{"guid": "ussr:f1f6b1a1-1baf-492b-9559-a89904a03b63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.445.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 445/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 445/2018 z 19. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 445/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.445.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2018-09-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "nazov": "čl. 3 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "nazov": "čl. 3 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f1f6b1a1-1baf-492b-9559-a89904a03b63", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.445.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.445.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.445.2018.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 445/2018-40\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nna\n\nneverejnom\n\n19. septembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n\nzasadnutí\n\nsenátu\n\na maloletej\n\n, zastúpených advokátom JUDr. Andrejom Garom, advokátska\nkancelária, Štefánikova 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 46\nods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 8\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12\nods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní\nvedenom pod sp. zn. 20 CoP 46/2017 a jeho uznesením z 18. septembra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na maloletej\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2018\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej aj „sťažovateľ“) a maloletej\n\n(ďalej aj „sťažovateľka“, spolu aj „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 2\nods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa\n\npostupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 20 CoP 46/2017 a jeho uznesením z 18. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté\nuznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 26. júla 2018.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že matka sťažovateľky\n(ďalej len „matka“), trvale bývajúca v Ekvádorskej republike (ďalej len „Ekvádor“), podala\nOkresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie návratu\nsťažovateľky do krajiny obvyklého pobytu, teda do Ekvádoru. Návrh bol okresnému súdu\ndoručený 23. mája 2017.\n3. Uznesením okresného súdu č. k. 3 P 91/2017-276 z 29. júna 2017 bolo rozhodnuté,\nže sa nariaďuje návrat sťažovateľky do Ekvádoru a sťažovateľovi sa nariaďuje navrátiť\nju tam do 15 dní od právoplatnosti. V prípade, že tak sťažovateľ neurobí, je matka\noprávnená po uplynutí stanovenej lehoty prevziať sťažovateľku s cieľom jej navrátenia\ndo Ekvádoru.\n4. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Uznesením krajského\nsúdu sp. zn. 20 CoP 46/2017 z 18. septembra 2017 bolo uznesenie okresného súdu\npotvrdené. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi riadne doručené až 11. júla 2018. Sťažovateľ\npoukázal na § 76 Civilného mimosporového poriadku, z ktorého vyplýva, že dovolanie\nv návratovom konaní nie je prípustné.\n5. Podľa presvedčenia sťažovateľov došlo k porušeniu označených práv\npodľa ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa, a to z viacerých dôvodov.\n6. Predovšetkým ide podľa názoru sťažovateľov o problematiku hrozby vážneho\nnebezpečenstva pre sťažovateľku na území Ekvádoru podľa čl. 13 písm. b) Dohovoru\no občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí uverejneného oznámením\nMinisterstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 119/2001 Z. z. (ďalej len\n„Haagsky dohovor“).\nSťažovatelia namietajú, že krajský súd neaplikoval čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru, podľa ktorého justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť\nnávrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho\n2\n\nvrátením, preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej\nalebo duševnej ujme alebo inak priviedol do neznesiteľnej situácie.\nKrajský súd nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu a porušil čl. 3\nDohovoru o právach dieťaťa, keď nezisťoval, či ťažkosti, ktoré sťažovateľke spôsobí návrat\ndo Ekvádoru v spojení s narušením sociálnych väzieb na Slovensku, nezakladajú pre ňu\nneznesiteľnú situáciu podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Krajský súd nenariadil\nvykonanie ďalšieho dokazovania spôsobilého priniesť nové relevantné skutkové zistenia.\nTakýmto postupom sťažil dôkaznú pozíciu sťažovateľa, čo nespravodlivo rezultovalo\nv neunesení dôkazného bremena sťažovateľom. Zároveň sa tým krajský súd neodôvodnene\nvzdialil od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu.\nKrajský súd neprihliadol na doložené správy zo šetrenia sťažovateľky, na správu o jej\norientačnom šetrení, na jej psychologické vyšetrenie uskutočnené vo Výskumnom ústave\ndetskej psychológie a patopsychológie, ako ani na žiadne správy od psychológov, ktorých\nsťažovateľka v priebehu konania, ako aj pred ním navštívila. Výsluch sťažovateľky bol\nvedený tak, že sa nezisťoval ani nezistil jej názor na možný návrat do Ekvádoru,\nteda sa nerešpektoval účel a zmysel takéhoto výsluchu. Následne nebolo nariadené znalecké\ndokazovanie pre účely preukázania vyspelosti sťažovateľky vyjadriť svoj názor,\na to i napriek tomu, že to sťažovateľ navrhoval. Stanovisko sťažovateľky zostalo v otázke\nmiesta pobytu a miesta, kde chce žiť, nemenné, návrat do Ekvádoru odmieta. Zo zápisnice\no výsluchu sťažovateľky vyplýva, že nebola pred výsluchom riadne informovaná a poučená\nani o konaní vo veci samej, a preto nemala vedomosť o tom, aké následky bude mať\njej výpoveď, resp. čo je vlastne predmetom takéhoto výsluchu. Súd mal vykonať zisťovanie\nnázoru sťažovateľky na jej prípadný návrat do Ekvádoru, čo však neurobil. Sťažovateľke\nboli síce zo strany súdu kladené otázky, avšak podstatnú a zásadnú vec smerujúcu k zisteniu\njej názoru na návrat do Ekvádoru súd nezisťoval. Tak súd, ako aj procesný opatrovník\npodložili svoje tvrdenia výlučne argumentáciou matky. Príkladom je stanovisko\nk zdravotnému stavu sťažovateľky, keď matka účelovo a tendenčne sťažovateľku zdravotne\npoistila na území Ekvádoru (toto sa udialo v čase, keď matka proti vôli sťažovateľov\nzadržala sťažovateľku na území Ekvádoru po viac ako 6 rokoch jej života na Slovensku),\npričom poistenie bolo uskutočnené až od 17. mája 2017, a to cielene pre účely súdneho\nkonania. Na základe uvedeného, vzhľadom na krátke časové obdobie zdravotného poistenia\n\n3\n\nsťažovateľky na území Ekvádoru nemohli byť ani zistené jej zdravotné ťažkosti a problémy,\no ktorých sťažovateľ informoval všeobecné súdy. Súd si teda nevyžiadal a ani nepovažoval\nza preukázané a overené informácie o sociálnom prostredí sťažovateľky na území\nEkvádoru. Nedopytoval sa príslušného úradu na území Ekvádoru, čím konal v priamom\nrozpore s čl. 4 Civilného mimosporového poriadku a čl. 13 Haagskeho dohovoru.\n7. V sťažnosti sa ďalej namieta, že nebol skúmaný psychický stav sťažovateľky\na neprihliadlo sa na dôkazy predložené sťažovateľom.\nSťažovateľ predložil viacero posudkov a správ zo šetrení sťažovateľky, k dispozícii\nbolo stanovisko úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „úrad“) a stanoviská\nviacerých erudovaných psychológov a odborníkov, no napriek tomu sa rozhodlo v priamom\nrozpore s ich závermi a bol nariadený návrat sťažovateľky do krajiny, ktorú\nzásadne odmieta a ktorú si spája s negatívnymi emóciami a smutnými zážitkami.\nMedzi jednotlivými doloženými dôkazmi je časové rozpätie takmer 1 a pol roka a počas\ncelého tohto obdobia je názor sťažovateľky nemenný. Vždy žila a aj chce žiť na Slovensku,\nktoré považuje za svoj domov a kde vždy mala rodinných príslušníkov a kamarátov,\na konaním matky bola na obdobie 1 a pol roka protiprávne zadržaná a vytrhnutá z tohto\nprostredia a umiestnená do krajiny, ktorú nepoznala a ktorú považovala len za miesto\nbydliska matky a starých rodičov zo strany matky, no nikdy nie za svoj domov.\nV jednotlivých posudkoch sa odborníci zhodli na tom, že osobnostný vývoj sťažovateľky\ndospel do štádia, v ktorom vie samostatne posudzovať postoj k rodičom a formulovať,\nresp. prejavovať svoj názor, na ktorý je potrebné v súdnom konaní prihliadnuť.\nDo súdneho spisu boli doložené viaceré listinné dôkazy. Podľa vyjadrenia\npsychológa\n\nsťažovateľka sa prestala hanbiť v priebehu krátkej\n\nchvíle, hovorila jasne a pokojne, kontakt s ňou bol nadviazaný ľahko. Jej intelekt považuje\npsychológ za nadpriemerný a konštatuje, že ide o nadpriemerne nadané dievča, ktoré\nje psychicky dobre komponované a sociálne zrelé. Podľa psychológa nie je jasné, z čoho\ndospel opatrovník k záveru o psychickej nezrelosti sťažovateľky, ktorá jej vraj znemožňuje\nvyjadriť sa, kde chce žiť, pretože tento záver odporuje psychologickým záverom a nie je\nobjektívne podložený. Sťažovateľka je schopná zvládnuť požiadavky psychologického\n\n4\n\nznaleckého vyšetrenia a je dostatočne psychicky vyspelá na to, aby sa jej vyjadrenie\nvnímalo ako reálny prejav želania.\n8. Sťažovatelia poukázali aj na to, že zo správy zo šetrenia úradu z 15. marca 2017\nvyplýva, že sťažovateľka chce byť v starostlivosti sťažovateľa. Toto rozhodnutie je pre ňu\nveľmi ťažké vzhľadom na to, že cíti pozitívny vzťah k obom rodičom a obáva sa ich\nsklamania, ktoré by týmto vyjadrením mohla spôsobiť. V tomto prípade sa obáva sklamania\nzo strany matky. Sťažovateľka sa už viackrát s matkou zhovárala a vyjadrovala túžbu vrátiť\nsa naspäť na Slovensko, ktorú jej matka nenaplnila s odôvodnením, že keď bude\nstredoškoláčka, bude sa smieť sama rozhodnúť, či sa vráti naspäť na Slovensko, avšak toto\nobdobie prišlo sťažovateľke ako veľmi dlhé, pričom viackrát vyjadrila silnú túžbu vrátiť\nsa na Slovensko a byť v starostlivosti sťažovateľa. Táto situácia je pre ňu náročná,\npretože, keď je v Ekvádore, prirodzene je jej smutno za Slovenskom, a naopak, keď je\nna Slovensku, prirodzene je jej smutno za Ekvádorom, avšak viac sa jej páči (a aj páčilo)\nna Slovensku.\nZo správy zo šetrenia úradu uskutočneného 3. mája 2017 za prítomnosti sťažovateľa,\nmatky a prekladateľky zvolenej matkou vyplýva, že sťažovateľka zaujala stanovisko,\npodľa ktorého býva so sťažovateľom a s matkou sa stretáva len za prítomnosti inej osoby\n(sťažovateľa, babky, opatrovateľky), pričom sťažovatelia sa boja, aby sa matka nevrátila\nso sťažovateľkou naspäť do Ekvádoru. Sťažovateľka už začala navštevovať školu\nna Slovensku, do ktorej chodila predtým, keď ešte bývala na Slovensku, a veľmi sa jej v nej\npáči (aj predtým sa jej páčilo). Páčila sa jej aj škola v Ekvádore, ale je spokojná, že je\nna Slovensku, kde by žila radšej ako v Ekvádore.\nPodľa psychologického vyšetrenia z 24. júna 2017 uskutočneného vo Výskumnom\nústave detskej psychológie a patopsychológie sťažovateľka jednoznačne trvala na tom,\nže chce zostať na Slovensku. Vzhľadom na opakovane preukázanú stabilitu tohto postoja\nby jeho nerešpektovanie zo psychologického hľadiska bolo potrebné považovať za možné\nohrozenie jej harmonického (emocionálneho, ako aj osobnostného) vývinu.\nSťažovateľka svoje prianie zostať na Slovensku vyjadrila aj\npočas jej orientačného vyšetrenia, keď na priamu otázku uviedla, že by chcela žiť\nna Slovensku a do Ekvádoru lietať na návštevu.\n\n5\n\nPodľa správy psychiatričky\n\nz 8. augusta 2017 je potrebné\n\nprihliadnuť na vôľu a prianie sťažovateľky, najmä za predpokladu, že ide o tak zložitú\nsituáciu, akou je tento prípad. Psychiatrička navrhla dokonca vykonať aj znalecké\ndokazovanie.\nZo správy zo šetrenia úradu z 23. augusta 2017 vyplýva, že 7. augusta 2017 mala\nísť sťažovateľka k matke, avšak nechcela ísť a plakala na stanici. Sťažovateľ uviedol,\nže sa sťažovateľka mala pred ním vyjadriť, že nechce ísť k matke, pretože je to pre ňu dlho\na chce byť s otcom.\nSúd ďalej disponoval listom sťažovateľky a listom jej sesternice, ktoré preukazujú\nrozhodnutie sťažovateľky zotrvať na Slovensku.\nPodľa správy zo psychologickej konzultácie z 21. októbra 2017, vypracovanej\npsychologičkou\n\n,\n\nsťažovateľka\n\ndlhodobo\n\nopakovane\n\na zrozumiteľne formuluje svoje prianie žiť na Slovensku a na odôvodnenie uvádza\nprimerané a jasné argumenty. V prospech života na Slovensku hovoria silné emocionálne\nväzby s priateľmi z predškolského prostredia a so spolužiačkami zo školy, samotná škola\naj so vzťahom s pani učiteľkou, mierne podnebie, a samozrejme, sťažovateľ, starí rodičia\na širšia rodina, zvyky a spôsob života na Slovensku. Psychologička odporúča brať\nvyjadrenia sťažovateľky ako reálny prejav priania zrelého dieťaťa, ktoré chce žiť\nna Slovensku. V rámci formovania jej osobnosti je dôležité, aby sa cítila vypočutá\na rešpektovaná v súvislosti so svojimi želaniami, ktoré sú jasne a zrozumiteľne formulované\na nemenné. Pre jej ďalšie psychické zrenie by bolo veľmi nešťastné obmedziť (znemožniť,\nsťažiť) jej vzťah a bežný denný kontakt so sťažovateľom.\nZo správy zo šetrenia úradu z 22. decembra 2017 vyplýva, že sťažovateľka sa\npodľa vlastného tvrdenia s matkou nestretáva a nevie, či sa s ňou chce stretnúť, za matkou\njej nie je ani smutno a v\n\n, kde žije, je jej dobre, v škole sa jej páči a nemusí\n\ntak skoro vstávať.\nPodľa správy zo psychologickej konzultácie z mája 2018 treba brať sťažovateľkine\nvyjadrenia ako reálny prejav priania zrelého dieťaťa. V rámci formovania jej osobnosti\nje dôležité, aby sa cítila vypočutá a rešpektovaná v súvislosti so svojimi želaniami, ktoré\nsú jasne a zrozumiteľne formulované a dlhodobo nemenné.\n\n6\n\n9. V ďalšom sťažovatelia namietajú, že výsluch sťažovateľky sa neuskutočnil\nv súlade s právnymi predpismi.\nOkresný súd sťažovateľku vypočul 28. júna 2017, avšak výsluch sa neuskutočnil\nspôsobom, ktorý zákon predpokladá pri výsluchu maloletých v rámci návratového konania.\nSťažovateľka nebola pred výsluchom primerane poučená o tom, čo je predmetom výsluchu.\nZo zápisnice o výsluchu sťažovateľky vyplýva, že nebola pred výsluchom riadne\ninformovaná a poučená ani o konaní vo veci samej, v dôsledku čoho nemala vedomosť\no tom, čo je vlastne predmetom výsluchu. Okresný súd mal zisťovať jej názor na prípadný\nnávrat do Ekvádoru, čo však neurobil. Sťažovateľke síce boli zo strany okresného súdu\nkladené otázky, avšak tú podstatnú a zásadnú okolnosť, či sa chce alebo nechce vrátiť\ndo cudziny, nezisťoval. Je zrejmé, že ak by okresný súd viedol výsluch vyvážene a cielene\nk zisteniu názoru sťažovateľky na jej prípadný návrat, táto by poskytla svoj názor, ktorý\nby aj riadne zdôvodnila, pričom by uviedla aj odôvodnila záporné stanovisko k prípadnému\nnávratu do cudzej krajiny. Okresný súd svojím postupom sťažovateľke zamedzil vyjadriť\nnázor na prípadný návrat do Ekvádoru, keďže takúto otázku jej nedal, čím zásadne\nnegatívne ovplyvnil celkovú výpovednú a obsahovú hodnotu výsluchu. Podľa názoru\nsťažovateľov takýto postup okresného súdu znamenal vlastne nevykonanie výsluchu\nsťažovateľky k predmetu sporu. Okresný súd tým, že sťažovateľku predvolal na výsluch,\npotvrdil, že táto je schopná vyjadriť sa k vlastnej situácii, vyjadriť vlastný názor, pričom\ndokáže posúdiť aj dôsledky svojej výpovede. Napriek tomu v rámci výsluchu zásadne\nnijako nezisťoval jej názor na to, kde a s kým chce žiť, či chce ísť do Ekvádoru, či súhlasí\ns odchodom zo Slovenska, prípadne z akých dôvodov nechce ísť do Ekvádoru. Je preto\nzrejmé, že hoci okresný súd považoval za potrebné zisťovať názor sťažovateľky, napriek\ntomu jej názor nezisťoval.\n10. Z § 160 Civilného sporového poriadku v spojení s čl. 4 Civilného\nmimosporového poriadku, ako aj z čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa podľa názoru\nsťažovateľov vyplýva, že výsluch dieťaťa si vyžaduje prípravu, vypočúvanie, zhodnotenie\nschopností dieťaťa, informácie o riadnom zvážení názorov dieťaťa (spätnú väzbu)\na sťažnosti, opravné prostriedky a odškodnenie. Zodpovedné osoby v prípravnej časti musia\nzabezpečiť informovanosť dieťaťa o práve vyjadriť vlastný názor ku všetkým skutkovým\n\n7\n\nokolnostiam, ktoré sa ho priamo dotýkajú, najmä ku všetkým okolnostiam týkajúcim\nsa akýchkoľvek súdnych či správnych súdnych konaní, pričom dieťa musí byť vhodným\nspôsobom upovedomené o následkoch ním vyjadrených tvrdení a o vážnosti prejavenej\nvôle. Okresný súd napriek tomu sťažovateľku neupovedomil o následkoch jej vyjadrenia,\nnevysvetlil jej, aký dopad má jej vyjadrenie pre celé konanie a čo to pre ňu bude\nv konečnom dôsledku predstavovať. Sťažovateľka nemala po celý čas vedomosť o tom,\nprečo sú jej kladené otázky o Ekvádore a o Slovensku, prečo sa jej pýtajú na život\nv Ekvádore a na Slovensku. Má 10 rokov, teda dosiahla vek, keď je schopná prejaviť\nvlastný názor a rozumieť tomu, čo je súdne konanie a aký dopad na jej osobu môže mať\nrozhodnutie vo veci samej. Keďže sťažovateľka je vyspelé dieťa schopné formulovať\nodpovede na kladené otázky a rozumejúce ich následkom, bolo povinnosťou okresného\nsúdu upovedomiť ju o tom, s akým cieľom je vypočúvaná a aký dopad môže mať\njej výsluch na rozhodnutie vo veci samej.\nOkresný súd v odôvodnení uznesenia z 29. júna 2017 konštatoval, že sťažovateľka\npôsobila počas rozhovoru pokojným dojmom a správala sa primerane situácii. Na otázky\nodpovedala v podstate bez latencií, pôsobila bezprostredne, no nemala tendenciu\nk samostatnému prejavu, resp. vysloveniu názoru, vždy počkala na položenie otázky\na až potom sa vyjadrila. Nemala problém porozumieť otázkam a vyjadriť sa k nim.\nPodľa konštatovania okresného súdu je u sťažovateľky možné aktuálne badať emocionálnu\nspriaznenosť so sťažovateľom, čo do podstatnej miery môže byť determinované doterajším\nužším kontaktom. Vzhľadom na tieto okolnosti pre sťažovateľov nie je celkom zrejmé,\nprečo okresný súd nezisťoval názor sťažovateľky na prípadný návrat do Ekvádoru.\nNa základe uvedeného mal krajský súd v zmysle § 38 ods. 1 Civilného mimosporového\nporiadku nariadiť nielen ex offo výsluch sťažovateľky, ale aj vykonať dohľad\nnad uskutočnením tohto výsluchu.\n11. Sťažovatelia ďalej namietajú, že neboli v dostatočnej miere skúmané dôvody\nna nenariadenie návratu sťažovateľky do Ekvádoru.\nV konaní sa neprihliadlo na najlepší záujem maloletého dieťaťa a nevychádzalo sa\nzo starostlivo zisteného skutkového stavu, lebo neboli dostatočne zistené a objasnené všetky\ndôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat sťažovateľky. Okresný súd na pojednávaní\n\n8\n\n29. júna 2017 zamietol návrh sťažovateľa na vypracovanie znaleckého posudku z odboru\ndetskej psychológie, ktorý by sa zaoberal otázkou vplyvu odlúčenia sťažovateľky\nod sťažovateľa a otázkou zistenia stupňa vyspelosti sťažovateľky. Objasnil by teda prípadnú\nmieru negatívneho dopadu návratu. I napriek tomu, že sťažovateľ tieto okolnosti v odvolaní\nnamietal, krajský súd vypracovanie znaleckého posudku nenariadil a pridržal sa\nnedostatočne zisteného skutkového stavu. Podľa názoru sťažovateľov návratom\nsťažovateľky by bolo neprípustným spôsobom zasiahnuté do jej práv podľa Dohovoru\no právach dieťaťa, lebo by bolo porušené jej právo na zdravý duševný vývoj, lásku,\nporozumenie, starostlivosť a právo na prednostnú ochranu a pomoc. Bolo by tiež\nneprípustným spôsobom zasiahnuté do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného\nživota podľa dohovoru. Sťažovateľ sa nemôže vrátiť do Ekvádoru, pretože tam naňho matka\npodala trestné oznámenie o jeho vymyslenom násilnom čine proti nej. Sťažovateľ v tomto\nkonaní nebol vypočutý a nedisponuje žiadnymi informáciami o stave konania, ktoré ešte\nnie je ukončené.\n12. Krajský súd podľa sťažovateľov pochybil, keď sa stotožnil s nesprávnou\nargumentáciou matky poukazujúcou na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“).\nMatka argumentovala rozhodnutím ESĽP vo veci Raw proti Francúzsku,\nv zmysle ktorého je veková hranica, keď je potrebné na názor dieťaťa prihliadať, stanovená\nna 10 rokov. V skutočnosti ESĽP takýto názor nezaujal, resp. nevyjadril. Práve naopak,\nv zmysle Haagskeho dohovoru je relevantný vek dieťaťa, ako aj úroveň jeho vyspelosti,\npričom samotný vek nemôže určovať hodnotu názoru dieťaťa. Je preto potrebné názory\nmaloletého dieťaťa posudzovať individuálne, zhodnotením každého prípadu a záver,\nže nebolo možné na názor maloletého dieťaťa prihliadnuť z dôvodu, že nedosiahlo vek\n10 rokov, je celkom zrejme nesprávny a nelegitímny. V okolnostiach danej veci preto\nmožno nevykonanie dôkazu vypočutím maloletého dieťaťa, prípadne nenariadením\nznaleckého dokazovania, hodnotiť ako postup, ktorým bola maloletému dieťaťu odňatá\nmožnosť konať pred súdom.\n13. Krajský súd sa podľa sťažnosti nezaoberal zlou psychickou kondíciou matky.\n\n9\n\nMatka bola v januári 2011 hospitalizovaná v Psychiatrickej nemocnici Philippa\nPinela v Pezinku z dôvodu porúch správania pod vplyvom halucinácií. Matka v uvedenom\nčase (konkrétne 20. januára 2011) odstavila motorové vozidlo na diaľnici, postavila sa\nna kraj mosta, prekročila zábradlie a zamýšľala sa nad spáchaním samovraždy.\nPo uvedenom incidente priviezla matku domov polícia. Matka sa vyjadrila, že musela tak\nkonať, lebo „počula hlasy“. Počas hospitalizácie diagnostikovali matke ťažkú depresívnu\nporuchu s psychotickými príznakmi a v roku 2011 ju z nemocnice prepustili. Sťažovateľovi\nnie je známe, či matka v predpísanej liečbe pokračovala aj po jej odchode zo Slovenska.\nNa preukázanie týchto skutočností predkladá prepúšťaciu správu matky z 31. januára 2011.\nNebol to jediný incident matky vo vzťahu k jej zdravotnému stavu. Sťažovateľke hrozí\nnenapraviteľná ujma v prípade jej odchodu do Ekvádoru. Raz si už vytrpela svojvoľné\na jednostranné rozhodnutie matky nerešpektujúce vôľu sťažovateľov. Dnes sťažovateľka\nnielenže odmieta odchod zo Slovenska, ale s ohľadom na zdravotný stav matky je daná\ndôvodná obava o ďalšiu starostlivosť o sťažovateľku v prítomnosti matky. Po príchode\nz Ekvádoru na Slovensko sa v správaní sťažovateľky objavili tikové prejavy, ktoré\npredstavovali istý prenos psychických porúch matky na sťažovateľku. Sťažovateľka mala\nproblémy so spánkom, v noci sa neustále budila z obavy z možného odchodu do Ekvádoru.\nSťažovateľke bola diagnostikovaná tyreopatia a v pravom laloku štítnej žľazy sa zistili\nmikrocysty. Zistilo sa tiež, že jej úplne chýba ľavý lalok štítnej žľazy, v dôsledku čoho\nzaostáva v raste v priemere o 10 cm. Na Slovensku má od narodenia zabezpečenú riadnu\nzdravotnú starostlivosť, chodí na pravidelné preventívne prehliadky, pričom k zhoršeniu\njej zdravotného stavu došlo práve v dôsledku neposkytovania zdravotnej starostlivosti\nzo strany matky v Ekvádore, pričom matka počas uplynulého roka nezistila hormonálne\nporuchy sťažovateľky (znížený rastový hormón). Matka sťažovateľke pri osobnom kontakte\nneustále uvádza, že ju odvedie do Ekvádoru a už sa nikdy nevrátia späť na Slovensko.\nMatka sa na styk so sťažovateľkou dostaví vždy s mobilnými telefónmi, priebeh styku\nsi nahráva a sťažovateľke podsúva sugestívne otázky. Neustále ju nabáda, aby\ndo nahrávacieho zariadenia uviedla, že chce ísť do Ekvádoru, že chce byť s matkou,\na nie so sťažovateľom. Sťažovateľka je následne zmätená, necíti u matky oporu\na sťažovateľa upozorňuje na jej zvláštne správanie, matku prosí, aby ju konečne začala\nrešpektovať a počúvala ju, vždy jej vysvetlí a odôvodní, prečo chce zostať doma a prečo\n\n10\n\nnechce ísť do cudziny. Matka sa na jednej z medializovaných nahrávok (pri pokuse o únos\nsťažovateľky zo školy) pýta v španielčine sťažovateľky, že čo by robila na jej mieste.\nSťažovateľka jej bez váhania odpovedá „počúvala by som moju dcéru“, avšak matka toto\nneakceptuje a názor 10-ročnej sťažovateľky ju nezaujíma. Práve z tohto dôvodu vyhľadáva\nsťažovateľka prítomnosť tretích osôb pri styku s matkou a bojí sa s matkou zostať úplne\nosamote, čo je zapríčinené aj spomínaným pokusom o jej únos. Matka sa so sťažovateľkou\npravidelne stretáva viackrát za týždeň, pričom sa stretli 14-krát (sťažovatelia uvádzajú\nkonkrétne termíny).\n14. Krajský súd sa podľa sťažovateľov nezaoberal neznalosťou matky o zdravotnom\nstave sťažovateľky.\nSťažovateľke bola diagnostikovaná porucha štítnej žľazy, a preto potrebuje vysoko\nodbornú starostlivosť zo strany skúseného endokrinológa, ale aj systematické odborné\nsledovanie endokrinológom po dobu niekoľkých rokov. Matka sťažovateľku na štítnu žľazu\nv Ekvádore nesledovala a nebola jej ani poskytovaná takáto zdravotná starostlivosť.\nZ dôvodu nedostatočnej zdravotnej starostlivosti v Ekvádore by bola sťažovateľka celkom\nzrejme vystavená hrozbe uvedenej v čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru.\n15. Ďalej sťažovatelia namietajú, že krajský súd neskúmal sociálne prostredie\nv Ekvádore.\nSťažovateľka má v Ekvádore obmedzené možnosti, nemôže sa tam voľne pohybovať\nna verejných priestranstvách a je tam väčšie nebezpečenstvo v dôsledku vyššej miery\nkriminality. Z toho vyplýva, že súd nezistil (hoci zisťovať mal a mohol) existenciu vážneho\nnebezpečenstva, že návrat by sťažovateľku vystavil vážnej fyzickej alebo duševnej ujme\nalebo by ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Sťažovateľka nemôže v Ekvádore\nchodiť sama po vonku alebo len tak prejsť na druhú stranu ulice pre vysokú kriminalitu,\no čom na Slovensku ani nepremýšľa a bežne chodí za kamarátmi aj sama. Krajský súd\nsi teda nevyžiadal a ani nepovažoval za preukázané a overené informácie o sociálnom\nprostredí sťažovateľky v Ekvádore. Nedopytoval sa príslušného úradu v Ekvádore,\nčím konal v priamom rozpore s čl. 4 Civilného mimosporového poriadku a čl. 13\nHaagskeho dohovoru.\n\n11\n\n16. Podľa sťažovateľov sa neprihliadlo ani na matkou iniciované konania\nproti sťažovateľovi v Ekvádore.\nMatka v Ekvádore podala na súde návrh na zákaz priblíženia sa sťažovateľa\nk sťažovateľke, ktorému ekvádorský súd vyhovel. Toto súdne rozhodnutie bolo vydané\nna podklade matkou vykonštruovaných tvrdení bez možnosti sťažovateľa vyjadriť sa\nk takémuto rozhodnutiu. Rozhodnutie nebolo sťažovateľovi doručované, nemal o jeho\nvydaní ani jeho obsahu vedomosť až do času, kým jeho znenie matka nedoložila súdu\nv konaní. Ak by skutočne došlo k odchodu sťažovateľky do Ekvádoru, bol by\njej znemožnený akýkoľvek kontakt so sťažovateľom. Sťažovateľ by nemal zabezpečený\nstyk so sťažovateľkou (bola by niekoľko tisíc kilometrov od neho), ale aj keby za ňou\nvycestoval, nemal by možnosť sťažovateľku a matku kontaktovať, nemohol by sa s nimi\nstretnúť a nemohol by sa k nim priblížiť. Krajský súd sa touto námietkou sťažovateľa vôbec\nnezaoberal a nevenoval pozornosť tomu, že v Ekvádore hrozí flagrantné odmietnutie\nspravodlivosti vedúce k stíhaniu sťažovateľa a bránenie jeho styku s vlastnou dcérou,\na to aj v súvislosti s rozhodnutím ekvádorského súdu, ku ktorému sa sťažovateľ nemohol\nvyjadriť. Takáto situácia by u sťažovateľky bezpochyby navodila stav psychickej ujmy\na jej osobná situácia by sa stala neznesiteľnou. Možnosti sťažovateľa spolupracovať\ns ekvádorskými orgánmi a úradmi sú obmedzené aj tým, že tam nemá k dispozícii\ntlmočníka a neexistuje slovenské diplomatické zastúpenie.\n17. Podľa názoru sťažovateľov sa krajský súd dostatočne nezaoberal otázkou\nobvyklého pobytu sťažovateľky. Tento pobyt pri správnom výklade zodpovedá miestu,\nktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia.\nSťažovateľka od útleho veku (2 a pol mesiaca) žije na Slovensku, navštevovala tu\npredškolské a školské zariadenie, mala tu rôzne voľnočasové aktivity a kamarátov.\nMaterinským jazykom sťažovateľky je slovenský jazyk, na Slovensku je zdravotne poistená\na je tu pravidelne sledovaná lekármi. Dňa 12. decembra 2014 (tak ako každý rok)\nsťažovateľ, matka a sťažovateľka vycestovali do Ekvádoru, kde mali stráviť Vianoce\na následne sa 10. januára 2015 mali spoločne vrátiť späť domov na Slovensko. V deň\nplánovaného návratu matka 30 minút pred odletom zobrala sťažovateľku bez vedomia\na súhlasu sťažovateľa na jemu neznáme miesto a telefonicky mu oznámila, že sa\n\n12\n\nna Slovensko nevráti, sťažovateľku mu nedá a zostane žiť v Ekvádore. Sťažovateľ sa ocitol\nv bezvýchodiskovej situácii a zostal v Ekvádore, hľadal sťažovateľku, lebo sa o ňu\nnesmierne bál. Matka sa následne po 2 dňoch vrátila do rodičovského domu a sťažovateľovi\nvýslovne zakázala komunikovať so sťažovateľkou o Slovensku, pripomínať jej Slovensko,\nresp. jej povedať, že sa tam niekedy spolu vrátia. Matka sa sťažovateľovi opakovane\nvyhrážala, že sa postará o to, aby sťažovateľku už nikdy nevidel a aby sa mu znemožnil\nakýkoľvek styk s ňou. Vzhľadom na neočakávanú a bezvýchodiskovú situáciu (nevedel,\nčo má robiť, kam má ísť a ako sa má zachovať) sa sťažovateľ o 2 týždne vrátil\nna Slovensko, čo bolo odôvodnené aj jeho pracovnými povinnosťami. Krajský súd\nsa spoliehal na pravdivosť tvrdení matky, ňou deklarovaný stav považoval za preukázaný,\nhoci matka nedoložila žiadne relevantné listinné dôkazy. Krajský súd neprihliadol\nna stanovisko a záver psychológov a iných odborníkov, nevykonal správny výsluch\nsťažovateľky a odmietol nariadiť znalecké dokazovanie.\n18. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že od 26. septembra 2017 došlo k obmedzovaniu\nosobnej slobody sťažovateľky.\nOd uvedeného dňa matka držala sťažovateľku zatvorenú v dome na\nproti jej vôli, a to až do 30. septembra 2017. Sťažovateľ mal o sťažovateľku\nobavy, lebo matka už v tomto čase nedodržiavala vykonateľné uznesenie krajského súdu\no styku so sťažovateľkou (č. k. 20 CoP 37/2017-310 z 11. augusta 2017), a preto sa\n28. septembra 2017 dostavil na úrad a uviedol, že matka nerealizuje styk v zmysle\nvykonateľného rozhodnutia. Pri ďalšej návšteve úradu toho istého dňa oznámil, že matka\nmu odmieta sťažovateľku odovzdať. V čase, keď bol sťažovateľ na\n\n, sťažovateľka\n\nmu cez okno kričala a chcela s ním ísť preč, avšak matka ju odtiahla od okna agresívnym\na násilným spôsobom a zastrela roletu. Sťažovateľka zúfalo prebehla k druhému oknu\na opäť kričala na sťažovateľa o pomoc s tým, že s ním chce ísť preč. Matka ju zdrapila,\nsťažovateľka začala plakať a sťažovateľ privolal políciu, avšak matka aj napriek tomu dvere\nneotvorila. Sťažovateľ 28. septembra 2017 podal trestné oznámenie, v rámci ktorého sa\nv súčasnosti vykonávajú príslušné procesné úkony. Dňa 30. septembra 2017 sa sťažovateľ\nopäť dostavil na\n\n, v okne stála sťažovateľka s ceduľkou s nápisom „Papi“\n\n13\n\nv rukách, ktorú pritláčala na sklo okna, pričom plakala a búchala na okno a matka\njej zakrývala ústa. Napokon sťažovateľka otvorila okno a skočila sťažovateľovi do náručia.\n19. Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že 12. januára 2018 došlo k pokusu o únos\nsťažovateľky.\nUvedeného dňa prišla poslankyňa Mgr. Natália Blahová (ďalej len „poslankyňa“)\ns organizovanou skupinou do školy v\n\n. Poslankyňa, jej asistentka a matka\n\nsa dožadovali stretnutia s riaditeľkou. Poslankyňa predstavila seba a svoju asistentku\nako zamestnankyne úradu, riaditeľke ukázala súdne rozhodnutie s tým, že prišli uskutočniť\nvýkon\n\nrozhodnutia\n\nodobratím\n\nsťažovateľky.\n\nPoslankyňa\n\npožiadala\n\nriaditeľku,\n\naby sťažovateľku vypýtala z vyučovacieho procesu a takto ju vylákala z triedy. Úmyslom\nposlankyne a jej asistentky bolo navodiť dojem, že prebieha legitímny a bežný výkon\nsúdneho rozhodnutia formou odobratia dieťaťa. Je pritom celkom zrejmé, že poslankyňa\na jej asistentka oklamali a úmyselne uviedli do omylu tretie osoby. Prítomní boli aj dvaja\nmuži, ktorí fyzicky zatarasili východ z budovy a ktorých poslankyňa označila ako jej šoféra\na šoféra asistentky. Išlo o fyzicky zdatných mužov v dobrej kondícii vo veku do 30 rokov.\nNapokon bola poslankyňa nútená legitimovať sa služobným preukazom, z ktorého bolo\nzrejmé, že nie je zamestnankyňou úradu, ale poslankyňou Národnej rady Slovenskej\nrepubliky. Starosta obce\n\nuviedol, že poslankyňa a asistentka nie sú oprávnené\n\nuskutočniť výkon súdneho rozhodnutia s tým, aby sa vzdialili z priestorov školy. V ďalšom\nsťažovatelia podrobne opisujú priebeh incidentu, v rámci ktorého sa matka, poslankyňa,\njej asistentka a dvaja „šoféri“ snažili dosiahnuť odňatie sťažovateľky v prospech matky.\nV priebehu incidentu sťažovateľka všetkým, ale predovšetkým poslankyni, odpovedala\nna kladené otázky, pričom uviedla, že do Ekvádoru ísť nechce, chce žiť so sťažovateľom\nna Slovensku a v žiadnom prípade nechce nikam cestovať s matkou. Sťažovateľka bola\nv šoku, triasla sa, bála sa, hystericky plakala, neskôr sa len medzi neustálymi vzlykmi\nnadychovala a zase lapala po dychu a uisťovala sa, že sťažovateľ je pri nej, na jej dosah\na neopustí ju. Triasla sa nielen počas agresívneho zásahu, ale aj po jeho skončení,\nčo vyústilo do potreby privolať psychologičku.\n20. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n\n14\n\n„Právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky postupom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.09.2017, sp. zn.:\n20CoP/46/2017 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3\nods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n18.09.2017, sp. zn.: 20CoP/46/2017 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.09.2017,\nsp. zn.: 20CoP/46/2017 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa\npodľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 18.09.2017, sp. zn.: 20CoP/46/2017 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.09.2017,\nsp. zn.: 20CoP/46/2017 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n18.09.2017, sp. zn.: 20CoP/46/2017 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na tom, aby štátne orgány konali iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 2 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.09.2017,\nsp. zn.: 20CoP/46/2017 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 18.09.2017, sp. zn.: 20CoP/46/2017 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý\nv súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 18.09.2017, sp. zn.: 20CoP/46/2017 porušené bolo.\nUznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.09.2017, sp. zn.: 20CoP/46/2017,\nsa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.\n\n15\n\nKrajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom v I. a II. rade trovy\nkonania a trovy právneho zastúpenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľky JUDr. Andreja Garu...“\n21. Napokon sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil\nvykonateľnosť uznesenia okresného súdu č. k. 3 P 91/2017-276 z 29. júna 2017 a uznesenie\nkrajského súdu sp. zn. 20 CoP 46/2017 z 18. septembra 2017, a to až do rozhodnutia vo veci\nsamej.\nII.\n22. Z uznesenia krajského súdu č. k. 20 CoP 46/2017-487 z 18. septembra 2017\nvyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 3 P 91/2017-276\nz 29. júna 2017.\nPodľa názoru krajského súdu okresný súd správne zameral dokazovanie na zistenie\nmiesta obvyklého pobytu sťažovateľky, na existenciu opatrovníckeho práva, na zistenie\nskutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo premiestnenie sťažovateľky neoprávnené\na či je daný niektorý z dôvodov na prípadné nenariadenie návratu. Na všetky potrebné\notázky rozhodné pre posúdenie návratu sťažovateľky okresný súd podrobne odpovedal,\npričom so záverom, ku ktorému dospel, sa krajský súd plne stotožnil. Za krajinu obvyklého\npobytu sťažovateľky treba považovať Ekvádor, kde žila bezprostredne viac ako 2 roky\npred jej premiestnením na Slovensko. Je nepochybné, že miesto obvyklého pobytu dieťaťa\ntreba vyhodnocovať s ohľadom na všetky zistené skutkové okolnosti. Matka\nso sťažovateľkou bezprostredne 2 roky pred tým, ako ju doviedla na Slovensko s cieľom\nrealizácie mediačnej dohody so sťažovateľom, žili v meste\nv rodinnom dome, v ktorom žili aj ďalší príbuzní zo strany matky, matka riadne vykonávala\nopatrovnícke právo k sťažovateľke, starala sa o ňu a sťažovateľka riadne navštevovala\nškolu. Vzťahové väzby sťažovateľky k prostrediu boli jednoznačne preukázané. Tieto\nskutočnosti neboli zo strany sťažovateľa namietané, ale ani v konaní vyvrátené, a preto bolo\npotrebné prihliadnuť na nich. Miesto obvyklého pobytu dieťaťa sa môže v priebehu jeho\nživota meniť, avšak v tomto prípade v zmysle čl. 4 Haagskeho dohovoru (podľa ktorého sa\ntento použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne\n16\n\npred porušením opatrovníckeho práva alebo práva styku) je potrebné zisťovať obvyklý\npobyt sťažovateľky, ktorý tu bol bezprostredne pred jej premiestnením, a tým je\nbezpochyby Ekvádor. Na základe uvedeného krajský súd na námietky sťažovateľa týkajúce\nsa obvyklého pobytu sťažovateľky neprihliadol.\nPokiaľ ide o neplatnosť rodičovskej dohody, ktorú namietal sťažovateľ, treba uviesť,\nže sťažovateľ sám bol navrhovateľom mediačnej dohody, ktorú rešpektoval a svoje\nrodičovské práva a povinnosti vykonával v súlade s ňou. Na základe tejto mediačnej dohody\nbola sťažovateľka zverená do osobnej starostlivosti matky, čím sťažovateľ akceptoval pobyt\nsťažovateľky v Ekvádore. Jednoznačne o tom svedčí aj fakt, že návratu sťažovateľky\nna Slovensko sa nedomáhal. Jeho odvolacie argumenty týkajúce sa možnej neúspešnosti\nprípadných krokov smerujúcich k návratu sťažovateľky na Slovensko treba považovať\nza účelové.\nSťažovateľ namietal v odvolaní aj výsluch sťažovateľky, ktorý bol podľa neho\nuskutočnený v neadekvátnom prostredí. Podľa presvedčenia krajského súdu sa výsluch\nuskutočnil v miestnosti, v ktorej sa aj pri iných konaniach realizujú výsluchy maloletých\ndetí, pričom neadekvátnosť prostredia nenamietal ani kolízny opatrovník, ani prizvaná\npsychologička. Práve naopak, v rámci záveru z výsluchu psychologička skonštatovala\nadekvátnosť prostredia, ako aj vedenia výsluchu. Sťažovateľ tiež namietal počet ľudí\nv miestnosti pri výsluchu sťažovateľky a jej prípadné upovedomenie, resp. poučenie\ntýkajúce sa skutočnosti, aký bude mať dopad jej výpoveď na ňu samotnú. Ak je účastníkom\nkonania maloleté dieťa, koná súd v jeho najlepšom záujme. Ak je to vhodné, informuje\ndieťa o všetkých podstatných otázkach týkajúcich sa priebehu konania a veci samej.\nPri výsluchu sťažovateľky bol prítomný iba nevyhnutne potrebný počet ľudí, a to kolízny\nopatrovník, zapisovateľka, sudkyňa a psychologička. Námietky sťažovateľa týkajúce\nsa neprimeraného počtu ľudí prítomných pri výsluchu nemajú preto žiadne opodstatnenie.\nVýsluch prebehol v adekvátnom prostredí, v miestnosti na to uspôsobenej a za prítomnosti\nosôb na to oprávnených. Čo sa týka poučenia sťažovateľky, treba uviesť, že poučovať ju\no jej výsluchu nebolo potrebné, ale ani vhodné, lebo jej výsluch bolo potrebné realizovať\ns ohľadom na jej vek, ale aj s ohľadom na to, aby takýto výsluch u nej nezanechal negatívnu\nspomienku, ale taktiež, samozrejme, s dôrazom na to, aby súd mohol zistiť skutočnosti\npotrebné pre konanie vo veci, avšak prostredníctvom tzv. „detskej reči“. Bolo tiež potrebné,\n\n17\n\naby súd (prípadne v súčinnosti so psychológom) mohol pri výsluchu posúdiť mentálnu,\nresp. psychickú zrelosť a vyspelosť sťažovateľky. Poučovať ju v danej situácii o samotnom\nkonaní by bolo zbytočne stresujúce a nedôvodné. Bez právneho významu je aj námietka\nsťažovateľa týkajúca sa nerešpektovania názoru sťažovateľky, že chce zostať na Slovensku,\nku ktorej okresný súd neprihliadol. Krajský súd poukazuje na výsluch sťažovateľky,\nz ktorého vyplynulo, že u nej pretrvávali pozitívne spomienky a zážitky z období, keď bola\nv starostlivosti matky, ale aj v starostlivosti sťažovateľa. Sťažovateľka sa pri otázkach\ntýkajúcich sa striktne jej predstavy budúcnosti, ako aj spôsobu starostlivosti nevedela\njednoznačne vyjadriť. Jej odpovede boli po väčšine neutrálne, sprevádzané vyjadrením\n„Ja neviem“ a neboli bipolárne voči jej rodičom. Sťažovateľka nevedela adekvátne zvážiť\na posúdiť obsah svojich vyjadrení, ale ani dôsledkov, ku ktorým by mohli viesť. Odpovede\nodzrkadľovali jej osobnostnú nezrelosť, ale aj nevyhranenosť voči rodičom. Aktuálne u nej\nmožno badať emocionálnu spriaznenosť so sťažovateľom, čo môže byť do podstatnej miery\ndeterminované doterajším užším kontaktom. Sťažovateľka sa vyjadrila, že by bola\nnajspokojnejšia, ak by sa o ňu starali všetci členovia rodiny (otec, mama, starí rodičia\nz oboch strán a ďalší rodinní príslušníci) a bola by s nimi v kontakte. Sťažovateľka má\naktuálne zabezpečenú starostlivosť a kontakt s oboma rodičmi, preto nevie adekvátne zvážiť\nvýhody a nevýhody bývania na Slovensku, resp. v Ekvádore. Neuvádza ani závažné\na ohrozujúce dôvody, prečo by nechcela odísť naspäť do Ekvádoru. V prospech bývania na\nSlovensku vníma to, že je tu zima a sneh a začiatok vyučovania v škole je o 8.00 h, kým\nv Ekvádore o 7.00 h. V Ekvádore považuje za menej náročnú napríklad výučbu matematiky,\npričom tam dostávala štandardnú starostlivosť v dostupnom školstve s možnosťou výberu\nzáujmovej činnosti. Ekvádor nevnímala ako nebezpečnú krajinu, bála sa len zemetrasenia.\nPsychologička dospela k záveru, že sťažovateľka nemá vytvorený hraničný ani jednotný\nnázor, ale nemá ani osobnostnú zrelosť na to, aby vedela adekvátne zvážiť a vyjadriť svoje\nrozhodnutie, preto odporučila ponechať rozhodnutie na zváženie súdu. Inými slovami,\nz výsluchu sťažovateľky nevyplynulo, že by sa nechcela vrátiť do Ekvádoru, ale vyplynulo,\nže na Slovensku jej nikto a nič nechýba, keďže tu má oboch rodičov. Neuviedla žiadne\ndôvody, prečo by nechcela odísť do Ekvádoru, a preto je správny záver, že sťažovateľka\nnemá zatiaľ vytvorený konkrétny hraničný názor, ale ani osobnú zrelosť na to, aby vedela\nadekvátne zvážiť a vyjadriť svoje rozhodnutie, čo je vo veku 9 rokov u dieťaťa prirodzené.\n\n18\n\nTreba poukázať aj na to, že sťažovateľka má pozitívne spomienky aj na život v Ekvádore,\nlebo o nich rozprávala v rámci výsluchu a nevyslovila jednoznačné želanie nevrátiť sa\ndo Ekvádoru. Je potrebné stotožniť sa s vyjadrením matky týkajúcim sa prezentovania\nnázoru sťažovateľky, podľa ktorého nestačí, že táto uviedla, že sa jej na Slovensku páči\n(resp. že na Slovensku jej nikto a nič nechýba, lebo tu má oboch rodičov), ale na to, aby sa\nmohol aplikovať čl. 13 Dohovoru o právach dieťaťa, je potrebné, aby samotná sťažovateľka\ndeklarovala vôľu nevrátiť sa do Ekvádoru a túto svoju vôľu aj odôvodnila, čo sa však\nnestalo, a to bez ohľadu na skutočnosť, že sťažovateľka ani podľa názoru krajského súdu\nnedosiahla vek a stupeň vyspelosti, v ktorom by bolo potrebné zohľadniť jej názor.\nNámietky sťažovateľa týkajúce sa neprihliadnutia na výsluch sťažovateľky preto bolo\npotrebné považovať za neopodstatnené.\nVo vzťahu k námietke sťažovateľa o nevykonaní všetkých ním navrhovaných\ndôkazov, resp. o nezabezpečení informácií o sociálnom prostredí sťažovateľky\nod príslušného ekvádorského orgánu, poukazuje krajský súd na to, že okresný súd vykonal\nvšetky potrebné dôkazy a v odôvodnení uznesenia sa vysporiadal s podstatnými listinnými\ndôkazmi predloženými stranami. Je tiež dôležité, že v danom type konania je povinnosťou\nkrajského súdu rozhodnúť v čo najkratšom čase (bezodkladne) na základe skutočností\nzistených okresných súdom, nie teda vykonávať dlhé dokazovanie vedúce k zbytočnému\npredĺženiu konania (čo je v prípade návratového konania neprípustné).\nIII.\n23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n24. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\n19\n\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nIV.\nK sťažovateľom (otcom) namietanému porušeniu práva podľa čl. 3 ods. 1 a 2\na čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa\n25. K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2 (a čl. 12 ods. 1 a 2) Dohovoru\no právach dieťaťa je potrebné v úvode uviesť, že čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa upravuje\nprincíp, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti\ntýkajúcej sa detí, a to aj pri rozhodovaní súdu v ich veciach alebo veciach, ktoré sa dotýkajú\nich záujmu.\nTento princíp bol v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky\ntransponovaný (explicitne, ako aj implicitne) do jednotlivých noriem Civilného\nmimosporového poriadku (porov. napr. § 117, § 119, § 146 ods. 1, § 147 ods. 2), ako aj\nzákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24\nods. 4, § 44 ods. 4 a ďalšie). Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší\nzáujem dieťaťa (maloletého) v konaní pred všeobecným súdom spája najmä so základným\nprávom dieťaťa (maloletého) na súkromie podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na ochranu\npred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2\nústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, so základným právom dieťaťa\n(maloletého), aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho\nprítomnosti a aby sa mohlo vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2\nústavy.\n\n20\n\nPokiaľ je v konaní pred ústavným súdom sťažovateľom otec maloletej,\ntreba poukázať na to, že len deti (maloletí) primárne benefitujú z princípu upraveného čl. 3\nDohovoru o právach dieťaťa, ktorý našiel v právnom poriadku vyústenie do subjektívnych\nhmotných a procesných ústavných práv dieťaťa (maloletého) alebo subjektívnych hmotných\na procesných zákonných práv dieťaťa (maloletého). Na základe uvedeného tak chýba medzi\nv sťažnosti namietaným porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a osobou sťažovateľa\npríčinná súvislosť (kauzálny nexus) a námietka porušenia čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa\nzo strany sťažovateľa (otca) je zjavne neopodstatnená, keďže namietať porušenie ústavných\npráv spojených s princípom vyjadreným v čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa je aktívne\nlegitimované dieťa (maloletý).\nNavyše ústavný súd v súvislosti s čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa odkazuje\nna svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. septembra 2014 (publikované v Zbierke\nnálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2014 pod č. 57/2014), v ktorom\nústavný súd uviedol, že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni\nsamotnej Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor,\nže medzi články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy\n(general principles) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať\ndo príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3,\nčl. 6 a čl. 12 (pozri HODGKIN, R. – NEWELL, P. Implementation Handbook for the\nConvention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF\nRegional Office for Europe, 2007, p. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights\nof the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver\npodporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“,\n„štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym\nnormám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2,\nčl. 13, čl. 16 a pod.\nV\n\nduchu\n\ntýchto\n\nkonklúzií\n\nústavný\n\nsúd\n\nodmietol\n\nsťažnosť\n\nvo\n\nveci\n\nsp. zn. II. ÚS 596/2014 v časti namietajúcej porušenie čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach\ndieťaťa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže tieto\noznačené referenčné právne normy Dohovoru o právach dieťaťa neobsahujú priamo\naplikovateľné subjektívne právo, ale sú všeobecnými proklamáciami (princípmi), ktoré\n\n21\n\nje zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie\npráva sú povinné tieto princípy zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych\nnormatívnych právnych aktov.\nÚstavný súd nevidí potrebu nič na uvedenom názore meniť a aj s týmto vedomím\nkonštatuje, že sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2\nDohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu je aj z dôvodov\npopísaných v uvedenej časti nálezu zjavne neopodstatnená.\nK ostatným častiam sťažnosti sťažovateľa (otca)\n26. Predmetom sťažnosti je návrh sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia\nvšeobecného súdu vo veci medzinárodného únosu dieťaťa, konkrétne rozhodnutia vydaného\nv tzv. návratovom konaní v zmysle Haagskeho dohovoru (ústavný súd dopĺňa,\nže problematikou medzinárodných únosov detí sa zaoberal v posledných mesiacoch napr.\nvo veciach sp. zn. II. ÚS 282/2017, II. ÚS 361/2014, IV. ÚS 100/2014, II. ÚS 294/2015).\nDôvodom, prečo sa štáty medzinárodného spoločenstva odhodlali k prijatiu\nHaagskeho\n\ndohovoru\n\n(publikovaný\n\nv\n\nZbierke\n\nzákonov\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\npod č. 119/2001 Z. z., platný pre Slovenskú republiku od 1. februára 2001) bola vidina\nochrany detí na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného\npremiestnenia alebo zadržania a vôľa stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného\nnávratu do štátu ich obvyklého pobytu (porov. preambulu Haagskeho dohovoru, ako aj čl. 1\nHaagskeho dohovoru).\nNajlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru je vždy\nprvoradý. K naplneniu tejto axiómy Haagsky dohovor pracuje s vyvrátiteľnou domnienkou,\nže návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom premiestnení dieťaťa\nalebo jeho neoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej krajine) v najlepšom záujme\ndieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, kde má dieťa rodinné,\nsociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby) s výnimkou tých prípadov, na ktoré\npamätajú čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru.\nV konaní o návrate dieťaťa pred všeobecnými súdmi príslušnými na rozhodovanie\no návrate dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru sú tieto pri posudzovaní existencie dôvodov\npre nenariadenie návratu dieťaťa podľa čl. 12, čl. 13 alebo čl. 20 Haagskeho dohovoru\n22\n\nvedené záujmom na ochrane najlepšieho záujmu dieťaťa v spojení s princípmi práva\nna súkromný a rodinný život podľa čl. 8 dohovoru, čl. 7 Charty základných práv Európskej\núnie, ako aj ústavnými právami garantovanými ústavným poriadkom konkrétneho štátu\n(v prostredí Slovenskej republiky je to čl. 19 ods. 2 ústavy). Dôležitú úlohu pri posudzovaní\notázky návratu dieťaťa hrá aj Dohovor o právach dieťaťa.\nAj\n\nkeď\n\nje\n\nHaagsky\n\ndohovor\n\nprimárne\n\nprávnym\n\npredpisom\n\nurčujúcim\n\nprostredníctvom kolíznych noriem právomoc súdov členských štátov, v rámci jeho\nnormatívneho textu nezostáva bez odozvy otázka zabezpečenia ochrany najlepšieho záujmu\ndieťaťa a jeho hmotných práv a s týmto cieľom upravuje výnimky z nariadenia návratu\ndieťaťa stanovené v čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadňuje ľudské práva\na slobody dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru. Inak povedané, samotný Haagsky\ndohovor pamätá na ústavné práva dieťaťa, ktoré je potrebné brať vážne vo veciach\nmedzinárodných únosov detí.\nPrávna úprava na medzinárodnej úrovni zabezpečuje istý štandard ochrany týchto\npráv. V tomto duchu preto čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru stanovuje, že bez ohľadu\nna čl. 12 justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa,\nak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže,\nže existuje vážne nebezpečenstvo (grave risk), že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo\nduševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.\nS týmto cieľom a s cieľom ochrany práv dieťaťa podľa Dohovoru o právach dieťaťa\na práv podľa čl. 8 dohovoru ESĽP vo svojom rozsudku Veľkej komory č. 41615/07\nzo 6. júla 2010 vo veci Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko vyslovil požiadavku adresovanú\nvnútroštátnym súdom rozhodujúcim v návratovom konaní, aby detailne preskúmali celú\nrodinnú situáciu a uistili sa, že návrat dieťaťa ho nevystaví fyzickej alebo duševnej ujme\nalebo ho inak neprivedie do neznesiteľnej situácie.\nPri interpretácii a aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je potrebné mať\nna pamäti jeho účel (najlepší záujem dieťaťa), i keď v rámci požiadavky ESĽP na detailné\npreskúmanie celej rodinnej situácie, avšak vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti\njednotlivých prípadov. Zároveň je potrebné zohľadniť aj práva rodiča (právo na súkromný\na rodinný život – čl. 8 dohovoru), ktorému boli porušené opatrovnícke práva neoprávneným\nzadržaním dieťaťa. Je potrebné s myšlienkou zásahu do práva na súkromný a rodinný život\n\n23\n\npracovať pregnantne a dôsledne, riadne odôvodniť legitímnosť zásahu [najmä ak sa\nzohľadňujú závery odôvodňujúce aplikovateľnosť čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru na\nprerokovávanú vec] do sťažovateľovho práva na súkromný a rodinný život (v podobe\nnenariadenia návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu).\n27. Prevedené na skutkový a právny stav v sťažovateľovej veci je potrebné jeho\nsťažnosť v ostatnej časti považovať za zjavne neopodstatnenú.\n28. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n29. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n24\n\n30. Za najzásadnejší argument sťažovateľov považuje ústavný súd námietku,\npodľa ktorej Ekvádor vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nebolo možné považovať\nza krajinu obvyklého pobytu sťažovateľky. Touto totiž bolo podľa názoru sťažovateľov\nSlovensko. Ak by tento argument obstál, všetky ostatné sťažnostné argumenty by stratili\nvýznam, pretože v takomto prípade by sa Haagsky dohovor a návratové konanie vedené\nna jeho základe nedali aplikovať.\nPodľa názoru ústavného súdu argumentácia všeobecných súdov sa javí v tomto smere\nako dostačujúca.\nNa jednej strane je pravdou, že sťažovateľka (spolu so sťažovateľom a matkou)\nžila dlhodobo na Slovensku a do Ekvádoru odišla v sprievode oboch rodičov s cieľom\nobvyklej návštevy v súvislosti s Vianocami a Novým rokom, pričom v dohodnutom čase sa\nzásahom matky na Slovensko nevrátila. Tieto skutočnosti by nasvedčovali tvrdeniu\nuvedenému v sťažnosti, podľa ktorého na základe dohody sťažovateľa a matky krajinou\nobvyklého pobytu sťažovateľky bolo Slovensko.\nNa druhej strane je nesporné, že sťažovateľ a matka uzavreli počas pobytu\nsťažovateľky v Ekvádore tzv. mediačnú dohodu, ktorou bol upravený výkon rodičovských\npráv a povinností k sťažovateľke. Žiadateľom (navrhovateľom) uzavretia tejto dohody bol\nsťažovateľ. Z mediačnej dohody inter alia vyplýva, že má rovnaký účinok ako právoplatný\na vykonateľný rozsudok a vykoná sa rovnakým spôsobom, ako sa vykonávajú rozsudky\nposledného stupňa. V zmysle mediačnej dohody bola sťažovateľka zverená do osobnej\nstarostlivosti matky a bol upravený styk sťažovateľa so sťažovateľkou na území Ekvádoru\nniekoľkokrát ročne s tým, že sťažovateľka raz ročne po skončení školského roka\nv období školských prázdnin na dobu 31 dní odcestuje na Slovensko v sprievode\nmatky alebo jej príbuzných. Obsahom dohody bolo tiež určenie výživného zo strany\nsťažovateľa v prospech sťažovateľky (pozri uznesenie okresného súdu č. k. 3 P 91/2017-276\nz 29. júna 2017, bod 25).\nUzavretie mediačnej dohody nasvedčuje jednoznačne tomu, že sa sťažovateľ a matka\ndohodli na tom, že starostlivosť o sťažovateľku bude zabezpečovať matka, a to na území\nEkvádoru. Sťažovateľ bude prispievať na výživu sťažovateľky a bude mať právo\nv dohodnutých časových intervaloch stýkať sa so sťažovateľkou jednak v Ekvádore,\n\n25\n\nako aj na Slovensku. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že od uzavretia mediačnej dohody\ntreba za krajinu obvyklého pobytu sťažovateľky považovať Ekvádor.\nSťažovateľ namieta, že mediačnú dohodu podpísal pod nátlakom a je teda neplatná.\nNa radu ekvádorských právnikov sa však nedomáhal súdneho riešenia neplatnosti dohody,\npretože (ako mu to bolo právnikmi vysvetlené) by to bolo vzhľadom na miestne špecifiká\nnepriechodné.\n\nTvrdenie\n\nsťažovateľa\n\nspochybňujúce\n\nplatnosť\n\nmediačnej\n\ndohody\n\nby samozrejme vo svojich dôsledkoch znamenalo, že Slovensko neprestalo byť krajinou\nobvyklého pobytu sťažovateľky. Z pohľadu ústavného súdu však treba uviesť, že ide iba\no tvrdenia sťažovateľa, ktoré nijako dôkazmi nepodložil. Za tohto stavu všeobecné súdy\nprávom vychádzali z mediačnej dohody, uzavretie a obsah ktorej neboli sporné.\n31. Čo sa ďalej týka sťažovateľovej námietky nesprávnej aplikácie čl. 13 písm. b)\nHaagskeho dohovoru zo strany krajského súdu a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, ktoré\nmajú byť podľa sťažovateľa kľúčové v otázke aplikácie čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru\na majú preukazovať zlú psychickú kondíciu matky a jej nepripravenosť na starostlivosť\no maloletú, ústavný súd k výkladu čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru uvádza, že vyplýva\nz ľudskej jedinečnosti, zložitosti ľudskej psychiky a duše, ako aj z pestrosti života\nv jednotlivých kútoch sveta, že každá zmena sociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate\ndo inej krajiny (aj keď krajiny obvyklého pobytu dieťaťa) predstavuje určité riziko vzniku\nsociálnych a kultúrnych záťaží pre dieťa, avšak s týmto rizikom je potrebné objektívne\npočítať a formulácia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru uvedené akcentuje, keď pripúšťa\nnenariadiť návrat dieťaťa rozhodnutím súdu do krajiny obvyklého pobytu len v prípade\nexistencie vážneho nebezpečenstva (a teda nie všeobecného, potenciálneho alebo v miere\npredpokladaného a logického) fyzickej alebo duševnej ujmy (a teda nie vo vzťahu\nk nezačleneniu do sociálneho či kultúrneho prostredia samému osebe) alebo privedenia\ndieťaťa do neznesiteľnej situácie (musí ísť o situáciu, ktorá má reálny potenciál ohroziť\nmravný vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu strádaniu po stránke nedostatku\npre život nevyhnutných predpokladov – strava, ošatenie, bývanie, vzdelanie a pod.).\nOtázka starostlivosti rodiča o maloleté dieťa a spôsobilosti (napr. aj z pohľadu\npsychickej kondície) pre zverenie dieťaťa do starostlivosti rodiča či zotrvanie v tejto\nstarostlivosti je otázkou aplikácie právnych noriem upravujúcich práva a povinnosti rodičov\n\n26\n\nmaloletého dieťaťa pri starostlivosti o maloleté a deti a noriem upravujúcich ingerenciu\nsúdov do vzťahov upravujúcich starostlivosť o maloletých, a teda ide o otázku konania\no starostlivosti o maloletých podľa noriem štátu obvyklého pobytu maloletého. Tieto otázky\nje oprávnený vyhodnotiť príslušný súd obvyklého pobytu maloletého v konaní\no starostlivosti o maloletých, a nie návratový súd rozhodujúci o návrate dieťaťa do krajiny\nobvyklého pobytu.\nOdôvodnenie uznesení všeobecných súdov k výkladu a aplikácii čl. 13 písm. b)\nHaagskeho dohovoru tak ústavný súd vníma ako dostatočné a presvedčivé aj z hľadiska\ncelého radu ďalších námietok, ktoré sťažovatelia v podanej sťažnosti uplatňovali\n[napr. duševná vyspelosť sťažovateľky a jej spôsobilosť vyjadriť vlastný názor, ktorý\nje odmietavý vo vzťahu k pobytu v Ekvádore, nedostatočné poučenie sťažovateľky\nzo strany okresného súdu pred jej výsluchom, nepoloženie priamej otázky zisťujúcej názor\nsťažovateľky na jej prípadný návrat do Ekvádoru, nedostatočné skúmanie dôvodov\nna nenariadenie návratu sťažovateľky do Ekvádoru v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru]. Uznesenia všeobecných súdov sa v týchto súvislostiach nejavia ako arbitrárne\nči zjavne neodôvodnené, pričom samotná skutočnosť, že sťažovatelia majú v týchto\notázkach na vec odlišný názor, porušenie ich označených práv nezakladá.\n32. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, nebolo už potrebné osobitne\nsa zaoberať požadovaným odkladom vykonateľnosti uznesení všeobecných súdov.\n33. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nK sťažnosti maloletej\n34. Ústavný súd záverom oboznamuje, že spolu so sťažnosťou bolo ústavnému súdu\ndoručené splnomocnenie advokáta na zastupovanie maloletej sťažovateľky pred ústavným\nsúdom. Z obsahu tohto splnomocnenia vyplýva, že ho udeľuje otec maloletej (sťažovateľ)\nna zastupovanie jeho osoby (otca) pred ústavným súdom. V splnomocnení nie je explicitne\nuvedené, že otec maloletej splnomocňuje ako zákonný zástupca maloletej sťažovateľky\nadvokáta aj na jej zastupovanie pred ústavným súdom.\n\n27\n\nNavyše, aj keby splnomocnenie obsahovalo takúto splnomocňujúcu klauzulu\npre advokáta na zastupovanie maloletej sťažovateľky, nemožno takéto splnomocnenie\nudelené otcom maloletej (sťažovateľom) považovať vzhľadom na okolnosti a špecifiká veci\nza prípustné v tomto konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ sa v zmysle obsahu\nsťažnosti a v nej uvedených argumentov sťažnosťou snaží zvrátiť rozhodnutie (napadnuté\nuznesenie) krajského súdu, a teda je v tomto prípade v konflikte záujmov, čo sa týka jeho\nmožnosti ako zákonného zástupcu splnomocňovať akéhokoľvek právneho zástupcu\nna zastupovanie maloletej sťažovateľky pred ústavným súdom v smere dožadovania sa\nrozhodnutia ústavného súdu v prospech sťažovateľa ako otca (podľa § 31 ods. 2 zákona\no rodine: „Žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne\núkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom\nalebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade\nsúd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom\nprávnom úkone zastupovať.“). Rovnako obsah sťažnosti (v ktorej je ako sťažovateľ\noznačená maloletá) vyznieva v prospech záujmov otca, resp. je v rozpore s vyjadreniami\nmaloletej v konaní pred všeobecnými súdmi.\nÚstavný súd preto hodnotí, že sťažnosť maloletej nespĺňa zákonom o ústavnom súde\npredpísané náležitosti splnomocnenia (a to náležitosti v zmysle § 20 ods. 2 zákona\no ústavnom súde) a zároveň je podaná zjavne neoprávnenou osobou a je potrebné ju\nz týchto dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. septembra 2018\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "maloletý-obvyklý pobyt", "medzinárodné právo-súkromné", "medzinárodné právo-medzinárodná zmluva (dohovor)", "dieťa-práva dieťaťa", "plnomocenstvo, splnomocnenie", "maloletý-záujem dieťaťa"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b227746b-9ec0-46cf-8aa0-9b6587f1a434", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 282/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1"}, {"guid": "ussr:ecf1248e-0a10-4e54-9442-556147c2606e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 361/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 361/2014 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.361.2014.1"}, {"guid": "ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66"}, {"guid": "ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 100/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-23", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "31d2cb1d-b93e-49eb-a65d-0b2e90a7e484:e999d5b0-1e56-4d12-af63-acdd1f12e337", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1117212625.2", "spisova_znacka": "20CoP/46/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/46/2017 z 17. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-09-17", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1117212625.2"}, {"guid": "36a3c7ae-cdbd-460f-8e90-dc6f1c438ae6:eb7b8975-7d77-4995-8fa9-6d90081dc90d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1117212625.1", "spisova_znacka": "20CoP/37/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/37/2017 z 10. 8. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-08-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1117212625.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:30b02d94-23c3-4aea-92b3-8e7e6614e1b8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.425.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 425/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 425/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.425.2019.1"}, {"guid": "ussr:9d3b7551-9808-4103-8f86-dee0d7ef098a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 322/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 322/2019 z 7. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-07", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2019.1"}, {"guid": "0d010ab0-60b4-4577-ba67-ef77159c8901:3373e8dc-be51-4d2c-9d5e-bf7bf40bc27e", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:1224200982.1", "spisova_znacka": "15CoP/196/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 15CoP/196/2024 z 19. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-03-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:1224200982.1"}, {"guid": "6a4eec26-cf7b-4cc0-8b11-ce9d701bde31:4beb9fa7-c2a6-4c95-a536-17632ee2b78f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:7124210029.1", "spisova_znacka": "21CoP/99/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 21CoP/99/2024 z 27. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-12-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:7124210029.1"}]}