{"guid": "ussr:0e99880b-67c0-4b09-b9fd-be60adaa6acd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.441.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 441/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 441/2018 z 19. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 441/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.441.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0e99880b-67c0-4b09-b9fd-be60adaa6acd", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.441.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.441.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.441.2018.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 441/2018-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n\n, zastúpenej\n\nAdvokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Holič s. r. o., Poľovnícka 4, Bernolákovo,\nv mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Holič, vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\na podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného\nsúdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 199/2015, postupom Krajského\nsúdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 37/2017 a jeho uznesením\nsp. zn. 3 To 37/2017 z 9. mája 2017 a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 73/2017 a jeho uznesením sp. zn. 3 Tdo 73/2017\nz 18. apríla 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2018\ndoručená\n\n[v elektronickej\n\npodobe\n\nbez\n\nautorizácie\n\npodľa\n\nosobitného\n\npredpisu\n\n(prostredníctvom e-mailovej správy) a následne 9. júla 2018 aj v listinnej podobe, pozn.]\nsťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie\n\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva\nna spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti verejne a v primeranej lehote\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) a tiež práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom\nOkresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n3 T 199/2015 (ďalej aj „postup okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 37/2017 (ďalej aj „postup\nkrajského súdu“) a jeho uznesením sp. zn. 3 To 37/2017 z 9. mája 2017 (ďalej len\n„uznesenie krajského súdu“) a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 73/2017 (ďalej aj „postup\nnajvyššieho súdu“) a jeho uznesením sp. zn. 3 Tdo 73/2017 z 18. apríla 2018 (ďalej len\n„uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Ako to zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľka bola rozsudkom\nokresného súdu sp. zn. 3 T 199/2015 z 25. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného\nsúdu“) uznaná za vinnú preto, že „v presne nezistenom čase v mesiaci august 2014 v\nv úmysle obohatiť sa na úkor spol.\nkonateľom\n\nuzavrela s jej\n\nústnu dohodu o spôsobe zaplatenia faktúry za stavebný\n\nmateriál vo výške 1.763,40 EUR tak, že časť sumy vo výške 1.372,20 EUR prevodom zaplatí\njej sestra\n\nna nimi uvedený účet a následne tieto finančné prostriedky\n\n2\n\nmenovaný prevedie na účet obvinenej, ktorá k nim doloží zvyšnú časť dohodnutej sumy vo\nvýške 391,20 EUR a takto uhradí faktúru za stavebný materiál jednou platbou, avšak\npo dohodnutom prevode sumy 1.372,20 EUR na účet, ktorý mu obvinená poskytla, uhradila\nmenovanému v hotovosti len 800 EUR a zvyšné finančné prostriedky vo výške 963,40 EUR\nsi ponechala pre vlastnú potrebu a snažila sa to zakryť takým spôsobom, že mu následne\nposlala platobný príkaz z VÚB banky preukazujúci uhradenie dlžnej sumy vo výške\n963,40 EUR, hoci v skutočnosti príkaz na prevod nezadala a navyše tento prevod nemohol\nbyť ani zrealizovaný, pretože nemala na účte dostatočné finančné prostriedky na uhradenie\nfaktúry a tiež mala vedomosť o tom, že tento účet má od 11.06.2014 na základe exekučného\npríkazu č. EX 996/2013 vydaného súdnym exekútorom... zablokovaný, čím úmyselne uviedla\n, konateľa spol.\n\ndo omylu a spôsobila mu tak škodu\n\nvo výške 963,40 EUR...“, a teda spôsobila škodu na cudzom majetku tým, že sa obohatila\nuvedením niekoho do omylu, čím spáchala prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 zákona\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Za to bola sťažovateľka\nrozsudkom okresného súdu odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s tým, že\nokresný súd sťažovateľke výkon tohto trestu podmienečne odložil, pričom jej určil\nskúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov.\n3. Sťažovateľka a v prospech sťažovateľky aj jej otec a sestra podali proti rozsudku\nokresného súdu riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok. Avšak uznesením\nkrajského súdu boli odvolania sťažovateľky, jej otca a sestry ako nedôvodné zamietnuté.\n4. Následne sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu podala riadne a včas\ndovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu\npre jeho nedôvodnosť odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo obhajcovi sťažovateľky\ndoručené 3. mája 2018.\n5. Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila okrem iného najmä takto:\n«... Je nám známe stanovisko Najvyššieho súdu... zo dňa 29.05.2015 pod sp. zn.\n1 To 1/2015, že inšpekcia Ministerstva vnútra je zákonným orgánom činným v trestnom\nkonaní, napriek tomu máme za to, že nezávislým orgánom činným v trestnom konaní byť\n\n3\n\nnemôže, pretože je riadená politickým funkcionárom, členom vlády, výkonnej moci. Trváme\nna tom, že v tejto veci konal orgán závislý.\nNapriek tomu v tejto veci ten istý policajný orgán v postavení operatívneho\npracovníka vykonáva operatívne šetrenie pod č. SKIS-IS-OISZ-OPČ-672-007/2014\na spisuje úradný záznam (ktorý nie je dôkaz v trestnom konaní), na základe ktorého je\niniciované trestné stíhanie...\nÚradný záznam je tendenčný a cielene zameraný na degradáciu policajtky,\naby mohlo byť odôvodnené skončenie služobného pomeru. Úradný záznam podpísaný\nmjr.\n\nje výplodom príslušníka útvaru, ktorý nie je orgánom činným\n\nv trestnom konaní...\nMinister vnútra, orgán výkonnej moci, nedal súhlas na zbavenie mlčanlivosti.\nTým sa stalo to, že nebolo ozrejmené, či bola\n\nv minulosti údajne\n\nriešená na inšpekcii. Nebolo objasnené, kto je priateľom z útvaru Sekcie kontroly a\ninšpekčnej služby s pánom konateľom spoločnosti\nUž v prípravnom konaní došlo k porušeniu zákona a vyšetrovateľka Sekcie kontroly\na inšpekčnej služby v dôsledku podriadenosti ministrovi vnútra Slovenskej republiky je\nvo veci vylúčená konať v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por...\nPrípravné konanie bolo vedené jednostranne pri porušení rovnosti strán, a hlavne\nporušení práva na rovnosť zbraní. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby dokazovala\nsťažovateľkine dlhy a exekúciu, či exekučne blokovaný účet, ale to, že nebola\nvystavená faktúra a predaj nebol zaevidovaný v účtovníctve opomenula. Kúpna\ncena bola pritom zaplatená na súkromný účet, a tým vzniklo podozrenie zo spáchania\ntrestného činu krátenia dane a neodvedenia dane\n\n...\n\nZmluva medzi konateľom spoločnosti a kupujúcou - sestrou obvinenej, kedy\nbola sprostredkovateľkou, nebola obchodnou zmluvou. Kúpna cena nebola\nposlaná na účet spoločnosti. Išlo o protiprávne konanie zo strany konateľa spoločnosti...\nPorušovateľ práva, na hranici spáchania prečinu krátenia dane, nemôže byť v trestnom\nkonaní poškodený.\nPodľa obžaloby mala sťažovateľka uviesť\n\ndo omylu, ale on totiž\n\nnekonal v mene spoločnosti, lebo kúpnu cenu nezaúčtoval a faktúru vystavil až v čase\nprebiehajúceho trestného stíhania.\n\n4\n\nObžalovaná tvrdí, že sumu, na ktorej sa dohodli, vyplatila. Zaplatila 1.372,20 €\nna účet, o ktorom sa neskôr dozvedela, že je súkromný. Potom skutočne začala\n„konšpirovať“, ale stalo sa tak po protiprávnom konaní\npríkaz na úhradu, neuviedla nikoho do omylu.\n\n. Tým, že vystavila\nuž vedel, že sumu 1.763,40 €\n\nodmietla zaplatiť. Nepremyslene urobila úkon, ktorý nemá racionálne vysvetlenie. Veď\npeniaze prísť nemohli a o pár dní\n\nzistí, že nebol príkaz realizovaný.\n\nmala oznámiť spáchanie prečinu, alebo napísať\n\n, že mu okrem\n\n1.372,20 € nezaplatí ani cent.\nVeď za 1.763,40 € by jej sestra nakúpila stavebný materiál v mieste stavby.\nMedzičasom bola sťažovateľka prepustená do civilu ... Skutok bol totožný so\nskutkom, ktorý prokurátor považoval za trestný čin. Sťažovateľka bola postihnutá dvakrát\nza ten istý skutok, a to je nespravodlivé ...\n... fingovaný vystavený príkaz na úhradu nemá relevantnú súvislosť s výškou\n(rozdielom), ktorý vykazoval konateľ spoločnosti ako pohľadávku. Inak povedané, škoda\nspoločnosti nevznikla zavinením obžalovanej. Fingovaný príkaz na úhradu nie je v príčinnej\nsúvislosti s rozdielom v nedoplatku, t.j. pohľadávkou.\nSúd vykonal dôkazy v „neprospech“ obžalovanej a ostatné vykonať odmietol.\nNevypočul ani iniciátora konania o prepustenie, ani tvorcu úradného záznamu\n\n...\n\nV písomne podanom návrhu na doplnenie dokazovania bolo odôvodnené prečo\npri úcte k spravodlivosti musí súd obžalovanú oslobodiť, prečo nejde o trestný čin a čo je\ndôvodom, pre ktorý nemôže byť\n\nuznaná vinnou...\n\nOba rozsudky sa v odôvodnení nevysporiadali s tým, kto mal byť poškodeným. Pán\nalebo spoločnosť\n\n? Súdy sa nevysporiadali\n\ns prejudiciálnou otázkou, či došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, kto bol predávajúcim a kto\nkupujúcou. Prečo nebol tento predaj evidovaný v účtovníctve? Prečo nebola vystavená\nfaktúra, a hlavne prečo ani nesporných 800,- € nebolo v príjme spoločnosti...\nŽiadny súd nereagoval na námietku, že ide o ultima ratio...\n... Tvrdíme, že konanie bolo vedené nezákonným spôsobom, a to okrem úradného\nzáznamu aj riadeným postupom „zatajeného operatívca“ tohto útvaru, kde sa má viesť\nnezávislé a nestranné vyšetrovanie. Kolega vyšetrovateľky riadi, dojedná a privedie\nku kolegyni človeka, ktorý si pre porušovanie zákona, hlavne zák. č. 431/2004 Z. z.\n\n5\n\no účtovníctve a zák. 222/2004 Z. z. o DPH nemôže uplatniť nárok na doplatenie kúpnej\nzmluvy, lebo po porušení zákona neunesie vecné bremeno...\nJe iniciovaný policajtom, ktorý vie zabezpečiť nátlak na „dlžníka“, a ktorý zariadi\ntrestné oznámenie a začatie konania o prepustenie zo služobného pomeru...\n... dovolací súd nespravodlivo a rigorózne odmietol, že rozhodnutie je založené\nna dôkazoch, ktoré neboli vykonane zákonným spôsobom. Svedok a „poškodený“ mohol\nzatajiť meno „konšpirátora“. Súd úradný záznam vykonal ako dôkaz napriek tomu, že\nna jeho sprocesnenie neboli splnené podmienky...\nNa nezákonne vykonanom dôkaze nemožno postaviť zákonné a spravodlivé\nrozhodnutie...\nOdmietame akceptovať tvrdenie, že zásada ultima ratio a zásada subsidiarity trestnej\nrepresie má svoje mantinely a nie je možná, ak ide o závažné excesy zo súkromnoprávnych\nvzťahov...\nTu totiž ani formálne nebola naplnená skutková podstata žiadneho trestného činu\n(ani podvodu, pretože obžalovaná „uviedla do omylu“\n\npo tom, čo už\n\nschodok - rozdiel v kúpnej cene bol splatný, určitý, avšak vzájomne spochybňovaný)...\nUvedenie do omylu nie je v príčinnej súvislosti s nezaplatením rozdielu kúpnej ceny.\nŠkoda spoločnosti nevznikla.\n\nbuď odcudzil alebo z vytvoreného prebytku\n\nna sklade ponúkol bez DPH stavebný materiál za 1.372,20 €. O tovar za 1.763,40 € predsa\nsestra obžalovanej nemohla mať záujem...\n... Ak by bola príslušníčka Policajného zboru uviedla\n\ndo omylu pred\n\nuzatvorením dohody o dodaní materiálu do miesta bydliska (resp. miesta stavby) svojej\nsestry, tak vtedy pri skončení služobného pomeru pre ten istý skutok bolo nutné skúmať\njednak otázku rei iudicatae, ale aj závažnosť v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák... »\n6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„I. ) Základne právo\n\n... podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy\n\nSlovenskej republiky, podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanú záležitosť nezávislým a nestranným\nsúdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo\nna účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\n\n6\n\nzákladných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod\nsp. zn. 3Tdo 73/2017 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.\n3To/37/2017 porušené bolo.\nII.) Základné právo\n\n... na prerokovanie veci bez zbytočných\n\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných\npráv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.\n3T/199/2015 p o r u š e n é bolo.\nIII. a) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 73/2017 zo dňa\n18.04.2018 sa zrušuje a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nIII. b) eventum Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3 Tdo 73/2017 zo dňa 18.04.2018 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n3To 37/2017 zo dňa 09.05.2017 sa z r u š u j ú a vec sa v r a c i a Krajskému súdu\nv Bratislave na ďalšie konanie.\nIV.)\n\npriznáva nárok na spravodlivé finančné zadosťučinenie\n\nvo výške 3.000,- €, ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet\nprávneho zástupcu sťažovateľky... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.\nV.) Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Bratislave a Okresný súd\nBratislava III sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť\n\ntrovy\n\nprávneho zastúpenia vo výške 352,42 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky... do dvoch\nmesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.“\nII.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n7\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n10. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť\nvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n11. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.\n12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom.\n13. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná\nverejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom.\n14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\n\n8\n\n15. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom\nboli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom\nbez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.\nIII.\n16. Ako to z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka sa domáha vyslovenia\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a základného\npráva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie\na práva na prejednanie záležitosti verejne podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na\núčinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu a jemu\npredchádzajúcim postupom.\n17. Sťažovateľka vo svojej (ústavnej) sťažnosti poukazuje na nesprávne hodnotenie\nvykonaných dôkazov a nevysporiadanie sa s ďalšími podľa jej názoru pre rozhodnutie\npodstatnými okolnosťami majúce za následok nesprávnosť skutkových zistení krajského\nsúdu stotožňujúceho sa v plnom rozsahu so skutkovými zisteniami okresného súdu, najmä\npokiaľ ide o okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy, dojednania kúpnej ceny a ustálenie jej\nvýšky, vystavenie účtovných a daňových dokladov, prevod peňažných prostriedkov,\no osobu poškodeného a vôbec o samotný priebeh skutkového deja.\n18. Zároveň sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že ak personálnym rozkazom\n(zrejme ministra vnútra Slovenskej republiky, pozn.) č. 84 z 8. apríla 2015 bola v zmysle\n§ 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného\nzboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej\nrepubliky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej\nslužbe“) prepustená zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru na tom istom\nskutkovom základe, jej postih prepustením zo služobného pomeru predstavuje prekážku\nrozsúdenej veci (res iudicata) pre jej ďalší postih v rámci trestného stíhania.\n19. Sťažovateľka zároveň krajskému súdu vytýka, že tento podľa jej názoru napriek\nporušeniu princípu rovnosti strán a princípu rovnosti zbraní už v prípravnom konaní\n\n9\n\na napriek tomu, že v konaní pred súdom boli vykonané iba dôkazy svedčiace v jej\nneprospech, pričom vykonanie ostatných dôkazov bolo odmietnuté, odvolania sťažovateľky,\njej otca a sestry ako nedôvodné zamietol.\n20. Sťažovateľka súčasne namieta porušenie tých istých základných a iných práv\npodľa ústavy a dohovoru aj uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom\ntým, že najvyšší súd, nepovažujúc za naplnený ani jeden zo sťažovateľkou uplatnených\ndovolacích dôvodov, dovolanie sťažovateľky odmietol, ako aj tým, že o dovolaní\nsťažovateľky rozhodol na neverejnom zasadnutí.\n21. Sťažovateľka sa tiež domáha aj vyslovenia porušenia základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38\nods. 2 listiny postupom okresného súdu, ako aj porušenia práva na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a najvyššieho\nsúdu.\nIV.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy\n22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením\nalebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\n\n10\n\n23. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to\nako lex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.\nV podstate ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava\nrozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je\nv skutočnosti priznané už čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu k pojmu „rozhodnutie“ v čl. 46\nods. 2 ústavy je opodstatnený extenzívny výklad, nevzťahuje sa teda len na rozhodnutia,\nale zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania a nečinnosti, ktorými orgán verejnej správy\nmôže pôsobiť na právne postavenie fyzických alebo právnických osôb (III. ÚS 375/2015).\n24. Keďže v preskúmavanej veci však nejde o vec rozhodnutia orgánov verejnej\nsprávy, ako ani o akékoľvek ďalšie formy ich správania, konania a nečinnosti, ktoré by mali\nzasiahnuť do základných práv a slobôd, ale ide o ústavný prieskum súdnych rozhodnutí a im\npredchádzajúcich postupov, ktoré vyplynuli z trestného konania podľa zákona č. 301/2005\nZ. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), medzi\npostupom okresného súdu, uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom\na tiež uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom na strane jednej\na sťažovateľkou namietaným porušením čl. 46 ods. 2 ústavy na strane druhej absentuje\nakákoľvek príčinná súvislosť.\n25. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného\nporušenia čl. 46 ods. 2 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu\njej zjavnej neopodstatnenosti.\nK namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,\npráva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti verejne\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy\npodľa čl. 13 dohovoru\n\n11\n\n26. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú\nobdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom\npostupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť\npodstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).\n27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto\noprávneniu zodpovedá povinnosť tohto súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby\nbola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú\ntento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy\nv spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).\n28. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,\nRecueil III/1997).\n12\n\n29. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej\nčinnosti okrem iného konštatoval, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej\nstrane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju\nnestavajú\n\ndo\n\npodstatne\n\n(Komanický c. Slovenská\n\nnevýhodnejšej\n\nsituácie,\n\nnež\n\nv\n\nktorej\n\nje\n\njej\n\nodporca\n\nrepublika, rozsudok zo 4. 6. 2002, bod 45). Právo\n\nna kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen\npredložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými\nďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie\nkonajúceho súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, bod 46).\n30. Okrem toho požiadavka „rovnosti zbraní“ vyplývajúca z čl. 6 ods. 1 dohovoru je\nlen iným označením základného ústavného práva na rovnosť účastníkov v konaní\npodľa čl. 47 ods. 3 ústavy (II. ÚS 414/2015).\n31. Z judikatúry ESĽP, ako aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rovnosť\nmedzi obvineným a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom na rozdiel v ich\nprocesnom a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych funkcií\na možností (napr. za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc).\nIch rovnosť je potom priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok\nspravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, charakterizovaná v judikatúre\nk dohovoru. Ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec\npred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane\n(napr. rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. 2. 1997, bod 53,\nIII. ÚS 186/02).\n32. V zmysle judikatúry ESĽP neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje\nujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania\nv prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú\nosobitnou zložitosťou (Varela Assalino v. Portugalsko z 25. 4. 2002). V niektorých\nprípadoch ESĽP poznamenal, že ak ide iba o vyriešenie právnych otázok, na odstránenie\nrozporov, medzi ktorými je vhodnejšia písomná komunikácia ako ústna obhajoba, môže\n\n13\n\npostačovať posúdenie na základe spisu, a že je legitímne, aby národné orgány zohľadňovali\nzásady hospodárnosti (Varela Assalino v. Portugalsko z 25. 4. 2002, Schuler-Zgraggen\nv. Švajčiarsko z 24. 6. 1994).\n33. Osobitne vo vzťahu k rozhodovaniu viacerých súdov súdnej sústavy ESĽP\njudikoval, že požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré\nzisťujú skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci\nsamej. Pokiaľ ide o otázku ústneho pojednávania na odvolacom a dovolacom stupni\nsúdnictva, nedostatok verejného prejednania veci na druhom a treťom stupni možno\nospravedlniť povahou konania, ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné, a to\npredovšetkým vtedy, ak vyššie súdy prejednávajú výlučne právne otázky, a nie skutkové\notázky (Ekbatani v. Švédsko z 26. 5. 1988).\n34. Ak ide o porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13\ndohovoru, judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru\ns ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad rozhodnutie vo veci Silver a ostatní\nproti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému\nkráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší\nproti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122). Ústavný súd\npoznamenáva, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo\nna účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa\ndovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok\nnápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne\nIII. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013, III. ÚS 135/2014, III. ÚS 167/2015).\n35. Z už opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľkou\nnamietaného porušenia označených základných a iných práv podľa ústavy, listiny\na dohovoru.\nK uzneseniu krajského súdu a jemu predchádzajúcemu postupu\n\n14\n\n36. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd\nv prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok ESĽP\nz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,\nbody 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému\nsúdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku\n(dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému\nrozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto\nprípade za zachovanú aj proti označenému uzneseniu krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09,\nI. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).\n37. Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia prebral podstatnú časť\nargumentácie okresného súdu a okrem iného uviedol:\n«... Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej\n, poškodeného - svedka\n\n, svedkov... ako aj oboznámením\n\nlistinných dôkazov... a na podklade dôkazov konštatoval: „... súd, hodnotiac produkované\ndôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých\nokolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12\nTr. poriadku dospel bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru, že žalovaný skutok\nsa stal... a dopustila sa ho obžalovaná... Súbor vykonaných priamych ako aj nepriamych\ndôkazov v danom prípade tvorí logickú, ničím nespochybnenú sústavu navzájom sa\ndoplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje všetky relevantné\nokolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania práve obžalovanú... bolo\nnepochybne preukázané, že obžalovaná\n\nzískala uzatvorením ústnej\n\nzmluvy o kúpe stavebného materiálu, stavebný materiál pre jej sestru... pričom na základe\ntakto uzatvorenej zmluvy o kúpe stavebného materiálu došlo k majetkovej dispozícii\nspočívajúcej v dodaní predmetného stavebného materiálu zo strany poškodeného\n. Obžalovaná reálne zaplatila len sumu 800,- Eur, pričom zvyšnú časť v sume\n963,40 Eur si ponechala pre vlastnú potrebu. Súčasne predstierala vykonanie prevodu sumy\nvo výške 963,40 Eur v prospech účtu poškodeného, pričom k takejto transakcii nikdy\nnedošlo a týmto jej konaním došlo ku vzniku majetkovej škody na strane poškodeného\nvo výške 963,40 Eur. Je nepochybné, že poškodený uzatvoril predmetnú ústnu zmluvu\n\n15\n\no dodaní stavebného materiálu s obžalovanou\n\nv prospech jej sestry\n\nv omyle, že menovaná zaplatí kúpnu cenu vo výške 1.372,20 Eur, na ktorú sa zaviazala\n(k jeho viere nepochybne prispelo aj zaplatenie časti kúpnej ceny vo výške 800,- Eur\nobžalovanou v hotovosti u poškodeného). Rovnako je možné vysloviť záver, že pokiaľ by\no skutočných okolnostiach uzatvorenia takejto ústnej zmluvy na strane obžalovanej vedel\na teda mal vedomosť o tom, že obžalovaná uzatvárala predmetnú dohodu iba účelovo\ns cieľom získať predmet dohody (stavebný materiál) pre tretiu osobu (sestru),\nbez poskytnutia celej kúpnej ceny, k uzatvoreniu zmluvy a odovzdaniu predmetu veci,\nby nebolo došlo. Nakoľko poškodený na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19.01.2016\npo zákonnom poučení vyslovil, že si neuplatňuje nárok na náhradu škody, súd v rozsudku\nobžalovanú na jej náhradu nezaviazal. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnou\nkvalifikáciou skutku ako ho kvalifikovala obžaloba... na hlavnom pojednávaní mal súd\nnepochybne a bez akýchkoľvek dôvodných pochybností za preukázané, že obžalovaná\npriamym úmyselným protiprávnym konaním naplnila všetky obligatórne pojmové znaky\nskutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona po stránke tak\nobjektívnej ako aj subjektívnej.“\nPo takto vykonanom dokazovaní aj odvolací súd v zmysle § 2 ods. 12 Tr. poriadku\nvšetky vykonané dôkazy náležite jednotlivo aj v ich súhrne vyhodnotil a dospel k záveru, že\npredmetný trestný čin sa stal... a že ho nepochybne spáchala, za tam uvedených okolností\npráve obžalovaná... Tento záver oprel o celý rad okolností a dôkazov, ktoré vo svojom\nsúhrne poskytujú spoľahlivý záver, že to bola práve obžalovaná, ktorá s poškodeným...\nuzatvorila ústnu dohodu o kúpe stavebného materiálu pre sestru (\n), v hodnote 1763,40 € a skutočnosť, že sa jednalo o takto dohodnutú sumu\npreukazuje aj fakt, že obžalovaná po „minimálne zvláštnych“ finančných transakciách, za\nmateriál vyplatila poškodenému sumu - 800,- € v hotovosti a vypísala prevodný príkaz vo\nVÚB na sumu 963,40 €. Žiada sa ozrejmiť, že dohoda o zaplatení podľa poškodeného, ktorú\nnavrhla obžalovaná, bola taká, že peniaze, ktoré budú zaslané na účet poškodeného, tento\nprepošle na účet obžalovanej, ktorá k nim pripojí sumu, ktorou „chcela pomôcť“ ona\nosobne sestre a následne celú dohodnutú cenu za materiál zaplatí poškodenému sama\nobžalovaná jednorazovo.\n\n16\n\nBolo tiež preukázané, že obžalovaná mala vedomosť o tom, že od 11.06.2014 je jej\nbankový účet zablokovaný z titulu exekúcie, aj napriek tomuto vypísala prevodný príkaz\nna sumu 963,10 €, ktorú skutočnosť oznámila poškodenému s uistením, že na príkaze je\ntermín splatnosti 09.10.2014, príkaz bol opečiatkovaný pečiatkou banky s dátumom\n09.09.2014, ktorý dôkaz tiež vážne narúša obhajobné tvrdenia obžalovanej.\nTeda bolo dôkazmi jasne preukázané, že po predchádzajúcej vyššie rozvedenej\ndohode medzi obžalovanou a poškodeným ohľadne stavebného materiálu, sestra\nobžalovanej\n\nplatila na účet známej poškodeného,\n\n, t. j. vlastne poškodenému sumu vo výške 1372,20 €, ktorá suma bola na základe\nvyššie spomínanej dohody preposlaná na pokyn poškodeného obžalovanej, avšak sa\nnejednalo o účet obžalovanej, nakoľko táto mala účet zablokovaný, ale na účet jej\nkamarátky t. j.\n\n, ktorá po prijatí peňazí, tieto vybrala a odovzdala\n\nobžalovanej, z ktorých však obžalovaná odovzdala poškodenému v hotovosti len sumu\n800 €. Po urgencii zo strany poškodeného ohľadne vyplatenia zvyšnej časti peňazí, priznala\nobžalovaná, že vypísala vo VÚB prevodný príkaz, opečiatkovala ho pečiatkou banky, ktorý\nvšak neodovzdala banke na realizáciu a plnenie, ale e-mailom ho zaslala poškodenému,\ndeklarujúc, že dala pokyn na vyplatenie zvyšnej časti peňazí z dohodnutej sumy. V tejto\nčasti je jasné preukázané, že obžalovaná vedela, že dohodnutou sumou za materiál je\nskutočne suma 1763,40 €, pretože odovzdala sumu 800 €, čo potvrdil aj poškodený a v tejto\nčasti rozpor nie je, ale rozhodne nie je dôkazmi preukázané jej tvrdenie, že poškodenému\nzaplatila aj zvyšnú časť v hotovosti. Zároveň je treba uviesť, že zo strany poškodeného\nstavebný materiál bol riadne a v dohodnutom množstve dodaný...\n... Ak obžalovaná tvrdí, že poškodenému za materiál zaplatila celú dohodnutú sumu,\ntak je namieste otázka, akým význam a účel malo vypísanie prevodného príkazu a jeho\nopečiatkovanie bankou, ako aj sms komunikácia medzi obžalovanou a poškodeným ohľadne\nnedoplatenia sumy za materiál zhromaždená v spisovom materiáli...\nK námietkam odvolateľky - sestry obžalovanej... ktorá v odvolaní uviedla, že\npoškodený zaslal cenovú ponuku na sumu 1300 eur a nie 1700 eur... Tvrdenia odvolateľky\nsú vyvrátené nielen výpoveďou poškodeného, ale aj samotným konaním obžalovanej, ktorá\nv podstate krokmi, ktoré vykonala potvrdila, že bola s poškodeným dohodnutá za dodaný\nmateriál na sume 1763,40 €... Tento záver podporuje aj preukázaná skutočnosť, že\n\n17\n\nobžalovaná si požičiavala peniaze nielen od kolegov (viď uznanie dlhu), ale aj od svojej\nsestry, čo táto potvrdila...\n... - k námietke obhajcu... krajský súd uznáva, že skutočne úradný záznam ako taký\nnie je dôkazom, ale na podklade tohto sa odvíja ďalšie zisťovanie... Z úradného záznamu\nvyplynuli len určité skutočnosti a signály, na podklade ktorých došlo k zabezpečeniu\nzákonných dôkazov. Samotné oboznámenie úradného záznamu na hlavnom pojednávaní nie\nje možné považovať za takú chybu konania, ktorý by mohla byť dôvodom pre zrušenie\nrozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku tak ako sa domáha obhajca. To, že nebol\npomenovaný iniciátor začatia stíhania a ani iniciátor začatia konania o skončenie\nslužobného pomeru, nie je takou chybou konania, ktorá by znamenala zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia...\n- k námietke, že nebol zistený oznamovateľ skutku na inšpekciu a tohto je\npodľa obhajcu nutné zisťovať, odvolací súd dáva do pozornosti, že Policajný zbor je ako\nbezpečnostný zbor povinný realizovať úkony smerujúce k odhaleniu, vyšetreniu\na zadokumentovaniu trestnej činnosti v takom rozsahu, aby mohol byť páchateľ zákonným\nspôsobom potrestaný. Poznatky iniciujúce trestné stíhanie získava Policajný zbor\nz podnetov a trestných oznámení, ako aj svojou činnosťou. Získavanie informácií o trestnej\nčinnosti je vyjadrením záujmu štátu na ochrane spoločnosti a na prevencii trestnej\nčinnosti...\n- k námietke, že nebol označený poškodený, pretože dohoda znela s inou firmou ako\ntou, ktorá materiál skutočne na stavbu dodala, krajský súd poukazuje na výpis\nz obchodného registra (čl. 170), z ktorého je zistiteľné, že firma\nsvojim štatutárnym orgánom - konateľom - poškodeným\n\nuzatvorila\n\nzmluvu na dodávku tovaru a z faktúry č. 140388 - čl. 169 vyplynulo, že polystyrén\nobjednaný na stavbu sestry obžalovanej, dodala firma\npoškodeného\n\na to v cene 1352,76 €, čo je riadne zdokladované\n\na z tejto pripojenej faktúry je preukázané, že príjemca tovaru\nfirme\n\npráve firme\nriadne\n\nzaplatil sumu 1352,76 € a tovar bol riadne dodaný priamo\n\nna stavbu, pričom je tiež zrejmé, že okrem tohto druhu tovaru firma poškodeného dodala aj\nIPU, ktorú dopravila na stavbu sama obžalovaná, ktoré skutočnosti boli tiež dokazovaním\nspoľahlivo preukázané.\n\n18\n\n- k námietke, že skutok nie je trestným činom odvolací súd odkazuje na samotnú\nkonštrukciu trestného činu uvedeného v § 221 Trestného zákona, popísané konanie\nobžalovanej\n\na zároveň aj na odôvodnenie uvádzané v napadnutom\n\nrozsudku na str. 12, s ktorým sa v celom rozsahu, ako so správnym a zákonným stotožňuje\na plne na tieto úvahy a závery odkazuje, bez potreby ich opakovania.\n- k námietke, že sa jedná o duplicitný postih obžalovanej a porušenie zásady ne bis in\nidem, pričom obhajca zároveň žiada zohľadniť princíp ultima ratio z pohľadu\nneštandardného konania poškodeného\n\n, konajúci senát dodáva, že konanie\n\npoškodeného a jeho postup pri dohode ohľadne objednania stavebného materiálu ako aj\npostup pri zaplatení jeho ceny, nie je predmetom posúdenia tunajším súdom a úvahy\nobhajoby v naznačenom smere, obsiahnuté na str. 5 odvolania, o podvodnom konaní\nsamotného poškodeného, možno považovať za špekulácie a konštrukcie obhajoby, s ktorými\nodvolací súd nie je povinný sa zaoberať a nie je to ani v jeho kompetencii. V predloženej\nveci súd striktne skúma len konanie prebiehajúce pred súdom proti obžalovanej\nna podklade podanej obžaloby okresnou prokuratúrou...\nV nadväznosti k princípu ultima ratio krajský súd dodáva, že tento úzko súvisí\nso zásadou subsidiarity trestnej represie, pričom právna teória i prax uznáva, že zo zásady\nsubsidiarity trestnej represie plynie, že trestnoprávne riešenie predstavuje krajný\nprostriedok (ultima ratio) aj pre súdy. Trestný čin ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje\nTrestný zákon uzavretým komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych\nznakov, ktoré v súhrne vytvárajú skutkovú podstatu trestného činu. Ako sa skutok prejavuje\nvo vonkajšom svete, definuje predovšetkým objektívna stránka skutkovej podstaty, ktorá je\ntvorená súhrnom znakov charakterizujúcich konanie a následok vrátane kauzálneho vzťahu\nmedzi nimi. Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu\nmožnosť)... Podľa tejto zásady má byť trestné právo použite len ako najkrajnejší\nprostriedok... len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie\nsú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti\naplikácie a interpretácie trestného práva potom – z takto chápaného prostriedku\nultima ratio – musia byť akcentovane právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia\ns posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lége, či\nzásada in dubio pro reo. (napr. I. ÚS 316/2011). Vyžaduje sa teda aby vina bola\n\n19\n\nautoratívne konštatovaná len v prípade takého konania, o ktorom mohol páchateľ v dobe\nkeď sa ho dopúšťal, dôvodne predpokladať, že ide o konanie trestné, a to vzhľadom na\nobsah účinného trestného zákona, alebo tam, kde je to potrebné vzhľadom na ustálenú a\nvšeobecne dostupnú judikatúru všeobecných súdov, ktorý záver korešponduje aj s\njudikatúrou ESĽP (napr. Kokkinakis v. Grécko - 14307/88, Cantoni v. Francúzsko - 17\n862/91)...\nAk bol spáchaný trestný čin, ktorého skutková podstata bola bezo zvyšku vo všetkých\nznakoch naplnená, tak ako je tomu v posudzovanom prípade, nemôže štát rezignovať\nna svoju úlohu pri ochrane oprávnených záujmov fyzických osôb poukazom a existenciu\nžalôb v civilnom konaní, ktorými možno zaistiť navrátenie finančných prostriedkov, k\núbytku ktorých prostredníctvom trestného činu došlo. Akcentácia princípu ultima ratio\nnemôže úplne znemožniť aplikáciu základného vyššie naznačeného princípu - účelu\ntrestného konania...\nOdkaz na princíp subsidiarity trestnej represie vo vzťahu k zásade ultima ratio\npovažuje odvolací súd v prejednávanom konkrétnom prípade... z pohľadu toho, že sa v čase\nspáchania skutku jednalo o príslušníčku Policajného Zboru SR, za úplne nevhodný, a to\njednak s ohľadom na vyššie naznačený účel trestného konania, samotné okolnosti prípadu\ns prihliadnutím najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie a pohnútku,\npričom aplikácia princípu ultima ratio v rozsahu ako sa domáha obhajca obžalovanej, by\nznamenala neprípustný posun samotnej funkcie trestného práva...»\n38. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd\nargumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd v napadnutom rozhodnutí dôsledkom\nnesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov a nevysporiadania sa s ďalšími podľa jej\nnázoru pre rozhodnutie podstatnými okolnosťami dospel k nesprávnym skutkovým\nzisteniam, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského\nsúdu. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu je v plnom súlade s § 176 ods. 2 Trestného\nporiadku. Krajský súd prevzal podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu,\ns ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, a zároveň sa v odôvodnení svojho rozhodnutia\nvysporiadal aj so všetkými podstatnými odvolacími námietkami. Podľa názoru ústavného\nsúdu odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je presvedčivé a zrozumiteľné a konanie\n\n20\n\nnevykazuje znaky podstatných pochybení procesného charakteru. Skutočnosť, že\nsťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru\no zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná\nrozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,\npodľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,\nz čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym\nnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\n39. Napokon podľa názoru ústavného súdu už okresný súd dal jasnú, zrozumiteľnú\na vyčerpávajúcu odpoveď na všetky skutkovo (ako aj právne, pozn.) relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď, berúc do úvahy všetky podstatné okolnosti\nprípadu, ustálil, že v príčinnej súvislosti s úmyselným konaním sťažovateľky bola\npoškodenému (\n\n) spôsobená škoda a dospel tak k záveru, že skutok sa\n\nstal tak, ako je popísaný skutkovou vetou výrokovej časti rozsudku okresného súdu.\n40. Okrem toho podľa názoru ústavného súdu ani z obsahu sťažnosti sťažovateľky\nnevyplývajú také argumenty, ktoré by boli spôsobilé rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť\nrozhodnutie o veci, a tým spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.\n41. Tu ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje\nza arbitrárne či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie\nje celkom zjavne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\nZ ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery\nnapadnutého uznesenia krajského súdu stotožňujúceho sa v celom rozsahu s odôvodnením\nrozsudku okresného súdu, ktoré sú odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.\n42. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti namieta, že jej postih za ten istý skutok\nprepustením zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru v rámci konania\npodľa zákona o štátnej službe, pretože v zmysle § 192 ods. 1 písm. e) tohto zákona svojím\nkonaním porušila služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jej\nponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby,\n21\n\nzakladá prekážku rozsúdenej (rozhodnutej) veci, ústavný súd uvádza, že prepustenie\npolicajta zo služobného pomeru nemožno spájať so samotným trestným, prípadne\npriestupkovým konaním. Rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru totiž nie je\nrozhodnutím o vine príslušníka Policajného zboru z hľadiska jeho prípadnej trestnej či\npriestupkovej zodpovednosti. Uvedené podporuje aj § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku,\npodľa ktorého trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom\npokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý\nskutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené,\npodmienečne zastavené a obvinený sa osvedčil alebo sa skončilo schválením zmieru\na zastavením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené.\nInými slovami, prekážku rozsúdenej (rozhodnutej) veci pre trestné stíhanie osoby\npredstavujú iba v § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku vymenované rozhodnutia vydané\nv rámci skoršieho trestného stíhania pre ten istý skutok.\n43. Napokon z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ako aj uznesenia krajského\nsúdu vyplýva, že pri uznaní viny sťažovateľky vychádzali okrem iného aj z výpovedí\nviacerých svedkov vypočutých na hlavnom pojednávaní. V konaniach pred okresným\nsúdom a krajským súdom, ktoré boli verejné (pri výsluchoch na hlavných pojednávaniach),\nmala sťažovateľka ako obžalovaná možnosť sama alebo prostredníctvom svojho obhajcu\nvyjadriť sa k vykonaným dôkazom vrátane výpovedí svedkov, ktorým mohla zároveň klásť\naj otázky.\n44. V nadväznosti na sťažovateľkou deklarovaný prejav nespokojnosti s napadnutým\nrozhodnutím a jemu predchádzajúcim postupom ústavný súd konštatuje, že obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 36 ods. 1\nlistiny vrátane práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nie je záruka, že\nrozhodnutie konajúceho súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkov konania.\nPodstatou je, aby postup príslušného súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne\nakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,\npreskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať\ndo postupu a rozhodnutí príslušných súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv\n(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n22\n\n45. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti\nuzneseniu krajského súdu a jemu predchádzajúcemu postupu v tejto časti (vo vzťahu\nk namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam, prekážke rozsúdenej veci a porušeniu\npráva na verejné prerokovanie veci) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n46. Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu\nzabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako\nžalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je\nupravená v § 2 ods. 9 Trestného poriadku a vyplýva z čl. 50 ods. 3 ústavy. Garantovaná je aj\nv takých významných právnych dokumentoch, akými sú listina a dohovor. Podľa čl. 50\nods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu\nobhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.\n47. Z judikatúry ESĽP vyplýva aj bezpodmienečná povinnosť orgánov činných\nv trestnom konaní a súdu rešpektovať právo obvineného na obhajobu tým, že mu musí dať\nmožnosť zúčastniť sa výsluchu svedka tak, aby tento úkon zodpovedal požiadavkám\nkontradiktórnosti konania. Obvinený musí mať možnosť spochybniť argumenty\na vypočúvať svedkov (Unterpertinger proti Rakúsku, rozsudok ESĽP z 24. 11. 1986,\nsťažnosť č. 9120/80).\n48. Porušením práva na obhajobu sa rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej\nobhajobe v zmysle § 37 Trestného poriadku. Ide obzvlášť o situáciu, keď obvinený po\nurčitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a zároveň orgány\nčinné v trestnom konaní alebo súd v tomto čase reálne vykonávali úkony trestného konania,\nktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, prípadne ak ide o iné pochybenie\npríslušného súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k\nodňatiu alebo znemožneniu riadneho uplatnenia procesných práv obvineného. Intenzita\ntakéhoto porušenia musí dosahovať stupeň zásadnosti, teda takéto porušenie musí\nkardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje\nzákladné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. V súvislosti s dokazovaním môže byť\n\n23\n\ntento dovolací dôvod naplnený len za situácie, že súd nevyhovie návrhom obvineného na\nvykonanie alebo doplnenie dokazovania, pričom svoje rozhodnutie neodôvodní (pozri\nnapríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 71/2015 z 28. 7. 2016).\n49. Pokiaľ sťažovateľka svojimi sťažnostnými námietkami namieta porušenie\nprincípu rovnosti strán a princípu rovnosti zbraní už v prípravnom konaní a ďalej to, že\nv konaní pred súdom boli vykonané iba dôkazy svedčiace v jej neprospech, pričom\nvykonanie ostatných dôkazov bolo odmietnuté („Súd... Nevypočul ani iniciátora konania\no prepustenie, ani tvorcu úradného záznamu\n\n“, pozn.) uznesením krajského súdu\n\na jemu predchádzajúcim postupom, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp\nsubsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy\nmôže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých\nje namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže\ndomôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.\n50. Podľa názoru ústavného súdu, pokiaľ ide o porušenie princípu rovnosti strán,\nresp. princípu rovnosti zbraní už v prípravnom konaní a o tvrdenie sťažovateľky, že\nv konaní pred krajským súdom boli vykonané iba dôkazy svedčiace v jej neprospech,\npričom vykonanie ostatných dôkazov bolo odmietnuté, v prípade preukázania týchto\nprocesných pochybení, či už v konaní pred krajským súdom, alebo aj v predchádzajúcich\nštádiách trestného konania, sú tieto spôsobilé založiť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku, v zmysle ktorého dovolanie možno podať, ak zásadným\nspôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Avšak podľa zistenia ústavného súdu\nsťažovateľka sa vo svojom dovolaní proti uzneseniu krajského súdu dovolacieho dôvodu\nspočívajúceho v porušení jej práva na obhajobu zásadným spôsobom nijako nedovolávala.\n51. Nevyužitie zákonnej možnosti uplatnenia tohto dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno preto nahradzovať sťažnosťou podanou\nústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická\nalebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich\npráv; a tú možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.\n\n24\n\n52. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu\nkrajského súdu a jemu predchádzajúcemu postupu v tejto časti (vo vzťahu k namietanému\nporušeniu princípu rovnosti strán, resp. princípu rovnosti zbraní a nevykonaniu navrhnutých\ndôkazov) odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nK uzneseniu najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcemu postupu\n53. K namietanému porušeniu označených základných a iných práv uznesením\nnajvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že\nnajvyšší (dovolací) súd napriek sťažovateľkou vytýkaným vadám a nesprávnostiam\nuznesenia krajského súdu, v ktorých videla naplnenie dovolacích dôvodov v zmysle § 371\nods. 1 písm. g), i) a e) Trestného poriadku jej dovolanie ako nedôvodné odmietol.\n54. Ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil\nžiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci\noporu v zákone.\n55. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:\n„... Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nDovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne\nuplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli\nna hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je\nzaložené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá\na porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva\nna spravodlivý proces... Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný\npostup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1\npísm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva\nobvinenej. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní\ndôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1\npísm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru... by mohlo dôjsť len vtedy, ak by\nodsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkazoch získaných\n25\n\nnezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (Mariana Marinescu\np. Rumunsku, č. 36110/03 z 2. februára 2010, Emen p. Turecku, č. 25585/02\nz 26. januára 2010). V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím\ndôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže Najvyšší súd ...\npreskúmavať len to, či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce\ndôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Spôsob hodnotenia týchto dôkazov vykonaných\nzákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže Najvyšší súd... v rámci dovolacieho\nkonania... prehodnocovať ani spochybňovať... K úradnému záznamu Ministerstva vnútra...\nz 10. decembra 2014, na ktorý obvinená v podanom dovolaní poukazuje, Najvyšší súd...\npoznamenáva, že vo veci bolo vykonaných niekoľko rozhodujúcich dôkazných prostriedkov,\nna podklade ktorých boli dostatočne zistené a preukázané skutočnosti, na základe ktorých\nbol vynesený predmetný rozsudok okresného súdu, na podklade ktorého bola dôkazmi\npreukázaná vina obvinenej\n\na v tomto smere predmetný úradný záznam\n\nnemal charakter ani jediného usvedčujúceho a ani jedného z viacerých rozhodujúcich\nusvedčujúcich dôkazov. V predmetnej veci nemožno prehliadnuť, že nedošlo k dôkaznej\nnúdzi v tom zmysle, že by už zabezpečené a vykonané dôkazy, a to zákonným spôsobom\n(teda mimo predmetného úradného záznamu) nepostačovali na objasnenie veci a uznanie\nviny. Z uvedeného vyplýva, že tento dovolací dôvod nebol naplnený.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného\nskutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\nNajvyšší súd... dodáva, že z obsahu dovolania nevyplynuli ani skutočnosti, ktoré by\nzodpovedali dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku tak, ako\nho označila obvinená... Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho\ndôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je dovolací súd vždy viazaný\nkonečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Ak preto\nobvinená namietala správnosť skutkových zistení (vystavenie účtovných a daňových\ndokladov, výšku kúpnej ceny, prevod peňažných prostriedkov), tieto dôvodom dovolania\nnemôžu byť... Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa,\nvyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinená v dovolaní uplatňovať iba\n\n26\n\nnámietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa\npritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu\nvykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej\ninštancie...\nPokiaľ ide o námietku obvinenej, že v danom prípade bola na mieste aplikácia\nprincípu ultima ratio, Najvyšší súd... poukazuje na skutočnosť, že hoci princíp ultima ratio\nmožno uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu § 10 ods. 2 Trestného zákona\npri prečinoch (R 96/2014), ktorú podmienku obvinená spĺňa, nebola však aplikácia tohto\nprincípu v trestnej veci obvinenej opodstatnená, a to z tých istých dôvodov, ktoré vyplývajú\nz odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, na ktoré dovolací súd ako\nna správne a úplné poukazuje a s nimi sa stotožňuje... Taktiež sa nemožno stotožniť\ns námietkou obvinenej, že v jej konání absentuje objektívna a subjektívna stránka trestného\nčinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona na škodu cudzieho majetku seba\nobvinená obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku\nmalú škodu. Fakt, že obvinená nemala finančné prostriedky na úhradu za plnenia\na za stavebný materiál nezaplatila, spôsobil, že poškodeného\n\nuviedla\n\ndo omylu, že si obvinená splní svoj záväzok, čím poškodenému spôsobila škodu, postačuje\nna naplnenie objektívnej ako aj subjektívnej stránky... Použitú právnu kvalifikáciu\npodľa citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku\nzahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty prečinu...\nSkutočnosť, že poškodený si v tomto prípade neuplatnil nárok na náhradu škody nemôže\nrezultovať záver, že škoda nevznikla (nebola spôsobená)...\nPodľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci\nkonal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť\nvylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.\nPokiaľ ide o tretí z uplatnených dovolacích dôvodov - rozhodoval orgán činný\nv trestnom konaní, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania\npodľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, túto okolnosť obvinená najneskôr pred\nodvolacím súdom nenamietala v zmysle § 371 ods. 4 Trestného poriadku, a preto sa ňou\ndovolací súd zaoberať ani nemohol. Z uvedeného vyplýva, že ani tento dovolací dôvod\nnebol naplnený...\n\n27\n\nVzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd... dospel k záveru, že nie sú splnené\ndôvody dovolania predpokladané ustanovením § 371 ods. 1 písm. g), písm. e) a písm. i)\nTrestného poriadku, preto dovolanie obvinenej... na neverejnom zasadnutí bez preskúmania\nveci, postupom podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol...“\n56. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia dovolacieho\nsúdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah konštatuje, že najvyšší súd konal\nv medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci\ninterpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj\ncelkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.\n57. Vychádzajúc z aplikácie príslušných na vec sa vzťahujúcich, predovšetkým\nprocesnoprávnych zákonných ustanovení Trestného poriadku, je predmetné rozhodnutie\nnajvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Vzhľadom na podrobnú a precíznu argumentáciu\nnajvyššieho súdu vyjadrenú v jeho predmetnom rozhodnutí, ktorá vyčerpávajúcim\nspôsobom obsiahla právnu podstatu sťažovateľkou nastolených námietok s odkazmi aj\nna príslušnú procesnoprávnu úpravu, v interpretácii ktorej ústavný súd nezistil ústavný\nnesúlad, nie je potrebné z pohľadu ústavného súdu uvádzať ďalšie podporné argumenty.\n58. Napokon, aj keď najvyšší súd na účely prerokovania dovolania sťažovateľky\nnenariadil verejné zasadnutie, ale o tomto rozhodol podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku, v zmysle ktorého dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,\nbez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody\ndovolania podľa § 371 Trestného poriadku, týmto postupom najvyššieho súdu nijako\nnemohlo dôjsť k porušeniu práva na prejednanie záležitosti verejne podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru (pozri argumentáciu v bodoch 32 a 33 tohto uznesenia).\n59. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti proti\nuzneseniu najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcemu postupu odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n\n28\n\nK namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu,\nako aj porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu\n60. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38\nods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní\npred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol\npred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už\nk namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci v čase\ndoručenia sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).\n61. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom\nzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\na podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto\nposkytuje ochranu tomuto základnému právu podľa ústavy, ako aj právu podľa dohovoru\nlen vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného\npráva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia\nsťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného\nzákladného práva podľa ústavy a listiny, ako aj práva podľa dohovoru, ústavný súd sťažnosť\nodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený\nprávny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek\nproti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).\n62. Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že v trestnej\nveci sťažovateľky v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 199/2015\nokresný súd meritórne rozhodol (rozsudkom) 25. októbra 2016 a v nadväznosti na to\n29\n\nv druhostupňovom (odvolacom) konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.\n3 To 37/2017 krajský súd meritórne rozhodol (uznesením) na verejnom zasadnutí\n9. mája 2017. Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok okresného súdu v spojení\ns uznesením krajského súdu nadobudol právoplatnosť 9. mája 2017.\n63. V konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Tdo 73/2017 najvyšší súd\nrozhodol 18. apríla 2018, a teda uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť\n18. apríla 2018.\n64. Keďže sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom\nokresného súdu a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom krajského súdu, ako aj postupom najvyššieho súdu sťažnosťou\ndoručenou ústavnému súdu 3. júla 2018, t. j. v čase, keď k porušovaniu označených práv už\nnemohlo dochádzať a jej právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť aj v tejto\nčasti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n65. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi\nsťažovateľky nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. septembra 2018\n\n30", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "prieťahy", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-kontradiktórnosť", "skutkový stav veci-zistenie", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-verejnosti", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "dovolanie-dovolacie dôvody", "právny predpis-hmotnoprávny", "zaujatosť / predpojatosť-námietka zaujatosti", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-princíp rovnosti zbraní v konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:67c6ed64-77ea-4067-abfa-08c15dc29e88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.414.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 414/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 414/2015 z 1. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-01", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.414.2015.1"}, {"guid": "ussr:2ef8c2f5-e3cc-44db-9543-401b53e673c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.375.2015.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 375/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 375/2015 z 20. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-20", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.375.2015.2"}, {"guid": "ussr:6e6096bd-9764-4776-a1d0-83008e2f85c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.167.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 167/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 167/2015 z 28. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-28", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.167.2015.1"}, {"guid": "ussr:af3344c7-e1ca-404a-ac2b-2774b8041c90", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/2014 z 6. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-06", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af3344c7-e1ca-404a-ac2b-2774b8041c90"}, {"guid": "ussr:32cbc87e-e016-4f0b-a7df-89a63d912367", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 538/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 538/2013 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32cbc87e-e016-4f0b-a7df-89a63d912367"}, {"guid": "ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 316/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 316/2011 z 14. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-14", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:98c3a775-2900-4611-9ede-2475d769f404"}, {"guid": "ussr:0677b44d-c9bf-4f21-805d-ecb9c4009f51", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 91/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 91/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0677b44d-c9bf-4f21-805d-ecb9c4009f51"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2010 z 31. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-31", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:edfb8c38-1b27-459a-b2f5-77b1ae29221c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 387/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 387/06 z 22. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-22", "citacie_n": 595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:edfb8c38-1b27-459a-b2f5-77b1ae29221c"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:da812314-96ec-48f2-8b72-f62017ad1f3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 184/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/06 z 31. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-31", "citacie_n": 374, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da812314-96ec-48f2-8b72-f62017ad1f3c"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:0ac97ec6-02e0-402f-83e3-6b410df4bd77", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 86/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 86/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ac97ec6-02e0-402f-83e3-6b410df4bd77"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:321d1948-5916-40c1-98d3-fa84b3a76d62", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 186/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 186/02 z 21. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-21", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:321d1948-5916-40c1-98d3-fa84b3a76d62"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:dc5cfd76-05a0-43c5-aca6-120386ec940d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 116/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 116/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 846, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dc5cfd76-05a0-43c5-aca6-120386ec940d"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 775, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e"}, {"guid": "ussr:aa73e40f-ef0c-4179-89c4-14fdb345c4ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 77/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 77/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aa73e40f-ef0c-4179-89c4-14fdb345c4ad"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6b1e9e16-2f27-441f-8649-19355e006ad9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.646.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 646/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 646/2023 z 12. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.646.2023.1"}, {"guid": "ussr:1666928d-ba9f-41f6-8d3c-a1ef0ac4a669", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.104.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 104/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 104/2019 z 29. 5. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.104.2019.1"}, {"guid": "ussr:c540e999-4199-405d-b07e-891b957a3dfc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.32.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 32/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/2019 z 31. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.32.2019.1"}, {"guid": "ussr:3bbef5e8-8e9d-4b42-b277-1cb5fe495dc0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.500.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 500/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 500/2018 z 17. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-17", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.500.2018.1"}]}