{"guid": "ussr:32f3864d-885f-4f6b-a4f6-6d337428edc5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.301.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 301/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 301/2018 z 14. 6. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. júna 2018, sp. zn. II. ÚS 301/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.301.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-06-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9", "nazov": "čl. 9 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 9", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 9", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 9", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-9", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/32f3864d-885f-4f6b-a4f6-6d337428edc5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.301.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.301.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.301.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 301/2018-8\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\na\n\nzastúpených\n\neuroadvokátom\n\n,\nJUDr.\n\nLubomírom\n\nMüllerom,\n\nSymfonická 1496/9, Praha, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na náboženskú slobodu podľa čl. 9\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Trenčíne č. k. 23 Tos 89/2017-46 z 19. septembra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\nodmieta\n\nako\n\nzjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n14. decembra 2017 doručená sťažnosť\n\na\n\n(ďalej aj\n\n„sťažovateľky“) vo veci namietaného porušenia v záhlaví uvedených práv podľa Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru\n\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského\nsúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Tos 89/2017-46 z 19. septembra 2017\n(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Sťažovateľka\n[\n\nje pozostalou manželkou po\na zomr. 6. 6. 2010 (ďalej aj „odsúdený“)] a sťažovateľka\n\nje jeho dcérou. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn.\n2 T 197/62 z 30. októbra 1962 v znení uznesenia Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne\nsp. zn. To 183/62 z 27. novembra 1962 bol\n\nuznaný vinným zo spáchania\n\ntrestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 zákona\nč. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon\nz roku 1961“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov\nnepodmienečne. Uvedeného činu sa mal dopustiť tým, že nenastúpil na 28-dňové vojenské\ncvičenie, a to kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu. Dňa 17. júla 1992 požiadal\nodsúdený o prieskumné konanie podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“). Uznesením Vojenského\nobvodového súdu Prešov sp. zn. 4 Ntr 9/92 z 12. novembra 1992 (ďalej len „uznesenie\nvojenského súdu“) bolo rozhodnuté, že žiadosť o navrátenie lehoty sa zamieta a návrh\nna prieskumné konanie sa zamieta ako oneskorene podaný.\n3. Dňa 16. decembra 2016 požiadali sťažovateľky o povolenie obnovy konania.\nNávrh bol zamietnutý uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.\n1 Nt 38/2016 z 3. marca 2017 s tým, že neboli zistené dôvody na povolenie obnovy konania\npodľa § 394 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný poriadok“). Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovateľky sťažnosť,\nktorá bola napadnutým rozhodnutím krajského súdu zamietnutá ako nedôvodná.\n4. Krajský súd na úvod konštatoval, že základnou právnou normou na uskutočnenie\nsúdnej rehabilitácie od 1. januára 1990 bol zákon o súdnej rehabilitácii. Účelom súdnej\nrehabilitácie bolo podľa krajského súdu práve odstránenie chýb v činnosti súdov\nvyplývajúcich z toho, že právne normy platné na území vtedajšej Českej a Slovenskej\n\n2\n\nFederatívnej Republiky v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 dôsledne\nnerešpektovali medzinárodné dokumenty, najmä v oblasti základných ľudských práv\na slobôd. Krajský súd ďalej poukazuje na účel citovaného zákona vymedzený v § 1, ktorým\nje zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej\nspoločnosti rešpektujúcej občianske, politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené\nv medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval\nza trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených\nv dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané\ntvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú\nrehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie. Aj s poukazom na nález ústavného súdu\nsp. zn. IV. ÚS 161/2014 krajský súd podotýka, že rehabilitačné konanie podľa citovaného\nzákona je zvláštnym právnym nástrojom na odstránenie dôsledkov kriminalizácie\nodmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia.\nZ uznesenia vojenského súdu však vyplýva, že odsúdený zmeškal zákonnú dvojročnú lehotu\nna využitie zvláštneho právneho nástroja – prieskumného konania podľa § 14 zákona\no súdnej rehabilitácii. Predmetné uznesenie odsúdený nenapadol ani sťažnosťou, hoci bol\no možnosti jej podania riadne poučený. Zákon o súdnej rehabilitácii pritom rozlišuje dve\nskupiny trestnej činnosti, pričom pri prvej z nich dochádza k zrušeniu odsúdenia zo zákona,\nzatiaľ čo pri druhej z nich k nemu môže dôjsť len na návrh na základe rozhodnutia súdu.\nTakéto členenie podľa krajského súdu nepochybne pramení z kvalitatívneho stupňa\nmožného nerešpektovania právnych noriem, resp. medzinárodných dokumentov v oblasti\nzákladných ľudských práv a slobôd.\n5. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že ani jedna z troch\nv návrhu na obnovu konania uvádzaných okolností nezakladá dôvod na povolenie obnovy\nkonania. K námietke, podľa ktorej v pôvodnom konaní nebolo dostatočne vykonané\ndokazovanie vo vzťahu k odsúdenému pričítanému náboženskému fanatizmu, krajský súd\nuviedol, že z odsudzujúcich rozhodnutí nevyplýva, že by odsúdený mal konať pod vplyvom\nnáboženského fanatizmu, ale vyplýva, že jeho náboženské presvedčenie ho motivovalo\nk nenastúpeniu služby v ozbrojených silách. Aj keď súd prvého stupňa v odsudzujúcom\nrozhodnutí použil uvedený expresívny výraz, šlo o jeho názor vo vzťahu k výroku o treste\n\n3\n\n(veľká\n\nspoločenská\n\nnebezpečnosť).\n\nTomuto\n\nnázoru\n\nnasvedčuje\n\naj\n\nodôvodnenie\n\nnadriadeného súdu, ktorý hodnotil konanie odsúdeného len ako „zatvrdilé“ odmietanie\nobčianskej povinnosti. Odvolací súd sa teda zaoberal pohnútkou, resp. motiváciou konania\nodsúdeného, a preto nejde o novú skutočnosť.\n6. Vo vzťahu k námietke, podľa ktorej nebolo v čase odsúdenia skúmané, ako\npodzákonné normy umožňovali\n\nlegálne sa vyhnúť vojenskej\n\npovinnosti, krajský súd uviedol, že predmetné právne normy boli prístupné a všeobecne\nznáme, o čom svedčia aj krajským súdom citované prípady. Ani v tomto prípade nešlo\no novú skutočnosť.\n7. Konečne za novú skutočnosť nebolo možné považovať ani judikatúru Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Krajský súd pripomenul, že obnova konania ako\nmimoriadny opravný prostriedok nie je koncipovaná tak, aby prostredníctvom nej boli\nnaprávané nedostatky súdnych rozhodnutí spočívajúce napr. v „nedemokratickosti zákona“,\n„nedemokratickosti súdnych postupov“, a pod. Výnimku tvorí § 394 ods. 4 Trestného\nporiadku, podľa ktorého skutočnosťou skôr neznámou je aj rozhodnutie ESĽP, podľa\nktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného. Krajský súd\nzdôraznil, že pod pojmom rozhodnutie ESĽP sa má na mysli konkrétne rozhodnutie vo veci,\nktorá má byť následne predmetom konania o obnove. Tento právny názor nie je podľa\nkrajského súdu ani v rozpore s právnym názorom týkajúcim sa výnimky v prípade\nuplatňovania zásady „ne bis in idem“, pretože tá sa týka len prípadov, keď došlo\nk opakovaným odsudzovaniam osôb. Zmena judikatúry ESĽP nemôže byť bez ďalšieho\ndôvodom obnovy konania podľa Trestného poriadku.\n8. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti vznášajú tri skupiny námietok. Po prvé tvrdia,\nže odsúdený zákonnú lehotu nezmeškal, pretože je novo zistenou skutočnosťou, že súd\nlehotu nesprávne počítal.\n\nbol totiž odsúdený podľa § 269 ods. 1\n\nTrestného zákona z roku 1961, pričom v pôvodnom znení zákona o súdnej rehabilitácii\nnebol uvedený § 269 ods. 1, ale § 169. K náprave došlo až redakčným oznámením o oprave\n\n4\n\nchýb č. r1/c69/1990 Zb. v čiastke č. 69/1990 Zb. (ďalej len „redakčné oznámenie“), ktorá\nbola distribuovaná 10. októbra 1990. Správne teda mala byť dvojročná lehota počítaná až od\ntohto dátumu, takže skončila 10. októbra 1992. Keďže\n\npodal návrh\n\n17. júla 1992, podal ho včas. Sťažovateľky tento názor podporujú rozhodnutím Najvyššieho\nsúdu Českej republiky sp. zn. 6 Tz 49/2014 z 30. októbra 2014, z ktorého má vyplývať, že\n„když v zákoně č. 119/1990 Sb. došlo později k opravě či novele, tak se v těchto případech\nlhůta počítá od oznámení opravy či účinnosti novely.“. Krajský súd teda napadnutým\nrozhodnutím porušil právo na spravodlivý proces, keď tvrdí, že\n\npodal\n\nnávrh neskoro, zatiaľ čo novo zistenou skutočnosťou je, že ho podal včas.\n9. Po druhé sťažovateľky považujú za nesúladné s právom na spravodlivý proces,\nkeď krajský súd považuje zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu (sp. zn. Tpj 14/97\nz 21. mája 1998) týkajúce sa zásady „ne bis in idem“ za novú skutočnosť, ale stanovisko\nveľkého senátu ESĽP (rozhodnutie vo veci Bayatyan proti Arménsku zo 7. 7. 2011,\nč. 23459/03) za novú skutočnosť nepovažuje. V tomto rozhodnutí je vysvetlené, že\nperzekúcia osôb, ktoré odmietajú z dôvodu náboženského presvedčenia vykonávať vojenskú\nslužbu, je porušením čl. 9 dohovoru. Sťažovateľky upresňujú, že sa nedomáhajú postupu\npodľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku.\n10. Po tretie sťažovateľky tvrdia, že novo zistenou skutočnosťou je, že vojenská\nslužba nebola «„nejčestnější občanskou povinností“, sloužící k obraně „naší socialistické\nvlasti“», ako konštatoval v odsudzujúcom rozsudku vojenský súd, ale «mocenským\nnástrojem „odsouzeníhodného“ režimu založeného na tehdejší ideologii.». To však podľa\nsťažovateliek nebolo známe v roku 1962, pretože to je možné zistiť až z § 1 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti\nkomunistického systému (ďalej len „zákon o nemorálnosti komunistického systému“). Tým,\nže krajský súd túto novo zistenú skutočnosť neuznal, porušil právo sťažovateliek\nna spravodlivý proces.\n11. Sťažovateľky s ohľadom na už uvedené navrhujú, aby ústavný súd nálezom\nvyslovil porušenie ich v záhlaví špecifikovaných základných práv, napadnuté rozhodnutie\n\n5\n\nzrušil a priznal im primerané finančné zadosťučinenie každej vo výške 1 000 € a tiež\nnáklady právneho zastúpenia.\nII.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\n\n6\n\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\n15. K otázke zmeškania, resp. nezmeškania dvojročnej zákonnej lehoty k podaniu\nnávrhu podľa zákona o súdnej rehabilitácii (ktorá začala plynúť od účinnosti zákona 1. júla\n1990 a uplynula 30. júna 1992, resp. podľa sťažovateliek až 10. októbra 1992) ústavný súd\nuvádza, že z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, že by sťažovateľky túto námietku\nvznášali už v napadnutom konaní, pričom ani sťažovateľky v ústavnej sťažnosti netvrdia, že\nby sa krajský súd predmetnou námietkou opomenul zaoberať. Ústavný súd aj napriek tomu\nk danej námietke uvádza, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré\nodkazujú sťažovateľky, sa týka situácie, keď došlo k novelizácii (nie tlačovej oprave)\nzákona o rehabilitácii, pričom až novelou č. 47/1991 Sb. účinnou od 1. marca 1991 došlo\nk rozšíreniu katalógu trestných činov, pri ktorých bolo možné žiadať o prieskum\nodsudzujúceho rozhodnutia. S ohľadom na to a na rovnosť všetkých žiadateľov bolo\npotrebné prijať výklad, ktorý poskytne všetkým žiadateľom rovnakú, t. j. dvojročnú lehotu\nna podanie návrhu na prieskum. Situácia, ktorú popisujú sťažovateľky, je však iná.\nV prípade, ktorý je predmetom tejto ústavnej sťažnosti, bol trestný čin „nenastúpenia\nslužby v ozbrojených silách“ súčasťou katalógu trestných činov uvedených v § 4 písm. e)\nzákona o súdnej rehabilitácii, avšak namiesto § 269 ods. 1 bola v zákone tlačová chyba\nuvádzajúca § 169 ods. 1, ktorá bola opravená redakčným oznámením 10. októbra 1990.\nCelé znenie pôvodne uvedené v zákone bolo: „nenastúpenia služby v ozbrojených silách\npodľa § 169 ods. 1 a podľa § 270 ods. 1.“ V danom kontexte bolo zrejmé, že ide o pisársku\nchybu pri číslovaní paragrafu, keďže z pomenovania trestného činu aj z odkazu na súvisiaci\n§ 270 ods. 1 vyplýva, že mal zákonodarca na mysli trestný čin nenastúpenia služby v\nozbrojených silách. Redakčné oznámenie o oprave chyby nevyvoláva rovnaké účinky ako\nuverejnenie novely právneho predpisu (ktorej účinnosť môže nastať len v budúcnosti),\npretože nedochádza k vecnej zmene predpisu. Účinnosť redakčného oznámenia o oprave\nchyby sa preto viaže na deň účinnosti právneho predpisu, v ktorom k chybe došlo, a teda\nprávne účinky opravy chyby pôsobia aj spätne (pozri BALOG, B., SURMAJOVÁ, Ž.,\n\n7\n\nSVÁK, J. Zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky –\nkomentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017, s. 156 – 158.).\n16. Za ústavne konformný považuje ústavný súd aj záver krajského súdu, podľa\nktorého dôvodom obnovy konania nemôže byť bez ďalšieho zmena judikatúry ESĽP okrem\nprípadu upraveného v § 394 ods. 4, pre ktorého aplikáciu však neboli splnené podmienky,\ns čím sťažovateľky súhlasia, resp. sa jeho aplikácie podľa vlastných slov ani nedovolávajú.\nÚstavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého «obnova konania, ako\nmimoriadny opravný prostriedok, nie je v našom Trestnom poriadku koncipovaná tak, aby\nprostredníctvom nej boli naprávané nedostatky súdnych rozhodnutí, spočívajúce napr.\nv „nedemokratickosti zákona“, „nedemokratickosti súdnych postupov“ a podobne.». Ako\nkrajský súd správne uviedol, na odstránenie týchto nedostatkov zákona mal slúžiť zákon\no súdnej rehabilitácii, a to pri dodržaní podmienok a lehôt v ňom uvedených, ktoré však\nodsúdený v danom prípade nedodržal. Ústavný súd k tomu uvádza, že akokoľvek tu môže\nbyť na mieste istá veľkorysosť štátu v snahe dištancovať sa od trestnej represie 50-tych\nrokov, nemožno to urobiť za tú cenu, aby priamo ústavný súd redefinoval ústavne\nracionálne riešenie obnovy konania len zo skutkových dôvodov (niečo iné je postup podľa\n§ 394 ods. 4 Trestného poriadku, ktorý priamo stanovuje výnimku), pretože by to nebolo\nžiaduce z hľadiska právnej istoty (podobne pozri II. ÚS 77/2014).\n17. K námietke sťažovateliek, podľa ktorej je novou skutočnosťou známou až od\núčinnosti zákona o nemorálnosti komunistického systému z roku 1996, že vojenská služba\nnebola čestnou povinnosťou k obrane vlasti, ale mocenským nástrojom odsúdeniahodného\nrežimu, ústavný súd uvádza, že už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 266/2011 z 9. júna 2011\nkonštatoval, že povinnosť vykonávať vojenskú službu platnú v čase minulého režimu\nnemožno vnímať ako výlučne socialistickú a protidemokratickú, hoci v danom prípade\n„staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní\ns ochranou záujmov spoločnosti. V relevantnom období ani všetky členské štáty Rady\nEurópy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)\na trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách\n(obdobne aj II. ÚS 152/2011 alebo III. ÚS 165/05). Akceptovanie argumentu sťažovateliek\n\n8\n\nby však predovšetkým poprelo význam zákona o súdnej rehabilitácii z roku 1990, ktorý mal\nslúžiť ako špecifický prostriedok k zrušeniu odsudzujúcich súdnych rozhodnutí za tam\nuvedené trestné činy, a to za dodržania určitých fixných lehôt, ktoré majú svoj význam\nz hľadiska právnej istoty. Účelom zákona o protiprávnosti komunistického systému z roku\n1996 nebolo prostredníctvom inštitútu obnovy konania znovu umožniť otváranie súdnych\nrozhodnutí v prípadoch, keď odsúdení svoj nárok včas neuplatnili podľa zákona o súdnej\nrehabilitácii, ale význam tohto zákona spočíval predovšetkým v morálnom zadosťučinení\nodporcom komunistického režimu.\n18. Ústavný súd vyjadruje účasť s pravdepodobne represívnym počínaním štátnej\nmoci proti manželovi, resp. otcovi sťažovateliek, avšak s ohľadom na už uvedené považuje\nnapadnuté rozhodnutie za ústavne konformné, preto rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výroku.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. júna 2018\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "náboženstvo", "trestné konanie-obnova konania v trestnom konaní", "lehota-zákonná", "komunizmus-komunistický režim"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4f10c8bd-b15d-402c-ad48-cc7840664a18", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.77.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 77/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 77/2014 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.77.2014.1"}, {"guid": "ussr:cdb2a567-c29e-4bb4-a469-d29df0fb36ef", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 161/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 161/2014 z 13. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-13", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cdb2a567-c29e-4bb4-a469-d29df0fb36ef"}, {"guid": "ussr:e29a5ebb-8c80-43cc-8d02-05740e64a667", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 266/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 266/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e29a5ebb-8c80-43cc-8d02-05740e64a667"}, {"guid": "ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:ea698be0-09bd-4af0-8c14-687312ae22fb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 165/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 165/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea698be0-09bd-4af0-8c14-687312ae22fb"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "95e3fb65-30f5-4c5c-a6a9-4d38a3a3f0b2:2f5df3a1-ae9c-4928-8463-04b4becac285", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Nt/38/2016", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Senica sp. zn. 1Nt/38/2016 z 19. 6. 2017", "sud": "Okresný súd Senica", "datum_vydania": "2017-06-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/95e3fb65-30f5-4c5c-a6a9-4d38a3a3f0b2:2f5df3a1-ae9c-4928-8463-04b4becac285"}], "citovane_v": []}