{"guid": "ussr:aa0732be-c5a6-43be-9c2b-ccd96880d46f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.107.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 107/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 107/2018 z 12. 6. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. júna 2018, sp. zn. II. ÚS 107/2018, ECLI:SK:USSR:2018:2.US.107.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-06-12", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/aa0732be-c5a6-43be-9c2b-ccd96880d46f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.107.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.107.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.107.2018.2/text", "citacie_n": 22, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 107/2018-44\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júna 2018 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Sergeja\nKohuta (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti\n,\n\na\n\n, zastúpených spoločnosťou SEDLAČKO\n\n& PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát\nJUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., ktorou namietajú porušenie základného práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6 Cdo 85/2014 z 28. septembra 2016, takto\nrozhodol:\nSťažnosti\n\na\n\nnevyhovuje.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.\nII. ÚS 107/2018 z 8. februára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\na\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 85/2014\nz 28. septembra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli ako žalobcovia stranou\ncivilného sporového konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) pod sp. zn. 10 C 126/2006, v ktorom sa domáhali proti obchodnej spoločnosti\n,\n\n(ďalej len „žalovaná“), nahradenia prejavu vôle\n\nuzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu č.\nna\n\n, súp. č.\n\nnachádzajúcej sa v k. ú.\n\n, na\n\nposchodí nehnuteľnosti\n\n, postavenej na pozemku parc. reg. „C“ č.\n, zapísanej na LV č.\n\n,\n\nvedenom Okresným úradom\n\nBratislava, katastrálnym odborom (ďalej len „sporný byt“).\nOkresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel rozsudkom č. k. 10 C 126/2006-291\nz 12. októbra 2011 a nahradil prejav vôle žalovanej uzavrieť so sťažovateľmi zmluvu\no prevode vlastníctva sporného bytu a jeho príslušenstva v znení špecifikovanom\nvo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\n\n2\n\nŽalovaná sa proti rozsudku okresného súdu odvolala. Krajský súd v Bratislave (ďalej\nlen „krajský súd“) rozsudkom č. k. 9 Co 49/2012-327 z 24. októbra 2013 zmenil\nrozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol. Sťažovatelia podali proti\nzmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým\nrozsudkom zamietol.\nSťažovatelia sa domnievajú, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo\nporušené ich základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K vydaniu napadnutého rozsudku\nviedli inter alia zjavne nesprávne právne závery. Arbitrárnym postupom najvyššieho súdu\npri uplatňovaní dotknutých právnych noriem na tento konkrétny prípad došlo súčasne\nk porušeniu práva sťažovateľov na ochranu majetku v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu\na ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.\nKu skutkovým okolnostiam prípadu sťažovatelia v stručnosti uvádzajú, že jeden\nz nich býva v spornom byte nepretržite od svojho narodenia (takmer 72 rokov). Kúpnou\nzmluvou zo 7. októbra 1991 bolo „vlastnícke právo k nehnuteľnosti prevedené\nna Československý štát s právom hospodárenia pre:\n, ktorá bola rozhodnutím ministra financií ČSFR zo dňa 21.2.1992 zrušená bez\nlikvidácie. Majetok peňažného ústavu bol následne vložený do novozaložených akciových\nspoločností - pre územie SR bola touto spoločnosťou\n(od 15.7.2002 podnikajúca pod obchodným menom\n\n). Okrem\n\nštátu, resp. Fondu národného majetku SR sa tak akcionármi tejto spoločnosti stali v roku\n1992 aj ďalšie subjekty. Privatizovaný majetok bol odovzdaný na základe osobitného\nzákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení\nneskorších predpisov.“.\nDňa 26. júla 1999 sťažovatelia požiadali\nvlastníctva sporného bytu. Predstavenstvo\n\n, o prevod\n,\n\n, predaj bytu\n\ndoterajším nájomcom odsúhlasilo, avšak pri určovaní ceny nerešpektovalo ustanovenia\n\n3\n\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov\na nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o vlastníctve\nbytov“). Nehnuteľnosť medzičasom nadobudla žalovaná ako dcérska spoločnosť\n, ktorá s prevodom vlastníctva bytu na sťažovateľov nesúhlasí, keďže\npodľa jej názoru je aplikácia právnej úpravy obsiahnutej v zákone o vlastníctve bytov\nvylúčená z dôvodu, že nejde o bytový dom. Nebytové priestory totiž tvoria viac ako\npolovicu podlahovej plochy nehnuteľnosti. Zvyšnú časť tvoria byty.\nPovinnosťou žalovanej bolo podľa sťažovateľov uzatvoriť zmluvu o prevode\nvlastníctva bytu v súlade s § 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov v znení účinnom\ndo 31. augusta 2002 do dvoch rokov odo dňa, keď sťažovatelia požiadali o jeho prevod.\nCena bytu nemala presiahnuť zákonom stanovenú úroveň.\nSťažovatelia v konaní o nahradenie prejavu vôle namietali, že sa plne legitímne\ndomáhajú svojho práva na prevod vlastníctva sporného bytu, a to alternatívne v dôsledku\ntýchto dvoch základných skutočností:\n„a) nehnuteľnosť je bytovým domom v zmysle § 2 ods. 2 ZoVB v znení účinnom\nv čase vzniku nároku sťažovateľov na prevod vlastníctva bytu. Sťažovatelia predložili súdu\nza týmto účelom obsiahlu dokumentáciu, z ktorej vyplýva, že nehnuteľnosť bola do roku\n1991 označovaná ako bytový dom. Pred rekonštrukciou, ktorú\nzačala realizovať v roku 1992, sa podľa projektovej dokumentácie nachádzalo\nv nehnuteľnosti 25 bytov. Byty zaberali viac ako polovicu podlahovej plochy nehnuteľnosti.\nV zmysle kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I zo dňa 4.9.1996, zn.\n3383/1996 - H/217 - vydaného po ukončení rekonštrukcie - pozostáva nehnuteľnosť naďalej\nz bytovej časti, ktorú v tom čase tvorilo 12 bytov (neskôr 10 po spojení dvoch bytov)\na z bankovej časti. Týmto rozhodnutím bolo povolené užívanie nehnuteľnosti aj na bytové\núčely.\nb) v zmysle § 24 ods. 1 ZoVB v znení účinnom do 30.6.2007 sa ustanovenia tohto\nzákona primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu.“\n\n4\n\nVo vzťahu ku skutočnosti prezentovanej v bode a) sťažovatelia uviedli, že krajský\nsúd podľa dovolacieho súdu správne vyvodil, že «i keď zákon o vlastníctve bytov v znení\nplatnom v čase podania žiadosti o prevod vlastníctva bytu v ustanovení § 2 ods. 2 pri\ndefinícii pojmu „bytový dom“ neuvádzal pomer podlahovej plochy bytov a nebytových\npriestorov ako kritérium vymedzujúce tento pojem, bolo potrebné z tohto kritéria vychádzať,\nkeďže vyplývalo z iného právneho predpisu, a to z ustanovenia § 1a písm. a) vyhlášky\nč. 465/1991 Zb. definujúceho obytný dom ako dom, v ktorom zo súčtu podlahovej plochy\nvšetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve tretiny na byty (odsek 16 odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia).».\nNajvyšší súd označil prezentovanú úvahu za súladnú s cieľom zákona o vlastníctve\nbytov – privatizáciou bytového fondu. Tomuto cieľu malo podľa neho zodpovedať chápanie\nbytového domu ako stavby na bývanie, ktorú vyhláška Federálneho ministerstva\npre technický a investičný rozvoj č. 83/1976 Zb. o všeobecných technických požiadavkách\nna výstavbu v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod bytu determinovala v § 40\nods. 1 ako bytový dom, pri ktorom prevažuje funkcia bývania, a rodinný dom. Dovolací súd\nv tejto súvislosti s poukazom na princíp bezrozpornosti právneho poriadku akcentoval, že\nsúdy sú povinné vykladať obsah pojmu „bytový dom“ v súlade s inými platnými právnymi\npredpismi.\nSťažovatelia sa domnievajú, že ide «o excesnú interpretáciu a aplikáciu ustanovenia\n§ 2 ods. 2 ZoVB v znení účinnom v rozhodnom období, za súčasného zohľadnenia právnych\nnoriem nižšej právnej sily, navyše z úplne iného právneho odvetvia (analogia iuris).\nPodľa § 2 ods. 2 ZoVB v znení účinnom ku dňu vzniku nároku sťažovateľov\nna prevod vlastníctva bytu: „Bytovým domom (ďalej len „dom“) sa na účely tohto zákona\nrozumie dom, v ktorom byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto\nzákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu\na spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov\nbytov a nebytových priestorov.“. Ide teda o priamu legálnu definíciu.\nBytový dom charakterizuje v súlade s citovaným ustanovením existencia bytov (aspoň\ndvoch) a nebytových priestorov, ktoré sú (môžu byť) za podmienok ustanovených v ZoVB\nvo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov (aspoň dvoch) a jeho spoločné\n\n5\n\nčasti domu a spoločné zariadenia sú (môžu byť) súčasne v podielovom spoluvlastníctve\nvlastníkov (aspoň dvoch) bytov a nebytových priestorov (mutatis mutandis dovolacím\nsúdom spomínané rozsudky sp. zn. 5 Cdo 132/2007 a 6 M Cdo 16/2010). Definičným\nkritériom tak evidentne nie je určitý pomer podlahovej plochy bytov k nebytovým\npriestorom. Pre posúdenie okruhu právnych vzťahov, na ktoré sa tento zákon v znení\núčinnom do 30.6.2004 vzťahuje, nie je relevantné ani účelové určenie budovy na bývanie.\nZoVB samostatne a plnohodnotne definuje bytový dom. Na účely tohto zákona preto\nnie je potrebné, či rozhodujúce vymedzenie bytového domu v iných právnych predpisoch\n(totožne VALACHOVIČ, M., GRAUSOVÁ, K., CIRÁK, J.: Zákon o vlastníctve bytov\na nebytových priestorov. Komentár. 1. vydanie. C. H. BECK, Praha 2012, str. 52).\nNeexistuje žiadny dôvod na to, aby sa vo veciach patriacich do pôsobnosti ZoVB\nsubsidiárne, prípadne analogicky uplatňovali ustanovenia iných právnych predpisov\n(dokonca nižšej právnej sily), resp. právnych predpisov z úplne iného právneho odvetvia\n(správne právo), bez akejkoľvek vecnej súvislosti iba preto, že sa v nich používa gramaticky\nobdobný terminus technicus (bytový - obytný).\nNa uvedenom nič nemení ani apel Najvyššieho súdu SR na zachovanie princípu\nbezrozpornosti právneho poriadku. Domnievame sa totiž, že použitie tohto dielčieho\nprincípu systematického výkladu, ako interpretačnej metódy, nie je na mieste. Kolíziu\nnoriem rôznej právnej sily (zákon verzus vyhláška) rieši jednoducho princíp lex superior\nderogat legi inferiori.\nK zmene legálnej definície bytového domu, a nie k jej spresneniu, došlo až novelou\nZoVB - zákonom č. 268/2007 Z. z. s účinnosťou od 1.7.2007, t.j. po takmer 8 rokoch\nod podania žiadosti sťažovateľov o prevod bytu. Za bytový dom možno aktuálne označiť iba\nbudovu, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie, má viac ako tri\nbyty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za zákonom ustanovených podmienok\nvo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu\na spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov\nbytov a nebytových priestorov.».\nVo vzťahu ku skutočnosti označenej v bode b), teda k § 24 ods. 1 zákona\no vlastníctve bytov sťažovatelia uviedli: «Dovolací súd uzavrel, že povinnosť žalovaného\n\n6\n\npreviesť vlastníctvo bytu na sťažovateľov nebolo možné vyvodiť ani z ustanovenia § 24\nZoVB účinného v čase podania žiadosti. Najvyšší súd SR síce korigoval nesprávny záver\nodvolacieho súdu o aplikácii tohto ustanovenia, avšak súčasne dospel k názoru, že\nvyvodenie povinnosti iba z analogického použitia zákona je v rozpore s čl. 13 ods. 1 písm.\na) Ústavy SR.\nV zmysle čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR: „Povinnosti možno ukladať zákonom\nalebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“.\nPodľa § 24 ods. 1 ZoVB v znení účinnom do 30.6.2007: „Ustanovenia tohto zákona\nsa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu.“.\nLegislatívny termín „primerane“ je potrebné vnímať v súlade s legislatívnymi\npravidlami (uznesenie NR SR č. 511 zo dňa 18.12.1996 k návrhu legislatívnych pravidiel\ntvorby zákonov publikované pod č. 19/1997 Z.z.) ako interpretačné pravidlo, podľa ktorého\nsa na právne vzťahy aplikujú len niektoré zodpovedajúce časti právnej úpravy, ktorá má byť\npoužitá. Pri úvahe o primeranosti použitia právnej úpravy je potrebné vychádzať najmä\nz cieľa, ktorý je sledovaný právnou úpravou daných právnych vzťahov a zo spôsobu, akým\nsú tieto právne vzťahy upravené, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu (mutatis\nmutandis uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.1.2012, sp. zn. 2 Cdo 71/2010).\nÚčelom ZoVB bolo nepochybne riešenie bytových potrieb občanov pri prechode\nna trhové hospodárstvo. Bytový fond na území Slovenskej republiky, ktorý bol a je\npredmetom transformácie, vznikol totiž iným spôsobom ako v trhovom prostredí, a to\ns výraznou ingerenciou štátu. Riešenie bytových potrieb občanov je tak záujmom nielen\nsúkromným, ale aj verejným, a v tomto štádiu (prechod na trhové prostredie) ich bez rizika\nsociálnych otrasov nemožno ponechať živelnému pôsobeniu trhu. Preto musí byť trh s bytmi\naspoň\n\ndo\n\nvybudovania\n\nfungujúceho\n\ntrhového\n\nprostredia\n\nštátom\n\nusmerňovaný\n\n(PL. ÚS 26/00).\nZákonodarca expressis verbis vylúčil z možnosti nadobudnúť do vlastníctva byty\nosobitného určenia, byty v domoch osobitného určenia, byty v domoch určených podľa\nschváleného územného plánu na asanáciu a byty v rodinných domoch (§ 1 ods. 2 ZoVB\nv znení účinnom v čase podania žiadosti), nie však byty v budovách, ktoré nemajú charakter\nbytového domu (ide najmä o historické budovy v Bratislave a Košiciach). Pokiaľ ide\no ostatné byty, ZoVB výrazne limitoval povinnosť vlastníka previesť ich na nájomcu\n\n7\n\nv prípade neplatenia nájomného alebo úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu (§ 16\nods. 2 ZoVB v znení účinnom do 30.6.2004) alebo v prípade vyslovenia súhlasu súdu\ns výpoveďou z nájmu bytu (§ 16 ods. 2 ZoVB v znení účinnom do 30.6.2004). Ani jedna\nsituácia sa nevzťahuje na prípad sťažovateľov.\nZoVB neobsahuje explicitné vylúčenie použitia ustanovení o predaji bytov v bytovom\ndome vo vzťahu k bytom v tzv. nebytových domoch, t.j. budovách, ktoré neslúžia na bývanie\nalebo na tento účel slúžia iba v menšom rozsahu. Práve naopak, ustanovenia ZoVB sa majú\nprimerane vzťahovať aj na takéto domy (§ 24 ods. 1 ZoVB v znení účinnom do 30.6.2007).»\nV tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú aj na nález ústavného súdu sp. zn.\nI. ÚS 650/2013 z 18. marca 2015, z ktorého citujú: „Uvedený záver je podporený aj\ndôvodovou správou k zákonu č. 268/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov\nv znení neskorších predpisov, ktorým bol zmenený § 24 zákona o vlastníctve bytov, pričom\nza podstatné považujeme to, že v tejto dôvodovej správe sa hovorí o spresnení úpravy\nprevodu vlastníckeho práva bytov v iných budovách ako v bytových domoch vo vlastníctve\nobce, a to v prípade, že na vlastníka sa inak vzťahuje povinnosť previesť vlastníctvo bytu\nv bytovom dome. Z toho vyplýva, že touto novelou zákona nedošlo k zmene príslušného\nustanovenia v tom zmysle, že by sa zaviedla možnosť použitia príslušných ustanovení\nvo vzťahu k dotknutým nebytovým domom, ale táto už existujúca možnosť sa len\nprecizovala. Účelom tohto ustanovenia teda bolo v osobitných prípadoch zaistiť možnosť\nvšetkým doterajším užívateľom bytu aj v tomto dome jeho odkúpenie tak ako v iných\npodobných domoch, ale administratívne určených na bytové (bod 16 odôvodnenia nálezu).“\nZ obsahu, účelu a zmyslu zákona o vlastníctve bytov (v znení účinnom v čase\npodania žiadosti) je sťažovateľom zrejmé, že «opatrenia prijaté na riešenie bytových\npotrieb občanov sa netýkajú iba určitej skupiny vlastníkov. Sme toho názoru, že pokiaľ by\nmal ZoVB takýmto spôsobom privilegovať vlastníkov bytov v bytových domoch, bolo by to\nv rozpore s postulátom rovnosti v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy SR (z ktorého vyplýva\npožiadavka, aby právo bezdôvodne neznevýhodňovalo jedných pred druhými). Iba preto, že\nnájomca nebýval v typickom „paneláku na sídlisku“, ale v starom dome v centre mesta,\nužívanom nielen na bývanie, nemožno mu odňať možnosť vlastniť byt. Pre bytové domy\n\n8\n\nv centre väčších miest je typické, že sa v nich nachádzajú aj bežné obchodné a iné\nprevádzky (najmä na prízemí).\nTým, že zákonodarca zakotvil dotknuté ustanovenie do právneho predpisu, dal\npriestor sudcovi, aby tento pojem naplnil obsahom, ktorý bude racionálny, logický,\nhodnotový a hlavne spravodlivý (I. ÚS 650/2013). Dovolací súd na túto svoju úlohu\nrezignoval. Uloženie povinnosti žalovanému previesť vlastníctvo bytu na sťažovateľov sa\npritom - vzhľadom na ciele sledované zákonodarcom - nejaví ako neadekvátne alebo\nneprimerané a za vybočujúce z ústavného rámca voľnej úvahy sudcu.\nNespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia vo vzťahu k sťažovateľom, ako\nstarobným dôchodcom, ktorí žijú v predmetnom byte bezmála celý svoj život (sťažovateľ\nv I. rade celý svoj život), Najvyšší súd SR vôbec nezohľadnil. Spravodlivosť je kritériom\nukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej\nprávnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako krajne nesúladné s princípom\nspravodlivosti a\n\npopierajúce\n\nzmysel\n\na účel príslušných zákonných ustanovení\n\n(I. ÚS 26/2010)...\nV prípade § 24 ods. 1 ZoVB v znení účinnom do 30.6.2007 ide skutočne o analógiu,\nktorú vyslovene ukladá samotný zákon, podobne ako napr. § 553e OZ („Na zabezpečovací\nprevod práva sa primerane použijú ustanovenia § 151j ods. 2, § 1511 ods. 4, § 151m ods. 2,\n3, 4, 7, 9, § 151mb ods. 1, § 151md ods. 1 až 3.“), § 611 OZ („Ustanovenia o kúpnej zmluve\nsa primerane použijú aj na zmluvu, podľa ktorej si zmluvné strany vymieňajú vec za vec,\na to tak, že každá zo strán sa považuje ohľadne veci, ktorú výmenou dáva, za predávajúcu\nstranu, a ohľadne veci, ktorú výmenou prijíma, za kupujúcu stranu.“) alebo § 66 ods. 3\nObZ...».\nPri akceptácii názoru najvyššieho súdu sa právne normy podľa názoru sťažovateľov\nstávajú neefektívnymi. Zákon sám síce dovoľuje analogické použitie iných ustanovení ako\nv spomínaných prípadoch, z ktorých adresátom vyplývajú práva a im korešpondujúce\npovinnosti, no podľa dovolacieho súdu „povinnosť nemožno vyvodiť z analogického\npoužitia zákona. Dovedené do dôsledkov, primerané použitie inej právnej normy\nneprichádza do úvahy vôbec. Tam kde nie je povinnosť, nie je totiž ani tomu zodpovedajúce\nsubjektívne právo a naopak. Analógia teda v praxi stráca význam (?!).\n\n9\n\nSamozrejme, použitie analógie má svoje medze, ako uviedol aj Najvyšší súd SR.\nDotváranie práva je vylúčené spravidla v oblastiach spadajúcich do práva verejného\n(typickým príkladom je trestné či daňové právo). Naproti tomu v práve súkromnom je\ndotváranie práva zásadne prípustné... Za daných okolností je paušálne konštatovanie\ndovolacieho súdu, že vyvodenie povinnosti z analogického použitia zákona odporuje čl. 13\nods. 1 písm. a) Ústavy SR argumentačne neudržateľné.“.\nSťažovatelia na tomto mieste opätovne poukazujú na dôvodovú správu k zákonu\nč. 268/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov\n(účinnosť nadobudol 1. júla 2007), ktorý novelizoval okrem iného aj znenie § 24 ods. 1\nzákona o vlastníctve bytov. V zmysle dôvodovej správy k tomuto zákonu navrhovaná\nprávna úprava „iba spresňuje prevod vlastníctva bytov v iných budovách ako v bytových\ndomoch. A to tak, že ponecháva na rozhodnutí vlastníka domu, či byt odpredá a dom tak\nrozdelí\n\nna byty\n\na\n\nnebytové\n\npriestory,\n\nktoré\n\nbudú\n\nsamostatnými\n\npredmetmi\n\nobčianskoprávnych vzťahov alebo k prevodu vlastníctva bytu nepristúpi. Zákonodarca totiž\nvyslovene normoval, že ustanovenia tohto zákona sa primerane vzťahujú aj na budovy,\nktoré nemajú charakter bytového domu, avšak s výnimkou § 6 až 8b (správa domu) a § 29\n(povinnosť previesť byt, keď nájomca o prevod požiada). To znamená, že v čase pred\núčinnosťou tejto novely, t.j. v čase podania žiadosti zo strany sťažovateľov, sa § 29 a\nostatné s ním súvisiace ustanovenia ZoVB mali primerane aplikovať aj na nehnuteľnosť, v\nktorej sa nachádza byt sťažovateľov.\nNa tomto mieste možno podotknúť, že ak by sme prijali výklad dovolacieho súdu\no nemožnosti ukladať povinnosti iba na základe analógie legis, bolo zakotvenie\nidentifikovanej výnimky v § 24 ods. 1 ZoVB nadbytočné.\nZáver dovolacieho súdu, že z primeraného použitia ustanovení ZoVB v zmysle § 24\ntohto zákona nebolo možné vyvodiť vznik zákonnej povinnosti žalovanej previesť vlastníctvo\nbytu na sťažovateľov, považujeme preto za ústavne neudržateľný. Navyše, z pomerne\nstručného odôvodnenia (odsek 21 rozsudku) nemožno abstrahovať zrozumiteľný\nmyšlienkový postup súdu, resp. logické úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil.“.\n\n10\n\nPosúdenie obsahu § 2 ods. 2, resp. § 24 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v znení\núčinnom v čase vzniku nároku sťažovateľov na prevod vlastníctva bytu bolo podľa názoru\nsťažovateľov rozhodujúce pre výsledok celého súdneho sporu. Ak by dovolací súd podľa\nsťažovateľov „aplikoval citované ustanovenia správne a v súlade s ich skutočným\nvýznamom, nemohlo by dôjsť k procesnému neúspechu sťažovateľov v konaní. Extrémnou\ninterpretáciou označených ustanovení ZoVB dovolacím súdom došlo zjavne k zásahu\ndo základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva\nna spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.\nV prípade sťažovateľov boli aplikovateľnými právnymi normami § 2 ods. 2, resp.\n§ 24 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v pôvodnom znení. Keďže dovolací súd podľa nich\nvykonal „krajne nesprávnu a excesnú interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení\nZoVB na zistený skutkový stav do takej miery, ktorá zjavne odporuje pravidlám formálnej\na právnej logiky, flagrantne tým porušil princíp legality v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR\na princíp právnej istoty, pričom sťažovateľov vystavil nespravodlivosti sprevádzanej\nprocesným neúspechom v konaní. Sťažovatelia majú, aj vzhľadom na ustanovenie čl. 1\nods. 1 Ústavy SR, právo aby odvolací súd konal predvídateľné a v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi. Najvyšší súd SR však vydal rozhodnutie, ktoré je v hrubom\nrozpore s § 2 ods. 2, resp. § 24 ods. 1 ZoVB platnom v čase podania žiadosti, a tak jeho\nrozhodnutím nemohlo byť zachované právo sťažovateľov na spravodlivý proces a základné\nprávo na súdnu ochranu.“.\nNa základe uvedeného sťažovatelia v petite sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd\nnálezom vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 85/2014 z 28. septembra\n2016 bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,\nzákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu, aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil, aby mu vec vrátil na ďalšie\nkonanie a aby sťažovateľom priznal náhradu trov konania.\n\n11\n\nII.\nÚstavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil prijatú sťažnosť\núčastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkov\nkonania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho\npojednávania. Ústavný súd ďalej v súlade s § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nupovedomil dotknutú osobu (žalovanú) o podanej sťažnosti, o jej prijatí na ďalšie konanie\na o jej práve vyjadriť sa k prejednávanej veci.\nŽalovaná predložila ústavnému súdu vyjadrenie č. 114/40/18 z 8. marca 2018.\nK meritu veci uviedla, že argumentáciu sťažovateľov považuje za účelovú. Poukázala na to,\nže ústavnému súdu neprináleží skúmať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani\nposudzovať skutkové otázky. Zo sťažnosti je pritom zrejmé, že problematickým v spore bol\nvýklad pojmu „bytový dom“ a otázka výkladu primeranej aplikácie § 24 ods. 1 zákona\no vlastníctve bytov aj na iné ako bytové domy. Právne posúdenie veci najvyšším súdom\npovažuje za správne a dostatočne odôvodnené, čo vylučuje sťažovateľmi tvrdenú\narbitrárnosť\n\nnapadnutého\n\nrozsudku.\n\nStotožnila\n\nsa\n\ns názorom\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\na dovolacieho súdu, podľa ktorých budova, v ktorej sa sporný byt nachádza, nie je bytovým\ndomom.\nPodľa vyjadrenia dotknutej osoby: «Je zrejmé, že budova vo vlastníctve\nnespĺňala pojem bytový dom, a to z viacerých hľadísk. Tvrdíme, že z dôkazov, ktorými\ndisponovali súdy pri rozhodovaní vyplývalo, že budova vo vlastníctve\n\nnebola určená\n\nna bývanie, resp. že táto funkcia (funkcia bývania) v danej budove neprevažuje. Zároveň\nneboli splnené ani definičné znaky bytového domu (podľa zákona o vlastníctve bytov\nv znení účinnom v rozhodnom období, pozn.) spočívajúce v existencii bytov a nebytových\npriestorov a najmä vlastníctvo alebo spoluvlastníctvo k spoločným častiam domu\na spoločným zariadeniam domu. Z odôvodnenia Rozsudku (napadnutého rozsudku, pozn.)\nje tiež zrejmé, že oporu vo svojich tvrdeniach hľadal súd aj v ďalších právnych normách,\npričom dôsledne aplikoval zásadu zákazu takej interpretácie, ktorá by viedla k rozporu\ns inými právnymi normami.\n\n12\n\nTo je zreteľné z aplikácie ustanovenia § 1a písm. a) vyhlášky Ministerstva financií SR\nč. 465/1991 Zb., ktorá obsahovala definíciu obytného domu. Tento prístup sa javí ako\nracionálny a opodstatnený, nakoľko aj samotný ZoVB v ustanovení § 1 ods. 1 používal\npojem „obytný dom“ a nie „bytový dom“ (ako v § 2 ods. 2), čo by mohlo naznačovať určitú\nnejednotnosť v zákone použitej terminológie. Ak preto súd siahol po právnej norme, ktorá\nšpecifikovala práve tento pojem „obytný dom“ (!), je takýto postup plne opodstatnený\na opäť je potrebné ho vnímať cez optiku súladného výkladu právnych noriem, ktorý nebude\nzakladať ďalšie rozpornosti. V konečnom dôsledku je potrebné uviesť, že ani tieto definičné\nznaky (súvisiace s podlahovou plochou) neboli pri budove naplnené, v dôsledku čoho je\npotrebné záver súdu o tom, že budova vo vlastníctve\n\nnie je bytovým domov podľa\n\nZoVB, považovať za správny a riadne odôvodnený.\nRovnako sa stotožňujeme so záverom odvolacieho súdu a dovolacieho súdu v otázke\nvýkladu ustanovenia § 24 ods. 1 ZoVB a následnej aplikácie ustanovení zákona (ZoVB)\nna posudzovanú situáciu a nárok Sťažovateľov uplatnený na súde - teda vzniku povinnosti\npredať „byt“ Sťažovateľom za regulovanú cenu.\nVyjadrujeme svoj plný súhlas so záverom Najvyššieho súdu SR, ktorý konštatoval, že:\n„z primeraného použitia ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov\na nebytových priestorov v zmysle § 24 tohto právneho predpisu v znení do 30. júna 2007\nnebolo možné vyvodiť vznik zákonnej povinnosti vlastníka budovy, nemajúcej charakter\nbytového domu, previesť vlastníctvo bytu v tejto budove.“\nJedná sa pritom o rozhodnutie kategórie „A“ a navrhnuté na uverejnenie v zbierke\nrozhodnutí.\nJe podľa nás potrebné primáme vychádzať z toho, že ZoVB nestanovuje priamu\npovinnosť pre vlastníkov iných ako bytových domov - previesť byt v takomto dome\nna nájomcu za regulovanú cenu. Sťažovatelia v tomto prípade sú toho názoru, že táto\npovinnosť by mala pre vlastníka nebytového domu vyplývať z ustanovenia § 24 ods. 1 ZoVB,\nktoré odkazuje na primerané použitie ZoVB aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového\ndomu.\nTu je podľa nášho názoru potrebné zdôrazniť, že sa jedná len o primerané použitie\nzákonných ustanovení. Nemôže sa teda jednať o paušálnu aplikáciu všetkých ustanovení\n\n13\n\nzákona. V opačnom prípade by takýto odkaz nemal zmysel a zákonodarca by hneď v úvode\nzákona mohol jeho aplikáciu vztiahnuť na všetky budovy.\nAk by sme v predloženej veci pripustili, že ustanovenie § 24 ods. 1 ZoVB má mať\nza dôsledok vznik povinnosti predať byt v budove, ktorá je vo vlastníctve\n\n, potom by\n\ntakýto výklad mal za následok, že by bez existencie priamej a výslovnej zákonnej povinnosti\nvznikol zásah do ústavou chráneného práva predávajúceho - a to vlastníckeho práva\n\n.\n\nOpakovane zdôrazňujeme, že sťažovatelia nie sú vlastníkmi danej budovy. Ako\n„nájomcovia“ však argumentujú, že len ustanovenie § 24 ods. 1 ZoVB o primeranej\naplikácii zákona má byť vykladané tak, že založí povinnosť na strane\n\nako „vlastníka“\n\nbudovy. Takýto postup by však mal za následok, že by súd len na základe analógie a bez\nexistencie priamej zákonnej povinnosti zasiahol do ústavou chráneného práva vlastníka\nbudovy. Konkrétne jeho práva disponovať so svojím majetkom, nakoľko by bol jednak\nnútený predmet svojho vlastníckeho práva predať a zároveň by bol nútený tak urobiť\nza regulovanú cenu. Sme toho názoru, že naopak - práve takýto postup (= výklad) by bol\nv príkrom rozpore s Ústavou SR, a preto je potrebné súhlasiť s výkladom Najvyššieho súdu\nSR, ktorý skonštatoval, že takáto analógia je neprípustná.\nDovoľujeme si upriamiť pozornosť aj na závery Ústavného súdu SR, podľa ktorých\nplatí, že: „Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby\nv prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne\nvýklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,\nresp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo\nprávnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať\nprávne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)\ngarantovaných základných práv a slobôd...).“ [napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06,\nIV. ÚS 209/07].\nJe nepochybné, že výkladom, ktorý sťažovatelia označujú za správny (s čím ale\nzásadne nesúhlasíme) by došlo k zásadnému zásahu do ústavou chráneného práva\n\n.\n\nVýklad, ktorý použil a názor, ktorý vyslovil Najvyšší súd SR v Rozsudku nie je možné\nv žiadnom prípade označovať za neudržateľný, extrémny a arbitrárny.\nAj odborná literatúra uvádza, že v súvislosti s ustanovením § 24 ods. 1 (v znení\ndo 30.06.2007) bolo dlho sporné právo nájomcov bytov na prevod vlastníckeho práva\n\n14\n\nv nebytových domoch. Súdna prax sa však postupne priklonila k záveru, že v takýchto\nprípadoch sa ustanovenia ZoVB o prevode vlastníckeho práva na nájomcov neaplikujú,\nv dôsledku čoho je postavenie nájomcov v nebytových domoch iné, ako v bytových domoch.\nTieto závery sú pritom prezentované vo viacerých súdnych rozhodnutiach. Opäť sa na tomto\nmieste vraciame k poznámke, že ústavnému súdu SR v zásade neprináleží hodnotiť právne\nzávety všeobecných súdov.\nNa uvedenom nič nemení ani nález Ústavného súdu SR (I. ÚS 650/2013), na použitie\nktorého sa paradoxne sťažovatelia tiež dovolávajú. Skutkové okolnosti, z ktorých nález\nvychádza sú totiž diametrálne odlišné. V danom prípade (I. ÚS 650/2013) sa totiž jednalo\no nájom bytu, ktorý sa mal nachádzať v meštianskom dome pochádzajúceho z 15. storočia.\nJe však dôležité upozorniť na podstatu záveru daného nálezu, podľa ktorého primeraná\naplikácia ZoVB (podľa § 24) vo svojej podstate znamená, že má zaistiť právo odkúpiť byt\ntým užívateľom, ktorých byt sa nachádza v dome (nie bytový), ktorý je ale „podobný“ iným\ndomom - ktoré ale boli administratívne určené na bývanie (teda bytovým). Nakoľko sa totiž\njednalo o jediný byt v danom dome a jeho funkcia súvisela s bývaním, tento sa nepochybne\npodobal súčasnému bytovému domu. Je totiž zrejmé, že ak dom pochádzal z 15. storočia,\nnemohli preň byť vydané rozhodnutia rovnaké či obdobné súčasným rozhodnutiam, ktoré\npovoľujú užívanie stavby na účely bývania. V prípade sťažovateľov a\nsituácia daná nie je. Budova vo vlastníctve\n\nvšak takáto\n\nje totiž budovou administratívnou a práve\n\nadministratíva, služby a obchod vždy pri využívaní tejto budovy prevažovali a prevažujú (čo\nje opak skutkovej situácie, ktorá bola daná vo veci sp. zn.: I. ÚS 650/2013), a preto\nodvolávanie sa na citovaný nález Ústavného súdu nie je namieste.\nZ vyššie uvedených dôvodov je\n\npreto toho názoru, že nedošlo k porušeniu práv,\n\nktoré sťažovatelia označili vo svojej Sťažnosti a Ústavný súd by preto Sťažnosti nemal\nvyhovieť.»\nNajvyšší súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie č. k. KP 3/2018-16 zo 17. apríla\n2018, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K meritu veci\nuviedol: «Najvyšší súd svojím rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľov proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 49/2012 z 24.10.2013. V odôvodnení vyslovil, že\ni keď zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod vlastníctva\n\n15\n\nbytu v ustanovení § 2 ods. 2 pri definícii pojmu „bytový dom“ neuvádzal pomer podlahovej\nplochy bytov a nebytových priestorov ako kritérium vymedzujúce tento pojem, bolo\npotrebné z tohto kritéria vychádzať, keďže vyplývalo z iného právneho predpisu, a to z\nustanovenia § 1a písm. a/ vyhlášky č. 465/1991 Zb. definujúceho obytný dom ako dom, v\nktorom zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve tretiny\nna byty. Úvaha odvolacieho súdu v tomto smere bola súladná s cieľom zákona o vlastníctve\nbytov, ktorým (v zmysle dôvodovej správy k nemu) bolo dosiahnutie privatizácie bytového\nfondu. Tomuto cieľu zodpovedalo chápanie bytového domu na účely tohto zákona ako\nstavby na bývanie, ktorú vyhláška č. 83/1976 Zb. o všeobecných technických požiadavkách\nna výstavbu v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod bytu definovala v § 40 tak, že\nňou je bytový dom, pri ktorom prevažuje funkcia bývania, a rodinný dom. Uplatnenie\nkritéria pomeru podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov bolo v súlade aj so\nzávermi ustálenej súdnej praxe (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 30. apríla 2008 sp.\nzn. 5 Cdo 132/2007 a rozsudok najvyššieho súdu z 20. decembra 2011 sp. zn. 6 MCdo\n16/2010). Dovolací súd poznamenal, že povinnosť súdov vykladať obsah pojmu „bytový\ndom“ (až do spresnenia jeho definície samotným zákonodarcom v novele zákona o\nvlastníctve bytov vykonanej zákonom č. 268/2007 s účinnosťou od 1. júla 2007) v súlade s\ninými platnými právnymi predpismi, je daná zásadou zákazu interpretácie vedúcej k\nrozporu s inými právnymi normami, ktorá je vyvoditeľná z princípu bezrozpornosti\nprávneho poriadku ako princípu charakterizujúceho právny štát. Ďalej vyslovil, že na\nsprávnosti záveru odvolacieho súdu, že v predmetnej veci nejde o bytový dom, nič nemení\nčiastočná nesprávnosť jeho argumentácie, podľa ktorej o bytový dom nejde, ak je ako celok\nvo výlučnom vlastníctve, teda ak byty a nebytové priestory nie sú za podmienok podľa\nzákona o vlastníctve bytov vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov. I\nkeď doslovné znenie § 2 odseku 2 zákona o vlastníctve bytov by bez ďalšieho takúto\ninterpretáciu umožňovalo, so zreteľom na účel tohto zákona a systematické súvislosti\nvšetkých jeho ustanovení ju treba odmietnuť, pretože by prakticky viedla k neudržateľnému\nzáveru o nemožnosti jeho aplikácie.\nDovolací súd sa zaoberal vecou aj z pohľadu aplikácie § 24 zákona o vlastníctve\nbytov a dospel k záveru, že povinnosť previesť vlastníctvo bytu na žalobcov (sťažovateľov)\nnebolo možné vyvodiť ani z použitia tohto ustanovenia.\n\n16\n\nS námietkami sťažovateľov sa teda najvyšší súd riadne vysporiadal svoje rozhodnutie\ndostatočne odôvodnil. Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľov uvedenými v ich\nústavnej sťažnosti, navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti\nnevyhovel...»\nSťažovatelia predložili ústavnému súdu vyjadrenie zo 16. mája 2018, v ktorom\nsúhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci zotrvali\nna tvrdeniach prezentovaných v podanej ústavnej sťažnosti.\nKeďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd,\nnezistiac možnosť ďalšieho objasnenia stavu veci, od jeho nariadenia upustil (§ 30 ods. 2\nzákona o ústavnom súde).\nIII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPredmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv označených v záhlaví\ntohto rozhodnutia napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd mal nesprávnym\nvýkladom pojmu bytový dom podľa § 2 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov v znení platnom\na účinnom ku dňu podania žiadosti o prevod vlastníckeho práva k spornému bytu\na neodôvodneným vylúčením aplikácie § 24 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov v znení\nplatnom a účinnom ku dňu podania žiadosti o prevod vlastníckeho práva k spornému bytu\nna prejednávanú vec (sťažovatelia žiadali odkúpiť sporný byt od žalovanej za regulovanú\ncenu) zasiahnuť do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu. Vady procesu sa mali\n\n17\n\nnapokon prejaviť v negatívnom výsledku sporu, čím malo dôjsť aj k zásahu do základného\npráva vlastniť majetok.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nZ doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť\nzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe\nktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným\nprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).\nPokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade\nneprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci\nvšeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani\nochrancom zákonnosti. Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu\n\n18\n\nochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého\nprocesu na zákonnej úrovni patrí teda predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného\nsúdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu\nochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu, sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov\ns ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä\nz toho hľadiska, či závery všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú\ndostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom\nna niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\nK porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak\nby komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)\nfyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak by\nrozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade\na aplikácii právnej normy, alebo ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom\nkonania.\nSúčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\nDo práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd\nstotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie\ntohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred\nvšeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).\n\n19\n\nÚstavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľmi označených\nčlánkov ústavy, ktorých porušenie namietajú. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd\nv medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci\nsúd vo veci sťažovateľov aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého\nrozsudku.\nNajvyšší\n\nsúd\n\nodôvodnil\n\nnapadnutý\n\nrozsudok\n\nv podstatnej\n\nčasti\n\ntakto:\n\n«V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska (okrem iného) zistené, že žalobca 1/\nako nájomca bytu žiadosťou z 26. júla 1999 požiadal právnu predchodkyňu žalovanej\no prevod vlastníctva bytu, že kolaudačným rozhodnutím vydaným v roku 1996 po ukončení\nrekonštrukcie budovy (\n\n), v ktorej sa byt nachádza, bolo povolené jej\n\nužívanie na bankové a bytové účely, a že na podlahovú plochu bytov pripadalo 1 169,51 m²\na na podlahovú plochu nebytových priestorov pripadalo 3 191,83 m².\nPre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku bola rozhodujúcou právnou\notázkou otázka, či zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania žiadosti\nžalobcu 1/ o prevod vlastníctva bytu, spájal s podaním tejto žiadosti účinky vzniku\npovinnosti žalovanej (resp. jej právnej predchodkyne) previesť vlastníctvo bytu na žalobcov.\nVzhľadom na to, že uvedený zákon v ustanovení § 1 ods. 1 výslovne stanovil, že upravuje\npodmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v obytnom (bytovom)\ndome, správna odpoveď na túto otázku bola v prvom rade závislá od riešenia ďalšej otázky,\na to, či išlo o byt v bytovom dome. Ak by totiž tomu tak nebolo, žalovanej by takáto\npovinnosť nevznikla.\nPodľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého\nžalovanej nevznikla povinnosť previesť vlastníctvo bytu na žalobcov z dôvodu, že budova,\nv ktorej sa byt nachádza, nie je bytovým domom, bol správny. Odvolací súd správne\nvyvodil, že i keď zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod\nvlastníctva bytu v ustanovení § 2 ods. 2 pri definícii pojmu „bytový dom“ neuvádzal pomer\npodlahovej plochy bytov a nebytových priestorov ako kritérium vymedzujúce tento pojem,\nbolo potrebné z tohto kritéria vychádzať, keďže vyplývalo z iného právneho predpisu, a to\n\n20\n\nz ustanovenia § 1a písm. a/ vyhlášky č. 465/1991 Zb. definujúceho obytný dom ako dom,\nv ktorom zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve\ntretiny na byty. Úvaha odvolacieho súdu v tomto smere bola súladná s cieľom zákona o\nvlastníctve bytov, ktorým (v zmysle dôvodovej správy k nemu) bolo dosiahnutie privatizácie\nbytového fondu. Tomuto cieľu zodpovedalo chápanie bytového domu na účely tohto zákona\nako stavby na bývanie, ktorú vyhláška č. 83/1976 Zb. o všeobecných technických\npožiadavkách na výstavbu v znení platnom v čase podania žiadosti o prevod bytu definovala\nv § 40 tak, že ňou je bytový dom, pri ktorom prevažuje funkcia bývania, a rodinný dom.\nUplatnenie kritéria pomeru podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov bolo v súlade\naj so závermi ustálenej súdnej praxe (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 30. apríla 2008\nsp. zn. 5 Cdo 132/2007 a rozsudok najvyššieho súdu z 20. decembra 2011 sp. zn.\n6 MCdo 16/2010). Okrem toho, dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že\npovinnosť súdov vykladať obsah pojmu „bytový dom“ (až do spresnenia jeho definície\nsamotným zákonodarcom v novele zákona o vlastníctve bytov vykonanej zákonom\nč. 268/2007 s účinnosťou od 1. júla 2007) v súlade s inými platnými právnymi predpismi, je\ndaná zásadou zákazu interpretácie vedúcej k rozporu s inými právnymi normami, ktorá je\nvyvoditeľná z princípu bezrozpornosti právneho poriadku ako princípu charakterizujúceho\nprávny štát.\nNa správnosti záveru odvolacieho súdu, že v predmetnej veci nejde o bytový dom, nič\nnemení čiastočná nesprávnosť jeho argumentácie, podľa ktorej o bytový dom nejde, ak je\nako celok vo výlučnom vlastníctve, teda ak byty a nebytové priestory nie sú za podmienok\npodľa zákona o vlastníctve bytov vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých\nvlastníkov. I keď doslovné znenie § 2 odseku 2 zákona o vlastníctve bytov by bez ďalšieho\ntakúto interpretáciu umožňovalo, so zreteľom na účel tohto zákona a systematické súvislosti\nvšetkých jeho ustanovení ju treba odmietnuť, pretože by prakticky viedla k neudržateľnému\nzáveru o nemožnosti jeho aplikácie. Uvedené ustanovenie treba preto vykladať tak, že\no bytový dom ide, ak (okrem ďalších charakteristík) byty a nebytové priestory v ňom sú\nalebo môžu byť za podmienok podľa zákona o vlastníctve bytov vo vlastníctve alebo\nspoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu z 30. apríla\n2008 sp. zn. 5 Cdo 132/2007).\n\n21\n\nPovinnosť žalovanej previesť vlastníctvo bytu na žalobcov nebolo možné vyvodiť ani\nz použitia ustanovenia § 24 zákona o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania\nžiadosti o prevod vlastníctva bytu. Právny záver odvolacieho súdu aj v tejto otázke bol\nsprávny, i keď z iného dôvodu, než z ktorého vychádzal tento súd. Odvolací súd tento záver\nodôvodnil tým, že uvedené ustanovenie umožňuje len nadobúdanie vlastníctva nebytových\npriestorov, nie však bytov v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu. Takýto\nnázor bol vyslovený aj v rozsudkoch najvyššieho súdu z 20. marca 2008 sp. zn.\n5 Cdo 32/2007 a z 25. marca 2008 sp. zn. 2 Cdo 304/2006, pričom zjavne bol dôsledkom\nznenia dôvodovej správy k zákonu o vlastníctve bytov, ktorá v súvislosti s ustanovením § 24\ntohto právneho predpisu uvádzala, že „Podľa ustanovení tohto zákona sa postupuje aj pri\npredaji samostatných nebytových priestorov v budovách, ktoré nemajú charakter obytného\ndomu, napr. kancelárie v bývalých administratívnych budovách.“ Tento názor bol aktuálne\nprekonaný nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)\nz 18. marca 2015 sp. zn. I. ÚS 650/2013, v ktorom ústavný súd uviedol, že zákon\no vlastníctve bytov výslovne nevylučuje použitie ustanovení o predaji bytov v bytovom dome\nvo vzťahu k bytom v nebytových domoch, a že tento záver podporuje aj dôvodová správa\nk zákonu č. 268/2007 Z. z., ktorou bol novelizovaný zákon o vlastníctve bytov a v ktorej sa\nuvádza, že zmenou § 24 sa spresňuje úprava prevodu vlastníckeho práva bytov v iných\nbudovách ako v bytových domoch, a to v prípade, že na vlastníka budovy sa inak vzťahuje\npovinnosť previesť vlastníctvo bytu.\nSkutočnosť, že zákon o vlastníctve bytov v znení platnom v čase podania žiadosti\nžalobcu 1/ o prevod vlastníctva bytu, nevylučoval možnosť žalovanej previesť vlastníctvo\nbytu na žalobcov, však podľa názoru dovolacieho súdu neznamená, že žalovanej vznikla\ntakáto povinnosť. Ustanovenie § 24 zákona o vlastníctve bytov v znení platnom v čase\npodania žiadosti o prevod bytu (ktoré zostalo nezmenené až do účinnosti novely tohto\nzákona vykonanej zákonom č. 268/2007 Z. z., t. j. do 30. júna 2007) o primeranom použití\nustanovení tohto zákona aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu, je typickým\npríkladom použitia analógie pri aplikácii práva, na ktorú odkazuje sám zákon.\nAnalógia je právne metodologický nástroj, ktorý slúži k uzavretiu otvorených medzier\nv zákone. Predstavuje nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah pojmu, a to tým, že spája\nprávne následky (dispozície) právnych noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich\n\n22\n\njazykového vyjadrenia v právnych predpisoch (porovnaj Melzer, F. Metodologie nalézání\npráva. Úvod do právní argumentace. 1. Vydání. Praha: C.H.Beck. 2009. 240 s.). Analógia\nzákona spočíva v tom, že sa na skutkovú podstatu zákonom neriešenú vztiahne ustanovenie\nzákona upravujúceho obdobnú skutkovú podstatu. Použite analógie má však svoje medze.\nNie je napríklad prípustná tam, kde zákon ukladá nejaké povinnosti (porovnaj Knapp. V.:\nTeorie práva. 1. Vydání. Praha. C.H.Beck 1995. s. 171). Neprípustnosť analógie v týchto\nprípadoch možno vyvodiť z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ďalej len\n„ústava“), podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Rešpektovanie\ntohto ústavného príkazu znamená povinnosť súdov interpretovať právne predpisy\nukladajúce povinnosti v súlade s článkom 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého\npovinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri\nzachovaní základných práv a slobôd. Ustanovenie zákona ukladajúce povinnosť musí byť\njasné (zrozumiteľné) a jednoznačné (bezrozporné). Jasnosť a bezrozpornosť zákona patria\nmedzi základné požiadavky tzv. morálky práva pri tvorbe právnych predpisov. Dovolací súd\nzastáva názor, že článku 13 ods. 1 písm. a/ ústavy odporuje, aby povinnosť bola\nvyvodzovaná len z analogického použitia zákona.\nV prejednávanej veci vyššie uvedené znamená, že z primeraného použitia ustanovení\nzákona o vlastníctve bytov v zmysle § 24 tohto právneho predpisu v znení do 30. júna 2007\nnebolo možné vyvodiť vznik zákonnej povinnosti žalovanej ako vlastníčky budovy,\nnemajúcej charakter bytového domu, previesť vlastníctvo bytu v tejto budove na žalobcov.»\nZ uvedeného\n\nje\n\nzrejmé,\n\nže\n\ndovolací\n\nsúd\n\nsa\n\nso\n\nvšetkými námietkami\n\nsťažovateľov uplatnenými v podanom dovolaní v každom smere náležite vysporiadal\na riadne vysvetlil dôvody zamietnutia dovolania. Odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené\ndovolacie námietky sťažovateľov hodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu bez zjavných\nlogických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie\nrozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.\n\n23\n\nÚstavný súd nachádza motív podania ústavnej sťažnosti v tvrdení, podľa ktorého\n«[i]ba preto, že nájomca nebýval v typickom „paneláku na sídlisku“, ale v starom dome\nv centre mesta, užívanom nielen na bývanie, nemožno mu odňať možnosť vlastniť byt».\nZ rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 126/2006 z 12. októbra 2011 vyplýva, že\n«[n]a základe vykonaného dokazovania a to z vyjadrenia navrhovateľov ako aj\nz predložených listinných dôkazov mal súd preukázané, že rozhodnutím zo dňa 3.6.1927\nspisová značka 41976/stav.I. 1927 Mestský notársky úrad v Bratislave ako stavebný úrad\nudelil žiadateľovi\n\npovolenie stavať pôvodne na pozemku s parc. Č.\n\n, ktorý nadobudol do vlastníctva na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 29.3.1927\nštvorposchodový „činžový“ a obchodný dom dňa 16.2.1929 príslušný Okresný súd poznačil\ndo pozemkovej knihy - do pozemkovoknižničnej vložky č.\n\ndokončenie uvedenej stavby.\n\nV roku 1948 sa podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti stali\na\n\n,\n\n. Spoluvlastnícky podiel\n\no veľkosti 1/3 bol v súlade s potvrdením Štátneho súdu v Bratislava č. Or-III-77/49 zo dňa\n27.2.1951 skonfiškovaný Československým štátom. Ostatné spoluvlastnícke podiely boli\nv zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 vládneho nariedenia č. 81/1958 Zb. o správe národného\nmajetku darované Československému štátu zastúpenému Obvodným bytovým podnikom\nBratislava II na základe darovacieho vyhlásenia zo dňa 20.12.1961 a k nemu pripojeného\nosvedčenia č. 9409/1961 zo dňa 21.12.1961 a rozhodnutia č. 9409/1961 zo dňa 27.12.1961\nfinančného odboru Miestneho národného výboru v Bratislave. Rozsudkom Obvodného súdu\nBratislava I č.k. 11C 213/90-48 bola nehnuteľnosť vydaná pôvodným podielovým\nspoluvlastníkom, ktorí vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti previedli na obchodnú\nspoločnosť\n\n,\n\nktorá\n\nzmluvou\n\nzo\n\ndňa\n\n7.10.1991\n\npreviedla\n\nna Československý štát s právom hospodárenia pre\n, ktorého právnym nástupcom sa po jeho zrušení v zmysle\nrozhodnutia bývalého Ministerstva financií ČSFR zo dňa 21.2.1992 stala pre územie\nSlovenskej republiky obchodná spoločnosť\n\nŠtátne\n\npeňažné ústavy boli za účelom prevodu majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia,\nvrátane ich majetkových účastí na podnikaní iných právnických osôb na právnické alebo\nfyzické osoby transformované na akciové spoločnosti. Okrem štátu resp. Fondu národného\n\n24\n\nmajetku SR sa tak akcionármi\n\nstali v roku 1992 aj\n\nďalšie subjekty. Ešte v roku 2001 mal fond národného majetku majetkovú účasť v\n69,66%. Dňa 15.7.2002 došlo k zmene pôvodného obchodného mena\nna\n\n».\n\nÚstavný súd neprehliada účel zákona o vlastníctve bytov, ktorým argumentujú\nsťažovatelia, poukazujúc na judikatúru ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 26/00 z 4. apríla\n2002, podľa ktorej „[r]iešenie bytových potrieb občanov je záujmom súkromným, ale aj\nverejným, a v tomto štádiu (prechod na trhové prostredie) ich bez rizika sociálnych otrasov\nnemožno ponechať živelnému pôsobeniu trhu. Preto musí byť trh s bytmi aspoň\ndo vybudovania fungujúceho trhového prostredia štátom usmerňovaný.“, resp. sp. zn.\nI. ÚS 650/2013 z 18. marca 2013, podľa ktorej „[ú]čelom tohto ustanovenia (§ 24 zákona\no vlastníctve bytov, pozn. ústavného súdu) teda bolo v osobitných prípadoch zaistiť\nmožnosť všetkým doterajším užívateľom bytu aj v tomto dome jeho odkúpenie tak ako v\niných podobných domoch, ale administratívne určených na bytové.“.\nÚstavný súd už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov\nnemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť\nako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad\nmôže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné\npriblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;\nna overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom\nslúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä\nteleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú\nspôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení\nobsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m.\nI. ÚS 306/2010).\nSťažovatelia pociťujú nespravodlivosť prípadu v tom, že im nebolo umožnené\nodkúpiť si sporný byt za regulovanú cenu. Tvrdia, že len preto, že nebývali v typickom\npaneláku na sídlisku, nemožno im odňať možnosť vlastniť byt. Podľa názoru ústavného\n\n25\n\nsúdu vo veci nie je zanedbateľnou skutočnosťou aj tá, že sporný byt sa nachádza\nv nehnuteľnosti, ktorej výstavba bola ukončená v roku 1929. Nehnuteľnosť síce bola po istý\nčas vo vlastníctve Československého štátu, avšak neskôr bola vydaná pôvodným\npodielovým spoluvlastníkom. Tí nehnuteľnosť previedli na obchodnú spoločnosť\n(\n\n) a tá opäť na Československý štát. Nie je preto jednoznačne možné\n\ntvrdiť (poukázaním na vysporiadanie sa so socialistickým systémom vlastníctva), že\nsťažovatelia boli dotknutí nemožnosťou odkúpiť si sporný byt za regulovanú cenu, pretože\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti, v ktorej sa sporný byt nachádza, vzniklo v podmienkach\ntrhového prostredia (nebolo tvorené socialistickým systémom vlastníctva) a bolo navrátené\npôvodným podielovým spoluvlastníkom, ktorí ďalej s nehnuteľnosťou nakladali.\nÚstavný súd sa za už uvedených skutočností nestotožňuje s argumentáciou\nsťažovateľov o upretí im možnosti vlastniť byt, pretože ich argumentácia by pri vymenenom\ngarde v dôsledkoch mohla znamenať, že pôvodným spoluvlastníkom by mohlo byť upreté\nprávo sporný byt (nachádzajúci sa vo vydanej nehnuteľnosti) opätovne nadobudnúť\na nakladať s ním.\nNázor najvyššieho súdu bol opretý o snahu udržať otázku spravodlivosti aspoň\nv medziach neodchýlenia sa od svojej judikatúry [odvolanie sa na zachovanie\nbezrozporného výkladu právnej úpravy a podporné použitie legálnej definície pojmu obytný\ndom podľa § 1a písm. a) vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 465/1991\nZb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného\nužívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov v znení neskorších\npredpisov]. Ako už bolo uvedené, úlohou ústavného súdu v prejednávanom prípade nie je\nzaujať pozíciu prieskumného súdu, ale posúdiť zlučiteľnosť účinkov interpretácie\na aplikácie zákonných predpisov s ústavou. Ústavný súd si uvedomuje zložitosť\nprejednávanej veci, avšak závery, ktorých sa domáhajú sťažovatelia, sú, ako už bolo\nuvedené, rovnako kritizovateľné z pozície vlastníka nehnuteľnosti.\nÚstavný súd rovnako neprehliada apel sťažovateľov na iracionalitu argumentácie\nnajvyššieho súdu, podľa ktorej by aplikácia § 24 zákona o vlastníctve bytov na\n\n26\n\nposudzovaný prípad mala byť vylúčená z toho dôvodu, že by ňou bola analogicky [a preto v\nrozpore s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy] založená povinnosť žalovanej sporný byt predať\nza regulovanú cenu. Ústavný súd je toho názoru, že uvedené konštatovanie pripúšťa\npolemiku, pretože paušálne vylúčenie primeraného použitia zákona o vlastníctve bytov aj\nna iné prípady (pričom zákon toto primerané použitie aj na iné prípady sám v § 24 zákona\no vlastníctve bytov predpokladá) v dôsledku znamená obmedzenie oprávnenej osoby\n(sťažovateľov) domáhať sa zákonom priznaného nároku.\nSúčasne však ústavný súd uvádza, že právne závery k danej právnej problematike sú\njedným z možných výkladov. Takýto výklad nie je preto zásahom do základných práv\na slobôd účastníkov súdneho sporu, v danom prípade sťažovateľov.\nÚstavný súd však, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že\nzákladné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) sú „výsledkové“, čo znamená, že\nim musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky\nspravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných\nsúdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej\njudikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok\nzo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie\nposudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\nVzhľadom na to, že ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľov\no upretí im možnosti vlastniť byt a spor vníma ako vo výsledku rozhodnutý správne,\nnepovažuje argumentáciu najvyššieho súdu o vylúčení aplikácie § 24 zákona o vlastníctve\nbytov na prejednávanú vec za rozhodujúcu.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\n\n27\n\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nZ týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.\nVzhľadom na nevyhovenie sťažnosti ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších\nnávrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a úhrada trov\nprávneho zastúpenia).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. júna 2018\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie-splnenie podmienok konania", "podmienky konania", "vôľa, prejav vôle", "konanie pred ústavným súdom", "vlastníctvo", "cena-regulácia", "prevod (práv a povinností)", "byt"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7168a564-758f-4e45-b2f5-98b99489396c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.650.2013.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 650/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 650/2013 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.650.2013.1"}, {"guid": "ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-10", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a71acc-3934-438c-a376-c45775031f2b"}, {"guid": "ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33deadf-f733-46b7-9470-74f4d13c676b"}, {"guid": "ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 413, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:641558ac-f950-4af8-acf1-6f6337aad239"}, {"guid": "ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 306/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 z 8. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-08", "citacie_n": 450, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9af3a47b-29be-48cc-b178-ed6157cf01bb"}, {"guid": "ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 284/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 284/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62629ddb-9b88-46ed-9ef9-eede114984a1"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 155/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 155/08 z 2. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-02", "citacie_n": 601, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:00ed0795-7850-4917-b764-3ab4f8ae46b1"}, {"guid": "ussr:1218023c-afd7-4a42-a232-d479f3730210", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/07 z 6. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-06", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1218023c-afd7-4a42-a232-d479f3730210"}, {"guid": "ussr:80d40347-4a0a-4d03-bc3d-82eb16807213", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 348/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/06 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80d40347-4a0a-4d03-bc3d-82eb16807213"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/05 z 8. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e540c0cf-5c47-4b51-add9-d64143396288"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 33/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 33/04 z 4. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-04", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6de76074-7817-47aa-9878-11a1726a8ca1"}, {"guid": "ussr:89851db3-e8c4-4f27-b63d-cbb99648e5fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 334, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89851db3-e8c4-4f27-b63d-cbb99648e5fe"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:02540481-a652-4ee1-a6db-4ed263d14e47", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 79/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/03 z 9. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-09", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:02540481-a652-4ee1-a6db-4ed263d14e47"}, {"guid": "ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 471, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46"}, {"guid": "ussr:b88361bc-1309-42b5-bda2-e92ddd725a68", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 26/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/00 z 4. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-04", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b88361bc-1309-42b5-bda2-e92ddd725a68"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:56489fc9-d0c0-412e-94dc-bf9ac51e2d0d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 35/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 35/98 z 5. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-05", "citacie_n": 563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.35.1998.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "6564b8c4-5a3e-4be7-993c-e38de8428922:4d01ce05-0001-4bbb-9783-1d781ece97f5", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2012:4111203260.3", "spisova_znacka": "9Co/49/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/49/2012 z 11. 7. 2012", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4111203260.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3e6b0af1-910a-407e-ae70-6bc63b31ef9f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.603.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 603/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 603/2025 z 23. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.603.2025.1"}, {"guid": "ussr:331b7b49-6993-4f17-9bb1-b1c266c8f4ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.566.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 566/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 566/2025 z 25. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.566.2025.1"}, {"guid": "ussr:41deffcf-d996-4fb2-9fa6-aeef3380e5e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.407.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 407/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2024 z 10. 9. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-09-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.407.2024.1"}, {"guid": "ussr:707aef66-6a46-4699-8c6f-68de244f9bbc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.260.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 260/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 260/2024 z 14. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.260.2024.1"}, {"guid": "ussr:955906c2-f3b3-4075-88d6-ed0e1eb03dc9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.176.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 176/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2024 z 3. 4. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-04-03", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.176.2024.1"}, {"guid": "ussr:6ced33f7-d78a-4d05-9f59-a450a9baefd9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:2.US.106.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 106/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 106/2024 z 6. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-06", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:2.US.106.2024.1"}, {"guid": "ussr:6d8ee282-1e84-46d4-9936-a24593ddf198", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.122.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 122/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 122/2023 z 9. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.122.2023.1"}, {"guid": "ussr:aba8c0c7-a687-45bf-81d0-de8ba1c2bf0e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:2.US.186.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 186/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 186/2021 z 2. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:2.US.186.2021.1"}, {"guid": "ussr:7c5f67ce-4839-41ae-a8ec-f5f7b20db3a0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.373.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 373/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 373/2020 z 29. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-29", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.373.2020.1"}, {"guid": "ussr:87cd50af-6748-499b-bc4c-5be8544cd206", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.354.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 354/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 354/2021 z 3. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-03", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.354.2021.1"}, {"guid": "ussr:fc739315-ecd8-4a9b-9d1a-29824170f155", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.89.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 89/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 89/2021 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.89.2021.1"}, {"guid": "ussr:ee28ddcb-ede0-401d-a72f-d44998e77fe8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.546.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 546/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 546/2020 z 19. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.546.2020.1"}, {"guid": "ussr:dcf7f148-c0c5-4901-91a0-3c7e01b3ff42", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.503.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 503/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 503/2020 z 5. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-05", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.503.2020.1"}, {"guid": "ussr:c2da0ad0-bbcd-4096-ae8a-1f0a0ad1681c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.369.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 369/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 369/2018 z 13. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-13", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.369.2018.1"}, {"guid": "ca1b750f-16bb-460b-9a1f-7e56db403115:9cd44760-d7ab-4b01-a938-553bd7980672", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1123200203.3", "spisova_znacka": "4CoKR/89/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoKR/89/2024 z 27. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-02-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1123200203.3"}, {"guid": "8c335dc2-e0a8-4b3f-be74-61dd13c4775a:39bce4af-73ee-4a54-8da4-ac4674baa398", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1121200706.1", "spisova_znacka": "4Cob/59/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/59/2021 z 21. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1121200706.1"}, {"guid": "426f8061-b315-4e01-b690-5b63462156e8:994775a3-9d42-4c23-9358-578636ef1e9e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:3119201170.1", "spisova_znacka": "4CoKR/4/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoKR/4/2021 z 16. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:3119201170.1"}, {"guid": "62bb220a-6b3d-4967-94f7-7e2d4b3f8b21:6217fda0-9c55-49b1-a451-aac639a7de6f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1510228256.3", "spisova_znacka": "4Cob/79/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/79/2021 z 16. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-06-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1510228256.3"}, {"guid": "97e98551-53a1-4b00-8bf2-d97a561f12dd:69f4a83a-11f4-40c8-b4c4-6fd370112a46", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1110246355.3", "spisova_znacka": "4Cob/194/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/194/2019 z 24. 2. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-02-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1110246355.3"}, {"guid": "42c8f2b5-46a3-4f2d-9c89-a916710aea9e:c7bd1a09-8496-4a1d-9288-2f3e72d1c570", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5115232377.3", "spisova_znacka": "11Co/264/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/264/2019 z 27. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5115232377.3"}, {"guid": "1ca15652-2114-4b3f-9f42-2a693fede7d1:9f98de39-a7a9-4b3c-b934-d6809f455301", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2315221947.2", "spisova_znacka": "10Co/106/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/106/2019 z 7. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-04-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2315221947.2"}, {"guid": "1ca15652-2114-4b3f-9f42-2a693fede7d1:d4629a3f-29bb-4690-9ace-b01dc35c962d", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2315221947.2", "spisova_znacka": "10Co/106/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/106/2019 z 7. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-04-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2315221947.2"}]}