{"guid": "ussr:dd34f28c-011b-4838-a0cf-e508d5351c8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.675.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 675/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 675/2017 z 10. 11. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. novembra 2017, sp. zn. II. ÚS 675/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.675.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-11-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/dd34f28c-011b-4838-a0cf-e508d5351c8a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.675.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.675.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.675.2017.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 675/2017-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\nAlžírska\n\ndemokratická\n\nľudová\n\nrepublika,\n\nzastúpeného\n\nadvokátkou\n\nJUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., Mariánske námestie 31, Žilina, ktorou namieta porušenie\nsvojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práv podľa čl. 6\nods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža 43/2015 z 25. apríla 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta\n2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2\n\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a porušenie\npráv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sža 43/2015 z 25. apríla 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Oddelenie cudzineckej polície Policajného\nzboru Bratislava (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA61224-12/2014-PPC zo 16. apríla 2014 zamietlo podľa § 59 ods. 12 písm. b) a d) zákona\nč. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) žiadosť sťažovateľa\no udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Správny orgán prvého\nstupňa rozhodoval o žiadosti sťažovateľa z 2. apríla 2014 o udelenie tolerovaného pobytu na\núzemí Slovenskej republiky v zmysle § 58 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.\nSprávny orgán prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ k žiadosti\no tolerovaný pobyt nedoložil výpis z registra trestov štátu, v ktorom sa v období posledných\ntroch rokoch zdržiaval viac ako 90 dní počas šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov.\nĎalším dôvodom pre zamietnutie žiadosti sťažovateľa bola skutočnosť, že sťažovateľ je\ndržiteľom platného cestovného dokladu, a preto nespĺňal podmienky ustanovené § 58 ods. 2\npísm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého „ Policajný útvar udelí tolerovaný pobyt\nštátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 59\nods. 12... b) ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje\nbezpečnosť štátu alebo verejný poriadok; štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa § 27\nods. 1 a § 43 ods. 1 písm. a) až d) možno tento pobyt udeliť len vtedy, ak nie je držiteľom\nplatného cestovného dokladu a hodnoverne preukáže svoju totožnosť iným spôsobom.“.\nSťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa\nodvolanie, o ktorom rozhodlo Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej\npolície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava (ďalej len „správny orgán\ndruhého stupňa“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2014/006888-005 z 30. júla 2014 tak, že\nrozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdilo a odvolanie sťažovateľa zamietlo.\nSprávny orgán druhého stupňa vyhodnotil postup a rozhodnutie správneho orgánu prvého\n\n2\n\nstupňa za zákonný, keďže sťažovateľ si svoju povinnosť podľa § 59 ods. 3 zákona o pobyte\ncudzincov nesplnil, keď výpis z registra trestov štátu, ktorého je štátnym príslušníkom,\na štátu, v ktorom sa v posledných troch rokoch zdržiaval viac ako 90 dní počas šiestich po\nsebe nasledujúcich mesiacov, nepredložil. Až po vydaní prvostupňového správneho\nrozhodnutia doručil výpis z registra trestov domovskej krajiny, avšak v konaní bolo zistené,\nže v posledných troch rokoch sa zdržiaval viac ako 90 dní počas šiestich po sebe\nnasledujúcich mesiacov aj v Taliansku, ale výpis z registra trestov tejto krajiny nedoplnil.\nSťažovateľ označené rozhodnutia správnych orgánov napadol správnou žalobou\npodľa v tom čase platných a účinných ustanovení § 250j ods. 2 písm. a), d) a e)\nObčianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. Krajský súd v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov ako aj konania,\nktoré im predchádzalo, dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia a postup správnych\norgánov boli v súlade so zákonom a žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 S 174/2014\nzo 16. júna 2015 zamietol.\nProti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom\nnajvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.\nV odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:\n«Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov ako aj konania, v rámci ktorého boli\nvydané a rozsudku súdu prvého stupňa v intenciách podaného odvolania, sa odvolací súd\nstotožnil so záverom krajského súdu, že námietka nesprávneho posúdenia veci nie je\ndôvodná. Žalobcovi sa v konaní nepodarilo spochybniť, že nesplnil povinnosť vyplývajúcu\nz ust. § 59 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z. z. predložiť doklad potvrdzujúci jeho bezúhonnosť\nkonkrétne z Talianska (t. j. z krajiny, v ktorej podľa zistenia správneho orgánu - informácie\nSIRENE z 2. 8. 2013, podľa ktorej žalobca má záznam v policajnom registri Talianska\nzáznam o krádeži vlámaním, za čo bol odsúdený dňa 23. 6. 2013 na 10 mesiacov odňatia\nslobody a k zaplateniu finančnej pokuty).\nRovnako sa odvolací súd nestotožnil s námietkami žalobcu vytýkajúcimi nezákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodu vád v procesnom postupe správnych\norgánov v konaní.\n\n3\n\nPre záver o nepreukázaní takých procesných vád v postupe správnych orgánov\nv predmetnej veci, ktoré by mali za následok nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej\nnemožno neprihliadnuť na skutočnosť, že konaniu, ktoré je predmetom tohto preskúmavania\nsúdom bezprostredne predchádzalo konanie o žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu\nna území Slovenskej republiky na päť rokov, ktoré bolo zastavené rozhodnutím zo dňa\n03. 12. 2013 v spojení s rozhodnutí druhostupňového orgánu zo dňa 14. 03. 2014 z dôvodu,\nže žalobca v zmysle § 45 ods. 3 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov\n(vzťahujúceho sa ku konaniu o trvalý pobyt) nepredložil v určenej lehote doklad nie starší\nako 90 dní potvrdzujúci jeho bezúhonnosť (t. j. obsahovo rovnaký doklad ako v tomto\nkonaní) a to aj napriek prerušeniu konania a márnemu poskytnutiu lehoty na jeho\npredloženie...\nVychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi bola povinnosť predloženia\ndokladu preukazujúceho jeho bezúhonnosť ako žiadateľa o udelenie niektorej z foriem\npobytu na území Slovenskej republiky známa (takýto doklad z krajiny pôvodu Alžírska\npredložil v rámci odvolania v konaní, ktoré je predmetom tohto preskúmavacieho konania,\nz Talianska takýto doklad ani v predchádzajúcom správnom konaní nepredložil ani napriek\npoučeniu ako ho získať a to ani po poskytnutí dodatočnej lehoty a jej márnom uplynutí,\nv dôsledku čoho bolo konanie zastavené), preto jeho tvrdenia o nevedomosti o takejto\npovinnosti, nepoučení o nej a neposkytnutí lehoty na jej dodatočné predloženie v konaní,\nktoré je predmetom tohto preskúmania je v kontexte jeho (legitímnych) aktivít o legalizáciu\npobytu na území Slovenskej republiky nepresvedčivé a zrejme účelové.\nZa daných okolností je podľa názoru súdu dôvodný záver, že ani prísne\nformalizovaný postup v zmysle námietok žalobcu neodôvodňoval predpoklad, že žalobca\nzákonom požadovaný doklad aj v prípadne poskytnutej lehote predloží, keďže sám\nspochybňoval potrebu predloženia takého dokladu, ako aj svoju povinnosť predložiť ho, keď\npoukazoval na možnosť resp. povinnosť samotného správneho orgánu zaobstarať si ho.\nV tejto súvislosti súd poukazuje na to, že „formálne zopakovanie administratívneho konania\nnepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť\nrozhodnutie v jeho prospech“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžh 1/2010).\nUž prvostupňové rozhodnutie uvádza, že ide o opätovné uznanie žiadosti ako\nneodôvodnenej a pokiaľ žalovaný konštatoval, že žalobcovi boli poskytnuté všetky\n\n4\n\ninformácie a poučenia, aby bolo jeho žiadosti vyhovené, je zrejmé, že správne orgány mali\nna mysli zmienené predchádzajúce konanie o žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu\nna päť rokov (ktoré bolo zastavené rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície FZ\nBratislava č. PPZ-HCP-BA6-2163-34/2013-Z/HAN zo dňa 03. 12. 2013 z dôvodu, že\nžalobca v zmysle § 45 ods. 3 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. nepredložil v určenej lehote\ndoklad nie starší ako 90 dní potvrdzujúci bezúhonnosť a to aj napriek prerušeniu konania a\nstanovenej lehoty na jeho predloženie), ktorého priebeh a dôvody nevyhovenia žiadosti\n(založené na rovnakom nesplnení povinnosti) boli žalobcovi nepochybne známe, preto\nnemožno záver, ku ktorému dospel správny orgán považovať ani pre žalobcu neočakávaný\nalebo prekvapivý.\nOdvolací súd neprihliadol ani na námietku žalobcu vytýkajúcu, že správny orgán\nnepostupoval podľa § 19 ods. 3, § 29 ods. 1 a § 30 Správneho poriadku, keďže ide\no všeobecnú úpravu administratívneho konania, predpokladajúcu ukončenie konania po\nmárnom uplynutí dodatočne poskytnutej lehoty na odstránenie nedostatku podania, kým\nzákon o pobyte cudzincov ako špeciálna právna úprava s aplikačnou prednosťou (lex\nspecialis derogat legi generali) prikazuje správnemu orgánu žiadosť zamietnuť.\nŽalobca nepreukázal, že ním vytýkaný postup správnych orgánov bol v príčinnej\nsúvislosti so zamietavým rozhodnutím o jeho žiadosti o tolerovaný pobyt, pričom\nnepreukázal resp. ani netvrdil, že by čas po vydaní prvostupňového rozhodnutia resp. aj\nďalšie obdobie využil na zadováženie a predloženie zákonom vyžadovaného dokladu resp.\noboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia (založeného však na neexistencii požadovaného\ndokladu, ktorý sám nepredložil), aby tak prípadne eliminoval následky ním tvrdenej ujmy na\nprocesných právach v odvolacom konaní a predišiel tak následku v podobe zamietavého\nrozhodnutia.\nZ rozhodnutia vyplýva, že dôvodom zamietnutia žiadosti bolo nepredloženie dokladu\no bezúhonnosti, s ktorou skutočnosťou zákon spája takýto následok, preto v danom prípade\nrozhodol správny orgán spôsobom predvídaným zákonom č. 404/2011 Z. z., ktorý je\nšpeciálnou právnou úpravou a nie zastavením konania po márnom uplynutí lehoty na\npredloženie požadovaného dokladu, ako hmotnoprávnej podmienky uplatneného nároku. Aj\nkeď rozhodnutiam (najmä prvostupňovému) možno vyčítať pomernú strohosť, podľa názoru\nsúdu nemožno v súvislosti tým hovoriť o nepreskúmateľnosti, či už pre nedostatok dôvodov\n\n5\n\nalebo pre jeho nezrozumiteľnosť a nepochybne nie pre žalobcu ako účastníka bezprostredne\npredchádzajúceho konania o jeho žiadosti o trvalý pobyt na päť rokov, ktorej nebolo\nvyhovené z rovnakého dôvodu ako o jeho žiadosti o tolerovaný pobyt v tomto prípade.\nZ uvedeného dôvodu preto záveru správneho orgánu v zmysle ktorého žiadosť podľa\n§ 59 ods. 12 zamietol, nemožno vyčítať nesprávne právne posúdenie veci a rovnako súdu\nprvého stupňa, ktorý sa s takýmto záverom stotožnil, preto ani námietku žalobcu v tomto\nsmere nebolo možné považovať za dôvodnú.»\nV ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku sa najvyšší súd zaoberal\nnámietkou sťažovateľa založenou na tvrdení, že rozhodnutiami správnych orgánov došlo\nk porušeniu jeho práva na rodinný život. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:\n«V súvislosti s námietkou vytýkajúcou nesprávny záver, s ktorým sa stotožnil aj súd\nprvého stupňa, že zo strany štátnych orgánov nedošlo k porušeniu žalobcovho práva na\nrodinný život, odvolací súd pripomína, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.\nIII. ÚS 331/09 zo dňa 16. 12. 2009 (87/2009) právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich,\nale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej\nochrany.\nOrgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva\nEurópskej únie alebo v prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich\ntranspozíciu právnych aktov orgánov Európskej únie rešpektovať právo na ochranu\nrodinného života v rozsahu štandardu priznaného dohovorom, pretože tento záväzok do\n01. 12. 2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a od 01. 12. 2009\nvyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6\nZmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy.\nV prípade záveru, že manželstvo cudzinca so štátnym občanom Slovenskej republiky\nspadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 dohovoru, vyžadujú\nkritériá vyplývajúce z čl. 8 ods. 2 dohovoru náležité právne posúdenie, či odoprenie\n\n6\n\npovolenia na pobyt možno v danom prípade považovať za zásah do žalobcovho práva na\nrešpektovanie rodinného života.\nJe však potrebné podotknúť, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle\nčl. 8 dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov,\npokiaľ ide o ich usídlenie sa na území toho ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý\nštát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym\nobčanom. Článok 8 dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale\nlen právo na skutočný rodinný život ako taký (nález Ústavného súdu SR sp. zn.\nIII. ÚS 331/09 zo dňa 16. 12. 2009; rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1 Sža/39/2011 zo dňa 13. 09. 2011).\nNámietka žalobcu v tomto smere preto nebola opodstatnená.\nOkrem toho odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tolerovaný pobyt je\nšpecifickým inštitútom, ktorý slúži na legalizáciu pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny\nna území Slovenskej republiky. V predmetnej veci ide o legalizáciu pobytu štátneho\npríslušníka tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Slovenskej republiky, t. j.\nna základe žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm. b)\nzák. č. 404/2011 Z. z.\nZ vyššie citovaných ustanovení zákona o pobyte cudzincov vyplynulo, že podmienkou\npre udelenie tolerovaného pobytu žalobcovi, ako manželovi štátneho občana Slovenskej\nrepubliky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky je to, že nie je držiteľom\nplatného cestovného dokladu. Zo znenia a systematiky ustanovení zák. č. 404/2011 Z. z.\nupravujúcich trvalý pobyt a tolerovaný pobyt vyplýva, že štátny príslušníci tretích krajín\npodľa § 43 ods. 1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z. z. môžu svoj pobyt na území Slovenskej\nrepubliky legalizovať udelením trvalého pobytu. Tolerovaný pobyt podľa § 58 ods. 2\npísm. b) zák. č. 404/2011 Z. z. slúži ako prostriedok legalizácie pobytu za účelom\nrešpektovania súkromného a rodinného života u osôb taxatívne vymenovaných v § 27 ods. 1\na § 43 ods. 1 písm. a) až d) tohto zákona, ktorí nie sú držiteľmi platného cestovného\ndokladu a z tohto dôvodu nemôžu požiadať o udelenie trvalého pobytu.\nV konaní však bolo nespochybniteľné preukázané, že v čase konanie o žiadosti\nžalobcu, tento bol držiteľom platného cestovného dokladu, preto nespĺňal podmienky pre\nudelenie tolerovaného pobytu. Tento dôvod zamietnutia žiadosti žalobca ani nenamietal.»\n\n7\n\nSťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru\nargumentuje najmä tým, že nebol na doloženie akéhokoľvek dokladu žiadnym spôsobom\nvyzvaný, neboli mu poskytnuté žiadne poučenia (hoci to v rozpore so skutočnosťou\ndruhostupňový orgán uviedol v rozhodnutí o odvolaní), konanie na účel doloženia\nchýbajúceho dokladu nebolo prerušené a že rozhodnutia správnych orgánov boli pre neho\nprekvapivé. Sťažovateľ tvrdí, že podaním z 19. mája 2014 správnym orgánom zaslal\n„superlegalizovaný výpis z registra trestov krajiny pôvodu“.\nSťažovateľ argumentuje, že prekvapivým bolo najmä rozhodnutie správneho orgánu\ndruhého stupňa, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, avšak\nnie z dôvodu absencie výpisu z registra trestov z krajiny pôvodu, ale z dôvodu\nnepredloženia výpisu z registra trestov z Talianska, napriek tomu, že sťažovateľ nebol\no tejto povinnosti poučený, na jeho predloženie nebol vyzvaný a konanie vo veci na tento\núčel nebolo prerušené. Súčasne správny orgán druhého stupňa, hoci potvrdil rozhodnutie\nsprávneho orgánu prvého stupňa z dôvodu, ktorý tento ani neuviedol, neumožnil\nsťažovateľovi oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, vyjadriť sa k nim a k spôsobu ich\nzistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie.\nSťažovateľ v sťažnosti uvádza:\n„... na uvedenom nič nemení predchádzajúce konanie o žiadosti sťažovateľa\no udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky... Sťažovateľ požiadal o udelenie\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky spomínaného trvalého pobytu dňa 19. apríla 2013,\nktorý deň bol rozhodným pre určenie povinnosti v zmysle § 121 ods. 1 zákona o pobyte\ncudzincov. V danom konaní požiadal sťažovateľ o udelenie tolerovaného pobytu dňa\n2. apríla 2014, t. j. takmer s ročným odstupom. Z dôvodu uvedeného časového posunu sú\ntak irelevantné povinnosti zistené v konaní o žiadosti o udelenie trvalého pobytu - ani\nvedomosť sťažovateľa o povinnosti v inom časovom období nezbavila v danej veci správne\norgány povinnosti sťažovateľa náležíte poučiť a vyzvať ho na doplnenie chýbajúceho\n\n8\n\ndokladu, ak mali za to, že sa na neho povinnosť podľa § 121 ods. 1 zákona o pobyte\ncudzincov s poukazom na relevantné časové obdobie vzťahuje...\nSťažovateľ si nie je vedomý, že by sa v posledných troch rokoch zdržiaval viac ako\n90 dní počas šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov v Taliansku. Nezodpovedanou sa tak\nstala otázka, kedy sa mal vlastne podľa správnych orgánov a súdov sťažovateľ zdržiavať na\núzemí Talianska a aké dôkazy takú skutočnosť preukazujú...\nSprávne orgány vedeli získať informácie potrebné pre ich rozhodnutie a ako aj\nz textu jeho rozhodnutia vyplýva, tieto informácie zistili v rámci svojich kompetencií. Hoci\npostup správnych orgánov nebol v súlade so zákonom, ich rozhodnutia boli čisto formálne,\npretože sa obmedzili na zamietnutie žiadosti o tolerovaný pobyt z dôvodu nedoloženia\nvýpisu z registra trestov, hoci mali a mohli mať k dispozícii potrebné informácie o osobe\nsťažovateľa...\nZáver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že sťažovateľ si bol vedomý\nsvojej povinnosti z iného konania je z dôvodov uvedených vyššie (iná skutková situácia\nv iných časových súvislostiach) ako aj z dôvodu, že zákon povinnosti správnych orgánov\nneobmedzuje v závislosti od predchádzajúcej skúsenosti/vedomosti účastníka konania, nemá\noporu v žiadnom zákonnom ustanovení. To platí aj pre záver o účelovosti tvrdení\nsťažovateľa (str. 10 rozsudku), pretože vzhľadom na plynutie času (rok po podaní žiadosti\no udelenie trvalého pobytu) sťažovateľ nemal ako vedieť, že RHCP dospelo k záveru\no trvaní jeho povinnosti predložiť výpis z registra trestov Talianska, obzvlášť vtedy, ak tento\nnežiadalo OCP PZ BA. V tejto súvislosti sa sťažovateľ mohol legitímne domnievať, že ak\nOCP PZ BA taký doklad nežiadalo, povinnosť v zmysle § 121 ods. 1 zákona o pobyte\ncudzincov v dôsledku plynutia času zanikla...\nSťažovateľovi nebolo umožnené oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a vyjadriť sa\nk nemu - hrubým spôsobom tak boli porušené jeho práva účastníka správneho konania...\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napokon dospel k záveru o ďalšom dôvode pre\nzamietnutie žiadosti sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej\nrepubliky - skutočnosť, že bol držiteľom platného cestovného dokladu. Ide o dôvod\nsprávnymi orgánmi neuplatnený a Najvyšší súd Slovenskej republiky tak v uvedenom zmysle\nnahradil dôvody a odôvodnenie rozhodnutia správnych orgánov.“\n\n9\n\nVo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru\nsťažovateľ ďalej uvádza, že správne orgány sa pri posudzovaní jeho žiadosti obmedzili na\nformálne konštatovanie absencie výpisu z registra trestov z krajiny pôvodu (ktorý bol\ndoložený dodatočne) a z Talianska, pričom o potrebe jeho doloženia sťažovateľa primerane\nnepoučili, nevysvetlili vznik tejto povinnosti a ani ho na doloženie takého dokladu\nnevyzvali. Sťažovateľ poukazuje na to, že je v možnostiach správnych orgánov potrebné\ninformácie získať, o čom svedčí fakt, že ich získali.\nSprávne orgány sa podľa tvrdenia sťažovateľa vôbec nezaoberali skúmaním jeho\nrodinného a súkromného života, hoci uvedená okolnosť ho viedla k podaniu žiadosti\no udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Prízvukuje, že je ženatý\ns občiankou Slovenskej republiky, ktorá bola v priebehu konania pred správnymi orgánmi\ntehotná. Dňa 5. novembra 2014 sa mu narodila dcéra\n\n, občianka\n\nSlovenskej republiky. Sťažovateľovi a členom jeho rodiny podľa jeho názoru bezpochyby\nsvedčí právo podľa článku 8 ods. 1 dohovoru.\nSťažovateľ v rámci tejto časti svojej sťažnostnej argumentácie zdôrazňuje, že:\n„... zásah do práva sťažovateľa a jeho rodiny v dôsledku neudelenia tolerovaného\npobytu, obzvlášť z uvádzaných dôvodov, nie je odôvodnený v zmysle článku 8 ods. 2\nDohovoru. Založenie rodiny preukázateľne je vedením rodinného a súkromného života\nsťažovateľa. Na zásah do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života\nsťažovateľa ako aj jeho rodiny správne orgány a ani súdy žiadnym spôsobom mimo\nvšeobecného konštatovania nereagovali...\nV danej veci ani správne orgány a ani súdy nekonštatovali oprávnenosť zásahu do\npráva na rešpektovanie rodinného a súkromného života sťažovateľa a jeho rodiny v zmysle\nčlánku 8 ods. 2 Dohovoru. Krajský súd v Bratislave sa vo vzťahu k uvedenej otázke osobitne\nnevyjadril a stotožnil sa iba s odôvodnením rozhodnutia RHCP. Ani Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky sa s problematikou oprávnenosti zásahu do práva sťažovateľa na rešpektovanie\nrodinného a súkromného nezaoberal.“\n\n10\n\nNa základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí\njeho sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho\nzákladných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 v spojení s článkom 12 ods. 1 a čl. 48\nods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu, napadnutý rozsudok zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,\nprizná mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania pred ústavným\nsúdom.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\n\n11\n\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď\nnapadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\nnemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to\nbuď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať\nsťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,\nIII. ÚS 198/07).\nPodstatou sťažnostnej argumentácie sú dve kľúčové námietky sťažovateľa. Prvá\nnámietka smeruje k procesnému postupu správnych orgánov (a následne najvyššieho súdu),\nv rámci ktorého mu nebolo umožnené oboznámiť sa s podkladmi, na základe ktorých boli\nvydané rozhodnutia správnych orgánov v jeho veci, nemohol sa preto k týmto podkladom\nvyjadriť, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nahradilo dôvody\nrozhodnutia, ktoré mali byť uvedené už v rozhodnutiach správnych orgánov. Druhá\nnámietka sťažovateľa smeruje k (materiálnemu) nezohľadneniu a nerešpektovaniu jeho\nsúkromného a rodinného života správnymi orgánmi, ako aj v jeho veci konajúcimi súdmi,\nktoré nijako neodôvodnili oprávnenosť zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného\na súkromného života a jeho rodiny v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 dohovoru.\nÚstavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či\nvzhľadom na námietky sťažovateľa a obsah napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je\npotrebné sťažnosť prijať na ďalšie konanie, alebo ju možno považovať za zjavne\nneopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.\nÚstavný súd v prvom rade v širšom kontexte vo vzťahu k problematike nastolenej\nsťažnosťou sťažovateľa zdôrazňuje, že ako ochranca ústavnosti a garant ochrany ľudských\npráv a slobôd vníma aktuálny globalizačný problém súvisiaci s migráciou obyvateľov\nmnohých afrických a ázijských štátov do Európy ako celospoločenský fenomén, ktorý sa\n\n12\n\npremieta nielen v činnosti orgánov verejnej moci Slovenskej republiky, ale aj do aktivít\ndomácich i zahraničných, resp. medzinárodných mimovládnych organizácií. Ústavnému\nsúdu nemôže byť ľahostajný osud a kvalita života ľudí, ktorí utekajú zo svojej domoviny\nz dôvodu ohrozenia svojho života. Citlivo vníma úskalia, s ktorými sa migrujúci ľudia na\nceste za bezpečnejším životom stretávajú a znepokojujú ho niekedy až nepriateľské\na extrémistické postoje nemalej časti Európanov k migrujúcim. Ústavný súd považuje za\nneakceptovateľný nárast extrémizmu pre fungovanie demokratického a právneho štátu.\nÚstavný súd reflektuje uvedené východiská aj vo veci sťažovateľa, zároveň však\nzdôrazňuje, že nemôže opomínať právnu stránku posudzovaného prípadu. V tejto súvislosti\npoznamenáva, že pobyt cudzincov prichádzajúcich na územie Slovenskej republiky z tretích\nkrajín sa môže v zmysle platných právnych predpisov riadiť rôznymi právnymi režimami,\na to podľa konkrétnych okolností posudzovaného prípadu. Vo veci sťažovateľa ide\no neudelenie tolerovaného pobytu, ktorý v zmysle platných právnych predpisov nepatrí\nk najstabilnejším formám legálneho pobytu cudzinca v Slovenskej republike, akými sú\ntrvalý pobyt, dlhodobý pobyt, príp. prechodný pobyt. Navyše podľa záveru najvyššieho\nsúdu, ktorý sťažovateľ nespochybňuje, ide o „prostriedok legalizácie pobytu za účelom\nrešpektovania súkromného a rodinného života u osôb taxatívne vymenovaných v § 27 ods. 1\na § 43 ods. 1 písm. a) až d) tohto zákona, ktorí nie sú držiteľmi platného cestovného\ndokladu a z tohto dôvodu nemôžu požiadať o udelenie trvalého pobytu“, pričom „V konaní\nvšak bolo nespochybniteľné preukázané, že v čase konania o žiadosti žalobcu, tento bol\ndržiteľom platného cestovného dokladu, preto nespĺňal podmienky pre udelenie\ntolerovaného pobytu.“. Z ústavnoprávneho hľadiska je rovnako dôležité aj to, že na\nudelenie tejto formy legalizovaného pobytu v zásade neexistuje právny nárok (pozri napr.\nčl. 4 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 smernice 2003/109/ES o právnom postavení štátnych\npríslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom podľa smernice o\nzlúčení rodiny), t. j. orgány verejnej moci Slovenskej republiky majú pri rozhodovaní o\nlegalizácii pobytu cudzincov široký diskrečný priestor, pričom právo na rešpektovanie jeho\nrodinného života je potrebné posudzovať aj v spojení so zohľadnením osobnej\nzodpovednosti cudzinca, ktorý musí vnímať „váhu“ svojho pobytového statusu (m. m. pozri\nII. ÚS 480/2014).\n\n13\n\nÚstavný súd ako ochranca ústavou garantovaných individuálnych slobôd už vo\nviacerých prípadoch vertikálne poskytol ochranu cudzincom (napr. II. ÚS 111/08,\nII. ÚS 264/09), zároveň ale vníma delikátnosť obdobných prípadov, v rámci ktorých\ndochádza k stretu medzi úlohou štátnych orgánov zabezpečovať ochranu národnej\nbezpečnosti pred aktuálnou či potenciálnou hrozbou na jednej strane a ochranou súkromia\ncudzinca na strane druhej. Jednotlivé prípady je preto potrebné posudzovať vždy podľa ich\nkonkrétnych skutkových a právnych okolností.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho\nsúdu\nÚstavný súd v súvislosti s posudzovaním veci sťažovateľa považuje za potrebné\nopätovne zdôrazniť, že v zmysle vnútroštátnej i medzinárodnoprávnej úpravy národný štát\ndisponuje pri úprave cudzineckého režimu (a zvlášť pri úprave legalizácie dlhodobých\npobytov) veľkou mierou voľnej úvahy pri ustanovovaní zákonných podmienok jednotlivých\ndruhov cudzineckých režimov. Ochrana poskytovaná v tejto oblasti správnymi súdmi je\nspravidla značne limitovaná, a preto môže vzbudzovať u cudzincov pocit nedostatočnej\nochrany ich práv. Ide však o oblasť bezpečnosti štátu, ktorá je zabezpečovaná primárne\nvo sfére výkonnej moci, do ktorej je v tejto oblasti súdna moc oprávnená zasahovať len\ncelkom výnimočne.\nNapriek tomu ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre pri posudzovaní\nzachovania ústavných garancií ochrany základných práv a slobôd v konaniach pred\nsprávnymi orgánmi, v rámci ktorých boli aplikované právne normy týkajúce sa\ncudzineckých režimov, viackrát zdôraznil práve úlohu správnych súdov. Bolo to tak napr.\nvo veciach sp. zn. II. ÚS 480/2014 a sp. zn. IV. ÚS 308/2011, v rámci ktorých pri zákonom\ntolerovanej možnosti správnych orgánov neodôvodniť neudelenie trvalého pobytu\ncudzincovi z bezpečnostných dôvodov [§ 48 ods. 2 písm. b) v spojení s § 120 ods. 2 zákona\no pobyte cudzincov]. Ústavný súd upriamil pozornosť na oprávnenie správneho súdu\n\n14\n\noboznámiť sa pri prieskume zákonnosti takýchto rozhodnutí správnych orgánov\ns utajovanými skutočnosťami, na ktorých správne orgány založili svoje rozhodnutia, hoci\ntieto neboli prístupné k nahliadaniu či oboznámeniu sa dotknutej osobe a v odôvodnení\nsprávnych rozhodnutí neboli uvedené ani v stručnej podobe. Takýto postup správnych\norgánov (na základe platnej právnej úpravy) a následne správnych súdov ústavný súd\noznačil za akceptovateľný z hľadiska rešpektovania ústavných práv dotknutých osôb.\nÚstavný súd vo svojej judikatúre taktiež opakovane zdôrazňuje (pozri napr.\nII. ÚS 111/08), že ochrana ľudských práv a základných slobôd je v ústavnom systéme\nSlovenskej republiky v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj\nústavného súdu. Osobitne treba v tejto súvislosti zvýrazniť povinnosť všetkých súdov\nchrániť jednotlivcov pred zásahmi verejnej moci. Táto povinnosť súdov je jedným\nzo základných komponentov právneho štátu, ktorý rešpektuje a chráni ľudské práva\na základné slobody. Vďaka svojim definičným znakom – nezávislosti a viazanosti právom\n(ústavou, zákonmi a platnými medzinárodnými zmluvami) môže a musí súdna moc chrániť\njednotlivcov pred excesmi verejnej moci.\nV rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa bolo úlohou ústavného\nsúdu posúdiť, či pri aplikácii jednoduchého (podústavného) práva príslušnými orgánmi\nverejnej moci nedošlo k ich interpretácii a aplikácii ústavne neakceptovateľným spôsobom.\nŤažiskom sťažovateľových námietok v tejto časti sťažnosti je namietané porušenie jeho\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.\nPo preskúmaní napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v ňom\nzrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo rozhodnutia\nsprávnych orgánov nemohli byť pre sťažovateľa prekvapivé poukazujúc na skutočnosť, že\npovinnosť predložiť doklad z registra trestov z Talianska mu musela byť známa\nz predchádzajúceho správneho konania o udelenie trvalého pobytu na území Slovenska,\nv rámci ktorého bol poučený, ako tento doklad získať a správny orgán mu pre tento účel\nv predchádzajúcom konaní poskytol primeranú lehotu. Napriek tomuto poučeniu sťažovateľ\n\n15\n\nv predchádzajúcom a ani v novom konaní o udelenie tolerovaného pobytu (ktoré je\npredmetom tohto prieskumu, pozn.) takýto doklad nepredložil, hoci z predchádzajúceho\nkonania mohol a mal vedieť, že takýto doklad je nevyhnutným podkladom pre rozhodnutie\nsprávnych orgánov o legalizácii pobytu pre cudzinca na území Slovenskej republiky.\nNazerajúc na napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v intenciách doterajšej judikatúry\nústavného súdu (napr. II. ÚS 480/2014, IV. ÚS 308/2011) ústavný súd poukazuje\nna skutočnosť, že všeobecné súdy, resp. už správne orgány v rámci správneho konania\nvo veci sťažovateľa vlastnou činnosťou zistili, že sťažovateľ má záznam v policajných\nevidenciách na území Talianska z dôvodu odsúdenia na trest odňatia slobody na\n10 mesiacov a pokutu 300 € za krádež vlámaním. Túto informáciu správne orgány zistili\nprostredníctvom Národnej ústredne Sirene. Sťažovateľ mal možnosť na povinnosť predložiť\ndoklad preukazujúci jeho bezúhonnosť z Talianska reagovať už v odvolacom konaní pred\nsprávnym orgánom druhého stupňa a k dokladu získanému správnymi orgánmi z Talianska\nmal možnosť sa vyjadriť aj v konaní pred krajským súdom, keďže tento doklad tvoril súčasť\nspisového materiálu, ktorý správne orgány predložili správnemu súdu.\nNa tomto základe ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v rámci svojho postupu\npri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 S 174/2014\nzo 16. júna 2015, ktorým bola zamietnutá jeho správna žaloba proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov, rešpektoval všetky procesné práva sťažovateľa, pričom napadnutý\nrozsudok je riadne odôvodnený a reaguje na všetky ťažiskové odvolacie námietky\nsťažovateľa. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd napadnutým rozsudkom a postupom, ktorý\npredchádzal jeho vydaniu, nemohol porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho základné právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy. Rovnako podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu\npráva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd\npreto odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\n16\n\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy\na práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nemohol spustiť so zreteľa, že vo\nveci sťažovateľa je v „hre“ („at stake“) aj jeho právo na rešpektovanie jeho súkromného\na rodinného života garantované čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 1 dohovoru, keďže má\nna Slovensku rodinu a na tento účel žiadal o povolenie k legalizácii svojho pobytu na území\nSlovenskej republiky.\nÚstavný súd sústredene vníma vzťah medzi právnou ochranou súkromného\na rodinného života a bezpečnostnými záujmami štátu, pri ktorých zabezpečovaní je\nnevyhnutné brať na zreteľ aj „trestnú históriu“ cudzinca, ktorý sa uchádza o niektorú\nz foriem legálneho pobytu na území štátu. Táto problematika je nie náhodou aj predmetom\nzáujmu právnej teórie [pozri napr. ŠTEVULOVÁ, Z. Právo versus kontrola. In: JÍLEK, D.\n– POŘÍZEK, P., eds. Sborník z vědeckého semináře uskutečněného dne 28. března 2013\nv Kanceláři veřejného ochránce práv „Pobyt cizinců: vybrané právní problémy“. Brno :\nKancelář veřejného ochránce práv, 2015, s. 284 a nasl. Dostupné aj na internete:\nhttp://www.ochrance.cz/uploads/tx_odlistdocument/Pobyt_cizincu_2013.pdf; ŠVÁBY, D.\nOd „Poslušne hlásim“ k účinnej súdnej ochrane. In: OROSZ, L. – MAJERČÁK, T., eds.\nOchrana ľudských práv a základných slobôd ústavnými súdmi a medzinárodnými súdnymi\norgánmi – III. ústavné dni Zborník vedeckých prác z medzinárodnej vedeckej konferencie.\nKošice 23. september 2014. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2014, s. 20 a nasl.].\nPri vyvažovaní súkromného záujmu sťažovateľa o ochranu jeho súkromného\na rodinného života a verejného záujmu o ochranu verejného poriadku, resp. presnejšie\nvnútornej bezpečnosti štátu je nevyhnutné aj vo sfére cudzineckého práva (pri rešpektovaní\npomerne širokej diskrécie štátu) skúmať, či zásahy štátu (verejnej moci) sú oprávnené\na nevyhnutné.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že príslušné správne orgány, ako aj v sťažovateľovej veci\nkonajúce všeobecné súdy rozhodovali na základe platných a účinných právnych noriem.\n\n17\n\nSprávne orgány, ako aj všeobecné súdy aplikovali príslušné právne normy v súlade s ich\ntextom a účelom v záujme ochrany vnútornej bezpečnosti štátu pri rozhodovaní\no povoľovaní pobytu cudzincom na území Slovenska. Porovnávajúc vec sťažovateľa\ns prípadom C. G. v. Bulharsko, prejednaným Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj\n„ESĽP“), majúc na pamäti platný právny rámec pobytu cudzincov v Slovenskej republike\n(zákon o pobyte cudzincov), ústavný súd ku skutkovému stavu veci ustálenému v konaní\npred správnymi orgánmi dodáva, že sťažovateľ žiadal o tolerovaný pobyt, ktorý má\n„provizórny“ charakter. Sťažovateľ si v posudzovanej veci musel byť vedomý rizík\nspojených s formovaním svojho rodinného života, keďže musel a mal vedieť o tom, že na\nudelenie (aj tolerovaného) pobytu cudzinca v zásade neexistuje právny nárok, pričom\npríslušné správne orgány rady disponujú pomerne širokou mierou správnej úvahy. Základné\nprávo na ochranu súkromného a rodinného života je potrebné posudzovať aj z perspektívy\nosobnej zodpovednosti cudzinca, ktorý musí vnímať „silu“ svojho pobytového statusu\n(obdobne II. ÚS 480/2014). V posudzovanom prípade všeobecné súdy nepristupovali\nk sťažovateľovi len ako k objektu ich rozhodovania, keďže preskúmali skutočnosti, ktoré\nboli podstatné až rozhodujúce pre signalizáciu bezpečnostných rizík súvisiacich\ns potenciálnym pobytom sťažovateľa na území Slovenska (doklad o trestnej minulosti\nsťažovateľa z Talianska), pričom z pohľadu nevyhnutnosti zásahu zo strany štátu ich\nzamietavé rozhodnutia k žiadosti sťažovateľa o povolenie tolerovaného pobytu podľa\nnázoru ústavného súdu obstoja (pozri bod 40 rozsudku C. G. v. Bulharsko).\nPri posudzovaní sťažnostnej argumentácie sťažovateľa ústavný súd (obdobne ako vo\nveci II. ÚS 480/2014) vzal do úvahy aj potenciálny dopad právnych záverov ESĽP\nvyslovených v rozhodnutí Jeunesse v. Holandsko (sťažnosť č. 12738/10, rozsudok z 3. 10.\n2010) na vec sťažovateľa. Európsky súd pre ľudské práva v označenom rozhodnutí\nkonštatoval porušenie práva sťažovateľky na rodinný život, pretože Holandsko nezvažovalo\npri neudelení pobytu dopad tohto rozhodnutia na rodinný život sťažovateľky – matky, ktorá\nostala v Holandsku po vypršaní platnosti víz, pričom jej ďalšie žiadosti o legalizovanie\nďalšieho pobytu boli zamietané. Viazanosť detí na matku, nereálnosť presunu rodiny\ndo Surinamu, holandské občianstvo detí a bezúhonnosť sťažovateľky podmienili záver\nESĽP, v zmysle ktorého ide o výnimočné okolnosti, ktoré odôvodňujú záver o porušení\n\n18\n\npráva garantovaného čl. 8 dohovoru, aj napriek tomu, že podľa ustálenej judikatúry ESĽP\ntreba pri budovaní rodinného života pri nelegálnom pobyte treba mať na pamäti, že rodinný\nživot v takejto krajine môže raz skončiť [porov. KOPA, , M. Rok 2014 ve Štrasburgu – díl.\nII. In: Jiné právo [online]. Dostupné ina internete: http://jinepravo.blogspot.sk/2015/02/rok2014-ve-strasburku-dil-ii.html; tiež SKŘIVÁNKOVÁ, K. Jeunesse proti Nizozemsku pozitivní závazky státu v oblasti rodinného života. In: Přehled rozsudků ESLP (Wolters\nKluwer) č. 1/2015, s. 48 a nasl.]. Načrtnuté východiská ESĽP uplatnené v rozhodnutí\nJeunesse v. Holandsko nie sú podľa názoru ústavného súdu aplikovateľné na vec\nsťažovateľa. Kľúčovým rozlišovacím kritériom medzi vecou Jeunesse a vecou sťažovateľa\nje skutočnosť, že príslušné orgány Slovenskej republiky museli pri svojom rozhodovaní\nprimerane zohľadniť otázku vnútornej bezpečnosti štátu a jej obyvateľov v kontexte\nso sťažovateľovou trestnou minulosťou, ktorá bola správnymi orgánmi i všeobecnými\nsúdmi preukázaná (a to napriek tomu, že sťažovateľ neposkytol týmto orgánom požadovanú\nsúčinnosť – nepredložil im doklad požadovaný právnymi predpismi).\nVychádzajúc zo skutočnosti, že v prípade sťažovateľa išlo o konanie o povolenie\ntolerovaného pobytu a zohľadňujúc platnú zákonnú úpravu, ústavný súd dospel k záveru, že\nnajvyšší súd (stotožniac sa s výsledkami preskúmavaných správnych konaní a rozhodnutí)\nnapadnutý rozsudok ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ním nemohlo\ndôjsť k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na rešpektovanie súkromného\na rodinného života garantovaného prostredníctvom čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1\ndohovoru. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.3 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu\nUstanoveniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd priznáva vo svojej judikatúre charakter\nústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade\na uplatňovaní ústavy. Toto ustanovenie ústavy je implicitnou súčasťou akéhokoľvek\nrozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1\n\n19\n\nústavy (m. m. napr. I. ÚS 26/2010, I. ÚS 686/2013, II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).\nUstanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy však nemá charakter základného práva a slobody, resp.\nľudského práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne\ndomáhať pred ústavným súdom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Jeho\naplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného\nústavného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia\nčl. 12 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu ústavnému právu alebo slobode sťažovateľa je\nzjavne neopodstatnená (m. m. I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, I. ÚS 509/2012,\nIII. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).\nKeďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho so sťažovateľom\noznačených práv garantovaných ústavou a dohovorom, odmietol sťažnosť aj v časti\nnamietaného porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako\nzjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. novembra 2017\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "pobyt-povolenie", "cudzinec, cudzinci", "rodičovské práva, rodina"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aefba63e-6175-4dba-be50-136d8728217a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 480/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 480/2014 z 12. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-12", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1"}, {"guid": "ussr:398ae571-aa1b-4a63-b28c-5b2ed96800d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 686/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 686/2013 z 20. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-20", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:398ae571-aa1b-4a63-b28c-5b2ed96800d0"}, {"guid": "ussr:5b121461-a42d-4f51-9294-27eb63639f8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 550/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 550/2013 z 30. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-30", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5b121461-a42d-4f51-9294-27eb63639f8e"}, {"guid": "ussr:f82d6da8-bc92-434f-b47d-00e48ff93032", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 509/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 509/2012 z 17. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-17", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f82d6da8-bc92-434f-b47d-00e48ff93032"}, {"guid": "ussr:fd03025a-1dfb-4a61-8cf7-1699d25ab73e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 281/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 281/2012 z 31. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-31", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd03025a-1dfb-4a61-8cf7-1699d25ab73e"}, {"guid": "ussr:7859f22b-ff32-4986-b2d3-902ac960ba33", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 308/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 308/2011 z 25. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-25", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7859f22b-ff32-4986-b2d3-902ac960ba33"}, {"guid": "ussr:c1cc2a79-4fde-45e9-8d8a-27f7abc1131a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/2011 z 25. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-25", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c1cc2a79-4fde-45e9-8d8a-27f7abc1131a"}, {"guid": "ussr:bf420ef4-2b0e-4f1b-86e7-0c7a2db408f8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 87/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 87/2011 z 2. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-02", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf420ef4-2b0e-4f1b-86e7-0c7a2db408f8"}, {"guid": "ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 413, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239"}, {"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}, {"guid": "ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 z 16. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-16", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ac43997-4b16-496c-871b-3674e5e9cc0d"}, {"guid": "ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 111/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/08 z 26. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-26", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:2a8e61ec-ada4-4fe8-865b-bd6273e3f98d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 167/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 167/04 z 7. 7. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-07-07", "citacie_n": 116, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a8e61ec-ada4-4fe8-865b-bd6273e3f98d"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:08aa8776-e9a0-4cb2-91f5-b4dc67406629", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 85/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08aa8776-e9a0-4cb2-91f5-b4dc67406629"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:e72e134c-4274-4898-af5c-b083d2f1815e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 34/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 34/96 z 31. 10. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-10-31", "citacie_n": 112, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c1f337aa-3310-43e3-8bc5-c0a3526b7835", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.108.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 108/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 108/2023 z 16. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.108.2023.1"}, {"guid": "ussr:938d897a-cfed-4603-b606-2f26949b9fa5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.404.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 404/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 404/2022 z 8. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-08", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.404.2022.1"}, {"guid": "ussr:091187b9-b024-460f-ae03-b74d96387571", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.118.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 118/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/2018 z 15. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.118.2018.1"}, {"guid": "b1300e16-fe5d-4f2d-a69a-3e6db5278bb6:3aa0fd45-5c67-4669-80c6-6687e9253134", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2018200318.3", "spisova_znacka": "20S/135/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/135/2018 z 21. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-01-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2018200318.3"}, {"guid": "b1300e16-fe5d-4f2d-a69a-3e6db5278bb6:0a8b7303-1ba5-4ef2-b36b-5fafe6e54f87", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2018200318.3", "spisova_znacka": "20S/135/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/135/2018 z 21. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-01-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2018200318.3"}]}