{"guid": "ussr:e64a471d-69d5-40f2-8ea3-3b283e82425e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.223.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 223/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 223/2017 z 14. 2. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 14. februára 2018, sp. zn. II. ÚS 223/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.223.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-02-14", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e64a471d-69d5-40f2-8ea3-3b283e82425e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.223.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.223.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.223.2017.1/text", "citacie_n": 12, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 223/2017-37\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť\n, Írska republika, zastúpeného advokátom Mgr. Matejom\nMúdrym, Bavlnárska 317/16, Trenčín, vo veci namietaného porušenia základných práv\npodľa čl. 19 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa\nčl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského\nsúdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 372/2016 a jeho uznesením\nz 20. septembra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n13. decembra 2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) postupom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 372/2016\na jeho uznesením z 20. septembra 2016.\n2. Sťažovateľ je otcom maloletého\n\n,\n\nlen „maloletý“). Matkou maloletého je\n\n(ďalej\n\n(ďalej aj „matka“ alebo „dotknutá\n\nosoba“). Uznesením sp. zn. 3 P 37/2015 z 24. februára 2016 (ďalej aj „napadnuté\nuznesenie“) Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol o návrhu\nsťažovateľa na nariadenie návratu maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu tak, že\nnávrat maloletého nenariaďuje. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel\nk záveru, že maloletý mal bezprostredne pred jeho premiestnením na územie Slovenskej\nrepubliky obvyklý pobyt v Írskej republike, kde sa narodil a žil až do 19. septembra 2014.\nUvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Súd ďalej konštatoval, že sťažovateľ\nbezprostredne pred premiestnením vykonával opatrovnícke právo k maloletému a súhlas\ns premiestnením maloletého matke nedal, a teda došlo k neoprávnenému premiestneniu\nmaloletého v zmysle čl. 2 bodu 11 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003\no súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach\nrodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len\n„nariadenie rady“). Ďalej pripomenul, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa riadia na prípad\naplikovateľné nariadenie rady a Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných\núnosov detí prijatý v Haagu 25. októbra 1980, publikovaný pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len\n„haagsky dohovor“), je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa. Pokiaľ však ide\no návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu, je podľa okresného súdu\nzrejmé, že haagsky dohovor aj nariadenie rady sú založené na zásade, že najlepší záujem\nv prípade jeho neoprávneného premiestnenia či zadržania vyžaduje okrem výnimky\nstanovenej v čl. 13 a čl. 20 haagskeho dohovoru vždy návrat dieťaťa. Poukázal na to, že\npodľa čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru súd nie je povinný nariadiť návrat, ak by dieťa\nbolo vystavené fyzickej alebo duševnej ujme alebo ak by sa inak dostalo do neznesiteľnej\nsituácie. Nariadenie rady potom rozširuje povinnosť súdu nariadiť návrat aj na prípady,\nkeby dieťa bolo vystavené takejto ujme, ale napriek tomu je preukázané, že boli vykonané\n\n2\n\nprimerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate, ktoré musia byť spôsobilé\ndostatočne ochranu dieťaťa po jeho návrate zabezpečiť.\n3. Následne okresný súd posúdil, či by maloletému v prípade návratu hrozila „vážna\nujma“. Dospel pritom k záveru, že návrat by maloletého vystavil riziku vážnej psychickej\nujmy a zo strany sťažovateľa neboli preukázané primerané opatrenia na zabezpečenie\nochrany maloletého po jeho návrate, ktoré by zakladali dôvod na nariadenie návratu podľa\nčl. 11 bodu 4 nariadenia rady. Vychádzal pritom zo záverov vykonaného dokazovania,\nz ktorých o spôsobe života otca vyplynulo, že je od svojich 17 rokov konzumentom\nmarihuany (navštevuje pravidelnú skupinovú terapiu v rámci terapeutického programu\nposkytovaného jednotlivcom, ktorí chcú prestať alebo obmedziť užívanie marihuany alebo\nudržať abstinenciu od jej užívania), je dlhší čas nezamestnaný, býva v nájomnom byte\na náklady na bývanie hradí z podpory. Na výživu maloletého začal sťažovateľ prispievať od\nnovembra 2015, do toho času zabezpečovala výživu maloletého výlučne matka. Súd ďalej\npovažoval za preukázané, že matka maloletého trpí závažným onkologickým ochorením,\nktorého liečba má byť podľa odborného vyjadrenia jej ošetrujúceho lekára ukončená až\nv roku 2020, a lekár vzhľadom na fyzicky aj psychicky náročnú liečbu odporučil zachovať\nkontinuitu\n\nliečebného\n\nrežimu\n\na pravidelných\n\nlekárskych\n\nkontrol\n\nna\n\ndoterajšom\n\nonkologickom pracovisku v Bratislave. S poukazom na práve uvedené súd konštatoval, že\n„za situácie v akej sa nachádza matka maloletého, z hľadiska ochrany jej zdravia\na duševnej pohody... nemožno od matky spravodlivo požadovať, aby sa vrátila do Írskej\nrepubliky spolu s maloletým, nakoľko podľa názoru súdu nikoho nemožno obmedziť v jeho\npráve na výber lekára, resp. zdravotníckeho zariadenia, v ktorom podstupuje liečbu.\nZ vykonaného dokazovania mal súd pritom za jednoznačne preukázané, že návrat\nmaloletého bez matky vzhľadom na vek maloletého, jeho citovú naviazanosť na matku\nnepripadá v záujme maloletého do úvahy, čo potvrdil aj kolízny opatrovník ako zástupca\nmaloletého v konaní.“. Skutočnosť, že sťažovateľ bol v dobe rozhodovania nezamestnaný\na hradil životné náklady z podpory, podľa súdu nedávala záruky, že bude v prípade návratu\nschopný podieľať sa aktívne na potrebách maloletého, ktoré aj do doby neoprávneného\npremiestnenia zabezpečovala výlučne matka. Sťažovateľ podľa okresného súdu nepreukázal\nani splnenie takej základnej záruky na nariadenie návratu, akou je zabezpečenie bývania\n\n3\n\nmaloletého s matkou. Pokiaľ ide o čiastku 2 000 € pripísanú na účet matky zo strany\nrodičov sťažovateľa, zatiaľ čo toto konanie svedčí o ich úprimnom záujme o vnuka, nemôže\nbyť rozhodujúce pre posúdenie rodinnej situácie maloletého po návrate, pretože starí rodičia\nnie sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti vo vzťahu k maloletému. Z predostretých\ndôvodov rozhodol okresný súd o nenariadení návratu maloletého.\n4. Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo na podklade odvolania sťažovateľa\npreskúmané krajským súdom, ktorý ho uznesením č. k. 11 CoP 372/2016-613\nz 20. septembra 2016 potvrdil. S ohľadom na stotožnenie sa s odôvodnením napadnutého\nuznesenia sa krajský súd obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov, prípadne\ndoplnenie o ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia. V relevantnej\nčasti rozhodnutia uviedol: „[o]dvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu prvého\nstupňa, s ktorými sa stotožňuje. Odvolací súd odvolacie námietky otca maloletého\nvyhodnotil ako nedôvodné, keď pre posúdenie veci nebola rozhodujúca len diagnóza matky\nmaloletého, ktorú odmietla sprístupniť, na čo má aj právo. Za takejto situácie správne súd\npovažoval za postačujúce vyjadrenie lekára, že ide o onkologické ochorenie, ktoré vyžaduje\nliečbu a na to nadväzujúce dôvody nenariadenia návratu maloletého. Odvolací súd k tomu\ndopĺňa, že uvedená skutočnosť bola jedným z dôvodom, prečo nebol nariadený návrat\nmaloletého a súd prvej inštancie správne vec posudzoval v najlepšom záujme maloletého\ndieťaťa. Súd prvej inštancie nemal preukázané primerané opatrenia k zabezpečeniu\nochrany maloletého po návrate, ani úsilie otca, aby zabezpečil pokojný návrat maloletého\ndo Írskej republiky. Taktiež spôsob života a občasná konzumácia ľahkých drog nie je\nzlučiteľná s výchovou maloletého dieťaťa a tiež neznamená zabezpečenie primeraných\nopatrení pre pokojný návrat maloletého. Ak sa rodičia rozídu, je vždy ohrozený kontakt\ndieťaťa s jedným z rodičov, či už je to matka alebo otec, rodičia neboli spôsobilí uzavrieť v\ntomto smere žiadnu dohodu. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že\nmatke nemožno prikazovať, kde má absolvovať liečbu a súd nemá ani odborné znalosti na\nto, aby posúdil, ktorá liečba a kde je pre matku vhodná, v najlepšom záujme dieťaťa nie je\njeho odlúčenie od matky a naviac pre návrat maloletého neboli zabezpečené primerané\npodmienky. Otec v tomto neprejavil žiadne úsilie a ak uvedenú skutočnosť prejavili jeho\n\n4\n\nrodičia, títo nie sú nositeľmi rodičovských práv a povinností, ako uvádza súd prvej inštancie\na preto tieto opatrenia vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedostatočné.“\n5. V úvode ústavnej sťažnosti sťažovateľ popisuje skutkový stav veci. Uvádza, že\ns matkou maloletého žili ako partneri v Írskej republike, kde matka bývala už približne 10\nrokov pred narodením maloletého. Partnerské spolužitie ukončili približne 3 mesiace po\nnarodení maloletého v lete 2013. Ich vzájomné nezhody vyústili do súdnych konaní,\nz ktorých viacero iniciovala matka maloletého. Sťažovateľa obviňovala okrem iného\nz násilia pod vplyvom alkoholu alebo drog, no tieto obvinenia sa ukázali byť nepravdivé\na súdy, resp. polícia odmietli vo veciach ďalej konať. Výkon práv a povinností\nk maloletému bol upravený súdnymi rozhodnutiami a významným pre toto konanie je\nrozhodnutie z 20. júna 2014 (Order on Question Affecting Welfare of Child), ktorým bolo\nsťažovateľovi umožnené stretávať sa s maloletým, resp. kontaktovať maloletého cez\n„skype“ v stanovených dňoch a časoch. V bode 5 tohto rozhodnutia bolo súdom výslovne\nkonštatované, že primárnym bydliskom (miestom obvyklého pobytu) je Írska republika\na maloletý nemôže byť premiestnený spod právomoci Írskej republiky bez súhlasu\nsťažovateľa. Dňa 19. septembra 2014 však bol maloletý matkou bez súhlasu sťažovateľa\npremiestnený na územie Slovenskej republiky a do dnešného dňa sa nevrátil. S ohľadom\nna uvedené skutočnosti podal sťažovateľ bezodkladne návrh na nariadenie návratu\nmaloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, teda Írskej republiky. Okresný súd vydal\n24. februára 2016 uznesenie sp. zn. 3 P 37/2015, ktorým návrat maloletého nenariadil.\nSťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie, avšak krajský súd sa\ns odôvodnením napadnutého uznesenia stotožnil a uznesením sp. zn. 11 CoP 372/2016\nz 20. septembra 2016 ho potvrdil. Napadnuté uznesenie okresného súdu (potvrdené\nkrajským súdom) podľa sťažovateľa vychádza z dvoch základných argumentačných línií,\na to sú: 1. onkologické ochorenie matky vyžadujúce liečbu a 2. nepreukázanie primeraných\nopatrení zo strany sťažovateľa k zabezpečeniu návratu maloletého.\n6. K nenariadeniu návratu s poukazom na onkologické ochorenie matky sťažovateľ\npredovšetkým uvádza:\n„Sťažovateľ síce súhlasí s názorom súdov, že nie je vhodné nariadiť návrat\nMaloletého bez Matky (ostatne v celom konaní zastával Sťažovateľ názor, že je potrebné\n5\n\npremiestniť aj Matku), avšak nesúhlasí s tým, aby právo na slobodný výber lekára bolo\nprekážkou nariadenia návratu a už vôbec nesúhlasí s tým, že právo na slobodný výber\nlekára Matkou môže spôsobiť akúkoľvek neznesiteľnú situáciu alebo duševnú ujmu\nMaloletého.\nSťažovateľ si v tejto súvislosti (tak ako konštantne v priebehu celého konania)\ndovoľuje vyjadriť hlboký a úprimný rešpekt pred akýmikoľvek závažnými zdravotnými\nťažkosťami Matky, keďže je toho názoru, že pre Maloletého by bolo najvhodnejšie, aby mal\n(a zároveň aj poznal) oboch rodičov a títo boli po nielen po fyzickej stránke spôsobilí\nposkytovať mu rodičovskú starostlivosť.\nSťažovateľ je však presvedčený, že nariadením návratu maloletého do Írskej\nrepubliky spolu s Matkou by nedošlo k narušeniu liečebného procesu matky, nakoľko\nv Írskej republike je zdravotná starostlivosť na minimálne porovnateľnej úrovni ako\nv Slovenskej\n\nrepublike,\n\npričom\n\nexistuje\n\naj\n\ndostatok\n\nvysokokvalifikovaných\n\na špecializovaných zariadení, ktoré sa venujú onkologickým ochoreniam (bližší zoznam\nnevie Sťažovateľ poskytnúť, keďže nemá vedomosť o konkrétnom type ochorenia Matky)...\nBez ohľadu na vyššie uvedené si Sťažovateľ dovoľuje uviesť, že hoci by v prípade\nnariadenia návratu možno došlo k obmedzeniu práva Matky na výber lekára, takéto právo\nnesmie byť v žiadnom prípade nadradené právu Sťažovateľa na rešpektovanie súkromného\na rodinného života, tak ako je obsiahnuté v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a Článku 19 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré patrí medzi\nnajzákladnejšie ľudské práva, a ktoré je podstatným spôsobom dotknuté a porušené tým, že\nsúdy rozhodli nenariadiť návrat Maloletého do Írskej republiky z dôvodu argumentácie\nprávom Matky na slobodný výber lekára.“\n7. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na závažné procesné pochybenia, ktorých\nsa súdy podľa neho dopustili pri akceptovaní už uvedenej argumentácie zdravotným stavom\nmatky a ktoré spočívali predovšetkým v tomto:\n„... všetky zdravotné záznamy, o ktoré sa súd v rozhodovaní opieral, boli na základe\nrozhodnutia Matky utajené, neboli iným účastníkom konania sprístupnené, a netvorili tak\nčasť spisu, ktorá by bola Sťažovateľovi k dispozícii. Z takéhoto dôvodu nebolo možné\noboznámiť sa z predloženými dokumentmi, ktoré mali preukázať a zdokumentovať zdravotný\n\n6\n\nstav Matky, pričom Sťažovateľ zdôrazňuje, že o zdravotnom stave Matky nemá žiadne\nvedomosti, nakoľko tá ho neinformuje o žiadnych podstatných skutočnostiach, ktoré sa\ntýkajú jej alebo Maloletého (napriek viacerým predošlým žiadostiam). Sťažovateľ tak\nrovnako nevie, čo je obsahom údajnej správy lekára, či takúto správu vypracoval všeobecný\nlekár alebo príslušný lekár špecialista, a či takáto správa bola vypracovaná na základe\nžiadosti Matky alebo na dopyt súdu. Sťažovateľ by v prípade, ak by správa bola\nvypracovaná na žiadosť Matky, takýto dôkaz považoval za nepoužiteľný v súdnom konaní,\nkeďže by mal dôvodnú pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti takejto správy (nakoľko\nväčšina ľudí má viac či menej dôverný vzťah so svojím lekárom a to najmä po prekonaní\nzávažného ochorenia, a taktiež s poukazom, že samotná Matka pochádza z lekárskej\nrodiny). Sťažovateľ rovnako nevie, či sa lekár akokoľvek vyjadroval k vhodnosti alebo\nnevhodnosti premiestnenia a z akých podkladov vychádzal pri písaní správy.\nSúdy tak rozhodovali na základe dokumentov, s ktorými sa Sťažovateľ nemal\nmožnosť oboznámiť, kriticky ich preskúmať, žiadať k nim vysvetlenia alebo využiť iné riadne\nprocesné práva tak, ako pri akomkoľvek inom dôkaze v rámci riadneho súdneho konania.\nJe pritom dôležité uviesť, že práve tieto nesprístupnené dokumenty zjavne tvoria\nnajpodstatnejšiu skutočnosť, o ktorú sa súdy pri nenariadení návratu opierajú.\nUznesenie I a Uznesenie II tak z tohto dôvodu trpia závažnými procesnými vadami,\nkedy bol v procese ich vydávania Sťažovateľ ukrátený na svojich procesných právach,\na kedy došlo k zjavnému porušeniu rovnosti účastníkov súdneho konania v neprospech\nSťažovateľa a porušeniu práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, a tým\nporušeniu práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, článku 47 odsek 3 a článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.“\n8. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ popisuje neochotu matky umožniť mu styk\ns maloletým, čo vyplýva aj z vyjadrenia kolízneho opatrovníka k odvolaniu proti\nnapadnutému uzneseniu okresného súdu. Matka podľa sťažovateľa pod rôznymi\nzámienkami bráni akémukoľvek kontaktu a vytvoreniu akýchkoľvek väzieb medzi\nmaloletým a sťažovateľom. Vo vyjadrení opatrovníka sa okrem iného uvádza: „[p]ri\npretrvávaní aktuálneho stavu vo vzťahoch oboch rodičov je vzhľadom na naše doterajšie\n\n7\n\nzistenia prakticky nemožné udržiavanie kontaktu dieťaťa s druhým rodičom (otcom) nielen\nv zmysle už vydaných rozhodnutí Írskej republiky. Dopadom, ktorý nepokladáme za záujem\ndieťaťa, môže byť aj tá skutočnosť, že prestane svojho otca vnímať ako druhého rodiča\na rozumieť jazyku, v ktorom komunikuje.“ Podľa sťažovateľa citovaná pasáž presne\npomenúva zásah do jeho základných ľudských práv ako rodiča a pravdepodobne taktiež do\npráv maloletého, ktorému sa napadnutými uzneseniami upiera právo poznať druhého rodiča.\nPrávo na výber lekára pre matku maloletého tak bolo podľa sťažovateľa nadradené\nnajlepšiemu záujmu dieťaťa, o ktorý by malo v tzv. návratových konaniach ísť\npredovšetkým, keďže nenariadením návratu bude pokračovať ďalšie postupné odcudzovanie\nmaloletého a sťažovateľa.\n9. Sťažovateľ sa napokon vyjadruje k zabezpečeniu ochrany maloletého po návrate\na zabezpečeniu návratu maloletého spolu s matkou. Uvádza, že v konaní pred súdmi\npredložil rezervačnú zmluvu na byt, čo však matka nepovažovala za dostatočné, a následne\nspochybnila aj kvalitu navrhovaného bývania. Rozhodovanie v návratových konaniach by\nsa však podľa sťažovateľa v žiadnom prípade nemalo riadiť princípom kvality bývania\na jeho luxusom, a teda lepšie podmienky na bývanie v Slovenskej republike nemôžu byť\ndôvodom na nenariadenie návratu maloletého do Írskej republiky. Sťažovateľ však aj\nnapriek tomu opakovane uviedol, že je pripravený zabezpečiť po návrate také riešenie\na bývanie, ktoré si zodpovedajúc reálnym možnostiam vyberie samotná matka. Pre tento\núčel a pre účel uhradenia nákladov na návrat maloletého spolu s matkou, vložil na účet\nmatky sumu 2 000 €, čo je suma viac ako dostačujúca na bežné letenky a niekoľkomesačný\nbežný nájom v Írskej republike. Sťažovateľ zároveň požiadal príslušné inštitúcie v Írskej\nrepublike o poskytnutie súčinnosti pri vyčíslení dávok, na ktoré by matka mala nárok\nv prípade návratu, a taktiež pre účely prešetrenia sociálnych podmienok sťažovateľa a jeho\nrodiny v Írskej republike. Rovnako tak požiadal o súčinnosť pre účely garancií, že matka\nnebude trestne stíhaná za neoprávnené premiestnenie maloletého, čo bolo zo strany súdu\npočas prvostupňového konania prezentované ako jeden z hlavných dôvodov na nenariadenie\nnávratu. Uvedené inštitúcie súčinnosť poskytli po ukončení dokazovania v prvostupňovom\nkonaní, avšak ešte pred podaním odvolania a rozhodnutím odvolacieho súdu a ich\nstanoviská svedčia jednoznačne v prospech nariadenia návratu a preukazujú, že maloletému\n\n8\n\nnehrozí žiadne nebezpečenstvo v prípade návratu. Krajský súd sa však novou dôkaznou\nsituáciou nijako nezaoberal, v dôsledku čoho je jeho uznesenie č. k. 11 CoP 372/2016-613\nz 20. septembra 2016 nepreskúmateľné a neodôvodnené.\n10. S ohľadom na už uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„Uznesením II (t. j. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo potvrdené\nUznesenie Okresného súdu Bratislava I) a samotným Uznesením I tak došlo k zásahom a\nporušeniam do základných ľudských práv Sťažovateľa, tak ako je opísané vyššie, a to najmä\ndo práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 19 odsek 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky;\npráva na rovnosť účastníkov v konaní a práva na spravodlivý súdny proces podľa\nčlánku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 47 odsek 3;\npráva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a porušeniu práva na\nspravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky;\npráva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd tým, že Uznesenie II nie je preskúmateľné, keďže sa súd\nnevysporiadal so všetkými dôkaznými prostriedkami...\nSťažovateľ si dovoľuje navrhnúť, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil\nUznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.02.2016 (3P/37/2015) a Uznesenie\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 20.09.2016 (11CoP/372/2016) a vec vrátil na ďalšie\nkonanie.“\n11. Uznesením č. k. II. ÚS 223/2017-9 zo 4. apríla 2017 ústavný súd prijal sťažnosť\nproti rozsudku krajského súdu č. k. 11 CoP 372/2016-613 z 20. septembra 2016 na ďalšie\nkonanie, vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci. Na základe\nžiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd ako účastník konania,\nzastúpený jeho predsedom, a to listom sp. zn. 1 Spr V/274/2017 z 15. júna 2017 a matka\nmaloletého ako dotknutá osoba, zastúpená advokátkou Mgr. Andreou Šutovskou,\nVajanského 39, Trnava. Sťažovateľ na uvedené vyjadrenia reagoval stanoviskom\ndoručeným ústavnému súdu 27. júla 2017.\n9\n\n12. Krajský súd prostredníctvom predsedu vo vyjadrení uviedol, že námietky\nsťažovateľa nie sú dôvodné. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakuje dôvody odvolania,\ns ktorými sa odvolací súd vysporiadal. Spôsob a rozsah dokazovania vyplýva z charakteru\nkonania o nariadení návratu maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo\nzadržiavaní. Súčasne poukázal na závery rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými sa\nstotožnil aj odvolací súd.\n13. Matka maloletého ako dotknutá osoba vo vyjadrení k námietke sťažovateľa,\npodľa ktorej krajský súd rozhodoval na základe sťažovateľovi nesprístupnených\ndokumentov, konštatuje, že v predmetnej veci sa dostali do kolízie dve zákonom vysoko\nchránené hodnoty, a to právo matky na ochranu údajov o svojom zdravotnom stave a z toho\nvyplývajúce právo každého rozhodovať o svojom súkromnom živote a právo sťažovateľa na\nspravodlivý proces. Poukazuje na to, že údaje týkajúce sa zdravotného stavu sa dotýkajú\ntých najintímnejších stránok ľudskej bytosti, a preto by mali podliehať vyššiemu režimu\nochrany. Primárnym zákonom, ktorý sa podľa dotknutej osoby venuje dispozícii s údajmi\no zdravotnom stave osoby z pohľadu práva je zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej\nstarostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej\nstarostlivosti“), ktorý zabezpečuje ochranu údajov o zdravotnom stave osoby. Podľa § 24\nods. 1 a ods. 4 písm. f) tohto zákona platí, že údaje zo zdravotnej dokumentácie sa\nposkytujú formou výpisu zo zdravotnej dokumentácie. Poskytovateľ je povinný na základe\npísomného vyžiadania, ak v písmene a) nie je ustanovené inak, poskytnúť výpis\nzo zdravotnej dokumentácie v rozsahu, ktorý priamo súvisí s účelom vyžiadania, súdu\nna účely trestného konania alebo občianskeho súdneho konania. Dotknutá osoba z toho\nodvodzuje, že „[o]sobou povinnou na poskytnutie týchto údajov je poskytovateľ zdravotnej\nstarostlivosti, pretože dispozícia tejto normy sa nevzťahuje na zdravotníckeho pracovníka.\nJediným reálnym spôsobom ako sa poskytovateľ môže dostať k týmto informáciám je\nprostredníctvom zdravotníckeho pracovníka. Ten je však stále viazaný mlčanlivosťou. Záver\nje teda taký, že ak chce poskytovateľ zdravotnej starostlivosti predať údaje o zdravotnom\nstave súdu, musí byť zdravotnícky pracovník najprv zbavený mlčanlivosti kompetentným\norgánom, aby mohol poskytovateľovi údaje o zdravotnom stave osoby predať. Oprávnenie\n10\n\nzbavovať mlčanlivosti zdravotníckych pracovníkov súdu neprináleží.“. Dotknutá osoba\nvo vyjadrení ďalej podotýka, že „[v] danom prípade, matka sama, na svoju žiadosť\nzabezpečila pre súd údaje z jej zdravotnej dokumentácie a to konkrétne - lekársku správu\nklinického onkológa Národného onkologického ústavu v Bratislave,\nzo dňa 30. 11. 2015. Nebolo teda ani potrebné, aby súd musel sám vyžiadať takéto\núdaje a dbať pri tom na zachovávanie mlčanlivosti pri vykonávaní dôkazov podľa § 190\nCSP, pretože matka sama v súlade so zákonom týmto pozbavila zdravotníckeho pracovníka\nmlčanlivosti. Matka o tom, že pre súd zabezpečila túto lekársku správu zároveň písomne\nlistom zo dňa 30. 11. 2015 (je založený v súdnom spise) informovala aj protistranu - teda\nsťažovateľa a aj kolízneho opatrovníka, avšak okrem súdu nedala súhlas, aby bola\nprotistrana resp. iná osoba, s výnimkou súdu, oboznámená s obsahom uvedenej lekárskej\nsprávy (okrem odporúčaní ošetrujúceho lekára v nej uvedených). Súd na pojednávaní dňa\n29. 1. 2016 oboznámil uvedenú lekársku správu v rozsahu jej odporúčaní, teda, že\nošetrujúci lekár\n\nvzhľadom k fyzicky a psychicky náročnej liečbe\n\nodporučil zachovať kontinuitu liečebného režimu a pravidelných lekárskych kontrol\nna doterajšom pracovisku Národného onkologického ústavu v Bratislave. Súd to uvádza aj\nv odôvodnení svojho Uznesenia I na str. 9, posledný odsek. Z tohto oboznámenia (okrem\niného) sa teda Sťažovateľ dozvedel, že matka trpí závažným ochorením - ktoré je\nonkologické, že jej ošetrujúcim lekárom je\n\n, klinický onkológ, že\n\nlekárska správa bola vydaná na žiadosť matky a dozvedel sa aj odporúčania ošetrujúceho\nlekára v súvislosti s liečbou matky. Počas celého konania boli všetky listinné dôkazy\nsúvisiace s onkologickým ochorením matky súdom oboznamované, príp. aj doručované\nvšetkým účastníkom konania vrátane otca s tým, že súd neoboznámil ostatných účastníkov\nlen s konkrétnou onkologickou diagnózou matky, pretože matka konkrétnu onkologickú\ndiagnózu zverejniť nechcela - viď 2. strana Zápisnice z pojednávania zo dňa 29. 1. 2016,\n5. odsek zhora - oboznamovanie podania matky na č. l. 474 - 475. Okrem toho ochorenie\nmatky a jej liečba boli uvádzané aj v iných listinných dôkazoch doručovaných otcovi - napr.\nZnalecký posudok\na správa\n\nč. 15/2015 z 12. 8. 2015 - str. 3, 7 a 8\nz psychologického vyšetrenia maloletého\n\nz 12. 8. 2015 - 4. odsek, ako aj v žiadosti matky o odročenie pojednávania v dňoch\n1.6.2015, 17.6.2015, 24.7.2015 a nakoniec aj v jej výsluchu pred súdom. S poukazom na\n\n11\n\nuvedené sa potom javia námietky sťažovateľa uvedené na str. 4 jeho Ústavnej sťažnosti - že\no zdravotnom stave matky nemá žiadne vedomosti, že nevie čo je obsahom lekárskej správy\nzo dňa 30.11.2015, že nevie či takúto správu vypracoval všeobecný\nlekár alebo príslušný lekár špecialista, že nevie, či takáto správa bola vypracovaná\nna žiadosť matky alebo na dopyt súdu a pod. ako neopodstatnené.“. Dotknutá osoba\nuzatvára, že jediné opatrenie, ktoré súd v súvislosti s ochranou údajov pacientky o jej\nzdravotnom stave a jej právom na súkromie urobil, bolo, že uvedenú lekársku správu\nneuviedol v celom rozsahu, teda neuviedol konkrétnu matkinu onkologickú diagnózu\na konkrétny odborný postup jej liečby. Uvedeným postupom podľa dotknutej osoby krajský\nsúd dostatočne chránil právo sťažovateľa na spravodlivý proces, ale aj rešpektoval ochranu\núdajov matky – pacientky o jej zdravotnom stave, a tým rešpektoval ústavné právo každého\nrozhodovať o svojom súkromnom živote. Za takýchto okolností sa javí postup súdov ako\nzákonný, ústavný a v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj\n„ESĽP“), ako i v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti.\n14. Druhá námietka sťažovateľa podľa dotknutej osoby spočíva v tvrdení, že krajský\nsúd „nesprávne dôvodil právom matky na výber lekára, a z toho nesprávne vyvodil, že inak\nby maloleté dieťa bolo vystavené riziku vzniku vážnej psychickej ujmy“. Dotknutá osoba\nv reakcii na túto námietku poukazuje na judikatúru ESĽP (predovšetkým rozsudok vo veci\nX proti Lotyšsku č. 27853/09 z 26. 11. 2013), podľa ktorej sú národné súdy pri zisťovaní\nnajlepšieho záujmu dieťaťa povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane\ntvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a s tým spojené\nzistenia musia náležite odôvodniť. V judikatúre ESĽP sa prejavuje názor, podľa ktorého má\nnárodný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov\nmateriálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy (dotknutá osoba\npoukazuje na rozsudok vo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku č. 41615/07\nzo 6. 7. 2010). Dotknutá osoba následne poukazuje na relevantné pasáže napadnutých\nrozhodnutí, z ktorých vyplýva, že všeobecné súdy dostatočne zohľadnili požiadavky\nvyplývajúce z aktuálnej judikatúry ESĽP a ústavného súdu. Náležite preskúmali\npredovšetkým celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, vychádzali zo zásady\nnajlepšieho záujmu dieťaťa a rešpektovali požiadavku na dôslednú ochranu práv maloletých\n\n12\n\na na tomto základe formulovali svoje právne závery. Dotknutá osoba zastáva názor, že súdy\nakceptovateľným spôsobom odôvodnili spôsob hodnotenia dôkazov a jasne a zrozumiteľne\nvysvetlili, prečo nenariadili návrat maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, ako aj\nskutočnosť, že v danom prípade prevážil záujem maloletého nad záujmom jeho otca. To, že\nsa sťažovateľ nestotožnil so spôsobom hodnotenia dôkazov, podľa dotknutej osoby\nneznamená, že boli porušené jeho práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 6 a čl. 8 dohovoru.\nAj druhá námietka sťažovateľa je podľa dotknutej osoby neopodstatnená.\n15. K tretej námietke sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd nevysporiadal\ns dôkazmi o primeraných opatreniach na ochranu maloletého po jeho návrate do krajiny\nobvyklého pobytu, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a neodôvodnené,\ndotknutá osoba uvádza, že krajský súd v bode 12 rozhodnutia č. k. 11 CoP 372/2016-613\nz 20. septembra 2016 zrozumiteľným spôsobom vysvetlil dôvody potvrdenia napadnutého\nuznesenia okresného súdu. Dotknutá osoba poukazuje na to, že súdy primerané opatrenia\nposkytnuté sťažovateľom zhodnotili ako nedostatočné, a to s poukazom na spôsob jeho\nživota, neschopnosť samostatne (bez pomoci rodičov) zložiť finančnú zábezpeku pre prípad\nnávratu matky a nepreukázanie riadneho zabezpečenia bývania pre maloletého a matku po\nnávrate. Rovnako sa podľa dotknutej osoby súdy vysporiadali aj so správami ústredného\norgánu Írskej republiky, a to konštatovaním, že tieto správy boli doručené neskoro – až po\nukončení dokazovania, avšak ani v nich uvedené skutočnosti neboli podstatné pre závery\nprijaté súdmi. Ani v tomto smere teda nemožno ich rozhodnutia považovať za\nnepreskúmateľné a neodôvodnené.\n16. Kolízny opatrovník maloletého v konaní pred všeobecnými súdmi sa ako\ndotknutá osoba pridŕžal všetkých vyjadrení podaných v danom konaní. Kolízny opatrovník\naj v tomto konaní zastáva názor, že je v záujme maloletého, aby svojho otca nielen poznal,\nale s ním aj kontinuálne udržiaval kontakt, a tak rozumel jeho jazyku.\n17. Sťažovateľ v reakcii na uvedené vyjadrenia zotrval na svojich tvrdeniach\nv ústavnej sťažnosti. Dodal, že skutočnosti obsiahnuté v doručených vyjadreniach (najmä\nvo vyjadrení matky maloletého) by mali byť predmetom konania o úprave rodičovských\n\n13\n\npráv a určení prípadného výživného, a nie v konaní o nariadenie návratu maloletého ani\nv nadväzujúcom konaní pred ústavným súdom.\n18. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov\nupustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami\nk opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať\nďalšie objasnenie veci.\nII.\n19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nAk porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\n20. Predmetom sťažnosti je návrh sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia\nvšeobecného súdu vo veci medzinárodného únosu dieťaťa, konkrétne rozhodnutia vydaného\nv tzv. návratovom konaní v zmysle haagskeho dohovoru. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti\nuplatňuje tri skupiny námietok, a to (A) porušenie jeho práva na súkromný život v dôsledku\nnenariadenia návratu maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, ďalej (B) porušenie\njeho práva na spravodlivý proces, práva vyjadriť sa k dôkazom a práva na rovnosť\n\n14\n\núčastníkov konania v dôsledku nesprístupnenia všetkých zdravotných záznamov, o ktoré sa\nsúd v rámci rozhodovania opieral, (C) porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku\nnezohľadnenia dôkazov zaslaných írskymi orgánmi krajskému súdu a z toho vyplývajúceho\nnedostatočného odôvodnenia vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré mali byť preukázané\ntýmito dôkazmi. Ústavný súd sa postupne zaoberal všetkými uvedenými námietkami\nsťažovateľa a dospel k záveru, že sú nedôvodné.\nA. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na súkromný život\n21. Sťažovateľ v prvom rade spochybňuje spôsob, akým všeobecné súdy aplikovali\nhaagsky dohovor, konkrétne jeho čl. 13 písm. b), a z toho vyplývajúci záver o nemožnosti\nnariadiť návrat maloletého. Uprednostnením práva matky na výber lekára podľa sťažovateľa\nvšeobecné súdy pri interpretácii uvedeného ustanovenia porušili jeho právo na súkromný\nživot podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, resp. čl. 8 dohovoru.\n22. Podľa čl. 12 haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo\nzadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom\nzmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného\npremiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat\ndieťaťa.\nV súlade s čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru justičný alebo správny orgán\ndožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa podľa čl. 12, ak osoba, inštitúcia alebo iná\nprávnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že existuje vážne\nnebezpečenstvo (grave risk), že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo\nho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.\nPodľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\nPodľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1). Štátny orgán nemôže do výkonu\ntohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,\n\n15\n\nhospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia\nalebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (odsek 2).\n23. Ústavný súd na úvod konštatuje, že všeobecné súdy, rovnako ako aj ústavný súd,\nsú v tomto prípade viazané haagskym dohovorom aj Dohovorom o ochrane ľudských práv\na základných slobôd. Pri výklade príslušných ustanovení uvedených medzinárodných zmlúv\nmusia postupovať tak, aby sa nedostali do vzájomnej kolízie. Pri výklade a aplikácii\nakejkoľvek medzinárodnej zmluvy sú totiž zmluvné strany povinné zohľadniť všetky\nrelevantné pravidlá medzinárodného práva použiteľné vo vzťahoch medzi stranami [pozri\nčl. 31 ods. 3 písm. c) vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 15/1988 Zb. o Viedenskom\ndohovore o zmluvnom práve]. Vo výsledku teda musí byť na jednej strane rešpektovaný\núčel haagskeho dohovoru a na strane druhej požiadavky, ktoré na rozhodovanie súdov\nkladie dohovor a príslušná judikatúra ESĽP.\n24. Dôvodom, prečo sa štáty medzinárodného spoločenstva odhodlali k prijatiu\nhaagskeho dohovoru (publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod\nč. 119/2001 Z. z., platný pre Slovenskú republiku od 1. februára 2001), bola vidina ochrany\ndetí na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia\nalebo zadržania a vôľa stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu\nich obvyklého pobytu (porov. preambulu, ako aj čl. 1 haagskeho dohovoru).\n25. Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa haagskeho dohovoru je vždy\nprvoradý. K naplneniu tohto účelu haagsky dohovor vychádza z vyvrátiteľnej domnienky,\nže návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom premiestnení dieťaťa\nalebo jeho neoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej krajine) v najlepšom záujme\ndieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, kde má dieťa rodinné,\nsociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých prípadov, na ktoré\npamätajú čl. 12, čl. 13 a čl. 20 haagskeho dohovoru.\n26. Z už uvedeného vyplýva, že haagsky dohovor nie je len technickým, hodnotovo\nneutrálnym právnym predpisom určujúcim prostredníctvom kolíznych noriem právomoc\nsúdov členských štátov. Jeho primárnym účelom je zabezpečenie ochrany najlepšieho\n\n16\n\nzáujmu dieťaťa a jeho hmotných práv a vzhľadom na tento účel je potrebné vykladať\njednotlivé jeho ustanovenia. Ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa môže byť v niektorých\nprípadoch zabezpečená len prostredníctvom aplikácie niektorej z výnimiek z nariadenia\nnávratu dieťaťa zakotvených v čl. 12 a čl. 13 haagskeho dohovoru, resp. zohľadnenie\nľudských práv a slobôd dieťaťa v zmysle čl. 20 haagskeho dohovoru.\n27. Podľa čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru je možné aj v prípade splnenia\npodmienky čl. 12 haagskeho dohovoru (dieťa bolo neoprávnene premiestnené alebo\nzadržané) návrat dieťaťa nenariadiť v prípade existencie vážneho nebezpečenstva, že\n„návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do\nneznesiteľnej situácie“. Už zo samotnej povahy tohto ustanovenia, ktoré je koncipované ako\nvýnimka z pravidla (nariadenie návratu dieťaťa), vyplýva, že musí byť vykladané\nreštriktívne. Tento záver potvrdzuje okrem iného aj výkladová správa k haagskemu\ndohovoru, ktorej autorkou je Elisa Peréz-Vera (PERÉZ-VERA, Elisa. Explanatory Report:\nHague Conference on Private International Law; III Acts and Documents of the Fourteenth\nSession\n\n[online].\n\n1980,\n\ns.\n\n426,\n\nbod\n\n116.\n\nDostupné\n\nna\n\ninternete:\n\nhttps://www.hcch.net/en/publications-and-studies/details4/?pid=2779), či prax zahraničných\nsúdov (pozri napr. James D. Garbolino. The 1980 Hague Convention on the Civil Aspects\nof International Child Abduction: A Guide for Judges, Federal Judicial Center [online],\n2012, s. 79 – 80. Dostupné na internete: https://www.fjc.gov/content/1980-hagueconvention-civil-aspects-international-child-abduction-guide-judges-0),\n\na napokon\n\naj\n\nsamotný ESĽP (prípad X, bod 107). Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“\nvystavenia duševnej či fyzickej ujme (v originálnom znení „grave risk of harm“), ústavný\nsúd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. apríla 2017 uviedol, že musí ísť o reálne\nhroziace, a teda nie všeobecné či potenciálne nebezpečenstvo. Neznesiteľnou situáciou\nv zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj\ndieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému (neúnosnému) strádaniu po\nstránke nedostatku pre život nevyhnutných základných predpokladov – strava, ošatenie,\nbývanie a pod. Ústavný súd dodáva, že aj „fyzická či psychická ujma“ v zmysle tohto\nustanovenia musí mať intenzitu „neznesiteľnej situácie“ (uvedené vyplýva zo zvolenej\nformulácie „alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie“).\n\n17\n\n28. Pri aplikácii relevantných ustanovení haagskeho dohovoru nesmú všeobecné súdy\nignorovať ani záväzky vyplývajúce z dohovoru, predovšetkým z jeho čl. 8. Ustanovenie\nčl. 8 dohovoru (ktorý v tomto smere poskytuje obdobné garancie ako čl. 19 ods. 2 ústavy)\nprikazuje štátnym orgánom zdržať sa zásahov do práva na súkromný a rodinný život, ale\ntiež zakladá aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt k nim (porovnaj napr.\nII. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, I. ÚS 4/02). Orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu\nochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských\nprávach a základných slobodách a tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad\na uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01,\nI. ÚS 4/02).\n29. Vzájomným vzťahom haagskeho dohovoru a dohovoru sa explicitne zaoberal\nEurópsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk proti\nŠvajčiarsku č. 41615/07 zo 6. júla 2010. V tomto rozhodnutí vyslovil požiadavku\nadresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v návratovom konaní, aby výnimku\nzakotvenú v čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru vykladali v rámci čl. 8 dohovoru a pre\ntento účel „detailne preskúmali celú rodinnú situáciu“ a uistili sa, že návratom dieťaťa\nnedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo k tomu, že ho návrat inak\nprivedie do neznesiteľnej situácie. Nariadenie návratu dieťaťa nemôže byť podľa ESĽP\nautomatické, resp. mechanické. Podľa ESĽP „najlepší záujem dieťaťa z hľadiska jeho\nosobného rozvoja závisí od množstva okolností, ako sú jeho vek, vyspelosť, prítomnosť či\nabsencia jeho rodičov, okolité prostredie či skúsenosti“, ktoré musia byť zohľadnené (pozri\nprípad Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku č. 41615/07 zo 6. 7. 2010, body 36 a 37).\n30. Vzhľadom na to, že sa uvedená požiadavka na detailný prieskum celej rodinnej\nsituácie javila byť v rozpore s reštriktívnym charakterom čl. 13 písm. b) haagskeho\ndohovoru (a účelom haagskeho dohovoru, ktorým je urýchlený návrat dieťaťa), predmetný\nnázor bol zmiernený v rozsudku Veľkej komory vo veci X proti Lotyšsku č. 27853/09\nz 26. novembra 2013. V uvedenom rozhodnutí ESĽP spresnil, že rozsah skúmania\nnajlepšieho záujmu dieťaťa v konaní o návrate nemá byť totožný (s použitím rovnakých\nkritérií) s rozsahom skúmania v prípade konania o starostlivosť o dieťa. Európsky súd pre\n\n18\n\nľudské práva teda upustil od skôr vyslovenej požiadavky detailného prieskumu celej\nrodinnej situácie v rámci konania o návrate dieťaťa. Konštatoval, že pojem najlepší záujem\ndieťaťa musí byť pre účely návratového konania interpretovaný v rámci výnimiek\nobsiahnutých v čl. 12, 13 a 20 haagskeho dohovoru (bod 101), ktoré musia byť vykladané\nreštriktívne (bod 107). Súdy sú však povinné reálne a explicitne sa zaoberať skutočnosťami\nsvedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku z nariadenia návratu a tieto skutočnosti musia byť\nhodnotené v rámci čl. 8 dohovoru (body 100 – 101 a 104 – 106) a rozhodnutia súdov musia\nbyť riadne odôvodnené.\n31. Z už uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy sú pri výklade výnimiek\nstanovených čl. 13 haagskeho dohovoru povinné zohľadniť aj čl. 8 dohovoru, konkrétne\nprávo na rešpektovanie súkromného a rodinného života všetkých zúčastnených aktérov.\nAvšak stále platí, že výklad výnimiek musí byť reštriktívny, teda že pre ich aplikáciu musí\nexistovať veľmi silný dôvod.\n32. V posudzovanom prípade všeobecné súdy dospeli k záveru, že návrat maloletého\nbez matky nie je s ohľadom na jeho vek a citovú naviazanosť na matku, ktorá doteraz\nzabezpečovala všetky jeho životné potreby, možný (s čím, ako sám poukazuje vo svojej\nústavnej sťažnosti, súhlasil aj sťažovateľ), pretože by ho vystavil vážnej psychickej ujme.\nZároveň však nebolo možné od matky, ktorá trpí závažným onkologickým ochorením\na podstupuje liečbu v Slovenskej republike (podľa odborného vyjadrenia jej ošetrujúceho\nlekára bolo potrebné zachovať kontinuitu tejto fyzicky a psychicky náročnej liečby na\ndoterajšom onkologickom pracovisku), spravodlivo požadovať, aby sa vrátila do Írskej\nrepubliky spolu s maloletým.\n33. Ústavný súd podotýka, že rozhodovanie o otázkach týkajúcich sa zdravotného\nstavu osoby spadá nepochybne pod právo na súkromný život v zmysle čl. 8 dohovoru, resp.\nčl. 19 ods. 2 ústavy. Zdravie (ako najdôležitejšia hodnota) a zdravotný stav človeka sú\nneoddeliteľne späté s jeho telesnou a duševnou integritou, preto rozhodovanie o nich je\nmožné zahrnúť do najintímnejšej sféry súkromia osoby. V prípade zhoršenia zdravotného\nstavu je na vôli dotknutej osoby, či a akú liečbu podstúpi, resp. kde ju podstúpi (v rámci\nmožností ponúkaných zdravotným systémom). Zásah zo strany štátu v podobe donútenia je\n\n19\n\nmožný len v prípade, že je to nevyhnutné pre účely ochrany iných záujmov, napr. ochrana\nzdravia, morálky či práv a slobôd iných osôb (pozri čl. 8 ods. 2 dohovoru).\n34. V kolízii s právom dotknutej osoby na súkromný život v tomto prípade bolo\nprávo sťažovateľa na súkromný a rodinný život. Z tohto práva vyplýva okrem iného právo\nrodiča rozvíjať vzťah s dieťaťom cez osobný kontakt s ním. Tomu korešponduje aj právo\nmaloletého poznať oboch svojich rodičov a byť v kontakte s nimi. Neoprávneným\npremiestnením maloletého z Írskej republiky do Slovenskej republiky došlo k faktickému\nobmedzeniu možnosti priameho kontaktu sťažovateľa s maloletým. Obe v kolízii stojace\nzákladné práva je možné považovať za rovnocenné.\n35. Ústavný súd je toho názoru, že v danom prípade všeobecné súdy správne vyvážili\nv kolízii stojace záujmy, keď dospeli k záveru, že nie je možné „z hľadiska ochrany jej\nzdravia a duševnej pohody“ od matky spravodlivo požadovať, aby sa vrátila do Írskej\nrepubliky a v liečbe pokračovala tam. V prípade boja proti závažnej chorobe totiž nie je\ndôležitá len úroveň zdravotnej starostlivosti, ktorá je osobe poskytnutá (a ktorá je podľa\nsťažovateľa v Írskej republike na minimálne rovnakej úrovni, čo ústavný súd\nnespochybňuje), ale tiež ďalšie faktory, ako je zázemie, prostredie, rodina, psychická\npohoda a pod. Výber najlepšej možnosti liečby môže dotknutá osoba učiniť až po\nkomplexnom zohľadnení všetkých faktorov. Ani potenciálne rovnaká úroveň zdravotnej\nstarostlivosti preto nijako nemodifikuje právo osoby na výber lekára a spôsobu či miesta\nliečby. Vzhľadom na to, že uloženie povinnosti k návratu maloletého do Írskej republiky by\nza daných okolností znamenalo uloženie rovnakej povinnosti dotknutej osobe (keďže návrat\nmaloletého bez matky neprichádzal do úvahy), bola by takáto požiadavka neprimeraným\nbremenom, a to aj napriek tomu, že na druhej strane stojí nie menej dôležité právo otca\nna rodinný život a priamy kontakt so synom. Ústavný súd navyše zohľadnil aj skutočnosť,\nže nenariadením návratu nutne nedochádza k úplnému prerušeniu kontaktu maloletého\ns otcom, keďže matka je aj naďalej viazaná právoplatnými rozhodnutiami, podľa ktorých\nmá otcovi kontakt s maloletým umožniť. Za daných okolností by teda nebolo spravodlivé\n(inými slovami, nešlo by o proporcionálny zásah) od matky maloletého požadovať, aby\nochranu svojho zdravia podriadila záujmu otca o nariadenie návratu maloletého.\n\n20\n\n36. Ústavný súd uzatvára, že všeobecné súdy riadne odôvodnili legitímnosť zásahu\ndo sťažovateľovho práva na súkromný a rodinný život (v podobe nenariadenia návratu\nmaloletého do krajiny obvyklého pobytu maloletého), ktorý bol v danom prípade vyvážený\nzáujmom matky o ochranu jej zdravia a záujmom maloletého o zotrvanie s matkou.\nPri výklade čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru súdy náležite zohľadnili čl. 8 dohovoru\na s ohľadom na výnimočné okolnosti prípadu nie je možné tento výklad považovať\nza extenzívny, ale za ústavne akceptovateľný. V prvej časti je teda sťažnosť nedôvodná.\nB. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces, práva vyjadriť sa\nk dôkazom a práva na rovnosť účastníkov konania v dôsledku nesprístupnenia\ndokumentov týkajúcich sa zdravotného stavu dotknutej osoby – matky\n37. Sťažovateľ ďalej namieta zásah do práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva vyjadriť\nsa k dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v dôsledku nesprístupnenia všetkých súdu\ndostupných dokumentov týkajúcich sa zdravotného stavu matky. Sťažovateľ v dôsledku\ntohto pochybenia nemal možnosť sa s dokumentmi oboznámiť, kriticky ich posúdiť a žiadať\nk nim vysvetlenie. Matka ako dotknutá osoba k tomu naopak uvádza, že práva sťažovateľa\nboli rešpektované v maximálne možnej miere, pretože jediná informácia, ktorá\nsťažovateľovi nebola sprístupnená, bola presná onkologická diagnóza a konkrétny odborný\npostup jej liečby. Týmto postupom bolo dostatočne ochránené právo sťažovateľa na\nspravodlivý proces a na druhej strane bolo rešpektované právo matky na ochranu údajov\no zdravotnom stave vyplývajúce z čl. 8 dohovoru.\n38. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nv jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.\nPodľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne\na v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,\n\n21\n\nktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom\nčine, z ktorého je obvinený.\nPodľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie.\n39. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje\nvytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.\nVšetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých\nprocesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.\nZa súčasť tohto základného práva však nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať\nvšetky dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp\nvoľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého\nrozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia\nk takémuto rozhodnutiu vedú (IV. ÚS 100/2014). Všeobecný súd má právomoc posúdiť, či\na aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz\nzabezpečí, avšak nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup (IV. ÚS 100/2014).\n40. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej\nprocesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,\nktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, ako v ktorej je jej odporca. Právo na\nkontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen\npredložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými\ndôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu\na vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovensku,\nč. 32106/96, body 45 a 46).\n41. Ústavný súd považuje za nevyhnutné v úvode poukázať na širší kontext\nnakladania s údajmi o zdravotnom stave v konaní pred súdmi. Údaje o zdravotnom stave\ntvoria najintímnejšiu súčasť súkromia fyzickej osoby. Ústavný súd nemá žiadne\npochybnosti o tom, že aj zdravotnícka dokumentácia ako súbor údajov o zdravotnom stave\nosoby je chránená právom na ochranu súkromia v zmysle čl. 8 dohovoru, resp. čl. 19 ods. 2\n\n22\n\nústavy. Každá osoba má pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti právo na zachovanie\nmlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jej zdravotného stavu a skutočnostiach\nsúvisiacich s jej zdravotným stavom. Aj ESĽP už v minulosti vyslovil, že „ochrana\nosobných údajov, o to viac lekárskych dát, má pre požívanie práva na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života zásadný význam“ (rozsudok vo veci Z. proti Fínsku\nz 25. 2. 1997, č. 22009/93, bod 95). Do tejto sféry ochrany pritom spadá aj právo fyzickej\nosoby rozhodnúť sa, či a v akom rozsahu, resp. akým spôsobom majú byť informácie o jej\nzdravotnom stave sprístupnené iným. Všeobecné súdy sú povinné aj v rámci dokazovania\nzohľadniť špecifický charakter údajov o zdravotnom stave a pri vykonávaní dôkazov sú\npovinné nájsť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami účastníka, ktorý sa vykonania takého\ndôkazu dovoláva, na strane jednej a záujmami osoby, ktorej zdravotného stavu sa tieto údaje\ntýkajú, na strane druhej.\n42. Údajom o zdravotnom stave poskytuje zákonná úprava zvýšenú ochranu.\nZachádzanie s nimi upravuje predovšetkým zákon o zdravotnej starostlivosti. Potreba\nzvláštneho zachádzania s údajmi o zdravotnom stave osoby je zohľadnená tiež v právnej\núprave dokazovania v občianskom súdnom konaní (pozri napr. § 120 zákona č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je treba\ndokazovanie vykonávať tak, aby sa zachovala povinnosť mlčanlivosti o utajovaných\nskutočnostiach chránených podľa osobitných zákonov a iná zákonom ustanovená alebo\nštátom uznaná povinnosť mlčanlivosti, medzi ktoré patrí aj povinnosť mlčanlivosti\nzdravotníckych pracovníkov vyplývajúca z § 80 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z.\no poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských\norganizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov). Podobne aj zdravotná dokumentácia je predmetom zvláštnej ochrany zákona.\nPodľa zákona o zdravotnej starostlivosti sa s obsahom zdravotníckej dokumentácie môžu\noboznamovať len osoby a inštitúcie taxatívne vymedzené v § 25, a to formou nahliadania do\nnej. Súd má v rámci občianskeho súdneho konania možnosť vyžiadať si výpis zo zdravotnej\ndokumentácie, nie však kópie či originály dokumentov zo zdravotníckej dokumentácie.\nPoskytovateľ môže poskytnúť výpis len „v rozsahu, ktorý priamo súvisí s účelom\nvyžiadania“ [pozri § 24 ods. 4 v spojení s písm. f) zákona o zdravotnej starostlivosti].\n\n23\n\nUvedené ustanovenia reflektujú zásadu minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd\n(v tomto prípade práva na ochranu súkromného života v zmysle čl. 8 dohovoru či čl. 19\nods. 2 ústavy, resp. nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia v zmysle čl. 16 ods. 2 ústavy).\nZ judikatúry ESĽP vyplýva, že použitie lekárskych informácií v súdnych konaniach musí\nbyť „čo najviac obmedzené na to, čo je nevyhnutne nutné s ohľadom na špecifické okolnosti\nkonania a skutočnosti prípadu“ (rozsudok L. L. proti Francúzsku z 10. 10. 2006, č. 7508/02,\nbod 45). Uvedené závery sú pre posúdenie danej veci relevantné do tej miery, že nepriamo\nvymedzujú aj hranice práv druhého účastníka konania, ktorý sa sprístupnenia takýchto\núdajov domáha.\n43. Požiadavku na zvýšenú obozretnosť pri nakladaní s údajmi o zdravotnom stave\nosoby je možné vztiahnuť aj na nakladanie s dôkaznými prostriedkami, ktoré boli\npredložené samotnými účastníkmi. V posudzovanom prípade nedošlo k vyžiadaniu výpisu\nzdravotníckej dokumentácie od poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zo strany súdu, ale\ndotknutá osoba sama poskytla lekársku správu vypracovanú klinickým onkológom a dala\nsúhlas s oboznámením s časťou tejto správy, a to v rozsahu informácie, že ide\no onkologickú chorobu a odporúčaní lekára týkajúcich sa režimu liečby. Súd následne\nvykonal dôkaz oboznámením sa s časťou tejto lekárskej správy. Pokiaľ sťažovateľ\npoukazuje na „neprístupné dokumenty“, resp. „zdravotné záznamy“, z ktorých mal súd\nvychádzať, ústavný súd podotýka, že z rozhodnutia nevyplýva, že by mal súd vychádzať\nz ďalších dokumentov okrem citovanej lekárskej správy. Na žiadne ďalšie zdravotné\ndokumenty sa súd v odôvodnení rozhodnutí neodvoláva. Z hľadiska posúdenia ústavnosti\npostupu všeobecných súdov je podstatné, že časť lekárskej správy, ktorá bola v konaní\nvykonaná ako dôkaz, bola podľa nich dostatočným podkladom záverov prijatých v ich\nrozhodnutiach. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že dotknutá osoba podľa nich uniesla\ndôkazné bremeno spojené s tvrdením o onkologickej chorobe, ktorá jej neumožňuje vrátiť\nsa do Írskej republiky. Tým, že rozhodujúci súd vykonal dôkaz iba tou časťou zdravotníckej\ndokumentácie, ktorá bola relevantná pre jeho rozhodnutie, dostatočne vyvážil záujmy osôb\nzainteresovaných na súdnom konaní. Neporušil preto základné právo sťažovateľa na\nspravodlivý proces ani súvisiace základné právo na rovnosť účastníkov konania a na\nkontradiktórnosť konania.\n\n24\n\nC. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces v dôsledku\nnezohľadnenia dôkazov zaslaných írskymi orgánmi krajskému súdu a z toho\nvyplývajúceho nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré mali\nbyť preukázané týmito dôkazmi\n44. Posledná námietka sťažovateľa smeruje proti spôsobu, akým sa všeobecné súdy\nvysporiadali s otázkou primeraných opatrení k návratu maloletého. Ústavný súd na tomto\nmieste konštatuje, že krajský súd zrozumiteľným spôsobom vysvetlil dôvody potvrdenia\nrozhodnutia okresného súdu (bod 12 rozhodnutia). Primerané opatrenia poskytnuté\nsťažovateľom vyhodnotili súdy ako nedostatočné, a to s poukazom na spôsob jeho života,\nneschopnosť samostatne (bez pomoci rodičov) zložiť finančnú zábezpeku pre prípad\nnávratu dotknutej osoby a nepreukázanie riadneho zabezpečenia bývania pre maloletého\na dotknutú osobu po návrate. K správam ústredného orgánu Írskej republiky, ktoré boli\ndoručené po ukončení dokazovania okresný súd okrem iného uviedol, že „vzhľadom na\nvýsledky vykonaného dokazovania (najmä zdravotný stav na strane matky) dospel súd k\nzáveru, že skutočnosti ktorých sa týkali, t.j. vedenie trestného stíhania voči matke\nmaloletého a šetrenie v domácnosti otca a starých rodičov maloletého, neboli pre\nrozhodovanie súdu poukazujúc na prijaté závery podstatné“. Krajský súd sa s názorom\nokresného súdu stotožnil. Z uvedeného vyplýva, že podľa všeobecných súdov boli tieto\nsprávy nadbytočné (nemohli ovplyvniť ich závery). V tomto smere splnili svoju povinnosť\nodôvodniť nevykonanie dôkazu. Z ústavného hľadiska je preto tento postup akceptovateľný.\n45. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd uzatvára, že postupom krajského súdu\nnedošlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, a preto ústavný súd návrhu\nsťažovateľa na zrušenie napadnutého rozhodnutia nevyhovel.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. februára 2018\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "medzinárodné právo-medzinárodná zmluva (dohovor)", "rodičovské práva, rodina", "dieťa", "dieťa-obvyklý pobyt", "ochrana súkromného a rodinného života", "dieťa-práva dieťaťa", "ochrana súkromného a rodinného života", "medzinárodné právo-medzinárodná zmluva (dohovor)", "dieťa-obvyklý pobyt", "rodičovské práva, rodina"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b227746b-9ec0-46cf-8aa0-9b6587f1a434", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 282/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1"}, {"guid": "ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 100/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-23", "citacie_n": 78, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8421171f-00ce-40df-b1e6-76ec0c68a5d1"}, {"guid": "ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 137, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa8d7e1b-3463-4f9a-ba5a-e1d8c7d50a8e"}, {"guid": "ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 775, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e"}, {"guid": "ussr:3b214506-d4d9-4838-8ce5-253e3cddb14f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 47/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 47/97 z 28. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-28", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1997.1"}, {"guid": "ussr:a5a83e06-6baf-431e-9a77-f27944f9b9c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 8/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/96 z 4. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-04", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.8.1996.1"}, {"guid": "da0f394b-8578-4bec-bbc1-cc0879fb7f95:6badb08e-a8ea-4998-a80a-644c6783924f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1115213958.1", "spisova_znacka": "11CoP/372/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/372/2016 z 19. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-09-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1115213958.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8cf2200b-7b37-4d64-b578-bf13d56979bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.488.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 488/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 488/2025 z 3. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.488.2025.1"}, {"guid": "ussr:bd567d65-3b42-4674-ad3b-dd5a3b900e6e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.526.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 526/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 526/2024 z 2. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.526.2024.1"}, {"guid": "ussr:41fd903e-c28d-4ea2-8456-e850d6a0d846", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.402.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 402/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 402/2023 z 24. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.402.2023.1"}, {"guid": "ussr:1c58c960-e217-42fb-9a1d-fa8e775cbd17", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.387.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 387/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 387/2023 z 10. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.387.2023.1"}, {"guid": "ussr:e4ffe0f0-6eca-42fa-8f09-4eef25867840", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.37.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/2022 z 18. 1. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-01-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.37.2022.1"}, {"guid": "ussr:9d3b7551-9808-4103-8f86-dee0d7ef098a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 322/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 322/2019 z 7. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-07", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.322.2019.1"}, {"guid": "ussr:9aef3368-7829-4c1e-a818-b25ca5a2d8de", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.736.2017.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 736/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 736/2017 z 7. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-07", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.736.2017.2"}, {"guid": "fbd3ef0c-c2ad-488d-afac-6b6c6513973c:569a37d3-8e4e-4374-8548-191379731eb4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6123351266.1", "spisova_znacka": "8CdoR/1/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8CdoR/1/2024 z 26. 6. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-06-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6123351266.1"}, {"guid": "fc833a69-09c1-43fe-ab80-bc1798c49e2f:f4bb045f-7e3b-4f4e-bec4-374a9f43acdf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1120212219.1", "spisova_znacka": "20CoP/142/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/142/2021 z 12. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-10-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1120212219.1"}, {"guid": "f32af35c-05a0-4956-8fdc-9a3b1858de35:ac8c3d0a-1119-4e5d-927b-92c6e0de5a3d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1120206680.1", "spisova_znacka": "20CoP/99/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/99/2021 z 24. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-08-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1120206680.1"}, {"guid": "d682962b-737d-46be-b99a-a4e8e63d07fa:8b0515fd-b815-4e5f-8767-afe993e34707", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7119202419.1", "spisova_znacka": "7CoP/61/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoP/61/2020 z 19. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-05-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7119202419.1"}, {"guid": "b5425cc3-573b-4171-b4ef-23e2432555a4:2ac026be-45f6-4691-a80d-34514cb4d1cf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1118208552.3", "spisova_znacka": "20CoP/98/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/98/2019 z 23. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-07-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1118208552.3"}]}