{"guid": "ussr:7e80c754-e7ba-4378-ac84-41a05f74ab41", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.152.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2018 z 11. 7. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. júla 2018, sp. zn. II. ÚS 152/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.152.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-07-11", "forma": "Nález,Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "nazov": "čl. 20 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7e80c754-e7ba-4378-ac84-41a05f74ab41", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.152.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.152.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.152.2018.2/text", "citacie_n": 11, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 152/2018-45\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Sergeja\nKohuta (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť\na\n\n,\n\n,\n\n, zastúpených advokátskou kanceláriou\n, v mene ktorej koná advokát\n, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\n\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva\nna zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných\n\nslobôd\n\nuznesením\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto\nrozhodol:\n1. Základné práva\n\na\n\npodľa čl. 46 ods. 1\n\na čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,\nporušené boli.\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 6/2017\nzo 6. marca 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\na\n\ntrovy konania spolu v sume 855,07 € (slovom osemstopäťdesiatpäť\n\neur a sedem centov), a to na účet advokátskej kancelárie\n, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nsp. zn. II. ÚS 152/2018 z 8. marca 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť\na\n\n(ďalej aj „sťažovateľ“, spolu aj „sťažovatelia“), ktorou\n\nnamietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu\nzaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 6/2017\nzo 6. marca 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo „druhé uznesenie najvyššieho\nsúdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.\n2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 25. novembra 1992 im (v tom čase maloletým)\nich matka\n\n(ďalej len „poručiteľka“) darovala nehnuteľnosti\n\nzapísané na liste vlastníctva č.\núzemí\n\n, nachádzajúce sa v okrese\n\nkatastrálnom\n\n. Maloleté deti boli pri podpise darovacej zmluvy zastúpené\n\nopatrovníčkou. Toho istého dňa bol podaný návrh na ustanovenie danej opatrovníčky\n\n2\n\na schválenie darovacej zmluvy Obvodným súdom Bratislava I (ďalej len „poručenský súd“),\nktorý konal a rozhodoval ako súd starostlivosti o maloletých.\n2.1 Poručenský súd rozhodol rozsudkom č. k. 17 Nc 76/921-6 vyhláseným\n7. decembra 1992 (ďalej len „poručenský rozsudok“) tak, že ustanovil opatrovníčku,\nschválil darovaciu zmluvu a všetci účastníci daného konania sa vzdali práva podať\nodvolanie proti poručenskému rozsudku. Na poručenskom rozsudku bola vyznačená\ndoložka právoplatnosti s tým, že nadobudol právoplatnosť 8. decembra 1992.\n2.2 Ustanovená opatrovníčka a poručiteľka po vyznačení doložky právoplatnosti\nporučenského rozsudku podali 8. decembra 1992 žiadosť o registráciu darovacej zmluvy\nŠtátnemu notárstvu Bratislava I, ktoré darovaciu zmluvu 11. decembra 1992 rozhodnutím\nsp. zn. R 1524/92 registrovalo. Registráciou darovacia zmluva nadobudla účinnosť\na obdarované (toho času maloleté) deti\n\na\n\nnadobudli\n\nvlastnícke právo k nehnuteľnostiam podľa § 47 ods. 2 v spojení s § 133 ods. 2 zákona\nč. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31. decembra 1992.\n2.3 Dňa 4. marca 1993 poručiteľka zomrela a jej ďalšia dcéra\n, k dnešnému dňu\n\n(ďalej len „žalobkyňa“), podala 22. februára\n\n1994 žalobu na Okresnom súde Bratislava I, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti\ndarovacej zmluvy a určenia, že vlastníkom nehnuteľnosti bola ku dňu svojej smrti\nporučiteľka.\n2.4 Predmetom konania je ostatnými stranami popierané tvrdenie žalobkyne,\nže poručenský rozsudok opatrený doložkou právoplatnosti, ktorý bol prílohou žiadosti\no registráciu darovacej zmluvy podanej poručiteľkou, údajne nebol poručiteľke riadne\ndoručený. Žalobkyňa tak následne vyvodzuje, že poručenský rozsudok údajne nenadobudol\nprávoplatnosť, a teda darovacia zmluva nie je platná a nedošlo k prevodu vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam na obdarované (toho času maloleté) deti, teda na sťažovateľov.\n\n3\n\n2.5 Vo veci rozhodol Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 10 C 750/1994-270\nzo 6. septembra 2006 tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. O odvolaní\nžalobkyne rozhodol Krajsky súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom\nsp. zn. 3 Co 554/2006 z 13. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\npotvrdil. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 7 Cdo 39/2010 z 25. apríla 2012\n(ďalej aj „prvé uznesenie najvyššieho súdu“) dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho\nsúdu zrušil.\n2.6 Po vrátení veci krajskému súdu ako odvolaciemu súdu tento uznesením\nč. k. 4 Co 298/2012-433 z 26. apríla 2013 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie.\n2.7 V ďalšom konaní Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 10 C 50/1994-575\nz 1. decembra 2014 žalobu opätovne zamietol. O odvolaní žalobkyne proti tomuto rozsudku\nrozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 118/2015-657 z 18. apríla 2016 tak, že rozsudok\nsúdu prvej inštancie potvrdil. Proti tomuto rozsudku krajského súdu nebolo prípustné\ndovolanie, no o dovolaní podanom žalobkyňou najvyšší súd aj tak rozhodol meritórne,\na to uznesením sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017 tak, že zrušil rozsudok krajského\nsúdu č. k. 6 Co 118/2015-657 z 18. apríla 2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n2.8 O druhom uznesení najvyššieho súdu rozhodoval najvyšší súd v inom zložení\nsenátu ako o prvom uznesení najvyššieho súdu. Vo svojom druhom uznesení sa najvyšší súd\nbez bližšieho zdôvodnenia odklonil od svojho záväzného právneho názoru vyjadreného\nv prvom uznesení najvyššieho súdu a uviedol okrem iného tento záväzný právny názor:\n„Takto formulovaná plná moc sa týka len zastúpenia poručiteľky na konkrétnom\npojednávaní súdu. Vzhľadom na to, že nešlo o procesnú plnú moc, mal byť rozsudok (ako to,\nnapokon pripustil aj súd prvej inštancie) doručený priamo poručiteľke. Doručenie\nrozhodnutia len jej matke (zástupkyni na jednom konkrétnom pojednávaní) nebolo teda\nprocesne účinné.“\n\n4\n\n3. Sťažovatelia namietajú, že súdne konanie tak ani k dnešnému dňu nie je\nprávoplatne skončené, a teda nemôžu nerušene užívať svoje spoluvlastnícke právo\nk nehnuteľnostiam.\n3.1 Sťažovatelia okrem iného namietajú, že svojím druhým uznesením najvyšší súd\nporušil ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a ich\nprávo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na tom právnom základe, že druhé\nuznesenie najvyššieho súdu porušuje tieto komponenty označených práv: právo nebyť\nodňatý zákonnému sudcovi, princíp legality a princíp právnej istoty, právo na odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia a právo na ústavne konformný výklad.\n3.2 Porušenie práva na zákonne obsadený súd:\n3.2.1 Sťažovatelia namietajú, že ich základné právo na súdnu ochranu bolo porušené\naj tým, že bolo porušené ich základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48\nods. 1 ústavy a že bolo porušené aj ich právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, pretože najvyšší súd o svojom druhom uznesení rozhodoval nesprávne obsadený.\n3.2.2 Konkrétne vec, o ktorej rozhodol najvyšší súd svojím druhým uznesením, mala\nbyť pridelená tým istým zákonným sudcom, ktorí už rozhodli prvým uznesením najvyššieho\nsúdu. Táto vec mala byť následne postúpená na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu,\nno v rozpore s právnymi predpismi determinujúcimi zákonné obsadenie súdu sa tak v danej\nveci nestalo.\n3.2.3 Vec, o ktorej rozhodol najvyšší súd druhým uznesením, mala byť podľa\nsťažovateľov pridelená tým istým zákonným sudcom, ktorí už rozhodli prvým uznesením,\nkeďže je to tak ustanovené v § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 14. novembra 2016 [v čase opätovného\npredloženia veci dovolaciemu súdu (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“)]: „(3) Zákonný\nsudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade\nso zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd\n\n5\n\nrozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce\nna konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom\nrozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným\nsudcom je aj sudca určený podľa odseku 4. (4) Zmenu v osobe zákonného sudcu možno\nvykonať len súlade so zákonom a s rozvrhom práce.“ Aj v § 51 ods. 7 zákona č. 757/2004\nZ. z.: „Ak bude vec súdu vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, bude pridelená\nsudcovi, ktorému bola ako zákonnému sudcovi pôvodne pridelená: ak takéhoto sudcu\nna súde niet, pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických prostriedkov\na programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce.“\n3.2.4 Sťažovatelia uvádzajú, že o prvom uznesení najvyššieho súdu rozhodoval senát\nnajvyššieho súdu 7C, ktorého členmi boli zákonní sudcovia\na\n\n,\n\n. V čase opätovného predloženia veci\n\ndovolaciemu súdu o druhom uznesení najvyššieho súdu rozhodovali v rozpore s § 51 ods. 7\nzákona č. 757/2004 Z. z. iní sudcovia, a to\na\n\n,\n\n. O tom, že o druhom uznesení najvyššieho súdu rozhodovali\n\niní sudcovia ako zákonní sudcovia, sa sťažovatelia dozvedeli až po jeho doručení. Všetci\nzákonní sudcovia však naďalej rozhodujú na najvyššom súde, preto títo zákonní sudcovia\nmali podľa § 51 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z. rozhodovať podľa mienky sťažovateľov\naj o druhom uznesení najvyššieho súdu. Pritom § 51 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z.\nje vo vzťahu špeciality k § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. a rokovací poriadok\nnajvyššieho súdu nemôže byť v rozpore s § 51 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z.\n3.2.5 V tejto časti sťažnosti sťažovatelia namietajú, že o druhom uznesení\nnajvyššieho súdu mal rozhodovať veľký senát podľa § 48 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Civilný sporový\nporiadok“ alebo „CSP“), keďže senát najvyššieho súdu pri rozhodovaní o svojom\ndruhom uznesení dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru\nvyjadreného už v prvom uznesení.\n\n6\n\n3.2.6 Odlišnosť právnych názorov spomínaných senátov najvyššieho súdu dokonca\nv tom istom súdnom konaní je podľa sťažovateľov evidentná primárne v tom, že zatiaľ\nčo prvé uznesenie najvyššieho súdu prezumuje pravdivosť doložky právoplatnosti\nporučenského rozsudku a ak by sa v následnom konaní preukázal opak, tak zaväzuje\npodriadené súdy analogicky aplikovať § 204 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení účinnom do 31. decembra 1992 (ďalej len „OSP“), naproti tomu druhé\nuznesenie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\ncelkom\n\nopomína\n\nprezumpciu\n\npravdivosti\n\ndoložky\n\nprávoplatnosti poručenského rozsudku a právoplatnosť poručenského rozsudku viaže\nrigidne formalistickým spôsobom na okamih doručenia rozsudku toho času účastníkom\nkonania bez toho, aby akokoľvek zohľadnil povinnosť analogickej aplikácie § 204\nods. 2 OSP.\n3.3. Princíp legality a princíp právnej istoty:\n3.3.1 Sťažovatelia namietajú, že bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a že bolo porušené\naj ich právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd svojím\ndruhým uznesením porušil princíp legality a princíp právnej istoty.\n3.3.2 Sťažovatelia si sú vedomí, že ústavný súd nemá bez ďalšieho právomoc\nna preskúmanie výrokovej časti a odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov. Zdôrazňujú\nvšak, že ústavný súd konštantne pripomína, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti\nna porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov\ns ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä\nv tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú\narbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd.\n3.3.3 Sťažovatelia preto v tomto smere namietajú práve nezlučiteľnosť aplikácie\nzákonných predpisov s ústavou a dohovorom zo strany najvyššieho súdu, ku ktorej došlo\njeho druhým uznesením. Je tomu tak preto, že v konkrétnych skutkových okolnostiach bola\n\n7\n\nvec, o ktorej rozhodoval najvyšší súd druhým uznesením, právoplatne skončená, no najvyšší\nsúd druhým uznesením túto právoplatnosť zvrátil, a to spôsobom porušujúcim už uvedené\npráva sťažovateľov.\n3.3.4 Právny inštitút dovolania predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorý\nvytvára\n\nvýnimku\n\nz\n\npravidla\n\nstability\n\nsúdneho\n\nrozhodnutia\n\nvyjadreného\n\njeho\n\nprávoplatnosťou. Inými slovami, dovolanie umožňuje zásah do právnej istoty strán sporu,\ntakýto zásah tak zjednodušene musí byť v súlade s princípom legality (jeho základom musia\nbyť platné a účinné právne predpisy) a právna úprava umožňujúca takýto zásah musí\nrešpektovať test proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. Sťažovatelia\nv týchto súvislostiach namietajú, že v čase vyhlásenia rozsudku krajského súdu\nč. k. 6 Co 118/2015-657 z 18. apríla 2016 toho času aplikovateľná právna úprava (§ 236\na nasl. OSP) nepripúšťala proti takémuto rozhodnutiu podať dovolanie. Prípustnosť podania\ntakéhoto dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 118/2015-657 z 18. apríla 2016\nnemohla vzniknúť ani dodatočne, ako sa mylne domnieva najvyšší súd vo svojom druhom\nuznesení.\n3.3.5 Je nepochybne pravdou, že procesné právo v prípade stretu novej a starej\nprávnej úpravy vychádza z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, teda\nna konanie o dovolaní žalobkyne sa mal vzťahovať procesný postup upravený už v § 419\na nasl. CSP. Najvyšší súd však pri rozhodovaní o druhom uznesení celkom opomenul,\nže s týmto princípom je komplementárne osobitné pravidlo v podobe zachovania účinkov\n(procesných) úkonov vykonaných v konaniach podľa zrušenej právnej úpravy (tzv. princíp\njustifikácie účinkov procesných úkonov). Toto pravidlo je explicitne vyjadrené aj v § 470\nCSP. Justifikujú sa pritom účinky všetkých procesných úkonov, teda nielen strán, ale\naj súdu a ďalších subjektov civilného procesu.\n3.3.6 Z uvedenej doktríny podľa sťažovateľov vyplývajú tieto závery: „Rozsudok\nkrajského súdu č. k. 6 Co 118/2015-657 z 18. apríla 2016 vyvoláva tie účinky, ktoré\nim priznávala právna úprava v čase jeho vyhlásenia, pretože nová právna úprava justifikuje\njeho účinky. Spôsobilosť rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 118/2015-657 z 18. apríla 2016\n\n8\n\nbyť prípustným predmetom dovolania sa tak posudzuje podľa § 236 a nasl. OSP v znení\núčinnom k 18. aprílu 2016, teda v čase vzniku tohto procesného úkonu súdu. Dovolací súd\ninak (okrem posudzovania prípustnosti predmetu a včasnosti dovolania) koná o dovolaní\npodľa práve účinných procesných noriem. S prihliadnutím na uvedené možno teda\nkonštatovať, že najvyšší súd svojím druhým uznesením, ktorým o neprípustnom dovolaní\nrozhodol meritórne tak, že zrušením rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 118/2015-657\nz 18. apríla 2016 zasiahol do právnej istoty strán, tak zároveň porušil princíp legality,\npretože rozhodná právna úprava mu neumožnila prelomiť právoplatnosť tohto rozsudku.\nNajvyšší súd však v druhom uznesení nezostal len pri uvedenom a princíp právnej istoty\ndokonca absolútne negoval, keď takmer po 25-tich rokoch spochybnil právoplatnosť\nporučenského rozsudku, ktorá účastníkmi konania, v ktorom bol poručenský rozsudok\nvyhlásený, nebola nikdy spochybnená. Najvyšší súd v súvislosti s princípom právnej istoty\nnerešpektoval ani požiadavku na ochranu dobromyseľne nadobudnutých práv, ani na našim\nprávnym poriadkom bežne akceptovanú spravidla trojmesačnú subjektívnu a trojročnú\nobjektívnu lehotu, po uplynutí ktorej už nemožno napádať dokonca ani vadnosť\nindividuálnych právnych aktov orgánov aplikácie práv [napr. § 230 OSP, § 403 ods. 2 CSP,\n§ 63 ods. 3 a § 68 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)\nv znení neskorších predpisov a pod.].“\n3.3.7 Takýto postup a rozhodovanie najvyššieho súdu sú podľa sťažovateľov\nprejavom svojvôle, sú v rozpore s princípmi právneho štátu a sú ústavne absolútne\nneakceptovateľnými, pretože takýto zásah nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej\nrepubliky. Sťažovatelia tak v uvedenom vidia porušenie ich základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a ich práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n3.4 Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia:\n3.4.1 Sťažovatelia namietajú, že bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a že bolo porušené aj ich právo na spravodlivý proces podľa\n\n9\n\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože druhé uznesenie najvyššieho súdu porušuje ich právo\nna odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\n3.4.2 Najvyšší súd sa v druhom uznesení požiadavkami na odôvodnenie súdnych\nrozhodnutí opomenul riadiť v takej miere, že došlo k porušeniu špecifikovaných práv\nsťažovateľov, a to konkrétne tak, že vo vzťahu k námietke žalovaného v 1. rade\n(sťažovateľa), že dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 118/2015-657\nz 18. apríla 2016 nie je prípustné, pretože podľa § 470 ods. 2 CSP zostali zachované\ntie právne účinky úkonov, ktoré boli urobené za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy\n(nepripúšťajúcej dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku) – teda bol uplatnený princíp\njustifikácie právnych úkonov, najvyšší súd bez reálnej odpovede na túto námietku len\nv odseku 13 svojho druhého uznesenia v jednej vete konštatoval, že dovolanie je potrebné\nposudzovať podľa Civilného sporového poriadku.\n3.5 Porušenie práva na ústavne konformný výklad:\n3.5.1 Sťažovatelia v týchto intenciách namietajú, že bolo porušené ich základné\nprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj tým, že bolo porušené ich právo\nna ústavne konformný výklad, keďže najvyšší súd v druhom uznesení napríklad vôbec\nnepreferuje výklad v prospech platnosti právneho úkonu a nerešpektuje nepochybný prejav\nindividuálnej autonómie vôle zmluvných strán darovacej zmluvy, kde poručiteľka ako\ndarkyňa aj obdarovaní sťažovatelia od počiatku chceli, aby nastali účinky darovacej zmluvy.\n3.5.2 Právna podstata námietky porušenia práva vlastniť majetok a práva pokojne\nužívať svoj majetok je sťažovateľmi formulovaná takto: „Sťažovatelia tiež namietajú,\nže druhým uznesením najvyšší súd porušil ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20\nods. 1 a 4 ústavy a ich právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu, keďže vo vzťahu k poručiteľke porušil jej základné právo vlastniť majetok a jej\nprávo pokojne užívať svoj majetok. Sťažovatelia derivujú svoje vlastnícke právo\nk nehnuteľnostiam z týchto práv poručiteľky, preto porušenie uvedených práv vo vzťahu\nk poručiteľke je porušením uvedených práv aj vo vzťahu k sťažovateľom. Darovacou\n\n10\n\nzmluvou poručiteľka realizovala svoje oprávnenie disponovať s nehnuteľnosťami v jej\nvlastníctve a realizovala tak jedno zo svojich subjektívnych oprávnení vyplývajúcich\nz obsahu jej absolútneho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Poručiteľka teda\nrealizovala svoje základné právo vlastniť majetok a jej právo pokojne užívať svoj majetok.\nPoručiteľka už zomrela, a preto nemôže svoje oprávnenie disponovať s nehnuteľnosťami\nzopakovať. Sťažovatelia sú toho názoru, že najvyšší súd mal pri rozhodovaní o druhom\nuznesení použiť taký výklad právnych noriem, ktorý umožní čo najvyššiu možnú mieru\nochrany týchto práv poručiteľky. Najvyšší súd tak nemal vôbec pripustiť, aby sa\nspochybňovalo toto realizované oprávnenie poručiteľky treťou osobou (žalobkyňou)\nv rozsahu, v akom žalobkyňa argumentuje iba údajným pochybením súdu, ktorý poručiteľka\nnemohla ovplyvniť ani o ňom vedieť. Opačným výkladom by sa uvedené práva stali\niluzórnymi, pretože by záviseli iba od toho, ako sa práve v konkrétnom prípade rozhodne\nštátny orgán ne/konať.“\n3.5.3 Najvyšší súd v druhom uznesení týmto ich právam obmedzuje účinok iba\nz formalistických dôvodov, ktoré tento zásah neospravedlňujú spôsobom súladným s ich\nzákladným právom vlastniť majetok a ich právom pokojne užívať svoj majetok. Tento zásah\nspočíva podľa sťažovateľov v tom, že druhým uznesením najvyššieho súdu sa zrušuje\nprávoplatný rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 118/2015-657 z 18. apríla 2016 a vec\nsa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie. Pre prípadných právnych nástupcov\nsťažovateľov by sa preto opätovne použil § 228 ods. 2 CSP a ďalší právoplatný rozsudok\nby bol záväzný aj pre týchto právnych nástupcov. Tento zásah nie je podľa sťažovateľov\nvykonaný na základe zákona, pretože najvyšší súd pri rozhodovaní o druhom uznesení\nnepoužil aplikovateľné právne normy, nesprávne posúdil tranzitné účinky procesných\nnoriem a nejustifikoval účinky rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 118/2015-657\nz 18. apríla 2016, ktoré vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu nepripúšťajú dovolanie.\n4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„I. Základné právo sťažovateľky (sťažovateľa) na súdnu ochrana zaručené čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľky (sťažovateľa)\nna spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\n\n11\n\na základných slobôd, základné právo sťažovateľky (sťažovateľa) vlastniť majetok zaručené\nčl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľky (sťažovateľa) zaručené\nčl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/6/2017, zo dňa\n6. marca 2017, a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené boli.\nII. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/6/2017, zo dňa\n6. marca 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\nIII. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa ukladá, aby sťažovateľke\n(sťažovateľovi) uhradil jej (jeho) trovy konania... na účet jej(jeho) právneho zástupcu\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n5. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila predsedníčka\nnajvyššieho súdu. Vo vyjadrení sp. zn. KP 3/2018 z 21. mája 2018, doručenom ústavnému\nsúdu 28. mája 2018, uviedla:\n«Sťažnosťou napadnutým uznesením najvyšší súd rozsudok Krajského súdu\nv Bratislave z 18. apríla 2016 sp.zn. 6 Co 118/2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nDovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v otázke (riadneho doručenia\nrozsudku, resp. právnych následkov jeho riadneho nedoručenia v prípade, že sa dostal\ndo osobnej dispozície toho, komu mal byť podľa zákona doručený) sa odvolací súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§421 ods. 1 písm. a/ CSP). Táto\nokolnosť zakladá prípustnosť dovolania. Vzhľadom na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu\npri riešení tejto otázky nie je vecne správne, bolo podané dovolanie tiež dôvodné. Dovolací\nsúd z týchto dôvodov konštatoval opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, v zmysle ktorej\ndovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva v tomto smere v nesprávnom právnom posúdení\n(§ 432 ods. 1 CSP). Najvyšší súd vyslovil názor, účastník konania si môže zvoliť zástupcu,\nktorého splnomocní k určitým úkonom v konaní alebo mu udelí plnomocenstvo pre celé\nkonanie, kedy je zástupca oprávnený robiť všetky úkony, ktoré môže v konaní robiť účastník.\nSúdne písomnosti sa doručujú len zástupcovi, ktorý bol účastníkom splnomocnený\n\n12\n\nna zastupovanie v celom konaní s výnimkou uvedenou v ustanovení § 49 ods. 1 veta druhá\nO.s.p.. podľa ktorej ak má účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť\nnielen zástupcovi, ale aj jemu. Pri splnomocnení len k niektorým úkonom v konaní (nejde\no procesnú plnú moc) sa písomnosti doručujú účastníkovi konania, a jeho zástupcovi\nsa doručujú len vtedy, ak to zodpovedá rozsahu splnomocnenia. Doručenie rozhodnutia len\nzástupcovi, ktorému nebola udelená plná moc pre celé konanie, nie je procesne účinné,\nnevyvoláva účinky doručenia a nezačína ani plynúť lehota na podanie odvolania“\n(3 Cdo 65/2008)...\nSťažovatelia majú za to, že Najvyšší súd SR rozhodoval v napadnutom uznesení\nv inom zložení senátu ako pri prvšom uznesení sp. zn. 7Cdo 39/20010, ktoré bolo vydané\nv totožnej veci. Namietali že aj o druhom v poradí dovolaní v tejto veci mal rozhodovať\npôvodný senát v zložení\n\n,\n\na\n\n, pretože všetci uvedení sudcovia boli aj v čase vydania napadnutého uznesenia\nsudcami najvyššieho súdu. Sťažovatelia tiež namietajú porušenie princípu právnej istoty\nkeď po 25 rokoch bola spochybnená právoplatnosť poručenského rozsudku...\nZ rozvrhu práce NSSR na rok 2017 v znení opatrenia 1 a 2 vyplýva, že práca medzi\nsenátmi je rozdeľovaná tak, aby zabezpečovala rovnomerné zaťažovanie sudcov, asistentov\nsudcov, súdnych úradníkov a ďalších zamestnancov najvyššieho súdu, ktorí plnia úlohy pri\nvýkone súdnictva, v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych\nvzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich.\n(Čl. II ods. 1)\nVeci, ktoré boli opätovne predložené najvyššiemu súdu, sa pridelia senátu, ktorý mal\nnaposledy vec pridelenú (resp. naposledy konal alebo rozhodoval), a to aj v prípade,\nak je nápad vecí do senátu zastavený; ak takého senátu pre zmenu v organizácií práce niet\nalebo do senátu nie je zaradená väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec\nsa pridelí náhodným výberom. Za senát, ktorému bola vec naposledy pridelená (ktorý\nvo veci samej konal alebo rozhodoval naposledy) sa považuje aj senát označený v osobitnej\nčasti iným poradovým číslom, ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci\nrozhodujúcich sudcov. (Čl. II ods. 5)\nUznesenie sp.zn. 7Cdo 36/2010 z 25.4.2012 vydal senát v zložení\n,\n\na\n\nVec opätovne napadla\n\n13\n\nna najvyšší súd dňa 18.1.2017, kedy podľa rozvrhu práce senát 7C pracoval v zložení\n1.\n\n- predseda senátu 2.\n\n- člen senátu 3.\n\n- člen senátu.\npôsobila v senáte 6C ako predsedníčka senátu spolu\ns\n\n,\n\na\npôsobila v senáte 8C ako predsedníčka senátu spolu\n\ns\n\na\n\n.\npôsobil v senáte 5C ako predseda senátu spolu\n\na\n\n.\n\nKeďže pre zmenu v organizácií práce senát 7C pracoval v úplne inom zložení\na pôvodní členovia senátu 7C pracovali každí v inom senáte, vec bola pridelená náhodným\nvýberom senátu 3C. Tento postup bol v súlade s platným rozvrhom práce v čase nápadu\nveci a v súlade so zákonom č. 757/2004 Z.z. v časti upravujúcej tvorbu rozvrhu práce...\nPrávo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty\na riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou\nktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní\na rozhodovaní nižších súdov, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú\nsplnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci\nsamej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia,\nči sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,\npatrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.\nV danom prípade dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne smeruje proti\nrozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP\n(z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri\nktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu),\nale zároveň aj dôvodné, lebo napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení\nveci (§ 432 ods. 1 CSP)...\nZ judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že základné právo na súdnu ochranu je\n„výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,\nči napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania\na rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,\n\n14\n\nII. ÚS 155/08). Ústavný súd overuje, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé\nv zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPredpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu je také\nporušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred\nzačatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými\nprostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku, teraz v Civilnom\nsporovom poriadku (I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V rámci konania\no sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť\no rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 195/2010).\nAj keď je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z formálneho hľadiska\nprávoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale\nrozhodnutie, ktorým bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie\nkonanie. Konanie v právnej veci žaloby o neplatnosť právneho úkonu a ďalšie nie je\nskončené, pretože vec sa vrátila do štádia základného konania...\nNamietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo\nzjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne\nkonanie a na súdnu ochranu.»\nPredsedníčka najvyššieho súdu navrhla: „sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú\nodmietnuť.“\n6. K vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu zaujali stanovisko sťažovatelia.\nV podaní doručenom ústavnému súdu 21. júna 2018 uviedli:\n«I. Prípustnosť dovolania\nVo vzťahu k tejto otázke sťažovatelia namietli dve okolnosti. Po prvé, v zmysle\npravidla justifikácie účinkov procesných úkonov, výslovne kodifikovaného v § 470 Civilného\nsporového poriadku („CSP“), mal najvyšší súd prípustnosť dovolania posudzovať podľa\nObčianskeho súdneho poriadku („OSP“), nie podľa CSP. Opačný postup najvyššieho súdu\nsa teda neopieral o ústavne konformný výklad platnej a účinnej právnej normy. Po druhé,\nnajvyšší súd sa s touto zásadnou námietkou sťažovateľov vo svojom dovolacom rozhodnutí\nnijako nevysporiadal a neposkytol na ňu vôbec žiadnu meritórnu odpoveď.\n\n15\n\nVo vyjadrení k ústavnej sťažnosti najvyšší súd replikuje obe tieto vady, keď sa znovu\nnijako nedotýka námietky sťažovateľov o ústavne nekonformnom výbere rozhodnej\nprocesnej normy. Najvyšší súd namiesto odpovede na podrobne odôvodnenú námietku,\nže sa dovolanie malo posudzovať v režime OSP popisuje prípustnosť dovolania v režime\npodľa CSP, čiže práve v režime, ktoré uplatniteľnost ratione temporae sťažovatelia napadli.\nV tejto časti teda sťažovatelia majú za to, že sa k ich námietkam najvyšší súd znovu\nmeritórne nevyjadril, ale túto tému takpovediac obišiel.\nII. Zákonný sudca\nVo vzťahu k tejto otázke sťažovatelia opäť namietli dve okolnosti. Po prvé, namietli\nnesúlad zloženia senátu, ktorý o napadnutom dovolacom rozhodnutí rozhodoval, s ústavou\na zákonom, pričom na podporu svojich tvrdení uviedli rozsiahly výklad vzájomného vzťahu\nrelevantných ustanovení ústavy a zákona, ako aj ich ustálenej interpretácie zo strany\nÚstavného súdu, vrátane požiadavky plnohodnotného súladu rozvrhu práce so zákonom\na ústavou. Vo vzťahu k tejto námietke najvyšší súd argumentuje práve rozvrhom práce\na na margo otázky jeho súladu so zákonom a ústavou tento súlad iba tvrdí, avšak nijako\nnevysvetľuje a nepreukazuje. Sťažovatelia takéto vyjadrenie nepovažujú za spôsobilé\nvyvrátiť ich námietky, uvedené v sťažnosti.\nPo druhé, najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení opomenul akokoľvek vyjadriť\nk námietke, že z dôvodu odchýlky „nového“ dovolacieho senátu od právneho názoru\npôvodného dovolacieho senátu bol zákonným sudcom tzv. veľký senát najvyššieho súdu\npodľa § 48 ods. 1 CSP. Vo vzťahu k tejto otázke teda najvyšší súd neposkytol nielen,\nže meritórnu, ale vôbec žiadnu argumentáciu.\nIII. Ostatné námietky\nVo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľov už najvyšší súd stanovisko nezaujal,\nobmedziac sa na úvahu, že z dôvodu účinkov napadnutého rozhodnutia (vrátenie veci\nkrajskému súdu) nie je dôvod na poskytnutie ochrany zo strany Ústavného súdu.\nV tejto súvislosti sťažovatelia len stručne pripomínajú skutočnosť, že jedným\nzo substantívnych dôvodov zásahu do ich práva na súdnu ochranu bol práve fakt,\nže dovolací súd po takmer 25 rokoch spochybnil právoplatnosť poručenského rozsudku,\nktorú účastníci konania, v ktorom bol poručenský rozsudok vyhlásený, nikdy nespochybnili.\nAj vo svetle relevantnej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu ide o zjavný zásah do právnej\n\n16\n\nistoty a dobromyseľne nadobudnutých práv sťažovateľov, čo títo aj namietli. Najvyšší súd\ntak Ústavnému súdu navrhuje, aby sťažovateľom ochranu ich práv pred postupom\nnesprávne obsadeného súdu, ktorý konal napriek absencii právomoci v danej veci konať,\nodoprel na tom základe, ktorý sťažovatelia práve že považujú za jeden z dôvodov porušenia\nich práv.\nSťažovatelia majú za to, že by bolo odopretím spravodlivosti, ak by zásah do ich\ndobromyseľne nadobudnutých práv, spôsobený rozhodnutím nesprávne obsadeného súdu,\nkonajúceho ultra vires, mal byť opodstatnený práve z toho dôvodu, že sa ich dobromyseľne\nnadobudnuté práva rušia a vec sa vracia takpovediac o štvrťstoročie späť. Inými slovami,\nskutočnosť, že dovolací súd zrušil právoplatné rozhodnutie krajského súdu nie je nijako\nspôsobilá rektifikovať všetky ostatné vady postupu dovolacieho súdu, ktoré sťažovatelia\nnamietli a preukázali; naopak, sťažovatelia majú za to, že v zmysle Ústavy a Dohovoru\nmajú plné právo na ochranu pred týmito vadami v postupe najvyššieho súdu a že táto\nochrana im nemôže byť upretá len z toho dôvodu, že sa, slovami najvyššieho súdu,\n„vec vrátila do štádia základného konania“.»\n7. Ústavný súd upustil podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami\ndospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nIII.\n8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n17\n\nK námietke porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu\n9. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n10. Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že „Najvyšší súd o uznesení NS SR 2/\nrozhodoval nesprávne obsadený.“, konkrétne vec, o ktorej rozhodol „Najvyšší súd SR\nUznesením NS SR 2/“ (sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017 – napadnuté uznesenie,\npozn.), mala byť pridelená tým istým zákonným sudcom, ktorí už rozhodli „Uznesením NS\nSR 1/“ (sp. zn. 7 Cdo 39/2010 z 25. apríla 2012, pozn.). Táto vec mala byť následne\npostúpená na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, no v rozpore s právnymi predpismi\ndeterminujúcimi zákonné obsadenie súdu v danej veci sa tak nestalo.\n11. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov o tom, že vec (sp. zn. 3 Cdo 6/2017) mala\nbyť\n\npridelená\n\ntým\n\nistým\n\nzákonným\n\nsudcom,\n\nktorí\n\nuž\n\nrozhodli\n\nuznesením\n\nsp. zn. 7 Cdo 39/2010 z 25. apríla 2012, ústavný súd poukazuje na § 3 ods. 3 zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), podľa ktorého zákonným sudcom je sudca, ktorý\nvykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom\npráce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte,\nzákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie\na rozhodovanie v senáte.\n11.1 Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno\nvykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.\n\n18\n\nPodľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie\nakt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní\nvýkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.\n11.2 Podľa vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu z rozvrhu práce najvyššieho\nsúdu na rok 2017 v znení opatrenia 1 a 2 vyplýva, že práca medzi senátmi je rozdeľovaná\ntak, „aby zabezpečovala rovnomerné zaťažovanie sudcov, asistentov sudcov, súdnych\núradníkov a ďalších zamestnancov najvyššieho súdu. ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva,\nv súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných\nprávnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich. (Čl. II ods. 1).\nVeci, ktoré boli opätovne predložené najvyššiemu súdu, sa pridelia senátu, ktorý mal\nnaposledy vec pridelenú (resp. naposledy konal alebo rozhodoval), a to aj v prípade, ak je\nnápad vecí do senátu zastavený; ak takého senátu pre zmenu v organizácií práce niet alebo\ndo senátu nie je zaradená väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec\nsa pridelí náhodným výberom. Za senát, ktorému bola vec naposledy pridelená (ktorý\nvo veci samej konal alebo rozhodoval naposledy) sa považuje aj senát označený v osobitnej\nčasti iným poradovým číslom, ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci\nrozhodujúcich sudcov. (Čl. II ods. 5)\nUznesenie sp.zn. 7Cdo 36/2010 z 25.4.2012 vydal senát v zložení\n,\n\na\n\nVec opätovne napadla\n\nna najvyšší súd dňa 18.1.2017, kedy podľa rozvrhu práce senát 7C pracoval v zložení\n1.\n\n- predseda senátu 2.\n\n- člen senátu 3.\n\n- člen senátu...\nKeďže pre zmenu v organizácií práce senát 7C pracoval v úplne inom zložení\na pôvodní členovia senátu 7C pracovali každý v inom senáte, vec bola pridelená náhodným\nvýberom senátu 3C. Tento postup bol v súlade s platným rozvrhom práce v čase nápadu\nveci a v súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z. v časti upravujúcej tvorbu rozvrhu práce.“.\n11.3 Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že spôsob\nprideľovania vecí podľa predmetu konania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym\núradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade\n\n19\n\ns rozvrhom práce príslušného súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch. V nadväznosti\nna ústavnú a zákonnú úpravu upravuje základné právo na zákonného sudcu v podmienkach\nnajvyššieho súdu aj rokovací poriadok najvyššieho súdu (sp. zn. Pls 1/2006),\npodľa ktorého zákonným sudcom na najvyššom súde je sudca, „ktorý vykonáva funkciu\nsudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“\n(m. m. III. ÚS 408/2016).\n11.4 Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ustálil, že námietka sťažovateľov\no porušení ich základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v časti, že „vec o ktorej\nrozhodol Najvyšší súd SR Uznesením NS SR 2/ mala byť pridelená tým istým zákonným\nsudcom, ktorí už rozhodli Uznesením NS SR 1/“, je neopodstatnená.\n12. Iná je situácia vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že „vec mala byť následne\npostúpená na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu“.\n12.1 Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 39/2010 z 25. apríla 2012 zrušil rozsudok\nkrajského súdu sp. zn. 3 Co 554/2006 z 13. mája 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n12.2 V tomto uznesení najvyšší súd vyslovil záväzný právny názor, podľa ktorého\n„Doložka právoplatnosti síce nie je právnou skutočnosťou, ktorá by mala vplyv na právne\nvzťahy účastníkov konania (takýto vplyv má len právoplatnosť rozhodnutia ako taká, ktorá\nnastane nezávisle na vôli súdu či účastníkov konania okamihom, keď sú splnené zákonné\npodmienky a keď ho už nemožno napadnúť odvolaním), avšak je úradným osvedčením\no právnej skutočnosti nadobudnutí právoplatnosti. Doložke právoplatnosti síce svedčí\nprezumpcia správnosti, pretože jej vyznačením súd potvrdzuje, že rozhodnutie\nje právoplatné a že bolo zákonným spôsobom doručené, čo ale neznamená, že z jej\nnesprávnosti nemožno vyvodzovať dôsledok rovnakej povahy ako zákon vyvodzuje\nz nesprávneho poučenia o odvolaní v zmysle § 204 ods. 2 prvá veta O. s. p.“.\n12.3 V uznesení sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017 najvyšší súd vyslovil tento\nzáväzný právny názor: „Takto formulovaná plná moc sa týka len zastúpenia poručiteľky\n\n20\n\nna konkrétnom pojednávaní súdu. Vzhľadom na to, že nešlo o procesnú plnú moc, mal byť\nrozsudok (ako to, napokon pripustil aj súd prvej inštancie) doručený priamo poručiteľke.\nDoručenie rozhodnutia len jej matke (zástupkyni na jednom konkrétnom pojednávaní)\nnebolo teda procesne účinné.“\n12.4 Sťažovatelia poukázali na odlišnosť právnych názorov senátov najvyššieho\nsúdu, ktoré si navzájom odporujú. Zatiaľ čo «Uznesenie NS SR 1/ prezumuje pravdivosť\ndoložky právoplatnosti poručenského rozsudku, a ak by sa v následnom konaní preukázal\nopak, tak zaväzuje podriadené súdy analogicky aplikovať § 204 ods. 2 zákona č. 99/1963\nZb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31. decembra 1992 (ďalej len „OSP“),\nnaproti tomu Uznesenie NS SR 2/ celkom opomína prezumpciu pravdivosti doložky\nprávoplatnosti poručenského rozsudku a právoplatnosť poručenského rozsudku viaže\nrigidne formalistickým spôsobom na okamih doručenia rozsudku toho času účastníkom\nkonania\n\nbez\n\ntoho,\n\naby\n\nakokoľvek\n\nzohľadnil\n\npovinnosť\n\nanalogickej\n\naplikácie\n\n§ 204 ods. 2 OSP.».\n12.5 Najvyšší súd neposkytol žiadne vyjadrenie k tejto námietke sťažovateľov.\n12.6 Podľa § 48 ods. 1 CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní\ndospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený\nv rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.\nPodľa ods. 3 citovaného zákona právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu\nje pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Ak sa senát najvyššieho súdu pri svojom\nrozhodovaní chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu\npodľa odseku 2, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.\nPodľa ods. 4 citovaného zákona veľký senát si pred rozhodnutím vo veci vyžiada\nstanovisko ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky, prípadne ďalších subjektov.\n\n21\n\n12.7 Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode\na s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nkonštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom\nsúdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou\núzemnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že úlohou najvyššieho súdu je práve\nusmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,\nESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59).\nPodľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý\nv niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu,\nsituácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám\nzdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski\nv. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak\nv konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém\n[m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP (m. m. I. ÚS 540/2012)].\n12.8 Legislatíva i súdna prax tak na účely predchádzania opísaným situáciám\nrozpornosti názorov viacerých súdnych orgánov na rovnakú právnu otázku a na účely\ndostátia princípu právnej istoty rozoznávajú právne inštitúty ako napr. zjednocovanie\nodchylných právnych názorov, rozhodnutie veľkého senátu alebo mutatis mutandis\npredloženie prejudiciálnej otázky. Všetky tieto procesné inštitúty v sebe zároveň nesú\nspojenie s princípom zákonného sudcu.\n12.9 Princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku\nvýkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť\na na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci\nsú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná\nzásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený – pre rôzne\ndôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ (porov. I. ÚS 239/04).\n12.10 Právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy je potrebné vykladať\na uplatňovať aj v kontexte ďalších aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu\n\n22\n\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru\n(porov. I. ÚS 225/03).\n12.11 Ústavný súd v minulosti už uviedol, že nepredloženie veci súdnemu orgánu\noprávnenému riešiť otázku, odpoveď na ktorú sa v judikatúre súdov rozchádza alebo ktorá\nsúvisí s výkladom a aplikáciou špeciálnej právnej normy, v prípadoch, keď je príslušný\nsúd povinný tak na základe zákona (resp. právneho predpisu) urobiť, môže znamenať\nodňatie veci zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (porov. IV. ÚS 270/2012,\nIV. ÚS 299/2012 alebo mutatis mutandis IV. ÚS 206/08).\n12.12 V prejednávanej veci je zrejmé, že najvyšší súd sa v dvoch uzneseniach\nv rámci dvoch dovolacích konaní o tej istej veci vyjadril (resp. mal možnosť vyjadriť)\nk tej istej otázke týkajúcej sa právoplatnosti poručenského rozsudku, pričom z napadnutého\nuznesenia nie je zrejmé, ako a či najvyšší súd zohľadnil alebo rozporoval v rámci svojho\nprvého uznesenia uvádzané závery k doložke právoplatnosti. Keďže nedal na túto otázku\njasnú odpoveď, zostala zároveň bez odpovede otázka nevyhnutnosti postúpenia veci v tejto\notázke na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Sťažovatelia teda môžu oprávnene\nvnímať, že napadnuté uznesenie opomína prezumpciu pravdivosti doložky právoplatnosti\nporučenského\n\nrozsudku\n\na\n\nprávoplatnosť\n\nporučenského\n\nrozsudku\n\nviaže\n\nrigidne\n\nformalistickým spôsobom na okamih doručenia rozsudku toho času účastníkom konania\nbez toho, aby akokoľvek zohľadnil povinnosť analogickej aplikácie § 204 ods. 2 OSP.\n12.13 Z toho dôvodu sa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu svojím obsahom\ndotýka práva sťažovateľov na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v intenzite, ktorá\nodôvodňuje záver o porušení tohto práva sťažovateľov (bod 1 výroku nálezu).\nK námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu z dôvodu nedostatočného odôvodnenia\n13. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:\n\n23\n\n«Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala\nv stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom\n(§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),\nbez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba\nzrušiť.\nV danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť\nnový civilný procesný kódex. Procesné účinky teda dovolanie vyvolalo po tomto dni.\nPodmienky, za ktorých možno podať dovolanie (a účinky vyvolané podaním dovolania),\nbolo preto potrebné posudzovať podľa právnej úpravy účinnej od uvedeného dňa.\nAj po zmene právnej úpravy dovolacieho konania, ktorú priniesol CSP v porovnaní\ns predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny\nopravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového\nkonania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším\nodvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným\ndovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať\nakékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013,\n6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte\nuvádza odkaz na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej\nznačky)].\nNajvyšší súd vo viacerých v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 vyjadril záver\naktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne\na v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým\nobmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde\nnápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní nižších súdov, sa v civilnom sporovom\nkonaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých\nmôže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane\ndovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých\nsa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu\n(1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014).\n\n24\n\nNaznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho\nprípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie\nprípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza,\nže dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také\nrozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým\nje dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. V danom\nprípade je v dovolaní uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP.\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,\nže dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\nPrávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.\nNesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;\ndochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce\naplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\nDovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom\nje nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie\nvykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447\npísm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje\nprípustnosť dovolania a tiež označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod.\nV dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd\nsprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil\nv dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\nV zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná\nrozdielne.\n\n25\n\nVýpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody\nprípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne\nna právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí\nodvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva,\nže otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako\naj procesnoprávna (v ďalšom texte tohto uznesenia dovolacieho súdu len „právna otázka“).\nO tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd\nvýlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ\ndovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť\ndovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,\nže posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám\nvysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje\ntoto ustanovenie.\nŽalobkyňa\n\nvyvodzuje\n\nprípustnosť\n\njej\n\ndovolania\n\nz\n\nustanovenia\n\n§\n\n421\n\nods. 1 písm. a/ CSP.\nAk dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,\nnevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,\nod ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť\nmeritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže\nsvoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý\njudikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak,\nrozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane ale v prípade absencie\nvymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani\nk posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním\nriešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa\n(advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať\nvšetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne\nposudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade\nby dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa\n\n26\n\nnielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania\nzvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. V dovolaní, ktorého\nprípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať\nprávnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť\n(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu\ndoložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, d/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.\nŽalobkyňa v danom prípade podala v dovolaní výpočet viacerých nesprávností\nprocesnej a hmotnoprávnej povahy, ktorých sa podľa jej názoru dopustili prvoinštančný\na odvolací súd, nie v celom rozsahu ale pri tom tvrdila a preukazovala odchýlenie\nsa odvolacieho súdu od konštantnej judikatúry. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu\ntreba mať za to, že sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté\nspochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu\nk právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení\n§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\nNa druhej strane ale žalobkyňou podanému dovolaniu nemožno uprieť, že v jeho\nzáverečnej časti (na stranách 31 až 35) je primeraným spôsobom konkretizované, v akej\notázke, čím a vo vzťahu konkrétne ku ktorému rozhodnutiu najvyššieho súdu sa odvolací súd\n- podľa názoru žalobkyne - odklonil od ustálenej línie rozhodovania najvyššieho súdu\n(v podrobnostiach viď ďalej body 25. až 27). Táto časť dovolania obsahuje aj vysvetlenie,\nv čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom a ako mala byť\nprávna otázka správne posúdená.\nPodľa názoru žalobkyne sa odvolací súd pri právnom posudzovaní veci odklonil\nod judikátu R 16/1998, lebo priznal právne účinky aj takému doručeniu, ktoré nebolo\nvykonané riadne (v súlade so zákonom). V zmysle uvedeného judikátu len riadne\na predpisom vyhovujúce doručenie má účinky predpokladané zákonom. Na tento judikát\nodkázali už viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (1 Cdo 8/2013, 2 Cdo 57/2002,\n3 Cdo 294/2013, 4 MCdo 4/2014).\nNajvyšší súd v inej veci konštatoval, že „len riadne a predpisom zodpovedajúce\ndoručenie rozhodnutia vyvolá dôsledok, že odvolacia lehota začne plynúť osobe, ktorej\n\n27\n\nsa doručuje; nie je preto podstatné, či táto osoba sa inak (než na základe riadneho\ndoručenia) oboznámila s obsahom rozhodnutia (1 Cdo 162/2011).“\nPre účely preskúmavanej veci treba dodať, že formálna stránka právoplatnosti\nsúdneho rozhodnutia bola do účinnosti novej právnej úpravy upravená v § 159\nods. 1 O.s.p., podľa ktorého platilo, že právoplatný rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť\nodvolaním, je právoplatný. V prípade, že odvolanie proti rozhodnutiu súdu bolo prípustné,\nnadobúdalo rozhodnutie právoplatnosť dňom nasledujúcim po dni doručenia rozhodnutia\nposlednému z účastníkov konania; ak ale odvolanie proti rozhodnutiu súdu prípustné\nnebolo (napríklad preto, lebo ho zákon nepripúšťal, alebo preto, lebo sa účastník konania\nvzdal práva podať odvolanie), nadobúdalo rozhodnutie súdu formálnu právoplatnosť\n(až) momentom doručenia poslednému z účastníkov konania. V zhode s tým najvyšší súd\naj v preskúmavanej veci (7 Cdo 39/2010) uviedol, že „ak je rozsudok doručený a odvolanie\nproti nemu nie je prípustné (§ 201, 202), alebo odvolanie proti nemu je síce prípustné,\nale všetkým oprávneným osobám uplynula lehota na jeho podanie (§ 204) alebo oprávnené\nosoby sa odvolania vzdali alebo podané odvolanie zobrali späť (§ 207), stáva\nsa rozhodnutie nielen konečným, ale tiež záväzným a nezmeniteľným“. Vzhľadom\nna zásadný význam riadneho doručenia treba pre účely preskúmavanej veci uzavrieť,\nže i keď sa zástupkyňa poručiteľky na pojednávaní pred poručenským súdom vzdala v mene\nzastúpenej odvolania, nemohol rozsudok poručenského súdu nadobudnúť právoplatnosť\nmomentom vzdania sa odvolania účastníkmi konania bezprostredne po jeho vyhlásení.\nV danom prípade súd prvej inštancie pripustil, že rozsudok poručenského súdu\n„bol nesprávne doručený splnomocnenej zástupkyni darkyne, ktorá ju už v čase\ndoručovania predmetného rozsudku nezastupovala“ (strana 8 rozsudku súdu prvej\ninštancie). Za významné ale napriek tomu považoval, že rozsudok poručenského súdu\n„sa dostal do osobnej dispozície darkyne“, ktorá následne podala návrh na registráciu\ndarovacej zmluvy štátnym notárstvom. Zo skutočnosti, že odvolací súd sa stotožnil\ns rozsudkom súdu prvej inštancie (vrátane jeho odôvodnenia) a odvolaním napadnutý\nrozsudok potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.), bezpochyby vyplýva, že odvolací súd považoval\ntento záver súdu prvej inštancie o právoplatnosti poručenského rozsudku za správny.\nPrávny názor, na podklade ktorého dospel odvolací súd k tomuto záveru, nie je ale v súlade\ns názormi zodpovedajúcimi ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu.\n\n28\n\nDovolací súd z týchto dôvodov uzatvára, že v predmetnej otázke (riadneho doručenia\nrozsudku, resp. právnych následkov jeho riadneho nedoručenia v prípade, že sa dostal\ndo osobnej dispozície toho, komu mal byť podľa zákona doručený) sa odvolací súd odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). Táto\nokolnosť zakladá prípustnosť dovolania. Vzhľadom na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu\npri riešení tejto otázky nie je vecne správne, je podané dovolanie tiež dôvodné. Dovolací\nsúd z týchto dôvodov konštatuje opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, v zmysle ktorej\ndovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva v tomto smere v nesprávnom právnom posúdení\n(§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolateľka je so zreteľom na právne závery najvyššieho súdu vyjadrené\nv rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 65/2008 presvedčená, že k odklonu odvolacieho súdu\nod ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu došlo aj vo vzťahu k právnej otázke\nrozsahu oprávnenia zástupcu konať za zastúpeného, ak plná moc nebola všeobecná,\nale sa týkala iba jednotlivých úkonov. Táto otázka je - v individuálnom rámci\npreskúmavanej veci – v podstate podotázkou právnej otázky, ktorej sa týka bod 25. tohto\nuznesenia odvolacieho súdu.\n„Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým\nv stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto\npojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných\nrozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom\nrozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu\nnázory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali\na vecne na ne nadviazali. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 65/2008 nebolo\npublikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,\nzávery v ňom vyjadrené neboli však v neskorších rozhodnutiach najvyššieho spochybnené\nalebo prekonané. Predmetné rozhodnutie bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod\nč. 33/2008. K obsahovo identickým záverom, ako v tomto rozhodnutí, dospel najvyšší súd\ntiež v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 151/2008. Vzhľadom na to dovolací súd nevidí\ndôvod, aby toto rozhodnutie nebolo považované za súčasť pojmu „ustálená rozhodovacia\nprax“ dovolacieho súdu.\n\n29\n\n... Podľa právneho názoru najvyššieho súdu „účastník konania si môže zvoliť\nzástupcu, ktorého splnomocní k určitým úkonom v konaní alebo mu udelí plnomocenstvo\npre celé konanie, kedy je zástupca oprávnený robiť všetky úkony, ktoré môže v konaní robiť\núčastník. Súdne písomnosti sa doručujú len zástupcovi, ktorý bol účastníkom splnomocnený\nna zastupovanie v celom konaní s výnimkou uvedenou v ustanovení § 49 ods. 1 veta druhá\nO.s.p., podľa ktorej ak má účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť\nnielen zástupcovi, ale aj jemu. Pri splnomocnení len k niektorým úkonom v konaní (nejde\no procesnú plnú moc) sa písomnosti doručujú účastníkovi konania, a jeho zástupcovi len\nvtedy, ak to zodpovedá rozsahu splnomocnenia. Doručenie rozhodnutia len zástupcovi,\nktorému nebola udelená plná moc pre celé konanie, nie je procesne účinné, nevyvoláva\núčinky doručenia a nezačína ani plynúť lehota na podanie odvolania“ (3 Cdo 65/2008).\nV danom prípade súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní pred poručenským\nsúdom bola poručiteľka zastúpená na základe ňou vystavenej všeobecnej plnej moci. V spise\nporučenského súdu je na č. l. 8 založená plná moc udelená poručiteľkou jej matke na to,\naby ju „na jednaní k darovacej zmluve dňa 7.XII.1992 pod č. 17 Nc 76/92 zastupovala“\na súdu vyjadrila súhlas s darovacou zmluvou. Takto formulovaná plná moc sa týka len\nzastúpenia poručiteľky na konkrétnom pojednávaní súdu. Vzhľadom na to, že nešlo\no procesnú plnú moc, mal byť rozsudok (ako to, napokon, pripustil aj súd prvej inštancie)\ndoručený priamo poručiteľke. Doručenie rozhodnutia len jej matke (zástupkyni na jednom\nkonkrétnom pojednávaní) nebolo teda procesne účinné...\nNa podklade vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že v danej (pod)otázke\nsa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421\nods. 1 písm. a) CSP.\nNaostatok žalobkyňa argumentovala tým, že k odklonu právneho posúdenia veci\nodvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (judikátu R 18/1985)\ndošlo podľa jej názoru tiež v otázke vecnej správnosti rozsudku poručenského súdu\na právnej perfektnosti darovacej zmluvy [konkrétne zmluvného prejavu vôle\n, ktorá v čase uzavretia tejto zmluvy nebola (ešte) opatrovníčkou maloletých\nžalovaných 1/ a 2/, preto nebola oprávnená konať za nich]. Fotokópia darovacej zmluvy\nje založená v spise Štátneho notárstva Bratislava 1 sp. zn. R I 324/1992 na č. l. 5. Na jednej\nstrane je pravdou, že v záverečnej časti darovacej zmluvy sa nad dátumom jej vyhotovenia\n\n30\n\n(„25.XI.1992“) uvádza text: „Za maloleté deti Reného a\nv ich zastúpení...\n\nju podpísala\n\n...“, pričom je zrejmé, že 25. novembra 1992 menovaná\n\nešte nebola súdom ustanovená za opatrovníčku žalovaných 1/ a 2/, na druhej strane ale –\npo záveroch, ktoré dovolací súd zaujal a vyjadril v bodoch 25. a 26 (t.j. po záveroch o tom,\nže poručenský rozsudok nebol riadne doručený a nenadobudol právoplatnosť), je\npredmetná argumentácia dovolateľky nadbytočná.\nZ dôvodu, ktorý je uvedený v bode 25. (v spojení s bodom 26.) dospel najvyšší súd\nk záveru, že dovolanie žalobkyne v danej veci smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému\nje dovolanie nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (z dôvodu, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), ale zároveň aj dôvodné, lebo\nnapadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).»\n14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek\ntrestnom čine, z ktorého je obvinený.\n15. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických\n\nosôb\n\na právnických\n\nosôb\n\nv konkrétnom\n\nprávom\n\nupravenom\n\nprocese\n\nje nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé\nkonanie. Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu\nochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).\n15.1 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\n\n31\n\nprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa ustálenej\njudikatúry\n\nústavného\n\nsúdu\n\nje\n\núčelom\n\nzákladného\n\npráva\n\nna\n\nsúdnu\n\nochranu\n\n(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť\nkaždému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného\nprocesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva\nna súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný\nna zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,\nzrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným\nprocesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,\nIII. ÚS 32/07).\n15.2 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to,\nči sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí\ninštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam\nvzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi\ninštančne nižších súdov (porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP\nz 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP\no prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).\n16. Jednou z kľúčových námietok sťažovateľov je aj ich tvrdenie o porušení\nich práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že v napadnutom\nuznesení najvyššieho súdu bolo porušené ich právo na ústavne konformný výklad.\nPoukazujú pritom aj na rozhodovaciu prax ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že „k reálnemu\nposkytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne\nsúladne interpretovaná, platná a účinná právna norma“ (napr. nález ústavného súdu\nsp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. novembra 2002).\n\n32\n\n16.1 Vzhľadom na predmet a podstatu veci, ktorá bola na podklade dovolania\nnajvyšším súdom prejednávaná, je potrebné upozorniť na niekoľko premenných v danej\nveci. Inak povedané, v hre boli v samej podstate hmotné práva sťažovateľov majetkového\ncharakteru, resp. nadobudnuté majetkové práva a právne vzťahy ustálené vyše 20 rokov.\n16.2 Vo všeobecnosti možno akcentovať, že pri zásahoch orgánov súdneho typu\ndo právnych vzťahov konštituovaných v dobách minulých a do rozhodnutí dávno\nprávoplatných stojí na jednej strane princíp spravodlivého súdneho konania, ktorý\nje (v širšom zmysle) vyjadrením všeobecného záujmu na zákonnosti a ústavnosti rozhodnutí\nsúdov a predovšetkým (v užšom a primárnom zmysle) záujmu účastníkov konania na tom,\naby ich vec (ich práva a povinnosti) bola spravodlivo posúdená a rozhodnutá nezávislým\na nestranným súdom. Na druhej strane ako pendanta rozoznávame princíp právnej istoty\nsubjektov práva a účastníkov súdneho konania v prípade právoplatného súdneho\nrozhodnutia.\n16.3 Pre účely ochrany a aplikácie týchto legitímnych záujmov právny poriadok\nkonštruuje konkrétny systém ochrany.\n16.4 Pre účely aplikácie princípu spravodlivého súdneho konania slúži inštitút\ninštančnosti súdneho konania pred všeobecnými súdmi, ďalej katalóg opravných\nprostriedkov (riadnych a mimoriadnych), suspenzívny účinok podaného odvolania, kasačné\nprávomoci nadriadených súdov a pod. Preferuje sa teda požiadavka spravodlivého súdneho\nkonania a rozhodnutia konkrétnej veci pred princípom právnej istoty účastníkov konania,\na teda záujmom na odstránení právnej neistoty.\n16.5 V prípade existencie právoplatného rozhodnutia v konkrétnej veci (až do jeho\nprípadného zrušenia v rámci konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch alebo\nkonania o sťažnosti pred ústavným súdom) je však následne potrebné preferovať princíp\nprávnej istoty subjektov práva, najmä účastníkov konkrétneho, právoplatne skončeného\nsúdneho konania, ktorého ochrana je zabezpečovaná inštitútom právoplatnosti súdneho\nrozhodnutia a formálnymi a materiálnymi účinkami právoplatnosti rozhodnutia, ktoré\n\n33\n\nneumožňujú prvostupňovému a druhostupňovému súdu opätovne konať a rozhodnúť\nbez zmeny skutkových okolností o tej istej veci, a to i v prípade, že právoplatné súdne\nrozhodnutie (výrok) je zjavne v rozpore s objektívnym právom. Inak povedané, zákonným\nnaplnením požiadaviek a princípov právneho štátu, konkrétne právnej istoty, je inštitút\nprávoplatnosti súdnych rozhodnutí. Právoplatnosť v civilnom procese značí predovšetkým\nnezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia a jeho záväzné účinky na právne vzťahy medzi\núčastníkmi, ktoré prostredníctvom inštitútu právoplatnosti nadobudli kvalitu judikovaných\nprávnych vzťahov, t. j. vzťahov aprobovaných súdnou mocou. Do účinkov právoplatnosti\nmožno zasiahnuť len v prípadoch presne ustanovených zákonom a len z dôvodov, ktoré\nsú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí (porov.\nnález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. septembra 1996).\n16.6 Atrahujúc opísané všeobecné princípy na konkrétnejšie právne vzťahy\nrelevantné pre posúdenie veci sťažovateľov, ústavný súd odkazuje hic et nunc na svoju\njudikatúru.\n16.7 Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008 konštatoval: „... právny\nformalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy\nnemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej\nslobody\n\nobčana\n\nvyplývajúcej\n\nz princípu\n\nzmluvnej\n\nvoľnosti\n\n(autonómie\n\nvôle)\n\npodľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Poslednej z uvedených úvah zodpovedajú tiež direktívy, ktoré\ndáva zákonná úprava sudcovi pri výklade zmluvných ustanovení, keď sa jednoznačne\nstanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy nad formálnym prejavom tejto vôle.“\nJe tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného\npráva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy (porovnaj nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005).\n16.8 Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí\naj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane\nnoriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom\n\n34\n\nrozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08,\nIV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010, I. ÚS 640/2014).\n16.9 Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce, že vždy je potrebné vychádzať\nz individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založených, rozmerov každej súdom\nprejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované\na netypické; to však nezbavuje všeobecné súdy povinnosti urobiť všetko pre nájdenie\nspravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže javiť zložité (I. ÚS 118/2013).\n16.10 Najvyšší súd pri rozhodovaní veci napadnutým uznesením nevzal do úvahy\npodstatu a dôležitosť právnych vzťahov, do ktorých zasahuje, ich trvalosť a s tým spojenú\nprávnu istotu. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu formalisticky zameral\nna formálne premenné posudzovanej veci (adresát doručovania poručenského rozsudku\na následné nadobudnutie právoplatnosti rozsudku poručenského súdu) a nijako sa nevyjadril\nku skutočnosti, že v danom prípade môže byť podstatným spôsobom zasiahnutá zmluvná\nsloboda účastníkov zmluvného vzťahu a ich hmotné ústavné práva majetkového charakteru.\nNajvyšší súd navyše v napadnutom uznesení akoby odignoroval a nerešpektoval\n(i) nepochybný prejav individuálnej autonómie vôle zmluvných strán darovacej zmluvy, kde\ndarkyňa poručiteľka aj obdarovaní sťažovatelia od počiatku chceli, aby nastali účinky\ndarovacej zmluvy, a hlavne (ii) skutočnosť, že poručenský rozsudok sa fyzicky dostal\ndo osobnej dispozície darkyne, ktorá svojím prejavom vôle podala návrh na registráciu\nporučenským rozsudkom schválenej darovacej zmluvy na Štátnom notárstve Bratislava I.\n16.11 V napadnutom uznesení najvyšší súd taktiež vôbec nezohľadnil skutočnosť,\nže prípadné porušenie povinnosti štátneho orgánu vrátane súdu (napr. v otázke správneho\ndoručovania) nemôže byť vykladané na ťarchu strany, ktorá dôverovala, že štátny orgán\n(súd) pozná právo a bude konať v súlade s právnymi predpismi, a ktorá bola ako účastník\nkonania navyše s rozhodnutím takéhoto štátneho orgánu (súdu) a jeho obsahom plne\noboznámená bez ohľadu na to, že ako adresáta štátny orgán (súd) pri doručovaní uviedol\ndomnelého (či neplatne zvoleného alebo ustanoveného) zástupcu tohto účastníka konania.\n\n35\n\n16.12 Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd porušil\nzákladné právo sťažovateľov zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo zaručené\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože právne závery v ňom obsiahnuté sú nedostatočné pre také\nrozhodnutie dovolacieho súdu, aké učinil najvyšší súd napadnutým uznesením. Ústavný súd\npreto dospel v tejto časti sťažnosti k takému záveru, aký je uvedený vo výrokovej časti tohto\nnálezu (bod 1).\nVrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie\n17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda\nporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže\nvrátiť vec na ďalšie konanie.\n17.1 Na podklade konštatovania o porušení ústavných práv sťažovateľov\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nv bode 2 výroku nálezu.\nTrovy konania\n18. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy.\n18.1 Sťažovatelia si uplatnili trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia za tri\núkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti z 2. júna 2017\na písomné stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu z 18. júna 2018). Za dva úkony\nvykonané v roku 2017 patrí odmena v sume dvakrát po 147,33 € a režijný paušál v sume\ndvakrát po 8,84 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2018 patrí odmena v sume 153,50 €\na režijný paušál v sume 9,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\n\n36\n\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho\nzastúpenia pre jedného sťažovateľa by predstavovali sumu 475,05 €. Základná sadzba\ntarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch\nalebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 237,52 €. V prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada\ntrov právnej služby celkovú sumu 712,56 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov, pričom k uvedenej sume bolo treba\npripočítať 20 % DPH, teda sumu 142,51 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľov\npredstavujú celkove sumu 855,07 €.\n18.2 Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľov\nrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.\n19. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. júla 2018\n\n37", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "maloletý", "nehnuteľnosť", "dar, darovanie-darovacia zmluva", "sudca-zákonný", "dovolanie-prípustnosť", "legalita", "nehnuteľnosť", "zastúpenie, zastupovanie", "maloletý", "dar, darovanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dovolanie", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cdo/6/2017", "guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6008c52e-47aa-4520-a2c1-40307ccc2920", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 118/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 118/2013 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6008c52e-47aa-4520-a2c1-40307ccc2920"}, {"guid": "ussr:a7208193-ce4d-4057-94d6-57e60b21629b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 540/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 540/2012 z 24. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-24", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a7208193-ce4d-4057-94d6-57e60b21629b"}, {"guid": "ussr:1de20e4e-b4ff-4601-9cd1-870e53347dbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 299/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 299/2012 z 7. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-07", "citacie_n": 269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1de20e4e-b4ff-4601-9cd1-870e53347dbb"}, {"guid": "ussr:2163a1a3-b068-4de3-b0c7-26943ace6c15", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 270/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 270/2012 z 31. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-31", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2163a1a3-b068-4de3-b0c7-26943ace6c15"}, {"guid": "ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 413, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239"}, {"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/2010 z 19. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-19", "citacie_n": 330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7f43083e-4b0a-482c-840d-a21cd745c982"}, {"guid": "ussr:ed12c002-1f63-4a1a-b8fb-6dd1c1868a4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 192/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 192/08 z 28. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-28", "citacie_n": 224, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed12c002-1f63-4a1a-b8fb-6dd1c1868a4f"}, {"guid": "ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 242/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39df1c88-28c7-4354-9b85-68d72847489a"}, {"guid": "ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 206/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1949d3d-b72a-4572-8289-11682d646d4c"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 355/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 355/05 z 14. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-14", "citacie_n": 254, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816f977c-0403-4b41-aff5-a4a03c281a9a"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503"}, {"guid": "ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 148/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 148/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0199e831-aefe-4f17-861d-b3f938aea7a8"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "dd32f4ec-3c3b-4690-a7eb-88ddf85d455a:2311b443-7e5c-436d-8b68-429c2c58273a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1", "spisova_znacka": "3Cdo/6/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 z 6. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-06", "citacie_n": 1133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1194898899.1"}, {"guid": "38463354-a9a8-4960-8b7f-6fd6f37ba8d6:6dc879b7-7dd6-4176-864c-3c18083e43a3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6812208566.1", "spisova_znacka": "4MCdo/4/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/4/2014 z 24. 3. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-03-24", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6812208566.1"}, {"guid": "ac70dc5d-16ce-4599-bea9-b5d175aa93f4:ce8934f3-1aac-465e-b2cc-bd5693d01a26", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8114224710.1", "spisova_znacka": "6Co/118/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/118/2015 z 25. 1. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-01-25", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8114224710.1"}, {"guid": "1f756dfa-60b1-4927-8dd6-9af5c3a9d9e7:9d736548-2a50-4cb2-9763-ed7b6528d685", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3712204164.2", "spisova_znacka": "4Co/298/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/298/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3712204164.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:aaf8c08d-bf14-4cd7-a577-d9ee8c5ae039", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.227.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 227/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 227/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.227.2026.1"}, {"guid": "ussr:3753644d-4e58-4178-9288-2846778f0f55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.375.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 375/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 375/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.375.2024.1"}, {"guid": "ussr:4361b137-ab50-45eb-a786-b1a3cf4a5d55", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.207.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 207/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 207/2024 z 3. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-03", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.207.2024.1"}, {"guid": "ussr:de6afe83-9071-4561-8622-6434bb4ca4c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.128.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 128/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 128/2024 z 20. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.128.2024.1"}, {"guid": "ussr:afc2e60c-a536-4eee-a31a-a250c3686249", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.189.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 189/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 189/2021 z 20. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-20", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.189.2021.2"}, {"guid": "e1e41992-8eb1-426f-b3e7-d3c9d4493d17:7749a9ef-c977-4503-813c-28d96ea85b02", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:7120203415.1", "spisova_znacka": "4ObdoK/1/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4ObdoK/1/2025 z 30. 1. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:7120203415.1"}, {"guid": "61dd4670-99ff-4ad9-afea-196d870895f4:1bb9f31d-9574-434c-b8b0-cf3b8eff2180", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8113215329.2", "spisova_znacka": "6Cdo/31/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/31/2020 z 29. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8113215329.2"}, {"guid": "c64c23b0-4270-4c99-b68a-548e6f6dc7a0:ad1f9d4a-f5d8-4587-bd24-b30c468e32a2", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1022200604.1", "spisova_znacka": "3Sfk/37/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/37/2023 z 8. 10. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-10-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1022200604.1"}, {"guid": "83e94c3e-6b81-4433-a077-cc2261366fc8:66fe893a-4174-40e7-a6f9-c94c54ac4012", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2026:4424201664.1", "spisova_znacka": "12Co/58/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/58/2025 z 27. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2026:4424201664.1"}, {"guid": "3cddf7c0-7123-45e7-9a56-8ac7135ccb98:db2e22eb-7aad-482e-ab7c-1ef995368116", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2020200125.3", "spisova_znacka": "20S/73/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/73/2020 z 22. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2020200125.3"}, {"guid": "3cddf7c0-7123-45e7-9a56-8ac7135ccb98:83f232cf-b30f-4d7f-b894-c9aee4f2ff8a", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2021:2020200125.3", "spisova_znacka": "20S/73/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/73/2020 z 22. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2021-06-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2020200125.3"}]}