{"guid": "ussr:49a2fcb1-3e47-48d1-acb7-b1a27f137d70", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.446.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 446/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 446/2018 z 19. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 446/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.446.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/49a2fcb1-3e47-48d1-acb7-b1a27f137d70", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.446.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.446.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.446.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 446/2018-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej\n\nAdvokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene\nktorej koná advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n10 Sžak 4/2018 a jeho uznesením z 30. mája 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta\n2018 elektronicky a 13. augusta 2018 poštou doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n10 Sžak 4/2018 a jeho uznesením z 30. mája 2018.\n\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že 6. septembra 2013 podala Medzinárodná organizácia pre\nmigráciu návrh Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)\nna zaradenie sťažovateľky do Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi\n(ďalej len „program“).\nListom ministerstva č. KM-OPK-2013/003117-02 z 10. októbra 2013 bolo\nrozhodnuté o nezaradení sťažovateľky do programu. Toto rozhodnutie nebolo sťažovateľke\ndoručené.\nSťažovateľka ako opomenutá účastníčka konania 30. júla 2014 podala žalobu, ktorou\nsa domáhala doručenia rozhodnutia ministerstva podľa ustanovenia § 250b ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku.\n3. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.\n6 S 162/2014-108 z 27. novembra 2015 bolo rozhodnutie ministerstva zrušené a vec mu\nbola vrátená na ďalšie konanie. Ministerstvu bola tiež uložená povinnosť nahradiť\nsťažovateľke trovy konania.\n4. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sža 4/2016 z 25. mája 2016 bol rozsudok\nkrajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. O náhrade trov konania\nmal krajský súd rozhodnúť v novom rozhodnutí.\n5. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Správny súdny poriadok, ktorý nahradil\nObčiansky súdny poriadok. Okrem iného došlo k zmene spôsobu rozhodovania o náhrade\ntrov konania.\n6. Uznesením krajského súdu č. k. 6 S 162/2014-196 zo 7. septembra 2016 podľa\nustanovení § 179 ods. 1 a § 491 ods. 1 Správneho súdneho poriadku bola ministerstvu\nuložená povinnosť doručiť svoje rozhodnutie sťažovateľke. Druhým výrokom bola\nsťažovateľke priznaná náhrada trov konania.\n7. Ministerstvo podalo proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 S 162/2014-196\nzo 7. septembra 2016 kasačnú sťažnosť.\n\n2\n\n8. Dňa 20. októbra 2016 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené\nrozhodnutie ministerstva.\n9. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžak 3/2017 z 29. marca 2017 bola\nkasačná sťažnosť ministerstva zamietnutá. Sťažovateľke bol priznaný nárok na náhradu trov\nkasačného konania v plnom rozsahu.\n10. Uznesením krajského súdu č. k. 6 S 162/2014-231 z 19. októbra 2017 bolo\nkonanie zastavené, a to po overení doručenia rozhodnutia ministerstva sťažovateľke.\nDruhým výrokom žiadnemu z účastníkov konania nebol priznaný nárok na náhradu trov\nkonania.\n11. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 S 162/2014-231 z 19. októbra 2017 v časti\nvýroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť.\n12. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžak 4/2018 z 30. mája 2018 bola\nkasačná sťažnosť sťažovateľky zamietnutá s tým, že žiaden z účastníkov konania nemá\nnárok na náhradu trov konania. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu zástupcovi\nsťažovateľky doručené 10. júla 2018.\n13. Podľa presvedčenia sťažovateľky došlo k porušeniu jej označených práv podľa\nústavy a dohovoru.\nSťažovateľka sa v konaní vedenom krajským súdom ako opomenutá účastníčka\nkonania domáhala doručenia rozhodnutia ministerstva.\nNapriek tomu, že sťažovateľka bola v konaní plne úspešná, krajský súd jej nepriznal\nnárok na náhradu trov konania. Tento postup krajského súdu v plnom rozsahu odobril\nnajvyšší súd a, pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia § 170 písm. b) Správneho súdneho\nporiadku, stotožnil sa aj s argumentáciou krajského súdu.\nPodľa názoru sťažovateľky právu na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 6 ods. 1 dohovoru nezodpovedá taký postup súdov, ktorý vedie k odňatiu práva\nna náhradu účelne vynaložených nákladov spojených so súdnym konaním plne úspešnému\n3\n\núčastníkovi konania brániacemu sa proti nezákonnému postupu štátneho orgánu. Obzvlášť\nto platí v správnom súdnictve, v ktorom existuje obligatórne zastúpenie žalobcu advokátom.\nV tomto prípade preto ide zo strany najvyššieho súdu o sofistikovane odôvodnenú zjavnú\nnespravodlivosť.\nSťažovateľka potom, ako jej ministerstvo odmietlo doručiť rozhodnutie (keďže ju\nnepovažovalo za účastníčku konania), bola nútená podať žalobu opomenutého účastníka\nkonania podľa ustanovenia § 250b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 179\nSprávneho súdneho poriadku. Toto konanie je špecifické. Potom, ako správny súd overí\ntvrdenie žalobcu o jeho účastníctve, procesným uznesením uloží povinnosť žalovanému\ndoručiť rozhodnutie (§ 179 ods. 1 Správneho súdneho poriadku). V tomto prípade sa tak\nstalo prvým výrokom uznesenia krajského súdu č. k. 6 S 162/2014-196 zo 7. septembra\n2016.\nNásledne si správny súd overí skutočnosť, či došlo k doručeniu rozhodnutia\nžalovaného, a až potom konanie ukončí jeho zastavením podľa ustanovenia § 179 ods. 4\nSprávneho súdneho poriadku. V tomto prípade sa tak stalo prvým výrokom uznesenia\nkrajského súdu č. k. 6 S 162/2014-231 z 19. októbra 2017.\nPodľa ustanovenia § 175 ods. 1 Správneho súdneho poriadku rozhoduje správny súd\no náhrade trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V prípade žaloby\nopomenutého účastníka konania sa tak preto rozhodne spolu s rozhodnutím o zastavení\nkonania. V tomto prípade však o trovách konania bolo rozhodnuté jednak pozitívne (nárok\nna náhradu trov konania bol priznaný) druhým výrokom uznesenia krajského súdu č. k.\n6 S 162/2014-196 zo 7. septembra 2016 (hoci podľa § 175 ods. 1 Správneho súdneho\nporiadku o náhrade trov konania sa rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí), ale\ntiež negatívne (nárok na náhradu trov konania nebol priznaný) druhým výrokom uznesenia\nkrajského súdu č. k. 6 S 162/2014-231 z 19. októbra 2017 v spojení s prvým výrokom\nuznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžak 4/2018 z 30. mája 2018.\nPodľa názoru sťažovateľky najvyšší súd dospel k ústavne nekonformnému záveru.\nKeďže plný úspech sťažovateľky v konaní o žalobe opomenutého účastníka konania spočíva\n\n4\n\nv zastavení súdneho konania, v zmysle ustanovenia § 170 písm. b) Správneho súdneho\nporiadku podľa najvyššieho súdu nemožno priznať nárok na náhradu trov konania žiadnemu\nz účastníkov konania.\nVýklad najvyššieho súdu podľa sťažovateľky opomína význam ustanovenia § 171\nods. 1 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého ak účastník konania procesne zavinil\nodmietnutie žaloby alebo zastavenie konania, správny súd prizná trovy konania ostatným\núčastníkom konania.\nPredpokladom zastavenia konania podľa ustanovenia § 179 ods. 4 Správneho\nsúdneho poriadku je nielen právoplatnosť procesného uznesenia o povinnosti žalovaného\ndoručiť žalobcovi rozhodnutie podľa ustanovenia § 179 ods. 1 Správneho súdneho\nporiadku, ale tiež overenie skutočnosti, že žalovaný skutočne svoju povinnosť splnil\n(rozhodnutie doručil).\nVýsledkom procesnej aktivity žalovaného, teda doručením rozhodnutia počas\nsúdneho konania (a to bez ohľadu na to, že sa tak stalo na základe uznesenia správneho súdu\npodľa ustanovenia § 179 ods. 1 Správneho súdneho poriadku), odpadá dôvod\nna pokračovanie v konaní pred správnym súdom.\nKeďže z dôvodu doručenia rozhodnutia počas súdneho konania o správnej žalobe\nopomenutého účastníka konania odpadá dôvod na pokračovanie súdneho konania (čoho\nvýsledkom je zastavenie súdneho konania podľa § 179 ods. 4 Správneho súdneho poriadku),\nje zrejmé, že aktivita žalovaného (doručenie rozhodnutia) je v príčinnej súvislosti\nso zastavením konania (je dôvodom zastavenia konania). Doručením rozhodnutia žalovaný\npočas konania o správnej žalobe opomenutého účastníka konania de facto uznáva\núčastníctvo žalobcu v správnom konaní. Následkom toho potom účastník konania môže\nvyužiť ďalšie opravné prostriedky vo vzťahu k samotnému obsahu doručovaného\nrozhodnutia.\nPodľa presvedčenia sťažovateľky možno preto dospieť k záveru, že ministerstvo\ndoručením rozhodnutia sťažovateľke procesne zavinilo zastavenie súdneho konania.\n\n5\n\nSťažovateľke mal byť priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v súlade\ns ustanovením § 171 ods. 1 Správneho súdneho poriadku.\nSťažovateľka tiež poukázala na to, že časť odbornej verejnosti dokonca prezentuje\nnázor, že v prípade zastavenia konania o žalobe opomenutého účastníka konania (§ 179\nods. 4 prvá veta Správneho súdneho poriadku) a v prípade zastavenia konania v konaní\no žalobe proti nečinnosti (§ 251 ods. 2 Správneho súdneho poriadku) ide o plný úspech\nv konaní a žalobcovi má byť preto priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %\npodľa ustanovenia § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, a to aj napriek tomu, že proti\ntakémuto výkladu svedčí kolízne pravidlo lex specialis [§ 170 písm. b) Správneho súdneho\nporiadku] derogat legi generali (§ 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku).\nNajvyšší súd mal podľa sťažovateľky uprednostniť ústavne konformný výklad, či už\nprostredníctvom ustanovenia § 171 ods. 1 alebo § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku,\na mal zrušiť druhý výrok uznesenia krajského súdu č. k. 6 S 162/2014-231 z 19. októbra\n2017 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Na tomto závere nič nemení ani fakt, že krajský súd\npriznal sťažovateľke náhradu trov konania v uznesení č. k. 6 S 162/2014-196\nzo 7. septembra 2016. Je to tak preto, že ide o procesné uznesenie, nie teda o uznesenie,\nktorým sa konanie končí.\nPodľa ustanovenia § 175 ods. 1 Správneho súdneho poriadku o nároku na náhradu\ntrov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\nRozhodnutie, ktorým sa konanie o úspešnej žalobe opomenutého účastníka konania končí,\nje uznesenie o zastavení konania (§ 179 ods. 4 prvá veta Správneho súdneho poriadku).\nAž v tomto uznesení je správny súd oprávnený rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania\nako celku.\nNapokon sťažovateľka dôvodila, že výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého je\nsprávny súd v konaní o žalobe opomenutého účastníka konania oprávnený rozhodovať\no nároku žalobcu na náhradu trov konania v dvoch fázach (do vydania uznesenia podľa\nustanovenia § 179 ods. 1 a následne do vydania uznesenia podľa ustanovenia § 179 ods. 4\nprvej vety Správneho súdneho poriadku), nemá oporu v právnom poriadku. Do konania\n\n6\n\nvnáša zmätok, keď existujú dve vzájomne protichodné uznesenia, kde jedno sťažovateľke\npriznáva nárok na náhradu trov konania, ale ďalšie nie.\n14. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľky\n\nna spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak 4/2018 zo dňa\n30.05.2018 porušené bolo.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 10Sžak 4/2018 zo dňa 30.05.2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania\nv plnej výške do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu.“\nII.\n15. Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 S 162/2014-196 zo 7. septembra 2016\nvyplýva, že ním bola ministerstvu uložená povinnosť doručiť sťažovateľke vlastné\nrozhodnutie z 10. októbra 2013 do 14 dní odo dňa doručenia uznesenia. Okrem toho bola\nministerstvu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania, o výške ktorej\nsa rozhodne samostatným uznesením. Podľa odôvodnenia uznesenia povinnosť doručiť\nrozhodnutie ministerstva sťažovateľke vyplýva z ustanovenia § 179 ods. 1 Správneho\nsúdneho poriadku. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1\nv spojení s § 175 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a vzhľadom na úspech v konaní bol\nsťažovateľke tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 Správneho súdneho poriadku\no výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.\n16. Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 S 162/2014-231 z 19. októbra 2017 vyplýva,\nže ním bolo konanie zastavené s tým, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na\nnáhradu trov konania. Podľa názoru krajského súdu po overení tvrdenia sťažovateľky, že sa\ns ňou v administratívnom konaní malo konať ako s účastníčkou konania, krajský súd\nuznesením č. k. 6 S 162/2014-196 zo 7. septembra 2016 uložil ministerstvu povinnosť\n\n7\n\ndoručiť sťažovateľke svoje rozhodnutie z 10. októbra 2013. Keďže toto uznesenie sa stalo\n10. októbra 2016 právoplatným, podľa § 179 ods. 4 prvej vety Správneho súdneho poriadku\nbolo potrebné konanie zastaviť. O náhrade trov sa rozhodlo podľa ustanovenia § 170\npísm. b) Správneho súdneho poriadku tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu\ntrov konania, ak konanie bolo zastavené.\n17. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžak 4/2018 z 30. mája 2018 vyplýva, že\nním bola zamietnutá kasačná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu krajského\nsúdu č. k. 6 S 162/2014-231 z 19. októbra 2017 v časti trov konania.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka v kasačnej sťažnosti uviedla, že\nkrajský súd rozhodol o náhrade trov toho istého konania dvakrát, a to protichodne. Raz jej\npriznal plnú náhradu trov konania, avšak v teraz preskúmavanom uznesení jej už náhradu\ntrov nepriznal. Sťažovateľka má preto obavu, či výrok o náhrade trov konania v uznesení\nzo 7. septembra 2016 bude dostatočným právnym základom pre nadväzujúce konanie\na rozhodovanie o výške trov. Preto z opatrnosti a v záujme zákonnosti rozhodnutia\no náhrade trov konania podala kasačnú sťažnosť. Ďalej vyjadrila názor, že na predmetný\nprípad sa vzťahuje ustanovenie § 171 ods. 1 (alternatívne odsek 2) Správneho súdneho\nporiadku, v zmysle ktorého jej mala byť priznaná náhrada trov konania v plnom rozsahu.\nPoznamenala, že krajský súd nedostatočne odôvodnil uznesenie o zastavení konania\nvo výroku o náhrade trov. Odôvodnil to jednou vetou, a to odkazom na ustanovenie § 170\npísm. b) Správneho súdneho poriadku, a vôbec sa pritom nevysporiadal s možnou\naplikáciou ustanovenia § 171 ods. 1, resp. ods. 2 Správneho súdneho poriadku. Rovnako sa\nnedostatočne vysporiadal aj so svojimi predchádzajúcimi procesnými rozhodnutiami.\nPodľa názoru najvyššieho súdu uznesenie krajského súdu bolo potrebné preskúmať\nnajmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú\nsprávnosť uznesenia krajského súdu v časti trov konania.\nTreba konštatovať, že kasačná sťažnosť bola vo svojej podstate postavená\nna námietke, že krajský súd mal pri rozhodovaní o trovách konania postupovať podľa\nustanovenia § 171 ods. 1 alebo ods. 2 Správneho súdneho poriadku.\nPodľa presvedčenia najvyššieho súdu správna žaloba opomenutého účastníka\nkonania predstavuje osobitný typ všeobecnej správnej žaloby, ktorej procesná úprava je\n\n8\n\nv podstate plne vymedzená v ustanovení § 179 Správneho súdneho poriadku. V tomto\nzmysle platí, že ak je správna žaloba opomenutého účastníka konania úspešná a zabezpečí\nsa ňou doručenie rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy s možnosťou\ninštančného administratívneho postupu, v správnom súdnom konaní sa ďalej nepokračuje,\nale toto sa zastaví. Po preskúmaní spisového materiálu nemohol najvyšší súd inak, ako\nsúhlasiť s právnym názorom krajského súdu. Krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania\npostupoval správne, keď podľa ustanovenia § 170 písm. b) Správneho súdneho poriadku\nžiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania práve v súvislosti\nso zastavením konania. Najvyšší súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že o trovách konania\nvedeného krajským súdom pod sp. zn. 6 S 162/2014, ktoré vznikli pred zastavením konania,\nbolo rozhodnuté v právoplatnom uznesení krajského súdu, ktorým bola ministerstvu uložená\npovinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania. V situácii, keď priamo zo zákona\n(ustanovenie § 179 ods. 4 Správneho súdneho poriadku) odpadá dôvod na pokračovanie\nv konaní pred správnym súdom, správny súd nemá inú možnosť, ako po právoplatnosti\nuznesenia vydaného podľa § 179 ods. 1 Správneho súdneho poriadku zastaviť konanie.\nTakéto zastavenie znamená, že sa súd nezaoberal samotným prieskumom zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia alebo opatrenia.\nIII.\n18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n19. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\n\n9\n\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n20. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\n21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n\n10\n\n23. Sťažovateľka je presvedčená, že napriek zastaveniu konania jej mala byť náhrada\ntrov priznaná, a to v podstate z dôvodu, že zastavenie konania procesne zavinilo\nministerstvo tým, že len po podaní žaloby a v dôsledku príkazu správneho súdu splnilo\npovinnosť doručiť svoje rozhodnutie sťažovateľke, čo zároveň z právneho hľadiska viedlo\nnapokon k zastaveniu konania, keďže jeho účel sa vynútením doručenia rozhodnutia naplnil.\nPodľa názoru sťažovateľky skutočnosť, že už skorším uznesením krajského súdu\nzo 7. septembra 2016 bola ministerstvu (nesprávne už vo fáze rozhodovania o jeho\npovinnosti doručiť vlastné rozhodnutie sťažovateľke) uložená povinnosť nahradiť\nsťažovateľke trovy konania, nemení nič na oprávnenosti jej požiadavky, keďže o náhrade\ntrov sa malo rozhodnúť až pri skončení konania, pričom za rozhodnutie, ktorým sa konanie\nskončilo, treba považovať až uznesenie o zastavení konania.\n24. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať predovšetkým na to, že v kasačnej\nsťažnosti podanej proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 S 162/2014-231 z 19. októbra 2017\nsťažovateľka vyjadrila obavu, či výrok o náhrade trov konania v skoršom uznesení\nzo 7. septembra 2016 (ktorým sa ministerstvu prikázalo doručiť rozhodnutie sťažovateľke)\nbude dostatočným právnym základom pre nadväzujúce konanie a rozhodovanie o výške trov\nkonania. Uviedla tiež, že kasačnú sťažnosť podáva z opatrnosti a v záujme zákonnosti\nrozhodnutia o náhrade trov konania.\nĎalej sa z pohľadu ústavného súdu javí ako podstatné, že najvyšší súd zaujal\njednoznačné stanovisko, podľa ktorého o trovách konania vedeného krajským súdom pod\nsp. zn. 6 S 162/2014, ktoré vznikli pred zastavením konania, bolo rozhodnuté\nv právoplatnom uznesení krajského súdu, ktorým bola ministerstvu uložená povinnosť\nzaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania (teda v uznesení č. k. 6 S 162/2014-196\nzo 7. septembra 2016).\nZ uvedeného záveru najvyššieho súdu je nepochybné, že sťažovateľke vznikol\nprávoplatne priznaný nárok nielen na náhradu tých trov konania, ktoré jej vznikli do\nuznesenia krajského súdu č. k. 6 S 162/2014-196 zo 7. septembra 2016, ale aj tých ďalších\ntrov, ktoré jej vznikli v neskoršej fáze do zastavenia konania.\n\n11\n\nPrávny názor, ktorý najvyšší súd zaujal (tak ako je formulovaný), je nepochybne\nv prospech sťažovateľky a je z neho zrejmé, že obavy, ktoré ju viedli k podaniu kasačnej\nsťažnosti, boli neopodstatnené. Vyplýva z neho, že by sťažovateľke mala byť priznaná plná\nnáhrada vzniknutých trov konania.\nZa uvedeného stavu nemožno z pohľadu sťažovateľky hovoriť o reálnom zásahu\ndo ňou označených práv, lebo hoci formálne zostal právoplatným neskorší výrok nedávajúci\nsťažovateľke právo na náhradu trov konania, podľa záväzného právneho názoru najvyššieho\nsúdu jej patrí plná náhrada trov konania v zmysle skoršieho uznesenia.\nVzhľadom na uvedené závery nie je potrebné, aby sa ústavný súd vecne zaoberal\nprávnou argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej by o náhrade trov konania malo\nexistovať len jediné rozhodnutie, ktoré by malo byť vydané až pri skončení konania, resp.\nže o trovách konania nie je možné rozhodovať „dvojfázovo“ a dokonca protichodne.\n25. Odhliadnuc od dosiaľ uvedených záverov sa sťažnosť javí ako zjavne\nneopodstatnená vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy aj z iného dôvodu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nZ citovaných ustanovení je zrejmé, že čl. 46 ods. 2 ústavy poskytuje súdnu ochranu\nv rámci správneho súdnictva a že toto ustanovenie je v pomere špeciality vo vzťahu\nk ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy poskytujúcemu súdnu ochranu vo všetkých ostatných\nprípadoch.\n\n12\n\nKeďže v danom prípade všeobecné súdy (vrátane najvyššieho súdu) konali v rámci\nsprávneho súdnictva, je zrejmé už prima facie, že k sťažovateľkou namietanému porušeniu\nčl. 46 ods. 1 ústavy dôjsť nemohlo. Uvedené úvahy sa nevzťahujú na namietané porušenie\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže toto ustanovenie uvedeným spôsobom súdnu ochranu\nnerozlišuje.\n26. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. septembra 2018\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trovy konania", "správne súdnictvo"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c6970b51-bc33-4a84-9872-022424406259", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.520.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 520/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2020 z 5. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.520.2020.1"}]}