľa rozhodnutia iného senátu Okresného súdu Bratislava I, ktorý v skutkovo\na právne zhodných konaniach zaviazal odporcu na náhradu škody (rozsudky OS BA I č. k.\n22 Ct 5/2003-143 zo dňa 11. 07. 2008, č. k. 11 C 53/1999-362 zo dňa 24. 04. 2010),\nžalovaný zodpovedá za škodu vzniknutú na zdraví darcov;\n4. Samotní hlavní odborníci vtedajšieho Ministerstva zdravotníctva Slovenskej\nsocialistickej republiky ako napr. toľko spomínaný\nv dobovej korešpondencii z roku 1977 uznávali, že sa pri odbere plazmy nerešpektovali\npoznatky vtedajšej lekárskej vedy a porušovali interné smernice a všeobecne záväzné\nprávne predpisy;\n5. Žalobcovia argumentovali vo svojich podaniach okrem objektívnej zodpovednosti\nprávneho predchodcu žalovaného za škodu a porušenia lege artis, že odber krvnej plazmy\na transfúzia krvi žalobcom 2/ a 3/ boli realizované v rozpore s ustanovením § 415\nObčianskeho zákonníka;\nje potom rozhodnutie súdu prvého stupňa nepresvedčivé a nepreskúmateľné.».\nO\n\npredmetnom\n\nodvolaní\n\nsťažovateľov\n\nrozhodol\n\nkrajský\n\nsúd\n\nrozsudkom\n\nč. k. 9 Co 81/2014-795 z 25. septembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo\n„napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku ako vecne správny potvrdil. Krajský súd v odôvodnení\nsvojho rozsudku uviedol:\n«Základ predmetného nároku na náhradu škody treba s poukazom na ustanovenie\n§ 868 Občianskeho zákonníka posúdiť podľa Občianskeho zákonníka v znení platnom\ndo 1. 1. 1992..., a správne prvostupňový súd posudzoval, či odporca resp. jeho právny\n\n16\n\npredchodca zodpovedá za škodu v zmysle § 421 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď\nmal zato, že nie je možné posudzovať vec v zmysle § 238 Občianskeho zákonníka podľa\nktorého organizácia zodpovedá i za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod\nv povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri poskytnutí služby použili...\nV zmysle citovaného ustanovenia organizácia zodpovedá za škodu len vtedy, ak bola\nškoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci použitej\npri poskytovaní služby. Výklad pojmu „okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe prístroja\nalebo inej veci treba chápať tak, že o takéto okolnosti ide najmä“ tam, kde škoda vznikla\nv dôsledku vady použitého prístroja alebo inej veci. Ak nie je preukázané, že práve tieto\nokolnosti vyvolali poškodenie zdravia, nie je naplnený základný predpoklad zodpovednosti\nza škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka. Je však vylúčené aby podľa tohto\nustanovenia bola posúdená zodpovednosť zdravotníckej organizácie za škodu, ktorá nemala\npríčinu v povahe konkrétneho použitého prístroja alebo inej veci, ale v samom\nzdravotníckom zákroku, prípadne v spôsobe jeho vykonania. V takomto prípade\nzdravotnícka organizácia zodpovedá za škodu podľa ustanovenia § 421 Občianskeho\nzákonníka.\nOdvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v prípade\nnavrhovateľa 1./ nie je možné posudzovať zodpovednosť odporcu, resp. jeho právneho\npredchodcu podľa ustanovení § 238 Občianskeho zákonníka, keď škoda nebola spôsobenú\nokolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci /ihly, odsávacej\nsúpravy/..., keď pôvod v povahe prístroja alebo inej veci nemá ani tá okolnosť, že pacient\nnavrhovateľ 1./ sa pri ošetrení v zdravotníckom zariadení právneho predchodcu odporcu\ndostal do styku s osobou, ktorá bola nosičom určitého vírusu a od nej sa prípadne nakazil.\nOdvolací súd len v tomto smere poukazuje nato, že sám navrhovateľ 1./ odôvodňoval svoj\nnávrh tým, že právny predchodca odporcu v roku 1977 pri odbere krvnej plazmy a krvi\nnedodržal základné zásady asepsy, t. j. krvný materiál sa neodoberal sterilným spôsobom\nneboli dodržané základné prevenčné povinnosti, ktoré by zabránili vzniku škody na jeho\nzdraví.\nAplikácia ustanovenia § 238 Občianskeho zákonníka nie je možná ani vo vzťahu\nk navrhovateľom 2./ a 3./, ktorý si svoje nároky odvodzovali od toho, že navrhovateľovi 1./\nprávny predchodca odporcu vedome zatajil informácie o jeho zdravotnom stave a týmto\n\n17\n\nnezákonným postupom právneho predchodcu odporcu a porušením jeho povinností\npri transfúzii krvi v zmysle vtedy platných predpisov a prevenčnej povinnosti došlo k ich\ninfikovaniu hepatititídou typu C. To znamená, že navrhovatelia 2./ a 3./ si ani neuplatňovali\nnáhradu škody na zdraví, ktorá mala byť spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod\nv povahe prístroja alebo inej veci, ale táto mala byť spôsobená porušením konkrétnych\npovinností právneho predchodcu odporcu pri transfúzii krvi.\nVzhľadom na uvedený záver potom prvostupňový súd správne skúmal splnenie\nzákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 421 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, v zmysle ktorého organizácia zodpovedá občanovi za škodu, ktorú mu spôsobila\nporušením právnej povinnosti.\nPodľa § 421 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa organizácia zodpovednosti zbaví,\nak preukáže, že škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno\nod nej požadovať. Svojej zodpovednosti sa však nemôže zbaviť poukazom na to, že plnila\nopatrenie nadriadených orgánov.\nZákladnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle citovaného\nustanovenia sú a) porušenie právnej povinnosti, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť\nmedzi porušením právnej povinnosti a škodou, d) zavinenie. Dôkazné bremeno ohľadom\npreukázania existencie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu zaťažuje poškodeného,\nteda v prejednávanej veci navrhovateľov.\nPorušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore\ns objektívnym právom... Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo\nk porušeniu právnej povinnosti ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov\na iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať... Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných\npožiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom\na vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku, pričom vzťah medzi protiprávnym\núkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný. Zavinením\nsa rozumie psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a ku škode. Tento vzťah\nje vyjadrený buď ako priamy alebo nepriamy úmysel alebo ako vedomá alebo nevedomá\nnedbanlivosť.\nV oblasti poskytovania zdravotníckej starostlivosti sú zdravotnícke zariadenia\npostupovať v súlade s poznatkami lekárskej vedy a takýto postup je označovaný ako\n\n18\n\n„lége artis“. Nedodržanie týchto pravidiel je protiprávnym konaním. Všetko je treba\nposudzovať tzv. „ex ante“, t. j. na základe poznatkov, ktoré mal lekár k dispozícii v čase\nsvojho rozhodnutia, resp. v čase prevedenia zákroku. Špecifikom sporov o náhradu škody\nna zdraví v súvislosti s poskytovaním zdravotníckej starostlivosti spočíva v tom, že otázku\nči zdravotnícke zariadenia postupovalo ,,lege artis“ je nutné posudzovať za pomoci znalcov\n– lekárov a podkladom pre právny záver o porušení povinnosti je spravidla znalecký\nposudok z odboru zdravotníctva.\nPo oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa\nzastáva názor, že k žiadnemu porušeniu právnej povinnosti právneho predchodcu odporcu\nvo vzťahu k navrhovateľovi 1./ nedošlo, pretože postup právneho predchodcu odporcu\nbol lége artis. Uvedené závery vyplývajú zo Znaleckého posudku Lekárskej fakulty\nč. 4/2002, ktorá konštatovala, že postup pri odbere\nkrvnej plazmy vykonávanej u právneho predchodcu odporcu – Klinika hematológie\na transfuziológie v\n\nv rokoch 1976-1977 bol lége artis a to v súlade s Metodickým\n\npokynom o plazmaferéze – Vestník MZ SR č. 28/1970 č. 12 zo dňa 30. 12. 1970, ďalej\nz vyjadrenia Ministerstva zdravotníctva SR, sekcia zdravotnej starostlivosti zo dňa\n3. 2. 1997 keď, komisia zriadená podľa Výnosu Ministerstva zdravotníctva SR 1034/92/D/2-H na základe sťažnosti navrhovateľa 1./ nezistila zavinenie pracovníkov právneho\npredchodcu odporcu, ani postup non lége artis. Nepriamo tieto závery vyplývajú\naj z kontrolného Znaleckého posudku\n\nfakultnej nemocnice č. 16/2004, ktorý\n\nnekonštatoval porušenie právnych predpisov pri odbere krvnej plazmy a len uviedol,\nže v odborovej norme Zmiešaná ľudská krvná plazma ON 864810 (MZ ČSR), JK 265\nschválená 14. 6. 1977, nie je uvedené či odsávanie plazmy sa má robiť jednou alebo\nviacerými odsávacími súpravami, keď konkrétny pracovný postup si stanovovalo\nkaždé pracovisko\n\nosobitne.\n\nPostup\n\nlége\n\nartis\n\npotvrdili\n\naj\n\nsvedecké\n\npracovníkov právneho predchodcu odporcu\n\nvýpovede\n\n/č. l. 45 spisu/,\n\n/č. l. 46 spisu/,\n122 spisu/,\n\n/ č. l. 50,\n/č. l. 76, 118 spisu/.\n\nOdvolací súd sa s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, stotožňuje\nzo závermi súdu prvého stupňa, že plazmaferéza bola vykonaná v súlade s vtedajšími\nštandardmi, postupmi a usmerneniami, bez ohľadu nato, ako sa tieto postupy javia vo svetle\n\n19\n\nsúčasných medicínskych poznatkov. Listy a metodické usmernenia\nktoré v konaní predložili navrhovatelia, sú podľa názoru odvolacieho súdu právne\nirelevantné, nakoľko hodnotia ex post postup, ktorý prebehol v súlade s vtedajšími\npredpismi a až následne, keď sa vyskytol problém tieto predpisy sa začali prehodnocovať\na boli prijaté metodické opatrenia a to v roku 1978 /Metodické opatrenie uverejnené v bode\n6, vo Vestníku MZ SSR čiastka 16-17 z 15. 10. 1978/.\nRovnako nie je možné dospieť k záveru o porušení prevenčnej povinnosti definovanej\nustanovením § 415 Občianskeho zákonníka právnym predchodcom odporcu. Citované\nustanovenie ukladá povinnosť každému postupovať vzhľadom na konkrétne okolnosti tak,\naby nezapríčinil vznik škody, a jeho aplikácia prichádza od úvahy vtedy, ak neexistuje\nkonkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje\n/pozri uznesenie NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1427/2001/, čo ale nie je daný prípad, keď postup pri\nodbere krvnej plazmy bol upravený vyššie citovanými Smernicami MZ SSR a preto\nneprichádza do úvahy použitie ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka.\nOdvolací súd ďalej má zato, že ak by sa teoreticky aj pripustilo určité porušenie\nprávnych povinností právneho predchodcu odporcu, ktoré ale v konaní preukázané nebolo,\nnávrhu navrhovateľa 1./ by nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný\nďalší zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu a to príčinná súvislosť medzi\nporušením právnej povinnosti a škodou na zdraví navrhovateľa 1./, keď nebol jednoznačne\npreukázaná príčinná súvislosť medzi darovaním krvnej plazmy v roku 1977 a vznikom\nchronickej hepatitídy typu C, ktorá mu bola potvrdená dňa 15. 04. 1992.\nZ hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti\nza škodu nestačí všeobecná úvaha o možných následkoch konania škodcu, či pripustenie\nmožnosti vzniku škody v dôsledku jeho protiprávneho konania, ale príčinná súvislosť musí\nbyť naisto daná. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda na zdraví vznikne\nv dôsledku konkrétneho zavineného protiprávneho úkonu škodcu, teda ak je jeho konanie\na škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku. Vzhľadom nato, že existencia príčinnej\nsúvislosti\n\nsa\n\nnepredpokladá,\n\nmusí\n\nbyť\n\nbezpečne\n\npreukázaná,\n\nnestačí\n\ntú\n\niba\n\npravdepodobnosť a ako už bolo uvedené dôkazné bremeno je v tomto smere na strane\nnavrhovateľov.\n\n20\n\nOdvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že táto príčinná\nsúvislosť v konaní preukázaná nebola. Z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť\njednoznačný záver, že navrhovateľ 1./ sa infikoval vírusom chronickej hepatitídy typu C\nv roku 1977 pri odbere krvnej plazmy, keď podľa Znaleckého posudku Lekárskej fakulty\nč. 4/2002, ochorenie je známe od roku 1989, prenáša\nsa hlavne krvou medzi i. v narkomanmi, menej prípadov je po infúzii krvi, zriedkavo\npohlavným stykom, úzkym kontaktom v rodinách z matky na dieťa, keď ani pri tejto infekcii\nsa vo viac ako 40 % nedarí zistiť akým spôsobom sa infekcia preniesla. Z kontrolného\nZnaleckého posudku\n\nfakultnej nemocnice č. 16/2004 vyplýva, že hepatitída C\n\nsa prenáša parenterálne – krvou, zdravotníckymi výkonmi pri nedostatočnej sterilizácii\na dezinfekcii nástrojov, ale je možný aj prenos úzkym kontaktom v rodine, či pohlavnom\nstyku, keď v mnohých prípadoch sa u anti-HCV pozitívnych osôb nezistí cesta prenosu\ninfekcie a vzhľadom k tomu, nie je možné príčinnú súvislosť vzniku ochorenia navrhovateľa\n1./ s jeho pôsobením darcu krvi a krvnej plazmy na Klinike hematológie a transfuziológie\nv\n\nv rokoch 1972-1992 ani jednoznačne potvrdiť ani jednoznačne vylúčiť.\n\nK rovnakým záverom dospeli aj znalecká organizácia Inštitút forezných medicínskych\nexpertíz, s. r. o. vo svojom Znaleckom posudku č. 101/2012, resp.\nzodpovedný za vypracovanie znaleckého posudku /č. l. 680 spisu/ a svedok\n, špecialita na hematológiu a transfuziológiu /č. l. 65 spisu/.\nZ vyššie uvedeného potom vyplýva, že ani jeden zo znaleckých posudkov, svedkovia\nnevedeli jednoznačne ustáliť príčinnú súvislosť medzi nakazením navrhovateľa 1/\nhepatitídou typu C a odberom krvnej plazmy v rokoch 1972-1977, znalecké posudky,\nsvedkovia hovoria o určitej rôznej miere pravdepodobnosti, avšak príčinnú súvislosť\njednoznačne nepotvrdzujú, uvádzajú aj iné cesty /možnosti/ nákazy hepatitídou typu C\npo roku 1977 a dokonca uvádzajú, že v cca 40 % prípadoch nie je možné zistiť spôsob\nprenosu infekcie. Podľa týchto znaleckých posudkov a zdravotnej dokumentácie boli\nu navrhovateľa 1./ zvýšené hepatálne testy už v septembri roku 1976, keď v roku 1977\nnebola navrhovateľovi zistená hepatitída typu C /táto vtedy ani nebol známa, nebolo\nju možne diagnostikovať/, ale anikterická vírusová hepatitída, tzv. hepatitída non A non B,\nale nie všetky hepatitídy typu non A non B diagnostikované pre objavením vírusu hepatitídy\ntypu C môžu byť považované za hepatitídu typu C.\n\n21\n\nZa tejto dôkaznej situácie podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné urobiť\njednoznačný záver o tom, že príčinou vzniku chronickej hepatitídy typu C u navrhovateľa 1./\nbol odber krvnej plazmy vykonaný právnym predchodcom odporcu v roku 1977.\nIba pravdepodobnosť, resp. nemožnosť vylúčenia, že sa navrhovateľ 1./ infikoval vírusom\nhepatitídy typu C práve pri odbere krvnej plazmy v roku 1977, pre tento záver nepostačuje.\nVo vzťahu k nárokom navrhovateľov 2./, 3./ odvolací súd dospel k rovnakému záveru\nako súd prvého stupňa, že ani v ich prípade neboli rovnako preukázané predpoklady vzniku\nzodpovednosti za škodu podľa § 421 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\nPostup právneho predchodcu odporcu (Kliniky hematológie a transfuziológie\n) pri transfúzii krvi navrhovateľov 2./, 3./\nbol v súlade s príslušnými predpismi t. j. bol lége artis, čo vyplýva z vyššie citovaných\nznaleckých posudkov č. 4/2002 a č. 16/2004, z výsluchu svedkyne\nvedúcej II. Detskej kliniky\n\n,\n\n(č. l. 185 spisu), z Vyjadrenia MZ SR, sekcia\n\nzdravotnej starostlivosti zo dňa 5. 10. 1995, keď Znalecká komisia MZ SR prešetrovala\nsťažnosť navrhovateľa 1./. Ak navrhovatelia namietali porušenie povinností právneho\npredchodcu odporcu, ktoré odvodzovali z vyjadrenia Štátneho zdravotného ústavu\nč. ŠZÚ/70-589-9513/98 zo dňa 01. 10. 1998, podľa ktorého Klinika hematológia\na transfuziológie,\n\nod roku 1992 doteraz nenahlásila prípad anti-\n\nHCV pozitivity navrhovateľa 1./, tak prípadne porušenie tejto povinnosti nemohlo spôsobiť\nsamo o sebe poškodenie zdravia navrhovateľa 1./, resp. zdravia navrhovateľov 2./, 3./\nku ktorému malo dôjsť v roku 1977, resp. v 1986 a právny predchodca odporcu mal porušiť\nsvoje povinnosti až po roku 1992,\nVykonaným dokazovaním ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa\nv odôvodnení svojho rozhodnutia a to predovšetkým výsluchmi svedkov,\n(č. l. 50, 122 spisu),\n\n(č. l. 57 spisu),\n(č. l. 76, 118 spisu), znaleckými dokazovaním,\n\noboznámením sa zo zdravotnou dokumentáciou (lekárska správa zo dňa 5. 3. 1980 –\npoučený, že nie je vhodný na darovanie; lekárska správa zo dňa 30. 5. 1986 – poučený,\nže je možné darovanie na laboratórne účely; lekárska správa zo dňa 3. 6. 1986 potvrdená\npodpisom navrhovateľa 1./ – poučený o sangviteste, o očkovaní, o možnosti darovať krv na\nlaboratórne účely) bolo preukázané, že navrhovateľ 1./ bol oboznámený so svojím\n\n22\n\nzdravotným stavom t. j., že je vylúčený z darcovstva. Ak navrhovateľ 1./ tvrdil opak,\ntak uvedená skutočnosť, ostala len v rovine tvrdení bez splnenia si svojej dôkaznej\npovinnosti a uvedenú skutočnosť nespochybňuje ani jeho tvrdenie, že zdravotná\ndokumentácia, ktorá sa nachádza ako dôkaz v súdnom spise vykazuje známky manipulácie.\nPodľa svedkov\n\n(č. l. 45 spisu),\n\n(č. l. 46 spisu) bola navrhovateľovi 1./ vydaná kompletná zdravotná dokumentácia,\nbol to on, kto vrátil len časť zdravotnej dokumentácie a to vo fotokópii ale skutočnosti\no vedomosti zdravotného stavu vyplývajú zo zdravotnej dokumentácie, ktorá bola založená\ndo spisu práve navrhovateľom 1./.\nAk navrhovateľ 1./ napriek svojej vedomosti o tom, že môže darovať krv a plazmu\nvzhľadom na svoj zdravotný stav len na laboratórne účely podpísal dňa 20. 8. 1986, t. j.\npo dvoch mesiacoch Prehlásenie o možnosti darovať krv, krvnú plazmu, krvné doštičky,\nkožu, kostnú dreň alebo obličku pre záchranu života a zdravia svojich detí a manželky\na následne sa dňa 30. 9. 1986 aj napriek tejto skutočnosti rozhodol darovať krv svojim\ndeťom navrhovateľom 2./, 3./, nemôže odporca niesť zodpovednosť za poškodenie zdravia\nnavrhovateľov 2./, 3./ v zmysle všeobecných predpisov Občianskeho zákonníka, keďže\nzo strany právneho predchodcu odporcu nedošlo k žiadnemu porušeniu povinností\npri transfúzii krvi navrhovateľov 2./, 3./ a absentuje tu akákoľvek príčinná súvislosť medzi\npoškodením zdravia navrhovateľov 2./, 3./ a postupom právneho predchodcu odporcu.\nOdvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu\nprvého stupňa, ktorým prvostupňový súd návrh navrhovateľov na náhradu škody na zdraví\nzamietol, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, keď v danom prípade\nneboli u navrhovateľov 1./, 2./, 3./ splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti\nza škodu v zmysle § 421 Občianskeho zákonníka.»\nProti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nsťažnosť, v ktorej po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v súvislosti\ns namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru uvádzajú, že krajský\nsúd sa nevysporiadal „s nasledovnými okruhmi skutkového a právneho stavu, a to\nVyhodnotenie dôkazov konajúcimi súdmi vo väzbe k rozhodným skutočnostiam danej\nprávnej veci, čím došlo k omylu a extrémnemu pochybeniu...\n\n23\n\nNesprávnym právnym posúdením veci a ignorovaním judikatúry a záveru ohľadom\npríčinnej súvislosti, ktorá bola v iných konaniach v skutkovo a právne totožných veciach\nuž vyriešená...“.\nSťažovatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj k postupu\npredchádzajúcemu jeho vydaniu vznášajú celkovo päť okruhov námietok.\n1. Námietka sťažovateľa v 1. rade týkajúca sa posúdenia zodpovednosti\nprávneho predchodcu žalovanej za škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka\nSťažovateľ v 1. rade argumentuje predovšetkým porušením princípu právnej istoty\na predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, pretože krajský súd napadnutým rozsudkom\nv skutkovo a právne totožnej veci posúdil otázku príčinnej súvislosti a zodpovednosti\nžalovanej, resp. jej právneho predchodcu podľa § 238 Občianskeho zákonníka odlišným\nspôsobom, než ako to urobil okresný súd a krajský súd vo svojich predchádzajúcich\nrozhodnutiach [napr. rozsudok okresného súdu č. k. 22 Ct 5/2003-143 z 11. júla 2008\nv spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 312/08 z 22. októbra 2009, rozsudok\nokresného súdu sp. zn. 11 C 53/1999 z 24. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského\nsúdu sp. zn. 3 Co 162/2010 z 25. augusta 2011]. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal\naj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 159/2010 z 28. októbra 2011 a uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 346/2012 z 11. septembra 2013, v ktorých sa najvyšší súd\nzaoberal aj argumentáciou žalovanej „ohľadne príčinnej súvislosti, neexistencii objektívnej\nzodpovednosti za škodu, pričom jej posúdenie súdmi nižšieho stupňa vyhodnotil\nako správne a v oboch prípadoch boli žalobcovia úspešní na súde nižšej inštancie\na po odvolaní a dovolaní žalovaného aj na súde vyššej inštancie“. V rámci tejto\nargumentačnej línie sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSR\nR 2/1987, z obsahu ktorého v súvislosti s podmienkami aplikácie zodpovednosti za škodu\npodľa § 238 Občianskeho zákonníka (aktuálne § 421a Občianskeho zákonníka, pozn.)\nokrem iného vyplýva, že okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci,\nktoré boli použité pri poskytnutí služby, môžu spočívať aj v nedostatočnej sterilnosti alebo\ninej chýbajúcej vlastnosti, ktorú by inak mal mať prístroj alebo iná vec použitá pri\n\n24\n\nposkytovaní zdravotníckej služby. Pokiaľ je stanovená alebo predpokladaná určitá vlastnosť\nprístroja či inej veci použitej pri poskytovaní služby a tento prístroj alebo iná vec takúto\nvlastnosť nemá, možno vyvodiť, že ak chýbajúca vlastnosť bola príčinou vzniku škody, bola\nškoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktorá\nbola použitá pri poskytovaní služby. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že obdobné právne\nzávery možno nájsť aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo\n2542/2003 z 31. augusta 2003 a v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2\nCdon 961/96 z 29. mája 1997.\nSťažovateľ v 1. rade v tejto súvislosti ďalej uvádza, že v priebehu konania bolo\n„preukázané, že sa... nakazil prostredníctvom nesterilnej odsávacej ihly, ktorá je súčasťou\nodsávacej súpravy a zmiešaním jeho krvného materiálu erytrocytov a krvným materiálom\niných darcov pri plazmaferéze, lebo plazma sa na KHTK v 1977 roku odsávala krvavou\nnesterilnou ihlou od 10-12 darcov a erytrocyty boli hneď vracané späť do žíl darcom“,\npričom predmetná „odsávacia súprava vzhľadom na svoju charakteristiku nepochybne\nspĺňa zákonnú definíciu prístroja“. Na základe už uvedenej argumentácie preto tvrdí,\nže zodpovednosť žalovanej, resp. jej právneho predchodcu je „potrebné posudzovať aj ako\nškodu vyvolanú povahou prístroja“.\n2. Námietka sťažovateľa v 1. rade týkajúca sa posúdenia zodpovednosti\nprávneho predchodcu žalovanej za škodu podľa § 421 Občianskeho zákonníka\nPokiaľ\n\nide\n\no\n\notázku\n\neventuálneho\n\nposúdenia\n\nzodpovednosti\n\nžalovanej,\n\nresp. jej právneho predchodcu za škodu podľa § 421 Občianskeho zákonníka, sťažovateľ\nv 1. rade tvrdí, že z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu vyplýva, že právny\npredchodca žalovanej „nepostupoval pri odsávaní krvnej plazmy lege artis...“. Sťažovateľ\nv 1. rade v tejto súvislosti konkrétne tvrdí, že krajský súd «nesprávne právne posúdil,\nrespektíve ignoroval preukázateľné skutočnosti, že na KHTK bol v rokoch 1976-1977\nv súvislosti s povahou prístroja a ním vykonaným odsávaním krvnej plazmy porušený:\n„Metodický pokyn – záväzné opatrenie“ uverejnené v knihe „Transfúzni služba, Soubor\nzávazných opatření a metodických pokynů“»... kde sa uvádza, že «Krev k výrobě plazmy\n\n25\n\nse odebírá od dobrovolných dárců krve uzavřených systémem „za dodržení asepse“\ndo normalizovaných transfúzních láhví».\nPodľa sťažovateľa v 1. rade krajský súd «nesprávne právne posúdil a neprihliadol,\nže boli porušené „Záväzné predpisy a Metodický pokyn“ Ministerstva zdravotníctva ČSR\naj pre Úsekovú normu „ÚN 86 4811“ a platné od 1. 7. 1964, zverejnené v knihe\n„Transfúzní služba, Soubor závazných opatření a metodických pokynů, Praha 1976“».\nV súvislosti s touto argumentačnou líniou sťažovateľ v 1. rade ďalej tvrdí,\nže «[p]ostup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti upravoval až do 31. 12. 1994 zákon\nč. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu (ďalej ako „Zákon o starostlivosti o zdravie“)\nPodľa § 11 ods. 1 zákona o starostlivosti o zdravie, štát poskytuje zdravotnícke\nslužby svojimi zariadeniami v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy.\nPodľa § 15 ods. 2 zákona o starostlivosti o zdravie, zdravotnícke zariadenia\nvykonávajú aj osobitné ochranné opatrenia proti prenosným chorobám.\nV čase keď sťažovateľ 1/ daroval krvnú plazmu, už bola známa vírusová hepatitída B\n(1963), ako i ďalšie hepatitídy A (1973), hepatitída non A – non B, čo je hepatitída C\n(1974), hepatitída D (1976), ako i ďalšie infekčné choroby, ktoré sa prenášajú krvou\na inými telesnými tekutinami a ich prítomnosť v krvi sa už v tom čase zisťovala.\nPodľa § 26 ods. 2 zákona o starostlivosti o zdravie, odber krvi... môžu sa vykonať len\nso súhlasom darcu a nesmú ohrozovať jeho zdravotný stav...».\nNa základe uvedeného sťažovateľ uvádza, že „[p]ostup akým právny predchodca\nžalovaného realizoval odsávanie krvnej plazmy nebol v súlade s vtedy platnými\nmetodickými pokynmi, pretože sterilné prostredie prestalo byť sterilným v okamihu, kedy\nbola tá istá odsávacia ihla použitá na odsávanie plazmy od inej osoby, ako osoby, od ktorej\nbola plazma odsatá ako od prvej.“. Preto tvrdí, že „[r]ozhodujúcim pre posúdenie otázky\nlege artis nie je to, či v čase nakazenia bolo známe ochorenie na hepatitídu C..., ale\nskutočnosť, že sa pri odsávaní z finančných dôvodov používala jedna odsávacia súprava pre\nviacerých darcov súčasne.“, pričom „[a]j vtedy platné právne predpisy a interné\n\n26\n\nusmernenia a najmä úroveň poznania lekárskej vedy, nedovoľovali vykonávať odber\nkrvného materiálu nesterilnou ihlou“.\nV\n\nzávere\n\ntejto\n\nsvojej\n\nargumentácie\n\nsťažovateľ\n\nv\n\n1.\n\nrade\n\nkonštatuje,\n\nže „[s]kutočnosť..., že sa v danom čase... nepoužíval jednorazový materiál, hoci sa v zmysle\nmetodických\n\npokynov\n\npoužívať\n\nmal,\n\nnemožno\n\nv\n\nžiadnom\n\nprípade\n\nposudzovať\n\nako vynaloženie všetkého úsilia smerujúceho k zabráneniu škody“.\nPodľa názoru sťažovateľa v 1. rade krajský súd v napadnutom rozsudku „žiadnym\nspôsobom nezodpovedal na tak závažné zistenia a nezaujal právny názor k skutočnosti,\nže prvostupňový súd nesprávne uviedol, že k porušeniu predpisov nedošlo“, čím zároveň\ndošlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n3. Námietka sťažovateľa v 1. rade týkajúca sa posúdenia miery dôkazu\no príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej plazmy v rozhodujúcom období\na poškodením jeho zdravia\nK otázke absencie jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti medzi darovaním\nkrvnej plazmy v rozhodujúcom období a diagnostikovaním vírusovej hepatitídy typu C,\nna ktorú poukázal tak krajský súd, ako aj okresný súd, sťažovateľ v 1. rade uvádza,\nže „takéto skutkové zistenie ako súdu prvého stupňa, tak aj odvolacieho súdu nemá oporu\nvo vykonanom dokazovaní“.\nSťažovateľ v 1. rade v tejto súvislosti konkrétne uvádza, že «okolnosti vzniku\nepidémie infekčnej vírusovej hepatitídy medzi darcami krvi na plazmaferézu v roku 1977\na skutočnosť, že sťažovateľ 1/ preukázateľne v rozhodnom čase vykázal zvýšené hodnoty\nhepatálnych enzýmov a záznamy o problémoch na jeho zdraví sa objavili v jeho zdravotnej\ndokumentácii, nie je pre jeho nakazenie iné logické vysvetlenie. Všetci darcovia krvi\nna plazmaferézu, ktorí chodili na vyšetrenia na infekčné oddelenie na\nul. k\n\nv rokoch 1976 a 1977, mali zistenú diagnózu: „Hepatitis virosa\n\n27\n\nanicterica“, ktorú mal podľa zdravotnej dokumentácie zistenú aj sťažovateľ 1/\nv 01. 07. 1977, 14. 07. 1977 a 13. 10. 1977.».\nSťažovateľ v 1. rade tiež uvádza, že v okolnostiach jeho veci je vzhľadom\nna charakter a predmet sporu, ako aj na výrazný časový odstup od udalosti, s ktorou spája\nvznik svojej ujmy, nemožné „jednoznačné preukázanie existencie príčinnej súvislosti“,\na preto takáto požiadavka zo strany všeobecných súdov by bola „v rozpore s akýmkoľvek\nmorálnym odkazom práva ako takého...“. Sťažovateľ v 1. rade v závere tejto svojej\nargumentácie uvádza, že otázka príčinnej súvislosti už bola „v čase prebiehajúceho\nsúdneho konania medzi sťažovateľmi a žalovaným, v iných konaniach v skutkovo a právne\ntotožných veciach, vyriešená v neprospech zdravotníckeho zariadenia“.\n4. Námietka sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade týkajúca\nsa posúdenia vedomosti sťažovateľa v 1. rade o jeho zdravotnom stave\nPokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkou v 3. rade\noznačených práv podľa ústavy a dohovoru, títo predovšetkým namietajú, že krajský súd\narbitrárnym spôsobom posúdil vedomosť sťažovateľa v 1. rade „o jeho diagnóze a s tým\nsúvisiacej vedomosti o ochorení pri darovaní krvi novonarodeným sťažovateľom 2/ a 3/“.\nTíto spolu so sťažovateľom v 1. rade v rámci tejto argumentačnej línie uvádzajú,\nže sťažovateľ v 1. rade po tom, ako mu «bola 14. 07. 1977 zistená diagnóza „Hepatitis\nvirosa anicterica“, mal byť natrvalo vyradený z darovania. Nebol. Dôkazom uvedeného\nje, že v darcovskej dokumentácii sťažovateľa 1/ sú preukázateľné zápisy odberov krvi\nna plazmaferézu od 22. 02. 1972 do roku 1992, ale ani jedenkrát sa tam nenachádza ani\njediná poznámka, že sťažovateľ 1/ je natrvalo vyradený z darovania krvi na plazmaferézu,\nlebo prekonal vírusovú hepatitídu non A – non B!...\nNaopak, tým, že mu v darcovskej dokumentácii opakovane nechávali záznam „Môže\npokračovať“ ho opakovane uvádzali do omylu, že len vtedy ho zavolajú na odber krvi\nna plazmaferézu, keď je zdravý.».\n\n28\n\nSťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade uvádzajú, že v priebehu súdneho\nkonania bolo dostatočným spôsobom preukázané, že sťažovateľ v 1. rade nebol nikdy\n«informovaný o tom, že je nositeľom vírusu hepatitídy, lebo darcovská dokumentácia zo dňa\n22. 06. 1977 obsahuje poznámku „nevydávať potvrdenia o zdravotnom stave!“ a následne\nsa diagnóza: „Hepatitis virosa anicterica“ vyskytuje v zdravotnej dokumentácii sťažovateľa\n1/ (lekárske správy z 01. 07. 1977, 14. 07. 1977, 13. 10. 1977...)».\n5. Námietka sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade týkajúca\nsa posúdenia lege artis postupu právneho predchodcu žalovanej pri podaní transfúzie\nkrvi\nSťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade ďalej uvádzajú, že „počas súdneho\nkonania vyplynulo aj z vyjadrení jednotlivých zdravotníckych zariadení, krv, ktorá bola\nsťažovateľom 2/ a 3/ podaná, bola dodaná z kliniky hematológie a transfúzie krvi (KHTK)\nna\n\nul. v\n\n, keďže nemocnica, kde prebehla transfúzia krvi pre\n\nsťažovateľov 2/ a 3/ nemala vlastnú transfúznu stanicu. Sérologické vyšetrenie krvi\nvykonávajú transfúzne kliniky, krvné konzervy po prevzatí sa neotvárajú, podľa tvrdenia\nNsP Staré mesto, Bezručova 5 boli konzervy sérologicky vyšetrené.\nAk všetka krv určená sťažovateľom 2/ a 3/ č. krvných konzerv 3873, 3982 a 11982\nbola na novorodenecké oddelenie do\n\ndodaná z KHTK\n\na na novorodeneckom oddelení v\n\nkrvné konzervy prevzali z KHTK\n\nsérologicky vyšetrené s podkladmi o možnosti ich použitia, lekári na KHTK museli mať\npo oboznámení sa s krvnou konzervou č. 3982 s menom sťažovateľa 1/ vedomosť, že sa v nej\nnachádza krv sťažovateľa 1/. Predmetná konzerva mala byť vyradená. Nebola.\nZ uvedených zistení jasne vyplýva, že... lekári z KHTK nezachytením krvnej konzervy\nsťažovateľa 1/ sú priamo zodpovední za nakazenie sťažovateľov 2/ a 3/ vírusovou\nhepatitídou C v roku 1986...“.\nV závere tejto svojej argumentácie sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade\nuvádzajú, že „všetky horeuvedené konštatovania v odvolacom konaní žiadnym spôsobom\nnevzal do úvahy a v nadväznosti na okolnosti skutkového stavu ich žiadnym spôsobom\n\n29\n\nprávne nevyhodnotil, čím porušil [ich] ústavné právo na súdnu ochranu garantovanú čl. 46\nods. 1 Ústavy SR“.\nNa tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa 1/, sťažovateľa 2/ a sťažovateľa 3/ na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa 1/, sťažovateľa 2/\na sťažovateľa 3/ na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 9 C 81/2014-795 zo dňa 25. 09. 2014 porušené bolo.\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 C 81/2014-795 zo dňa 25. 09. 2014\nsa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n... Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania v sume\n354,88 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho\nzástupcu...“\nSťažovatelia sa podaním z 27. apríla 2016 doručeným ústavnému súdu\n28. apríla 2016 domáhajú, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) nariadil dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť\nnapadnutého rozsudku krajského súdu.\nTento svoj návrh odôvodňujú tým, že okresný súd v konaní vednom pod sp. zn.\n9 C 95/1995 po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku okresného súdu v spojení s\nrozsudkom krajského súdu rozhodol uznesením č. k. 9 C 95/1995-828 z 11. apríla 2016,\nktorým „... uložil sťažovateľom povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému\nnáhradu trov konania vo výške 10.908,92 EUR na účet právneho zástupcu...“, a uznesením\nč. k. 9 C 95/1995-831 z 11. apríla 2016, ktorým „... uložil sťažovateľom povinnosť zaplatiť\nspoločne a nerozdielne štátu náhradu trov konania vo výške 3.655,80 EUR na účet súdu...“.\n\n30\n\nV tejto súvislosti sťažovatelia konštatujú, že napadnutý rozsudok krajského súdu\n„... vyvoláva právne účinky vykonateľné priamo v [ich] neprospech...“, pretože označené\nuznesenia okresného súdu, ktorými okresný súd rozhodol o trovách konania, boli\n„... vydané v dôsledku právoplatného a vykonateľného Napádaného rozhodnutia KS BA“.\nZ už uvedených dôvodov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd odložil\nvykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nII.\nÚstavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí\na uznesením č. k. II. ÚS 716/2016-57 z 22. septembra 2016 ju podľa § 25 ods. 3 zákona\no ústavnom súde prijal na ďalšie konanie, a zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého\nrozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 81/2014-795 z 25. septembra 2014 do rozhodnutia\nústavného súdu vo veci samej.\nNásledne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 716/2016-70 z 24. novembra 2016 ústavný súd\ndoručil predsedovi krajského súdu uznesenie č. k. II. ÚS 716/2016-57 z 22. septembra 2016,\nktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, a vyzval ho, aby sa k sťažnosti\naj jej doplneniu písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo\nústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň požiadal predsedu krajského súdu o zaslanie\nsúdneho spisu sp. zn. 9 Co 81/2014.\nPredseda krajského súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom prípise sp. zn.\nSpr. 3616/16 zo 14. decembra 2016 (doručenom ústavnému súdu 20. decembra 2016)\nuvádza, že 9. decembra 2016 požiadal\n\n, predsedu senátu krajského\n\nsúdu 9 Co, o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti, ktorý v ňom uviedol, že „dôvody\npre ktoré Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol..., sú obsiahnuté priamo v odôvodnení\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave c.̌ k. 9 Co 81/2014-795 zo dňa 25. 09. 2014. Odvolací\nsúd v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že u žalobcu\n(\n\n,\n\na jeho detí\n\n), ktorí sa domáhali náhrady škody na zdraví\n\n31\n\nspôsobenej pri poskytovaní zdravotníckych služieb, neboli splnené základné predpoklady\npre priznanie ich nároku v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1, 3 zákona c.̌ 40/1964 Zb.\nObčianskeho zákonníka v znení platnom do 01. 01. 1992.\nSkutočnosť, že v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.\n22 Ct/5/2003 a sp. zn. 11 C/53/1999 boli žalobcovia pri uplatňovaní svojho nároku\nna náhradu škody úspešní, automaticky neznamená, že boli splnené zákonné predpoklady\npre priznanie nároku na náhradu škody aj u\n\na jeho detí, keď je potrebné uviesť\n\naj to, že napr. v inom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.\n19 C/133/1998 bol obdobný nárok žalobcu zamietnutý. Z rovnakých dôvodov nie je možné\nprihliadnuť ani na rozsudok bývalého Obvodného súdu Bratislava I sp. zn. 8 C/615/1978,\n8 C/632/1978, 8 C/637/1978, 8 C/638/1978, 8 C/639/1978, 8 C/640/1978, 8 C/642/1978,\n8 C/643/1978, 8 C/644/1978, 8 C/647/1978, 8 C/659/1978 zo dňa 10. 04. 1980, v ktorých\nkonaniach právny predchodca žalovaného uznal pohľadávku žalobcov do základu,\nkeď uznanie\naj na\n\nnároku\n\nv\n\niných\n\nprípadoch\n\nnie\n\nje\n\nmožné\n\nautomaticky\n\nvzťahovať\n\na jeho deti, keď nadovšetko vírus hepatitídy typu C bol objavený až v roku\n\n1989, a preto rozhodnutie súdu v tomto konaní vychádzalo aj z rozdielnych skutkových\ntvrdení.\nPredseda senátu 9 Co zastáva názor, že konaním Krajského súdu v Bratislave ako\nsúdu odvolacieho nedošlo k odňatiu práva sťažovateľa konať pred súdom ani k porušeniu\njeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSR, ako ani k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces garantovaného v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.\nPredseda krajského súdu následne konštatoval, že nad rámec už uvedených dôvodov\nnemá vo vzťahu k dôvodom uvedeným v sťažnosti sťažovateľov viac čo uviesť,\na ústavnému súdu oznámil, že „netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným\nsúdom SR“.\nPredseda krajského súdu zároveň vyhovel žiadosti ústavného súdu o zaslanie\nzberného spisu sp. zn. 9 Co 81/2014, ktorý mu zaslal spolu s označeným prípisom.\n\n32\n\nPrípisom č. k. II. ÚS 716/2016-74 z 20. decembra 2016 ústavný súd vyzval právnu\nzástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň\njej zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska vyjadrenie krajského súdu sp. zn.\nSpr. 3616/16 zo 14. decembra 2016. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom\nústavnému súdu 20. januára 2017 oznámila, že sťažovatelia netrvajú na ústnom pojednávaní\na súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.\nPrávna zástupkyňa sťažovateľa vo svojej replike k vyjadreniu krajského súdu\nzo 14. decembra 2016 vyjadrila nesúhlas s rozsudkom krajského súdu a postupom\npredchádzajúcim jeho vydaniu a v zásade zrekapitulovala obsah sťažnostnej argumentácie.\nVzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu krajského\nsúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil\nmožnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,\npretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno\nočakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv sťažovateľov podľa\noznačeného článku ústavy a dohovoru, poukazujúc aj na povahu predmetu posúdenia, ktorá\nje určená povahou v sťažnosti namietaného porušenia označených práv (m. m. I. ÚS 157/02,\nI. ÚS 66/03), a preto ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania.\nIII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n33\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6\nods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto\npráv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012)].\nReálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi\nsúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom\nvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať\nuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nVýklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť\npreto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie\nmateriálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv\na oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení\nnemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom\n(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\n\n34\n\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi\nvšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,\nktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným\nprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),\na to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4\nústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).\nZ konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými\nrozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,\nak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,\nI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby\nsa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný\nvýklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej\n\n35\n\nochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná\nplatná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).\nVýklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva\nna spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým\nje poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá\nochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,\nboli relevantné aj v danej veci.\nVychádzajúc z argumentácie sťažovateľov, vyjadrenia predsedu krajského súdu,\nspisovej dokumentácie, vo vzťahu k jednotlivým námietkam sťažovateľov ústavný súd\nuvádza:\n1. K námietke sťažovateľa v 1. rade týkajúcej sa posúdenia zodpovednosti\nprávneho predchodcu žalovanej za škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka\nV súvislosti s označenou námietkou sťažovateľa v 1. rade sa ústavný súd zaoberal\npredovšetkým tou jeho argumentáciou, podľa ktorej vo viacerých svojou povahou\nobdobných veciach rozhodli všeobecné súdy na všetkých stupňoch súdnej sústavy (vrátane\nkrajského súdu) odlišne, než ako rozhodol v napadnutom rozsudku krajský súd.\nPre účely náležitého posúdenia veci sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením\nsťažovateľom označených rozhodnutí okresného súdu v spojení s rozhodnutiami krajského\nsúdu (rozsudok okresného súdu č. k. 22 Ct 5/2003-143 z 11. júla 2008 v spojení\ns rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 312/08 z 22. októbra 2009, rozsudok okresného\nsúdu sp. zn. 11 C 53/1999 z 24. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.\n3 Co 162/2010 z 25. augusta 2011). Z odôvodnenia týchto rozhodnutí vyplýva,\nže všeobecné súdy svoje rozhodnutia po skutkovej stránke odôvodnili tým, že žalobcovia\n\n36\n\nboli ako darcovia krvi a krvnej plazmy pri jej odbere u právneho predchodcu žalovanej\nnakazení vírusovou hepatitídou typu C a takto zistený skutkový stav právne posúdili podľa\n§ 238 Občianskeho zákonníka.\nZ predmetných rozsudkov všeobecných súdov, ako aj z označeného rozhodnutia\nbývalého Najvyššieho súdu ČSR nevyplýva a ústavný súd ani nezistil žiadnu relevantnú\nodlišnosť, ktorá by sama osebe akokoľvek odôvodňovala odlišný postup v označených\nveciach v porovnaní s vecou sťažovateľa v 1. rade, pričom ani krajský súd v napadnutom\nrozsudku, ako ani v rámci svojho vyjadrenia k sťažnosti sťažovateľov takúto skutočnosť\nneuvádza. Tvrdenie krajského súdu, že závery sťažovateľom v 1. rade označených\nrozhodnutiach všeobecných súdov o tom, že „nie je možné automaticky vzťahovať\naj na\n\na jeho deti, keď nadovšetko vírus hepatitídy typu C bol objavený\n\naž v roku 1989“, nie sú dostatočnou argumentačnou reakciou na ním uvádzané tvrdenia,\npretože táto je z pohľadu kľúčovej argumentácie sťažovateľa v 1. rade neúplná a čiastočne\n„mimobežná“.\nV okolnostiach danej veci považuje ústavný súd za podstatnú skutočnosť to,\nže v čase rozhodovania krajského súdu vo veci sťažovateľov už existovali rozhodnutia\nvšeobecných súdov, v ktorých tieto súdy zaujali k sťažovateľom v 1. rade nastolenej právnej\notázke týkajúcej sa zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú\npôvod v povahe prístroja [pôvodne regulovanej v § 238 Občianskeho zákonníka (aktuálne\nupravenej v § 421a Občianskeho zákonníka, pozn.)] na všetkých stupňoch súdnej\nsústavy zásadne odlišné stanoviská [napr. rozsudok okresného súdu sp. zn. 22 Ct 5/2003\nz 11. júla 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 312/08\nz 22. októbra 2009, rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 53/1999 z 24. apríla 2010\nv spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 162/2010 z 25. augusta 2011, uznesenie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 346/2012 z 11. septembra 2013, uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cdo 159/2010 z 28. októbra 2011, porovnaj aj správu bývalého Najvyššieho súdu\nČSR sp. zn. Cpj 44/85 zo 4. augusta 1986 publikovanú pod č. 2/1987 v Zbierke súdnych\nrozhodnutí a stanovísk]. Súčasťou týchto rozhodnutí je právny názor, podľa ktorého\npoužitie nesterilného nástroja zakladá objektívnu zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia\n\n37\n\nza škodu spôsobenú okolnosťami majúcimi pôvod v povahe prístroja alebo inej veci\npoužitej pri plnení záväzku. Napriek tomu krajský súd na túto skutočnosť v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku primeraným spôsobom nereagoval, t. j. existenciu diametrálne\nodlišných právnych názorov všeobecných súdov k zásadným otázkam, ktoré boli\npredmetom jeho rozhodovania, v zásade ignoroval.\nAj keď výrok právoplatného rozsudku vrátane právneho názoru uvedeného v jeho\nodôvodnení je v súlade s § 228 ods. 1 Civilného sporového poriadku (pôvodne § 159 ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku) záväzný pre strany sporu v konkrétnom prípade [iudex ius\ndicit inter partes (k tomu pozri napr. Bröstl, A. Teória práva. Praha : Aleš Čeněk, s. r. o.,\n2013. s. 60)], tak princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv, ktoré\nsú podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)\nv rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, si v konkrétnych okolnostiach\nposudzovanej veci vyžadoval, aby sa so zásadnými argumentmi sťažovateľa v 1. rade,\nz ktorých vyvodzoval objektívnu zodpovednosť právneho predchodcu žalovanej za škodu\npodľa § 238 Občianskeho zákonníka, krajský súd náležitým spôsobom vysporiadal.\nÚstavný súd už v minulosti viackrát konštatoval, že neoddeliteľnou súčasťou\nprincípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty, ktorého\nkomponentom je predvídateľnosť práva, ako aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov\nverejnej moci v súlade s právom a zákonom ustanovenými požiadavkami, ktorá\nv podmienkach materiálne chápaného demokratického právneho štátu vylučuje priestor\npre prípadnú svojvôľu. Princíp právnej istoty spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty\npráva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať\npodľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať\n(napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu\nje vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní\nv rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95\na II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné\nv každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej,\nako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá\n\n38\n\ndôvera fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).\nDiametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke\nza rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne\nodôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,\nIII. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach\nnemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných\nsudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu\nprotichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu\nhlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne\nnapr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).\nPodľa názoru ústavného súdu za situácie, keď sa krajský súd odchýlil od právneho\nnázoru vysloveného v inom jeho rozhodnutí týkajúcom sa analogického prípadu\n[v súvislosti s otázkou právneho posúdenia zodpovednosti za škodu podľa § 238\nObčianskeho zákonníka (aktuálne § 421a Občianskeho zákonníka)], bolo jeho povinnosťou\nminimálne poukázať na už existujúce rozhodnutia v identických právnych veciach, ktoré\nvychádzajú z odlišných právnych názorov, a na tomto základe náležite zdôvodniť, prečo\nsa od nich v teraz riešenej právnej veci odkláňa. Ak tak krajský súd v danom prípade\nneurobil, tak tým vážne spochybnil princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho\nštátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať všetky orgány verejnej\nmoci (mutatis mutandis IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 75/09). To zakladá arbitrárnosť jeho\nrozsudku.\nÚstavný súd v okolnostiach danej veci netvrdí, že práve ústavnou sťažnosťou\nnapadnuté rozhodnutie krajského súdu je po právnej stráne nesprávne, keďže takáto úloha\nmu z jeho postavenia vo vzťahu k všeobecným súdom nevyplýva, avšak krajský súd\npri právnom posudzovaní otázky zodpovednosti žalovanej podľa § 238 Občianskeho\nzákonníka nenaplnil požiadavku predvídateľnosti práva a právnej istoty, a pokiaľ sa bude\nchcieť odchýliť od sťažovateľom v 1. rade označenej rozhodovacej praxe všeobecných\nsúdov, musí tento odchylný postup náležite zdôvodniť. Ako už bolo uvedené, krajský súd\n\n39\n\nrozhodol v úplne totožnej veci (so zhodným skutkovým stavom veci, avšak s inými\núčastníkmi konania) odlišným spôsobom.\nS ohľadom na už uvedené preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa\nv 1. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n2. K námietke sťažovateľa v 1. rade týkajúcej sa posúdenia zodpovednosti\nprávneho predchodcu žalovanej za škodu podľa § 421 Občianskeho zákonníka\nŤažiskovým argumentom, na ktorom je založená predmetná námietka sťažovateľa\nv 1. rade, je skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným\nspôsobom nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou, v rámci ktorej polemizoval\ns názorom okresného súdu o zavinenom protiprávnom postupe právneho predchodcu\nžalovanej, ktorého sa mal dopustiť v súvislosti s odberom jeho krvnej plazmy\nv rozhodujúcom období, a tým aj naplnení predpokladov jeho zodpovednosti za škodu\npodľa § 421 Občianskeho zákonníka.\nKrajský súd svoje rozhodnutie síce odôvodnil s poukazom na skutkové závery\nvyplývajúce z rozsudku okresného súdu, ale z jeho obsahu nie je zrejmé, ako reagoval\nna kľúčové námietky sťažovateľa v 1. rade týkajúce sa povinnosti zdravotníckeho\nzariadenia zachovávať vysokú mieru sterility odbernej súpravy pri odbere krvi a krvnej\nplazmy, požiadavku, ktorá podľa názoru sťažovateľa v 1. rade vyplýva priamo z právnej\núpravy a na ktorú v odvolacom konaní aj poukázal (zákon č. 20/1966 Zb. o starostlivosti\no zdravie ľudu v znení neskorších predpisov a iné), resp. zo všeobecnej „prevenčnej“\npovinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka.\nV nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\n\n40\n\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, z ktorej\nvyplýva, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na určitú kvalitu\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. To však neznamená, že na každý argument sťažovateľa\nje súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto\nvždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko\nz 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko\nz 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces\nnevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.\nStačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho\nrozhodnutia považovaný za rozhodujúci.\nV súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí\ndostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť\na relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).\nZ napadnutého rozsudku krajského súdu však nevyplýva, ako sa s touto časťou\nargumentácie sťažovateľa v 1. rade vysporiadal po právnej stránke a túto ponechal bez\nprimeranej reakcie.\nNad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,\nak je určité konanie spojené s istou mierou rizika (napr. poskytovanie zdravotníckej\nstarostlivosti), ktoré je zároveň konajúcou osobou predvídateľné a ovládateľné je takýto\nsubjekt potom povinný vykonať aj všetky tie opatrenia, ktoré sú z pohľadu rozumne\nuvažujúcej a primerane obozretnej a informovanej osoby potrebné na jeho odvrátenie alebo\nzmiernenie. V prípade, ak sa následne takéto riziko materializuje, potom možno zmysluplne\npredpokladať, že všetky opatrenia potrebné na jeho odvrátenie alebo zmiernenie vykonané\nneboli (porovnaj napr. BGE 120 II 248, s. 249 – 251, rozhodnutie Spolkového súdu\nŠvajčiarska z 29. 7. 1994). V okolnostiach danej veci to potom znamená, že ak všeobecné\n\n41\n\nsúdy dospejú k záveru o tom, že v rozhodujúcom období úroveň medicínskeho poznania\npredpokladala prenos vírusových ochorení pri použití jednej odberovej sústavy od viacerých\ndarcov teda nedodržaní zásad prísnej asepsy a zároveň nevykonala všetky tie opatrenia,\nktoré sú nevyhnutne potrebné na zabezpečenie sterilného prostredia pri odbere krvnej\nplazmy, tak je nutné prijať taký záver, že zároveň neboli dodržané podmienky riadneho\nposkytovania zdravotnej starostlivosti.\nS ohľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku\nnálezu).\n3. K námietke sťažovateľa v 1. rade týkajúcej sa posúdenia miery dôkazu\no príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej plazmy v rozhodujúcom období\na poškodením jeho zdravia\nPodstatou argumentácie sťažovateľa v 1. rade je jeho nesúhlas s vysokým stupňom\ndôkazného štandardu, a to jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti medzi darovaním\nkrvnej plazmy u právneho predchodcu žalovanej v rozhodujúcom období a poškodením\njeho zdravia tým, že došlo k biologickému prenosu vírusovej hepatitídy typu C.\nV súvislosti s posúdením označenej námietky sťažovateľa v 1. rade ústavný súd\nv prvom rade uvádza, že príčinná súvislosť predstavuje základný konštrukčný prvok\nzodpovednostnej skutkovej podstaty, na ktorom je vybudovaný systém súkromnoprávnej\nzodpovednosti za škodu, a ktorej preukázanie v súdnom konaní je jedným z predpokladov\núspešného uplatňovania zodpovednostných nárokov žalobcu proti žalovanému.\nSkutočnosť, že dotknutá hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna úprava normatívne\nnevymedzuje pojem, podstatu, ako aj rozhodujúcu mieru dôkazu o existencii príčinnej\nsúvislosti medzi príčinou a jej následkom, tak hľadanie odpovedí na tieto otázky je primárne\núlohou aplikácie práva prejavujúcej sa v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci.\n\n42\n\nUrčenie príčinnej súvislosti tak nielen z tohto hľadiska predstavuje v procese dokazovania\npomerne náročnú úlohu, ktorá z pohľadu základnej procesnej konštrukcie, na ktorej\nje vybudovaný systém sporového konania, zaťažuje žalobcu.\nZ odôvodenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že príčinnú\nsúvislosť medzi skúmanými javmi, z ktorých jeden jav (príčina) vyvoláva ten druhý\n(následok), možno z procesného hľadiska považovať za preukázanú vtedy, ak je kauzálna\nväzba medzi nimi jednoznačne preukázaná, pričom iba pravdepodobnosť o jej existencii\nnestačí.\nV tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že z hľadiska\ndokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich\nskutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou\nprocesného práva je každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom\njej pravdepodobnosti. Z povahy problémov súvisiacich so zmyslovým spoznávaním\nminulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne potvrdiť existenciu alebo priebeh\nurčitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera neistoty bude skoro vždy\nv priebehu jeho dokazovania prítomná. Z uvedeného potom a contrario vyplýva,\nže absolútna istota nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu\nudalostí nemôže byť v zásade ako miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň\nstavia stranu zaťaženú dôkazným bremenom do objektívne neprekonateľných dôkazných\nproblémov.\nUvedené platí o to viac, že kauzalita medzi skúmanými javmi určitého skutkového\ndeja predstavuje taký jeho prvok, ktorý v zásade nie je ani zmyslovo ani bezprostredne\na objektívne pozorovateľný, a preto jeho prítomnosť možno spravidla predpokladať iba\nna základe určitého kvantitatívneho stupňa pravdepodobnosti, a to obvykle na základe\npredchádzajúcich skúseností založených na ustálenom priebehu rozhodujúcich dejov.\nV tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že problematika spoznávania minulých\njavov, najmä príčinnej súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny najmä v tom,\n\n43\n\nže základným východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany\nsporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit\nprobatio), čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej\nsúvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako správne A. Winterová uvádza, v skutkovo a právne\nzložitých sporoch je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto,\nže spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená\nskutočnosť, že mnohokrát nie je v možnostiach strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí,\ntiež svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof. JUDr. Alena Winterová, CSc., a kolektív.\nCivilní právo procesní. 6. aktualizované vydání. Praha : Linde, 2011. s. 252).\nJednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia, sú tzv.\nmedicínskoprávne spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou\nprejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný\nnásledok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo významne\nsťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase\nneumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov\npri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov\n(porovnaj napr. DOLEŽAL, Adam – DOLEŽAL, Tomáš. Kauzalita v civilním právu\nse zaměřením na medicínskoprávní spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s. 180).\nCharakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania\nmnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho\nzariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve\ninformačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej\nstrane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho\nzariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb\nlepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne\nzabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú\ndo výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý\ntakéto možnosti spravidla nemá.\n\n44\n\nV prípade, ak má za takejto situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu\nsúdneho konania dokázať príčinnú súvislosť medzi určitými právne relevantnými javmi,\nmá v priebehu dokazovania pred sebou pomerne náročnú úlohu, ktorá hraničí v mnohých\nprípadoch s jej faktickou realizovateľnosťou.\nPráve objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie\npostavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného\ndôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože\nneadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou\nudalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko\nalebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť\nnespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí\nvysoká miera ich pravdepodobnosti.\nUvedené tézy je potrebné úzko vnímať aj z pohľadu ústredných funkcií\nzodpovednosti sa škodu, ktorou je funkcia preventívna a reparačná. Z pohľadu naplnenia\ntýchto funkcií zodpovednostného práva požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre účely\nunesenia dôkazného bremena poškodenému ukladá, aby pod procesnou sankciou neúspechu\nv spore tvrdil a preukázal kauzalitu s absolútnou istotou, čo je vzhľadom na už uvedené\ncieľ, ktorý je nereálny a v zásade objektívne nesplniteľný. Dôsledkom takto chápanej\na aplikovanej miery dôkazu o tvrdenej kauzalite je potom situácia, ktorá bráni aj realizácii\nhmotného práva tým, že na jednej strane žalovanému poskytuje neadekvátnu výhodu\nv súdnom konaní a na strane druhej neodôvodnene poškodzuje žalobcu, čo je zároveň\nv rozpore aj s princípmi procesného práva.\nV medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených\ndôvodov možné jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého následku, ale túto\nmožno stanoviť len s určitou mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné\nvziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých je vybudovaný systém zodpovednostného práva,\na zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej neistoty a vzájomnom nerovnocennom\npostavení tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých je zodpovednosť\n\n45\n\nza ujmu/škodu postavená. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe\nstojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem\nna tom, aby povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil\nalebo ju mohol svojím konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť\npreto spravodlivo rozdelená, pričom, ako uvádza F. Štajgr, požiadavka spravodlivého\nvyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade naplnená v prípade,\nak je v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj\nDr. František Štajgr. Důkazní břemeno v civilním soudním sporu, Praha, 1931. s. 114).\nSumarizujúc uvedené možno konštatovať, že požiadavka jednoznačného preukázania\npríčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne\nv sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient\n(klient), je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša\nspravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity\nsúvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej súvislosti,\na proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom\nmá z už uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu\n(poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky,\nčím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku\nčoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť\njeho strán.\nÚstavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatuje, že zásada\nrovnosti účastníkov konania je súčasťou práva na spravodlivé konanie. Pod pojmom\nrovnosti účastníkov konania je potrebné rozumieť rovnosť ich príležitostí. To znamená,\nže každej procesnej strane by mala byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť\nza podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej\nje jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou zbraní rozumie požiadavka, aby každá zo strán\nkonania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku\nvzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. Cieľom zásady rovnosti\nzbraní je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu.\n\n46\n\nPod takto definovanú rovnosť strán spadá nielen realizácia ich oprávnení,\nale aj otázky dôkazného bremena. V ústavnoprávnej rovine potom platí, že súčasťou práva\nna spravodlivé súdne konanie je aj zásada rovnosti zbraní, čo v civilnom súdnom konaní\nzahŕňa tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmú byť\nneprimerané, pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať\nza spravodlivé. Obdobne aj ESĽP v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco\nBt. proti Maďarsku z 1. 2. 2011 dospel k záveru, že uloženie nesplniteľného dôkazného\nbremena na jednu stranu civilného sporu je porušením zásady rovnosti zbraní. Právo\nna rovnosť účastníkov konania teda vyžaduje, aby dôkazné bremeno kladené na jedného\núčastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo všeobecnej požiadavky\nna dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu.\nZ uvedeného možno urobiť záver, podľa ktorého ak je miera procesnoprávneho\npoznania vyžadovaná na preukázanie príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi\nzo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne neprimerane vysoká a nezohľadňujúca\nfaktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné bremeno kladené na túto\nstranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú úvahu o možnosti\njeho „unesenia“, čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného\nz komponentov práva na spravodlivé súdne konanie.\nS ohľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu\nzákladného práva sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku\nnálezu).\nÚlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní posúdiť mieru pravdepodobnosti\nprenosu tohto vírusového ochorenia na sťažovateľa v 1. rade, a to metódou vylúčenia menej\npravdepodobných variant a určenie varianty najpravdepodobnejšej, stanovenej kritériom\nnezainteresovanej racionálne uvažujúcej osoby pri zohľadnení obvyklého chodu vecí v čase,\nkeď došlo k prenosu vírusového ochorenia na sťažovateľa v 1. rade (tzv. dôkaz prima facie)\ntak aby o pravdivosti takto stanoveného skutkového deja neboli rozumné pochybnosti,\n\n47\n\naj keď alternatívne možnosti priebehu rozhodujúcich skutočností nebude možné teoreticky\núplne vylúčiť. Vzhľadom k tomu, že otázka rozloženia dôkazného bremena ohľadom\npríčinnej súvislosti nie je právnymi predpismi striktne vymedzená, nič nebráni tomu,\naby slabšie postavenie sťažovateľov bolo v okolnostiach danej veci kompenzované\nmodifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena,\na to napríklad\n\njeho\n\nsekundárnym\n\nprenesením\n\nna\n\nžalovaného,\n\nteda\n\nodklonom\n\nod štandardného konceptu preukazovania príčinnej súvislosti, ak si takýto prístup bude\nvyžadovať spravodlivé posúdenie okolností danej veci.\nNad rámec už uvedeného považuje ústavný súd za potrebné ďalej uviesť, že krajský\nsúd v napadnutom rozhodnutí svoj záver o jednoznačnom nepreukázaní príčinnej súvislosti\nvzniku ochorenia sťažovateľa v 1. rade s jeho pôsobením ako darcu krvi a krvnej plazmy\nu právnej predchodkyne žalovanej v rokoch 1972 až 1992 založil aj na predpoklade\nmožného prenosu vírusovej hepatitídy typu C aj iným spôsobom jej prenosu, a to napriek\ntomu, že takýto záver z dokazovania nevyplýval, a tiež z neho nevyplynulo,\nže by sťažovateľ v 1. rade patril medzi nejaké rizikové skupiny obyvateľstva, ktoré\nvzhľadom na rizikový charakter svojho správania sú vo zvýšenej miere ohrození možnosťou\nnákazy vírusovej hepatitídy typu C.\n4. K námietke sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade týkajúcej\nsa posúdenia vedomosti sťažovateľa v 1. rade o jeho zdravotnom stave\nPodstatu argumentácie sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade tvorí námietka\nsvojvoľného posúdenia krajského súdu náležitej informovanosti, a tým aj vedomosti\nsťažovateľa v 1. rade „o jeho diagnóze a s tým súvisiacej vedomosti o ochorení pri\ndarovaní krvi novonarodeným sťažovateľom 2/ a 3/“, ako skutočnosti vylučujúcej\nzodpovednosť právneho predchodcu žalovanej za škodu na zdraví, ktorá im vznikla v\nsúvislosti s podanou transfúziou krvi pochádzajúcej od sťažovateľa v 1. rade.\nKrajský súd svoje zistenie o náležitom informovaní sťažovateľa v 1. rade o jeho\nzdravotnom stave v čase darovania krvi sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľke\n\n48\n\nv 3. rade po skutkovej stránke odôvodnil tým, že „výsluchmi svedkov,\n...,\n\n...,\n\n.., znaleckými dokazovaním, oboznámením sa zo zdravotnou dokumentáciou (lekárska\nspráva zo dňa 5. 3. 1980 - poučený, že nie je vhodný na darovanie; lekárska správa zo dňa\n30. 5. 1986 – poučený, že je možné darovanie na laboratórne účely; lekárska správa zo dňa\n3. 6. 1986 potvrdená podpisom navrhovateľa 1./ – poučený o sangviteste, o očkovaní,\no možnosti darovať krv na laboratórne účely) bolo preukázané, že navrhovateľ 1./ bol\noboznámený so svojím zdravotným stavom t. j., že je vylúčený z darcovstva“.\nAko už ústavný súd uviedol, súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).\nZ napadnutého rozsudku krajského súdu síce vyplýva, že sa zaoberal otázkou možnej\nvedomosti sťažovateľa v 1. rade o jeho prípadnej nespôsobilosti darovať krv na liečebné\núčely, avšak z obsahu jeho odôvodnenia nemožno identifikovať proces hodnotenia tej časti\nargumentácie sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade, v rámci ktorej poukazovali\nna protichodné záznamy vyplývajúce zo zdravotnej dokumentácie sťažovateľa v 1. rade\na dôvodne spochybňujúce interpretačnú alternatívu o vedomosti sťažovateľa v 1. rade\no svojom zdravotnom stave, ktorú bez primeranej reakcie na túto argumentáciu sťažovateľa\nv 2. rade a sťažovateľky v 3. rade prijal krajský súd.\nV súvislosti s vedením zdravotnej dokumentácie a jej možnými interpretačnými\nvariantmi týkajúcimi sa jej obsahu považuje ústavný súd nad rámec uvedeného za potrebné\nuviesť, že nedostatky v jej evidencii, prípadne jej možné rozdielne interpretačné varianty\no jej obsahu nemôžu ísť na ťarchu pacienta, pretože je to práve príslušné zdravotnícke\nzariadenie, ktoré je povinné pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (vedenie zdravotníckej\ndokumentácie pacienta nevynímajúc) postupovať s odbornou starostlivosťou.\n\n49\n\nVychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd zastáva názor, že závery, ku ktorým\nkrajský súd dospel vo vzťahu k vyriešeniu základnej otázky – či bol sťažovateľ v 1. rade\nprimeraným spôsobom informovaný o svojom zdravotnom stave a následkoch, ktoré mu\nz tejto situácie do budúcna vyplývali, nemožno považovať za jasne, zrozumiteľne\na presvedčivo vyargumentované, keďže nedáva v zásade žiadne konkrétne odpovede\nna podstatné argumenty sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade.\nNa základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(bod 1 výroku tohto nálezu).\n5. K námietke sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade týkajúcej\nsa posúdenia lege artis postupu právneho predchodcu žalovanej pri podaní transfúzie\nkrvi\nSťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade v súvislosti s uvedenou námietkou\ntvrdia, že krajský súd nereagoval primeraným spôsobom na ich tvrdenie, že im podaná\nkrv od sťažovateľa v 1. rade bola dodaná „z KHTK a na novorodeneckom oddelení\nv NsP Staré mesto krvné konzervy prevzali z KHTK sérologicky vyšetrené s podkladmi\no možnosti ich použitia, lekári na KHTK museli mať po oboznámení sa s krvnou konzervou\nč. 3982 s menom sťažovateľa 1/ vedomosť, že sa v nej nachádza krv sťažovateľa\n1/. Predmetná konzerva mala byť vyradená...\nZ uvedených zistení jasne vyplýva, že... lekári z KHTK nezachytením krvnej konzervy\nsťažovateľa 1/ sú priamo zodpovední za nakazenie sťažovateľov 2/ a 3/ vírusovou\nhepatitídou C v roku 1986...“.\nKrajský súd na túto ich argumentáciu reagoval iba tým, že „[p]ostup právneho\npredchodcu odporcu (Kliniky hematológie a transfuziológie\n) pri transfúzii krvi navrhovateľov 2./, 3./ bol v súlade s príslušnými\n\n50\n\npredpismi t. j. bol lége artis. čo vyplýva z vyššie citovaných znaleckých posudkov č. 4/2002\na č. 16/2004, z výsluchu svedkyne\n\n, vedúcej\n\n(č. l. 185 spisu), z Vyjadrenia MZ SR, sekcia zdravotnej starostlivosti zo dňa\n5. 10. 1995, keď Znalecká komisia MZ SR prešetrovala sťažnosť navrhovateľa 1./.\nAk navrhovatelia namietali porušenie povinností právneho predchodcu odporcu, ktoré\nodvodzovali z vyjadrenia Štátneho zdravotného ústavu\n\nč. ŠZÚ/70-589-9513/98\n\nzo dňa 01. 10. 1998 podľa ktorého Klinika hematológia a transfuziológíe,\nod roku 1992 doteraz nenahlásila prípad anti-HCV pozitivity navrhovateľa 1./,\ntak prípadne porušenie tejto povinnosti nemohlo spôsobiť samo o sebe poškodenie zdravia\nnavrhovateľa 1./, resp. zdravia navrhovateľov 2./, 3./ ku ktorému malo dôjsť v roku 1977,\nresp. v 1986 a právny predchodca odporcu mal porušiť svoje povinnosti až po roku 1992.“.\nPodľa názoru ústavného súdu krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia\nani v tejto časti nepostupoval v súlade s už uvedenými požiadavkami vyplývajúcimi\naj z relevantnej judikatúry ESLP\ň (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.),\nktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor zakladá\nústavný súd predovšetkým na tom, že príslušná časť odôvodnenia napadnutého rozsudku\nvôbec nereaguje na sťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkou v 3. rade predostretú\nargumentáciu o porušení povinnosti právneho predchodcu žalovanej identifikovať\na zachytiť krvnú konzervu s biologickým materiálom sťažovateľa v 1. rade.\nS poukazom na svoju doterajšiu judikatúru, ako aj judikatúru ESLP\ň ústavný súd\nprisvedčuje názoru sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade, že krajský súd námietky\n„v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nevzal do úvahy a v nadväznosti na okolnosti\nskutkového stavu ich žiadnym spôsobom právne nevyhodnotil, čím porušil [ich] ústavné\nprávo na súdnu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.\nTakéto odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu\nk meritórnemu zisteniu považuje ústavný súd za nedostatočné, a preto vyznievajúce\nako nepresvedčivé, čo je dostatočným argumentom na vyslovenie jeho arbitrárnosti\n\n51\n\na dôvodom vyslovenia porušenia práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade\naj v tejto časti.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu\nzo všetkých uvedených dôvodov za hranicou ústavnej udržateľnosti. Sumarizácia\nnedostatkov vo vzťahu k záveru, ku ktorému krajský súd v napadnutom rozsudku dospel,\nspôsobuje, že tento záver vyznieva nepresvedčivo a na ujmu sťažovateľov. Tým došlo,\npodľa názoru ústavného súdu zo strany krajského súdu k porušeniu ich základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nIV.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa čl. 127\nods. 1, obnovil stav pred porušením.\nPodľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal\nrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať\na rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nV nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zrušil ústavný súd napadnutý krajského\n\n52\n\nsúdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). V ďalšom konaní bude\nkrajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto rozhodnutí.\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym\nzastupovaním advokátskou kanceláriou Čarnogurský ULC s. r. o. v konaní pred ústavným\nsúdom. Úhradu sťažovateľom priznal spolu za dva úkony právnej služby (prevzatie\na prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie) podľa vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)\nv nimi požadovanej výške neprevyšujúcej sumu, na ktorú by mali nárok podľa vyhlášky\n(bod 3 výroku tohto nálezu).\nPriznanú úhradu trov konania v uvedenej sume je krajský súd povinný zaplatiť\nna účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263\nods. 1 Civilného sporového poriadku).\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. októbra 2017\n\n53", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "predbežné opatrenie", "zodpovednosť-objektívna", "náhrada škody (ujma)-ujma na zdraví", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "dokazovanie-dôkazná núdza", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "dokazovanie-dôkaz", "náhrada škody (ujma)-ujma na zdraví", "náhrada škody (ujma)-ujma na zdraví"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "9Co/81/2014", "guid": "9cb0198b-2dfb-4dab-9bb9-b9baa33148e4:063c2b84-3037-4a2d-bb21-2f7c3f5bd6ca", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 295/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 295/2012 z 28. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-28", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:82175c26-54b4-4b3a-a90d-96a8623575f4"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:d961a96c-2767-495b-80cd-053883567bdd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/09 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d961a96c-2767-495b-80cd-053883567bdd"}, {"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/08 z 7. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-07", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 234/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 234/03 z 24. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-24", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a"}, {"guid": "ussr:10ccb9f9-a37d-44f6-aa4c-e272a648d47e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/03 z 28. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-28", "citacie_n": 304, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:10ccb9f9-a37d-44f6-aa4c-e272a648d47e"}, {"guid": "ussr:5dd5c1f5-6a75-4116-9b13-0c0fe6068137", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 157/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 157/02 z 26. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-26", "citacie_n": 166, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dd5c1f5-6a75-4116-9b13-0c0fe6068137"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 10/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99 z 16. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-16", "citacie_n": 364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:abc1ffbf-1958-4b21-bfbd-208eb63e21e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.506.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 506/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 506/2024 z 17. 7. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-07-17", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.506.2024.1"}, {"guid": "ussr:2c17ffe3-a9ac-40c9-80bc-9315e77cfd7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.106.2025.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 106/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 106/2025 z 8. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.106.2025.2"}, {"guid": "ussr:033e33e9-33e3-45f5-ad45-2cdef5e2adc4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.519.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 519/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 519/2022 z 25. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.519.2022.1"}, {"guid": "7dac102f-3e57-4796-96bf-0f7cb00662f0:cf00457e-730a-49e6-b65e-f93b8bfbd959", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:5709202337.1", "spisova_znacka": "8Cdo/25/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/25/2025 z 28. 7. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-07-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:5709202337.1"}, {"guid": "572e868f-3198-4b2e-92f7-9cc4117184a8:96bb8f23-97d4-4e08-aa37-dfb7057e541c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:2112218563.1", "spisova_znacka": "1Cdo/132/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/132/2023 z 25. 11. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-11-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:2112218563.1"}, {"guid": "f85ac17c-81d0-41e2-a5ca-fe620a0f5434:8916bc76-7462-46d4-962e-67e193aec17a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8319208189.1", "spisova_znacka": "1Cdo/96/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/96/2024 z 25. 6. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-06-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8319208189.1"}, {"guid": "cecf0724-47ee-45e9-bca1-a4266e4b5e0f:d182587e-f266-4293-884e-01eb6690de48", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:3517206178.1", "spisova_znacka": "1Cdo/213/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/213/2022 z 13. 12. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-12-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:3517206178.1"}, {"guid": "a812edae-6cbe-4cdf-8d1a-a454dcb67307:252f3ac5-3561-4c92-a1e4-fe7835fcc129", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4117221738.1", "spisova_znacka": "4Cdo/174/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/174/2021 z 15. 8. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4117221738.1"}, {"guid": "9fee70f8-be89-43cf-b4b9-5f8334a0c894:fc90751a-6766-46cc-b848-a29a78347d27", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8714202507.1", "spisova_znacka": "2Cdo/308/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/308/2019 z 27. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8714202507.1"}, {"guid": "0b56ed36-ed9d-4f81-877d-ed5a4ae088af:36aca6c2-8859-4914-9ad8-31db51025341", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1112208414.1", "spisova_znacka": "5Cdo/160/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/160/2021 z 30. 9. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-09-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1112208414.1"}, {"guid": "9aea229f-05e9-4326-9ce5-ea1ad96c63b2:52bcf422-cdd5-459b-aa48-456c0d6409e0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5115234921.1", "spisova_znacka": "5Obdo/28/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/28/2021 z 17. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5115234921.1"}, {"guid": "66dfa84f-5170-42a1-969a-fccbfe1899ed:9cc9ba6d-1a19-4a7f-8316-8bd0a3842f84", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8120212975.2", "spisova_znacka": "13Co/17/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/17/2026 z 17. 9. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-09-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8120212975.2"}, {"guid": "9f018b59-2e22-4c4f-b3ab-b322c0793ee7:967f3a6e-62da-4bde-b4ee-1f886d77740d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6113210465.2", "spisova_znacka": "41Cob/176/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Cob/176/2025 z 15. 7. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-07-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6113210465.2"}, {"guid": "9459f7bd-dc65-46ce-b23a-d77f773eddd4:733a9e35-a4d6-47d0-8a74-ed4013cdd082", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6724203655.2", "spisova_znacka": "17Co/44/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/44/2026 z 25. 6. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-06-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6724203655.2"}, {"guid": "c132b9d3-2f0b-4fc6-af8a-ee782d1444ef:97a21350-f91e-4a8d-9fd1-454a58677b82", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1220200997.1", "spisova_znacka": "4Co/54/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/54/2023 z 27. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1220200997.1"}, {"guid": "d9653a40-a5a7-4797-b784-dac3212c344d:3befd1e6-78cd-4710-986e-1ead926eb283", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2026:4623200635.1", "spisova_znacka": "7Co/98/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/98/2025 z 30. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2026-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2026:4623200635.1"}, {"guid": "d159fe02-efdf-4496-adf1-c29d8b698f47:f101f3fb-8b14-477c-a111-f13d776d2610", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:5920201876.1", "spisova_znacka": "11Co/19/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/19/2026 z 31. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:5920201876.1"}, {"guid": "d3cd54b6-497b-4af7-9713-9dd86ed65510:fa758e29-52c9-41e9-aff6-bb969f31a970", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:5419200404.2", "spisova_znacka": "9Co/151/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/151/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:5419200404.2"}, {"guid": "720cabe5-4d2f-4aa4-a275-c2d24e5e6ce2:e6aaba3c-ade1-4856-afd8-f9d7c75d9a8d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1419202381.1", "spisova_znacka": "7Co/46/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/46/2024 z 25. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1419202381.1"}, {"guid": "5af5eec0-1a59-422c-b738-675d93b39c39:0cab6152-71e6-497c-b9d9-06ba12f464a2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6724201391.2", "spisova_znacka": "11Co/87/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/87/2025 z 27. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201391.2"}, {"guid": "717bd4c3-316c-44af-9acc-b17e26c90bb1:2d28cb48-fa67-47c0-8b91-ee450aeb15c2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:5121206003.1", "spisova_znacka": "11Co/136/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/136/2024 z 27. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:5121206003.1"}, {"guid": "f4c86322-deeb-4baa-a3eb-b092f5634014:c7939f14-6b53-4390-8ddf-cb01cdf2248a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7118210790.2", "spisova_znacka": "9Co/176/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/176/2024 z 21. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-01-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7118210790.2"}, {"guid": "1701909b-c7ee-45f2-a3a9-7806e8248214:e1434286-e64f-43f6-bc1d-18b48adb55d9", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2115206808.3", "spisova_znacka": "26Co/152/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/152/2025 z 10. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-12-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2115206808.3"}, {"guid": "07062c38-1d0c-4954-a205-03bc6da0e91a:87124cef-f3e3-4259-80d9-3a015c1a0cd5", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:6121389877.1", "spisova_znacka": "16CoCsp/19/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoCsp/19/2024 z 30. 10. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6121389877.1"}, {"guid": "dc153248-4e20-401a-8435-085bae82a846:2a5960cf-67b9-4c8c-9983-1da34c868fab", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3517206178.3", "spisova_znacka": "19Co/55/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/55/2025 z 15. 10. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-10-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3517206178.3"}, {"guid": "60ec0475-f8ab-433b-ab9d-3e90fcfe963c:86d59196-6241-4fe8-b511-c71cebc29e0e", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2025:4313204139.2", "spisova_znacka": "12Co/31/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/31/2024 z 30. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2025:4313204139.2"}, {"guid": "ea2b45e0-390f-4146-a3a8-1e7225b30ae3:48452769-7fa9-4c4c-b125-174741ed4aea", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1111226958.1", "spisova_znacka": "7Co/19/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/19/2025 z 30. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1111226958.1"}, {"guid": "66e94d64-ef65-4f14-9460-1613c6759bd6:97ed3e45-0324-40da-8484-6229aabc25d6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1215218010.1", "spisova_znacka": "6Co/84/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/84/2023 z 30. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1215218010.1"}, {"guid": "ba46abea-53ba-43e7-9497-a5f63e8e4451:260d397a-2fc6-4579-b035-2314cc94cf4a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1112231323.1", "spisova_znacka": "9Co/96/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/96/2024 z 24. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-04-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1112231323.1"}, {"guid": "ef7a8927-9723-4375-884f-7cc6f02e2fbd:163df11b-3d09-455b-8c6f-7b94078ce36c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1218203111.1", "spisova_znacka": "3Co/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/26/2024 z 27. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-03-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1218203111.1"}]}