{"guid": "ussr:7c3a215d-0ea5-455b-a00c-720cdfca015f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.476.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 476/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 476/2016 z 17. 1. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 17. januára 2018, sp. zn. II. ÚS 476/2016, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.476.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-01-17", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "nazov": "čl. 49 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "nazov": "čl. 7 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "nazov": "čl. 10 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-49", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-7", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7c3a215d-0ea5-455b-a00c-720cdfca015f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.476.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.476.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.476.2016.1/text", "citacie_n": 61, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 476/2016-46\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV,\ns. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček,\ns. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Juraj Bugala, vo veci\nnamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49\nÚstavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pre porušenie čl. 12 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 93/2014\nzo 17. decembra 2015 a takto\nrozhodol:\n1. Základné práva obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 a 2\na čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 7 Sžo 93/2014 zo 17. decembra 2015 p o r u š e n é\n\nboli.\n\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 93/2014\nzo 17. decembra 2015\n\nz r u š u j e a vec\n\nvracia\n\nNajvyššiemu súdu Slovenskej\n\nrepubliky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti\nMAC TV, s. r. o., trovy konania v sume 363,79 eur (slovom tristošesťdesiattri eur\na sedemdesiatdeväť centov) na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s. r. o.,\nMiletičova 5B, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla\n2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o. (ďalej len\n„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2,\nčl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6\nods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) a pre porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 dohovoru\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n7 Sžo 93/2014 zo 17. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\n1.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 476/2016-14 z 15. júna 2016 prijal sťažnosť\nna ďalšie konanie.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu\nSlovenskej republiky (ďalej len „Rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania\nč. 52-PLO/O-440/2012 vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 18a písm. a) zákona\nč. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.\no telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“)\nv súvislosti s tým, že podľa Rady na programovej službe JOJ PLUS nedosiahla v mesiaci\n\n2\n\nseptember\n\n2011\n\nzákonom\n\no vysielaní\n\nstanovený\n\n10\n\n%-ný\n\npodiel\n\nvysielania\n\ns multimodálnym prístupom formou skrytých alebo otvorených titulkov, alebo tlmočenia do\nposunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich. Dňa 3. apríla 2012\nRada rozhodnutím č. RL/27/2012 uložila sťažovateľke sankciu – upozornenie na porušenie\nzákona za porušenie povinnosti podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní (ďalej len\n„rozhodnutie Rady“).\n2.1 Sťažovateľka podala v zákonnej lehote proti rozhodnutiu Rady žalobu\no preskúmanie jeho zákonnosti na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).\nDňa 22. júla 2014 krajský súd rozsudkom č. k. 5 S 255/2012-42 (ďalej len „rozsudok\nkrajského súdu“) žalobe sťažovateľky vyhovel, rozhodnutie Rady zrušil a vrátil jej vec na\nďalšie konanie.\n2.2 Dňa 14. decembra 2015 najvyšší súd napadnutým rozsudkom vyhovel odvolaniu\nRady proti rozsudku krajského súdu, ktorý zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: «Predmetom odvolacieho\nkonania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa\npodľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 3. apríla 2012\nč. RL/27/2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd zistil, že preskúmavaným rozhodnutím Rada pre vysielanie\na retransmisiu ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, postupom\npodľa § 71 zákona o vysielaní a retransmisii rozhodol tak, že žalobcovi uložil podľa § 64\nods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii sankciu - upozornenie na porušenie zákona\nza porušenie povinnosti ustanovenej v § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že\nv rámci digitálneho vysielania programovej služby JOJ PLUS nedosiahol v mesiaci\nseptember 2011 zákonom stanovený 10 %-ný podiel vysielania s multimodálnym prístupom\nformou skrytých alebo otvorených titulkov alebo tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich\nalebo v posunkovej reči nepočujúcich.\nSúčasne žalovaný vyslovil, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii\n„Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa oboznámil s obsahom pripojeného\nadministratívneho a súdneho spisu, ako aj s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného\n3\n\nzo dňa 3. apríla 2012 č. RL/27/2012 a postupom správneho orgánu predchádzajúceho\nvydaniu preskúmavaného správneho rozhodnutia.\nOdvolací súd považoval za nedôvodnú námietku navrhovateľa, ktorou namietal\nnezákonnosť napadnutého rozhodnutia Rady z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia\nveci dôvodiac, že nie je možné sankcionovať vysielateľa za nedosiahnutie potrebného\npodielu vysielania v časovom období „jeden mesiac“, nakoľko ustanovenie § 62 ods. 2\nzákona o digitálnom vysielaní nie je prepojené s ustanovením § 18a zákona o vysielaní a\nretransmisii, a preto Rada nemôže uplatniť analógiu legis, keďže zákon o digitálnom\nvysielaní nijakým spôsobom otázku multimodálneho prístupu k vysielaniu a k nemu\nprislúchajúce podiely vysielacieho času nerieši.\nK otázkam právneho posúdenia sankcionovania žalobcu za porušenie povinnosti\nvyplývajúcej mu z § 18a písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii zaujal svoj právny názor\nnajvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6SŽ/6/2013 z 19. marca 2014, ktorým ako súd odvolací\npotvrdil rozhodnutie Rady č. RP/008/2013 zo dňa 29.1.2013, ktorým Rada sankcionovala\nžalobcu v obdobnej veci za porušenie povinnosti vyplývajúcej mu z § 18a písm. a/ zákona\no vysielaní a retransmisie na v podstate zhodnom právnom a skutkovom základe, keď\nuložila navrhovateľovi sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 18a písm. a/\nuvedeného zákona tým, že v rámci digitálneho vysielania nedosiahol v mesiaci august 2012\nzákonom stanovený 10 % podiel vysielania s multimodálnym prístupom formou skrytých\nalebo otvorených titulkov alebo tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich alebo v\nposunkovej reči nepočujúcich. Z uvedených dôvodov v preskúmavanej veci najvyšší súd\npoukazuje v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. na právne závery súdu uvedené v tomto rozsudku,\nktoré uvádza nasledovne:\n„Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu\npodľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 2501 až 250s) je\nposudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových\npodkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti\ns účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi\npredpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho\norgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho\n\n4\n\norgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu\nsúd teda skúma tak hmotnoprávne ako aj procesné pochybenia správneho orgánu\nnamietané v opravnom prostriedku, pričom v prípade procesného pochybenia skúma, či\nuvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3\nO.s.p.).\nPri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu\nbol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).\nPodľa ust. § 1 písm. a), b) zákona o vysielaní a retransmisii, tento zákon upravuje\npostavenie a pôsobnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“), práva\na povinnosti vysielateľa, prevádzkovateľa retransmisie, poskytovateľa audiovizuálnej\nmediálnej služby na požiadanie a právnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v § 2\nods. 3 a 4.\nPodľa § 4 zákona č. 308/2000 Z.z. Rada je orgánom verejnej správy, ktorého\nprvoradým poslaním je presadzovať záujmy verejnosti, pričom dohliada na dodržiavanie\nprávnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu\nvymedzenom cit. zákonom.\nPodľa ust. § 1 ods. 1 písm. a) až c) zák č. 220/2007 Z.z., tento zákon upravuje\npodmienky na digitálne vysielanie programových služieb a poskytovanie iných obsahových\nslužieb prostredníctvom digitálneho prenosu na území Slovenskej republiky, práva\na povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri digitálnom vysielaní programových\nslužieb a pri poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu,\npôsobnosť orgánov verejnej správy pri regulácii digitálneho vysielania programových\nslužieb a iných obsahových služieb poskytovaných prostredníctvom digitálneho prenosu.\nNajvyšší súd s poukazom na citované ustanovenia zák. č. 308/2000 Z.z. a zák.\nč. 220/2007 Z.z. konštatuje, že žalovaný uplatňuje pri rozhodovaní zákon o vysielaní\na retransmisii a zákon o digitálnom vysielaní, ako zákony predstavujúce pre neho jednotný\nregulačný rámec.\n\n5\n\nPodľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, vysielateľ s licenciou je\npovinný zabezpečiť multimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby vo vysielaní\nkaždej televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10 % všetkých\nvysielaných programov sprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami, ktoré\nkorešpondujú s dejom vysielaného programu, alebo tlmočených do posunkovej reči\nnepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.\nPodľa § 16 ods. 3 písm. m) citovaného zákona, vysielateľ je povinný viesť štatistiku\no odvysielanom programe televíznej programovej služby obsahujúcu vyhodnotenie podielov\nprogramových typov, podielu programov vo verejnom záujme, podielov programov\ns multimodálnym prístupom, podielu európskej produkcie a podielu programov európskej\nnezávislej produkcie vrátane vyhodnotenia podielu nových diel; štatistiku o programovej\nslužbe za kalendárny mesiac je vysielateľ povinný doručiť rade do 15 dní po skončení\npríslušného\n\nkalendárneho\n\nmesiaca\n\nokrem\n\nvysielateľa\n\nprostredníctvom\n\ninternetu\n\na vysielateľa s licenciou udelenou podľa tohto zákona na iné ako terestriálne vysielanie,\nktorý je povinný doručiť štatistiku do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti rady o túto\nštatistiku.\nV preskúmavanej veci bolo nesporne preukázané, že navrhovateľovi bola udelená\nlicencia č. TD/16 na digitálne vysielanie televíznej programovej služby JOJ PLUS\nrozhodnutím č. TD/16/2009 zo dňa 22.12.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa\n30.01.2010, teda až po časovom momente, pre ktorý platí podľa § 76d zák. č. 308/2000 Z.z.\nvýnimka. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ bol povinný dodržiavať podiely vysielania\ns multimodálnym prístupom stanovené v § 18a zák. č. 308/2000 Z.z. a údaje o odvysielanom\npercentuálnom podiele vysielania s multimodálnym prístupom bol povinný uviesť v\nštatistike zasielanej Rade za každý kalendárny mesiac.\nÚlohou súdu v predmetnej veci bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia\nžalovaného, ktorým bola žalobcovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona\no vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní\na retransmisii.\nZ podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu predloženého súdu\nsprávnym orgánom je zrejmé, že skutkový stav medzi procesnými stranami sporný nebol.\n\n6\n\nSporným bolo posúdenie právnej otázky, či v danom prípade boli splnené zákonné\npodmienky pre sankčný postih navrhovateľa podľa § 18a písm. a) zák. č. 308/2000 Z.z. za\nstavu, že uvedené ustanovenie neobsahuje presné časové obdobie, ktorého sa v ňom\nuvedená povinnosť vysielateľa týka.\nÚčelom citovaného ustanovenia § 18a písm. a/ zák. č. 308/2000 Z.z. je nesporne\nzabezpečiť zrakovo a sluchovo hendikepovanej verejnosti prístup k plnohodnotnému\ntelevíznemu vysielaniu. Aby účel tohto ustanovenia bol naplnený, musí ísť o prístup\npravidelný.\nZa stavu, že z citovaného ustanovenia nevyplýva časový interval, ktorého sa\npovinnosť vysielateľa týka, výklad predmetného ustanovenia odporcom bol podľa názoru\nnajvyššieho súdu realizovaný v súlade s účelom zákona, ako aj záujmom a potrebami\nverejnosti. Najvyšší súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v tom, že ust. § 18a\nzákona o vysielaní a retransmisii síce explicitne neurčuje presné časové rozpätie, v rámci\nktorého je vysielateľ povinný zabezpečiť vo vysielaní každej televíznej programovej služby,\nktorú vysiela digitálne, zákonom stanovené podiely multimodálneho prístupu, avšak z ust.\n§ 16 ods. 3 písm. m) citovaného zákona vyplýva povinnosť vysielateľa viesť štatistiku\no odvysielanom programe televíznej programovej služby obsahujúcu o. i. podiely\nprogramov s multimodálnym vysielaním.\nPodľa § 62 ods. 2 zák. o digitálnom vysielaní, ak rada pre výpočet podielov\nvysielacieho času neurčí inú časovú jednotku, je takou časovou jednotkou kalendárny\nmesiac.\nAk pri stanovení časového obdobia vychádzal odporca z ust. § 62 ods. 2 zák.\nč. 220/2007 Z.z. a podporne tiež z ust. § 16 ods. 3 písm. m) zákona o vysielaní\na retransmisii, pričom tak dospel k výkladu, že vysielateľ je povinný zabezpečiť\nmultimodálny prístup ku každej svojej televíznej programovej službe, ktorú vysiela\ndigitálne, v zákonom stanovenom rozsahu, v každom kalendárnom mesiaci, nijakým\nspôsobom neukrátil navrhovateľa na jeho právach.\nNeúplnosť právnej normy je možné odstrániť jej výkladom - interpretáciou. Za stavu,\nže k takémuto výkladu pristúpil odporca, konajúci v súlade so zákonmi zák. č. 308/2000 Z.z.\na zák. č. 220/2007 Z.z - predstavujúcimi pre jeho postup a rozhodovanie jednotný regulačný\nrámec - najvyšší súd konštatuje, že odporca postupoval v súlade s jeho prvoradým\n\n7\n\nposlaním, t.j. presadzovaním záujmov verejnosti, v konkrétnom prípade hendikepovaných\nosôb, námietka navrhovateľa o svojvoľnom výklade citovaného zákonného ustanovenia\nnemôže obstáť. Výklad zvolený žalovaným týkajúci sa rozsahu obdobia, na ktoré sa viaže\nsplnenie zákonnej podmienky v zmysle § 18a písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii je\npodľa názoru najvyššieho súdu akceptovateľný.\nAj podľa názoru najvyššieho súdu, ak by časová jednotka použitá na plnenie\npredmetnej povinnosti bola jeden rok takto dlhý časový úsek by mohol spôsobiť\ndisproporčné rozdelenie vysielacieho času a programov sprevádzaných hlasovým\nkomentovaním pre nevidiacich alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo\nsprevádzaných titulkami. Zároveň tiež poukazuje - v súvislosti so zabezpečením vyššej miery\nprávnej istoty a jednoznačnosti ustanovení ukladajúcich vysielateľom povinnosť\nzabezpečenia multimodálneho prístupu k televíznej programovej službe, v súvislosti\nso stanovením časového obdobia - na doplnené znenie zákona o vysielaní a retransmisii\n(novelou zák. č. 342/2012 Z.z.), konkrétne ust. § 18c ods. 1, ktorý uvádza, že podiel\nprogramov podľa § 18 až 18b sa určí ako podiel vysielacieho času z celkového vysielacieho\nčasu programov za kalendárny mesiac.\nPrávne riešenie aplikácie práva v posudzovanej veci zvolené odporcom nie je\nv rozpore so všeobecnými právnymi princípmi, ktoré významným spôsobom prispievajú\nk vypĺňaniu medzier v práve i v zákone.\nS poukazom na horeuvedené dôvody sa najvyšší súd nemohol stotožniť so závermi\nvyslovenými v rozsudku NS SR č. k 8SŽ/1/2013-30 z 23.01.2014, ktorý v obdobnej veci\nnapadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia, keď prisvedčil argumentácii navrhovateľa.\nVzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, ako\naj v súlade s poslaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo\nbez formálnych a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne\nzisteného skutkového stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že napadnuté\nrozhodnutie správneho orgánu podľa § 250q ods. 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.“\nSenát najvyššieho súdu stotožniac sa s právnym názorom citovaným vyššie dospel\nv preskúmavanej veci k rovnakému záveru, že žalovaný v danom prípade vec správne\nprávne posúdil, keď rozhodol, že žalobca porušil ustanovenie § 18a písm. a/ zákona\n\n8\n\nč. 308/2000 Z.z. a zohľadniac objektívnu zodpovednosť právnickej osoby za správny delikt\n(teda bez ohľadu na zavinenie) mu uložil za porušenie uvedenej právnej povinnosti sankciu.\nSenát odvolacieho súdu sa nestotožnil s právnym posúdením súdu prvého stupňa\na nepovažoval námietky žalobcu za relevantné na vyhovenie jeho žalobnému návrhu. Rada\nnapadnutým rozhodnutím rozhodla na základe správne zisteného skutkového stavu\na skutkové okolnosti vyhodnotila v súlade s relevantnou právnou úpravou na vec sa\nvzťahujúcou, ako aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite uviedla dôvody svojho\nrozhodnutia, ktoré najvyšší súd považuje za logické, vyúsťujúce zo skutkových zistení danej\nveci, Rada skutkové zistenia kvalifikovala správne, keď konštatovala, že predmetným\nskutkom boli naplnené znaky porušenia zákonnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 18a\npísm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., ako aj dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnila svoje\nskutkové závery a správne úvahy, ktoré ju viedli k záveru uvedenému v preskúmavanom\nrozhodnutí.\nPokiaľ sa krajský súd pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu\nodvolával na ust. čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého len zákon ustanoví,\nktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku\nmožno uložiť za jeho spáchanie, je žiaduce uviesť, že v prípade striktnej aplikácie zásad\ntrestného práva na administratívne trestanie podľa doslovnej dikcie Ústavy Slovenskej\nrepubliky, konkrétne nasledujúceho čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého len\nsúd rozhoduje o vine a treste za trestné činy, by vyplynul záver o nemožnosti výkonu\nÚstavou Slovenskej republiky a zákonmi zverených kompetencií orgánov verejnej správy\nv oblasti ukladania sankcii. Vychádzajúc z uvedeného senát odvolacieho súdu zastáva\nnázor, že aj v prípade administratívneho trestania potrebné vykladať ústavné princípy\ns ohľadom na nimi sledovaný účel a cieľ, ako aj v záujme ochrany verejného záujmu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že Krajský súd v Bratislave síce\nv dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, ale nesprávne vec právne posúdil. Odvolací\nsúd preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p.\nv spojení s § 246c ods. 1 a s § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol.»\n3. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom zasiahol do jej\nzákladných práv na:\n\n9\n\n(i) spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu;\n(ii) slobodu prejavu a šírenie informácií\n(iii) a porušil zákaz správneho stíhania a uloženia trestu bez zákona.\nIde o práva garantované ústavou a dohovorom, a to konkrétne čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46\nods. 1 a 2 a čl. 49 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 10\nods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 dohovoru.\n3.1 Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu jej práva došlo postupom najvyššieho\nsúdu v súvislosti s napadnutým rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu\na zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutia Rady, a to tým, že najvyšší súd:\n(i) považoval postup a rozhodnutie Rady za zákonné, čím aplikoval taký arbitrárny\na svojvoľný výklad právnych predpisov, na základe ktorého sťažovateľka bola v správnom\nkonaní stíhaná a postihnutá za konanie, ktoré nie je správnym deliktom;\n(ii) považoval postup a rozhodnutie Rady za zákonné, hoci jeho predchádzajúca\nrozhodovacia činnosť v obdobnej veci uviedla opačné právne závery, čím zasiahol do práva\nsťažovateľky na právnu istotu a predvídateľnosť práva;\n(iii) považoval postup a rozhodnutie Rady za zákonné bez toho, aby došlo k splneniu\npodmienok predpokladaných ústavou na obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky.\n3.1.1 Sťažovateľka namieta, že viesť administratívne konanie a uložiť trest je možné\nlen na základe zákona a za také konanie sťažovateľky, ktoré je s ním v rozpore. Výrok\nrozhodnutia Rady vymedzuje také konanie sťažovateľky, ktoré v čase jeho spáchania zákon\nnespájal so sankciou, a napriek tejto skutočnosti najvyšší súd žalobu zamietol a stotožnil sa\ns argumentáciou Rady uvedenou v rozhodnutí Rady. Najvyšší súd potvrdením argumentácie\nRady aplikoval podľa presvedčenia sťažovateľky takú neprípustnú interpretáciu právnych\npredpisov, na základe ktorej umožnil, aby Rada ako orgán verejnej (výkonnej) moci\ndotvárala skutkovú podstatu administratívneho deliktu.\n3.1.2 Rovnako sťažovateľka namieta, že hoci poukázala na opozitné rozhodnutie\nnajvyššieho súdu v takmer identickej právnej veci, v ktorej najvyšší súd, naopak, nesúhlasil\ns argumentáciou Rady a v súlade s čl. 2 ods. 2 a čl. 49 ústavy poskytol ochranu\nsťažovateľke, tak najvyšší súd bez akejkoľvek reakcie (odôvodnenia) rozhodol opačne\n\n10\n\nv neprospech sťažovateľky, čím podľa sťažovateľky nedostatočne odôvodnil napadnutý\nrozsudok a zasiahol do jej práva na právnu istotu a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí.\n3.1.3 Sťažovateľka ďalej zastáva názor, že obmedzenie slobody prejavu bez\nexistencie dôvodov vychádzajúcich z limitačnej klauzuly čl. 26 ods. 4 ústavy\na proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte), je možné považovať za vážny\nzásah do jej práva na slobodu prejavu.\n3.1.4 Na základe uvedených premís sťažovateľka rozdelila svoju argumentáciu\npodrobnejšie do dvoch celkov.\n3.2 V prvom celku sťažovateľka namieta porušenie princípov nulum crimen sine lege\na predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.\n3.2.1 Sťažovateľka potvrdzuje, že bola v zmysle § 18a písm. a) zákona o vysielaní\npovinná vyhradiť najmenej 10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných skrytými\nalebo otvorenými titulkami, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo\nv posunkovej reči nepočujúcich. Podľa sťažovateľky z dikcie predmetného ustanovenia\nzákona o vysielaní účinného v čase údajného spáchania správneho deliktu (september 2011)\nvyplýva, že pri posudzovaní splnenia predmetného ustanovenia bolo potrebné prihliadnuť\nna štatistické údaje o vysielaní, z ktorých bude zrejmé, aké percento programov\nsprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami, alebo tlmočených do posunkovej reči\nnepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich vysielateľ v skutočnosti odvysielal.\nUstanovenie § 18a písm. a) zákona o vysielaní svojou formuláciou podľa mienky\nsťažovateľky nezodpovedalo na primárnu otázku, t. j. za aké obdobie sa splnenie\npodmienky § 18a písm. a) zákona o vysielaní vyhodnocuje. Sťažovateľke a podľa jej slov\nakémukoľvek inému priemernému účastníkovi konania v rovnakej veci nie je absolútne\njasné ani zrejmé, či takýmto obdobím mal byť napr. deň, týždeň, mesiac, štvrťrok, polrok,\nrok, dekáda a pod. Z hľadiska konštrukcie samotného § 18a písm. a) zákona o vysielaní\n(účinného v čase spáchania údajného deliktu) je teda podľa sťažovateľky možné\nkonštatovať, že právna norma neobsahovala časové obdobie ako znak skutkovej podstaty\nsprávneho deliktu a jediným oprávneným subjektom na jej doplnenie (dotvorenie), navyše\n\n11\n\nv neprospech sťažovateľky, bola Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný\norgán.\n3.2.2 Sťažovateľka upriamila pozornosť Rady, najvyššieho súdu a napokon aj\nústavného súdu na štatistiku, ktorá vyjadrovala percentuálny podiel vysielaných programov\ns multimodálnym prístupom v roku 2011:\nMesiac\nJanuár 2011\nFebruár 2011\nMarec 2011\nApríl 2011\nMáj 2011\nJún 2011\nJúl 2011\nAugust 2011\nSeptember 2011\nOktóber 2011\nNovember 2011\nDecember 2011\n\nMultimodálny prístup\n13,4\n12,5\n12,4\n12,6\n11,8\n10,3\n13,6\n10,6\n5,1\n6,2\n6,7\n8,3\n\n3.2.3 Z komplexného hľadiska sťažovateľka podľa jej úsudku v roku 2011 venovala\nprogramom sprevádzaným skrytými alebo otvorenými titulkami, alebo tlmočeným do\nposunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich v priemere približne\n10,29 % za jeden mesiac (vypočítané aritmetickým priemerom celkového venovaného času\na spriemerované na počet 12-tich mesiacov: 123,5 % za rok 2011/12 mesiacov je 10,29 %\nna jeden mesiac).\n3.2.4 Napriek uvedenej skutočnosti najvyšší súd dospel podľa sťažovateľky k záveru,\nže hoci § 18a písm. a) zákona o vysielaní neustanovuje vo svojej skutkovej podstate časové\nobdobie, za ktoré je sťažovateľka povinná povinnosť splniť, tak celkom zjavne arbitrárne\na svojvoľne vymedzil, že Rada je oprávnená túto zložku skutkovej podstaty „dotvoriť“ sama\nv rámci správnej úvahy pri presadzovaní záujmov verejnosti a pri aplikácii „komplexného“\nrámca právnych predpisov. S takýmto záverom nie je možné podľa presvedčenia\nsťažovateľky súhlasiť z dôvodu, že popiera základné princípy trojdelenia moci podľa čl. 2\nods. 2 ústavy, a aj z dôvodu, že ustanovenia zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní\nprogramových služieb a poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho\n\n12\n\nprenosu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o digitálnom vysielaní) v znení\nneskorších predpisov [ďalej len „zákon o digitálnom vysielaní“ (najmä jeho § 62 ods. 2)]\nnie sú prepojené s § 18a zákona o vysielaní. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku prisvedčil\npodľa slov sťažovateľky argumentácii Rady, že táto jednotlivé skutkové podstaty\nadministratívnych deliktov podľa zákona o vysielaní svojím výkladom „dotvára“ výkladom\nostatných ustanovení zákona o vysielaní a ustanovení zákona o digitálnom vysielaní.\nSťažovateľka namieta, že takýto výklad právnych predpisov neznesie ústavné kritériá,\npretože neprípustne dotvára chýbajúce znaky podstaty správneho deliktu výkladom iných\nustanovení, ktoré s konkrétnou skutkovou podstatou konania podľa § 18a písm. a) zákona\no vysielaní vôbec nesúvisia a nie je ich možné na § 18a písm. a) zákona o vysielaní\naplikovať. Zo skutkového stavu veci je podľa názoru sťažovateľky zrejmé, že Rada\nneprípustne „napasovala“ povinnosť sťažovateľky v zmysle § 16 ods. 3 písm. m) zákona\no vysielaní zasielať štatistiky o programovej službe za kalendárny mesiac na posudzovanie\nobdobia, za ktoré mala byť sťažovateľka údajne povinná splniť hodnoty ustanovené v § 18a\npísm. a) zákona o vysielaní. Najvyšší súd takúto aplikáciu a interpretáciu právnych\npredpisov napadnutým rozsudkom podľa sťažovateľky potvrdil. Sťažovateľka takúto\ninterpretáciu namieta ako arbitrárnu a zjavne svojvoľnú, pretože povinnosť podľa § 16\nods. 3 písm. m) zákona o vysielaní zaväzuje sťažovateľku viesť štatistiky a odovzdávať ich\nRade, zatiaľ čo povinnosť podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní zaväzuje sťažovateľku\nk zabezpečeniu multimodálneho prístupu k programovej službe. Z uvedených ustanovení\nzákona o vysielaní podľa sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že (i) ide o dve odlišné\nustanovenia, ktoré (ii) sa týkajú dvoch odlišných povinností sťažovateľky, a (iii) ostatné\nustanovenia zákona o vysielaní neustanovujú akýkoľvek súvis týchto ustanovení alebo ich\nmožné kombinované použitie pre potreby stanovenia časového hľadiska splnenia povinnosti\npodľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej namieta, že\n§ 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní sa vzťahuje na „výpočet podielov vysielacieho\nčasu“ uvedených výlučne v zákone o digitálnom vysielaní. Zákon o digitálnom vysielaní\npodľa sťažovateľky taktiež nestanovuje žiadnu povinnosť sťažovateľky v súvislosti\ns povinnosťou dodržiavať multimodálny prístup vysielania podľa § 18a zákona o vysielaní\na retransmisii, keďže § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní a ani iné ustanovenia\n\n13\n\nneuvádzajú prepojenosť alebo aplikáciu časových jednotiek podľa § 62 ods. 3 zákona\no digitálnom vysielaní s § 18a písm. a) zákona o vysielaní.\n3.2.5 Vo vzťahu k predvídateľnosti súdneho rozhodnutia sťažovateľka uvádza\na zároveň pripája rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sž 1/2013 z 23. januára 2014, ktorý\nvychádzal z identickej právnej úpravy a z ktorého podľa mienky sťažovateľky jednoznačne\nvyplýva, že pri interpretácii § 18a písm. a) zákona o vysielaní (účinného v čase údajného\nspáchania správneho deliktu) je potrebné poskytnúť ochranu vysielateľovi (sťažovateľke)\nz dôvodu nedokonalosti právnej normy a neexistencie správneho deliktu s ohľadom\nna chýbajúcu formuláciu o časovom úseku pre splnenie povinnosti.\n3.3 V druhom celku sťažovateľka namieta zásah do slobody prejavu.\n3.3.1 Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd obmedzil slobodu prejavu sťažovateľky\nbez existencie ústavného dôvodu a bez splnenia kritérií oprávneného obmedzenia slobody\nprejavu. Sťažovateľka uvádza, že už pri skúmaní existencie podmienky legality bolo\npovinnosťou najvyššieho súdu potvrdiť rozsudok krajského súdu a odmietnuť argumentáciu\nRady uvedenú v rozhodnutí Rady a v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, pretože\npovinnosť zabezpečiť multimodálny prístup k programovej službe síce vyplýva\nzo zákonného ustanovenia § 18a písm. a) zákona o vysielaní, avšak predvídateľnosť tohto\nustanovenia je absolútne nedostatočná. Ustanovenie § 18a písm. a) zákona o vysielaní je\npodľa sťažovateľky formulované príliš všeobecne a nepresne a neodpovedá na primárnu\notázku, t. j. za aké obdobie sa splnenie podmienky § 18a písm. a) zákona o vysielaní má\nvyhodnocovať. Takýto nedostatok právnej normy nie je možné odstrániť ani aplikačnou\na interpretačnou praxou Rady, pretože nedostatok presnej špecifikácie posudzovaného\nobdobia v právnej norme nie je možné nahradiť správnou úvahou orgánu výkonnej moci.\nKeďže už pri hodnotení legality zásahu je podľa sťažovateľky možné konštatovať, že\nobmedzujúci zásah neznesie ústavné kritéria, je ďalej bez právneho významu zaoberať sa\nostatnými kritériami, ktoré najvyšší súd aj tak v napadnutom rozsudku podľa sťažovateľky\nneskúmal.\n\n14\n\n3.3.2 Sťažovateľka argumentuje, že televízne vysielanie je štátom regulovaná\nčinnosť, ktorej „regulačný“ charakter však s nástupom digitálneho vysielania stratil na\nvýzname. Digitálny systém vysielania podľa sťažovateľky umožňuje v zásade neobmedzený\npočet subjektov podnikajúcich v televíznom vysielaní, čo v zásade potiera regulačný\ncharakter vo vzťahu k zasahovaniu do obsahu televízneho vysielania. Regulačný charakter\nje tak v súčasnosti obmedzený podľa sťažovateľky len na aplikovanie ustanovení zákona\no vysielaní, avšak výlučne takým spôsobom, aby boli rešpektované ústavné práva\nvysielateľov. V prípadoch, keď sa regulácia vykonávaná Radou dostáva do stretu s právom\nvysielateľa (sťažovateľky) na slobodu prejavu, je podľa mienky sťažovateľky potrebné\npristúpiť k reštriktívnemu výkladu, keď má Rada a následne aj všeobecné súdy len malý\npriestor na obmedzenie slobody prejavu prostredníctvom svojich rozhodnutí.\n4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:\n„Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o..., podľa článku 26 ods. 1 a 2 a článku\n46 ods. 1 a ods. 2 a článku 49 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...,\nako aj článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a 2 Dohovoru v spojení\ns článkom 1 Dohovoru, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\no odvolaní pod sp. zn.: 7Sžo/93/2014 zo dňa 17.12.2015, porušené boli.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:\n7Sžo/93/2014 zo dňa 17.12.2015 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o...,\ntrovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nVyjadrenie odporcu a replika sťažovateľky\nVyjadrenie odporcu\n5. Listom č. KP 3/2016-48 z 27. júla 2016 doručeným ústavnému súdu 16. augusta\n2016 sa k podanej sťažnosti vyjadril najvyšší súd ako odporca v konaní.\n\n15\n\n5.1 Najvyšší súd vo svojom stanovisku uvádza, že napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu je vo všetkých jeho výrokoch riadne zdôvodnený, najvyšší súd dal dostatočné\nodpovede na všetky relevantné námietky sťažovateľky a ani nevykazuje žiadne známky\narbitrárnosti. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci\nsťažovateľky preto nemožno podľa jeho slov považovať za zjavne neodôvodnený alebo\narbitrárny a v danom prípade preto nemohlo byť porušené označené základné právo\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods.1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší\nsúd odkazuje na judikatúru ústavného súdu a tvrdí, že podľa konštantnej judikatúry\nústavného súdu (napr. rozhodnutie č. k. II. ÚS 508/2010-15) „skutočnosť, že sťažovateľka\nsa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru\no zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie\nústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah\nústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať\nlen v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.\nAj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle\nustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba\nv prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.\nO svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že\nby zásadne poprel ich účel a význam.“.\n5.2 K namietanému porušeniu čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru treba podľa\nnajvyššieho súdu uviesť, že povinnosť dodržiavať podiel podľa § 18a písm. a) zákona\no vysielaní má oporu v § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní, podľa ktorého ak Rada\npre výpočet podielov vysielacieho času neurčí inú časovú jednotku, je takou časovou\njednotkou kalendárny mesiac. Povinnosť ustanovená v § 18a písm. a) zákona o vysielaní sa\npodľa najvyššieho súdu týka televíznej programovej služby, ktorá je vysielaná digitálne,\na preto nie je možné prijať argument sťažovateľky, že § 62 ods. 2 zákona o digitálnom\nvysielaní nie je prepojený s § 18a zákona o vysielaní, o ktorého výklad v tomto prípade ide.\nPre úplnosť najvyšší súd uvádza, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nnevylúčil výklad a aplikáciu skutkových podstát administratívnych deliktov súdmi. Najvyšší\n16\n\nsúd sa domnieva, že podľa názoru ESĽP podmienka, že trestný čin musí byť zákonom jasne\ndefinovaný, je splnená vtedy, ak jednotlivec môže zo znenia relevantného ustanovenia\n(za prípadnej pomoci jeho súdnej interpretácie) poznať, za aké činy či opomenutia bude\nbraný na zodpovednosť.\n5.3 Námietka sťažovateľky, že sa najvyšší súd nevysporiadal so svojím rozsudkom\nsp. zn. 8 Sž 1/2013 z 23. januára 2014 nie je podľa neho pravdivá, lebo najvyšší súd sa\ns ním práve z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku nestotožnil,\nčo výslovne aj konštatoval.\n5.4 K namietanému porušeniu čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru\nnajvyšší súd konštatuje, že právo na slobodu prejavu nie je absolútne a podľa čl. 26 ods. 3\nústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom,\nak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,\nbezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Takýmto\nzákonom je podľa najvyššieho súdu aj zákon o vysielaní, ktorý v § 18a („Osobitné\npovinnosti vysielateľa s licenciou“) ustanovuje povinnosť vysielateľa s licenciou zabezpečiť\nmultimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby vo vysielaní televíznej\nprogramovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10 % všetkých vysielaných\nprogramov sprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami, alebo tlmočených do\nposunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich. Ako sama\nsťažovateľka uvádza, televízne vysielanie je štátom regulovaná činnosť, a preto udelením\nlicencie si podľa najvyššieho súdu musela byť sťažovateľka vedomá, že zo zákona\no vysielaní jej vyplývajú nielen práva, ale aj viaceré povinnosti, a preto sankcionovanie\nporušenia týchto povinností nemožno považovať za zásah do slobody prejavu.\n5.5 Najvyšší súd navrhol sťažnosti sťažovateľky nevyhovieť a netrval vo veci\nna nariadení ústneho pojednávania.\nReplika sťažovateľky\n6. Listom z 19. októbra 2016 doručeným ústavnému súdu 24. októbra 2016 sa\nk stanovisku odporcu vyjadrila replikou sťažovateľka.\n17\n\n6.1 Podľa sťažovateľky najvyšší súd v podstatnej časti svojho vyjadrenia len popisuje\nobsah spisu v prejednávanej veci a nijakým spôsobom sa nevyjadruje k podstate\nprejednávanej veci, a síce neposkytuje žiadne stanovisko k skutočnosti, či svojím konaním\nporušil sťažnosťou označené práva sťažovateľky alebo nie.\n6.2 Na základe uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že vyjadrenie najvyššieho\nsúdu nie je spôsobilé zmeniť závery sťažovateľky namietané v sťažnosti, a preto\nsťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po uskutočnení preskúmania sťažnosti rozhodol, že\ndošlo k porušeniu jej práv tak, ako sú tieto podrobne identifikované v sťažnosti, a zároveň\npriznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.\n6.3 Sťažovateľka uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní v prejednávanej veci.\nIII.\nZávery ústavného súdu\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť a s ňou spojené námietky\nsťažovateľky, v zmysle ktorých najvyšší súd napadnutým rozsudkom podľa právneho\nnázoru sťažovateľky porušil jej ústavou a dohovorom garantované a ňou označené ústavné\npráva.\n8.1 Sťažovateľka, ktorá pôsobí na mediálnom trhu v rámci Slovenskej republiky ako\nvysielateľ v zmysle zákona o vysielaní, predovšetkým dôvodí, že najvyšší súd napadnutým\nrozsudkom zasiahol z dôvodov popísaných v bode 3 a nasl. tohto nálezu do jej práva na:\n(i) spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu;\n(ii) slobodu prejavu a šírenie informácií\n\n18\n\n(iii) a porušil zákaz správneho stíhania a uloženia trestu bez zákona.\n8.2 Úlohou ústavného súdu je primárne posúdiť, či napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu došlo k zásahu do ústavou a dohovorom garantovaných práv\nsťažovateľky, či bol tento zásah ústavne odôvodnený a udržateľný alebo, naopak, svojvoľný\na ústavne neudržateľný, všetko pri zohľadnení jednak práv a povinností vysielateľov\na orgánov verejnej moci v zmysle zákona o vysielaní, ako aj pri zohľadnení postavenia\na úloh sťažovateľky, ktoré ako vysielateľ a médium v podmienkach slobodného trhu,\nslobodnej spoločnosti a demokratického právneho štátu plní, a s tým spojenej miery\ndiskrécie štátu (orgánov verejnej moci) v zasahovaní (aj na základe zákona o vysielaní)\ndo nerušeného plnenia úloh médií v slobodnej spoločnosti.\nK namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 7\nods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\n9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,\nprípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,\nktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva\n\n19\n\ntrestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v\nčase spáchania trestného činu.\n10. Rada svojím rozhodnutím uložila sťažovateľke sankciu – upozornenie na\nporušenie zákona za porušenie povinnosti podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní. Vec sa\nteda týka správneho (administratívneho) trestania za správny delikt.\n10.1 Podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní vysielateľ s licenciou je povinný\nzabezpečiť multimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby vo vysielaní každej\ntelevíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10 % všetkých\nvysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby so sluchovým postihnutím,\nalebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.\n10.2 Citované ustanovenie zákona o vysielaní ukladá vysielateľom určitú\nverejnoprávnu povinnosť súvisiacu s vysielaním programov týmto vysielateľom. Táto\npovinnosť nezasahuje do samotného obsahu alebo formy vysielania, avšak ukladá\npovinnosť takmer technického charakteru – zabezpečiť, aby v rámci každej televíznej\nprogramovej služby vo vysielaní, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10 % všetkých\nvysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby so sluchovým postihnutím,\nalebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.\n10.3 Otázkou je, aké princípy sa vzťahujú na dohľad nad dodržiavaním tejto\npovinnosti vysielateľov zo strany Rady (keďže v konečnom dôsledku Rada rozhoduje\no právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach vysielateľov) a na ukladanie\nsankcií Radou v rámci správneho trestania za spáchanie verejnoprávneho (správneho)\ndeliktu spočívajúceho v porušení uvedenej povinnosti zo strany vysielateľov [konkrétne\nza porušenie povinnosti upravenej v § 18a písm. a) zákona o vysielaní].\n10.4 V teórii i praxi správneho trestania prevláda právny názor, podľa ktorého\ntrestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty\nfyzických osôb – podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih\nza trestné činy (porov. PRÁŠKOVÁ, H. Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha :\nC. H. Beck, 2013, s. 21 a nasl a s. 31 a nasl.; z judikatúry porov. nález Ústavného súdu\n20\n\nČeskej republiky sp. zn. III. ÚS 611/01; rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 4 As 10/2006: „Se zřetelem k zásadám, vyjádřeným v čl. 6 odst. 1 Úmluvy\no ochraně lidských práv a s vobod, vyhlášené ve Sbírce zákonů pod č. 209/1992, které\nvyjadřují principy práva na spravedlivý proces, musí řízení o přestupku, stejně tak o jiném\nsprávním deliktu, podléhat stejnému režimu jako řízení o trestných činech. V tomto smyslu\nje třeba vykládat všechny záruky, které se podle vnitrostátního práva poskytují obviněnému\nz trestného činu. Je totiž zřejmé, že rozhraničení mezi trestnými (a tedy soudem\npostižitelnými) delikty, a delikty, které stíhají a trestají orgány exekutivy (tedy i přestupky),\nje výrazem vůle suverénního zákonodárce, není odůvodněno přirozenoprávními principy,\nale daleko spíše je výrazem trestní politiky státu.“).\n10.5 Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 571/2015 z 12. apríla 2016 jasne\ndeklaroval, že „správne trestanie preberá zásady trestného konania“. V tom istom náleze\nústavný súd konštatoval, že pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť\nrešpektované rezolúcie a odporúčania rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31\no ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, odporúčanie Výboru\nministrov Rady Európy č. (80) 2 o správnej úvahe a odporúčanie Výboru ministrov Rady\nEurópy č. (91) 1 vo veciach administratívnych sankcií týkajúce sa rozhodovacej činnosti\nverejnej správy a ochrany práv jednotlivca, a preto pri správnom trestaní je potrebné\nnáležite skúmať, či uloženie sankcií za konkrétny skutok (čin) je v súlade so zásadami\nsprávneho trestania. Z uvedených dokumentov navyše vyplýva, že princípy vzťahujúce sa\nna súdne trestanie za trestné činy je potrebné vztiahnuť aj na správne trestanie.\n10.6 Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú\nobvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd,\na deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle\nzákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi (porov. rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 8 Sž 18/2011, 8 Sž 22/2011, 8 Sž 23/2011 a 8 Sž 24/2011;\nrozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 147/2008).\n10.7 Ako jedno z legálnych východísk pre odôvodnenie v predchádzajúcom bode\ncitovaného právneho názoru, a teda pre atrahovanie princípov trestného práva na správne\n\n21\n\ntrestanie môže slúžiť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý zakotvuje podmienky vedenia trestných\nkonaní, ako aj čl. 7 ods. 1 dohovoru.\n10.7.1 Či pri spáchaní konkrétneho správneho deliktu pôjde o konanie (resp. delikt),\nktoré bude spadať pod pojem „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 dohovoru (a či sa teda bude\nna tento správny delikt a s tým spojené konanie/administratívne trestanie vzťahovať čl. 6\nods. 1 dohovoru), bude v konečnom dôsledku závisieť na posúdení tzv. Engelovských\nkritérií. Prvým kritériom je kvalifikácia skutku v právnom poriadku žalovaného zmluvného\nštátu (defining the offence according to the legal system of the respondent State). Ide\no formálne a relatívne kritérium a pokiaľ skutok nie je v právnom poriadku zmluvného štátu\nkvalifikovaný ako trestný čin, použijú sa pre zodpovedanie otázky aplikovateľnosti čl. 6\nods. 1 dohovoru na daný delikt ďalšie dve kritériá. Druhým kritériom je samotná povaha\ndeliktu (the very nature of the offence) a tretím kritériom je stupeň závažnosti sankcie, ktorú\nmožno uložiť dotknutej osobe (the degree of severity of the penalty that the person\nconcerned risks) v konkrétnom konaní (porov. Engel and Others v. Holandsko, č. 5100/71,\n5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82).\n10.7.2 Posudzujúc prvé kritérium v spojitosti s konaním Rady vo veci ukladania\nsankcií za porušenie povinností uložených zákonom o vysielaní vysielateľom ústavný súd\nuzatvára, že nesplnenie povinnosti uloženej vysielateľom podľa § 18a písm. a) zákona\no vysielaní nie je trestným činom, ale iným verejnoprávnym (správnym) deliktom.\n10.7.3 V rámci druhého kritéria sa predovšetkým posudzuje, či delikt, o ktorý ide,\nvyplýva z porušenia právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov\nalebo iba určitej špecifickej skupine osôb, prípadne či delikt vyplývajúci primárne\nz porušenia právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb nie je postihnuteľný aj\npodľa právnej normy adresovanej neurčitému všeobecnému okruhu adresátov (porov.\nAlbert v. Rumunsko, č. 31911/03, rozsudok ESĽP zo 16. 2. 2010, bod 32; Ezeh and\nConnors v Veľká Británia, č. 39655/98, 40086/98, rozsudok ESĽP z 9. 10. 2003, body 103\n– 104). Zároveň je nevyhnutné posúdiť účel sankcie, t. j. či sankcia, ktorá sa ukladá za\nspáchaný delikt, má povahu reparačnú alebo preventívno-represívnu (porov. Nykänen v.\nFínsko, č. 11828/11, rozsudok ESĽP z 20. 5. 2014, body 40 – 41; Jussila v Fínsko, č.\n\n22\n\n73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. 11 2006, body 32 – 38). Z pohľadu\njudikatúry ESĽP sa delikt považuje za subsumovateľný pod normatívny text čl. 6 ods. 1\ndohovoru vtedy, ak právna norma, o porušenie ktorej ide v prípade tohto deliktu, sa aplikuje\nna neurčitý všeobecný počet adresátov a uložená sankcia je aspoň čiastočne preventívnorepresívneho charakteru. V prípade deliktu, kde dochádza k porušeniu právnej normy\nadresovanej určitej špecifickej skupine osôb so zvláštnym postavením, avšak uložená\nsankcia je preventívno-represívneho charakteru, prihliada sa pre zodpovedanie otázky\no aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na tretie kritérium, a to stupeň závažnosti sankcie,\nktorú možno dotknutej osobe uložiť (porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci Albert\nv. Rumunsko, body 32 – 34, kde ESĽP uznal aplikovateľnosť čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7\nv prípade sankcie uloženej na základe právnej normy adresovanej špecifickej skupine osôb,\navšak uložená sankcia bola preventívno-represívneho charakteru a ESĽP ustálil v rámci\ntretieho kritéria závažný dopad uloženej sankcie na dotknutú osobu). Aplikujúc uvedené na\nkonanie vo veci konania podľa zákona o vysielaní možno konštatovať, že zákon o vysielaní\nukladá povinnosti adresované špecifickému okruhu osôb (vysielateľom) a sankcie, ktoré\nmožno v zmysle zákona o vysielaní uložiť (§ 64 a nasl. zákona o vysielaní), plnia podľa\nnázoru ústavného súdu preventívno-represívny účel, a to odradiť vysielateľa od neplnenia\npovinnosti ustanovenej zákonom o vysielaní (preventívne pôsobiť) a zároveň sankcionovať,\nresp. potrestať (represívne pôsobiť) vysielateľa za dokonané nesplnenie povinnosti\nustanovenej zákonom o vysielaní. V tomto smere je však pre konečnú odpoveď na otázku,\nči je v prípade verejnoprávneho deliktu, sankcie, resp. konania podľa zákona o vysielaní\naplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru potrebné zohľadniť tretie kritérium Engelovských\nkritérií.\n10.7.4 Tretím kritériom je stupeň závažnosti sankcie, ktorú možno uložiť dotknutej\nosobe. V konaní vo veci porušenia povinnosti vysielateľom podľa zákona o vysielaní sa\nvysielateľovi v zmysle § 64 ods. 1 zákona o vysielaní ukladá za nesplnenie povinnosti\nustanovenej § 18a písm. a) zákona o vysielaní sankcia: a) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania\nprogramu alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nZa porušenie povinnosti ustanovenej § 18a písm. a) zákona o vysielaní je Rada oprávnená\n\n23\n\nv zmysle § 67 ods. 6 zákona o vysielaní vysielateľovi televíznej programovej služby okrem\nvysielateľa prostredníctvom internetu uložiť pokutu od 3 319 eur do 66 387 eur. Ústavný\nsúd hodnotí možnosť uloženia uvedených sankcií zo strany Rady ako svojou závažnosťou\nnapĺňajúcu obsah tretieho kritéria, a teda je možné konštatovať aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1\ndohovoru v rámci konania vo veci porušenia povinnosti ustanovenej § 18a písm. a) zákona\no vysielaní.\n10.7.5 Čo sa potom čl. 7 ods. 1 dohovoru týka, tak v ňom uvedené slovo „trestný“\nv spojitosti so slovným spojením „trestný čin“ je potrebné tiež vykladať rovnako ako ten\nistý výraz v slovnom spojení „trestné obvinenie“ uvedený v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ak preto\nnie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu absencie „trestného obvinenia“, nie je\naplikovateľný ani čl. 7 ods. 1 dohovoru (porov. Žičkus v. Litva, č. 26652/02, rozsudok\nESĽP zo 7. 4. 2009, bod 43; Pakas v. Litva, č. 34932/04, rozsudok veľkej komory ESĽP\nzo 6. 1. 2011, bod 68). A contrario potom v prípade, že v danej veci je aplikovateľný čl. 6\nods. 1 v konkrétnej veci „trestania“ za čin „trestný“, potom je aplikovateľný aj čl. 7 ods. 1\ndohovoru. V tomto ohľade sa tak na vec sťažovateľky vzťahuje aj čl. 7 ods. 1 dohovoru.\n10.8 Ako ďalšie z legálnych východísk pre atrahovanie princípov trestného práva na\nsprávne trestanie môže slúžiť čl. 49 ústavy. Tento článok je korelátom čl. 7 ods. 1 dohovoru\na jeho účelom je zaistiť ochranu slobody jednotlivca pred svojvoľným stíhaním, odsúdením\nči potrestaním.\n10.9 Tak článok 7 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 49 ústavy teda zakotvujú jeden\nz ťažiskových princípov trestania, a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada\nzákonnosti). Táto zásada zahŕňa okrem zákazu retroaktivity právnych predpisov\nv neprospech páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia) aj princíp, že len\nzákon (v písanej forme – nullum crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo je\ntrestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť\naplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom\nanalógie (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta). Z toho vyplýva, že trestný čin musí\nbyť jasne definovaný zákonom (nullum crimen, nulla poena sine lege certa). Táto\npodmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké\n\n24\n\nkonanie alebo opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť (porov. Kokkinakis\nv. Grécko, č. 14307/88, rozsudok ESĽP z 25. 5. 1993, bod 52; JELÍNEK, J. a kol. Trestní\nprávo hmotné: obecná část, zvláštní část. 2. vydání. Praha : Linde, 2006, s. 25 – 29).\n10.10 Keďže ústavný súd už odôvodnil, že trestanie za správne delikty (priestupky,\nsprávne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb – podnikateľov) musí\npodliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy a že je rovnako potrebné\nv rámci správneho trestania aplikovať čl. 7 ods. 1 dohovoru (k aplikovaniu princípu nullum\ncrimen, nulla poena sine lege na správne trestanie porov. rozsudok Najvyššieho správneho\nsúdu Českej republiky sp. zn. 6 A 173/2002) a čl. 49 ods. 1 ústavy, ktoré sa podľa už\npopísaných východísk a na základe Engelovských kritérií vzťahujú aj na vec sťažovateľky,\nústavný súd môže pristúpiť k samotnému prieskumu napadnutého rozsudku najvyššieho\nsúdu prizmou komunikovaných princípov správneho trestania.\n11. Sťažovateľka potvrdzuje, že bola v zmysle § 18a písm. a) zákona o vysielaní\npovinná vyhradiť najmenej 10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných skrytými\nalebo otvorenými titulkami, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo\nv posunkovej reči nepočujúcich. Podľa sťažovateľky z dikcie predmetného ustanovenia\nzákona o vysielaní účinného v čase údajného spáchania správneho deliktu (september 2011)\nvyplýva, že pri posudzovaní splnenia predmetného ustanovenia bolo potrebné prihliadnuť\nna štatistické údaje o vysielaní, z ktorých bude zrejmé, aké percento programov\nsprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami, alebo tlmočených do posunkovej reči\nnepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich vysielateľ v skutočnosti odvysielal.\nUstanovenie § 18a písm. a) zákona o vysielaní svojou formuláciou podľa mienky\nsťažovateľky nezodpovedalo na primárnu otázku, t. j. za aké obdobie sa splnenie\npodmienky § 18a písm. a) zákona o vysielaní vyhodnocuje. Sťažovateľke a podľa jej slov\nakémukoľvek inému priemernému účastníkovi konania v rovnakej veci nie je absolútne\njasné ani zrejmé, či takýmto obdobím mal byť napr. deň, týždeň, mesiac, štvrťrok, polrok,\nrok, dekáda a pod. Z hľadiska konštrukcie samotného § 18a písm. a) zákona o vysielaní\n(účinného v čase spáchania údajného deliktu) je teda podľa sťažovateľky možné\nkonštatovať, že právna norma neobsahovala časové obdobie ako znak skutkovej podstaty\nsprávneho deliktu a jediným oprávneným subjektom na jej doplnenie (dotvorenie), navyše\n25\n\nv neprospech sťažovateľky, bola Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný\norgán.\n11.1 Podľa najvyššieho súdu za stavu, že z citovaného ustanovenia nevyplýva časový\ninterval, ktorého sa povinnosť vysielateľa týka, sa najvyšší súd stotožnil s argumentáciou\nRady v tom, že § 18a zákona o vysielaní síce explicitne neurčuje presné časové rozpätie,\nv rámci ktorého je vysielateľ povinný zabezpečiť vo vysielaní každej televíznej\nprogramovej služby, ktorú vysiela digitálne, zákonom stanovené podiely multimodálneho\nprístupu, avšak z § 16 ods. 3 písm. m) zákona o vysielaní vyplýva povinnosť vysielateľa\nviesť štatistiku o odvysielanom programe televíznej programovej služby obsahujúcu okrem\niného podiely programov s multimodálnym vysielaním. Najvyšší súd zároveň odkázal na\n§ 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní, podľa ktorého ak Rada pre výpočet podielov\nvysielacieho času neurčí inú časovú jednotku, je takou časovou jednotkou kalendárny\nmesiac. Podľa najvyššieho súdu ak pri stanovení časového obdobia vychádzala Rada z § 62\nods. 2 zákona o digitálnom vysielaní a podporne tiež z § 16 ods. 3 písm. m) zákona\no vysielaní, a tak dospela k výkladu, že vysielateľ je povinný zabezpečiť multimodálny\nprístup ku každej svojej televíznej programovej službe, ktorú vysiela digitálne, v zákonom\nstanovenom rozsahu v každom kalendárnom mesiaci, nijakým spôsobom neukrátila\nsťažovateľku na jej právach.\n11.2 Ústavný súd hodnotí, že § 18a písm. a) zákona o vysielaní síce stanovuje určitú\npovinnosť konať („zabezpečiť multimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby\nvo vysielaní každej televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej\n10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby so sluchovým\npostihnutím, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči\nnepočujúcich“), ale nestanovuje v akom časovom intervale či v akom období je vysielateľ\npovinný túto povinnosť plniť. Rada aj najvyšší súd tento nedostatok právnej úpravy\npreklenuli pomocou analogickej aplikácie § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní (teda\nna základe iného zákona, než je zákon o vysielaní), ktorý definuje, čo sa rozumie časovou\njednotkou pre výpočet podielov vysielacieho času, na základe ktorého dospeli k záveru, že\nsťažovateľka bola povinná splniť povinnosť jej uloženú § 18a písm. a) zákona o vysielaní\nv každom kalendárnom mesiaci.\n26\n\n11.3 Ústavný súd k tomuto odkazuje, že vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že\nanalógia v neprospech páchateľa v trestnom práve hmotnom, a teda aj v správnom trestaní\nv neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená (pozri sp. zn. PLz. ÚS 3/2014:\n«Vylúčená je analógia v neprospech páchateľa v hmotnom práve trestnom. Toto vylúčenie\nvyplýva zo zásady „nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége“ zakotvenej v čl. 49\nústavy a v čl. 39 Listiny základných práv a slobôd»; ďalej pozri aj sp. zn. II. ÚS 792/2014,\nbod 13.5). Toto vylúčenie vyplýva z už opísanej zásady nullum crimen, nulla poena sine\nlege stricta zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 7 ods. 1 dohovoru. K rovnakému záveru dospel\nnapr. aj Najvyšší správny súd Českej republiky, ktorý výstižne a jasne vyriekol, že „použití\nanalogie ve správním trestání je přípustné, a to v omezeném rozsahu, pouze tam, kdy to, co\nmá být aplikováno, určitou otázku vůbec neřeší, nevede-li takový výklad k újmě účastníka\nřízení a ani k újmě na ochraně hodnot, najejichž vytváření a ochraně je veřejný zájem“\n(rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1 As 27/2008 zo 16. apríla\n2008).\n11.4 Podľa názoru ústavného súdu tak Rada a najvyšší súd použili v sťažovateľkinej\nveci analógiu v správnom trestaní v jej neprospech, keďže zo samotného § 18a písm. a)\nzákona o vysielaní nevyplýva, v akom časovom intervale či v akom období je vysielateľ\npovinný túto povinnosť plniť. Sťažovateľka splnila uvedenú povinnosť zabezpečiť najmenej\n10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby so sluchovým\npostihnutím, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči\nnepočujúcich nie v každom mesiaci samostatne, ale v priemere za celý rok 2011.\n11.5 Rada a najvyšší súd tým, že príkaz splniť povinnosť podľa § 18a písm. a)\nzákona o vysielaní v každom mesiaci samostatne odvodili od analogického použitia zákona\no digitálnom vysielaní v neprospech sťažovateľky, a teda tým, že dotvorili skutkovú\npodstatu správneho deliktu v jej neprospech a vytvorili možnosť potrestať sťažovateľku\nsankciou, nekonali v súlade s princípom nullum crimen, nulla poena sine lege stricta, podľa\nktorého aj v správnom trestaní platí, že správne trestné právo nesmie byť aplikované\nextenzívnym spôsobom v neprospech porušovateľa povinnosti, najmä prostredníctvom\nanalógie.\n\n27\n\n11.6 Najvyšší súd tým, že opísané pochybenie Rady nenapravil, ale ho odobril,\nporušil napadnutým rozsudkom práva sťažovateľky vyplývajúce z čl. 49 ústavy a čl. 7\nods. 1 dohovoru. Najvyšší súd zároveň chybne aplikoval na zistený skutkový a právny stav\nkonkrétnu právnu úpravu (nepovolené aplikovanie zákona o digitálnom vysielaní na\nskutkový stav vo veci sťažovateľky prostredníctvom analógie) a argumentácia najvyššieho\nsúdu v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vzhľadom na popísané právne východiská\nvzťahujúce sa na skutkový a právny stav v sťažovateľkinej veci javí byť svojvoľná a je\nústavne neudržateľná. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozsudkom došlo\nzároveň k porušeniu práv sťažovateľky vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ktoré kladú nároky na určitú kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a to aj\nvo veciach prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy.\n12. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku nálezu.\nNa základe záverov o porušení ústavných práv sťažovateľky ústavný súd v zmysle § 56\nods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) zrušil napadnutý\nrozsudok najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu). Úlohou najvyššieho súdu bude podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde vec\nznova prerokovať a rozhodnúť, a to s ohľadom na závery ústavného súdu uvedené v tomto\nnáleze.\nK namietanému porušeniu čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\n13. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\n\n28\n\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez\nzasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby\nvyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\nPodľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj\nzodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo\nsankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v\nzáujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti,\nochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku\ndôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\n14. Ústavný súd už v rámci tohto nálezu vyslovil, že § 18a písm. a) zákona\no vysielaní ukladá vysielateľom určitú verejnoprávnu povinnosť súvisiacu s vysielaním\nprogramov týmto vysielateľom. Táto povinnosť nezasahuje do samotného obsahu alebo\nformy vysielania, avšak ukladá povinnosť takmer technického charakteru – zabezpečiť, aby\nv rámci každej televíznej programovej služby vo vysielaní, ktorú vysiela digitálne, bolo\nnajmenej 10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby\nso sluchovým postihnutím, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo\nv posunkovej reči nepočujúcich.\n14.1 Možno preto postulovať, že citovaná zákonná povinnosť sťažovateľky a s tým\nspojená sankcia za jej porušenie nezasahuje do práva na slobodu prejavu v zmysle čl. 26\nústavy a čl. 10 dohovoru. Uloženie sankcie zo strany Rady nemožno vnímať ako\nobmedzenie slobody prejavu, teda práva na šírenie informácií, názorov, ideí a myšlienok\nv akejkoľvek forme, keďže k obmedzeniu týchto atribútov uložením sankcie za porušenie\n§ 18a písm. a) zákona o vysielaní dôjsť nemohlo a nedošlo. Sťažovateľka nebola potrestaná\nza šírenie informácií, názorov, ideí a myšlienok, za ich obsah či formu. Tejto slobody sa\npovinnosť upravená v § 18a písm. a) zákona o vysielaní nedotýka.\n14.2 Ústavný súd je toho názoru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nnedošlo k porušeniu práva sťažovateľky na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ústavy a čl. 10\n\n29\n\ndohovoru. Akcentujúc tieto závery ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4\nvýroku nálezu).\nK namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu\n16. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich\njurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.\n17. Ústavný súd podotýka, že čl. 12 ods. 1 vyjadruje ústavnú zásadu rovnosti\nv právach. Ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy nie je garanciou absolútnej rovnosti, ale je\nústavnou zárukou ochrany osôb (právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany\norgánov\n\nverejnej\n\nmoci.\n\nÚstavný\n\nprincíp\n\nrovnosti\n\nnachádza\n\nsvoje\n\nvyjadrenie\n\nv zákonodarstve, ako aj pri aplikácii práva, keď vo svojej podstate predstavuje rovnosť\nvšetkých pred zákonom, teda v konečnom dôsledku je základom ochrany pred\ndiskrimináciou (porov. PL. ÚS 12/2014).\n17.1 Ústavný súd nezistil, že by pri prerokovávaní veci sťažovateľky pred najvyšším\nsúdom došlo k narušeniu princípu rovnosti v právach. Sťažovateľka ani nepoukázala na iné\nsubjekty, ktoré by boli v rovnakej či porovnateľnej situácii, kde by orgány verejnej moci\njudikovali v totožných veciach inak (priaznivejšie), než judikoval najvyšší súd napadnutým\nrozsudkom v sťažovateľkinej veci.\n17.2 Z tohto dôvodu nebolo možné vyhovieť sťažnosti sťažovateľky v tejto časti (bod\n4 výroku nálezu).\n18. Čo sa týka čl. 1 dohovoru (nazvaný „záväzok dodržiavať ľudské práva“), tento\nvyjadruje pozitívny záväzok štátu priznať každému, kto podlieha jeho jurisdikcii, práva\na slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru (čl. 1 pritom nespadá do hlavy I dohovoru\nnazvanej „práva a slobody“ – tam spadajú čl. 2 až čl. 18). Kľúčovým pojmom toho článku\n\n30\n\nje pojem jurisdikcia, a preto je tento článok východiskom pre určenie pôsobnosti dohovoru\nratione personae a ratione loci.\n18.1 Prihliadajúc na prezentované východiská, ako aj na systematické zaradenie čl. 1\nv rámci dohovoru nemožno dospieť k záveru, že by článok 1 dohovoru primárne upravoval\nsubjektívne právo fyzických osôb a právnických osôb, ktorého porušenia by sa mohli tieto\nsubjekty domáhať v rámci konania o sťažnostiach pred ústavným súdom.\n18.2 Ústavný súd preto ani v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4\nvýroku nálezu).\nIV.\nTrovy konania\n19. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym\nzastupovaním Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o. (ďalej len „advokátska\nkancelária“), v konaní pred ústavným súdom (bod 3 výroku nálezu).\n19.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné\noceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľky viedol jedno konanie na základe jednej\nsťažnosti podanej sťažovateľkou. Ústavný súd preto pri priznaní úhrady trov právneho\nzastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n19.2 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony\nprávnej služby v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti). Ústavný\nsúd nepriznal úhradu trov za podanie repliky k vyjadreniu odporcu, keďže v nej\nsťažovateľka odkázala na svoje argumenty v sťažnosti a neuviedla nové skutočnosti alebo\nargumenty.\n\n31\n\n19.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2015 (§ 1\nods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 858 eur\n(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 143 eur a jedna stotina\nv zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,58 eur).\n19.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky za 2 úkony\nprávnej služby v roku 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 286 eur (2 úkony x\n143 eur). Ústavný súd k tomu priznal dvakrát režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky\nspolu v sume 17,16 eur (2 x 8,58 eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných\npre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vedeného Finančným riaditeľstvom\nSlovenskej republiky je advokátska kancelária sťažovateľky daňovým subjektom\nregistrovaným pre DPH (\n\n). Ústavný súd priznal sťažovateľke\n\núhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 363,79 eur (303,16 eur + 20% DPH).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. januára 2018\n\n32", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "správne konanie", "trest", "správne súdnictvo", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zásada nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege", "správny delikt-skutková podstata"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "7Sžo/93/2014", "guid": "0a744810-b5cf-415f-b496-b3af1721f223:d1ae3140-8440-4516-887f-320a1599e58e", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b88c245b-d7d8-4219-a949-64541fe28e03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.571.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 571/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 571/2015 z 12. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.571.2015.2"}, {"guid": "ussr:5eb17e7b-1ac1-44bf-9330-86f5af8a8bf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.792.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 792/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 792/2014 z 23. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-23", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.792.2014.1"}, {"guid": "ussr:c5346579-20d0-4b43-8cc5-ae0c573f81a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-22", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c5346579-20d0-4b43-8cc5-ae0c573f81a3"}, {"guid": "ussr:e963d77e-f2b8-424c-ac3a-8a31566cf86b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 508/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 508/2010 z 25. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-25", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e963d77e-f2b8-424c-ac3a-8a31566cf86b"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b3d61642-3f0f-4705-9d02-90ae477f526d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.263.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 263/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 263/2024 z 23. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.263.2024.1"}, {"guid": "ussr:4b568e01-b1b1-4a79-8482-199038494530", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.73.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 73/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 73/2024 z 20. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.73.2024.1"}, {"guid": "ussr:d08cc8f8-ba36-4f81-a4d7-c6e220c4f9ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.242.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 242/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 242/2020 z 26. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.242.2020.1"}, {"guid": "04fb332d-a0a7-438a-93c9-4ad591794caf:9b2174c7-7d2c-4c63-b5c1-e20e684f340a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1017201466.1", "spisova_znacka": "6Asan/27/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Asan/27/2019 z 19. 1. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1017201466.1"}, {"guid": "04fb332d-a0a7-438a-93c9-4ad591794caf:a969fbef-6287-4ad4-91f1-1073c8e5211d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1017201466.1", "spisova_znacka": "6Asan/27/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Asan/27/2019 z 19. 1. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-01-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1017201466.1"}, {"guid": "9ea3b8f0-d5d2-4c11-873c-0c0aed76b360:5b2f5cbc-df0c-4790-9735-33373e48d4c8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1012201458.1", "spisova_znacka": "7Sžo/1/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/1/2018 z 19. 2. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-02-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1012201458.1"}, {"guid": "5a7abeca-98ee-441e-9cf3-6958ab92f3fe:83a77401-d6d9-4aa7-b7dc-54cb575879cf", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201581.1", "spisova_znacka": "3Stk/16/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Stk/16/2025 z 26. 8. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201581.1"}, {"guid": "4b8de6c8-df12-4d18-bacb-e3c78cd7b4fd:19e53aaf-1300-4172-b11e-15caf4619cdd", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1021200638.1", "spisova_znacka": "3Svk/17/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/17/2025 z 14. 7. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-07-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1021200638.1"}, {"guid": "bcc25b6d-1b00-4422-b6cc-fa62c893acb6:ba35394a-8fb6-42b8-9332-eb00d49b2927", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:0823106389.1", "spisova_znacka": "4Stk/6/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/6/2026 z 17. 6. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:0823106389.1"}, {"guid": "ad3d589c-9b4f-4319-a128-fe1ae3d10e6c:b9737479-ad65-439c-9ddd-8436257fb981", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:5022200303.1", "spisova_znacka": "1Stk/9/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Stk/9/2024 z 26. 3. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:5022200303.1"}, {"guid": "6a69a9db-1258-4221-9d82-6dcc27825a73:1179bbaa-98c9-4d35-98e2-b04db56a47a4", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201721.1", "spisova_znacka": "4Stk/19/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/19/2025 z 19. 3. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-03-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1022201721.1"}, {"guid": "413cf2b5-a178-4f59-9eba-2c570ac22cb9:c10e6cee-4195-4e2d-b97c-ed12cce96e1c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200414.1", "spisova_znacka": "4Stk/17/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/17/2025 z 22. 1. 2026", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2026-01-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1019200414.1"}, {"guid": "4ed80ffe-a02b-4135-954d-7447d94725e5:a2a338e2-3eff-40fb-b1c3-b5cf34c6ee86", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200594.1", "spisova_znacka": "4Stk/6/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/6/2025 z 24. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200594.1"}, {"guid": "ed3bf7f8-ffac-413c-8fbe-c04b72abeac6:83286965-96fc-4fd9-bbbd-480b9bdfd9ff", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:1022201244.1", "spisova_znacka": "6Sak/5/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sak/5/2024 z 30. 9. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-09-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:1022201244.1"}, {"guid": "20792f1e-cde6-423f-bb57-805627d3eaf2:273d34cb-6fa2-44da-8096-294d0233b579", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:5021200253.1", "spisova_znacka": "4Stk/9/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/9/2023 z 20. 6. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-06-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:5021200253.1"}, {"guid": "9b9fa558-4896-40e3-a9fb-19720d4447c1:78ac8f07-759f-4798-a9ee-b88a0323655b", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200638.1", "spisova_znacka": "6Asan/11/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Asan/11/2021 z 15. 11. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-11-15", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200638.1"}, {"guid": "4c4165b1-6559-435b-9267-5b17627c9328:3e0c84e7-fd3c-4295-943b-6bc8396adc08", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:7019200625.1", "spisova_znacka": "1Asan/3/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Asan/3/2021 z 26. 10. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:7019200625.1"}, {"guid": "1df2b51b-a870-4ede-91ee-be1e987e1768:20de69e7-7abb-4c80-8e67-f63aa9c55934", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:3020200188.1", "spisova_znacka": "6Ssk/49/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/49/2021 z 25. 10. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-10-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:3020200188.1"}, {"guid": "bbfef108-4223-4aae-9aa4-177efc249a90:0e6e62fd-ad02-44e2-bd58-1d5337ec9ece", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200027.1", "spisova_znacka": "1Asan/19/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Asan/19/2020 z 22. 6. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-06-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200027.1"}, {"guid": "b5985663-7cdb-4565-a1a1-a64deb0eb35f:8c102196-abc5-469d-b86c-d67c21b54853", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1019200316.1", "spisova_znacka": "8Asan/14/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Asan/14/2020 z 27. 4. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-04-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1019200316.1"}, {"guid": "ba3ce292-d96a-442b-a419-a2473931168b:be371f87-dc3f-4c38-bd0b-14c08255496d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:7020200271.1", "spisova_znacka": "2Stk/5/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Stk/5/2021 z 27. 4. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-04-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:7020200271.1"}, {"guid": "19f1af1c-a70e-4a0f-b408-7552f2c1946f:4f4b7b69-3028-40f8-b035-76ffe2de92d9", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200025.1", "spisova_znacka": "4Stk/9/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Stk/9/2021 z 21. 4. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-04-21", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200025.1"}, {"guid": "b28523b4-d472-414e-857c-26e20f850541:98f0846f-b2b7-41b5-b201-536dab7ff21d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200218.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/4/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/4/2020 z 14. 4. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:2018200218.1"}, {"guid": "bc224182-8dc3-4bdd-afde-093cadc70059:66b17ed2-d1fe-429e-abfa-69dc8cb24205", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:2017200052.1", "spisova_znacka": "10Asan/9/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Asan/9/2019 z 2. 2. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-02-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:2017200052.1"}, {"guid": "ac748ec5-f85e-4463-a27a-8e9e2f592710:3e34cd4a-70b3-4589-b550-68abb2b8844d", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:2018200214.1", "spisova_znacka": "2Sžfk/63/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/63/2019 z 16. 12. 2021", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2021-12-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:2018200214.1"}, {"guid": "f49f1878-e111-427d-a1ce-2af208ac163e:990fa146-89c2-4740-919c-8909eac9dcda", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:8018200059.1", "spisova_znacka": "1Asan/1/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Asan/1/2019 z 27. 10. 2021", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2021-10-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:8018200059.1"}, {"guid": "92ba8b9e-982d-4afd-a0f9-149c74ef77d1:95eda820-e814-40ba-b815-57f8085333d7", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2026:7022200300.2", "spisova_znacka": "KE-6S/52/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-6S/52/2022 z 13. 8. 2026", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2026-08-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2026:7022200300.2"}, {"guid": "16c41e48-3b36-4e66-97b1-1d49e8f6b732:6b891c25-a9a8-4259-9463-f132dba8f85d", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:4022200131.3", "spisova_znacka": "NR-25S/11/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. NR-25S/11/2022 z 24. 6. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:4022200131.3"}, {"guid": "327fd449-a83c-4220-99c0-1257079c9ce9:9b3a9360-3d5d-4514-9426-7f5358d3fb9e", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100389.1", "spisova_znacka": "4S/26/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4S/26/2024 z 21. 5. 2026", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2026-05-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100389.1"}, {"guid": "71f442b7-0a99-4a4c-860d-7c021d8861e2:e6e99605-728b-48cb-8141-b01f29e9c701", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:6022200141.1", "spisova_znacka": "BA-1S/128/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/128/2022 z 30. 4. 2026", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2026-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:6022200141.1"}]}