{"guid": "ussr:4d8938a2-646b-40de-89f3-f902265e1748", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.355.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 355/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 355/2018 z 4. 7. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. júla 2018, sp. zn. II. ÚS 355/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.355.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-07-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4d8938a2-646b-40de-89f3-f902265e1748", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.355.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.355.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.355.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 355/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Slavomírom Hrubišákom, advokátska kancelária, Pugačevova 1,\nHumenné, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.\n16 Co 50/2016 z 26. januára 2017, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 196/2017 z 27. marca 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného\n\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len\n„krajský súd“) sp. zn. 16 Co 50/2016 z 26. januára 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)\n\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n1 Cdo 196/2017 z 27. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil\nrozsudok Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 521/2012-229\nz 28. januára 2016, ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa o ochranu osobnosti,\npričom okresný súd vychádzal zo zistenia, že žalobou z 9.marca 2009 sa sťažovateľ ako\nžalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému Petit Press, a. s., povinnosť uverejniť\nv denníku Prešovský Korzár do troch dní od právoplatnosti rozsudku sťažovateľom\npožadované vyhlásenie z dôvodu, že žalovaný v denníku Prešovský Korzár uverejnil článok\nz 31. mája 2000 s názvom „Policajta obvinili z podvodu“ a článok z 27. februára 2001\ns názvom „Trestné stíhanie policajta bez maturity zastavili“, ktorým podľa sťažovateľa\nzasiahol do jeho osobnostných práv. V danom prípade okresný súd konštatoval:\n„informácie, ktoré boli publikované v predmetných článkoch boli v zhode s informáciami,\nktoré boli poskytnuté oficiálnymi zdrojmi, t.j. Prezídiom Policajného zboru Slovenskej\nrepubliky a následne príslušnými hovorkyňami. Žalovaný len sprostredkoval predmetné\nskutočnosti širokej verejnosti, pričom ani v jednom z článkov neuvádzal identifikačné údaje\nžalobcu, ktoré by jednoznačne a relevantne mohli zidentifikovať širokej verejnosti. Tieto\ninformácie žiadnym spôsobom nehodnotil a tieto informácie už vôbec nemali dostatočnú\nrazanciu a vplyv na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru. Je pravdou, že prvý článok\nbol uverejnený v denníku vydávaného žalovaným dňa 30.05.2000 a k prepusteniu žalobcu\nzo služobného úradu došlo personálnym rozkazom zo dňa 04.01.2001, žalobca však\nv konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi zverejnením predmetného článku a jeho\nprepustením zo služobného pomeru. Samotné znenie článku súd prvej inštancie vyhodnotil\nako nespôsobilé privodiť žalobcovi takú ujmu, ktoré by znižovala jeho dôstojnosť, česť\na vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozili jeho postavenie a uplatnenie\nv spoločnosti, a neobsahovali také informácie, ktoré by spôsobili neprimeraný zásah\ndo osobnostných práv žalobcu a to s poukazom na už vyššie uvedené, že tak ako bol žalobca\nv predmetných článkoch identifikovaný, nemohol byť známy širokej verejnosti, ale iba\núzkemu okruhu ľudí znalých konkrétneho prípadu. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej\ninštancie teda dospel k záveru, že zverejnením predmetných článkov nedošlo\n\n2\n\nk neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, preto tomuto nevznikol nárok\nna primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia a teda ani vo forme nemajetkovej\nujmy a preto návrh zamietol.“\n2.1 Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:\n«Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v denníku Prešovský korzár uverejnil článok\nzo dňa 31.05.2000 s názvom „Policajta obvinili z podvodu“ a článok zo dňa 27.02.2001\ns názvom „Trestné stíhanie policajta bez maturity zastavili“, ktorým podľa žalobcu zasiahol\ndo žalobcových osobnostných práv v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. OZ. ...\nCitované ustanovenie vyjadruje základné ústavné hodnoty právneho poriadku\nSlovenskej republiky ako demokratického právneho štátu. Pre demokraciu, chápanú ako\nvládu ľudu, ľudom a pre ľud, je životnou nutnosťou šírenie informácií, myšlienok a názorov,\nči už pochvalných alebo kritických, preto aby bola verejnosť zásobená všetkými dostupnými\nfaktami nevyhnutnými pre vyvolanie kvalitnej debaty vo veciach celospoločenského záujmu\na následného utvárania názorov jednotlivcov alebo pre dosiahnutie konsenzu o konaní\na obstarávaní vecí celospoločenského záujmu. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa\n31. mája 2010 sp. zn. 4Cdo 149/2009).\nObmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu\nmožno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo\nustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému\nlegitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného\ncieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane\n(spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí\nísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality. (Pozri nález Ústavného\nsúdu SR zo dňa 11. novembra 2015 sp. zn. II. ÚS 184/2015)\nKolízia daného práva sa realizuje práve pri aplikácii ustanovenia § 11 a nasl. OZ\nv súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti. Pri strete práva na\nochranu osobnosti s právom na slobodu prejavu je potrebné dbať na to, aby s prihliadnutím\nk okolnostiam konkrétneho prípadu, jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná\nprednosť pred právom druhým. Je nevyhnutné skúmať intenzitu tvrdeného porušenia\nzákladného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu\n\n3\n\na s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto\npráv. Je nutné, aby tu existovala príčinná súvislosť medzi príslušným zásahom a porušením\nchráneného práva. Musí ísť pritom o zásah neoprávnený. K takému zásahu dochádza iba\nvtedy, ak tento zásah presiahol takú mieru, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno\ntolerovať.\nV prejednávanej veci odvolací súd v zmysle zásady proporcionality skúmal kto mal\nbyť predmetnými článkami dotknutý, kto je ich autorom, čoho sa týkajú a ich obsah a kde\nboli uverejnené.\nČo sa týka skúmania otázky, kto mal byť dotknutý žalobca tvrdí, že predmetné články\nponížili a spôsobili ujmu nie len žalobcovi, ale aj jeho deťom, manželke a blízkej rodine.\nDôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je\nkategorizácia adresátov. Žalobcova profesia policajta teda hraje v uvedenom prípade veľmi\ndôležitú úlohu. (Pozri nález Ústavného súdu SR zo dňa 15. decembra 2009 sp. zn.\nII. ÚS 152/08-52)\nPráva na ochranu osobnosti sa môže domáhať každý, teda aj verejný činiteľ. Ide však\no osobu verejného záujmu a preto kritériá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich\núsudkov sú v tomto prípade priaznivejšie v prospech pôvodcov predmetných výrokov.\nPodobne ako adresáti, tak aj samotní autori sú klasifikovaný z hľadiska ich\ndôležitosti pre výmenu názorov v spoločnosti. Novinári majú povinnosť poskytovať\ninformácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má\nprávo takéto informácie obdŕžať. (Pozri nález Ústavného súdu SR zo dňa 15. decembra\n2009 sp. zn. II. ÚS 152/08-52).\nNovinári (vydavateľ) nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie\nposkytnuté orgánmi štátu (a teda aj vysokými funkcionármi Policajného zboru, pozn.),\npretože to je ich úloha a poslanie. Naopak, je na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré\ninformácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti\nsprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi. (Pozri nález Ústavného súdu SR zo dňa\n6. júna 2013 sp. zn. IV. ÚS 284/2012-35).\nV danom prípade bolo nutné prihliadnuť na skutočnosť, že žalovaným je\nverejnoprávne médium, pričom aj v rámci judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je\nchránené právo novinárov na šírenie informácií o veciach verejného záujmu za\n\n4\n\npredpokladu, že jednajú v dobrej viere a na presnom skutkovom základe a poskytujú\nspoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou. Je nesporné, že žalobca bol\npríslušníkom policajného zboru a ako verejný činiteľ si musí byť vedomý toho, že je\nvystavený pozornosti verejnosti, ako aj musí akceptovať výkon práva na informácie\nzo strany verejnosti minimálne v takom rozsahu, v akom svoje ústavné a zákonné právomoci\nvykonávajú na verejnosti, t. j. v styku s verejnosťou. Vznesenie obvinenia zo spáchania\ntrestnej činnosti verejného činiteľa je nepochybne vecou verejného záujmu a u osôb\nverejného záujmu dochádza preto k zníženiu ochrany ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho\nsa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv.\nČo sa týka obsahu samotného článku, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu\nprvej inštancie, že informácie, ktoré boli publikované v predmetných článkoch boli v zhode\ns informáciami, ktoré boli poskytnuté oficiálnymi zdrojmi, t.j. Prezídiom PZ SR a následne\npríslušnými hovorkyňami. Žalovaný sprostredkoval predmetné skutočnosti verejnosti.\nŽalovaný dané informácie nijako nehodnotí. Žalovaný teda informoval o skutočnostiach\ntýkajúcich sa verejného záujmu, ktoré sú nutné v demokratickej spoločnosti, pre zachovanie\nzákladných demokratických hodnôt, pričom vychádzal z oficiálnych zdrojov. Formou aj\nobsahom boli dané články primerané a nevybočovali z medzí nutných na dosiahnutie\nsledovaného cieľa. Nemenej dôležitou skutočnosťou je fakt, že ani v jednom článku\nneuviedol meno žalobcu. V článku s názvom „Policajta obvinili z podvodu“ zo dňa\n31.05.2000 je uvedený len vtedajší vek žalobcu a miesto výkonu jeho služby a v článku\ns názvom „Trestné stíhanie policajta bez maturity zastavili“ zo dňa 27.02.2001 sú uvedené\niniciálky a vek žalobcu.\nĎalším kritériom pre posudzovanie zásahu do osobnostných práv je miesto\nuverejnenia predmetných článkov. Čím hromadnejšie by sa dané články distribuovali, tým\nby bola vyššia ochrana osobnostných práv. V danom prípade je však nutné vec vnímať\nv spojení s profesiou autora článku. Autor je novinár, teda jeho postavenie do určitej miery\nneutralizuje kritérium miesta. Predmetné články boli uverejnené v regionálnej tlači, teda\nnie v médiu s celoslovenskou pôsobnosťou, ani v televízii či elektronickom médiu, v prípade\nktorých by situácia bola posudzovaná prísnejšie. (Pozri nález Ústavného súdu SR zo dňa\n15. decembra 2009 sp zn. II. ÚS 152/08-52).\n\n5\n\nPrvoinštančný súd preskúmal obsah predmetných článkov a vyhodnotil správne, že\nnemali dostatočnú razanciu a vplyv na prepustenie žalobcu. O tejto skutočnosti tiež svedčí\nvýpoveď svedka\n\n, z ktorej vyplýva, že predmetné články nemali vplyv\n\nna prepustenie žalobcu (č.l. 91).\nOdvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci,\nsprávne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil (§ 11 a nasl. OZ).\nZ týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na\nvyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdzuje ako\nvecne správny (§ 387 C.s.p.).»\n2.2 Dovolanie sťažovateľa, v ktorom tento namietal výslovne a výlučne vadu\nuvedenú v § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pričom z obsahu\ndovolacieho spisu nebolo možné vyvodiť iné dovolacie dôvody uvedené v § 420 a § 421\nCSP, než len už sťažovateľom výslovne uvedený dôvod, najvyšší súd napadnutým\nuznesením odmietol so záverom:\n«Dovolací súd konštatuje, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej\nsúčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je\njedným z aspektov práva na spravodlivý proces. O porušenie tohto práva žalobcu ale\nv preskúmavanej veci však nejde...\nV danom prípade z obsahu rozsudkov oboch súdnych inštancií nepochybne vyplýva\na je jasné, že tieto sa úplne vyčerpávajúcim spôsobom zhostili povinnosti zistiť skutkový stav\nveci, vec správne právne posúdiť a svoje rozhodnutia aj zrozumiteľne a vyčerpávajúcim\nspôsobom vysvetliť a zdôvodniť. Urobili tak v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych\nautorít, t. j. najvyššieho súdu, ústavného súdu ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre\nľudské práva.\nOdvolací súd podrobne skúmal a vysvetlil všetko, čo je v prípadoch ochrany\nosobnosti skúmať potrebné, a to, či došlo k zásahu do práv žalobcu, či tento zásah bol\nv súlade so zákonom a či tento zásah v súlade so zákonom bol nevyhnutný v demokratickej\nspoločnosti. Skúmal a vyhodnotil, kto mal byť predmetnými článkami dotknutý (verejný\nčiniteľ, policajt), kto bol autorom článku (novinári, ktorí majú povinnosť poskytovať a šíriť\ninformácie, týkajúce sa záležitostí verejného záujmu), čoho sa články týkajú (súvislosť\n\n6\n\ns výkonom verejnej funkcie policajta), ich obsah (články len priniesli informáciu,\nposkytnutú novinárom štátnymi orgánmi, teda informovali bez ďalšieho svojho komentára,\nči obsahovej úpravy) ako aj kde boli články uverejnené (regionálne, nie celoštátne printové\nmédium). Všetky zistenia a vyhodnotenia spolu s odvolaním sa na relevantnú judikatúru\nnajvyšších súdnych autorít (najvyššieho súdu, ústavného súdu) riadne vysvetlil a odôvodnil\n(body 9. až 23. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).\nDovolací súd preto aj v tejto súvislosti pripomína, že žalovaný len informoval o tom,\nže bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi a z čoho bol žalobca ako policajt podozrivý, teda\nžalovaný priniesol len informáciu, ktorá mu bola poskytnutá štátnymi orgánmi polície, nič\nneupravoval a ani nekomentoval. Za takúto informáciu a publikovaný článok nemôže niesť\nzodpovednosť. Skutočnosť, že v materiálnom čase (v čase uverejnenia predmetných\nčlánkov) bolo proti žalobcovi, v článkoch označeného len iniciálkami „D.G.“ a nie celým\nmenom, vznesené obvinenie pre trestné činy falšovania a pozmeňovania úradnej listiny a\npečate a pre podvod atď. sú informácie pravdivé a ide o fakty, ktorých pravdivosť sporná\nnebola a nie je.\nDovolací súd teda nezistil pochybenie odvolacieho súdu, pokiaľ ide o právne\nposúdenie predmetnej veci, týkajúcej sa ochrany osobnosti a odôvodnenia, zrozumiteľnosti\na jasnosti odôvodnenia rozhodnutia tak, že by malo za následok existenciu dovolacieho\ndôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP.\nPokiaľ žalobca ako dôvod svojho dovolania udáva, že súdy sa nevysporiadali\ns rozsudkom Okresného súdu v Humennom zo dňa 9. novembra 2010, č. k. 18 C 103/2008248, dovolací súd uvádza, že tento je súčasťou spisu (č.l. 179 až 184 spisu), a tiež je\npravdou, že sa odvolací súd s jeho obsahom špeciálne v odôvodnení rozsudku\nnevysporiadal. V tejto súvislosti však dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že predmetom\nkonania v uvedenej veci bol konajúcim súdom posudzovaný úplne iný článok, a to článok\nzo dňa 7. decembra 2000, ktorého obsah a formulácia neboli totožné s článkami, ktoré boli\npredmetom tohto konania, a to články zo dňa 31. mája 2000 a 27. februára 2001. Podľa\nnázoru dovolacieho súdu ide o celkom iné články, ktorých intenzita a rozsah zásahu do práv\nna ochranu osobnosti žalobcu sú rozdielne tak, ako to zvyčajne u novinárskych článkov\nbýva a sú vždy jedinečné, osobité, podmienené vždy osobnosťou autora článku, pričom\nautor článkov tiež nebol totožný. Každý článok, naviac písaný perom rozdielnych autorov,\n\n7\n\nvytvára úplne individuálnu situáciu, ktorú je vždy potrebné posudzovať s ohľadom\nna špecifické okolnosti samostatne, a preto sa nedá porovnávať len výslednou okolnosťou,\nako bol súdom ten-ktorý článok posúdený, pokiaľ ide o oprávnený či neoprávnený zásah\ndo osobnostných práv jednotlivca, ako aj jeho rozsah a následky. Súd prvej inštancie a ani\nodvolací súd nemohol, a ani nebol oprávnený v tomto konaní preskúmavať správnosť\na dôvodnosť už právoplatného rozsudku vydaného v inom konaní, pričom týmto rozsudkom\nzároveň ani nebol viazaný, nakoľko išlo o úplne inú vec, skutkový stav, iný článok písaný\niným autorom a nešlo ani o rozhodnutie najvyšších súdnych autorít, ktoré by bol povinný\nv zmysle ustálenej rozhodovacej praxe rešpektovať...\nDovolací súd zastáva názor, že odvolací súd v súlade s ustálenou judikatúrou\na súdnou praxou dal v prejednávanom prípade jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na podstatné\na zásadné otázky a argumenty, ktoré sú typické pre tento druh konania (porovnaj body\n13. až 16. odôvodnenia tohto uznesenia). Totiž aj podľa názoru dovolacieho súdu v danej\nveci bolo podstatné, či boli naplnené vyššie uvedené podmienky (bod 20. odôvodnenia tohto\nuznesenia) pre vyvodenie zodpovednosti žalovaného za zásah do práv žalobcu, či tento bol\nna základe zákona a či bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Podstatným\nargumentom, na ktorom by stálo zákonné a správne rozhodnutie v danej veci, nepochybne\nnebolo rozhodnutie v inej veci ochrany osobnosti, vydanej tiež súdom prvej inštancie. Preto\nzdôraznenie len jedného, nie podstatného a zásadného argumentu dovolateľom, nemôže\nmať samo o sebe za následok vyvrátenie dobre zdôvodneného rozhodnutia odvolacieho\nsúdu vydaného v súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít.\nZáverom sa dovolací súd zaoberal aj žalobcovou námietkou, že rozhodnutím\na nedostatkami odôvodnenia napadnutých rozhodnutí (najmä odvolacieho súdu) bol\nporušený princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva, k čomu dovolací súd uvádza\nnasledovné...\nV danom prípade dovolací súd poukazuje na to, že súdy oboch inštancií sa v danej\nveci prísne riadili princípom právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutia, keď pri\nrozhodovaní použili a riadili sa judikatúrou najvyšších súdnych autorít (najvyššieho súdu,\nústavného súdu, ESĽP), ktorú relevantnú pre posúdenie veci judikatúru označili a správne\nju aj aplikovali (článok 2 ods. 1, 2 CSP).\n\n8\n\nPokiaľ súdy konajúce v tomto konaní rozhodli inak ako iný súd v inom konaní v inej\nveci, aj keď obdobnej, pokiaľ ide o druh sporu (ochrana osobnosti), nemožno len na tomto\nzáklade uzavrieť, že je to v rozpore s princípom právnej istoty, nakoľko v tomto konaní\nprejednávaná vec bola aj podľa názoru dovolacieho súdu rozhodnutá v súlade\ns rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít, čo je v úplnom súlade s princípmi právnej\nistoty a predvídateľnosti rozhodnutia. Rozhodnutie v nesúlade s iným rozhodnutím v inej\nveci, iného súdu prvej inštancie, aj keď zdanlivo rovnakej podľa druhu (ochrana osobnosti),\nktoré rozhodnutie nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax či judikát, nezakladá odklon\nod uvedených princípov. Pre zabezpečenie princípu právnej istoty je dôležitý a rozhodujúci\nvertikálny koncept, t. j. koncept viazanosti právnym názorom súdov vyšších inštancií súdmi\nnižších inštancií, resp. viazanosť ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít, ako\nbolo vyššie uvedené, a nie horizontálny koncept, teda viazanosť právnym názorom súdu\nprvej inštancie rozhodnutiami iných súdov rovnakej (prvej) inštancie, ako sa domnieva\ndovolateľ.\nZ vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací\ndospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade\nzjavne neodôvodnené a nezlučiteľné či už s čl. 6 ods. 1 Dohovoru alebo s čl. 46 ods. 1\nústavy, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné, či nedostatočne odôvodnené.\nRovnako v danom prípade sa nejedná o nerešpektovanie princípu právnej istoty či princípu\npredvídateľnosti rozhodnutia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1\nústavy nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstavy dovolateľa.\nVzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobcu proti rozsudku\nodvolacieho súdu nie je prípustné, keď sa v dovolacom konaní nepotvrdila existencia ním\nnamietanej procesnej vady podľa § 420 písm. f/ CSP. Z týchto dôvodov ako sú uvedené\nvyššie, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu, ako dovolanie smerujúce proti\nrozsudku, proti ktorému nie je prípustné, odmietol (§ 447 písm. d CSP).»\n3. Sťažovateľ uvádza, že dovolací súd nad rámec svojich kompetencií a svojvoľne\npodal odpoveď na tie argumenty sťažovateľa, s ktorými sa mal riadne a vyčerpávajúco\nvysporiadať tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd. Argumenty, na ktoré poukazoval\n\n9\n\nsťažovateľ vo svojom odvolaní i dovolaní neboli podľa jeho slov bezvýznamného\ncharakteru a v nijakom prípade ich nemožno označiť za nepodstatné či okrajové. Fakt, že\no sťažovateľových žalobách o ochranu osobnosti sa konalo vo viacerých civilných\nkonaniach, pričom tieto boli založené na istom skutkovom stave, t. j. opise obvinenia\npolicajta z podvodu, by nemal byť podľa sťažovateľa sporný. Úvahy dovolacieho súdu o ich\nrozdielnom obsahu sú podľa mienky sťažovateľa len dôsledkom snahy o nápravu\nnedostatkov odôvodnení nižších súdov, ktoré napriek tomu, že vedeli o diametrálne\nodlišnom výsledku iných súdnych orgánov, ich bez hlbšej analýzy ignorovali. Podľa\npresvedčenia sťažovateľa nemožno nevidieť, že nároky na kvalitu odôvodnení vyplývajú\nvždy z rozsahu skutkových okolností a právnych argumentov, ktoré sú pre meritum sporu\npodstatné. Rozsah odôvodnenia predurčuje vždy povaha veci. Osobitne to podľa\nsťažovateľa platí pre spory o ochranu osobnosti, ktoré svojím obsahom patria ku skutkovo\na právne náročným súdnym sporom. Vyrovnať sa s argumentom účastníka konania znamená\nuviesť dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak podľa sťažovateľa súd\nargument odmietne, musí ho v odôvodnení rozhodnutia buď vyvrátiť, alebo spochybniť,\nprípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený argument nie je právne relevantný\nv okolnostiach prípadu.\n3.1 K napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ nepodal explicitne vo svojej\nsťažnosti žiadnu argumentáciu a ani len tvrdením nenaznačil, v čom vidí porušenie ním\noznačených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.\n4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:\n„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím Krajského súdu\nv Prešove sp. zn. 16 Co 50/2016 z 26. januára 2017 a Najvyššieho sódu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 Cdo 196/2017 z 27. marca 2018 porušené.\nRozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 50/2016 z 26. januára 2017\na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 196/2017 z 27. marca\n2018 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.\n\n10\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove sú povinný uhradiť\nsťažovateľovi trovy konania.“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\n\n11\n\nIII.\nK postupu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu\n7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval\nv čase podania dovolania Civilný sporový poriadok.\n7.1 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov tak, ako\nsi ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Rovnako\nústavný súd v minulosti rešpektoval výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „OSP“) upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastavil najvyšší\nsúd. To sa týkalo aj dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti\nkonať pred súdom). Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko\nobčianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015\n(publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov\nSlovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú\nvadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,\nkeď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných\npre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa\n§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“\n7.2 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu\na nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by nemal\noporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.\n7.3 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ\nzávery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú\nzjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd\n\n12\n\nnemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania\nna základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.\n7.4 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti\ndovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP, na údajnú\nprítomnosť ktorých sťažovateľ poukazoval] je vzhľadom na skutkový a právny stav\nv sťažovateľovej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.\n7.5 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nK postupu a napadnutému rozsudku krajského súdu\n8. K napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce\nv petite sťažnosti označil konkrétne články ústavy a dohovoru, ktoré mali byť napadnutým\nrozsudkom krajského súdu porušené, avšak v obsahu sťažnosti neuvádza argumentáciu\nalebo odôvodnenie jeho názoru o porušení týchto článkov ústavy a dohovoru (požiadavka\nplynúca z čl. 127 ústavy a § 20 a § 49 zákona o ústavnom súde).\n8.1 Vec sťažovateľa sa v merite veci pred všeobecnými súdmi (teda aj pred krajským\nsúdom) týkala jeho hmotných osobnostných práv, ktorých ochranu garantuje čl. 19 ods. 1\na 2 ústavy. Sťažovateľ sa však ani len v petite sťažnosti (o to menej v odôvodnení sťažnosti\n– pozri predchádzajúci bod) nedomáha vyslovenia porušenia týchto hmotných ústavných\npráv napadnutým rozsudkom krajského súdu.\n8.2 Tieto nedostatky preto odôvodňujú možnosť odmietnuť sťažnosť v tejto časti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných\nnáležitostí, resp. z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n8.3 K tomu ústavný súd dopĺňa, že nevyzýval sťažovateľa na odstránenie týchto\nnedostatkov sťažnosti, a to z týchto dôvodov:\n8.3.1 Judikatúra ústavného súdu v súvislosti s ochranou osobnosti akcentuje v širšej\nmiere prevažne právne otázky súvisiace s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov\n13\n\nrozhodujúcich spory, v ktorých boli „v hre“ sloboda prejavu na jednej strane a ochrana\nosobnosti na strane druhej (II. ÚS 152/08, bod 21; II. ÚS 329/09 bod 38; IV. ÚS 492/2012,\nII. ÚS 647/2014, II. ÚS 191/2015, II. ÚS 184/2015).\n8.3.2 Slobodu prejavu (ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať\ninformácie alebo myšlienky) je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickej\npluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok na jej chod a individuálnu\n(seba)realizáciu jednotlivca. Sloboda prejavu je prakticky neoddeliteľná od slobody\nmyslenia. Nijaká spoločnosť, v ktorej nie sú tieto slobody rešpektované, nie je slobodná,\nnech už má vláda tejto spoločnosti (štátu) akúkoľvek formu (porov. MILL, J. S. On Liberty.\nThird Edition. London : Longman, Green, Longman, Roberts & Green, 1864, p. 26 – 27.).\n8.3.3\n\nTento\n\nimperatív\n\nvlastný\n\nmodernej\n\nkonštitucionalistike\n\na ústavám\n\ndemokratických právnych štátov je akcentovaný v priestore modernej Európy predovšetkým\nsúdnymi orgánmi ochrany ľudských práv a základných slobôd, ako je Európsky súd pre\nľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavné súdy štátov Európy.\n8.3.4 Obmedzenie slobody prejavu je v demokratickej spoločnosti výnimkou, ktorú\nje\n\nnavyše\n\npotrebné\n\ninterpretovať\n\nreštriktívne\n\na je\n\nmožné\n\nju ospravedlniť\n\niba\n\nkvalifikovanými okolnosťami. Predložená interpretácia obmedzenia slobody prejavu\nprimárne zakazuje tzv. predchádzajúce obmedzenie (doktrína „no previous restraint“),\ntypicky cenzúru (porov. čl. 26 ods. 3 ústavy), resp. dovoľuje obmedziť slobodu prejavu\nv prípadoch, ak ide o prejav jasne a bezprostredne vytvárajúci podstatné ohrozenie [doktrína\n„clear and present danger“; k tomu porov. široko citované stanovisko legendárneho sudcu\nO. W. Holmesa Jr., ktoré sa stalo základom rozhodnutia Najvyššieho súdu Spojených štátov\namerických vo veci Schenck v. United States 249 U.S. 47 (1919) z 3. marca 1919, bod 50]\nurčitého kvalifikovaného vyššieho záujmu. Moderným jazykom ústavy a dohovoru\npovedané, slobodu prejavu možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných alebo na ochranu určitého\nkvalifikovaného verejného záujmu. Limitačná klauzula inkorporovaná v čl. 26 ods. 4 ústavy\na čl. 10 ods. 2 dohovoru (už citované) explicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia,\n\n14\n\npričom takéto obmedzenie musí byť stále v súlade s demokratickým charakterom\nspoločnosti („nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“).\n8.3.5 Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť okrem iného ochrana práv\niných, teda aj základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy,\nresp. čl. 16 ods. 1 ústavy konkretizované napr. aj v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000\nZ. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách\nv znení neskorších predpisov.\n8.3.6 V podmienkach demokratickej, slobodnej a modernej informačnej spoločnosti\nje dôležitosť médií nespochybniteľná. Sú to práve média, kde prebieha najzásadnejšia\ndebata o verejných záležitostiach. Médiá hrajú nezastupiteľnú úlohu pri informovaní\nspoločnosti vo veciach verejného záujmu, sprostredkovávajú spoločnosti informácie\no aktuálnom dianí, o tendenciách uplatňujúcich sa v živote štátu i spoločnosti, umožňujú\nudržiavať verejnú diskusiu, v ktorej dochádza k sprostredkovaniu rôznych názorov\na poskytujú tak jednotlivcom a rôznym spoločenským skupinám príležitosť, aby prispievali\nk utváraniu všeobecného názoru (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.\nIV. ÚS 23/05, bod 30). Médiá teda predstavujú rozhodujúci faktor v permanentnom procese\ntvorby názorov a tvorby vôle jednotlivcov i spoločenských skupín, ale aj politických\ninštitúcií (ibid.).\n8.3.7 Médiám taktiež prináleží sloboda prejavu. Tá sa vzťahuje predovšetkým na\nsprostredkovávanie informácií, ako aj šírenie správ, myšlienok a názorov, ktoré sú nielen\npozitívne či neutrálne, ale aj takých, ktoré nesú negatívnu konotáciu, urážajú, šokujú alebo\nznepokojujú štát, politické elity alebo časť obyvateľstva, čo je dané požiadavkami\npluralizmu, znášanlivosti, otvorenosti a permanentného diskurzu, bez ktorých nemožno\nhovoriť o demokratickej slobodnej spoločnosti. Sloboda prejavu vo vzťahu k médiám\nposkytuje ochranu nielen zvoleným témam, ktoré sú médiami komunikované, ale aj druhu\na spôsobu ich spracovania a šírenia.\n8.3.8 Takto nastavené široké hranice slobody prejavu médií a vysielateľov sú\nprejavom (a zároveň základom) modernej demokratickej spoločnosti a majú zásadný\n\n15\n\nvýznam pre možnosť charakterizovať štát ako demokratický a slobodný (uvedené závery\nporov. napr. v rozhodnutí Ústavného súdu Slovinska sp. zn. Up-2940/07 z 5. februára 2009,\nbod 7; v rozhodnutí Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 2020/04\nz 10. decembra 2010, bod 23).\n8.3.9 Vo vzťahu k politickým a spoločenským témam, ako aj oblasti výkonu verejnej\nmoci a uskutočňovaniu reálnej politiky štátu médiá plnia úlohu sprostredkovateľa\ninformácií a tzv. „strážneho psa/public watchdog“ (porov. medzi mnohými Barthold\nv. Nemecko, č. 8734/79, rozsudok ESĽP z 25. 3. 1985, bod 58; Lingers v. Rakúsko,\nč. 9815/82, plenárny rozsudok ESĽP z 8. 7. 1986, bod 44; Financial Times Ltd and Others\nv. Veľká Británia, č. 821/03, rozsudok ESĽP z 15. 12. 2009, bod 59; Telegraaf Media\nNederland Landelijke Media B.V. and Others v. Holandsko, č. 39315/06, rozsudok ESĽP\nz 22. 11. 2012, bod 125).\n8.3.10 Krajský súd v napadnutom rozsudku plne rešpektoval opísané princípy, podal\nucelený a ústavne bezchybný výklad aplikovateľných právnych noriem, pričom rešpektoval\na veľmi vhodne aplikoval judikatúru ústavného súdu i ESĽP v otázkach slobody prejavu\nmédií a ochrany osobnostných práv osôb verejne činných. Napadnutý rozsudok jednoznačne\nobstál pri jeho hodnotení prizmou ústavných garancií slobody prejavu médií a garancií\nochrany ústavných osobnostných práv sťažovateľa, ako aj z pohľadu procesného postupu\nodvolacieho súdu a kvality (nearbitrárnosti) odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ani po\nprijatí sťažnosti (a jej prípadnom doplnení a označení aj hmotných ústavných práv)\nna ďalšie konanie by nebolo možné ani potenciálne dospieť k záveru o porušení\nrelevantných (t. j. ktoré by pripadali do úvahy) ústavných práv sťažovateľa postupom\na napadnutým rozsudkom krajského súdu, a preto ústavný súd nevyzýval sťažovateľa\nna odstránenie už opísaných nedostatkov sťažnosti.\n8.4 Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku\ntohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. júla 2018\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie", "podanie-neúplné, odstránenie nedostatkov", "práva a slobody – politické-sloboda prejavu a právo na informácie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:d5dee563-b664-4b03-b351-f497fba5f9d6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 191/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 191/2015 z 26. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-26", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.191.2015.1"}, {"guid": "ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 647/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 647/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:09e38d34-e33c-403b-a945-0b47995fdeb9"}, {"guid": "ussr:af41a17e-6198-4614-ae07-0eb4c5a1c80c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/2012 z 6. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-06", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af41a17e-6198-4614-ae07-0eb4c5a1c80c"}, {"guid": "ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 492/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:c75bf2c2-fd4a-49b6-8f7e-17224c0b0a4d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 329/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 329/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c75bf2c2-fd4a-49b6-8f7e-17224c0b0a4d"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 23/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/05 z 13. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-13", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1fd0e466-c182-4bcf-ac09-f2abe3a7f889"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "f441204a-fe43-4583-959e-d18b19f19a82:3dee9439-8457-400f-b475-7819cdbe290e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8312215670.1", "spisova_znacka": "16Co/50/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/50/2016 z 25. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8312215670.1"}], "citovane_v": []}