{"guid": "ussr:3ed38ca3-4b4c-4b68-8be7-d330f96a2437", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.566.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 566/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 566/2017 z 20. 12. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 20. decembra 2017, sp. zn. II. ÚS 566/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.566.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-12-20", "forma": "Nález", "povaha": ["rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3ed38ca3-4b4c-4b68-8be7-d330f96a2437", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.566.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.566.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.566.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 566/2017-38\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti\nUVER INVEST, s. r. o., Jakubovo námestie 12, Bratislava, zastúpenej advokátskou\nkanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene\nktorej koná advokát Mgr. Martin Škubla, vo veci namietaného porušenia základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 7 Co 499/2015 z 23. septembra 2015 a takto\nrozhodol:\n1. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 7 Co 499/2015 z 23. septembra 2015\np o r u š i l základné právo obchodnej spoločnosti UVER INVEST, s. r. o., na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 499/2015 z 23. septembra\n2015 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Obchodnej spoločnosti UVER INVEST, s. r. o.,\n\npriznáva\n\núhradu trov\n\nkonania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov), ktorú j e Krajský\nsúd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátskej kancelárie Škubla & Partneri\n\ns. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nII. ÚS 566/2017-15 zo 14. septembra 2017 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť\nobchodnej spoločnosti UVER INVEST, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci\nnamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n7 Co 499/2015 z 23. septembra 2015.\n2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval\nústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 30. októbra\n2017 a krajský súd vo vyjadrení zo 6. októbra 2017 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od\nústneho pojednávania. Ústavný súd pritom vychádzal z listinných dôkazov a vyjadrení\nnachádzajúcich sa v jeho spise.\n3. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou proti hlavnému\nmestu Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „žalovaný“) domáhala náhrady za\nobmedzenie práva užívania pozemkov podľa § 15 ods. 8 zákona č. 131/2010 Z. z.\no pohrebníctve (ďalej len „nový zákon o pohrebníctve“). Spolu so žalobou požiadala aj\no oslobodenie od súdnych poplatkov, a to z dôvodu jej majetkových pomerov, ako aj\nvzhľadom na povahu uplatňovaného nároku, povahu jej podnikateľskej činnosti a výšku\nsúdneho poplatku.\nUznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k.\n24 C 254/2013-236 z 15. júna 2015 sťažovateľke nebolo priznané oslobodenie od súdnych\npoplatkov.\n\n2\n\nNa základe odvolania sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 499/2015250 z 23. septembra 2015 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.\nProti uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktoré bolo uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 1275/2015\nz 19. decembra 2016 odmietnuté ako neprípustné. Uznesenie najvyššieho súdu bolo\nsťažovateľke doručené 11. januára 2017.\nPodľa presvedčenia sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu čl. 46\nods. 1 ústavy.\nSťažovateľka a v čase podania žaloby jej jediný spoločník, obchodná spoločnosť\nUVER s. r. o. (ďalej len „spoločník“), boli vlastníkmi pozemkov zapísaných v katastri\nnehnuteľností pre katastrálne územie\na\n\nv Bratislave na\n\n.\nSťažovateľka a spoločník pozemky nadobudli v rokoch 2006 až 2007 v čase, keď už\n\nboli verejne známe zámery žalovaného zmeniť územný plán tak, aby sa tieto pozemky stali\nstavebnými pozemkami. Na základe územného plánu žalovaného platného od 1. septembra\n2007 sa tak aj naozaj stalo. Ihneď po nadobudnutí platnosti územného plánu začala\nsťažovateľka s prípravou na realizáciu projektu výstavby polyfunkčného centra. S týmto\ncieľom si nechala spracovať štúdie zastavanosti pozemkov od piatich rôznych\narchitektonických ateliérov. V decembri 2008 sťažovateľka uzavrela zmluvu na dodávku\nprojekčných a inžinierskych prác, predmetom ktorej malo byť zabezpečenie podkladov\nk vydaniu územného rozhodnutia a obstaranie územného rozhodnutia k projektu výstavby\npolyfunkčného centra GreenHill s piatimi nadzemnými a dvoma podzemnými podlažiami\ns celkovou rozlohou plôch o výmere 18 000 m² (ďalej len „projekt GreenHill“).\nPo spracovaní kompletnej projektovej dokumentácie potrebnej k vydaniu územného\nrozhodnutia sťažovateľka podala návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení\nstavby. Jeho súčasťou bola aj kompletná dokumentácia potrebná pre posúdenie veci a pre\nvydanie územného rozhodnutia. Rozhodnutím stavebného úradu z 28. februára 2011 bol\n\n3\n\nnávrh na vydanie územného rozhodnutia k projektu GreenHill zamietnutý s týmto\nodôvodnením:\n„Stavebný úrad posúdil návrh podľa § 37 ods. 2 stavebného zákona, preskúmal\npredloženú projektovú dokumentáciu a zistil, že osadením predmetného bytového domu by\nnebolo dodržané ochranné pásmo existujúceho pohrebiska a predmetný zámer výstavby\nbytového domu by bol v tomto prípade realizovaný v tomto ochrannom pásme, čím by prišlo\nk porušeniu ustanovenia § 36 ods. 3 zákona č. 131/2010 o pohrebníctve...“\nV čase nadobudnutia pozemkov sťažovateľkou a spoločníkom (roky 2006 – 2007),\nako aj v čase podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia (rok 2009) bol platný\na účinný zákon č. 470/2005 Z. z. o pohrebníctve a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991\nZb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „starý zákon o pohrebníctve“). Tento zákon s účinnosťou od 1. novembra 2005 zaviedol\nprávnu úpravu tzv. ochranných pásiem pohrebísk, podľa ktorej ochranné pásmo pohrebiska\nje 50 metrov a nesmú sa v ňom povoľovať ani umiestňovať budovy. Avšak v prechodnom\n§ 33 ods. 4 prvej vety starého zákona o pohrebníctve bolo ustanovené, že šírka ochranného\npásma pohrebiska 50 metrov sa nevyžaduje pre pohrebiská zriadené pred nadobudnutím\núčinnosti tohto zákona. Právna úprava ochranného pásma pohrebiska sa tak vzťahovala len\nna pohrebiská zriadené po nadobudnutí účinnosti starého zákona o pohrebníctve. Keďže\npohrebisko Slávičie údolie bolo zriadené pred účinnosťou starého zákona o pohrebníctve,\nprávny režim ochranných pásiem pohrebísk sa naň nevzťahoval. Rovnako ani územný plán\nžalovaného prijatý v roku 2007 s existenciou ochranného pásma nepočítal.\nTento právny stav s účinnosťou od 1. januára 2011 zmenila úprava nového zákona\no pohrebníctve, ktorý v § 15 ods. 7 a 8 (obdobne ako to bolo v starom zákone\no pohrebníctve) upravil ochranné pásma pohrebísk, a to takto:\n„Ochranné pásmo pohrebiska je 50 metrov od hranice pozemku pohrebiska;\nv ochrannom pásme sa nesmú povoľovať a ani umiestňovať budovy okrem budov, ktoré\nposkytujú služby súvisiace s pohrebníctvom. Vlastník pozemku v ochrannom pásme má\nnárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemku. Náklady spojené\ns technickými úpravami v ochrannom pásme a náhrady za obmedzenie užívania pozemku\nv ochrannom pásme uhrádza zriaďovateľ pohrebiska; ak sa vlastník pozemku v ochrannom\npásme a zriaďovateľ pohrebiska o výške náhrady nedohodnú, rozhodne o nej súd.“\n\n4\n\nUvedenú úpravu ochranných pásiem pohrebísk nový zákon o pohrebníctve doplnil\nprechodným § 36 ods. 3 takto:\n„V ochrannom pásme existujúceho pohrebiska 50 metrov je možné umiestniť len tie\nbudovy, ktoré boli schválené v územných plánoch pred 1. novembrom 2005 alebo boli\nschválené\n\nv územnom\n\nkonaní\n\nrozhodnutím\n\npríslušného\n\nstavebného\n\núradu\n\npred\n\n1. novembrom 2005. Budovy postavené v ochrannom pásme do 50 metrov od pohrebiska\npred 1. novembrom 2005 zostanú zachované.“\nNový zákon o pohrebníctve teda (na rozdiel od starého zákona o pohrebníctve)\naplikoval právnu úpravu ochranných pásiem aj na pohrebiská zriadené pred jeho účinnosťou\n(a tým aj na susediace pozemky), čo súčasne znamená, že sa to vzťahuje aj na pohrebiská\nzriadené pred účinnosťou starého zákona o pohrebníctve (a tým aj na ich susediace\npozemky).\nKeďže pozemky susedia s pohrebiskom (cintorínom Slávičie údolie), bez ohľadu na\nskutočnosť, kedy bolo toto pohrebisko zriadené, vzťahuje sa nový zákon o pohrebníctve\nv súvislosti s úpravou ochranných pásiem aj na toto pohrebisko. S účinnosťou od 1. januára\n2011 do pozemkov preto zasahuje ochranné pásmo pohrebiska. Sťažovateľka v tejto\nsúvislosti pre úplnosť uvádza, že s účinnosťou od 1. februára 2012 je ochranné pásmo\npredmetného pohrebiska zakotvené aj v doplnenom územnom pláne žalovaného.\nZ dosiaľ uvedeného vyplýva, že v čase nadobudnutia pozemkov sťažovateľkou, ako\naj v čase podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia ochranné pásmo nejestvovalo\na jeho zriadenie v budúcnosti nebolo možné predvídať. Sťažovateľka teda legitímne\nočakávala, že pozemky budú môcť byť využité na účel, na ktorý ich nadobudla (stavebné\núčely a realizácia projektu GreenHill), a preto v súlade s princípom právnej istoty\nuskutočňovala jednotlivé kroky s cieľom realizácie projektu GreenHill.\nV súlade s § 15 ods. 8 nového zákona o pohrebníctve sťažovateľka a spoločník si\nuplatnili v súdnom konaní nárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemkov.\nOd počiatku konania pred všeobecnými súdmi sťažovateľka poukazovala na to, že sa\nocitla v nepriaznivej finančnej situácii výlučne len z dôvodu zriadenia ochranného pásma na\njej pozemkoch, ku ktorému došlo s účinnosťou od 1. januára 2011 v dôsledku prijatia\nnového zákona o pohrebníctve, teda v dôsledku legislatívnej zmeny, ktorú bez akýchkoľvek\npochybností nemožno považovať za skutočnosť zavinenú sťažovateľkou.\n\n5\n\nPrijatie akejkoľvek legislatívnej zmeny je objektívnou skutočnosťou, ktorá je\nabsolútne nezávislá od subjektívneho správania konkrétneho subjektu, a preto už len z tohto\ndôvodu prijatie legislatívnej zmeny nemožno považovať za skutočnosť majúcu vecný súvis\ns podnikateľskou činnosťou subjektu či s nezvládnutím podnikateľského rizika konkrétnym\nsubjektom. V danom prípade je to osobitne zvýraznené skutočnosťou, že nový zákon\no pohrebníctve zavedením predmetných ochranných pásiem predstavoval fundamentálnu\nzmenu predchádzajúcej právnej úpravy. Nešlo teda o legislatívnu zmenu s marginálnymi\ndôsledkami pre sťažovateľku.\nSťažovateľka je presvedčená o tom, že sa dostala do absurdnej a zjavne protiústavnej\nsituácie, keď zákonodarca zasiahol do jej vlastníckeho práva, z tohto dôvodu jej výslovne\na cielene priznal nárok na náhradu, ktorého sa môže domáhať pred súdom, avšak zároveň\niný zákon [zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku\nza výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych\npoplatkoch“)] vytvára sťažovateľke takú prekážku, ktorá ju pozbavuje práva na súdne\nprejednanie zákonom výslovne priznaného nároku, hoci tento nárok má ústavnoprávny\nrozmer, keďže ide o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 4\nústavy.\nPodľa názoru sťažovateľky povaha uplatňovaného nároku je nielen veľmi\nvýznamnou skutočnosťou, ktorú bolo nutné posudzovať pri predmetnom rozhodovaní\no oslobodení od súdnych poplatkov, ale dokonca je táto skutočnosť tak významná, že sama\nosebe odôvodňuje oslobodenie sťažovateľky od súdnych poplatkov. V predmetnom prípade\npri rozhodovaní o oslobodení sťažovateľky od súdnych poplatkov je totiž nutné súčasne\naplikovať tri predpisy rovnakej právnej sily, ktoré sa zdanlivo pri aplikácii na predmetný\nprípad môžu dostať do vzájomného protirečenia. Ide o § 15 ods. 8 nového zákona\no pohrebníctve, zákon o súdnych poplatkoch a § 254 ods. 1 Civilného sporového poriadku.\nSťažovateľka je toho názoru, že nový zákon o pohrebníctve zriadením ochranného\npásma zasiahol do jej vlastníckeho práva ako vlastníčky pozemkov nachádzajúcich sa\nv blízkosti pohrebiska a keďže zákonodarca si bol tejto skutočnosti vedomý, v § 15 ods. 8\nzakotvil nárok vlastníka pozemku na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemku\ns tým, že ak sa vlastník pozemku a zriaďovateľ pohrebiska o výške náhrady nedohodnú,\nrozhodne o nej súd. Nový zákon o pohrebníctve teda obmedzuje vlastnícke právo\n\n6\n\nsťažovateľky, priznáva jej nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a deklaruje\njej ústavné právo domáhať sa náhrady prostredníctvom súdu.\nZákon o súdnych poplatkoch stanovuje povinnosť sťažovateľky za podanie žaloby\nzaplatiť súdny poplatok v sume 16 596,50 €, čo je najvyššia možná suma súdneho poplatku\nv občianskoprávnych veciach. Zákon o súdnych poplatkoch má povahu lex generalis\na upravuje vo všeobecnosti povinnosť platiť súdne poplatky bez zohľadnenia osobitných\nskutkových okolností, akou je napríklad skutočnosť, že nový zákon o pohrebníctve\nexplicitne priznal sťažovateľke nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a právo\ndomáhať sa náhrady na súde.\nPodľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy pri rozhodovaní o tom, či budú aplikovať\ncitované ustanovenie alebo uprednostnia aplikáciu zákona o súdnych poplatkoch\nukladajúceho sťažovateľke poplatkovú povinnosť, mali ako súčasť pomerov sťažovateľky\nzohľadniť skutočnosť, že § 15 ods. 8 nového zákona o pohrebníctve explicitne priznáva\nsťažovateľke nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a právo domáhať sa\nnáhrady na súde. Rovnako mali zohľadniť aj skutočnosť, že ak oslobodenie od súdnych\npoplatkov nebude priznané, potom bude sťažovateľka pozbavená tých práv, ktoré jej\nexplicitne boli priznané, a v skutočnosti pôjde len o formálne (iluzórne) práva, ktorých sa\nsťažovateľka reálne nemôže domáhať. Je ústavne nekonformné a vnútorne rozporuplné, keď\njeden zákon prizná účastníkovi určité práva a všeobecné súdy v rámci aplikácie druhej\nprávnej normy túto skutočnosť nielenže vôbec nezohľadnia, ale túto druhú normu aplikujú\ndokonca takým spôsobom, že účastníka pozbavia v celom rozsahu práv výslovne mu\npriznaných iným zákonom. Zároveň podľa sťažovateľky jej oslobodenie od súdnych\npoplatkov zodpovedá princípu spravodlivosti, pretože zriadením ochranného pásma došlo\nk významného zásahu do jej vlastníckeho práva a vzniku majetkovej ujmy značného\nrozsahu spočívajúcej najmä v zmarení jej podnikateľskej činnosti, do ktorej investovala\nveľa času a finančných prostriedkov.\nZo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľka ako právnická osoba vznikla v roku 2006\nvýlučne s cieľom realizácie projektu výstavby polyfunkčného centra na predmetných\npozemkoch. Inú podnikateľskú činnosť nevykonávala a ani neplánuje vykonávať.\nZriadením ochranného pásma došlo k zmareniu projektu GreenHill a v súčasnosti na\npozemkoch nie je možné vykonávať žiadnu zmysluplnú komerčnú činnosť. Zriadením\n\n7\n\nochranného pásma sa sťažovateľka dostala do situácie, keď nemôže uskutočňovať\npodnikateľskú činnosť, na ktorú bola založená. V súčasnosti je preto hlavným predmetom\njej činnosti domáhanie sa uspokojenia nárokov z titulu obmedzenia užívania pozemkov\nv súdnom konaní.\nSťažovateľka ďalej poukázala na to, že skutočnosť, že má v obchodnom registri\nzapísané viaceré predmety činnosti, nie je pre posúdenie veci podstatná. Zmyslom jej\nvzniku bola totiž výlučne realizácia projektu výstavby polyfunkčného centra. Žiadne ďalšie\nčinnosti sťažovateľka nevykonáva. Je štandardnou obchodnou praxou, že podnikateľské\nsubjekty majú zapísané široko vymedzené predmety činnosti (najmä v záujme vyhnúť sa\nriziku trestného činu neoprávneného podnikania), to však neznamená, že daný subjekt musí\nvyčerpať celý predmet činnosti zapísaný v obchodnom registri. Skutočnosť, že sťažovateľka\nna základe zapísaných predmetov činnosti môže vykonávať aj niečo iné, je absolútne\nirelevantná.\nVzhľadom na predmet konania dosahujú súdne poplatky v danej veci značné sumy\n(za žalobu a za odvolanie po 16 596,50 €, za dovolanie 33 193 €), ktoré sťažovateľka\nvzhľadom na majetkovú a finančnú situáciu nie je schopná platiť. Nemôže si ani požičať,\npretože by sa vystavila riziku konkurzného konania. Nemá ani čo speňažiť, lebo vlastní len\nčasť pozemkov, ktoré sú zaťažené záložným právom v prospech Tatra banky, a. s., ktorá\nposkytla sťažovateľke úver.\nSťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 7Co/499/2015-250 zo dňa\n23.9.2015 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde, zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n2. Rozhodnutie porušiteľa, rozsudok sp. zn. 7Co/499/2015-250 zo dňa 23.9.2015 sa\ntýmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.\n3. Porušiteľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho\nzastúpenia.“\n4. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. 1 SprV/450/2017 zo 6. októbra 2017\ndoručeného ústavnému súdu 12. októbra 2017 vyplýva, že krajský súd sa v napadnutom\n8\n\nrozhodnutí sp. zn. 7 Co 499/2015 z 23. septembra 2015 v celom rozsahu stotožnil\ns právnym\n\nnázorom\n\npodnikateľského\n\nokresného\n\nsubjektu,\n\nsúdu\n\nktorého\n\no\n\nosobitnom\n\nnepriaznivé\n\npostavení\n\nmajetkové\n\nsťažovateľky\n\npomery\n\nsamy\n\nako\nosebe\n\nneopodstatňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku, ale tiež o neexistencii skutočností, v dôsledku ktorých by sa\nsťažovateľka dostala do ťaživej finančnej situácie a ktoré by nemali spojitosť s ňou\nvykonávanou podnikateľskou činnosťou. Krajský súd vo svojom rozhodnutí zohľadnil\nrozhodujúci skutkový stav a citoval prijaté právne závery, ktoré v odôvodnení rozhodnutia\nprimerane vysvetlil, a zároveň sa vysporiadal s námietkami odvolania majúcimi podstatný\nvýznam.\n5. Z prípisu právneho zástupcu sťažovateľky z 30. októbra 2017 doručeného\nústavnému súdu elektronicky toho istého dňa a poštou 3. novembra 2017 vyplýva, že\nnepovažuje za potrebné zaujať stanovisko k vyjadreniu predsedu krajského súdu.\n6. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 566/2017-15 zo 14. septembra\n2017, vyjadrenie krajského súdu a odpoveď sťažovateľky žalovanému, aby sa aj on mohol\nvyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutý na svojich\nprávach.\nZ vyjadrenia žalovaného z 24. novembra 2017 doručeného ústavnému súdu\n8. decembra 2017 vyplýva, že sa stotožňuje so stanoviskom všeobecných súdov a opakuje\nich argumentáciu.\nII.\n7. Z uznesenia krajského súdu č. k. 7 Co 499/2015-250 z 23. septembra 2015\nvyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 24 C 254/2013-236\nz 15. júna 2015. Podľa názoru krajského súdu je potrebné stotožniť sa so záverom\nokresného súdu, ktorý sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov\nargumentujúc jej osobitným postavením ako podnikateľského subjektu, ktorého nepriaznivé\nmajetkové pomery samy osebe neopodstatňujú priznanie oslobodenia od súdnych\npoplatkov, a tiež neexistenciou skutočností, v dôsledku ktorých by sa sťažovateľka dostala\n\n9\n\ndo ťaživej finančnej situácie a ktoré by nemali spojitosť s jej podnikateľskou činnosťou\n(napr. vis maior). Uvedené plne rešpektuje aj judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej\npomery navrhovateľa ako právnickej osoby by odôvodňovali oslobodenie od súdnych\npoplatkov len vtedy, pokiaľ by sa do ťaživej finančnej situácie dostal z dôvodov, ktoré by\nneboli v priamej príčinnej súvislosti s jeho podnikaním. V opačnom prípade by došlo\nk neprípustnému presunu podnikateľského rizika na štát. Z predložených daňových priznaní\na výkazov ziskov a strát vyplýva, že sťažovateľka dlhodobo vykazuje vysokú finančnú\nstratu,\n\nktorú\n\nodôvodňuje\n\nlegislatívnou\n\nzmenou\n\nrealizovanou\n\nnovým\n\nzákonom\n\no pohrebníctve. Táto zmena mala zmariť jej podnikateľské plány obmedzené výlučne\nna realizáciu projektu GreenHill. V tejto súvislosti podľa krajského súdu okresný súd\nsprávne poukázal na to, že sťažovateľka má v obchodnom registri zapísané viaceré\npredmety činnosti, realizáciou ktorých môže byť naplnený základný účel podnikania, a to\ndosiahnutie zisku aj inak, ako realizáciou projektu GreenHill. Sťažovateľka preto znáša\npodnikateľské riziko v tom smere, že sa oproti stavu zapísanému v obchodnom registri\nrozhodla svoj podnikateľský zámer obmedziť výlučne na výstavbu predmetného\npolyfunkčného centra. Musela počítať s tým, že ak bude realizácia projektu z akýchkoľvek\ndôvodov zmarená, môže sa tým obmedziť jej ekonomická životaschopnosť a nezávislosť.\nZodpovednosť sťažovateľky ako podnikateľa za voľbu podnikateľskej stratégie a jej\núspešnosť nepochybne vyplýva z podnikateľského rizika, ktoré nie je možné prenášať\nna štát vo forme úplného alebo čiastočného oslobodenia od súdnych poplatkov. Neobstojí\npreto podľa názoru krajského súdu argumentácia sťažovateľky, podľa ktorej jediným\na výlučným dôvodom jej finančného neúspechu je zmena právnej úpravy v oblasti\npohrebníctva, ktorú sťažovateľka naozaj nemohla ovplyvniť, avšak s vývojom a zmenami\nktorej musí byť stotožnená. Možno preto uzavrieť, že ťaživá finančná situácia, ktorá\nu sťažovateľky preukázateľne nastala, je nepochybne spojená s podnikateľským rizikom\na realizáciou jej podnikateľských zámerov. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením, že povaha\nuplatneného nároku je tak významná, že sama osebe odôvodňuje priznanie oslobodenia od\nsúdnych poplatkov. Podľa názoru krajského súdu pokiaľ by zákonodarca povahu\nuplatneného nároku považoval za potrebné uprednostniť pred poplatkovou povinnosťou,\nlegislatívne by to vyjadril priamo v zákone o súdnych poplatkoch, prípadne v novom zákone\no pohrebníctve.\n\n10\n\n8. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 1275/2015 z 19. decembra 2016\nvyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu\nsp. zn. 7 Co 499/2015 z 23. septembra 2015. Toto uznesenie bolo právnemu zástupcovi\nsťažovateľky podľa dátumovej pečiatky doručené 11. januára 2017.\nIII.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\n10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n11. Sťažovateľka zdôrazňuje, že sa stala obeťou neočakávanej a nepredvídateľnej\nlegislatívnej zmeny, v dôsledku ktorej sa jej patriace pozemky dostali do ochranného pásma\ncintorína Slávičie údolie, čo celkom znemožnilo realizáciu jej podnikateľského zámeru\n(projekt GreenHill). Hoci jej z dôvodu zásahu do vlastníckeho práva zákonodarca na jednej\nstrane priznal nárok na finančnú náhradu, ktorého sa môže domáhať pred súdom, zároveň je\n11\n\npovinná zaplatiť súdny poplatok v maximálnej možnej výške, i keď tento súdny poplatok\nnemá možnosť zaplatiť vzhľadom na finančnú situáciu, do ktorej sa dostala práve\nv dôsledku znemožnenia realizácie projektu GreenHill.\n12. Predseda krajského súdu považuje závery uznesenia krajského súdu o nepriznaní\noslobodenia od súdneho poplatku za správne a za súladné s existujúcou rozhodovacou\npraxou.\n13. Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zo skutkového hľadiska\nkonštatovať, že sťažovateľka a jej spoločník boli vlastníkmi pozemkov a vlastnícke právo\nnadobudli v rokoch 2006 až 2007. V súlade s územným plánom, podľa ktorého sa pozemky\nstali stavebnými pozemkami, začala sťažovateľka s prípravou realizácie projektu GreenHill.\nKeď potom podala návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby, bola táto\njej požiadavka 28. februára 2011 zamietnutá s poukazom na to, že osadením zamýšľaného\nbytového domu by nebolo dodržané ochranné pásmo existujúceho pohrebiska a došlo by\nk porušeniu § 36 ods. 3 nového zákona o pohrebníctve účinného od 1. januára 2011. Keďže\nnový zákon o pohrebníctve spätne zasiahol aj do práv vlastníkov pozemkov susediacich\ns takými pohrebiskami, ktoré boli zriadené pred 1. novembrom 2005, vlastníkom týchto\npozemkov priznal nárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemkov. Práve\ns poukazom na túto zákonnú úpravu podala sťažovateľka žalobu, ktorou sa domáhala\nnáhrady za obmedzenie užívania vlastných pozemkov. Toto súdne konanie však nemohlo\nprebehnúť, pretože sťažovateľka súdny poplatok vo výške 16 596,50 € (v maximálne\nmožnej výške) nezaplatila a napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 499/2015\nz 23. septembra 2015 jej nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.\n14. Zmyslom a účelom ústavného práva na súdnu ochranu je zaručiť, resp. umožniť\nkaždému reálny prístup k súdu, a to po splnení podmienok ustanovených zákonom\n(I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96).\nČlánkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len\nv takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu\n(II. ÚS 71/97).\n\n12\n\nJedným zo základných komponentov práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) je právo na\nprístup k súdu. Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva možno abstrahovať\nviaceré prípustné možnosti obmedzenia práva na prístup k súdu. Patrí sem napr. imunita\nproti súdnemu konaniu (napr. cudzí diplomati), zákonné lehoty na uplatnenie určitých práv,\npovinné advokátske zastúpenie, nesplnenie formálnych a materiálnych žalobných\nnáležitostí, ale tiež inštitút súdnych poplatkov.\nHoci čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj\nkonkrétne procesné garancie v konaní pred ním nezaručuje mu aj právo na bezplatné súdne\nkonanie. Ústava vo svojom čl. 46 ods. 1 negarantuje právo na bezplatné súdne konanie,\na preto za nesúladnú s týmto článkom ústavy nemožno považovať takú právnu úpravu, ktorá\npodmieňuje súdnu alebo inú právnu ochranu uhradením súdneho alebo iného poplatku\n(PL. ÚS 38/99).\nEurópsky súd pre ľudské práva nevylučuje, že záujmy na riadnom výkone\nspravodlivosti môžu ospravedlniť určité finančné obmedzenia prístupu jednotlivca k súdu.\nNaplnenie povinnosti zaistiť účinný prístup k súdu neznamená len zdržanie sa určitého\nkonania zo strany štátu, ale môže vyžadovať tiež rôzne formy jeho aktívneho (pozitívneho)\nkonania. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok v súvislosti s podaním žaloby civilnému súdu\nnemôže byť považovaná za obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by bolo samo osebe\nnezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naproti tomu však výška súdneho poplatku\nposudzovaná v rámci osobitných okolností daného prípadu vrátane povinnosti dotyčnej\nosoby poplatok v takejto výške zaplatiť a fáza konania, v ktorej bolo takéto obmedzenie\nprístupu aplikované, sú faktormi, ktoré hrajú rolu pri rozhodnutí, či takejto osobe bolo alebo\nnebolo zachované právo na prístup k súdu (Kreuz proti Poľsku). Obzvlášť prísny prieskum\nje na mieste, pokiaľ daný súdny poplatok slúži primárne len k zaisteniu finančného príjmu\ndo štátneho rozpočtu, nie teda napr. k zaisteniu prostriedkov na náhradu trov konania\nprotistrany. Osoby, ktoré sa domáhajú oslobodenia od súdnych poplatkov, sú povinné riadne\ndoložiť svoje majetkové pomery (Podbielski a PPU Polpure proti Poľsku, FC Mretebi proti\nGruzínsku, Elcomp sp. z o. o. proti Poľsku).\n\n13\n\nOsoby, ktoré naschvál „nafukujú“ výšku uplatňovaných nárokov na odškodnenie,\nnemôžu očakávať, že budú celkom oslobodené od súdnych poplatkov (Kupiec proti\nPoľsku).\n15. Podľa § 138 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku účinného do\n30. júna 2016 na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od\nsúdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo\nzrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.\n16. Okresný súd a krajský súd argumentovali osobitným postavením sťažovateľky\nako podnikateľského subjektu, ktorej nepriaznivé majetkové pomery samy osebe\nneopodstatňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ale tiež aj neexistenciou\nskutočností, v dôsledku ktorých by sa sťažovateľka dostala do ťaživej finančnej situácie bez\nspojitosti s jej podnikateľskou činnosťou (napr. vis maior). Tento záver podľa názoru\nokresného súdu a krajského súdu plne rešpektuje aj judikatúru najvyššieho súdu, podľa\nktorej pomery navrhovateľa ako právnickej osoby by odôvodňovali oslobodenie od súdnych\npoplatkov len vtedy, pokiaľ by sa do ťaživej finančnej situácie dostal z dôvodov, ktoré by\nneboli v priamej príčinnej súvislosti s jeho podnikaním. V opačnom prípade by totiž došlo\nk neprípustnému presunu podnikateľského rizika na štát.\n17. Ústavný súd uvedenú judikatúru všeobecných súdov rešpektuje a vychádza z nej.\nZároveň je toho názoru, že konkrétne okolnosti daného prípadu všeobecné súdy neposúdili\nv súlade s touto judikatúrou, ale práve naopak, v rozpore s ňou.\nZ pohľadu ústavného súdu sa javí ako nesporné, že prijatie nového zákona\no pohrebníctve, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2011, je potrebné z pohľadu\nsťažovateľky považovať za neočakávaný a prekvapujúci zásah do jej práva slobodne\ndisponovať svojím nehnuteľným pozemkovým majetkom, a to o to viac, že tento zásah do\njej práva vykazuje znaky retroaktivity. Jej pozemky, ktoré sa dovtedy nenachádzali\nv ochrannom pásme cintorína Slávičie údolie, sa nadobudnutím účinnosti nového zákona\no pohrebníctve dostali do tohto ochranného pásma, a to bez akejkoľvek zmeny skutkového\nstavu (napr. z dôvodu rozšírenia cintorína).\n\n14\n\nZákonodarca si bol evidentne vedomý, že novým zákonom o pohrebníctve dochádza\nodo dňa jeho účinnosti k obmedzeniu vlastníckych práv majiteľov pozemkov v zmysle\nčl. 20 ods. 4 ústavy a v súlade s ním priznal za toto nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nvlastníkom dotknutých pozemkov právo na primeranú náhradu. Práve tejto náhrady sa\nsťažovateľka v konaní vedenom všeobecnými súdmi domáha.\nZa daného stavu treba považovať za jednoznačné, že sťažovateľka sa do tvrdenej\nťaživej finančnej situácie, ktorá jej má znemožňovať zaplatenie súdneho poplatku\nzo žaloby, dostala z dôvodu, ktorý nebol v priamej príčinnej súvislosti s jej podnikaním.\nDôvodom situácie, do ktorej sa sťažovateľka dostala, bol totiž legislatívny zásah\nštátu, ktorý prijatím a nadobudnutím účinnosti nového zákona o pohrebníctve znemožnil\nsťažovateľke v ňou zamýšľanom podnikateľskom zámere pokračovať a dokončiť ho.\nVychádzajúc z týchto konkrétnych okolností možno uviesť, že pokiaľ ťaživá\nfinančná situácia obchodnej spoločnosti ako strany konania domáhajúcej sa oslobodenia od\nsúdnych poplatkov je v priamej príčinnej súvislosti s legislatívnou zmenou (zmenou právnej\núpravy), potom spravidla možno nepriznanie (čiastočného) oslobodenia od súdnych\npoplatkov považovať za porušenie práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).\n18. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.\nNa základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu\nsp. zn. 7 Co 499/2015 z 23. septembra 2015 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\nV ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n\n15\n\n19. Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorej\nvýšku nevyčíslila.\nÚstavný súd považoval za možné priznať odmenu za 2 úkony právnych služieb\nadvokáta v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia 24. januára 2017 a sťažnosť zo\n17. februára 2017) po 147,33 €, ako aj 2 režijné paušály po 8,84 €, teda celkom vo výške\n312,34 € (bod 3 výroku nálezu).\nZ uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\n20. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti\nrozhodnutiu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npodať\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\ntreba\n\npod\n\nprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. decembra 2017\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "poplatok-oslobodenie", "poplatok-súdny", "poplatok-oslobodenie", "poplatok-súdny"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "7Co/499/2015", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2e069517-c169-4899-a93a-4d7f1256943d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-23", "citacie_n": 177, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.38.1999.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:f4d1f92e-2f29-45f1-af34-7b7c52f9ad69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.62.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 62/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 62/97 z 8. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-08", "citacie_n": 484, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.62.1997.1"}, {"guid": "ussr:0d527086-1bee-4010-bb6c-086fdf93e4e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 26/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 26/96 z 22. 7. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-07-22", "citacie_n": 506, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.26.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:91e437ec-e2ce-4d69-b9d6-18be3e1bdbce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.303.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 303/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 303/2023 z 25. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-25", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.303.2023.1"}]}