{"guid": "ussr:d3d7beff-9cc1-4103-b95e-eb36537cdca5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.381.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 381/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 381/2018 z 11. 10. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 381/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.381.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-10-11", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d3d7beff-9cc1-4103-b95e-eb36537cdca5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.381.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.381.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.381.2018.2/text", "citacie_n": 12, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 381/2018-49\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2018\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti\nWeindel Logistik Service SR spol. s r. o., Námestie SNP 15, Bratislava, právne zastúpenej\nadvokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátska kancelária, Gelnická 33, Košice,\nvo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 Sžf 23/2016 a jeho rozsudkom z 31. januára 2018 a takto\nrozhodol:\n1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 23/2016\nrozsudkom z 31. januára 2018 p o r u š i l základné práva obchodnej spoločnosti Weindel\nLogistik Service SR spol. s r. o. na súdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 2\na čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 23/2016\nz 31. januára 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Weindel Logistik Service SR spol. s r. o. v časti\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 6 Sžf 23/2016 a jeho rozsudkom z 31. januára 2018 n e v y h o v u j e .\n4. Obchodnej spoločnosti Weindel Logistik Service SR spol. s r. o. p r i z n á v a\nnáhradu trov konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov),\nktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta\nJUDr. Eugena Kostovčíka, advokátska kancelária, Gelnická 33, Košice, do dvoch mesiacov\nod právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nII. ÚS 381/2018-12 z 11. júla 2018 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej\nspoločnosti Weindel Logistik Service SR spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci\nnamietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n6 Sžf 23/2016 a jeho rozsudkom z 31. januára 2018.\n2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval\nústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 28. augusta\n2018 a najvyšší súd vo vyjadrení zo 6. augusta 2018 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od\nústneho pojednávania. Ústavný súd pritom vychádzal z listinných dôkazov a vyjadrení\nnachádzajúcich sa v jeho spise.\n\n2\n\n3. Zo sťažnosti vyplýva, že v danej veci ide o vleklý daňový a súdny spor\nv 11 prípadoch založených na rovnakom skutkovom a právnom základe a na rovnakých\nargumentoch daňových orgánov a sťažovateľky.\n4. Daňový úrad Bratislava I (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutiami z 18. júla 2011\nnepriznal sťažovateľke nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „daň“)\nza zdaňovacie obdobia február až december 2008 uplatnenej podľa § 51 ods. 1 písm. d)\nzákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon č. 222/2004 Z. z.“). Rozdiel dane za uvedené zdaňovacie obdobia predstavuje\ncelkovo sumu 198 322,25 €.\n5.\n\nSťažovateľka\n\nako\n\npríjemca\n\na deklarant\n\ndoviezla\n\nna\n\nSlovensko\n\ntovar\n\nzo Švajčiarska, Hongkongu a Číny pre účely prebalenia. Sťažovateľke pri prepustení tovaru\ndo režimu voľného obehu vznikla podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.\ndaňová povinnosť. Tovar bol po prebalení z územia Slovenska vyvezený alebo dodaný do\ntretej krajiny a služby prebalenia boli fakturované objednávateľovi. Tovar bol po celú dobu\nvo vlastníctve zahraničných objednávateľov. Sťažovateľka daň zaplatila a uplatnila si právo\nna odpočet dane podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. Daňový úrad\nneuznanie odpočítania zaplatenej dane odôvodnil tým, že sťažovateľka porušila § 49 ods. 2\na § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. Jednak nebola vlastníkom dovezeného\ntovaru, resp. nemala právo využívať tovar ako jeho vlastník, ďalej náklady tovaru nemajú\npriamu a bezprostrednú (okamžitú) súvislosť s jej ekonomickou činnosťou, sťažovateľke\nnevznikli žiadne náklady na obstaranie tovaru, ktoré by vstupovali do cien zdaniteľných\nplnení na výstupe, a napokon sťažovateľka dovezený tovar nepoužila na dodávky svojich\ntovarov alebo služieb, dovezený tovar nepredala v tuzemsku, nedodala do iného členského\nštátu Európskej únie, ale ani nevyviezla do tretieho štátu, teda nepoužila tovar na účely\nsvojho podnikania ako platiteľ.\n6. Uvedené prvostupňové rozhodnutia daňového úradu boli rozhodnutiami\nFinančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)\nz 13. októbra 2011 potvrdené.\n\n3\n\n7. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.\n2 S 202/11-184, 2 S 156-165/12 z 20. júna 2012 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.\n8. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013 bol\nrozsudok krajského súdu zmenený s tým, že sa zrušili rozhodnutia finančného riaditeľstva\naj daňového úradu a vec bola vrátená na ďalšie konanie.\nPodľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľka postupovala správne, keď si od sumy\ndane, ktorú bola povinná zaplatiť za dovoz tovaru, uplatnila právo na odpočet dane. Je to tak\npreto, že ekonomická súvislosť tkvie v skutočnosti, že bez reálneho dovozu tovaru by\nsťažovateľka nemohla vykonať objednané služby vzťahujúce sa na tovar. Nezákonne\npostupovali daňový úrad i finančné riaditeľstvo, keď bez zákonného dôvodu uplatňovali\nproti sťažovateľke tzv. nemožnú podmienku. Potom nebolo možné nepriznať odpočítanie\ndane z dôvodov neexistujúcich v zákone (teda preto, že sťažovateľka tovar nenadobudla\ndo svojho vlastníctva). Tiež platí, že sťažovateľka mohla dodať služby prebalenia tovaru aj\nbez existencie vlastníckeho práva k nemu, keďže žiadne ustanovenie zákona to\nnezakazovalo. Napokon osvojením názoru daňového úradu a finančného riaditeľstva by\ndošlo k porušeniu jedného zo základných princípov únijného práva, a to princípu neutrality\nv súvislosti s touto daňou.\n9. Daňový úrad novými rozhodnutiami zo 16. januára 2014 bez zmeny skutkového\nstavu z rovnakých dôvodov nepriznal sťažovateľke nárok na odpočítanie dane za\nzdaňovacie obdobia február až december 2008 uplatnený podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona\nč. 222/2004 Z. z., a to v sume 198 322,25 €. Daňový úrad iba rozšíril dôvody svojho\nrozhodnutia o závery z 94. stretnutia „Výboru pre DPH“ z 19. októbra 2011, z ktorých\nvyplýva, že osoba povinná platiť daň pri dovoze tovaru nemá právo na odpočítanie\nzaplatenej dane, ak nezískala právo využívať tovar ako jeho vlastník a ak náklady obstarania\ntovaru nemajú priamu a bezprostrednú (okamžitú) súvislosť s jej ekonomickou činnosťou.\nSťažovateľke nevznikli žiadne náklady na obstaranie tovaru, ktoré by vstupovali do cien\nplnení na výstupe. Podľa daňového úradu sťažovateľka dovezený tovar nepoužila\nna dodávky svojich tovarov alebo služieb, tovar nepredala v tuzemsku, nedodala do iného\n\n4\n\nčlenského štátu, ale ani nevyviezla do tretieho štátu, teda ho nepoužila na účely svojho\npodnikania ako platiteľ.\nDaňový úrad v tejto súvislosti poukázal na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie\n(ďalej len „súdny dvor“), napr. C-98/98 Midland Bank plc., C-408/98 Abbey National a C465/03 Kretztechnik, z ktorých vyplýva, že na vznik nároku na odpočet dane je potrebné,\naby nadobudnuté tovary a služby mali priame a bezprostredné spojenie so zdaniteľnými\nplneniami. Právo na odpočet dane účtovanej na takéto tovary a služby vopred predpokladá,\nže výdavok vynaložený pri ich nadobudnutí bude súčasťou nákladových prvkov\nzdaniteľných plnení. Takéto náklady priamo a bezprostredne súvisia s celkovou\nhospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby. Sťažovateľke nevznikli žiadne výdavky\nvynaložené na obstaranie tovaru, teda neexistujúce výdavky nemôžu byť ani súčasťou\nvšeobecných výdavkov súvisiacich s jej celkovou hospodárskou činnosťou.\n10. Proti rozhodnutiam daňového úradu zo 16. januára 2014 podala sťažovateľka\nodvolania, v ktorých namietala, že vlastnícke právo, resp. prevod práva nakladať s tovarom\nako vlastník, ako podmienka, ktorá vyplynula zo stretnutia „Výboru pre DPH“, sa vzťahuje\nvýlučne na dodanie tovaru kupujúcemu. Sťažovateľka nebola kupujúcou, preto túto\npodmienku nemožno na daný prípad aplikovať. Pri dovoze tovaru daňová povinnosť a právo\nna odpočítanie dane nie sú podmienené vznikom vlastníckeho práva alebo práva nakladať\ns tovarom ako vlastník. Sťažovateľka ďalej namietala, že pojem „použije na dodávky\ntovarov a služieb“ v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. je nutné interpretovať\nv prepojení s § 3 ods. 3 tohto zákona tak, že odpočítanie dane je podmienené rozsahom jeho\npoužitia pre účely uskutočňovania ekonomickej činnosti platiteľa. Sťažovateľka pre účely\nuskutočňovania svojej hlavnej ekonomickej činnosti obstarala (doviezla) tovar, ktorý síce\nďalej nepredávala, no použila ho výhradne na uskutočňovanie jej hlavnej ekonomickej\nčinnosti, teda na služby prebalenia tovaru. Medzi uplatnením práva na odpočítanie dane\nz dovezeného tovaru a uskutočňovaním ekonomickej činnosti existuje príčinná súvislosť,\npretože bez reálneho dovozu tovaru by sťažovateľka nemohla vykonať služby vzťahujúce sa\nna tento tovar, teda by nemohla realizovať svoju ekonomickú činnosť – službu prebalenia\ntovaru. Ak daňový úrad priamu a bezprostrednú súvislosť medzi odpočítaním dane\nna vstupe a plneniami na výstupe podmieňuje účtovaním ceny tovaru ako nákladovej\n\n5\n\npoložky, potom je tento záver založený na nemožnej podmienke. Sťažovateľka tovar\nnenakúpila, a preto cena tovaru nemohla byť prvkom tvoriacim cenu tovaru na výstupe.\nArgumentácia judikatúrou súdneho dvora nie je aktuálna, pretože v prípadoch riešených\nsúdnym dvorom nešlo o skutkovo zhodné ani podobné prípady. Závery daňového úradu sú\nv rozpore so zásadou neutrality, ktorá je jednou z hlavných zásad fungovania mechanizmu\ndane z pridanej hodnoty. Napokon sťažovateľka v odvolaní poukázala na právne závery\nskoršieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 v tejto istej veci.\n11. Finančné riaditeľstvo novými rozhodnutiami zo 7. apríla 2014 potvrdilo\nrozhodnutia daňového úradu zo 16. januára 2014. Reprodukovalo pritom dôvody\nprvostupňových rozhodnutí s poukazom na závery zo stretnutia „Výboru pre DPH“.\nTvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého právo nakladať s tovarom ako vlastník sa vzťahuje\nvýlučne na dodanie tovaru kupujúcemu a podľa ktorého pri dovoze tovaru právo\nna odpočítanie dane nie je podmienené vznikom práva nakladať s tovarom ako vlastník,\nje len jej subjektívnym názorom, ktorý je v rozpore so zákonom č. 222/2004 Z. z.,\nsmernicou Rady 2006/112/ES (ďalej len „smernica“), ako aj s usmernením z 94. stretnutia\n„Výboru pre DPH“. Aj pri dovoze tovaru je jednou z podmienok na uplatnenie dane z tohto\ntovaru získanie práva na využívanie tohto tovaru ako jeho vlastník. Aj tvrdenie, podľa\nktorého odpočítanie dane je podmienené rozsahom jeho použitia pre účely uskutočňovania\nekonomickej činnosti, je v rozpore s uvedenými právnymi normami. Náklady uplatnené\nz tovaru na vstupe neboli premietnuté do uskutočnených zdaniteľných plnení sťažovateľky,\nktorá samotný tovar (jeho cenu) nikdy neúčtovala. Cena tovaru nebola odberateľovi\nfakturovaná, čo znamená, že nebola daná priama a bezprostredná súvislosť medzi\nodpočítaním dane na vstupe a plneniami na výstupe. Sťažovateľka nepreukázala použitie\ntovaru na uskutočňovanie svojej ekonomickej činnosti, nesplnila teda ani druhú podmienku\nna uplatnenie práva. V prípade, keď bol tovar dovezený z tretích štátov do tuzemska\na po prebalení dodaný do iného členského štátu alebo do tretieho štátu, prišlo ku kráteniu\ndane na území Európskej únie, čím bol zneužitý mechanizmus fungovania dane. Finančné\nriaditeľstvo trvá na tom, že daňový úrad postupoval v intenciách rozsudku najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Sžf 78-88/2012.\n\n6\n\n12. Sťažovateľka novou žalobou z 5. júna 2014 požiadala o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutí finančného riaditeľstva zo 7. apríla 2014. Keďže finančné riaditeľstvo iba\nreprodukovalo dôvody rozhodnutí daňového úradu, aj sťažovateľka zotrvala na svojich\nskorších argumentoch. Na záver osobitne zdôraznila, že daňový úrad a finančné riaditeľstvo\nsa neriadili záväzným právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným vo veci sp. zn.\n3 Sžf 78-88/2012, hoci k zmene skutkového alebo právneho stavu medzičasom nedošlo.\n13. Novým rozsudkom krajského súdu č. k. 5 S 113/2014, 5 S 131-140/2014-167\nz 1. decembra 2015 boli rozhodnutia finančného riaditeľstva zo 7. apríla 2014 zrušené a veci\nmu boli vrátené na ďalšie konanie. Podľa konštatovania krajského súdu k zmene\nskutkového stavu oproti stavu pred vydaním skoršieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Sžf 78-88/2012 nedošlo. Správne orgány aj svoje skoršie rozhodnutia založili na tom, že\nuplatnenie práva na odpočítanie dane zaplatenej pri dovoze tovaru je podmienené právom\nvyužívať tovar ako vlastník a rozsah odôvodnenia rozšírili o závery z 94. stretnutia „Výboru\npre DPH“. Podľa krajského súdu ekonomická súvislosť tkvie v tom, že bez reálneho\ndovozu tovaru by nebolo možné vykonať zdaniteľné plnenia na výstupe, teda objednané\nslužby vzťahujúce sa aj na predmetný tovar, sťažovateľka by inak nemohla realizovať svoju\nekonomickú činnosť – službu prebalenia tovaru. V závere pracovného dokumentu „Výboru\npre DPH“ je uvedené, že ide len o názory a odporúčania, ktoré nie sú schválené Európskou\nkomisiou, nezaväzujú Európsku úniu, ale ani členské štáty. V rozsudkoch súdneho dvora\nvo veciach Midland Bank a Kretztechnik nejde o skutkovo zhodné či podobné prípady.\n14. Proti rozsudku krajského súdu podalo finančné riaditeľstvo odvolanie, v ktorom\nzotrvalo na svojich skorších záveroch. Vyslovilo tiež názor o potrebe predložiť súdnemu\ndvoru predbežnú otázku o tom, ako sa má aplikovať čl. 168 písm. e) smernice, pokiaľ si\nzdaniteľná osoba uplatní odpočítanie dane z tovaru uvedeného v jednotnej colnej deklarácii,\npričom tovar je vlastníctvom osoby z tretieho štátu, do tuzemska bol dovezený pre účely\nposkytnutia služieb jeho prebalenia a po prebalení bol podľa pokynov zahraničného\nvlastníka tovaru dodaný do iných štátov alebo do tretích štátov.\n15. Sťažovateľka vo vyjadrení k odvolaniu finančného riaditeľstva rovnako zotrvala\nna svojich argumentoch. Osobitným podaním z 5. novembra 2014 požiadala najvyšší súd\n\n7\n\no podanie návrhu súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke. Okrem iného tiež\nžiadala zaujať stanovisko k aplikácii čl. 168 písm. e) smernice.\n16. Novým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 bol\nrozsudok krajského súdu zmenený tak, že žaloba sťažovateľky bola zamietnutá. Najvyšší\nsúd aj napriek svojmu skoršiemu rozhodnutiu teraz dospel k záveru odlišnému od právneho\nzáveru krajského súdu a v plnom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi daňového úradu\na finančného riaditeľstva.\n17. Podľa presvedčenia sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.\n6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 došlo k porušeniu jej označených práv.\nZásadným argumentom pre rozhodnutie vo veci samej, ktorý vyžadoval špecifickú\nodpoveď, bolo tvrdenie sťažovateľky, že podmienka vlastníckeho práva, resp. práva\nnakladať s tovarom ako vlastník sa vzťahuje výlučne na dodanie tovaru kupujúcemu.\nSťažovateľka nebola kupujúcou, a preto nie je možné ani odpočítanie dane podmieňovať\ntým, že nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník. Finančné riaditeľstvo sa s touto\nnámietkou vôbec nezaoberalo a označilo ju za subjektívny názor sťažovateľky. Najvyšší súd\nk tomu len okrajovo uviedol, že sťažovateľka nepreukázala splnenie hmotnoprávnych\npodmienok v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. na odpočítanie dane z dôvodu, že nebola\noprávnená disponovať s tovarom, resp. nebola jeho vlastníkom. Sťažovateľka v žalobe\nnamietala, že ak by nárok na odpočítanie dane pri dovoze tovaru a pri dodaní služieb bol\nspojený s právom nakladať s tovarom ako vlastník, potom by to v zákone muselo byť\nexpressis verbis uvedené a finančné riaditeľstvo by potom malo povinnosť konkrétne\nuviesť, z ktorého ustanovenia zákona, resp. európskeho práva táto podmienka vyplýva.\nAni finančné riaditeľstvo, ale ani najvyšší súd takéto ustanovenie neoznačili, a preto\ntvrdenie najvyššieho súdu, podľa ktorého odpočítanie dane z dôvodu, že sťažovateľka tovar\nnenadobudla do svojho vlastníctva, nie je možné priznať ani nevyplýva zo zákona a ide\npreto o zjavne ústavne neudržateľnú svojvôľu pri výklade právnej normy. Znamená to\nzároveň aj nepreskúmateľnosť tohto záveru.\nNajvyšší súd uvádza, že právo na odpočet vzniká vtedy, ak výdavky na nadobudnutie\ntovaru sú súčasťou ceny zdaniteľného plnenia na výstupe. Sťažovateľka však poukazuje\nna to, že ona nikdy tovar nenadobudla a je zrejmé, že výdavky tak nemohli byť zahrnuté\n8\n\nv cene zdaniteľného plnenia na výstupe. Tento argument najvyššieho súdu je zjavne\nprotirečivý a podľa presvedčenia sťažovateľky popiera pravidlá logiky. Aplikácia\npodmienky zahrnúť výdavky do ceny plnenia na výstupe je podmienená tým, že výdavky\nspojené s prijatými plneniami vznikli. Inými slovami, ak výdavky pri obstaraní tovaru\nvznikli, ale nie sú súčasťou ceny zdaniteľného plnenia na výstupe, potom nie je daný nárok\nna odpočítanie dane z obstaraného tovaru. Keďže sťažovateľka tovar nekúpila, výdavky jej\nvzniknúť nemohli a je v rozpore s logikou požadovať, aby výdavky, ktoré vzniknúť\nnemohli, boli súčasťou ceny zdaniteľného plnenia. Ide o nemožnú podmienku, a preto aj\nposudzovanie toho, či neexistujúce náklady majú alebo nemajú priamu a bezprostrednú\nsúvislosť s ekonomickou činnosťou, je podľa sťažovateľky v rozpore s logikou.\nSťažovateľka namieta, že najvyšší súd k tejto jej kľúčovej a zásadnej námietke nezaujal\nžiadne stanovisko, len reprodukoval názor finančného riaditeľstva. Sťažovateľka v žalobe\npoukazovala na bod 2 výroku rozsudku súdneho dvora vo veci Midland Bank, podľa\nktorého je na vnútroštátnom súde, aby použil test „priameho a bezprostredného vzťahu“\nna skutkové okolnosti každého prípadu. Aj v tomto prípade sa najvyšší súd obmedzil len\nna „stotožnenie sa so závermi daňových orgánov“ a uviedol, že závery z rozsudkov\nsúdneho dvora je možné použiť aj v danom prípade, ale pritom test na otázku existencie\n„priameho a bezprostredného vzťahu“ v súvislosti s osobitnými skutkovými okolnosťami\ndaného prípadu neaplikoval.\nSťažovateľka vo svojom stanovisku k vyjadreniu finančného riaditeľstva k žalobe\npoukázala na čl. 9 ods. 1 smernice, v ktorom sa výslovne uvádza, že ekonomickou\nčinnosťou, resp. podnikaním je predovšetkým využívanie majetku na účely získania príjmu\nna pokračujúcom základe. Podľa § 3 ods. 3 prvej vety zákona č. 222/2004 Z. z.\nekonomickou činnosťou, resp. podnikaním sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje\npríjem. Z toho vyplýva, že pojem ekonomická činnosť, resp. podnikanie nemožno\ninterpretovať tak, ako to uvádza najvyšší súd, podľa ktorého tovar nebol použitý na účely\npodnikania sťažovateľky a absentuje priama a bezprostredná súvislosť medzi plnením\nna vstupe a plnením na výstupe, keďže sťažovateľka ďalej tovar nepredala, lebo nebola ani\njeho vlastníkom, teda nemohla uskutočniť zdaniteľné plnenie, ale len prebaliť tovar\na zabezpečiť jeho vývoz. Medzi obstaraním tovaru a činnosťou sťažovateľky, ktorou\ndosiahla príjem, je zjavná príčinná súvislosť, pretože bez obstarania tovaru by nebolo\n\n9\n\nmožné vykonať služby prebalenia vzťahujúce sa na predmetný tovar a nedosiahol by sa\npríjem. Služby prebalenia sa viazali k tovaru prepustenému v režime voľného obehu\nso vznikom daňovej povinnosti a tovar predstavoval kľúčový a nevyhnutný prvok pre\nposkytnutie služieb prebalenia ako základnej ekonomickej činnosti sťažovateľky. Záver\nnajvyššieho súdu zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, pretože právo\nna odpočítanie dane podľa čl. 167 a čl. 168 písm. e) smernice a § 49 ods. 2 písm. d)\nv spojení s § 3 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. je nutné interpretovať tak, že odpočítanie\ndane je podmienené rozsahom jeho použitia pre účely uskutočňovania ekonomickej činnosti\nplatiteľa dane.\nNajvyšší súd prevzal argumentáciu finančného riaditeľstva a tvrdí, že v prípade\nvrátenia zaplatenej dane sťažovateľke by daň v tuzemsku nebola uhradená, keďže\nzahraničná osoba tu nebola registrovaná ako platiteľ dane, čím by došlo ku kráteniu dane\nv rámci Európskej únie. Sťažovateľka k tomu namieta, že toto tvrdenie je nezrozumiteľné.\nAk bola daň sťažovateľkou zaplatená, potom by jej vrátenie malo na daň neutrálny dopad.\nNajvyšší súd súčasne dáva do pozornosti sťažovateľky, že pokiaľ by bola vlastníkom tovaru\na dodala by ho do iného členského štátu, dodávala by ho s oslobodením od dane a následne\nby odberateľ v inom členskom štáte priznal v daňovom priznaní daň z nadobudnutia tovaru\nz iného členského štátu. Týmto postupom by preto nedošlo ku kráteniu dane v Európskej\núnii. Sťažovateľka namieta, že odberateľ v inom členskom štáte by daň nielen priznal, ale,\nčo je podstatné a čo najvyšší súd nikde neuvádza, takto priznanú daň by si súčasne aj\nodpočítal. Aj v tomto prípade by postup odberateľa mal na daň neutrálny dopad. Spoločný\nsystém dane v rámci Európskej únie zaručuje plnú neutralitu, čo sa týka daňového zaťaženia\nvšetkých ekonomických činností. Táto významná zásada vyplýva priamo zo znenia čl. 1\nods. 2 smernice a je súdnym dvorom v jeho ustálenej judikatúre mnohostranne využívaná.\nPre účely zachovania úplnej neutrality dane stanovuje smernica právo uplatniť nárok\nna odpočet dane. Toto právo je neoddeliteľnou súčasťou systému dane a v zásade ho nie je\nmožné obmedziť. Základným princípom dane je, že podnikateľ je plne zbavený ťarchy dane\nzaplatenej pri obstaraní tovarov a služieb určených na podnikanie. Rešpektovanie princípu\nneutrality dane ako jednej zo všeobecných zásad európskeho práva mal na zreteli aj\nvyhlásený a uznaný cieľ smernice. Výklad právnej normy a závery najvyššieho súdu sú\nv rozpore so zásadou neutrality. Rozsudok najvyššieho súdu vykazuje podľa sťažovateľky\n\n10\n\nznaky zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti v súvislosti s právnym posúdením veci,\npretože ide o takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany najvyššieho súdu, ktorá\nzásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej úpravy.\nK porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, a tým aj k porušeniu\nzásady právnej istoty dôjde v prípade, ak najvyšší súd rozhodne odlišným spôsobom ako\nv prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho, aby sa v odôvodnení svojho\nrozhodnutia na základe dostatočne precíznych argumentov vysporiadal s otázkou, prečo\nbola v danej veci sťažovateľke poskytnutá odlišná právna ochrana ako v jej iných\nobdobných veciach. Požiadavke uviesť dostatočne precízne argumenty, ktoré by\npresvedčivo zdôvodňovali odklon právneho názoru vyplývajúceho z rozsudku najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012, nezodpovedá tvrdenie najvyššieho súdu, že sa v plnom\nrozsahu stotožňuje s právnymi závermi daňového úradu a finančného riaditeľstva bez toho,\naby bolo presvedčivo zdôvodnené, prečo sa vlastné predchádzajúce rozhodnutie považuje\nza nesprávne.\nPodľa sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára\n2018 došlo aj k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1\nústavy. Najvyšší súd uvádza, že všeobecné právne závery súdneho dvora vyplývajúce\nz rozsudkov Kretztechnik a Midland Bank je možné použiť aj v prejednávanom prípade.\nSťažovateľka poukazovala na podstatné rozdiely medzi skutkovým stavom v jej veci\na uvedenými rozsudkami súdneho dvora. Súdny dvor neriešil vplyv vlastníckeho práva\nna odpočítanie dane pri dovoze tovaru, neriešil priamu a bezprostrednú súvislosť\ns ekonomickou činnosťou, ak náklady na obstaranie tovaru nevznikli, resp. nemohli byť\nsúčasťou ceny zdaniteľného plnenia na výstupe. Z toho je zrejmé, že prejudiciálne otázky\nnavrhované sťažovateľkou nie sú vecne, ale ani právne zhodné s otázkami, o ktorých sa už\nrozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade (nie je teda možné uplatnenie\nteórie „acte éclairé“). Osobitne závažným faktorom podania návrhu súdnemu dvoru\nna zodpovedanie prejudiciálnej otázky je skutočnosť, že samotné finančné riaditeľstvo\nv podanom odvolaní považovalo za potrebné predložiť otázku súdnemu dvoru a rovnako\nako sťažovateľka vysvetliť aplikáciu čl. 168 písm. e) smernice na daný prípad. Znamená to,\nže aj podľa finančného riaditeľstva napriek záverom z usmernenia „Výboru pre DPH“\nsprávne uplatňovanie európskeho práva nie je také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké\n\n11\n\nrozumné pochybnosti (nie je možné uplatniť teóriu „acte éclairé“). Zanedbateľné nie je ani\nto, že tieto závery neboli prijaté jednomyseľne. Za daného skutkového stavu právne závery\nnajvyššieho súdu podmieňujúce vznik nároku na odpočítanie dane vlastníckym právom\nna tovar a tvrdenie, že (neexistujúce) náklady tovaru nemajú priamu a bezprostrednú\nsúvislosť s ekonomickou činnosťou sťažovateľky a nevstupovali do jej cien na výstupe,\npredstavujú zásadné pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky.\nNepredložením prejudiciálnych otázok súdnemu dvoru došlo k porušeniu čl. 267 Zmluvy\no fungovaní Európskej únie a k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\n18. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 bol\nprávnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 29. marca 2018.\n19. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/23/2016 z 31.01.2018 porušil základné\nprávo sťažovateľa Weindel Logistik Service SR, spol. s r. o. na súdnu a inú právnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/23/2016 z 31.01.2018 porušil základné\nprávo sťažovateľa Weindel Logistik Service SR, spol. s r. o. na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 Ústavy SR.\n3. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/23/2016 z 31.01.2018 porušil základné\nprávo sťažovateľa Weindel Logistik Service SR, spol. s r. o. vlastniť majetok zaručeného\nv čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 dodatkového protokolu.\n4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/23/2016 z 31.01.2018 sa zrušuje a vec\nvracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia\n§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby vo výške 307 €\n(2 x 153,50 €) a režijný paušál vo výške 18,42 € (2 x 9,21€), spolu 325,42 € a DPH 65,09 €.\nSpolu s DPH 390,51 €.“\n\n12\n\n20. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2018-58 zo 6. augusta\n2018, doručeného ústavnému súdu 17. augusta 2018, vyplýva, že na rozdiel od tvrdení\nsťažovateľky treba odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu považovať za dostatočne\npodrobné a jasné. Odpočítanie dane má stránku vecnú a stránku formálnu, musia teda byť\nsplnené tak vecné, ako aj formálne podmienky v zmysle § 49 a § 51 zákona č. 222/2004\nZ. z. Čo sa týka vecných podmienok, možnosť odpočítania dane je viazaná na účel použitia\nprijatých tovarov a služieb, z ktorých si platiteľ (odberateľ) uplatňuje odpočítanie dane.\nPodmienkou pre odpočítanie dane v plnom rozsahu je, že tovar (alebo služba) bude použitý\nna účely podnikania platiteľa. Odpočítanie sa týka buď dane, ktorá bola platiteľovi\nuplatnená iným platiteľom v tuzemsku v súvislosti s dodaním tovarov a služieb, alebo\nuplatnená platiteľom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu (§ 11\na § 11a zákona č. 222/2004 Z. z.), či (ako v prejednávanom prípade) zaplatená colnému\norgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru. Pri uplatňovaní nároku na odpočítanie dane musí\nprincipiálne existovať priama väzba medzi jednotlivým prijatým zdaniteľným plnením\n(kúpeným tovarom alebo prijatou službou) a poskytnutým plnením. Znamená to, že náklady\nprijatého plnenia musia byť priamo obsiahnuté v poskytnutom zdaniteľnom plnení.\nNákladové zložky teda musia vo všeobecnosti vzniknúť pred tým, ako platiteľ uskutočnil\nzdaniteľné plnenia, ku ktorým sa vzťahujú. V prípade, ak platiteľ uplatňuje plný nárok\nna odpočítanie dane, mal by byť schopný preukázať priamu a bezprostrednú väzbu\ns poskytnutým zdaniteľným plnením, pri ktorom mu zákon umožňuje odpočítanie dane.\nFormálnu podmienku v danom prípade predstavuje dovozný doklad potvrdený colným\norgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. Z už uvedeného\nvyplýva, že odpočítanie dane sa môže týkať dane v súvislosti s dodaním tovarov a služieb\nv tuzemsku, v súvislosti s nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu alebo\npráve v súvislosti s jej zaplatením colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru. Splnenie\nvecných podmienok sa rovnako týka dodania tovarov a služieb, ako aj dovozu tovaru, teda\n§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platí pre dovoz tovaru, ako aj pre podmienky, ktoré\nz neho vyplývajú. Práve tu nebola splnená podmienka, že tovar (alebo služba) bude použitý\nna účely podnikania platiteľa a rovnako priama a bezprostredná súvislosť medzi plnením\nna vstupe a plnením na výstupe, keďže sťažovateľka ďalej tovar nepredala, lebo nebola ani\njeho vlastníkom, teda nemohla uskutočniť zdaniteľné plnenie, len prebaliť tovar\n\n13\n\na zabezpečiť jeho vývoz do krajín určených švajčiarskou spoločnosťou, ktorá bola\nvlastníkom tovaru. V prípade vrátenia zaplatenej dane sťažovateľke by daň v tuzemsku\nnebola uhradená, keďže zahraničná osoba tu nebola registrovaná ako platiteľ dane. Daň,\nktorú si sťažovateľka uplatnila, sa týkala tovaru a nebola súčasťou služby prebalenia tohto\ntovaru. Sťažovateľka fakturovala zahraničnej osobe iba vykonané služby prebalenia tovaru,\npričom v cene nebol zahrnutý aj tovar. Sťažovateľka zaplatila daň z dovozu tovaru,\nuplatnila si právo na odpočítanie tejto dane, ale tento tovar nepoužila na svoje zdaniteľné\nobchody. Sťažovateľka ešte pred uplatnením práva na odpočítanie dane vedela, že\nkonkrétne plnenie na vstupe nebude mať priame a bezprostredné spojenie s konkrétnym\nplnením na výstupe, pretože s tovarom nemohla disponovať, podnikať, obchodovať.\nExistovala len príčinná súvislosť medzi nákladmi na obalový materiál a zdaniteľným\nobchodom sťažovateľky na výstupe za fakturovanie prebalenia, čo je jej ekonomickou\nčinnosťou. Sťažovateľka nepreukázala splnenie hmotnoprávnych podmienok v zmysle\nzákona č. 222/2004 Z. z. na odpočítanie dane z dôvodu, že nebola oprávnená disponovať\ns tovarom a jej vzniknuté náklady nesúviseli s obstaraním tovaru a nepremietli sa do ceny\nzdaniteľných plnení na výstupe. Uvedené podporuje okrem rozhodovacej činnosti súdneho\ndvora aj usmernenie „Výboru pre DPH“, ktoré zjednotilo právne názory pri uplatňovaní\nodpočtu dane pri dovoze tovaru. Z týchto dôvodov najvyšší súd návrhy sťažovateľky\na finančného riaditeľstva na predloženie návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke\nsúdnemu dvoru zamietol.\n21. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 28. augusta 2018, doručenej\nústavnému súdu osobne do podateľne toho istého dňa, vyplýva, že predsedníčka najvyššieho\nsúdu sa k sťažnosti vyjadrila len formálne, keďže ide len o prepis odôvodnenia rozsudku\nnajvyššieho súdu bez prezentovania vlastných záverov ako výsledku konfrontácie\ns námietkami sťažovateľky. V sťažnosti sú uvedené dostatočné právne východiská\nna vyslovenie právnych záverov o porušení označených základných práv sťažovateľky.\nSťažovateľka úplne jednoznačne definovala dôvody porušenia týchto práv a bolo by už bez\nprávneho významu ich opätovne reprodukovať.\n\n14\n\n22. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 381/2018-12 z 11. júla 2018,\nvyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a repliku právneho zástupcu sťažovateľky\nfinančnému riaditeľstvu, aby sa aj ono mohlo vo veci samej vyjadriť, keďže rozhodnutím\nústavného súdu môže byť dotknuté na svojich právach.\n23. Z vyjadrenia finančného riaditeľstva z 13. septembra 2018, doručeného\nústavnému súdu 19. septembra 2018, vyplýva, že so sťažnosťou nesúhlasí.\nZ § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. jednoznačne vyplýva, že\nsťažovateľka musí splniť dve základné podmienky pri odpočítaní dane pri dovoze tovaru\ndo tuzemska. Sťažovateľka splnila jednu podmienku, keď daň zaplatila pri dovoze tovaru.\nPodmienka uvedená v prvej vete spomínaného ustanovenia však nebola splnená.\nSťažovateľka totiž nepoužila tovar, z ktorého si uplatnila daň, na dodávky tovarov, resp.\nslužieb ako platiteľ, teda nepoužila tovar, z ktorého si uplatnila právo na odpočítanie dane,\nna svoje zdaniteľné plnenie, na svoju ekonomickú činnosť. Sťažovateľka aj sama priznáva,\nže tovar nebol použitý na účely jej podnikania, ale na tomto tovare boli vykonané služby\nprebalenia na základe požiadavky vlastníka (zahraničnej osoby). Službu prebalenia si mohla\nzahraničná osoba objednať u ktoréhokoľvek iného subjektu a tento by tiež nemal právo\nna odpočítanie dane z dovozu tovaru z titulu jeho prebalenia, ale iba z výdavkov súvisiacich\ns prebalením.\nNikto nežiadal od sťažovateľky, aby konala v rozpore s logikou. Sama priznáva, že\njej náklady za dovoz tovaru nemajú priamu a bezprostrednú súvislosť s jej ekonomickou\nčinnosťou, a preto ňou uplatnená daň z tovaru zahraničnej osoby nebude nikdy odvedená\nv súvislosti s ekonomickou činnosťou sťažovateľky. Iba sťažovateľkou uplatnená daň\nz nadobudnutia materiálu použitého na prebalenie tovaru má priamu súvislosť\ns vykonávaním jej ekonomickej činnosti, ktorou je prebalenie tovaru.\nAko to sťažovateľka správne uvádza, základným princípom dane je, že podnikateľ je\nplne zbavený ťarchy dane zaplatenej pri obstaraní tovarov a služieb určených na vlastné\npodnikanie. Sťažovateľka takto nekonala, nepoužila tovar, z ktorého si uplatnila právo\nna odpočítanie dane, na svoje podnikanie, ale na tomto tovare vykonala služby prebalenia,\nktoré si objednal jej zákazník a ktoré mu sťažovateľka aj vyfakturovala.\n\n15\n\nČlánok 398 smernice upravuje ustanovenie „Výboru pre DPH“. V bode 4 tohto\nčlánku sa uvádza, že okrem bodov, ktoré sú podľa smernice predmetom konzultácií,\nposudzuje „Výbor pre DPH“ aj otázky, ktoré predloží jeho predseda z vlastnej iniciatívy\nalebo na základe žiadosti zástupcu členského štátu a ktoré sa týkajú uplatňovania ustanovení\no dani.\nPodľa názoru finančného riaditeľstva najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 7888/2012 vec nesprávne skutkovo a právne posúdil, keď uviedol, že nie je možné na jednej\nstrane od dovozcu tovaru vyžadovať zaplatenie dane, a to z hodnoty dovezeného tovaru,\na na druhej strane tvrdiť, že nie je možné daň odpočítať, a to z dôvodov neexistujúcich\nv zákone. Toto tvrdenie najvyššieho súdu je nepravdivé, pretože sťažovateľka nebola\ndovozcom tovaru, ale colným deklarantom. Dovozcom tovaru z tretích krajín bola\nzahraničná osoba. Nárok na odpočítanie dane z tovaru dovezeného z tretích krajín sa viaže\nna splnenie podmienok uvedených v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Povinnosť platiť\ndaň uvedenú v jednotnej colnej deklarácii upravujú colné predpisy. Pri dovoze tovaru je\npovinná platiť daň osoba, ktorá je dlžníkom podľa colných predpisov, alebo príjemca\ntovaru. Sťažovateľka zaplatila daň, vznikla daňová povinnosť a ako colný deklarant\nuvedený v jednotnej colnej deklarácii bola povinná tento colný dlh uhradiť colnému orgánu,\nčo aj urobila. Mala povinnosť zaplatiť dlh (daň) ako colný deklarant, ale nemohla si uplatniť\nprávo na odpočítanie tejto dane. Toto právo mala zahraničná osoba, ktorá tovar do tuzemska\ndoviezla. Uhradenú daň colnému orgánu mala sťažovateľka žiadať zaplatiť od zahraničnej\nosoby.\nV prípade, keď bol tovar dovezený z tretích štátov do tuzemska a po prebalení\ndodaný do iného členského štátu, došlo ku kráteniu dane na území Európskej únie.\nNie postupom daňových orgánov, ale konaním sťažovateľky a zahraničnej osoby bol\nporušený a zneužitý mechanizmus dane.\n„Výbor pre DPH“ riešil skutkovo zhodnú problematiku ako v prípade sťažovateľky,\na to uplatnenie práva na odpočítanie dane z dovozu tovaru, keď zdaniteľná osoba bola\npovinná platiť daň ako dlžník podľa colných predpisov, pričom ale táto zdaniteľná osoba\nnemala právo na odpočítanie dane. Ako z usmernenia „Výboru pre DPH“ vyplýva, pokiaľ\nzdaniteľná osoba splní dve podmienky súčasne, nemá právo na odpočítanie dane, k čomu\ndošlo v prípade sťažovateľky, pretože bola splnená podmienka, že sťažovateľka nebola\n\n16\n\nvlastníkom tovaru, ale aj podmienka, že náklady sťažovateľky za tovar nemajú priamu\na bezprostrednú súvislosť s jej ekonomickou činnosťou.\nII.\n24. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013\nvyplýva, že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 202/11-184, 2 S 156-165/12\nz 20. júna 2012 tak, že rozhodnutia daňového úradu z 18. júla 2011 a rozhodnutia\nfinančného riaditeľstva z 13. októbra 2011 boli zrušené a vec bola vrátená na ďalšie\nkonanie. Okrem toho bolo rozhodnuté, že v tomto štádiu súdneho konania najvyšší súd\nnepredloží súdnemu dvoru návrh sťažovateľky na začatie konania o prejudiciálnej otázke\nz 11. januára 2013.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu z administratívneho spisu vyplýva, že daňový\núrad vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia február až december\n2008, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol z 1. júna 2011. Tomu predchádzala\nžiadosť sťažovateľky adresovaná colným orgánom z novembra 2006 o povolenie\nna dočasný dovoz tovaru pre účely spracovania v režime aktívneho zušľachťovacieho styku\nv podmienečnom systéme. Napokon však bol dovoz povolený v colnom režime voľného\nobehu.\nPodľa názoru najvyššieho súdu nie je medzi účastníkmi konania sporné, že\nplatiteľom dane v posudzovanom prípade dovozu tovaru do colného režimu voľného obehu\nje sťažovateľka, a to v súlade s § 69 ods. 8 zákona č. 222/2004 Z. z., keďže bola dlžníčkou\npodľa colných predpisov. Sťažovateľke vznikla v posudzovaných prípadoch daňová\npovinnosť zaplatiť daň z titulu dovozu tovaru, a nie na základe dodania tovaru alebo služby.\nOd tejto dane má platiteľ právo si odpočítať daň z tovarov a služieb, ktoré použije\nna dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.\nTaktiež je nesporné, že daňová povinnosť vznikla sťažovateľke dňom prijatia\ncolného vyhlásenia a s poukazom na princíp daňovej neutrality nenašiel najvyšší súd žiaden\nzákonný dôvod vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu (sťažovateľka predmetný tovar\npo prebalení odoslala do tretej krajiny) na neuplatnenie princípu daňovej neutrality, a teda\nna nemožnosť sťažovateľky zaplatenú daň odpočítať, keď v tomto prípade realizovala\nslužbu prebalenia tovaru, ktorej súčasťou bol i dovoz tohto tovaru z tretej krajiny a jeho\n17\n\nodoslanie do tretej krajiny. Najvyššiemu súdu nie je zrejmé, ako by bolo možné vykonať\nprebalenie tovaru bez samotného tovaru.\nSťažovateľka postupovala správne, keď si od sumy dane, ktorú bola povinná zaplatiť\nako platiteľ za dovoz tovaru do tuzemska, uplatnila právo na odpočet dane za dodávky\ntovarov a služieb, a to aj preto, že tu existuje ekonomická súvislosť tkvejúca v skutočnosti,\nže bez reálneho dovozu tovaru do pracoviska sťažovateľky by nebolo možné vykonať\nobjednané služby vzťahujúce sa na tento tovar. Sťažovateľka by teda nemohla realizovať\nsvoju ekonomickú činnosť – službu prebalenia tovaru.\nNezákonne postupovali daňový úrad i finančné riaditeľstvo, keď bez zákonného\ndôvodu uplatňovali proti sťažovateľke tzv. nemožnú podmienku, tvrdiac, že si sťažovateľka\nnemohla uplatniť nárok na odpočet dane, a to aj napriek tomu, že povinnosť zaplatiť daň tu\nexistovala. Osvojením názoru daňového úradu a finančného riaditeľstva by došlo\nk porušeniu jedného zo základných princípov únijného práva uplatňovaného na daň, a to\nprincípu neutrality. Nie je možné na jednej strane od dovozcu tovaru vyžadovať zaplatenie\ndane z hodnoty dovezeného tovaru a na druhej strane tvrdiť, že daň nie je možné odpočítať\nz dôvodov neexistujúcich v zákone (sťažovateľka tovar nenadobudla do svojho vlastníctva,\nale len vykonala baliace a skladovacie služby podľa pokynov vlastníka tovaru a tovar\nodoslala zo Slovenska do tretej krajiny; zákon č. 222/2004 Z. z. neupravuje daňovú\npovinnosť platiť daň pri odoslaní tovaru zo Slovenska do tretej krajiny v zmysle § 2 ods. 1;\nv tomto prípade nešlo o odoslanie a zároveň predaj predmetného tovaru, keďže k zmene\nvlastníka tovaru ani k inému prevodu tovaru nedošlo).\nSťažovateľka mohla dodať služby prebalenia tovaru aj bez existencie jej vlastníckeho\npráva k dovezenému tovaru, pretože žiadne zákonné ustanovenie to nezakazuje.\nSťažovateľka zabezpečila dovoz tovaru pre iného – pre vlastníka tovaru (plnenie na vstupe),\nčo jej umožňujú colné predpisy, a fakturovala služby prebalenia, ktoré na tomto tovare\nvykonala na území Slovenska pre svojho odberateľa – vlastníka tovaru (plnenie na výstupe).\nUplatnila si nárok na odpočítanie dane vypočítanej a uhradenej z hodnoty takto obstaraného\n(dovezeného) tovaru, ktorú zaplatila pri dovoze tovaru na územie Slovenska, na výstupe daň\nvypočítanú z hodnoty prebaleného tovaru nikdy nefakturovala, keďže k žiadnemu prevodu\nsamotného tovaru nedošlo. Fakturovala svojmu odberateľovi do tretej krajiny cenu\nza poskytnuté služby a odviedla len daň vzťahujúcu sa na poskytnuté služby „copakingu“.\n\n18\n\nSenát najvyššieho súdu mal k dispozícii dostatok argumentov vedúcich k záveru, že\nžaloba sťažovateľky je dôvodná. Návrh sťažovateľky, aby sa najvyšší súd obrátil\ns prejudiciálnou otázkou na súdny dvor (podaný právnym zástupcom sťažovateľky\nelektronicky 11. januára 2013) treba považovať za predčasný, a to aj preto, že k zmene\nrozsudku krajského súdu došlo ešte skôr, než by bolo elektronické podanie sťažovateľky\n(návrh na položenie prejudiciálnej otázky) doplnené v písomnej forme, ale aj preto, že\nnajvyšší súd vychádzal v tomto štádiu konania zo znenia právnych predpisov Slovenskej\nrepubliky, ktoré bolo možné v plnej miere na daný skutkový stav aplikovať bez\nnevyhnutnosti požiadať o výklad únijného práva, a to i pre samotnú nepreskúmateľnosť\nnapadnutých rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva.\n25. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018, ktorý bol\nprávnemu zástupcovi sťažovateľky podľa dátumovej pečiatky doručený 29. marca 2018,\nvyplýva, že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 113/2014, 5 S 131140/2014-167 z 1. decembra 2015 tak, že žaloba sťažovateľky proti rozhodnutiam\nfinančného riaditeľstva zo 7. apríla 2014 bola zamietnutá a návrhy sťažovateľky\na finančného riaditeľstva na predloženie prejudiciálnych otázok súdnemu dvoru boli taktiež\nzamietnuté.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu finančné riaditeľstvo v podanom odvolaní\nžiadalo položiť súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, či majú štátne orgány členského štátu\npovinnosť prihliadnuť a vziať do úvahy usmernenie „Výboru pre DPH“ a aplikovať\nvýsledky uvedené v ňom. Ďalej považovalo za potrebné položiť súdnemu dvoru otázku, ako\nsa má aplikovať čl. 168 písm. e) smernice, pokiaľ si zdaniteľná osoba uplatní odpočítanie\ndane z hodnoty tovaru uvedeného v jednotnej colnej deklarácii, ktorý je vlastníctvom\nzahraničnej osoby z tretieho štátu a do tuzemska bol dovezený pre účely poskytnutia služieb\njeho prebalenia zdaniteľnou osobou, pričom po prebalení je tovar jeho vlastníkom\n(zahraničnou osobou) na základe jej pokynov dodaný do iných členských štátov alebo\ntretích štátov. Zdaniteľná osoba náklady za prebalenie tovaru vyfakturovala zahraničnej\nosobe, ktorá je nepretržite vlastníkom tohto tovaru, kým sa tento nachádza v tuzemsku.\nĎalej je potrebné položiť súdnemu dvoru aj otázku, či majú náklady za tovar, ktorý je\nvlastníctvom zahraničnej osoby z tretieho štátu, priamu a bezprostrednú súvislosť\n\n19\n\ns ekonomickou činnosťou zdaniteľnej osoby v tuzemsku, keď zdaniteľná osoba vykonáva\nna tomto tovare služby prebalenia podľa pokynov vlastníka tohto tovaru a jej priame\nnáklady súvisiace s výdavkami za materiál, ktorý použila na prebalenie tovaru,\naj vlastníkovi vyfakturovala.\nPodľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka vo vyjadrení\nk odvolaniu finančného riaditeľstva inter alia uviedla, že ak sa súdnemu dvoru predložia\nprejudiciálne otázky, potom musí ísť o také otázky, ktoré sú smerodajné pre konkrétny\nprípad. V danom prípade to predpokladá primárne zodpovedať otázku, z ktorého\nustanovenia smernice alebo Colného kódexu Spoločenstva vyplýva, že ak platiteľ poskytuje\nslužbu, ktorá sa vzťahuje k dovezenému tovaru, jednou z podmienok na uplatnenie dane\nzaplatenej pri dovoze tohto tovaru je získať právo nakladať s tovarom ako vlastník.\nNávrhom doručeným najvyššiemu súdu 8. septembra 2016 sťažovateľka požiadala, aby boli\nsúdnemu dvoru predložené nasledujúce prejudiciálne otázky:\n„1.) Má sa čl. 167 a čl. 168 písm. e) Smernice vykladať v tom zmysle, že právo\nodpočítať DPH, ktorú je povinná zaplatiť zdaniteľná osoba z dovezeného tovaru,\nje podmienené vlastníckym právom k dovezenému tovaru alebo právom nakladať s týmto\ntovarom ako vlastník? Ak odpoveď na túto otázku bude záporná, potom je potrebné\nzodpovedať ďalšie otázky.\n2.) Má sa čl. 168 písm. e) Smernice vykladať v tom zmysle, že právo odpočítať DPH,\nktorú je povinná zaplatiť zdaniteľná osoba z dovezeného tovaru, vzniká len vtedy,\nak dovezený tovar bude použitý na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby vo forme\npredaja tohto tovaru v tuzemsku, dodania do iného členského štátu alebo na vývoz\ndo tretieho štátu?\n3.) Je za daných okolností splnená podmienka priameho a bezprostredného spojenia\nnadobudnutého tovaru s výstupnými plneniami, resp. je za daných okolností možné\naplikovať štandardný výklad práva na odpočítanie dane založený na priamom\na bezprostrednom spojení nadobudnutého tovaru s výstupnými plneniami v spojení\ns nákladovými prvkami, ktoré k tovaru nevznikli a teda nemohli byť premietnuté do ceny\nplnenia na výstupe?\n\n20\n\n4.) Je uvedený postup v súlade so zámermi a s účelom DPH a nepopiera samotný\nspoločný systém DPH, zaručuje plnú neutralitu tejto dane za účelom ktorej bol zavedený\nnárok na uplatnenie odpočítania dane?\n5.) Bol postup colných orgánov správny, ak dočasný dovoz tovaru za účelom\nspracovania zaradili do colného režimu voľný obeh? Ak odpoveď na túto otázku bude\nkladná, potom je potrebné zodpovedať otázku, či má sa čl. 167 a čl. 168 písm. e) Smernice\no DPH z hľadiska zásady ochrany legitímnej dôvery vykladať v tom zmysle, že bráni\nvnútroštátnej právnej úprave odoprieť právo odpočítať DPH na základe nesprávneho\nrozhodnutia colného orgánu a umožňuje zavádzať systém zodpovednosti bez zavinenia?“\nPodľa názoru najvyššieho súdu aj napriek jeho skoršiemu rozsudku sp. zn. 3 Sžf 7888/2012 z 15. januára 2013 bolo potrebné dospieť k odlišnému záveru, než k akému\npredtým dospeli najvyšší súd a následne krajský súd, a to v tom zmysle, že právne závery\ndaňového úradu a finančného riaditeľstva sú správne.\nV danom prípade je nesporné, že sťažovateľke vznikla daňová povinnosť dňom\nprijatia colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do príslušného colného režimu voľného\nobehu. Spornou ostala otázka splnenia, resp. nesplnenia podmienok na odpočítanie dane.\nOdpočítanie dane má dve stránky – vecnú a formálnu, pričom na to, aby mohlo byť\nprávo na odpočítanie dane uplatnené, musia byť splnené vecné aj formálne podmienky.\nČo sa týka vecných podmienok, možnosť odpočítania dane je viazaná na účel použitia\nprijatých tovarov a služieb, z ktorých si platiteľ (odberateľ) uplatňuje odpočítanie dane.\nPodmienkou pre odpočítanie dane v plnom rozsahu je, že tovar alebo služba budú použité\nna účely podnikania platiteľa.\nOdpočítanie sa týka buď dane, ktorá bola platiteľovi uplatnená iným platiteľom\nv tuzemsku v súvislosti s dodaním tovarov a služieb, alebo uplatnená platiteľom pri\nnadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, či v prejednávanom prípade\nzaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru. Pri uplatňovaní nároku\nna odpočítanie dane musí principiálne existovať priama väzba medzi jednotlivým prijatým\nzdaniteľným plnením (kúpeným tovarom alebo prijatou službou) a poskytnutým plnením.\nZnamená to, že náklady prijatého plnenia musia byť priamo obsiahnuté v poskytnutom\nzdaniteľnom plnení. Nákladové zložky teda musia vo všeobecnosti vzniknúť pred tým, ako\nplatiteľ uskutočnil zdaniteľné plnenia, ku ktorým sa vzťahujú. V prípade, ak platiteľ\n\n21\n\nuplatňuje plný nárok na odpočítanie dane, mal by byť schopný preukázať priamu\na bezprostrednú väzbu s poskytnutým zdaniteľným plnením, pri ktorom mu zákon\numožňuje odpočítanie dane. Formálnu podmienku predstavuje v danom prípade dovozný\ndoklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo\ndovozca.\nZ dosiaľ uvedeného vyplýva, že odpočítanie dane sa môže týkať dane v súvislosti\ns dodaním tovarov a služieb v tuzemsku, v súvislosti s nadobudnutím tovaru v tuzemsku\nz iného členského štátu alebo práve v súvislosti s jej zaplatením colnému orgánu v tuzemsku\npri dovoze tovaru, čo uviedol aj najvyšší súd v skoršom rozhodnutí. Splnenie vecných\npodmienok sa rovnako týka dodania tovarov a služieb aj dovozu tovaru, teda § 49 ods. 2\nzákona č. 222/2004 Z. z. platí aj pre dovoz tovaru, ako aj podmienky, ktoré z neho\nvyplývajú.\nPráve tu nie je splnená podmienka, že tovar alebo služba budú použité na účely\npodnikania platiteľa, rovnako tak priama a bezprostredná súvislosť medzi plnením na vstupe\na plnením na výstupe, keďže sťažovateľka ďalej tovar nepredala, lebo nebola ani jeho\nvlastníkom, teda nemohla uskutočniť zdaniteľné plnenie, len prebaliť tovar a zabezpečiť\njeho vývoz do krajín určených švajčiarskou spoločnosťou, ktorá bola vlastníkom tovaru.\nV prípade vrátenia zaplatenej dane sťažovateľke by daň v tuzemsku nebola uhradená,\npretože zahraničná osoba nebola registrovaná ako platiteľ dane v tuzemsku. Daň, ktorú si\nsťažovateľka uplatnila, sa týkala tovaru a nebola súčasťou služby prebalenia tohto tovaru.\nSťažovateľka fakturovala zahraničnej osobe iba vykonané služby prebalenia tovaru, pričom\nv cene nebol zahrnutý aj tovar.\nZa správny právny záver považuje najvyšší súd argumentáciu finančného\nriaditeľstva, ktoré uviedlo, že v prípade splnenia povinnosti zahraničnej osoby podať\nžiadosť o registráciu do zoznamu platiteľov dane by sťažovateľka zaplatenú daň mohla\nžiadať od zahraničnej osoby, ktorá by si ju mohla uplatniť v podanom daňovom priznaní,\navšak opäť za splnenia hmotnoprávnych podmienok vyplývajúcich zo zákona č. 222/2004\nZ. z. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že nedošlo k žiadnemu\nkráteniu dane na území Európskej únie, pretože rovnako by sa postupovalo, ak by\nsťažovateľka bola vlastníkom tovaru, resp. ak by tovar doviezol do tuzemska jeho vlastník\na po prebalení tovaru by ho dodal do iného členského štátu. Najvyšší súd dáva do\n\n22\n\npozornosti sťažovateľky, že pokiaľ by bola vlastníkom tovaru a dodala by ho do iného\nčlenského štátu, dodala by ho s oslobodením od dane a uviedla by dodanie v daňovom\npriznaní za jednotlivé zdaňovacie obdobie a v súhrnnom výkaze. Následne by odberateľ\nv inom členskom štáte priznal v daňovom priznaní daň z nadobudnutia tovaru z iného\nčlenského štátu (teda členského štátu sťažovateľky). Týmto postupom by nedošlo ku\nkráteniu dane v Európskej únii.\nK rozhodnutiu súdneho dvora vo veci Kretztechnik, ktoré súvisí s prejednávaným\nprípadom, aj keď ide o služby a ich použitie na plnenia na výstupe, treba uviesť, že súdny\ndvor dospel k záveru, podľa ktorého „Právo na odpočet DPH, ktorej podlieha nadobudnutie\ntovaru alebo služieb na vstupe, tak predpokladá, že výdavky vynaložené na ich\nnadobudnutie patria k podstatným prvkom tvoriacim cenu zdaniteľných plnení na výstupe,\npri ktorých vzniká právo na odpočet.“. Z uvedeného vyplýva, že v prípade nadobudnutia\ntovaru alebo služieb na vstupe sa predpokladá, že výdavky na ich nadobudnutie sú súčasťou\nceny zdaniteľného plnenia na výstupe a v takom prípade má podnikateľ právo na odpočet.\nSťažovateľka však nikdy nenadobudla tovar, resp. neprijala službu, pretože tovar ostal\nvo vlastníctve švajčiarskej spoločnosti. Je zrejmé, že výdavky tak nemohli byť zahrnuté\nv cene zdaniteľného plnenia na výstupe. Ako už bolo uvedené, náklady sťažovateľke vznikli\nlen v súvislosti s prebalením a následným vývozom tovaru, nie s jeho obstaraním, keďže tie\nvznikli švajčiarskej spoločnosti, ktorá tovar doviezla. Zároveň v tomto bode súdny dvor\nvo veci Kretztechnik odkazuje na vec Midland Bank, v ktorej dospel k záveru: „Existencia\npriameho a bezprostredného spojenia medzi konkrétnym plnením na vstupe a konkrétnym\nplnením na výstupe, pri ktorých vzniká oprávnenie na odpočet, je nevyhnutná ešte pred tým,\nako je zdaniteľná osoba oprávnená na odpočet dane z pridanej hodnoty na vstupe,\naj z dôvodu stanovenia takéhoto oprávnenia.“\nNa základe uvedenej rozhodovacej činnosti súdneho dvora a pri stotožnení sa aj\nso závermi finančného riaditeľstva dospel najvyšší súd k záveru, že nie je potrebné podávať\nnávrh súdnemu dvoru na rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, pretože všeobecné právne\nzávery súdneho dvora vyplývajúce z rozsudkov vo veciach Kretztechnik a Midland Bank je\nmožné použiť aj v tomto prípade vo vzťahu k právu na odpočítanie dane. Ako už bolo\nuvedené, sťažovateľka nepreukázala splnenie hmotnoprávnych podmienok v zmysle zákona\nč. 222/2004 Z. z., ktoré tam boli transponované v súlade so smernicou. Nebola oprávnená\n\n23\n\ndisponovať s tovarom, keďže nebola jeho vlastníkom, a vzniknuté náklady sťažovateľky\nnesúviseli s obstaraním tovaru a nepremietli sa do ceny zdaniteľných plnení na výstupe.\nTakýto záver podporuje okrem rozhodovacej činnosti súdneho dvora aj usmernenie\n„Výboru pre DPH“, ktoré zjednotilo právne názory pri uplatňovaní odpočtu dane pri\ndovoze tovaru. Z týchto dôvodov boli návrhy sťažovateľky a finančného riaditeľstva\nna predloženie otázok súdnemu dvoru v prejudiciálnom konaní zamietnuté.\nIII.\n26. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\n27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n\n24\n\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n28. Hlavnou námietkou sťažovateľky je právna otázka, či podmienka vlastníckeho\npráva, resp. práva nakladať s tovarom ako vlastník sa vzťahuje výlučne na dodanie tovaru\nkupujúcemu. Keďže sťažovateľka nebola kupujúcou, nie je možné ani odpočítanie dane\nv jej prípade podmieňovať tým, že nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník.\nAk by nárok na odpočítanie dane pri dovoze tovaru a pri dodaní služieb bol spojený\ns právom nakladať s tovarom ako vlastník, potom by to v zákone muselo byť expressis\nverbis uvedené. Keďže sťažovateľka tovar nekúpila, žiadne výdavky s tým spojené jej\nvzniknúť nemohli a je podľa nej v rozpore s logikou požadovať, aby výdavky, ktoré\nvzniknúť nemohli, boli súčasťou ceny zdaniteľného plnenia. Ide o nemožnú podmienku,\na preto posudzovanie otázky, či neexistujúce náklady majú alebo nemajú priamu\na bezprostrednú súvislosť s jej ekonomickou činnosťou, je v rozpore s logikou. V tejto\nsúvislosti sťažovateľka (ale aj finančné riaditeľstvo) navrhla najvyššiemu súdu predložiť\nsúdnemu dvoru 5 prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu čl. 167 a čl. 168 písm. e)\nsmernice.\n29. Predsedníčka najvyššieho súdu je presvedčená o správnosti záverov rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 a v plnom rozsahu na nich trvá.\nV súvislosti s požiadavkou sťažovateľky na položenie prejudiciálnych otázok súdnemu\ndvoru poukazuje na usmernenie „Výboru pre DPH“, ktorý v rámci výkladu smernice zaujal\nzhodné stanovisko ako najvyšší súd.\n30. Podľa finančného riaditeľstva je rozsudok najvyššieho súdu správny.\nZ právomocí „Výboru pre DPH“ je zrejmé, že bol oprávnený zaujať výkladové stanovisko,\ns ktorým finančné riaditeľstvo súhlasí.\n\n25\n\n31. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 234 Zmluvy\no založení Európskeho spoločenstva) všeobecný súd má možnosť predložiť prejudiciálnu\notázku súdnemu dvoru. Týka sa to výkladu zmlúv, ako aj platnosti a výkladu aktov\ninštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí\nv konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie\no nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na súdny dvor, aby\no otázke rozhodol. Ak sa takáto otázka predloží v konaní pred vnútroštátnym súdnym\norgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa\nvnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na súdny dvor. Povinnosť\npredložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je\nsúdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého\nnemožno podať žiaden opravný prostriedok (výnimkou je návrh na obnovu konania).\nAk takýto súd nepredloží prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára\nsa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.\nNepredloženie veci súdnemu dvoru v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť,\nmôže znamenať odňatie veci zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(III. ÚS 388/2010).\nSkúmanie, či ide o súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je prípustný žiaden opravný\nprostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor alebo inú právnu vec, rešpektujúc\nplatný Civilný sporový poriadok (predtým Občiansky súdny poriadok), jeho systém\nopravných prostriedkov a súčasne aj judikatúru najvyššieho súdu riešiacu prípustnosť\nopravných prostriedkov, najmä dovolania. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platného\nprávneho poriadku Slovenskej republiky je súdom poslednej inštancie najvyšší súd alebo\nústavný súd (IV. ÚS 206/08, III. ÚS 207/09).\nVychádzajúc z judikatúry ústavného súdu o práve na zákonného sudcu, možno\nkonštatovať,\n\nže\n\nnepredložením\n\nprejudiciálnej\n\notázky\n\nsúdnemu\n\ndvoru\n\ndochádza\n\nk nesprávnemu obsadeniu súdu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, a teda k porušeniu základného\npráva na zákonného sudcu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 201/04,\nIV. ÚS 161/08).\n\n26\n\nMožno zhrnúť, že ak súd poslednej inštancie v prípade, že skúmané ustanovenie\neurópskeho práva nemožno považovať za celkom jasné (acte clair) alebo judikatúrou\nsúdneho dvora za objasnené v dostatočnej miere (acte éclairé), nepoloží súdnemu dvoru\nprejudiciálnu otázku zameranú na správnu interpretáciu tohto ustanovenia, poruší základné\nprávo strán konania na súdnu ochranu a na zákonného sudcu, resp. ich právo na spravodlivé\nsúdne konanie.\n32. Pri aplikovaní uvedených všeobecných princípov na daný prípad treba\npredovšetkým konštatovať, že v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku\n(správne súdnictvo), na základe ktorej najvyšší súd vo veci konal a rozhodol, bolo odvolacie\nrozhodnutie najvyššieho súdu konečným rozhodnutím, proti ktorému dovolanie nebolo\nprípustné. Znamená to, že najvyšší súd v danom prípade rozhodoval ako súd poslednej\ninštancie.\n33. Ďalej je podľa názoru ústavného súdu podstatná skutočnosť, že „Výbor pre\nDPH“ považoval za potrebné zaujať výkladové stanovisko k príslušným ustanoveniam\nsmernice, čo by zaiste nebolo potrebné, keby boli sporné ustanovenia celkom jasné (acte\nclair) alebo judikatúrou súdneho dvora už v dostatočnej miere objasnené (acte éclairé).\nPritom je nesporné, že výkladové stanoviská „Výboru pre DPH“ nemajú záväzný, ale iba\nodporúčajúci charakter.\n34. Taktiež je dôležité, že iný senát najvyššieho súdu v skoršom konaní (rozsudok\nsp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013) zaujal právny názor v podstate zhodný\ns právnym názorom sťažovateľky. Jej návrh na položenie prejudiciálnej otázky súdnemu\ndvoru zamietol ako predčasný najmä preto, že v danom štádiu konania vychádzal zo znenia\nslovenských právnych predpisov, ktoré podľa jeho názoru bolo možné v plnej miere na\ndaný skutkový stav aplikovať bez nevyhnutnosti požiadať o výklad únijného práva.\nNezamietol ho teda preto, že by podľa jeho názoru sporné ustanovenia smernice boli\ndostatočne jasné, resp. už objasnené. Naproti tomu, najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 Sžf\n23/2016 z 31. januára 2018 zaujal stanovisko, podľa ktorého návrh na riešenie\nprejudiciálnej otázky nie je potrebné podávať, pretože už existujúce všeobecné právne\n\n27\n\nzávery súdneho dvora vyplývajúce z rozsudkov vo veciach Kretztechnik a Midland Bank je\nmožné použiť aj v tomto prípade vo vzťahu k právu na odpočítanie dane.\n35. Napokon ústavný súd považuje za potrebné spomenúť, že Občiansky súdny\nporiadok, aplikácia ktorého v danej veci i naďalej prichádza do úvahy, nepozná žiaden\nprávny inštitút umožňujúci zjednocovanie rozhodovacej praxe jednotlivých senátov\nnajvyššieho súdu v konkrétnej veci. Inštitút veľkého senátu, ktorý toto umožňuje, bol totiž\nzavedený až Civilným sporovým poriadkom. Vzhľadom na rozpornosť názorov dvoch\nsenátov najvyššieho súdu v tej istej konkrétnej veci postup, ktorý najvyšší súd zvolil\nv konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 23/2016, ani do budúcnosti nerieši jednoznačným\nspôsobom rozhodovanie o spornej právnej otázke únijného práva a umožňuje tak ďalšie\ntrvanie právnej neistoty v tomto smere.\n36. Podľa presvedčenia ústavného súdu boli splnené podmienky na to, aby najvyšší\nsúd ako súd poslednej inštancie prerušil konanie a položil súdnemu dvoru príslušné\nprejudiciálne otázky umožňujúce spresniť výklad sporných článkov smernice (napr.\nv intenciách prvých 3 prejudiciálnych otázok vyplývajúcich z podania sťažovateľky\nz 8. septembra 2016 adresovaného najvyššiemu súdu). Keďže najvyšší súd takto\nnepostupoval, porušil tým základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu a na zákonného\nsudcu podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n37. K porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2\nústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj z iného\ndôvodu (bod 1 výroku nálezu).\nK znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp\nprávnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným\nkomponentom je predvídateľnosť práva.\nSúčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú\notázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93,\nPL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom\nprávne posudzované.\n\n28\n\nV zásadnej ústavnoprávnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu\na v rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,\naby všeobecné súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným\nspôsobom. V každom prípade sa však pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe vyžaduje\ncielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke (II. ÚS 274/2015,\nII. ÚS 275/2015, II. ÚS 19/2016, II. ÚS 300/2018).\n38. Sťažovateľka namieta, že dva senáty najvyššieho súdu, ktoré v tejto veci konali\na rozhodovali, dospeli pri posudzovaní rozhodujúcich právnych otázok k diametrálne\nodlišným záverom. Kým v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013 rozhodol\nnajvyšší súd v podstate v súlade s požiadavkami sťažovateľky, tak v rozsudku sp. zn.\n6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 jej nedal za pravdu, pričom k zmene skutkového či\nprávneho stavu veci v čase medzi oboma rozhodnutiami nedošlo.\n39. Predsedníčka najvyššieho súdu sa k tejto sťažnostnej námietke nevyjadrila.\n40. Finančné riaditeľstvo považuje skorší rozsudok najvyššieho súdu za nesprávny\n(teda k podstate námietky sa nevyjadruje).\n41. Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že hoci rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 obsahuje ucelenú a jasnú argumentáciu, napriek\ntomu nezaujíma konkrétne stanoviská k rovnako ucelenej a jasnej argumentácii\nvyplývajúcej z rozsudku sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013. Inými slovami,\nv neskoršom rozsudku absentuje cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska. Toto\npochybenie považuje ústavný súd za obzvlášť vypuklé a významné preto, že ide o odlišné\nstanovisko v tej istej veci (nie teda v inej obdobnej veci).\n42. Vzhľadom na uvedené závery už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať\nnamietaným porušením čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.\n43. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\n\n29\n\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.\nNa základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Sžf 23/2016 z 31. januára 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\n44. Najvyšší súd bude v novom odvolacom konaní viazaný vyslovenými právnymi\nnázormi ústavného súdu.\n45. Sťažovateľka požadovala aj vyslovenie porušenia jej základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Tejto časti sťažnosti nebolo možné vyhovieť (bod 3\nvýroku nálezu).\nZ čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je zrejmé, že čl. 46 ods. 2 ústavy je v pomere špeciality\nvoči generálnemu ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Článok 46 ods. 2 ústavy totiž ratione\nmateriae zahŕňa v sebe základné právo na súdnu ochranu poskytovanú v rámci správneho\nsúdnictva. V porovnaní s tým je čl. 46 ods. 1 ústavy svojím dosahom širší, lebo do jeho\nrámca spadajú všetky ostatné druhy súdnych konaní. V danom prípade poskytovali súdnu\nochranu správne súdy, čo vylučuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Uvedené úvahy\nsa nevzťahujú na namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže tento uvedeným\nspôsobom súdnu ochranu nerozlišuje.\n46. Sťažovateľka uplatnila nárok na náhradu trov konania v celkovej výške 390,51 €.\nÚstavný súd považoval za možné priznať sumu 390,50 € (bod 4 výroku nálezu).\nIde o dva úkony právnych služieb v roku 2018 (prevzatie a príprava zastupovania,\nsťažnosť) vo výške po 153,50 € a režijný paušál dvakrát vo výške po 9,21 € a napokon daň\nz pridanej hodnoty vo výške 65,08 €, teda celkom o sumu 390,50 €.\n47. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\n\n30\n\n48. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti\nrozhodnutiu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npodať\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\ntreba\n\npod\n\nprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. októbra 2018\n\n31", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "európske právo", "daň-z pridanej hodnoty"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "6Sžf/23/2016", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d6d89fe-51df-4cff-bfaf-5e1061af666d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.300.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 300/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 300/2018 z 5. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-05", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.300.2018.2"}, {"guid": "ussr:d4cef7fb-41c9-44dd-b0c3-84ccaf458282", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.19.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 19/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.19.2016.2"}, {"guid": "ussr:a7f00c27-d8b4-46ce-9acd-72ba18273f56", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.274.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 274/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 274/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.274.2015.1"}, {"guid": "ussr:63c67016-aca0-4820-a860-787ec70d98f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.275.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 275/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 275/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.275.2015.1"}, {"guid": "ussr:de76369e-48b9-4400-90a7-eb7baf842458", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 388/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de76369e-48b9-4400-90a7-eb7baf842458"}, {"guid": "ussr:bc63e134-8483-4fdb-82b2-65b3634d5393", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 207/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 207/09 z 28. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-28", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc63e134-8483-4fdb-82b2-65b3634d5393"}, {"guid": "ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 206/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c"}, {"guid": "ussr:f371acff-24b4-4905-8147-410ca44da329", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/08 z 15. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-15", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f371acff-24b4-4905-8147-410ca44da329"}, {"guid": "ussr:1ce44272-612a-461a-93a9-8a2b044a7322", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 201/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 201/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 242, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ce44272-612a-461a-93a9-8a2b044a7322"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e2db69c0-61a3-4329-8713-2544f4036188", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.65.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 65/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 65/2023 z 15. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.65.2023.2"}, {"guid": "ussr:b9d2cf4e-c350-4720-9d5d-807edb985227", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.326.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 326/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 326/2023 z 8. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.326.2023.1"}, {"guid": "ussr:59a8d971-40ca-4022-9774-b0f501e52ee2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.223.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 223/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 223/2023 z 26. 4. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.223.2023.1"}, {"guid": "ussr:637ab1de-bd3f-42b0-bd33-4b60d985bf43", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.710.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 710/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 710/2022 z 21. 12. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-12-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.710.2022.1"}, {"guid": "ussr:bca44da4-ff39-4e61-b0a2-af68d3003c6f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.251.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 251/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 251/2022 z 28. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-28", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.251.2022.2"}, {"guid": "ussr:b198c4a0-96d0-45d5-b108-72c93f13b069", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/2019 z 10. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:PL.US.25.2019.1"}, {"guid": "ussr:48d2af10-8cd3-4d1a-9d6a-06f96f10c471", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.464.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 464/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 464/2021 z 26. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.464.2021.1"}, {"guid": "dae9aea5-a261-47e4-96a2-2819f79ab199:21e55386-3d42-4fea-a9c8-d53a9bae748b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6923201462.2", "spisova_znacka": "8CdoS/5/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8CdoS/5/2026 z 29. 4. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6923201462.2"}, {"guid": "d71b5f22-1fa5-48ab-8ff5-5eebbbf6f1d9:95d781ab-a24c-45fe-9338-b915fdf2b517", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1016202481.1", "spisova_znacka": "1Sžfk/43/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/43/2017 z 24. 2. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-02-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1016202481.1"}, {"guid": "3dfd4818-8e39-4c1c-bb83-95c182bfcec3:0f14ff16-3b01-4e30-ac14-8137d642663f", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:0824100363.1", "spisova_znacka": "5Svk/13/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Svk/13/2025 z 24. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:0824100363.1"}, {"guid": "758316f4-d95f-45de-842c-57d15ebfe9cf:5d9efd57-6ff4-4ce4-a70d-cc9924fb749f", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200045.2", "spisova_znacka": "31D/7/2022", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 31D/7/2022 z 13. 9. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-09-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200045.2"}, {"guid": "18d347a8-6e09-416c-aa6e-0861a5743235:38792c0e-d8dd-41cf-bff6-6d89eb2a1671", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6121416367.1", "spisova_znacka": "15Co/60/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/60/2023 z 26. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6121416367.1"}]}