{"guid": "ussr:55aa41b5-bd24-4982-94ea-9d9b6a384f5c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.736.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 736/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 736/2016 z 5. 12. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 5. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 736/2016, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.736.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2017-12-05", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/55aa41b5-bd24-4982-94ea-9d9b6a384f5c", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.736.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.736.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.736.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 736/2016-41\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu senátu Petra Brňáka a zo sudkýň Jany Baricovej a Marianny\nMochnáčovej vo veci sťažnosti mesta Bardejov, Radničné námestie 16, Bardejov,\nzastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 9710/34, Bratislava,\nvo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 108/2015 z 28. júna 2016 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo mesta Bardejov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 Cdo 108/2015 z 28. júna 2016 p o r u š e n é b o l i .\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 108/2015\nz 28. júna 2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť mestu Bardejov trovy\nprávneho zastúpenia v sume 545,68 € (slovom päťstoštyridsaťpäť eur a šesťdesiatosem\ncentov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 9710/34,\nBratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Sťažnosti mesta Bardejov vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. I. ÚS 736/2016-27 zo 30. novembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť mesta Bardejov (ďalej aj\n„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 108/2015 z 28. júna 2016 (ďalej aj\n„rozhodnutie najvyššieho súdu“).\n2. Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2016 do 28. februára\n2017 I. senát ústavného súdu rozhodoval v zložení: predseda senátu Milan Ľalík a sudkyňa\nMarianna Mochnáčová a sudca Peter Brňák. Na základe oznámenia podaného sudcom\nMilanom Ľalíkom o dôvodoch vylúčenia z výkonu funkcie sudcu v tejto veci bol uznesením\nsp. zn. II. ÚS 805/2016 z 27. októbra 2016 sudca Milan Ľalík vylúčený z konania\na rozhodovania vo veci. Na základe čl. III vtedy platného rozvrhu práce ústavného súdu\nnamiesto vylúčeného predsedu I. senátu ústavného súdu rozhodovala o sťažnosti\n\n2\n\npredsedníčka III. senátu Jana Baricová. Na základe teraz platného rozvrhu práce ústavného\nsúdu (od 1. marca 2017 do 28. februára 2018) je predsedom I. senátu Peter Brňák.\n3. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že na Okresnom súde\nBardejov (ďalej len „okresný súd“) sa pod sp. zn. 7 C 437/1999 viedlo konanie o určenie\nvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a ich vydanie (nachádzajúcich sa v k. ú.\n\n,\n\nzapísaných na\n\n)\n\nako parcela\n\na na nej stojaci dom\n\nna základe žaloby podanej žalobcami z 4. novembra 1992.\n4. V poradí prvý rozsudok okresného súdu z 23. októbra 2002, ktorým bola žaloba\nzamietnutá, Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) zrušil.\nV poradí druhým rozsudkom z 28. septembra 2011 okresný súd určil, že sporné\nnehnuteľnosti patria do dedičstva po vlastníkoch zapísaných v pozemnoknižnej vložke\n,\n\n\n\n, v podiele 2/8,\n\nv podiele 1/8 a\n\nv podiele 2/8. V prevyšujúcej časti okresný súd žalobu zamietol s tým, že žiaden\nz účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.\nNa odvolanie žalovaného (sťažovateľa) proti určovaciemu výroku krajský súd zrušil aj\nv poradí druhý rozsudok okresného súdu.\nOkresný súd v poradí tretím rozsudkom z 3. októbra 2013 žalobu zamietol\ns odôvodnením, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali svoje nároky\ntýkajúce\n\nsa\n\nvlastníctva\n\nsp. zn. 21 Co 79/2014\n\nz 26.\n\npredmetných\nfebruára\n\nnehnuteľností.\n2015\n\nzmenil\n\nKrajský\n\nsúd\n\nrozsudkom\n\nrozsudok\n\nokresného\n\nsúdu\n\nz 3. októbra 2013 tak, že určil podielové spoluvlastníctvo žalobcov a určil, že predmetné\nnehnuteľnosti patria do dedičstva po zomrelých \nv podiele 1/8,\n\nv podiele 2/8 a\n\nv podiele 2/8,\nv podiele\n\n1/8. V prevyšujúcej časti rozsudok potvrdil.\n5. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ale dospel\nk inému právnemu záveru, a to že oprávnené osoby napriek tomu, že im zanikol nárok\npodľa reštitučných zákonov, sa môžu určovacou žalobou domáhať určenia vlastníctva\nk nehnuteľnostiam, keďže „zánik práva oprávnenej osoby podľa zákona číslo 87/1991 Zb.\n3\n\nmárnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 5 ods. 4 neznamená aj zánik jej vlastníckeho\npráva v situácii, keď povinnej osobe na rozdiel od oprávnenej osoby nesvedčí žiaden\nnadobúdací titul k nehnuteľnostiam“. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že „[k] zabratiu\nmajetku, ktorého žalobcovia boli podielovými spoluvlastníkmi, došlo v roku 1957 štátom bez\nprávneho dôvodu“. Zároveň dodal, že existencia osobitnej právnej normy nevylučuje\npoužitie všeobecnej právnej normy za stavu, že sú splnené podmienky na jej použitie.\n6. Podľa sťažovateľa odvolací súd okrem iného opomenul skutočnosť, že žalobcovia\nnenapadli výrokovú časť rozsudku okresného súdu, ktorou bola žaloba právoplatne\nzamietnutá. Taktiež včasnému uplatneniu reštitučného nároku žalobcom nebránila žiadna\nobjektívna skutočnosť. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie okrem\niného z dôvodu, že odvolací súd sa nezaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcov,\nvo veci nevykonal dokazovanie, v dôsledku čoho vydal prekvapujúce rozhodnutie. V tejto\nsúvislosti sťažovateľ uviedol: „Nevyhnutnou náležitosťou žaloby o určenie, že vec patrí\ndo dedičstva po neb. poručiteľovi, je uvedenie právneho predchodcu žalobcu, či, kedy a kde\nzomrel /vyžaduje sa presný dátum/, s uvedením dedičského spisu po zomrelom, ktorým sa\nvykoná dôkaz a až tak sa zistia osoby, ktorí ako dedičia po zomrelých pzkn.\n/spolu/vlastníkoch prichádzajú do úvahy ako účastníci a s ktorými potom musí súd aj konať\nako s univerzálnymi sukcesormi poručiteľa. Účastníci na jednej alebo druhej procesnej\nstrane vytvárajú totiž v konaní nevyhnutné /nútené/ procesné spoločenstvo podľa § 91 ods. 2\nOSP, pretože rozsudok súdu je záväzný len pre tých, ktorí boli účastníkmi konania /§ 159\nods. 2 OSP/... Pokiaľ sa konania nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci podľa § 91 ods. 2\nOSP, nemôže byť návrhu vyhovené pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej\nz hmotného práva... Odvolací súd bez rozhodnutia o pripustení vstupu ďalších účastníkov\ndo konania podľa § 92 ods. 1 OSP konal s osobami, u ktorých nemal spoľahlivo zistené, či\nide o všetkých do úvahy prichádzajúcich právnych nástupcov po zomrelých predchodcovi),\nu ktorých nemal zistený ani deň ich úmrtia, a u ktorých nie je zistiteľné, či vôbec mali ku\ndňu vyhlásenia rozsudku spôsobilosť byť účastníkom konania a kde vlastne títo bývali, ako\nkeby išlo o žalobcov, ktorí sú na neznámom mieste.“ Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa\nzamietol, pretože ho považoval za nedôvodné.\n\n4\n\n7. Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu je protiústavné, pretože\nsvoje rozhodnutie založil na novom právnom názore bez toho, aby sťažovateľa s týmto\nnázorom vopred oboznámil a umožnil mu tak reálne uplatniť svoje námietky. Navyše,\nrozhodoval o tej časti nároku, ktorá bola v dôsledku toho, že ju žalobcovia nenapadli\nopravným prostriedkom, právoplatná. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý sa\nstotožnil so závermi odvolacieho súdu bez toho, aby uviedol vlastné úvahy, ktoré ho viedli\nk potvrdeniu správnosti napadnutého rozhodnutia, považuje sťažovateľ za nedostatočne\nodôvodnené a v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť\nna ďalšie konanie, aby konštatoval, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo\nporušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy,\naby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie\nnajvyššiemu súdu a aby mu priznal úhradu trov konania.\n9. Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním\nsp. zn. KP 3/2016-75, Cpj 32/2016 z 10. novembra 2016. Vo svojom vyjadrení najvyšší súd\nzotrval na svojom názore vyslovenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a to že\nnedošlo k zásahu do ústavných práv sťažovateľa. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu\nnie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by\npopieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu. Nie je pravdou,\nže najvyšší súd nereagoval na námietky dovolateľa, resp. že reagoval na predmetné\nnámietky len odkazom na správnosť záverov odvolacieho súdu. Najvyšší súd sa pri\nrozhodovaní riadil princípom právnej istoty a postupoval v zhode so súčasnou judikatúrou.\nNajvyšší súd sa preto priklonil k názoru, že neobstojí argumentácia, podľa ktorej s ohľadom\nna princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu\nvšeobecnú, a preto žalobou o ochranu vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel\nreštitučného zákonodarstva.\n\n5\n\n10. Najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania ústavného\nsúdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n11. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 6. decembra 2016 právnej\nzástupkyni sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.\n12. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 13. decembra 2016 právna zástupkyňa\nsťažovateľa uviedla, že ani najvyšší súd si nesplnil povinnosť vyplývajúcu z čl. 124 ústavy,\na to chrániť ústavné práva sťažovateľa, ak nevzhliadol sťažovateľom namietané porušenie\njeho ústavou zaručené právo na súdnu ochranu. Najvyšší súd popri nesprávnom posúdení\notázky predvídateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu nevenoval pozornosť námietkam\nsťažovateľa týkajúcim sa vágneho odkazu na zopakovanie dôkazov a dokazovanie spred\nkonania na okresnom súde, ktorý nemožno považovať za súčasť riadneho odôvodnenia\nsvojho zmeňujúceho rozsudku. Odvolací súd tieto dôkazy žiadnym spôsobom\nnekonkretizoval a ani ich nezopakoval bez porušenia zásady priamosti vykonávania\ndôkazov. Prijaté skutkové závery vybočujú podľa sťažovateľa zo zásad spravodlivého\nprocesu. Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje sťažovateľ za prekvapivé, pretože nebol\noznámený s odlišným právnym názorom odvolacieho súdu s možnosťou vyjadriť sa k nemu,\npričom účastník konania má aj možnosť navrhnúť dôkazy, pokiaľ tak nemohol urobiť pred\nprvostupňovým súdom v dôsledku jeho chybného postupu. Z obsahu rozhodnutí\nvšeobecných súdov však takýto postup nevyplýva a najvyšší súd taktiež nevyvrátil, že došlo\nk porušeniu zásady zákazu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Zároveň vyjadrila súhlas\nsťažovateľa s upustením od ústneho pojednávania.\n13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Jej prerokovanie na ústnom\npojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou\n\n6\n\nnamietaného porušenia práv ‒ ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný\nprocesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci,\nt. j. rozhodnutie o tom, či postupom súdu a jeho rozhodnutím bolo porušené právo na súdnu\nochranu, resp. právo na spravodlivý proces a právo na právnu pomoc (I. ÚS 40/02,\nI. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).\nII.\n14. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124\nústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných\nsúdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami\nupravenými v ústave.\n15. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva\nzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení\ns čl. 1 ods. 1 ústavy. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne\na v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,\nktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy\nSlovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú\nideológiu ani náboženstvo.\n16. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n\n7\n\n17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa\nv jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nV prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci\npovinný uprednostniť ústavne konformný výklad.\n18. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich\nzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou\na výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom\nzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade\na aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri\nposkytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania\n(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka\nmateriálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu\npodstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).\n19. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil (napr. I. ÚS 402/08), že\nnezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom\nprocesnoprávnom\n\na hmotnoprávnom\n\nrámci.\n\nProcesnoprávny\n\nrámec\n\npredstavujú\n\npredovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na\nriadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri\n\n8\n\nrozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje\nrozhodnutia náležite odôvodniť (§ 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení účinnom do 30. júna 2016, ďalej aj „OSP“ a § 220 ods. 2 a 3 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení účinnom od 1. júla 2016, ďalej len\n„CSP“).\n20. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu do jeho základného\npráva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal najvyšší súd\ndopustiť tým, že na jeho skutkovú a právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania\na v dovolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil rozsudok krajského\nsúdu. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania\nv rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho\nrezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky\núčastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd\npripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva\n(ďalej aj ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať\ndôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP\nteda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997,\nHiggins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj\npovinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie\ndôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.\n1993, II. ÚS 410/06).\n\n9\n\n21. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná.\nNajvyšší súd najskôr poukázal na dôvody rozsudku krajského súdu, odôvodnenie dovolania\nsťažovateľa a vyjadrenie žalobcov, aby následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia uviedol:\n«O vadu podľa § 237 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ide vtedy, ak ten kto vystupoval ako\núčastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom\nkonania znamená spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon účastníkovi\nkonania priznáva alebo ukladá. Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame\nspôsobilosti mať práva a povinnosti podľa hmotného práva. Hmotnoprávna spôsobilosť\nmať práva a povinnosti fyzických osôb vzniká narodením a zaniká smrťou fyzickej osoby,\nprípadne vyhlásením za mŕtveho. V danom prípade bol okruh účastníkov ustálený\na preukázaný (porovnaj č. 1. 375 spisu), pričom z obsahu spisuje zrejmé, že uvedené bolo\nv rámci prvostupňového ako aj odvolacieho konania považované za nesporné, nakoľko\nžalovaný nikdy nenamietal stratu spôsobilosti žalobcov byť účastníkmi konania. Podľa\n§ 107 ods. 3 O.s.p. v prípade, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel,\nv konaní sa pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku\ndedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa\nskončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo skôr. Z\nuvedeného zákonného ustanovenia preto vyplýva, že nie je v takomto prípade potrebné\nrozhodovať samostatným uznesením o zmene účastníctva, ako to namieta dovolateľ.\nZároveň dovolací súd podotýka, že z obsahu spisu nevyplýva, že by v čase rozhodovania\nodvolacieho súdu niektorý zo žalobcov stratil spôsobilosť byť účastníkom konania (napr. že\nby niektorý zomrel). Z obsahu dovolania však dovolaciemu súdu vyplynulo, že dovolateľ\nzrejme nerozlišuje medzi vecnou legitimáciou a spôsobilosťou byť účastníkom konania.\nVecná legitimácia vyplýva z hmotného práva a má ju ten, kto je podľa hmotného práva\nnositeľom uplatneného práva alebo povinnosti. Či je účastník konania vecne legitimovaný\n(aktívne alebo pasívne), ukáže sa až v konečnom rozhodnutí vo veci. Na rozdiel od toho,\nspôsobilosť byť účastníkom konania (civilnoprocesnú subjektivitu) má ten, kto má\nspôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 19 O.s.p.).\n\n10\n\nUstanovenie § 19 O.s.p. sa odvoláva na hmotné právo. Teda od procesnej\nspôsobilosti (oprávnenia byť účastníkom konania) treba odlíšiť vecnú legitimáciu, ktorá\npredstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci, a má ju iba ten,\nkto je subjektom hmotného práva, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Preto dovolací súd\nkonštatuje, že žalobcovia majú spôsobilosť byť účastníkmi konania a predmetná námietka\nžalovaného je z toho dôvodu neopodstatnená.\nV rámci dovolateľom uplatnenej procesnej vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.\nbolo žalovaným poukázané na znemožnenie účinnej realizácie jeho procesných práv, keď\nodvolací súd vo veci nevykonal dokazovanie v súlade s § 213 ods. 3 a 4 O.s.p. a napriek\ntomu dospel k skutkovým zisteniam odlišným od súdu prvého stupňa.\nOdňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný\npostup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka\nkonania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237\npísm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne\nďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi\nkonania jeho procesné práva.\nPodľa § 213 ods. 3 O.s.p., ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom\nrozsahu opakuje sám.\nPodľa § 213 ods. 4 O.s.p., odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním\nďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa,\nhoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a.\nPodľa § 213 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil\nsúd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 O.s.p. V zmysle § 213\nods. 3 O.s.p. vtedy, keď má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\n\ndokazovanie\n\nv\n\npotrebnom\n\nrozsahu opakuje sám. Pri posudzovaní opodstatnenosti tejto námietky treba mať na zreteli,\nže (iba vtedy) ak sa odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na\nzáklade bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, musí dokazovanie sám zopakovať\na zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132\nO.s.p. Pokiaľ tak nepostupuje, koná procesné nesprávne. Dovolací súd z obsahu spisu ako\n\n11\n\naj obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolania nezistil, že by sa odvolací súd odchýlil od\nskutkových zistení súdu prvého stupňa. Odvolací súd konštatoval skutkový stav zistený\nsúdom prvého stupňa a na tom základe vyslovil svoje právne hodnotenie. Zároveň dovolateľ\nnijako bližšie nekonkretizoval, ako alebo v čom konkrétne sa mal odvolací súd odchýliť\nohľadne skutkových zistení súdu prvého stupňa. Z toho dôvodu preto nemohol dovolací súd\nrelevantne reagovať na tieto námietky dovolateľa, nakoľko sám žiadne odchýlenie od\nskutkových zistení súdu prvého stupňa nezistil. Preto dovolací súd uzatvára, že taktiež nie je\ndôvodná námietka dovolateľa, že konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté\nprocesnou vadou (porušenie § 213 ods. 3 a 4 O.s.p.), znemožňujúcou žalovanému realizáciu\njeho procesných práv.\nŽalovaný ďalej vytýkal odvolaciemu súdu, že nedostatočne odôvodnil svoje\nrozhodnutie, pričom toto jeho rozhodnutie nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky, je nekonzistentné a nepreskúmateľné.\nV zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\n„dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne\na v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.\nDo práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby\nvšeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo\nna spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred\nvšeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami\na právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých\ndôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných\nprávnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.\nV danom prípade odvolací súd v odôvodnení rozsudku stručne opísal rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa, ako vykonal dokazovanie, aké z neho vyvodil právne závery a aké boli\ndôvody jeho rozhodnutia. Poukázal na odvolanie žalobcov, na dôvody uvádzané v ich\nodvolaní a taktiež na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcov. Odvolací súd\n\n12\n\nkonštatoval vo veci zistený skutkový stav (ktorý už zistil súd prvého stupňa) a pristúpil k\nprávnemu posúdeniu prejednávanej veci.\nVychádzajúc z doposiaľ uvedeného dovolací súd konštatuje, že v žiadnom prípade\nnemožno považovať za inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. to, že\nodvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného. Rozhodnutie súdu\nnemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať\nparametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2) a účastníkovi musí dať odpoveď\nna podstatné (zásadné), avšak nie všetky otázky a námietky spochybňujúce závery ním\nnamietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci preto dospel k záveru, že\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol\ndôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil. Jeho rozhodnutie nemožno\npovažovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací\nsúd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných\nustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba\nskutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže\nviesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nrozhodnutia odvolacieho súdu.\nZ obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje § 241\nods. 2 písm. d O.s.p., t. j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.\nNesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. d O.s.p. omyl\nsúdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide\nvtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce\nsprávny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. O takýto prípad sa v preskúmavanej veci\nnejedná.\nDovolateľ v podstate vyčítal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie, resp.\ninterpretáciu reštitučných predpisov (konkrétne najmä zákona č. 128/1946 Zb. v znení\nneskorších noviel) vo vzťahu k všeobecnej úprave ochrany vlastníckeho práva.\nOdvolací súd vo svojom rozhodnutí zastáva názor, podľa ktorého zánik práva\noprávnenej osoby podľa zákona č. 87/1991 Zb. márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 5\nods. 4 citovaného zákona neznamená aj zánik jej vlastníckeho práva v situácii, keď povinnej\n\n13\n\nosobe na rozdiel od oprávnenej osoby nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnostiam.\nDošlo by k popretiu základného práva na vlastníctvo tak ako jej to garantované v článku 20\nods. 1 Ústavy a článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) na\nmajetok podľa článku 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd. Z ustanovenia § 5 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. vyplýva, že\nneuplatnením práva v lehote právo zanikne. Vzťahuje sa na zánik reštitučného nároku\nustanoveného zákonom č. 87/1991 Zb., avšak nie na zánik práva vlastníckeho\ngarantovaného Občianskym zákonníkom, Ústavou a Listinou. Účelom reštitučného zákona\nnebolo stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období\nmárnym uplynutím lehoty na uplatnenie reštitučného nároku. Reštitučné predpisy\nnevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo prešlo na štát v rozhodnom období aj\nv prípade neexistencie titulu pre jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol\nvykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľností (porovnaj nález\nÚS SR III. ÚS 16/2012).\nOdvolací súd v ďalšom citoval ustálenú judikatúru ústavného a najvyššieho súdu\n(sp. zn. III. ÚS 102/04, III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09, II. ÚS 249/2011, II. ÚS. 468/2012,\nsp. zn. 3 Cdo 205/2009), ako aj nálezy Ústavného súdu Českej republiky (III. ÚS 74/94,\nII. ÚS 79/94, IV. ÚS 6/95), pričom rešpektujúc uvedenú judikatúru a súdnu prax, nenašiel\nodvolací súd v prejednávanej veci dôvod na odklon od vyššie uvedeného.\nK stretu špeciálnej reštitučnej právnej úpravy a všeobecnej právnej úpravy sa\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril už v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 130/2007 (inak\nvychádzajúcom zo stanoviska pléna Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. PL. ÚS 21/05\nk tejto otázke), a tiež v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 71/2011, 6 Cdo 67/2012, 1 Cdo 186/2013.\nV týchto rozhodnutiach svoj právny záver o nemožnosti domáhať sa ochrany vlastníckeho\npráva podľa všeobecných predpisov, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, podmienil\nmožnosťou domáhať sa ochrany postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho,\nteda danosťou reštitučného nároku v zmysle možnosti úspešne žiadať o vydanie veci podľa\nreštitučného predpisu. Vyslovil názor, že pokiaľ táto podmienka splnená nie je, zostáva\nzachovaná možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva (ktoré subjekt tohto práva\nokupáciou veci štátom nestratil) podľa všeobecných predpisov, a to aj žalobou o určenie\nvlastníckeho práva. Určovacou žalobou sa v takomto prípade neobchádza zmysel a účel\n\n14\n\nreštitučného zákonodarstva (reštitučné predpisy a všeobecné predpisy si za tejto situácie\nnekonkurujú), preto ju ako prostriedok ochrany práva nemožno vylúčiť.\nDovolací súd ďalej uvádza, že v zmysle vyššie uvedeného aj tvrdenia dovolateľa\no nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení z dôvodu ich\nnemožnosti domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecnej právnej úpravy, t. j.\npodľa Občianskeho zákonníka, preto nie sú dôvodné a správne. Nedostatok naliehavého\nprávneho záujmu na určovacej žalobe nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že žalobcovia sa\nmohli domáhať ochrany svojho práva postupom podľa zák. č. 87/1991 Zb., teda podľa\nreštitučného predpisu, pretože pokiaľ štát disponoval s ich nehnuteľnosťami bez právneho\ndôvodu, bol daný reštitučný dôvod v zmysle tohto zákona. Pokiaľ tak neurobili, bola tým\nvylúčená možnosť domáhať sa ochrany práva určovacou žalobou podľa všeobecných\npredpisov. V prípade okupácie veci štátom, ak nie je daná možnosť domáhať sa vydania\nveci podľa reštitučných predpisov (napr. preto, že vlastník nespĺňal podmienky oprávnenej\nosoby), je určovacia žaloba jedinou možnosťou reálnej ochrany vlastníckeho opráva.\nOtázka naliehavého právneho záujmu na takejto žalobe je preto závislá na posúdení\nkonkrétnych okolností každej jednotlivej veci. Na tomto názore dovolací súd zotrváva aj\nv predmetnej veci.\nDovolací súd preto uzatvára, že právne posúdenie veci odvolacím súdom bolo\nsprávne, keď ustálil, že k zabratiu majetku žalobcov došlo v roku 1957 bez právneho\ndôvodu, na základe čoho je opodstatnená aj zákonná premisa, že žalobcovia nestratili svoje\nvlastnícke právo k nehnuteľnostiam, a preto sa môžu domáhať jeho ochrany.»\n22. Ústavný súd v postoji k odôvodneniu súdneho rozhodnutia ako integrálneho\nprvku základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnevytvoril vlastnú originálnu koncepciu, ale prevzal koncepciu z case-law Európskeho súdu\npre ľudské práva. Potvrdzuje to výslovný odkaz na rozsudok Garcia Ruiz proti Španielsku\nz 21. 1. 1999, bod 26 v rozhodnutí ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 230/04, aj skôr\nvyslovené názory v case-law Európskeho súdu pre ľudské práva v rade konaní (napr. H.\nv. Belgium. séria A, 1987, č. 127-B, s. 35, bod 53; Van de Hurk v. the Netherlands. séria A,\nč. 288, 1994, s. 20, bod 61 atď.). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť\nrozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti\n\n15\n\ndaného prípadu (Ruiz Torija v. Spain. séria A, 1994, č. 303-A, s. 12, bod 29). Podstatnou\npožiadavkou na súdne rozhodnutie súladné s čl. 6 ods. 1 dohovoru je, aby súd riadne\nodôvodnil argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Case of Hiro Balani, séria A,\n1994, č. 303-B; zhodne Georgiadis v. Greece, rozsudok z 29. 5. 1997. Rep. 1997-III, fasc.\n38). „Účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté.“ (Case of\nSuominen v. Finland, bod 37) „Jednou z požiadaviek čl. 6 dohovoru na vnútroštátne súdy je,\naby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli\ndôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Hoci rozsah, v ktorom sú súdy\npovinné uviesť dôvody, sa môže meniť v závislosti od okolností prípadu, opomenutie\nzaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa\ntakými argumentmi je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.“ (Vetrenko v. Moldova,\nrozsudok z 18. 5. 2010 k sťažnosti č. 36552/02).\n23. Európsky súd pre ľudské práva a zhodne aj ústavný súd kladie nároky na kvalitu\nodôvodnenia, ale v rozsahu skutkových okolností a právnych argumentov, ktoré sú\npodstatné pre meritum sporu. Rozsah odôvodnenia predurčuje povaha veci. V jednoduchom\nspore stačí jednoduché odôvodnenie. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že\nargumenty týkajúce sa práv a slobôd vyplývajúcich z dohovoru sú veľmi významné\nargumenty, ktoré vnútroštátne súdy nesmú opomenúť a musia sa s nimi vyrovnať (Wagner\nand J.M.W.L. v. Luxembourg, rozsudok z 28. 6. 2007 k sťažnosti č. 76240/01).\n24. Ústavný súd tiež viackrát uviedol, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť\nv rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých rozhodnutie založil. „Dostatočnosť\na relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (IV. ÚS 57/2014). Ústavný súd\nvo viacerých rozhodnutiach bližšie konkretizoval, že „Vyrovnať sa“ s argumentom\núčastníka konania teda znamená uviesť dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto\nargumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho v odôvodnení rozhodnutia buď vyvrátiť,\nalebo spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený argument nie je právne\nrelevantný v okolnostiach prípadu. Nestačí, ak súd na argument účastníka konania\nzareaguje, ale vyrovná sa s ním nedostatočne, „stručným konštatovaním“. Inak povedané,\n\n16\n\nnestačí formálne zaoberanie sa námietkou účastníka konania. Súd sa s argumentom musí\nvyrovnať dostatočne. Ak argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, z akého\ndôvodu (prečo) argument pokladá za nesprávny. Argumenty súdu uvedené pre odmietnutie\nargumentov účastníka konania musia byť jasné, zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby\nnaozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania.\n25. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno označiť všeobecné konštatovanie\nsúdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, ak súd vôbec nevysvetlí alebo\niba nedostatočne vysvetlí, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné. Čím\ndôkladnejšia a podrobnejšia je argumentácia účastníka konania, tým dôkladnejšia musí byť\naj argumentácia súdu, ktorou predložené argumenty spochybňuje alebo vyvracia.\n26. Vychádzajúc z námietok sťažovateľa uvedených v bodoch 3 až 7 tohto nálezu\na vyjadrenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa\nnamietajúceho porušenie jeho základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru\nnapadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu je opodstatnená a dôvodná, pretože jeho právne\nzávery sú z pohľadu ústavného prieskumu spochybniteľné, neúplné, ale tiež nepresvedčivé\na prima facie, preto nemôžu v právnom štáte z ústavnoprávneho pohľadu obstáť.\n27. Ako ústavný súd zo sťažnosti a spisu okresného súdu zistil, najvyšší súd vôbec\nnereagoval na podstatné argumenty sťažovateľa, predmetom ktorých bola námietka proti\nzmeňujúcemu odvolaciemu rozhodnutiu, že žalobcovia nenapadli výrokovú časť rozsudku\nokresného súdu z 28. septembra 2011, ktorým čiastočne vyhovel žalobe (výrok I) a vo\nzvyšnej časti bola žaloba právoplatne zamietnutá, pretože proti tejto výrokovej časti\nodvolanie nesmerovalo. Napriek tomu odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu v celom\nrozsahu, pričom bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP). Taktiež sa\nnevysporiadal so skutočnosťou, že včasnému uplatneniu reštitučného nároku žalobcom\nnebránila žiadna objektívna skutočnosť. V tejto súvislosti namietané všeobecné súdy bez\nďalšieho akceptovali časť judikatúry „v prospech“ ich záverov, ale nijako nereagovali na\ninú judikatúru či teoretickoprávnu doktrínu, ktoré uvedené prístupy nerešpektovania „lex\nspecialis“ k „lex generalis“ odmietajú a poukazujú na prípadné všeobecné riziká takéhoto\n\n17\n\nprístupu (pozri napr. Milan Sudzina, „Vzťah reštitučných a vlastníckych žalôb“, Studia\nIuridica Cassoviensia, 1/2013).\n28. Najvyšší súd sa taktiež nedostatočne venoval otázke, či všetci žalobcovia reálne\nmali procesné práva a povinnosti v čase vyhlásenia ostatného rozsudku krajského súdu, a na\ntúto otázku relevantného charakteru nedal dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď. Najvyšší súd\npovažoval okruh účastníkov konania za ustálený a preukázaný s poukazom na listinu č. l.\n375 súdneho spisu. Avšak od tohto momentu, t. j. od vyhlásenia rozsudku okresného súdu\nz 28. septembra 2011, nebol ďalej zo strany konajúcich súdov okruh účastníkov skúmaný,\nhoci tak má konajúci súd zisťovať z úradnej povinnosti, pretože ide o jednu z podmienok\nkonania (§ 103 v spojení s § 107 ods. 1 a 3 OSP), na ktorú splnenie je konajúci súd povinný\nprihliadať kedykoľvek v priebehu konania. Najvyšší súd pritom vo svojom odôvodnení\nuviedol, že zo strany konajúcich súdov bola predmetná otázka procesnej spôsobilosti\nnesporná, pretože ju sťažovateľ nenamietal. Uvedený záver však nemá oporu v zákone.\nOtázku procesnej spôsobilosti účastníka konania je konajúci súd povinný vyriešiť ešte pred\nvyhlásením rozhodnutia vo veci samej bez ohľadu na to, či túto skutočnosť namietal iný\núčastník konania. Najvyšší súd napokon uviedol, že mu z obsahu spisu nevyplýva, že by\nv čase rozhodovania odvolacieho súdu niektorý zo žalobcov stratil spôsobilosť byť\núčastníkom konania. Najvyšší súd však vôbec neuviedol, na základe akých písomných\ndokladov nachádzajúcich sa v spise dospel k takémuto záveru, ak sám uviedol vo svojom\nodôvodnení, že uvedená otázka bola pre konajúce súdy nesporná minimálne od vyhlásenia\nrozsudku okresného súdu z 28. septembra 2011, pričom odvolací súd konal a rozhodol 26.\nfebruára 2015, z čoho evidentne vyplýva, že viac ako tri roky táto otázka zo strany\nkonajúceho súd nebola vôbec predmetom zisťovania. Navyše zo zápisníc o pojednávaniach\npred odvolacím súdom z 22. januára 2015 a 26. februára 2015 vyplýva, že pojednávania sa\nani jeden zo žalobcov nezúčastnil a podobne sa nezúčastňovali ani iných pojednávaní aj\nvzhľadom na to, že ich dlhodobý pobyt je mimo územia Slovenskej republiky.\nSplnomocnenia žalobcov sú pritom spred niekoľkých rokov (1992 – 1994).\n29. Najvyšší súd sa nezaoberal ani skutočnosťou, ktorú namietal sťažovateľ už\nv dovolaní, a to dokazovanie odvolacieho súdu, ktoré vykonal tak, ako to uviedol aj\n\n18\n\nv odôvodnení svojho rozsudku. Krajský súd napr. vyslovil názor, že držba zo strany\nžalobcov postačuje pre splnenie podmienok navrátenia nehnuteľnosti do ich vlastníctva.\nUvedený skutkový záver krajského súdu však v súdnom spise nie je nijako relevantne\nobsiahnutý, teda dôkaz o tom, že predmetnú nehnuteľnosť mali v držbe všetci žalobcovia.\nNajvyšší súd nedal presvedčivú odpoveď na to, či sa krajský súd neodchýlil aj od\nskutkových záverov prvostupňového súdu, a vo veci vychádzal z nových zistení a záverov,\nktoré však dostatočne nevysvetlil, ani sa nevysporiadal s dôvodmi, pre ktoré sa odchýlil od\nopačného záveru prvostupňového súdu.\n30. V zmysle § 213 ods. 2 OSP platného a účinného v čase rozhodovania krajského\nsúdu ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,\nktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,\nvyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.\n31. V dikcii citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (súčasnosti je\njeho obsah premietnutý do § 382 CSP, pozn.) je teda predpísaný postup odvolacieho súdu\nv prípade, ak sa domnieva, že nárok, ktorý je predmetom konania, treba posúdiť podľa\niného ustanovenia právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvého stupňa.\n32. Citovaným ustanovením § 213 ods. 2 OSP sa malo v praxi zabrániť vydávaniu\nprekvapivých rozhodnutí, keďže Občiansky súdny poriadok bol postavený na zásade\npredvídateľnosti rozhodnutí súdu, ktorým by predchádzal predvídateľný postup pri konaní\na rozhodovaní. Zmyslom citovanej právnej úpravy bolo a stále aj je predchádzanie\n„prekvapeniu“ účastníkov konania v prípade možného iného právneho posúdenia veci\nodvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia\nvšeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo\npoužité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.\n\n19\n\n33. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre definoval tzv. prekvapivé\nrozhodnutie, o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo\nveci na iných zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, pričom zároveň\nodvolací súd účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym\nzáverom, teda účastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať\nnové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili\nako významné (m. m. II. ÚS 407/2016).\n34. So zreteľom na výsledky konania pred prvostupňovým súdom, ktorý žalobu\nrozsudkom z 3. októbra 2013 zamietol, bolo legitímne očakávanie sťažovateľa, že\nv odvolacom konaní budú prerokovávané len tie otázky, ktoré viedli okresný súd\nk nepriznaniu nároku žalobcov v celom rozsahu.\n35. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak krajský súd ako odvolací súd\nzaložil svoje rozhodnutie sp. zn. 21 Co 79/2014 z 26. februára 2015 „nečakane“ na iných\nprávnych záveroch než súd prvého stupňa, tak sťažovateľovi odňal právo namietať\nsprávnosť (novo zaujatého) právneho názoru súdu vyššieho stupňa. Ústavný súd\npredovšetkým poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd predtým zaviazal okresný súd, aby\ndoplnil dokazovanie a zabezpečil dôkaz ‒ výmer MNV Bardejov zn. OMH -463-1/ž. Keďže\nsa mu dôkaz nepodarilo zabezpečiť a nemal tak preukázaný nárok žalobcov, ich žalobu\nzamietol. Následne krajský súd bez tohto dôkazu, ktorý sám prikázal okresnému súdu\nzabezpečiť, rozhodol o nároku žalobcov tak, že zmenil prvostupňové zamietajúce\nrozhodnutie a priznal im ich nárok s odôvodnením, že opačný záver by bol príliš\nformalistický. V odôvodnení krajský súd zároveň poukazuje aj na dôkaz ‒ výmer MNV\nBardejov zn. OMH -463-1/ž, ktorý sa nepodarilo okresnému súdu získať, ale krajský súd ho\nzahrnul medzi dôkazy, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní, akoby bol súčasťou spisu\na mal preukazovať, že sa ním poznamenala domová správa\n\n(časť II, bod 4\n\nodôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 21 Co 79/2014 z 26. februára 2015).\n36. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu nespĺňalo ústavné\nkritériá jasnosti, jednoznačnosti a dostatočnosti dôvodov, na ktorých bolo založené, ústavný\n\n20\n\nsúd preto rozhodol, že v posudzovanej veci ním došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n37. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil\nnapadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Po vrátení veci na\nďalšie konanie bude povinnosťou najvyššieho súdu postupovať podľa právneho názoru\nústavného súdu a reagovať na kľúčové námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti.\n38. Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo v spojení\ns porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát\nvylovil, že čl. 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú\npovinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy, a je\nvždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania\no porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou. Ústavný súd preto\nnepovažuje za potrebné vyslovovať vo výrokovej časti svojich rozhodnutí skutočnosť, že\nspolu s porušením niektorého základného práva došlo aj k porušeniu niektorého z ústavných\nprincípov – v posudzovanej princípu vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy.\n39. V nadväznosti na uvedené ústavný súd, rešpektujúc postupy uplatňované vo\nsvojej doterajšej judikatúre, tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto\nnálezu).\nIII.\n\n21\n\n40. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).\n41. Sťažovateľ v sťažnosti nežiadal priznať finančné zadosťučinenie, preto ústavný\nsúd viazaný sťažnosťou o priznaní finančného zadosťučinenia nerozhodoval.\n42. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n43. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol priznať mu náhradu trov právneho\nzastúpenia v sume 545,68 € za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia\na podanie sťažnosti a podanie vyjadrenia) podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).\n44. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti\npovažoval za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za tri úkony právnej\nslužby poskytnutej jeho právnou zástupkyňou, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,\nako aj za písomné podanie – sťažnosť a podanie vyjadrenia k stanovisku najvyššieho súdu.\n45. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal\nz ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3\nvyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.\nÚstavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné oceniť\npeniazmi.\n\nZákladná\n\nsadzba\n\nodmeny\n\n(vypočítaná\n\nz priemernej\n\nmesačnej\n\nmzdy\n\nv hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej\nrepubliky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného\npaušálu je 8,58 €. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej\n\n22\n\nhodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je advokátska kancelária\nsubjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH SK1029351917). Trovy konania spolu s DPH\npredstavujú sumu 545,68 €, ktorých náhrada bola priznaná sťažovateľovi (bod 3 výroku\nnálezu).\n46. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\n47. Uložené dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde zanikne\nnajneskoršie ex lege nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci\nsamej.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok; to\nneplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie\nmedzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej\nrepublike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu.\nV Košiciach 5. decembra 2017\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "arbitrárnosť", "reštitúcia", "nehnuteľnosť", "arbitrárnosť", "zmiernenie následkov majetkových krívd", "nehnuteľnosť-evidencia", "reštitúcia-právne účinky"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Cdo/108/2015", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:981414f4-afc7-4e82-97d8-caa6578f04db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.805.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 805/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 805/2016 z 27. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.805.2016.1"}, {"guid": "ussr:e63a5516-d249-459d-aa03-1246ccc05a53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 407/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1"}, {"guid": "ussr:c91ea0ac-6c74-4f2e-8e4e-dbf9a49082b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 57/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 57/2014 z 30. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-30", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c91ea0ac-6c74-4f2e-8e4e-dbf9a49082b5"}, {"guid": "ussr:5f3b7792-d5d0-4098-8f6e-49f3b364ea53", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/2012 z 28. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-28", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f3b7792-d5d0-4098-8f6e-49f3b364ea53"}, {"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-29", "citacie_n": 587, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5"}, {"guid": "ussr:21b634f4-61e0-42a6-8658-dd229a51c588", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 231/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/09 z 11. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-11", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21b634f4-61e0-42a6-8658-dd229a51c588"}, {"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:295715e0-9f3e-48e9-bfbc-7c8bf4bbe964", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 178/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 178/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:295715e0-9f3e-48e9-bfbc-7c8bf4bbe964"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:166efcc3-c328-4324-8bbd-16aac23ad9f5", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/05 z 7. 7. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-07-07", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:166efcc3-c328-4324-8bbd-16aac23ad9f5"}, {"guid": "ussr:bcb2763d-3afe-40b8-b828-277127eb47e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 230/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/04 z 2. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-02", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb2763d-3afe-40b8-b828-277127eb47e9"}, {"guid": "ussr:d6ab226e-ea61-4e61-a9f2-7684c9efc9d3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 102/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 102/04 z 25. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-25", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d6ab226e-ea61-4e61-a9f2-7684c9efc9d3"}, {"guid": "ussr:258e6d62-0601-4500-bba0-ee96089820e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 65/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 65/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 549, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:258e6d62-0601-4500-bba0-ee96089820e9"}, {"guid": "ussr:6d4af72e-e885-47e2-9a92-d2726bd06b71", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/03 z 17. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-17", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d4af72e-e885-47e2-9a92-d2726bd06b71"}, {"guid": "ussr:5a82d702-a5fb-4a58-89e1-ffb7f009bec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 40/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 40/02 z 2. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-02", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a82d702-a5fb-4a58-89e1-ffb7f009bec8"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "0af40aed-6906-47a9-adb6-99b058edf996:7dcba14b-67b6-4b71-af77-257f3a8c88d3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7194899922.1", "spisova_znacka": "1Cdo/186/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/186/2013 z 28. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-28", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7194899922.1"}], "citovane_v": []}