{"guid": "ussr:a2fa1e2a-6b0b-4954-a6fd-a31e9d7fdc62", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.683.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 683/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 683/2017 z 10. 11. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. novembra 2017, sp. zn. II. ÚS 683/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.683.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-11-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "nazov": "čl. 10 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a2fa1e2a-6b0b-4954-a6fd-a31e9d7fdc62", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.683.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.683.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.683.2017.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 683/2017-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, právne zastúpenej advokátom\nMgr. Petrom Lukášekom, advokátska kancelária A|K|K|L advokáti, s. r. o., Miletičova 5B,\nBratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46\nods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6\nods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 15/2015 z 28. marca\n2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2017\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2\nv spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6\n\nods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 15/2015 z 28. marca 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím č. RP/58/2015 z 27. októbra\n2015 Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“ alebo „odporkyňa“) ako orgán\npríslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 308/2000 Z. z.\no vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) rozhodla tak, že\nsťažovateľke uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii úhrnnú\nsankciu ‒ pokutu podľa § 67 ods. 5 písm. a) uvedeného zákona vo výške 5 000 eur za\nporušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní\na retransmisii. Porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona o vysielaní\na retransmisii malo spočívať v tom, že sťažovateľka na televíznej programovej službe WAU\n13. apríla 2015 v čase približne 20:30:04 h, 20:30:20 h a 22:26:00 h odvysielala komunikát\ninformujúci o službe divano, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona\no vysielaní a retransmisii bez toho, aby bol približne o 20:30:04 h a 22:26:00 h na začiatku\na približne o 20:30.20 h na konci zreteľne oddelený od iných častí programovej služby tak,\naby nebol zameniteľný s inými zložkami programovej služby. Porušenie povinnosti\nustanovenej v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii malo spočívať v tom, že časový\núsek od približne 21:30:30 h do 22:00:29 h programu Rodinka na výlete odvysielaného\nv rámci programovej služby WAU 13. apríla 2015 približne o 20:30 h, ktorý zodpovedá\ntretiemu 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu, dvakrát prerušila\nzaradením reklamy, a to približne o 21:37:47 h a 21:48:44 h.\n2.1 Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka včas opravný prostriedok, ktorým\nsa domáhala, aby najvyšší súd rozhodnutie odporkyne z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2\npísm. a) až e) Občianskeho súdneho poriadku zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie rady, a to na základe týchto\ndôvodov:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že\nodporkyňa v predmetnej veci náležite postupovala v zmysle citovaných právnych noriem,\n2\n\nvo veci si zadovážila dostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia,\nzistila skutočný stav veci, v konaní postupovala v súčinnosti s navrhovateľkou ako\núčastníkom konania a vo veci sa nedopustila ani takej vady, ktorá by mala za následok\nnezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie považoval za súladné\nso zákonom...\nNajvyšší súd mal z obsahu spisového materiálu za preukázané, že odporkyňa uložila\nnavrhovateľke úhrnnú sankciu - pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona\nč. 308/2000 Z.z. vo výške 5 000,- € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 a § 35\nods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Súčasne vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000\nZ.z. „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa\n§ 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z.z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia\nprávoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí. ...\nV súvislosti s námietkou navrhovateľky, ktorou namietala nepreskúmateľnosť\nnapadnutého rozhodnutia z dôvodu, že výroková časť rozhodnutia nespĺňa obsahové\nnáležitosti, keď výrok I. rozhodnutia neobsahuje konkrétny spôsob spáchania skutku\na najmä presnú identifikáciu a popis časti odvysielaného komunikátu, ktoré mali naplniť\ndefiníciu reklamy, vrátane popisu, akým spôsobom túto definíciu reklamy mali naplniť,\nnajvyšší súd dospel k záveru, že výrok rozhodnutia spĺňa všetky obsahové náležitosti\n(miesto, čas, spôsob a samotný správny delikt).\nV časti výroku I. je uvedené, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 34\nods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. (samotný správny delikt) tým, že na televíznej programovej\nslužbe WAU (miesto jeho spáchania) dňa 13. 04.2015 v čase o cca 20:30:04 hod., 20:30:20\nhod. a 22:26:00 hod. (čas jeho spáchania) odvysielala komunikát informujúci o službe\ndivano, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., bez toho,\naby bol o cca 20:30:04 hod. a 22:26:00 hod. na začiatku a o cca 20:30.20 hod. na konci\nzreteľne oddelený od iných častí programovej služby tak, aby nebol zameniteľný s inými\nzložkami programovej služby (spôsob jeho spáchania).\nV časti výroku II. je uvedené, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 35\nods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. (samotný správny delikt), tým, že program Rodinka na výlete\nodvysielaný dňa 13.4.2015 o cca 20:30 hod., v rámci programovej služby WAU (miesto\nspáchania správneho deliktu), v časovom úseku od cca 21:30:30 hod. do 22:00:29 hod.,\n\n3\n\nktorý zodpovedá tretiemu 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu,\ndvakrát prerušila zaradením reklamy, a to o cca 21:37:47 hod. a o cca 21:48:44 hod. (čas\na spôsob jeho spáchania).\nNajvyšší súd má za to, že tvrdenie navrhovateľky je neopodstatnené a účelové.\nPrávna analýza preukázania splnenia podmienok § 32 ods. 1 je uvedená v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia, nebolo by účelné predpokladať uvedenie tejto časti úvahy, resp.\nprávneho vyhodnotenia do výroku rozhodnutia. Ak by najvyšší súd bral do úvahy právny\nvýklad navrhovateľky ohľadom predmetného výroku, v konečnom dôsledku by sa potierali\nrozdiely medzi výrokom a odôvodnením. Výrok v predmetnom prípade (s prihliadnutím na\nšpecifikovanie miesta, času, spôsobu a správneho deliktu) by mal byť vecný, a aj stručný.\nNaopak následne odôvodnenie samotného výroku by malo byť rozsiahlejšie a jednotlivé\naspekty rozhodnutia náležite analyzované. Pokiaľ sa týka časti výroku o porušení povinnosti\npodľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. (stanovujúcom prípustný počet prerušení\nreklamným vysielaním v nadväznosti na to, akým násobkom 30-minútového vysielacieho\núseku je celková doba vysielania programu) odporkyňa uviedla počet prerušení reklamou\n(2) v rámci tretieho 30-minútového časového úseku trvania programu. Vzhľadom na\nskutočnosť, že ustanovenie § 35 ods. 3 obsahuje len jednu konkrétnu úpravu prípustného\npočtu prerušení v nadväznosti na počet 30-minútových úsekov vysielania, považuje najvyšší\nsúd takúto formuláciu za dostatočnú. Na základe uvedeného má najvyšší súd za to, že výrok\nnapadnutého rozhodnutia je dostatočný pre posúdenie akého konania sa navrhovateľka\ndopustila, a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu. Takto\nvymedzený skutok vo výroku rozhodnutia je nezameniteľný s iným konaním aj z hľadiska\nvylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, ako aj pre\nvylúčenie prekážky veci rozhodnutej.\nK námietke navrhovateľky týkajúcej sa nesprávnosti právneho vyhodnotenia toho, či\nsporný komunikát spĺňa zákonné kritéria pre uznanie za reklamu v zmysle § 32 ods. 1\nzákona č. 308/2000 Z.z. najvyšší súd uvádza, že z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou\na inými formami mediálnej komerčnej komunikácie je dôležité vždy posúdiť obsah\nkomunikátu. Je úlohou odporkyne v rámci správnej úvahy posúdiť, či obsah konkrétneho\nkomunikátu zahrňuje údaje informatívneho charakteru, alebo už ide o údaje určené\nk podpore predaja, nákupu alebo nájmu tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv\n\n4\n\na záväzkov alebo k dosiahnutiu iného účinku sledovaného objednávateľom reklamy alebo\nvysielateľom. Dôležité sú prostriedky, ktoré v ňom boli použité a rovnako aj určité\nkvalitatívne hodnotenie konkrétneho produktu. V reklame je možné použiť subjektívne\nhodnotiace komentáre, vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami\npozitívne reklamovaný produkt propagovať. V iných formách mediálnej komerčnej\nkomunikácie (napr. sponzorskom odkaze) takéto výrazové prostriedky nie je možné použiť,\nteda nie je možné v ňom použiť typické reklamné prvky. Ak sa však takéto reklamné prvky\nv komunikáte vyskytnú, je nevyhnutné ho považovať za reklamu s tým, že sa na neho\nvzťahujú všetky povinnosti a obmedzenia, ktoré platia pri reklame (§ 34 ods. 1, § 35 ods. 3\nzákona č. 308/2000 Z.z.). Ak teda komunikát naplní definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1\nzákona č. 308/2000 Z.z. je nutné, aby spĺňal všetky povinnosti, ktoré sú ustanovené pre\nreklamu. Navrhovateľka sa v podanom opravnom prostriedku snažila naznačiť, aké kritériá\nby bolo vhodné zohľadňovať pri posúdení, či ide o reklamu. Senát najvyššieho súdu uvádza,\nže dĺžka spotu nie je pre posúdenie, či ide o reklamu alebo o sponzorský odkaz relevantná,\nnakoľko aj reklama môže mať kratšie trvanie. Z hľadiska objektu komunikátu môže byť\npredmetom sponzorského odkazu nielen samotná osoba sponzora, ale aj jeho produkty\na služby, čo aj priamo vyplýva z § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., preto ani toto\nkritérium nemôže najvyšší súd považovať za relevantné. Dynamickosť komunikátu taktiež\nsama osebe neposilňuje reklamný charakter, pričom výsledný záver možno určiť až\nv spojení s ďalším obsahom odvysielaného komunikátu. Rovnako aj kritériá, ktoré uviedla\nnavrhovateľka, a to presviedčavý charakter a porovnávanie senát najvyššieho súdu\nvyhodnotil ako nerelevantné. Presviedčavý charakter, ktorým by bol divák nútený do kúpy\nurčitého výrobku, prípadne, ktorý by obsahoval priamu výzvu na kúpu výrobku, informáciu\no výhodnosti produktov, informáciu o cene, nemajú ani mnohé reklamy vysielané\nv súčasnosti, preto nie je možné postupovať spôsobom, ktorý uviedla navrhovateľka.\nObdobne, mnohé reklamy neobsahujú žiadne porovnávanie s konkurenciou a ani\nneuvádzajú žiadne pozitívne alebo negatívne vlastnosti produktov v porovnaní s inými\nproduktmi. Uvedené kritériá tak nemôžu byť pre vymedzenie komunikátu ako reklamy\nurčujúce. V danom prípade bol posudzovaný komunikát informujúci o službe - mobilnej\naplikácii divano, pričom z obrazovej zložky komunikátu je zrejmé, že účelom tejto aplikácie\nje priniesť divákovi dodatočné informácie o programoch, ktoré sleduje. Skutočnosť, že\n\n5\n\nposudzovaný komunikát bol časovo zaradený do vysielania po programe Šéf v utajení\na pred a po programe Rodinka na výlete síce mohla vzbudzovať dojem, že ide o inú formu\nmediálnej komerčnej komunikácie napr. sponzorský odkaz, avšak vzhľadom na absenciu\nzreteľného označenia sponzorovaného programu v zmysle § 38 ods. 2 zákona č. 308/2000\nZ.z., ale aj skutočnosti, že posudzovaný komunikát neobsahuje žiadne prvky, ktoré by\nnasvedčovali sponzorovaniu televíznych programov je potrebné konštatovať, že nejde\no sponzorský odkaz. Cieľom posudzovaného komunikátu bolo informovať divákov\no ponúkanej službe divano, a preto nešlo ani o vlastnú propagáciu zameranú na získanie\na udržanie pozornosti na vysielanie. Obrazová zložka komunikátu bola odporkyňou\npopísaná tak, že: Na čiernom pozadí rotuje tmavý mobilný telefón. Postupne sa na pozadí\nobjavia oranžové písmená divano, posúvajúce sa stredom sprava doľava. Pred nimi je\nmobilný telefón, na ktorého displeji je spočiatku oranžový plný kruh na bielom pozadí.\nV ľavom spodnom rohu je v malom oranžovom štvorci logo aplikácie a v pravom spodnom\nrohu oranžový nápis getdivano.com. Pod mobilným telefónom sa objaví biely nápis\nRozprávam... Mobilný telefón sa priblíži dopredu a na displeji sú v hornej časti postavy\nzo seriálu Panelák. Cez ich fotografiu je názov programu Panelák, Nové časti, O seriáli.\nPostavy, Novinky, Foto a v spodnej časti obsah niektorej epizódy. Mobilný telefón sa\nposunie ešte bližšie do kamery tak, že displej nie je v obraze celý vidieť. Na ňom sa zmení\nprogram Panelák na program Divoké kone. Neskôr je na displeji už len oranžový nápis\ndivano. Mobilný telefón sa otočí. Samotná obrazová zložka komunikátu má informačný\na popisný charakter, ktorý divákom približuje funkciu uvedenej aplikácie a teda neobsahuje\npropagačné prvky, no v spojení s verbálnou zložkou „Jediná appka, čo ťa dostane do\nobrazu!“ už dochádza k jej skutočnej propagácii. Podľa najvyššieho súdu dochádza\nv posudzovanom komunikáte k zvýrazneniu reklamných prvkov práve slovom „Jediná“,\nktoré zdôrazňuje jedinečnosť/výnimočnosť aplikácie, čím je jednoznačne zdôraznená jej\npozitívna vlastnosť. Zdôraznenie jedinečnosti aplikácie však nie je nijakým spôsobom\npreukázané, ide iba o subjektívne hodnotenie, pričom jeho cieľom je nepochybne osloviť\ndivákov. Vzhľadom na to, že v posudzovanom komunikáte je prítomný propagačný prvok\nneobstojí ani námietka navrhovateľky a bezplatnosti aplikácie. Za tohto stavu tak bolo\ndôvodné posudzovať aj splnenie požiadavky uvedenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.\nNavrhovateľka v tejto súvislosti poukazovala na to, že predmetný komunikát bol oddelený\n\n6\n\nod ostatných častí programu uvedením do čierneho poľa a následným zobrazením\nkomunikátu. Najvyšší súd sa v tejto súvislosti stotožnil s argumentáciou odporkyne, že\ntakéto\n\n„oddelenie“\n\nnemožno\n\npovažovať\n\nza\n\nsúladné\n\ns\n\npožiadavkou\n\nzreteľnosti\n\na rozoznateľnosti v zmysle v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Keďže posudzovaný\nkomunikát nebol zreteľne vymedzený obrazovo-zvukovým či priestorovým prostriedkom,\nktorý navrhovateľka vo vysielaní obvykle používa, divák nebol žiadnym spôsobom\ninformovaný o tom, že začína resp. končí vysielanie reklamy. ...\nVychádzajúc zo skutkových zistení je zrejmé, že navrhovateľka v danej veci nepodala\nžiadne stanovisko a teda nevzniesla ani námietku, v ktorej by vyjadrila pochybnosti\nk podkladom pre vydanie rozhodnutia, uvedených v oznámení o začatí správneho konania záznam z vysielania a prepis/popis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako aj\nnenavrhovala vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadrila ani pochybnosti o tom, že by\nodporkyňa v predmetnom konaní postupovala len z prepisu/popisu bez bezprostredného\nvzhliadnutia odvysielaného programu. Uvedenú námietku navrhovateľka vzniesla až\nv opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne. Odporkyňa sa k uvedenej námietke\nnavrhovateľky vyjadrila v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku tak, že uviedla, že\nz povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné sa s ním\noboznámiť len jeho vzhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je\npredmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky\nzo strany navrhovateľky sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce.\nTvrdila, že v prípade záznamu ide o zvukovo obrazovú, prípadne iba o zvukovú informáciu\nzachytenú na dátovom nosiči podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou a rovnako ako\nv prípade listiny ani o vzhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je\nzrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len zhliadnutím. Poukázala na to, že\nv prípade obhliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom obhliadky môžu byť\nlen veci hmotnej povahy, a preto skutočnosť, že odporkyňa zhliadne záznam vysielania ešte\nneznamená, že týmto postupom vykonáva obhliadku, nakoľko nie je možné obhliadnuť\nniečo, čo nemá hmotnú povahu, tvrdiac, že možno obhliadnuť len dátový nosič ako taký, ale\nnie jeho obsah. Nepovažovala za pravdivé ani tvrdenie navrhovateľky, že zápisnica o\nhlasovaní začala byť súčasťou administratívneho spisu až na základe rozhodovacej praxe\nnajvyššieho súdu.\n\n7\n\nVzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, že nevyhotovenie zápisnice\nresp. iného záznamu odporkyňou o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania\nv danom prípade nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok\nnezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p., keď navrhovateľka\nv priebehu správneho konania nepodala žiadne stanovisko, nenavrhovala vykonanie\nžiadneho dôkazu, nenamietala porušenie právnej povinnosti. ... Pokiaľ teda navrhovateľka\nako obvinená z porušenia právnej povinnosti potom ako sa dozvedela o začatí správneho\nkonania vo veci porušenia právnej povinnosti, mala nielen právo, ale i povinnosť navrhnúť\njej známe dôkazy preukazujúce pravdivosť jej tvrdenia, pretože ak svoje právo na súčinnosť\nv správnom konaní nevyužila, vystavila sa v konaní riziku neunesenia dôkazného bremena\nna preukázanie svojho tvrdenia uvedeného v opravnom prostriedku, že vo veci právnych\nporušení kladených jej odporkyňou za vinu postupovala v súlade so zákonom. Pokiaľ sa\nvšak navrhovateľka v opravnom prostriedku bránila len tým, že odporkyňa v správnom\nkonaní pochybila, keď o zhliadnutí záznamu vysielania nevyhotovila zápisnicu,\nnenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie právnej povinnosti, samotná táto skutočnosť\nnemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia v danej veci.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľky, ktorou namietala\nnesprávne právne posúdenie veci, keď citujúc právnu úpravu v § 35 ods. 3 zákona\nč. 308/2000 Z.z. tvrdila, že jazykový výklad predmetného ustanovenia je nejednoznačný a je\nz neho možné vyvodiť viacero interpretácií, nesúhlasiac s výkladom odporkyne. ...\nZ ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je zrejmý účel zákonodarcu\nstanoviť podmienky povinností vysielateľa pri prerušovaní vysielania spravodajského\nprogramu alebo audiovizuálneho programu televíznou reklamou alebo telenákupom\nsledujúc cieľ ochrany divákov pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu\na v neposlednom rade aj autorov diela, spracovaného vo vysielanom programe. Na základe\ngramatického a logického výkladu citovanej právnej normy v súlade s cieľom zákona je\nmožné vykladať uvedenú právnu normu len tak, že zákonodarca povoľuje vysielateľovi\nprerušiť vysielanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela televíznou\nreklamou alebo telenákupom jedným prerušením na každý 30-minútový úsek.\nNajvyšší súd súhlasí s tvrdením navrhovateľky, že nedostatok právnej normy nie je\nmožné odstrániť ani aplikačnou a interpretačnou praxou odporkyne, nakoľko nedostatok\n\n8\n\npresnej špecifikácie právnej povinnosti vysielateľa v právnej norme nie je možné nahradiť\nsprávnou úvahou orgánu výkonnej moci. Taktiež súhlasí s jej názorom, že je jednoznačné,\nže vzhľadom na absenciu presného, jasného a špecifického zákonného ustanovenia sa\ntakáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení je potrebné aplikovať zásadu in\ndubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu splnenia povinnosti vyplývajúcich\nzo zákona o vysielaní.\nSenát najvyššieho súdu však nesúhlasí s názorom navrhovateľky, že znenie právnej\núpravy v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je nepresné, nejasné a nedostatočne\nšpecifikované, čo umožňuje jeho mnohostrannú interpretáciu. Taktiež nemôže súhlasiť\ns tvrdením navrhovateľky, že ustanovenie článku 20 ods. 2 Smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10.03.2010, ktoré bolo transponované do zákona\no vysielaní, je taktiež nejednoznačné. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní\npredstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice. Podľa názoru najvyššieho\nsúdu právna úprava povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. ako aj\nv čl. 20 uvedenej smernice je stanovená jasným a určitým spôsobom a teda jednoznačne,\nnedovoľuje mnohostranný výklad. Výklad právnej úpravy nastolený navrhovateľkou, podľa\nktorého predmetné ustanovenie rovnako umožňuje vyvodiť záver, že vysielateľ je oprávnený\nprerušiť program aj v začatom, ale nedokončenom 30-minútový úsek trvania programu,\npodľa názoru súdu nevychádza z obsahu právnej úpravy ustanovenej v citovanej právnej\nnorme - § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., ktorá predstavuje transpozíciu ustanovenia\nčlánku 20 ods. 2 Smernice a navrhovateľka týmto výkladom neprimeraným spôsobom\nvybočuje z rámca obsahu ich znenia a zavádzajúcim spôsobom ich dopĺňa. Poukázanie\nnavrhovateľky na dokonavosť/nedokonavosť 30-minútového časového úseku v ustanovení\n§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je z hľadiska výkladu celého ustanovenia irelevantné,\nnakoľko v spojení s druhou časťou vety pred bodkočiarkou: „a to aj v prípade, ak\nplánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela\nnepresahuje 30 minút“ predstavuje upresnenie prvej časti vety - a teda že sa povoľuje jedno\nprerušenie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela na každý 30-minútový\núsek ako aj vtedy, ak plánované trvanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho\ndiela nepresahuje 30 minút. Zároveň najvyšší súd poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť\nnapr. rozhodnutie sp.zn. 3Sž/12/2013 zo dňa 10. októbra 2013, ktorého obsahom je výklad:\n\n9\n\n„Ak by zákonodarca mienil povoliť prerušenie programu reklamou alebo telenákupom aj\nkratší časový úsek, vyjadril by to jednoznačným spôsobom, napr. pri vysielaní programu sa\npovoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý začatý 30minútový úsek.“ Najvyšší súd dospel k záveru, že správny orgán v napadnutom rozhodnutí\nsprávne aplikoval aj úniové právo, konkrétne smernicu č. 2010/13/EÚ, čím splnil povinnosť\norgánov aplikácie práva usilovať sa o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva.\nVychádzajúc z uvedeného najvyšší súd preto návrh navrhovateľky, aby najvyšší súd\npredmetné odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s požiadavkou\no vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke k výkladu a aplikácii ustanovenia článku 20\nods. 2 Smernice, považoval za nedôvodný, keďže dospel k záveru, že právna úprava je\njednoznačná a odporkyňa v preskúmavanom rozhodnutí porušenie právnej povinnosti\nnavrhovateľkou posúdila správne a v súlade s § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., ktoré\nustanovenie si vyložila správne a v súlade s čl. 20 uvedenej Smernice.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľky, že odporkyňa v danom\nprípade zasiahla do základného práva vysielateľa na slobodu prejavu...\nZákonodarca zákonom č. 308/2000 Z.z. zveruje do právomoci odporkyne\npresadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu\na práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu\nv oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie,\nretransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva\nštátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych\nslužieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona\nč. 308/2000 Z.z.). Do pôsobnosti odporkyne v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať\nna dodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných\npredpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie právnej povinnosti (§ 5 ods. 1\nzákona č. 308/2000 Z.z.).\nVzhľadom k uvedenému najvyšší súd považoval za nedôvodné námietky\nnavrhovateľky, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporkyňa sa\nkritériami podmieňujúcimi obmedzenie práva slobody prejavu vysielateľa zaoberala a aj\ndostatočne vysporiadala. Právo na slobodu prejavu nie je absolútne. Článok 26 ods. 4\n\n10\n\nÚstavy SR, ako aj čl. 10 ods. 2 Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto práva na základe\nzákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava ustanovená v § 35 ods. 3 zákona\nč. 308/2000 Z.z., sledujúc práva iných a to ochranu divákov pred nadmerným reklamným\ntlakom, ako aj autorov audiovizuálnych diel zachovaním integrity týchto diel. Podľa názoru\nsúdu postupom odporkyne nebola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred orgánom\nverejnej moci a ani pred súdom.\nVo vzťahu k všetkým odvolacím námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky\nkonštatuje, že dôvody rozhodnutia odporkyne považuje za logické, vyplývajúce\nzo skutkových zistení v danej veci. Odporkyňa v napadnutom rozhodnutí dostatočne\na zrozumiteľne zdôvodnila svoje skutkové závery a správne úvahy, ktoré ju viedli k záveru\nuvedenému v preskúmavanom rozhodnutí, pričom jej záver je určitý a zrozumiteľný. Nebolo\npreukázané, že odporkyňa by sa v konaní dopustila takej vady, ktorá by mohla mať za\nnásledok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru súdu odporkyňa v danej\nveci výšku pokuty náležite odôvodnila mierou zavinenia, rozsahom a dosahom vysielania,\ntrvaním, následkami, spôsobom a závažnosťou, ktoré jednotlivé kritériá špecifikovala\nvzhľadom na daný prípad. Súd výšku uloženej pokuty považoval taktiež za adekvátnu\nk porušeniu právnej povinnosti a nezistil dôvody na jej zníženie. Najvyšší súd preto\nrozhodnutie odporkyne č. RP/58/2015 zo dňa 27. októbra 2015 podľa § 250q ods. 3 O.s.p.\nv spojení s § 492 ods. S.s.p. potvrdil ako vecne správne a zákonné.»\n3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti namieta, že najvyšší súd (i) absolútne\nopomenul relevantne odôvodniť odvolaním namietané nedostatočné odôvodnenie\nrozhodnutia rady vo vzťahu k naplneniu kritérií pre zásah do slobody prejavu, (ii)\nnedostatočne a arbitrárne vyhodnotil oprávnenosť/neoprávnenosť zásahu do slobody\nprejavu sťažovateľky, (iii) potvrdením rozhodnutia rady arbitrárne uzavrel, že došlo k\nsplneniu\n\npodmienok\n\npredpokladaných\n\nústavou\n\nna\n\nobmedzenie\n\nslobody\n\nprejavu\n\nsťažovateľky. Rovnako sťažovateľka namieta, že vydanie rozhodnutia bez uvedenia\nakýchkoľvek dôvodov v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu\nk odvolaciemu dôvodu nedostatočného (žiadneho) odôvodnenia rozhodnutia rady, hoci\nsťažovateľka uplatnila nedostatočné (žiadne) odôvodnenie ako jeden zo žalobných dôvody,\nmožno považovať za vážny zásah do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú\n\n11\n\nprávnu ochranu sťažovateľky. Rovnako sťažovateľka namieta, že obmedzenie slobody\nprejavu bez existencie dôvodov vychádzajúcich z limitačnej klauzuly čl. 26 ods. 4 ústavy\na proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte) možno považovať za vážny zásah\ndo práva na slobodu prejavu sťažovateľky.\n3.1 Najvyšší súd sa podľa mienky sťažovateľky nijako nevyjadril k skutočnosti, že\nrozhodnutie rady žiadne dôvody na obmedzenie slobody prejavu neobsahovalo. Úlohou\nnajvyššieho súdu nie je nahrádzať úvahu správneho orgánu a neexistentné odôvodnenie\nv jeho rozhodnutí. Najvyšší súd sa teda podľa názoru sťažovateľky nijako nevysporiadal\ns podstatným odvolacím dôvodom, čím sa zjavným a závažným spôsobom dopustil zásahu\ndo práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.\n3.2 Sťažovateľka uvádza, že síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný\nna základe zákona (§ 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii), avšak tento\nzásah nesledoval žiaden legitímny cieľ a ani nebol proporcionálny (nevyhnutný\nv demokratickej spoločnosti). Sťažovateľka uvádza, že z rozhodnutia rady, z napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu, ako aj zo skutkového stavu veci je zrejmé, že rada a najvyšší\nsúd obmedzili právo na slobodu prejavu sťažovateľky na základe „domnelej“ ochrany práva\ndivákov (spotrebiteľov) pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a taktiež\ndomnelej ochrany divákov pred nadmerným reklamným tlakom a zachovaním integrity diel.\nBez ohľadu na to, že ani rada ani najvyšší súd neidentifikovali, ktorý z vymedzených\nverejných záujmov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy bol v prerokúvanej veci legitímnym cieľom\nochrany, je podľa slov sťažovateľky potrebné konštatovať, že „právo spotrebiteľov“\n(ako bližšie nešpecifikovanej masy divákov) na ochranu pred nadmerným prerušovaním\nsledovaného programu a taktiež domnelej ochrany divákov pred nezákonným zneužitím\nna reklamné účely nemožno považovať za legitímny verejný záujem na obmedzenie slobody\nprejavu, pretože takéto právo „divákov“ ústava ani dohovor nepoznajú.\n3.3 Sťažovateľka ďalej uvádza, že aj informácie reklamného charakteru predstavujú\nobsah televízneho vysielania, na ktorý sa vzťahuje ochrana práva na slobodu prejavu. Štát\nv tomto prípade v súlade so svojím primárnym záväzkom zabezpečil pluralitu médií na to,\naby aj táto informácia mohla byť vyhľadaná, rozšírená a spracovaná divákmi.\n\n12\n\nV prerokúvanej veci preto podľa presvedčenia sťažovateľky možno konštatovať, že\nodvysielané informácie reklamného charakteru (hoci mohli ísť nad rozsah povoleného\nvysielania reklamy), neboli spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie\no obmedzení práva divákov na zabezpečenie ochrany pred nadmerným prerušovaním\nsledovaného programu a už vôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom\nv zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru. Sťažovateľka trvá naďalej\nna svojej argumentácii, že obmedzenie slobody prejavu na základe rozhodnutia rady\na napadnutého rozsudku najvyššieho súdu taktiež nebolo proporcionálne (nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti,) a je toho názoru, že je bez právneho významu zaoberať sa\nskúmaním proporcionality (aplikáciou testu proporcionality), pretože samotný zásah\n(rozhodnutie rady a najvyššieho súdu) nesmeroval k ochrane práv a slobôd iných,\nbezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti, a z tohto\ndôvodu nemohol byť zásah zákonný.\n3.4 Sťažovateľka dôvodí, že ak mal štát záujem na tom, aby akékoľvek programy\nneboli prerušované reklamným obsahom nad určitý časovo ohraničený limit, učinil pre to\nzadosť tým, že v súlade so svojím pozitívnym záväzkom štátu vytvoril priestor pre pluralitu\nmédií, v zmysle ktorej sa každý subjekt po splnení formálnych podmienok môže\ns ľubovoľným obsahom vysielania (ponukou) uchádzať o priazeň diváka (dopyt). Podľa\núvah sťažovateľky je výsostným subjektívnym právom každého diváka rozhodnúť sa\nsledovať taký obsah vysielania, ktorý si sám zvolí. Z toho vyplýva, že aj prípadné vysielanie\nprogramov s častým prerušovaním reklamnými informáciami môže diváka zaujímať a štát\nmá vytvoriť priestor (pluralita), aby sa mohol takýto vysielateľ s takýmto obsahom o diváka\nuchádzať. V demokratickej spoločnosti nie je podľa názoru sťažovateľky potrebné a už\nvôbec nie nevyhnutné, aby orgán štátu namiesto diváka rozhodoval, koľko informácií\nreklamného charakteru môže konkrétny vysielateľ (sťažovateľka) vo svojom programe\nodvysielať, pretože je len na divákoch, či takéto vysielanie zaujme dostatočný počet\ndivákov, aby vysielateľ (sťažovateľka) „prežil“ na mediálnom trhu závislom od\nsledovanosti. Sťažovateľka zakončuje, že je výsostným právom každého diváka „chytiť\ndo ruky ovládač“ od televízneho prijímača a prepnúť program na ponuku od iného\nvysielateľa a nie je potrebné, aby štát (rada, najvyšší súd) zasahovali do práva sťažovateľky\n\n13\n\nšíriť reklamné informácie v súlade so slobodou prejavu v rozsahu, ktorý si sám zvolí. Podľa\nsťažovateľky je teda výsostným právom každého diváka presunúť sa k inému médiu (zdroju\ninformácií) alebo prostredníctvom technických prostriedkov televíznej zábavy „pretočiť“\nčasť vysielania, ktorú sledovať nechce.\n4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o.(...), podľa článku 26 ods. 1 a ods. 2\na článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 5Sž/15/2015 zo dňa 28.03.2017, porušené boli.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:\n5Sž/15/2015 zo dňa 28.03.2017 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o.(...),\ntrovy právneho zastúpenia vo výške 100% na účet A|K|K|L advokáti s.r.o., do pätnásť dní\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\n\n14\n\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\nIII.\n7. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že správne orgány a následne aj\nnajvyšší súd porušili označené ústavné práva sťažovateľky predovšetkým tým, že (i)\nnajvyšší súd nereagoval na námietky sťažovateľky týkajúce sa neproporčeného zásahu do\nslobody prejavu sťažovateľky zo strany rady, čím sa napadnutý rozsudok stal arbitrárny\na neodôvodnený, a tým, že (ii) najvyšší súd neposkytol ochranu sťažovateľkinmu právu\nna slobodu prejavu, ale poskytol ochranu domnelému verejnému záujmu na ochrane diváka\npred prílišnou frekvenciou reklám v programe televízie, pričom podľa sťažovateľky takýto\nzásah do slobody prejavu sťažovateľky je neproporčný, resp. ani nemal byť vykonaný,\nkeďže žiaden najvyšším súdom a radou opísaný verejný záujem na ochrane diváka pred\nmnožstvom reklám nemožno hodnotiť ako legitímny (nie to nevyhnutný) z pohľadu ústavy\na dohovoru.\n\n15\n\n7.1 Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je ustáliť, či\nvzhľadom na námietky sťažovateľky a obsah napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je\npotrebné sťažnosť prijať na ďalšie konanie alebo ju považovať za zjavne neopodstatnenú,\nkeďže ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo ani potenciálne možné vysloviť\nporušenie sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.\nK namietanému porušeniu čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\n8. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez\nzasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby\nvyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\nPodľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj\nzodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo\nsankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nv záujme\n\nnárodnej\n\nbezpečnosti,\n\núzemnej\n\ncelistvosti,\n\npredchádzania\n\nnepokojom\n\na zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu\núniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\nPodľa § 34 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii vysielanie reklamy a telenákupu\nmusí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby\nneboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej\nprogramovej služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej\nprogramovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky.\n\n16\n\nPodľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii pri vysielaní spravodajského\nprogramu alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu,\nprogramu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy\nalebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie\ntohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút;\npri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením\nreklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.\n8.1 Ústavný súd konštatuje, že § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní\na retransmisii ukladajú vysielateľom určitú verejnoprávnu povinnosť súvisiacu s vysielaním\nprogramov týmto vysielateľom.\n8.2 Táto povinnosť nemá vplyv na samotný obsah alebo formu vysielania, nedotýka\nsa obsahu či formy šírených informácií, myšlienok, názorov či ideí, rovnako sa nedotýka\nobsahu či formy samotnej reklamy alebo telenákupu. Ide o zákonodarcom uloženú\npovinnosť kvázitechnického charakteru – povinnosť oddeliť reklamu a telenákup od iných\nčastí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby\na prerušenie programovej služby zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30minútový časový úsek. Inak povedané, citovaná zákonná úprava upravuje povinnosť\n„fyzického“ (prostredníctvom zvukovo-obrazových alebo priestorových prostriedkov)\noddelenia programovej služby od reklamy či telenákupu a určuje časový rámec (frekvenciu)\nzaradenia reklamy či telenákupu v rámci vysielanej programovej služby.\n8.3 Citovaná zákonná povinnosť sťažovateľky a s tým spojená sankcia za jej\nporušenie nezasahuje do práva na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru.\nUloženie sankcie zo strany rady nemožno vnímať ako obmedzenie slobody prejavu, teda\npráva na šírenie informácií, myšlienok, názorov a ideí v akejkoľvek forme, keďže\nk obmedzeniu týchto atribútov uložením sankcie za porušenie § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3\nzákona o vysielaní a retransmisii dôjsť nemohlo a ani nedošlo.\n8.4 Sťažovateľka nebola sankcionovaná za šírenie informácií, myšlienok, názorov\na ideí, za ich obsah či formu alebo za obsah či formu reklamy alebo telenákupu. Tejto\n\n17\n\nslobody (slobody prejavu) sa povinnosti upravené v § 34 a § 35 zákona o vysielaní\na retransmisii nedotýkajú, nezasahujú do nej. Povinnosti uložené zákonodarcom v § 34\nods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii nemožno vzhľadom na ich účel\na charakter považovať za povinnosti zasahujúce do slobody prejavu vysielateľov, ale\nza určité kvázitechnické podmienky činnosti vysielateľov (vysielania programovej služby),\nresp. (v širšom) formálne podmienky podnikateľskej činnosti vysielateľov (spôsob\n„predaja“ produktu divákovi).\n8.5 Ústavný súd je toho presvedčenia, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nnedošlo k porušeniu práva sťažovateľky na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ústavy a čl. 10\ndohovoru. Akcentujúc tieto závery ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\n9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n9.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu\n(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť\nkaždému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného\nprocesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva\n18\n\nna súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porovnaj II. ÚS 88/01). Súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný\nna zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,\nzrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným\nprocesným právom (porovnaj v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,\nIV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\n9.2 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany (porovnaj právnu vetu nálezu III. ÚS 260/07; ďalej\nnapr. aj II. ÚS 439/2016).\n9.3 V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho\nsúdnictva podľa piatej časti v tom čase platného Občianskeho súdneho poriadku, ktorého\núlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány\npri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je\nsúdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých\nrozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy\n(porovnaj IV. ÚS 127/2012, II. ÚS 784/2015, II. ÚS 737/2015).\n9.4 Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nereagoval na námietky sťažovateľky\ntýkajúce sa neproporčného zásahu do slobody prejavu sťažovateľky zo strany rady, čím sa\nnapadnutý rozsudok stal arbitrárny a neodôvodnený.\n9.5 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie\nustanovení zákona o vysielaní a retransmisii najvyšším súdom a aj odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nnezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič\n\n19\n\nústavne\n\nnekonformné,\n\nčo\n\nby\n\nnasvedčovalo\n\nich\n\narbitrárnosti\n\nalebo\n\nústavnej\n\nneakceptovateľnosti.\n9.6 Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny\nnázor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom\ni duchom. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je\nvyčerpávajúce, pričom ťažiskové závery najvyššieho súdu spĺňajú kritériá riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia tak, aby boli zachované garancie spravodlivého procesu.\n9.7 Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd neodôvodnil, prečo považuje zásah do\nsťažovateľkinho práva na slobodu prejavu za nevyhnutný (teda namieta, že najvyšší súd\nnevykonal test proporcionality), ústavný súd dôvodí, že test proporcionality nebol v tomto\nprípade namieste. Ústavný súd už v inej veci sťažovateľky rozvinul, že test proporcionality\nje vhodným nástrojom pri posudzovaní kolízie dvoch ústavou chránených záujmov a určení\nprednosti toho-ktorého záujmu v individualizovanej veci (pozri II. ÚS 307/2014, body 40 až\n42). V tu prerokovávanom prípade však uložením sankcie sťažovateľke za porušenie § 34\nods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii nedošlo k zásahu do slobody prejavu\nsťažovateľky, takže najvyšší súd nemal právne relevantný dôvod (resp. podklad/vehikel)\nna vykonanie testu proporcionality.\n9.8 Reagujúc na výhrady sťažovateľky ústavný súd dodáva, že to, či povinnosti\nuložené v § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii vysielateľom chránia\nkonkrétny ústavou predpokladaný verejný/súkromný záujem (sťažovateľka v tomto smere\npochybuje o akomkoľvek ústavne relevantnom záujme na ochrane diváka pred periodicitou\nreklám), je bezpredmetné bližšie (na pôdoryse prerokovávanej sťažnosti sťažovateľky)\nskúmať a na túto otázku hic et nunc odpovedať, keďže odpoveď by bola ústavne zaujímavá\npráve a len vtedy, keby „na druhej strane“ stál určitý ústavou chránený záujem (subjektívne\nústavné právo) sťažovateľky, čo v tomto prípade nebolo naplnené. Ústavný súd opakuje, že\npovinnosti uložené v § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii (príp.\nnásledne sankcionovanie zo strany rady za ich porušenie) nezasahujú do ústavou\n\n20\n\nchráneného práva sťažovateľky na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy či\nčl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.\n9.9 Z dôvodov dosiaľ uvedených ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu\n10. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich\njurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.\n10.1 Ústavný súd podotýka, že čl. 12 ods. 1 vyjadruje ústavný princíp rovnosti\nv právach. Ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy nie je garanciou absolútnej rovnosti, ale je\nústavnou zárukou ochrany osôb (právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany\norgánov\n\nverejnej\n\nmoci.\n\nÚstavný\n\nprincíp\n\nrovnosti\n\nnachádza\n\nsvoje\n\nvyjadrenie\n\nv zákonodarstve, ako aj pri aplikácii práva, keď vo svojej podstate predstavuje rovnosť\nvšetkých pred zákonom, teda v konečnom dôsledku je základom ochrany pred\ndiskrimináciou (porovnaj PL. ÚS 12/2014).\n10.2 Ústavný súd nezistil, že by pri prerokovávaní veci sťažovateľky pred najvyšším\nsúdom došlo k narušeniu princípu rovnosti v právach. Sťažovateľka ani nepoukázala na iné\nsubjekty práva, ktoré by boli v rovnakej či porovnateľnej situácii, kde by orgány verejnej\nmoci judikovali v totožných veciach inak (priaznivejšie), než judikoval najvyšší súd\nnapadnutým rozsudkom v sťažovateľkinej veci.\n10.3 Čo sa týka čl. 1 dohovoru (označený nadpisom „Záväzok dodržiavať ľudské\npráva“), tento vyjadruje pozitívny záväzok štátu priznať každému, kto podlieha ich\njurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru (čl. 1 pritom nespadá do\nhlavy I dohovoru označenej nadpisom „Práva a slobody“ – tam spadajú čl. 2 až čl. 18).\n\n21\n\nKľúčovým pojmom toho článku je pojem jurisdikcia, a preto je tento článok východiskom\npre určenie pôsobnosti dohovoru ratione personae a ratione loci.\n10.4 Prihliadajúc na prezentované východiská, ako aj na systematické zaradenie čl. 1\nv rámci dohovoru nemožno dospieť k záveru, že by čl. 1 dohovoru primárne upravoval\nsubjektívne právo fyzických osôb a právnických osôb, ktorého porušenia by sa mohli tieto\nsubjekty domáhať v rámci konania o sťažnostiach pred ústavným súdom.\n10.5 Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. novembra 2017\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "reklama", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "správne súdnictvo"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4ddd7044-36f0-4727-ab79-b646c25881c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 784/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 784/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1"}, {"guid": "ussr:e464a924-12d9-4ca5-a552-629e34536bb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.737.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 737/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 737/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.737.2015.1"}, {"guid": "ussr:20697caa-13e6-427a-a7be-7c5b5079f79e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 307/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. 12. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-12-18", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.307.2014.1"}, {"guid": "ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 127/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 127/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a4c5a98-7bee-45f5-8cb4-bbde146f27b5"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5363c5e5-2505-4dc6-9656-43effd872afa"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:970c0809-8fc0-40a4-b00d-e2417fb5b0e1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.179.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 179/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 179/2018 z 22. 3. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-03-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.179.2018.1"}, {"guid": "ussr:d153788a-fff8-4b47-a393-5492be387998", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.52.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 52/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 52/2018 z 25. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.52.2018.1"}]}