{"guid": "ussr:33bf9782-3e96-40e8-b7b5-4ec156055022", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.64.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 64/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 64/2018 z 14. 6. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 14. júna 2018, sp. zn. II. ÚS 64/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.64.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2018-06-14", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/33bf9782-3e96-40e8-b7b5-4ec156055022", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.64.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.64.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.64.2018.2/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 64/2018-34\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej\na sudcu Sergeja Kohuta o prijatej sťažnosti\n\n,\n\n,\n\nzastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20,\nKošice, vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Cdo 12/2017 z 31. júla 2017 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\ndomáhať sa zákonom ustanoveným\n\npostupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5 Cdo 12/2017 z 31. júla 2017 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 12/2017 z 31. júla\n2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\npovinný\n\nuhradiť\n\ntrovy konania spolu v sume 570,06 € (slovom päťstosedemdesiat eur a šesť\ncentov), a to na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, advokátska kancelária, Štúrova 20,\nKošice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra\n2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci\n\nnamietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odporca“) sp. zn. 5 Cdo 12/2017 z 31. júla 2017\n(ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n1.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 64/2018-11 z 25. januára 2018 prijal sťažnosť\nna ďalšie konanie.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala proti uzneseniu\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 131/2016 z 31. augusta 2016 dovolanie, ktorého\nprípustnosť vyvodila z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)\na z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Podaním z 21. júna 2017 adresovaným dovolaciemu súdu\nsťažovateľka poukázala na to, že rozhodnutie najvyššieho súdu (veľkého senátu) sp. zn.\n1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017, podľa ktorého v prípade kumulácie dôvodov prípustnosti\ndovolania podľa § 420 CSP a § 421 CSP, ktorá je neprípustná, sa dovolací súd pri skúmaní\nprípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420\nCSP, nie je aplikovateľné v konaniach starostlivosti o maloletých, teda mimosporových.\n\n2\n\n2.1 Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol. Najvyšší\nsúd v napadnutom uznesení poukázal na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho\nkolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017. Dovolací súd skonštatoval, že je\nrozhodnutím veľkého senátu viazaný a poukázal na § 48 ods. 3 prvú vetu CSP. Vychádzajúc\nz názoru o svojej viazanosti označeným rozhodnutím veľkého senátu, dovolací súd sa\nnezaoberal prípustnosťou dovolania sťažovateľky z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\nDovolanie odmietol, keďže dospel k záveru, že sťažovateľka nemohla vyvodiť prípustnosť\ndovolania z § 420 písm. f) CSP, keďže dovolanie je podľa tohto zákonného ustanovenia\nprípustné len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie\nkončí, pričom sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie nie je ani rozhodnutím vo veci samej,\nani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.\n3. Podľa sťažovateľky postupom najvyššieho súdu, teda nepreskúmaním dovolaním\nnapadnutého rozhodnutia z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý vyústil\ndo rozhodnutia o odmietnutí dovolania sťažovateľky, boli porušené sťažovateľkou označené\npráva.\n3.1 Podľa slov sťažovateľky dovolací súd nijakým spôsobom na obsah podania\nsťažovateľky z 21. júna 2017 nereagoval. Bez ohľadu na skutočnosť, či podanie\nsťažovateľky z 21. júna 2017 bolo podaním, na ktoré bol povinný dovolací súd prihliadať\nalebo nie, povinnosťou dovolacieho súdu bolo podľa mienky sťažovateľky predovšetkým\nvysporiadať sa vo svojom rozhodnutí s otázkou aplikovateľnosti právneho záveru veľkého\nsenátu uvedeného v rozhodnutí z 19. apríla 2017 v konaní o dovolaní podanom v konaní\nriadiacom sa Civilným mimosporovým poriadkom, osobitne v konaní vo veciach\nstarostlivosti o maloletých.\n3.2 Sťažovateľka dôvodí, že z odôvodnenia rozhodnutia veľkého senátu vyplýva nad\nakúkoľvek pochybnosť, že tento samotný zdôrazňuje, že výklad právnych prepisov\na inštitútov musí byť založený predovšetkým na zmysle a účele zákona. Zároveň\nz odôvodnenia podľa sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že veľký senát vo svojom\nposudzovaní otázky, ktorá bola predmetom konania pred ním, predovšetkým definoval\n\n3\n\nhľadisko, z ktorého predmetnú otázku posudzuje, a tým je posúdenie dovolania ako inštitútu\ncivilného sporového konania. Všetky ďalšie úvahy a napokon aj právny záver veľkého\nsenátu vychádza z tohto základu, teda, že dovolanie je posudzované ako mimoriadny\nopravný prostriedok v civilnom sporovom konaní.\n3.3 Zo základných princípov jednotlivých procesných kódexov podľa presvedčenia\nsťažovateľky vyplýva nesporne zásadná rozdielnosť v predmete úpravy, keď Civilný\nsporový poriadok je predpisom upravujúcim konanie v sporoch vyplývajúcich z ohrozenia\nalebo porušenia subjektívnych práv, zatiaľ čo Civilný mimosporový poriadok vo svojom\nčl. 1 zdôrazňuje ochranu verejného záujmu v konaniach riadiacich sa týmto predpisom.\n3.4 Z obsahu a účelu Civilného mimosporového poriadku podľa názoru sťažovateľky\nvyplýva, že účelom civilného mimosporového konania vo veciach starostlivosti o maloleté\ndeti je zabezpečiť verejný záujem, ktorý spočíva v tom, aby postup a rozhodnutie súdu bolo\nv najlepšom záujme maloletých detí. Toto hľadisko je podľa sťažovateľky nesporne\na výslovne povýšené nad požiadavku formálnosti konania a je transpozíciou v časti II jej\nsťažnosti citovaných ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa. Za situácie, keď jednotlivé\nustanovenia Civilného mimosporového poriadku osobitne aj v ich vzájomnej súvislosti\nzdôrazňujú prednosť ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa pred akýmikoľvek formálnymi\nobmedzeniami zakotvenými v Civilnom sporovom poriadku, je uplatnenie reštriktívneho\nvýkladu inštitútu dovolania dovolacím súdom podľa sťažovateľky v priamom rozpore\ns účelom a zmyslom Civilného mimosporového poriadku, ale aj s rozhodnutím veľkého\nsenátu, na ktorý sa dovolací súd odvoláva, keďže, ako už bolo uvedené, zdôraznenie účelu\na zmyslu zákonných ustanovení je základom ďalších úvah veľkého senátu. Ak Civilný\nmimosporový poriadok umožňuje účastníkovi konania meniť napríklad v odvolacom konaní\ntak odvolacie dôvody, ako aj rozsah odvolania (na rozdiel od úpravy v Civilnom sporovom\nporiadku) a dovolaciemu súdu umožňuje nebyť viazaný rozsahom dovolania, potom je\nvýkladom arbitrárnym a porušujúcim základné práva sťažovateľky taký výklad, ktorý\numožňuje dovolaciemu súdu nepreskúmať dovolaním napadnuté rozhodnutie v rozsahu\nuvedenom v dovolaní na základe reštriktívneho výkladu inštitútu dovolania podporeného\nnázorom veľkého senátu týkajúcim sa posúdenia princípov a účelu civilného sporového\nkonania.\n4\n\n3.5 Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta porušenie svojich práv rozhodnutím\ndovolacieho súdu, ktorý jej dovolanie odmietol bez toho, aby sa zaoberal jeho prípustnosťou\nz hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP a posúdením dôvodov, ktoré vo vzťahu k tomuto\naspektu prípustnosti dovolania v dovolaní uviedla.\n4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Právo sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na\nsúde zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6.\nods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Cdo/12/2017 zo dňa 31.7.2017\nporušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vo veci sp. zn. 5Cdo/12/2017 zo dňa 31.7.2017 a vec mu vracia na ďalšie\nkonanie.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“\nII.\nVyjadrenie odporcu\n5. Listom č. k. KP 3/2018-11, doručeným ústavnému súdu 1. marca 2018, sa\nk sťažnosti ako odporca vyjadril prostredníctvom jeho predsedníčky najvyšší súd.\n5.1 Podľa odporcu vyvodením zákazu kumulácie dovolacích dôvodov za uvedenej\nsituácie dochádza nielen k porušeniu princípu, resp. zásady „čo nie je zakázané, je\ndovolené“, ale aj k porušeniu princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu legality\na k porušeniu základného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho neprípustným\nobmedzením. Ak je totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba podľa\nodporcu zvoliť ten, ktorý vôbec nezasahuje, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého\nzákladného práva či slobody (princíp „in dubio pro libertate“). Interpretácia zákona podľa\n\n5\n\nodporcu nemôže popierať zmysel a účel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne\nzasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných\nprincípov právneho štátu (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 142/2015 z 10. marca\n2015). Pokiaľ Civilný sporový poriadok dáva strane k dispozícii dovolanie ako mimoriadny\nopravný prostriedok, potom rozhodovanie o ňom, ako aj posudzovanie splnenia\npredpokladov a podmienok jeho prípustnosti sa nemôže podľa odporcu ocitnúť mimo\nústavný rámec ochrany základných práv. To podľa odporcu znamená, že dovolací súd je\npovinný interpretovať a aplikovať podmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku tak,\naby boli dodržané zásady práva na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné\npostavenie strany, resp. jej možnosť domáhať sa využitím dovolania účinne ochrany svojho\nsubjektívneho práva.\n5.2 Ak teda Civilný sporový poriadok kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania\n(prípustných dovolacích dôvodov) v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje) a pre\nvyvodenie takéhoto zákazu neexistujú ani rozumné a presvedčivé argumenty, potom za\nústavne konformný výklad tejto otázky treba podľa odporcu považovať taký, ktorý\nrešpektuje už uvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia prípustná.\nAbsencia výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou\nCivilného sporového poriadku, ale naopak, podľa odporcu je zámerom zákonodarcu, aby i\npo zmene právnej úpravy prijatím nového procesného kódexu bola naďalej akceptovaná\nvšeobecne uznávaná a nespochybňovaná zásada procesného práva umožňujúca účinnú\nochranu subjektívnych práv, t. j. zásada o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.\n5.3 Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd ako odporca názor, že sťažovateľkine\noznačené práva boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené.\n5.4 Najvyšší súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným\nsúdom.\nReplika sťažovateľky\n6. Listom doručeným ústavnému súdu 15. marca 2018 zaslala sťažovateľka\nk vyjadreniu odporcu svoje stanovisko (repliku).\n6\n\n6.1 Podľa sťažovateľky z vyjadrenia najvyššieho súdu vyplýva, že z jeho hľadiska sa\npredmetná vec javí ešte jednoznačnejšie, keďže najvyšší súd spochybnil konformitu\npredmetného rozhodnutia veľkého senátu, a to bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie\nvydané v civilnom sporovom konaní alebo rozhodnutie vydané v civilnom mimosporovom\nkonaní so základným právom na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.\nRozhodnutie veľkého senátu je zároveň v sťažovateľkinom prípade jediným prameňom\npráva, na ktorý sa pri odmietnutí dovolania sťažovateľky najvyšší súd odvoláva.\n6.2 Sťažovateľka z dôvodov, ktoré podrobne uviedla vo svojej ústavnej sťažnosti,\ntrvá na tom, že na jej dovolanie podané proti rozhodnutiu vydanému v civilnom\nmimosporovom konaní nemožno takýto reštriktívny výklad uplatniť tak, ako to urobil\nnajvyšší súd v uznesení napadnutom jej ústavnou sťažnosťou.\n6.3 Keďže najvyšší súd vo svojom vyjadrení s argumentmi uvedenými v ústavnej\nsťažnosti nepolemizuje, ich opodstatnenosť nespochybňuje, ale naopak, zásah do\nsťažovateľkiných práv vidí nie v neprípustnosti zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti\ndovolania v civilnom mimosporovom konaní, ale v neprípustnosti zákazu kumulácie\ndôvodov prípustnosti dovolania vo všeobecnosti, čím argumentáciu v prospech\nsťažovateľky rozširuje do všeobecnej roviny, považuje sťažovateľka za nadbytočné vracať\nsa k sťažnostným dôvodom a opakovať ich aj v tomto konaní. Vzhľadom na už uvedené\nnavrhuje sťažovateľka, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel.\n6.4 Sťažovateľka uviedla, že vo veci netrvá na konaní ústneho pojednávania pred\nústavným súdom a súhlasí s upustením od neho.\nIII.\n7. Úlohou ústavného súdu vo veci sťažovateľky je posúdiť, či došlo prijatím\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu k porušeniu označených ústavných práv\nsťažovateľky, a to najmä vzhľadom na námietku sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd jej\ndovolanie odmietol bez toho, aby sa zaoberal jeho prípustnosťou z hľadiska § 421 ods. 1\n\n7\n\npísm. b) CSP a posúdením dôvodov, ktoré vo vzťahu k tomuto aspektu prípustnosti\ndovolania v dovolaní uviedla.\n7.1 Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol. Najvyšší\nsúd v napadnutom uznesení poukázal na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho\nkolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017. Dovolací súd skonštatoval, že je\nrozhodnutím veľkého senátu viazaný a poukázal na § 48 ods. 3 prvú vetu CSP. Vychádzajúc\nz názoru o svojej viazanosti označeným rozhodnutím veľkého senátu, dovolací súd sa\nnezaoberal prípustnosťou dovolania sťažovateľky z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\nDovolanie odmietol, keďže dospel k záveru, že sťažovateľka nemohla vyvodiť prípustnosť\ndovolania z § 420 písm. f) CSP, keďže dovolanie je podľa tohto zákonného ustanovenia\nprípustné len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie\nkončí, pričom sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie nie je ani rozhodnutím vo veci samej,\nani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.\n8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n9. Ústavný súd na tomto mieste cituje uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho\nkolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017, podľa ktorého:\n„46.1. Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP\nje neprípustná.\n46.2. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch\nuvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na\nposúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.\n46.3. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/\naž f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie\n\n8\n\nprípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto\nustanovení uvedená na prednejšom mieste.“\n10. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 25. apríla 2018 prijal k otázke\nústavnosti zákazu kumulácie dovolacích dôvodov judikovanému najvyšším súdom najmä\nna podklade uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017\nz 19. apríla 2017 zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2018\n(ďalej len „zjednocujúce stanovisko“) s týmto výrokom:\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\n10.1 Ústavný súd svoje zjednocujúce stanovisko takto odôvodnil:\n«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva\nobmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné\ndovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP by uplatnenie niektorého\ndôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný\ndovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť\ndovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi\nnimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je\nv tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri\nrozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je\nurčiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia\n9\n\nspravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia\nspôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.\n17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol\ndovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej\nexistencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto\nrozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.\nPrávne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad\nje úlohou (dovolacieho) súdu.\n18. Z právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorá neukladá dovolateľovi\npovinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že\ndovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421\nCSP). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej\núprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)\nzákonom, a nie názorom de lege ferenda.\n19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého\nkaždý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,\nčo zákon neukladá.\nV zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho\nslovách a vetách jasné a nepochybné.\nAk veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden\nz nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí\nnielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný\nsporový poriadok spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP).\n20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,\nktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam\npre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/02).\n21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení\npodmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania (§ 431 až § 433 CSP), v obmedzení\ndovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného\n\n10\n\nprávneho významu (§ 421 ods. 1 CSP), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (§ 429\nods. 1 CSP), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok\nminimálnej mzdy [§ 422 ods. 1 písm. a) CSP] za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred\nzneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.\n22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie\nsúdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez\nprávneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach\nplatného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.,\nÚstava Slovenskej republiky. Bratislava : C.H. Beck, 2015, s. 855).\n„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý\nproces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. februára 2017).\n„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné\nzáruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo\nosebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady\nspravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak\nžiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že\nprávo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok\nESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body\n35 ‒ 36).\nExistenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak\nhlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,\npotom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.\nZamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva\nna spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo\nna spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté\na podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.\nOchrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o.,\nPaneurópska vysoká škola, 2011, s. 10).\n„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam\na formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti\nobmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol\n\n11\n\nnarušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie\nsledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane\nproti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).\n23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti\ndovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým\nprávo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»\n11. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj\nv prerokovávanej veci sťažovateľky a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.\n11.1 Z tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľka v podanom\ndovolaní uplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP,\nako aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania\nz hľadiska § 420 ods. 1 písm. f) CSP, porušil tým základné právo sťažovateľky domáhať sa\nzákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj\nprávo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto\nnálezu).\n11.2 Na dôvažok ústavný súd dopĺňa, že sám najvyšší súd svoje stanovisko vyjadrené\nv uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla\n2017 k dnešnému dňu revidoval a v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.\n1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018 uviedol: „Po prejednaní veci z hľadiska predloženej\nprávnej otázky a s prihliadnutím k vyžiadaným stanoviskám dospel veľký senát k odlišnému\nprávnemu názoru, než aký bol vyslovený v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017, a to k názoru, že\nkumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. prípustná je.“\n12. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný\nsúd toto uznesenie zrušil [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\n\n12\n\no ústavnom súde“)] a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3\npísm. b) zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu].\n13. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom\nústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Z toho dôvodu bolo nadbytočné\nzo strany ústavného súdu výrokom zakázať najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní\nústavných práv sťažovateľky tak, ako to táto v petite sťažnosti žiadala. Tomuto\nsťažnostnému návrhu sťažovateľky preto ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku tohto\nnálezu).\nIV.\nTrovy konania\n14. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym\nzastupovaním advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou (ďalej len „advokátka“) v konaní pred\nústavným súdom (bod 3 výroku tohto nálezu).\n14.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné\noceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľky viedol jedno konanie na základe jednej\nsťažnosti podanej sťažovateľkou, a preto pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia\nvychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n14.2 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony\nprávnej služby v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) a za 1 úkon\nprávnej služby v roku 2018 (podanie repliky).\n14.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2016 (§ 1\nods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške\n884 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 147,33 eur\na jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,84 eur). Podľa Štatistického\n\n13\n\núradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2017 (§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná\nmesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške 921 eur (z toho jedna šestina\nv zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 153,50 eur a jedna stotina v zmysle § 16\nods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,21eur).\n14.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky za 2 úkony\nprávnej služby v roku 2017 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 294,66 eur\n(2 úkony v sume po 147,33 eur). Ústavný súd k tomu priznal dva režijné paušály v zmysle\n§ 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 17,68 eur (2 × 8,84 eur). Ústavný súd ďalej priznal\núhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky za 1 úkon právnej služby v roku 2018\nv zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 153,50 eur. Ústavný súd k tomu priznal jeden režijný\npaušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 9,21 eur. Podľa zoznamu daňových\nsubjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vedeného\nFinančným riaditeľstvom Slovenskej republiky je advokátka sťažovateľky daňovým\nsubjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH\n\n). Ústavný súd priznal\n\nsťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 570,06 eur (475,05 eur + 20 %\nDPH).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. júna 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dovolanie-dovolacie dôvody", "stanovisko-stanovisko pléna ústavného súdu", "dovolanie-dovolacie dôvody", "stanovisko-Najvyššieho súdu Slovenskej republiky"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Cdo/12/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:a09f9983-ce17-4f2b-b13b-007c5d400d3b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.142.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 142/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/2015 z 10. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-10", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.142.2015.1"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "f42940d0-8234-4f0a-9dbd-eefed1313fb4:a736e4da-2fb5-46f2-b052-ce393fffcfdb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 20. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2"}, {"guid": "996bcd07-d7cb-452e-aa08-0d70246ac869:859ab03f-017e-4a50-81be-c87079e55384", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7214219438.2", "spisova_znacka": "8CoP/131/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/131/2016 z 30. 8. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-08-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7214219438.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:714b35d6-147c-4662-bdac-fb266bdb695f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 322/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 322/2018 z 17. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2018.1"}]}