{"guid": "ussr:e19893b1-e1e8-4219-bcd7-349a6b737d77", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.143.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 143/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/2017 z 7. 8. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 7. augusta 2018, sp. zn. II. ÚS 143/2017, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.143.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2018-08-07", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "nazov": "čl. 19 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-3", "nazov": "čl. 19 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e19893b1-e1e8-4219-bcd7-349a6b737d77", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.143.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.143.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.143.2017.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 143/2017-53\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu\nLadislava Orosza a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n, právne zastúpenej\n, v mene ktorej koná advokát\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa\nčl. 19 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\npráv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sž 26/2013 z 26. februára 2015\nza účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takto\nrozhodol:\nSťažnosti\n\n, nevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015\ndoručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných\npráv podľa čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sž 26/2013 z 26. februára 2015\n(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Národný bezpečnostný úrad (ďalej len\n„NBÚ“) rozhodnutím č. SP-BP-946-2/2013-C z 12. júna 2013 rozhodol, že sťažovateľa\nnemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivého z dôvodu existencie obchodných a\nmajetkových vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Ďalšími výrokmi\nNBÚ rozhodol, že sťažovateľ nespĺňa podmienku na vydanie potvrdenia o priemyselnej\nbezpečnosti, a ukončil bezpečnostnú previerku.\nProti rozhodnutiu NBÚ podal sťažovateľ odvolanie a domáhal sa sprístupnenia\nspisu pre účely vecného doplnenia odvolania. Vo veci rozhodol Výbor Národnej rady\nSlovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ (ďalej len „výbor“) rozhodnutím\nč. CRD-1509-5/2013-VPRNBU z 24. septembra 2013 tak, že odvolanie zamietol.\nNásledne sťažovateľ podal proti rozhodnutiu výboru žalobu najvyššiemu súdu,\nktorý rozhodol napadnutým rozsudkom z 26. februára 2015 tak, že žalobu zamietol.\nSťažovateľ prioritne namieta porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým\nvykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti uvádza:\n\n2\n\n„NBÚ, Výbor a následne aj Najvyšší súd porušili základné procesné práva\nSťažovateľa a princípy konania pred orgánmi verejnej moci odvodzujúce sa od princípu\nmateriálneho právneho štátu v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasne sa dopustili\naj ďalších súvisiacich pochybení. Okrem toho, že najmä neumožnili účastníkovi ani jeho\nzástupcovi nahliadnuť do spisu a realizovať tak vlastné procesné práva, neumožnili mu\nvyjadriť sa k podkladom rozhodnutí. Najvyšší súd neposkytol ochranu v správnom konaní\nporušeným právam Sťažovateľa. Právo na prístup k týmto relevantným podkladom\nSťažovateľovi nebolo umožnené vykonať ani v správnom, ani následne v súdnom konaní.\nJeho procesné práva tak neporušili len správne orgány, ale aj Najvyšší súd.\nV predmetnej veci si Sťažovateľ uvedomuje určité osobitosti konaní týkajúcich\nsa bezpečnostných previerok a ochrany utajovaných skutočností, ako aj určité obmedzenia,\nktoré s tým môžu byť spojené.\nPodrobná judikatúra slovenského i českého ústavného súdu však jasne vymedzuje,\nže tieto obmedzenia nemôžu byť bezbrehé a nemôžu viesť k popretiu základných práv osôb,\nktorých sa tieto konania týkajú...“\nPodľa sťažovateľa možnosť obmedzenia základných práv musí vychádzať\nz „princípu nevyhnutnosti, legitimity, legality a proporcionality“, pričom je potrebné\naplikovať interpretačné pravidlá uvedené v čl. 13 ods. 4 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Poukazuje\npritom na judikatúru ústavného súdu – osobitne nálezy sp. zn. PL. ÚS 15/03 a sp. zn.\nIV. ÚS 308/2011, judikatúru Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 11/04\nz 26. 4. 2005 (uverejneného v Zbierke nálezov a uznesení pod č. 220/2005 Sb.) a judikatúru\nnajvyššieho súdu – rozsudok sp. zn. 3 Sž 45/2007.\nSťažovateľ tiež poukazuje na to, že ak je potrebné obmedziť právo na prístup\nk určitej utajovanej skutočnosti preverovanej osobe, mal by toto právo mať aspoň právny\nzástupca preverovanej osoby podľa § 35 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných\nskutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“). V prejednávanom prípade nebol\numožnený ani tento postup. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:\n\n3\n\n„... V predmetnej veci však nebolo umožnené oboznámenie sa s relevantným\npodkladom žiadneho z rozhodnutí ani (i) Sťažovateľovi, ani (ii) konateľovi Sťažovateľa\na ani len (iii) právnemu zástupcovi - advokátovi Sťažovateľa.\n... To všetko napriek tomu, že legitímny a proporcionálny dôvod na takýto postup\nneexistoval a najmä nebol preukázaný a odôvodnený. Konateľ Sťažovateľa disponoval\na disponuje bezpečnostnou previerkou a osvedčením NBU pre stupeň utajenia Dôverné.\nRovnako tak takýmito osvedčeniami disponujú advokáti – konatelia advokátskej kancelárie\nzastupujúcej Sťažovateľa, pričom advokátska kancelária je aj držiteľom potvrdenia\no priemyselnej bezpečnosti pre rovnaký stupeň utajenia. Táto skutočnosť nebola v konaní\nsporná.\n... Pokiaľ mal byť prístup k spisu obmedzený z dôvodu ochrany utajovaných\nskutočností, je v rozpore s cieľom tohto obmedzenia, ako aj so zásadou proporcionality, aby\ntakýto prístup bol obmedzený úplne, a to aj osobe, ktorá je bezpečnostne spoľahlivá,\nje oprávnená na oboznamovanie sa s takýmito skutočnosťami, či dokonca advokátovi, ktorý\nnavyše rovnako spĺňa tieto podmienky (a pri ktorom Zákon aj bez osobitnej bezpečnostnej\nprevierky umožňuje ad hoc oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami postupom\npodľa § 35)...\n... Napriek\n\ntomu,\n\nže\n\nbezpečnostná\n\na\n\npriemyselná\n\nspoľahlivosť\n\nadvokáta\n\n(a aj konateľa) Sťažovateľa, a teda aj jeho spôsobilosť riadnej ochrany utajovaných\nskutočností, bola nepochybná a preukázaná nad rámec citovaného ust. § 35 ods. 3 zákona\no ochrane utajovaných skutočností, prístup k údajným dôkazom mu bol odopretý.\n... Za týchto okolností je nevyhnutné konštatovať, že práva Sťažovateľa ako\npreverovanej osoby boli popreté úplne, v rozpore s konštantnou ústavnou judikatúrou. Toto\npopretie nebolo navyše ani riadne odôvodnené... Najvyšší súd tento stav len posilnil svojim\nformalistickým a arbitrárnym výkladom...“\nPodľa sťažovateľa postupom administratívnych orgánov a najvyššieho súdu došlo\naj k porušeniu práva na účinnú obranu a práva na riadnu právnu pomoc vzhľadom na to,\nže sťažovateľ nemal žiaden prístup k tvrdeným a nešpecifikovaným dôkazom. Zvolený\nprocesný postup nezodpovedá štandardom, ktoré vymedzil ústavný súd aj vo vzťahu\n\n4\n\nk utajovaným skutočnostiam. V tejto súvislosti sťažovateľ (citujúc z nálezu sp. zn.\nPL. ÚS 15/03, pozn.) uvádza:\n«... Konania, v ktorých sa účastníkovi neumožňuje v rozpore s čl. 48 Ústavy žiaden\nprístup k tvrdeným a nešpecifikovaným dôkazom proti nemu, nepochybne takúto kvalitu\nnedosahujú. Naopak, toto je v príkrom rozpore s požiadavkami materiálneho právneho\nštátu, ako aj závermi Ústavného súdu: „Ústavný súd uznáva nevyhnutnosť ochrany\nbezpečnostných záujmov štátu a uznáva aj prostriedky, ktoré na dosahovanie tohto účelu\nzvolil zákon o ochrane utajovaných skutočností, ale nestotožňuje sa s tým, aby sa účel tohto\nzákona dosahoval popretím princípu právneho štátu alebo na úkor základných práv\njednotlivca“\nÚstavný súd výslovne konštatoval, že obmedzenie v otázke preskúmateľnosti\nbezpečnostných rozhodnutí nemôže dosahovať intenzity, ktorá bola v tejto veci realizovaná:\n„Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa preverovaná osoba\nnedozvedela aspoň základné informácie o tom, prečo sa previerka skončila bez vyjadrenia,“\nteda\n\nnegatívne\n\n(terminológia\n\npredchádzajúceho\n\nzákona\n\no ochrane\n\nutajovaných\n\nskutočností).\nBez znalosti vecných dôvodov rozhodnutia nie je možné pre účastníka brániť svoje\npráva, zhodnotiť účelnosť a možnosti obrany, efektívnosti obrátenia sa na správny súd,\na v konečnom dôsledku by ani súd nebol spôsobilý preskúmať zákonnosť dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, čo by bolo v príkrom rozpore s právom na súdnu a inú právnu\nochranu. Táto ochrana musí byť reálna, a nie len fiktívna, inak nemožno vylúčiť svojvôľu\norgánov verejnej moci...\nÚstavný súd SR uzavrel, že ak sa preverovaná osoba „nedozvie aspoň základné\ninformácie o tom, prečo sa previerka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona,\ntakýto súdny prieskum nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov\ntakejto osoby efektívny, nemôže byť dostatočnou zárukou proti svojvôli ani nemôže reálne\nnapĺňať základné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu.“\nNa uvedených záveroch nemení nič ani uvedenie spisových značiek predmetných\núdajných dôkazov v odôvodnení rozhodnutí. V právne takmer zhodnej veci, v ktorej český\nbezpečnostný úrad vydal obdobné rozhodnutie, Ústavný súd ČR konštatoval (v náleze\n\n5\n\nsp. zn. II. ÚS 377/04, pozn.) neústavnosť tohto postupu brániaceho možnosti efektívnej\nobrany...»\nSťažovateľ ďalej argumentuje tým, že predmetné rozhodnutia administratívnych\norgánov a najvyššieho súdu neumožňujú primeraný prieskum, čo so sebou prináša\n„neakceptovateľné riziko ľubovôle a diskriminácie Sťažovateľa...“. Poukazuje tiež\nna závery Ústavného súdu Českej republiky v náleze sp. zn. Pl. ÚS 11/2000 a uvádza:\n„... Sťažovateľ dodnes nevie, a ani netuší, čo malo byť dôvodom pre prijatie záveru,\nže Sťažovateľa nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivého, v dôsledku čoho bola\nukončená bezpečnostná previerka a zmarená možnosť Sťažovateľa získať potvrdenie\no priemyselnej bezpečnosti. To mu súčasne bráni prípadné prekážky, ak by aj existovali\nodstrániť, alebo identifikovať časový moment, kedy po ich odpadnutí by sa mohol opätovne\nuchádzať o vydanie potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti.\n... Z uvedeného je preto evidentné, že konanie pred NBÚ, Výborom i Najvyšším\nsúdom predstavovalo zásadné porušenie základných práv účastníka i ústavných princípov,\nktoré zakladá nezákonnosť, neústavnosť ich postupu a rozhodnutí vydaných na základe\ntakýchto konaní.“\nPodľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a rozhodnutiami\nadministratívnych orgánov bolo porušené aj jeho právo na právnu pomoc. V tejto súvislosti\nuvádza:\n„... V predmetných konaniach bol Sťažovateľ právne zastúpený advokátom, ktorý mu\nposkytoval právnu pomoc. S ohľadom na to, že (ako je podrobnejšie popísané vyššie)\nadvokát poskytujúci túto pomoc nemal prístup k potrebným informáciám a podkladom,\nnemohol zabezpečiť dostatočne účinnú, efektívnu a materiálne poňatú právnu pomoc.“\nSťažovateľ tiež namieta, že došlo k porušeniu práva na ochranu dobrej povesti\na práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe podľa\nčl. 19 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 8 dohovoru. V sťažnosti uvádza:\n«... Sťažovateľ namieta to, že orgány verejnej moci v dôsledku Rozsudku Najvyššieho\nsúdu uchovávajú nepravdivé informácie o jeho osobe, najmä o tom, že má mať vzťahy\n\n6\n\ns osobami z prostredia organizovaného zločinu. To všetko bez toho, že by mal možnosť\nefektívne a účinne sa brániť voči týmto tvrdeniam a tieto vyvrátiť.\n... V prípade Rotaru v. Rumunsko ESĽP konštatoval, že je nutné presvedčiť\nsa o existencii adekvátnych a dostatočných záruk proti zneužitiu nazhromaždených\nnepravdivých informácií, pretože systém tajného sledovania, určený k ochrane národnej\nbezpečnosti, so sebou nesie riziko podkopávania, ba dokonca zničenia demokracie\ns odôvodnením, že ju chráni. ESĽP vyslovil, že uchovávanie a používanie údajov orgánmi\nverejnej moci, ako aj „neposkytnutie možnosti vyvrátiť ich, predstavujú zásah do práva\nna rešpektovanie súkromného života zaručeného článkom 8 ods. 1 Dohovoru.“\n... K rovnakému právnemu stavu došlo aj vyššie popísaným spôsobom vylučujúcim\nmožnosť účinnej obrany a zabraňujúcim možnosti vyvrátiť tieto zásadné, nepravdivé,\na preto aj neoprávnene zhromažďované informácie o Sťažovateľovi...\n... Sťažovateľ\nv dôsledku zahrnutia\n\nsa\n\nsúčasne\n\nvýroku\n\no\n\ncíti\n\ndotknutý\n\núdajnej\n\naj\n\nexistencii\n\nna\n\nsvojej\n\nsporných\n\ndobrej\n\nvzťahov\n\npovesti\n\ndo\n\nvýroku\n\nadministratívnych rozhodnutí. S týmito prišli do kontaktu napr. zamestnanci Sťažovateľa\nspracúvajúci poštu.»\nRovnako tak podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo\nporušené jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie,\nkeďže\n\njeho\n\nodôvodnenie\n\nje\n\n„poznačené\n\narbitrárnosťou“.\n\nSťažovateľ\n\nnamieta,\n\nže odôvodnenie napadnutého rozsudku je extrémne stručné, všeobecné, neadresné\na nepresvedčivé. Poukazuje na to, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho jednotlivými\nnámietkami, prípadne sa s nimi vysporiadal nedostatočne. V tomto kontexte v sťažnosti\nuvádza:\n«... K\n\npodrobne\n\nrozhodnutí týkajúcich\n\nsa\n\nnamietaným\n\ndôvodom\n\nnesprístupnenia\n\nspisu\n\nnezákonnosti\nresp.\n\ndôkazov\n\nadministratívnych\nz\n\nktorých\n\nNBÚ\n\na Výbor údajne vychádzali, sa Najvyšší súd vo vzťahu ku konateľovi Sťažovateľa nezaoberá\nvôbec.\n... Vo vzťahu k advokátovi Sťažovateľa a v kontexte poukazu na iné prípady,\nkedy advokát preverovanej osoby mal umožnený prístup k spisu, súd len poznamenal,\n„že ku každému prípadu treba pristupovať individuálne.“ Súd ale nijako neobjasnil, prečo\n\n7\n\nv tejto individuálnej veci toto umožnené nebolo a prečo v tejto veci malo byť na rozdiel\nod iných prípadov právo podľa čl. 48 Ústavy popreté úplne. Pritom posudzovaná vec\nsa od iných odlišovala naopak v prospech Sťažovateľa tým, že jeho konateľ, aj advokát\ndisponovali platnou bezpečnostnou previerkou, a teda potenciálne dôvody pre obmedzenie\nzákladných práv boli ešte viac oslabené.\n... Z\n\nuvedeného\n\ndôvodu\n\nje\n\nodôvodnenie\n\nRozsudku\n\nnielen\n\narbitrárne,\n\nale aj diskriminačné...\n... S porušením článku 48 Ústavy a článku 6 Dohovoru, ani s judikatúrou v tomto\nsmere poukazovanou, sa Najvyšší súd nijako nevysporiadal.\n... Nevysporiadal sa nijako ani s argumentmi ohľadom legitimity a proporcionality\nv obmedzení základných práv...\n... najmä nereflektuje tú skutočnosť, ktorú Sťažovateľ namietal, a to že vecne ani len\nnetuší, z akých skutočností správny orgán vychádzal. V tomto smere je argumentácia\nNajvyššieho súdu vnútorne rozporná a nereflektujúca skutkový stav.»\nNajvyšší súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s námietkou, že výbor neprihliadol\nna doplnenie odvolania, hoci v konaní pred výborom sa neaplikuje Správny poriadok (zákon\nč. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, pozn.)\na neplatí tu ani koncentrácia konania. Uvedené inštitúty by museli byť výslovne upravené\nv zákone a NBÚ by ich musel zahrnúť do poučenia o opravnom prostriedku.\nUvedená námietka je relevantná o to viac, že sťažovateľ v čase podania odvolania\nnebol zastúpený právnym zástupcom. V napadnutom rozsudku sa najvyšší súd\nnevysporiadal so:\n„... - skutočnosťou, že NBÚ ani Výbor nijako neoverovali a nekonfrontovali údajné\nneznáme dôkazy od neznámych orgánov so Sťažovateľom alebo inými zdrojmi,\nže si nevyžiadal informácie alebo nepreveroval podklady Sťažovateľa ohľadom jeho\nmajetkových a obchodných vzťahov resp. akokoľvek inak nezisťovali náležité skutkový stav;\n- skutočnosťou, že Sťažovateľ ani nevie o vzťahy akého druhu má ísť (vzťahy\nmajetkové a obchodné sú značne neurčité) a že mu bola zmarená možnosť nedostatky\nodstrániť alebo po odpadnutí prípadného dôvodu identifikovať, že prekážka ďalej netrvá,\nrovnako v rozpore s judikatúrou;\n\n8\n\n- skutočnosťou, že NBÚ ani Výbor neposudzovali charakter takýchto vzťahov, či ide\no vzťahy materiálne a spôsobilé byť v rozpore s účelom zákona tak, ako to vyžaduje\njudikatúra;\n- skutočnosťou, že výroky rozhodnutí prekračujú predmet konania a právomoc\ndaných správnych orgánov.“.\nSťažovateľ napokon poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“), na ktorú odkázal najvyšší súd v napadnutom rozsudku. Sťažovateľ\npoukazuje na to, že v rozsudku ESĽP Fitt proti Spojenému kráľovstvu zo 16. 2. 2000\nvyplýva, že obhajobe v trestnom konaní neboli sprístupnené dôkazy poskytnuté\nspolupáchateľom, pričom ESĽP uviedol, že sú prípustné len tie prostriedky obmedzujúce\nprávo na obhajobu, ktoré sú nevyhnutne potrebné, a tieto obmedzenia musia byť vyvážené\npostupom súdnych orgánov. Európsky súd pre ľudské práva považoval za relevantné,\nže obžaloba nesprístupnené materiály nepoužila a neboli ani predložené porote. V rozsudku\nESĽP vo veci Rowe a Davis proti Spojenému kráľovstvu zo 16. 2. 2000 ESĽP vyslovil\nporušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na tom základe, že obžaloba nesprístupnila\nurčité informácie na základe vlastného posúdenia, že tento postup je vo verejnom záujme.\nZ rozsudkov ESĽP vo veciach Jasper proti Spojenému kráľovstvu zo 16. 2. 2000\na P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu z 25. 9. 2000 považoval ESĽP za relevantné,\nže materiály nesprístupnené obžalovanému nikdy neboli použité obžalobou a ani neboli\npredložené porote. Na základe tejto argumentácie sťažovateľ uvádza:\n„... Zo skutočností uvedených vyššie je zrejmé, že v Sťažovateľovej veci nielen neboli\ndodržané podmienky, za ktorých je podľa ESĽP možné nesprístupniť určité informácie\n(v konaniach pred NBÚ, Výborom ani Najvyšším súdom nebolo preukázané ani\npreukazované, že nesprístupnenie dotknutých listinných dôkazov je absolútne nevyhnutné;\nnavyše postup Najvyššieho súdu a nedostatočné odôvodnenie Rozsudku v žiadnom prípade\nnemožno považovať za procesné garancie vyvažujúce uvedené obmedzenie), no najmä\nnesprístupnené informácie (na rozdiel od prípadov vyššie) boli hlavným a jediným dôvodom\nnevydania potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti. Judikatúra ESĽP, na ktorú Najvyšší súd\npoukazuje, tak nepredstavuje žiadnu oporu jeho záverov; naopak len potvrdzuje\nargumentáciu Sťažovateľa.“\n\n9\n\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Právo Sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2..., právo\nna právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru...\n2. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a článku 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky...\n3. Právo na ochranu dobrej povesti a právo na ochranu pred neoprávneným\nzhromažďovaním údajov o svojej osobe podľa článku 19 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a článku 8 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 26. februára 2015, č. k. 8 Sž/26/2013-80 porušené bolo.\n4. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2015,\nč. k. 8 Sž/26/2013-80, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej\nznovu konal a rozhodol.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy\nprávneho zastúpenia na účet právneho zástupcu... do 30 dní od právoplatnosti tohto\nnálezu.“\nÚstavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť uznesením č. k.\nII. ÚS 143/2017-24 z 2. marca 2017 na ďalšie konanie.\nPo prijatí sťažnosti vyzval ústavný súd najvyšší súd na vyjadrenie k sťažnosti,\nna predloženie spisu, ako aj oznámenie, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne\npojednávanie.\nPredsedníčka najvyššieho súdu prípisom sp. zn. KP 3/2017 z 1. júna 2017 ústavnému\nsúdu oznámila, že na nariadení ústneho pojednávania netrvá, a k sťažnosti sťažovateľa\nuviedla:\n«Predmetom konania vo veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky\npod sp. zn. 8 Sž/26/2013, bolo rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky\nna preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu SR č. CRD-1509-5/2013VPRNBU zo dňa 24. septembra 2013, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu podané\n\n10\n\nproti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „NBÚ“) č. SP-BP-9462/2013-C z 12. 06. 2013, ktorým NBÚ rozhodol, že žalobcu nemožno podľa § 46 písm. c)\nzákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočnosti a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) nespĺňa podmienku na vydanie\npotvrdenia o priemyselnej bezpečnosti, z dôvodu existencie obchodných a majetkových\nvzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu, čo sa podľa § 49 ods. ods. 2\npísm. c) zákona č. 215/2004 Z. z. považuje za bezpečnostné riziko a preto sa nepovažuje\nza bezpečnostné spoľahlivú osobu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že NBÚ\nna základe žiadosti žalobcu vykonal podľa § 45 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. jeho\nbezpečnostnú previerku, ktorá bola ukončená dňa 12. 06. 2013 vydaním rozhodnutia NBÚ\nč. SP-BP-946-2/2013-C zo dňa 12. 06. 2014, ktorým NBÚ rozhodol o tom, že žalobcu\nnemožno podľa § 46 písm. c) zákona č. 215/2004 Z. z. považovať za bezpečnostné\nspoľahlivého z dôvodu existencie obchodných a majetkových vzťahov s osobami z\nprostredia organizovaného zločinu, čo sa podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. c) zákona č.\n215/2004 Z. z. považuje za bezpečnostné riziko.\nVýbor Národnej rady SR na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ na svojej 10. schôdzi\nkonanej dňa 24. 09. 2013 svojim rozhodnutím (uznesenie č. 22) č. CRD-1716-6/2013VNRNBU zamietol odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu NBÚ č. SP-BP-946-2/2013-C zo\ndňa 12. 06. 2014.\nSenát najvyššieho súdu zistil z bezpečnostného spisu NBÚ, že právny zástupca\nžalobcu požiadal o nahliadnutie do spisu. Riaditeľ NBÚ listom zo dňa 08. 01. 2015 oznámil\nprávnemu zástupcovi žalobcu, že jeho žiadosti nevyhovuje a súčasne neudeľuje súhlas\ns jednorazovým oboznámením sa s bezpečnostným spisom žalobcu vedeným pod č. SP-OBP946/2012-A právnemu zástupcovi žalobcu podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.\nz dôvodu, že bezpečnostný spis je utajovanou skutočnosťou stupňa utajenia Dôverné\n(podľa § 2 písm. a/ cit. zákona) a to z dôvodu, že vedúci, do pôsobnosti ktorých patria\nutajované skutočnosti súhlas s jednorazovým oboznámením sa s utajovanými skutočnosťami\nneudelil a pokiaľ žalobca namietal, že v iných veciach NBÚ povolil advokátovi nahliadnuť\ndo bezpečnostného spisu, najvyšší súd poznamenal, že ku každému prípadu treba\npristupovať individuálne od prípadu k prípadu.\n\n11\n\nNajvyšší súd zdôraznil, že posúdenie otázky bezpečnostnej spoľahlivosti je vecou\nsprávnej úvahy správneho orgánu, ktorá musí byť podložená skutkovými zisteniami a musí\nvychádzať zo zákonných medzí. Súd preskúmava správne uváženie v tom smere,\nči nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Aj je v súlade s pravidlami logického\nuvažovania a ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom, potom\nsúd nemôže z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým\nzasiahol do voľnej úvahy (správneho uváženia) príslušného správneho orgánu (mutatis\nmutandis vo veciach Boh. admin. 589/20 a Boh. admin. 949/21). Rozhodnutie správneho\norgánu musí obsahovať skutkové a právne závery, ktoré viedli správny orgán k vydaniu\nnapadnutého rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu (§ 26 ods. 3 zákona\nč. 215/2004 Z. z.), pričom napadnuté rozhodnutie žalovaného tieto atribúty podľa\nnajvyššieho súdu spĺňalo. Bolo v ňom uvedené, z akých skutkových zistení správny orgán\nvychádzal, pričom zohľadnil aj skutočnosť, že konkrétne informácie sú utajovanými\ninformáciami (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Fitt proti\nSpojenému kráľovstvu zo dňa 16. 02. 2000, č. sťažnosti 29777/96, Rowe a Devis proti\nSpojenému kráľovstvu zo dňa 16. 02. 2000, č. sťažnosti 27052/95 a P. G. a J. H. proti\nSpojenému kráľovstvu zo dňa 25. 09. 2001, č. sťažnosti 44787/98) a uviedol ustanovenia\nzákona č. 215/2004 Z. z., o ktoré svoje rozhodnutie oprel).\nPodľa názoru najvyššieho súdu, žalovaný vo svojom rozhodnutí neprekročil zákonom\npovolené medze správnej úvahy, keď na základe zistení, ktoré sú zdokumentované\nv administratívnom spise dospel k záveru, že rozhodnutie NBÚ č. SP-BP-946-2/2013-C\nzo dňa 12. 06. 2014 je v súlade so zákonom.\nPokiaľ ide o namietané nedostatky vo výroku a odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia, najvyšší súd sa s názorom žalobcu nestotožnil a považoval výrok rozhodnutia\nza vecne správny, nakoľko z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého bol aj utajovaný\nspis, bolo nesporne zrejmé, že v súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo\npreukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležíte vyhodnotené a v hodnotení dôkazov\nnajvyšší súd nezistil právne pochybenie ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania,\nktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a za týchto skutkových\nokolností napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo podľa názoru najvyššieho súdu vydané\nna základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci.\n\n12\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zdôraznil, že Ústavný súd SR už v\nrámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa §\n46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovorom) je umožniť každému reálny prístup\nk súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať\na rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.\nObdobne čl. 6 ods.1 Dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie\nna súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú\nzáruky ustanovení čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie\nprocesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6\nods. 1 Dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru\n(III. ÚS 136/03). Ústavný súd SR tiež judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie\nzákladného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,\nale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá účastník konania. Procesný postoj\núčastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť\nvšeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov\na rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu\nz ústavy ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať\nzvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný\npre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).\nVzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd má za to, že sťažnosť žalobcu\nje neopodstatnená a jeho práva zaručené v článkoch 19 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, 47 ods. 2\na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru porušené neboli\nV uvedenej veci netrváme na nariadení pojednávania.»\nNa základe výzvy ústavného súdu k vyjadreniu najvyššieho súdu právny zástupca\nsťažovateľa uviedol:\n„ I. SÚHLAS S UPUSTENÍM OD ÚSTNEHO POJEDNÁVANIA\n1. Sťažovateľ týmto vyjadruje súhlas s upustením od ústneho pojednávania v tejto\nveci.\nII. VYJADRENIE K STANOVISKU NAJVYŠŠIEHO SÚDU SR\n\n13\n\n2. Sťažovateľ sa súčasne týmto v stručnosti vyjadruje k zaslanému stanovisku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01. 06. 2017.\n3. Sťažovateľ má za to, že predmetné stanovisko má všeobecný, generický charakter,\nktorý nereaguje adresne k vytýkaným nedostatkom a porušeniam resp. k rozsiahlej právnej\nargumentácií a judikatúre, na ktorú Sťažovateľ vo svojej Sťažnosti poukazoval.\n4. Pokiaľ Najvyšší súd zdôrazňuje, že posúdenie otázky bezpečnostnej spoľahlivosti\nje vecou správnej úvahy správneho orgánu, ktorú súd preskúmava len v rozsahu\nči nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, pričom nemôže z tých istých\nskutočností vyvodzovať iné alebo opačné závery, lebo by tým zasiahol do voľnej úvahy\n(správneho uváženia) príslušného orgánu, tak toto tvrdenie, aj keď vo všeobecných\nprípadoch správneho súdnictva je samozrejme opodstatnené, v preskúmavanom prípade\nzvýrazňuje skutočnosť, že Najvyšší súd neprihliadol dostatočne na špecifiká posudzovanej\nveci. V situácii, kedy by boli resp. sú práva účastníka konania z potenciálne legitímneho\ndôvodu do určitej miery obmedzené (nie však vylúčené ako to bolo v tejto veci), práve súd\nmá v zmysle aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyvažovať znevýhodnenie\núčastníka a poskytnúť všetky dostupné garancie zákonnosti a správnosti posúdenia veci,\nktoré sú k dispozícii, vrátane dôkladného posúdenia skutkového a právneho stavu.\nZo stanoviska Najvyššieho súdu je zrejmé, že Najvyšší súd si tieto špecifiká dostatočne\nneuvedomoval resp. na ne riadne neprihliadal, a to tak v tomto aspekte, ako aj aspektoch\nďalších.\n5. Pokiaľ Najvyšší súd poukazoval na všeobecnú interpretáciu práva na spravodlivý\nproces, a to, že toto právo nezahŕňa právo na úspech vo veci, ale jeho obsahom je umožniť\nreálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedajú aj konkrétne procesné\ngarancie v súdnom konaní, poukazujeme opäť na tú časť našej argumentácie, že práve\ntakéto garancie v konaní chýbali. Sťažovateľ, ani jeho štatutárny orgán, a dokonca\nani samotný advokát disponujúci bezpečnostnou previerkou s oprávnením na oznamovanie\nsa s utajovanými skutočnosťami rovnakého stupňa utajenia, nemal umožnený žiadny prístup\nk spisu resp. jeho relevantným častiam. Najvyšší súd, ani správny orgán pritom\nani neobjasnili prečo takáto úplne základná procesná garancia zákonnosti nemohla\nbyť účastníkovi poskytnutá, iba všeobecne konštatoval, že prípady treba posudzovať\nindividuálne. Nijako neobjasnil, prečo v inom prípade advokátovi bez bezpečnostnej\n\n14\n\nprevierky umožnil prístup k spisu, a v tomto prípade advokátovi s platnou bezpečnostnou\nprevierkou prístup k spisu neumožnil.“\nVzhľadom na to, že obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho\npojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov súd so súhlasom účastníkov konania\nod ústneho pojednávania upustil, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti\nmedzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe\nsubsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní\nochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142\nods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu\nzákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4\nústavy).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy. Ústavný súd preto nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré\nho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\n\n15\n\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (mutatis\nmutandis II. ÚS 1/95). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené.\nÚloha\n\nústavného\n\nsúdu\n\nsa\n\nobmedzuje\n\nna\n\nkontrolu\n\nzlučiteľnosti\n\núčinkov\n\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia\nústavného súdu vyplýva, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom\nkritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd\nvo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti\n(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné\nuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,\nže by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,\nI. ÚS 352/06), a tým by boli jeho závery z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli\nrelevantné aj v danej veci.\nSťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1,\nčl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu.\nPodľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\n\n16\n\nPodľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred\nsúdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,\na to za podmienok ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne\nprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť\nku všetkým vykonávaným\n\ndôkazom.\n\nVerejnosť\n\nmožno\n\nvylúčiť\n\nlen\n\nv\n\nprípadoch\n\nustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený\nverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,\nvzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspoločnosti.\nPodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie.\n\n17\n\nPodľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať\nokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv\na slobôd iných.\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom z 26. februára 2015 žalobu sťažovateľa\nzamietol. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd poukázal na rozhodnutia NBÚ a výboru\na taktiež na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v odvolaní a v žalobe, na vyjadrenie výboru\nako žalovaného a na priebeh pojednávania. Najvyšší súd tiež vymedzil všeobecné\nvýchodiská relevantné v prejednávanej veci a uviedol:\n„Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie NBÚ č. SPBP-946-2/2013-C zo dňa 12. 06. 2013, ktorým NBÚ rozhodol o tom, že žalobcu nemožno\npodľa § 46 písm. c/ zákona č. 215/2004 Z. z. považovať za bezpečnostne spoľahlivého\nz dôvodu existencie obchodných a majetkových vzťahov s osobami z prostredia\norganizovaného zločinu, čo sa podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. c/ zákona č. 215/2004 Z. z.\npovažuje za bezpečnostné riziko.\nPredmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo aj rozhodnutie žalovaného\nč. CRD-1716-6/2013-VPRNBU zo dňa 24. 09. 2014, ktorým žalovaný rozhodujúc o\nodvolaní proti rozhodnutiu NBÚ, odvolanie žalobcu zamietol. Rozhodol, že žalobcu podľa §\n49 ods. 1 a 2 písm. c/ zákona č. 215/2004 Z. z. nemožno považovať za bezpečnostne\nspoľahlivého, nakoľko u neho bolo zistené bezpečnostné riziko, a to existencia obchodných\na majetkových vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Žalobca prestal\nspĺňať podmienku priemyselnej bezpečnosti podľa § 46 písm. c/ tohto zákona a to\npodmienku bezpečnostnej spoľahlivosti.\nNámietky žalobcu uvedené v žalobe, ako zistil najvyšší súd, sú totožné s námietkami,\ns ktorými sa vysporiadal v napadnutom rozhodnutí žalovaný. Žalobca v konaní namietal,\nže nemal možnosť oboznámiť sa s celým spisom. Taktiež namietal, že hoci sa na konanie\nnevzťahuje zákon o správnom konaní, žalovaný mal vychádzať zo základných zásad\nsprávneho konania. Okrem toho žalobca namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť\nrozhodnutia a skutočnosť, že nebol dostatočne zistený skutkový stav veci. Prvostupňovému\n\n18\n\nrozhodnutiu ako aj rozhodnutiu žalovaného vyčítal, že nespĺňa zákonom predpísané\nnáležitosti.\nSenát\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\ndospel\n\nk\n\nzáveru,\n\nže\n\nprvostupňové\n\nrozhodnutie\n\nako aj rozhodnutie žalovaného boli vydané v súlade so zákonom č. 215/2004 Z. z.\nPrávo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania sa vzťahuje\naj na konanie pred orgánmi verejnej správy. Treba však v každej veci zohľadňovať\naj charakter konania, keďže na predmetné konanie sa vzťahuje osobitný zákon a to zákon\nč. 215/2004 Z. z., ktorý v ustanovení § 81 ods. 1 vylúčil pôsobnosť zákona v správnom\nkonaní.\nSenát najvyššieho súdu oboznámiac sa so administratívnym spisom vrátane\nutajovaných príloh dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia sú náležite odôvodnené\na boli vydané v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. a majú náležitosti podľa cit. zákona.\nJe nesporné, že NBÚ na základe žiadosti žalobcu vykonal podľa § 45 ods. 2 zákona\nč. 215/2004 Z. z. jeho bezpečnostnú previerku, ktorá bola ukončená dňa 12. 06. 2013\nvydaním rozhodnutia NBÚ č. SP-BP-946-2/2013-C zo dňa 12. 06. 2013, ktorým NBÚ\nrozhodol o tom, že žalobcu nemožno podľa § 46 písm. c/ zákona č. 215/2004 Z. z. považovať\nza bezpečnostne spoľahlivého z dôvodu existencie obchodných a majetkových vzťahov\ns osobami z prostredia organizovaného zločinu, čo sa podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. c/\nzákona č. 215/2004 Z. z. považuje za bezpečnostné riziko.\nVýbor Národnej rady SR na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ na svojej 10. schôdzi\nkonanej dňa 24. 09. 2013 svojim rozhodnutím (uznesenie č. 22) č. CRD-1716-6/2013VNRNBU zamietol odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu NBÚ č. SP-BP-946-2/2013-C zo\ndňa 12. 06. 2013.\nSenát najvyššieho súdu zistil z bezpečnostného spisu NBÚ, že právny zástupca\nžalobcu požiadal o nahliadnutie do spisu. Riaditeľ NBÚ listom zo dňa 08. 01. 2015 oznámil\nprávnemu zástupcovi žalobcu, že jeho žiadosti nevyhovuje a súčasne neudeľuje súhlas\ns jednorazovým oboznámením sa s bezpečnostným spisom žalobcu vedeným pod č. SP-OBP946/2012-A právnemu zástupcovi žalobcu podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.\nz dôvodu, že bezpečnostný spis je utajovanou skutočnosťou stupňa utajenia Dôverné (podľa\n§ 2 písm. a/ cit. zákona) a to z dôvodu, že vedúci, do pôsobnosti ktorých patria utajované\nskutočnosti súhlas s jednorazovým oboznámením sa s utajovanými skutočnosťami neudelil.\n\n19\n\nPokiaľ žalobca namieta, že v iných veciach NBÚ povolil advokátovi nahliadnuť\ndo bezpečnostného spisu, najvyšší súd, poznamenáva, že ku každému prípadu treba\npristupovať individuálne od prípadu k prípadu.\nPosúdenie otázky bezpečnostnej spoľahlivosti je vecou správnej úvahy správneho\norgánu, ktorá musí byť podložená skutkovými zisteniami a musí vychádzať zo zákonných\nmedzí. Oblasť povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) je v správnom práve pomerne\nširoká. Správny orgán však nemôže rozhodovať celkom podľa svojej ľubovôle. Súd\npreskúmava správne uváženie v tom smere, či nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených\nzákonom. Ak je v súlade s pravidlami logického uvažovania, a ak podmienky takej úvahy\nboli zistené riadnym procesným postupom, potom súd nemôže z tých istých skutočností\nvyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým zasiahol do voľnej úvahy (správneho\nuváženia) príslušného správneho orgánu (mutatis mutandis vo veciach Boh. admin. 589/20\na Boh. admin. 949/21).\nVoľná úvaha je obmedzená určitými zákonnými hranicami a môže sa pohybovať\nlen v určitom zákonom vymedzenom rozsahu. Prekročením tohto rozsahu sú dotknuté\nsubjektívne práva účastníkov konania, ktorí sa môžu dovolávať právnej ochrany.\nÚčastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť, aby vedel, o ktorý zákonný predpis\nsprávny orgán svoje rozhodnutie opiera, ale aj z ktorých skutkových zistení správny orgán\nvychádzal. Rozhodnutie správneho orgánu preto musí obsahovať skutkové a právne závery,\nktoré viedli správny orgán k vydaniu napadnutého rozhodnutia ako individuálneho\nsprávneho aktu (§ 26 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.).\nRozhodnutie žalovaného tieto atribúty spĺňa. Je v ňom uvedené, z akých skutkových\nzistení vychádzal, pričom zohľadnil aj skutočnosť, že konkrétne informácie sú utajovanými\ninformáciami (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Fitt proti\nSpojenému kráľovstvu zo dňa 16. 02. 2000, č. sťažnosti 29777/96, Rowe a Devis proti\nSpojenému kráľovstvu zo dňa 16. 02. 2000, č. sťažnosti 27052/95 a P. G. a J. H. proti\nSpojenému kráľovstvu zo dňa 25. 09. 2001, č. sťažnosti 44787/98) a uviedol ustanovenia\nzákona č. 215/2004 Z. z., o ktoré svoje rozhodnutie oprel.\nPodľa názoru najvyššieho súdu, žalovaný vo svojom rozhodnutí neprekročil zákonom\npovolené medze správnej úvahy, keď na základe zistení, ktoré sú zdokumentované\n\n20\n\nv administratívnom spise dospel k záveru, že rozhodnutie NBÚ č. SP-BP-946-2/2013-C\nzo dňa 12. 06. 2013 je v súlade so zákonom.\nPokiaľ ide o namietané nedostatky vo výroku a odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia, najvyšší súd sa s názorom žalobcu nestotožnil a považuje výrok rozhodnutia\nza vecne správny.\nZ obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je aj utajovaný spis, je nesporne\nzrejmé, že v súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané\ndokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov najvyšší súd nezistil právne\npochybenie ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv\nna zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nZa týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je podľa názoru\nnajvyššieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci.\nVychádzajúc zo zistených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa\nustanovenia § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko podľa\nnázoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnutie a postup žalovaného v medziach\nžaloby sú v súlade so zákonom.“\nAj v súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa\nústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom\nsúdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho\nsúdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,\nale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých\nfyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach\n[§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], teda preskúmať\nto, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu\nsprávneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy\na v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd\nspravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky\nnapadnutého postupu\n\nalebo rozhodnutia\n\norgánu\n\nverejnej\n\nsprávy\n\n(IV. ÚS 596/2012,\n\nIV. ÚS 585/2014). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd\n\n21\n\nposudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku\nnajvyššieho súdu.\nPodstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že sa nemohol oboznámiť\ns konkrétnymi skutočnosťami, ktoré odôvodňovali záver správnych orgánov a aj záver\nvšeobecných súdov o tom, že sťažovateľa nemožno považovať za bezpečnostne\nspoľahlivého, a vyjadriť sa k tomuto záveru relevantných orgánov verejnej moci.\nÚstavný súd v súvislosti so základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom vyjadreným v čl. 48 ods. 2 ústavy uviedol, že čl. 48 ods. 2 ústavy dopadajúci\nna množstvo procesov nemožno bezo zvyšku aplikovať na akýkoľvek súdny proces, nieto\nna proces správny (pozri napr. II. ÚS 130/2013, II. ÚS 480/2014, III. ÚS 576/2016),\na teda zákony, ktoré konkretizujú ústavné hodnoty, môžu modifikovať rozsah aplikácie\nčl. 48 ods. 2 ústavy.\nÚstavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. Pl. ÚS 11/2000 z 12. 7. 2001 uviedol,\nže „rešpektuje skutočnosť, že s ohľadom na špecifiká a význam rozhodovania vo veciach\nutajovaných skutočností, kde je veľmi zreteľný bezpečnostný záujem štátu, nemožno vždy\ngarantovať všetky bežné procesné záruky spravodlivého procesu (napr. verejnosť konania).\nNo aj v tomto type konania je úlohou zákonodarcu umožniť zákonnú formu realizácie\nprimeraných záruk na ochranu súdom... hoci – podľa povahy veci a s prihliadnutím\nna charakter príslušnej funkcie – na ochranu aj značne osobitnú a diferencovanú.“.\nV náleze sp. zn. Pl. ÚS 11/04 z 26. 4. 2005 Ústavný súd Českej republiky\ntiež uviedol: „Akokoľvek ide v prípade súdnej kontroly bezpečnostného preverovania\no oblasť, ktorá pripúšťa určité obmedzenia základných práv, ústavný súd pripomína,\nže na prejednávanú matériu je potrebné nazerať z hľadiska vynucovania ústavného zákazu\ndiskriminácie..., z ktorého minimálne vyplýva právo na preskúmanie toho, či priebeh\na výsledok bezpečnostného preverovania, ktorý je plne v rukách výkonnej moci s uplatnením\nširokej diskrécie, nemali diskriminačný charakter a či neboli poznamenané svojvôľou.“\n\n22\n\nČo sa týka judikatúry ESĽP, na ktorú poukázal vo svojej sťažnosti aj sťažovateľ,\nústavný súd uvádza, že aj sám sťažovateľ poukazuje na diferencované prístupy\nposudzovania niektorých prípadov, predovšetkým trestných konaní, v ktorých bol „v hre“\naspekt kontradiktórnosti procesu (napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Jasper proti\nSpojenému kráľovstvu, rozsudok zo 16. 2. 2000, č. 27052/95 a Fitt proti Spojenému\nkráľovstvu, rozsudok zo 16. 2. 2000, č. 29777/96, Rowe and Davis proti spojenému\nkráľovstvu zo 16. 2. 2000, č. 28901/95), z ktorých vyplýva, že ESĽP posudzuje každú vec\nindividuálne. V zásade v každom z nich judikoval, že toto právo nie je absolútne a môže\nbyť v niektorých prípadoch korigované v dôsledku stretu navzájom súperiacich záujmov,\nkeď sa práva účastníka konania dostanú do kolízie s takými verejnými záujmami,\nako je národná bezpečnosť, a v nadväznosti na uvedené pripúšťa v niektorých prípadoch\njeho oslabenie [potreba utajiť policajné metódy vyšetrovania trestných činov a získavania\ninformácií, ako aj metódy zhromažďovania informácií uplatňované spravodajskými\nslužbami a pod. (pozri aj III. ÚS 576/2016)].\nPodľa § 26 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností v rozhodnutí podľa\nodseku 2 musí byť uvedené ustanovenie, podľa ktorého úrad rozhodol o tom, že sa osoba\nnemôže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, skutočnosti, ktoré boli podkladom\nna rozhodnutie, akými úvahami bol vedený úrad pri hodnotení dôkazov a poučenie\no možnosti podať odvolanie.\nPodľa § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností za oprávnenú osobu\nsa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu\nvedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi\ns utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, notár, znalec,\ntlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti\na poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch\nich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby\nna konanie, o čom vyhotoví písomný záznam.\n\n23\n\nPodľa § 43 zákona o ochrane utajovaných skutočností ak je odôvodnený predpoklad,\nže štátny orgán požiada podnikateľa o vytvorenie utajovanej skutočnosti alebo ak bude\npotrebné postúpiť utajovanú skutočnosť zo štátneho orgánu podnikateľovi (ďalej len\n,,postúpenie utajovanej skutočnosti“), je podnikateľ povinný požiadať úrad o vydanie\npotvrdenia o priemyselnej bezpečnosti.\nPodľa § 45 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností bezpečnostnou\nprevierkou podnikateľa úrad zisťuje, či spĺňa podmienky priemyselnej bezpečnosti podľa\n§ 46.\nPodľa § 45 ods. 9 zákona o ochrane utajovaných skutočností na zistenie priemyselnej\nbezpečnosti podnikateľa si úrad vyžiada podľa povahy veci vyjadrenie Slovenskej\ninformačnej služby, Vojenského spravodajstva, Policajného zboru alebo iného štátneho\norgánu; tie sú povinné žiadosti vyhovieť. Pri zisťovaní priemyselnej bezpečnosti\npodnikateľa zaoberajúceho sa výskumom, vývojom, výrobou zbraní a obchodovaním\nso zbraňami je úrad povinný vyžiadať si vyjadrenie Slovenskej informačnej služby,\nVojenského spravodajstva a Policajného zboru.\nPodľa § 46 zákona o ochrane utajovaných skutočností potvrdenie o priemyselnej\nbezpečnosti podnikateľa možno vydať iba podnikateľovi, ktorý je\na) spôsobilý zabezpečiť ochranu utajovaných skutočností,\nb) ekonomicky stabilný,\nc) bezpečnostne spoľahlivý,\nd) bezúhonný.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností za bezpečnostne\nspoľahlivého sa nepovažuje podnikateľ, u ktorého bolo zistené bezpečnostné riziko.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane utajovaných skutočností\nza bezpečnostné riziko sa považuje existencia obchodných, majetkových alebo finančných\nvzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu.\n\n24\n\nPodľa § 50 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností ak úrad bezpečnostnou\nprevierkou zistí, že podnikateľ podmienky uvedené v § 46 nespĺňa, vydá o tom rozhodnutie.\nPodľa § 50 ods. 6 zákona o ochrane utajovaných skutočností na rozhodnutie podľa\nodsekov 2 a 5 sa primerane vzťahuje ustanovenie § 26 ods. 3 a 4 a § 30.\nPodľa § 81 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností na rozhodovanie podľa\ntohto zákona sa okrem § 55 ods. 6, § 65 ods. 4, § 79 až 80 nevzťahujú všeobecne záväzné\nprávne predpisy o správnom konaní.\nZ citovaných ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností vyplýva, že NBÚ\nsi v rámci vykonávania bezpečnostnej previerky na účely preverenia splnenia podmienky\npriemyselnej bezpečnosti podnikateľa v zmysle § 46 zákona o ochrane utajovaných\nskutočností obstaráva materiály na základe súčinnosti so Slovenskou informačnou službou,\ns Vojenským spravodajstvom, Policajným zborom alebo iným štátnym orgánom. V prípade\nsťažovateľa takto získané informácie, ktoré boli zahrnuté do takzvaného bezpečnostného\nspisu a ktoré tvorili podklad pre závery rozhodnutia NBÚ o bezpečnostnej nespoľahlivosti\nsťažovateľa, majú charakter utajovaných skutočností, ktoré vzhľadom na záujmy Slovenskej\nrepubliky podliehajú špeciálnemu režimu ochrany [§ 2 písm. a) zákona o ochrane\nutajovaných skutočností].\nRozhodnutia NBÚ preskúmava v odvolacom konaní výbor a rozhodnutie výboru\npreskúmava najvyšší súd v systéme správneho súdnictva (porovnaj čl. 5 ústavného zákona\nč. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej republiky\nna preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu).\nPredmetný súdny prieskum zodpovedá špecifikám správneho súdnictva a zároveň\nšpecifikám zodpovedajúcim tomu, že v prípade niektorých (alebo väčšiny) dôkazov\nide o režim utajovaných skutočností, ktorý má dopad najmä na princíp kontradiktórnosti\nkonania.\n\n25\n\nÚstavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne konštatuje, že ochrana\nľudských práv a základných slobôd je v našom ústavnom systéme v prvom rade úlohou\nsúdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu. Vďaka svojím definičným\nznakom – nezávislosti a viazanosti právom môže a musí súdna moc chrániť jednotlivcov\npred excesmi verejnej moci (pozri napr. II. ÚS 111/08).\nPríslušné ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností v konaní\no bezpečnostnej previerke podnikateľa ingerenciu súdnej moci pripúšťajú [pozri § 34 ods. 1\npísm. f) zákona o ochrane utajovaných skutočností]. V prerokúvanom konaní má totiž sudca\npozíciu oprávnenej osoby s osobitným postavením na oboznamovanie sa s utajovanými\nskutočnosťami. Samotný zákon tak poskytuje priestor pre súdnu ochranu podnikateľských\nsubjektov podrobujúcich sa bezpečnostnej previerke. Príslušný súd môže posúdiť\na vyhodnotiť postup NBÚ pri správnej úvahe, či skutočne nevybočila z medzí a hľadísk\nustanovených\n\nzákonom,\n\na\n\nv\n\nnadväznosti\n\nna\n\ntoto\n\nvyhodnotenie\n\nurobiť\n\nzáver\n\no zákonnosti postupu a rozhodnutia tak NBÚ, ako aj výboru (porovnaj napr.\nIV. ÚS 308/2011, II. ÚS 480/2014, III. ÚS 576/2016).\nV rámci uvedeného režimu ochrany právna úprava nahliadanie do bezpečnostného\nspisu reguluje tak, že účastníkovi konania neposkytuje automatickú možnosť oboznámenia\nsa so spisom. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností\nobmedzujú\n\nmožnosť\n\núčastníka\n\nkonania\n\noboznámiť\n\nsa\n\nso\n\nspisom\n\nobsahujúcim\n\nutajované skutočnosti prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom ide o inštitút\nnenárokovateľný, pretože je možnosť nahliadnutia podmienená súhlasom vedúceho,\ndo ktorého pôsobnosti utajované skutočnosti patria (porovnaj III. ÚS 576/2016). Je na\nzvážení príslušných orgánov, aby vzhľadom na povahu utajovaných skutočností, na predmet\nkonania určili rozsah jednorazového oboznámenia sa s utajovanými skutočnosťami, tak aby\nbol zabezpečený rozsah potrebný pre konanie, ale aj ochrana ďalších záujmov, ktorá viedla\nk utajeniu predmetnej informácie (bezpečnosť Slovenskej republiky, boj s terorizmom,\nodhaľovanie trestných činov, boj proti organizovanej kriminalite, ochrana utajených\nsvedkov, agentov a pod.) (porovnaj IV. ÚS 308/2011).\n\n26\n\nÚstavný súd vo veci sp. zn. IV. ÚS 308/2011 uviedol, že zo spisu správneho orgánu,\nako aj zo súdneho spisu musí byť zrejmé, na základe čoho príslušné orgány rozhodovali,\naj keď bez explicitne uvedeného dôvodu v odôvodnení svojho rozhodnutia.\nZ uvedeného vyplýva, že sudca po oboznámení sa s bezpečnostným spisom,\nktorý podlieha režimu utajenia, neuvedie obsah utajovaných informácií, uvedie však\nvšeobecne svoje hodnotenie, či z utajovaných informácií dostatočne vyplýva príslušný\nprávny záver, ku ktorému dospeli administratívne orgány – v tomto prípade záver,\nže u sťažovateľa bolo zistené bezpečnostné riziko spočívajúce v existencii obchodných,\nmajetkových alebo finančných vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu.\nTakýto procesný postup vyplýva z rozhodnutí najvyššieho súdu v obdobných veciach\nnapr. sp. zn. 1 Sža 39/2010, sp. zn. 1 Sža 8/2014 a sp. zn. 1 Sža 32/2014.\nÚstavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. februára 2004 pripustil, aby\n«sa v spojitosti s ochranou utajovaných skutočností zvolili také postupy a úkony príslušného\norgánu verejnej moci..., ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom\nsledovaný cieľ dosahoval bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu... Obmedzenie tejto\npreskúmateľnosti však nesmie viesť k tomu, aby sa preverovaná osoba nedozvedela aspoň\nzákladné informácie o tom, prečo sa previerka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3\nzákona o ochrane utajovaných skutočností [zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných\nskutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,\npozn. (ďalej len „zákon č. 241/2001 Z. z.“)] alebo bola ukončená platnosť vyjadrenia pred\nuplynutím doby platnosti podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona.\nZákladné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve... predpokladá nielen\nformálne umožnenie prístupu preverovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup,\nktorý bude znamenať efektívny pokus o ochranu individuálnych záujmov takej osoby. Táto\nefektívnosť závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby\nbrániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte posudzovaného\nzákona znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (Úradu)\noznámenie aspoň základných dôvodov jeho „rozhodnutia“, a tak so znalosťou veci posúdiť,\n\n27\n\nči je pre ňu (ako osobu Úradom „nepreverenej“ na oboznamovanie sa s utajovanými\nskutočnosťami) užitočné obrátiť sa príslušným návrhom na súd.»\nÚstavný\n\nsúd\n\nv\n\npredmetnom\n\nnáleze\n\n(PL. ÚS 15/03)\n\npoukázal\n\nna\n\nto,\n\nže na rozhodovanie podľa zákona č. 241/2001 Z. z. sa nevzťahujú všeobecne záväzné\nprávne predpisy o správnom konaní, z čoho „vyplýva, že Úrad svoje postupy neodôvodňuje\ntak, ako to je obvyklé v správnom konaní“.\nAplikujúc uvedené východiská a právne závery posúdil ústavný súd ústavnú\nudržateľnosť záverov najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku.\nPre účely posúdenia postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd\npožiadal výbor a NBÚ o predloženie spisového materiálu č. CRD-1509-5/2013-VPR a NBÚ\no predloženie spisového materiálu č. NBÚ-D-64/2013 a č. NBÚ-D-64-5/2013, s ktorým\nsa oboznámil.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že NBÚ\nsa oboznámil s obsahom bezpečnostného spisu a s dôkazmi č. NBÚ-D-64/2013 a č. NBÚD-64-5/2013. S týmto bezpečnostným spisom sa v rámci odvolacieho konania oboznámil\naj výbor, ktorý (vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku) „zistil, že tieto\nobsahujú informácie o existencii obchodných a majetkových vzťahov podnikateľa s osobami\nz prostredia organizovaného zločinu“. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež vyplýva,\nže najvyšší sú sa oboznámil aj s obsahom administratívneho spisu vrátane utajovaných\npríloh a dospel k záveru, že rozhodnutia administratívnych orgánov boli vydané na základe\ndostatočne zisteného skutkového stavu. Dospel tiež k záveru, že správna úvaha\nadministratívnych orgánov, ktorej predmetom bola bezpečnostná spoľahlivosť sťažovateľa,\nnevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.\nSťažovateľ a aj jeho právny zástupca sa zjavne so spôsobom aplikácie právnej úpravy\nna vec sťažovateľa nestotožňujú a z kontextu ich námietok vyplýva, že ani so samotnou\nprávnou úpravou (vyplýva to zo samotnej sťažnosti, ako aj z vyjadrenia právneho zástupcu\n\n28\n\nsťažovateľa k stanovisku najvyššieho súdu). V tejto súvislosti ústavný súd uvádza,\nže predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť námietka\nnesúladu právneho predpisu, resp. právnej normy alebo jej časti s ústavou, resp.\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách\n(dohovorom), keďže v tomto type konania je senát ústavného súdu viazaný prezumpciou\nústavnosti dotknutého právneho predpisu, resp. jeho ustanovenia (II. ÚS 703/2016).\nZ obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa oboznámil\ns utajovanými skutočnosťami, do bezpečnostného spisu vo veci sťažovateľa nazrel, a tak\nposkytol sťažovateľovi vertikálnu ochranu jeho práv. Realizoval to síce bez možnosti\nsťažovateľa konfrontovať sa s relevantnými informáciami utajovaného charakteru, ale tento\npostup vyplýva z ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností, ktorý\npri vyvažovaní verejného záujmu na neodhalení materiálu a záujmu účastníka konania\ndoň nahliadnuť uprednostňuje záujem verejný. V prerokúvanom prípade je relevantné tiež\nto, že administratívne orgány dospeli k záveru o existencii bezpečnostného rizika podľa §\n49 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane utajovaných skutočností. Zákonné vymedzenie tohto\nbezpečnostného rizika (t. j. existencia obchodných, majetkových a finančných vzťahov\ns osobami z prostredia organizovaného zločinu) je dostatočne konkrétne a určité\na primerane vyjadruje „podstatu informácie“, teda podstatu dôvodov, pre ktoré\nsťažovateľovi nebolo vydané potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti.\nNámietka sťažovateľa, že ani jeho právny zástupca nemal možnosť nahliadnuť\ndo bezpečnostného spisu, neobstojí, toto právo nie je nárokovateľné, podlieha súhlasu\npodľa § 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach, ktorý nebol udelený.\nPosúdenie žiadosti právneho zástupcu bolo právnemu zástupcovi oznámené listom\nz 8. januára 2015, ktorý vzhľadom na režim utajovaných skutočností nemôže byť\nodôvodnený spôsobom, ako to vyžadujú všeobecné predpisy o správnom konaní.\nPostup NBÚ\n\nkorešpondoval\n\ns relevantnou\n\nzákonnou\n\nprávnou\n\núpravou.\n\nRovnako\n\ntak neobstojí námietka sťažovateľa o tom, že NBÚ zahrnul do výroku rozhodnutia\nuvedenú skutočnosť o špecifikovaných vzťahoch s osobami z prostredia organizovaného\n\n29\n\nzločinu, keďže v uvedenom prípade išlo o citáciu zákonom vymedzeného bezpečnostného\nrizika.\nÚstavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú založené na relevantných\nskutkových zisteniach obsiahnutých v relevantných spisových materiáloch. Rešpektujúc\na berúc do úvahy aj čl. 8 ods. 2 dohovoru (sťažovateľ sa odvoláva na celý čl. 8 dohovoru)\nústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nezistil skutočnosti,\nktoré by mohli viesť k záveru o porušení základných práv procesného charakteru podľa\nčl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva\npodľa čl. 8 dohovoru týmto rozhodnutím. Postup predchádzajúci vydaniu napadnutého\nrozsudku nie je poznačený ani svojvôľou a ani zjavnou neodôvodnenosťou. V nadväznosti\nna uvedené preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3\nústavy.\nÚstavný súd nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú\nna to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu hodnotiť\nako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné, porušujúce sťažovateľom v sťažnosti\noznačené práva, preto sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. augusta 2018\n\n30", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na právnu pomoc v konaní", "ochrana utajovaných skutočností", "dokazovanie-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "rozhodnutie-odôvodnenie", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-kontradiktórnosť", "rozhodnutie-správne rozhodnutie", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "arbitrárnosť", "súd-spis", "ochrana utajovaných skutočností"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c346c459-2874-476d-8b7b-af5a1c321e69", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.703.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 703/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 703/2016 z 22. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.703.2016.1"}, {"guid": "ussr:7b783d17-9478-4ff1-86e9-9c81562976fa", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.576.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 576/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 576/2016 z 13. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-13", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.576.2016.1"}, {"guid": "ussr:aefba63e-6175-4dba-be50-136d8728217a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 480/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 480/2014 z 12. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-12", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.480.2014.1"}, {"guid": "ussr:9bc44d91-c68f-43ce-a6e7-38bcc3d77d3d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 130/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 130/2013 z 14. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-14", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9bc44d91-c68f-43ce-a6e7-38bcc3d77d3d"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:7859f22b-ff32-4986-b2d3-902ac960ba33", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 308/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 308/2011 z 25. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-25", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7859f22b-ff32-4986-b2d3-902ac960ba33"}, {"guid": "ussr:91cac346-369a-45fd-b970-b8eab61e9a15", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 369/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 369/2010 z 5. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-05", "citacie_n": 118, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91cac346-369a-45fd-b970-b8eab61e9a15"}, {"guid": "ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 111/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 111/08 z 26. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-26", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4da43920-f827-43f9-9a04-ae267737a729"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b"}, {"guid": "ussr:302645b8-3e55-4454-ab56-e9c16e58ee2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 136/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 136/03 z 11. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-11", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:302645b8-3e55-4454-ab56-e9c16e58ee2a"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 983, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc5d2f6-ad9e-4e1a-8807-363f772de4c0"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c209a9d6-313f-47f8-8049-a578e1dc4efb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.450.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 450/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 450/2021 z 14. 10. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-10-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.450.2021.1"}, {"guid": "ussr:b08d2901-886a-494d-b75a-1b8e4457ccf0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.447.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 447/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 447/2021 z 21. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.447.2021.1"}, {"guid": "ussr:8acdce87-ef72-45b1-bf39-0068e6f3d609", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.164.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 164/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 164/2017 z 7. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-07", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.164.2017.1"}, {"guid": "ussr:6e582424-1cbb-4b73-923c-624f33f0bebe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.396.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 396/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 396/2016 z 21. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-21", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.396.2016.1"}, {"guid": "1d327794-b36f-445a-b4b2-a812a2db8a6b:a230f89f-7f07-4308-b344-e21758ef9446", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201812.1", "spisova_znacka": "BA-6S/301/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/301/2021 z 22. 10. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201812.1"}]}