{"guid": "ussr:04b1b348-eb12-4dfd-a8a8-84014aaa8637", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.196.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 196/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 196/2018 z 12. 4. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. apríla 2018, sp. zn. II. ÚS 196/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.196.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-04-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/04b1b348-eb12-4dfd-a8a8-84014aaa8637", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.196.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.196.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.196.2018.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 196/2018-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\nzastúpeného\n\nadvokátskou kanceláriou PUCHALLA, SLÁVIK & partners s. r. o., Kmeťova 24, Košice,\nv mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan Slávik, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Prešove sp. zn. 19 Co 206/2014 z 19. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 66/2017 z 26. septembra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie\n\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu\nv Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 206/2014 z 19. januára 2016 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 66/2017\nz 26. septembra 2017.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému\nsúdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) 18. júna 2003 domáhal určenia, že je výlučným\nvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Prešov, a to s parcelnými\nčíslami\n(ďalej aj „sporné pozemky“), ktoré sú v súčasnosti vymedzené geometrickým\nplánom na obnovu hraníc pozemkov pôvodne označených ako parcelné čísla\n, ktorý bol vyhotovený 10. októbra 2008 geodetom\na overený 30. októbra 2008 Katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra Prešov.\n2.1 Sťažovateľ (v konaní pred všeobecnými súdmi ako žalobca) a jeho súrodenci\n,\n\na\n\n(ďalej len „sestry\n\ndedičmi ako potomkovia v priamom rade (deti) po nebohom\n\n“) sú\n, ktorý\n\nzomrel 2. februára 1977.\n2.2 Na základe rozhodnutia o dedičstve Štátneho notárstva v Prešove sp. zn.\nD 330/77 z 27. apríla 1977 nadobudli sestry\npo poručiteľovi\n\nz titulu dedenia zo zákona\n\nvlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa\n\nv katastrálnom území Solivar (dnešné katastrálne územie Prešov), a to k parcelám č.\ns celkovou výmerou 3 188 m 2, zapísaných v celosti na pozemnoknižnej\nvložke č.\n\n.\n\n2.3 Rozhodnutím o dedičstve sp. zn. D 330/77 z 27. októbra 1977 boli sťažovateľovi\nna základe rovnakého právneho titulu prikázané do vlastníctva nehnuteľnosti zapísané\nna pozemnoknižnej vložke č.\n\n, a to parcely č.\n\n.\n\nTeda pred vydaním uvedeného rozhodnutia o dedičstve z 27. októbra 1977 bola 15. júla\n\n2\n\n1977 uzatvorená kúpna zmluva medzi predávajúcimi sestrami\n\na kupujúcim\n\nOkresným národným výborom Prešov (ďalej aj „okresný národný výbor“), zastúpeným\n, na základe ktorej sestry\nkupujúcemu sporné pozemky, nehnuteľnosti s parcelnými číslami\n\npredali\ns celkovou\n\nvýmerou 9 979 m2, aj keď neboli vlastníkmi týchto sporných pozemkov. Uvedené\nnehnuteľnosti boli predmetom kúpy pre výstavbu sídliska Sekčov I, obytného súboru\nBuzuluk.\n2.4 Dňa 15. apríla 1991 vstúpil do platnosti zákon Slovenskej národnej rady\nč. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov a podľa jeho § 2 ods. 5\n„nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu\nprávo hospodárenia\n\n, bývalej Výstavbe hlavného mesta Slovenskej republiky\n\nBratislavy a bývalým okresným národným výborom za účelom zabezpečenia systému\nkomplexnej bytovej výstavby, účelovej investičnej výstavby a individuálnej bytovej výstavby,\nprechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú...“.\nMesto Prešov (v spore pred všeobecnými súdmi ako žalovaný) ako právny nástupca\nOkresného národného výboru Prešov na podklade delimitačného protokolu o prevode\nnehnuteľností podalo 24. októbra 1994 návrh na zápis okrem iného aj sporných pozemkov\ndo katastra nehnuteľností.\n2.5 Sťažovateľ považoval uvedenú kúpnu zmluvu z 15. júla 1977 od začiatku\nza neplatnú, a preto požadoval určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedeným\nv petite žaloby, ktoré po pozemnoknižných úpravách zodpovedajú pôvodným parcelám\nč.\n\na\n\n. Listami z 24. júna 2002 a 7. októbra 2002 vyzval mesto Prešov, aby mu\n\nsporné nehnuteľnosti vydalo mimosúdnou cestou. Vzhľadom na skutočnosť, že medzi\nsťažovateľom a mestom Prešov k mimosúdnej dohode nedošlo, uplatnil sťažovateľ svoje\nvlastnícke právo k dotknutým pozemkom súdnou cestou.\n3. V žalobe podanej 18. júna 2003 okresný súd rozhodol naposledy rozsudkom\nč. k. 12 C 229/2011-177 z 15. júla 2014 tak, že žalobu zamietol, a to z dôvodu, že žalovaný\nk sporným pozemkom nadobudol vlastnícke právo vydržaním.\n\n3\n\n4. Na základe riadne a včas podaného odvolania sťažovateľa, ktorý namietal\nnesplnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, a to najmä pokiaľ\nide o podmienku dobromyseľnosti a uplynutie vydržacej lehoty, bol rozsudkom krajského\nsúdu sp. zn. 19 Co 206/2014 z 19. januára 2016 rozsudok okresného súdu potvrdený.\nKrajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že okresný súd správne vo veci rozhodol,\nsprávne aplikoval príslušné právne predpisy na zistený skutkový stav a vyvodil z neho\nsprávne závery. Krajský súd sa stotožnil s podstatnými závermi okresného súdu, pre ktoré\nžalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný nadobudol predmetné nehnuteľnosti vydržaním,\nvydržacia lehota mu začala plynúť 15. apríla 1992 a uplynula 15. apríla 2002. Žalobca až\npo uplynutí vydržacej lehoty 24. júna 2002 vyzval žalovaného, aby mu sporné\nnehnuteľnosti vydal na základe mimosúdnej dohody, a teda až v tomto čase si uplatnil svoje\nvlastnícke právo, čo bolo už v období, keď vlastnícke právo prináležalo žalovanému\nna základe vydržania. Krajský súd preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne\nsprávne potvrdil.\n5. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorým\nnavrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie\nz dôvodu, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, konanie\nje postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\na rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Prípustnosť podaného\ndovolania sťažovateľ odvodzoval najmä z dôvodu zmätočnosti, nezrozumiteľnosti\na nepreskúmateľnosti rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu. Zmätočnosť rozhodnutí\nvidí v tom, že sa domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom s parcelnými číslami\na z ich\nrozhodnutí nijakým spôsobom nevyplýva, v akej súvislosti je záver príslušných súdov\no vydržaní vlastníckeho práva k parcelám č.\n\ns výmerou 9 979 m 2 dôvodom\n\nna zamietnutie žaloby o určenie vlastníckeho práva k uvedeným parcelným číslam\npozemkov. Podľa sťažovateľa z rozhodnutí súdov nižších inštancií zároveň nevyplýva,\nz akých dôvodov bola zamietnutá žaloba o pozemku s parcelným číslom\n\n.\n\nV dovolaní sťažovateľ argumentoval aj tým, že príslušné súdy nesprávne právne posúdili\n\n4\n\nsplnenie jednej z podmienok pre vydržanie nehnuteľnosti, ktorou je uchopenie držby\nnehnuteľnosti. Na to, aby držba k nehnuteľnosti mohla zákonným spôsobom vzniknúť, musí\nexistovať úkon, ktorým bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania, inak nemožno\nhovoriť o oprávnenej držbe. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby dovolací súd\nrozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n5.1 Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 66/2017 z 26. septembra 2017 dovolanie\nsťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné. Dospel k záveru, že v dovolacom konaní sa\nnepotvrdila existencia procesnej nesprávnosti pri rozhodovaní krajského súdu a nevyšli\nnajavo ani iné nedostatky. Najvyšší súd preto odmietol dovolanie ako procesne neprípustné\nbez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.\nUznesenie najvyššieho súdu podľa zistenia ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť\n24. novembra 2017.\n6. V petite sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení sťažnosti namieta aj porušenie\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“). Porušenie\nsvojich práv odôvodnil sťažovateľ tým, že rozhodnutie krajského súdu je neodôvodnené,\nsvojvoľné, arbitrárne a nedáva odpoveď na podstatu veci, keďže v predmetnej právnej veci\nexistuje extrémny nesúlad medzi právnymi závermi všeobecných súdov a skutkovými\nzisteniami (splnenie zákonných podmienok vydržania), resp. právne závery všeobecných\nsúdov zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú (skutkové zistenia\nnemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, všeobecné súdy vzali do úvahy skutočnosti, ktoré\nz vykonaných dôkazov nevyplynuli a ani inak nevyšli v konaní najavo), resp. v niektorých\notázkach všeobecné súdy dospeli len k zisteniam bez špecifikácie jednotlivých dôkazov,\nz ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Sťažovateľ je toho názoru, že ním vytýkané\nneodôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov vo vzťahu k splneniu zákonných podmienok\npre vydržanie dosahuje takú intenzitu porušenia práva na spravodlivý súdny proces,\n\n5\n\nže v danej veci možno nepochybne hovoriť, že rozhodnutia okresného súdu, ako aj\nodvolacieho súdu boli vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou,\nže nemôžu byť považované za správne a v predmetnom konaní existovala ním tvrdená vada\npodľa § 237 zákona č. 90/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom\ndo 30. januára 2016 (ďalej len „OSP“), zakladajúca prípustnosť dovolania. Sťažovateľ je\ntoho názoru, že v predmetnej právnej veci okresný súd aj krajský súd vybočili z ústavne\nakceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade výkladu\na aplikácie právneho inštitútu vydržania.\n7. Sťažovateľ v sťažnosti medzi inými uviedol:\n„Zo zákona je VYLÚČENÁ držba takej veci, o existencii ktorej držiteľ nemá\nvedomosť a absencia subjektívnej zložky vedomia (animus possidendi) k predmetu držby\ndržbu vylučuje. Mesto Prešov sa nemohlo stať držiteľom sporných nehnuteľností na základe\ndelimitačného protokolu (či už dňom jeho podpisu alebo dňom, ku ktorému mal delimitačný\nprotokol nadobudnúť účinnosť), pretože neobsahoval jednoznačné vymedzenie majetku,\nktorý bol predmetom delimitácie (samotný delimitačný protokol je v časti delimitovaných\nnehnuteľností neurčitý a neobsahoval ani žiadne prílohy, a to ani samotný list vlastníctva\nč. , na ktorý sa odvoláva) a teda Mesto Prešov sa v tento deň nemohlo objektívne\ndozvedieť o tom, ktoré konkrétne nehnuteľnosti sú na tomto liste evidované, a to aj z\ndôvodu, že v tom čase kataster nehnuteľností nebol prístupný v elektronickej forme. K\npresnému (jednoznačnému) vymedzeniu delimitovaného majetku došlo až v roku 1994, kedy\nbol vyžiadaný výpis listu vlastníctva č. , a na jeho základe Mesto Prešov dňa 25.10.1994\npožiadalo príslušný katastrálny úrad o zápis nehnuteľností v prospech mesta. Až okamihom\noboznámenia sa s predmetným listom vlastníctva mohlo mať Mesto Prešov vedomosť\no skutočnom predmete držby a teda až najskôr týmto okamihom mohla držba k dotknutým\nnehnuteľnostiam vzniknúť.\n... Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že delimitačný protokol nie je možné považovať\nza úkon, ktorým boli pozemky pare. č.\nfakticky odovzdané do užívania Mestu Prešov. Keďže existencia úkonu,\nktorým bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania, je jedným z kumulatívne\n\n6\n\nustanovených zákonných znakov oprávnenej držbv. tak pri jeho absencii nemožno hovoriť\no oprávnenej držbe.\n... Delimitačný protokol nie je datovaný, z vykonaného dokazovania vyplýva,\nže k jeho podpisu došlo až v roku 1994.\n... Sťažovateľ požiadal Mesto Prešov o vzájomné vysporiadanie práv k dotknutým\npozemkom dňa 24.07.2002. Týmto okamihom došlo k pretrhnutiu premlčacej doby\na zároveň k zmene postavenia Mesto Prešov z oprávneného držiteľa (ak vôbec ním Mesto\nPrešov bolo s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti) na neoprávneného držiteľa.\nKeďže od roku 1994 do 24.07.2002 NEUPLYNULA zákonom stanovená 10 ročná\npremlčacia doba, NEBOLI splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva\nvydržaním.\n... Je nepochybné, že VZNIK A EXISTENCIA SUBJEKTÍVNEJ ZLOŽKY VEDOMIA\n(animus possidendi) k predmetu držbv držbu je relevantnou otázkou vo vzťahu k predmetu\nkonania, keďže sa jedná o jeden zo zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho\npráva vydržaním. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov\nv predmetnej právnej veci dali jednoznačnú a presvedčivú odpoveď, ako riešili túto právnu\notázku.\nV predmetnej právnej veci však táto otázka ostala NEZODPOVEDANÁ\na z rozhodnutí všeobecných súdov NEVYPLÝVA, zo správania koho na strane Mesta Prešov\na na základe čoho súdy vyvodili záver o vzniku a existencii subjektívnej zložky vedomia\n(animus possidendi) Mesta Prešov k predmetu držby držbu.“\n8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nKrajského súdu v Prešove zo dňa 19.01.2016 sp. zn. 19Co/206/2014 porušené boli.\nII. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.01.2016 sp. zn. 19Co/206/2014\nzrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.\n\n7\n\nIII. Sťažovateľ má nárok na náhradu trov konania vo výške 390,50 EUR, ktoré je\nKrajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nV prípade, že sa ústavný súd s jeho názorom nestotožní, sťažovateľ žiada, aby\nnálezom rozhodol takto:\n„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 dohovoru uznesením\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2017 sp. zn. 2Cdo/66/2017 porušené boli.\nII. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2017 sp. zn. 2Cdo/66/2017zrušuje\na vec vracia na ďalšie konanie.\nIII. Sťažovateľ má nárok na náhradu trov konania vo výške 390,50 EUR, ktoré je\nNajvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\n\n8\n\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\n12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona\na za primeranú náhradu.\n13. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\nPodľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.\nIII.\n14. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\n\n9\n\n15. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,\nRecueil III/1997).\n16. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd\nv prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej\nlen „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká\nrepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota\nna podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia\no mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú\naj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval\nlehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj proti\noznačenému rozsudku krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, I. ÚS 208/2017).\n17. Ústavný súd dodáva, že v zmysle princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127\nods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal právomoc\npreskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv\nsťažovateľa, ktoré mohli byť ním porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu\nkrajský súd na základe podaného odvolania.\n\n10\n\n18. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju\nstabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho\nsúdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\n19. Na citovaný právny názor nadväzuje § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa\nodvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa\nv odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,\nprípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n20. Keďže krajský súd sa v odôvodnení rozsudku stotožnil s dôvodmi rozsudku\nokresného súdu, ústavný súd sa oboznámil aj s týmto rozsudkom. Okresný súd v relevantnej\nčasti rozhodnutia uviedol:\n«Z výsledkov vykonaného dokazovania má súd jednoznačne preukázané, že dňa\n15.7.1977 bola medzi\n\n,\n\nako predávajúcimi\n\na Okresným národným výborom v Prešove ako právnym predchodcom žalovaného\nuzatvorená kúpna zmluva, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej\nvložke č.\n\nkat. ú. Solivar, a to parcely č.\n\no celkovej výmere 9.979 m².\n\nV tejto kúpnej zmluve bolo uvedené, že predávajúce sú dedičky po zomrelom\nna základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Prešove, č.k. D 330/77 zo dňa\n27.4.1977.\n,\n\na\n\nboli na základe\n\nrozhodnutia o dedičstve vydaného Štátnym notárstvom v Prešove, č.k. D 330/77 zo dňa\n27.4.1977, ako potomkom v priamom rade (dcéry) po poručiteľovi\n\n,\n\nzomrelom 2.2.1977, prikázané do vlastníctva nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej\nvložke č.\n\nkatastrálneho územia Solivar, avšak len parcely, č.\n\n.\n\nParcely, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, boli prikázané do vlastníckeho práva\nžalobcu, a to na základe rovnakého právneho titulu (ako synovi zomrelého\n\n)\n\na tým istým rozhodnutím o dedičstve vydaným dňa 27.10.1977, teda po podpise kúpnej\nzmluvy...\n\n11\n\n... Vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia o dedičstve\nvydaného Štátnym notárstvom v Prešove nadobudol žalobca ako dedič po zomrelom\nporučiteľovi\na\n\n. Z tohto dôvodu je zrejmé, že\n\n.\n\npreviedli vlastnícke právo k predmetu kúpy, ktoré im nepatrilo.\n\nNa základe uvedeného súd nevyhnutne dospel k záveru, že vyššie spomenutá kúpna zmluva\nzo dňa 15.7.1977 je neplatná.\n... Žalobca netvrdil a ani nijakým spôsobom nepreukázal, že by nejakým spôsobom\nnapadol platnosť v predmetnej kúpnej zmluvy pred dňom 1.5.1991, teda do času kým tieto\nboli zapísané vo vlastníctve Československého štátu, pričom tieto nadobudol od svojho\nprávneho predchodcu v roku 1977.\nV ďalšom ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, predmetné nehnuteľnosti boli\npredmetom kúpy pre výstavbu sídliska Sekčov, I. obytného súboru Buzuluk. Obytný súbor\npozostávajúci z bytových domov, verejnej zelene, parkovísk, prístupových komunikácií,\nverejného osvetlenia a ostatnej občianskej vybavenosti patriacej k bytovým domom bol už\nna predmetných nehnuteľnostiach pôvodne mpč.\n\nv roku 1991 postavený.\n\nUvedené tvrdenie žalovaného žalobca nerozporoval a tieto zistenia súd založil na tom, že\nmedzi účastníkmi konania neboli tieto skutočnosti sporné. Z predloženého geometrického\nplánu žalobcom, ale aj identifikácie predloženej na požiadanie súdu Okresným úradom\nPrešov - katastrálnym odborom, ale aj ortofotomapy predloženej žalovaným (v prílohovej\nobálke) vyplýva, že nehnuteľnosti, ku ktorým sa domáha žalobca určenia vlastníckeho práva\nsú zastavané bytovými domami, a pretínajú nielen nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto\nkonania, ale aj ich nehnuteľnosti susediace z pravej aj ľavej strany a tvoria ucelený\nurbanistický komplex zástavby bytových domov, občianskej vybavenosti, prístupových\nkomunikácií a ďalšej zástavby.\nZákon č. 138/1991 Zb., o majetku obcí dňom svojej účinnosti od 1.5.1991 previedol\ndo vlastníctva obcí majetok, okrem iného aj predmetné nehnuteľnosti, dovtedy majetok\nštátu. Stalo sa tak „ex lege“, zákonom bola uložená povinnosť do 12 mesiacov od účinnosti\ntohto zákona podať návrh na zápis do evidencie nehnuteľností.\n... V danom prípade, bolo preukázané, že zmluva zo dňa 15.7.1977 bola neplatná,\navšak súd dospel k záveru, že tak došlo pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ - žalovaný\npri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, a to vzhľadom na časový odstup od jej uzavretia\n\n12\n\nale aj pre samotnú nečinnosť pôvodného vlastníka, naviac predmetné nehnuteľnosti ako je\nvyššie uvedené sa nachádzali v zástavbe komplexu bytových domov, kde so zreteľom\nna všetky okolnosti sa nadobúdateľ - Mesto Prešov mohol dôvodne domnievať, že tieto sú\nriadne vysporiadané.\n... A tu opätovne súd poukazuje na to, že predmetom sporu sú pozemky, na ktorých\nstoja obytné domy spolu s občianskou zástavbou prístupovými komunikáciami, verejnou\nzeleňou, teda ide o pozemky voľne prístupné, čím faktické ovládanie predmetu držby,\nžalovaným je dané už aj ako povinnému subjektu v zmysle zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom\nzriadení po jeho zriadení zo zákona s účinnosťou od 1.1.1991.\nČo sa týka vôle s vecou nakladať ako s vlastnou (animus possidendi - prvok\nsubjektívny), doplneným dokazovaním mal súd preukázané, že ku dňu 15.4.1992 na liste\nvlastníctva č.\n\nboli evidované nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania,\n\nna nehnuteľnosti evidované na tento list vlastníctva práve poukazoval delimitačný protokol,\nktorý nadobudol účinnosť ku dňu 15. 4. 1992, a ktorý bol podpísaný štatutárnym zástupcom\nžalovaného, v zmysle ktorého je konštatované, že do vlastníctva žalovaného prechádzajú\nnehnuteľnosti evidované na liste vlastníctva č\n... Súd mal zato, že žalovaný bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere,\nže mu vec patrí, od účinnosti delimitačného protokolu 15.4.1992, predmetnú nehnuteľnosť,\nuchopil, fakticky ovládol, a bola aj daná vôľa naskladať s ňou ako so svojou. Uvedené\nnepriamo, ale so zreteľom na všetky konkrétne okolnosti (najmä predmetu držby, nakoľko\nišlo o nehnuteľnosti ucelené tvoriace súčasť bytovej zástavby sídliska Sekčov, subjektu\ndržby - právnická osoba ktorej povinnosť starať sa o nehnuteľnosti a občanov takto\nosídlenej nehnuteľnosti tohto druhu vyplývala zo zákona, zánik predchádzajúceho detentora\n- Okresného národného výboru), logicky preukazujú, že žalovaný prostredníctvom prijatých\nuznesení zasadnutia mestského zastupiteľstva, ako vyplýva zo dňa 4.2.1991, mestské\nzastupiteľstvo bralo na vedomie správu o postupe delimitácie hospodárstva národných\nvýborov, vykonávali sa prvé úkony k delimitácii...\nŽalovaný ako nadobúdateľ predmetných nehnuteľností zo zákona - nakladal s týmito\nnehnuteľnosťami s vedomím a v dobrej viere, že nehnuteľnosti mu ako vlastníkovi patria.\nSúd dospel k jednoznačnému záveru, že dobromyseľná držba žalovaného, bola narušená až\ndňa 24.6.2002, kedy žalobca voči žalovanému uplatnil svoje vlastnícke právo.\n\n13\n\nŽalovaný podľa súdu teda splnil aj základnú podmienku vydržania, pretože jeho\noprávnená držba nehnuteľností trvala nepretržite po dobu dlhšiu ako 10 rokov.»\n21. Z rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu,\nvyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi\nokresného súdu. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia ďalej\nmedzi inými uviedol:\n«Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje\nsprávnosť jeho dôvodov a len na zdôraznenie správnosti podľa § 219 ods. 2 O. s. p. uvádza\nďalšie dôvody.\nOdvolací súd rovnako ako aj súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie\nmá za to, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam\nvydržaním. Bolo nepochybne preukázané, že zmluva zo dňa 15.07.1977, ktorými\n,\n\na\n\npredali Okresnému národnému výboru v Prešove\n\npredmetné nehnuteľnosti, je neplatnou, lebo prevádzali majetok, ktorého neboli vlastníkmi.\nNehnuteľnosti, ktoré boli predmetom uvedenej zmluvy až po jej uzavretí zdedil po svojom\nprávnom predchodcovi - otcovi žalobca\n\n. Správne konštatuje súd prvého\n\nstupňa, že predmetné nehnuteľnosti boli určené pre výstavbu Sídliska Sekčov, I obytného\nsúboru Buzuluk. Je tiež nesporným, že obytný súbor pozostáva z bytových domov, verejnej\nzelene, parkovísk, prístupových komunikácií, verejného osvetlenia a ostatnej občianskej\nvybavenosti patriacej k bytovým domom, postavených na pôvodných mpč.\nv roku 1991. Rovnako nesporným musí byť aj to, že od účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.\no majetku obcí, teda od 01.05.1991 zo zákona teda „ex lege“ prešiel do vlastníctva obce\nmajetok okrem iného aj majetok štátu. Bolo povinnosťou do 12 mesiacov od účinnosti\nzákona podať návrh na zápis tohto majetku do evidencie nehnuteľnosti. Je nutné\njednoznačne konštatovať, že od 01.01.1991, teda od účinnosti zák. č. 369/1990 Zb.\no obecnom zriadení žalovanému zákon ukladal ako povinnému subjektu obhospodarovať\npozemky, na ktorých stoja obytné domy spolu s občianskou zástavbou, prístupovými\nkomunikáciami, verejnou zeleňou, teda pozemky voľne prístupné.\n... Odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa začiatku plynutia vydržacej doby\nv prospech žalovaného od 01.01.1991 je nedôvodná, lebo súd prvého stupňa ju takto\n\n14\n\nnevyhodnotil. Naopak, ako určujúci dátum začatia plynutia tejto lehoty považoval dátum\n15.04.1992 v zmysle deliminačného (správne malo byť delimitačného, pozn.) protokolu.\nNedôvodnou je aj námietka, že veci vo vlastníctve štátu boli zverené do vlastníctva obce\na miest zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí účinným k 01.05.1991, od čoho vyvodil,\nže žalovaný nemohol byť k 01.01.1991 ani len detentorom (neoprávneným držiteľom)\nsporných nehnuteľností...\nVzhľadom na vyššie uvedené a zistenia v predmetnej veci je možné jednoznačne\nuviesť, že žalovaný nemohol ex lege na základe zákona č. 138/1991 Zb. nadobudnúť\npredmetný majetok, nakoľko tento nebol právom zapísaný ako vlastníctvo štátu. Podstatnou\nvšak bola skutočnosť, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu sa mohol žalovaný\ndomnievať, že nehnuteľnosti právom patria štátu, preto majú prejsť do vlastníctva obce,\nteda žalovaného. Je možné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že dátumom, od ktorého\nje následne možné počítať 10 ročnú vydržaciu dobu, je deň 15.04.1992 uvedený\nv deliminačnom protokole, od ktorého do vlastníctva žalovaného prechádzajú predmetné\nnehnuteľnosti evidované v\n\nv tom čase.\n\n... Ani ďalšia odvolacia námietka, týkajúca sa tvrdenia žalobcu, že žalovaný mohol\ndobromyseľne začať držať nehnuteľnosti až dňa 24.10.1994, kedy urobil fakticky úkon\na chopil sa ich držby, t.j. od dátumu, kedy žalovaný požiadal o zápis predmetných\nnehnuteľností do katastra, nie je dôvodná. Odvolací súd uvádza, že takáto žiadosť o zápis\nje iba návrhom na zmenu v evidencii nehnuteľnosti a nemôže sa vzhľadom na vyššie\nuvedené považovať za dátum, od ktorého by bolo možné začať počítal dobromyseľnú držbu\nžalovaného k predmetným nehnuteľnostiam.\n... Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa\nsprávne vo veci rozhodol, správne aplikoval príslušné právne predpisy, na zistený skutkový\nstav a z neho vyvodil správne závery. Odvolací súd sa stotožňuje s podstatnými závermi\nsúdu prvého stupňa, pre ktoré žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný vzhľadom\nna vyššie uvedené nadobudol predmetné nehnuteľnosti vydržaním, vydržacia lehota začala\nmu plynúť 15.04.1992 a uplynula 15.04.2002. Žalobca až po uplynutí vydržacej lehoty\nvyzval žalovaného dňa 24.06.2002, kedy si uplatňoval svoje vlastnícke právo, ale bolo to už\nv období, keď vlastnícke právo prináleží žalovanému a to na základe vydržania.»\n\n15\n\n22. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd\nargumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí\nnevysporiadal, resp. nesprávne vysporiadal s jeho odvolacími námietkami, nevyhodnotil ako\nspôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.\nOdôvodnenie rozsudku krajského súdu je v súlade s § 219 ods. 2 OSP, keďže krajský\nsúd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením, ktoré formuloval okresný súd, a to je\npodľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a konanie nevykazuje znaky\npodstatných pochybení procesného charakteru. Navyše, krajský súd s poukazom na § 219\nods. 2 OSP uviedol aj ďalšie dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku okresného súdu,\npreto ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov rozhodnutí\nvšeobecných súdov. Ustanovením § 219 ods. 2 OSP bola totiž odvolaciemu súdu daná\nmožnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia, pričom možnosť\nvypracovania takéhoto odôvodnenia bola podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom\nrozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj\nprávnej stránke. Uvedené je v posudzovanej veci nesporné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa\ns názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia\nčinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 301/06) rešpektuje názor, podľa\nktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho\nvyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom\núčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\n23. Účelom vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníckeho práva držiteľovi, ktorý\nvec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom dobrá viera\n(dobromyseľnosť) je podľa platnej právnej úpravy daná so zreteľom na všetky okolnosti.\nOpakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Zo zistených skutočností je\nzrejmé, že sťažovateľ bol dlhodobo nečinný a až po uplynutí vydržacej lehoty si začal\nuplatňovať svoje vlastnícke právo.\n24. V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd\nvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť,\n\n16\n\nže podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,\nale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní\ntejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory\nvšeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 206/2015).\nPosúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného\nsúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa\ntento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n25. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (proti rozsudku krajského súdu) z dôvodu jej\nzjavnej neopodstatnenosti odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nIV.\n26. Podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu označených práv uznesením\nnajvyššieho súdu malo dôjsť tým, že najvyšší (dovolací) súd napriek vytýkaným\nnesprávnostiam a vadám rozsudku krajského súdu jeho dovolanie ako neprípustné odmietol.\nSťažovateľ zároveň vytýka uzneseniu najvyššieho súdu jeho nepresvedčivosť a chýbajúce\nriadne odôvodnenie.\n27. Najvyšší súd svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil takto:\n«Dovolací súd poukazuje na to, že dovolanie treba považovať za mimoriadny\nopravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového\nkonania osobitné postavenie. Dovolanie naďalej nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd\n\n17\n\nnesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie\nodvolacieho súdu... Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa\nmôže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu...\nVzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti\nObčianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. účinného do 30. júna 2016 (ďalej aj\n„O. s. p.“), dovolací súd postupoval v zmysle uvedeného prechodného ustanovenia § 470\nods. 2 CSP a procesnú prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237\nods. 1 a § 238 O. s. p.\nV zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia\nodvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.\nPredmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesným\npochybeniam, ktoré boli uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p. Dovolateľ nenamietal, že v konaní\ndošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.; nedostatky\ntejto povahy nevyšli v dovolacom konaní najavo.\nDovolací súd sa osobitne zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou\nuvedenou v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ktorá sa nepotvrdila.\nO procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s .p. išlo najmä vtedy, ak súd\nv konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva priznané\nO. s. p. [napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom\n(§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa\nk návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný\nna súdne pojednávanie (§115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných\nrúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)], čo v danom prípade preukázané nebolo, preto dovolateľ\nneopodstatnene vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/\nO. s. p.\nPokiaľ žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej\ninštancie a odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa\n\n18\n\nktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2\npísm. b/ Občianskeho súdneho poriadku, pričom obsah spisu nedáva žiadny dôvod\npre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu\n(v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie\nrozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj\nzdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok.\n... Dovolateľ ďalej namietal, že v konaní došlo k iným vadám konania, ktoré mali\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), dovolací súd\nuvádza, že tzv. „iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod, úspešne však môže\nbyť uplatnená iba v procesné prípustnom dovolaní... Dovolací súd mohol pristúpiť\nk preskúmaniu tohto dovolacieho dôvodu len v procesné prípustnom dovolaní, čo však nie\nje prípad prejednávanej veci.\nDovolateľ za inú vadu konania považoval porušenie povinností súdov nižších\ninštancií pri vykonávaní dokazovania. V spojitosti s uvedenou vadou, namietal aj\nhodnotenie dôkazov súdov nižších inštancií. Namietal, že konanie je postihnuté inou vadou,\nktorá mala za následok nesprávne skutkové zistenia. Na námietky dovolateľa týkajúce sa\nvykonaného dokazovania, ako i hodnotenia jednotlivých dôkazov tak súdom prvej inštancie,\nako i odvolacím súdom, najvyšší súd uvádza, že v prípade neúplnosti skutkových zistení\nalebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej\npraxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle\n§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.\n... K námietke dovolateľa o nesprávnosti právneho posúdenia veci najvyšší súd\nkonštatuje, že ak súdy nižšej inštancie dospeli k nesprávnym právnym záverom, uvedená\nskutočnosť môže mať za následok nesprávne právne posúdenie veci, nie však odňatie\nmožnosti pred súdom konať. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací\ndôvod, ale možno ho uplatniť v procesné prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/\nO. s. p.), čo nie je daný prípad, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť\ndovolania nezakladá.»\n28. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho\nsúdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Právny\n\n19\n\nnázor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený\nvyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo vo vzťahu ku všetkým námietkam sťažovateľa.\nV odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol\ndôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne\nneprípustné. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru\no neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty\nsťažovateľa.\n29. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti\nviazaný (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska\nsťažovateľom tvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že\nnajvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol napriek tomu, že konanie je postihnuté inou\nvadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že rozsudok krajského súdu\nbol založený na nesprávnom posúdení veci.\n30. Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol\núčastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade\ns jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,\nže neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.\nJe v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je\narbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať\n(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07, II. ÚS 567/2015).\n31. Ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil\nodmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,\nktoré by bolo založené na takom výklade jednoduchého práva, ktorý by popieral jeho účel\na zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa\na postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.\n\n20\n\n32. Ústavný súd nezistil ani takú aplikáciu ustanovení hmotného práva na vec sa\nvzťahujúcich, ktorá by poprela ich účel a zmysel. Otázka vydržania sporných pozemkov\nbola vyriešená na základe správnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení a správny\nje i záver o splnení podmienok vydržania pozemkov mestom Prešov a o jeho dobrej viere,\nktorý je v súlade s vykonaným dokazovaním. Právne názory najvyššieho súdu vyjadrené\nv uznesení sp. zn. 2 Cdo 66/2017 z 26. septembra 2017 ani podľa názoru ústavného súdu\npreto nevybočujú z medzí pravidiel ústavne konformnej aplikácie ustanovení citovaných\nv rozhodnutí najvyššieho súdu upravujúcich inštitút vydržania.\n33. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIII. ÚS 288/2016).\n34. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom\na rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná\nsúvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom\nprijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti\nodmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n35. Nad rámec uvedeného, keďže sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietané\nporušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 listiny a čl. 1\ndodatkového protokolu zdôvodňoval porušením základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n\n21\n\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu a tiež uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd\nuvádza, že pretože nepovažuje závery týchto rozhodnutí za arbitrárne ani za zjavne\nneodôvodnené a skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ich porušenie\nnijako nesignalizujú, je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.\n36. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných\nnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. apríla 2018\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "vydržanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4cd70315-f894-468a-b46e-aecaf5a233f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.208.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 208/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 208/2017 z 19. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-19", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.208.2017.1"}, {"guid": "ussr:32ddb02f-2a01-4797-b5e4-19313f71d71f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 159, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2016.1"}, {"guid": "ussr:b1f460fa-1539-4749-acd1-36f9576f0d30", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.567.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 567/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 567/2015 z 10. 9. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-09-10", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.567.2015.1"}, {"guid": "ussr:45cb58d9-a82c-4778-9639-21acf4a86d6e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.206.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 206/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 206/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.206.2015.1"}, {"guid": "ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2010 z 31. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-31", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 218/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 218/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 249, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:36b19f43-1d13-4215-8735-a6e99df45a39"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:6963aaca-a5db-463f-9e2b-230717210a64", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 67/06 z 1. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-01", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6963aaca-a5db-463f-9e2b-230717210a64"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "064bd302-c250-4cd5-b360-d6cf46b38a70:f07d55ea-18b3-4f02-a50a-d94b63afb0bc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8111227267.1", "spisova_znacka": "2Cdo/66/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/66/2017 z 25. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8111227267.1"}, {"guid": "c5a90f2e-f44a-49ae-a5e3-c8d69f3341e1:ea7c21ff-1e45-4993-a48d-d419f5580b19", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3112225415.1", "spisova_znacka": "19Co/206/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/206/2014 z 26. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-11-26", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3112225415.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1a05ac3b-992b-4e31-b025-d18e00b97d37", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.171.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 171/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 171/2020 z 16. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.171.2020.1"}, {"guid": "24577d6c-29b0-4d0f-903b-b603776ff28c:73e949f6-cf7f-491d-b29e-c5b7be2b3109", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7114226444.2", "spisova_znacka": "6Co/168/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/168/2024 z 17. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7114226444.2"}, {"guid": "71e6d3b8-3d7c-4822-b036-d7d9990ccc0a:e5552d73-d439-4ad1-8f10-71313406451e", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2024:7114226444.25", "spisova_znacka": "25C/271/2014", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 25C/271/2014 z 18. 7. 2024", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2024-07-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2024:7114226444.25"}]}