{"guid": "ussr:d61436a9-43a1-4751-975d-5a5202c80dbf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.332.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 332/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 332/2018 z 11. 10. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 332/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.332.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-10-11", "forma": "Nález", "povaha": ["rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "právo porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d61436a9-43a1-4751-975d-5a5202c80dbf", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.332.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.332.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.332.2018.2/text", "citacie_n": 47, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 332/2018-35\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2018\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátska\nkancelária, Námestie SNP 41, Zvolen, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 3 Cdo 29/2017 a jeho rozsudkom z 22. marca 2018 a takto\n\nrozhodol:\n\n1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 29/2017\nsvojím postupom a rozsudkom z 22. marca 2018 p o r u š i l základné právo\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 29/2017\nz 22. marca 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\n\nOdôvodnenie:\n\nI.\n1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nII. ÚS 332/2018-10 z 20. júna 2018 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 29/2017 a jeho rozsudkom\nz 22. marca 2018.\n2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval\nústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 24. augusta\n2018 a najvyšší súd vo vyjadrení z 13. augusta 2018 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od\nústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení\nnachádzajúcich sa v jeho spise.\n3. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou z 11. decembra 2013\nproti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) domáhal\nvyslovenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy.\n4. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 Cpr 5/2013277 zo 14. januára 2016 bola jeho žaloba zamietnutá.\nRozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.\n13 CoPr 6/2016-313 z 20. septembra 2016 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.\nRozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 29/2017 z 22. marca 2018, doručeným\nprávnemu zástupcovi sťažovateľa podľa dátumovej pečiatky 5. apríla 2018, bolo dovolanie\nsťažovateľa proti rozsudku krajského súdu zamietnuté.\n5. Podľa presvedčenia sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu\njeho označeného základného práva. Jeho právna vec bola totiž podľa sťažovateľa\nvšeobecnými súdmi nesprávne právne posúdená.\n\n2\n\nKonkrétne išlo o nesprávne právne posúdenie otázky uplynutia prekluzívnej lehoty\nna podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Sťažovateľ i naďalej trvá\nna tom, že jeho žaloba bola podaná včas, teda pred uplynutím prekluzívnej lehoty\nstanovenej zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Zákonník práce“). Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného\npomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou\nmôže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch\nmesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce\nak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná\ndoba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa\nochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného\npomeru netrvá.\nPodľa sťažovateľa je zrejmé, že žalobu o neplatnosť výpovede nepodal v lehote do\ndvoch mesiacov od zamestnávateľom určeného času uplynutia výpovednej lehoty, pretože\nju podal v lehote do dvoch mesiacov od skončenia výpovednej lehoty predĺženej o ochrannú\ndobu, a preto lehota v zmysle § 77 Zákonníka práce bola zachovaná.\n6. Najvyšší súd rozhodol podľa presvedčenia sťažovateľa na základe judikatúry\nvychádzajúcej zo zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „starý Zákonník práce“), hoci súčasná judikatúra je iná a je v súlade s právnym\nnázorom sťažovateľa. Rozsudok najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa navyše\nodôvodnený takým neprofesionálnym a strohým spôsobom, že to nebudí a nemôže budiť\ndojem, že bol vydaný takou dôležitou inštitúciou, ako je najvyšší súd. Celé odôvodnenie\nspočíva v tom, že hoci je pravdou, že popri sebe existujú dve rozhodnutia najvyššieho súdu\ns odlišným právnym výkladom otázky plynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby\no neplatnosť skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k ochrannej dobe, napriek tomu sa\nnajvyšší súd jednoducho priklonil k jednému z týchto rozhodnutí (podstatne staršiemu,\na teda prekonanému), a to bez náležitého odôvodnenia. Najvyšší súd ďalej konštatuje, že\nmedzi Zákonníkom práce a starým Zákonníkom práce sú určité formulačné odlišnosti\nv súvislosti s ustanovením upravujúcim plynutie prekluzívnej lehoty na podanie žaloby\no neplatnosť skončenia pracovného pomeru, avšak tieto na lehote, v ktorej môže\n\n3\n\nzamestnanec uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nič nemenia.\nSťažovateľ v tejto súvislosti zdôrazňuje, že najvyšší súd nepovažoval túto otázku\n(rozpornosť judikatúry najvyššieho súdu a najmä odklon od ustálenej judikatúry vo veci\nsťažovateľa) za natoľko dôležitú, aby ju postúpil na rozhodnutie veľkému senátu. Išlo\npritom o zmenu právneho stavu, ktorá vylučuje možnosť aplikácie rozhodnutia R 119/99.\n7. Sťažovateľ poukázal na to, že podľa § 64 starého Zákonníka práce účinného\ndo 31. marca 2002 neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým\nzrušením, zrušením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže tak zamestnávateľ, ako aj\nzamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný\npomer mal skončiť týmto rozviazaním. Porovnaním oboch ustanovení možno zistiť, že\nnejde iba o formulačné odlišnosti, ale o jasnú zmenu v právnom predpise. Starý Zákonník\npráce viazal prekluzívnu lehotu výlučne na deň skončenia pracovného pomeru v zmysle\núkonu, ktorým sa pracovný pomer ukončil. V prípade sťažovateľa by to bolo uplynutie\nvýpovednej lehoty ako takej. Zákonník práce však jasne viaže prekluzívnu lehotu na deň,\nkeď sa mal pracovný pomer skončiť, ak by išlo o platnú výpoveď. Ide o zákonodarcom\ncielené vypustenie slovného spojenia „týmto rozviazaním“, ktoré má jasný cieľ, a to ten, že\nsa ním myslelo na ochrannú dobu a jej vplyv na plynutie prekluzívnej lehoty na podanie\nžaloby tak, ako to predpokladá aj § 64 ods. 2 Zákonníka práce.\n8. Sťažovateľ zdôrazňuje, že pokiaľ sa všeobecné súdy opreli o judikát publikovaný\nako R 119/99, rozhodli na základe starého, už prekonaného rozhodnutia vydaného\nza účinnosti starého Zákonníka práce. Všeobecné súdy rozhodovali vo veci sťažovateľa\nna základe neúčinných ustanovení, čo treba pokladať za absolútnu deštrukciu inštitútu\nprávnej istoty a právneho systému ako takého. Ide o tak závažné pochybenie, ktoré samo\nosebe predstavuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.\nNa podporu uvedených tvrdení o tom, že judikát R 119/99 je už prekonaný, pripojil\nsťažovateľ k dovolaniu niektoré rozsudky okresných súdov a krajských súdov (ktoré presne\noznačuje), ale aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 MCdo 1/2010 z 12. decembra 2011.\n9. Sťažovateľ napokon poukazuje na to, že Slovenská republika uznáva právo\nna ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu a diskriminácii v zamestnaní aj tým, že toto\n\n4\n\nprávo je výslovne zakotvené v čl. 36 písm. b) ústavy. Tak isto ratifikovala pre účely\nposilnenia ochrany zamestnancov Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení\nzamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z 22. júna 1982.\n10. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ požaduje, aby ústavný\nsúd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.03.2018, č. k.\n3Cdo/29/2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.03.2018, č. k.\n3Cdo/29/2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.“\n11. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2018-48 z 13. augusta\n2018, doručeného ústavnému súdu 20. augusta 2018, vyplýva, že najvyšší súd v odôvodnení\nrozsudku vyčerpávajúco uviedol svoj právny názor, ako aj dôvody, pre ktoré nepredložil vec\nveľkému senátu. Tento rozsudok nie je možné považovať za svojvoľný alebo zjavne\nneodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na spravodlivé súdne konanie\na na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa\na rozsudok riadne odôvodnil.\n12. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 24. augusta 2018, doručenej\nústavnému súdu elektronicky toho istého dňa, vyplýva, že v celom rozsahu trvá\nna sťažnosti, považuje ju za opodstatnenú a v podrobnostiach na ňu odkazuje.\n13. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 332/2018-10 z 20. júna\n2018, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a repliku právneho zástupcu sťažovateľa\nžalovanému, aby sa aj on mohol vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu\nmôže byť dotknutý na svojich právach.\nZ vyjadrenia žalovaného z 19. septembra 2018, doručeného ústavnému súdu\n25. septembra 2018, vyplýva, že považuje rozsudok najvyššieho súdu za správny a náležite\nodôvodnený. Sťažnosti chýba akákoľvek ústavnoprávna dimenzia, keďže jej základom je\n5\n\niba konštatovanie skutkových okolností prípadu, ich prehodnocovanie a následné vyjadrenie\nnesúhlasu s vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu. Žalovaný v ďalšom\npoukazuje na konkrétnu (podľa neho správnu) skutkovú a právnu argumentáciu najvyššieho\nsúdu.\nII.\n14. Z rozsudku krajského súdu č. k. 13 CoPr 6/2016-313 z 20. septembra 2016\nvyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 15 Cpr 5/2013-277\nzo 14. januára 2016. Podľa názoru krajského súdu je podstatné riešenie otázky, prečo\nokresný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z právneho názoru vysloveného najvyšším\nsúdom v rozhodnutí R 119/99, ako aj R 8/03, a nie z rozhodnutia sp. zn. 7 MCdo 1/2010\nz 12. novembra 2011, ktorého sa sťažovateľ dovoláva. Krajský súd nemá oprávnenie (a tým\nmenej ambície) hodnotiť správnosť toho-ktorého rozhodnutia najvyššieho súdu. Dovoľuje si\nvšak poznamenať, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 MCdo 1/2010 z 12. novembra\n2011 vykladá závery § 64 ods. 2 Zákonníka práce. V závere tvrdí, že toto ustanovenie\nchráni zamestnancov, ktorým bola daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby, a to tým,\nže predlžuje výpovednú dobu o ochrannú dobu (ak by ochranná doba uplynula skôr ako\nvýpovedná doba, pracovný pomer by sa skončil uplynutím výpovednej doby). Nejde\no jednoznačný rozpor vo vzťahu k prekluzívnej lehote. Z takéhoto výkladu nevyplýva\npresvedčivý záver, prečo by v prípade ochrannej doby mala byť predlžovaná aj prekluzívna\nlehota ustanovená v § 77 Zákonníka práce. Z dôvodov rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Cdo 31/98 (R 119/99) vyplýva, že aj z citácie § 64 starého Zákonníka práce je zrejmé, že\npre plynutie tejto lehoty je podstatný rozväzovací prejav, čo treba vyvodiť zo slov „v lehote\ndvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním“. Z toho\nvyplýva, že prípadná práceneschopnosť zamestnanca, ktorá môže trvať aj podstatne dlhšiu\ndobu, nemôže ovplyvňovať lehotu na uplatnenie prípadnej neplatnosti rozviazania\npracovného pomeru. Nie je dôvod vykladať ustanovenia Zákonníka práce vo všetkých\nprípadoch rozširujúco v prospech zamestnanca, a to jednak preto, že napriek všetkým\nskutočnostiam Zákonník práce v dôsledku jeho novelizácií je „mäkký“ a všemožne\nochraňuje zamestnancov, ale tiež preto, že ak by ustanovenia Zákonníka práce (všetky\nalebo aspoň ich väčšina) mali byť vykladané vždy napriek ich kogentnosti rozširujúco\n6\n\nv prospech zamestnancov, dochádzalo by k sťažovaniu, resp. až k znemožňovaniu činnosti\nzamestnávateľov a išlo by o ďalšiu „devalváciu práva“.\n15. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 29/2017 z 22. marca 2018 vyplýva, že\nním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.\n13 CoPr 6/2016 z 20. septembra 2016.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ za relevantnú otázku z hľadiska\n§ 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku (podľa ktorého dovolanie je prípustné\nproti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu\nprvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\nktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne) označil otázku, kedy začína plynúť\ndvojmesačná prekluzívna lehota na uplatnenie neplatnosti výpovede danej zamestnancovi\nzo štátnozamestnaneckého pomeru (§ 77 Zákonníka práce) v prípade, na ktorý sa vzťahuje\n§ 64 Zákonníka práce, t. j. v prípade, ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom\nochrannej doby tak, že by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe.\nPodľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Cdo 31/1997 (v JASPI je nesprávne uvedená sp. zn. 5 Cdo 31/1998) išlo o prípad,\nv ktorom dovolateľ (zamestnanec) vytýkal odvolaciemu súdu nezohľadnenie toho, že počas\nvýpovednej doby ochorel, bol práceneschopný a táto skutočnosť mala podstatný vplyv na\nplynutie dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, v ktorej mohol uplatniť neplatnosť rozviazania\npracovného pomeru na súde v zmysle § 64 starého Zákonníka práce. Rozhodnutie\nnajvyššieho súdu vydané v predmetnom konaní bolo publikované ako judikát R 119/99,\nktorého právna veta znie: „Počiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie\nneplatnosti rozviazania pracovného pomeru podľa § 64 Zákonníka práce nemôže ovplyvniť\nani prípadná práceneschopnosť zamestnanca“. Najvyšší súd na odôvodnenie tohto\nrozhodnutia uviedol, že súd prihliada na plynutie lehoty podľa § 64 starého Zákonníka práce\nex offo. Nezachovanie tejto prekluzívnej lehoty súd zohľadní iba v prípade, ak by išlo\no osobu s duševnou poruchou odôvodňujúcou zbavenie spôsobilosti na právne úkony a ak\ntejto osobe nebol určený opatrovník. Iné prípady, teda ani práceneschopnosť, túto lehotu\nnepredlžujú. Aj z citácie § 64 starého Zákonníka práce vyplýva, že pre plynutie tejto lehoty\nje podstatný rozväzovací prejav, čo treba vyvodiť zo slov „v lehote dvoch mesiacov odo\n\n7\n\ndňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním“. Najvyšší súd napokon\nuzavrel, že prípadná práceneschopnosť zamestnanca, ktorá niekedy trvá aj podstatne dlhšiu\ndobu, nemôže ovplyvňovať lehotu na uplatnenie prípadnej neplatnosti rozviazania\npracovného pomeru.\nV spore, ktorý bol vedený najvyšším súdom pod sp. zn. 7 MCdo 1/2010, išlo\no prípad, v ktorom zamestnávateľ dal výpoveď zamestnancovi počas práceneschopnosti\nzamestnanca. Najvyšší súd v rozhodnutí uviedol, že pre posúdenie, či zamestnanec uplatnil\nneplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka\npráce, treba vyriešiť otázku, v ktorý deň mal pracovný pomer skončiť, a od tohto dňa\nodvodzovať plynutie prekluzívnej lehoty v zmysle tohto ustanovenia. Pri riešení tejto otázky\npoukázal najvyšší súd na § 64 ods. 2 Zákonníka práce a konštatoval, že toto ustanovenie\nchráni zamestnanca (ktorému bola daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby)\npredĺžením výpovednej doby o ochrannú dobu. Ak by ochranná doba uplynula skôr ako\nvýpovedná doba, pracovný pomer by sa skončil uplynutím výpovednej doby. Vzhľadom na\nto, že § 64 ods. 1 Zákonníka práce vylučuje, aby zamestnancovi bola daná výpoveď\nv ochrannej dobe, tento zákonník ani neupravuje plynutie výpovednej doby pri výpovedi\ndanej v ochrannej dobe. Pokiaľ ale zamestnávateľ predsa len dá zamestnancovi výpoveď\nv ochrannej dobe, ochrana poskytovaná zamestnancovi musí zahŕňať aj ochranu z hľadiska\nplynutia výpovednej doby v zmysle § 64 ods. 2 Zákonníka práce. Priečiaci sa dobrým\nmravom by bol preto výklad, podľa ktorého ustanovenie o predĺžení výpovednej doby\no ochrannú dobu chráni len toho zamestnanca, ktorému bola daná výpoveď pred jej\nzačiatkom. Pokiaľ teda zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, ktorá\nneskončila skôr, ako mala skončiť výpovedná doba, pracovný pomer končí uplynutím\nposledného dňa ochrannej doby (R 119/99).\nOdhliadnuc od skutkových odlišností oboch uvedených prípadov a toho, že judikát\nR 119/99 sa týka primárne prekluzívnej lehoty, v ktorej sa zamestnanec môže domáhať na\nsúde určenia jemu danej výpovede, zatiaľ čo ťažisko rozhodnutia sp. zn. 7 MCdo 1/2010\nspočíva v otázke plynutia výpovednej doby, predsa len majú tieto prípady spoločné to, že\nv nich bola, avšak rozdielne, vyriešená otázka vplyvu práceneschopnosti zamestnanca,\nktorému bola daná výpoveď, na začiatok a plynutie lehoty, v ktorej sa mohol na súde\ndomáhať určenia neplatnosti tohto zrušovacieho prejavu zamestnávateľa. Kým v prvom\n\n8\n\nprípade najvyšší súd v publikovanom rozhodnutí dospel k záveru, že začiatok a plynutie\nlehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemôže\novplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca, v druhom prípade dospel\nv nepublikovanom rozhodnutí k opačnému záveru.\nPodľa názoru najvyššieho súdu, i keď v uvedených prípadoch nebola opodstatnenosť\ndovolaní posudzovaná na báze toho istého zákona, treba mať na zreteli totožnosť účelu\nprávnej úpravy predmetnej prekluzívnej lehoty sledovanej § 64 starého Zákonníka práce,\nako aj § 77 Zákonníka práce. Formulačné odlišnosti právnej úpravy tejto lehoty, v ktorej\nmôže zamestnanec uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na tom nič\nnemenia. Zásada právnej istoty, ktorá úzko súvisí s požiadavkou stability práva, sa uplatňuje\naj vo vzťahoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Naplnenie tejto požiadavky\nsleduje aj právna úprava obsiahnutá v § 77 Zákonníka práce. Dvojmesačná lehota uvedená\nv tomto ustanovení patrí medzi prekluzívne lehoty. Základným účelom inštitútu preklúzie je\npôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných lehotách uplatňovali svoje práva\n(nároky), a zároveň aj zabrániť tomu, aby ani jedna strana týchto vzťahov nebola vystavená\nprávnej neistote po časovo neprimeranú dobu. Skutočnosť, že sa zamestnanec nachádza\nv ochrannej dobe, môže mať právne následky len z hľadiska výpovednej doby (§ 64 ods. 2\nZákonníka práce), nie však z hľadiska prekluzívnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce.\nÚčelom právnej úpravy ochrannej doby je chrániť zamestnanca pred nepriaznivými\ndopadmi určitých okolností a situácií, v ktorých sa nachádza. Účelom ochrannej doby\nrozhodne nie je vytvoriť zamestnancovi širší časový priestor na podanie žaloby o určenie\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru. Senát najvyššieho súdu, vychádzajúc z podstaty\na účelu lehoty uvedenej v § 77 Zákonníka práce, zastáva názor zhodný s právnymi závermi\nvyjadrenými v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 31/1997 (R 119/99). Podľa jeho presvedčenia je\ni naďalej (aj za účinnosti Zákonníka práce) opodstatnený právny názor, podľa ktorého\nzačiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti výpovede podľa § 77\nZákonníka práce nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca.\nAj z doslovného znenia tohto ustanovenia je zrejmé, že pre plynutie prekluzívnej lehoty\nuvedenej v tomto ustanovení je podstatný prejav smerujúci k skončeniu pracovného\npomeru. Za „deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť“, tu treba považovať posledný deň\nvýpovednej doby nepredĺženej o ochrannú dobu. Princíp právnej istoty a požiadavka\n\n9\n\nstability práva tu opodstatňuje záver, podľa ktorého práceneschopnosť zamestnanca, ktorá\n(podobne ako iné situácie, v ktorých je zamestnanec v ochrannej dobe) môže trvať aj\npodstatne dlhšiu dobu, neovplyvňuje lehotu na uplatnenie neplatnosti výpovede danej\nzamestnancovi z pracovného alebo štátnozamestnaneckého pomeru.\nTrojčlenný dovolací senát 3 C najvyššieho súdu v danom prípade svojimi právnymi\nnáhľadmi a právnymi závermi „nevolí zmenu“ (stotožňuje sa s podstatou, zmyslom\na závermi judikátu R 119/99), a preto vec nepostupuje veľkému senátu. Vychádza pritom\nz právnych záverov vyjadrených v judikáte R 17/2017, v zmysle ktorého § 48 Civilného\nsporového poriadku dopadá na prípady, v ktorých trojčlenný senát najvyššieho súdu dospeje\nk záveru, že je dôvod na odklon od rozhodnutia uverejneného v Zbierke stanovísk\nnajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, na zmenu právneho názoru\nvyjadreného v skoršom rozhodnutí trojčlenného senátu najvyššieho súdu alebo na odklon\nod právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu. Ak však trojčlenný senát\ndospeje k záveru, že tieto dôvody (na zmenu, resp. odklonenie sa od judikátu) nie sú dané,\nvec nepostúpi veľkému senátu najvyššieho súdu.\nIII.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\n\n10\n\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\n17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n19. Sťažovateľ je presvedčený, že otázku včasnosti podania jeho žaloby o vyslovenie\nneplatnosti výpovede a náhradu ušlej mzdy posúdili všeobecné súdy nesprávne. V podstate\nvychádzali z § 64 starého Zákonníka práce a z judikátu najvyššieho súdu R 119/99.\nV skutočnosti však pri správnej aplikácii § 77 Zákonníka práce bola žaloba podaná včas,\npretože v dôsledku práceneschopnosti sťažovateľa sa mal jeho pracovný pomer skončiť\nneskôr. Sťažovateľ sa pritom opiera o právny názor vyslovený iným senátom najvyššieho\nsúdu pod sp. zn. 7 MCdo 1/2010. Podľa názoru sťažovateľa mal najvyšší súd vzhľadom na\nrozpornosť svojej judikatúry postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu, čo sa však\nnestalo.\n\n11\n\n20. Predsedníčka najvyššieho súdu je toho názoru, že rozsudok najvyššieho súdu nie\nje svojvoľný či zjavne neodôvodnený a nepopiera zmysel práva na spravodlivé súdne\nkonanie a na súdnu ochranu.\n21. Žalovaný je tiež presvedčený o správnosti rozsudku najvyššieho súdu.\nPoznamenáva, že v sťažnosti absentuje akákoľvek ústavnoprávna dimenzia.\n22. Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým po skutkovej stránke konštatovať,\nže medzi účastníkmi konania je nesporné, že sťažovateľ žalobu o neplatnosť výpovede\nnepodal v lehote do dvoch mesiacov od zamestnávateľom určeného času uplynutia\nvýpovednej lehoty, pretože ju podal v lehote do dvoch mesiacov od skončenia výpovednej\nlehoty predĺženej o ochrannú dobu. Sporná je naproti tomu právna otázka, či sa\ndvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného\npomeru podľa § 77 Zákonníka práce má počítať od zamestnávateľom určeného času\nuplynutia výpovednej lehoty, alebo od skončenia výpovednej lehoty predĺženej o ochrannú\ndobu.\n23. Podľa § 64 starého Zákonníka práce (účinného do 31. marca 2002) neplatnosť\nrozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v skúšobnej\ndobe alebo dohodou môže tak zamestnávateľ, ako aj zamestnanec uplatniť na súde\nnajneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto\nrozviazaním.\nPodľa § 77 Zákonníka práce (účinného od 1. apríla 2002) neplatnosť skončenia\npracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo\ndohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote\ndvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.\n24. Podľa § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak senát najvyššieho súdu pri\nsvojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý\nuž bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie\na rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny\nnázor.\n\n12\n\n25. Podľa konštatovania najvyššieho súdu v rozhodnutí vo veci sp. zn.\n5 Cdo 31/1997, ktoré bolo publikované ako judikát R 119/99, najvyšší súd uviedol, že\npočiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti rozviazania\npracovného pomeru podľa § 64 starého Zákonníka práce nemôže ovplyvniť ani prípadná\npráceneschopnosť zamestnanca. Na odôvodnenie tohto stanoviska poukázal na text § 64\nstarého Zákonníka práce („v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal\nskončiť týmto rozviazaním“), ako aj na skutočnosť, že práceneschopnosť môže trvať aj dlhú\ndobu.\nĎalej najvyšší súd konštatoval, že v rozhodnutí vo veci sp. zn. 7 MCdo 1/2010 bolo\nuvedené, že pre posúdenie otázky, či zamestnanec uplatnil neplatnosť skončenia pracovného\npomeru na súde v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce, treba vyriešiť, v ktorý deň mal\npracovný pomer skončiť, a od tohto dňa odvodzovať plynutie prekluzívnej lehoty v zmysle\ntohto ustanovenia. Poukázal pritom na § 64 ods. 2 Zákonníka práce a konštatoval, že toto\nustanovenie chráni zamestnanca (ktorému bola daná výpoveď pred začiatkom ochrannej\ndoby) predĺžením výpovednej doby o ochrannú dobu.\nNapokon najvyšší súd konštatoval, že, odhliadnuc od skutkových odlišností oboch\nuvedených prípadov (R 119/99 a sp. zn. 7 MCdo 1/2010), majú oba spoločné to, že v nich\nbola, avšak rozdielne, vyriešená otázka vplyvu práceneschopnosti zamestnanca, ktorému\nbola daná výpoveď, na začiatok a plynutie lehoty, v ktorej sa mohol na súde domáhať\nurčenia neplatnosti tohto zrušovacieho prejavu zamestnávateľa. Kým v prvom prípade\nnajvyšší súd v publikovanom rozhodnutí dospel k záveru, že začiatok a plynutie lehoty\nna uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemôže ovplyvniť\nani prípadná práceneschopnosť zamestnanca, v druhom prípade dospel v nepublikovanom\nrozhodnutí k opačnému záveru.\n26. Za daného stavu považuje ústavný súd za zásadnú právnu otázku, či najvyšší súd\nsprávne postupoval, keď v zmysle § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku nepostúpil vec\nna rozhodnutie veľkému senátu.\nMateriálny právny štát je postavený (okrem iného) na dôvere občanov v právo\na právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je aj dostatočná miera právnej istoty\nobčanov. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty (čl. 1\n13\n\nods. 1 ústavy), ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci\ns konečnou\n\nplatnosťou,\n\nich\n\nrozhodnutie\n\nnebolo viac spochybňované v zmysle\n\npredvídateľnosti práva. Súdy majú v rovnakých podmienkach aplikovať právnu normu\nrovnakým spôsobom. Diametrálne odlišné právne posúdenie veci súdom v skutkovo\ntotožných veciach za jednotnej právnej úpravy je v podmienkach materiálneho právneho\nštátu neakceptovateľné. Princíp právnej istoty musí byť plne realizovaný v praxi súdov, a to\nnajmä prostredníctvom „ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“.\nVychádzajúc z premisy, že úloha najvyššieho súdu pri aplikácii princípu právnej istoty je\nabsolútne kľúčová, ukázala sa potreba zriadenia veľkého senátu najvyššieho súdu s cieľom\nzabezpečenia jednoty rozhodovania najmä v zmysle jednoty judikatúry a jej akceptovania\nsúdmi nižších inštancií. Veľký senát predstavuje inštitucionálne zabezpečenie princípu\nprávnej istoty vyjadreného v čl. 2 Civilného sporového poriadku (podľa čl. 2 ods. 2 časti\nvety pred bodkočiarkou Civilného sporového poriadku právna istota je stav, v ktorom každý\nmôže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou\npraxou najvyšších súdnych autorít).\nPovinnosť senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému senátu vyplýva priamo\nz § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Túto povinnosť má senát vždy, ak pri svojom\nrozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru už\nvyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Predloženie veci na rozhodnutie\nveľkému senátu teda nezávisí od voľnej úvahy senátu najvyššieho súdu.\nPorušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku nie je iba porušením tohto zákonného ustanovenia, ale vzhľadom\nna základné právo na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy) aj pochybením, ktoré má\nústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému\nsudcovi“, vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná,\npredstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy.\n27. Ďalej sa javí ako podstatné, že v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Cdo 174/2016 z 10. novembra 2016 (uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2017 pod č. 17) bol prijatý takýto výklad\n(právna veta): „Ustanovenie § 48 Civilného sporového poriadku dopadá na prípady,\n\n14\n\nv ktorých trojčlenný senát najvyššieho súdu dospeje k záveru, že je dôvod na odklon\nod ustálenej\n\nrozhodovacej\n\npraxe\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\n(stanovísk\n\nalebo\n\nrozhodnutí\n\nuverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky), alebo na zmenu právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí\ntrojčlenného senátu najvyššieho súdu, alebo na odklon od právneho názoru vyjadreného v\nrozhodnutí veľkého senátu. Pokiaľ trojčlenný senát dospeje k záveru, že tieto dôvody nie sú\ndané, vec nepostúpi veľkému senátu najvyššieho súdu.“ Nad rámec právnej vety z\nrozhodnutia inter alia vyplýva, že hoci postúpenie veci veľkému senátu podľa § 48 ods. 1\nCivilného sporového poriadku nie je na voľnej úvahe trojčlenného senátu, neznamená to, že\ntrojčlenný senát musí postúpiť vec veľkému senátu pri každom nestotožnení sa s názorom\nvyjadreným už skôr v inom rozhodnutí niektorého trojčlenného senátu. Pokiaľ ešte v určitej\nprávnej otázke nedošlo k prijatiu (publikovaniu) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte\nnebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten\ntrojčlenný senát, ktorý sa mieni názorovo odchýliť (odkloniť) od skoršieho rozhodnutia\niného trojčlenného senátu.\n28. Ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd v teraz skúmanej veci celkom\nnepochybne dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného\nv nepublikovanom rozhodnutí sp. zn. 7 MCdo 1/2010. Napriek tomu nepovažoval\nza potrebné postupovať podľa § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pretože bol toho\nnázoru, že skoršie publikované rozhodnutie najvyššieho súdu (R 119/99) treba považovať\nza správne a za aplikovateľné aj za zmenenej právnej úpravy. Dospel teda k záveru, že nie je\ndaný dôvod odkloniť sa od právneho názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí.\n29. Treba konštatovať, že protichodné právne názory senátov najvyššieho súdu sú\nzaložené na odlišných preferenciách. Kým skoršie (publikované) stanovisko preferuje\nprincíp právnej istoty (plynutie prekluzívnej lehoty na podanie žaloby nemôže závisieť\nna neistom faktore dĺžky práceneschopnosti zamestnanca), zatiaľ novšie (nepublikované)\nstanovisko preferuje zvýšenú ochranu zamestnanca ako „slabšej strany“ pracovnoprávneho\nvzťahu pred zamestnávateľom ako „silnejšou stranou“. Obe tieto preferencie sa javia\nústavnému súdu ako legitímne a ústavne konformné.\n\n15\n\n30. Ďalej je dôležitý najvyšším súdom akcentovaný fakt, teda skutočnosť, že skoršie\nrozhodnutie bolo publikované, kým k publikovaniu neskoršieho rozhodnutia nedošlo.\nDôležitý je aj fakt, na ktorý poukazuje sťažovateľ, teda skutočnosť, že neskoršie\n(nepublikované) rozhodnutie vychádzalo z odlišnej zákonnej úpravy. Sťažovateľ je pritom\npresvedčený, že odlišnosť úpravy vyplývala z vôle zákonodarcu smerujúcej k posilneniu\nochrany zamestnanca. Naopak, najvyšší súd je presvedčený, že ide o jednoduchú\nformulačnú odlišnosť, ktorá neznamená odklon od skoršej úpravy a jej výkladu.\n31. Za situácie, keď senát najvyššieho súdu dospeje k právnemu názoru, ktorý je\nodlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho\nsúdu, pričom v danej právnej otázke neexistuje stanovisko veľkého senátu, ale ani\npublikované stanovisko senátu, je jeho zákonnou povinnosťou postúpiť vec na prejednanie\na rozhodnutie veľkému senátu. Skutočnosť, že existuje publikované stanovisko k danej\nprávnej otázke, ktoré však vychádza z odlišného znenia zákona umožňujúceho (aj)\nrozdielny výklad, neoprávňuje senát nepostúpiť vec veľkému senátu.\n32. Na základe všetkých dosiaľ uvedených úvah dospieva ústavný súd k záveru, že\nnajvyšší súd mal vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1\nCivilného sporového poriadku. Nepostúpenie veci veľkému senátu je za konkrétnych\nokolností daného prípadu arbitrárne, lebo je v priamom rozpore s výslovným znením § 48\nods. 1 Civilného sporového poriadku a je porušením základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).\n33. Zároveň (primárne) došlo aj k porušeniu základného práva na zákonného sudcu\npodľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čo však sťažovateľ nenamietal.\n34. Treba tiež zdôrazniť, že nepostúpenie veci na rozhodnutie veľkému senátu\nznamená v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu popretie samotného účelu a zmyslu § 48\nods. 1 Civilného sporového poriadku. Za súčasného stavu totiž nič nebráni tomu, aby\nniektorý senát najvyššieho súdu v budúcnosti znova odlišne posúdil spornú právnu otázku,\nčím sa iba predĺži stav právnej neistoty. Autoritatívnym a záväzným spôsobom možno totiž\notázku vyriešiť iba verdiktom veľkého senátu.\n\n16\n\n35. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.\nNa základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 Cdo 29/2017 z 22. marca 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\n36. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.\n37. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\n38. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti\nrozhodnutiu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npodať\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\ntreba\n\npod\n\nprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. októbra 2018\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "judikatúra-zjednocovanie", "práca, pracovný pomer-výpoveď", "práca, pracovný pomer-neplatnosť rozviazania", "súd-senát"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cdo/29/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "6190c591-6513-4f02-b1d8-8056da38a247:2341a7c4-ade0-4b30-8a8a-b6f77f022e78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6713221014.1", "spisova_znacka": "3Cdo/29/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/29/2017 z 21. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-21", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6713221014.1"}, {"guid": "833291c6-f34b-4f3c-8c6f-76a894e22e19:5ef2f425-d9d2-48fb-a81f-ca9ba1cf9483", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2011:8808201886.1", "spisova_znacka": "7MCdo/1/2010", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/1/2010 z 11. 12. 2011", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2011-12-11", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2011:8808201886.1"}, {"guid": "fb997198-c83e-4c14-b764-39d0ed02c665:78c80ff9-97da-4bfc-bad8-78ed6fe9f746", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6713221014.2", "spisova_znacka": "13CoPr/6/2016", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13CoPr/6/2016 z 19. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-09-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6713221014.2"}, {"guid": "91fbb8fc-53c9-455f-8156-1fa58729ca36:4ab5758d-e3fa-4fa4-b063-ea5c55cfaa1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Cpr/5/2013", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 15Cpr/5/2013 z 2. 5. 2013", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2013-05-02", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/91fbb8fc-53c9-455f-8156-1fa58729ca36:4ab5758d-e3fa-4fa4-b063-ea5c55cfaa1d"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:95b17c36-3f93-41d8-8087-fcaeb9fbb990", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.321.2026.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 321/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 321/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.321.2026.2"}, {"guid": "ussr:53a3741c-14b1-41d6-896c-e709e0775b2a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.218.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 218/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 218/2026 z 31. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.218.2026.1"}, {"guid": "ussr:a2cb1fcc-6da2-4e78-be0a-4b4ffe1bb2b9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.634.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 634/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 634/2025 z 6. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-06", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.634.2025.1"}, {"guid": "ussr:8f08639e-94b3-485e-ac7f-1680acd5422a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.528.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 528/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 528/2025 z 11. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.528.2025.1"}, {"guid": "ussr:d220c7f5-aefa-4465-9a26-f5beab830f70", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.48.2025.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 48/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/2025 z 29. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.48.2025.2"}, {"guid": "ussr:07d0ddd8-ac7f-48c7-81d6-a9b4b5ed8613", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.124.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 124/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 124/2025 z 27. 2. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-02-27", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.124.2025.1"}, {"guid": "ussr:2bc10547-30eb-44da-b35b-d7faae36bdfa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.737.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 737/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 737/2024 z 19. 12. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-12-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.737.2024.1"}, {"guid": "ussr:71c620a2-038d-4cbf-93ed-62daec3b4f10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.493.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 493/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 493/2024 z 22. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-22", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.493.2024.1"}, {"guid": "ussr:7811bc44-04a9-4047-97c7-2526b217bb60", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.61.2024.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 61/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 61/2024 z 11. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-11", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.61.2024.2"}, {"guid": "ussr:4361b137-ab50-45eb-a786-b1a3cf4a5d55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.207.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 207/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 207/2024 z 3. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-03", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.207.2024.1"}, {"guid": "ussr:bf8f5c1a-f567-49fd-b71c-d3f84f78fbb3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.159.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 159/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 159/2024 z 2. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.159.2024.1"}, {"guid": "ussr:4b568e01-b1b1-4a79-8482-199038494530", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.73.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 73/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 73/2024 z 20. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.73.2024.1"}, {"guid": "ussr:fc6a3569-8463-4643-af5b-5714a1791a29", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:3.US.633.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 633/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 633/2023 z 7. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-07", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:3.US.633.2023.1"}, {"guid": "ussr:fe005f75-b367-4b3a-85e6-e377f6997796", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.236.2023.3", "spisova_znacka": "II. ÚS 236/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 236/2023 z 5. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-05", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.236.2023.3"}, {"guid": "ussr:65dea007-f988-4095-a71f-c9e1b7cc03bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.610.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 610/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 610/2023 z 21. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.610.2023.1"}, {"guid": "ussr:57478867-b544-41eb-9b25-4fd908d007ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.421.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 421/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 421/2023 z 9. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.421.2023.2"}, {"guid": "ussr:8b460bc2-bb3d-46e0-9eaf-5aae79a43eaf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.273.2023.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 273/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 273/2023 z 12. 10. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-10-12", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.273.2023.2"}, {"guid": "ussr:d34bd95c-182e-4d9a-a110-757d06a00cd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.428.2023.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 428/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 428/2023 z 7. 9. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-09-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.428.2023.1"}, {"guid": "ussr:1553edbe-1f19-4d7f-a510-5fdd597a7218", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.197.2023.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 197/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 197/2023 z 18. 7. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-07-18", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.197.2023.2"}, {"guid": "ussr:b8520357-0340-440d-ae69-cbd3aadcc69c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.329.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 329/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 329/2023 z 21. 6. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-06-21", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.329.2023.1"}, {"guid": "ussr:06f91925-818e-4d62-b4cc-7c0ad3f3a740", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.545.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 545/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 545/2022 z 19. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.545.2022.1"}, {"guid": "ussr:f7be524c-ee0c-4525-957f-e4888d93dd45", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.589.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 589/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 589/2021 z 28. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-28", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.589.2021.1"}, {"guid": "ussr:685ba379-711a-461b-a2f6-a8eb99b8ce41", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.51.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2022 z 26. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.51.2022.1"}, {"guid": "ussr:78d333ec-37e8-47b9-b278-5e03d1956342", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.493.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 493/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 493/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.493.2021.1"}, {"guid": "ussr:58a0c483-ea13-48f4-ad38-b31852df19e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.480.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2021 z 14. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.480.2021.1"}, {"guid": "ussr:ddd978d9-2a86-4e40-bbd4-fdb6a206cc61", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.273.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 273/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 273/2021 z 7. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-07", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.273.2021.2"}, {"guid": "ussr:cd09cc55-9dd2-4519-a2f8-4541315b76d2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.610.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 610/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 220, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.610.2021.1"}, {"guid": "ussr:bc7298b1-3b09-4711-aece-fbe2a5cf0cd6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.455.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 455/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 455/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.455.2021.1"}, {"guid": "ussr:afc2e60c-a536-4eee-a31a-a250c3686249", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.189.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 189/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 189/2021 z 20. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-20", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.189.2021.2"}, {"guid": "ussr:427d85a6-38e5-4ade-813e-853d8d905e3b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.94.2021.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 94/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 94/2021 z 16. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.94.2021.2"}]}