{"guid": "ussr:baeede29-c975-4f90-aac8-34338a94d394", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.382.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 382/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 382/2018 z 15. 11. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. novembra 2018, sp. zn. II. ÚS 382/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.382.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-15", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "nazov": "čl. 49 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "nazov": "čl. 7 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-39", "nazov": "čl. 39 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-39", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 39", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 39", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 39", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 39", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 39", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 39", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 39", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 39", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 39", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-49", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-7", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-39", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/baeede29-c975-4f90-aac8-34338a94d394", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.382.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.382.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.382.2018.2/text", "citacie_n": 20, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 382/2018-39\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného spoločnosťou JUDr. Jitka Hasíková s. r. o., Jakubovo\nnámestie 13, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Jitka Hasíková, vo veci\nnamietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 39 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 45/2017 a jeho uznesením\nzo 4. apríla 2018 a takto\nrozhodol:\n1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 45/2017\nuznesením zo 4. apríla 2018 p o r u š i l základné právo\n\nna súdnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 45/2017\nzo 4. apríla 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nII. ÚS 382/2018-14 z 11. júla 2018 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 2,\nčl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 39 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 Tdo 45/2017 a jeho uznesením zo 4. apríla 2018.\n2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval\nústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže právna zástupkyňa sťažovateľa\nv podaní bez označenia dátumu doručenom ústavnému súdu 8. októbra 2018 a najvyšší súd\nvo vyjadrení zo 17. septembra 2018 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho\npojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení\nnachádzajúcich sa v jeho spise.\n3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný\nsúd“) č. k. 28 T 5/2011-907 z 23. apríla 2015 bol sťažovateľ podľa § 285 písm. b) Trestného\nporiadku oslobodený spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin sprenevery\npodľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona.\n4. Na základe odvolania prokurátora uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 3 To 105/2015 zo 17. septembra 2015 bol oslobodzujúci rozsudok\nokresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.\n5. Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 28 T 5/2011-965 z 28. júna 2016 bol\nsťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3\n\n2\n\nTrestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov s podmienečným\nodkladom na skúšobnú dobu 3 rokov. Bol tiež zaviazaný nahradiť v skúšobnej dobe\npoškodenému spôsobenú škodu vo výške 44 353,86 €.\n6. Podľa skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku okresného súdu sa trestného činu\nmal sťažovateľ dopustiť tak, že vo funkcii konateľa obchodnej spoločnosti\n(ďalej len „odberateľ“) v rámci obchodného styku ako\nodberateľ preberal od dodávateľa obchodnej spoločnosti\n(ďalej len „dodávateľ“) rôzny elektronický tovar formou bezhotovostného platobného styku\ns upozornením od dodávateľa na vystavených faktúrach, že dodávaný tovar zostáva\nmajetkom dodávateľa do úplného zaplatenia faktúry. V období od 20. marca 2008 napriek\nvýzvam zaslaným od dodávateľa elektronickou formou a poštou nezaplatil vystavené\nfaktúry (ich zoznam presne vyplýva zo skutkovej vety rozsudku) a s takto získaným\nelektronickým tovarom, ktorého nebol vlastníkom, z vlastného rozhodnutia naložil\nneznámym spôsobom a nevrátil ho dodávateľovi, čím mu spôsobil škodu vo výške\n44 353,86 €.\n7. Uznesením krajského súdu č. k. 3 To 92/2016-1003 z 12. januára 2017 bolo\nodvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu zamietnuté.\n8. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 45/2017 zo 4. apríla 2018 bolo\nodmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu. Uznesenie najvyššieho\nsúdu bolo obhajkyni sťažovateľa doručené 17. apríla 2018.\n9. Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako\naj čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n10. Prvým dôvodom je porušenie jeho práva na obhajobu pred krajským súdom.\nV tejto súvislosti sťažovateľ v dovolaní namietal porušenie práva na obhajobu zásadným\nspôsobom, keďže 12. januára 2017 sa na krajskom súde uskutočnilo verejné zasadnutie,\nktorého predmetom bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti odsudzujúcemu\nrozsudku okresného súdu. Verejné zasadnutie trvalo od 10.30 h do 10.50 h, pričom 5 minút\nkrajský súd zisťoval, či môže konať v neprítomnosti sťažovateľa a 13 minút čakali strany na\n3\n\nvyhlásenie rozhodnutia. V zmysle § 326 ods. 4 Trestného poriadku po otvorení verejného\nzasadnutia predseda senátu alebo ním určený člen senátu prednesie najskôr napadnutý\nrozsudok, uvedie, ktoré chyby rozsudku alebo konania sa vytýkajú, a oznámi podstatný\nobsah doterajšieho konania. Vzhľadom na to, že po otvorení verejného zasadnutia predseda\nsenátu neoboznámil strany s podstatným obsahom dovtedajšieho konania a neuviedol nič\nz odvolania obhajkyne, táto žiadala, aby jej bolo umožnené aspoň oboznámiť senát\nso základom obrany sťažovateľa. Predseda senátu jej zdôraznil, že môže predniesť len\nzáverečný návrh. V reakcii na jej snahu domôcť sa prednesu argumentácie obsiahnutej\nv odvolaní ju predseda senátu dôrazne upozornil, že má predniesť len záverečný návrh.\nDo zápisnice zaprotokoloval v podstate okrajovú poznámku obhajkyne, podľa ktorej senát\nrozhoduje o vine človeka a zaväzuje ho na náhradu škody za faktúry, ktoré neboli nikým\npodpísané, a za tovar, ktorý nebol sťažovateľovi dodaný. Podstatná časť obhajoby\nsťažovateľa vzťahujúca sa na vznik výhrady vlastníctva (tá bola určujúcim momentom pre\nuznanie viny sťažovateľa) nebola krajským súdom vôbec oboznámená a ani sťažovateľovi\nsa neumožnilo vysvetliť ju. Vzhľadom na takýto priebeh verejného zasadnutia požiadala\nobhajkyňa o zaslanie zvukovej nahrávky z verejného zasadnutia. Prípisom krajského súdu\nsp. zn. 3 To 92/2016 z 31. januára 2017 bolo obhajkyni oznámené, že zvukový záznam\nnebol vyhotovený, lebo sa na verejnom zasadnutí nevykonávalo dokazovanie. Právo\nna obhajobu nespočíva len v práve zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním, ale aj v celom rade\npráv, ktoré slúžia na dosiahnutie objektívneho a spravodlivého výsledku trestného konania.\nMedzi tieto práva patria aj práva týkajúce sa priameho vyjadrenia sa k dôkazom, k návrhom,\nako aj ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa obvinenému kladú za vinu. K tomu nesporne\npatrí aj právo vyjadriť právny názor a právnu argumentáciu týkajúcu sa trestnej činnosti\nobvineného. Uvedená argumentácia sťažovateľa nebola v dovolacom konaní najvyšším\nsúdom akceptovaná. Tento vo svojom uznesení uviedol len veľmi všeobecné konštatovanie\nneviažuce sa na daný prípad. Názor najvyššieho súdu, podľa ktorého právo na obhajobu sa\nchápe ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho\nobhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu\nna uplatnenie každého obhajovacieho práva, je síce správny, ale v úplnom rozpore s tým, čo\nsa odohralo na krajskom súde. Tým, že krajský súd neumožnil sťažovateľovi predniesť\nobsah svojho odvolania, s týmto podaním neboli oboznámení ani ostatní dvaja členovia\n\n4\n\nsenátu, sťažovateľ nemal právo vysvetliť niektoré vážne skutočnosti týkajúce sa vlastníctva\nveci (čo je základom pre naplnenie objektívnej stránky trestného činu sprenevery), bolo jeho\nprávo na obhajobu porušené zásadným spôsobom, keďže k rozhodnutiu krajského súdu\ndošlo bez oboznámenia sa s predmetnou vecou. V dôsledku týchto skutočností sťažovateľ\nnesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého k zásadnému porušeniu jeho práva\nna obhajobu nedošlo.\n11. Druhým dôvodom porušenia označených práv je podľa sťažovateľa arbitrárnosť\nrozhodnutí všeobecných súdov. V oboch rozhodnutiach krajského súdu (tak v uznesení\nzrušujúcom oslobodzujúci rozsudok okresného súdu, ako aj v následnom uznesení\no zamietnutí odvolania sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu), ako aj\nv uznesení najvyššieho súdu sa nenachádzajú preskúmateľné dôvody, na základe ktorých by\nbolo možné vyčerpávajúco a rozumne vysvetliť, prečo konajúce všeobecné súdy\nneakceptovali námietky sťažovateľa. V týchto rozhodnutiach nie je vyslovený žiaden\nrelevantný právny názor, ktorý by dával odpovede na námietky sťažovateľa smerujúce\nnajmä proti nenaplneniu objektívnej stránky trestného činu sprenevery, a to v otázke\nprávneho vymedzenia cudzej veci, v otázke vzniku výhrady vlastníctva podľa zákonných\npodmienok stanovených v obchodnom a občianskom práve, v otázke nakladania s cudzou\nvecou, ktorá mala byť sťažovateľovi zverená, a v otázke vzniku škody, jej uplatnenia, jej\nvýšky, ako aj príčinnej súvislosti medzi porušením zákonnej povinnosti a samotným\nvznikom škody. Extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, ale najmä\ns obsahom právnej praxe v spojení s nerešpektovaním kogentnej normy sa javí najmä pri\nvyslovení úvahy krajského súdu v jeho zrušujúcom uznesení, v ktorom sa nevysporiadal\nso základnou otázkou právneho vzťahu sťažovateľa k veci, s ktorou nakladal. O cudziu vec\nby mohlo ísť totiž iba vtedy, ak by sa obžalobe podarilo preukázať, že medzi dodávateľom\na odberateľom došlo k platnému uzavretiu dohody o výhrade vlastníctva v písomnej forme.\nLen takáto dohoda mohla zmeniť právny predpoklad o nadobudnutí vlastníctva k hnuteľnej\nveci jej odovzdaním tak, ako to predpisuje § 409 a nasl. Obchodného zákonníka.\nJe pravdou, že Obchodný zákonník pripúšťa uzavretie kúpnej zmluvy aj konkludentným\nspôsobom, ale nepripúšťa uzavretie dohody o výhrade vlastníctva ústne. Touto právnou\nskutočnosťou sa krajský súd vôbec nezaoberal, čím nerešpektoval kogentné ustanovenie\n\n5\n\n§ 445 Obchodného zákonníka. Jeho odôvodnenie, podľa ktorého z ustanovenia Trestného\nzákona nevyplýva, že medzi poškodeným a páchateľom musí existovať kúpna zmluva\nv písomnej forme, resp. rámcová zmluva, je v príkrom rozpore s právnou praxou, ale aj\ns výsledkami dokazovania. Pokiaľ by sa vychádzalo len z kúpnej zmluvy alebo rámcovej\nzmluvy, platil by právny predpoklad, že odovzdaním veci sa odberateľ stal vlastníkom veci\na ako vlastník mohol s touto vecou neobmedzene nakladať. Ak má byť naplnená skutková\npodstata trestného činu sprenevery, musí byť jednoznačne preukázané, že sťažovateľ\nnakladal s cudzou vecou, a teda, že výhradou vlastníctva si dodávateľ ponechal vlastníctvo\nveci až do okamihu jej zaplatenia. Preukazovanie vzniku dohody o výhrade vlastníctva\nobhajoba vyvrátila skutkovými, ako aj právnymi skutočnosťami a rozhodnutiami iných\nsúdov. Na tento účel boli okresnému súdu predložené niektoré súdne rozhodnutia\nzdôvodňujúce, prečo je právne neprípustné akceptovať vyhlásenie na faktúre o výhrade\nvlastníctva, resp. prečo nemôže odkaz na obchodné podmienky nahradiť písomnú formu\nzmluvy, a teda aj písomnú formu dohody o výhrade vlastníctva. Predloženú právnu\nargumentáciu krajský súd úplne odignoroval a vôbec sa v odôvodnení uznesenia\nnastolenými otázkami nezaoberal. Týmto postojom sa odchýlil od právnej praxe. Rovnako\nsa krajský súd nezaoberal právnym názorom vyjadreným v Právnych listoch 9. októbra\n2014, podľa ktorého o trestný čin sprenevery môže ísť len v prípade, ak páchateľ naloží\nso zverenou vecou v rozpore s účelom, na ktorý mu bola daná do užívania.\n12. Porušenie čl. 49 ústavy, čl. 39 listiny a čl. 7 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ\nv tom, že vo všetkých svojich relevantných podaniach namietal, že skutok, pre ktorý bol\nstíhaný, nie je trestným činom, a to pre nenaplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty.\nZ toho vyplýva, že pre naplnenie tejto skutkovej podstaty musí dôjsť zo strany páchateľa\nk prisvojeniu si cudzej veci, k čomu však nedošlo.\n13. Porušenie čl. 17 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľ v skutočnosti, že\nvšeobecné súdy vyslovili jeho vinu a následne mu uložili trest za to, že nezaplatil faktúry za\ntovar, ktorý mu mal byť dodaný. Znamená to, že jeho trestnoprávna zodpovednosť bola\nodvodená od neschopnosti dodržať zmluvný záväzok. V celom trestnom konaní sa bránil\ntým, že mu predmetný tovar nebol dodaný, tento v mnohých prípadoch prevzala osoba,\nktorá nebola v právnom vzťahu s odberateľom, u ktorého sťažovateľ vykonával funkciu\n6\n\nkonateľa. Faktúry, ktoré sa stali predmetom dokazovania, neboli podpísané sťažovateľom,\nale ani iným oprávneným subjektom. Prevažná časť faktúr tvoriacich predmet sprenevery\nvôbec nebola podpísaná odberateľom, ba dokonca niektoré ani dodávateľom. Takéto listiny\nnespĺňali základné predpoklady relevantného dôkazu a boli v rozpore so všeobecnými\nobchodnými podmienkami dodávateľa, v ktorých bolo ustanovené, že faktúra a dodací list\nsú priložené k tovaru (v prípade dopravy tovaru prepravnou službou) alebo ich dostane\nzákazník pri osobnom preberaní tovaru. Všetky platné doklady musia obsahovať pečiatku\ndistribútora a podpis zodpovedného pracovníka. Bez týchto náležitostí sú doklady\npovažované za neplatné. Vzhľadom na to, že okrem zmätočných faktúr neexistovali ani\npodpísané dodacie listy, dodávateľ nebol schopný uplatniť si svoj nárok v obchodnom\nspore. Vychádzajúc z rozsahu dokazovania v konaní o zaplatenie, je zrejmé, že tento spor\ndodávateľ nemôže vyhrať. Navyše podanie žaloby bolo spojené s pomerne vysokým\nsúdnym poplatkom, ako aj trovami právneho zastúpenia. Z týchto dôvodov využil dodávateľ\norgány činné v trestnom konaní a dosiahol za pomoci súdov priznanie náhrady škody, ktorú\nby nikdy nedokázal preukázať v obchodnom spore. Trestnoprávna kvalifikácia určitého\nzákonného konania (tzv. kriminalizácia súkromnoprávneho vzťahu) v zásade nemá miesto\ntam, kde nahrádza individuálnu aktivitu jednotlivca na ochranu jeho práv v oblasti bežných\nsúkromnoprávnych vzťahov. V opačnom prípade dochádza k porušeniu zásady subsidiarity\ntrestnej represie, k znerovnoprávneniu osôb v ich vzájomných vzťahoch a k zneužitiu\norgánov verejnej moci k vytvoreniu nerovnosti občanov, teda k porušeniu čl. 1 ods. 1\nústavy.\n14. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n«1/ Postupom... Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo veci vedenej proti\nsťažovateľovi na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 28T/5/2011, na Krajskom súde v Žiline\npod sp.zn. 3To/105/2015 a pod sp. zn. 3To/92/2016, na Najvyššom súde SR pod sp. zn.\n6 Tdo 45/2017, boli porušené\n- základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa\nzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\na v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky,\n\n7\n\n- základné práva na spravodlivý proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky,\n- základné práva a slobody zaručené v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd,\n- základné práva zaručené v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, byť potrestaný len za\nkonanie, o ktorom zákon ustanoví, že je trestným činom, /ústavná zásada „nullum crimen\nsine lege“ (žiadny trestný čin bez zákona)/\n- základné práva a slobody zaručené v čl. 7 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd,\n- základné práva a slobody uvedené v čl. 39 Listiny základných práv a slobôd,\n- základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 druhá alinea Ústavy Slovenskej republiky,\nnebyť pozbavený slobody pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok,\n- základné práva zaručené v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zachovávať\nprincípy právneho štátu.\n2/ Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Tdo 45/2017, zo dňa 04.04.2018... sa\nzrušuj[e] a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n3/ Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva primerané finančné\nzadosťučinenie v sume 44.000 EUR (slovom štyridsaťštyritisíc eur), ktoré sú mu Okresný\nsúd v Žiline a Krajský súd v Žiline povinné spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nKrajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 1252,94\nEUR vrátane DPH alebo alternatívne 390,50 EUR vrátane DPH do jedného mesiaca od\nprávoplatnosti tohto nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.»\n15. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2018-60 zo 17. septembra\n2018, doručeného ústavnému súdu 24. septembra 2018, vyplýva, že pripája vyjadrenie\npredsedu senátu najvyššieho súdu zo 14. septembra 2018. Podľa názoru predsedu senátu\nnemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého s odvolaním neboli oboznámení\nostatní dvaja členovia senátu. Je nepochybné, že celý senát, t. j. všetci traja sudcovia,\nsa podrobne oboznámili so spisom, a teda aj s predmetom a obsahom odvolania.\nRozhodovali tak so znalosťou veci. Nebolo preto nutné podrobne referovať detaily\n\n8\n\nodvolania na verejnom zasadnutí. Podľa § 326 ods. 4 Trestného poriadku na verejnom\nzasadnutí o odvolaní predseda senátu alebo ním určený člen senátu prednesie napadnutý\nrozsudok, uvedie, ktoré chyby rozsudku alebo konania sa vytýkajú, a oboznámi obsah\ndoterajšieho konania. Toto ustanovenie je lex specialis k § 295 ods. 1 Trestného poriadku,\nktorý upravuje priebeh verejného zasadnutia. Je treba poznamenať, že sťažovateľ\nprostredníctvom svojho obhajcu v dovolaní, ale ani v sťažnosti ústavnému súdu neuviedol\nžiadne podstatné zmeny a argumenty proti argumentom, ktoré boli rozvedené v písomnom\nodvolaní, s ktorým sa členovia senátu krajského súdu pri štúdiu spisu v rámci prípravy\nna verejné zasadnutie oboznámili. Nemožno teda prijať záver, že bolo zásadným spôsobom\n(v zmysle ustálenej praxe všeobecných súdov) porušené právo na obhajobu sťažovateľa\nkonaním na verejnom zasadnutí krajského súdu. Krajský súd v tejto veci postupoval\nv zmysle § 326 ods. 4 Trestného poriadku a sťažovateľ sa mal možnosť vyjadriť, ako má\nkrajský súd o jeho odvolaní rozhodnúť. Nie je známe, že by ústavný súd vyslovil nesúlad\ntohto ustanovenia s ústavou, resp. s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná. Treba pripomenúť aj znenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku. Senát\nnajvyššieho súdu sa však aj tak uvedenými námietkami v súvislosti s naplnením\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zaoberal. V ostatnom\nmožno odkázať na dôvody uznesenia najvyššieho súdu.\n16. Z podania právnej zástupkyne sťažovateľa bez označenia dátumu doručeného\nústavnému súdu 8. októbra 2018 vyplýva, že k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu,\nresp. predsedu senátu najvyššieho súdu nezasiela osobitné stanovisko, keďže sa v celom\nrozsahu pridržiava argumentácie uvedenej v sťažnosti.\nII.\n17. Z rozsudku okresného súdu č. k. 28 T 5/2011-907 z 23. apríla 2015 vyplýva, že\nním bol sťažovateľ podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby,\npretože skutok kladený mu za vinu nie je trestným činom.\nPodľa názoru okresného súdu sa vykonaným dokazovaním preukázalo, že medzi\nodberateľom a dodávateľom existoval záväzkovo-právny vzťah ako medzi dvoma\npodnikateľskými subjektmi, keď poškodený dodávateľ dodával tovar odberateľovi\n\n9\n\nzastúpenému sťažovateľom ako konateľom odberateľa. Tento záväzkovo-právny vzťah\núspešne fungoval niekoľko rokov, a to až do roku 2008, keď sa u sťažovateľa zhoršila\nplatobná disciplína a prestal uhrádzať faktúry za odobratý tovar. V konaní sa nepreukázalo,\nže by medzi odberateľom a dodávateľom bola uzavretá kúpna zmluva v písomnej forme, ale\nani rámcová zmluva obsahujúca výhradu vlastníctva, resp. osobitná zmluva o výhrade\nvlastníctva. Je preto nesporné, že medzi odberateľom a dodávateľom neexistovala platne\nuzavretá zmluva, ktorej obsah by zahŕňal dojednanie o výhrade vlastníctva. Podľa § 443\nods. 1 a 2 Obchodného zákonníka kupujúci nadobúda vlastnícke právo k tovaru, len čo je\nmu dodaný tovar odovzdaný, alebo pred odovzdaním nadobúda kupujúci vlastnícke právo\nk prepravovanému tovaru, keď získa oprávnenie nakladať so zásielkou. Podľa § 445\nObchodného zákonníka zmluva o výhrade vlastníctva musí byť uzatvorená písomne. Podľa\ntohto ustanovenia totiž platí, že strany si môžu písomne dohodnúť, že kupujúci nadobudne\nvlastnícke právo k tovaru neskôr, než je ustanovené v § 443. Ak z obsahu tejto výhrady\nvlastníckeho práva nevyplýva niečo iné, predpokladá sa, že kupujúci má nadobudnúť\nvlastnícke právo až úplným zaplatením kúpnej ceny. Obžaloba odvodzovala vznik inštitútu\nvýhrady vlastníctva z vyhlásenia o tom, že tovar zostáva majetkom dodávateľa do úplného\nzaplatenia. Toto vyhlásenie sa nachádza na faktúrach dodávateľa, ako aj v bode VI\nobchodných podmienok dodávateľa, kde je predmetné vyhlásenie uvedené. Pokiaľ je takáto\npodmienka o výhrade vlastníctva uvedená na jednotlivých faktúrach, nie je tým preukázané,\nči k takejto dohode došlo, a nemôže to nahradiť dvojstranný právny úkon majúci charakter\nzmluvy. Prevažná časť faktúr tvoriacich predmet sprenevery vôbec nebola podpísaná\nodberateľom a niektoré dokonca ani dodávateľom.\nPredávajúci, ktorý vec predal, resp. dodal inej zmluvnej strane s výhradou\nvlastníckeho práva, má voči osobe, ktorej je vec dávaná do dispozície, charakter zverenej\nveci v zmysle § 213 ods. 1 Trestného zákona. Tento záver však na vyvodenie trestnoprávnej\nzodpovednosti za spáchanie predmetného trestného činu nestačí, lebo znaky základnej\nskutkovej podstaty trestného činu sprenevery vyžadujú, aby si osoba, ktorej boli zverené\ncudzie veci, tieto neoprávnene prisvojila. O trestný čin sprenevery môže ísť preto len\nv prípade, ak páchateľ naloží so zverenou vecou v rozpore s účelom, na ktorý mu bola daná\ndo dispozície. Ak so zverenou vecou naloží v súlade so zmluvne dohodnutými\npodmienkami, ide o konanie dovolené, ktoré preto nemôže byť protiprávne.\n\n10\n\nPokiaľ teda páchateľ predá tovar, ktorý mu bol na účely jeho ďalšieho predaja\nzverený na základe kúpnej zmluvy, hoci v jej rámci bola dohodnutá výhrada vlastníckeho\npráva, nekoná proti účelu zverenia a nemôže sa preto dopustiť trestného činu sprenevery\npodľa § 213 Trestného zákona (Právne listy z 9. októbra 2014).\nObžaloba nepreukázala, že by sťažovateľ naložil so zverenými vecami iným ako\ndohodnutým spôsobom, pretože aj dodávateľ potvrdil, že sťažovateľ tovar preberal na účely\njeho ďalšieho predaja tak, ako to bolo uvedené aj v obchodných podmienkach dodávateľa.\nK obrane sťažovateľa, že dodaný tovar neprevzal, treba poukázať na § 16\nObchodného zákonníka, podľa ktorého podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho\nprevádzkarni, ak tretia osoba nemohla vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená.\nOsoby dodávajúce tovar (svedkovia B\n\naŠ\n\n) potvrdili, že veci odovzdali\n\nzamestnancom v sídle odberateľa. V tomto smere preto treba považovať tovar za dodaný.\nZ princípu ultima ratio vyplýva subsidiárna úloha trestného práva ako krajného\nprostriedku ochrany chránených záujmov spoločnosti, ktorá má nastúpiť až vtedy, keď\nprimárne prostriedky ochrany podľa iných právnych odvetví zlyhali alebo boli neúčinné.\nTento princíp má svoj ústavnoprávny základ v princípe proporcionality, t. j. v požiadavke\nskúmať, či neexistuje alternatívne riešenie mimo trestnej oblasti, ktoré by predstavovalo\nmenší zásah do obmedzenia práv. Z toho vyplýva, že ochrana záväzkových vzťahov má byť\nv prvom rade uplatňovaná prostriedkami občianskeho a obchodného práva a až tam, kde je\nneúčinná a porušenie občianskoprávnych vzťahov napĺňa znaky konkrétnej skutkovej\npodstaty trestného činu a svojou intenzitou dosahuje predpokladaný stupeň spoločenskej\nnebezpečnosti, je namieste uplatňovať trestnú zodpovednosť.\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel okresný súd k záveru, že neboli\nnaplnené zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu sprenevery, a preto sťažovateľa spod\nobžaloby oslobodil s tým, že skutok nie je trestným činom.\n18. Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 To 105/2015-937 zo 17. septembra 2015\nvyplýva, že ním bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 28 T 5/2011 z 23. apríla 2015\na vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.\nPodľa názoru krajského súdu záver, podľa ktorého v danom prípade nejde o žalovaný\ntrestný čin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona, je nesprávny. Z § 213 Trestného\n\n11\n\nzákona totiž vyplýva, že trestný čin sprenevery je úmyselným trestným činom. Podľa\nodseku 1 tohto zákonného ustanovenia páchateľ sa dopustí tohto trestného činu, ak si\nprisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu.\nZ ustanovenia tohto zákona však nevyplýva, že medzi poškodeným a páchateľom musí\nexistovať kúpna zmluva v písomnej forme, resp. rámcová zmluva. Vyžaduje sa iba, aby si\npáchateľ prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobil tak na cudzom majetku\nmalú škodu.\nAk sťažovateľ ako konateľ odberateľa odoberal od dodávateľa tovar, faktúry za\ndodaný tovar neuhradil a dodaný tovar dodávateľovi ani nevrátil, podľa názoru krajského\nsúdu naplnil skutkovú podstatu trestného činu sprenevery podľa § 213 Trestného zákona.\nV súvislosti s pochybnosťami okresného súdu, či záväzkovo-právny vzťah medzi\nsťažovateľom a dodávateľom je pokrytý aj ustanoveniami trestného práva v rámci použitia\nprincípu ultima ratio, treba uviesť, že okresný súd pri rozhodovaní o vine či nevine\nsťažovateľa rozhodoval na podklade obžaloby prokurátora tvrdiaceho, že sťažovateľ sa\ndopustil trestného činu. Za takejto situácie už nezáleží na poškodenom, či si náhradu škody\nbude uplatňovať aj v trestnom konaní, alebo iba podľa iných odvetví práva.\n19. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu sp. zn. 3 To 92/2016\nz 12. januára 2017 predovšetkým vyplýva, že verejné zasadnutie začalo o 10.30 h a skončilo\no 10.50 h. Ďalej bolo opatrením rozhodnuté, že verejné zasadnutie bude vykonané\ndiktovaním zápisnice predsedom senátu. Potom predseda senátu podal na základe spisov\nsprávu o stave veci zameranú na otázky, ktoré treba riešiť. Následne predseda senátu udelil\nslovo na záverečné reči, v rámci ktorých prokurátor navrhol odvolanie sťažovateľa\nzamietnuť a obhajkyňa sťažovateľa poukázala okrem iného aj na skutočnosť, že\nsťažovateľovi vyfakturovaný tovar nebol dodaný, pričom faktúry a dodacie listy sťažovateľ\nnepodpísal, a preto navrhla rozsudok okresného súdu zrušiť a sťažovateľa oslobodiť spod\nobžaloby pre nenaplnenie skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Napokon bolo\nvyhlásené uznesenie, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté.\n20. Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 To 92/2016-1003 z 12. januára 2017 vyplýva,\nže ním bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.\n28 T 5/2011 z 28. júna 2016 (v poradí druhému rozsudku okresného súdu).\n12\n\nPodľa názoru krajského súdu odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné. Okresný súd\nv súlade s výsledkami vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav. V odôvodnení\nrozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo považoval za dokázané, o ktoré dôkazy svoje\nskutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.\nVýsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne\nucelenú reťaz priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný\nzáver, že sťažovateľ spáchal skutok tak, ako bol ustálený okresným súdom. Taktiež pokiaľ\nide o právnu kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho názoru, že v danom prípade budú\nnaplnené všetky znaky skutkovej podstaty zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3\nTrestného zákona.\nK odvolaniu obžalovaného je potrebné uviesť, že dôvody odvolania sú zhodné s jeho\nobhajobou z prípravného konania a hlavného pojednávania. Touto sa okresný súd riadne\nzaoberal a v dôvodoch rozsudku uviedol, prečo jej neuveril a prečo ju považoval za účelovú.\nAj s týmto odôvodnením sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil.\n21. Zo žiadosti obhajkyne sťažovateľa (totožnej s jeho právnou zástupkyňou\nv konaní vedenom ústavným súdom) z 13. januára 2017 adresovanej krajskému súdu vo\nveci sp. zn. 3 To 92/2016 vyplýva, že žiada krajský súd o zaslanie zvukovej nahrávky\nz verejného zasadnutia konaného 12. januára 2017.\n22. Z prípisu predsedu senátu krajského súdu sp. zn. 3 To 92/2016 z 31. januára 2017\nvyplýva, že zvukový záznam z verejného zasadnutia konaného 12. januára 2017 nebol\nvyhotovený, pretože krajský súd vyhotovuje zvukový záznam len v prípadoch, keď sa na\nverejnom zasadnutí vykonáva (dopĺňa) dokazovanie.\n23. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 45/2017 zo 4. apríla 2018,\ndoručeného obhajkyni sťažovateľa podľa dátumovej pečiatky 17. apríla 2018, vyplýva, že\nním bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti\nuzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 92/2016.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ prípustnosť podaného dovolania\nopieral o § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu\nuvedenému v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že krajský súd na verejnom\n\n13\n\nzasadnutí neoboznámil strany s obsahom podania obhajcu a neumožnil obhajcovi predniesť\nobhajobu. Podľa názoru sťažovateľa bol v konaní správne zistený skutkový stav, ale\nzo zistených skutočností bol vyvodený nesprávny právny záver, čím je podľa jeho názoru\nnaplnený dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Namietal, že\nnedisponoval cudzími vecami, lebo k veciam, ktoré získal odovzdaním, nadobudol\nvlastnícke právo, keďže medzi ním a dodávateľom nikdy nedošlo k platnému uzavretiu\nzmluvy o výhrade vlastníctva, ktorá by tento právny stav zmenila. Sťažovateľ zastáva názor,\nže ako vlastník pri neexistencii výhrady vlastníctva mohol s vecou nakladať, a preto pokiaľ\nza tovar nezaplatil, dodávateľ mal právo obrátiť sa so žalobou o zaplatenie na súd. Je tiež\ntoho názoru, že sa nepreukázalo, aby nakladal so zverenými vecami iným spôsobom ako\ndohodnutým.\nPodľa názoru najvyššieho súdu nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371\nTrestného poriadku.\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku treba uviesť,\nže právo na obhajobu sa chápe ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných\npráv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom\nkonaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok\nobsahuje celý rad ustanovení upravujúcich jednotlivé čiastkové práva obvineného\ncharakteristické pre to-ktoré štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého\nz nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom\nkonaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva\nna obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to\nznamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak došlo\nk porušeniu ustanovenia o povinnej obhajobe alebo ak nastal stav, keď obvinený po určitú\nčasť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a keď orgány činné\nv trestnom konaní alebo súd v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania\nsmerujúce k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené k zásadnému\nporušeniu práv sťažovateľa na obhajobu nedošlo. Námietka sťažovateľa poukazujúca\nna priebeh verejného zasadnutia krajského súdu nie je spôsobilá naplniť uvedený dovolací\ndôvod.\n\n14\n\nNámietky sťažovateľa proti nesprávnemu právnemu posúdeniu jeho konania\nnenaplňujú dovolací dôvod tak, ako to vyžaduje § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.\nPokiaľ sťažovateľ poukazoval na spôsob hodnotenia dôkaznej situácie, tak uvedený postup\nje napádaním skutkových zistení a právnych záverov, ktorých preskúmavanie je\nv dovolacom konaní vylúčené. Okresný súd nepochybil pri právnej kvalifikácii konania\nsťažovateľa, keď dospel predovšetkým k správnemu záveru, že k spáchaniu skutku došlo\npo stránke subjektívnej, ako aj po stránke objektívnej.\nIII.\n24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\n25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\n\n15\n\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nA.\n27. Sťažovateľ predovšetkým z procesnoprávneho hľadiska namieta postup krajského\nsúdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu. Tvrdí,\nže na verejnom zasadnutí nebol oboznámený stav konania, jeho podstatný obsah, ale ani\nobsah odvolania. Keď obhajkyňa žiadala o možnosť oboznámiť senát aspoň so základom\nobrany sťažovateľa, predseda senátu jej zdôraznil, že môže predniesť len záverečný návrh,\nna čo ju opakovane dôrazne upozornil. Podstatná časť obhajoby sťažovateľa nebola\nzo strany sudcu spravodajcu ostatným členom senátu oboznámená.\nVzhľadom na túto situáciu obhajkyňa po skončení verejného zasadnutia písomne\npožiadala o kópiu zvukového záznamu z verejného zasadnutia, bolo jej však oznámené, že\nzvukový záznam sa nerobil, keďže sa nevykonávalo dokazovanie. Inými slovami, podstatou\ntejto námietky je porušenie obhajobných práv sťažovateľa pred odvolacím súdom, ktoré\n\n16\n\nv rámci podaného dovolania označil ako dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku (zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu).\n28. Najvyšší súd k tomu prostredníctvom predsedu senátu uvádza, že v skutočnosti sa\ncelý senát podrobne oboznámil so spisom vrátane obsahu odvolania, a preto rozhodoval\nso znalosťou veci. Verejné zasadnutie prebiehalo v súlade s § 326 ods. 4 Trestného\nporiadku. Nedošlo preto k porušeniu obhajobných práv sťažovateľa zásadným spôsobom.\n29. Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že priebeh verejného zasadnutia\nkrajského súdu o odvolaní 12. januára 2017 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 92/2016 sa\npodľa obsahu zápisnice o verejnom zasadnutí výrazným spôsobom odlišuje od toho, ako\npriebeh verejného zasadnutia popisuje sťažovateľ. Zo zápisnice vyplýva, že predseda senátu\npodal na základe spisov správu o stave veci zameranú na otázky, ktoré treba riešiť,\na následne udelil slovo na záverečné reči, v rámci ktorých prokurátor navrhol odvolanie\nsťažovateľa zamietnuť a obhajkyňa sťažovateľa poukázala okrem iného aj na skutočnosť, že\nsťažovateľovi vyfakturovaný tovar nebol dodaný, a navrhla rozsudok okresného súdu zrušiť\na sťažovateľa oslobodiť spod obžaloby.\n30. Zo znenia zápisnice nevyplývajú tvrdené požiadavky obhajkyne na predsedu\nsenátu a rovnako ani tvrdené reakcie predsedu senátu na tieto požiadavky. Priebeh\nverejného zasadnutia nebolo možné spresniť ani s pomocou zvukového záznamu, keďže sa\nnerealizoval. Ani z tvrdení účastníkov, ale ani z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd\nk dispozícii, nevyplýva, že by sťažovateľ, resp. jeho obhajkyňa, či už na verejnom zasadnutí\nústne, alebo po jeho skončení písomne, požadovali opravu, resp. doplnenie zápisnice.\n31. Inými slovami, možno dôjsť k záveru, že tvrdený priebeh verejného zasadnutia,\nktorý mal zakladať porušenie obhajobných práv sťažovateľa zásadným spôsobom (a tým\nzároveň porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), nie je preukázaný.\nSťažovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Toto konštatovanie plne\npostačuje pre záver o neopodstatnenosti uplatnenej námietky porušenia obhajobných práv\nzásadným spôsobom v odvolacom konaní.\nB.\n17\n\n32. Druhý zásadný argument sťažovateľa spočíva v tvrdenom nesprávnom právnom\nposúdení spáchaného skutku, čo sťažovateľ v podanom dovolaní označil ako dovolací\ndôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku („rozhodnutie je založené na\nnesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného\nhmotno-právneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže\ndovolací súd skúmať a meniť“).\n33. Podľa názoru sťažovateľa skutok tvoriaci predmet obžaloby nebolo možné\npovažovať za trestný čin. Sťažovateľom zastúpený odberateľ totiž tovar od dodávateľa\nnadobudol do vlastníctva aj napriek tomu, že kúpnu cenu neuhradil, keďže výhrada\nvlastníckeho práva nebola v písomnej forme vyžadovanej zákonom dojednaná. Neprisvojil\nsi teda cudziu vec, ktorá mu bola zverená. Okrem toho s vecami od dodávateľa nenakladal\nv rozpore s účelom, na ktorý boli dodané. Tie mu totiž mali slúžiť na predaj ďalším\nsubjektom, čo sa aj stalo.\n34. Najvyšší súd nezaujal k tejto námietke žiadne stanovisko.\n35. Podľa § 443 ods. 1 Obchodného zákonníka kupujúci nadobúda vlastnícke právo\nk tovaru, len čo je mu dodaný tovar odovzdaný.\nPodľa § 445 Obchodného zákonníka strany si môžu písomne dohodnúť, že kupujúci\nnadobudne vlastnícke právo k tovaru neskôr, než je ustanovené v § 443. Ak z obsahu tejto\nvýhrady vlastníckeho práva nevyplýva niečo iné, predpokladá sa, že kupujúci má\nnadobudnúť vlastnícke právo až úplným zaplatením kúpnej ceny.\n36. Podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola\nzverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu malú, potrestá sa odňatím slobody až na\ndva roky.\nPodľa § 213 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom v inkriminovanom čase\nodňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený\nv odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu.\n\n18\n\n37. Objektom trestného činu sprenevery je predovšetkým vlastnícke právo alebo\npráva súvisiace s držbou veci. Objektívna stránka spočíva v prisvojení si cudzej veci, ktorá\nbola páchateľovi zverená a v spôsobení malej škody.\nPáchateľ si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, ak s ňou naloží v rozpore\ns účelom zverenia a zmarí tak základný účel zverenia takým spôsobom, že znemožňuje\nveriteľovi trvalo navrátiť vec pôvodnému určeniu. Formy takéhoto konania sú rôznorodé\n(napr. predaj zverenej veci, jej spotrebovanie).\nCudzou vecou sa rozumie vec, ktorá nepatrí páchateľovi buď vôbec, alebo nepatrí\nvýlučne len jemu.\nZverenou vecou sa rozumie vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľ\nna základe zmluvy v oprávnenom užívaní alebo z dôvodov plnenia určitých úloh podľa\ndispozície jej vlastníka v držbe so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel alebo\nza dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vrátiť.\nPrevzatie tovaru kupujúcim pri uzatvorení kúpnej zmluvy s výhradou vlastníckeho\npráva v zmysle § 601 prvej vety Občianskeho zákonníka nezakladá vznik vlastníckeho\npráva kupujúceho k prevzatému tovaru, ale tento mu je len zverený do užívania\nna dohodnutý účel až do času, než za tovar zaplatí celú dohodnutú cenu (R 2/2002).\nAž do zaplatenia kúpnej ceny je cudzou vecou pre páchateľa tiež vec, ktorú ako\nkupujúci prevzal od predávajúceho na základe kúpnej zmluvy, ktorej súčasťou bolo\ndojednanie o výhrade vlastníctva spočívajúce v zmysle § 601 Občianskeho zákonníka\nv tom, že kupujúci nadobudne vlastníctvo až zaplatením kúpnej ceny. Ak z povahy prípadu\nvyplýva, že vec nebola určená na ďalší predaj a páchateľ pred zaplatením kúpnej ceny\nnaloží s touto vecou ako s vlastnou (napr. ju predá tretej osobe), možno za splnenia ďalších\npodmienok posúdiť jeho konanie ako trestný čin sprenevery (judikát Najvyššieho súdu\nČeskej republiky č. 55/2005).\n38. Pri aplikovaní už citovanej právnej úpravy a zovšeobecňujúcich výkladových\nstanovísk na daný prípad poukazuje ústavný súd na to, že okresný súd vo svojom skoršom\n(oslobodzujúcom) rozsudku z 23. apríla 2015 dospel k záveru, že odberateľ aj napriek\nnezaplateniu kúpnej ceny vlastnícke právo k dodanému tovaru nadobudol v zmysle § 443\nObchodného zákonníka, pretože zmluva o výhrade vlastníckeho práva nebola v súlade\n\n19\n\ns § 445 Obchodného zákonníka uzatvorená písomne. Podľa názoru okresného súdu preto\nsťažovateľ nakladal pri predaji tovaru s vlastnými (nie teda s cudzími a so zverenými)\nvecami. Okrem toho dospel aj k záveru, že i keby išlo o zverené (cudzie) veci, o trestný čin\nsprenevery by mohlo ísť len v prípade, ak by sťažovateľ naložil s nimi v rozpore s účelom,\nna ktorý mu boli dané do dispozície, čo sa však nestalo, keďže veci mu boli dodané na účely\nďalšieho predaja (čo aj realizoval).\n39. Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení č. k. 3 To 105/2015-937\nzo 17. septembra 2015 uviedol, že z § 213 Trestného zákona nevyplýva, že medzi\npoškodeným a páchateľom musí existovať kúpna zmluva v písomnej forme, resp. rámcová\nzmluva, vyžaduje sa totiž iba, aby si páchateľ prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená,\na spôsobil tak na cudzom majetku škodu malú. Ak sťažovateľ ako konateľ odberateľa\nodoberal od dodávateľa tovar, faktúry za dodaný tovar neuhradil a dodaný tovar\ndodávateľovi ani nevrátil, podľa názoru krajského súdu naplnil skutkovú podstatu trestného\nčinu sprenevery podľa § 213 Trestného zákona.\n40. Uvedeným záväzným právnym názorom krajského súdu bol okresný súd\nv ďalšom konaní viazaný a vychádzajúc z neho neskorším rozsudkom z 28. júna 2016 uznal\nsťažovateľa vinným. V ďalšom odvolacom konaní krajský súd zotrval na svojom skôr\nvyslovenom právnom názore a odvolanie sťažovateľa proti tomuto rozsudku okresného\nsúdu zamietol.\n41. Za uvedeného stavu sťažovateľ podal dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval\ninter alia aj z § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. V dovolaní uviedol, že v konaní bol\nsprávne zistený skutkový stav, ale zo zistených skutočností bol vyvodený nesprávny právny\nzáver, čím je naplnený uplatnený dôvod prípustnosti dovolania. Konkrétne namietal, že\nnedisponoval cudzími vecami, lebo k veciam, ktoré získal odovzdaním, nadobudol\nodberateľ vlastnícke právo, pretože medzi ním a dodávateľom nikdy nedošlo k platnému\nuzavretiu zmluvy o výhrade vlastníctva, ktorá by tento právny stav zmenila. Nepreukázalo\nsa ani to, že by so zverenými vecami nakladal iným spôsobom ako dohodnutým.\n\n20\n\n42. Podľa názoru najvyššieho súdu (vyjadreného v odôvodnení dovolacieho\nuznesenia) námietky sťažovateľa proti nesprávnemu právnemu posúdeniu jeho konania\nnenapĺňajú dovolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na\nspôsob hodnotenia dôkaznej situácie, tak vlastne napádal skutkové zistenia a právne závery,\nktorých preskúmavanie je v dovolacom konaní vylúčené, pričom okresný súd nepochybil pri\nprávnej kvalifikácii konania sťažovateľa.\n43. V súvislosti so záväzným právnym názorom krajského súdu vysloveným\nv zrušujúcom uznesení č. k. 3 To 105/2015-937 zo 17. septembra 2015 (na ktorom krajský\nsúd zotrval aj v neskoršom uznesení č. k. 3 To 92/2016-1003 z 12. januára 2017), podľa\nktorého z § 213 Trestného zákona nevyplýva, že medzi poškodeným a páchateľom musí\nexistovať kúpna zmluva v písomnej forme, resp. rámcová zmluva, treba z pohľadu\nústavného súdu konštatovať, že toto stanovisko vôbec nevysvetľuje, na základe akých\nokresným súdom správne zistených skutkových okolností a na základe akého právneho\nposúdenia dospel krajský súd k právnemu záveru, podľa ktorého sťažovateľ nakladal\ns cudzími (zverenými) vecami, keď tieto predal, hoci kúpnu cenu za ne dodávateľovi\nneuhradil. Krajský súd síce považoval skutkové zistenia okresného súdu za dostačujúce\na správne, no napriek tomu bez akejkoľvek vecnej protiargumentácie odmietol hlavný\nprávny záver okresného súdu, podľa ktorého odberateľ (za ktorého konal sťažovateľ)\nvlastnícke právo ku kupovaným veciam nadobudol už samotným odovzdaním dodaného\ntovaru (§ 443 ods. 1 Obchodného zákonníka), pričom na tomto právnom stave nedošlo\nk prípadnej zmene v dôsledku výhrady vlastníckeho práva, keďže zmluva o výhrade\nvlastníckeho práva nebola medzi dodávateľom a odberateľom uzatvorená v písomnej\npodobe (§ 445 Obchodného zákonníka). Okrem toho krajský súd nijako nereflektoval ani\nna ďalší argument okresného súdu, podľa ktorého aj keby sťažovateľ nakladal s cudzími\n(zverenými) vecami, za trestný čin sprenevery by sa takýto skutok mohol považovať iba\nvtedy, keby so zverenými vecami nakladal v rozpore s účelom zverenia.\n44. Najvyšší súd v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i)\nTrestného poriadku výslovne konštatoval, že sťažovateľ v podanom dovolaní tvrdil, že\nv konaní bol správne zistený skutkový stav, ale zo zistených skutočností bol vyvodený\nnesprávny právny záver, pretože v skutočnosti nedisponoval cudzími vecami, lebo\n21\n\nk veciam, ktoré získal odberateľ odovzdaním od dodávateľa, nadobudol odberateľ\nvlastnícke práva vzhľadom na neexistenciu písomnej zmluvy o výhrade vlastníckeho práva.\nV priamom rozpore s takto konštatovaným obsahom dovolania však dospel k záveru, podľa\nktorého sťažovateľ v dovolaní poukazoval na spôsob hodnotenia dôkaznej situácie, napádal\nteda skutkové zistenia nižších súdov a na ich základe vyslovené právne závery, ktorých\npreskúmavanie je v dovolacom konaní vylúčené. Navyše dospel aj k záveru, že okresný súd\nnepochybil pri právnej kvalifikácii konania sťažovateľa, pretože k spáchaniu skutku došlo\npo stránke subjektívnej, ako aj po stránke objektívnej.\n45. Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu vo vzťahu\nk dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku neakceptovateľné, čo\nv konečnom dôsledku vedie k záveru o ich arbitrárnosti.\nEvidentne nezodpovedá skutočnosti konštatovanie najvyššieho súdu, podľa ktorého\nsťažovateľ v podanom dovolaní nenamietal nesprávne právne posúdenie veci krajským\nsúdom, ale nesprávne hodnotenie dôkaznej situácie, teda skutkové zistenia okresného súdu\na krajského súdu. Realita je taká, že táto časť dovolania je založená na skutkovom stave\nzistenom okresným súdom a krajským súdom, ktorého právne posúdenie však sťažovateľ\npovažuje za celkom nesprávne so záverom, že skutok tvoriaci predmet obžaloby nie je\ntrestným činom.\nZa daného stavu bolo povinnosťou najvyššieho súdu meritórne sa zaoberať\ndovolacou argumentáciou sťažovateľa, teda právnym posúdením otázky, či nakladal\ns vecami patriacimi odberateľovi (v mene ktorého konal) alebo s cudzími (zverenými)\nvecami tvoriacimi vlastníctvo dodávateľa. Takisto sa mal zaoberať meritórnym právnym\nposúdením otázky, či sťažovateľ konal v súlade s dohodou, podľa ktorej veci získané\nod dodávateľa mal použiť na ich následný predaj alebo konal v rozpore s tým, čo bolo\ns dodávateľom dohodnuté, ako aj otázky, či možno považovať za trestný čin sprenevery, ak\npáchateľ nakladá so zverenou vecou dohodnutým spôsobom.\n46. Pri riešení uvedených právnych otázok je podľa názoru ústavného súdu\npodstatné, že ak v rámci trestného konania vedeného pre trestný čin sprenevery podľa § 213\nTrestného zákona treba riešiť otázku vlastníckeho práva k veci, ktorá má byť predmetom\nsprenevery, pričom túto otázku samotný Trestný zákon nerieši, musia ju orgány činné\n22\n\nv trestnom konaní a všeobecné súdy posudzovať podľa príslušných ustanovení občianskeho,\nresp. obchodného hmotného práva a až na základe takéhoto právneho posúdenia môžu\ndospieť k ústavne konformnému záveru o tom, či páchateľ nakladal alebo nenakladal\ns cudzou (zverenou) vecou.\n47. Keďže najvyšší súd uvedeným spôsobom nepostupoval a nerozhodol, porušil tým\nzákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n48. Vzhľadom na tento záver už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným\nporušením čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 49 ústavy, čl. 39 listiny, ako aj čl. 7 ods. 1\ndohovoru.\n49. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.\nNa základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Tdo 45/2017 zo 4. apríla 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\nNajvyšší súd bude v novom dovolacom konaní viazaný vyslovenými právnymi\nnázormi ústavného súdu.\n50. Hoci sťažovateľ požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia\nvo výške 44 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 1 252,94 €,\neventuálne 390,50 €, nie je potrebné týmito jeho nárokmi sa zaoberať, keďže oba nároky\nuplatňuje proti okresnému súdu a krajskému súdu. Vo vzťahu k obom týmto subjektom bola\nsťažnosť odmietnutá uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 382/2018-14 z 11. júla 2018.\n51. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva\nz výrokovej časti tohto rozhodnutia.\n\n23\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. novembra 2018\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestný čin", "vlastníctvo", "vlastníctvo", "trestný čin"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Tdo/45/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "f8441450-a209-4c68-88f3-9992faba7cc7:efc86f70-cc00-475b-9435-406fd1ab0a90", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3116010244.5", "spisova_znacka": "3To/92/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/92/2016 z 11. 12. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-12-11", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3116010244.5"}, {"guid": "9fbc122b-3e4e-4023-ab82-ebda03127cc1:b67ee14a-414d-4cd3-aa86-66346f18fee1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6315010020.1", "spisova_znacka": "3To/105/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/105/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6315010020.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:00341194-c1d8-4ed6-80e5-9db501485b94", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.89.2026.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 89/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 89/2026 z 9. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.89.2026.2"}, {"guid": "ussr:202c7fd3-9c0d-46c1-916d-abf10aeda25f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.364.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 364/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 364/2026 z 17. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.364.2026.1"}, {"guid": "ussr:38d5e226-c045-46b3-a502-00353c76a4ad", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.501.2025.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 501/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 501/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.501.2025.2"}, {"guid": "ussr:88e834a6-31cb-44c4-807b-6d11d896de56", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.457.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 457/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 457/2022 z 15. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.457.2022.1"}, {"guid": "ussr:795b6649-5052-4bcc-a1a4-2ba3e2257883", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.311.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 311/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 311/2023 z 14. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-14", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.311.2023.1"}, {"guid": "ussr:148a3af2-b54c-4d7a-9b1e-264d907a4bcb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.452.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 452/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 452/2023 z 6. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-06", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.452.2023.1"}, {"guid": "ussr:96f1a36c-e4fb-4d79-8170-70e1e000e1ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.204.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2023 z 15. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.204.2023.2"}, {"guid": "ussr:585bc1e3-95f9-4df1-a437-97185215dcfa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.579.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 579/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 579/2022 z 14. 2. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-02-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.579.2022.1"}, {"guid": "ussr:0526683f-ea37-45fb-919d-7566f8a0901c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.444.2022.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 444/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 444/2022 z 11. 1. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-01-11", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.444.2022.1"}, {"guid": "ussr:3255649b-600a-4d1c-bd71-074edb57f8b1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.52.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 52/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/2020 z 16. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-16", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.52.2020.2"}, {"guid": "ussr:0ddb2fa5-3354-4634-b160-48284088faa3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.183.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 183/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 183/2019 z 11. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-11", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.183.2019.1"}, {"guid": "ussr:a6238903-4d86-4168-86cb-9dd993f72a11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.191.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 191/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 191/2019 z 26. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-26", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.191.2019.2"}, {"guid": "de05642a-ef75-4b5d-9967-4ee2a9f254d4:80dc652d-63da-4e13-969f-fc45d54e5e1a", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:9621200110.2", "spisova_znacka": "33D/17/2021", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 33D/17/2021 z 17. 10. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-10-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:9621200110.2"}, {"guid": "6f1b007b-bfeb-4874-baa0-96ebc61afea9:c8e368fa-9251-4e97-b8e1-788bc648d2c4", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200124.1", "spisova_znacka": "31Dz/11/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 31Dz/11/2022 z 6. 7. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-07-06", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200124.1"}, {"guid": "57dc2449-3679-4487-9ab5-4f4843a8102f:5ad7ed61-f9d4-470e-a199-952806a474f8", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3", "spisova_znacka": "3To/23/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/23/2026 z 13. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-05-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3"}, {"guid": "3dab55e4-9588-4242-afc6-10f215e9856b:95ac7063-0aa4-4995-84b7-6100e9a01bca", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:5625010618.2", "spisova_znacka": "2To/16/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 2To/16/2026 z 15. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-04-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:5625010618.2"}, {"guid": "e9362d04-b766-4a94-af22-b2394f9725bb:85f4ec73-3172-48bf-a453-536dce75f074", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3823010634.2", "spisova_znacka": "23To/40/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To/40/2024 z 13. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-08-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3823010634.2"}, {"guid": "b9014914-31bb-4b15-9b2b-0746c3760cd4:c7ab791d-e5ac-4e20-bc1a-fb2e65ca4691", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2024:3622010130.1", "spisova_znacka": "3To/40/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/40/2023 z 28. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2024:3622010130.1"}, {"guid": "459bbf19-3bd8-4ff1-8294-3c070b34be2b:8f43530f-a4f7-46ed-a9e2-64a3e3c4e262", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6415010397.2", "spisova_znacka": "5To/110/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5To/110/2020 z 1. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-12-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6415010397.2"}, {"guid": "459bbf19-3bd8-4ff1-8294-3c070b34be2b:40d391b1-38e5-4b91-a0ca-174f43dbdf65", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6415010397.2", "spisova_znacka": "5To/110/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5To/110/2020 z 1. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-12-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6415010397.2"}]}