{"guid": "ussr:17a98468-3cda-48f5-9f7b-a4691ecc4b2a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.570.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 570/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 570/2017 z 7. 8. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. augusta 2018, sp. zn. II. ÚS 570/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.570.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-08-07", "forma": "Nález", "povaha": ["rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/17a98468-3cda-48f5-9f7b-a4691ecc4b2a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.570.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.570.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.570.2017.1/text", "citacie_n": 26, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 570/2017-62\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Lajosa Mészárosa (sudca\nspravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej advokátom JUDr. Samuelom Baránikom, advokátska\nkancelária, Podjavorinskej 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Trenčíne sp. zn. 4 Co 377/2015 zo 16. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č. k. 3 Cdo 18/2017-452 zo 17. mája 2017 a takto\nrozhodol:\n1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Cdo 18/2017 zo 17. mája\n2017 p o r u š i l základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 18/2017-452\nzo 17. mája 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n\n3.\n\np r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 475,05 €\n\n(slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Samuela Baránika, advokátska\nkancelária, Podjavorinskej 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nII. ÚS 570/2017-23 zo 14. septembra 2017 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa\nčl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 4 Co 377/2015-394 zo 16. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Cdo 18/2017-452 zo 17. mája 2017 (ďalej aj\n„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval\nústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v sťažnosti zo 4. augusta\n2017, krajský súd vo vyjadrení z 3. októbra 2017 a najvyšší súd vo vyjadrení z 5. októbra\n2017 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd pritom\nvychádzal z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.\n3. Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len\n„okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 218/2008 sa Slovenská republika, zastúpená Slovenským\n\n2\n\npozemkovým fondom (ďalej aj „žalobkyňa“), domáhala proti sťažovateľke ako žalovanej\nurčenia vlastníctva k presne označeným pozemkom ležiacim v katastrálnom území\n, okres Ilava.\nRozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 218/2008-344 z 2. februára 2015 bolo žalobe\nv celom rozsahu vyhovené.\nNa základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 377/2015394 zo 16. júna 2016 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.\nProti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 7. septembra 2016 dovolanie,\nktorého prípustnosť vyvodila z § 420 písm. c) a f), ako aj § 421 ods. 1 písm. a) a b)\nCivilného sporového poriadku.\nDňa 20. apríla 2017 najvyšší súd prostredníctvom tlačovej správy zverejnenej na\ninternetovej stránke informoval o rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia,\nktorý rozhodol v inej veci (sp. zn. 1 VCdo 2/2017) tak, že vylúčil prípustnosť kumulácie\ndôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku.\nV prípade, že ku kumulácii podľa týchto ustanovení zo strany dovolateľa dôjde, dovolací\nsúd sa obmedzí iba na posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. a) až f)\nCivilného sporového poriadku.\nV priebehu mája 2017 zverejnil najvyšší súd na internetovej stránke celý text\nrozhodnutia veľkého senátu. Až z tohto textu vyplynulo, že podľa právneho názoru\nnajvyššieho súdu je neprípustná kumulácia nielen dôvodov prípustnosti dovolania podľa\n§ 420 a § 421, ale aj v rámci § 420 Civilného sporového poriadku navzájom. Výsledkom\nprípadnej kumulácie viacerých dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 Civilného\nsporového poriadku je podľa právneho názoru najvyššieho súdu to, že dovolací súd sa\nobmedzí na skúmanie prípustnosti toho dôvodu podľa § 420, ktorý je v texte zákona\n(Civilného sporového poriadku) uvedený skôr.\nS odôvodnením rozhodnutia veľkého senátu sa právny zástupca sťažovateľky\noboznámil 22. mája 2017. Vzhľadom na závery rozhodnutia veľkého senátu doručila\nsťažovateľka najvyššiemu súdu podanie z 22. mája 2017, v ktorom zobrala uplatňovanú\nprípustnosť dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku späť, aby tým\n\n3\n\numožnila (v súlade s právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí veľkého senátu)\npreskúmanie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.\nDňa 7. júna 2017 bolo sťažovateľke doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Cdo 18/2017 zo 17. mája 2017, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté. Najvyšší\nsúd vykonal dovolací prieskum výhradne podľa (sťažovateľkou späťvzatého) dôvodu\nprípustnosti dovolania vyplývajúceho z § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku. Podľa\npodacej pečiatky okresného súdu bol spis spolu s uznesením vrátený okresnému súdu\n29. mája 2017.\nListom najvyššieho súdu zo 6. júna 2017, doručeným sťažovateľke 12. júna 2017,\nbolo oznámené, že najvyšší súd o podanom dovolaní už rozhodol, a preto podanie\nsťažovateľky z 22. mája 2017, doručené najvyššiemu súdu 24. mája 2017, zasiela za\n(už skôr vráteným) spisom okresnému súdu.\nSťažovateľka namieta, že rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu\nboli porušené jej označené práva podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.\n4. Námietky sťažovateľky k rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 377/2015-394\nPodstatou sporu bolo určenie vlastníckeho práva k pozemkom, o ktorých žalobkyňa\ntvrdila, že sú jej vlastníctvom, pretože ide o pozemky pôvodne tzv. neknihované. Jediným\ndôkazom, ktorým žalobkyňa toto tvrdenie preukazovala, bola jedna z viacerých pozemnoknižných máp, kde mali byť pozemky uvedené bez parcelného čísla, na základe čoho\nobchodná spoločnosť\n\n(ktorá cez sporné\n\npozemky bez stavebného povolenia vybudovala novú cestu), zabezpečila pre žalobkyňu\nidentifikáciu týchto pozemkov geometrickým plánom, ktorý sa stal prílohou rozsudku,\na žalobkyňa podala žalobu. Sťažovateľka a jej právni predchodcovia vlastnia susedné\npozemky, pričom sporné pozemky boli vždy považované za ich súčasť.\nDokonca sa znaleckým meraním zistilo, že časť sporných pozemkov bola zahrnutá\nv súčte pozemno-knižnej výmery parcely vedenej v pozemkovej knihe (vložka č. 800)\nv prospech právnych predchodcov sťažovateľky a k výmazu (opomenutiu, neuvedeniu)\nparcelného čísla k tejto časti pozemku v pozemno-knižnej mape došlo omylom. Všeobecné\n4\n\nsúdy však napriek tomu neprihliadli na zistený omyl a iba samotné opomenutie uvedenia\nparcelného čísla postačilo, aby dospeli k záveru, že ide o pozemky bez parcelného čísla,\nteda neknihované, ktoré sú vo vlastníctve štátu. Všeobecné súdy pritom neuznali ani\nnámietku vydržania vlastníckeho práva zo strany sťažovateľky.\nPodľa sťažovateľky je jednoznačné, že v okolnostiach posudzovanej veci jej\nodvolacie námietky signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na skutkové zistenia\na na právne posúdenie veci, a preto bolo nevyhnutné, aby sa krajský súd s nimi\nv odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal, teda zaujal k nim jednoznačný právny záver.\nKrajský súd však takto nepostupoval.\nPri odvolacej námietke, podľa ktorej Slovenský pozemkový fond nebol oprávnený\nkonať pred súdom za žalobkyňu vo veci určenia vlastníctva k nepoľnohospodárskej pôde\n(„ostatné plochy“), krajský súd aplikoval zákon Slovenskej národnej rady č. 307/1992 Zb.\no ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon č. 307/1992 Zb.“), ktorý však bol účinnosťou zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane\na využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej\nprevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov od 1. mája 2004 zrušený. Krajský súd teda oprel\noprávnenie Slovenského pozemkového fondu zastupovať žalobkyňu o ustanovenie\nprávneho predpisu zrušeného pred viac ako 12 rokmi, teda vec neposúdil podľa relevantnej\nprávnej normy, pretože svojvoľne použil zrušenú právnu normu.\nĎalej sťažovateľka v odvolaní namietala, že okresný súd bez akéhokoľvek\nzdôvodnenia nevykonal v písomnom podaní z 24. septembra 2009 ňou navrhnuté dôkazy.\nNa takto formulovanú námietku tzv. opomenutých dôkazov krajský súd nijako nereagoval,\npričom podľa presvedčenia sťažovateľky dezinterpretoval znenie § 157 ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku tak, že z neho vynechal časť, podľa ktorej je súd v odôvodnení rozsudku\npovinný uviesť aj to, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.\nSúčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strany na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Krajský súd\n(a pred ním okresný súd) napriek tomu podľa sťažovateľky vykonal eklektický výber\n\n5\n\ndôkazov\n\ns jasným\n\nnepovšimnutím\n\nvšetkých\n\ndôkazov,\n\nktoré\n\nsvedčili\n\nv prospech\n\nsťažovateľky. Nevyhodnotil žiadny z dôkazov svedčiacich v jej prospech a nevysporiadal sa\ns nimi. Ide najmä o posudok znalcov Ing.\nIng.\n\nz roku 1993, písomné potvrdenie obce\n\na Ing.\n\n, geometrický plán\nzo 14. septembra\n\n1998, pričom sťažovateľka podrobne uvádza závery, ktoré z týchto dôkazov podľa jej\nnázoru vyplývajú. Krajský súd (a pred ním okresný súd) pri hodnotení dôkazov podľa\nsťažovateľky opomenul, že dobromyseľnosť držby sťažovateľky, resp. jej právnych\npredchodcov bola založená na tom, že sporné pozemky boli považované za súčasť parc.\nč. 801, a dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého právni predchodcovia sťažovateľky\nvlastnícke právo vydržaním nenadobudli. Naproti tomu sa pri hodnotení dôkazov\nnezaoberal podstatou sporu, teda otázkou, či sporné pozemky nemohla nadobudnúť\nvydržaním priamo sťažovateľka (teda nezávisle od jej právnych predchodcov).\nPri právnom posúdení veci sa sťažovateľka domáhala aplikácie hmotnoprávnej\ndomnienky vyplývajúcej z § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa\nv pochybnostiach považuje držba za oprávnenú. Podľa sťažovateľky bolo povinnosťou\nkrajského súdu túto domnienku aplikovať (s procesnými dôsledkami podľa § 133\nObčianskeho súdneho poriadku, resp. § 192 Civilného sporového poriadku), čo sa však bez\nvysvetlenia nestalo.\n5. Námietky sťažovateľky k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 18/2017\nSťažovateľka podávala dovolanie 7. septembra 2016, teda už v čase účinnosti\nCivilného sporového poriadku (t. j. po 1. júli 2016). Na posúdenie prípustnosti jej dovolania\nsa preto v celom rozsahu použijú ustanovenia § 420 a nasl. Civilného sporového poriadku.\nIde o nový právny predpis, ktorý otázku prípustnosti dovolania upravil úplne odlišne od\nprávneho stavu, ktorý platil do 30. júna 2016.\nV podanom dovolaní sťažovateľka uplatnila dôvody prípustnosti dovolania podľa\n§ 420 písm. c) a f) a podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku.\nNajintenzívnejšie však pociťovala porušenie svojich práv vyjadrených v § 420 písm. f)\nCivilného sporového poriadku. Napriek uvedenému a s ohľadom na zásadu procesnej\n\n6\n\nopatrnosti uplatnila aj ďalšie dôvody prípustnosti dovolania (najmä vzhľadom na zrušenie\nmožnosti dovolacieho súdu ex offo preskúmať rozsudok v prípade tzv. vád zmätočnosti).\nZ textu Civilného sporového poriadku nevyplýva, že by bola kumulácia dovolacích\ndôvodov v dovolaní vylúčená, resp. že by jej dôsledkom bolo preskúmanie prípustnosti\ndovolania iba podľa v poradí (podľa zákona) prvého uplatneného dovolacieho dôvodu.\nPočas dovolacieho konania v inej veci veľký senát občianskoprávneho kolégia\nnajvyššieho súdu prijal právny názor o vylúčení možnosti kumulácie dôvodov prípustnosti\ndovolania (rozhodnutie sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017). Z tlačovej správy\nnajvyššieho súdu z 20. apríla 2017 vyplývalo, že pri kumulácii dôvodov prípustnosti\ndovolania podľa § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku sa dovolací súd obmedzí iba\nna preskúmanie prípustnosti dovolania podľa § 420. Až z textu samotného rozhodnutia\nveľkého senátu najvyššieho súdu vyplynulo, že aj v rámci § 420 je kumulácia viacerých\ndôvodov prípustnosti dovolania neprípustná a v prípade jej uplatnenia sa dovolací súd\nobmedzí na prieskum tej z nich, ktorá je v texte Civilného sporového poriadku uvedená\nskôr. Pre dovolanie podané sťažovateľkou tento právny názor znamená, že uplatnenie\ndôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku by\nvylúčilo preskúmanie prípustnosti dovolania podľa sťažovateľkou priorizovaného dôvodu\nprípustnosti dovolania § 420 písm. f). Sťažovateľka preto podaním z 22. mája 2017\nuplatnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku\nvzala späť, aby bolo možné jej vec preskúmať podľa § 420 písm. f). Najvyšší súd však toto\npodanie nezohľadnil s tvrdením, že vo veci už rozhodol 17. mája 2017, teda o 5 dní skôr.\nZ uznesenia najvyššieho súdu pritom vyplýva, že dôvodom odmietnutia dovolania bol práve\nprávny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu týkajúci sa\nkumulácie viacerých dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 Civilného sporového\nporiadku.\nSťažovateľka poukázala na to, že podľa § 48 ods. 3 prvej vety Civilného sporového\nporiadku právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho\nsúdu záväzný. Takýto právny názor sa teda nevzťahuje iba na konkrétnu sporovú vec, ale aj\nna vopred neurčený okruh sporových vecí, o ktorých bude dovolací súd rozhodovať\nv budúcnosti. Svojím charakterom sa teda približuje sile zákona. Inštitút rozhodnutí veľkého\n7\n\nsenátu je v našom právnom poriadku nóvum, rovnako aj právny názor týkajúci sa kumulácie\ndôvodov prípustnosti dovolania je novátorský, právnou teóriou ani tvorcami zákona\nneočakávaný. V čase, keď sťažovateľka podávala dovolanie (7. septembra 2016)\na formulovala dôvody prípustnosti dovolania, nebolo zrejmé, že by veľký senát túto právnu\notázku riešil a už vôbec nebolo zrejmé, že by táto otázka mala byť vyriešená s výsledkom,\nk akému napokon veľký senát dospel. Sťažovateľka preto legitímne mohla pri spísaní\ndovolania v septembri 2016 očakávať (spoliehajúc sa na znenie príslušných ustanovení\nCivilného sporového poriadku), že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného\nsporového poriadku bude najvyšším súdom skúmaná napriek tomu, že uplatní z dôvodu\nprocesnej opatrnosti aj prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného sporového\nporiadku.\nSťažovateľka rešpektuje právo najvyššieho súdu vykladať ustanovenia Civilného\nsporového poriadku, rešpektuje právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu, čo\nprejavila aj tým, že po zverejnení textu celého rozhodnutia v máji 2017 podaním z 22. mája\n2017 vzala uplatnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) Civilného\nsporového poriadku späť, aby tak docielila dovolací prieskum podľa § 420 písm. f)\nCivilného sporového poriadku. Legitímne totiž od najvyššieho súdu očakávala, že tento jej\nvytvorí rozumný časový priestor na to, aby sa s rozhodnutím veľkého senátu oboznámila tak\nona, ako aj širšia právnická verejnosť. Najvyšší súd však rozhodol uznesením už 17. mája\n2017, teda doslova iba pár dní po zverejnení rozhodnutia veľkého senátu, a preto reálne\nsťažovateľke nevytvoril žiadny časový priestor na oboznámenie sa s textom tohto\nrozhodnutia, a to napriek tomu, že rozhodnutie veľkého senátu malo úplne zásadný dopad\nna prístup sťažovateľky k súdu, na preskúmanie jej veci podľa § 420 písm. f) Civilného\nsporového poriadku.\nUvedený postup najvyššieho súdu podľa názoru sťažovateľky vytvára obraz o jeho\nformálnom a bezobsažnom prístupe k právu sťažovateľky na súdnu ochranu. Je pritom\npotrebné uviesť, že ani obsah rozhodnutia veľkého senátu, ale ani rýchlosť jeho aplikácie\nv tejto veci sa nedali predvídať. Najvyšší súd uprednostnil spôsob, ako čo najrýchlejšie\nevidenčne „vybaviť“ vec sťažovateľky. Právny názor najvyššieho súdu vyjadrený\nv rozhodnutí veľkého senátu je podľa názoru sťažovateľky výrazne nad rámec textu zákona,\n8\n\nz ktorého vyslovene nevyplýva oprávnenie najvyššieho súdu odmietnuť dovolanie\nv prípadoch, ktoré sú popísané v rozhodnutí veľkého senátu. Procesné právo je právom\nformálnym, preto pri jeho výklade by zo strany najvyššieho súdu malo byť viac\nrešpektované doslovné znenie zákona a v prípade, že sa najvyšší súd hodlá od doslovného\nznenia zákona odchýliť, je jeho povinnosťou rešpektovať čl. 152 ods. 4 ústavy. V prípade,\nže vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je povinný uprednostniť ústavne\nkonformný výklad. Keďže najvyšší súd doslovné znenie zákona v určitom smere modifikuje\na podmienky prípustnosti dovolania podstatne a veľmi výrazne zužuje, bolo by spravodlivé,\naby na dovolania podané pred vydaním rozhodnutia veľkého senátu aplikoval doterajšiu\nprax. Inými slovami, keďže rozhodnutie veľkého senátu sa svojím charakterom približuje\nzákonu, spravodlivé je rešpektovať aj zásadu zákazu retroaktivity a rozhodnutie veľkého\nsenátu neaplikovať na prípady dovolaní podaných pred jeho vydaním. Všeobecný súd je\ntotiž povinný interpretovať normy občianskeho procesného práva v súlade s účelom\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPodľa sťažovateľky všeobecný súd môže byť porušovateľom základných práv\na slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť a pokojne užívať majetok) aj bez\nporušenia ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy.\nSťažovateľka tvrdí, že jej vlastníckemu právu nebola poskytnutá procesná ochrana,\npričom bolo jej legitímnym očakávaním, že ak preukáže svoje vlastnícke právo, tak\nvšeobecné súdy sa jej procesnou obranou budú starostlivo zaoberať a poskytnú jej\nvlastníctvu potrebnú ochranu proti nedôvodnej vlastníckej žalobe. Skutočnosť, že\nsťažovateľka bola pozbavená svojho vlastníckeho práva v konaní, ktoré v opísanom postupe\nporušilo jej práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, znamená, že došlo aj\nk porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\n6. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového\n9\n\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského\nsúdu v Trenčíne zo dňa 16.6.2016 č.k. 4Co 377/2015-394 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 17.5.2017 sp.zn. 3 Cdo 18/2017 porušené boli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16.6.2016 č.k. 4Co 377/2015-394\na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.5.2017 sp.zn. 3 Cdo 18/2017\nsa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú solidárne povinné\nzaplatiť sťažovateľke vyčíslenú náhradu trov konania, k rukám jej právneho zástupcu\nJUDr. Samuela Baránika, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\n7. Z vyjadrenia podpredsedníčky krajského súdu z 3. októbra 2017, doručeného\nústavnému súdu 9. októbra 2017, vyplýva, že krajský súd zotrváva na stanovisku\nvyplývajúcom z odôvodnenia jeho rozsudku. Poukazuje pritom na vyjadrenie príslušnej\npredsedníčky senátu, ktorá nezdieľa právny názor sťažovateľky uvedený v sťažnosti, teda\nnázor, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. Dopĺňa, že senát považuje sťažnosť za neopodstatnenú a zotrváva\nna svojej právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozsudku. Je toho názoru, že\nsťažovateľka nebola ukrátená na svojich právach a pokiaľ poukazovala na nedostatočné\nodôvodnenie rozsudku krajského súdu, treba túto námietku považovať za nedôvodnú,\npretože krajský súd sa zaoberal podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní,\nv plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu po skutkovej, ako\naj právnej stránke a vysporiadal sa s podstatnými odvolacími tvrdeniami sťažovateľky.\nNie je povinnosťou odvolacieho súdu odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba\nna tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú\nnevyhnutné na\n\ndoplnenie\n\ndôvodov\n\nprvostupňového rozhodnutia\n\npreskúmavaného\n\nv odvolacom konaní.\n8. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2017-63 z 5. októbra 2017,\ndoručeného ústavnému súdu 23. februára 2018, vyplýva, že v prípade sťažovateľky\ntrojčlenný senát rozhodol v súlade s právnymi závermi vyjadrenými v uznesení veľkého\nsenátu. Sťažovateľka celkom neopodstatnene uvádza, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie\ntrojčlenného senátu bolo prijaté s úmyslom čo najrýchlejšie „vybaviť“ vec. V skutočnosti\n10\n\nvšak trojčlenný senát takýto úmysel v žiadnom prípade nemal a po oboznámení sa\ns dovolacou argumentáciou sťažovateľky si plne uvedomoval dopad svojho rozhodnutia\nna konkrétne prejednávanú vec, avšak na zreteli mal aj potrebu premietnuť do praxe v celej\nšírke a v primerane konkretizovanej podobe právne závery vyjadrené v uznesení veľkého\nsenátu. I keď sťažovateľka podala dovolanie (datované 7. septembra 2016) v čase pred\nvydaním uznesenia veľkého senátu z 19. apríla 2017, trojčlenný senát prejednávajúci jej\ndovolanie 17. mája 2017 musel pri rozhodovaní vziať na zreteľ právne závery vyjadrené\nv uznesení veľkého senátu (§ 48 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Treba dodať, že\nv uznesení veľkého senátu vyjadrené pravidlo (o vylúčení kumulácie dôvodov prípustnosti\ndovolania), prijaté na základe interpretácie ustanovení nového civilného procesného\npredpisu, nevzniklo prijatím novej judikatúry (19. apríla 2017), ale účinnosťou nového\npredpisu (1. júla 2016), z ktorého bolo novou judikatúrou len vyvodené. Pokiaľ\nsťažovateľka namieta „retroaktivitu“ uznesenia veľkého senátu, treba uviesť, že najvyšší\nsúd v niektorých rozhodnutiach už konštatoval, že judikatúrou novoprijatý právny názor sa\naplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, podľa\nktorého všeobecný súd právo netvorí, ale ho iba nachádza, interpretuje a sčasti dotvára.\nČasová pôsobnosť novej judikatúry sa teda neobmedzuje len do prítomnosti či budúcnosti.\nTreba vychádzať z toho, že všeobecný súd rozhodujúci už za novej judikatúry nemôže\nvedome aplikovať nesprávny, novej judikatúre nezodpovedajúci názor. Nový právny názor\nje vzhľadom na to potrebné aplikovať na všetky prebiehajúce konania (aj na konania začaté\npred prijatím novej judikatúry). Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie novej judikatúry\nlíši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem. Sťažovateľkou napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu vychádza z takto chápaných účinkov novej judikatúry. Treba\npripustiť, že nový právny názor (nová judikatúra) aplikovaný retrospektívne môže za istých\nokolností zasiahnuť do očakávaní niektorej z procesných strán, ktoré mohla mať pred\nprijatím týchto nových právnych názorov, avšak opačný postup by znamenal, že súd\nvedome aplikuje „nesprávny“ právny názor. Navyše nerešpektovanie retrospektívneho\npôsobenia judikatúry by bolo sporné aj z hľadiska princípu rovnosti uplatňovaného\nv civilnom súdnom konaní. Pokiaľ bol so zreteľom na novú judikatúru v niektorom konaní\naplikovaný napr. právny názor o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania,\nktorý z hľadiska procesných účinkov vyznieval v prospech dovolateľovej protistrany,\n\n11\n\nrozhodnutie súdu v inom konaní by v obdobnej procesnej situácii nemalo vyznieť\nv procesný prospech dovolateľa kumulujúceho dôvody prípustnosti dovolania. Výnimky\nzo zásady retrospektívneho pôsobenia novej judikatúry môžu zakladať len osobitne\nšpecifické okolnosti zvýrazňujúce intenzívnejší záujem o ochranu legitímnych očakávaní\nprocesných strán civilného konania. Za okolnosť takej povahy však nemožno považovať\nskutočnosť, že v dôsledku aplikácie novej judikatúry došlo prípadne k zhoršeniu právneho\npostavenia jednej z procesných strán, ale ani skutočnosť, že dotknutá procesná strana\nvychádzala z predpokladov zodpovedajúcich stavu pred prijatím nového právneho názoru.\nTieto dôsledky sú totiž už vo svojej podstate pojmovými znakmi samotnej „novosti“\njudikatúry, a preto nemôžu byť vnímané a posudzované ako výnimočné. Výnimku\nzo zásady retrospektívneho pôsobenia novej judikatúry nemôže predstavovať ani\nsťažovateľkou tvrdená nepredvídateľnosť novej judikatúry. Sťažovateľka pripustila, že\nprocesné ustanovenia účinné od 1. júla 2016 priniesli v porovnaní s predchádzajúcou\núpravou celý rad nových inštitútov a zmien. Podľa presvedčenia najvyššieho súdu v prípade\ntak zásadných legislatívnych zmien týkajúcich sa celkovej koncepcie civilného sporového\nkonania (vrátane právnej úpravy dovolacieho konania), ktoré priniesol Civilný sporový\nporiadok, nemožno dôvere sťažovateľky v ustálenosť doterajších právnych predpisov\na predvídateľnosť rozhodovania súdov pripisovať ten ústavnoprávny význam a dopad, ktorý\nuvádza sťažovateľka, resp. taký, ako v prípadoch, keď sa nová judikatúra neodvíja od\nprijatia celkom nového právneho predpisu. Najvyšší súd nepopiera, že sťažovateľka\nnemusela predvídať, ako sa na základe právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 vyvinú\nprávne názory na možnosť kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420\na § 421 Civilného sporového poriadku, ale ani v tom nemožno vidieť osobitnú okolnosť\nspôsobilú zvrátiť (pre ňu priaznivejším spôsobom) právne závery o retrospektívnom\npôsobení novej judikatúry. V civilnom sporovom procese je potrebné brať do úvahy\nzároveň aj legitímne očakávania toho, kto stojí na opačnej procesnej strane. Sťažovateľka\nzastáva názor, podľa ktorého sa právne závery vyjadrené v rozhodnutí veľkého senátu mali\naplikovať (len alebo až) pri rozhodovaní trojčlenných senátov najvyššieho súdu\no dovolaniach podaných po vydaní (publikovaní) rozhodnutia veľkého senátu. S týmto\nnázorom nemožno súhlasiť. Prípadné osvojenie tejto argumentácie by v praxi znamenalo\n„návrat“ rozhodovania trojčlenných senátov najvyššieho súdu do stavu nejednotného\n\n12\n\nposudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku,\nktorý bol prekonaný práve uznesením veľkého senátu. Z týchto dôvodov zastáva najvyšší\nsúd názor, podľa ktorého sťažovateľka bezdôvodne namieta, že konaním a rozhodnutím\nnajvyššieho súdu boli porušené jej označené práva. Najvyšší súd ponecháva rozhodnutie\no sťažnosti na úvahe ústavného súdu.\n9. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 12. marca 2018, doručenej ústavnému\nsúdu 14. marca 2018, vyplýva, že uznesenie veľkého senátu nebolo očakávaným ani\nv legislatívnom procese avizovaným náhľadom na novú právnu úpravu dovolacieho\nkonania. Nepochybne dovolaciemu súdu patrí posudzovať prípustnosť dovolania, resp.\nsplnenie podmienok, za ktorých môže uskutočniť dovolacie konanie. V rámci systému\ndelenia moci v právnom štáte však nemožno tvrdiť, že možnosti dovolacieho súdu pri takom\nposúdení sú bezbrehé, pretože dovolací súd nemôže zákon vykladať spôsobom, ktorý zjavne\nnepredstavuje výklad zákona, ale tvorbu zákona. V zhode s týmto názorom sa vyjadril aj iný\nsenát najvyššieho súdu, ktorý v uznesení sp. zn. 6 Cdo 7/2017 z 24. januára 2018\no rozporuplnom názore veľkého senátu o vylúčení kumulácie dôvodov prípustnosti\ndovolania uviedol, že veľký senát prakticky dotvoril Civilný sporový poriadok (poukazujúc\nna jeho čl. 4 ods. 2) o dve zákazové normy, a to o zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti\ndovolania v zmysle § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku a o zákaz skúmania\nprípustnosti dovolania podľa § 421 Civilného sporového poriadku v prípade, ak je uplatnená\nprípustnosť dovolania aj podľa § 420 Civilného sporového poriadku. Civilný sporový\nporiadok totiž kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania výslovne nevylučuje (nezakazuje)\na výslovne neupravuje ani sankciu postihujúcu dovolateľa v podobe veľkým senátom\nformulovaného pravidla, že pri kumulácii dôvodov prípustnosti dovolania sa dovolací súd\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420, teda že dôvodom\nprípustnosti dovolania podľa § 421 sa vôbec nezaoberá (akoby vôbec uplatnený nebol).\nZákaz kumulácie dovolacích dôvodov podľa označených ustanovení nemožno vyvodiť ani\nrozumným teleologickým výkladom, resp. nijakým ústavne konformným výkladom.\nSťažovateľka trvá na tom, že najvyšší súd uzatvára sám seba pred skúmaním vecnej stránky\npodaných dovolaní a čisto formalistickým prístupom k výkonu spravodlivosti upiera sám\nsebe nenahraditeľnú úlohu byť najvyšším strážcom zákonnosti v občianskom súdnom\n\n13\n\nkonaní. Najvyšší súd nesmie dať prednosť počtu evidenčne skončených vecí pred\nnaplnením základných úloh, ktoré od neho strany občianskeho sporového konania\nočakávajú. Zo spomínaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 7/2017 z 24. januára\n2018 vyplýva, že súd sa dopustí porušenia princípu vyplývajúceho z čl. 2 ods. 3 ústavy, ak\nústavne nekonformným výkladom Civilného sporového poriadku spočívajúcim vo vyvodení\nzákazu takého správania strany, ktorý nie je výslovne stanovený zákonom a ktorý nemožno\nodôvodniť ani rozumnými a presvedčivými argumentmi, odoprie procesnému úkonu strany\nako slobodnému prejavu jej vôle tie dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať.\nVyvodením takého zákazu za uvedenej situácie dochádza nielen k porušeniu princípu\n„čo nie je zakázané, je dovolené“, ale aj princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu\nlegality a k porušeniu základného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho\nneprípustným obmedzením. Ak je totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy,\ntreba zvoliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva\nči slobody (princíp „in dubio pro libertate“). Interpretácia zákona nemôže popierať zmysel\na účel právnej normy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv\na slobôd. Pokiaľ Civilný sporový poriadok dáva strane k dispozícii dovolanie ako\nmimoriadny opravný prostriedok, potom rozhodovanie o ňom, ako aj posudzovanie splnenia\npredpokladov a podmienok jeho prípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavného rámca\nochrany základných práv. To znamená, že dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať\npodmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku tak, aby boli dodržané zásady práva\nna spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp. jej\nmožnosť domáhať sa využitím dovolania účinnej ochrany svojho subjektívneho práva.\nNajvyšší súd sa vo svojom vyjadrení vôbec nevenuje tomu, ako naložil so späťvzatím\nuplatneného dôvodu prípustnosti dovolania zo strany sťažovateľky. Aj tento prístup\nnajvyššieho súdu naznačuje, že od advokátov podávajúcich dovolanie vyžaduje síce\njednoznačné posúdenie existencie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 Civilného\nsporového poriadku (pretože jeho uplatnením dovolateľ automaticky vylúči posúdenie\ndovolaním napadnutého dôvodu podľa § 421 Civilného sporového poriadku), ale na druhej\nstrane upiera dovolateľovi dispozíciu s dôvodmi prípustnosti dovolania v závislosti od toho,\nako sa vyvíja judikatúra. Bez podceňovania právnej erudície advokátov podávajúcich\ndovolanie treba uviesť, že posúdenie existencie vád zmätočnosti podľa § 420 Civilného\n\n14\n\nsporového poriadku nie je jednoduché. V tejto súvislosti uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n6 Cdo 7/2017 z 24. januára 2018 zdôrazňuje, že za tejto všeobecne známej skutočnosti\npožiadavka na predvídanie existencie vady podľa § 420 Civilného sporového poriadku\nzo strany advokáta pri spisovaní dovolania sa „s istotou“ rovná takmer požadovaniu\nnemožného, čo zjavne odporuje základnému právu na spravodlivé dovolacie konanie\na princípu tzv. vnútornej morálky práva, podľa ktorého zákon (resp. jeho interpretácia)\nnesmie požadovať nemožné. Samotný záver o neprípustnosti kumulácie dôvodov\nprípustnosti dovolania odporuje základnému právu na spravodlivú ochranu práv\nv dovolacom konaní aj preto, že prakticky znemožňuje poskytnutie kvalitnej právnej\npomoci dovolateľovi advokátom pri spisovaní dovolania, keďže mu bráni uplatniť ako\ndovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku in eventum, teda pre prípad, že ním predložené tvrdenie o výskyte závažnej\nprocesnej vady podľa § 420 Civilného sporového poriadku vyhodnotí dovolací súd ako\nnedôvodné. Tým sa poskytovanie právnych služieb advokátom v dovolacom konaní môže\ndostať do rozporu s jeho zákonnou povinnosťou postupovať pri výkone advokácie\ns odbornou starostlivosťou, t. j. okrem iného dôsledne využívať všetky právne prostriedky\na uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné.\nAbsencia výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou\nCivilného sporového poriadku, ale naopak, je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene\nprávnej úpravy prijatím nového procesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne\nuznávaná a nespochybňovaná zásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu\nsubjektívnych práv, t. j. zásada o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.\nRozporuplné rozhodnutie veľkého senátu z 19. apríla 2017 neprispieva k efektívnej\nregulácii konfliktov judikatúry a k jednotnému rozhodovaniu najvyššieho súdu. Názorová\nnejednotnosť najvyššieho súdu v tejto otázke sa neprejavila iba v tom, že na základe\nuznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 7/2017 z 24. januára 2018 bude veľký senát\nopätovne rozhodovať o otázke následkov kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania, ale aj\nv tom, že sama predsedníčka najvyššieho súdu poskytuje k tejto otázke ústavnému súdu\nrozdielne stanoviská, napríklad vo veci sťažovateľky\n\n, vo vyjadrení\n\nk sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 643/2017 poprela správnosť, resp. ústavnú\nudržateľnosť záverov veľkého senátu z 19. apríla 2017, keďže uviedla, že zásadná\n\n15\n\nkoncepčná zmena občianskeho procesu sa netýka problému kumulatívneho uplatnenia\noboch dovolacích dôvodov, a preto nesvedčí vylúčeniu kumulácie. Zákon stanovuje, proti\nktorým rozhodnutiam je dovolanie prípustné, pričom dovolací súd nemôže dovolanie\nodmietnuť len preto, že dovolateľ jeho prípustnosť odvodzuje z oboch v zákone\nvymedzených dôvodov. Aplikáciou rozhodnutia veľkého senátu boli preto podľa názoru\nsťažovateľky porušené jej označené práva.\n10. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 570/2017-23\nzo 14. septembra 2017, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a repliku sťažovateľky\nžalobkyni s možnosťou vyjadriť sa vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu by\nmohla byť dotknutá na svojich právach.\nZ vyjadrenia žalobkyne č. SPFS/2018/08873 z 26. marca 2018, doručeného\nústavnému súdu 3. apríla 2018, vyplýva, že sa plne stotožňuje so závermi uvedenými\nv rozsudku okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a považuje tieto za vecne\nsprávne. Námietky sťažovateľky uvedené v sťažnosti považuje za nedôvodné.\nII.\n11. Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 377/2015-394 zo 16. júna 2016 vyplýva, že\nním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 218/2008-344 z 2. februára 2015.\nV súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej Slovenský pozemkový fond v tej\nčasti žaloby, ktorá sa týka vlastníctva k „ostatným plochám“, nebol oprávnený konať\nza žalobkyňu, uvádza, že táto námietka neobstojí. V zmysle § 14 ods. 1 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie\nvlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov Slovenský pozemkový fond nakladá\naj s pozemkami, ktoré tvorili verejný majetok (neknihované pozemky) a ktoré sú\nvo vlastníctve štátu. Zákonom č. 571/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej\nnárodnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového\nvlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách\nv znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo k novelizácii\ntak, že sa rozšírilo oprávnenie Slovenského pozemkového fondu konať za štát vo veciach\n\n16\n\nnehnuteľností vo vlastníctve štátu uvedených v osobitnom predpise aj vtedy, ak je\nvlastnícke právo štátu sporné. Táto legislatívna zmena sa týkala poľnohospodárskych\npozemkov, za ktoré treba považovať aj pozemky tvoriace poľnohospodársky pôdny fond.\nV zmysle zákona č. 307/1992 Zb. poľnohospodársky pôdny fond tvoria okrem\npoľnohospodárskych\n\npozemkov\n\naj\n\npozemky,\n\nktoré\n\nsíce\n\nneslúžia\n\nbezprostredne\n\npoľnohospodárskej výrobe, ale sú pre ňu nenahraditeľné.\nVychádzajúc z týchto hľadísk, bolo potrebné dospieť k záveru, že Slovenský\npozemkový fond bol oprávnený konať za žalobkyňu.\nVzhľadom na okolnosti, za akých nadobudli právni predchodcovia sťažovateľky\nv roku 1926 vlastnícke právo (nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom darovacej zmluvy, bola\nzapísaná do pozemkovej knihy v prospech právnych predchodcov, kým nehnuteľnosti, ktoré\nsú teraz sporné, neboli takto zapísané), možno uviesť, že neboli oprávnenými držiteľmi\nsporných pozemkov a táto skutočnosť u nich musela vyvolať pochybnosti o tom, či im\nnezapísané nehnuteľnosti patria, keď nehnuteľnosť nadobudnutá na základe darovacej\nzmluvy bola do pozemkovej knihy zapísaná a bolo všeobecne známe, že vlastnícke právo sa\nv tom čase prevádzalo až zápisom do pozemkovej knihy.\n12. Z dovolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu vyplýva, že je datované\n7. septembra 2016, pričom prípustnosť dovolania (nesprávne označovaná ako „Dovolacie\ndôvody“, pozn.) vyvodzuje sťažovateľka jednak z § 420 písm. c) a f) Civilného sporového\nporiadku (strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu\na nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, resp. súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), ako aj z § 421 písm. a)\na b) Civilného sporového poriadku (rozhodnutie záviselo od právnej otázky, pri ktorej\nriešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp.\nrozhodnutie záviselo od právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte\nnebola vyriešená).\n13. Z tlačovej správy najvyššieho súdu (občianskoprávneho kolégia z 20. apríla\n2017) vyplýva, že 19. apríla 2017 zasadol po prvý raz od účinnosti Civilného sporového\nporiadku veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý riešil zásadnú\n17\n\nvýkladovú otázku vzájomného vzťahu § 420 a § 421 tohto nového procesného kódexu.\nVeľký senát pomerom hlasov 7:0 dospel k právnemu záveru, podľa ktorého je neprípustné,\naby strana sporu v podanom dovolaní kumulovala dôvody prípustnosti dovolania zároveň\npodľa § 420 aj § 421 Civilného sporového poriadku. Pokiaľ ale napriek tomu dovolateľ\nuvedie, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 420 a tiež § 421 Civilného sporového\nporiadku, dovolací súd sa obmedzí na posúdenie prípustnosti dovolania iba podľa § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého\nsenátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3 Civilného sporového poriadku).\nRozhodnutie veľkého senátu vo veci sp. zn. 1 VCdo 2/2017 bude uverejnené na webovej\nstránke najvyššieho súdu.\n14. Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 18/2017-452 zo 17. mája 2017 vyplýva,\nže ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.\n4 Co 377/2015 zo 16. júna 2016. Podľa názoru najvyššieho súdu otázka možnosti\nsúbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 Civilného\nsporového poriadku bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu, ktorý v uznesení sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 konštatoval, že kumulácia\ndôvodov prípustnosti dovolania podľa týchto ustanovení je neprípustná a pokiaľ sú\nv dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch ustanovení, dovolací súd sa\npri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania\nz hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady\nzmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) až f) Civilného sporového poriadku, dovolací súd sa\npri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné i na\ninternetovej stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané.\nRiadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v tomto rozhodnutí, vec prejednávajúci senát\nskúmal prípustnosť dovolania sťažovateľky len podľa § 420 písm. c) Civilného sporového\nporiadku [nezaoberal sa teda prípustnosťou jej dovolania z hľadiska § 420 písm. f) a § 421\nods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku]. V súvislosti so skúmaným dôvodom\nprípustnosti dovolania treba uviesť, že pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov\n\n18\n\nštát, je právnickou osobou (§ 21 Občianskeho zákonníka). Na konanie štátu pred súdom sa\npoužijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát (§ 73 Civilného sporového\nporiadku). Právnická osoba nadobudnutím procesnej subjektivity nadobúda tiež procesnú\nspôsobilosť. Z procesného hľadiska má štát procesnú subjektivitu a tiež neobmedzenú\nprocesnú spôsobilosť. Na strane štátu nemôže dôjsť k nedostatku procesnej spôsobilosti.\nOdborná právnická literatúra už pred 1. júlom 2016 dospela k názoru, podľa ktorého\n„spôsobilosť právnickej osoby na právne úkony a plná procesná spôsobilosť je teda totožná\ns okamihom, keď sa právnická osoba stáva subjektom práva“. Konštatovala tiež, že\n„právnické osoby a štáty ju (procesnú spôsobilosť) majú bez obmedzenia“. Najvyšší súd už\nv minulosti konštatoval, že „o procesnej spôsobilosti štátu nemožno mať pochybnosti“.\nNedostatok procesnej spôsobilosti sa reálne môže vyskytnúť iba na strane fyzickej osoby.\nZ týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že k namietanej procesnej vade zmätočnosti\nv zmysle § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku nedošlo. Dovolacie uznesenie\nnajvyššieho súdu bolo podľa dátumovej pečiatky doručené právnemu zástupcovi\nsťažovateľky 7. júna 2017.\n15. Z podania sťažovateľky z 22. mája 2017, označeného ako „Čiastočné späťvzatie\nv dovolaní žalovanou uplatnených dovolacích dôvodov“ a doručeného najvyššiemu súdu\n24. mája 2017, vyplýva, že vzhľadom na zverejnené rozhodnutie veľkého senátu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 berie sťažovateľka uplatnený dôvod prípustnosti\ndovolania podľa § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku späť.\n16. Z prípisu predsedu senátu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 18/2017 zo 6. júna\n2017, adresovaného právnemu zástupcovi sťažovateľky, vyplýva, že podanie sťažovateľky\nz 22. mája 2017 sa zasiela okresnému súdu za (už skôr vráteným) spisom, keďže najvyšší\nsúd rozhodol o dovolaní už 17. mája 2017 a 23. mája 2017 vrátil spis okresnému súdu.\nIII.\n17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n19\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\n18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n19. Sťažovateľka zdôrazňuje, že v podanom dovolaní uplatnila dôvody prípustnosti\ndovolania podľa § 420 písm. c) a f) a podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového\nporiadku, avšak najintenzívnejšie pociťovala porušenie svojich práv podľa § 420 písm. f).\nPo tom, čo jej právny zástupca z tlačovej správy najvyššieho súdu z 20. apríla 2017 zistil\nprávny názor veľkého senátu z 19. apríla 2017 o vylúčení možnosti kumulácie dôvodov\nprípustnosti dovolania, a po zverejnení textu rozhodnutia veľkého senátu podaním\nz 22. mája 2017 uplatnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) vzala späť,\naby bolo možné vec preskúmať podľa § 420 písm. f). Najvyšší súd však toto podanie\nnezohľadnil s tvrdením, že vo veci už rozhodol 17. mája 2017, teda o 5 dní skôr.\nSťažovateľka rešpektuje právo najvyššieho súdu vykladať ustanovenia Civilného sporového\nporiadku a rešpektuje aj právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu, čo prejavila\n20\n\naj späťvzatím jedného z dôvodov tvrdenej prípustnosti dovolania. Legitímne totiž očakávala\nod najvyššieho súdu, že tento jej vytvorí rozumný časový priestor na to, aby sa\ns rozhodnutím veľkého senátu oboznámila tak ona, ako aj širšia právnická verejnosť.\nNaproti tomu v replike na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu už sťažovateľka\nargumentuje\n\nnezákonnosťou\n\na\n\nneústavnosťou\n\nprávneho\n\nnázoru\n\nveľkého\n\nsenátu\n\nvylučujúceho možnosť kumulovania dôvodov prípustnosti dovolania.\n20. Predsedníčka najvyššieho súdu pripúšťa, že nová judikatúra aplikovaná\nretrospektívne môže za istých okolností zasiahnuť do očakávaní niektorej z procesných\nstrán, avšak aplikovanie opačného postupu by znamenalo vedomú aplikáciu „nesprávneho“\nprávneho názoru. Výnimku zo zásady retrospektívneho pôsobenia novej judikatúry nemôže\npredstavovať ani sťažovateľkou tvrdená nepredvídateľnosť novej judikatúry. Najvyšší súd\nnepopiera, že sťažovateľka nemusela predvídať, ako sa na základe právnej úpravy účinnej\nod 1. júla 2016 vyvinú právne názory na možnosť kumulácie dôvodov prípustnosti\ndovolania, avšak to nezakladá okolnosť spôsobilú zvrátiť pre ňu priaznivejším spôsobom\nprávne závery o retrospektívnom pôsobení novej judikatúry. Prípadné osvojenie si\nargumentácie sťažovateľky, podľa ktorej by sa právne závery vyjadrené v rozhodnutí\nveľkého senátu mali aplikovať až pri rozhodovaní o dovolaniach podaných po vydaní\n(publikovaní) rozhodnutia veľkého senátu, by znamenalo „návrat“ rozhodovania senátov\ndo stavu nejednotného posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 Civilného\nsporového poriadku, ktorý bol prekonaný práve uznesením veľkého senátu.\n21. Žalobkyňa je presvedčená o vecnej správnosti rozhodnutí všeobecných súdov.\n22. Článok 6 ods. 1 dohovoru nezakotvuje výslovne právo na prístup k súdu. Napriek\ntomu však právo na prístup k súdu predstavuje prvok vlastný právu zakotvenému v čl. 6\nods. 1 dohovoru. Tým je dané, že tento článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec\ntýkajúcu sa občianskych práv a záväzkov mohol nechať predložiť súdu. V tomto smere toto\nustanovenie zakotvuje „právo na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo\nzahájiť konanie pred súdom) len jedným z aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu).\nUvedené platí mutatis mutandis aj o práve zahájiť dovolacie konanie.\n\n21\n\n23. Ústavný súd na tomto mieste cituje uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho\nkolégia sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017, podľa ktorého:\n„46.1. Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP\nje neprípustná.\n46.2. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch\nuvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na\nposúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.\n46.3. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/\naž f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie\nprípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto\nustanovení uvedená na prednejšom mieste.“\n24. Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna 25. apríla 2018 prijal k otázke\nústavnosti zákazu kumulácie dovolacích dôvodov judikovanému najvyšším súdom najmä\nna podklade uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 V Cdo 2/2017\nz 19. apríla 2017 zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2018\n(ďalej len „zjednocujúce stanovisko“) s týmto výrokom:\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\nÚstavný súd svoje zjednocujúce stanovisko odôvodnil takto:\n\n22\n\n«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva\nobmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné\ndovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého\ndôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný\ndovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť\ndovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi\nnimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je\nv tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri\nrozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je\nurčiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia\nspravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia\nspôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.\n17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol\ndovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej\nexistencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto\nrozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.\nPrávne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad\nje úlohou (dovolacieho) súdu.\n18. Z právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorá neukladá dovolateľovi\npovinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že\ndovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421\nCSP). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej\núprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)\nzákonom, a nie názorom de lege ferenda.\n19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého\nkaždý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,\nčo zákon neukladá.\nV zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho\nslovách a vetách jasné a nepochybné.\nAk veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden\nz nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí\n\n23\n\nnielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný\nsporový poriadok spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP).\n20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,\nktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam\npre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/02).\n21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení\npodmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania (§ 431 až § 433 CSP), v obmedzení\ndovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného\nprávneho významu (§ 421 ods. 1 CSP), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (§ 429\nods. 1 CSP), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok\nminimálnej mzdy [§ 422 ods. 1 písm. a) CSP], za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred\nzneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.\n22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie\nsúdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez\nprávneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach\nplatného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.\nÚstava Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).\n„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý\nproces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. februára 2017).\n„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné\nzáruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo\nosebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady\nspravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak\nžiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že\nprávo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok\nESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body\n35 ‒ 36).\nExistencia práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak\nhlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,\n\n24\n\npotom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.\nZamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva\nna spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo\nna spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté\na podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.\nOchrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,\nPaneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).\n„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam\na formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti\nobmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol\nnarušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie\nsledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane\nproti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).\n23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti\ndovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým\nprávo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»\n25. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj\nv prerokovávanej veci sťažovateľky a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.\nZ tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľka v podanom dovolaní\nuplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) a f) a podľa § 421\nods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení\npri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania\nz hľadiska § 420 písm. c), porušil tým základné právo sťažovateľky domáhať sa zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\nOkrem toho ústavný súd dopĺňa, že sám najvyšší súd svoje stanovisko vyjadrené\nv uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla\n2017 k dnešnému dňu revidoval a v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.\n1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018 uviedol: „Po prejednaní veci z hľadiska predloženej\nprávnej otázky a s prihliadnutím k vyžiadaným stanoviskám dospel veľký senát k odlišnému\n25\n\nprávnemu názoru, než aký bol vyslovený v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017, a to k názoru, že\nkumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. prípustná je.“\n26. Ústavný súd považuje ďalej za potrebné z hľadiska dodefinovania predmetu tohto\nkonania konštatovať, že sťažovateľka v podanej sťažnosti v podstate namietala, že najvyšší\nsúd jej nevytvoril rozumný časový priestor na to, aby sa mohla s rozhodnutím veľkého\nsenátu oboznámiť a primerane naň reagovať, pretože o dovolaní rozhodol už 17. mája 2017\na závery veľkého senátu v rozhodnutí aplikoval.\nS najvyšším súdom možno súhlasiť v otázke potreby okamžitej aplikability novej\nprocesnoprávnej úpravy dovolacieho konania, keďže dovolanie bolo podané už za účinnosti\nCivilného sporového poriadku. Rovnako sa javia ako presvedčivé aj ďalšie úvahy uvedené\nvo vyjadrení predsedníčky najvyššieho súdu, ktoré sa týkajú retrospektívnych účinkov novej\njudikatúry. Z pohľadu ústavného súdu treba za osobitne významné považovať to, že\nnajvyšší súd pripúšťa, že nový právny názor (nová judikatúra) aplikovaný retrospektívne\nmôže za istých okolností zasiahnuť do očakávaní niektorej z procesných strán, ktoré táto\nmohla mať pred prijatím nových právnych názorov.\nO tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak vyšší súd založí svoje\nrozhodnutie vo veci na iných, zásadne odlišných právnych záveroch ako nižší súd, pričom\nzároveň strane konania neumožní vyjadriť sa k týmto iným (odlišným) právnym záverom,\nteda keď strana nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy,\nktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov nižšieho súdu nejavili ako významné\n(II. ÚS 407/2016). Mutatis mutandis o prekvapivom rozhodnutí možno hovoriť aj za\nsituácie, keď sa aplikuje autoritatívny výklad novej právnej úpravy, ktorý nebol\npredvídateľný a ktorý vedie k odňatiu práva na súdnu ochranu.\n27. Podľa názoru ústavného súdu aplikovanie právneho názoru veľkého senátu\no neprípustnosti\n\nkumulácie\n\ndôvodov\n\nprípustnosti\n\ndovolania\n\nnepochybne\n\nzasiahlo\n\ndo legitímnych očakávaní sťažovateľky, ktorá ani s kvalifikovanou pomocou jej právneho\nzástupcu nemohla reálne predvídať výklad neakceptujúci kumuláciu dôvodov prípustnosti\ndovolania, a to jednak s ohľadom na rozhodovaciu prax za účinnosti Občianskeho súdneho\n\n26\n\nporiadku, ako aj preto, že neprípustnosť kumulácie z novej úpravy výslovne nevyplýva.\nNapokon, odlišná rozhodovacia prax senátov najvyššieho súdu v tejto otázke sama osebe\nbez ďalšieho poukazuje na zrejmú nepredvídateľnosť a prekvapivosť aplikovaného\nprávneho názoru veľkého senátu.\nMožno konštatovať, že „v hre“ bola jednak povinnosť najvyššieho súdu rozhodovať\nv súlade so zákonom (so záväzným výkladovým stanoviskom veľkého senátu), ale tiež jeho\npovinnosť postupovať tak, aby sťažovateľke bola poskytnutá súdna ochrana v dovolacom\nkonaní v situácii, keď prichodilo aplikovať nepredvídateľné, resp. prekvapivé výkladové\nstanovisko veľkého senátu najvyššieho súdu.\nZa daného stavu sťažovateľka právom vytýka najvyššiemu súdu, že jej nevytvoril\nrozumný časový priestor na to, aby sa mohla s rozhodnutím veľkého senátu oboznámiť\na primerane naň reagovať. Aj keď právny zástupca sťažovateľky vynaložil dostatočné\nodborné úsilie smerujúce k tomu, aby podané dovolanie zodpovedalo novému právnemu\nnázoru, neviedlo to k cieľu, pretože v čase čiastočného späťvzatia dovolania už bolo vo veci\nrozhodnuté. V podstate možno preto povedať, že vzhľadom na postup, ktorý si najvyšší súd\nzvolil, bolo vecou celkom nepredvídateľnej náhody, či pokus právneho zástupcu\nsťažovateľky uviesť dovolanie do súladu s právnym názorom veľkého senátu bude alebo\nnebude úspešný. Takýto stav považuje ústavný súd za ústavnoprávne neakceptovateľný,\npretože je vo svojich dôsledkoch priamym popretím práva sťažovateľky na prístup\nk dovolaciemu súdu.\nZa uvedených okolností bolo povinnosťou najvyššieho súdu dať sťažovateľke ešte\npred rozhodnutím o dovolaní priestor na prípadnú úpravu podaného dovolania s poukazom\nna právne závery veľkého senátu. Tým, že najvyšší súd takto nepostupoval, zasiahol\ndo samej podstaty základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. jej práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to\ns účinkami denegationis iustitiae, a preto došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n\n27\n\n28. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať namietaným\nporušením čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\n29. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.\nNa základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu\nč. k. 3 Cdo 18/2017-452 zo 17. mája 2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\nV ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n30. Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorých\nvýšku nevyčíslila.\nTrovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov právnych služieb v roku\n2017 (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie sťažnosti) v sume po 147,33 €, z jedného\núkonu v roku 2018 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) vo výške 153,50 €, z dvoch\nrežijných paušálov v sume po 8,84 € a z jedného režijného paušálu vo výške 9,21 €. Celkom\nide o sumu 475,05 €, ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).\n31. Keďže ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie, v ďalšom bude v právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu\nskúmať zákonnosť odvolacieho rozsudku krajského súdu, čo zároveň vylučuje právomoc\nústavného súdu vo vzťahu k odvolaciemu rozsudku, a preto podľa § 31a ods. 1 zákona\no ústavnom súde v spojení s § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku bolo potrebné tej\nčasti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu krajského súdu vo veci sp. zn. 4 Co 377/2015\na jeho rozsudku zo 16. júna 2016, nevyhovieť (bod 4 výroku nálezu).\n\n28\n\nZ uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\n32. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti\nrozhodnutiu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npodať\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\ntreba\n\npod\n\nprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. augusta 2018\n\n29", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cdo/18/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:709756de-dfb6-4398-9da7-4bc34a0748ba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.643.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 643/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 643/2017 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.643.2017.2"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:e63a5516-d249-459d-aa03-1246ccc05a53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 407/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "f42940d0-8234-4f0a-9dbd-eefed1313fb4:a736e4da-2fb5-46f2-b052-ce393fffcfdb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 20. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2"}, {"guid": "93a8c571-87d7-4f43-bd5f-dce6f3cb5fda:05e67985-a3e4-47f6-80fa-355ad1e05a27", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.1", "spisova_znacka": "6Cdo/7/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/7/2017 z 23. 1. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-01-23", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.1"}, {"guid": "da691f7c-5640-472f-9639-dff1d51424bc:4ee2e5e2-7a83-4fc5-8c8b-bad0ee0a6d75", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Co/377/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/377/2015 z 16. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-06-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/da691f7c-5640-472f-9639-dff1d51424bc:4ee2e5e2-7a83-4fc5-8c8b-bad0ee0a6d75"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:f5f36d29-afb3-4605-9f44-5abda08cbfbf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.724.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 724/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 724/2025 z 16. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.724.2025.1"}, {"guid": "ussr:3857fd69-9c0c-4d7f-b585-6703f8d48365", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.657.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 657/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 657/2025 z 5. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-05", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.657.2025.1"}, {"guid": "ussr:b48b6935-4919-4ca0-8811-1be07426107d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.670.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 670/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 670/2022 z 15. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.670.2022.2"}, {"guid": "ussr:62037a76-86fe-45db-ae09-7ec1209a4ca2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.602.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 602/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 602/2022 z 3. 11. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-11-03", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.602.2022.1"}, {"guid": "ussr:f4f5e893-dd6a-4d4c-a8ef-30d76646a217", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.121.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 121/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 121/2022 z 23. 6. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.121.2022.2"}, {"guid": "ussr:569a9fbe-57b9-4e18-8957-3a1499d7c778", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.384.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 384/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 384/2021 z 29. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.384.2021.1"}, {"guid": "ussr:e513859d-ae55-4663-a6ed-316d65a71a90", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.621.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 621/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 621/2020 z 2. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.621.2020.1"}, {"guid": "ussr:ad74253b-cf15-40bf-b249-5acfb6d4cd69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.549.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 549/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 549/2020 z 28. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.549.2020.1"}, {"guid": "a5cbf1f5-dcb6-43c7-9dd9-fd622de1fc7d:200eaad1-cad4-4bb8-91e2-7d1d337168e2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:4418200871.2", "spisova_znacka": "8Cdo/17/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2025 z 19. 8. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-08-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:4418200871.2"}, {"guid": "5dda23bb-ff2c-4e24-a619-237b5f2a58f3:91d1cdc5-46ec-4399-ac0a-a99f7c97871d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2313231659.1", "spisova_znacka": "8Cdo/174/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/174/2024 z 16. 6. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-06-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2313231659.1"}, {"guid": "01382b2a-6baa-4f1d-9d18-13abfb8c4a88:0b8ba16a-5948-4809-8f3a-dc9d037959a0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2309899663.2", "spisova_znacka": "6Cdo/76/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/76/2024 z 31. 3. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2309899663.2"}, {"guid": "4a039226-97ca-4feb-8ab8-b0f1ecdbfb66:31030645-c2f3-44a0-a48f-cae7502d115c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:5821200409.1", "spisova_znacka": "6Cdo/37/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/37/2024 z 26. 2. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:5821200409.1"}, {"guid": "55b8a354-1cc9-44c4-bacb-e9c48d62cdf2:ea9f83c5-c0b0-4f7f-b68b-a7ad18621f65", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6123273767.1", "spisova_znacka": "4Obdo/16/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/16/2025 z 30. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6123273767.1"}, {"guid": "e6eba23a-1075-4f15-9f2f-ddd0aff656ec:ea597e46-9437-4d7c-ae7b-910053eefb28", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:8317210277.1", "spisova_znacka": "8Cdo/60/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/60/2024 z 30. 7. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-07-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:8317210277.1"}, {"guid": "a148ca74-6f40-4d29-a047-8a128056e98c:81bdb36d-6a8d-481c-9d38-15cbbf791167", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:7520203904.1", "spisova_znacka": "6Cdo/95/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/95/2023 z 30. 10. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:7520203904.1"}, {"guid": "e4ececa6-b658-4376-ac02-96ac95c568b8:09572270-6c7b-4165-9ae4-dc62b28cbb02", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6119316344.1", "spisova_znacka": "2Obdo/34/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/34/2023 z 26. 9. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-09-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6119316344.1"}, {"guid": "22d63aba-c9da-4e7d-a3d1-7b3e4c1f1247:a5ca8dd5-37be-4144-b6a6-7a7325d5414b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8113211349.1", "spisova_znacka": "7Cdo/256/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/256/2022 z 12. 6. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-06-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8113211349.1"}, {"guid": "c32f3e98-4ac5-4e47-a824-29980de13bec:5ac5b944-dd7b-4568-b04e-202e4eb4c54f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:5811201701.2", "spisova_znacka": "4Cdo/19/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/19/2023 z 25. 4. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-04-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:5811201701.2"}, {"guid": "dcd1e0bb-6c3e-45d2-9d1a-4c6df71efaa2:84152bdb-00e5-4405-a449-ceaee49e8bea", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:2519202266.1", "spisova_znacka": "6CdoPr/6/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoPr/6/2023 z 23. 4. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-04-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:2519202266.1"}, {"guid": "cdddd61b-b133-4388-a814-f44648105981:6823c0ba-9012-4203-8e3e-952021d776c0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6220200699.1", "spisova_znacka": "6Cdo/156/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/156/2022 z 16. 4. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-04-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6220200699.1"}, {"guid": "4a888e59-7809-4716-88cd-6554f604f20a:1ed5b9e5-eba6-40ab-8819-a9a02e9f6b74", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8716204999.3", "spisova_znacka": "8CdoPr/3/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8CdoPr/3/2023 z 28. 2. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8716204999.3"}, {"guid": "a812edae-6cbe-4cdf-8d1a-a454dcb67307:252f3ac5-3561-4c92-a1e4-fe7835fcc129", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4117221738.1", "spisova_znacka": "4Cdo/174/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/174/2021 z 15. 8. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4117221738.1"}, {"guid": "2a0e44b5-0f59-4f13-9814-3093d726afc8:3a878fba-0347-44a6-aae5-2b1fbcbdbd9f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2019 z 25. 11. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-11-25", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1"}, {"guid": "b46509f1-adac-48bb-ac82-52ceb12fc366:356a3328-22e3-4198-a01f-660626b8c172", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2021:4210208263.3", "spisova_znacka": "25Co/132/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/132/2020 z 17. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-08-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2021:4210208263.3"}, {"guid": "9ae27aae-4668-4321-9646-f66758fd6d3d:922614a3-d1c3-4244-8b27-f2c9b0415eb7", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4215218929.2", "spisova_znacka": "9Co/107/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/107/2020 z 26. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4215218929.2"}, {"guid": "9ae27aae-4668-4321-9646-f66758fd6d3d:64396d9f-4767-4bcf-b6e6-06f34e5fdba3", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4215218929.2", "spisova_znacka": "9Co/107/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/107/2020 z 26. 8. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-08-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4215218929.2"}]}