{"guid": "ussr:843092dc-5ae0-4e03-8c6a-acf7ea8c15e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.195.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 195/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 195/2018 z 12. 4. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. apríla 2018, sp. zn. II. ÚS 195/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.195.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Laššáková", "sudca_id": 1100, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-lassakova-1100", "datum_vydania": "2018-04-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/843092dc-5ae0-4e03-8c6a-acf7ea8c15e8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.195.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.195.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.195.2018.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 195/2018-23\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti BILLA s. r. o., Bajkalská 19/A, Bratislava,\nprávne zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14,\nBratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Andrej Guba, LL.M., vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 7 Sžo 262/2015 z 27. septembra 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť spoločnosti BILLA s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára\n2018 doručená sťažnosť spoločnosti BILLA s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou\nnamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\n\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom\n\nNajvyššieho súdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“)\n\nsp. zn. 7 Sžo 262/2015 z 27. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v prevádzke sťažovateľky bola 14.\njanuára 2014 vykonaná úradná kontrola potravín. Kontrolu vykonala Štátna veterinárna\na potravinová správa Slovenskej republiky (ďalej len „štátna veterinárna a potravinová\nspráva“). Na základe zistení inšpektorov štátnej veterinárnej a potravinovej správy\nuvedených v zázname o vykonaní úradnej kontroly potravín zo 14. januára 2014 (ďalej len\n„záznam“) vydala Regionálna veterinárna a potravinová správa Topoľčany (ďalej aj\n„regionálna veterinárna a potravinová správa“) rozhodnutie č. 2014/00017, č. vet.\n2014/000580 z 2. apríla 2014 (ďalej len „rozhodnutie regionálnej veterinárnej\na potravinovej správy“), ktorým sťažovateľke uložila pokutu vo výške 100 000 €.\nProti rozhodnutiu regionálnej veterinárnej a potravinovej správy sa sťažovateľka odvolala.\nO odvolaní rozhodla štátna veterinárna a potravinová správa rozhodnutím č. 1723/2014\nz 19. júna 2014. Sťažovateľka nebola v odvolacom konaní úspešná.\nSťažovateľka napadla administratívne konanie žalobou o preskúmanie zákonnosti\n(ďalej len „správna žaloba“) na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).\nKrajský súd rozhodnutím sp. zn. 1 S 141/2014 z 18. júna 2015 (ďalej len „rozhodnutie\nkrajského súdu“) správnu žalobu zamietol. Proti rozhodnutiu krajského súdu podala\nsťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím rozhodnutie krajského súdu\npotvrdil.\nSťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd «v danom prípade nedostatočne\nodôvodnil svoje rozhodnutie a tiež nesprávne vyložil a aplikoval na daný prípad právne\nnormy, čo viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej, ktoré vyúsťuje do porušenia\nSťažovateľovho základného práva na poskytnutie právnej ochrany pred nezákonným\nrozhodnutím orgánu verejnej moci...\n... A.) K porušeniu zásady dvojinštančnosti správneho konania:\n\n2\n\nPodľa ust. § 6 ods. 2 písm. a) a c) zákona č. 39/2007 Z. z. Zákona o veterinárnej\nstarostlivosti, „Štátna veterinárna a potravinová správa riadi, usmerňuje, koordinuje\na kontroluje výkon štátnej správy, ktorý uskutočňujú regionálne veterinárne a potravinové\nsprávy a ústav kontroly veterinárnych liečiv, určuje dokumentované postupy veterinárnych\nkontrol podľa tohto zákona a v súlade s osobitným predpisom vykonáva vnútorný audit\nveterinárnych kontrol, ktoré vykonávajú regionálne veterinárne a potravinové správy\na ústav kontroly veterinárnych liečiv; osobitný predpis sa vzťahuje na vykonávanie\nvnútorného auditu primerane, rozhoduje v druhom stupni vo veciach, o ktorých v prvom\nstupni rozhoduje regionálna veterinárna a potravinová správa a ústav kontroly\nveterinárnych liečiv.“\nSprávny poriadok vychádza z princípu tzv. generálnej klauzuly, ktorá hovorí o tom,\nže každý účastník môže podať riadny opravný prostriedok proti každému prvostupňovému\nrozhodnutiu správneho orgánu. Na základe dvojinštančnosti správneho konania je každé\nrozhodnutie preskúmateľné ešte ďalšou inštanciou v odvolacom konaní za predpokladu,\nže k tomu dal daný účastník konania podnet prostredníctvom podania riadneho opravného\nprostriedku.\nZo Záznamu o výkone úradnej kontroly potravín vyplýva, že kontrolu potravín\ndňa 14. 1. 2014 vykonali inšpektori ŠVPS SR (\n\na\n\n) [rozumej štátna veterinárna a potravinová správa, pozn.], pričom medzi\nkompetencie ŠVPS SR v zmysle Zákona o veterinárnej starostlivosti patrí najmä kontrola\nvýkonu štátnej správy, ktorý uskutočňujú regionálne veterinárne a potravinové správy, ako\naj rozhodovanie v druhom stupni vo veciach, o ktorých v prvom stupni rozhoduje\nregionálna veterinárna a potravinová správa.\nOdvolanie Sťažovateľa zo dňa 25. 4. 2014 proti Rozhodnutiu RVPS TO [rozumej\nregionálna veterinárna a potravinová správa, pozn.] teda bolo len formálnym odvolaním,\nktoré mu nedávalo akúkoľvek nádej, že Rozhodnutie RVPS TO nezávisle preskúma ŠVPS\nSR, ktorý autoritatívne deklaroval závery o porušení Zákona o potravinách už v Zázname\no výkone úradnej kontroly potravín. Uvedením zistených porušení ŠVPS SR v Zázname\no výkone úradnej kontroly potravín vzniklo riziko, že pri vydávaní Rozhodnutia RVPS TO\nbude RVPS TO vnímať závery obsiahnuté v Zázname o výkone úradnej kontroly potravín\nako inštrukcie (záväzné pokyny) pre vydanie svojho rozhodnutia (Rozhodnutia RVPS TO).\n\n3\n\nAk ŠVPS SR vykonal úradnú kontrolu potravín, a teda konal v prvom stupni, tak mal\nnásledne aj pokračovať v konaní a vydať prvostupňové rozhodnutie, pričom v zmysle ust.\n§ 5 písm. c) Zákona o veterinárnej starostlivosti by o odvolaní voči rozhodnutiu ŠVPS SR\nnásledne malo rozhodovať Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej\nrepubliky. Zo Zákona o potravinách ani zo Správneho poriadku nevyplýva oprávnenie ŠVPS\nSR po vykonaní kontroly postúpiť konanie na príslušnú regionálnu veterinárnu\na potravinovú správu, ktorá by následne pokračovala v začatom správnom konaní a vydala\nprvostupňové rozhodnutie.\nPorušovateľ sa však pri formulácii tohto záveru v odôvodnení Rozhodnutia NS SR\nopomenul zaoberať námietkou Sťažovateľa, že zo všeobecne záväzných právnych predpisov\nŠVPS SR ako druhoinštančnému správnemu orgánu nevyplýva oprávnenie vykonať kontrolu\na záznam z nej postúpiť príslušnému prvoinštančnému správnemu orgánu a následne\nvo veci rozhodovať v druhej inštancii o odvolaní účastníka konania ako druhoinštančný\nsprávny orgán. Posúdenie tejto námietky Sťažovateľa zo strany Porušovateľa bolo\nnevyhnutné na vyvodenie záveru, či vo veci došlo resp. nedošlo zo strany správnych\norgánov k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.\n... B.) K nepreskúmateľnosti zhromaždených dôkazov a výkonu úradnej kontroly\npotravín:\nPorušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces\nv danom prípade vidí Sťažovateľ najmä v tom, že Porušovateľ sa nezaoberal a neprihliadal\nna skutočnosti, že vykonanie kontroly predstavuje dôležitý úkon správneho orgánu v konaní\nvo veci uloženia pokuty za porušenie ustanovení Zákona o potravinách [zákon Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov,\npozn.], z ktorého sa má vyhotovovať v zmysle ust. § 22 Správneho poriadku zápisnica.\nV danom prípade však ŠVPS SR namiesto zápisnice vyhotovila Záznam o výkone úradnej\nkontroly potravín, pričom tento nie je možné z obsahového hľadiska považovať za zápisnicu\nv zmysle ust. § 22 Správneho poriadku [zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny\nporiadok) v znení neskorších predpisov, pozn.], nakoľko nespĺňa zákonom predpísané\nnáležitosti, ktoré Správny poriadok od zápisnice vyžaduje. Vyhotovenie zápisnice z úradnej\nkontroly potravín je nevyhnutné na to, aby bolo možné priebeh kontroly v neskoršom štádiu\n\n4\n\nkonania podrobne rekonštruovať a náležite kontrolovať, čo však v tomto konaní nie je\nmožné, keďže ŠVPS SR takúto zápisnicu z úradnej kontroly potravín nevyhotovila. Zároveň\nsa Porušovateľ pri svojom rozhodovaní nezaoberal ani skutočnosťou, že ŠVPS SR úradnú\nkontrolu potravín vykonala bez prítomnosti zástupcu Sťažovateľa, ktorý by bol oprávnený\nkontrolovať inšpektorov a náležíte sa vyjadriť ku všetkým zisteniam a že inšpektori vykonali\nkontrolu bez toho, aby ich sprevádzal akýkoľvek poverený zamestnanec Sťažovateľa\na na túto skutočnosť vôbec neprihliadol. Porušovateľ v tejto súvislosti len bez bližšieho\nzdôvodnenia konštatoval, že tieto námietky sú nedôvodné, keďže Sťažovateľ vraj nijakým\nspôsobom nespochybnil skutkové zistenia kontrolórov. Takýto prístup Porušovateľa\nSťažovateľ považuje rovnako ako v bode A.) tohto článku sťažnosti za arbitrárny a v\nrozpore s princípmi materiálneho právneho štátu, v ktorom je ústavnou právomocou a\nzároveň povinnosťou súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a\nzákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci (čl. 142 ods. 1\nÚstavy SR). Zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy je potrebné posúdiť aj s\nohľadom na celkový postup týchto orgánov počas správneho konania (t.j. aj počas výkonu\núradnej kontroly potravín).\n... C.) K možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom počas správneho\nkonania:\nPorušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces\nv danom prípade vidí Sťažovateľ najmä v tom, že Porušovateľ sa nezaoberal tým,\nže Sťažovateľ počas správneho konania nemal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným\ndôkazom, k podkladu rozhodnutia a k spôsobu jeho zistenia, mal len možnosť vyjadriť sa\nk Záznamu o výkone úradnej kontroly potravín, ktoré aj využil, a preto na to pri svojej\nrozhodovacej činnosti (pri prijímaní Rozhodnutia NS SR) neprihliadal. Porušovateľ sa\nv odôvodnení Rozhodnutia NS SR s touto žalobnou námietkou Sťažovateľa žiadnym\nspôsobom nevysporiadal, ale len konštatoval na strane č. 28 Rozhodnutia NS SR,\nže skutočnosti, z ktorých vychádzal prvoinštančný správny orgán (RVPS TO) a následne\nŠVPS SR ako druhoinštančný správny orgán, museli byť Sťažovateľovi známe. To, že tieto\nskutočnosti boli Sťažovateľovi známe, nemá absolútne žiadny vplyv na to, že správne\norgány neumožnili Sťažovateľovi vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, k podkladu\n\n5\n\nrozhodnutia a k spôsobu jeho zistenia, ale umožnili Sťažovateľovi vyjadriť sa výlučne len k\nZáznamu o výkone úradnej kontroly potravín, čím porušili jeho právo na spravodlivý\nproces.\nĎalšie porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces\nvidí Sťažovateľ v tom, že Porušovateľ sa nezaoberal tým, že správny orgán podľa názoru\nSťažovateľa porušil jeho právo na spravodlivý proces garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru,\nt.j. právo na spravodlivý súdny proces, a preto na to pri svojom rozhodnutí (pri vydaní\nRozhodnutia NS SR) neprihliadal. Súčasťou tohto práva je právo na spravodlivé súdne\nkonanie, ktoré subsumuje základné súdnoprocesné princípy a z judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva vyplýva, že sa tieto vzťahujú aj na konanie správne a exekučné.\nPodľa Sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práv tým, že správny orgán (RVPS TO a ani\nŠVPS SR) vo veci nenariadil pred vydaním rozhodnutia ústne pojednávanie, na ktorom by\nbola vec prejednaná a na ktorom by sa Sťažovateľ mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným\ndôkazom.».\nNa základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný\nsúd nálezom vyslovil,\n\nže\n\nrozsudkom\n\nnajvyššieho súdu\n\nsp.\n\nzn. 7 Sžo 262/2015\n\nz 27. septembra 2017 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu zrušil, aby vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie\na aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n6\n\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie\nktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané\noneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením\nalebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n7\n\nÚstavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\nPredmetom sťažnosti sú tri okruhy námietok. Prvým je tvrdenie, že najvyšší súd sa\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia odmietol zaoberať skutočnosťou, že na kontrole\npotravín vykonanej u sťažovateľky sa zúčastnili dvaja inšpektori štátnej veterinárnej\na potravinovej správy (z celkového počtu 4 inšpektorov; ďalší dvaja inšpektori boli\nzamestnancami Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Trenčín a Regionálnej\nveterinárnej a potravinovej správy Topoľčany). Sťažovateľka vytýka administratívnemu\nkonaniu neobjektívnosť, pretože po vykonaní kontroly potravín o veci rozhodla regionálna\nveterinárna a potravinová správa a ako odvolací orgán v druhom stupni štátna veterinárna\na potravinová správa. Odvolacie konanie teda malo prebehnúť len formálne, keďže\npodľa názoru sťažovateľky autoritatívny názor odvolacieho orgánu už mal byť vyjadrený\nv zázname o vykonaní kontroly potravín. Sťažovateľka vidí ako materiálne správny\npostup taký, v ktorom by o odvolaní v administratívnom konaní rozhodlo Ministerstvo\npôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky.\nK uvedenej námietke najvyšší súd uviedol: „Z ustanovenia § 8 ods. 3 písm. d/\nzákona o veterinárnej starostlivosti v znení účinnom v čase konania a rozhodovania\nprvoinštančného správneho orgánu a žalovaného vyplýva právomoc regionálnej\nveterinárnej a potravinovej správy ako prvoinštančného správneho orgánu ukladať pokuty\npodľa § 28 zákona o potravinách vo väzbe na úpravu § 21 a § 23 ods. 1 a 5 zákona\no potravinách\n\nv\n\nznení\n\núčinnom\n\nv\n\nčase\n\nkonania\n\na\n\nrozhodovania\n\nžalovaného\n\na prvoinštančného správneho orgánu.\nPrávomoc\n\nžalovaného\n\nako\n\ndruhoinštančného\n\nsprávneho\n\norgánu\n\nvyplýva\n\nz ustanovenia § 6 ods. 2 písm. c/ zákona o veterinárnej starostlivosti, vo väzbe na právnu\núpravu § 21 písm. c/ zákona o potravinách, § 23 ods. 1 a 5 zákona o potravinách, ako aj\n\n8\n\nznenie § 8 zákona o veterinárnej starostlivosti, keď explicitne nevyplýva právomoc ukladať\npokuty, len právomoc rozhodovať v druhej inštancii o veciach, v ktorých v prvej inštancii\nrozhodovala regionálna veterinárna a potravinová správa.\nPodľa odvolacieho súdu bola daná právomoc prvoinštančného správneho orgánu\na následne žalovaného ako druhoinštančného správneho orgánu, konať a rozhodovať\nvo veci uloženia pokuty podľa zákona o potravinách a nemohlo dôjsť k porušeniu zásady\ndvojinštančnosti konania a nenastala situácia, že by v prejednávanej veci rozhodovali\norgány, ktorým na to nebola daná právomoc, tak ako žalobca namietal v doplnení dôvodov\nodvolania.\nV prejednávanej veci kontrolu vykonali dvaja kontrolóri regionálnej a potravinovej\nsprávy (Trenčín, Topoľčany) a dvaja kontrolóri zo Štátnej veterinárnej a potravinovej\nsprávy SR, ktorí sú v Protokole o úradnej kontrole zo dňa 14.01.2014 označení menom,\npriezviskom, funkciou a číslom služobného preukazu. Títo inšpektori aj fyzicky protokol\no kontrole podpísali. Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky bola\nkompetentná poveriť vykonaním kontroly aj kontrolóra z inej regionálnej správy mimo\nkontrolovanej prevádzky a mala kompetenciu kontrolovať regionálne veterinárne\na potravinové správy a ich kontrolórov (§ 6 ods. 2 písm. a/ zákona č. 39/2007 Z. z.). Pokiaľ\nkontrolu vykonávali dvaja kontrolóri regionálnej veterinárnej a potravinovej správy, tak\nkontrola bola vykonávaná konkrétnymi kontrolórmi, a nie Regionálnou veterinárnou\na potravinovou správou, ako orgánom spolu s kontrolórmi Štátnej veterinárnej\na potravinovej správy. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že v Zázname\no úradnej kontrole sa nachádza hlavička Štátnej veterinárnej a potravinovej správy\nSlovenskej republiky, Bratislava, keď v Zázname o úradnej kontrole je na strane 7\nvymedzené, ktorí konkrétni kontrolóri - inšpektori kontrolu vykonali.\nŽalobca hodnovernosť záverov uvedených v zázname o úradnej kontrole\nnespochybnil, nespochybnil skutkové závery, ktoré boli východiskom pre konanie\na rozhodovanie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu. Odvolací súd vyhodnotil\nnámietku žalobcu o nezákonnosti kontroly za nedôvodnú a účelovú, keď táto námietka\nnijakým spôsobom nespochybňuje skutkové zistenia kontrolórov (konkrétne porušenia\npovinnosti žalobcu na konkrétnom skutkovom základe), ktoré boli podkladom pre vydanie\nnapadnutého rozhodnutia.“\n\n9\n\nSkutočnosť, že na kontrole potravín sa zúčastnili dvaja kontrolóri štátnej veterinárnej\na potravinovej správy nie je spornou. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd správne\nvo veci poukazuje na to, že prítomnosť inšpektorov štátnej veterinárnej a potravinovej\nsprávy pri výkone kontroly sledovala zistenie skutkového stavu, ktorý v konečnom dôsledku\nbol vo veci preukázaným, a nie právne posúdenie veci. Právne posúdenie veci vykonal\nv administratívnom konaní vecne aj miestne príslušný správny orgán. Najvyšší súd správne\npoukazuje na to, že sťažovateľka nespochybnila skutkové zistenia v zázname, na ktoré\nnadväzuje právne posúdenie veci. Ovplyvnenie veci in concreto netvrdí (zisťovanie\nskutkového stavu nie je v posudzovanej veci možné považovať za autoritatívne vyjadrenie\nalebo prejudikovanie právneho názoru odvolacieho orgánu) a ani zo spisového materiálu\nnevyplýva, že by inšpektori štátnej veterinárnej a potravinovej správy boli zainteresovaní\nna právnom posúdení skutkových zistení uvedených v zázname.\nÚstavný\n\nsúd\n\nkonštatuje,\n\nže\n\nv\n\nokolnostiach\n\ndaného\n\nprípadu\n\nsa námietka\n\nporušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu posunula do výlučne akademickej roviny a v takýchto\nprípadoch sa teória i prax ústavných súdov vyhranene prikláňa k odmietnutiu v takejto veci\nrozhodovať (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 122/99\nz 8. septembra 1999, publikované v Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu, zväzok\nč. 15, uznesenie č. 56, s. 315 a nasl., resp. Barron, J., Dienes, C. Constitutional Law. 4. vyd.,\nSt. Paul 1995, s. 83 – 85 alebo Schleich K. Das Bundesverfassungsgericht. 3. vyd.,\nMünchen 1994, s. 142150), pretože tu chýba možnosť bezprostredného a trvajúceho zásahu,\nktorý by mohol mať vplyv na pozíciu sťažovateľky.\nSťažovateľka\n\nďalej\n\nnamieta\n\nnepreskúmateľnosť\n\nzhromaždených\n\ndôkazov\n\na vykonanej kontroly potravín. Vytýka porušenie zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní\n(správny poriadok) v znení neskorších predpisov tým, že o vykonanej kontrole potravín\nnebola spísaná zápisnica, ale záznam, avšak záznam neobsahuje zákonom predpísané\nnáležitosti zápisnice, čím sa priebeh kontroly stal spätne nerekonštruovateľným. Výkonu\n\n10\n\nkontroly tiež vytýka, že nebola vykonaná za prítomnosti zástupcu sťažovateľky, ktorý by\nbol oprávnený inšpektorov kontrolovať.\nK uvedenej námietke najvyšší súd uviedol: „Pokiaľ žalobca v doplnení odvolania\ntvrdil, že úradná kontrola potravín bola vykonávaná bez prítomnosti žalobcu, resp. jeho\nzástupcu a je nezákonná z dôvodu, že k zisteniam, k postupom a k metódam úradnej\nkontroly potravín nemohol vyjadriť a považoval obsah záznamu o výkone úradnej kontroly\npotravín za nedostatočne konkrétny, ktorým nebol spoľahlivo zistený skutkový stav, a ktorý\nneobsahuje prílohy, nie je žumalizovaný a podľa žalobcu, nie je možné z neho identifikovať\npriebeh kontroly, odvolací súd zdôrazňuje, že tieto námietky neuviedol žalobca v žalobe, ani\nv riadne a včas podanom odvolaní. Z tohto dôvodu nie je možné na ne prihliadať.\nNaviac žalobca v zázname o úradnej kontrole potravín uviedol, že voči jeho obsahu,\núplnosti, nič nenamieta. Napriek absencie tohto žalobného bodu a riadne a včas podaného\nodvolacieho dôvodu, odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu\nkonštatuje, že záznam o úradnej kontrole potravín je zrozumiteľný, z jeho obsahu sú zrejmé\npochybenia žalobcu, obsahuje v časti V. podpis zástupcu žalobcu pri kontrole, možnosť jeho\nvyjadrenia, ktoré žalobca nevyužil. Z obsahu záznamu o úradnej kontrole potravín je\nzrejmé, že sa žalobca prostredníctvom vedúceho prevádzky, v ktorej bola vykonávaná\núradná kontrola potravín, s jeho obsahom oboznámil, ako aj s prílohami k nemu, mal sa\nmožnosť ku kontrolovaným zisteniam vyjadriť, čo však napokon v podaní zo 17. januára\n2014 vo vyjadrení urobil, v ktorom konštatoval, že akceptuje výkon kontroly, kontrolné\nzistenia a uložené opatrenia a tieto nerozporuje. Aj z dôvodu, že tieto námietky neboli\npodané riadne a včas, odvolací súd na tieto argumenty žalobcu neprihliadol.“\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných\npráv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej\nmedzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je\nzaložený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu\npri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných\nsúdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za\nvýklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144\n\n11\n\nods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale\npodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje\no sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto\npráv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nZ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka\nv správnej žalobe ani v riadne a včas podanom odvolaní nespochybňovala neprítomnosť jej\nzástupcu pri výkone kontroly potravín a rovnako tak obsah záznamu z výkonu kontroly\npotravín bol najvyšším súdom preskúmaný nad rámec vymedzeného prieskumu veci\nv rámci obiter dicta, pričom odvolací súd sa s tvrdeniami sťažovateľky nestotožnil.\nNámietka nesprávneho postupu správneho orgánu spočívajúceho vo vyhotovení záznamu\nz kontroly namiesto zápisnice je v posudzovanom prípade len otázkou formy právneho\núkonu, ktorá bezprostredne nemusí vplývať na jeho obsah. Spôsob, akým sa nedostatok\nformy mal negatívne prejaviť v postavení sťažovateľky, v sťažnosti uvedený nie je, z čoho\nje možné vyvodzovať neopodstatnenosť predmetnej námietky.\nNapokon sťažovateľka namieta odňatie možnosti vyjadriť sa ku všetkým\nvykonávaným dôkazom počas administratívneho konania. Namieta najmä to, že najvyšší\nsúd sa nezaoberal tým, že sťažovateľka mala možnosť vyjadriť sa iba k záznamu o výkone\nkontroly a nemala možnosť sa vyjadriť k iným vykonávaným dôkazom.\nK uvedenej námietke najvyšší súd uviedol: „K námietke žalobcu ohľadne postupu\nsprávnych orgánov pred vydaním rozhodnutia, keď žalobca poukazoval, že predchádzajúce\nprávoplatné rozhodnutia, ktoré uvádza ako podklad pre prvoinštančné rozhodnutie\npri uložení pokuty, podľa právnej úpravy účinnej od 1. apríla 2014, netvorili súčasť\ndôkazného materiálu a neboli podkladom pre vydanie prvoinštančného rozhodnutia,\nv dôsledku čoho správne orgány porušili právo žalobcu upravené v § 33 ods. 2 Správneho\nporiadku, keď k týmto podkladom sa žalobca, pred vydaním rozhodnutia prvoinštančného\nsprávneho orgánu, nemohol vyjadriť, odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka\nabsentuje v obsahu žalobných bodov podanej žaloby.\n\n12\n\nOdvolací súd zhodne s názorom prvoinštančného súdu konštatuje, že nezistil\nchybenia v postupe správnych orgánov, pred vydaním rozhodnutia prvoinštančného\nsprávneho orgánu a rozhodnutia žalovaného. K tejto konkrétnej námietke uvádza, že i keď\nnebola uvedená ako obsah žalobných bodov, skutočnosti, z ktorých prvoinštančný správny\norgán ako aj žalovaný vychádzali pri uložení pokuty (existencia právoplatných správnych\nrozhodnutí o uložení pokút žalobcovi) musela byť žalobcovi známa, keďže bol účastníkom\ntýchto konaní a tieto rozhodnutia mu boli doručené. Preto nebolo potrebné, aby správne\norgány žalobcu s týmito listinnými dôkazmi oboznamovali, keď žalobca musel legitímne\nočakávať, že môže (za splnenie zákonných podmienok) správny orgán na obsah týchto\nprávoplatných správnych rozhodnutí prihliadať, a to najmä v prípade ďalšieho porušenia\npovinnosti žalobcu. Naviac odvolací súd konštatuje, že listinné dôkazy - správne\nrozhodnutia, nie sú súčasťou predloženého administratívneho spisu, jedná sa však\no nesporne zistené skutočnosti, známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré sú známe\nžalobcovi a žalobcom nespochybnené. Odvolací súd nezistil ani vo vzťahu k tejto námietke\nžalobcu jej dôvodnosť, naviac, keď tento odvolací dôvod nebol obsiahnutý v žalobných\nbodoch v podanej žalobe. Preto aj z tohto dôvodu táto odvolacia námietka nemôže\nspochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.“\nOdpoveď najvyššieho súdu na vymedzené námietky sťažovateľky hodnotí ústavný\nsúd ako vyčerpávajúcu bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám\nstanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného\nsúdu. Navyše, z odôvodnenia najvyššieho súdu opäť vyplýva, že prieskum predmetných\nnámietok bol vykonaný nad rámec správnou žalobou vymedzeného predmetu konania.\nÚstavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\n\n13\n\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné\nprávo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\nZ uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nO ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonanie, náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. apríla 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "záznam", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "kontrola"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b5bd0338-d34a-4e77-9bf8-887a27f46fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.88.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 88/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/2024 z 15. 2. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-02-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.88.2024.1"}, {"guid": "ussr:ba98ed6f-f58b-4167-a703-abc4e3ae7141", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.525.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 525/2023", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 525/2023 z 7. 12. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-12-07", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.525.2023.1"}, {"guid": "ussr:2d7b68d8-ae92-4317-9600-a106129abee0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.288.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 288/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 288/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.288.2018.1"}, {"guid": "37deacb6-131a-4fa6-ae02-8af6fa7b2960:1d99a2fe-d588-4e43-bc02-3fb4fcc2a5b6", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:6022200184.1", "spisova_znacka": "3Svk/8/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/8/2023 z 28. 11. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-11-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:6022200184.1"}]}