{"guid": "ussr:a9881b72-43aa-45fe-8276-c81ad50d5f90", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.128.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 128/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 128/2018 z 15. 2. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. februára 2018, sp. zn. II. ÚS 128/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.128.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2018-02-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a9881b72-43aa-45fe-8276-c81ad50d5f90", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.128.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.128.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.128.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 128/2018-26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátskou kanceláriou Lion Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská\nBystrica, za ktorú koná advokátka JUDr. Michaela Bezáková, LL.M., vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Banskej Bystrici č. k. 14 Co 360/2012-470 z 10. decembra 2013 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n14. decembra 2017 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20\nods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 360/2012-470 z 10. decembra\n2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorou žiada vydať tento nález:\n„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1\nProtokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14Co/360/2012-470 zo dňa 10.12.2013 porušené boli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14Co/360/2012-470 zo dňa\n10.12.2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia vo výške 374,81 EUR... na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\n2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh vyplynulo,\nsťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej\nlen „okresný súd“) vedeného pôvodne pod sp. zn. 7 C 41/2008, v ktorom sa domáhal\nurčenia právnej neúčinnosti viacerých právnych úkonov proti spolu šiestim žalovaným\n(1.\n\nml.; 2.\n; 6.\n\nst.; 3.\n\n; 4.\n\n; 5.\n\n). Sťažovateľ ako veriteľ poskytol 10. februára 2005 pôžičku\n\nv celkovej výške 3 780 000 Sk\n\nst. a\n\nako dlžníkom (ďalej\n\naj „dlžníci“). Pretože dlžníci sťažovateľovi pôžičku nevrátili, okresný súd ich na návrh\nsťažovateľa zaviazal právoplatným platobným rozkazom sp. zn. 1 Ro 911/2006\nzo 6. októbra 2006 zaplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne 2 508 320 Sk\ns príslušenstvom. Dlžníci však zaplatili sťažovateľovi iba sumu 400 000 Sk, a to 5. februára\n2007. Sťažovateľ podal proti dlžníkom návrh na vykonanie exekúcie, exekučné konanie\nbolo vedené u súdneho exekútora JUDr. Tomáša Boľoša pod sp. zn. 1 Ex/2007, avšak\n\n2\n\nbezvýsledne. Pretože sťažovateľ zistil, že jeho dlžníci poskytli finančné prostriedky svojmu\nsynovi –\n\nml. (ďalej aj „žalovaný v 1. rade“), a ten uzatvoril ako kupujúci\n\nviacero kúpnych zmlúv na nehnuteľnosti, vo veci sp. zn. 7 C 41/2008 sa sťažovateľ\ndomáhal žalobou doručenou okresnému súdu 11. marca 2008 vydania rozsudku, ktorým\nokresný súd určí, že „právne úkony, ktorými odporca 1/ nadobudol od odporcov 2/, 3/\nfinančné prostriedky najmenej vo výške 4 445 400 Sk sú voči navrhovateľovi právne\nneúčinné“ a že proti sťažovateľovi sú právne neúčinné i kúpne zmluvy, ktorými žalovaný\nv 1. rade ako kupujúci nadobudol do výlučného vlastníctva od\n\n(žalovaného\n\nvo 4. rade) nehnuteľnosť (rozostavaný rodinný dom s pozemkami) v katastrálnom území\nza cenu 2 800 000 Sk, od\n\n(žalovanej v 5. rade) spoluvlastnícky\n\npodiel na nehnuteľnosti v katastrálnom území\n\nza kúpnu cenu 125 000 Sk a od\n\n(žalovaný v 6. rade) spoluvlastnícky podiel na pozemku v katastrálnom území\nza kúpnu cenu 1 520 400 Sk.\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 41/2008-142 z 24. novembra 2008 žalobu\no určenie neúčinnosti uvedených kúpnych zmlúv zamietol a v prevyšujúcej časti vylúčil\nžalobu sťažovateľa na samostatné konanie. Zamietnutie žaloby o neúčinnosť kúpnych\nzmlúv okresný súd odôvodnil tým, že tieto kúpne zmluvy neuzatvorili ako prevodcovia\nsťažovateľovi dlžníci, a preto je vylúčené takýmto úkonom odporovať. Rozsudok okresného\nsúdu č. k. 7 C 41/2008-142 z 24. novembra 2008 na odvolanie sťažovateľa ako vecne\nsprávny potvrdil krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co 62/2009-181 z 30. apríla 2009.\n4. Sťažovateľ následne vzal žalobu proti dlžníkom späť a súd konanie proti nim\nzastavil. Jediným žalovaným tak ostal ich syn\n\nml., proti ktorému sa sťažovateľ\n\nnaďalej domáhal určenia, že právne úkony, ktorými žalovaný v 1. rade nadobudol od\nst. a\n\nfinančné prostriedky najmenej vo výške 4 445 400 Sk sú\n\nproti sťažovateľovi právne neúčinné. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn.\n7 C 117/2009.\n5. Sťažovateľ tvrdil, že žalovaný v 1. rade bol v čase nadobúdania nehnuteľností\nštudentom, nikde nepracoval a je preto nepravdepodobné, že disponoval vlastnými\n\n3\n\nfinančnými zdrojmi. Dlžník\n\nst. sťažovateľovi potvrdil, že finančné prostriedky\n\nna kúpu rodinného domu v\n\nboli z jeho zdrojov a takýmto spôsobom chránil seba\n\na svoju manželku pred možnými rizikami z nesplácania záväzkov z obchodného styku.\nŽalovaný v 1. rade ako syn dlžníkov bol „použitý“ na vytvorenie zdanlivého právneho\nrámca, že dlžníci nedisponujú žiadnym likvidným hnuteľným či nehnuteľným majetkom.\nŽalovaný v 1. rade z vlastných zdrojov nemohol nadobudnúť nehnuteľný majetok, ktorý\nv čase podania žaloby vlastnil a ktorý bol evidentne výsledkom mnohoročnej zárobkovej\na podnikateľskej činnosti predovšetkým jeho otca\npokiaľ dlžník\n\nst. Je nepochybné, že\n\nst. svojmu synovi previedol finančné prostriedky a tento z nich\n\nvyplatil kúpne ceny za nadobúdané nehnuteľnosti, poškodil tým sťažovateľa ako veriteľa,\npretože v dôsledku uvedeného úkonu dlžníci neboli schopní splniť svoj záväzok voči\nsťažovateľovi. Takýto úkon s poukazom na § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže\npožívať právnu ochranu a je potrebné ho považovať proti sťažovateľovi za právne neúčinný.\nSťažovateľ sa domáhal prehlásenia úkonu, ktorým dlžníci ako rodičia previedli žalovanému\nv 1. rade (alebo zaňho zaplatili) akékoľvek finančné prostriedky, ktoré slúžili\nna nadobudnutie nehnuteľného majetku, ktorý žalovaný v 1. rade v čase podania žaloby\nvlastnil, za neúčinný, pretože z uvedených prostriedkov mohla byť uspokojená pohľadávka\nsťažovateľa voči dlžníkom. Vzhľadom na konkrétne okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu\njednotlivých zmlúv, musel žalovaný v 1. rade vedieť, že nejde o jeho vlastné finančné\nprostriedky, a z toho dôvodu je len „nastrčeným vlastníkom“. Spočítaním kúpnych cien na\nnadobudnutie predmetných nehnuteľností bolo možné ustáliť, že išlo najmenej o sumu\n4 445 400 Sk (súčet súm 2 800 000 Sk, 125 000 Sk a 1 520 400 Sk). Skutočnosť, že\nžalovaný v 1. rade nemohol disponovať finančnou čiastkou, z ktorej by mohol uhradiť\npredmetné kúpne ceny, sťažovateľ preukazoval aj tým, že\n\nst. takýmito\n\nfinančnými prostriedkami v roku 2005 disponoval, pretože za obdobie január – december\n2005 vybral z podnikateľského účtu spoločnosti\n\nvedeného vo Všeobecnej\n\núverovej banke, a. s., finančné prostriedky spolu vo výške 10 450 000 Sk. Sťažovateľ tiež\npoukazoval na to, že pokiaľ išlo o kúpnu zmluvu z 20. januára 2006, žalovaný v 1. rade túto\nzmluvu sám ani nepodpísal, a teda je pravdepodobné, že ani nevyplatil kúpnu cenu v nej\ndohodnutú. Predmetná kúpna zmluva preukazuje odporovateľný úkon, keď\n\n4\n\nst.\n\ncez osobu žalovaného v 1. rade nadobudol nehnuteľnosť bez toho, aby sám žalovaný\nv 1. rade kúpnu zmluvu aspoň podpísal.\n6. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 117/2009-424 z 11. júna 2012 (ďalej aj\n„rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol, žiadnemu z účastníkov právo\nna náhradu trov konania nepriznal a sťažovateľa zaviazal nahradiť trovy štátu. Okresný súd\npovažoval za nesporné, že sťažovateľ mal voči dlžníkom pohľadávku zo zmluvy o pôžičke\nuzavretej s dlžníkmi, avšak nepovažoval v konaní za preukázané, že došlo ku konkrétnym\nprávnym úkonom medzi dlžníkmi a žalovaným v 1. rade, z ktorých by mal žalovaný\nv 1. rade prospech. Sťažovateľ podľa názoru okresného súdu neuniesol dôkazné bremeno.\nV odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že nebolo preukázané, ako bolo naložené\ns finančnými prostriedkami spoločnosti\n\n, nebola preukázaná skutočnosť, že\n\nby dlžníci urobili taký úkon, na základe ktorého by žalovaný v 1. rade nadobudol predmetné\nfinančné prostriedky od nich, okrem iného ani to, že predmetné finančné prostriedky\nspoločnosti\n\npatrili\n\nst. V konaní tak nebolo preukázané,\n\nže by dlžníci urobili v posledných troch rokoch právne úkony so žalovaným v 1. rade\nv úmysle ukrátiť sťažovateľa ani že na základe bližšie nešpecifikovaných úkonov dlžníkov\ndošlo k zmenšeniu ich majetku. Pokiaľ išlo o skutočnosť, že žalovaný v 1. rade bol blízkou\nosobou dlžníkov, táto okolnosť v konaní sporná nebola. Pretože v konaní nebolo\npreukázané, kedy mal byť odporovaný právny úkon urobený (a či teda bol urobený\nv trojročnej lehote), aký právny úkon bol urobený, či došlo na základe predmetného úkonu\nk zmenšeniu majetku dlžníkov, či boli nejaké finančné prostriedky vôbec poskytnuté\nžalovanému v 1. rade a či tieto patrili dlžníkom, okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol.\nPokiaľ okresný súd nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania,\nrozhodnutie odôvodnil tým, že vykonávanie dokazovania súviselo so správaním žalovaného\nv 1. rade počas súdneho konania, keď jeho tvrdenia najmä o pôvode nadobudnutých\nfinančných prostriedkov boli neurčité, neúplné a niektoré i v rozpore s inými dôkazmi. Inak\núspešnému žalovanému v 1. rade okresný súd preto nepriznal náhradu trov konania proti\nsťažovateľovi.\n\n5\n\n7. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Namietal\nnajmä nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý označil za vnútorne\nprotirečivý. V situácii, keď v konaní nebolo preukázané, že žalovaný v 1. rade disponoval\nvlastnými finančnými prostriedkami, jeho obrana spôsobu ich získania bola vyvrátená inými\ndôkazmi a súčasne bolo zrejmé, že jeho otec vybral z účtu spoločnosti\nv roku 2005 sťažovateľom uvádzanú sumu, mal okresný súd považovať existenciu\nodporovateľného úkonu za preukázanú a tento nebolo nevyhnutné bližšie špecifikovať. Bolo\nzrejmé, že žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosti za prostriedky svojich rodičov,\nnereprezentoval\n\nvlastné\n\nhospodárske\n\nzáujmy,\n\nale\n\nnaopak\n\nmajetkové\n\nzáujmy\n\nsťažovateľových dlžníkov. Okresný súd hodnotil výsledky vykonaného dokazovania\na argumentáciu sťažovateľa jednostranne. Nepriznal žiadny význam tomu, že vo viacerých\nčastiach výpovede žalovaného v 1. rade a jeho rodičov bola ich pravdivosť inými dôkazmi\nvyvrátená. V konečnom dôsledku okresný súd vykladal inštitút odporovateľnosti v rozpore\ns jeho zmyslom a účelom, ktorým je ochrana veriteľa.\n8. Krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 360/2012-470 z 10. decembra 2013 rozsudok\nokresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil a vo výroku\no náhrade trov konania medzi účastníkmi zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\nKrajský súd v odôvodnení rozhodnutia zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval,\nže sa sťažovateľovi nepodarilo v konaní dostatočne preukázať, že došlo k odporovateľnému\nprávnemu úkonu dlžníkov, ktorým zmenšili svoj majetok na úkor veriteľa, a takýto právny\núkon by bol urobený v prospech žalovaného v 1. rade, ktorý by mal z odporovateľného\nprávneho úkonu prospech. Sťažovateľ podľa názoru krajského súdu nepreukázal, že\nfinančné prostriedky vo výške minimálne 4 445 400 Sk patriace do majetku dlžníkov boli\nprevedené odporovateľným právnym úkonom do vlastníctva – v prospech žalovaného\nv 1. rade. Nebolo ani preukázané, že úkonmi dlžníkov došlo k zmenšeniu ich majetku.\n9. Rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 117/2009-424 z 11. júna 2012 v spojení\ns rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 360/2012-470 z 10. decembra 2013 nadobudol\nvo výroku o zamietnutí žaloby právoplatnosť 10. februára 2014.\n\n6\n\n10. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 181/2016\nz 18. augusta 2017 dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. c) Civilného\nsporového poriadku ako procesne neprípustné, pretože jeho prípustnosť nevyplýva z § 238\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vady konania podľa § 237 OSP\nv dovolacom konaní nevyšli najavo. Rozhodnutie krajského súdu nepovažoval najvyšší súd\nza svojvoľné či zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože krajský súd sa\npri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení\na nepoprel ich účel a význam. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP nemožno\npovažovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.\nUznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 181/2016 z 18. augusta 2017 bolo sťažovateľovi\ndoručené 13. októbra 2017.\n11. Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 360/2012-470 z 10. decembra 2013 odôvodnil tým,\nže toto rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nje založené na nesprávnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a takom\nvýklade ustanovení upravujúcich odporovateľnosť právneho úkonu, ktorým bol popretý ich\núčel a zmysel. Sťažovateľ dostatočne určitým spôsobom v žalobe označil odporované\nprávne úkony, keď ich vymedzil z hľadiska ich predmetu (suma peňažných prostriedkov,\nktoré dlžníci poskytli žalovanému v 1. rade), ako aj označením ich účastníkov. Z hľadiska\nčasovej lokalizácie týchto úkonov z vykonaných dôkazov vyplynul záver, že tieto boli\nuskutočnené v čase krátko pred uzavretím jednotlivých kúpnych zmlúv a neurčenie\nkonkrétneho dňa uzavretia daných právnych úkonov nemôže mať za následok záver\no neunesení dôkazného bremena týkajúceho sa ich samotného uskutočnenia. Zo strany\nsťažovateľa objektívne nebolo možné, aby takýto údaj získal, resp. preukázal a lipnutie\nna požiadavke detailného označenia odporovaných právnych úkonov poskytuje neprimeranú\nochranu dlžníkom a žalovanému v 1. rade a bolo v rozpore so zmyslom a účelom samotného\ninštitútu odporovateľnosti. Akceptovanie formalistického prístupu a neprimeraná prísnosť\npri posudzovaní požiadaviek na označenie odporovaného právneho úkonu tak mali\n\n7\n\nza následok faktické znefunkčnenie inštitútu odporovateľnosti a predstavujú pre dlžníkov\njednoduchý návod na ukrátenie veriteľov. Zmysel odporovacej žaloby je predsa z hľadiska\nžalujúceho veriteľa dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom\nurobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, je proti\nnemu neúčinný. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal, že\nk odporovateľnému úkonu dlžníkov došlo, nezohľadnil dostatočne výsledky vykonaného\ndokazovania, ktoré pri ich vyhodnotení vo vzájomnej súvislosti jednoznačne preukazovali,\nže k uskutočneniu odporovateľných právnych úkonov zo strany dlžníkov v prospech\nžalovaného v 1. rade došlo. Sťažovateľ v konaní preukázal, že žalovaný v 1. rade v období\nod 14. apríla 2005 do 20. januára 2006 nadobudol nehnuteľnosti v celkovej hodnote\n147 560,25 € (4 445 400 Sk) a v predmetnom období bol študentom, teda nemal príjem,\nz ktorého by bolo možné uhradiť kúpnu cenu týchto nehnuteľností. Dlžník\n\nst. na\n\npojednávaní 25. januára 2012 tvrdil, že nedisponoval žiadnymi bankovými účtami\nobchodnej spoločnosti\n\n, no svedok\n\n(v rokoch 2003 – 2006\n\nkonateľ uvedenej spoločnosti) vo svojej výpovedi na pojednávaní 19. októbra 2009 uviedol,\nže\n\nst. vybral v roku 2005 z účtov tejto spoločnosti desať miliónov slovenských\n\nkorún. Informáciu, že z účtu č.\n\nvedeného vo Všeobecnej úverovej banke,\n\na. s., bolo vybratých približne desať miliónov slovenských korún, potvrdil aj úplný výpis\nz uvedeného účtu. Všeobecná úverová banka, a. s., a Tatra banka, a. s., zhodne potvrdili, že\nv roku 2005 bol dlžník\n\nst. disponentom účtov spoločnosti\n\nv uvedených bankách. Preukázané bolo i to, že daňové priznania žalovaného v 1. rade\nza roky 2005 a 2007 za neho podpísal jeho otec\n\nst. (rovnako ako bola ním\n\npodpísaná kúpna zmluva z 20. januára 2006, ktorú otec podpísal za syna a ktorú je\npo právnej stránke možné hodnotiť ako mlčky prijatý dar v zmysle § 628 ods. 2\nObčianskeho zákonníka). Svedecké výpovede svedkov\n\na\n\nna pojednávaní\n\n7. apríla 2010 zhodne potvrdili, že iniciátorom uzavretia kúpnych zmlúv a v konečnom\ndôsledku aj investorom bol\n\nst., a nie žalovaný v 1. rade. Krajský súd sa\n\nhodnoteniu týchto skutočností nevenoval vôbec, dôkaznú situáciu vyhodnotil svojvoľne\na v extrémnom obsahovom nesúlade s obsahom jednotlivých na seba nadväzujúcich\ndôkazov. Tvrdené porušenie základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy\na práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k.\n\n8\n\n14 Co 360/2012-470 z 10. decembra 2013 odôvodnil sťažovateľ tým, že porušením\nzákladného práva na súdnu ochranu nedošlo v sťažovateľovej majetkovej sfére\nk legitímnemu získaniu peňažných prostriedkov, na ktoré mal nárok.\nII.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\n16. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení ústavy, dohovoru a dodatkového\nprotokolu:\n\n9\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\n17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak\nnamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\n18. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\n\n10\n\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\n19. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n20. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie\nje a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť\nvšeobecných súdov.\n21. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\n\n11\n\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné\nprávo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\n22. Krajský súd rozsudok č. k. 14 Co 360/2012-470 z 10. decembra 2013 v jeho\npotvrdzujúcej časti odôvodnil po citácii § 42a ods. 1 až 5 Občianskeho zákonníka takto:\n«Odvolací súd napriek tomu, že nespochybňuje... právny názor navrhovateľa,\nv zmysle ktorého pokiaľ dôkazná situácia nasvedčuje, že k odporovateľnému právnemu\núkonu došlo „musí postačovať označenie odporovaného právneho úkonu markantami, ktoré\nho robia aspoň natoľko identifikovaným, aby o ňom mohlo byť rozhodnuté...“, považuje\nza správne rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým návrh zamietol. Odvolací súd\nvychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania zhodne s prvostupňovým súdom\nkonštatuje, že sa navrhovateľovi nepodarilo v konaní dostatočne preukázať, že došlo\nk odporovateľnému právnemu úkonu dlžníka, ktorým zmenšil svoj majetok na úkor veriteľa,\npričom takýto úkon by bol urobený v prospech odporcu, ktorý by mal z odporovateľného\nprávneho úkonu prospech. Správne poukázal prvostupňový súd na to, že nebolo\npreukázané, že by finančné prostriedky minimálne v čiastke 4.445.400,- Sk patriace do\nmajetku dlžníkov navrhovateľa boli prevedené odporovateľným právnym úkonom do\nvlastníctva - v prospech odporcu s úmyslom ukrátiť veriteľa. Nebolo ani preukázané, že by\nnejakými, hoci nešpecifikovanými, úkonmi dlžníka došlo k zmenšeniu ich majetku. V tomto\nodvolací súd súhlasí s právnym názorom vyjadreným v odôvodnení napadnutého rozsudku\na v podrobnostiach naň odkazuje. Rovnako ako prvostupňový súd aj odvolací súd vyjadruje\nnázor, že navrhovateľovi sa v konaní nepodarilo preukázať existenciu všetkých zákonom\nvyžadovaných predpokladov odporovateľností, konkrétne existenciu právneho úkonu, ktorý\nby zmenšil majetkovú podstatu dlžníka na úkor veriteľa, ku ktorému došlo v posledných\ntroch rokoch, a ktorý bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa (v danom prípade vzhľadom\nna vzťah dlžníkov navrhovateľa a odporcu v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu sa\npredpokladá).\nPokiaľ v odvolaní navrhovateľ vytýka súdu, že nezohľadnil obrátenú dôkaznú\npovinnosť odporcu, v zmysle ktorej bolo na odporcovi bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno\n\n12\n\nspochybňujúce\n\nvyvrátiteľnú\n\nprávnu\n\ndomnienku\n\npredpokladanej\n\nvedomosti\n\no odporovateľnosti jeho konania, odvolací súd uvádza, že táto námietka je nedôvodná,\nnakoľko bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno spochybňujúce vyvrátiteľnú právnu\ndomnienku predpokladanej vedomosti odporcu o odporovateľnosti jeho konania by odporcu\nstíhalo až následne, pokiaľ by bol preukázaný odporovateľný právny úkon, ktorým dlžník\nzmenšil svoju majetkovú podstatu v prospech odporcu, a to v lehote určenej zákonom\na za takejto situácie by bolo dôvodné zaoberať sa otázkou vedomosti odporcu o úmysle\nukrátiť veriteľa, ktorý, ako už bolo povedané vyššie, sa vzhľadom na vzťah odporcu a jeho\nrodičov ako dlžníkov navrhovateľa predpokladá.\nÚplne nedôvodný je vyjadrený názor navrhovateľa o premlčaní nie preklúzii\nuplatneného nároku. Znenie ustanovenia § 42 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jednoznačné\na je bez akýchkoľvek pochybnosti, že uvedená lehota troch rokov je lehota prekluzívna,\nna ktorú súd musí prihliadať z úradnej moci.\nVzhľadom na uvedené odvolací súd nesúhlasí s námietkami a výtkami navrhovateľa\no nedostatočnom odôvodnení rozsudku a porušení ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj\ns hodnotením rozhodnutia ako svojvoľné a arbitrárne. Odvolací súd konštatuje, že\nprvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie, dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením\n§ 132 O. s. p., to znamená, všetky dôkazy jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných\nsúvislostiach, pričom z nich vyvodil správny záver. Rovnako odvolací súd považuje\nza správne aj právne posúdenie danej veci a tým aj rozhodnutie prvostupňového súdu,\nktorým návrh vo vecí určenia neúčinnosti právneho úkonu zamietol.»\n23. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského\nsúdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých\ndôvodov potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa, a podrobne\nreagoval i na jednotlivé pre vec podstatné odvolacie argumenty sťažovateľa. Odôvodnenie\nrozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva\nna súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.\n24. Krajský súd svoje rozhodnutie založil na zistení, podľa ktorého sťažovateľ\nneuniesol dôkazné bremeno vyžadované § 42a Občianskeho zákonníka, pretože nepreukázal\n\n13\n\nexistenciu právneho úkonu vykonaného dlžníkmi, ktorý by zmenšil majetkovú podstatu\ndlžníkov na úkor veriteľa, ku ktorému došlo v posledných troch rokoch, a ktorý bol urobený\ns úmyslom ukrátiť veriteľa. Tento záver krajského súdu zodpovedá výsledkom vykonaného\ndokazovania tak ako boli zhrnuté už okresným súdom a nič na ňom nemôžu zmeniť ani\ntvrdenia sťažovateľa o tom, akým spôsobom disponoval jeho dlžník\ns majetkom obchodnej spoločnosti\n\nst.\n\n, či o tom, ako žalovaný v 1. rade mal\n\nči mohol získať finančné prostriedky na kúpu nehnuteľností.\n25. Krajský súd interpretoval aplikované ustanovenia právnej úpravy spôsobom,\nktorý nepovažuje ústavný súd za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, jeho rozhodnutie\ntak nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné ani neudržateľné. Ústavný súd preto\nnezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa\nna súdnu ochranu a spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 dohovoru) a postupom\nkrajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa v tejto časti\npreto odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n26. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namietal porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1\ndodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 360/2012-470\nz 10. decembra 2013, dôvodil to tým, že porušenie týchto práv vyplýva z porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť\nsťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nza zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu samotného sťažovateľa\njeho sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového\nprotokolu, a to podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n27. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. februára 2018\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "právny úkon-odporovateľnosť", "zmluva-kúpna zmluva"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "4666a506-b710-4f43-b593-96f237c1366b:1acff5e0-9847-463a-89d7-901fd48e6f91", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1211208007.2", "spisova_znacka": "14Co/360/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/360/2012 z 10. 9. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-09-10", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1211208007.2"}], "citovane_v": [{"guid": "dbae2013-c176-4eb9-98f7-2d7617bcaf0c:79e73b4c-5f5f-4b09-b64c-66c5f5fe77d6", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2025:7124209457.4", "spisova_znacka": "43Cbi/3/2024", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 43Cbi/3/2024 z 27. 3. 2025", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2025-03-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2025:7124209457.4"}]}