{"guid": "ussr:b22e4c7c-ef99-44b4-8ec7-f9a8348a014b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.465.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2018 z 26. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 465/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.465.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b22e4c7c-ef99-44b4-8ec7-f9a8348a014b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.465.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.465.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.465.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 465/2018-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M Management, s. r. o.,\nPodjavorinskej 4, Bratislava, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou ALMOND\nLEGAL s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Magdaléna\nPelíšek Fischerová, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom\npod sp. zn. 31 Cb 63/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 31 Cb 63/2013 zo 6. marca 2017, ako aj\npostupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 217/2017\na jeho rozsudkom sp. zn. 3 Cob 217/2017 z 21. marca 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti M Management, s. r. o., o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2018\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M Management, s. r. o. (ďalej len\n\n„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných\n\nslobôd\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„dohovor“)\n\npostupom\n\nOkresného\n\nsúdu\n\nBratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 63/2013 a jeho\nrozsudkom sp. zn. 31 Cb 63/2013 zo 6. marca 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“),\nako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 3 Cob 217/2017 a jeho rozsudkom sp. zn. 3 Cob 217/2017 z 21. marca 2018\n(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že\n\n(ďalej len\n\n„žalobkyňa“) sa návrhom na začatie konania doručeným okresnému súdu 1. marca 2013\na jeho neskoršou zmenou (ďalej len „žaloba“) domáhala proti sťažovateľke zaplatenia sumy\n1 560 € s príslušenstvom (ďalej aj „pohľadávka“). Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila\nokrem iného najmä tým, že na základe ústne uzavretej zmluvy medzi ňou a sťažovateľkou\n(obidvoma ako podnikateľkami) od septembra 2010 do 12. novembra 2012 vykonávala\npre sťažovateľku podľa jej potrieb a pokynov činnosť modelingovej agentky, teda\ntzv. bookerky, za vopred dohodnutú odmenu v sume 650 € mesačne. Žalobou uplatnená\npohľadávka má predstavovať odmenu žalobkyne za činnosť bookerky za obdobie\nod septembra 2012 až do 12. novembra 2012 (ďalej aj „rozhodujúce obdobie“), ktorú\nsťažovateľka žalobkyni nezaplatila. V právnej veci žaloby sa konanie viedlo na okresnom\nsúde pod sp. zn. 31 Cb 63/2013.\n3. Rozsudkom okresného súdu bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené. Navyše bola\nsťažovateľke uložená povinnosť nahradiť žalobkyni trovy tohto konania v plnej sume.\n4. Sťažovateľka však podala proti rozsudku okresného súdu riadne a včas odvolanie\n– riadny opravný prostriedok, v ktorom naďalej zotrvala na svojom tvrdení, že žalobkyňa\npre ňu v rozhodujúcom, ako ani tomuto predchádzajúcom období činnosť bookerky\nnevykonávala. Žalobkyňa navyše nepreukázala ani to, že by bola pre sťažovateľku\nv rozhodujúcom období vykonávala činnosť, na ktorú sa zaviazala (administratívne\na pomocné kancelárske práce), v jej rozsahu. Sťažovateľka okrem iného namietala najmä to,\n2\n\nže okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to aj preto, že nevykonal\nsťažovateľkou navrhnutý dôkaz (otvorenie listovej zásielky adresovanej žalobkyni\nsťažovateľkou, pozri ďalej), že nesprávne právne posúdil iný dôkaz (obsah e-mailovej\nsprávy sťažovateľky zaslanej žalobkyni 19. novembra 2012, pozri ďalej), nevysporiadal\nsa s podstatnými námietkami sťažovateľky a jeho rozsudok trpí tiež nedostatkom riadneho\na presvedčivého odôvodnenia. Z uvedených dôvodov sťažovateľka žiadala, aby krajský súd\nrozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby tento zmenil\na žalobu v celom rozsahu zamietol.\n5. Napriek tomu bol na základe riadne a včas podaného odvolania sťažovateľky\nrozsudkom krajského súdu rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdený s tým,\nže žalobkyňa má voči sťažovateľke nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Podľa\nzistenia ústavného súdu rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 18. mája 2018.\n6. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:\n«... Okresný súd v odôvodnení rozsudku neuviedol, ako posúdil podstatné skutkové\ntvrdenia strán a ktoré skutočnosti mal za preukázané a najmä neodôvodnil, na základe\nakých skutočností priznal žalobkyni nárok v celom, ňou požadovanom rozsahu. Okresný súd\nsa nielenže nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa, ale ani\nneuviedol z akého dôvodu sa s nimi nevysporiadal.\n... Okresný súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že v konaní nebolo jednoznačne\npreukázané:\n- akú prácu vykonávala žalobkyňa, nakoľko žalobkyňa aj sťažovateľ uvádzali počas\ncelého konania rozdielne stanoviská,\n- žalobkyňa v sporných mesiacoch september - november 2012 pre sťažovateľa\nnevykonávala žiadnu činnosť,\n- z dôkazu predloženého žalobkyňou (e-mail zo dňa 20. 11. 2012), ktorým sťažovateľ\núdajne prisľúbil úhradu predmetných faktúr, a ktorý bol mienený ironicky nevyplýva, že bol\nmyslený ironicky, nakoľko takéto tvrdenie v ňom nie je uvedené a sťažovateľ nijakým\nspôsobom nespochybnil požiadavku žalobkyne.\nZ uvedeného vyplýva, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru,\nže sťažovateľ nepreukázal ním uvádzané tvrdenia, avšak v rozsudku úplne absentuje\n3\n\nodôvodnenie, prečo sa súd stotožnil s tvrdeniami žalobkyne a na základe čoho mal tieto\nza preukázané...\n... Postup Okresného súdu vyplývajúci z odôvodnenia rozsudku nasvedčuje tomu,\nže súd sa celkom nekriticky stotožnil s tvrdeniami žalobkyne a v odôvodnení rozsudku\nsa zaoberal výlučne (niektorými) námietkami sťažovateľa a tým, či sú spôsobilé vyvrátiť\ntvrdenia žalobkyne. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu žalobkyne súd len všeobecne a\nstručne uviedol, že dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, nakoľko žalobkyňa preukázala\nprávny základ ňou uplatneného nároku.\n... Máme za to, že žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala,\nže v mesiacoch september - november 2012 vykonávala pre sťažovateľa činnosť, ku výkonu\nktorej sa zaviazala, navyše v dohodnutom rozsahu, t. j. že jej vznikol nárok na zaplatenie\nodmeny v dohodnutej, na súde uplatnenej výške. Napriek tomu súd prvej inštancie\nv napadnutom rozsudku skonštatoval, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Je pritom\nzrejmé, že sťažovateľ sa nachádzal v postavení, keď sa od neho vyžadovalo preukazovanie\nneexistencie skutočnosti, t. j. preukazovanie niečoho, čo sa nestalo. Máme za to, že nie je\nmožné od sťažovateľa spravodlivo požadovať plnenie takejto povinnosti, a tiež nie je možné\njej nesplnenie dávať na ťarchu výlučne sťažovateľovi. V zmysle zaužívanej právnej praxe je\npritom hlavnou myšlienkou negatívnej dôkaznej teórie ako jedného z druhov presunu\ndôkazného bremena skutočnosť, že negatívne skutočnosti sa nedokazujú. Z uvedeného\nvyplýva, že pri dôslednom uplatnení tejto teórie je nositeľom dôkazného bremena vždy\ntá procesná strana, ktorá tvrdí pozitívne skutočnosti. Na tomto mieste je tak potrebné\nuviesť, že v prípade, keď žalobkyňa tvrdila, že služby v sporných mesiacoch reálne\nposkytovala, bolo jej povinnosťou takéto poskytovanie preukázať. Rovnakým, nesprávnym\nspôsobom aplikoval teóriu dôkazného bremena Krajský súd, ktorý vo svojom rozsudku\nvýslovne uviedol, že „tvrdenia žalobkyne týkajúce sa pracovného zaradenia a jej povinností\nneboli žalovaným jednoznačne a hodnoverne vyvrátené“. Z uvedeného vyplýva, že rovnako\nodvolací súd považoval tvrdenia žalobkyne za preukázané (napriek tomu, že nemali žiadnu\noporu vo vykonaných dôkazoch) a v neprospech sťažovateľa rozhodol z dôvodu,\nže sťažovateľ tieto tvrdenia nevyvrátil. Prijatím uvedeného postupu tak dochádza\nk absurdnej situácii, kedy žalobca svoje tvrdenia nemusí preukázať a pre jeho úspech\n\n4\n\nv spore postačuje, aby neboli jeho tvrdenia vyvrátené sťažovateľom, a to navyše v prípade,\nak má sťažovateľ preukazovať negatívne skutočnosti (neposkytnutie služieb žalobkyňou).\n... Sťažovateľ navrhol v konaní vykonať dôkaz otvorením obálky s tromi faktúrami\nzaloženej do súdneho spisu na pojednávaní dňa 23. 6. 2016. Okresný súd bez vysvetlenia\na odôvodnenia nevykonal v prvoinštančnom konaní dôkaz otvorením predmetnej obálky,\nnapriek tomu, že vykonanie uvedeného dôkazu bolo opakovane navrhované sťažovateľom\n(vo vyjadrení sťažovateľa zo dňa 20. 7. 2016, vo vyjadrení sťažovateľa zo dňa 15. 2. 2017).\nOkresný súd sa v rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s navrhnutým dôkazom\nani neobjasnil dôvod jeho nepripustenia, resp. nevykonania. Sme pritom presvedčení,\nže vykonanie uvedeného dôkazu by preukázalo skutočnosť dôležitú pre rozhodnutie vo veci\nsamej. Hoci uvedenú skutočnosť namietal sťažovateľ v odvolaní, ani Krajský súd\nsa s nevykonaním dôkazu navrhnutého sťažovateľom nijako nezaoberal.\n... Vo vzťahu k e-mailu sťažovateľa zo dňa 19. 11. 2012, v ktorom mal sťažovateľ\nprisľúbiť úhradu faktúr žalobkyni absentuje v odôvodnení rozsudku, akým spôsobom súd\nvyhodnotil tento dôkaz, t. j. či má za to, že ide o uznanie záväzku, prípadne o aký právny\núkon ide a akým spôsobom prispel k výsledku konania. Sťažovateľ v priebehu konania,\nako aj v podanom odvolaní namietal, že tento e-mail bol myslený ironicky, t. j. chýba mu\nzákladná zložka platnosti právneho úkonu, ktorým je vážnosť vôle. Odhliadnuc\nod absurdného tvrdenia Okresného súdu, podľa ktorého, ak išlo o ironicky mienenú\nodpoveď mal to sťažovateľ v tomto e-maily uviesť a nezmyselného tvrdenia,\nže „zákonodarca nepozná pojem tzv. ironicky mienený právny úkon“, bolo povinnosťou\nsúdu sa s týmto dôkazom vysporiadať a v odôvodnení rozsudku ho právne vyhodnotiť\nvo väzbe na výrok rozsudku.\n... V tejto súvislosti považujeme za potrebné poukázať na skutočnosť, že na odvolanie\nsťažovateľa sa Krajský súd... žiadnym spôsobom nevysporiadal s odvolacími námietkami\nsťažovateľa, ktoré boli pre rozhodnutie v tejto veci podstatné. Krajský súd... v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia odvolacie námietky sťažovateľa posúdil rovnako ako v prípade rozsudku\nOkresného súdu, pričom na text rozsudku Okresného súdu aj odkazuje. Odôvodnenie\nrozhodnutia Krajského súdu rovnako považujeme za nedostatočné a nepresvedčivé, nakoľko\nsa v rozpore s cit. ust. § 387 ods. 3 C. s. p. nezaoberal podstatnými vyjadreniami strán\nprednesenými v konaní napriek tomu, že sa s nimi nevysporiadal súd prvej inštancie.\n\n5\n\nSkutočnosť, že Krajský súd... v odôvodnení svojho rozsudku vágnym a nepresvedčivým\nspôsobom poukázal na niekoľko vybraných námietok sťažovateľa, ktoré posúdil rovnako\nako Okresný súd, pričom sa viacerými odvolacími námietkami sťažovateľa vôbec\nnezaoberal, zakladá podľa nášho názoru vadu odvolacieho rozhodnutia, ktorá rovnako ako\nv prípade rozsudku Okresného súdu, predstavuje nedostatočné a nepresvedčivé\nodôvodnenie rozhodnutia.\n... Na tomto mieste si dovoľujeme poukázať na skutočnosť, že tak Okresný súd,\nako aj Krajský súd sa pomerne rozsiahlo venovali otázke, akú činnosť mala žalobkyňa\npre sťažovateľa vykonávať. Odhliadnuc od skutočnosti, že táto otázka nebola v konaní\npreukázaná (ako konštatuje Okresný súd v rozsudku v bode 17), pričom oba súdy\nsa bez bližšieho zdôvodnenia stotožnili s tvrdením žalobkyne, túto skutočnosť nepovažujeme\nza relevantnú z hľadiska posúdenia vzniku nároku žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy,\nčo sťažovateľ v konaní uvádzal. Okresný súd ani Krajský súd v odôvodnení rozsudkov\nnijako neodôvodnili, prečo považovali za potrebné zaoberať sa touto skutočnosťou a aký\nmala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Naopak otázku, ktorá je pre výsledok sporu\nrozhodujúca, a to okolnosti vzniku nároku žalobkyne na zaplatenie uplatnenej sumy\nOkresný súd ani Krajský súd vo svojich rozsudok neuvádzajú.\n... odvolací súd môže v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatovať správnosť\ndôvodov napadnutého rozhodnutia, avšak len za podmienky, že napadnuté rozhodnutie súdu\nprvej inštancie je presvedčivé a odôvodnené v súlade s požiadavkami kladenými právnym\nporiadkom na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. V danom prípade však vyššie\nuvedené podmienky na použitie tzv. skráteného odôvodnenia neboli splnené, nakoľko\nrozsudok súdu prvej inštancie nie je možné považovať za správny a z hľadiska svojho\nodôvodnenia za presvedčivý. Navyše v danom prípade sťažovateľ v podanom odvolaní\nrozsiahlo uvádzal podstatné námietky, ktoré tento rozsudok spochybňovali. Odvolací súd\nsa v napadnutom rozsudku nijako nevysporiadal so zásadnými odvolacími námietkami\nsťažovateľa, ktoré boli pre rozhodnutie v danej veci podstatné, a to napriek tomu, že mu\ntáto povinnosť výslovne vyplýva z § 387 ods. 3 CSP... »\n\n6\n\n7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa M Management, s.r.o. podľa ust. čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky na súdnu a inú právnu ochranu a ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie postupom\nOkresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 31Cb 63/2013 a postupom\nKrajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cob 217/2017, porušené bolo.\n2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. 31Cb 63/2013 - 159 zo dňa 6. 3. 2017\na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 3Cob 217/2017 - 195 zo dňa 21. 3. 2018, zrušuje\na vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.\n3. Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške\n193,39 EUR, na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia\nprávoplatnosti nálezu.“\nII.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\n\n7\n\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nIII.\n12. Ako to z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ústavy, ako aj práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu [v podstate z totožných\ndôvodov, pre ktoré namieta ich porušenie aj rozsudkom krajského súdu (pozri ďalej),\npozn.].\n13. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú\nprávnu ochranu podľa ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru\nrozsudkom krajského súdu tým, že:\n- krajský súd aj okresný súd, nevysporiadajúc sa s podstatnými námietkami\nsťažovateľky, bez jednoznačného preukázania druhu a objemu žalobkyňou skutočne\nvykonanej činnosti (práce) pre sťažovateľku v rozhodujúcom období iba na základe obsahu\nani nie vážne (iba ironicky, pozn.) mienenej e-mailovej správy sťažovateľky, resp. jej\nkonateľa z 19. novembra 2012, zaslanej žalobkyni v súvislosti s budúcou úhradou\nuplatnenej pohľadávky, resp. daňových dokladov (3 faktúr) vystavených žalobkyňou\nna ťarchu sťažovateľky s cieľom ich úhrady, dospel k záveru o preukázaní existencie\nžalobou uplatnenej pohľadávky, a to vzhľadom na jej dôvod, ako aj na jej sumu,\n- krajský súd sa stotožnil s nesprávnym názorom okresného súdu o neunesení\ndôkazného bremena sťažovateľkou, ktoré však podľa názoru sťažovateľky zaťažovalo\n\n8\n\nžalobkyňu, dôsledkom čoho sa tak isto ako okresný súd iba nekriticky stotožnil\ns nepreukázanými tvrdeniami žalobkyne,\n- bez akéhokoľvek odôvodnenia nebol vykonaný sťažovateľkou navrhnutý dôkaz,\na to otvorenie listovej zásielky zaslanej sťažovateľkou žalobkyni, ktorej obsahom mali byť\npráve daňové doklady (3 faktúry) vystavené žalobkyňou na úhradu predmetnej pohľadávky,\na to s cieľom ich vrátenia žalobkyni ako neopodstatnených, pričom krajský súd,\nako aj okresný súd svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnili, resp. pokiaľ ide\no rozsudok krajského súdu neboli splnené podmienky pre vypracovanie takzvaného\nskráteného odôvodnenia.\n14.\n\nSťažovateľke\n\npreto\n\nbola\n\nuložená\n\npovinnosť\n\nzaplatiť\n\nžalobou\n\nuplatnenú pohľadávku ústavne neudržateľným spôsobom a podľa jej presvedčenia\narbitrárne.\nIV.\n15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\n16. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však\nnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré\nmajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania.\n\nOdôvodnenie\n\nrozhodnutia\n\nvšeobecného\n\n9\n\nsúdu,\n\nktoré\n\nstručne\n\na\n\njasne\n\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,\nRecueil III/1997).\nK rozsudku okresného súdu a jemu predchádzajúcemu postupu\n17. Vzhľadom však na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý\nvyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu\nkonkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich\nochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred\nsúdnymi orgánmi Slovenskej republiky.\n18. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať\nsa preskúmania sťažnosťou napadnutého rozsudku okresného sudu využitím riadneho\nopravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľka napokon pred podaním sťažnosti\nústavnému súdu aj účinne využila, pričom o tomto jej odvolaní bolo rozhodnuté rozsudkom\nkrajského súdu.\n19. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu\nochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku\nokresného súdu a jemu predchádzajúcemu postupu) už po jej predbežnom prerokovaní\nodmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde).\nK rozsudku krajského súdu a jemu predchádzajúcemu postupu\n20. Vzhľadom však na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje\nsvoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového\n10\n\na odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\n21. Na citovaný právny názor nadväzuje § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“ alebo „Civilný\nsporový poriadok“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len\nna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť\nna zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n22. Z rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu,\nvyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi\nokresného súdu. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia okrem\niného uviedol:\n„... súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej\nlen C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach\ndaných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol\nv súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu... dňa\n15.3.2018...\n... Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí,\nak je vo výroku vecne správne...\n... Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a reflektujúc\ndôvody odvolania uvádza na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, že súd prvej\ninštancie správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Pokiaľ ide\no skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd\nmá za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel\nsúd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd má za to, že nie je daný\nzákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 C.s.p., a preto\nje viazaný skutkovým stavom veci, tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s §\n383 C.s.p. Žalovaný ďalej namietal nevykonávanie práce bookerky žalobkyne, pričom k\ntomuto odvolací súd uvádza, že v zmysle platnej úpravy Civilného sporového poriadku\n\n11\n\nstrany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností\nuplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, pričom ďalej\nstrany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a\npodoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov\nsúdu. Pokiaľ žalovaný síce označil skutkové tvrdenia a dôkazy, ale tieto bližšie\nnešpecifikoval, má sa za to, že vo veci sám neuniesol dôkazné bremeno. V sporovom konaní\ntotiž nie je povinný dokazovať len žalobca, ale aj žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať\nskutočnosti, ktoré vyvracajú alebo oslabujú tvrdenia žalobcu. Žalovaný dostatočne\nnepreukázal súdu, že sa žalobkyňa snažila odlákať klientky od žalovaného, odcudzila\nzmluvy, zneužívala informácie, pričom žalovaný nemôže bremeno tvrdenia a dôkazné\nbremeno vo vzťahu k jeho prostriedkom procesnej obrany v sporovom konaní presúvať na\nsúd alebo žalobcu. Právny vzťah medzi stranami nebol presne a jasne špecifikovaný v\npísomnej forme a nebolo teda možné posúdiť práva a povinností strán iným spôsobom ako\nna základe ich výpovedí strán, resp. výsluchom svedkov. Tvrdenia žalobkyne týkajúce sa\npracovného zaradenia a jej povinností neboli žalovaným jednoznačne a hodnoverne\nvyvrátené a preto žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce opak. Odvolací súd\nposúdil vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa za dostatočné na preukázanie\nskutkového stavu a v ostatnom odkazuje na dôvody rozhodnutia uvedené v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku.\n... Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil...“\n23.\n\nPo\n\npreskúmaní\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nústavný\n\nsúd\n\nargumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí\nnevysporiadal s jej podstatnými odvolacími námietkami, nevyhodnotil ako spôsobilú\nspochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Odôvodnenie rozsudku krajského\nsúdu je v súlade s § 387 ods. 2 CSP, keďže krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil\ns odôvodnením, ktoré formuloval okresný súd, a to je podľa názoru ústavného súdu\npresvedčivé a zrozumiteľné a konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného\ncharakteru. Krajský súd s poukazom na § 387 ods. 2 CSP navyše uviedol aj ďalšie dôvody,\nktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku okresného súdu, preto ústavný súd nevidí žiadny\n\n12\n\nrelevantný\n\ndôvod\n\nna\n\nprehodnocovanie\n\nzáverov\n\nrozhodnutí\n\nvšeobecných\n\nsúdov.\n\nUstanovením § 387 ods. 2 CSP bola totiž odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania\ntzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia, pričom možnosť vypracovania takéhoto\nodôvodnenia bola podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi\nrozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. Uvedené\nje v posudzovanej veci nesporné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu\nnestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,\nII. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať\ns procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade\nso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\n24. Napokon podľa názoru ústavného súdu už okresný súd dal jasnú, zrozumiteľnú\na vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, keď okrem iného vzhľadom na žalobkyňou vykonávanú\nčinnosť (prácu) pre sťažovateľku už v období od septembra 2010 do augusta 2012, za ktorú\nsťažovateľka aj riadne uhrádzala žalobkyni dohodnutú odmenu v sume 650 € mesačne,\nt. j. v období bezprostredne predchádzajúcom rozhodujúcemu obdobiu, čo inak nebolo\nmedzi stranami sporu nijako sporné a tiež, berúc do úvahy, že podľa zhodného tvrdenia\noboch strán sporu k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi nimi došlo až niekedy v novembri\n2012 bez ohľadu na to, či žalobkyňa pre sťažovateľku vykonávala činnosť bookerky alebo\nlen administratívnu činnosť, dospel k záveru o preukázaní vykonania dohodnutej činnosti\n(práce) žalobkyňou pre sťažovateľku aj za nasledujúce obdobie, t. j. za obdobie\nod septembra 2012 do 12. novembra 2012, a tým k záveru o vzniku nároku žalobkyne voči\nsťažovateľke na zaplatenie žalobou uplatnenej pohľadávky.\n25. Podľa názoru ústavného súdu ústavnú udržateľnosť tohto záveru okresného súdu\nuž iba umocňuje, že sťažovateľka na doručenú e-mailovú správu žalobkyne z 19. novembra\n2012 o 7.41 h, ktorou žalobkyňa urgovala zaplatenie predmetnej pohľadávky, resp.\ndaňových dokladov (faktúr) vystavených na jej úhradu slovami „Stále nemám uhradené\nfaktúry. Septembrová a októbrová... Predpokladám, že zajtra si sa to chystal riešiť...“,\n\n13\n\nodpovedala e-mailovou správou z 19. novembra 2012 o 7.47 h slovami „určite zajtra“, čím\nsťažovateľka, resp. jej konateľ, ako to z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva,\nfakticky\n\npotvrdil\n\nvykonanie\n\ndohodnutej\n\nčinnosti\n\nžalobkyne\n\npre\n\nsťažovateľku\n\naj za rozhodujúce obdobie zakladajúce jej nárok na rovnakú dohodnutú odmenu\nako za obdobie tomuto bezprostredne predchádzajúce v sume 650 € mesačne (za mesiac\nnovember roku 2012 v pomernej časti, pozn.).\n26. Tu ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť\nvykonané dôkazy, tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup\nústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s uvedenými úlohami ústavného súdu,\nale popieral by aj základnú zásadu ústnosti a bezprostrednosti občianskeho súdneho\nkonania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady pre zistenie materiálnej pravdy\n(I. ÚS 11/2015).\n27. Napokon do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka\nkonania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne\nsa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),\nresp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,\nktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\n28. V ďalšom ústavný súd uvádza, že samotná skutočnosť, či účastník konania, resp.\nstrana sporu vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho\npovinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje\ntvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore\nzávisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí,\nže skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto\nprávo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno\nvystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť,\nteda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena\nna strane toho-ktorého účastníka, resp. strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu\n\n14\n\ndôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne\nnepreukazuje. Od nikoho totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu\nneexistenciu určitej právnej skutočnosti [pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010].\n29. Pokiaľ teda ide o námietku sťažovateľky spočívajúcu v tvrdení, že krajský súd,\nako aj okresný súd ju zaťažili dôkazným bremenom, ktoré mala znášať žalobkyňa, keď\ndospeli k záveru, že sťažovateľka dôkazné bremeno neuniesla, pretože nijako nie je možné\nod nej žiadať preukázanie činnosti (práce) a jej objemu, ktoré podľa jej názoru žalobkyňa\nnevykonala (negatívnu skutočnosť, pozn.), ústavný súd dospel taktiež k záveru, že ani táto\nnámietka nie je dôvodná. Totiž v okolnostiach danej veci a priori nie sťažovateľku\nzaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, že ústne dohodnutá činnosť\nžalobkyňou nebola vykonaná, ale práve naopak, žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno,\nže činnosť žalobkyne pre sťažovateľku bola vykonaná. A teda, ak a priori žalobkyňa uniesla\ndôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní ňou vykonanej činnosti (práce) a jej ceny, a tým\nv preukázaní vzniku a trvania nároku na jej zaplatenie, sťažovateľku až a posteriori\nzaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v jeho zvrátení prostredníctvom takých dôkazov,\nktoré by boli spôsobilé preukázanie nároku žalobkyne zvrátiť alebo aspoň spochybniť.\n30. Napriek tomu však v súvislosti s námietkou sťažovateľky, ktorou namieta\nnevykonanie ňou navrhnutého dôkazu (teda otvorenia listovej zásielky), ústavný súd\nsúčasne pripomína, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov\n(strán sporu) a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých\nnavrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať\npred súdom (od 1. júla 2016 znemožnenie strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pozn.), pretože\nv zmysle § 120 ods. 1 druhej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov účinného do 30. júna 2016 (od 1. júla 2016 v zmysle § 185\nods. 1 CSP, pozn.) je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.\nToto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (pozri uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 6 Cdo 153/2011 zo 14. septembra 2011, porovnaj aj rozhodnutia najvyššieho\n\n15\n\nsúdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky pod R 37/1993 a R 125/1999).\n31. Tu ústavný súd zároveň dodáva, že vysvetlenie dôvodov na nevykonanie\nnavrhnutých dôkazov nepochybne posilňuje presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov\nsprávnosti, zákonnosti i dôvodnosti. Bráni totiž podozreniu o neprípustnom eklektickom\na neopodstatnenom výbere dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom. Rozhodnutiu\nsúdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie\nskutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania,\nnajmä garanciám obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.\nI keď nedostatky odôvodnenia rozhodnutia v hodnotení dôkazov spolu s vysvetlením\ndôvodov, prečo sa súd odmietol zaoberať navrhnutými dôkazmi, môžu zakladať vadu\nnepreskúmateľnosti rozhodnutia, neznamená to bez ďalšieho, že každý nedostatok\nodôvodnenia rozhodnutia automaticky zakladá jeho nepreskúmateľnosť, resp. arbitrárnosť.\nV každom jednotlivom prípade je preto nevyhnutné skúmať intenzitu tohto nedostatku\nvzhľadom na odôvodnenosť rozhodnutia ako celku. V preskúmanej veci okresný súd\na následne ani krajský súd vo svojich rozhodnutiach síce neodôvodnili nevykonanie\nsťažovateľkou navrhnutého dôkazu, teda otvorenia listovej zásielky zaslanej sťažovateľkou\nžalobkyni, obsah ktorej im inak na základe tvrdení (prednesov) sťažovateľky musel byť\nvopred dobre známy, avšak podľa názoru ústavného súdu uvedený nedostatok svojou\nintenzitou vzhľadom na ostatné dôvody rozsudku krajského súdu v spojení s rozsiahlym\nodôvodnením rozsudku okresného súdu nezakladá jeho nepreskúmateľnosť či arbitrárnosť\nako celku.\n32. Ako už bolo uvedené, právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd\nv rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval\nna ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia\npovažovaný za rozhodujúci. (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nAnnuaire č. 303 – B).\n\n16\n\n33. Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 44/2011 uviedol, že (v okolnostiach tam\nposudzovanej veci, pozn.) „nebolo úlohou ústavného súdu skúmať, či na zásadné argumenty\nsťažovateľov bola zo strany krajského súdu poskytnutá vecne správna odpoveď, ale\nči nastolené otázky relevantného charakteru krajský súd zodpovedal, a ak áno, či odpoveď\nmala dostatočne vyčerpávajúci charakter“. V okolnostiach danej veci treba zdôrazniť,\nže v prípade rozhodnutí súdov opravnej inštancie si môže opravný súd osvojiť dôvody\nnapadnutého rozhodnutia pod podmienkou, že napadnuté rozhodnutie skutočne preskúmal\nv intenciách dôvodov predostretých uplatneným opravným prostriedkom. Európsky súd pre\nľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v tomto smere judikoval: „Súd podčiarkuje, že pojem\nspravodlivý proces vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý odôvodnil svoje rozhodnutie\nstručne buď tak, že odkázal na dôvody nižšej inštancie, alebo iným spôsobom, skutočne\npreskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli pred ním vznesené a neuspokojil sa s tým,\nže jednoducho prevzal závery nižšieho súdu“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Helle c. Fínsko\nz 19. 12. 1997).\n34. V nadväznosti na sťažovateľkou deklarovaný prejav nespokojnosti s napadnutým\nrozhodnutím ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru nie je záruka, že rozhodnutie (odvolacieho) súdu bude spĺňať očakávania\na predstavy účastníkov konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,\naby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako\nzákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod\nzasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv\n(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n35. Berúc do úvahy tieto okolnosti veci, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť v tejto\nčasti (vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a jemu predchádzajúcemu postupu) už pri jej\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\n17\n\n36. Ústavný súd zároveň predostiera, že v prerokúvanej veci nemohol opomenúť\nani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu\no potvrdení rozsudku okresného súdu, ktorým bol žalobkyni proti sťažovateľke priznaný\nnárok na zaplatenie sumy 1 560 € s príslušenstvom. V nadväznosti na uvedenú skutočnosť\nústavný súd poukazuje na dikciu § 422 ods. 1 písm. a) CSP, v zmysle ktorého dovolanie\npodľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy (minimálna mzda v čase podania\nžaloby v roku 2013 bola vo výške 337,70 € a pre rok 2018 predstavuje sumu 480 €),\npričom na príslušenstvo sa neprihliada. Aj v novej právnej úprave Civilného sporového\nporiadku je teda zavedené kritérium hodnoty sporu, tzv. bagateľný cenzus. Táto\nskutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie\ndovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o bagateľnú sumu (pozri napr.\nIV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).\n37. Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak platná a účinná právna\núprava vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými\nsúdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny\nústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť\nsmeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,\nposkytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľovi len v celkom výnimočných prípadoch,\na to v prípade, ak sťažnosť signalizuje, že k zásahu do základných práv alebo slobôd\ndošlo v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (napr. IV. ÚS 414/2010,\nIV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, II. ÚS 757/2014). Opodstatnenosť sťažnosti podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho\nvybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre\njeho právne posúdenie esenciálne, čo však v danej veci zistené nebolo. V preskúmavanej\nveci táto skutočnosť teda sama osebe tiež zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto\nčasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej (obdobne\nm. m. II. ÚS 650/2016).\n\n18\n\n38. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. septembra 2018\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "dokazovanie-opomenutie dôkazov (nevykonanie dôkazov)", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na inú právnu ochranu", "skutkový stav veci", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dokazovanie-dôkazné bremeno"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3be2510c-50d5-4522-b048-bdfac377bd2c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.650.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 650/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 650/2016 z 7. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-07", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.650.2016.1"}, {"guid": "ussr:cb833675-456a-4e0f-8c9f-8037945e359f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.11.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 11/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 11/2015 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.11.2015.1"}, {"guid": "ussr:0c963fab-f1e9-4340-802e-fc4d21659545", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 757/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 757/2014 z 6. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-06", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c963fab-f1e9-4340-802e-fc4d21659545"}, {"guid": "ussr:8fb74491-03d2-4863-bbce-01e4be8fd22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 717/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 717/2013 z 12. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-12", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fb74491-03d2-4863-bbce-01e4be8fd22d"}, {"guid": "ussr:fdf37345-7beb-4ceb-8554-f6712d22b54a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 431/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 431/2012 z 16. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-16", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdf37345-7beb-4ceb-8554-f6712d22b54a"}, {"guid": "ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2011 z 26. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-26", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47d0b197-5fad-49a1-8f93-b5c2f452da74"}, {"guid": "ussr:0f495cd1-7302-49d8-91b4-3fe9a11c8754", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 251/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 251/2011 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 167, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f495cd1-7302-49d8-91b4-3fe9a11c8754"}, {"guid": "ussr:40a4eea4-bd09-4fcd-bcbd-7230b0b59024", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 79/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 79/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40a4eea4-bd09-4fcd-bcbd-7230b0b59024"}, {"guid": "ussr:02fb581c-e288-4b3a-9a62-27798c266aa5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 414/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 414/2010 z 9. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-09", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02fb581c-e288-4b3a-9a62-27798c266aa5"}, {"guid": "ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 358/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 358/08 z 7. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-07", "citacie_n": 331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7efcdc21-cf3f-4521-a1c5-a6d5e3df1b87"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "715bed09-07ad-4368-bb70-558e6f841e35:aeb18549-fda9-416d-be5d-96e9d755895a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1113207881.1", "spisova_znacka": "3Cob/217/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/217/2017 z 20. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1113207881.1"}, {"guid": "8ade07a2-54a3-4dc9-91d5-b62ed0f425e5:94e2cc4c-928e-4736-b451-612db087a134", "ecli": null, "spisova_znacka": "31Cb/63/2013", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Košice sp. zn. 31Cb/63/2013 z 22. 7. 2014", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2014-07-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/8ade07a2-54a3-4dc9-91d5-b62ed0f425e5:94e2cc4c-928e-4736-b451-612db087a134"}], "citovane_v": []}