{"guid": "ussr:3db0bbe0-c7ab-4288-a0d8-76588f8f05de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.690.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 690/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 690/2017 z 10. 11. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. novembra 2017, sp. zn. II. ÚS 690/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.690.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-11-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3db0bbe0-c7ab-4288-a0d8-76588f8f05de", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.690.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.690.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.690.2017.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 690/2017-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\nobchodnej spoločnosti UNIPRINT, s. r. o. v likvidácii, Nová 2419, Považská Bystrica,\nzastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Sžf 29/2014 z 26. októbra 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti UNIPRINT, s. r. o. v likvidácii, o d m i e t a\nako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n12. februára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti UNIPRINT, s. r. o. v likvidácii\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46\n\nods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nako aj namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 29/0014 z 26. októbra 2015 (ďalej\nlen „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský\nsúd“) rozsudkom č. k. 13 S 159/2012-64 z 22. januára 2014 (ďalej len „rozsudok krajského\nsúdu“) zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia\n\nFinančného\n\nriaditeľstva\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„finančné\n\nriaditeľstvo“) č. 1100306/1/1226280/2012/5050-r z 25. októbra 2012. Označeným\nrozhodnutím finančného riaditeľstva bol potvrdený dodatočný platobný výmer správcu\ndane, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie jún 2005 vo výške 722,79 eur s odôvodnením, že sťažovateľka neuniesla dôkazné\nbremeno pri preukazovaní dodania tovaru od dodávateľa\n\n, a teda\n\nsťažovateľke nevzniklo právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.\nProti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil\na sťažovateľke právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\nSťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd vôbec neprihliadal\nna jej tvrdenie o tom, že „\n\nna základe splnomocnenia zastupoval spoločnosť\n\n, potvrdil dodanie tovaru, prevzatie platby od\n\na odovzdanie\n\ndokladov od dodávateľa“.\nNajvyšší súd taktiež podľa názoru sťažovateľky nereagoval na jej odvolaciu\nnámietku spočívajúcu v tom, že krajský súd sa vo svojom rozsudku odklonil\nod stabilizovanej judikatúry najvyššieho súdu (rozsudky vo veciach sp. zn. 3 Sžf 81/2008\na sp. zn. 5 Sžf 5/2009), podľa ktorej „ak správca dane v priebehu daňovej kontroly použil\ndôkazy z trestného konania, no nevytvoril podmienky pre realizáciu práva žalobcu\n\n2\n\nupraveného v ustanovení § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. poškodil ho na jeho\nprávach počas daňového dokazovania, čo mohlo mať priamy dosah na zákonnosť\nrozhodnutí“.\nNajvyšší súd sa podľa názoru sťažovateľky nezaoberal ani jej tvrdením, že „ak podľa\nsúdu neboli použité dôkazy z nezákonnej daňovej kontroly, potom správne orgány\nvychádzali zo skutkového stavu, ktorý žalovaný vo svojom rozhodnutí z 25. 08. 2008 označil\nza nedostatočne zistený, a preto zrušil prvé prvostupňové rozhodnutie z 27. 11. 2007“.\nRovnako bez odpovede ostala podľa sťažovateľky aj jej námietka, že „použitím dôkazov\nz trestného konania sa znižuje štandard práv daňového subjektu“.\nSťažovateľka napokon tvrdí, že podaním zo 7. januára 2015 požiadala „Najvyšší súd\nSR o podanie žiadosti Súdnemu dvoru EÚ o prejudiciálnej otázke“ a najvyšší súd sa s týmto\njej návrhom vôbec nevysporiadal. V dôsledku uvedeného malo dôjsť k porušeniu\njej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\nVzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol: „1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Sžf/29/2014 z 26. 10. 2015 porušil\nzákladné právo sťažovateľa UNIPRINT, s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a ods. 2 Ústavy SR.\n2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Sžf/29/2014 z 26. 10. 2015 porušil základné\nprávo sťažovateľa UNIPRINT, s. r. o. na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.\n3. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Sžf/29/2014 z 26. 10. 2015 porušil základné\nprávo sťažovateľa UNIPRINT, s. r. o. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/29/2014 z 26. 10. 20152 sa zrušuje\na vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“\n\n3\n\nII.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n\n4\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím,\nopatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným\nzásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa\nnamietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).\nZo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu\nk všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou\ninštanciou (I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd\nuž opakovane uviedol (II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne\ndohovorom zaručených práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená\nlen ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní\nústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy\na zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti\nnamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom\n\n5\n\nnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp.\nči nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv\n(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).\nZ judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom\npredpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným\na ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom\n(IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\nSúčasťou\n\nprocesných\n\nzáruk\n\nspravodlivého\n\nrozhodnutia\n\nje\n\ntaktiež\n\nprávo\n\nna odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť\nbez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie\nrozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym\notázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi\ninštančne nižších súdov [porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,\nč. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].\nVzhľadom na okolnosti daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné poukázať\naj na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť\norgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov\nverejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok\nvymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.\nJe potrebné preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom,\nktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej\nsprávy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porovnaj IV. ÚS 127/2012).\nK čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje\nprimárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu\n\n6\n\nverejnej správy, obrátiť sa pri zákonom splnených podmienok na súd, aby preskúmal\nzákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), resp.\nv súčasnosti ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov, zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podanie\nžaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí rešpektovať\nústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia orgánu\nverejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy\n(porovnaj napr. IV. ÚS 102/08).\n1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46\nods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy\nPodstatu argumentácie sťažovateľky pred ústavným súdom a ňou formulované\nnámietky možno zhrnúť takto:\n- najvyšší súd nereagoval na skutočnosť, že\nspoločnosť\n\n, ktorý zastupoval obchodnú\n\n, potvrdil dodanie tovaru, prevzatie platby a odovzdanie\n\ndokladov od dodávateľa,\n- najvyšší súd nedal odpoveď na námietku, že krajský súd sa odklonil\nod stabilizovanej judikatúry vo vzťahu k použitiu dôkazov z trestného konania,\n- najvyšší súd sa nevysporiadal s jej tvrdením, že správca dane založil svoje\nrozhodnutie na dôkazoch získaných v rámci nezákonnej daňovej kontroly,\n- najvyšší súd nedal odpoveď na jej námietku, že „použitím dôkazov z trestného\nkonania sa znižuje štandard práv daňového subjektu“, a\n- najvyšší súd sa nevysporiadal s jej návrhom na podanie prejudiciálnej otázky\nSúdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).\nV daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov\na správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia\nuvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal\nsprávca\n\ndane\n\npočas\n\ndaňovej\n\nkontroly.\n\n7\n\nDaňové\n\nkonanie\n\nje\n\nsvojou\n\npovahou\n\nsprávnym konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy,\nale možno identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porovnaj\nVernarský, M. Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa\nŠafárika v Košiciach, 2009. s. 11, 24 ‒ 25 a nasl.).\nDaňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane\nvykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom\ndokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery\nvyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím\nna skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy\ndaní a v priebehu konania.\nPovinnosťou\n\nsprávneho\n\norgánu\n\nv\n\nprvostupňovom\n\nsprávnom\n\nkonaní,\n\nako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania\nv tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi\na tvrdeniami účastníka vysporiadal.\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vychádzal\nzo svojho\n\nustáleného\n\nprávneho\n\nnázoru,\n\npodľa\n\nktorého\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutí\n\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku\nkomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,\nako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania\n(IV. ÚS 350/09). Uvedené závery je potrebné aplikovať aj na konanie a rozhodovanie\nvšeobecných súdov v systéme správneho súdnictva (napr. IV. ÚS 519/2012).\nSťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že najvyšší súd nezohľadnil z jej pohľadu\nrozhodujúcu skutočnosť, a síce, že „\nspoločnosť\n\nna základe splnomocnenia zastupoval\n\n, potvrdil dodanie tovaru, prevzatie platby od\n\na odovzdanie dokladov od dodávateľa\n\n“, a že „nie je zrejmé, prečo výpovede\n\n8\n\n,\nsú výpovede\n\na ostatných svedkov nie sú hodnoverné, no hodnoverné\na\n\n, ktorých sám správca dane považuje za osoby\n\npochybné“.\nÚstavný súd vo vzťahu k uvedenej námietke sťažovateľky konštatuje, že táto\njej argumentácia je len opakovaním jej predchádzajúcej argumentácie v rámci celého\ndaňového konania a je výlučne výrazom jej odlišného skutkového hodnotenia veci,\naké zastávajú daňové orgány a všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný nie je ani\noprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Nad rámec\nuvedeného je vhodné poukázať na časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho\nsúdu, v ktorej tento uvádza: „V danom prípade dôkazná povinnosť v daňovom konaní leží\nna daňovom subjekte, ako vyplýva z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.\nŽalobca (daňový subjekt) však aj napriek výzve správcu dane neozrejmil v daňovom konaní\nsporné skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie uskutočnenia predmetov\nfakturácie a z tohto dôvodu nemohla byť v daňovom konaní overená pravdivosť údajov\nna spochybnených faktúrach. Daňové orgány preto vychádzali z dôkazov zhromaždených\nnielen v daňovom ale aj v trestnom konaní a na ich základe dospeli k záveru, že daňový\nsubjekt nepreukázal uskutočnenie predmetu fakturácie a splnenie podmienok nároku\nna odpočet dane, ako aj vynaloženie finančných prostriedkov a ich súvislosť\nso zdaniteľnými príjmami.“\nSťažovateľka ďalej namieta, že krajský súd sa odklonil od stabilizovanej judikatúry\nnajvyššieho súdu (rozsudky vo veciach sp. zn. 3 Sžf 81/2008 a sp. zn. 5 Sžf 5/2009), podľa\nktorej „ak správca dane v priebehu daňovej kontroly použil dôkazy z trestného konania,\nno nevytvoril podmienky pre realizáciu práva žalobcu upraveného v ustanovení § 15 ods. 5\npísm. e) zákona č. 511/1992 Zb. poškodil ho na jeho právach počas daňového dokazovania,\nčo mohlo mať priamy dosah na zákonnosť rozhodnutí“. Na uvedenú námietku najvyšší súd\npodľa názoru sťažovateľky nereagoval.\nÚstavný súd vo vzťahu k uvedenému považuje za potrebné ozrejmiť,\nže sťažovateľkou označené právo nezahŕňa možnosť vypočúvať svedkov v trestnom konaní\n\n9\n\na klásť im v rámci tohto konania otázky, ako to sťažovateľka mylne interpretuje, ale jej\nprávo v tomto smere spočíva v možnosti vyjadriť sa k takto získaným dôkazom (zápisnica\no výsluchu svedka) v rámci daňového konania. Sťažovateľka pred ústavným súdom\nnenamieta, že takúto možnosť nemala. Naopak, zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že takáto\nmožnosť jej v daňovom konaní bola poskytnutá a že sťažovateľka ju prostredníctvom\nsvojho konateľa aj využila. Navyše, svedkovia, ktorí vypovedali v trestnom konaní,\nnásledne (zhodne) vypovedali aj v samotnom daňovom konaní, pričom konateľovi\nsťažovateľky bolo umožnené klásť im otázky v rámci tohto daňového konania.\nSťažovateľka poukazuje na rozchádzajúcu sa judikatúru najvyššieho súdu. Vo vzťahu\nk rozdielnej judikatúre všeobecných súdov, na ktoré sťažovateľka poukazovala, ústavný súd\nuvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúra\nv skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho\nsúdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený\nna precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,\naby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby\nuplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo\nrovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej\nsúdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce,\nči vnútroštátne\n\nprávo\n\nobsahuje\n\nmechanizmus\n\nzaisťujúci\n\nkoherentnosť\n\njudikatúry\n\na či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri rozhodnutie ESĽP\nBeian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007].\nK tejto námietke ústavný súd považuje za potrebné tiež poukázať na svoj ustálený\nprávny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru\nvšeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20\nods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu\n(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať\nstanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, IV. ÚS 792/2013, II. ÚS 562/2016).\n\n10\n\nPráve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu\nzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného\naj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je\nsúčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich\nvýklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má\nza následok porušenie základného práva alebo slobody.\nNejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných\nveciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný\nsúd\n\nlen\n\nna\n\njej\n\nzáklade\n\nvyslovil\n\nporušenie\n\nsťažovateľkou\n\noznačených\n\npráv,\n\nak v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom\nodôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.\nSťažovateľka taktiež poukazuje na to, že najvyšší súd sa nevysporiadal\ns jej tvrdením, že správca dane založil svoje rozhodnutie na dôkazoch získaných v rámci\nnezákonnej daňovej kontroly.\nÚstavný súd k tejto námietke sťažovateľky odkazuje na odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku stotožnil a v ktorom\nje v relevantnej časti uvedené: „Správca dane po tom, ako súd zrušil predchádzajúce\nrozhodnutie žalovaného z 13. mája 2011, pokračoval vo vyrubovacom konaní v súlade\nso zákonom a dodatočným platobným výmerom zo dňa 17. júla 2012 určil žalobcovi\nna základe výsledkov dokazovania daň. Správca dane zistil skutočnosti rozhodujúce\npre správne určenie dane na základe Protokolu z riadnej daňovej kontroly z 28. septembra\n2007 (nie z opakovanej daňovej kontroly), z účtovných dokladov predložených žalobcom,\nvrátane faktúry č. 2306/2005, miestnym zisťovaním, ktorý vykonal správca dane a Daňový\núrad Nové Mesto nad Váhom, z výpovedí svedkov\n,\na\n\n,\n\n,\n\n.“\n\n11\n\n,\n,\n\n,\n,\n\nCitované závery všeobecného súdu sťažovateľka vo svojej sťažnosti pred ústavným\nsúdom nijakým ústavne relevantným spôsobom nespochybnila a svoju argumentáciu\nobmedzila iba na všeobecné konštatovanie, že „správca dane založil svoje rozhodnutie\nna dôkazoch získaných v rámci nezákonnej daňovej kontroly“. Sťažovateľka však vôbec\nneuviedla, o to menej preukázala, o aké konkrétne dôkazy v skutočnosti malo ísť,\nže použitie týchto dôkazov pred všeobecnými súdmi namietala a že všeobecné súdy na tieto\njej (konkrétne) námietky nereagovali.\nK námietke sťažovateľky spočívajúcej v tom, že „použitím dôkazov z trestného\nkonania sa znižuje štandard práv daňového subjektu“, ústavný súd odkazuje\nna odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorý v relevantnej časti uviedol: „Správca dane\nzistil skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane na základe Protokolu z riadnej\ndaňovej kontroly z 28. septembra 2007 (nie z opakovanej daňovej kontroly), z účtovných\ndokladov predložených žalobcom, vrátane faktúry č. 2306/2005, miestnym zisťovaním, ktorý\nvykonal správca dane a Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom, z výpovedí svedkov\n,\n\n,\n,\n\n,\na\n\n,\n\n,\n\n,\n\n. Súd považuje za dôkazy získané v súlade\n\nso zákonom aj zápisnice o výsluchu svedkov, ktorí boli vypočutí Prezídiom Policajného\nzboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Trnava.\nZo zápisníc, ktoré sú pripojené v administratívnom spise žalovaného, jednoznačne vyplýva,\nže svedkovia\n\n,\n\n,\n\n, boli v trestnom\n\nkonaní riadne poučení podľa § 130 ods. 1, 2, Trestného poriadku o práve svedka odoprieť\nvypovedať a boli poučení podľa § 345 a § 346 o následkoch krivého obvinenia a krivej\nsvedeckej výpovedi. Všetci svedkovia prehlásili, že poučeniu porozumeli a chcú vypovedať.\nSúd preto nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, že boli znížené jeho štandardné práva\ntým, že daňové orgány použili v daňovom konaní dôkazy z trestného konania a týmto\npostupom bola popretá zásada bezprostrednosti dokazovania. Zápisnice o výsluchu svedkov\nv trestnom konaní slúžili na objasnenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie\ndane, a preto sú dôkazmi získanými v súlade s § 29 ods. 4 zákona o správe daní a\npoplatkov. Naviac, výpovede svedkov v trestnom konaní sú zhodné s ich výpoveďami, ktoré\npredali pred správcom dane.“\n\n12\n\nAni uvedené závery, a to aj s poukazom na časť odôvodnenia tohto uznesenia\nk predchádzajúcej\n\nnámietke\n\nsťažovateľky,\n\ntýkajúcej\n\nsa\n\nodklonu\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nod judikatúry najvyššieho súdu, nemožno z pohľadu ústavného súdu hodnotiť ako\nsvojvoľné či arbitrárne.\nSťažovateľka napokon namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej návrhom\nna podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. Tvrdí, že najvyššiemu súdu doručila svoje\npodanie zo 7. januára 2015 označené ako „Návrh žalobcu na podanie žiadosti Súdnemu\ndvoru Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy“,\nv ktorom najvyšší súd požiadala predložiť Súdnemu dvoru tieto otázky: „Je v súlade\nso Smernicou Rady 2006/112 za stavu, keď je preukázaná existencia tovaru, splnomocnený\nzástupca dodávateľa potvrdil dodanie tovaru a prevzatie platby za tovar, no u dodávateľa\nnie je zrejmé, kto vyhotovoval a podpisoval faktúry a pokladničné doklady, kto zabezpečil\ntovar a jeho prepravu k odberateľovi nepriznať odpočítanie dane?\nJe uvedený postup daňových orgánov v súlade so zámermi a s účelom DPH\na nepopiera samotný spoločný systém DPH, zaručuje plnú neutralitu tejto dane za účelom\nktorej bol zavedený nárok na uplatnenie odpočítania dane?“\nÚstavný súd k uvedenému konštatuje, že ak sťažovateľka skutočne takýto návrh\nnajvyššiemu súdu doručila a najvyšší súd sa s týmto jej návrhom nevysporiadal, uvedené\nby samo osebe mohlo signalizovať porušenie základného práva sťažovateľky na zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\nZ judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nepredloženie veci Súdnemu dvoru\nv prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie\nveci zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (porovnaj IV. ÚS 270/2012,\nIV. ÚS 299/2012 alebo mutatis mutandis IV. ÚS 206/08).\nÚstavný súd už však vyjadril aj právny názor, že nie každé nepredloženie\nprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej\núnie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu\n\n13\n\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou\ninštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky\n(k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG\nsp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva Európskej\núnie.\nAj podľa ESĽP rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje\nnepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1\ndohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti\nč. 3989/07 a č. 38353/07). Keďže podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu medzi\nobsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), ústavný súd\npri posudzovaní prerokúvaných vecí sťažovateľky prihliadal aj na judikatúru ESĽP týkajúcu\nsa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPovinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho\npráva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti\npredložiť prejudiciálnu otázku, konkrétne ak (pozri Mazák, J., Jánošíková, M. Základy\npráva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava : Iura Edition, 2009,\ns. 420):\na) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie\nprávneho základu na rozhodnutie vo veci samej,\nb) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym\ndvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa\nna to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak\nc) je výklad práva Európskej únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné\npochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).\nV prípade ak sú tieto podmienky – vzhľadom na okolnosti daného prípadu to budú\npodmienky podľa bodov b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať právo\nEurópskej únie, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa,\n\n14\n\nv ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou\notázkou na Súdny dvor.\nS poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované\npochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať\nvo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky\nSúdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal\npochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva\nna súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom\nby bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj\naj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu\nČeskej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. 6. 2008).\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru\n(napr. IV. ÚS 142/2013), podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu,\npred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť\nso zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora\no prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré\nSúdnemu dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to,\nči sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť\npredložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).\nSťažovateľka poukazuje na výklad smernice Rady 2006/112 ES o spoločnom\nsystéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“). Z pohľadu ústavného súdu\nje potrebné poukázať na skutočnosť, že táto smernica bola transponovaná do právneho\nporiadku Slovenskej republiky (aj) prostredníctvom zákona č. 222/2004 Z. z. o dani\nz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), ktorého\nustanovenia správne orgány a súdy v tomto prípade aplikovali.\nSťažovateľka nesúhlasí s aplikovaním právnych noriem správnym orgánom,\na následne aj správnym súdom, čo však samo osebe neznamená, že v jej veci existuje\n\n15\n\npotreba stanovenia hraníc aplikácie komunitárneho práva a jeho výkladu. Z rozsudku\nnajvyššieho súdu vyplýva, že všetky orgány verejnej moci, ktoré pri svojej rozhodovacej\nčinnosti zákon o DPH aplikovali, vyložili a aplikovali jeho ustanovenia v súlade\ns ich znením a účelom. V tejto veci teda nemožno dospieť k záveru, že otázku nepriznania\nnadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a vyrubenia rozdielu na dani z pridanej\nhodnoty posúdil najvyšší súd ústavne neakceptovateľným spôsobom, resp. spôsobom,\nktorý by viedol k pochybnostiam vo vzťahu k správnemu výkladu a aplikácii príslušných\nustanovení zákona o DPH či vo vzťahu k výkladu samotnej smernice.\nO zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti\ns právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu\nprávnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej\nnormy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne\nprotirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody\nzjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,\nIV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad\nrelevantných právnych predpisov takéto nedostatky nevykazuje.\nNaopak, právne závery najvyššieho súdu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska\nza akceptovateľné, a preto nemá dôvod do napadnutého rozsudku zasahovať. Skutočnosť,\nže sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe\nna prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozsudkov\nnajvyššieho súdu. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,\nI. ÚS 204/2010) je aj právny názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov\na námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne\nlen tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo\naj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti\n(m. m. IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n\n16\n\nVzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru\nAko už bolo uvedené, právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych\norgánov v daňovom konaní. Z judikatúry ESĽP vo vzťahu k aplikácii čl. 6 ods. 1 dohovoru\nvyplýva, že dohovor vylučuje aplikáciu tohto článku na daňové veci (napr. Jussila v. Fínsko,\nč. 73053/01, rozsudok z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98,\nrozsudok z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31), pričom výnimkou sú tie prípady, keď sa daňové\nkonanie považuje za konanie trestné. K takejto situácii však v prípade sťažovateľky zjavne\nnedošlo, keďže sťažovateľke nebola uložená sankcia za porušenie právnej povinnosti,\nale vyrubená daň, ktorú bola sťažovateľka povinná zaplatiť na základe príslušných\nustanovení daňových právnych predpisov. Z uvedeného dôvodu čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je\nv tomto prípade ratione materiae aplikovateľný. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nZ dôvodu, že sťažnosť sťažovateľky bola ako celok pri jej predbežnom prerokovaní\nodmietnutá, ústavný súd sa ďalšími jej požiadavkami nezaoberal, pretože rozhodovanie\no nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu\nv danom prípade nedošlo.\nAko obiter dictum ústavný súd dopĺňa, že vzhľadom na predmet sťažnosti možno\nupozorniť na podstatnú podmienku potenciálneho prijatia sťažnosti na ďalšie konanie,\na síce či ide/nejde o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde vzhľadom\nna konkrétne okolnosti prípadu by už samotný predmet sporu v napadnutom konaní mohol\nzakladať z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 340/2014,\nIII. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015) ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti\nuž pri jej predbežnom prerokovaní. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\nvo veciach bagateľných prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia\n\n17\n\nzo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne\nposúdenie esenciálne (IV. ÚS 358/08), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu\nkolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd. Ústavný súd sa však\nnezaoberal bližšie otázkou bagateľnosti sporu, keďže sťažnosť odmietol z iných dôvodov.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. novembra 2017\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-daňové konanie", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-daňová kontrola", "dokazovanie-dokazovanie v daňovom konaní", "daň-dodatočný platobný výmer", "dokazovanie-dôkazné bremeno"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2d95df06-3a54-4c64-b0e5-8c08d92d7a7e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.562.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 562/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 562/2016 z 20. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-20", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.562.2016.1"}, {"guid": "ussr:33682c5c-f6ac-4e3b-a05a-79b41494790b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.468.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 468/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 468/2015 z 29. 7. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-07-29", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.468.2015.1"}, {"guid": "ussr:b067053c-9d32-4fa4-9516-498f4355ecf5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.357.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 357/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 357/2015 z 11. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-11", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.357.2015.1"}, {"guid": "ussr:16c3cca0-61fe-4871-9059-58a2dbd7085b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 529/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 529/2014 z 9. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-09", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:16c3cca0-61fe-4871-9059-58a2dbd7085b"}, {"guid": "ussr:955c1640-a008-4995-b3a8-c522e0189cef", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/2014 z 19. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-19", "citacie_n": 533, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:955c1640-a008-4995-b3a8-c522e0189cef"}, {"guid": "ussr:e17d9ef0-e54f-47b1-80b2-109e1ff42dee", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 792/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 792/2013 z 18. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-18", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e17d9ef0-e54f-47b1-80b2-109e1ff42dee"}, {"guid": "ussr:e76c3111-e334-414f-8fb8-014b924fbda7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 519/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 519/2012 z 24. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-24", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e76c3111-e334-414f-8fb8-014b924fbda7"}, {"guid": "ussr:889f7575-4d86-464f-be68-47f01a71963e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 142/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. 3. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-03-08", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:889f7575-4d86-464f-be68-47f01a71963e"}, {"guid": "ussr:1de20e4e-b4ff-4601-9cd1-870e53347dbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/2012 z 7. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-07", "citacie_n": 269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1de20e4e-b4ff-4601-9cd1-870e53347dbb"}, {"guid": "ussr:2163a1a3-b068-4de3-b0c7-26943ace6c15", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 270/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 270/2012 z 31. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-31", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2163a1a3-b068-4de3-b0c7-26943ace6c15"}, {"guid": "ussr:e8a073fd-0835-40cb-afbb-42858da40527", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 163/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2010 z 18. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-18", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e8a073fd-0835-40cb-afbb-42858da40527"}, {"guid": "ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 127/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 127/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5"}, {"guid": "ussr:66044c0b-0401-41ee-907d-b78ae6319e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 129/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 129/2010 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:66044c0b-0401-41ee-907d-b78ae6319e1f"}, {"guid": "ussr:e26f2190-f6f5-45b0-bc84-798539e991c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 108/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 108/2010 z 19. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-19", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e26f2190-f6f5-45b0-bc84-798539e991c0"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 305/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-25", "citacie_n": 835, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ff51266a-0d77-414d-bc8f-5ccd877ee26a"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 358/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 358/08 z 7. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-07", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:867758aa-2bc7-4401-acda-3ef63bb2e2de", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:867758aa-2bc7-4401-acda-3ef63bb2e2de"}, {"guid": "ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 206/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c"}, {"guid": "ussr:5ab1025c-8b47-4b15-9e2e-8c27a8c2f297", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 154/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 6. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-06", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ab1025c-8b47-4b15-9e2e-8c27a8c2f297"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:913a153a-a3da-4a3b-aca5-d1d140a71e8c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.549.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 549/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 549/2020 z 19. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.549.2020.1"}, {"guid": "ussr:9ea0a2bf-4cb4-4b2b-a091-a17c5d28e2c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.426.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 426/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 426/2018 z 12. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-12", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.426.2018.1"}]}