{"guid": "ussr:f7cef055-482b-46ac-962b-39f2bd4deabf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 705/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15. 11. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. novembra 2017, sp. zn. II. ÚS 705/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-11-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f7cef055-482b-46ac-962b-39f2bd4deabf", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1/text", "citacie_n": 876, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 705/2017-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava, zastúpenej\nspoločnosťou LEGAL & CORP s. r. o., Gajova 11, Bratislava, v mene ktorej koná advokát\nJUDr. Tomáš Dujčík, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1 Sžf 35/2016 z 30. mája 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o. o d m i e t a\nako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n13. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS –\nROZBORA s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\n\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžf 35/2016 z 30. mája 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Z ústavnej sťažnosti a priložených rozhodnutí ústavný súd zistil nasledujúce\nskutočnosti. Rozhodnutím Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“)\nč. 9104405/5/4412691/2013/Sia z 2. októbra 2013 bol sťažovateľke ako platiteľke dane\nvyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume\n35 815 €. Sťažovateľka si v daňovom konaní uplatnila odpočet dane na základe dvoch\nfaktúr vystavených podľa zmluvy o dielo na zhotovenie stavby – zateplenej haly\nmultifunkčného dvojskladu (ďalej len „stavba“), uzatvorenej 16. februára 2010\nmedzi sťažovateľkou a zhotoviteľom – spoločnosťou\n(ďalej len „\n\n,\n“). Vyrubenie dane v súlade\n\ns § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) správca dane odôvodnil tým,\nže sťažovateľka nepredložila a ani neuviedla správcovi dane žiadne relevantné dôkazy\no tom, že vyfakturované zdaniteľné plnenia boli naozaj uskutočnené tak, ako je uvedené\nna predložených dokladoch. Z daňovej kontroly u spoločnosti\nvyplynulo,\n\nže\n\nmenovaná\n\nspoločnosť\n\nmala\n\nstavbu\n\nrealizovať\n\n,\nprostredníctvom\n\nsubdodávateľských spoločností, ktoré boli v mieste ich sídla neznáme, nemali žiadnych\nzamestnancov ani žiadne prevádzky. Konateľ oboch spoločností bol evidovaný\nako bezdomovec. Pravdivosť prehlásení, v ktorých realizáciu stavieb potvrdil, bola\nsprávcom dane v konaní spochybnená. Na faktúrach vystavených týmito spoločnosťami\nnebolo uvedené za vykonanie akých konkrétnych prác a dodanie akého konkrétneho tovaru\nsú vystavené. Neboli k nim priložené žiadne dodacie listy, súpisy vykonaných prác\nči preberacie protokoly. Sťažovateľka nepredložila správcovi dane ani žiadne stavebné\npovolenie na výstavbu zateplenej haly multifunkčného dvojskladu. Spochybnené boli aj jej\ntvrdenia, podľa ktorých je predmetná stavba totožná s budovou s názvom „sklad\nklampiarskych dielov“, označovanou ako sklad B (ďalej len „sklad B“), keďže uvedená\nstavba je na liste vlastníctva iného subjektu, sťažovateľka k nej nemá žiadne práva\na ani generálny projektant skladu klampiarskych dielov žiadny projekt na dotknutú stavbu\n2\n\nvo svojej výpovedi nemenoval. Z týchto dôvodov správca dane sťažovateľke neuznal\nuplatnený odpočet dane.\n3. Rozhodnutím č. 1100302/1/4837/2014/1042 z 8. januára 2014 Finančné\nriaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj „odvolací orgán“ alebo „finančné riaditeľstvo“)\nrozhodnutie správcu dane potvrdilo. Odvolací orgán sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľky,\nže zmluva o dielo bola uzavretá, následne na jej základe reálne došlo k dodaniu tovaru\na za dodanie bolo riadne zaplatené. Uviedol, že ak by v danom prípade došlo k dodaniu\ntovaru, tak by sa predmetný tovar (nevyhnutne potrebný súvisiaci stavebný materiál) musel\nod dodávateľa k sťažovateľke nejakým spôsobom dopraviť, čo však nevyplýva\nani z vyhotovených faktúr, ani z účtovníctva sťažovateľky. V daných prípadoch existujú\nlen formálne doklady (faktúry a zmluvy), ktoré nepreukazujú materiálne plnenie,\ntak ako to tvrdila sťažovateľka v podanom odvolaní. Samotné predloženie faktúr nie je\ndôkazom o tom, že sa deklarované zdaniteľné plnenia uskutočnili, pretože technicky\nje možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Daňový subjekt bol povinný správcovi dane\npreukázať, že vecné plnenia nastali, tak ako sú deklarované vo faktúrach, čo sa mu\nnepodarilo. Aj skutočnosť, že projektant medzi projektami, ktoré vymenoval, neuviedol\nprojekt na výstavbu zateplenej haly multifunkčného dvojskladu ani na prestavbu skladu B,\npodľa odvolacieho orgánu potvrdzuje zistenia správcu dane, že žiadna takáto stavba nebola\nrealizovaná. Odvolací orgán tiež vysvetlil, prečo rozsudky Súdneho dvora Európskej únie\n(ďalej len „Súdny dvor“), na ktoré odkazovala sťažovateľka, neboli na danú vec\naplikovateľné. Odvolací orgán v závere konštatoval, že aj keď dokazovanie v daňovom\nkonaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte [§ 24 ods. 1\nzákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov]. V rámci dokazovania posudzuje správca dane\nzávažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci posúdiť\nich vierohodnosť. Na základe už uvedených skutočností odvolací orgán dospel k názoru,\nže záver správcu dane zodpovedá zásadám správneho uváženia. Sťažovateľka počas výkonu\ndaňovej kontroly nepredložila žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia,\nčo znamená, že neuniesla dôkazné bremeno, keď sa jej právne relevantným spôsobom\nnepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov deklarovaných vo faktúrach\n3\n\nod dodávateľa\n\n, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola správcom dane\n\nspochybnená. V danom prípade nepostačovalo iba predloženie prijatých faktúr, účtovných\ndokladov a zmlúv, prijatie zdaniteľného plnenia bolo potrebné preukázať nielen\npo formálnej, ale aj po obsahovej stránke. Správca dane v rámci daňovej kontroly získal\noprávnené pochybnosti o tom, či boli predmetné zdaniteľné obchody dodané a podľa platnej\nlegislatívy nebol povinný dokazovať ich nedodanie. Preukázať uskutočnenie zdaniteľného\nplnenia osobou uvedenou v predloženej faktúre, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok\nna odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, je povinnosťou daňového subjektu.\nV tejto súvislosti odvolací orgán dal do pozornosti rozsudok najvyššieho súdu vo veci\nsp. zn. 2 Sžf 4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím ústavného súdu\nč. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva: „Dôkazné\nbremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49\nods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane\ndaňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených\na splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom\nodpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho\npovinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených\npodmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu\nskutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom\nleží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet\ndane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Odvolací orgán uzavrel, že správca dane\nsa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami,\nktoré majú význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov a vo vydanom\nrozhodnutí uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel v danej veci\nk správnemu právnemu záveru. V danom prípade správca dane dodržal zásadu\nekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t. j. hodnotil právne úkony\npodľa skutočného obsahu. Skutočným obsahom v danom obchodnom prípade bolo iba\nprofitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľný obchod, s cieľom získať\ndaňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou.\n\n4\n\n4.\n\nProti\n\nrozhodnutiu\n\nfinančného\n\nriaditeľstva\n\npodala\n\nsťažovateľka\n\nžalobu\n\nna krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd dospel v rozsudku\nč. k. 2 S 61/2014-93 z 30. septembra 2015 k záveru, že rozhodnutie finančného riaditeľstva\nje nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto ho zrušil a vrátil mu vec na ďalšie\nkonanie. Poukázal na to, že finančné riaditeľstvo úspešne nespochybnilo existenciu\npredmetu zdaniteľného obchodu - t. j. stavby. Odvolací orgán si podľa krajského súdu\nvytvoril nesprávny záver o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bola spochybnená\nzistením, že dodávateľ a subdodávatelia žalobcu takéto dodanie nemohli uskutočniť.\nSamotná skutočnosť, že v preskúmavanej veci nebolo plnenie poskytnuté žalobcovi\nskutočne\n\nvykonané\n\ndodávateľom\n\nstavby\n\nuvedeným\n\nna\n\nfaktúrach\n\nalebo\n\njeho\n\nsubdodávateľmi, ešte nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má žalobca\nnárok. Podľa krajského súdu existovali dva varianty právneho posúdenia, ktoré záviseli\nod skutočného stavu veci zisteného pri daňovej kontrole, a to 1) že je objektívne\npreukázané, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch\nprodukovaných žalobcom mu neboli nikdy dodané, čo by znamenalo, že žalobca bol\nsúčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali\nviac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom\nbolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe, alebo 2) že\nzdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa\nvyskytol daňový podvod, resp. iná nezákonnosť; v takom prípade mohli daňové orgány\nzamietnuť žalobcovi právo odpočítať hodnotu zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že\ntieto orgány objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie\nzakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby\nvystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca\n(napr. rozsudok Súdneho dvora vo veci C-80/11 z 21. 6. 2012 – Mahagében a Dávid, čl. 50).\nZ administratívneho spisu podľa krajského súdu nevyplývalo, že by daňové orgány zisťovali\nna mieste stavby, či žalobcom deklarovaná dodávka stavebných prác, tovaru a súvisiacich\nslužieb bola naozaj uskutočnená, ale vychádzali len zo skutočnosti, že deklarované plnenia\nobsahovo nekorešpondujú so stavebnými a kolaudačnými rozhodnutiami týkajúcimi sa\npredmetného objektu. Skutočnosť, že žalobca nepredložil správcovi dane stavebné\npovolenie, v ktorom by bola osobitne povolená stavba „zateplenej multifunkčnej haly“,\n5\n\nnemohla v zmysle zákona o DPH byť jediným právne relevantným argumentom\npre konštatovanie, že sa predmetný zdaniteľný obchod neuskutočnil. Takýmto argumentom\nby bolo len zistenie, že sa jednotlivé súčasti dodávky podľa už opísanej zmluvy o dielo\nv priestoroch žalobcu nenachádzajú (nenachádzali) – že neexistuje zateplený multifunkčný\ndvojsklad. Či túto skutočnosť daňové orgány zisťovali, z preskúmavaných rozhodnutí\nani z administratívneho spisu nevyplýva. Pokiaľ teda daňové orgány v konaní nepreukázali,\nže zdaniteľné obchody vôbec neprebehli, pokiaľ nepreukázali neexistenciu predmetných\nzdaniteľných plnení, bolo z ich strany potrebné objektívne preukázať, že žalobca vedel\nalebo mal vedieť, že uvedené plnenia zakladajúce nárok na odpočet DPH sú súčasťou\ndaňového podvodu. V preskúmavanom konaní však podľa krajského súdu nebolo\nrelevantným spôsobom spochybnené, že dodávky (zdaniteľné obchody) prebehli tak, ako sa\nuvádza na predmetných faktúrach a ani nebolo dokázané, že sťažovateľka vedela alebo mala\nvedieť, že uvedené plnenia zakladajúce nárok na odpočet DPH, sú súčasťou daňového\npodvodu. S poukazom na už uvedené dôvody dospel krajský súd k záveru, že žaloba\nje dôvodná.\n5. Najvyšší súd na podklade odvolania finančného riaditeľstva preskúmal rozsudok\nkrajského súdu a ústavnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom ho zmenil tak, že žalobu\nsťažovateľky proti finančnému riaditeľstvu zamietol. Podstatou podaného odvolania bola\npodľa najvyššieho súdu otázka, či „na základe podkladov predložených žalobcom počas\ndaňovej kontroly boli dostatočne preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce\nzáveru, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo, t.j. otázka správneho zistenia rozhodujúcich\nskutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy\nv ďalšom procese aplikácie hmotného práva“. Najvyšší súd úvodom konštatoval, že\n„[p]ri uplatňovaní práva na odpočítanie DPH z dodávky alebo z iných činností týkajúcich\nsa stavby (§ 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z.) je nielen logické ale aj celkom legitímne\n(prirodzené) požadovať od daňového subjektu (na rozdiel od stanoviska žalobcu\nvyplývajúceho z vyjadrenia k odvolaniu - viď bod č. 24), že žalobca ako stavebník bude\ndisponovať odbornou ako aj úradnou stavebnou dokumentáciou a znalosťou, kde a ako sa\ndotknuté stavebné činnosti vykonávali“. Správca dane teda pri pochybnostiach, či vôbec\ndeklarovaná stavba multifunkčného dvojskladu existuje, správne očakával, že „žalobca,\n6\n\nktorý o sebe tvrdí, že bol stavebníkom pri uvedenej stavbe multifunkčného dvojskladu,\nunesie dôkazné bremeno a predloží relevantné dôkazy nielen o oprávnení vykonávať\nstavbu ... ďalej o zabezpečení a priebehu stavby (stavebný denník, výdavky s prevozom\nalebo zaobstaraním stavebného materiálu, certifikáty a protokoly zo skúšok), jej ukončení\nako aj o jej existencii“. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na zistenia daňových\norgánov, podľa ktorých sťažovateľka v daňovom konaní poukazovala iba na stavebné\na užívacie povolenia, ktoré však neboli vystavené na ňu ako stavebníka, ale na subjekt\ns označením\n\nUvedené zistenia sa prejavili aj pri preverení\n\nvlastníckych vzťahov k stavbám nachádzajúcim sa v spornom komplexe budov. V uvedenej\nsúvislosti správca dane vykonal výsluch generálneho projektanta, z ktorého výpovede\nvyplynulo, že medzi ním vymenovanými projektmi, ktoré pre spoločnosť\nvyprojektoval, neuvádzal výstavbu multifunkčného dvojskladu. To podľa\nnajvyššieho súdu potvrdzovalo pochybnosti finančného riaditeľstva, že nebolo preukázané\nani projekčné zrealizovanie takejto stavby. Na základe uvedených skutočností bol\npodľa najvyššieho súdu „žalobca povinný na preukázanie svojich tvrdení (dôkazné\nbremeno) predložiť správcovi dane platnú stavebnú (projektovú) dokumentáciu, v zmysle\nktorej mal dodávateľ stavby aj stavbu vykonať, a s jej pomocou mal správcovi dane\nna mieste (v teréne) preukázať, kde sa uvedená stavba (multifunkčný dvojsklad)\naj nachádza“. Najvyšší súd uzavrel, že „[d]aňovo - účtovné doklady, ako sú faktúry,\ndodacie a príjmové listy, potvrdené protokoly o vykonaní prác či zhotovení diela, prepravné\ndokumenty, potvrdenia z mýtneho systému a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými\nprostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovoprávnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom (záznamom udalostí), ktoré\nvytvárali a formovali obsah a charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácii\nktorého správca dane absentoval. Preto, ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá\nudalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nezrealizovala, potom je dôkazným bremenom,\nktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom\nobozretného podnikania, žalobcu ako daňového subjektu v súlade s § 49 ods. 2 zák.\nč. 222/2004 Z. z. preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval\nale aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.“.\n\n7\n\n6. Najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno a nepredložila\nsprávcovi dane „relevantné dôkazné prostriedky vo forme povinnej stavebnej a inej\ndokumentácie (najmä projekt stavby v zmysle § 45 ods. 2 Stavebného zákona potrebný\nna vydanie stavebného povolenia vrátane statických a dynamických výpočtov konštrukcií\nstavieb, rozhodnutia v stavebnom konaní, stavebný denník v rozsahu vymedzenom v § 46d\nstavebného zákona či atesty pre nebezpečné zariadenia), ktoré by preukázali podiel\ndodávateľa stavby na stavbe, resp. jej samotnú existenciu v tom rozsahu, v akom bola\ndohodnutá a následne mala byť prevzatá žalobcom na základe nižšie uvedeného\npreberacieho protokolu z 26. 11. 2010“. Najvyšší súd preto na rozdiel od krajského súdu\nmusel „potvrdiť preskúmateľnosť záverov napadnutého rozhodnutia o tom, že vo vzťahu\nk uplatnenému právu na odpočítanie DPH za zabezpečenie stavebných prác, poddodávok\na HIM v zmysle zmluvy o dielo zo 16. 02. 2010 žalobca nepreukázal, že u dodávateľa stavby\na jeho subdodávateľov nevznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1\nzák. č. 222/2004 Z. z., nakoľko žalobca nepreukázal, že zdaniteľný obchod dodávateľ stavby\nuvedený ako platiteľ na faktúre zrealizoval, a tým nemohol vzniknúť ani nárok\nna odpočítanie dane u žalobcu“. Na základe uvedených právnych názorov sa najvyšší súd\nnemohol stotožniť so záverom krajského súdu, podľa ktorého keďže nebolo spochybnené,\nže predmet dodávky (priestorová prestavba dvojskladu) existuje, je nutné v zmysle početnej\njudikatúry Súdneho dvora požadovať od finančného riaditeľstva, aby preukázalo\nu sťažovateľky ako zdaniteľnej osoby vedomosť o tom, že plnenie zakladajúce právo\nna odpočet dane bolo súčasťou podvodu.\n7. Najvyšší súd sa nestotožnil s aplikáciou judikatúry Súdneho dvora na skutkový\nstav v prerokovávanej veci tak, ako ju vykonal krajský súd. Predovšetkým zdôraznil, že\n„správny súd alebo správca dane nie je zaťažený inkvizičnou povinnosťou v realite zisťovať,\nktorá z existujúcich nehnuteľností na hore uvedenej adrese bola deklarovanými\nzdaniteľnými obchodmi žalobcu dotknutá. Doktrínu zneužitia práva je v zmysle citovaného\nrozhodnutia Súdneho dvora vo veci Max Pen (sp. zn. C-18/13, marginálny bod č. 22) možné\nv súdnom konaní aplikovať iba v prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli\na ich materiálne výsledky reálne existujú. Avšak v preskúmavanej veci žalobca relevantne\nv realite nepreukázal, ktorá z existujúcich nehnuteľností na adrese\n8\n\nbola predmetom zdaniteľného obchodu s jeho dodávateľom. Jediným\nrelevantným zistením bolo to, že žalobca objekt zmluvného plnenia, t. j. stavbu, opísal\nako multifunkčný dvojsklad.“. Ďalšími podmienkami, ktoré uvedený rozsudok Súdneho\ndvora neodmysliteľne a kumulatívne spája s právom na odpočítanie dane, sú, že žalobca ako\nosoba dotknutá zdaniteľným obchodom je zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice,\nvyužíva uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich\nvlastných zdaniteľných obchodov (plnení), a na vstupe musia byť tieto tovary a služby\nposkytnuté inou zdaniteľnou osobou. Najvyšší súd následne uvádza, že „[p]okiaľ splní\ndaňový subjekt uvedené podmienky, podľa Súdneho dvora právo na odpočítanie dane\nnemôže byť v zásade zamietnuté. Avšak boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným\nzneužitiam, ako cieľ uznaný a podporovaný Smernicou č. 2006/112, je podľa Súdneho dvora\ndôvodom, prečo sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo\nzneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie vrátane práva na odpočet DPH.“.\nKeďže sťažovateľka v preskúmavanej veci existenciu multifunkčného skladu, ale aj jeho\nvyužitie relevantným spôsobom nepreukázala, musel najvyšší súd v zmysle hore citovanej\njudikatúry Súdneho dvora potvrdiť záver finančného riaditeľstva, že žalobca podmienky\nna odpočítanie dane nesplnil.\n8. Najvyšší súd v závere napadnutého rozhodnutia uviedol, že „v preskúmavanej veci\nv súlade s ust. § 250ja ods. 2 O. s. p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto\npostupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne\npojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec\nv zmysle § 250i ods. 2 O. s. p. (úprava daňového konania je spojená s verejnoprávnymi\nvzťahmi), tak v odvolacom konaní na základe mu dostupných informácií z pripojeného\npriestupkového spisu Najvyšší súd dospel k záveru, že nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i\nods. 1 O. s. p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie\nnariadiť“.\n9. Sťažovateľka v úvode ústavnej sťažnosti rekapituluje priebeh konania\npred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi. Následne poukazuje na relevantnú\njudikatúru Súdneho dvora (rozhodnutie C-80/11 z 21. 6. 2012 vo veci Mahagében a Dávid,\n9\n\nC-285/11 zo 6. 12. 2012 vo veci Bonik a rozhodnutie C-18/13 z 13. 2. 2014 vo veci\nMaks Pen) a zhŕňa jej závery. Z rozhodnutia C-285/11 zo 6. decembra 2012 vo veci Bonik\npodľa sťažovateľky vyplýva, že „[n]a odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola\njednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba\nvyužívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich\nvlastných zdaniteľných plnení a na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou\nzdaniteľnou osobou (rozsudok Bonik, bod 29). Ak sú tieto podmienky splnené, právo\nna odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté.“. Podľa názoru sťažovateľky\nv jej prípade podmienky splnené boli, keďže predmet plnenia bol jednoznačne\npreukázateľný a zistiteľný, čo preukazovala listinnými dôkazmi, predovšetkým faktúrami,\nzmluvami, preberacím protokolom. Plnenie bolo poskytnuté spoločnosťou\n, čo bolo doložené listinnými dôkazmi. V posudzovanom prípade navyše dodávateľ\nsťažovateľky, ako aj následní subdodávatelia potvrdili, že k dodaniu došlo tak, ako bolo\ndeklarované a preukázané sťažovateľkou. Nesplnenie si daňovej povinnosti iného subjektu,\nnavyše subjektu, s ktorým sťažovateľka ani nebola v priamom zmluvnom vzťahu, nemôže\nbyť sťažovateľke ako daňovému subjektu na ťarchu. Sťažovateľka taktiež nemá zákonnú\nmožnosť sledovať alebo overovať plnenie si daňových povinností svojich dodávateľov\nči dokonca následných subdodávateľov. Obstaranie stavby cez generálneho dodávateľa,\nktorý si následne zabezpečuje čiastkové dodávky ďalšími subdodávateľmi, predstavuje\nbežnú prax v oblasti stavebníctva, a nie je technicky ani právne možné, aby sťažovateľka\nako objednávateľ kontrolovala personálne alebo technické kapacity týchto subjektov.\nPre sťažovateľku ako objednávateľa je podstatné, či dielo bolo zhotovené riadne a včas,\nt. j. v zmysle podmienok zmluvy o dielo a či následne zaplatila zhotoviteľovi, s ktorým má\nuzatvorenú zmluvu o dielo, dojednanú cenu diela. Obe tieto skutočnosti sa preukázateľne\nstali. Sťažovateľka ďalej poukazuje na rozhodnutie C-80/11 z 21. júna 2012 vo veci\nMahagében a Dávid, z ktorého podľa nej vyplýva, že „[d]aňový orgán nie je oprávnený\nzamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba,\nktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie\nnároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným\ntovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie\na uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedené zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné\n10\n\ndokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené,\n(bod. 51)“. Pokiaľ ide o doklady predložené správcovi dane zo strany sťažovateľky, tieto sú\npodľa nej po právnej stránke perfektné, teda spĺňajúce všetky podstatné náležitosti, ktoré\nprávny poriadok pre tento typ dokumentov vyžaduje. Samotná jednoduchosť zmluvy alebo\nabsencia stavebných denníkov, na ktorú poukazoval správca dane, nepredstavuje dôkaz,\nusvedčujúci sťažovateľku z protiprávneho konania. Nakoniec z rozhodnutia C-18/13\nz 13. februára 2014 vo veci Maks Pen podľa sťažovateľky vyplýva, že „zdaniteľná osoba si\nnemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade,\nak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené - čo v tomto prípade preukázateľne bolo,\nno v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, avšak\naž za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že: 1) táto skutočnosť predstavuje\npodvodné konanie a 2) preukáže sa, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené\ndaňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie\nzakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha\nvnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť“. V posudzovanom prípade podľa sťažovateľky\nnedošlo k preukázaniu ani jednej z týchto podmienok, pričom tieto podmienky nielenže\nneboli preukázané, ale neboli ani v rámci správneho konania posudzované.\n10. K zásahu do práv sťažovateľky podľa jej názoru došlo v dôsledku arbitrárnosti\na svojvoľnosti napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd podľa nej neaplikoval právne závery\nvyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora, na ktoré v priebehu konania poukázala,\nna skutkový stav, a to napriek tomu, že právne otázky riešené v tomto konaní (právo\nna odpočet a nevyhnutné predpoklady na jeho vznik, dôkazné bremeno na strane správcu\ndane pri preukazovaní miery účasti zdaniteľnej osoby na daňovom podvode) boli\njednoznačne zodpovedané už citovanou judikatúrou Súdneho dvora. Takýto odmietavý\nprístup k aplikácii rozhodovacej praxe Súdneho dvora najvyšší súd odôvodnil\nnepreukázaním existencie stavieb, čo však nebolo v konaní sporné, pretože sťažovateľka\nich existenciu preukázala početnými listinnými dôkazmi. Takýto extrémny nesúlad\nprávnych záverov najvyššieho súdu so skutkovými zisteniami krajského súdu a výklad,\nktorý je v značnom nesúlade s obsahom súdnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry\nSúdneho dvora), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené, považuje sťažovateľka\n11\n\nza prejav arbitrárnosti zo strany najvyššieho súdu, ktorá zakladá nepreskúmateľnosť, a teda\ni protiústavnosť vydaného rozhodnutia. Ďalej podotýka, že najvyšší súd tým, že zmenil\nrozsudok krajského súdu na základe odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných krajským\nsúdom, a to bez toho, že by ho sám zopakoval, porušil zásadu ústnosti a priamosti, v zmysle\nktorej vykonáva dokazovanie súd, ktorý rozhoduje vo veci, a to na pojednávaní, na ktoré\npredvolá účastníkov. Porušil tiež zásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia, keďže\nsťažovateľka nebola oboznámená s predbežným názorom odvolacieho súdu.\n11. Sťažovateľka žiada v závere ústavnej sťažnosti o odklad vykonateľnosti\nrozhodnutia, keďže existuje hrozba, že správca dane vyrubenú daň v blízkej budúcnosti\nzačne vymáhať prostredníctvom exekučného konania. Súčasne je toho názoru, že správca\ndane ani žiadny iný subjekt nebude odkladom vykonateľnosti rozsudku nijakým spôsobom\ndotknutý, zatiaľ čo výkon exekúcie môže negatívne zasiahnuť do výkonu jej podnikateľskej\nčinnosti.\n12. S ohľadom na už uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 05. 2017,\nspis. zn. 1Sžf/35/2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa, upravené v čl. 46 ods. l\na čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 30. 05. 2017, spis. zn. 1Sžf/35/2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 374,80 Eur,\nktoré zaplatí Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu v lehote\n1 mesiaca.“\nII.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n12\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením\nalebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval ústavný súd\naj návrh sťažovateľky.\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n13\n\nPodľa čl. 47 ods. 3 všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,\npričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť\n(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide\no medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,\nústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho\nposúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným\nsúdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).\n18. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vznáša dve skupiny námietok. Po prvé tvrdí,\nže najvyšší súd sa neodôvodnene odklonil od stabilnej judikatúry Súdneho dvora, čo činí\njeho rozhodnutie arbitrárnym, a teda protiústavným. Po druhé mal najvyšší súd porušiť\nzásadu priamosti a ústnosti rozhodovania tým, že vyhodnotil dôkazy odlišne od krajského\nsúdu, pričom tieto dôkazy nezopakoval, pričom jeho rozhodnutie je zároveň prekvapivým,\nkeďže sťažovateľka nemohla jeho náhľad na vec očakávať.\n19. Sťažovateľka sa v konaní dožadovala aplikácie právnych záverov Súdneho dvora,\npodľa ktorých v prípade, že bolo zdaniteľné plnenie preukázateľne uskutočnené,\nno v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom ani subdodávateľom, môže byť nárok\nna odpočet zamietnutý len za podmienky, že sa preukáže, že išlo o súčasť podvodného\njednania, o čom zdaniteľná osoba vedela alebo mala vzhľadom na okolnosti vedieť.\nTo v jej prípade dokázané nebolo. Ako jej však ozrejmil odvolací orgán, ako aj najvyšší súd,\nv tomto prípade neboli uvedené závery aplikovateľné. Pre ich aplikáciu totiž musí byť\n14\n\nnajprv splnená hypotéza, že bolo uskutočnenie zdaniteľného plnenia (teda v tomto prípade\nrealizácia stavby) preukázané. Najvyšší súd k tomu uviedol, že „[d]oktrínu zneužitia práva\nje v zmysle citovaného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Max Pen (sp. zn. C-18/13,\nmarginálny bod č. 22) možné v súdnom konaní aplikovať iba v prípade, ak je preukázané, že\nzdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne výsledky reálne existujú. Avšak\nv preskúmavanej veci žalobca relevantne v realite nepreukázal, ktorá z existujúcich\nnehnuteľností na adrese\n\nbola predmetom zdaniteľného\n\nobchodu s jeho dodávateľom.“. K rovnakému záveru dospeli aj finančné orgány. Pokiaľ\nteda sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že existencia predmetu plnenia bola\njednoznačne preukázaná listinnými dôkazmi, predovšetkým faktúrami, zmluvami,\npreberacím protokolom a výsluchmi dodávateľa a subdodávateľov, ide o jej pohľad na vec,\nktorý však nebol rozhodujúcimi orgánmi akceptovaný. Spomínané listinné podklady neboli\ns ohľadom na ich spochybnenie zo strany finančných orgánov dostačujúce, pričom\nsťažovateľka nepredložila ďalšie relevantné dôkazy. Finančné orgány a následne aj najvyšší\nsúd teda dospeli k záveru, že sťažovateľka v tomto smere neuniesla svoje dôkazné bremeno,\nteda nepreukázala existenciu predmetu zdaniteľného plnenia. Jej námietky uplatnené\nv ústavnej sťažnosti teda nie je možné hodnotiť inak, než že sa sťažovateľka po ústavnom\nsúde dožaduje prehodnotenia skutkových zistení, ku ktorým dospeli finančné orgány\na s ktorými sa stotožnil aj najvyšší súd. Tým však stavia ústavný súd do role ďalšej\nprieskumnej inštancie, ktorá mu neprislúcha.\n20. Z napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že správne orgány, ako aj najvyšší súd sa\notázkou unesenia dôkazného bremena riadne zaoberali, pričom svoje závery podrobne\nodôvodnili. Východisko ich argumentácie, podľa ktorého v prípade správcom dane\npreukázaných pochybností o uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno\nna daňový subjekt, je možné považovať za ústavne konformné. Takýto zásah do autonómie\njednotlivca je totiž odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane.\nRozhodujúce orgány pritom v posudzovanom prípade neprekročili medze, ktoré pre výber\ndaní stanoví zákon. Na daňový subjekt nekládli príliš reštriktívne požiadavky, keďže\nod sťažovateľky požadovali preukázanie výlučne tých skutočností, ktoré sa viazali\nk jej daňovej povinnosti (teda preukázanie skutočností, ktoré sama v daňovom konaní\n15\n\ntvrdila). Ako v tejto súvislosti poznamenal najvyšší súd, „je nielen logické ale aj celkom\nlegitímne (prirodzené) požadovať od daňového subjektu... že žalobca ako stavebník bude\ndisponovať odbornou ako aj úradnou stavebnou dokumentáciou a znalosťou, kde a ako sa\ndotknuté stavebné činnosti vykonávali“. Ani ústavný súd nepovažuje závery správnych\norgánov odobrené najvyšším súdom za svojvoľné či inak vybočujúce z ústavne právnych\nlimitov. Uvedené závery neboli v rozpore ani so sťažovateľkou citovanou judikatúrou\nSúdneho dvora, keďže pre ich aplikáciu neboli v danej veci naplnené všetky hypotézy.\n21. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že jej nemôže byť na ujmu nesplnenie si\ndaňovej povinnosti iného subjektu (v tomto prípade subdodávateľských spoločností), v tom\nje možné dať jej za pravdu. Avšak k takejto situácii v posudzovanej veci nedošlo.\nSťažovateľke bolo pripísané na ťarchu jedine neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu\nk existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (stavby). Z rozhodnutí vyplýva, že zistenie\no nesplnení daňovej povinnosti subdodávateľských spoločností bolo len jednou z indícií,\nktorá viedla k spochybneniu sťažovateľkinho tvrdenia, že k zdaniteľnému plneniu došlo\nspôsobom uvedeným na faktúrach, a následnému prenosu dôkazného bremena. Ani táto\nnámietka teda nemá potenciál akokoľvek (tým menej v ústavnej rovine) spochybniť\nnapadnuté rozhodnutie.\n22. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že najvyšší súd porušil zásadu ústnosti a priamosti,\nv zmysle ktorej vykonáva dokazovanie na pojednávaní súd, ktorý rozhoduje vo veci, a tiež\nzásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje\nna špecifickú povahu správneho súdnictva, ktorého účelom je kontrola verejnej správy,\na nie nahrádzanie jej rozhodovania. Pri definovaní role súdu v oblasti zisťovania\nskutkového stavu je treba mať na pamäti princíp deľby moci medzi výkonnou mocou (v\ntomto prípade stelesnenou správnymi orgánmi) a súdnou mocou. Nie je možné, aby súd v\nsprávnom súdnictve „viedol dokazovanie v obvykle chápanom zmysle, totiž ako prostriedok\nzistenia skutkového stavu v správnej veci, takto vykonané dôkazy (popr. spolu s dôkazmi\nuž vykonanými v konaní pred správnym orgánom) by sám hodnotil a vyvodzoval z takto\nzisteného skutkového stavu právne úvahy, ktoré by viedli k rozhodnutiu o veci samej. Súd by\ntak rozhodoval o právach a povinnostiach fyzických či právnických osôb vo veciach, ktoré\n16\n\nsú kompetenčným zákonodarstvom zverené orgánom exekutív; pri existencii generálnej\nprieskumnej klauzule by sa tak stala deľba moci medzi justíciou a exekutívou iluzórna.“\n(pozn. slovenský preklad – ústavný súd; Mazanec, M. Ještě k otázkám přezkumu správních\nrozhodnutí soudy, Bulletin advokacie č. 1/1998, s. 8). Konanie na správnom súde nie je\npokračovaním správneho konania. Súd teda vykonáva dokazovanie iba veľmi výnimočne,\na to najmä s cieľom verifikovať dôkazy vykonané v správnom konaní (pozri napr. rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 150/2009 z 28. januára 2010). Správny súd sa\npri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zásade obmedzí na otázku,\nči vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné a či umožňujú\nučiniť skutkový záver, ku ktorému dospel správny orgán (rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Sžo 133/2007 z 1. augusta 2008).\n23. V posudzovanom prípade dospel krajský súd k záveru, že správnymi orgánmi\nzhromaždené dôkazy neumožňovali vyvodiť skutkové, a následne právne závery, ku ktorým\ntieto orgány dospeli. V dôsledku toho zrušil rozhodnutie odvolacieho finančného orgánu\npre nepreskúmateľnosť, pričom mu uložil povinnosť doplniť dokazovanie v naznačenom\nsmere. Krajský súd pritom vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého mal správca dane\npovinnosť dokázať neexistenciu zdaniteľného plnenia. Najvyšší súd sa s týmto názorom\nnestotožnil, pričom dal za pravdu odvolaciemu finančnému orgánu. Podľa názoru\nnajvyššieho súdu nebol správny orgán zaťažený inkvizičnou povinnosťou v realite zisťovať,\nktorá\n\nz\n\nexistujúcich\n\nnehnuteľností\n\nbola\n\ndeklarovanými\n\nzdaniteľnými\n\nobchodmi\n\nsťažovateľky dotknutá (pozri bod 59 napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu). Nebol ani\npovinný vyhľadávať predmet zdaniteľného plnenia v teréne (bod 44 napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu). Podľa názoru najvyššieho súdu to bola sťažovateľka, ktorá\nbola povinná preukázať, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo, pričom toto úspešne\nnepreukázala. Najvyšší súd považoval v tomto smere rozhodnutie správnych orgánov\nza preskúmateľné. V závere rozhodnutia uviedol, že vo veci nebolo potrebné vykonať\ndokazovanie, keďže vychádzal z informácií administratívneho spisu. Ani z napadnutého\nrozhodnutia nevyplýva, že by si najvyšší súd pre svoje rozhodnutie vyžiadal, zadovážil\na vykonal dôkaz, ktorý nebol súčasťou administratívneho spisu. Sťažovateľka ani na žiaden\ntakýto konkrétny dôkaz nepoukázala, vo svojej sťažnosti sa obmedzila len na všeobecné\n17\n\nkonštatovanie, že najvyšší súd „vykonával dokazovanie“. Už uvedené pre rozhodnutie\npodstatné závery najvyššieho súdu však nevyplynuli z dokazovania v konaní pred týmto\nsúdom, ale z právneho hodnotenia obsahu administratívneho spisu v rámci prieskumného\nkonania. Pokiaľ ide o tvrdenú prekvapivosť rozhodnutia, ani tu ústavný súd nemôže dať\nza pravdu sťažovateľke. Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi\nsprávnych orgánov, s ktorými bola sťažovateľka počas konania nepochybne oboznámená.\nAj tieto námietky sťažovateľky sú preto zjavne neopodstatnené.\n24. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen „ESĽP“), podľa ktorej uvedené ustanovenie nie je aplikovateľné na rozhodovanie\nvo veciach daňových, pretože tieto tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (pozri rozsudky\nveľkej komory ESĽP vo veciach Jussila proti Fínsku z 23. 11. 2006, č. 73053/01, bod 29,\nalebo Ferrazzini proti Taliansku z 12. 7. 2001, č. 44759/98, body 24 – 25). Výnimku tvoria\nkonania v takých daňových veciach, ktoré je možné považovať za trestné (ide o prípady,\nkde má uložená daňová povinnosť sankčný charakter – napr. vo forme sankčného navýšenia\ndane – porovnaj Jussila proti Fínsku, body 34 – 35). V posudzovanej veci správne orgány\nsťažovateľke neuložili sankciu za porušenie právnej povinnosti, ale vyrubili jej daň, ktorú\nbola povinná platiť na základe platných právnych predpisov. Nedošlo teda k uloženiu\nsankcie preventívno-represívneho charakteru, v dôsledku čoho nie je naplnená požiadavka\ndruhého z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať\nvnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1\ndohovoru (Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71,\n5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82). Ústavný súd teda dospel k záveru\no neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci, a preto aj túto časť ústavnej\nsťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n25. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. S ohľadom\nna výsledok konania o ústavnej sťažnosti ústavný súd samostatne nerozhodoval o návrhu\nna odklad vykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu.\n18\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. novembra 2017\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-odpočet dane", "daň-z pridanej hodnoty", "dokazovanie", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:cc309b54-4326-4bc6-9a4c-ed2f907fcc9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.485.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 485/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 485/2026 z 2. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.485.2026.1"}, {"guid": "ussr:05716aa2-5e08-4272-8e36-08f460b9686f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.43.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 43/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 43/2026 z 28. 1. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-01-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.43.2026.1"}, {"guid": "ussr:393b418e-7acd-412e-81d3-654f76c896f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.399.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2025 z 1. 7. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-07-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.399.2025.1"}, {"guid": "ussr:aa2a3dd0-b19f-4ece-ab33-da2988cafc10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.276.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 276/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 276/2025 z 23. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.276.2025.1"}, {"guid": "ussr:0c813bad-fe0f-4fd0-83c2-dbef45ead1ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.53.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 53/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 53/2025 z 6. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.53.2025.1"}, {"guid": "ussr:10d63b06-d8b2-478c-a0ee-a1bde2e6214a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.57.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 57/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/2025 z 30. 1. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.57.2025.1"}, {"guid": "ussr:62c78cbf-7bbb-4631-971c-fd11cbc0f7a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.15.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2025 z 14. 1. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-01-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.15.2025.1"}, {"guid": "ussr:9ed63caa-4cd4-4c4b-b70f-f7ed27131f49", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.615.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 615/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 615/2024 z 26. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.615.2024.1"}, {"guid": "ussr:f7e5a9fb-b541-4c68-99f8-b3ac6c7d70ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.393.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 393/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 393/2024 z 27. 8. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-08-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.393.2024.1"}, {"guid": "ussr:3d233c84-1278-43ae-bedb-784d2b4fd2f8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.379.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 379/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 379/2024 z 30. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.379.2024.1"}, {"guid": "ussr:aa201180-57c9-4765-b636-dd62f3e43e4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.393.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 393/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 393/2024 z 3. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-03", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.393.2024.1"}, {"guid": "ussr:2e78d607-4638-46b2-b833-f75e6f7dbc79", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.329.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/2024 z 2. 7. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-07-02", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.329.2024.1"}, {"guid": "ussr:d447dc20-a8c0-41d6-859f-ae5f5664ef55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.333.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 333/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 333/2024 z 18. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.333.2024.1"}, {"guid": "ussr:2ff31b01-bfec-448e-a5fd-52447870bec0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.273.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 273/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 273/2024 z 30. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.273.2024.1"}, {"guid": "ussr:32573ee4-e526-4661-8c67-813a32ef483b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.258.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 258/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 258/2024 z 28. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.258.2024.1"}, {"guid": "ussr:3b12ea70-e2e8-4ee5-ae47-43f1ffebd0d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.254.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 254/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 254/2024 z 28. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.254.2024.1"}, {"guid": "ussr:b85267e5-e8b8-4da4-beb5-bfd4799a9fa5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.229.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 229/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 229/2024 z 25. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.229.2024.1"}, {"guid": "ussr:625fed2c-5631-4bb6-a805-aaa0ffc600c5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.218.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 218/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/2024 z 24. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-24", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.218.2024.1"}, {"guid": "ussr:d7c8ba9f-d4ec-4647-a507-722c60ccaa43", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.195.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 195/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 195/2024 z 10. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-10", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.195.2024.1"}, {"guid": "ussr:e55bbcc9-991a-4a80-ad25-941045074d10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.153.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 153/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/2024 z 26. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.153.2024.1"}, {"guid": "ussr:eec4773a-373d-44ab-a908-09b077ddb28a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.555.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 555/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 555/2023 z 18. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-18", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.555.2023.1"}, {"guid": "ussr:49997d97-ef6d-43b8-b8cb-08365f9ec816", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.103.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 103/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/2024 z 21. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.103.2024.1"}, {"guid": "ussr:a45814c8-3700-46ea-93f3-70fa8d4b8899", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.104.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 104/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 104/2024 z 21. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.104.2024.1"}, {"guid": "ussr:03eb5603-c50f-4b52-b607-e383eaeca3ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.72.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 72/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 72/2024 z 20. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.72.2024.1"}, {"guid": "ussr:36da0248-4240-40cd-ab5e-3329df677aeb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.50.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 50/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/2024 z 7. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-07", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.50.2024.1"}, {"guid": "ussr:3f9f0570-54d6-4d5d-801f-4459a0be27e3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.55.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 55/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/2024 z 7. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.55.2024.1"}, {"guid": "ussr:9fd749f0-da5e-4b5b-a9e2-0bb105dd51a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.16.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 16/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/2024 z 11. 1. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-01-11", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.16.2024.1"}, {"guid": "ussr:2123c02f-df46-4297-a1c7-b8bb24d8e964", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.643.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 643/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 643/2023 z 5. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-05", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.643.2023.1"}, {"guid": "ussr:bd504f80-2132-4587-a6f4-19e86b26aa4d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.605.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 605/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 605/2023 z 21. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-21", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.605.2023.1"}, {"guid": "ussr:a52a3762-6b61-4645-af3a-7b479f889a84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.442.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 442/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 442/2023 z 20. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-20", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.442.2023.1"}]}