{"guid": "ussr:543d109f-aa47-428c-8cf1-180e147de0e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.50.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 50/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/2018 z 18. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. januára 2018, sp. zn. II. ÚS 50/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.50.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2018-01-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/543d109f-aa47-428c-8cf1-180e147de0e8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.50.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.50.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.50.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 50/2018-23\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Kseňákom, PhD., Park Angelinum 4, Košice,\nvo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 57/2016-542 z 25. júla 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n20. novembra 2017 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Obdo 57/2016-542 z 25. júla 2017 (ďalej\naj „uznesenie najvyššieho súdu“), ktorou žiada vydať tento nález:\n„1. Základné právo\n\n, nar.\n\n, trvale bytom\n\nna súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky práva, zásada rovnosti účastníkov súdneho konania zaručená\nv čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené\nv čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/57/2016-542 zo dňa 25. júla 2017\nporušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/57/2016-542\nzo dňa 25. júla 2017 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Najvyššiemu\nsúdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3.\n\n, nar.\n\n, trvale bytom\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky priznáva proti Najvyššiemu\nsúdu Slovenskej republiky náhradu trov konania, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky\npovinný uhradiť\n\n, nar.\n\n, trvale bytom\n\nna účet advokáta JUDr. Štefana Kseňáka, PhD.\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\n2. Ako zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplynulo, sťažovateľ je\nako žalovaný účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej len\n„okresný súd“) pod sp. zn. 38 Cb 212/2015, v ktorom sa\n\n,\n\nako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáhal proti sťažovateľovi ako leasingovému nájomcovi\nzaplatenia sumy 167 406,30 Sk (5 556,87 €) s príslušenstvom v súvislosti s predčasne\nukončenou leasingovou zmluvou, ktorej predmetom bolo motorové vozidlo (VW Passat\nHigh 1,9 TDI, rok výroby 2003), ktoré bolo odcudzené a poisťovňou nebola uhradená\nleasingovému prenajímateľovi celá škoda.\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 38 Cb 212/2005-285 z 21. septembra 2011\nv spojení s opravným uznesením č. k. 38 Cb 212/2005-302 z 19. decembra 2011\na č. k. 38 Cb 212/2005-338 z 12. januára 2012 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi\nsumu 4 469,38 € s 12 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 25. októbra 2004\n2\n\ndo zaplatenia, priznal žalobcovi náhradu trov konania a v prevyšujúcej časti žalobu\no zaplatenie sumy 1 087,49 € s príslušenstvom zamietol. Žalobe čiastočne vyhovel, keď mal\ndo sumy 4 469,38 € preukázaný nárok žalobcu uplatnený z titulu nezaplatenia leasingových\nsplátok pri predčasnom ukončení leasingovej zmluvy č. 55700154 z 22. mája 2003\nuzatvorenej s právnym predchodcom sťažovateľa pre odcudzenie predmetu leasingu\n17. novembra 2003.\n4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľa\nproti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi\nsumu 4 469,38 € s príslušenstvom, uznesením č. k. 3 Cob 9/2012-359 z 29. novembra 2012\nzrušil rozsudok okresného súdu spolu s opravnými uzneseniami v napadnutej časti\na v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie. Konštatoval, že v ďalšom konaní bude\npotrebné ustáliť, z akého právneho dôvodu sa žalobca svojho nároku domáha, pretože\nak po odcudzení motorového vozidla nebola poisťovňou uhradená vlastníkovi celá škoda,\nmusí žalobca preukázať, že za túto škodu zodpovedá sťažovateľ, t. j. že sťažovateľ škodu\nzavinil a jej vznik je v príčinnej súvislosti s jeho zavinením. Okresnému súdu uložil\nzaoberať sa otázkou, či vlastník a nájomca motorového vozidla vedeli, že v ňom nie je\nzabudovaný alarm, keďže sťažovateľ tvrdil, že o tom nevedel, a zároveň tvrdil aj to,\nže si nemohol vybrať inú poisťovňu, pretože podmienky žalobcu mu to nedovoľovali.\n5. Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 38 Cb 212/2005-461\nz 29. apríla 2015, ktorým žalobu zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.\nPovažoval za preukázané, že právny predchodca žalobcu\n\n,\n\nako leasingový prenajímateľ zmluvou č. 55700154 z 22. mája 2003 dal motorové vozidlo\ndo prenájmu spoločnosti\na povinnosti\n\nz\n\ntejto\n\n, ktorá zmluvou z 31. júla 2003 previedla práva\nleasingovej\n\nzmluvy\n\nza\n\núčasti\n\nleasingového\n\nprenajímateľa\n\nna sťažovateľa. Sťažovateľ bol povinný platiť žalobcovi mesačne leasingové splátky\na po ukončení doby leasingu sa leasingový prenajímateľ zaviazal previesť vlastnícke právo\nk predmetu leasingu na sťažovateľa za zostatkovú cenu 1 000 Sk. Žalobca však\nk 31. januáru 2004 predčasne ukončil leasingovú zmluvu, pretože predmet leasingu bol\nodcudzený [podľa čl. 9 písm. c) Obchodných podmienok prenajímateľa pre finančný leasing\nmotorových vozidiel], a podľa protokolu o finančnom vysporiadaní si uplatnil proti\n3\n\nsťažovateľovi nároky, ktoré po zohľadnení prijatých plnení zodpovedali výške žalovanej\nsumy. Podľa čl. 9 písm. c) Obchodných podmienok prenajímateľa pre finančný leasing\nmotorových vozidiel je leasingový prenajímateľ oprávnený v prípade odcudzenia predmetu\nleasingovej zmluvy zmluvu ukončiť v mesiaci, v ktorom mu bolo doručené potvrdenie\no krádeži predmetu leasingovej zmluvy. Uznesenie o prerušení trestného stíhania bolo\nžalobcovi doručené v januári 2004 a leasingová zmluva bola ukončená ku koncu tohto\nmesiaca. Likvidácia poistnej udalosti bola spoločnosťou\n\n,\n\nvybavená s výsledkom, že plnenie poisťovne bolo znížené o 30 %, pretože v motorovom\nvozidle nebol namontovaný alarm. Okresný súd považoval pre rozpor so zákonom\nza neplatné dojednania v Obchodných podmienkach prenajímateľa pre finančný leasing\nmotorových\n\nvozidiel,\n\npodľa\n\nktorých\n\nleasingový\n\nnájomca\n\nnesie\n\nvšetko\n\nriziko\n\na nebezpečenstvo poškodenia, zničenia či krádeže predmetu leasingu a je povinný platiť\naj v takom prípade leasingové splátky. Právny vzťah medzi stranami okresný súd posúdil\npodľa § 489 – § 496 Obchodného zákonníka (ako zmluvu o kúpe prenajatej veci), avšak\npráve v zmysle kogentného ustanovenia § 493 ods. 2 Obchodného zákonníka\nnebezpečenstvo škody na veci prechádza na kupujúceho až vznikom kúpnej zmluvy.\nOkresný súd ďalej dospel k záveru, že práve žalobca ako prenajímateľ a poistený v zmysle\npreberacieho protokolu, odovzdal žalovanému motorové vozidlo bez alarmu a poisťovňa na\nzáklade žalobcom predložených dokladov prijala návrh poistnej zmluvy. Z výsluchu\nsvedkyne\n\n, ktorá bola v pracovnom pomere u leasingového prenajímateľa,\n\nokresný súd zistil, že bola presvedčená, že vo vozidle alarm bol. Nemôže byť preto\nna ťarchu sťažovateľa krátenie poistného plnenia poisťovňou. Keďže žalobca nepreukázal,\nže mu škoda vznikla v dôsledku konania sťažovateľa, jeho nárok nie je skutkovo ani právne\nopodstatnený, a preto okresný súd žalobu zamietol.\n6. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 132/2015-498 z 28. apríla 2016 rozsudok\nokresného súdu ako vecne správny potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho\nodôvodnením. Uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané,\nže žalobca zastával názor, že vo vozidle bol namontovaný alarm, a naopak nebolo\npreukázané, že by sťažovateľ bol na neexistenciu alarmu žalobcom alebo ním poverenou\nosobou upozornený. Za krátenie poistného poisťovňou pre neexistenciu alarmu preto\n\n4\n\nnemôže zodpovedať sťažovateľ, keďže ho nezavinil. Ostatné dôvody uvedené v odvolaní\nžalobcu považoval krajský súd pre svoje rozhodnutie za právne bezvýznamné.\n7. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd uznesením č. k. 4 Obdo 57/2016-542 z 25. júla 2017 tak, že rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie žalobcu\npovažoval za prípustné, pretože zistil, že postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti\nžalobcovi pred súdom konať [§ 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej aj „OSP“)], a to tým, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný. Krajský súd\nsa najmä absolútne nevysporiadal so zásadnou argumentáciou žalobcu v jeho odvolaní\ntýkajúcou sa námietok nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom. Za tejto\nsituácie dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil [§ 449 ods. 1 a § 450 Civilného\nsporového poriadku (ďalej aj „CSP“)] s tým, že ho nebolo možné v dovolacom konaní\npodrobiť\n\nprieskumu\n\nz hľadiska\n\nsprávnosti\n\nzaujatých\n\nprávnych\n\nzáverov,\n\npretože\n\npre nedostatok jeho odôvodnenia nemožno zistiť, či spočíva na (ne)správnom právnom\nposúdení veci. V odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň poznamenal, že „argumentácia\nkonajúcich súdov by mohla byť pre samotnú existenciu leasingu likvidačná, keďže žiadny\nleasingový prenajímateľ by reálne nevstúpil do leasingového vzťahu za predpokladu,\nže nebezpečenstvo škody na predmete leasingu prejde na leasingového nájomcu\naž po úplnom zaplatení leasingových splátok“.\n8. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. 4 Obdo 57/2016-542 z 25. júla 2017 nadobudlo\nprávoplatnosť 22. septembra 2017.\n9. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základných práv\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. 4 Obdo 57/2016-542\nz 25. júla 2017 odôvodnil tým, že najvyšší súd zásadným a ničím neodôvodeným spôsobom\nzasiahol do rovnosti strán sporu, keď argumentáciu okresného súdu a krajského súdu\noznačil za takú, ktorá by mohla byť pre samotnú existenciu leasingu likvidačná,\na tým stotožnil stranu v spore – žalobcu – s existenciou ekonomicko-právneho inštitútu,\nčím narušil rovnosť účastníkov konania. Najvyšší súd prezentoval právny názor, ktorý\n5\n\nje pre súdy nižšieho stupňa záväzný, no ktorý je v rozpore s kogentnou normou. Okresný\nsúd i krajský súd svoje rozhodnutia založili na závere, že zmluva uzatvorená\nmedzi účastníkmi má byť posúdená podľa obsahovo najbližšej zmluvy o kúpe prenajatej\nveci, ktorej úprava obsahuje kogentné ustanovenie § 493 Obchodného zákonníka.\nZ leasingovej zmluvy nemožno vyvodiť, že ide o kúpu na splátky. Nie je sporné,\nže leasingový nájomca znáša riziká prevádzky predmetu leasingu (motorového vozidla),\nto však nesúvisí s podstatou veci a s momentom prechodu nebezpečenstva škody\nna predmete leasingu. Aj leasingový vzťah predpokladá rovné postavenie oboch strán.\nV tomto prípade nastal problém v tom, že vlastník veci (leasingový prenajímateľ) nevedel\no tom, že v ním vlastnenom motorovom vozidle jeden systém zabezpečenia (autoalarm)\nchýba a nepriaznivé dôsledky tohto svojho omylu sa snaží preniesť na sťažovateľa.\nLeasingový prenajímateľ trval na poistení podľa jeho určenia prostredníctvom ním určeného\npoistného makléra v určenej poisťovni. Sťažovateľ na tom nemal možnosť nič meniť\na do predmetu leasingu nesmel zasahovať. Najvyšší súd nemusí mať absolútne žiadne obavy\no osud finančného leasingu na Slovensku, stačí, aby leasingová spoločnosť riadne poznala\nňou vlastnenú vec. To, že žalobca nevedel ani po krádeži auta, že v ňom nebol autoalarm\nbolo v konaní preukázané (list pracovníčky leasingového prenajímateľa\n\n–\n\nžiadosť o prehodnotenie likvidácie poistnej udalosti z 28. apríla 2003 a jej výsluch\nvykonaný na Okresnom súde Bratislava I ako dožiadanom súde sp. zn. 8 Cd 1/2010\nz 12. marca 2010). Navyše leasingový prenajímateľ by ako profesionál mal vedieť,\nčo všetko v predmete nájmu je. Osud finančného leasingu nespočíva a nemôže spočívať\nna tom, aby leasingový prenajímateľ mal privilegované postavenie. Ak leasingový\nprenajímateľ mylne informuje leasingového nájomcu, poisťovacieho makléra i poisťovňu\no zabezpečovacom zariadení, musí znášať následky za krátenie poistného plnenia z tohto\ndôvodu. V dôsledku chyby leasingového prenajímateľa je sťažovateľ nútený v tomto spore\ntráviť trinásty rok napriek tomu, že sám si riadne všetky povinnosti z leasingu splnil – platil\nleasingové splátky, motorové vozidlo riadne a v súlade so zmluvou poistil tak,\nako si to leasingový prenajímateľ prial, teda dodržal všetky zmluvné ustanovenia.\nPostoj najvyššieho súdu stavia inštančne nižšie súdy do pozície, v ktorej by mali zmeniť\nsvoju argumentáciu, pretože je pre osud inštitútu leasingu likvidačná. Nižšie súdy však\n\n6\n\nnemajú riešiť osud leasingu na Slovensku, ale konkrétny spor. Závery najvyššieho súdu\nsú tak ústavne nekonformné a narúšajúce rovnosť zbraní.\nII.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\n14. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení ústavy a dohovoru:\nPodľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n7\n\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi\norgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n15. Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie týchto ustanovení ústavy a dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu č. k. 4 Obdo 57/2016-542 z 25. júla 2017 tvrdiac, že najvyšší\nsúd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci a hodnotení obsahu\nrozhodnutia krajského súdu, v dôsledku čoho sú jeho závery založené na ústavne\nnekonformnej interpretácii právnej úpravy dopadajúcej na právny vzťah sťažovateľa.\nAko zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľ spochybňuje posúdenie dovolania žalobcu najvyšším\nsúdom ako procesne prípustné a polemizuje s právnymi závermi jeho rozhodnutia.\n16. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia č. k. 4 Obdo 57/2016-542 z 25. júla 2017\npoukázal najprv na východiská stanovené rozhodovacou činnosťou pre posudzovanie\nprípustnosti dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom pre nedostatočné\nodôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu a v tejto súvislosti\n„na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu z 03. decembra 2015\n(publikované v Zbierke Stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod R 2/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá\ninú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,\nmôže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/\nOSP. O výnimku uvedenú vo vyššie citovanom stanovisku môže ísť aj v prípade, ak strana\nsporu už v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vzniesla vecné námietky, ktoré\nboli spôsobilé spochybniť správnosť vydaného rozhodnutia a odvolací súd sa so žiadnou\nz podstatných odvolacích námietok nevysporiadal, pričom sa s namietanou zákonnosťou\npostupu súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal a rozhodnutie sudu prvej\n\n8\n\ninštancie s odkazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP ako vecne správne potvrdil (napr.\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 39/2016, 3 Obdo 14/2017).“.\n17. Ďalej najvyšší súd po konštatovaní, že „po preskúmaní veci dovolací súd dospel\nk záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, že zakladá prípustnosť i dôvodnosť podaného\ndovolania v prejednávanej veci“, odôvodnil tento svoj záver takto:\n„... Odvolací súd sa vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí absolútne nevysporiadal\nso zásadnou argumentáciou uvedenou v podanom odvolaní týkajúcou sa námietok\nnesprávneho právneho posúdenia poistenia, keď súd prvej inštancie posudzoval právny\nvzťah týkajúci sa poistenia predmetného motorového vozidla podľa § 794 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, resp. § 50 ods. 2 OZ namiesto ustanovenia § 815. Rovnako tak sa\nnezaoberal námietkou týkajúcou sa skutočnosti, že žalobca nebol zmluvnou stranou poistnej\nzmluvy a zo samotnej skutočnosti, že v poistnej zmluve bola medzi zmluvnými stranami\ndohodnutá vinkulácia v prospech žalobcu, nie je možné vyvodiť záver, že poistený bol\nžalobca. Zároveň sa odvolací súd nezaoberal ani argumentáciou týkajúcou sa nesprávnej\nprávnej kvalifikácie veci, keď odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne\nkvalifikoval vec, keď podriadil leasingovú zmluvu pod právnu úpravu zmluvy o kúpe\nprenajatej veci namiesto posúdenia predmetnej zmluvy ako nepomenovanej podľa § 269\nods. 2 ObZ. V nadväznosti na uvedené považuje žalobca ustanovenie čl. 9 písm. c/ OPP\nza platné zmluvné dojednanie, s ktorým argumentom sa odvolací súd taktiež nezaoberal\na všetky vyššie spomenuté argumenty uvedené v odvolaní označil za právne bezvýznamné.\n... Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že v predmetnej veci\nvznikol medzi žalobcom a žalovaným zmluvný vzťah, ktorého obsahom je prenájom\nhnuteľnej veci, pričom žalovaný ako nájomca mal pravo kúpy tejto prenajatej veci\nza podmienok stanovených zákonom. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 493 ods. 2 ObZ je\npodľa ustanovenia § 263 ods. 1 ObZ kogentným ustanovením, súd vyhlásil ustanovenie čl. 9\npísm. c) OPP za neplatné. Súd prvej inštancie však takúto subsumáciu konkrétneho\nzmluvného vzťahu pod uvedený zmluvný typ bližšie nezdôvodnil a napriek tomu, že žalobca\ntento nedostatok vytýkal prvoinštančnému súdu vo svojom odvolaní, odvolací súd tento\nnedostatok žiadnym spôsobom neodstránil, čím tento záver urobil nepreskúmateľným.\n\n9\n\nNavyše z obsahu spisového materiálu vyplýva, že právny zástupca žalovaného\nna pojednávaní konanom dňa 27. októbra 2014 žiadal súd, aby zaujal stanovisko\nk interpretácii ustanovenia § 493 ObZ, avšak súd prvej inštancie nevyužil v priebehu\nkonania možnosť postupu v zmysle § 100 ods. 1 OSP, v rámci ktorej môže uviesť, ako sa\nna základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočnosti javí právne posúdenie veci.\nNa dôvažok dovolací súd uvádza, že z prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie\nč. k. 38 Cb/212/2005-285 z 21. septembra 2011 nebolo jednoznačne zrejmé, akým\nspôsobom právne posúdil konkrétny zmluvný vzťah, keď vo svojom odôvodnení uviedol\nparagrafové znenie § 269 ods. 1, 2 ObZ týkajúce sa možnosti uzavrieť aj nepomenovanú\nzmluvu, rovnako tak i § 489 ods. 1, 2 ObZ týkajúceho sa zmluvy o kúpe prenajatej vecí a v\nsamotnom závere oprávnenosť nároku oprel o porušenie jednotlivých ustanovení\nleasingovej zmluvy (v spojení s porušením podmienok poistnej zmluvy) žalovaným, na\nzáklade čoho sa javí, že súd považoval predmetnú leasingovú zmluvu za inominátnu zmluvu.\nV kontexte uvedeného bolo právne posúdenie vyjadrené v poradí druhom rozsudku súdu\nprvej inštancie č. k. 38 Cb/212/2005-461 z 29. apríla 2915 prvý krát vyjadrené v samotnom\nrozsudku, voči ktorému žalobca v odvolaní vzniesol námietku týkajúcu sa nesprávneho\nprávneho posúdenia a ku ktorej odvolací súd nezaujal žiadne stanovisko, naopak vyhodnotil\nju ako právne bezvýznamnú. Takéto konanie odvolacieho súdu robí napadnuté rozhodnutie\nnepreskúmateľným a arbitrárnym.\n... Zároveň dovolací súd nemohol nechať bez povšimnutia skutočnosť, že v prípade\nakceptácie záveru konajúcich súdov o tom, že je potrebné na vec aplikovať ustanovenia\nzmluvy o kúpe prenajatej veci, a to najmä vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 493 ods. 2\nObZ, ktorého aplikáciou má dôjsť k neplatnosti ustanovenia v čl. 9 písm. c) OPP súd\nabsolútne nevzal do úvahy dopad takéhoto záveru na samotný obsah leasingovej zmluvy,\ntoho čo je jej predmetom a samotným účelom. Finančný leasing (o ktorý ide aj v predmetnej\nveci) je záväzkovým vzťahom, ktorého podstatou je záväzok poskytovateľa leasingu\n(prenajímateľa) odovzdať príjemcovi leasingu (nájomcovi) na určitú dobu do užívania vec\nalebo inú majetkovú hodnotu a záväzok nájomcu uhradiť dohodnuté leasingové splátky\n(rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 230/2009 zo 16. decembra 2010). V prípade finančného\nleasingu ide teda o účelové zaobstaranie veci, práva či inej majetkovej hodnoty\npodľa potrieb, výberu a určenia leasingového nájomcu s využitím cudzích zdrojov - zdrojov\n\n10\n\nposkytovateľa\n\nleasingu\n\n(rozsudok\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nČeskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 32 Odo 678/2006 z 26. júna 2008). Argumentácia konajúcich súdov by mohla byť\npre samotnú existenciu leasingu likvidačná, keďže žiadny leasingový prenajímateľ by reálne\nnevstúpil do leasingového vzťahu za predpokladu, že nebezpečenstvo škody na predmete\nleasingu prejde na leasingového nájomcu až po úplnom zaplatení leasingových splátok.\n... Taktiež sa súd prvej inštancie a následne ani odvolací súd nevysporiadali\nvo svojich rozhodnutiach so skutočnosťou, že zmluvný typ zmluva o kúpe prenajatej veci\nje v úzkom spojení s nájomnou zmluvou. Súdy neskúmali jednotlivé ustanovenia nájomnej\nzmluvy a zmluvy o kúpe prenajatej veci a neporovnávali ich s ustanoveniami leasingovej\nzmluvy, ani ich nedávali do súvislosti s účelom leasingovej zmluvy, aby tak podporili svoju\ninak ničím nepodloženú argumentáciu o tom, že uvedený právny vzťah zodpovedá\nzmluvnému typu zmluve o kúpe prenajatej veci.\n... Nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu namietaný žalobcom má\nza následok, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené v ustanovení § 157\nods. 2 OSP v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces\na k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ OSP). Uvedená\nskutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť,\npretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže\nbyť považované za správne.“\n18. Napokon v závere odôvodnenia uznesenia č. k. 4 Obdo 57/2016-542\nz 25. júla 2017 najvyšší súd zdôraznil, že „dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho\nsúdu nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti\nzaujatých právnych záverov, lebo vzhľadom na už spomenutú vadu konania nemožno\nposúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom právnom\nposúdení veci“.\n19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré\n\noznačil\n\nsťažovateľ, pre\n\nnedostatok vzájomnej príčinnej\n\nsúvislosti\n\nmedzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa\nnamietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia\n11\n\nalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,\npretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,\nII. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\n20. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\n21. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n22. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje\ni na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je\nnahrádzať činnosť všeobecných súdov.\n12\n\n23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti zrušujúcemu rozhodnutiu\ndovolacieho súdu, ktoré nie je konečným rozhodnutím vo veci, ústavný súd sa zaoberal\nnajprv posúdením otázky, či táto povaha sťažovateľom napadnutého rozhodnutia nebráni\nprijatiu jeho sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie.\n24. Po rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 ústavný súd mutatis mutandis zastáva\nnázor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala\npreskúmavanie rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorými boli zrušené v dovolacom konaní\nrozsudky odvolacích súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie dovolacieho súdu nie je\n„konečným“ rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa\nna ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti\nkonečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho\npo zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu, je namieste na tomto názore zotrvať, avšak\nv záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov občianskeho súdneho\nkonania, nie bezvýhradne.\n25. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých zrušujúcich\nrozhodnutí, ktorými bolo porušené základné právo sťažovateľa ústavne procesného\ncharakteru. Odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho (dovolacieho) súdu\na napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol totiž účastník vystavený v nasledujúcom\nkonaní v niektorých prípadoch neodstrániteľným následkom aplikácie záväzného právneho\nnázoru, ktorý je poznačený porušením ústavne procesných práv. Nebola by účinnou ochrana\nposkytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným\nsúdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv\na slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím akceptujúcim\nprávny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou\nspočívajúcou v porušení ústavne procesných práv účastníkov takéhoto konania\n(m. m. III. ÚS 46/2013).\n26. Takto formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach\nsp. zn. II. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011) si pri rozhodovaní o sťažnosti\n\n13\n\nsťažovateľa v tejto veci vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený\ndovolacím súdom v napadnutom uznesení kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie\nv sťažovateľovej veci záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv\nsťažovateľa, ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho\nrozhodnutia už neboli odstrániteľné.\n27. Vychádzajúc z týchto úvah posudzoval ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu\nč. k. 4 Obdo 57/2016-542 z 25. júla 2017 predovšetkým z hľadiska ústavnej\nakceptovateľnosti jeho odôvodnenia, pretože i uznesenie dovolacieho súdu, ktorým sa\nkonanie vo veci samej právoplatne nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých\nčiastkových aspektov základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne\nkonanie. Aj rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým sa druhostupňové rozhodnutie zrušuje\na vec sa vracia súdu prvého či druhého stupňa na ďalšie konanie, musí dosahovať takú\nkvalitu odôvodnenia, aká preň vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru,\na tiež jeho výrok musí mať potrebný právny základ v ustanoveniach nielen procesného,\nale i hmotného práva, ako aj náležitú oporu v odôvodnení. Nerešpektovanie najmä týchto\npožiadaviek by pri neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí\nvšeobecných súdov vo veci samej už nebolo napraviteľné. Ústavný súd skúmal i to,\nči postup dovolacieho súdu má pre sťažovateľa v budúcnosti z hľadiska prípadného\nneskoršieho ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia neodstrániteľné následky.\n28. Ako z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, najvyšší súd zrušil\nrozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že jeho\nrozsudok považoval za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a konštatoval, že\n„dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebolo možné v dovolacom konaní\npodrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo vzhľadom na už\nspomenutú vadu konania nemožno posúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu\nspočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci“.\n29. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska jeho\nodôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené. Najvyšší súd jasne\na zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval dovolanie žalobcu za prípustné (úplne\n14\n\nchýbajúce odôvodnenie právneho posúdenia zmluvného vzťahu založeného leasingovou\nzmluvou podľa ustanovení § 489 – § 496 Obchodného zákonníka, t. j. ako zmluvy o kúpe\nprenajatej veci, ktorého priamym dôsledkom bolo prehlásenie konkrétnych ustanovení\nObchodných podmienok prenajímateľa pre finančný leasing motorových vozidiel\nza neplatné pre rozpor s kogentným ustanovením § 493 ods. 2 Obchodného zákonníka),\na objasnil i dôvody, ktoré ho viedli k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu.\n30. Ústavný súd však poukazuje najmä na to, že vo veci sťažovateľa nejde o prípad\nvyslovenia takého záväzného právneho názoru dovolacím súdom, ktorým by bolo vopred\nzáväzne predurčené rozhodnutie krajského súdu o merite veci sťažovateľa spôsobom, ktorý\nby v budúcnosti z hľadiska prípadného neskoršieho ústavno-súdneho prieskumu\nmeritórneho rozhodnutia mal neodstrániteľné následky.\n31. Ústavný súd preto dospel k záveru, že už povaha sťažovateľom napadnutého\nrozhodnutia v zásade bráni prijatiu jeho sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie.\n32. Ústavný súd sa však osobitne zaoberal i otázkou ústavnej akceptovateľnosti\nposúdenia dovolania žalobcu najvyšším súdom ako dovolania prípustného podľa § 237\nods. 1 písm. f) OSP, a to aj v kontexte doterajšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu,\nt. j. ako výnimky z pravidla, podľa ktorého nedostatky v odôvodnení rozhodnutia\nodvolacieho súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP nezakladajú.\n33. Ako aj najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia podľa zjednocujúceho\nstanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (uverejnené\nv Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod č. 2/2016) konštatoval, „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu\nkonania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď\npísomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných\npre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania\npodľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Túto skupinu výnimočných\nprípadov vymedzil najvyšší súd vo svojej rozhodovacej praxi tak, že ide o prípady,\nv ktorých rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec\n\n15\n\nžiadne odôvodnenie, alebo odôvodnenie má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou\npovahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“,\nteda ide o „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“. Pretože sa vo veci\nsťažovateľa krajský súd nevysporiadal so zásadnými odvolacími argumentmi žalobcu\na právne dôvody jeho rozhodnutia (a to aj v spojení s rozhodnutím okresného súdu)\nnie sú zrejmé, považuje aj ústavný súd za naplnené predpoklady aplikovania výnimky\nv zmysle zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nz 3. decembra 2015.\n34. Ústavný súd nepovažoval preto právny názor najvyššieho súdu, ktorým\nodôvodnil svoje zrušujúce rozhodnutie, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,\nktoré by bolo založené na ústavne nekonformnej aplikácii ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku a Civilného sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní.\nS ohľadom na uvedené nejde ani o prípad napĺňajúci predpoklady odôvodňujúce výnimočne\npreskúmať rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré nie je konečnej povahy.\n35. S poukazom na záver odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zdôrazňujúci,\nže právne posúdenie veci krajským súdom nemohlo byť najvyšším súdom podrobené\nprieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, ústavný súd považuje\naj argumentáciu sťažovateľa podporujúcu skoršie rozhodnutia súdov v jeho veci\nza predčasnú. Po zrušení rozhodnutia krajského súdu bude jeho úlohou (v zmysle uznesenia\nnajvyššieho súdu) opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite a dostatočne\nodôvodniť (§ 455 CSP). Sťažovateľovi ostáva zachovaná možnosť v budúcnosti z hľadiska\nprípadného neskoršieho ústavno-súdneho prieskumu meritórneho rozhodnutia svoju\nargumentáciu predniesť.\n36. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namieta porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, argumentuje\ntým, že k porušeniu rovnosti strán v konaní malo dôjsť v podstate z toho dôvodu,\nže najvyšší súd označil argumentáciu okresného súdu a krajského súdu za takú,\nktorá by mohla byť pre samotnú existenciu leasingu likvidačná, a tým stotožnil stranu\nv spore – žalobcu – s existenciou ekonomicko-právneho inštitútu. Najvyšší súd skutočne\nnad rámec dôvodov, ktoré ho viedli k zrušeniu rozsudku odvolacieho súdu, uviedol\n16\n\nv odôvodnení svojho rozhodnutia i to, že „argumentácia konajúcich súdov by mohla byť\npre samotnú existenciu leasingu likvidačná, keďže žiadny leasingový prenajímateľ by reálne\nnevstúpil do leasingového vzťahu za predpokladu, že nebezpečenstvo škody na predmete\nleasingu prejde na leasingového nájomcu až po úplnom zaplatení leasingových splátok“.\nHoci i ústavný súd vníma túto úvahu najvyššieho súdu kriticky, nemôže sa stotožniť\ns názorom sťažovateľa o porušení jeho základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47\nods. 3 ústavy z tohto sťažovateľom uvedeného dôvodu.\n37. Pokiaľ čl. 47 ods. 3 ústavy garantuje všetkým účastníkom v konaní pred súdmi,\ninými\n\nštátnymi\n\norgánmi\n\nalebo\n\norgánmi\n\nverejnej\n\nsprávy\n\nvzájomnú\n\nrovnosť,\n\nide o premietnutie požiadavky „rovností zbraní“ vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nRovnosť zbraní je len iným označením základného ústavného práva na rovnosť účastníkov\nv konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (II. ÚS 414/2015). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou\nsúvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť\nsvoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ druhej strany.\nOsobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný\na v ktorých sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (III. ÚS 32/2015).\nRovnosť zbraní ako inherentný prvok spravodlivého procesu zahrňuje právo, aby každá\nstrana civilného sporového konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť\npred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane.\nSúdne rozhodnutie sa potom stáva výsledkom posúdenia za týchto podmienok predložených\nvyjadrení a dôkazov oboch strán. Každá strana musí mať zásadne možnosť nielen predložiť\ndôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť\nsa s každým dôkazom a pripomienkou predloženou súdu na účely ovplyvniť jeho\nrozhodnutie a vyjadriť sa k nim. Porušením čl. 47 ods. 3 ústavy je potom taký postup\nvšeobecných súdov, ktoré znevýhodnili sťažovateľa v rámci konania v porovnaní s druhým\núčastníkom konania.\n38. Ako však zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, tento netvrdí, že v priebehu konania\ndošlo k porušeniu rovnosti účastníkov konania či princípu rovností zbraní a za porušenie\nčl. 47 ods. 3 ústavy označuje názor vyslovený najvyšším súdom (navyše nad rámec\ndôvodov zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu). Už len z tohto dôvodu podľa názoru\n17\n\nústavného súdu je nevyhnutné dospieť k záveru o tom, že je vylúčené, aby napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy.\n39. Pretože ústavný súd nepovažuje právne názory najvyššieho súdu, ktorými\nodôvodnil uznesenie č. k. 4 Obdo 57/2016-542 z 25. júla 2017, za také, ktoré by popierali\núčel a zmysel aplikovaných ustanovení, nezistil ani príčinnú súvislosť medzi namietaným\nporušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces (čl. 46\nods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 dohovoru) a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní\nvo veci sťažovateľa, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom\nsúde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n40. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. januára 2018\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "rovnosť, rovnoprávnosť-rovnosť účastníkov súdneho konania", "rozhodnutie-odôvodnenie", "arbitrárnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4541b3dc-2344-45ce-9fe0-b7b588618e26", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.32.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 32/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/2015 z 7. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-07", "citacie_n": 103, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.32.2015.1"}, {"guid": "ussr:67c6ed64-77ea-4067-abfa-08c15dc29e88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.414.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 414/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 414/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.414.2015.1"}, {"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 508/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 508/2011 z 21. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-21", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8c1f51ba-308d-4d99-a1af-12dc851d92d1"}, {"guid": "ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/2010 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:234ffb90-5f39-48d5-8925-312c0d4c572a"}, {"guid": "ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 285/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2010 z 15. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-15", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:508c90bb-c54d-4cc1-a692-a867a83764ee"}, {"guid": "ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 105/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 105/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cb65698-4f30-4a71-a6be-fb0cb80454ee"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ae5f0cec-04f6-40d7-ad77-fb6e885ab346:ff9b1137-f00b-43b0-bfde-0854159cdd23", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7205206231.6", "spisova_znacka": "3Cob/132/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/132/2015 z 27. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-04-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7205206231.6"}, {"guid": "771f8cb8-4a31-4e64-bf41-e73397e53bb9:d75dbc3f-1535-428f-b27f-18e1ef6037a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "38Cb/212/2005", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 38Cb/212/2005 z 4. 9. 2020", "sud": "Okresný súd Košice II", "datum_vydania": "2020-09-04", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/771f8cb8-4a31-4e64-bf41-e73397e53bb9:d75dbc3f-1535-428f-b27f-18e1ef6037a2"}, {"guid": "67ab7c31-2353-474c-959c-8ab72545bf43:782d025e-80b0-4f7c-afe9-7def67ec8a6c", "ecli": null, "spisova_znacka": "38Cb/212/2015", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 38Cb/212/2015 z 20. 5. 2015", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2015-05-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/67ab7c31-2353-474c-959c-8ab72545bf43:782d025e-80b0-4f7c-afe9-7def67ec8a6c"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1103ccad-fe8f-4678-b0e7-b3e49ed0858f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.487.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 487/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 487/2020 z 27. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-27", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.487.2020.1"}, {"guid": "ussr:8cf35eeb-27de-46ce-bd02-e13cce2f36dc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.59.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 59/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/2020 z 4. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.59.2020.1"}]}