{"guid": "ussr:4ff29fda-4fb6-43e9-b814-299eff156543", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.268.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 268/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 268/2018 z 19. 9. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 19. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 268/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.268.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-19", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "nazov": "čl. 37 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-37", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4ff29fda-4fb6-43e9-b814-299eff156543", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.268.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.268.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.268.2018.2/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 268/2018-59\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. septembra 2018\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany\nLaššákovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť\n,\n\na\n\n, zastúpených spoločnosťou JUDr. Milan Ficek,\n\nadvokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Milan Ficek,\nvo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,\nčl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 429/2016, 5 Co 463/2016 a jeho rozsudkom\nz 13. decembra 2016, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 4 Cdo 135/2017 a jeho uznesením z 23. januára 2018 a takto\nrozhodol:\n1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 135/2017\nuznesením z 23. januára 2018 p o r u š i l\n\nzákladné právo\n\na\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to vo vzťahu\nk odmietnutiu dovolania v časti opierajúcej sa o ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) Civilného\nsporového poriadku.\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 135/2017\nz 23. januára 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\n3. Sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní\nvedenom pod sp. zn. 5 Co 429/2016, 5 Co 463/2016 a jeho rozsudku z 13. decembra 2016\npre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36\nods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a proti postupu Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 135/2017 a jeho uzneseniu z 23. januára\n2018, čo sa týka odmietnutia dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného\nsporového poriadku, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale tiež v časti požadujúcej od\nKrajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky finančné\nzadosťučinenie po 7 000 €, n e v y h o v u j e .\n4.\n\na\n\npriznáva\n\núhradu trov konania\n\nv sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov), ktorú j e Najvyšší súd\nSlovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet spoločnosti JUDr. Milan Ficek, advokát\ns. r. o., Žilinská 14, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nII. ÚS 268/2018-26 z 23. mája 2018 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť\na\n\n(ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia\n\nčl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1\na čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n\n2\n\n5 Co 429/2016, 5 Co 463/2016 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2016, ako aj postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 4 Cdo 135/2017 a jeho uznesením z 23. januára 2018.\n2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval\nústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia v podaní z 30. júla 2018,\nkrajský súd vo vyjadrení z 11. júna 2018 a najvyšší súd vo vyjadrení z 25. júna 2018\nvyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom\nz listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.\n3. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli žalobcami v konaní začatom na\npodklade ich žaloby doručenej Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) 8.\njúla 2013. Žaloba sa týkala uloženia povinnosti žalovaným\n„žalovaný“) a\n\n(ďalej len\n\n(ďalej len „žalovaná“, obaja spolu aj „žalovaní“) zdržať sa\n\nrušenia sťažovateľov imisiami v zmysle ustanovenia § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka.\nImisie vyplývajú z chovu a ustajnenia koní v tesnej blízkosti obývaného rodinného domu,\ns ktorým súvisí najmä zápach z hospodárskych zvierat, z ich tuhých a tekutých\nexkrementov, ale tiež nadmerný hluk a vibrácie, ktoré sa vyskytujú najmä v nočných\nhodinách a v letnom období, kedy kone kopú do stien a konštrukcie objektu, v ktorom sú\nustajnené, z dôvodu ich obťažovania bodavým hmyzom.\n4. Podľa sťažovateľov rozsudkom okresného súdu č. k. 40 C 194/2013-425 z 19. júna\n2015 bola ich žaloba nesprávne zamietnutá, pričom nezanedbateľnú časť návrhov\nna vykonanie dokazovania okresný súd zamietol. Medzi takto zamietnuté dôkazy patria aj\nvideozáznamy a fotodokumentácia, ktoré sa nachádzali na DVD nosiči. Okresný súd tieto\ndôkazy podľa sťažovateľov svojvoľne označil ako nezákonné.\n5. Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 429/2016-475, 5 Co 463/2016\nz 13. decembra 2016 bol rozsudok okresného súdu na základe odvolania sťažovateľov\npotvrdený ako vecne správny. Sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa v rámci\n\n3\n\nodôvodnenia rozhodnutia iba stotožnil so závermi okresného súdu a opomenul tak\nakékoľvek vyjadrenie vo vzťahu ku skutočnostiam a argumentácii uvedenej v odvolaní\nsťažovateľov.\n6. Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie z 12. apríla 2017,\nktorého prípustnosť opierali o ustanovenie § 420 písm. f), ako aj o ustanovenie § 421 ods. 1\npísm. a) Civilného sporového poriadku.\n7. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 135/2017 z 23. januára 2018 bolo\ndovolanie sťažovateľov odmietnuté. Najvyšší súd preskúmal iba tú časť dovolania, ktorá sa\nvzťahovala na tvrdenú prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného\nsporového poriadku, a to s ohľadom na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017 (ďalej len „uznesenie\nveľkého senátu“), t. j. krátko po vypracovaní a podaní dovolania. Najvyšší súd pritom\nvo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového\nporiadku konštatoval neopodstatnenosť namietanej existencie procesnej vady, a preto\ndovolanie odmietol.\n8. Zjednodušene možno konštatovať, že sťažovatelia v podanom dovolaní využili dve\nrelatívne samostatné argumentačné línie, z ktorých sa každá vzťahovala na iný dôvod\nprípustnosti dovolania. Podstatou dôvodu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420\npísm. f) Civilného sporového poriadku bolo nezákonné nevykonanie riadne navrhnutého\ndôkazu. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces došlo podľa sťažovateľov\nv dôsledku toho, že okresný súd svojvoľne a bez náležitého zákonného dôvodu navrhnutý\ndôkaz nevykonal. Na jednej strane je samozrejmé, že súd nie je viazaný návrhmi strán sporu\nna vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Na druhej\nstrane ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná, musí svoj postup odôvodniť.\nV zásade platí, že súd nevykonáva iba také dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samú\nalebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia strán. O nevykonaní dôkazov rozhodne súd\nuznesením a súčasne svoje rozhodnutie vysvetlí. Odôvodnenie nevykonania navrhnutých\ndôkazov sa pritom musí riadne odôvodniť.\n\n4\n\nPodľa sťažovateľov v danom prípade okresný súd nedôvodne zamietol vykonanie\ndôkazov, a to videozáznamov a fotiek na DVD nosiči. Okresný súd na pojednávaní 19. júna\n2015 uznesením zamietol tieto dôkazy bez toho, aby mal vedomosť o ich obsahu s tým, že\nich označil za nezákonné. Podľa názoru sťažovateľov bez znalosti obsahu DVD nosiča\na hlavne pôvodcu videozáznamov nachádzajúcich sa na DVD nosiči nebolo možné tieto\ndôkazy označiť za nezákonné. Z väčšej časti totiž išlo o fotografie a videozáznamy, ktoré\nvyhotovila a zverejnila na internete priamo žalovaná. Ak predmetné fotografie\na videozáznamy vyhotovila žalovaná, potom nemožno hovoriť o žiadnom porušení\nosobnostných práv podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako to uvádza okresný súd\nv rozsudku z 19. júna 2015.\nSťažovatelia tiež namietajú, že najvyšší súd sa v rámci dovolacieho konania\nprakticky vôbec nezaoberal argumentáciou sťažovateľov, pretože sa obmedzil na\nsumarizáciu\nneprípustnosť\n\npredchádzajúcich\npodaného\n\nsúdnych\n\ndovolania.\n\nrozhodnutí,\n\nNepodrobil\n\nz ktorých\n\nkritickej\n\nvyvodil\n\nanalýze\n\nnesprávne\n\nargumentáciu\n\nsťažovateľov, ktorí vo vzťahu k údajnému rozporu s ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho\nzákonníka pri vyhotovovaní fotodokumentácie poukazovali na princíp proporcionality.\nNezákonnosť dôkazu totiž nemožno jednoducho skonštatovať bez toho, aby súd kolidujúce\npráva sporových strán podrobil testu proporcionality. Preto súd mal skúmať a vysvetliť,\nktoré z kolidujúcich práv a chránených záujmov sporných strán majú vzhľadom\nna konkrétne okolnosti prípadu prednosť, teda či má prednosť ochrana žalovaných\ns poukazom na ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo či má prednosť\nochrana nerušeného výkonu vlastníckych práv sťažovateľov, resp. ich ochrana pred\nimisiami. V tomto smere však najvyšší súd neuviedol prakticky nič, čím došlo\nk jednoznačnému porušeniu označených práv. Obdobne to platí aj vo vzťahu k nekritickému\nstotožneniu sa krajského súdu s odôvodnením rozsudku okresného súdu.\nPodľa sťažovateľov možno konštatovať, že problematika zamietnutého návrhu\nna vykonanie dôkazu nie je primárne v tom, že okresný súd návrh na vykonanie dôkazu\nzamietol, ale v tom, že ho zamietol z dôvodu údajnej nezákonnosti navrhovaného dôkazu.\nTakýto dôvod zamietnutia dôkazu je predčasný, nepreskúmateľný a navyše aj nesprávny.\n\n5\n\nZa porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať podľa názoru\nsťažovateľov aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia\nvrátane rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vykonanie dôkazov.\nSťažovatelia ďalej argumentujú, že ako to už bolo spomenuté, väčšinu fotografií\na videozáznamov obsiahnutých na DVD nosiči vyhotovila a zverejnila priamo žalovaná.\nĎalšiu časť vyhotovili a zverejnili nájomcovia, ktorí mali prenajaté nehnuteľnosti\nžalovaných pre účely chovu a ustajnenia športových koní. Len minimálnu časť záznamov\nvyhotovili sťažovatelia, a to výhradne na ich vlastnom dvore.\nPre rozsiahlosť záznamov na DVD nosiči a v záujme ochrany súkromia (vykonanie\nanonymizácie osobných údajov) sťažovatelia nemohli DVD nosič predložiť priamo\nna pojednávaní, ale jeho prípravu a existenciu oznámili okresnému súdu zreteľne a včas.\nZamietnutie týchto dôkazov ako nezákonných, navyše bez toho, aby súd poznal ich\npodrobný obsah, je potrebné považovať podľa sťažovateľov za predčasné, nedôvodné\na nepreskúmateľné.\nS poukazom na uvedené skutočnosti je podľa názoru sťažovateľov nepochybné, že\nv dôsledku postupu všeobecných súdov došlo k odňatiu možnosti sťažovateľov konať pred\nsúdom a k zásahu do ich práva na spravodlivý súdny proces.\n9. Odmietnutie najvyššieho súdu zaoberať sa dovolaním v časti opierajúcej sa\no ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku s poukazom na to, že ako\ndôvod prípustnosti dovolania bola uvedená aj vada podľa ustanovenia § 420 písm. f)\nCivilného sporového poriadku, považujú sťažovatelia za neústavné. Na neústavnosti\ntakéhoto postupu nemení nič ani uznesenie veľkého senátu, ktoré je vnímané prinajmenšom\nako kontroverzné. V právnickej obci sa možno stretnúť dokonca aj s názorom, že ide\no rozhodnutie, ktoré je priamo v rozpore s ústavou.\n10. Nesúlad uznesenia veľkého senátu s ústavou možno podľa sťažovateľov vyvodiť\nnajmä z nasledujúcich dôvodov:\nPredovšetkým došlo k popretiu princípu materiálneho právneho štátu a práva na\nspravodlivý proces v dôsledku prísne formalistického posúdenia veci, pretože odmietnutie\npreskúmania všetkých uplatnených dôvodov prípustnosti dovolania na základe formálneho\nodkazu na uznesenie veľkého senátu je marením možnosti konať pred súdom a uplatňovať\n6\n\ntam všetky procesné práva dovolateľa. V prípade uznesenia veľkého senátu ide o prísne\nreštriktívny výklad prípustnosti opravného prostriedku, navyše v neprospech dovolateľa,\nhoci výklad prípustnosti opravných prostriedkov by nemal byť reštriktívny.\nĎalej podľa sťažovateľov došlo k odopretiu ich prístupu k súdu, hoci toto právo je\nnevyhnutnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Základné právo na prístup k súdu treba\nvykladať vždy tak, aby v konaní pred súdom nedochádzalo k nedôvodnému obmedzeniu\npráva strany na prejednanie jej veci. Zákon treba vykladať tak, aby sa naplnil jeho zmysel\na účel. Nepreskúmaním všetkých dovolateľom uplatnených dôvodov prípustnosti dovolania\ndochádza k odopretiu spravodlivosti (denegationis iustitiae).\nPostup najvyššieho súdu bol arbitrárny, lebo s poukazom na uznesenie veľkého\nsenátu sa odmietol zaoberať časťou dovolania pre kumuláciu dôvodov prípustnosti\ndovolania.\nPodľa sťažovateľov došlo ďalej k porušeniu práva na súdnu ochranu, ktorého\npodstata spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom\ntomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať. Súčasne\nmá každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej\nprávnej normy. Ústavou zaručená súdna ochrana sa poskytuje aj procesným právam podľa\nustanovenia § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku. Závažné procesné pochybenia sú\ndôvodom na podanie dovolania, ktoré predstavuje účinný prostriedok nápravy a umožňuje\nstrane namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie základných práv podľa\nčl. 46 a nasl. ústavy.\nDošlo aj k nedôvodnej sudcovskej tvorbe práva. Vyplnenie medzery v zákone\nnemôže najvyšší súd vykonať takým spôsobom, že strane obmedzí jej základné práva\n(konkrétne právo na prístup k súdu) a obmedzí právo dovolateľa účinne uplatniť pred\nsúdom právny prostriedok nápravy. Ak by chcel zákonodarca kumuláciu dovolacích\ndôvodov vylúčiť, výslovne by to upravil v normatívnom texte Civilného sporového\nporiadku. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že najvyšší súd pristúpil\nk „dotvoreniu“ zákona tam, kde takýto postup nebol na mieste.\nNapokon je podľa sťažovateľov podstatné, že možnosť kumulácie dôvodov\nprípustnosti dovolania Civilný sporový poriadok nevylučuje. Práve naopak, keďže právna\núprava používa viac pojem „dôvody“, a nie „dôvod“, teda množné číslo (napr. § 428, § 434,\n\n7\n\n§ 440 Civilného sporového poriadku), priamo s kumuláciou dôvodov prípustnosti dovolania\npočíta. Civilný sporový poriadok v ustanoveniach § 420 a § 421 neupravuje, či možno\ndôvody prípustnosti dovolania uplatniť kumulatívne. Najvyšší súd však z toho nemôže\nvyvodiť záver, že dovolateľ túto možnosť nemá. Pritom Civilný sporový poriadok neukladá\ndovolateľovi povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti. Platí to o to\nviac, ak naozaj reálne nastanú viaceré dôvody prípustnosti dovolania, ktoré je potrebné pred\nsúdom uplatniť a preskúmať (ako to bolo aj v tomto prípade). Je totiž nesporné, že\nrozhodnutie môže byť zaťažené kumulatívne viacerými vadami. V prípade, ak nastane\nkumulatívna existencia vád rozhodnutia, dovolateľ má legitímne právo všetky takéto vady\npred súdom uplatniť. Súd má zase povinnosť všetky dovolateľom uplatnené vady\npreskúmať a zistiť, či sú splnené dôvody prípustnosti dovolania. Ak dovolateľ uplatní\nkumulatívne viac dovolacích dôvodov (v spojení s § 420 a § 421 Civilného sporového\nporiadku), kumuluje aj dôvody prípustnosti dovolania. Najvyšší súd s poukazom\nna ustanovenie § 440 Civilného sporového poriadku je vymedzenými a uplatnenými\ndovolacími dôvodmi viazaný. Viazanosť najvyššieho súdu pritom treba chápať tak, že\nnemôže preskúmať napadnuté rozhodnutie z dôvodov, ktoré neboli vymedzené. Naopak,\nmusí preskúmať dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody, a to aj keď sú vymedzené\nkumulatívne.\n11. Na základe všetkých uvedených argumentov sťažovatelia tvrdia, že nie je na\nmieste, aby sa najvyšší súd jednoducho odmietol zaoberať časťou podaného dovolania.\nUvedené platí o to viac, ak dovolaním napadnuté rozhodnutie a tiež rozhodnutie, ktoré mu\npredchádzalo, nerešpektuje ustálenú rozhodovaciu prax samotného dovolacieho súdu,\nprípadne iných relevantných súdnych autorít, na ktorú dovolatelia poukázali.\n12. Sťažovatelia tiež poukázali na to, že podstatou konania, v ktorom sa sťažovatelia\ndomáhajú uloženia povinnosti žalovaným zdržať sa rušenia imisiami, je ochrana pred\nhlukom, prachom a vibráciami, čo je právom každej fyzickej osoby. Táto ochrana je pritom\nposkytovaná aj na najvyššej úrovni – medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská\nrepublika viazaná. V praxi pritom ide o ochranu poskytovanú ako súčasť ochrany práva\nsúkromného a rodinného života, práva na ochranu výkonu vlastníctva a práva na ochranu\nzdravia (čl. 10 ods. 2, čl. 11 ods. 1, čl. 31 a čl. 35 ods. 1 listiny, čl. 8 dohovoru).\n8\n\nNa vnútroštátnej úrovni je takáto ochrana poskytovaná predovšetkým ústavou (napr. čl. 19\nods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 44). Ochranu pred imisiami poskytujú na vnútroštátnej\núrovni aj predpisy súkromného práva. Najširšiu ochranu proti nim poskytuje Občiansky\nzákonník najmä svojimi prostriedkami na predchádzanie týmto zásahom, ale i prostriedkami\nnáslednej ochrany proti imisiám (napr. § 127 ods. 1). Do sféry týchto práv treba v súčasnosti\nnepochybne zaradiť aj právo na primerané životné prostredie, ktoré má veľmi blízko\nk právu na ochranu súkromného a rodinného života. Práve definíciou pojmu „nad mieru\nprimeranú pomerom“ použitého v ustanovení § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba\nurčiť mieru, kedy bežné užívanie nehnuteľností môže nadobudnúť povahu takého zásahu,\nktorý je objektívne spôsobilý ohroziť alebo poškodiť práva fyzickej osoby na pokojné\na nerušené užívanie obydlia. S obťažovaním iného nemusí byť nevyhnutne spojené aj\nfaktické bránenie výkonu práva, ale stačí, ak ho robí obťažným alebo nepríjemným.\nV prípadoch, ak zásah neprekračuje mieru primeranú pomerom, nejde o zásah neoprávnený,\nproti ktorému by bolo možné úspešne sa dovolať súdnej ochrany. Na druhej strane iba\nnepodstatné zásahy vyplývajúce z bežného správania vlastníkov vecí sú susedia povinní\nnavzájom trpieť, lebo sú spojené s obvyklým užívaním vecí. Podstatou ochrany podľa § 127\nods. 1 Občianskeho zákonníka je to, aby rušiteľ, ktorý neoprávnene zasahuje do\nvlastníckeho práva iného, mal možnosť sám zvoliť opatrenie, ktorým odstráni vzniknutý\nzávadný stav. Sťažovatelia sa domnievajú, že všeobecný súd mal povinnosť zistiť hranicu\nmedzi dovoleným správaním (od optimálneho stavu až po stav ešte prípustný)\na nedovoleným správaním (nad prípustnú mieru) vo vzťahu ku konkrétnym pomerom\nv danom mieste a čase, ako aj vo vzťahu k objektívne žiaducim pomerom. Tým by sa\nstanovila miera primeraná pomerom a bolo by zrejmé, aká miera je už mierou, ktorá je\nneprimeraná pomerom. Na tento účel mal všeobecný súd dbať na to, aby skutkový stav zistil\nčo najúplnejšie. Z rozhodnutia Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja\nSlovenskej republiky – odboru štátnej stavebnej správy a územného plánovania\nč.: 21515/2011/SVBP-64416/Hia z 5. decembra 2011, ktoré sťažovatelia predložili\nústavnému súdu, vyplýva inter alia, že predmetná nelegálna stavba žalovaným slúži\n(rozumej – sa používa) na ustajnenie koní. Uvádza sa tam tiež, že na predmetnom území je\nchov hospodárskych zvierat, ako sú kone, neprípustný. Sťažovatelia sú presvedčení, že\nužívanie územia a stavieb spôsobom, ktorý je v zmysle platnej legislatívny neprípustný, nie\n\n9\n\nje možné označiť za bežné správanie, ktoré sú susedia povinní trpieť. Všeobecné súdy však\nnapriek tomu žalobe nevyhoveli. Imisie vznikajúce v dôsledku neprípustného správania\nžalovaných nemožno označiť za imisie spojené s obvyklým užívaním veci, teda za také,\nktoré by neprekračovali mieru primeranú pomerom. Prevádzka dostihovej stajne v obytnej\nmestskej zóne je neprípustná. Navyše je vykonávaná v nelegálnych stavbách, u ktorých\ndosiaľ nie sú vydané povolenia na užívanie žiadnym spôsobom, a už vôbec nie na chov\na ustajnenie hospodárskych zvierat. Zo strany žalovaných nemožno hovoriť o dovolenom\nsprávaní, ale nesporne ide o nedovolené správanie, ktoré sťažovateľov obťažuje nad\nprípustnú mieru. Žalovaní užívajú svoje stavby a pozemky nie bežným spôsobom, ktorý je\nobjektívne spôsobilý ohroziť alebo poškodiť práva ostatných. Akékoľvek imisie vznikajúce\nnedovoleným správaním je potrebné (a žiaduce) vnímať ako také, ktoré nie je nikto povinný\ntrpieť, keďže nie sú spojené s obvyklým užívaním veci. Napokon sťažovatelia zdôrazňujú,\nže žalovaná existenciu hluku a vibrácií od chovaných a ustajnených koní a ich pôsobenie\nna nehnuteľnosť sťažovateľov vo svojej výpovedi potvrdila.\n13. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv\na slobôd a právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom a rozsudkom\nOkresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp.zn. 40C/194/2013, postupom\na rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní vedenom pod sp.zn.\n5Co/429/2016, 5Co/463/2016 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR v dovolacom\nkonaní vedenom pod sp.zn. 4Cdo/135/2017.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp.zn. 4Cdo/135/2017 zo dňa 23.01.2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nsp.zn. 5Co/429/2016, 5Co/463/2016 zo dňa 13.12.2016 a rozsudok Okresného súdu\nBratislava IV sp.zn. 40C/194/2013 zo dňa 19.06.2015 a vec vracia na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- €, ktoré im je\nOkresný súd Bratislava IV povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od\nprávoplatnosti tohto nálezu.\n\n10\n\n4. Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- €, ktoré im je\nKrajský súd v Bratislave povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od\nprávoplatnosti tohto nálezu.\n5. Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- €, ktoré im je\nNajvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n6. Okresný súd Bratislava IV, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľom trovy konania v sume\n390,50 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\n14. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. 1 Spr V/306/2018 z 11. júna 2018\ndoručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 14. júna 2018 vyplýva, že\nžiada sťažnosti nevyhovieť, keďže senát, ktorý vo veci rozhodoval, aj v súčasnosti považuje\nrozhodnutie za vecne správne z dôvodov uvedených už podrobne okresným súdom.\n15. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2018-41 z 25. júna 2018\ndoručeného ústavnému súdu 6. júla 2018 vyplýva, že vzhľadom na právny názor vyslovený\nv uznesení ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla 2018 došlo k porušeniu\nsťažovateľmi označeného práva zo strany najvyššieho súdu.\n16. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov z 30. júla 2018 doručeného ústavnému\nsúdu elektronicky toho istého dňa vyplýva, že kým najvyšší súd uznal porušenie práv\nsťažovateľov, zatiaľ krajský súd považuje svoje rozhodnutie za vecne správne z dôvodov\nuvedených už okresným súdom. S vyjadrením predsedu krajského súdu nie je možné\nsúhlasiť z dôvodov, ktoré už boli uvedené v sťažnosti. Sťažovatelia požadujú náhradu trov\nprávneho zastúpenia v sume 585,76 € za tri úkony právnych služieb (prevzatie a príprava\nzastupovania, sťažnosť, replika na vyjadrenia najvyššieho súdu a krajského súdu), ako aj\nrežijný paušál a daň z pridanej hodnoty.\n17. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 268/2018-26 z 23. mája\n2018, vyjadrenie predsedu krajského súdu, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu\n\n11\n\na repliku právneho zástupcu sťažovateľov aj žalovaným, aby sa aj oni mohli vo veci samej\nvyjadriť, keďže rozhodnutím ústavného súdu by mohli byť dotknutí na svojich právach.\nŽalovaní možnosť vyjadriť sa nevyužili.\nII.\n18. Z rozsudku okresného súdu č. k. 40 C 194/2013-425 z 19. júna 2015 vyplýva, že\nním bola žaloba sťažovateľov zamietnutá. Z rozsiahleho odôvodnenia rozsudku možno inter\nalia zistiť, že čo sa týka fotodokumentácie vyhotovenej sťažovateľmi, ktorá zachytáva\npozemok žalovaných a činnosť na ňom vykonávanú, žalovaná namietala, že ide\no nezákonný dôkaz zasahujúci do súkromia žalovaných, ktorí nedali na vyhotovenie\na použitie fotodokumentácie súhlas. S touto námietkou sa okresný súd stotožnil, a preto\ntento dôkaz nevykonal. V prípade pozemku žalovaných ide totiž o ohradený pozemok\noddelený od verejnej komunikácie. Nie je teda verejne prístupný a vystavený očiam\nverejnosti. Ak preto sťažovatelia vyhotovili fotografie tohto pozemku (a činnosti na ňom\nvykonávanej) bez súhlasu žalovaných, postupovali v rozpore s ustanovením § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka, a preto takýto dôkaz ako nezákonný nemohol okresný súd\nvykonať. To platí aj o návrhu na vykonanie dokazovania videozáznamom, ktorý navrhol\nvykonať právny zástupca sťažovateľov na poslednom pojednávaní konanom 19. júna 2015.\nK tomu treba uviesť, že právny zástupca ani nevedel presne špecifikovať, čo by malo byť\nobsahom tohto videozáznamu a aká konkrétna skutočnosť by ním mala byť preukázaná.\nNa otázku súdu, aká skutočnosť by mala byť týmto dôkazom preukázaná, právny zástupca\nuviedol: „Neviem, ale predpokladám, že by sa to malo týkať zneškodňovania exkrementov\nna pozemku žalovaných.“ Tento návrh sa preto javil okresnému súdu ako nadbytočný, ale aj\núčelový.\n19. Z odvolania sťažovateľov datovaného 30. júla 2015 vyplýva, že v súvislosti\ns nepripustením navrhovaného dokazovania pre nezákonnosť navrhovaných dôkazov treba\nzdôrazniť, že zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu do osobnostných práv,\nale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe\nz hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Prevádzka farmy nie je prejavom fyzickej osoby,\nkeďže táto činnosť nemá osobnú povahu a netýka sa fyzickej osoby. Preto záznam\n\n12\n\nz prevádzky „klusáckej farmy“ nespadá pod pôsobnosť ustanovenia § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka. Navyše, ide o neohradený, verejne prístupný a očiam verejnosti\nvystavený pozemok. Predložená fotodokumentácia nezachytávala žalovaných, resp. nie je\nz nej možné identifikovať, aké osoby sú na nej zachytené, a nie je ani vidieť ich tváre.\nV žiadnom prípade tak nemôže dôjsť k spojeniu zobrazených osôb s konkrétnymi fyzickými\nosobami. Preto ani nemôže dôjsť k zásahu do súkromnej či intímnej sféry žalovaných.\nZachytené osoby navyše vykonávali bežnú činnosť (stoja, kráčajú), teda nič, čo by mohlo\nbyť považované za znevažujúce alebo zasahujúce do intímneho, resp. citového života,\npriateľských vzťahov, rodinných vzťahov a podobne. Navyše, samotné súdne konanie je\nkonaním, v ktorom zúčastnené strany musia znášať väčšiu mieru zásahov do svojho\nsúkromia, ktoré však nemajú intenzitu zverejnenia a publikovania širokej verejnosti, ale iba\núzko a prísne selektovaným a priamo na veci angažovaným osobám – súdu, stranám sporu\na ich právnym zástupcom, prípadne odborným a administratívnym zamestnancom súdu\n(do súdneho spisu môže nahliadnuť iba konajúci súd, nadriadený súd a strany, resp. ich\nprávni zástupcovia). Určitú mieru ingerencie súdu a protistrany do svojho súkromia musí\nteda sporová strana znášať a strpieť, pretože účelom konania je bránenie oprávnených práv\na záujmov sporových strán. Aj pri obhliadke na mieste samom museli strany strpieť\nminimálne prítomnosť súdu a právnych zástupcov priamo vo svojich obydliach. Na základe\nuvedeného sťažovatelia nepovažujú predložené fotografie (zamerané na stav sporných\nnehnuteľností, hospodárske zvieratá a nakladanie s exkrementami, nie teda na zachytenie\nosobnostných prejavov ľudí) za zasahujúce do osobnostnej sféry žalovaných. Sťažovatelia\nsú toho názoru, že okresný súd mal vykonať dokazovanie predloženými fotografiami.\n20. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 429/2016-475, 5 Co 463/2016\nz 13. decembra 2016 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k.\n40 C 194/2013-132 z 5. mája 2014. Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na skutočnosť,\nže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, obmedzil\nodôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozsudku na konštatovanie správnosti dôvodov\nuvedených okresným súdom.\n21. Z dovolania sťažovateľov z 12. apríla 2017 podaného proti rozsudku krajského\nsúdu č. k. Co 429/2016-475, 5 Co 463/2016 z 13. decembra 2016 vyplýva, že prípustnosť\n13\n\ndovolania vyvodzujú jednak z ustanovenia § 420 písm. f), ale tiež z ustanovenia § 421\nods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku. K znemožneniu uplatnenia procesných práv\nsťažovateľov došlo bezdôvodným zamietnutím vykonania dôkazov DVD nosičom\nobsahujúcim videozáznamy a fotky. Z väčšej časti išlo pritom o fotografie a videozáznamy,\nktoré vyhotovila a zverejnila na internete žalovaná. Za vadu odvolacieho konania treba\npovažovať nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu. Nesprávne právne\nposúdenie veci vidia sťažovatelia v tom, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu\nnerešpektujú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, pričom poukazujú na konkrétne\nrozhodnutia.\n22. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 135/2017 z 23. januára 2018 vyplýva,\nže ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu č. k.\n5 Co 429/2016-475, 5 Co 463/2016 z 13. decembra 2016. Podľa názoru najvyššieho súdu\nz ustanovení Civilného sporového poriadku, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie,\nnevyplýva jednoznačne, či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania\nv zmysle § 420, ako aj v zmysle § 421 Civilného sporového poriadku. Táto otázka bola\nriešená uznesením veľkého senátu, ktorý konštatoval neprípustnosť kumulácie dôvodov\nprípustnosti dovolania podľa týchto ustanovení s tým, že pokiaľ k nej dôjde, dovolací súd sa\npri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie jeho prípustnosti z hľadiska\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku. Trojčlenný senát najvyššieho súdu sa\nriadil týmto právnym názorom. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu zastávala názor,\nže nepreskúmateľnosť, resp. nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia nezakladá zmätočnosť\na prípustnosť dovolania. Na tom zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, podľa\nktorého iba výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie, môže ísť o skutočnosť zakladajúcu\nprípustnosť dovolania. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie\ntejto výnimky. Okresný súd detailne popísal obsah všetkých vykonaných dôkazov\na následne ich jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach komplexne hodnotil. Rozsudok\nkrajského súdu uvádza, ako vo veci rozhodol okresný súd, obsah odvolania sťažovateľov\na napokon poukazuje na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku s tým, že\nsa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu a s vysloveným\n\n14\n\nprávnym názorom. Treba mať pritom na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie\na pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu\ns potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Keďže\nodôvodnenie rozsudku krajského súdu zahŕňa v sebe po obsahovej stránke aj odôvodnenie\nrozsudku okresného súdu, nemožno mu vyčítať, že je nepreskúmateľné. Sťažovatelia tiež\nnamietajú, že okresný súd nevykonaním nimi navrhovaného dokazovania DVD nosičom\nobsahujúcim videozáznamy a fotky porušil princíp rovnosti zbraní (rovnosti procesných\nstrán). Obsah spisu nedáva podklad pre takýto záver. Okresný súd vytvoril obom stranám\nrovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania\na k vyjadreniam protistrany. Vzhľadom na námietky sťažovateľov smerujúce najmä\nk nevyváženému\n\nspôsobu\n\ndokazovania\n\ntreba\n\npripomenúť,\n\nže\n\nposúdenie\n\nnávrhu\n\nna vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, je\nvždy vecou súdu, nie teda strán sporu. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania\nv zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku nie je preto nevykonanie všetkých\nnavrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Navyše, nemožno\nopomenúť, že sťažovatelia návrh na vykonanie dokazovania videozáznamami z DVD\nnosiča, ktorý okresný súd nepripustil, navrhli na pojednávaní konanom 19. júna 2015,\nna ktorom bol vyhlásený konečný rozsudok. Pritom právny zástupca sťažovateľov\nnavrhovaný dôkaz nemal pri sebe a nevedel ani uviesť, aká skutočnosť má byť týmto\ndôkazom preukázaná. Treba tiež zdôrazniť, že okresný súd v odôvodnení rozsudku\npodrobne uviedol, prečo ten-ktorý sťažovateľmi navrhovaný dôkaz nevykonal. Najvyšší súd\npreto považuje námietku sťažovateľov, podľa ktorej im okresný súd nepripustením\ndokazovania DVD nosičom znemožnil uskutočnenie im patriacich procesných práv v takej\nmiere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, za neopodstatnenú. Podstatná\nčasť dovolania sa týka otázok, ktoré nemajú procesnoprávny dopad, ale mieria na posúdenie\nveci, a to najmä na otázku správnosti právnych záverov okresného súdu a krajského súdu\ntýkajúcich sa miery obťažovania imisiami. Najvyšší súd už v minulosti dospel k záveru, že\nprávnym posúdením sa strane konania neznemožňuje realizácia jej procesných oprávnení.\nNa tomto názore treba trvať i v súčasnosti. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá teda\nvadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.\nPokiaľ sa sťažovatelia snažili túto vadu konania podradiť pod ustanovenie § 421 ods. 1\n\n15\n\npísm. a) Civilného sporového poriadku, najvyšší súd sa vzhľadom na uznesenie veľkého\nsenátu takouto vadou zaoberať nemohol.\nIII.\n23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\n24. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o\nakomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.\n\n16\n\nK namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37\nods. 3 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 4 Cdo 135/2017 a jeho uznesením z 23. januára 2018\nA.\n25. Sťažovatelia sú presvedčení, že dovolanie, prípustnosť ktorého sa sčasti opierala\no ustanovenie § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, bolo dôvodné. Okresný súd\nsvojvoľne a bez náležitého zákonného dôvodu odmietol vykonať sťažovateľmi navrhnuté\ndôkazy, a to videozáznamy a fotky na DVD nosiči, z ktorých by bol zrejmý stav, aký\nžalovaní vyvolali. Okresný súd na pojednávaní 19. júna 2015 uznesením zamietol\nvykonanie týchto dôkazov bez toho, aby mal vedomosť o ich obsahu, pričom ich označil za\nnezákonné (čo bez znalosti konkrétneho obsahu týchto dôkazov nemohol urobiť). Pritom\nz väčšej časti išlo o fotografie a videozáznamy, ktoré vyhotovila a zverejnila na internete\npriamo žalovaná, a preto podľa sťažovateľov o žiadnom porušení osobnostných práv\nžalovaných podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nemožno hovoriť. Ďalšiu časť\nfotografií a videozáznamov vyhotovili a zverejnili nájomcovia, ktorí mali nehnuteľnosti\nžalovaných prenajaté pre účely chovu a ustajnenia športových koní. Len minimálnu časť\nzáznamov vyhotovili sťažovatelia, a to výhradne na ich vlastnom dvore.\n26. Krajský súd je presvedčený o správnosti záverov okresného súdu.\n27. Najvyšší súd k tejto časti sťažnosti žiadne stanovisko nezaujal.\n28. Žiadne stanovisko nezaujali ani žalovaní.\n29. Zo skutkového hľadiska považuje ústavný súd za potrebné poukázať\npredovšetkým na viaceré (medzi účastníkmi konania) nesporné zistenia.\nV konaní vedenom okresným súdom, ako aj v odvolacom konaní vedenom krajským\nsúdom sťažovatelia trvali na vykonaní dokazovania takými fotografiami a videozáznamami,\no ktorých netvrdili, že by ich vyhotovil a na internete uverejnil niekto iný ako oni.\nAž v dovolacom konaní začali tvrdiť, že časť fotografií a videozáznamov zhotovili\na uverejnili samotní žalovaní. Napokon v sťažnosti podanej ústavnému súdu už tvrdia, že\n\n17\n\nprevažnú časť fotografií a videozáznamov zhotovili žalovaní a ich nájomcovia a len menšiu\nčasť sťažovatelia.\nPrávny zástupca sťažovateľov na poslednom pojednávaní okresného súdu konanom\n19. júna 2015 nevedel presne špecifikovať, čo by malo byť obsahom navrhovaných dôkazov\na aká konkrétna skutočnosť by nimi mala byť preukázaná. Na priamu otázku okresného\nsúdu právny zástupca totiž uviedol, že: „Neviem, ale predpokladám, že by sa to malo týkať\nzneškodňovania exkrementov na pozemku žalovaných.“\n30. Podľa názoru ústavného súdu spôsob, akým na poslednom pojednávaní\nokresného súdu právny zástupca sťažovateľov navrhol vykonanie dokazovania fotografiami\na videozáznamami, neumožňuje záver, že dôkazy boli navrhnuté spôsobom vyplývajúcim\nz ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Nestačí totiž dôkazy len\noznačiť, ale je potrebné aj uviesť, akých tvrdení sa tieto dôkazy týkajú. Ak to sťažovatelia\nuviesť nevedeli, potom v podstate platí, ako keby tieto dôkazy v lehote podľa § 120 ods. 4\nObčianskeho súdneho poriadku vôbec nenavrhli. V súvislosti s domnienkou právneho\nzástupcu sťažovateľov, podľa ktorej by sa navrhované dôkazy mali týkať zneškodňovania\nexkrementov na pozemku žalovaných, obstojí argument okresného súdu, podľa ktorého sa\ntakéto dôkazy javili ako nadbytočné.\n31. Z uvedených dôvodov nie je potrebné zaoberať sa závermi okresného súdu, podľa\nktorých vykonanie navrhovaných dôkazov by bolo zásahom do osobnostných práv\nžalovaných. K tomu treba dodať, že z hľadiska prípadného možného zásahu\ndo osobnostných práv žalovaných by bolo určite významné, kto fotografie a videozáznamy\nzhotovil a uverejnil, pričom v tejto podstatnej otázke sú tvrdenia sťažovateľov vnútorne\nprotirečivé. V konaní vedenom okresným súdom nijako nespochybňovali, že oni (niekto\nz nich) zhotovili a uverejnili tieto dôkazy. Až v dovolacom konaní začali tvrdiť, že časť\nz nich ide na vrub žalovaným. Napokon v konaní vedenom ústavným súdom už uvádzajú,\nže zhotovili a uverejnili len malú časť fotografií a videozáznamov, pretože prevažujúcu časť\nzhotovili a uverejnili žalovaní a ich nájomcovia. Sťažovatelia sa nikdy ani len nepokúsili\nupresniť, resp. objasniť autorstvo fotografií a videozáznamov.\n\n18\n\n32. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti považuje ústavný súd závery najvyššieho\nsúdu týkajúce sa neprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového\nporiadku za ústavne akceptovateľné. Preto v tejto časti nemohol sťažnosti vyhovieť (bod 3\nvýroku nálezu).\nB.\n33. Rovnako sú sťažovatelia presvedčení aj o tom, že bolo povinnosťou najvyššieho\nsúdu meritórne sa zaoberať tou časťou dovolania, prípustnosť ktorej sa opierala\no ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku. V tomto smere\nsťažovatelia spochybňujú správnosť uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu, na ktoré sa\nnajvyšší súd odvoláva. Došlo tým totiž k popretiu princípu materiálneho právneho štátu\na práva na spravodlivý proces v dôsledku prísne formalistického posúdenia veci, pretože\nodmietnutie preskúmania všetkých uplatnených dôvodov prípustnosti dovolania na základe\nformálneho odkazu na uznesenie veľkého senátu je marením možnosti konať pred súdom\na uplatňovať tam všetky procesné práva dovolateľa. Uznesenie veľkého senátu podáva\nprísne reštriktívny výklad prípustnosti dovolania, navyše v neprospech dovolateľa, hoci\nvýklad prípustnosti opravných prostriedkov by nemal byť reštriktívny. Došlo aj k odopretiu\nprístupu sťažovateľov k súdu, hoci toto právo je nevyhnutnou súčasťou práva na\nspravodlivý proces. Zákon treba vykladať tak, aby sa naplnil jeho zmysel a účel.\nNepreskúmaním všetkých sťažovateľmi uplatnených dôvodov prípustnosti dovolania došlo\nk odopretiu spravodlivosti. Pritom Civilný sporový poriadok možnosť kumulácie dôvodov\nprípustnosti dovolania nevylučuje.\n34. Krajský súd sa k tejto časti sťažnosti nevyjadril.\n35. Najvyšší súd vzhľadom na uznesenie ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2018-22\nz 25. apríla 2018 považuje túto časť sťažnosti za dôvodnú.\n36. Žalovaní ani k tejto otázke nezaujali stanovisko.\n37. Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým poukázať na to, že najvyšší súd sa\nprípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku vôbec\n\n19\n\nnezaoberal. Cítil sa totiž viazaný uznesením veľkého senátu, v ktorom bolo konštatované, že\nkumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 Civilného sporového\nporiadku je neprípustná, a ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa\noboch týchto ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na\nposúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku.\n38. Tento právny názor veľkého senátu bol zmenený jeho neskorším uznesením\nsp. zn. 1 V Cdo/1/2018 zo 7. mája 2018. Podľa výroku tohto uznesenia kumulácia\ndovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku je prípustná.\n39. Otázkou kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania sa zaoberal aj ústavný súd,\na to v súvislosti s rozdielnou rozhodovacou praxou jeho senátov v tejto otázke.\nV zjednocujúcom uznesení pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla 2018\nuviedol: „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.“\n40. Možno konštatovať, že tak rozhodovacia prax ústavného súdu, ako aj najvyššieho\nsúdu sa ustálila na tom, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 Civilného\nsporového poriadku možno v dovolaní kumulatívne uplatňovať. V dôsledku toho je\npovinnosťou najvyššieho súdu zaoberať sa všetkými takto uplatnenými dôvodmi\nprípustnosti dovolania.\n41. V danej veci sa najvyšší súd (správne sa riadiac skorším záväzným právnym\nnázorom veľkého senátu) zaoberal len dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 420. Dôvod\nprípustnosti dovolania podľa § 421 nijako neposudzoval. Tento jeho postup sa vo svetle\nneskorších zmien v judikatúre veľkého senátu a ústavného súdu javí ako nesprávny a je\nv konečnom dôsledku porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa\n\n20\n\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n42. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36\nods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať namietaným\nporušením čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny.\n43. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.\nNa základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cdo 135/2017 z 23. januára 2018 a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie\n(bod 2 výroku nálezu).\nV ďalšom bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu.\nK namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37\nods. 3 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Co 429/2016, 5 Co 463/2016 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2016\n44. Vzhľadom na to, že ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cdo 135/2017 z 23. januára 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, právomoc\nkonať vo veci má teraz najvyšší súd ako dovolací súd. Jemu teraz prislúcha právomoc\nskúmať zákonnosť odvolacieho rozsudku krajského súdu. Zrušením uznesenia najvyššieho\nsúdu došlo preto vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci\nz čl. 127 ods. 1 ústavy k zániku právomoci ústavného súdu konať o tej časti sťažnosti, ktorá\nsmeruje proti postupu a rozsudku krajského súdu. Preto nebolo možné tejto časti sťažnosti\nvyhovieť (bod 3 výroku nálezu).\n45. Nebolo tiež možné vyhovieť požiadavke sťažovateľov na priznanie primeraného\nfinančného zadosťučinenia vo výške po 7 000 € od krajského súdu a najvyššieho súdu.\n\n21\n\nVyslovenie porušenia práva sťažovateľov uznesením najvyššieho súdu, zrušenie\ntohto uznesenia a vrátenie veci na ďalšie dovolacie konanie plne postačuje na nápravu\nvzniknutých pochybení. Neprichádza preto do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia.\nVo vzťahu ku krajskému súdu nebolo sťažnosti vyhovené, čo takisto vylučuje možnosť\npriznania finančného zadosťučinenia (bod 3 výroku nálezu).\n46. Sťažovatelia uplatnili nárok na náhradu trov konania v celkovej výške 585,76 €,\na to za tri úkony právnych služieb v roku 2018, režijný paušál a daň z pridanej hodnoty.\nVychádzali z toho, že odmena za jeden úkon pri spoločnom zastupovaní dvoch osôb je po\n76,75 € za každú osobu a úkon (50 % zo 153,50 €).\nÚstavný súd považoval za možné priznať náhradu trov právneho zastúpenia\nadvokátom za dva úkony právnych služieb v roku 2018 (prevzatie a príprava zastupovania,\nsťažnosť) po 76,75 € za každý úkon pre každého zo sťažovateľov, dvakrát režijný paušál po\n9,21 € a daň z pridanej hodnoty 65,08 €. Celkom ide o čiastku 390,50 €, ktorú uhradí\nnajvyšší súd na účet právneho zástupcu sťažovateľov (bod 4 výroku nálezu).\nPožadované trovy za spísanie repliky na vyjadrenie predsedu krajského súdu\na predsedníčky najvyššieho súdu ústavný súd nepriznal, pretože odmena za tento úkon\nprávneho zastúpenia by nebola účelne vynaloženým výdavkom. Predsedníčka najvyššieho\nsúdu totiž so sťažnosťou súhlasila a predseda krajského súdu iba poukázal na argumentáciu\nuvedenú v rozsudku krajského súdu, ku ktorej sa sťažovatelia dostatočným spôsobom\nvyjadrili už v sťažnosti.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti\ntohto rozhodnutia.\n47. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti\nrozhodnutiu\n\nústavného\n\nsúdu\n\nnemožno\n\npodať\n\nopravný\n\nprostriedok,\n\ntreba\n\npod\n\nprávoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho\ndoručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. septembra 2018\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "dovolanie-prípustnosť", "dokazovanie-opomenutie dôkazov (nevykonanie dôkazov)", "dovolanie", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Cdo/135/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "6f627018-83b1-4e3b-b49a-4a4f7c2b63ae:fcfa49c3-8d0d-4643-9959-9974eab0494e", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2016:4413208942.1", "spisova_znacka": "5Co/429/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/429/2016 z 28. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4413208942.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3c457c52-2705-46fd-9b69-63df806ce9a3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.132.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 132/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 132/2022 z 15. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.132.2022.1"}, {"guid": "ussr:0b30b3ff-b449-4fe8-b2e1-949e24e0f6b9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.31.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/2020 z 23. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.31.2020.1"}, {"guid": "ad8d5a9d-682a-4663-afed-ece375b35245:8ae975af-637f-41fa-a468-00f0c8b98d36", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1323200141.1", "spisova_znacka": "3Co/43/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/43/2026 z 23. 7. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-07-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1323200141.1"}]}