{"guid": "ussr:ef46edbc-d6e9-4a9d-a024-8bc5020dbfc1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.245.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 245/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 245/2018 z 10. 5. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. mája 2018, sp. zn. II. ÚS 245/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.245.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-05-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ef46edbc-d6e9-4a9d-a024-8bc5020dbfc1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.245.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.245.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.245.2018.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 245/2018-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy,\nVyšné Ružbachy 307, právne zastúpenej advokátom Mgr. Daliborom Tverďákom,\nadvokátska kancelária, Krmanova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 1/2016 z 24. mája 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy, o d m i e t a\nako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra\n2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy (ďalej\nlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1\na 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 1/2016\nz 24. mája 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).\n\n2. Z ústavnej sťažnosti a priložených rozhodnutí ústavný súd zistil, že rozhodnutím\nDaňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“) č. 9712401/5/1137195/2012 z 21. júna\n2012 bol sťažovateľke dodatočným platobným výmerom vyrubený rozdiel dane z pridanej\nhodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2011 v sume 57 713,11 €.\nPredmetné rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „odvolací orgán“) č. 1100305/1/307043/2013 z 27. júna 2013.\n3. Sťažovateľka napadla rozhodnutie odvolacieho orgánu žalobou na Krajskom súde\nv Prešove (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd vyhodnotil napadnuté rozhodnutie ako\nzrozumiteľné a vydané v medziach logickej, správnej úvahy, a preto žalobu rozsudkom č. k.\n3 S 74/2013-117 z 11. septembra 2015 zamietol.\n4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie na najvyššom súde,\nktorý o ňom napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozhodnutie krajského súdu v celom\nrozsahu potvrdil. Sťažovateľka vzniesla v odvolaní niekoľko skupín námietok. Tvrdila, že\npre vydanie rozsudku neboli splnené procesné podmienky, pretože v danom prípade došlo\nk prerušeniu konania do právoplatného skončenia veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn.\n1 S 38/2013, ktoré dosiaľ skončené nebolo. Ďalej namietala nezákonný spôsob doručovania\n(doručovanie nesprávnemu subjektu), čo malo spôsobiť prekážku v realizácii jej práv,\nkonkrétne práva na zastupovanie v daňovom konaní. Sťažovateľka ďalej tvrdila, že správca\ndane nedodržal zákonom stanovenú lehotu na vydanie dodatočného platobného výmeru, čo\nmá za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia. V ďalšej časti svojho odvolania\nsťažovateľka tvrdila, že ňou namietané procesné pochybenia mali podstatný vplyv na výrok\nrozhodnutia a krajský súd bol povinný sa nimi zaoberať. Konkrétne šlo o námietku\nnesprávneho označenia zákonného ustanovenia vo výroku rozhodnutia, neozrejmenia\nspôsobu výpočtu dane, o citovanie ustanovení Smernice č. 2006/112/ES (ďalej len\n„smernica“) namiesto citácie príslušných zákonných ustanovení, ktorými bola smernica\ntransponovaná, o námietku konania nepríslušným správcom dane a námietku nesprávneho\npostupu správcu dane spočívajúceho v prihliadnutí na vyjadrenie sťažovateľky predložené\npo uplynutí lehoty na jeho predloženie. Sťažovateľka napokon spochybňovala\n\n2\n\nhmotnoprávne posúdenie naplnenia podmienok pre kvalifikáciu deklarovaného obchodu ako\ntrojstranného.\n5. Najvyšší súd v úvode svojho rozhodnutia vymedzil svoju rolu pri prieskume\nzákonnosti rozhodnutia súdu. Pripomenul, že jeho úlohou nie je prehodnocovať správnosť\nzáverov\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nna\n\nzáklade\n\nnesúhlasu\n\nodvolateľa\n\ns takýmito\n\nzávermi.\n\nAk rozhodnutie správneho orgánu bolo na základe zistení krajského súdu vydané v konaní,\nktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť, a krajský súd toto svoje zistenie\npresvedčivo odôvodní, niet dôvodu, aby najvyšší súd ako súd odvolací toto rozhodnutie\nrušil. O tento prípad podľa najvyššieho súdu šlo aj v posudzovanej veci, keďže nezistil\nžiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych\nzáverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. Na zdôraznenie\njeho správnosti najvyšší súd uviedol k námietkam sťažovateľky uplatneným v odvolaní tieto\nskutočnosti.\n6. K námietke, podľa ktorej krajský súd konal v čase, keď bolo konanie prerušené,\nnajvyšší súd uviedol, že dôvodom prerušenia bola absencia administratívneho spisu\nžalovaného, ktorý sa v tom čase nachádzal na najvyššom súde. Po tom, ako bol spis sp. zn.\n1 S 38/2013 vrátený krajskému súdu, odpadla prekážka, pre ktorú nemohol súd konať.\nPokiaľ ide o námietku nesprávneho doručovania, najvyšší súd sa stotožnil s názorom\nkrajského súdu, podľa ktorého doručovanie písomností priamo sťažovateľke, a nie jej\nzástupcovi, nespôsobilo porušenie práva sťažovateľky na zastúpenie. Daňové orgány\nkomunikovali so splnomocneným zástupcom sťažovateľky, vykonávali dokazovanie s jeho\nsúčinnosťou, jemu bol doručený protokol o zisteniach vyplývajúcich z daňovej kontroly\na s ním bol aj reálne prerokovaný. Dodatočný platobný výmer bol doručený zástupcovi\n9. novembra 2012 a nie je ho možné považovať za nulitný. Čo sa týka námietky\nnedodržania zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie dodatočného platobného\nvýmeru, táto okolnosť ani podľa najvyššieho súdu nemala za dôsledok nezákonnosť\nrozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na závery svojich rozhodnutí vydaných\nv obdobných veciach, podľa ktorých je v týchto prípadoch „ochrana zabezpečovaná\nv rámci konania proti nečinnosti orgánov verejnej správy podľa § 250t OSP. Právny\nvýznam uvedeného ustanovenia je daný iba v súvislosti s lehotami ovplyvňujúcimi samotnú\n3\n\ndaňovú povinnosť, a to zánik práva vyrubiť daň a rozdiel dane podľa § 69 Daňového\nporiadku“. Nedodržanie zákonnej procesnej lehoty na vydanie rozhodnutia preto ani podľa\nnajvyššieho súdu nemohlo mať vplyv na jeho zákonnosť. K procesnej námietke týkajúcej sa\nnesprávneho označenia zákonného ustanovenia vo výroku rozhodnutia najvyšší súd uviedol,\nže nesprávne označenie ustanovenia doplňujúcej prechodnej právnej úpravy nie je vadou,\nktorá by spôsobila nezákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie bolo vydané v súlade s účinným\nhmotnoprávnym predpisom, ktorý bol vo výroku uvedený. Ani neuvedenie informácie\no sadzbe DPH nie je podľa najvyššieho súdu možné považovať za vadu, ktorá by spôsobila\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia, keďže výška DPH je daná zákonom a všeobecne známa.\nNepreskúmateľným neučinila rozhodnutie ani skutočnosť, že správca dane uviedol na\npodporu svojho právneho názoru aj príslušné články smernice, z ktorých vnútroštátna\núprava v oblasti DPH vychádza. Vplyv na zákonnosť rozhodnutia nemohla mať ani\nskutočnosť, že správca dane reflektoval na oneskorené vyjadrenie sťažovateľky.\nK námietke, podľa ktorej vo veci rozhodoval nepríslušný správca dane, najvyšší súd\nkonštatoval, že „[v] danom prípade po vytvorení pobočky Daňového úradu Prešov\nv Poprade došlo len k zmene pobočky vykonávajúcej daňovú kontrolu, nedošlo k zmene\ndaňového úradu vykonávajúceho kontrolu, a preto námietka žalobcu smerujúca\nk nepríslušnosti pobočky Poprad Daňového úradu Prešov nie je dôvodná. Dodatočný\nplatobný výmer je podpísaný oprávneným subjektom, riaditeľom odboru kontroly Daňového\núradu Prešov a opatrený pečiatkou tohto daňového úradu.“.\n7. Najvyšší súd sa napokon zaoberal hmotnoprávnymi námietkami sťažovateľky,\navšak aj v tomto smere dal za pravdu správcovi dane v tom, že „[v] danom prípade bolo\nmiestom nadobudnutia tovaru územie Českej republiky, kde pri nadobudnutí tovaru vznikla\ndaňová povinnosť. Okrem toho je však potrebné vychádzať aj zo zásady, že zdanenie\nnadobudnutia tovaru bude v tuzemsku, pretože objednávateľ si objednal tovar pod\nidentifikačným číslom DPH, ktoré mu bolo pridelené v tuzemsku, a to z dôvodu, že\nobjednávateľ nepreukázal, že k zdaneniu nadobudnutia tovaru došlo v členskom štáte, kde\nsa skončila preprava tovaru.“. Podľa najvyššieho súdu „[v] konaní nebolo zo strany\nžalobcu preukázané zdanenie nadobudnutia tovaru v členskom štáte skončenia odoslania\nalebo prepravy tovaru, t.j. dvojité zdanenie a správca dane postupoval v súlade so\n\n4\n\nzákonom, ak na daný prípad aplikoval výklad príslušného článku šiestej smernice v\nspojitosti so Smernicou č. 2006/112/ES Európskym súdnym dvorom, týkajúci sa úpravy\nodpočtu DPH v obdobnom prípade.“. Najvyšší súd konštatoval, že dodatočný platobný\nvýmer, ako i žalobou napadnuté rozhodnutie krajského súdu obsahovali náležitosti určené §\n30 ods. 2 a 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a\no zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.\n8. Sťažovateľka v úvode ústavnej sťažnosti rekapituluje obsah svojich podaní (žaloby\na odvolania) uplatnených v konaní pred všeobecnými súdmi. Následne sa venuje\njednotlivým pochybeniam, ktorých sa mali súdy dopustiť. V prvom rade tvrdí, že na\nprerokovanie veci a vydanie súdnych rozhodnutí neboli splnené procesné podmienky,\npretože „dôvod prerušenia konania sp. zn. 3S/74/2013 naďalej trvá a o pokračovaní\nv prerušenom konaní nebolo rozhodnuté samostatným uznesením, čím Krajský súd\nv Prešove nebol oprávnený vydať Rozhodnutie súdu prvej inštancie a Najvyšší súd SR nebol\noprávnený toto rozhodnutie potvrdiť. Takto vydané Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je\nnezákonné. Vydaním nezákonného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu\nzákladných práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantovaného Čl. 46 ods. 1\na ods. 2 Ústavy SR a Článkom 6 ods. 1 Dohovoru“ (časť III.A, s. 5 – 6 sťažnosti). Ďalej\npoukazuje na nesprávne zistenia najvyššieho súdu týkajúce sa výšky dane. Tvrdí, že\n„[s]ťažovateľovi doposiaľ nie je známe, ako sa správca dane dopracoval k výške dane\n57.774,06 EUR. Tento rozpor neodstránil ani najvyšší súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia... Zistená výška dane zo strany Najvyššieho súdu SR nekorešponduje so sumou\ndane vyrubenej správcom dane, t. j. obdobne aj v tomto súdnom konaní je nejasné, akým\nspôsobom sa správca dane dopracoval k výške vyrubenej dane.“. Absencia vymedzenia\nzákladu dane, spôsobu výpočtu základu dane a sadzby dane, ako aj konkrétny matematický\nvýpočet vyrubeného rozdielu dane spôsobuje podľa sťažovateľky nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia\n\npre\n\njeho\n\nnezrozumiteľnosť.\n\nSťažovateľka\n\nkonkrétne\n\nuvádza,\n\nže\n\n„Z dodatočného platobného výmeru odvolací súd zistil, že správca dane na str. 2 a 5\nuviedol základ dane pozostávajúci z čiastok 79.531,90 EUR, 5.73 EUR a 209.005,- EUR a\nvýšku dane, ktorú zistil, a to v čiastkach 15.906,38 EUR, 5.73 EUR, 41.801,- EUR.\nOdôvodnenie Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je v zjavnom logickom rozpore, pretože za\n\n5\n\nžiadnych okolnosti nemožno pri základe dane 5,73 EUR vypočítať výšku dane 5,73 EUR“\n(časť III.B, s. 6 – 8 sťažnosti).\n9. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že najvyšší súd sa pri\nvýklade a aplikácii zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o DPH“) natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že\nzásadne poprel ich účel a význam. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého „dodania tovaru\nneboli predmetom dane podľa § 2 ods. 1 ZoDPH“, je v zjavnom logickom a právnom\nrozpore s jeho ďalšou argumentáciou, podľa ktorej je sťažovateľka povinná zdaniť\nnadobudnutie tovaru v tuzemsku. Sťažovateľka k tomu uvádza, že „[v] prípade, že uvedená\ntransakcia nie je predmetom dane v zmysle § 2 ods. 1 ZoDPH, ustanovenia ZoDPH\nnemožno na takúto transakciu ďalej aplikovať, t. j. nie je možné ďalej pristúpiť k určovaniu\nmiesta nadobudnutia tovaru v tuzemsku podľa tohto zákona z iného členského štátu.“.\nSťažovateľka teda považuje odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu za logicky a právne\nprotirečivé, a teda arbitrárne a ústavne nekonformné (časť III.C, s. 8 – 10 sťažnosti).\n10. Sťažovateľka v nadväznosti na to uvádza, že „[v] prípade, ak by podľa\nustanovenia § 11 ods. 1 ZoDPH transakcia sťažovateľa bola posúdená ako nadobudnutie\ntovaru zo zahraničia, t. j. v zmysle § 2 ods. 1 ZoDPH by bola predmetom dane z pridanej\nhodnoty, sú splnené všetky zákonné predpoklady podľa ZoDPH pre aplikáciu ustanovení\nZoDPH o trojstrannom obchode oslobodeného od DPH.“. Najvyšší súd sa podľa\nsťažovateľky v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nezaoberal jej\nhmotnoprávnymi námietkami o trojstrannom obchode, ktoré sa javia v daných súvislostiach\nako rozhodujúce. Najvyšší súd nezaujal žiadne stanovisko k tomu, či v napadnutom konaní\ndochádza k oslobodeniu od dane pri trojstrannom obchode v zmysle § 45 zákona o DPH,\nhoci tieto skutočnosti sťažovateľka namietala tak v žalobe, ako aj v podanom odvolaní.\nSťažovateľka uvádza, že „[n]ajvyšší súd iba formálne citoval zákonné ustanovenia\no trojstrannom obchode, avšak žiadnym spôsobom tieto ustanovenia neinterpretoval\na neaplikoval v odôvodnení svojho rozhodnutia. Takýto postup je v rozpore s rozhodovacou\npraxou Ústavného súdu Slovenskej republiky...\n\n6\n\nSprávca dane napriek svojim zisteniam uvedeným v protokole a dokonca aj\nvo svojom rozhodnutí nevyslovil existenciu trojstranného obchodu, a to aj napriek\nkonštatovaniu, že:\n-\n\nna obchode sa zúčastňujú vždy 3 osoby (poľský dodávateľ L\nako 1. odberateľ a česká spoločnosť M\n\n-\n\n, sťažovateľ\n\nako 2. odberateľ),\n\npredmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru, ktorý je odoslaný alebo\nprepravený priamo od prvého dodávateľa (poľská spol. L\nodberateľovi (česká spol. M\n\n) k druhému\n\n) z jedného členského štátu (Poľsko) do\n\niného členského štátu (ČR),\n-\n\nosoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň v troch rôznych členských\nštátoch (ČR, SR, Poľsko - vyplýva to z IČDPH uvádzaných na faktúrach),\n\n-\n\nsťažovateľ použil voči dodávateľovi aj voči druhému odberateľovi rovnaké IČ\nDPH,\n\n-\n\ntovar prepravil prepravca na účet sťažovateľa,\n\n-\n\nčeský odberateľ použil české IČ DPH,\n\n-\n\nsťažovateľ v daňovom priznaní vyplnil riadok 35 (dodanie tovaru prvým\nodberateľom), kde sťažovateľ uviedol sumu 210.402,14 EUR,\n\n-\n\nsťažovateľ podal riadne a včas súhrnný výkaz k DPH,\n\n-\n\nsťažovateľ dodávky tovaru riadne uviedol v súhrnom výkaze DPH, kde pri nich\nuviedol kód 1, teda kód pre trojstranný obchod.\n\nčím sú splnené všetky zákonom stanovené predpoklady podľa § 45 ods. 1 ZoDPH pre\nurčenie transakcie ako trojstranného obchodu“ (časť III.D, s. 10 – 14 sťažnosti).\n11. Ďalšie pochybenia súdov mali spočívať v nezadovážení si potrebných dôkazov\na podkladov pre rozhodnutie, resp. neúplnosti administratívneho spisu, v rozhodovaní\nnepríslušným správcom dane, nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie dodatočného\nplatobného výmeru a v nedostatkoch pri doručovaní písomností (časť III.E – F, s. 14 – 19\nsťažnosti).\n12. Sťažovateľka uzatvára, že „[p]rávne závery Najvyššieho súdu SR sú so zreteľom\nna skutkový stav zjavne neodôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a z ústavného hľadiska\n\n7\n\nneospravedlniteľne a neudržateľné. Jeho nevyvrátiteľným následkom je odmietnutie\nspravodlivosti a porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu.“.\n13. S ohľadom na už uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti\nnálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 a\nods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivý proces Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho\nsúdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sžf/1/2016 zo dňa 24.05.2017.\nRozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2016 zo dňa 24.05.2017 sa zrušuje a\nvec sa vracia na ďalšie konanie.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa\nsťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia splatná do jedného mesiaca od\nprávoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. Dalibora\nTverďáka, advokáta so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice.“\nII.\n14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\n\n8\n\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02). Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval ústavný súd aj\nnávrh sťažovateľky.\n17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,\npričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.\nII. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze\nzasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu\nneprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci\n\n9\n\nvšeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani\nochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).\n19. Ústavný súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí v rámci uvedených kritérií,\ndospel k záveru, že na všetky námietky týkajúce sa procesného postupu správcu dane\n(trvajúce\n\nprerušenie\n\nkonania,\n\nneúplnosť\n\nadministratívneho\n\nspisu,\n\nrozhodovanie\n\nnepríslušným správcom dane, nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie dodatočného\nplatobného výmeru a nedostatky pri doručovaní písomností), ktoré sťažovateľka opäť\npredostiera v ústavnej sťažnosti, jej už podrobným spôsobom odpovedali všeobecné súdy,\npričom ústavný súd sa s ich závermi plne stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.\nK námietke nedodržania zákonnej lehoty na vydanie dodatočného platobného výmeru, ktoré\nmalo mať za následok nezákonnosť celého postupu správcu dane, a tým aj vydaného\nrozhodnutia, ktorú sťažovateľka podporovala odkazom na nález ústavného súdu sp. zn.\nIII. ÚS 24/2010, ústavný súd uvádza, že uvedený nález sa týkal lehoty na vykonanie\ndaňovej kontroly, pričom ústavný súd v ňom výslovne odlíšil daňovú kontrolu ako proces\nsmerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) od procesu meritórneho\nrozhodovania o daňovej povinnosti, výsledkom ktorého je práve platobný, resp. dodatočný\nplatobný výmer. Z uvedeného nálezu vyplýva, že daňová kontrola na rozdiel od meritórneho\nrozhodovania o daňovej povinnosti je procesom, ktorý „predstavuje závažný a intenzívny\nzásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej\nsprávy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového\nsubjektu počas daňovej kontroly.“. Kontrolovaný subjekt je počas daňovej kontroly\npovinný strpieť zasahovanie daňového orgánu do jeho súkromnej sféry, ktoré musí byť\nobmedzené požiadavkou primeranosti. Je preto nevyhnutné trvať na dodržaní exaktne\nstanovených zákonných limitov daňovej kontroly ako je napr. lehota na jej vykonanie.\nUvedené závery nie je možné vztiahnuť na proces meritórneho rozhodovania daňového\norgánu, ktorého podstata je odlišná (nedochádza počas neho k zásahu do individuálnej sféry\njednotlivca v uvedenom zmysle). Samozrejme je žiaduce, aby správne orgány dodržiavali\nzákonom stanovené lehoty, avšak ich porušenie samo osebe nie je zásahom do práva na\nspravodlivý proces účastníka, a preto ani táto námietka nedosahuje ústavnoprávny rozmer.\n\n10\n\n20. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa hmotnoprávneho posúdenia veci,\nz napadnutých rozhodnutí vyplýva, že všeobecné súdy vychádzali zo skutkových zistení,\npodľa ktorých „kontrolovaný daňový subjekt nakupoval tovar od poľských dodávateľov\n(C\n\nWROCLAW\n\nS.A.\n\naL\n\nSPÓLKA\n\nZ OGRANICZONA\n\nODPOWIEDZIALNOSCIA SPOLKA KOMANDYTOWA) pod identifikačným číslom pre\ndaň, ktoré mu pridelila Slovenská republika. Tento tovar bol prepravovaný z Poľskej\nrepubliky (od poľských dodávateľov) do Českej republiky, kde si ho kontrolovaný daňový\nsubjekt prevzal a následne predal.“ (pozri s. 15 rozsudku krajského súdu). Z týchto\nskutkových záverov vychádzal pri prerokovaní odvolania aj najvyšší súd (pozri s. 8\nrozsudku najvyššieho súdu). Sťažovateľka v priebehu konania pred odvolacím finančným\norgánom začala tvrdiť, že uvedená transakcia mala byť posúdená ako trojstranný obchod\n(aj napriek tomu, že sama sťažovateľka v daňovom priznaní uviedla daň, ktorú by v prípade\ntrojstranného obchodu neuvádzala, keďže ten je od dane oslobodený). Aj v ústavnej\nsťažnosti tvrdí, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Ústavný súd konštatuje,\nže tento právny záver by bolo možné urobiť len za iného skutkového stavu, v ktorom by sa\nna transakcii zúčastňovali tri samostatné subjekty (dodávateľ, prvý odberateľ a druhý\nodberateľ). S takouto verziou skutkového stavu pracuje sťažovateľka aj v ústavnej\nsťažnosti. Sťažovateľka teda primárne spochybňuje skutkové zistenia. Ústavný súd\nvo svojej judikatúre opakuje, že prehodnocovanie skutkového stavu nepatrí do jeho\nkompetencií. Do skutkových zistení by mohol zasiahnuť len vtedy, ak by vykazovali\nextrémne nedostatky, napr. ak by dané skutkové zistenia nebolo z predložených dôkazov\nvôbec možné odvodiť, resp. by s nimi boli v zjavnom rozpore. Takáto situácia však podľa\nústavného súdu v prerokovávanej veci nenastala.\n21. Sťažovateľka v žalobe proti rozhodnutiu odvolacieho správneho orgánu\nspochybňovala už citované skutkové zistenia, keď vo vzťahu k transakcii so spoločnosťou\nL\nM\n\ntvrdila, že tovar bol prepravený od poľskej spoločnosti L\n\npriamo spoločnosti\n\nv Českej republike (s. 10 žaloby). Vo vzťahu k spoločnosti C\n\nuvádzala, že tovar bol od uvedenej spoločnosti prevezený do Českej republiky, kde mala\nsťažovateľka uzatvorenú zmluvu o skladovaní so spoločnosťou I\n\ns. r. o.\n\na následne bol predaný sťažovateľkou v Českej republike (pozri s. 15 žaloby; pričom však\n11\n\nsťažovateľka neuviedla, kto tovar prebral, obmedzuje sa na tvrdenie, že to správca dane\nnezisťoval), z čoho vo vzťahu k obom transakciám odvodzovala, že mali byť posúdené ako\ntrojstranný obchod (s. 18 a 20 žaloby). Súčasne sa však podľa zistení krajského súdu mal\nzástupca sťažovateľky\n\nna pojednávaní 14. mája 2012 vyjadriť tak, že\n\n„po prešetrení všetkých skutočností dospel k záveru, že zdaniteľné transakcie, ktoré\npovažoval za trojstranný obchod, nie sú v skutočnosti trojstranným obchodom.“. Za daných\nokolností posúdil krajský súd argumentáciu trojstranným obchodom ako účelovú. Najvyšší\nsúd v napadnutom rozhodnutí poukázal na definíciu trojstranného obchodu, avšak podľa\nnázoru sťažovateľky ju na daný prípad následne neaplikoval. Ústavný súd konštatuje, že aj\nkeď najvyšší súd mohol k tejto otázke zaujať explicitnejšie stanovisko, z jeho rozhodnutia je\nmožné odvodiť, že uvedenú transakciu za takto vymedzený trojstranný obchod\nnepovažoval, a preto neaplikoval príslušný § 45 zákona o DPH, na ktorý sa odvolávala\nsťažovateľka. Je zrejmé, že najvyšší súd vychádzal z už vymedzeného skutkového stavu,\npodľa ktorého tovar prevzal „kontrolovaný daňový subjekt“, teda sťažovateľka (to vyplýva\nz formulácií, podľa ktorých ak sa sťažovateľka ako slovenský platiteľ dane rozhodla\npredávať tovar v inom členskom štáte, bola povinná sa v tomto štáte – mieste dodania\nzaregistrovať pre DPH, pretože v tomto členskom štáte nadobudla tovar z iného členského\nštátu; pozri s. 14 rozhodnutia najvyššieho súdu), a nie subjekt odlišný od sťažovateľky.\nNa tento skutkový stav aplikoval § 17 a § 49 zákona o DPH. Za daného skutkového stavu je\nargumentácia najvyššieho súdu priliehavá a vyčerpávajúca. Ústavný súd uzatvára, že\nskutkové zistenia finančných orgánov akceptované správnymi súdmi nevykazujú také vady,\nktoré by bolo možné označiť za extrémne v už uvedenom zmysle. Za danej dôkaznej\nsituácie (aj s ohľadom na meniacu sa argumentáciu sťažovateľky) bolo možné urobiť\nzávery, ku ktorým dospeli finančné orgány, resp. správne súdy, pričom ústavný súd nemôže\nprehodnocovať ich správnosť a zasiahnuť do veci len preto, že by považoval iné skutkové\nzávery za priliehavejšie. Ani napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje vady, pre\nktoré by bolo na mieste jeho zrušenie. Ústavnú sťažnosť je preto v časti, v ktorej\nsťažovateľka namieta porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.1\na 2 ústavy, potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.\n\n12\n\n22. Len stručne k námietke, podľa ktorej „odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR je v zjavnom logickom rozpore, pretože za žiadnych okolností nemožno pri základe\ndane 5,73 EUR vypočítať výšku dane 5,73 EUR“, ústavný súd uvádza, že suma 5,73 €\nnepredstavovala základ dane, ale samotnú daň, pričom spôsob jej výpočtu je zrejmý\nzo sťažovateľkou priloženého dodatočného platobného výmeru (bod 2, s. 4 – 5). Ide teda\nevidentne o chybu v písaní zo strany najvyššieho súdu.\n23. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESĽP“), podľa ktorej uvedené ustanovenie nie je aplikovateľné na rozhodovanie\nvo veciach daňových, pretože tieto tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (pozri rozsudky\nVeľkej komory ESĽP vo veciach Jussila proti Fínsku z 23. 11. 2006, č. 73053/01, bod 29\nalebo Ferrazzini proti Taliansku z 12. 7. 2001, č. 44759/98, body 24 – 25). Výnimku tvoria\nkonania v takých daňových veciach, ktoré je možné považovať za trestné (ide o prípady,\nkde má uložená daňová povinnosť sankčný charakter – napr. vo forme sankčného navýšenia\ndane – porovnaj Jussila proti Fínsku, body 34 – 35). V posudzovanej veci správne orgány\nsťažovateľke neuložili sankciu za porušenie právnej povinnosti, ale vyrubili jej daň, ktorú\nbola povinná platiť na základe platných právnych predpisov. Nedošlo teda k uloženiu\nsankcie preventívno-represívneho charakteru, v dôsledku čoho nie je naplnená požiadavka\ndruhého z troch tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať\nvnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1\ndohovoru (Engel a ďalší proti Holandsku, rozsudok pléna ESĽP z 8. 6. 1976, č. 5100/71,\n5101/71, 5102/71, 5354/72 a 5370/72, bod 82). Ústavný súd teda dospel k záveru\no neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci, a preto aj túto časť ústavnej\nsťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n24. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. mája 2018\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-dodatočný platobný výmer", "daň-odpočet dane", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 24/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-29", "citacie_n": 1557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00436408-9de7-431b-a178-16533368aec8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:77035fe1-ad25-4ace-b84b-3de18f426199", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.381.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 381/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 381/2026 z 30. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.381.2026.1"}, {"guid": "ussr:a2f6a8f8-3c4d-434d-8dc4-fe725410fd73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.280.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 280/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 280/2026 z 19. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.280.2026.1"}, {"guid": "ussr:c9cab642-7abb-4e61-8dba-9d98be694ed5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.194.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 194/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 194/2026 z 31. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.194.2026.1"}, {"guid": "ussr:5fbc4580-ffc7-4676-b23f-7f7ebfeffc55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.572.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 572/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 572/2018 z 6. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.572.2018.1"}, {"guid": "ussr:d1bf71c4-1355-4b63-8248-51f4155d2a72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.501.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 501/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 501/2018 z 17. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.501.2018.1"}, {"guid": "ussr:1b7e25f4-e977-4e17-93b5-c4e95f353eee", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.482.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 482/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 482/2018 z 11. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.482.2018.1"}]}