{"guid": "ussr:709756de-dfb6-4398-9da7-4bc34a0748ba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.643.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 643/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 643/2017 z 16. 5. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 16. mája 2018, sp. zn. I. ÚS 643/2017, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.643.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-05-16", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/709756de-dfb6-4398-9da7-4bc34a0748ba", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.643.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.643.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.643.2017.2/text", "citacie_n": 13, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 643/2017-57\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte\nzloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka\nprerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., Bajkalská 28, Bratislava,\nzastúpenej advokátom JUDr. Petrom Škerlíkom, CSc., J. Ťatliaka 2051/8, Dolný Kubín,\nvo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\na na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.\n4 Co 24/2016 a jeho uznesením zo 4. augusta 2016 a postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 155/2016 a jeho uznesením\nz 9. augusta 2017 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 155/2016 z 9. augusta 2017\nporušené boli.\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 155/2016\nz 9. augusta 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti\nSlovak Telekom, a. s., trovy konania v sume 104,88 € (slovom stoštyri eur\na osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho\nprávneho zástupcu advokáta JUDr. Petra Škerlíka, CSc., J. Ťatliaka 2051/8, Dolný Kubín.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nz 12. decembra 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak\nTelekom, a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\nKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n4 Co 24/2016 a jeho uznesením zo 4. augusta 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie\nkrajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 155/2016 a jeho uznesením z 9. augusta 2017\n(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“). Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.\n\n2\n\n2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza, že Okresný súd Svidník (ďalej len\n„okresný súd“) uznesením sp. zn. 8 C 133/2014 z 29. septembra 2015 povolil obnovu\nkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 Ro 26/2010, v ktorom súd zaviazal\nodporkyňu na zaplatenie sumy 498,33 eur s prísl. sťažovateľovi.\nKeďže sťažovateľ zastával názor, že dôvody na povolenie obnovy konania nie sú\ndané (návrh bol podaný oneskorene a súd prvej inštancie sa s jeho právnymi argumentmi\nnevysporiadal), proti rozhodnutiu sa odvolal.\nKrajský súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil, pričom sa podľa sťažovateľa\ntaktiež nevysporiadal s jeho argumentáciou a rozhodol aj v rozpore s rozhodovacou praxou\ndovolacieho súdu.\nSťažovateľ preto podal proti rozhodnutiu krajského súdu z dôvodov podľa § 421\nods. 1 písm. a) a § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) dovolanie.\nNajvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne\nneprípustné.\nV podanej sťažnosti sťažovateľ namieta nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť uznesenia\nokresného súdu sp. zn. 8 C 133/2014 z 29. septembra 2015 a napadnutého uznesenia\nkrajského súdu z dôvodu, že tieto sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali s argumentmi\nsťažovateľa. Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ\nnamietal, že krajský súd sa nesprávne a nekriticky stotožnil so zisteniami okresného súdu\nbez toho, aby sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľa v odvolaní, že nezopakoval\na nedoplnil dokazovanie, i keď to bolo potrebné, a že nezohľadnil verejný záujem a s tým\nsúvisiacu potrebu nariadiť pojednávanie.\nPodstatnú časť sťažnosti však tvorí námietka arbitrárnosti a nezákonnosti\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľa bez toho,\naby sa zaoberal prípustnosťou a dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, a to\ni napriek tomu, že sťažovateľ ako dovolací dôvod primárne uviedol rozpor napadnutého\nuznesenia krajského súdu, ako aj okresného súdu s ustálenou rozhodovacou praxou\ndovolacieho súdu. Sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý nepripúšťa\nsúbežné uplatnenie viacerých dôvodov prípustnosti dovolania a ktorý pri uplatnení\nviacerých dovolacích dôvodov prihliada na dôvod uvedený v Civilnom sporovom poriadku\nv prednejšom poradí ako na ten, ktorý ako najzávažnejší uvedie dovolateľ.\n\n3\n\nAko pochybenie zo strany najvyššieho súdu vníma sťažovateľ aj nesprávne\nposúdenie neexistencie dôvodu podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP aj tým, že najvyšší súd\nnereagoval na argumentáciu sťažovateľa, že ani okresný súd, ani krajský súd neprihliadli na\nnepreukázanie zachovania lehoty na podanie návrhu na obnovu konania zo strany\nodporkyne.\n3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom\nvyslovil porušenie označených práv (bod 1) napadnutými uzneseniami okresného súdu,\nkrajského súdu a najvyššieho súdu, tieto napadnuté uznesenia zrušil, vec vrátil okresnému\nsúdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet\njeho právneho zástupcu.\n4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka krajského\nsúdu, ako aj predsedníčka najvyššieho súdu. V liste sp. zn. Spr/6/2018 z 31. januára 2018\npredsedníčka krajského súdu v podstatnom uviedla:\n«1. Sťažovateľ argumentuje, že vydaním platobného rozkazu okresný súd osvedčil\nsplnenie všetkých podmienok na jeho vydanie a že zmluva neobsahuje žiadne neprijateľné\npodmienky.\n2. Tento záver považujeme za vecne nesprávny, a ako uvádzam nižšie, podstatne sa\nmení právna pozícia sťažovateľa vo svetle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci\nC- 49/14. Sťažovateľ nerozlišuje platobný rozkaz, ktorým sa priznalo plnenie z neprijateľnej\nzmluvnej podmienky (zmluvnej pokuty), a teda v rozpore s § 172 odsek 9 Občianskeho\nsúdneho poriadku. Zastávame názor, že takýto platobný rozkaz, po rozsudku Súdneho dvora\nEurópskej únie vo veci C-49/14, v exekučnom konaní nie je materiálne vykonateľný v časti\nna plnenie z neprijateľnej zmluvnej pokuty. A naopak, pri adekvátnom výklade práve\nobnova konania predstavuje účinný (efektívny) prostriedok ochrany pri napĺňaní cieľa\nčlánku 6 odsek I, článku 7 odsek 1 Smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých\npodmienkach v spotrebiteľských zmluvách.\n3. Dotknutý platobný rozkaz s účinkami rozsudku vydal administratívny zamestnanec\nsúdu, nie sudca, a to v období existencie registrov „Ro“, na plnenie z neprijateľnej\nzmluvnej pokuty (poznamenáva sa tiež, že doložené zmluvné podmienky boli predložené\n\n4\n\nsťažovateľom v nečitateľnej verzii). Zmluvná pokuta bola opakovane predmetom\nrozhodovania súdov SR vrátane tunajšieho súdu (porovn. rozsudky vo veciach\n16Co/32/2012, 16Co/31/2012). Z hľadiska účinkov zákazu používania neprijateľnej\nzmluvnej podmienky by nemali vyvstať pochybnosti, že v demokratickej spoločnosti\nneprijateľnú zmluvnú podmienku je dodávateľ povinný prestať používať bez ohľadu na to, či\nmá vlastnosť judikovanej pohľadávky alebo nie. Iba takýto výklad považujeme za súladný s\nnaplnením cieľa poskytovať ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami vždy za\nkaždých okolnosti. Judikované plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky nerobí nečestnú\nzmluvnú podmienku čestnou. V prípade existencie pochybnosti aj v tomto smere nemožno\nvylúčiť, že v prípade zrušenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia tunajšieho súdu, sa\nstane predmetom prejudiciálneho konania výklad príslušných ustanovení Smernice Rady\n93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách v\nspojení s článkom 38 a 47 Charty základných práv Európskej únie, či priznanie plnenia z\nneprijateľnej zmluvnej podmienky je podstatným dôvodom na prelomenie účinkov\nmateriálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Rovnako sú nevýznamné aj časové\nsúvislosti vyplývajúce z právoplatných rozsudkov, ktorými sa dospelo k záveru o\nneprijateľnosti zmluvnej pokuty (nečestná podmienka sa nestáva nečestnou až judikovaním\nsúdu, ale tým, že spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech\nslabšieho, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).\n4. S vyššie uvedeným názorom súvisí práve návrh na predloženie prejudiciálnej\notázky Súdnemu dvoru Európskej únie k výkladu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie\nvo veci C-49/14 na otázku:\n„Či rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-49/14 možno vykladať aj tak,\nže dopadá aj na právnu úpravu akou je slovenská právna úprava skráteného konania, ktorá\nsíce umožňuje v skrátenom konaní nevydať platobný rozkaz v prípade neprijateľných\nzmluvných podmienok, ale na druhej strane umožňuje vydávať platobné rozkazy s účinkami\nrozsudkov aj administratívnym zamestnancom súdu bez vykonania dokazovania, bez\npojednávania, bez posúdenia veci sudcom, v tzv. registri „Ro“.\n5. Argumentácia sťažovateľa o údajnej arbitrárnosti uznesenia Okresného súdu\nSvidník vo veci 8C/133/2014 je neakceptovateľná, pretože súd prvej inštancie sa vyrovnal\nso všetkými argumentmi vrátane včasnosti podania návrhu. Právo na súdnu ochranu nie je\n\n5\n\nporušené bez ďalšieho tým, že sa nerozhodne podľa predstáv sťažovateľa. V konečnom\ndôsledku sťažovateľ bude mať možnosť svoje právo na plnenie na základe obnovenej\nmožnosti dokazovania plne novo využiť. Naopak, je to sťažovateľ, ktorý zvolil neverejný\nproces a ktorý skončil rozhodnutím len administratívneho zamestnanca súdu s nežiaducimi\núčinkami z hľadiska kvality verejného života. Argumenty sťažovateľa ako napríklad\n„právoplatne priznané“, „nevysporiadal sa s argumentmi“, „neobsahuje žiadne\nneprijateľné podmienky“, nemajú relevanciu.\n6. Krajský súd v Prešove nemá výhrady k sťažnosti v časti II. o právomoci Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky. Navrhujeme však prehodnotenie sťažnosti ako zjavne\nneopodstatnenej a navrhujeme ju odmietnuť.\n7. Sťažovateľ sa dopúšťa recidívy v používaní neprijateľnej zmluvnej podmienky\na namiesto sebareflexie očakáva na svoju ochranu opatrenie Ústavného súdu SR\ns argumentáciou, že sa porušil princíp právneho štátu, právo na súdnu ochranu, právo na\nspravodlivý proces, princíp rovnosti sporových strán. V nezanedbateľnej časti je\nodôvodnenie sťažnosti k jednotlivým princípom súhrnom teórie, odkazov na judikatúru\na nemožno sa zbaviť pocitu, že sa synergickým spôsobom pokúša vyvolať dojem extrémnej\nnezákonnosti zo strany napadnutých rozhodnutí.»\nV ďalšom krajský súd poukazuje na to, že obnova konania predstavuje účinný\nprostriedok ochrany a ak je naplnený dôvod obnovy konania (rozpor platobného rozkazu\ns judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie), má mať prednosť pred opatrením exekučného\nsúdu, ktorý by nemal v časti neprijateľnej zmluvnej pokuty problematický exekučný titul\nvykonať. Krajský súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že na podmienky obnovy\nkonania má dopadať reštriktívny výklad procesných ustanovení o obnove konania. Podľa\nnázoru krajského súdu z textu zákona jasne vyplýva dôvod obnovy konania a postačuje\ngramatický výklad na prijatie záveru, že platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom\nbez vykonania dokazovania, pojednávania na plnenie z nečestnej pokuty proti spotrebiteľovi\nnezastúpenému v konaní advokátom odporuje početnej judikatúre Súdneho dvora Európskej\núnie. Krajský súd uvádza, že v namietanom konaní bol jednou zo strán sporu spotrebiteľ,\nktorému je všeobecný súd z úradnej moci povinný poskytnúť zvýšenú procesnú ochranu.\nV súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa včasnosti podania návrhu na obnovy\nkonania krajský súd uviedol, že „Súdy vysvetlili, prečo bolo logicky akceptovateľné\n\n6\n\nzohľadniť návrh na obnovu konania a aplikačná prax plne podporuje závery súdov, pretože\nvôbec nie je ojedinelé, že spotrebiteľ sa mobilizuje až v čase exekučného konania...\nAkékoľvek výkladové metódy a obsah spisu neumožňujú prijať iný záver ako ten, že\nsťažovateľ je v stave dôkaznej núdze. Od žalovanej nemožno vyžadovať preukázanie toho,\nčo tvrdí, že sa nestalo (že sa dozvedela už skôr o dôvode obnovy konania v jej konkrétnej\nveci). Na druhej strane sťažovateľ neprodukoval ani len indície, ktoré by umožňovali prijať\nzáver o pochybnostiach, že sa žalovaná dozvedela o dôvode na obnovu konania v jej\nprávnej veci tak, ako odprezentovala v konaní vo veci obnovy konania.\n13. Obnova konania spadá do účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý\numožňoval rozhodnúť bez nariadenia pojednávania len na základe písomného návrhu\n(návrh na obnovu konania podaný 09.12.2014). Vtedy platná právna úprava regulovala\nproces obnovy konania uzneseniami a bez pojednávania, a to až do právoplatného\nskončenia veci. Z hľadiska princípu právnej istoty sťažovateľ bol účastníkom konania\no obnovu procesu ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, súd prvej inštancie\nrozhodoval podľa pravidiel Občianskeho súdneho poriadku, sťažovateľ podal odvolanie\n16.11.2015, teda v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Zdá sa, že keby bol\nrozhodol odvolací súd do 01.07.2016, tak by sťažovateľ stratil akúkoľvek možnosť\npoukazovať na ustanovenia Civilného sporového poriadku. Právo by však nemalo byť o\ntom, že subjektívne práva sú závislé len od toho, kedy súd rozhodne. Sťažovateľ dobre musel\nvedieť, že na jeho proces dopadá Občiansky súdny poriadok aj pred odvolacím súdom, a že\nsa tak môže rozhodnúť uznesením a bez pojednávania (§ 232 odsek 2 a § 234 odsek 1\nObčianskeho súdneho poriadku)...\n16. K argumentácií sťažovateľa, že odvolací súd mal zopakovať alebo doplniť\ndokazovanie uvádzame, že na takýto procesný postup nebol zákonný dôvod. Odvolací súd sa\nstotožnil s presvedčivým odôvodnením súdu prvej inštancie a nijako sa v odvolacom konaní\nnezmenili skutkové okolnosti prípadu. Sťažovateľ v odvolaní mal možnosť využiť dôvody\nnesúhlasu s rozhodnutím súdu prvej inštancie, o ktorých následne rozhoduje odvolací súd.\nV odvolacom konaní k žiadnemu prekvapivému rozhodnutiu, či už zo skutkového alebo\nprávneho hľadiska, nedošlo. Nestotožňujeme sa ani s povinnosťou nariadenia pojednávania\nv rámci procesu o obnovu konania z dôvodu verejného záujmu. Sťažovateľ bude mať\nmožnosť na verejnom pojednávaní obhajovať svoju pohľadávku po povolení obnovy\n\n7\n\nkonania, a pokiaľ ide o verejný záujem v rámci obnovy konania, tu boli dôležité procesné\npredpoklady povolenia obnovy konania a dovolíme si zopakovať, že postačuje gramatický\nvýklad § 228 odsek 1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku na povolenie obnovy konania\nv dotknutej veci. Nesúhlasíme s tým, že súd nevykonal dokazovanie rozhodnutiami. Ak súd\nprvej inštancie nemusel nariadiť pojednávanie, mohol sa zaoberať relevantnými\nrozhodnutiami aj bez pojednávania a bez verejného oboznamovania. V konečnom dôsledku\nsťažovateľovi musia byť tieto rozhodnutia známe a v odvolacom konaní mohol s nimi\npolemizovať. Nič vecné neuviedol.\n17. Zásadné nesúhlasíme s tvrdením o absurdných dôsledkoch povolenia obnovy\nkonania. Naopak, aplikačná prax považuje procesy o obnove konania za výnimočné,\nv rámci praxe tunajšieho súdu ide o sporadické veci, no za najdôležitejšie považujeme, na\nrozdiel od sťažovateľa, že sa Slovenská republika vyhne akémukoľvek podozreniu\nz porušenia únijného práva (porušenia článku 6 odsek I Smernice Rady 93/13/EHS\nz 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách), ktoré Súdny dvor\nEurópskej únie, napriek tomu, že ide o smernicu, odporučil členským štátom považovať za\nnormy z hľadiska právnej sily na úrovni kogentnej normy vnútroštátneho práva.“.\nKrajský\n\nsúd\n\nnesúhlasí\n\nani\n\ns argumentom\n\nsťažovateľa\n\ntýkajúcim\n\nsa\n\nnepreskúmateľnosti namietaného rozhodnutia a v tejto súvislosti uviedol: „Tunajší súd\npoukázal na dôvod povolenia obnovy konania, ktorý spočíva v pochybnosti o kvalite\nspotrebiteľskej zmluvy, na základe ktorej bol nárok žalobcu uplatnený, a ktorú súd z\núradnej moci nepodrobil súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok pri\nposudzovaní žalobcom uplatneného nároku, čím došlo k vydaniu platobného rozkazu v\nrozpore s vnútroštátnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, komunitárnym právom a\nustálenou judikatúrou SD EÚ. Súd po ustálení, že žaloba na obnovu konania bola podaná v\nlehote 3 mesiacov od toho času, keď sa žalovaná dozvedela o dôvode obnovy uviedol\ndôvody, pre ktoré sa obnova konania vedeného na Okresnom súde Svidník pod sp. zn.\n2Ro/26/2010 povolila. S dovolením zastávam názor, že je problematické konštatovať, že by\npísomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných\npre rozhodnutie súdu.“\nS poukazom na uvedené dôvody krajský súd navrhuje sťažnosti nevyhovieť.\n\n8\n\nV doplnení svojho vyjadrenia z 15. marca 2018 krajský súd poukázal na písomné\npripomienky Európskej komisie z 22. novembra 2017 vo veci C-488/17, ktorá vyjadrila\npochybnosti o súladnosti konania o vydanie platobného rozkazu s princípom efektivity\núnijného práva.\n5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd vo svojom\nstanovisku č. KP 3/2018-1 z 22. januára 2018, ktorý v podstatnom uviedol:\n«4. Rekodifikácia zmenila koncepciu dovolania, ale úspešnosť dovolania je aj\nnaďalej vymedzená kombinovane. Dovolanie musí spĺňať podmienky prípustnosti, zároveň\nmusí byť daný jeden z dovolacích dôvodov. Na rozdiel od odvolania podmienky prípustnosti\ndovolania podľa ustanovenia § 420 CSP (predtým § 237 OSP) sú nielen dôvodmi\n(podmienkami) prípustnosti, ale aj jedným z dovolacích dôvodov podľa § 431 CSP\n(predtým§ 241 ods. 2 písm. a) OSP). Rovnaký postup posudzovania dovolania, t. j. najskôr\nprípustnosť, až následne dôvody dovolania, existoval aj za predchádzajúcej právnej úpravy.\nNová právna úprava na tejto koncepcii teda nič nezmenila. Aj predchádzajúca právna\núprava pripúšťala prípustnosť dovolania z dôvodov zmätočnosti, ako aj z iných dôvodov.\nRovnako, ak dovolací súd zistil existenciu vady zmätočnosti, rozhodnutie zrušil\na nesprávnym právnym posúdením sa už nezaoberal. Zásadná koncepčná zmena sa preto\nnetýka problému kumulatívneho uplatnenie oboch dovolacích dôvodov, a preto tento dôvod\nnesvedčí vylúčeniu kumulácie.\n4.2. Ustanovenie § 428 CSP uvádza náležitosti dovolania, ale vymedzenie podmienok\nprípustnosti nie je náležitosťou dovolania. Pri dôvodoch zmätočnosti, t. j. podmienkach\nprípustnosti podľa § 420 CSP ich dovolateľ uvádza v rámci dovolacích dôvodov, keďže sú\ntotožné s podmienkami prípustnosti (§ 420 a § 431 CSP). Okrem toho súd je síce dôvodmi\ndovolania viazaný (§ 440 CSP), ale aj v dovolacom konaní platí, že súd musí skúmať ex offo\npodmienky konania, dovolacieho (§ 438 v spojení s § 161,t. j. väčšinu vád zmätočnosti). Súd\nje viazaný iba dôvodmi dovolania, nie je však viazaný vymedzením prípustnosti dovolania\n(pokiaľ to dovolania nad rámec zákonných požiadaviek obsahuje). Len súd je oprávnený\nskúmať prípustnosť dovolania. Rámec prípustnosti dovolania tak určuje § 419 CSP,\na následne § 420 až 423 CSP. Zákon stanovuje, proti ktorým rozhodnutiam je dovolanie\n\n9\n\nprípustné, dovolací súd nemôže také dovolanie odmietnuť len preto, že dovolateľ\nprípustnosť odvodzuje z oboch v zákone vymedzených dôvodov.\n4.2.1. Ustanovenie § 241 OSP týkajúce sa zastúpenia dovolateľa advokátom bolo\nnahradené § 428 a § 429 CSP. Najpodstatnejšia zmena však spočíva v tom, že dovolanie\nmusí byť spísané advokátom. Dôvodom boli problémy súvisiace s postupom dovolacieho\nsúdu v prípade, ak strana podala dovolanie bez zastúpenia advokátom. Strana musela byť\npoučená a vyzvaná na odstránenie tejto vady, konanie sa zbytočne predlžovalo.\nJednoznačne však zmena nesúvisela (a ani znenie zákona tomu nenasvedčuje) s\npovinnosťou dovolateľa už vo fáze písania dovolania zvoliť jeden z dôvodov prípustnosti.\n4.3. Veľký senát ako tretí dôvod svojho rozhodnutia uviedol princíp hospodárnosti\ndovolacieho konania. Aj tento dôvod (tak ako predošlé dva) predstavuje v konečnom\ndôsledku porušenie práva na súdnu ochranu.\n4.3.1. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie\nsúdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez\nprávneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach\nplatného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (DRGONEC, J.\nÚstava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C.H. Beck, 2015, s. 855.)\n4.3.2. ESĽP vo viacerých rozhodnutiach zaoberal právom na prístup k súdu. Napr.\nvo veci Rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985,\nsťažnosť č. 8225/78, bod 58. Uvádza „Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym\nprocesnoprávnym obmedzeniam a formalitám, no iba pri zachovaní jeho podstaty a pri\nrešpektovaní primeranosti obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do\ntakej miery, že by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby\nkonkrétne obmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné.“\n4.3.3. Proti právnemu formalizmu, presadzujúc súčasne myšlienku materiálnej\nochrany strany sporu sa stavia aj Ústavný súd Slovenskej republiky : „Všeobecný súd musí\nvykladať a používať citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom\nzákladného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia\nnemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný\nsúd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom\nsúdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá\n\n10\n\nochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa\nmusí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie\na rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov\nobčianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do\nprocesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona\nalebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými\nprincípmi spravodlivého procesu. (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 1/02\nz 26.9.2002).»\nZ týchto dôvodov zaujal najvyšší súd názor, že sťažovateľom označené práva boli\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené.\n6. K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ,\nktorý v podaní zo 16. marca 2018 uviedol, že k vyjadreniu najvyššieho súdu nemá\npripomienky a považuje ho za správne.\nVyjadrenie krajského súdu považuje sťažovateľ za účelové a arbitrárne. Sťažovateľ\nkrajskému súdu predovšetkým vytýka, že tento bezdôvodne spochybňuje konanie súdu\nprvej inštancie pri vydávaní platobného rozkazu, keď nesprávne automaticky a bez dôkazu\npredpokladá, že súd prvej inštancie porušil povinnosť skúmať neprijateľné zmluvné\npodmienky. Podľa sťažovateľa „Krajsky súd sa vo Vyjadrení KS nezaoberá otázkami\nne/splnenia podmienok na povolenie obnovy konania, ale permanentne tvrdí a poukazuje na\nneprijateľnosť zmluvnej podmienky, hoci túto je dôvodné skúmať až v rámci obnoveného\nkonania, nie v jeho prvotnom štádiu (iudicium rescindens) v ktorom má súd skúmať len či je\nobnova procesné prípustná a či existujú dôvody, ktoré na jej pripustenie stanovuje zákon.“.\nV súvislosti s argumentáciou o včasnosti podania návrhu na obnovu konania\nsťažovateľ poukazuje na čl. 297 ods. 1 tretiu vetu Zmluvy o fungovaní Európskej únie.\nPodľa sťažovateľa sa krajský súd vo svojom vyjadrení „nezaoberá ani naplnením\npodmienok podľa § 228 ods. 1 písm. a) a e) OSP, resp. ich vyvrátením sťažovateľom, ktoré\nje zrejmé už z podrobného vyjadrenia sťažovateľa k žalobe zo dňa 14.01.2015, v ktorom\nzároveň zdôvodňuje a poukazuje, že k návrhu podľa § 228 ods. 1 písm. a) OSP sa možno iba\ndomnievať, že tento dôvod má byť preukázaný rozhodnutiami súdov uvádzanými žalovanou,\nvydaných v iných právnych veciach, vecne ani personálne nesúvisiacich s týmto konaním,\n\n11\n\na k dôvodom na povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) OSP podrobne\nuvádza prečo ani jedno z rozhodnutí, ktorými dôvodí návrh nie je relevantným dôvodom na\npovolenie obnovy konania“. V ďalšom obsahu stanoviska sa sťažovateľ argumentačne\nzaoberá dôvodmi, prečo nie je možné uznať odkazy na rozhodnutia Súdneho dvora\nEurópskej únie uvedené v návrhu na obnovu konania a v napadnutom uznesení krajského\nsúdu za dôvody obnovy podľa § 228 ods. 1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku.\nV závere sťažovateľ uvádza, že krajský súd nepreukázal rozpor platobného rozkazu\nso žiadnym rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie, rozpor medzi rozsudkami Súdneho\ndvora Európskej únie nie je pre preukázanie existencie dôvodu obnovy konania podľa § 228\nods. 1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku relevantný, a preto existencia žiadneho\ndôvodu na obnovu nie je preukázaná.\n7. Krajský súd (vo svojom vyjadrení z 15. marca 2018, pozn.) a najvyšší súd\n(vo svojom vyjadrení z 22. januára 2018) súhlasili s upustením od ústneho pojednávania.\nPodobne sa vyjadril aj sťažovateľ, ktorý vyjadril súhlas s upustením od ústneho\npojednávania vo svojom vyjadrení zo 16. marca 2018.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich\nvyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy\nak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným\n\n12\n\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa\nodseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n9. Predmetom sťažnosti sú tvrdenia sťažovateľa (uvedené v bode 2), že postupom\nkrajského súdu a jeho namietaným uznesením a postupom najvyššieho súdu a jeho\nnamietaným uznesením boli porušené jeho základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n10. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní\núčastníkov a predloženého spisu okresného súdu sp. zn. sp. zn. 8 C 133/2014, preskúmal\nvšetky námietky a dôvody sťažovateľa a zistil, že jeho sťažnosť je čiastočne dôvodná.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci\nsú si v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo\nna to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná\nnezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych\nprávach alebo záväzkoch.\n12. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\n\n13\n\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa\nv jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\n14. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich\nzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou\na výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom\nzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade\na aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri\nposkytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania\n(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka\nmateriálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu\npodstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).\n15. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46\nods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou\nzaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu\nposkytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky\nupravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo\ninom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva\nlen v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho\nuplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných\norgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je\nporušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).\n\n14\n\n16. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.\nSlovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym\nspôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli\noprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva\na slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\npatrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak\núčastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany\nv opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05,\nII. ÚS 249/05).\n17. Námietka sťažovateľa týkajúca sa ním tvrdeného porušenia označených práv\n(bod 1) napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na argumente, že ak najvyšší\nsúd odmietol dovolanie sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal prípustnosťou a dovolacím\ndôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, a to i napriek tomu, že sťažovateľ ako dovolací\ndôvod primárne uviedol rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj okresného\nsúdu s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, je takéto rozhodnutie arbitrárne\na nezákonné.\n18. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný\nsúd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym\norgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1\nústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak\niba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade\ns ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.\n19. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne\n\n15\n\nzávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\n20. Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:\n„8. V danom prípade žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje\nz ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a zároveň aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n9. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva\njednoznačne, či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle\n§ 420 CSP, ako aj v zmysle § 421 CSP.\n10. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorého právny názor\nje pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP), v uznesení z 19. apríla\n2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 dospel k záveru, že kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania\nv zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody\nprípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti\ndovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú\nv dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací\nsúd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti\ndovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste.\n11. Najvyšší súd, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom rozhodnutí\nveľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobkyne len podľa ustanovenia § 420 písm.\nf/ CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jej dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/\nCSP).“\n21. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je predmetom posúdenia zo\nstrany ústavného súdu otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup\nnajvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní\nsúbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa ustanovenia § 420 CSP, ako aj § 421 CSP,\n\n16\n\ndovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti\ndovolania z hľadiska § 420 CSP.\n22. K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. Plz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla\n2018 zjednocujúce stanovisko v znení:\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\nÚstavný súd v odôvodnení predmetného uznesenia okrem iného uviedol:\n«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva\nobmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné\ndovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého\ndôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný\ndovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť\ndovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi\nnimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je\nv tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri\nrozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je\nurčiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia\nspravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia\nspôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.\n\n17\n\n17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol\ndovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej\nexistencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto\nrozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.\nPrávne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad\nje úlohou (dovolacieho) súdu.\n18. Z právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorá neukladá dovolateľovi\npovinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že\ndovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421\nCSP). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej\núprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)\nzákonom, a nie názorom de lege ferenda.\n19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého\nkaždý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,\nčo zákon neukladá.\nV zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho\nslovách a vetách jasné a nepochybné.\nAk veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden\nz nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí\nnielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný\nsporový poriadok spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP).\n20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho\nkonania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,\nktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam\npre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/02).\n21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení\npodmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania (§ 431 až § 433 CSP), v obmedzení\ndovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného\nprávneho významu (§421 ods. 1 CSP), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (§ 429\nods. 1 CSP), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok\n\n18\n\nminimálnej mzdy [§ 422 ods. 1 písm. a) CSP], za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred\nzneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.\n22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie\nsúdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez\nprávneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach\nplatného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva (Drgonec, J.,\nÚstava Slovenskej republiky. Bratislava: C.H. Beck, 2015, s. 855).\n„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý\nproces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. februára 2017).\n„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné\nzáruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo\nosebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady\nspravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak\nžiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že\nprávo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2.\n1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36).\nExistencia práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak\nhlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,\npotom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.\nZamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva\nna spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo\nna spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté\na podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.\nOchrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o.,\nPaneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).\n„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam\na formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti\nobmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol\nnarušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie\nsledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské\n\n19\n\npráva vo veci Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78,\nbod 58).\n23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti\ndovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým\nprávo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»\n23. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj\nv prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.\nZ tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľ v podanom dovolaní\nuplatnil súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP, ako aj\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a najvyšší sa v napadnutom uznesení pri skúmaní\nprípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420\nods. 1 písm. f) CSP, porušil tým základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1\nvýroku tohto nálezu).\n24. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný\nsúd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b)\nzákona o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd\nviazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom\nsúde).\n25. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základného práva na\nrovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že v texte\nsťažnosti sťažovateľ neuviedol žiadnu sťažnostnú argumentáciu, ktorá by svedčila o tom,\nakým spôsobom/konaním malo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľa. Keďže\nv tomto smere sťažovateľ svoju sťažnosť neodôvodnil a ústavný súd nezistil existenciu\npriamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom a namietaným konaním\na rozhodnutím najvyššieho súdu, s ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v časti\n\n20\n\nnamietajúcej porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nnevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\n26. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k namietanému postupu\na uzneseniu krajského súdu ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127\nods. 1 in fine ústavy, a preto rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti\n(PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011), ústavný nepovažoval za potrebné zaoberať\nsa postupom a namietaným uznesením krajského súdu, ktoré budú predmetom posúdenia zo\nstrany najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti\nprihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej\nmoci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý\nzákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu\nnamietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri\nnapr. IV. ÚS 128/07).\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 4\nvýroku tohto nálezu).\nIII.\n27. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania z dôvodu právneho\nzastúpenia v celkovej výške 104,88 € za dva úkony právnej služby vrátane 20 % DPH\n(prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti).\n28. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v požadovanej sume,\npretože bola nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (bod 3 výroku tohto\nnálezu), čiže neodporovala tejto vyhláške.\n\n21\n\n29. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. mája 2018\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "zmluvná pokuta", "spotrebiteľ, spotrebiteľské právo-neprijateľné podmienky", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "obnova konania-v občianskom súdnom konaní", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prístup k súdu", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "arbitrárnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Cdo/155/2016", "guid": "b8747ec6-6e36-4da4-b6f3-79741eb3d7f1:fb0e4839-ef75-40da-bd2b-7615568684c1", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e9115716-034d-4ddf-9137-3d029dff46cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 875/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.875.2016.2"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/07 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "b8747ec6-6e36-4da4-b6f3-79741eb3d7f1:8b0d7ee4-fcbf-4fa0-b764-18247c3c9aab", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8614206696.1", "spisova_znacka": "5Cdo/155/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/155/2016 z 8. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-08", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8614206696.1"}, {"guid": "0d2fb5c8-72ea-4ab8-b9f5-7c7263987adc:044c146b-64a2-473d-9d97-e9ff3d2af4f6", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3115203036.1", "spisova_znacka": "4Co/24/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/24/2016 z 22. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-06-22", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3115203036.1"}, {"guid": "0c595a94-4832-4ae0-9adf-53aa912e08e3:fd256937-7eb4-43cc-8d0e-f1326eaa106b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8211206007.1", "spisova_znacka": "16Co/31/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/31/2012 z 14. 3. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-03-14", "citacie_n": 92, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8211206007.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:e58b3300-c1d9-4b39-9fce-5d6eb63f1d9c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.305.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 305/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 305/2024 z 28. 5. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.305.2024.1"}, {"guid": "ussr:155c4a00-1751-4c37-a644-217876cda645", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.138.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 138/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 138/2021 z 16. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-16", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.138.2021.1"}, {"guid": "ussr:e8233004-d875-4744-a014-7e810d5a031d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.443.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 443/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 443/2018 z 20. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.443.2018.1"}, {"guid": "ussr:85270a63-9cd6-4d84-929d-69ce50e82c21", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.433.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 433/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 433/2018 z 29. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.433.2018.1"}, {"guid": "ussr:925d9f3f-09e1-4437-8433-36087870372a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.323.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 323/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 323/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.323.2018.2"}, {"guid": "ussr:17a98468-3cda-48f5-9f7b-a4691ecc4b2a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.570.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 570/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 570/2017 z 7. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-07", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.570.2017.1"}, {"guid": "ussr:db0e7238-3302-43a2-ac9e-562cde1ffd4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.49.2018.2"}, {"guid": "ussr:9049eecf-052c-4501-bfee-a8a8e105f4ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.89.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 89/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 89/2018 z 26. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-26", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.89.2018.2"}, {"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "49fd5401-676c-4fcd-bb7f-5af520596a00:d35e92a1-6abc-4e58-b9fc-0db977ed0631", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:5016200340.2", "spisova_znacka": "2Sžk/21/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžk/21/2017 z 27. 5. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-05-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:5016200340.2"}, {"guid": "49fd5401-676c-4fcd-bb7f-5af520596a00:46ec3e06-6e3d-417f-9b04-77ecc83f4f0f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:5016200340.2", "spisova_znacka": "2Sžk/21/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžk/21/2017 z 27. 5. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-05-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:5016200340.2"}, {"guid": "bcead4a7-e991-452f-b272-90faf5cf039d:a49c492f-eb49-424b-8c71-f66a0f18cb44", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:6117252839.1", "spisova_znacka": "2Cob/11/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Cob/11/2020 z 8. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-07-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:6117252839.1"}, {"guid": "bcead4a7-e991-452f-b272-90faf5cf039d:13b1726b-7e8c-44f9-b973-190f84cd9349", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:6117252839.1", "spisova_znacka": "2Cob/11/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Cob/11/2020 z 8. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-07-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:6117252839.1"}]}