{"guid": "ussr:c400e7d3-a226-434c-b0b0-949a25a7d8cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.54.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 54/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 54/2018 z 26. 4. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 26. apríla 2018, sp. zn. II. ÚS 54/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.54.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-04-26", "forma": "Nález", "povaha": ["rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "zastavuje", "zastavuje", "nevyhovuje", "zastavuje", "zastavuje", "zastavuje", "právo porušené bolo", "zastavuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "nazov": "čl. 50 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c400e7d3-a226-434c-b0b0-949a25a7d8cc", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.54.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.54.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.54.2018.2/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 54/2018-46\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej\na sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť\ntrestu odňatia slobody\n\n, t. č. Ústav na výkon\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Šefčíkom,\n\nadvokátska kancelária, 9. mája 15, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 To 7/2012 a jeho uznesením z 30. januára 2013, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 TdoV 13/2015 a jeho uznesením z 2. februára 2016 a takto\nrozhodol:\n1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 13/2015\nuznesením z 2. februára 2016 p o r u š i l základné právo\n\nna súdnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 13/2015\nz 2. februára 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n\n3.\n\np r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume\n\n303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Júliusa Šefčíka, advokátska\nkancelária, 9. mája 15, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Sťažnosti\n\nv časti namietaného porušenia práva vyjadriť sa\n\nk všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 TdoV 13/2015 n e v y h o v u j e .\n5. Konanie o sťažnosti\n\nv časti smerujúcej proti postupu\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 7/2012 a jeho\nuzneseniu z 30. januára 2013 pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48\nods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd z a s t a v u j e pre nedostatok právomoci\nÚstavného súdu Slovenskej republiky.\nOdôvodnenie:\nI.\nUznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nII. ÚS 54/2018-28 z 25. januára 2018 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46\nods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 7/2012 a jeho uznesením z 30. januára\n2013, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 13/2015 a jeho uznesením z 2. februára\n2016.\n\n2\n\nPodľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval\nústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v sťažnosti zo 7. apríla\n2016 a najvyšší súd vo vyjadrení z 20. februára 2018 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od\nústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení\nnachádzajúcich sa v jeho spise.\nZo sťažnosti a z jej doplnenia z 29. apríla 2016 vyplýva, že rozsudkom\nŠpecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len\n„špecializovaný súd“) sp. zn. BB-3 T 12/2012 z 29. júna 2012 bol sťažovateľ uznaný\nza vinného z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy formou účastníctva ako\norganizátor podľa § 21 ods. 1 písm. a), § 144 ods. 1 a 2 písm. c), § 138 písm. i) a § 140\npísm. a) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov\nso zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.\nUznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012 z 30. januára\n2013 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného súdu zamietnuté ako\nnedôvodné.\nUznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoV 13/2015\nz 2. februára 2016 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti odvolaciemu uzneseniu\nnajvyššieho súdu. Uznesenie mu bolo doručené 17. februára 2016.\nK porušeniu označených práv sťažovateľa došlo podľa jeho názoru vyjadreného\nv sťažnosti z viacerých dôvodov.\nPredovšetkým podľa sťažovateľa ide o selekciu dôkazov a nepreskúmanie jeho\nobhajoby. Dňa 7. júna 2012 predseda senátu predložil sťažovateľovi kópie častí zápisnice\no hlavnom pojednávaní, ktoré obsahovali výpovede spoluobžalovaných, pri výsluchu\nktorých nebol sťažovateľ prítomný. Toto uskutočnenie oddelených výsluchov síce umožnilo\nobhajcovi klásť otázky spoluobžalovaným, ale priamo sťažovateľovi bola táto možnosť\n(toto jeho právo) upretá. Sťažovateľ vypovedal medzi poslednými a ani on, ale ani jeho\n3\n\nobhajca nedostali možnosť klásť otázky ostatným obžalovaným. Obhajca síce mal takúto\nmožnosť, avšak ešte pred výsluchom sťažovateľa. Podstatné je podľa sťažovateľa aj to, že\nprávo obhajcu klásť otázky nenahrádza takéto právo obžalovaného. Podľa názoru\nsťažovateľa ešte markantnejší sa javil tento nedostatok v prípade tých spoluobžalovaných,\nktorí v prípravnom konaní odmietli vypovedať a vypovedali až pred súdom. Je pravdou, že\ndanú otázku Trestný poriadok explicitne nerieši, lebo upravuje výsluch obžalovaného\n(§ 258) a výsluch svedka (§ 261). Otázku a následky oddelených výsluchov by mal\nkomplexne upravovať § 260 Trestného poriadku, avšak nie je to tak. Logicky by sa mal teda\npoužiť § 261 ods. 3 a § 262 (výsluch svedka v neprítomnosti obžalovaného) Trestného\nporiadku a po oboznámení s výsluchmi ostatných spoluobžalovaných mal mať sťažovateľ\nmožnosť vykonať výsluch spoluobžalovaných. Sťažovateľ tvrdí, že ide o pochybenie\npredsedu senátu, ktoré nemožno klásť za vinu sťažovateľovi. Stanovisko najvyššieho súdu\nako dovolacieho súdu, podľa ktorého bola táto námietka uplatnená až v dovolaní, je veľmi\nformalistické.\nĎalej\n\nsťažovateľ\n\nnamieta\n\narbitrárnosť\n\nrozhodnutí\n\nšpecializovaného\n\nsúdu\n\na najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu. Rozhodovanie o vine sa opieralo o výpovede\ntroch svedkov K\n\n, P\n\na D\n\n, pričom zistený skutkový stav podľa\n\nsťažovateľa nebol logicky vyhodnotený a opieral sa najmä o výpovede svedkov, nie o vecné\ndôkazy. V ďalšom sťažovateľ podrobne rozvádza chyby, ku ktorým podľa jeho názoru pri\nhodnotení vykonaného dokazovania došlo.\nZa nedostatočné považuje sťažovateľ aj objasnenie skutku a za nesprávnu považuje\naj právnu kvalifikáciu. Zdôrazňuje, že skutku sa nedopustil. Vykonaným dokazovaním\nnebol prezentovaný žiadny priamy dôkaz toho, že ide o organizovanie vraždy. Aj v tomto\nprípade podrobne rozoberá dôkaznú situáciu.\nZa zásadnú chybu považuje sťažovateľ akceptovanie výpovede svedka D\n\n.\n\nTento totiž bol spolu s ostatnými stíhanými osobami spoločným uznesením obvinený\nzo spáchania toho istého trestného činu. Následne bez zákonného dôvodu bol zo spoločného\ntrestného konania vylúčený na samostatné konanie, a to vzhľadom na prax orgánov činných\nv trestnom konaní snažiacich sa takýmto spôsobom zvyšovať kredibilitu týchto osôb, keďže\n\n4\n\nnásledne sú vypočúvaní v postavení svedka. Takáto zmena procesného postavenia D\nmala za cieľ budiť dojem o jeho bezúhonnosti. V ďalšom sťažovateľ rozoberá niektoré\nkonkrétne procesnoprávne následky takéhoto postupu a navrhuje zistiť, ako postupovali\norgány činné v trestnom konaní proti D\n\npo právoplatnom odsúdení sťažovateľa\n\na spoluobžalovaných, konkrétne či nedošlo v jeho prípade napríklad k podmienečnému\nzastaveniu trestného stíhania, prípadne či mu nebol uložený neadekvátne mierny trest.\nSťažovateľ zdôrazňuje v tejto súvislosti, že bol uznaný vinným iba na základe výpovede\ntohto svedka (a súčasne obvineného), ktorý každú svoju výpoveď čítal a vopred sa na ňu\npripravoval podľa predchádzajúcej výpovede. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako\ndovolací súd len všeobecne uviedol, že spolupracujúceho obvineného je možné vypočuť ako\nsvedka. K podstate námietky sa nevyjadril, teda nezaujal stanovisko k tomu, či takáto\nprečítaná výpoveď vôbec môže byť braná do úvahy a akceptovaná ako pravdivá.\nZa porušenie označených práv zo strany najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu\npovažuje sťažovateľ aj nedoručenie stanoviska prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry\nGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) k jeho dovolaniu.\nV dovolacom uznesení je totiž uvedené, že k dovolaniu sťažovateľa sa vyjadril len\nprokurátor, ale toto jeho vyjadrenie nebolo sťažovateľovi v rámci dovolacieho konania\ndoručené. Ide o porušenie požiadavky kontradiktórnosti konania. Obsah vyjadrenia\nprokurátora pritom nadobúda na dôležitosti, a to vzhľadom na námietku sťažovateľa, podľa\nktorej prokurátor „hrá“ s utajeným svedkom č. 2 (podrobnosti pozri ďalej, pozn.).\nSťažovateľ mal v pláne na vyjadrenie prokurátora najmä v tomto smere zareagovať.\nNapokon sťažovateľ poukazuje na nesprístupnenie zápisnice o výsluchu utajeného\nsvedka č. 2 a na neumožnenie vykonania kontradiktórneho výsluchu. V uznesení\nšpecializovaného súdu sp. zn. Tp 85/2010 zo 14. decembra 2011 (v rámci rozhodovania\no väzbe sťažovateľa) sa konštatuje, že prokurátor podaním z 12. decembra 2011 oznámil, že\nbude vypočutý aj utajený svedok č. 2, ktorého proces utajenia v súčasnosti (v čase vydania\nuznesenia) prebieha (č. l. 272 spisu). Sťažovateľ k tomu uvádza, že ide o jedinú zmienku\nvo vyšetrovacom (aj celom súdnom) spise o existencii tohto svedka. Zápisnica o výsluchu\nsvedka sa v súdnom spise nenachádza a nie je ani zrejmé, či vypovedal pod svojím menom.\nAj napriek opakovaným návrhom sťažovateľa utajený svedok č. 2 nebol v celom konaní\n5\n\nvypočutý. Existenciu tohto svedka pritom zverejnilo oznámenie prokurátora, ktoré má mať\nurčitú vážnosť. Ak sám prokurátor konštatuje, že proces utajenia prebieha, potom súhlas na\nutajenie dal. V uvedených súvislostiach sťažovateľ navrhol špecializovanému súdu vyžiadať\ndozorový spis prokurátora a ďalšie podklady na utajenie svedka č. 2 (zápisnicu s jeho\núdajmi, žiadosť a súhlas na utajenie, výpoveď svedka). V ďalšom konaní sťažovateľ\nnavrhoval výsluch svedka zákonným kontradiktórnym spôsobom. Utajený svedok č. 2 sa\nteda vyskytol ako tromf prokurátora pri rozhodovaní o prepustení sťažovateľa, ale následne\nho polícia, prokuratúra, ale aj súd ticho ignorovali. Podľa názoru sťažovateľa z toho\nvyplýva, že dôkazy proti nemu nemali takú silu ako proti ostatným a na jeho udržanie\nv nezákonnej väzbe bolo potrebné zariskovať. Možné je však aj to, že svedok naozaj chcel\nuviesť závažné skutočnosti, ktoré však do obvinenia, resp. do obžaloby nezapadli\na v konečnom dôsledku by dôkaznú situáciu spochybnili ešte viac. Navyše zatajenie\nvýpovede svedka zo strany orgánu činného v trestnom konaní je jedným z najzávažnejších\nporušení práv sťažovateľa. K otázke utajeného svedka č. 2 sa všeobecné súdy nevyjadrili,\nhoci sťažovateľ na to poukazoval v každom štádiu konania. Navyše takéto porušenie zákona\npodľa sťažovateľa nemožno považovať za jednoduchý návrh na vykonanie dokazovania,\nako to urobil najvyšší súd v dovolacom uznesení. Táto skutočnosť má totiž úplne iný\ncharakter. Je tu dôkaz, ktorého existenciu orgány činné v trestnom konaní najprv oznámia,\nale potom už o ňom mlčia. Nejde pritom o svedka, výsluch ktorého prvotne navrhol\nsťažovateľ, ale o svedka, ktorého orgány činné v trestnom konaní našli, vypočuli,\nsťažovateľa o jeho existencii informovali a následne odmietajú jeho výpoveď sprístupniť.\nSťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2, čl. 50\nods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1To 7/2012 zo dňa 30.01.2013 a konaním, ktoré vydaniu\nuznesenia predchádzalo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1To 7/2012 zo dňa\n30.01.2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n\n6\n\nZákladné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2, čl. 50\nods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1TdoV 13/2015 zo dňa 02.02.2016 a konaním, ktoré vydaniu\nuznesenia predchádzalo.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1TdoV 13/2015 zo dňa\n02.02.2016 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“\nZ prípisu predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2018-6 z 20. februára 2018,\ndoručeného ústavnému súdu 27. februára 2018, vyplýva, že poukazuje na pripojené\nvyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu z 19. februára 2018. Podľa predsedu senátu\nsťažnostné námietky kopírujú obsah dovolacích námietok, ktoré boli v dovolacom uznesení\nosobitne rozobraté a odôvodnené. Výnimkou je námietka, podľa ktorej sťažovateľovi ako\ndovolateľovi nebolo doručené vyjadrenie prokurátora k jeho dovolaniu. Podľa údajov\nzistených na špecializovanom súde (najvyšší súd aktuálne disponuje len svojím zberným\nspisom) vyjadrenie prokurátora k dovolaniu sťažovateľa bolo sťažovateľovi doručené\n26. augusta 2015, teda ešte pred predložením veci najvyššiemu súdu 15. septembra 2015.\nUvedené platí bez ohľadu na zákonnú úpravu, ktorá spätné doručenie vyjadrenia\ndovolateľovi nepožaduje. Rozhodujúce však je, že vyjadrenie prokurátora z 19. augusta\n2015 je natoľko mechanickým odmietnutím dovolania bez bližšej konkretizácie, že\nneumožnením reakcie sťažovateľa na toto podanie by nemohli byť poškodené jeho práva,\nresp. nemalo by z tohto hľadiska význam dovolacie konanie opakovať.\nZ rukou písaného podania sťažovateľa zo 6. marca 2018, doručeného ústavnému\nsúdu 8. marca 2018 a označeného ako „Poukázanie na dôkaz v spisovom materiáli“,\nvyplýva, že v zmysle zápisnice o hlavnom pojednávaní špecializovaného súdu zo 6. júna\n2012 na strane 15 v úvodnom odseku sťažovateľ namietal umelo vyprodukovaný „dôkaz“,\na to utajeného svedka č. 2, ktorý neexistuje a je imaginárnym produktom prokuratúry. Tým\nchce zdôrazniť, že túto skutočnosť namietal vo všetkých fázach trestného konania, a preto\nneobstojí tvrdenie najvyššieho súdu uvedené v dovolacom uznesení, podľa ktorého na túto\nskutočnosť nemožno v dovolacom konaní prihliadnuť, pretože ju sťažovateľ v pôvodnom\n7\n\nkonaní nenamietal. V súvislosti s vyjadrením prokurátora k dovolaniu sťažovateľa, ktoré mu\nnebolo doručené, z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu podaného ústavnému súdu\nje evidentné, že zo strany prokurátora išlo o mechanické odkopírovanie predchádzajúcich\ntvrdení. V dvoch prípadoch pritom išlo o tvrdenia týkajúce sa inej osoby než sťažovateľa,\nhoci dovolacie námietky sťažovateľa týkajúce sa jeho osoby boli unikátne (utajený svedok\nč. 2).\nZ ďalšieho rukou písaného podania sťažovateľa zo 7. marca 2018, doručeného\nústavnému súdu 9. marca 2018, vyplýva, že predkladá súhrnný prehľad o namietaní umelo\nvyprodukovaného utajeného svedka č. 2. Tvrdí, že to namietal v prípravnom konaní v rámci\nžiadosti o prepustenie z väzby (uznesenie sp. zn. Tp 85/2010 z 15. marca 2012), na hlavnom\npojednávaní 6. júna 2012 (strana 15 začiatočný odsek zápisnice o hlavnom pojednávaní),\nvo vlastnoručne písanej prílohe k zápisnici o hlavnom pojednávaní zo 6. júna 2012 (pod\noznačením „Vyjadrenie k obžalobe“), vo vlastnoručne písanom odvolaní proti rozsudku\nšpecializovaného súdu, v dovolaní podanom prostredníctvom advokáta a napokon\nv sťažnosti podanej tiež prostredníctvom advokáta ústavnému súdu. Napokon dáva do\npozornosti, že žiadne stanovisko prokurátora v spise sa nevenuje utajenému svedkovi č. 2,\na už obzvlášť nie stanovisko prokurátora k dovolaniu sťažovateľa.\nII.\nZ odvolacieho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012 z 30. januára 2013\nvyplýva, že ním bolo zamietnuté okrem iného aj odvolanie sťažovateľa proti rozsudku\nšpecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 12/2012 z 29. júna 2012. Podľa konštatovania\nnajvyššieho súdu sťažovateľ v osobne podanom odvolaní inter alia poukázal aj na to, že\nprokurátor v odôvodnení návrhu na predĺženie väzby argumentoval existenciou utajeného\nsvedka č. 2, ktorý však nikdy nebol vypočutý. Podľa názoru najvyššieho súdu zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov činných\nv trestnom konaní znamená myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd možnosť\ndostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah dokazovania\na vykonal prípadnú selekciu procesnými stranami navrhovaných dôkazov v porovnaní\ns množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci vykonané.\n\n8\n\nZ uvedených dôvodov odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že súd odmietol vykonať\nniektorý z navrhovaných dôkazov, je treba považovať za irelevantné.\nZ doručenky špecializovaného súdu vo veci sp. zn. BB-3 T 12/2012, ktorú si ústavný\nsúd od špecializovaného súdu vyžiadal, vyplýva, že zásielka adresovaná sťažovateľovi\nna adresu zhodnú s jeho terajšou adresou, ktorá podľa označenia obsahovala\n„Vyj. k dovolaniu“, bola sťažovateľovi doručená 26. augusta 2015. Prevzatie písomnosti je\npotvrdené vlastnoručným podpisom a je opatrené pečiatkou Ústavu na výkon trestu odňatia\nslobody a Ústavu na výkon väzby\n\n.\n\nZ dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 13/2015 z 2. februára 2016\nvyplýva, že ním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie\nsťažovateľa proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012 z 30. januára\n2013.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu k dovolaniu sťažovateľa sa vyjadril len\nprokurátor, a to tak, že rozhodnutia špecializovaného súdu a najvyššieho súdu označil za\nzákonné a dôvodné. Rovnako za zákonné považoval aj dokazovanie, ktoré sa v konaní\nvykonalo. Uviedol, že k viacerým námietkam sa najvyšší súd už vyjadril vo svojich skorších\ndovolacích\n\nuzneseniach\n\ntýkajúcich\n\nsa\n\nspoluobvinených.\n\nOsvojac\n\nsi\n\nargumenty\n\nv predmetných uzneseniach, prokurátor navrhol dovolanie sťažovateľa odmietnuť.\nPorušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom videl sťažovateľ v tom, že\nšpecializovaný súd vykonal na hlavnom pojednávaní oddelené výsluchy všetkých\nobvinených, v dôsledku čoho mu malo byť upreté právo osobne klásť otázky\nspoluobvineným, ktorí boli vypočutí pred ním. Predseda senátu ho s obsahom týchto\nvýpovedí síce oboznámil, ale sťažovateľ namietal, že nemal možnosť osobne dopočuť\nspoluobvinených. V tejto súvislosti zdôraznil, že jeho právo klásť otázky je nezastupiteľné\na nemožno ho zamieňať s právom jeho obhajcu, ktoré zostalo zachované. Navyše predseda\nsenátu jeho výpoveď u spoluobvinených neoveroval, ako to robil pri iných výpovediach, len\njednoducho jeho výpoveď nevzal do úvahy.\nSťažovateľ ďalej v dovolaní namietal, že špecializovaný súd nevykonal výsluch\nutajeného svedka č. 2, hoci on to opakovane navrhoval. Vyvodil z toho záver, že výpoveď\n\n9\n\ntohto svedka nezapadala do predstáv obžaloby a zrejme by ešte viac spochybnila dôkaznú\nsituáciu proti jeho osobe.\nPodľa názoru najvyššieho súdu pri posudzovaní dovolacích námietok treba mať\nna zreteli aj § 371 ods. 4 prvú vetu Trestného poriadku, podľa ktorej dôvody podľa odseku 1\npísm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už\nv pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Z obsahu\nspisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť od začiatku konania vyjadriť sa\nku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy,\npodávať žiadosť a opravné prostriedky, zúčastňovať sa na procesných úkonoch, vypočúvať\nsvedkov a klásť im otázky. Preskúmaním obsahu spisového materiálu bolo zistené, že\nsťažovateľ túto okolnosť nenamietal ani na hlavnom pojednávaní (kde, práve naopak,\nuviedol, že si výpovede spoluobvinených prečítal a nemal k nim žiadne pripomienky) a ani\nneskôr v odvolacom konaní.\nV súvislosti s námietkou nevykonania výsluchu utajeného svedka č. 2 je podstatné,\nže za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu\no voľbe použitých dôkazných prostriedkov.\nĎalšie námietky sťažovateľa mali rýdzo skutkový charakter a smerovali jednak proti\nobsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, ale\npredovšetkým proti spôsobu, akým súdy hodnotili dôkazy. Tieto námietky sú zjavne mimo\nrámca uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nInými slovami, sťažovateľ len formálne odkazuje na tento odvolací dôvod, no v skutočnosti\npredostiera argumenty, ktoré svojím obsahom nenapĺňajú nielen tento, ale ani žiaden iný\ndôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n10\n\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne\nprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku\nvšetkým vykonávaným dôkazom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o\nakomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\nSťažovateľ namieta, že došlo k selekcii dôkazov a nepreskúmaniu jeho obhajoby.\nNedostal možnosť klásť otázky spoluobžalovaným, výsluchu ktorých sa nezúčastnil. Túto\nmožnosť nemal ani jeho obhajca, resp. mal ju len pred výsluchom sťažovateľa, ktorý bol\nvypočutý medzi poslednými. Právo obhajcu klásť otázky pritom nenahrádza takéto právo\nobžalovaného. Ďalej rozhodnutia špecializovaného súdu a najvyššieho súdu ako\nodvolacieho súdu sú arbitrárne, lebo sa opierajú len o výpovede troch svedkov, avšak\nzistený skutkový stav nebol logicky vyhodnotený. Skutok bol nedostatočne objasnený\na nesprávna je aj jeho právna kvalifikácia. Nebol prezentovaný žiadny priamy dôkaz o tom,\nže išlo o organizovanie vraždy. Zásadnou chybou bolo akceptovanie výpovede svedka\n\n11\n\nD\n\n, ktorý bol pôvodne v postavení obvineného, a to s cieľom budiť dojem o jeho\n\nbezúhonnosti. K porušeniu práv sťažovateľa došlo aj tým, že mu nebolo doručené\nstanovisko prokurátora k jeho dovolaniu. Napokon je podstatné, že sťažovateľovi nebola\nsprístupnená zápisnica o výsluchu utajeného svedka č. 2 a nebolo umožnené ani vykonanie\nkontradiktórneho výsluchu tohto svedka. Hoci pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa\nv prípravnom konaní sa prokurátor odvolával na potrebu vypočutia utajeného svedka č. 2,\nnapokon žiadna zápisnica z výsluchu tohto svedka sa v súdnom spise nenachádza a nie je\nani zrejmé, či vypovedal pod svojím menom. Aj napriek opakovaným návrhom sťažovateľa\nutajený svedok č. 2 nebol vypočutý, z čoho vyplývajú viaceré podozrenia týkajúce sa príčin\ntakéhoto postupu.\nNajvyšší súd trvá na argumentácii uvedenej v dovolacom uznesení, na ktorú\npoukazuje. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že mu nebolo doručené vyjadrenie prokurátora k jeho\ndovolaniu, najvyšší súd trvá na tom, že vyjadrenie (podľa zistenia zo spisu prostredníctvom\nšpecializovaného súdu) v skutočnosti doručené bolo.\nÚstavný súd považuje námietku sťažovateľa, podľa ktorej mu nebola sprístupnená\nzápisnica o výsluchu utajeného svedka č. 2 a nebolo umožnené ani vykonanie\nkontradiktórneho výsluchu tohto svedka, za dôvodnú a za takú, ktorá znamenala porušenie\nčl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPodľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto\nminimálne práva: vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť\npredvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako\nv prípade svedkov proti nemu.\nV článku 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sú obsiahnuté dve základné práva, a to jednak\nprávo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe, ale tiež právo dosiahnuť\npredvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech. Princípy, ktorými sa výklad a aplikácia\ntýchto práv riadi, sú odlišné. Kým odmietnutie návrhu obhajoby na výsluch svedka väčšinou\nnebýva dôvodom na konštatovanie porušenia čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, zatiaľ\nskutočnosť, že odsúdenie je založené na výpovedi svedka, ktorého obhajoba nemala\nmožnosť vypočuť, je väčšinou považovaná za rozpornú s dohovorom.\n\n12\n\nZa štandardných okolností je na uvážení súdu rozhodnúť, či je nevyhnutné alebo\nvhodné obhajobou navrhovaného svedka predvolať. Iba za výnimočných okolností možno\ndospieť k záveru, že odmietnutie vypočuť určitú osobu ako svedka by bolo nezlučiteľné\ns čl. 6 dohovoru. Návrh na výsluch svedka sa má posudzovať z pohľadu užitočnosti tohto\ndôkazu pre rozhodnutie a súd nie je povinný tomuto návrhu bez ďalšieho vyhovieť (Vidal\nproti Belgicku). Pokiaľ sa súd rozhodne návrhu obvineného na výsluch svedka nevyhovieť,\nmal by toto odmietnutie zároveň riadne odôvodniť (Sgarbi proti Taliansku).\nObvinenému nestačí len si sťažovať, že nemohol vypočuť niektorých svedkov.\nZákladným predpokladom je, že o výsluch týchto svedkov v priebehu konania požiadal.\nNavyše je tiež potrebné, aby obvinený vysvetlil, prečo je dôležité, aby navrhnutí svedkovia\nboli vypočutí s tým, že ich výsluch musí byť nevyhnutný na zistenie objektívnej pravdy\n(Perna proti Taliansku).\nLen za výnimočných okolností možno dospieť k záveru, že odmietnutie vypočuť\nurčitú osobu ako svedka bolo nezlučiteľné s čl. 6 dohovoru. Ide napríklad o prípad, keď\nnavrhnutý svedok môže poskytnúť dôkazy o nevine obvineného (Pello proti Estónsku).\nNa prvý pohľad by sa mohlo zdať, že v rámci uvedených princípov bol postup\nvšeobecných súdov, ktoré odmietli utajeného svedka č. 2 vypočuť, správny. V skutočnosti\nje však opak pravdou.\nZo skutkového stavu tvrdeného sťažovateľom (s ktorým všeobecné súdy nijako\nnepolemizovali) možno konštatovať, že príslušný prokurátor v prípravnom konaní pri\nodôvodňovaní opodstatnenosti väzby sťažovateľa poukazoval okrem iného aj na potrebu\nvypočuť utajeného svedka č. 2 s tým, že proces utajenia svedka v tom čase práve prebiehal.\nPodľa ďalšieho (nikým nespochybňovaného) tvrdenia sťažovateľa v skutočnosti sa\nv trestnom spise zápisnica o výsluchu utajeného svedka č. 2 nenachádza, v dôsledku čoho\nnie je jasné, či sa napokon výsluch uskutočnil (avšak zápisnica o výsluchu z nejakých\ndôvodov nebola do spisu založená), alebo k výsluchu vôbec nedošlo (pri absencii\nakéhokoľvek vysvetlenia tejto skutočnosti v konfrontácii s tvrdením prokurátora\no plánovanom uskutočnení výsluchu).\n13\n\nInými slovami, je nejasné a nevysvetlené, či bol utajený svedok č. 2 vypočutý,\nv kladnom prípade, aký bol obsah jeho výpovede, a v zápornom prípade, prečo sa napokon\nvýsluch nerealizoval, vrátane otázky, potvrdenie alebo vyvrátenie akých skutočností\nočakával prokurátor od zamýšľaného výsluchu utajeného svedka č. 2.\nVychádzajúc z celkom špecifických okolností prípadu, treba dôjsť k záveru, že\nodmietnutie vypočuť utajeného svedka č. 2, resp. zisťovať, či bol v prípravnom konaní\nvôbec vypočutý a v kladnom prípade, aký bol obsah jeho výpovede, je takou výnimočnou\nokolnosťou, ktorá zakladá porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle\n§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a je porušením základného práva na súdnu\nochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru. K tomu treba dodať, že za daných osobitých okolností nie je objektívne možné\nzistiť, či bol výsluch svedka nevyhnutný, resp. potrebný pre rozhodnutie vo veci, a to pre\núplnú absenciu základných údajov potrebných k takejto sudcovskej úvahe.\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\nOstatné námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru v rámci dovolacieho konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn.\n1 TdoV 13/2015 považuje ústavný súd za nedôvodné. Najvyšší súd správne konštatuje, že\nnámietka nemožnosti klásť otázky spoluobžalovaným nebola sťažovateľom uplatnená\nv odvolacom konaní, čo vylučuje možnosť uplatnenia tejto námietky v dovolacom konaní.\nKeďže sťažovateľ považuje tento názor za formalistický, treba poukázať na § 53 ods. 1 a 2\nzákona o ústavnom súde, ktoré vychádza z rovnakého princípu v rámci konania\no sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Námietky sťažovateľa týkajúce sa hodnotenia\nvykonaného dokazovania a nedostatočného zistenia skutkového stavu nezakladajú\nprípustnosť dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\n\n14\n\nVychádzajúc zo skutočnosti, že ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom v dovolacom konaní, nebolo už potrebné osobitne\nsa zaoberať namietaným porušením čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy.\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde, ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.\nNa základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 TdoV 13/2015 z 2. februára 2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\nV ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.\nSťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva vyjadriť sa ku všetkým\nvykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní\nvedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 TdoV 13/2015 považuje ústavný súd za\nnedôvodnú, a preto jej nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).\nSťažovateľ tvrdil a namietal, že mu nebolo doručené vyjadrenie prokurátora k jeho\ndovolaniu. Podľa zistenia ústavného súdu toto tvrdenie sťažovateľa nezodpovedá\nskutočnosti, pretože sťažovateľ vyjadrenie prokurátora k dovolaniu prevzal 26. augusta\n2015, čo vyplýva z doručenky, kópiu ktorej má ústavný súd k dispozícii.\nSťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorých výšku\nnevyčíslil.\nTrovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov právnych služieb v roku\n2016 (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie sťažnosti) v sume po 143 €, ako aj\nz dvoch režijných paušálov v sume po 8,58 €. Celkovo ide o sumu 303,16 €, ktorú je\nnajvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).\n\n15\n\nKeďže ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie, v ďalšom bude v právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu\nskúmať zákonnosť odvolacieho uznesenia najvyššieho súdu, čo zároveň vylučuje právomoc\nústavného súdu vo vzťahu k odvolaciemu uzneseniu. Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom\nsúde v spojení s § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku bolo preto potrebné konanie\no tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu najvyššieho súdu vo veci sp. zn.\n1 To 7/2012 a jeho uzneseniu z 30. januára 2013 zastaviť pre nedostatok právomoci\nústavného súdu, ktorý je neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky (bod 5\nvýroku nálezu).\nZ uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\nVzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti\nrozhodnutiu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npodať\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\ntreba\n\npod\n\nprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. apríla 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie konanie", "trestné konanie", "arbitrárnosť", "trestné konanie", "výsluch, výpoveď, vypočutie-výsluch svedka", "svedok-výsluch svedka"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1TdoV/13/2015", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7120aa97-da85-487c-821d-0656b1ae42d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.346.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 346/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 346/2021 z 22. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.346.2021.1"}, {"guid": "ussr:4281bb54-f441-4584-bfda-fce45e888010", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.144.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 144/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 144/2019 z 18. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.144.2019.1"}, {"guid": "ussr:cb1adebe-4920-4339-b496-7387c2144868", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.7.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 7/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 7/2019 z 10. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-10", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.7.2019.1"}, {"guid": "ussr:55e884e7-5db0-4711-8777-38fc63d18958", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.540.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 540/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 540/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.540.2018.1"}]}