{"guid": "ussr:9972a610-50de-4342-b39c-9178e8e9985f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.609.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 609/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 609/2017 z 5. 12. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 609/2017, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.609.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-12-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9972a610-50de-4342-b39c-9178e8e9985f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.609.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.609.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.609.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 609/2017-28\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Jiří Martausom, advokátska kancelária,\n1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv\npodľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 14/2017 z 15. júna 2017, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n28. septembra 2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1\na 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho\n\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 14/2017 z 15. júna 2017\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej\nlen „okresný súd“) č. k. 1 Tk 2/2014-2634 z 24. marca 2015 (ďalej aj „rozhodnutie\nokresného súdu“) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188\nods. 1 a 2 písm. b) a c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Trestný zákon“) a iné, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody\nv trvaní 9 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym\nstupňom stráženia. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) svojím uznesením\nč. k. 3 To 77/2015-2724 z 9. júla 2015 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“) odvolania\nprokurátora a sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu zamietol. Najvyšší súd svojím\nuznesením sp. zn. 5 Tdo 14/2017 z 15. júna 2017 sťažovateľom podané dovolanie\nproti rozhodnutiu krajského súdu odmietol. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde\nsťažnosť.\n3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoje námietky od doby začatia\ntrestného stíhania až do jeho právoplatného odsúdenia a následne postup najvyššieho súdu\nv dovolacom konaní.\n3.1 Postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.\n5 Tdo 14/2017 vytkol, že ním podané dovolanie odmietol po jeho vecnom prieskume,\npričom mal vychádzať z § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení\nneskorších predpisov. Podľa názoru sťažovateľa dovolanie nie je možné aplikovať\npri zvolenom postupe najvyššieho súdu v dovolacom konaní. Sťažovateľ teda argumentuje\ntým, že „... vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku možno použiť vtedy\na o dovolaní rozhodnúť na neverejnom zasadnutí, ak už zo samotného dovolania\na z argumentov v ňom použitých je evidentné, že dovolanie nie je prípustné. V danom\nprípade však o takýto prípad nešlo. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž dovolanie\nsťažovateľa odmietol, teda neakceptoval žiadnu z jeho námietok uplatnených v dovolaní,\nhoci v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 To 14/2017 uvádza, že z formálneho hľadiska\ndovolateľ uplatnil zákonné dovolacie dôvody. Pokiaľ teda podľa názoru dovolacieho súdu\n\n2\n\nsťažovateľ uplatnil zákonné dovolacie dôvody, tak nebolo možné bez preskúmania veci, teda\npríslušného trestného spisu, dôjsť k záverom o formálnosti, nepravdivosti a nedôvodnosti\njeho argumentov. Vzhľadom k tomu, že z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu\nje evidentné, že dovolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého\nrozhodnutia, proti ktorému dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania,\nktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním sa na dôvody dovolania podľa § 371 a §\n374 Trestného poriadku, tak potom podľa § 384 ods. 1 Trestného poriadku mal o dovolaní\nrozhodnúť na verejnom zasadnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky tak neurobil\na o dovolaní sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí, a to fakticky po preskúmaní\nveci a preto takýmto postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, odmietol\nmu právo na prístup k dovolaciemu súdu, čím zároveň porušil právo sťažovateľa na\nspravodlivý súdny proces.“.\n3.2 Ďalej konštatoval, že „Rozsudok dovolacieho súdu je zároveň nepreskúmateľný,\npretože nedáva odpovede na všetky dovolacie námietky.“.\nSťažovateľ následne poukázal na námietky, na ktoré nedostal odpoveď, a to: „... vec\nbola pridelená do senátu v inom zložení, než ktorý rozhodol na verejnom zasadnutí\ndňa 9. júla 2015. Táto námietka sťažovateľa nebola doposiaľ žiadnym spôsobom a žiadnym\nsúdom vysvetlená, v žiadnom rozhodnutí nie je len ani zmienka o nej, čím tiež bolo porušené\nprávo sťažovateľa, nielen na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo významné otázky, ale aby aspoň\ndostal akúkoľvek odpoveď.\n... spolupáchateľ\n\nbol v predmetnom trestnom stíhaní vypočúvaný\n\nako svedok v postavení spolupracujúcej osoby podľa ustanovenia § 205 ods. 1 Trestného\nporiadku, hoci na takýto postup nebol zákonný dôvod, pretože tento inštitút nemožno použiť\nvoči organizátorovi ani voči návodcovi a teda jeho výpovede, ako aj všetky ďalšie dôkazy\nzadovážené na základe nich, sú v trestnom konaní nepoužiteľné.\n... zvukové záznamy telefonických hovorov neboli vykonané v súlade s vydaným\npríkazom, nakoľko tento bol vydaný na inú trestnú činnosť, nie na lúpeže.\nNepoužiteľným dôkazom sú aj na hlavnom pojednávaní prečítané svedecké výpovede\nobžalovaných\n\na\n\nz prípravného konania, ktorí na hlavnom pojednávaní\n\nnevypovedali. Ide totiž o dôkazy, pri ktorých bolo porušené právo na obhajobu, nakoľko\n\n3\n\no ich vykonaní v prípravnom konaní dňa 4. 10. 2013 nebol sťažovateľ\na zároveň v tom čase ešte nemal obhajcu. Výpovede obžalovaných\n19. 12. 2013 a\n\nvyrozumený\nzo dňa\n\nzo dňa 21. 1. 2014 nie sú novým úkonom, ale tieto sú pokračovaním\n\nv ich výsluchoch, tak ako je to uvedené aj v zápisniciach o pokračovaní vo výsluchu zo dňa\n19. 12. 2013 a zo dňa 21. 1. 2014. Obhajoba sa preto nestotožňuje so záverom odvolacieho\nsúdu, že nepoužiteľné sú len výpovede týchto spoluobvinených zo dňa 4. 10. 2013, pretože\nich výpovede zo dňa 19. 12. 2013 a zo dňa 21. 1. 2014 sú pokračovaním vo výsluchoch, teda\npokračovaním v úkone prípravného konania a tvoria spolu jeden celok.\n... sťažovateľovi\n\nnebola odobratá vzorka DNA v súlade\n\ns ustanovením § 155 ods. 3 Trestného poriadku, pretože sťažovateľ k takémuto odobratiu\nnikdy nedal súhlas, nikdy dobrovoľne nestrpel odber biologického materiálu a nebol\npredložený písomný a odôvodnený príkaz k takémuto úkonu, pričom nešlo o neopakovateľný\na neodkladný úkon.\nOkrem vyššie uvedených nedostatkov konanie trpí aj ďalšími vadami, napr.\nv trestnom spise chýba č. l. 1858, pričom dôvod nekompletnosti trestného spisu doteraz\nnebol doteraz zistený a vysvetlený.“.\n3.3 V závere svojej sťažnosti sťažovateľ namietol aj vedenie vyšetrovania\nv predmetnej trestnej veci Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly\na inšpekčnej služby, čo odôvodnil tým, že „... inšpekčná služba ministerstva vnútra\nzriadená interným predpisom nie je oprávnená zasahovať do trestného konania úkonmi,\nktoré sú výlučne dané orgánom činným v trestnom konaní, tak ako tomu bolo v prípade\ntrestného stíhania sťažovateľa. Vzhľadom k tomu, že sekcia ako orgán podriadený\nministerstvu vnútra úkony v trestnom stíhaní sťažovateľa vykonal, nie je to v súlade\ns Trestným poriadkom a pre trestné stíhanie sú nepoužiteľné, lebo nešlo o orgán\npredpokladaný zákonom.“.\n4. Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Tdo 14/2017 zo dňa\n15. júna 2017, právoplatným a vykonateľným dňom 15. júna 2017, boli porušené základné\npráva sťažovateľa\n\n... na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces,\n\n4\n\nna obhajobu, na prístup k dovolaciemu súdu a právo na účinný opravný prostriedok,\npodľa článku 17 ods. 2, článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(č. 209/1992 Zb.).\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Tdo 14/2017, právoplatné a vykonateľné dňom 2. 8. 2017 a vec vracia\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“\nII.\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n\n5\n\n7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nvymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto\npostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu\nv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má\nprávo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná\nnezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych\nprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti\nnemu.\nPodľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako\nz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno\nodňať jeho zákonnému sudcovi. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec\nverejne prerokovala, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť\nku všetkým vykonávaným dôkazom.\n\n6\n\n9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej\njudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie\nktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie\nsvojich občianskych práv a záväzkov na príslušnom súde. Pod tento článok spadá právomoc\nsúdov\n\nrozhodnúť\n\no oprávnenosti\n\ntrestného\n\nobvinenia\n\nproti\n\nkonkrétnej\n\nosobe.\n\nTakto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup\nk súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide\no organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo\nna spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej aj „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36]. Právo na spravodlivé\nprerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,\nprávo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné\npožiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). V zmysle rozhodovacej činnosti ESĽP\nv prípadoch namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha súdu\nsústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania\ndôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti\n\n7\n\nHolandsku z 23. 4. 1997, body 49 a 50; rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999,\nbod 23 a 24).\nÚstavný súd napokon poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv\nje preto potrebné posudzovať spoločne.\n11. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nZákladné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných\ngarancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto základné právo\nje ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd\na sudcovia, ktorí sú na to povolaní, podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom\nrozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby\nbola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený\n(z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“ (I. ÚS 239/04,\nIV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak jedným\nzo základných\n\npredpokladov\n\nna\n\nnaplnenie\n\npodmienok\n\nspravodlivého\n\nprocesu\n\n(IV. ÚS 345/09). Z judikatúry ESĽP týkajúcej sa práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru\nvyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený\nzákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci\nBuscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).\nZo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba\npovažovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na výkon sudcovskej\nfunkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho\nfunkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce\nsúdu (III. ÚS 116/06). Inými slovami, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen\nsenátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu\npráce prijatého v súlade so zákonom (I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97, II. ÚS 47/99,\nIII. ÚS 31/01) a ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia\nurčení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte (I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99,\nII. ÚS 87/01, I. ÚS 115/02, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06); ako aj sudcu, ktorému boli veci\n\n8\n\npridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle... § 31 a nasl. Trestného\nporiadku... alebo pre iné ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).\n12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej\njudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\n13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tdo 14/2017 z 15. júna 2017 v podstatnom\nuviedol:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že\ndovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom\nstanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať\n(§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.). Dovolanie podal obvinený po vyčerpaní riadneho opravného\nprostriedku a prostredníctvom splnomocneného obhajcu, čo je v súlade s ustanovením §\n373 ods. 1 Tr. por. Zároveň však pri predbežnom prieskume zistil, že dovolanie obvineného\nje potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody\ndovolania podľa § 371 Tr. por.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje,\nže dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne\nuvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné\nprelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá zásada je dôležitou\nzárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve\nobmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto\nmimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.\n\n9\n\nDovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371\nTr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vždy uviesť (§ 374 ods. 2 Tr. por.).\nDovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1\nTr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Právne\nfundovanú argumentáciu má zaistiť práve povinné zastúpenie obvineného obhajcom advokátom.\nZároveň je potrebné poukázať na ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por., v zmysle ktorého\ndôvody podľa odseku 1 § 371 Tr. por. písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť\nbola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr\nv konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.\nObvinený\n\nako prvý dovolací dôvod uplatnil ustanovenie § 371 ods. 1\n\npísm. b/ Tr. por. podľa ktorého dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom\nzložení.\nV predmetnej veci ako už bolo vyššie konštatované, obvinený v rámci tohto\ndovolacieho dôvodu namietal porušenie jeho práva na zákonného sudcu. Uvedenou\nnámietkou argumentoval už v doplnení dôvodov svojho odvolania proti rozsudku súdu\nprvého stupňa (č. l. 2715), pričom s jeho námietkami sa dostatočne vysporiadal už odvolací\nsúd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Napriek tomu považuje dovolací súd za potrebné\nuviesť, že námietky obvineného v tomto smere nie sú opodstatnené. Vec bola náhodným\nvýberom elektronickou podateľňou pridelená do senátu JUDr. Moniky Liptákovej, ktorej\nsenát napokon aj vo veci rozhodol. K pochybeniu došlo iba v tom zmysle, že bola zapísaná\ndo nesprávneho registra sudkyne. Toto pochybenie však neznamená, že došlo k porušeniu\npráva na zákonného sudcu. Žiadne nezrovnalosti dovolací súd nezistil ani pokiaľ ide\no zloženie odvolacieho senátu, ktorý vo veci rozhodol konečným uznesením, preto nebolo\nmožné argumentáciu obvineného vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu akceptovať.\nObvinený ako ďalší uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.,\npodľa ktorého dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo\nna obhajobu.\nKonštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného\ndovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv\nobvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní\n\n10\n\na súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6\nods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku\nupravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách\ntrestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným\nspôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe nezakladá\ndovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie citovaného ustanovenia je totiž\njednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým\ndovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený\nnemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.\nVýnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie\nsa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom.\nV predmetnej trestnej veci bol obvinený stíhaný za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1,\nods. 2 písm. c/ Tr. zák., nešlo preto o prípad povinnej obhajoby. Napriek tomu brat\nobvineného využil zákonné právo a zvolil obvinenému za obhajcu JUDr. Jiřího Martausa,\nktorý ho obhajoval už v prípravnom konaní a počas celého súdneho konania. Obhajca\npristupoval k obhajobe obvineného aktívne, zúčastňoval sa väčšiny úkonov trestného\nkonania, podával námietky a sťažnosti, teda dohliadal na uplatňovanie jeho práv. Rovnako\nsám obvinený sa aktívne zapájal do konania. Orgány činné v trestnom konaní a súdy\nv tomto smere poskytli adekvátny priestor na realizáciu práva obvineného na obhajobu\na tento priestor bol zo strany obhajoby využitý. V tomto smere dovolací súd žiadne\npochybenia nezistil. Skutočnosť, že súdy nevyhoveli návrhom obvineného na doplnenie\ndokazovania a tieto uznesením odmietli, resp. spôsob vyhodnotenia jednotlivých\nvykonaných dôkazov súdmi nižšieho stupňa, uvedený dovolací dôvod nenapĺňa.\nV tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že je na rozhodnutí konajúceho súdu\nzvážiť, akú voľbu dôkazného prostriedku použije pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10\nTr. por., ako aj práva podľa § 2 ods. 12 Tr. por. a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú\npovažuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami. Z uvedeného\nvyplýva, že v prípade, ak popri sebe stoja viaceré dôkazy, dovolací súd nie je oprávnený sa\nvyjadrovať k výberu dôkazov súdmi nižšieho stupňa. To znamená, že v predmetnej trestnej\n\n11\n\nveci dovolací súd nemohol zaujať stanovisko k správnosti, resp. k nesprávnosti aplikácie\njednotlivých dôkazov, znaleckých posudkov, zvukových a obrazových záznamov, ani záverov\nznalca.\nArgumentáciu obvineného vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu preto dovolací\nsúd vyhodnotil ako nedôvodnú.\nNapokon obvinený uplatňoval dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.,\npodľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré\nneboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nPokiaľ ide o porušenie zákona, v tejto súvislosti najvyšší súd už stabilne v rámci\nsvojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že také porušenie by malo svojou povahou\na závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru,\nčomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že nesprávny procesný postup súdu\npri vykonávaní dôkazov môže byť úspešným dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1\npísm. g/ Tr. por. len vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny dopad na práva\nobvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy,\nak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze,\nktorého vykonanie sa spochybňuje.\nVzhľadom k namietaniu zákonnosti vyšetrovania prostredníctvom Ministerstva\nvnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradom inšpekčnej\nslužby Bratislava, dovolací súd považuje za potrebné poukázať na stanovisko\ntrestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2015, sp.\nzn. Tpj 62/2015, podľa ktorého okolnosť, že inšpekčná služba Policajného zboru je\nnariadením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)\nzaradená aj do organizačnej štruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby\nministerstva vnútra v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je\nvýrazom podriadenosti Policajného zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1\nzákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon\no Policajnom zbore“) a možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar Policajného\nzboru nebude riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ (§ 6 ods. 2\nnaposledy označeného zákona). Také zaradenie nič nemení na tom, že inšpekčná služba je\n\n12\n\nsúčasťou Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona o\nPolicajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh)\nPolicajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b) a d)\nzákona o Policajnom zbore), a to prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona o\nPolicajnom zbore). S poukázaním na uvedené bolo vyšetrovanie prostredníctvom\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradom\ninšpekčnej služby Bratislava v súlade so zákonom a nedošlo k porušeniu práva obvineného\nv zmysle uvedeného dovolacieho dôvodu.\nV danej trestnej veci ustálil okresný súd vinu obvineného na základe priamych\na nepriamych dôkazov, ako aj na základe výsluchov jednotlivých osôb, kde ho svedok\nusvedčil a popísal svoju účasť i účasť obvineného na spáchaní skutkov\n(č. l. 260), tak ako ich ustálil Okresný súd Žilina v odsudzujúcom rozsudku (č. l. 2634),\npričom dovolací súd je viazaný týmto zisteným skutkovým stavom, tak ako ho ustálil okresný\na krajský súd.\nS poukázaním na námietky obvineného, že proti nemu boli použité nezákonné dôkazy,\nktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, ako aj to, že\n\nbol\n\npriznaný status spolupracujúcej osoby, je potrebné uviesť, že dôkazy vykonané\nv prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní boli vykonané v súlade so zákonom\na taktiež neprišlo k žiadnemu porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie\njednotlivých dôkazov. V tomto smere sa dovolací súd stotožňuje s odôvodnením okresného\naj krajského súdu a v podrobnostiach na tieto rozhodnutia odkazuje. Vo vzťahu k svedkovi\nide zo strany obvineného o nesprávny výklad ustanovenia § 205 Tr. por.\nDovolací súd znovu pripomína, že dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1\npísm. g/ Tr. por. nemožno napadnúť spôsob hodnotenia dôkazov súdom, tak ako to namieta\nobvinený vo svojom dovolaní. Nesprávne hodnotenie dôkazov možno skúmať a namietať\nv konaní pred okresným súdom, ako aj v odvolacom konaní, avšak nie v dovolacom konaní.\nNapokon uvedené vyplýva aj z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu, podľa ktorej\npredmetom dovolacieho konania nemôže byť spôsob, akým sa súdy nižších stupňov\nvysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, aké závery z vykonaného dokazovania\nvyvodili, pretože tu sa jedná o otázky skutkového charakteru a tieto sú z dovolacieho\nkonania vylúčené. Uvedené rovnako platí tiež i pre odmietnutie vykonania obvineným\n\n13\n\nnavrhovaných dôkazov, ktorých vykonanie ani jeden z konajúcich súdov nepovažoval\nza potrebné z hľadiska náležitého zistenia skutkového stavu (v tomto smere viď uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2009, sp. zn. 2 Tdo 45/2009,\nuverejnené pod R 1/2010). Len poukázaním na nesúhlas s hodnotením dôkazov\na na odmietnutie vykonania navrhovaných dôkazov, nemožno argumentovať, že bol\nnaplnený predmetný dovolací dôvod.\nNajvyšší súd opakovane zdôrazňuje, že obsah konkrétne uplatnených námietok,\ntvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho\ndôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho\ndôvodu. V prípade, že tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje\nna príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale obsahuje argumenty\nstojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné\nodmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.\nPodľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,\nbez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania\npodľa § 371 Tr. por.\nV posudzovanej veci, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené zákonné\npodmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. g/ Tr. por., a preto\nNajvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného\npodľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.»\n14. Krajský súd v uznesení č. k. 3 To 77/2015-2724 z 9. júla 2015 v podstatnom\nuviedol:\n„Krajský súd na podklade podaných odvolaní preskúmal v zmysle § 317 ods. 1\nTr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, týkajúcich sa\nobžalovaného\n\n, ako i správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom\n\npredchádzalo, pričom mal na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby,\nktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1\nTr. por. a zistil, že odvolania obžalovaného, ako aj prokurátora nie sú dôvodné.\nOkresný súd v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania na hlavnom\npojednávaní správne zistil skutkový stav tak, ako ho uviedol v napadnutom rozsudku. V\n\n14\n\nodôvodnení rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané, o ktoré dôkazy\nsvoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných\ndôkazov. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a\ntvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno\nvyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutky tak, ako boli ustálené prvostupňovým\nsúdom. Taktiež pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho názoru, že v\ndanom prípade boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty v bode I. 1/, 2/, 3/, II. zločinu\nlúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b), c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr.\nzák. a v bode III. zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa §\n294 ods. 2 Tr. zák.\nOkresný súd svoje rozhodnutie o vine obžalovaného riadne a zodpovedajúco\nodôvodnil vo svojom rozsudku, preto v podrobnostiach krajský súd odkazuje na toto\nodôvodnenie.\nObžalovaný namietal, že vyšetrovanie vykonávané Úradom inšpekčnej služby\nMinisterstva vnútra SR je nezákonné, nakoľko ide o orgán, ktorý bol zriadený v rozpore\nso zákonom. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR vynesený senátom, ktorému\npredsedal predseda trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR. Z ustanovenia § 199\nods. 1 Tr. por. vyplýva, že ak nie je dôvod na postup podľa § 197 ods. 1 alebo 2, trestné\nstíhanie začína policajt bez meškania najneskôr do 30 dní od prijatia trestného oznámenia,\nak ho treba doplniť. Trestné stíhanie sa začína vydaním uznesenia alebo vykonaním\nzaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného úkonu, ako aj ďalšími\ninštitútmi zakotvenými v Trestnom poriadku. Policajtom na účely Trestného poriadku sa\nrozumejú osoby uvedené v ust. § 10 ods. 8, resp. ods. 9. Podľa názoru senátu Krajského\nsúdu v Žiline nie je rozhodujúce, pod ktorú organizačnú zložku policajt vykonávajúci\nvyšetrovanie spadá, rozhodujúce je, že spĺňa kritériá Trestného poriadku uvedené\nv ust. § 10 ods. 8 Tr. por. Preto ak predmetné vyšetrovanie vykonávalo Ministerstvo vnútra\nSR, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradom inšpekčnej služby Bratislava, nepovažuje\nkrajský súd toto vyšetrovanie za nezákonné. K veci je potrebné dodať, že iný senát\nNajvyššieho súdu SR v inej trestnej veci rozhodol, že vyšetrovanie vykonávané\nMinisterstvom vnútra SR, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradom inšpekčnej služby\n\n15\n\nBratislava nie je nezákonné. Nezákonnosť tohto orgánu pri vyšetrovaní trestných vecí môže\nvysloviť až Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí.\nObžalovaný ďalej namietal porušenie práva obžalovaného na zákonného sudcu,\nnakoľko pôvodne síce bola vec pridelená do senátu JUDr. Liptákovej, neskôr bola\npridelená do senátu sudkyni JUDr. Malatkej a napokon opatrením predsedu súdu bola opäť\npridelená JUDr. Liptákovej. Krajský súd sa oboznámil s Rozvrhom práce Okresného súdu\nŽilina, ako aj so stanoviskom predsedu Okresného súdu Žilina a dospel k záveru, že pri\nzápise do registra v prejednávanej veci došlo síce k porušeniu Rozvrhu práce okresného\nsúdu, ale nedošlo k porušeniu práva obžalovaného na zákonného sudcu. Z uvedeného\nvyplýva, že predmetná vec napadla náhodným výberom v zmysle programových\nprostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR podateľne okresného súdu do\nsenátu 3T, kde je predsedníčkou senátu JUDr. Monika Liptáková. JUDr. Monika Liptáková\nupozornila predsedu súdu v zmysle Rozvrhu práce pre Okresný súd Žilina, že došlo k\nnesprávnemu zápisu do registra 3T, pričom vec mala byť správne zapísaná do registra 3Tk\nv zmysle ust. § 16 Tr. por. Predseda súdu okresného súdu vydal opatrenie, aby trestná vec\nobžalovaného\n\nbola správne zapísaná do registra 3Tk, čím vyhovel žiadosti senátu\n\nJUDr. Liptákovej. Podateľňa okresného súdu toto opatrenie nesprávne realizovala\na zapísala trestnú vec do senátu 1 Tk, pričom následným opatrením predsedu súdu bola vec\npridelená prostredníctvom podateľne do senátu JUDr. Moniky Liptákovej, pri zachovaní\npôvodnej sp. zn. 1Tk/2/2014. Z uvedeného vyplýva, že senát sudkyne JUDr. Moniky\nLiptákovej vydal predmetné rozhodnutie pod sp. zn. 1Tk/2/2014, teda nedošlo k porušeniu\npráva obžalovaného na zákonného sudcu, došlo iba k zmene zápisu v registri okresného\nsúdu. Toto pochybenie okresného súdu podľa názoru krajského súdu nemá vplyv\nna porušenie práva obžalovaného na zákonného sudcu.\nObžalovaný namietal, že výpoveď svedka\n\n, ktorý bol\n\nv prejednávanom trestnom stíhaní vypočúvaný ako svedok v postavení spolupracujúcej\nosoby podľa ust. § 205 ods. 1 Tr. por., je nezákonná, pretože takýto postup bol v rozpore\nso zákonom. Z ustanovenia § 205 ods. 1 Tr. por. okrem iného vyplýva, že dočasne odložiť\nvznesenie obvinenia sa nesmie voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi\ntrestného činu, na ktorého objasnení sa podieľa. Z napadnutého rozsudku totiž vyplýva,\nže obžalovaný\n\nspoločne s\n\nzačali plánovať lúpežné\n\n16\n\nprepadnutia, teda bol organizátorom lúpežných prepadnutí, ale aj návodcom, a to vo\nvzťahu k už odsúdenému\n\n, resp.\n\ndôveryhodnosť výpovede\n\n. Obhajca obžalovaného nespochybňoval\n\n, ale zákonnosť tohto dôkazu, a tým aj jeho\n\npoužiteľnosť v trestnom konaní.\nPodľa § 205 ods. 1 veta druhá, dočasne odložiť vznesenie obvinenia sa nesmie voči\norganizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, na ktorého objasnení sa\npodieľa. Kto je organizátorom, návodcom alebo objednávateľom vyplýva z ust. § 21 ods. 1\npísm. a), b), c) Tr. zák. Organizátorom je ten, kto spáchanie trestného činu zosnoval alebo\nriadil, čím sa na spáchaní trestného činu ako účastník podieľal rozhodujúcim spôsobom.\nNevyžaduje sa, aby takýto organizátor sa priamo zúčastnil na páchaní trestnej činnosti\nako spolupáchateľ. Organizovanie trestnej činnosti spravidla zahŕňa aj návod. Návodcom\nje ten, kto v inom vzbudí rozhodnutie spáchať trestný čin. Objednávateľom je ten, kto\nu iného objedná spáchanie trestného činu, spravidla za odplatu.\nÚčasť na plánovaní trestnej činnosti však nie je možné stotožňovať s pojmom\norganizátor. Zo skutkovej vety rozsudku okresného súdu pod bodom I. okrem iného vyplýva,\nže obžalovaný\n\na\n\npričom to bol obžalovaný\n\nzačali plánovať lúpežné prepadnutie,\n, ktorý navrhol prepadnúť poštárske vozidlo, vytipoval\n\nobjekt - prepad poštárskeho auta pred poštou v obci\nnásledne spoločne aj s\nvozidiel na poštu v obci\nobžalovaný\n\n, zabezpečil strelnú zbraň,\n\nodsledovali trasy a hodiny príchodu poštárskych\n, potom obžalovaný\n\nrozdelil úlohy pri prepade,\n\nzabezpečil osobné motorové vozidlo, ktoré použili pri prepade\n\npoštárskeho auta, ako aj ďalšie okolnosti, z ktorých jednoznačne vyplýva, že organizátorom\na návodcom bol obžalovaný\n\na nie\n\nspolupodieľanie sa svedka\n\n. Samotné\n\nna plánovaní trestnej činnosti ešte\n\nnepreukazuje, že bol organizátorom, resp. návodcom trestného činu. Preto krajský súd jeho\nvýpoveď nepovažoval za nezákonnú, a teda nepoužiteľnú v trestnom konaní, ako sa toho\ndomáhal obžalovaný vo svojom odvolaní.\nNa podklade uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že ust. § 205 ods. 1\nTr. por. bolo aplikované vo vzťahu k\n\nv súlade so zákonom, jeho\n\nvýpoveď bola vykonaná v prípravnom konaní, resp. na hlavnom pojednávaní zákonným\nspôsobom, v súlade s Trestným poriadkom, a preto je použiteľná pre toto trestné konanie.\n\n17\n\nObhajca obžalovaného\nvýpovedí spoluobžalovaných\n\nv odvolaní namietal taktiež nepoužiteľnosť dôkazov a\n\n. O ich výsluchu dňa 4. 10. 2013 obžalovaný\n\nnebol upovedomený a v tejto dobe ešte nemal obhajcu. Výpovede obžalovaných\na\n\nnásledne z 19. 12. 2013, resp. 21. 1. 2014, nie sú podľa názoru obhajoby novým\n\núkonom, ale tieto na predchádzajúce výpovede nadväzujú a z nich vychádzajú, preto nešlo\no nový výsluch, ale išlo o pokračovanie v predchádzajúcom výsluchu. Pri posudzovaní\nzákonnosti výsluchu svedka, resp. spoluobžalovaného nie je rozhodujúce, či ide\no opakovanie výsluchu alebo o pokračovanie vo výsluchu tejto osoby, rozhodujúce je,\nči takýto výsluch svedka alebo obžalovaného bol alebo nebol vykonaný kontradiktórnym\nspôsobom. Iba tá časť výpovede svedka alebo spoluobžalovaného, ktorá bola vykonaná\nkontradiktórnym spôsobom, môže byť použitá v trestnom konaní ako dôkaz pri rozhodovaní\nv merite veci. Okresný súd preto mohol vychádzať z výpovedí spoluobžalovaných\nzo dňa 19. 12. 2013 a\n\nzo dňa 21. 1. 2014, pretože tieto výpovede boli vykonané\n\nv súlade so zákonom.\nOdhliadnuc od výpovedí spoluobžalovaných\n\na\n\n, ktoré neboli\n\nvykonané kontradiktórnym spôsobom, podľa názoru krajského súdu na podklade výpovede\nsvedka\n\n, ale aj ďalších svedeckých výpovedí, listinných a vecných\n\ndôkazov založených v trestnom spise, krajský súd podobne ako okresný súd nemal žiadne\npochybnosti o tom, že skutky uvedené v napadnutom rozsudku sa stali, tieto spáchal\nobžalovaný\n\na tieto vykazujú všetky znaky skutkových podstát trestných činov\n\nv bode I. 1/, 2/, 3/ a II. zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. b), c) Tr. zák. s poukazom\nna § 138 písm. a), i) Tr. zák. a v bode III. zločinu nedovoleného ozbrojovania\na obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. Výrok o vine rozsudku okresného\nsúdu vo vzťahu k\n\npreto zodpovedá stavu veci a zákonu.“\n\n15. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu\na argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho\nnázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu\nnemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože\nprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\nTaktiež v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže\n\n18\n\nobmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle\nv. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú\naj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09). Uvedené východiská nachádzajú svoje uplatnenie\naj v konaní všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania.\n16. Okresný súd v rozsudku č. k. 1 Tk 2/2014-2634 z 24. marca 2015 v podstatnom\nuviedol:\n«Na základe výsledkov vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní súd dospel\nk záveru, že obžalovaný\n\nsa dopustil skutkov v bodoch I. a II. tak, ako je to\n\nuvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Obžalovaný\n\nv bodoch I. a II. týmto\n\nsvojím protiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu\nlúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/, c/ Tr. zákona, teda proti inému použil násilie\na hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, týmto činom spôsobil\nväčšiu škodu a tento čin spáchal závažnejším spôsobom konania s poukazom na § 138\npísm. a/, i/ Tr. zák. (so zbraňou a organizovanou skupinou). Obžalovaný\nsvojím konaním porušil dva chránené objekty, a to osobnú slobodu a cudzí majetok, ktorého\nsa chcel zmocniť. Konanie obžalovaného\n\n(objektívna stránka) spočívalo\n\nv použití násilia na prekonanie kladeného alebo očakávaného odporu poškodenými.\nObžalovaným\n\npoužité násilie bolo prostriedkom na získanie cudzej veci\n\n(patriacej poškodeným), pričom však hodnota cudzej veci tu nie je rozhodujúca. Na základe\nvýsledkov vykonaného dokazovania súčasne súd dospel k záveru, že obžalovaný\nkonal v priamom úmysle podľa § 15 písm. a/ Tr. zák., o čom svedčí tak spôsob\nspáchania skutkov v bodoch I, a II., ako aj ich okolnosti.\nObžalovaný\n\nna hlavnom pojednávaní spáchanie trestnej činnosti\n\nv bodoch I., II. a III. popieral. Obžalovaný\n\nzároveň využil svoje právo v zmysle\n\nustanovenia § 121 ods. 2 Tr. por. a odoprel vypovedať na hlavnom pojednávaní.\nObžalovaný\n\nje zo spáchania trestnej činnosti v bodoch I. a II.\n\nusvedčovaný predovšetkým výpoveďou svedka\n\n, ktorý sa mal rovnako\n\npodieľať na spáchaní trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný aj obžalovaný\n\n19\n\n.\n\nbolo v tejto trestnej veci postupom podľa § 205 ods. 1 Tr. por.\ndočasne odložené vznesenie obvinenia. Z uvedeného dôvodu bol\n\nv tejto\n\ntrestnej veci vypočutý v procesnom postavení svedka. Svedok\n\nvo svojej\n\nvýpovedi podrobne popísal účasť tak jeho, ako aj obžalovaného\n\nna spáchaní\n\nskutkov v bodoch I. a II., rozdelenie úloh medzi jednotlivých členov skupiny, spôsob\nspáchania skutkov v bodoch I. a II., ako aj prípravu na spáchanie skutkov a ich postup\npo ich spáchaní. Za účelom spáchania skutku si vopred vytvorili plán lúpežného\nprepadnutia, zadovážili zbraň, motorové vozidlá, odcudzili evidenčné čísla z iných vozidiel,\nrozdelili si úlohy pri samotnom lúpežnom prepade. V rámci rozdelenia úloh počas\nlúpežných prepadnutí bol\n\nosobou, ktorá spolu s\n\nvykonávali samotné lúpežné prepadnutia. Súd pritom nezistil žiaden taký dôvod, ktorý by\nvážnejším\n\nspôsobom\n\nspochybňoval\n\npravdivosť\n\n. Svedok\n\na\n\nhodnovernosť\n\ntvrdení\n\nsvedka\n\nokrem účasti ďalších osôb na spáchaní\n\nskutkov v bodoch I. a II. podrobne popisuje aj to, akým spôsobom sa on sám podieľal\nna prípravách lúpežných prepadnutí, na ich spáchaní a na odstraňovaní stôp. Súd pritom\nnezistil žiadnu takú skutočnosť alebo dôvod, pre ktorý by\nnepravdivo obviniť aj\nnapriek tomu, že obžalovaný\n\nmal\n\nz účasti na spáchaní skutkov v bodoch I. a II. Aj\nsa k výpovedi svedka vyjadril, že svedok\n\nvypovedal účelovo, s cieľom poškodiť obžalovaného v očiach polície, svedok doteraz svoju\nvýpoveď z prípravného konania žiadnym spôsobom nezmenil, ani nekorigoval. Svedok\npritom vo svojej výpovedi v prípravnom konaní ako i na hlavnom pojednávaní podrobne\npopísal konanie obžalovaného\n\n. Žiaden na hlavnom pojednávaní vykonaný\n\ndôkaz nenasvedčuje pre nehodnovernosť a nepravdivosť výpovede svedka, ani pre to, že by\nvýpoveď svedka poškodeného bola nepravdivo vykonštruovaná, či robená účelovo s cieľom\nskompromitovania obžalovaného v očiach polície. Možno konštatovať, že výpoveď svedka je\nv dobrom logickom súlade aj s ďalšími vykonanými dôkazmi, ktoré podporujú tvrdenia\nsvedka. Drobné odchýlky v jeho výpovediach, resp. to, že niektoré veci neuviedol úplne\npresne, sú vysvetlené časovým odstupom a rozsiahlou protiprávnou činnosťou páchanou\npočas dlhšieho časového obdobia. Tieto drobné rozpory sú však nepodstatné a nemôžu\nspochybňovať dôveryhodnosť jeho výpovedí. Tvrdenia svedka\n\n20\n\nohľadne okolností prípravy trestných činov, spáchania samotných skutkov v bodoch I. a II.\na odstraňovania stôp po činoch podporujú aj ďalšie vykonané dôkazy.\nSvedok poškodený\n\nbol vodičom služobného motorového vozidla\n\nSlovenskej pošty, a.s., svedkyne\n\na\n\nboli v čase prepadu\n\nv budove pošty a privolali políciu. Svedok\n\nišiel ráno 23. 7. 2013 na poštu\n\na videl prepad poštového vozidla. Svedok\n\nbol vo svojom dome, ktorý susedí\n\ns poštou a počul kričať „dávaj peniaze“. Svedok\nvozidla, sa ráno 23. 7. 2013 asi o 7.00 hod. pri\n\n, vodič nákladného\nvyhýbal osobnému motorovému\n\nvozidlu zn. Ford. z auta vychádzal farebný dym, šofér mal cez ústa šatku. Svedkyňa\nvidela dvoch mužov, ktorí prišli autom k cintorínu, jeden z nich vystúpil\na išiel si umyť ruky znečistené farbou. Títo svedkovia k priebehu lúpežného prepadnutia\npoštového vozidla vypovedali v podstate zhodne ako svedok\nPri obhliadke miesta činu okolie pošty v\n\n.\n\ndňa 23. 7. 2013 bola na mieste činu\n\nzaistená stopa č. 1 kovová rúrka ako vecná stopa a stopa č. 1A ako pachová stopa z kovovej\nrúrky. Pri obhliadke miesta činu kameňolomu v\n\ndňa 23. 7. 2013 boli zaistené tri\n\nvecné stopy, kufor a ev. čísla. Zo zápisnice o obhliadke miesta činu 150 metrov\nod kameňolomu v\n\n, dňa 23. 7. 2013 boli zaistené tri vecné stopy, kufor, plastiková\n\ntaška a podložka pod ev. číslo. Svedok\n\npredal vozidlo Ford Mondeo s českými\n\nevidenčnými číslami dvom neznámym mužom za 250,- eur na pumpe\n\nza\n\n.\n\nZo znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru\nv Bratislave, odvetvie kriminalistická a súdna chémia vyplýva, že predmetom skúmania boli\nveci č. 3, 4, 5, 8, 9, 10, 12, 20, 23, 24. 25, 26, 27, 28, 29, 30, 31, 32, 33, 34, 35, 36, 37, 38,\n39, 44, 45, 46, 47, 48, 49, 50, 51, 52. Vykonanými analýzami bolo zistené, že veci č. 45, 48\na 52 sú sfarbené farbivom na báze 1- metyl-N-aminoantrachinónu, ktorý sa používa\nv nástražných dymových balíčkoch, napr. s označením ECA na ochranu finančnej hotovosti\nvo finančných inštitúciách.\nSvedkyňa\n\npracovala ako predavačka v predajni COOP Jednota\n\nč. 167 v obci\n\ndňa 30. 9. 2013, v čase lúpežného prepadnutia bola v tejto predajni\n\naj svedkyňa\n\n, ktorá zase toho istého dňa pracovala ako predavačka v čase\n\nlúpežného prepadnutia v ďalšej predajni COOP Jednota č. 119 v obci\n\n, ktoré\n\nk priebehu lúpežného prepadnutia v predajniach vypovedali v podstate zhodne ako svedok\n\n21\n\n. Svedok\n\nbol v čase lúpežného prepadnutia ako\n\nzákazník v predajni COOP Jednota č.\n\nvo\n\n. K priebehu lúpežného prepadu\n\npredajne vypovedal v podstate totožne ako svedkyňa\n\na jeho výpoveď\n\nkorešponduje aj s výpoveďou svedka\n\nohľadne lúpežného prepadu\n\nv tejto predajni. Svedok\n\nvo svojej výpovedi ďalej poukázal na to, že\n\njeden z páchateľov mal v ruke pištoľ a druhý páchateľ zas tmavú tyč. K správaniu\npáchateľov uviedol, že podľa neho boli moc kľudní, chovali sa pokojne, neboli vôbec\nv panike, nebol tam zbytočný krik, nerobili rozruch, myslí si, že v tom boli zbehlí, celému\ntomu šéfoval vyšší z páchateľov. Svedok si všimol, že páchatelia odišli na vozidle zn. Seat\ntmavej farby, ev. č.\n\n. Svedok\n\nsa v čase skutku nachádzal pred\n\njednou z prepadnutých predajní COOP Jednota č.\n\nvo\n\n. Videl, ako pred predajňou\n\npristavilo osobné motorové vozidlo zn. Seat čiernej farby, ktoré pred tým predajňu\njedenkrát obišlo, vozidlo malo vpredu aj vzadu rovnaké evidenčné číslo\n\n. Z vozidla\n\nnásledne vystúpil jeden zamaskovaný muž, ktorý vbehol do predajne, ďalej registroval aj\nďalšieho zamaskovaného muža, pričom títo dvaja zamaskovaní muži predajňu opustili asi\npo 5 minútach a odišli na čiernom Seate, na ktorom aj prišli. Svedok\nvypovedal, že cez internetovú stránku www.bazos.sk ponúkol na predaj osobné motorové\nvozidlo zn. Seat Cordoba, ktoré dňa 19. 9. 2013 predal dvom neznámym mužom. Svedok\npri rekognícii v rámci predloženého fotoalbumu opoznal ako jedného z kupcov\n. Dňa 30. 9. 2013 bola vykonaná prehliadka iných priestorov,\na to garáže\n\n, v ktorej mali pred skutkom prestriekať vozidlo zn. Seat,\n\nneskôr použité na lúpežné prepadnutia v predajniach COOP Jednota v obci\ndňa 30. 9. 2013.\n\ndobrovoľne vydal veci použité na prestriekanie\n\nvozidla.\n\npri previerke výpovede na mieste dňa 1. 10. 2013 označil\n\nmiesto v katastri obce\n\n, kde po lúpežných prepadnutiach dňa 30. 9. 2013\n\nzakopali veci použité na spáchanie tohto skutku. V rámci obhliadky tohto miesta bola okrem\niného\n\nnájdená\n\npištoľ,\n\nplné\n\npištoľové\n\nzásobníky,\n\nmobilný\n\ntelefón\n\n(uvedené\n\nje\n\nzadokumentované v rámci zápisnice o obhliadke miesta činu a to aj fotograficky).\nPri pátracej akcii dňa 2. 10. 2013 bolo na ceste č. 538 z\nna\n\nv smere\n\n, vo vzdialenosti cca 50 m mimo vozovky vľavo, nájdené igelitové priesvitné\n\n22\n\nvrecko zelenej farby, ktoré obsahovalo stravné gastrolístky, ktorých sa páchatelia zbavili\npo skutku ich vyhodením z vozidla.\nSvedkyne poškodené\npredavačky v predajni COOP Jednota č.\n\na\n\npracovali ako\n\nv obci\n\ndňa 18. 8. 2013, v čase\n\nlúpežného prepadnutia boli v tejto predajni. Svedkovia\n,\n\n,\n\n,\n\nv predajni COOP Jednota č.\n\nv obci\n\n,\na\n\n, keď ju prepadli dvaja muži. Svedkovia\n\nvypovedali v podstate zhodne ako svedok\nvypovedali aj obžalovaní.\nsvedok\nč.\n\nnakupovali\n. K uvedenému prepadu\n\na\n\ntakisto v podstate zhodne ako\n\n. Dňa 18. 8. 2013 pri obhliadke miesta, predajne COOP Jednoty\nv obci\n\n, boli nájdené slnečné okuliare, na ktorých bol viditeľne zachytený\n\nľudský vlas - zaistená stopa č. 1 a zaistená stopa č. 2 - trasologická. Obhliadka miesta činu\npokračovala v lokalite\n\n,\n\n, v lese, 100 m od cesty vpravo. Na lesnej ceste\n\nsa nachádzalo úplne zhorené vozidlo zn. Ford Mondeo, vo vzdialenosti 1,5 m od vozidla\nbola zaistená stopa č. 1 čierna šiltovka. Ako stopa č. 2 bol zaistený žetón ležiaci pri dverách\nvodiča. Dňa 21. 8. 2013 pri dodatočnej obhliadke miesta činu, lokalita\n\n,\n\nv lese, 100 m od cesty vpravo, bola zaistená vecná stopa č. 5, a to obhorená časť kovového\nzámku. Z prehratých obrazových záznamov zo Železničnej stanice\n30. 9. 2013 a z reštaurácie a potravín hotela\n\nvidieť obžalovaného\n\na svedka\nvýpoveď svedka\n\nzo dňa\n\n, ktoré obrazové záznamy podporujú\n. Výpoveď svedka\n\npodporuje aj, za zachovania prezumpcie neviny voči obžalovanému\n\n,\n\nuznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcia kontroly a inšpekčnej\nslužby, úrad inšpekčnej služby, odbor boja proti korupcii a organizovanej kriminalite\nČVS: SKIS-53/BKOK-V-2014 zo dňa 15. 7. 2014, kde\n\na spol. bolo\n\nvznesené obvinenie pre pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. b/, c/\nTr. zák., a iné. Svedok\n\nv priebehu procesných úkonov sa k trestnej činnosti,\n\nktorá je uvedená vo výrokovej časti tohto uznesenia, priznal, uviedol závažné skutočnosti\nohľadne organizovania zločinu lúpežných prepadnutí a krádeží. Vo svojej výpovedi\npodrobne popísal rozdelenie úloh medzi jednotlivých členov skupiny, ktorej organizátorom\nbol\n\na ktoré spočívalo najmä vo vytvorení plánu na lúpežné prepadnutie,\n\n23\n\nzadovážení zbrane, motorového vozidla na vykonanie lúpeže a odcudzení evidenčných čísel\nk vozidlu, ako aj v rozdelení úloh už pri samotnom lúpežnom prepade. Z dôvodov uvedených\nv ustanovení § 205 Tr. por. bolo po predchádzajúcom súhlase prokurátora vznesenie\nobvinenia proti\n\nodložené.\n\nOsobitne sa súd zaoberal a dospel k záveru, že skutky v bodoch I. a II. boli spáchané\ntzv. organizovanou skupinou. Spolčením sa pre účely § 129 ods. 2 Tr. zák. rozumie dohoda\ntroch alebo viacerých osôb. ktorej obsahom je spáchanie jedného alebo viacerých trestných\nčinov. Spolčenie je možné iba pri úmyselných trestných činoch. Časový úsek, kedy musí\nspolčenie trvať, nie je určený, môže ísť aj o veľmi krátku dobu. Dokonca v rámci tohto\nspolčenia čin ani nemusí byť dokonaný. Pri spolčení stačí rámcová predstava o spoločnom\nspáchaní trestného činu, resp. účasti na ňom. Prejav vôle participovať na tomto spolčení\nmôže byť výslovný, ale i konkludentný (napr. jeden z budúcich členov prednesie návrh,\ndruhý len povie, že v danom čase bude na mieste činu a aj tak urobí, tretí nepovie nič,\nale na miesto činu sa dostaví pripravený). Nevyžaduje sa prijímanie do organizovanej\nskupiny, dokonca ani to, aby si jej samotní participanti uvedomovali, že vytvárajú\norganizovanú skupinu. Spolčenie do organizovanej skupiny neznamená to, že spolčujúce sa\nosoby musia byť len páchateľmi, resp. spolupáchateľmi trestného činu, môže ísť aj\no účastníkov na trestnom čine. V rámci spolčenia nemusí byť presne určené, koľko trestných\nčinov sa má spáchať (či pôjde o spáchanie jedného trestného činu alebo či pôjde\no spáchanie viac trestných činov, ak sa bude skupine dariť, spáchanie aspoň jedného\ntrestného činu však musí byť v pláne). Určitá deľba určených úloh medzi jednotlivými\nčlenmi skupiny znamená, že členovia skupiny majú aspoň vo všeobecných črtách určené,\nakú úlohu majú zohrať pri príprave, páchaní trestného činu, prípadne i po spáchaní\ntrestného činu. Pritom každý člen skupiny môže mať určenú úplne inú úlohu. Všetci\nčlenovia skupiny môžu byť páchateľmi trestného činu, ich konkrétne konanie sa môže svojím\ncharakterom líšiť, alebo môže ísť aj o konanie rovnakého charakteru, ale v takom prípade\nsa, samozrejme vyžaduje tiež určitá plánovitosť a koordinovanosť, teda nemôže ísť o živelné\nkonania, ale o konanie vymedzené rozumným uvážením (napr. pri vlámaní do bytu má každý\nz páchateľov prehľadať jednu izbu, či tam nie sú schované peniaze; naopak o organizovanú\nskupinu by nešlo, keby páchatelia vlámania do bytu vbehli do bytu a nekoordinovane by si\nz neho brali, čo im príde pod ruku). Deľba určených úloh však neznamená vytvorenie\n\n24\n\npevnejšej organizačnej schémy a už vôbec nie štruktúrovanosti skupiny. Nevyžaduje sa ani\njej dlhšie časové trvanie. Jej členovia sú približne v jednej a rovnakej realizačnej úrovni,\nbez určenia výraznejších vzťahov nadriadenosti a podriadenosti, čo samozrejme určité\nvzťahy\n\nsubordinácie\n\nnevylučuje.\n\nČinnosť\n\nskupiny\n\nsa\n\nvyznačuje\n\nplánovitosťou\n\na koordinovanosťou. Plánovitosť znamená určitú aspoň rámcovú predstavu o spáchaní\ndaného trestného činu alebo viacerých trestných činov pred činom a aspoň čiastočné\ndodržiavanie plánu alebo aspoň pokus o jeho dodržanie počas činu, aj keď sa plán,\nsamozrejme, musí prispôsobiť konkrétnym podmienkam, prípadne sa na základe zmenených\npodmienok\n\nmusí\n\nimprovizovať.\n\nKoordinovanosť\n\npredstavuje\n\nurčité\n\nzosúladenie,\n\nharmonizáciu členov skupiny pri činnostiach smerujúcich na prípravu, páchanie trestného\nčinu, prípadne i po spáchaní trestného činu. Znamená to, že pri uvedených činnostiach by\npáchatelia a účastníci činu mali pracovať s aspoň rámcovou, prípadne čiastkovou\npredstavou o činnostiach, ktoré vykonali alebo vykonajú iné osoby pri účasti na danom\ntrestnom čine alebo daných trestných činoch. Nič na tom nemenia ani určité chyby\njednotlivých osôb zúčastňujúcich sa na čine, či nezhody medzi nimi, ani chyby\nv komunikácii, ktoré vedú k deformáciám vo faktickej koordinácii akcie. Naplnenie vyššie\npopísaných znakov organizovanej skupiny zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania\ntrestného činu. Čin síce nemusí byť vôbec úspešný, pre členov skupiny sa môže skončiť\núplnou katastrofou, podmienkou je len to, aby teoreticky za ideálnych okolností mal čin\nskupiny vykazovať väčšiu šancu na úspech alebo aspoň zjednodušiť cestu k úspechu,\nnež keby ho vykonal jednotlivec, alebo aj niekoľko osôb, avšak bez koordinácie\na plánovitosti. Naproti tomu za organizovanú skupinu nemožno považovať prípady, keď\ntri alebo viaceré osoby síce spoločne (vo forme spolupáchateľstva alebo aj účastníctva)\npáchajú trestnú činnosť, ale páchajú ju živelne, bez nejakého významnejšieho plánovania,\ns nedostatočnou či žiadnou koordináciou, prípadne rozdelenie úloh pri páchaní trestnej\nčinnosti medzi nimi nie je dohodnuté ani vo všeobecných črtách.\nSkutočnosť, že skutky v bodoch I. a II. boli spáchané organizovanou skupinou a teda\nnaplnenie znakov organizovanej skupiny tak, ako to má na mysli ustanovenie § 129 ods. 2\nTr. zák., vyplýva predovšetkým z výpovedí obžalovaných\na svedka\n\n,\n\n, ktorí vo svojich výpovediach podrobne popísali vytvorenie\n\nplánu na lúpežné prepadnutia, rozdelenie úloh medzi jednotlivých členov skupiny,\n\n25\n\nspáchanie skutkov, počas ktorých jednotliví členovia skupiny plnili vopred dohodnuté úlohy,\nako aj prípravu na úspešné spáchanie skutkov, napr. zabezpečenie vozidla na spáchanie\nskutku, jeho prestriekanie, odcudzenie evidenčných čísiel, ktoré boli použité na vozidle,\nna ktorom bola trestná činnosť spáchaná, obhliadnutie objektov, kde mala byť trestná\nčinnosť spáchaná pred jej spáchaním, ako aj zahladenie stôp po spáchaní činu, podpálenie\nvozidla, ukrytie vecí použitých v súvislosti so spáchaním trestnej činnosti (najmä zakopanie\nzbrane, zásobníkov do zbrane, mobilného telefónu). V rámci rozdelenia úloh mal\nvbehnúť do predajní COOP Jednota s pištoľou v ruke a kričať, že je to\nprepad, zabezpečovať ľudí v predajni, najmä, aby netelefonovali, strážiť dvere do predajne,\nmal zobrať peniaze a\n\na\n\nmali byť vodičmi vozidla,\n\nmal kontrolovať, či sa neblíži na miesto policajná hliadka, pričom\npri lúpežných prepadnutiach, ktoré sú predmetom tohto trestného konania, aj skutočne takto\npostupovali. Podľa výpovede svedka\n\nsi všetci pred spáchaním\n\nskutkov v bodoch I. a II. nielen podelili úlohy, ale si aj prešli celý plán lúpeže.\nNa základe výsledkov vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní súd dospel\nk záveru, že obžalovaný\n\nsa dopustil skutku v bode III. tak, ako je to uvedené\n\nvo výrokovej časti tohto rozsudku. Obžalovaný\n\nv bode III. týmto svojím\n\nprotiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu\nnedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Tr. zák., teda\nsebe a inému zadovážil a držal strelnú zbraň bez povolenia. Obžalovaný\n\nsvojím\n\nkonaním porušil chránený objekt, a to bezpečnosť ľudí pred možným ohrozením ich života\na zdravia, ktoré vyplýva z nekontrolovaného držania zbrane. Obžalovaný\n\nsi\n\nzadovážil (na lúpežné prepadnutia) strelnú zbraň, a to samonabíjaciu pištoľ americkej\nvýroby zn. Colt M1911 Al, kal. 45 Auto, ktorá nemala označenia zbrane určené na jej\nidentifikáciu. Konanie obžalovaného\n\n(objektívna stránka) spočívalo v použití\n\nnásilia na prekonanie kladeného alebo očakávaného odporu poškodenými. Na základe\nvýsledkov vykonaného dokazovania súčasne súd dospel k záveru, že obžalovaný\nkonal v priamom úmysle podľa § 15 písm. a/ Tr. zák., o čom svedčí tak spôsob\nspáchania skutku v bode III., ako aj jeho okolnosti.\nObžalovaný\n\nje zo spáchania trestnej činnosti v bode III. usvedčovaný\n\npredovšetkým výpoveďou svedka\n\n, ako aj znaleckým posudkom\n\n26\n\nvypracovaným Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru v Bratislave\n(uznesenie č. l. 671-677). Hodnovernosť výpovede svedka\n\nsúd\n\npodrobne zdôvodnil vo svojom rozhodnutí pri skutkoch v bodoch I. a II. Zo znaleckého\nposudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave, odvetvie\nbalistika a odvetvie metalografia vyplýva, že predmetom skúmania bol 1 ks zbrane. Zbraň\nje samonabíjacia pištoľ americkej výroby zn. Colt M1911 AI, kal. 45 Auto s odstráneným\nvýrobným číslom, bez označenia skúšobnými značkami, bez zásobníka. Zbraň v\npredloženom stave bola streľbyschopná za použitia zásobníka predloženého ako vec č. 6.\nVýstrelom náboja z predloženej zbrane je možné spôsobiť zranenia rôzneho charakteru. Pri\nzasiahnutí životne dôležitých orgánov je možné spôsobiť i smrteľné zranenie. V zmysle\nzákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive v platnom znení ide o zbraň podľa\n§ 2 ods. 1 písm. a/. V danom prípade ide o zbraň zakázanú kategórie A podľa § 4 ods. 2\npísm. i/. Na nadobúdanie vlastníctva zbrane sa vzťahuje § 8 uvedeného zákona.\nObrana obžalovaného\n\nbola vyvrátená vykonanými dôkazmi\n\na je účelová s cieľom vyhnúť sa trestnoprávnej zodpovednosti. Obžalovaný\nobhajoval tým, že svedok\n\nsa\n\nnemôže byť spolupracujúcou osobou, pretože\n\npri tejto trestnej činnosti bol podľa jeho vyjadrenia najnebezpečnejší. Bol to jedine on,\nkto bol pri lúpežiach ozbrojený strelnou zbraňou. Mal prezývku\n\n. Obhajoba\n\nsa snažila spochybniť zákonnosť výsluchu tohto svedka, pretože\nbolo dočasne odložené vznesenie obvinenia. Takýto postup je však jednoznačne\nv súlade s Trestným poriadkom, nakoľko\n\nnebol organizátorom\n\ntrestného činu. Táto skutočnosť vyplýva okrem výpovede svedka\naj z výsluchov obžalovaných\n\na\n\n, svedka\n\n, ktorý k správaniu páchateľov uviedol, že podľa neho boli moc kľudní, chovali sa\npokojne, neboli vôbec v panike, nebol tam zbytočný krik, nerobili rozruch, myslí si, že v tom\nboli zbehlí, celému tomu šéfoval vyšší z páchateľov (\nže\n\n). Ako aj zo skutočnosti,\n\nje stíhaný za obdobnú trestnú činnosť, na ktorej sa však\n\nnepodieľal. Procesné postavenie a priebeh trestného procesu v súvislosti s možnosťou\npoužitia dôkazu výpoveďou svedka\n\nspĺňa všetky parametre\n\nspravodlivého procesu, dokonca nielen dosahuje, ale až prekračuje štandardy\nspravodlivého procesu nastavené judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v otázke\n\n27\n\ntzv. korunných svedkov. Otvorený prístup od počiatku trestného procesu vo vzťahu k tomuto\n„spolupracujúcemu“ svedkovi a jeho procesnému postaveniu bol zachovaný, obhajoba\nmala príležitosť tohto svedka viackrát podrobne vypočúvať a spochybniť jeho výpovede,\nprípadne dôveryhodnosť, čo sa jej podľa názoru súdu nepodarilo, pretože táto výpoveď\nbola objektívne dobre podporená inými dôkazmi. V tejto súvislosti súd poukazuje na dobrý\nsúlad výpovedí svedka\n\ns inými dôkazmi, výpoveďami svedkov\n\npoškodených, svedkov, spoluobžalovaných\n\na\n\n, ako aj\n\nvykonanými kamerovými záznamami, s ktorými sa súd dlhšiu dobu oboznamoval. Súd\npoukazuje predovšetkým na to, že okrem výpovede tohto svedka je obžalovaný\npriamo usvedčovaný aj výsluchmi spoluobžalovaných\nNepriamo je usvedčovaný aj obžalovaným\n\na\n\n.\n\n, ktorý sa k predmetnej trestnej\n\nčinnosti priznal a uzavrel s prokurátorom dohodu o vine a treste, ktorá bola následne\nschválená súdom.\nS poukazom na výsledky vykonaného dokazovania však súd obranu obžalovaného\nvyhodnotil ako nepravdivú, nehodnovernú, učinenú účelovo v snahe vyhnúť\nsa trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Obrana obžalovaného\nbola prekonaná ďalšími v konaní vykonanými dôkazmi, ktoré obžalovaného usvedčujú\nzo spáchania skutkov v bodoch I., II. a III. tak, ako sa mu obžalobou kládli za vinu.\nSúhrn uvedených dôkazov tvorí logickú a ničím nenarušovanú navzájom sa\ndoplňujúcu sústavu, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti\nzažalovaných skutkov v bodoch I. II., a III. a z jeho spáchania usvedčuje obžalovaného\na súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru, na základe čoho súd získal\npresvedčenie o vine obžalovaného zo skutkov v bodoch I., II. a III. kladených mu za vinu\nobžalobou. K tomuto záveru súd dospel najmä na základe týchto dôkazov, ktoré vinu\nobžalovaného\n\npotvrdzujú a vytvárajú obraz o celej udalosti, ktorá je\n\npredmetom tohto trestného konania. Uvedené potvrdzujú výpovede svedkov poškodených,\nsvedka\n\n, výpovede svedkov vypočutých v tejto veci, znalecké posudky,\n\nprehrané obrazové a zvukové záznamy, ako i vyššie podrobne popísané listinné dôkazy.\nNajmä o uvedené dôkazy súd opiera svoje skutkové zistenia.\n...\n\n28\n\nSúd na hlavnom pojednávaní postupom podľa § 272 ods. 3 Tr. por. odmietol vykonať\nobhajobou navrhované dôkazy: oboznámiť sa so spisom MV SR, sekcia SKIS, Úrad\ninšpekčnej služby, OBKOK, ČVS:SKIS-53/BKOK-V-2014, a to na preukázanie skutočností,\nže pri jednom pokračovacom trestnom čine sú už dve spolupracujúce osoby, výsluch\nsvedkyne\n\n, a to na preukázanie vierohodnosti svedka\n\n, výsluch svedkyne\n\na všetkých pracovníkov OR PZ Liptovský\n\nMikuláš, a to na preukázanie, či za dobu 5 rokov videli obžalovaného dohladka oholeného,\nvyšetrenie duševného stavu svedkyne\n\n, oboznámiť sa s ďalšími\n\nznaleckými posudkami v trestnej veci vedenej pod ČVS: KRP-121/1-VIS-ZA-2014 vedenej\nna KR PZ Žilina, konkrétne so znaleckým posudkom, ktorý nepotvrdil, že nepriestrelná\nvesta bola zasiahnutá projektilom, ďalej so znaleckým posudkom, ktorý po 11 hodinovej\núdajnej prestrelke nezistil povýstrelové splodiny na rukách obžalovaného, preveriť\nokolnosti o tom, kedy a akým spôsobom boli obžalovanému odobraté vzorky DNA, predložiť\nvýsledok skúmania pachových stôp obžalovaného, nakoľko obžalovanému boli odobraté\npachové stopy a v tomto smere nebol žiaden znalecký posudok, zadovážiť spis OO PZ\nPoprad, ČVS: ORP-804/PP-PP-2010, z ktorého by malo byť možné zistiť bližšie údaje o\nosobe, ktorej DNA bola pri znaleckom dokazovaní v tomto konaní zaistená z predmetu č. 6.\nPodľa názoru súdu by ďalšie vykonávanie obhajobou navrhovaných dôkazov bolo neúčelné,\nz vykonaného dokazovania bolo zrejmé, ako treba vo veci rozhodnúť a vykonávanie ďalších\ndôkazov by bolo nadbytočné aj keby dôkazy mali vzťah k prejednávanej veci, lebo by sa tým\nzbytočne oddiaľovalo jej včasné rozhodnutie, čo by bolo v rozpore so zásadou rýchlosti\ntrestného konania. Okrem toho bolo vo veci možné rozhodnúť už na základe doposiaľ\nvykonaných dôkazov, nakoľko súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie. K vyšetreniu\nduševného stavu svedkyne\n\nsúd poznamenáva, že z vykonaného\n\ndokazovania, a to konkrétne z výsluchu svedkyne, nevznikli také pochybnosti, ktoré by\nuvedené odôvodňovali a zo spisu uvedené takisto nevyplýva. Podľa názoru súdu svedkyňa\nvypovedala v logických súvislostiach s dôkazmi zabezpečenými v spise. K zadováženiu spisu\nOO PZ Poprad. ČVS: ORP-804/PP-PP-2010, z ktorého by malo byť možné zistiť bližšie\núdaje o osobe, ktorej DNA bola pri znaleckom dokazovaní v tomto konaní zaistená\nz predmetu č. 6, súd poznamenáva, že konkrétne sa jedná o stopu č. 16 - zásobník do zbrane\ns nezisteným počtom nábojov, ktorý bol nájdený dňa 1. 10. 2013 pri previerke výpovede\n\n29\n\nsvedka\n\nna\n\n. Porovnávaním bola zistená zhoda s DNA\n\nprofilom biologického materiálu zaisteného s predmetom č. 6 skúmaného na KEÚ PZ\nv Košiciach pod č. p. PPZ-2177/KEU-KE-EXP-2010. Uvedený zásobník do zbrane mohol\nbyť zabezpečený aj ilegálnou cestou, mohol prejsť „viacerými rukami“ a takýmto spôsobom\ntam zostal tento DNA profil. Uvedené potvrdzuje aj to, že predmetom skúmania bolo cca 50\nvecí, a len na jednej z nich bol uvedený DNA profil.»\n17. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania\nv rozhodovacej činnosti ústavného súdu. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd\nodpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď\nna všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).\nRovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať\ndôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP\nteda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins\nc. Francúzsko z 19. 2. 1998) vrátane povinnosti súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam\npre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).\n18. Inými slovami, z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi\nskutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi\nzávermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade\ns vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať\nza rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd\nrešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej\n\n30\n\nargumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov,\nresp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom.\n19. Všeobecný súd by teda nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej\nv odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty\nmusia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť,\nteda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,\nku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)\nverejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.\nV prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými\nzisteniami\n\nalebo\n\nz nich\n\nv žiadnej\n\nmožnej\n\ninterpretácii\n\nsúdneho\n\nrozhodnutia\n\nnevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj\ns čl. 6 ods. 1 dohovoru. „Je teda nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo\nna podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú\nodpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07,\nII. ÚS 200/09).“. (Ústava Slovenskej republiky, Teória a prax. Doc. JUDr. Ján Drgonec,\nDrSc., 2015, C. H. BECK. s. 865).\n20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho\nsúdu (vrátane záverov vyplývajúcich z rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu)\nkonštatuje, že najvyšší súd v dovolacom konaní konal v medziach svojej právomoci,\nkeď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade\ns Trestným poriadkom a Trestným zákonom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,\nsú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.\nNajvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane rozumným a v okolnostiach veci\npostačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené tvrdenia a námietky,\nku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil svoje úvahy opierajúc sa\no jeho zistenia plynúce z posudzovania rozhodnutia krajského súdu vo svetle zistení\nvyplývajúcich z rozhodnutia okresného súdu a v nich deklarované právne závery. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti podčiarkuje, že trestnoprávna zodpovednosť sťažovateľa bola\nvyvodená z celého komplexu dôkazov, z ktorých je možné identifikovať myšlienkovú\n\n31\n\nrovinu uváženia všetkých relevantných skutočností vo veci konajúcimi súdmi (okresného\nsúdu, ako aj krajského súdu, pozn.); tieto predmetné úvahy nie je ústavný súd oprávnený ani\nzmocnený nahrádzať svojimi vlastnými úvahami. Z komplexu celého radu vykonaných\ndôkazov navyše explicitne vyplýva, že záver o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa\nbol vo veci konajúcimi súdmi vyslovený nielen na základe výpovedi spolupracujúceho\nobvineného\n\n, ale jeho výpoveď bola podporená aj ďalšími vo veci\n\nvykonanými dôkazmi. Odhliadnuc od výpovedí spoluobžalovaných\nsvedecké výpovede\n\n,\n\n,\n\n,\n\n,\n,\n\na\n\n,\n,\n\nto boli\n,\n\n,\na\n\n,\n, ktorých\n\nvýpovede dotvárali celkový obraz priebehu skutkov, vzájomne si neodporovali\na podporovali aj výpoveď\n\nako spolupracujúcej osoby. Taktiež to bolo rozsiahle\n\nznalecké dokazovanie, tak ako to vyplýva z citovaných rozsudkov, pričom z ich obsahu\nmožno\n\nidentifikovať\n\naj\n\ndôvody\n\nneuznania/vyvrátenia\n\nsťažovateľom\n\nprednesenej\n\nargumentácie. Vzhľadom na precíznu právnu a vecnú argumentáciu nie je potrebné\nz pohľadu ústavného súdu uvádzať žiadne ďalšie podporné argumenty, a to vrátane\nsťažovateľom prednesenej námietky zákonného sudcu, ktorá bola taktiež argumentačne\nrelevantným a zmysluplným spôsobom vyvrátená.\n21. V kontexte uvedeného ústavný súd prízvukuje, že nie je tzv. skutkovým súdom,\nteda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež\nnie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Teda\ndo právomoci ústavného súdu nepatrí zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94)\nani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom\nsa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Navyše,\núlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana\npred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho\npráv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).\nV naznačenom smere taktiež poukazuje aj na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské\npráva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United\nKingdom), tak aj doterajšia judikatúra ESĽP (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel\n\n32\n\na Morris) pod spravodlivým súdnym procesom („fair hearing“) v žiadnom prípade nechápe\nprávo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd\nhodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).\nPokiaľ teda všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy\nrešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované\nvšeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, ak by sa s ich hodnotením sám nestotožňoval\n(II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012). V tejto súvislosti ústavný súd teda akcentuje, že mu\nneprináleží vyjadrovať sa k právnej podstate skutočností, na podklade ktorých bola\nvyvodená trestnoprávna zodpovednosť sťažovateľa, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé\nargumenty s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to či sú/nie sú postačujúce\nna záver o trestnoprávnej zodpovednosti. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu\nochrany ústavnosti je skúmať iba ústavne kautely postupu orgánov verejnej moci a z nich\nplynúce závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z pohľadu toho,\nči neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi\nokolnosťami tej-ktorej veci. Úloha ústavného súdu v rámci konkrétnej kontroly ústavnosti\nvykonávanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nespočíva v posudzovaní právnej perfektnosti\nnamietaného rozhodnutia všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej moci\na z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej\nakceptovateľnosti a udržateľnosti.\n22. Inými slovami, odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Z judikatúry ústavného súdu teda vyplýva, že skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom ústavnej kontroly vtedy,\nak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,\nI. ÚS 17/00), k čomu však v prípade sťažovateľa nedošlo. Ústavný súd teda zhodne s ESĽP\nneskúma, či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk c. Holandsko\nz 19. 4. 1994, séria A, č. 229, bod 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci\n\n33\n\nFouquet c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29), pretože je vecou ústavnej zodpovednosti celej\nsústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny,\nprimerane odôvodnený a nie je arbitrárny. Všeobecné súdy totiž nie sú zodpovedné len\nza výklad a aplikáciu zákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných\npráv a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy (I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).\n23. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako v tejto veci prijal\nnajvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nnapadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť právne názory tohto súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo\naplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa\njeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam (I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Ústavný súd taktiež poukazuje na právny názor\nustálený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí\nprávo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07). Podstatou\nje, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho\nrozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.\nV opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,\na tak vyslovovať porušenia základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\n24. Ústavný súd teda konštatuje, že obsah napadnutého rozhodnutia najvyššieho\nsúdu, ktorý v rámci svojej argumentácie odpovedá na východiskové v dovolaní uplatnené\nnámietky sťažovateľa a obsahuje primerané a presvedčivé odôvodnenie svojich záverov,\nnesignalizuje porušenie relevantných obsahových zložiek základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru a na nich nadväzujúcich práv. V zmysle rozhodovacej činnosti ESĽP\nv prípadoch namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa úloha ústavného\nsúdu sústreďuje na zistenie, či konanie ako celok vrátane dokazovania (spôsobu vykonania\ndôkazov) malo spravodlivý charakter [(napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti\nHolandsku z 23. 4. 1997, body 49 a 50; rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999,\nbody 23 a 24, Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6 2002), rovnako tak aj\n\n34\n\npodľa judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03)], k čomu sa ústavný súd\nprikláňa po komplexnom zhodnotení postupu vo veci konajúcich súdov.\nNad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou\ninštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného\nsúdu nepatrí kontrola rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich\npostupov, ale posudzovanie konformity týchto postupov s ústavou, prípadne medzinárodnou\nzmluvou ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom\nrozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté\ndo ústavou alebo medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,\na v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne\nviedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa\n(II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09,\nIII. ÚS 522/2011).\n25. Ústavný súd považuje za neopodstatnenú aj ďalšiu námietku sťažovateľa\n(pozri bod 3.1) o nesprávnom postupe najvyššieho súdu, ktorý postupom podľa § 382\npísm. c) Trestného poriadku odmietol ním podané dovolanie, avšak po jeho vecnom\nprieskume, čím tak konal/mal konať v rozpore s § 384 ods. 1 Trestného poriadku.\nZ argumentácie sťažovateľa vyplýva, že najvyšší súd nedôsledne rozlišoval/mal rozlišovať\nmedzi pojmami „odmietnutie“ a „zamietnutie“ dovolania. K uvedenému je potrebné\npoukázať na uznesenie ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov\nč. k. PLz. ÚS 3/2014-24 z 22. októbra 2014, ktoré odmieta aplikovateľnosť analogického\npoužitia § 372 ods. 2 Trestného poriadku vylučujúceho možnosť opätovného podania\ndovolania, ktoré bolo predtým zamietnuté na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania.\nV danom prípade však najvyšší súd neodmietol dovolanie bez jeho meritórneho\npreskúmania podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku, pretože bolo podané proti\nrozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, ale z dôvodu podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku, pretože považoval za zrejmé, že neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371\nTrestného poriadku. Postup, ktorý najvyšší súd zvolil, t. j. odmietnutie dovolania\npodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, je v súlade s procesnoprávnou úpravou, ktorá\nv prípade, že najvyšší súd nezistí existenciu žiadneho dovolacieho dôvodu podľa § 371\n\n35\n\nTrestného poriadku, umožňuje mu bez nariadenia verejného zasadnutia dovolanie\nodmietnuť. Pre ústavnú konformnosť napadnutého rozhodnutia s obsahom sťažovateľom\noznačených práv tak postačuje, že bolo vydané na základe konkrétnych zákonných\nustanovení Trestného poriadku a spôsobom týmito ustanoveniami predpokladaným, pričom\nobsahuje primerané odôvodnenie bez logických rozporov použitej právnej argumentácie.\n26. Napokon vo vzťahu k sťažovateľom prednesenej námietke o nezákonnosti\nvyšetrovania jeho prípadu príslušníkmi Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie\nkontroly a inšpekčnej služby (pozri bod 3.3) ústavný súd poukazuje na stanovisko\ntrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015, ktoré\nzjednotilo rozdielne právne názory senátov najvyššieho súdu k tejto otázke a podľa záverov\nktorého «Okolnosť, že inšpekčná služba Policajného zboru je nariadením Ministerstva\nvnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) zaradená aj do organizačnej\nštruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva vnútra v rámci sekcie\nkontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je výrazom podriadenosti Policajného\nzboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Zb.\no Policajnom zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len „zákon o Policajnom zbore“)\na možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar Policajného zboru nebude riadiť\nprezident Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ (§ 6 ods. 2 naposledy označeného\nzákona). Také zaradenie nič nemení na tom, že inšpekčná služba je súčasťou Policajného\nzboru ako služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona o Policajnom zbore)\na pri činnosti inšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru\npri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b) a d) zákona o Policajnom\nzbore), a to prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona o Policajnom\nzbore). ... Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je\npolicajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. a) Trestného poriadku a poverený príslušník\nPolicajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10\nods. 8 písm. c) Trestného poriadku.».\n27. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený\nprávny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru\n\n36\n\nvšeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20\nods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho\nplénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská\nk zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov\n(I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené\nodstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych\nkonaní. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, do výkladu zákonov\na iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi môže zasahovať len\nv prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej\nmiery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody (III. ÚS 81/2016).\n28. Vzhľadom na uvedené v závere ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa v tejto\njej časti pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n29. K ostatnej námietke sťažovateľa týkajúcej sa použitia informačno-technických\nprostriedkov, a to záznamov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke (pozri bod 3.2),\nústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v podanej sťažnosti neoznačil konkrétny postup\norgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorých sa tento postup mal týkať, v dôsledku\nčoho považuje sťažovateľom prednesenú námietku len za súčasť jeho širšej argumentácie.\nNad rámec uvedeného ústavný súd zároveň v širšom poukazuje na znenie § 53 ods. 3\nzákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov\nod právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,\nktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto\nlehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej\nlehoty odpustiť (IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).\n\n37\n\nZ uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať\nza časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd\n(III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03). Sťažovateľ sa teda mal a mohol domáhať aj ústavného\nprieskumu postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní záznamov\no uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke v lehote dvoch mesiacov plynúcej odo dňa,\nkeď sa o týchto záznamoch a spôsobe ich získania dozvedel.\n30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný\nsúd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. decembra 2017\n\n38", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-dovolacie konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:66625333-8de7-49b8-b43b-7ffb3ba9a31e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.81.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 81/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 81/2016 z 10. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.81.2016.1"}, {"guid": "ussr:c5346579-20d0-4b43-8cc5-ae0c573f81a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-22", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c5346579-20d0-4b43-8cc5-ae0c573f81a3"}, {"guid": "ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 26/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2014 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c9b924ff-b2b5-4a7f-baae-f01887ebc64d"}, {"guid": "ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 230/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 230/2012 z 13. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:229c216a-5ec0-4a0d-b96a-fff186f5c634"}, {"guid": "ussr:23c50b27-e4f3-4bf2-befc-6098d1ab5ef3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 226/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 226/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:23c50b27-e4f3-4bf2-befc-6098d1ab5ef3"}, {"guid": "ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 593/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 593/2011 z 15. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-15", "citacie_n": 102, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bd3ec36c-cb5e-47f3-8d24-ff5bf0979d4f"}, {"guid": "ussr:26ef0d3e-9ba9-442c-9054-53f9ee38afec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 522/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 522/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:26ef0d3e-9ba9-442c-9054-53f9ee38afec"}, {"guid": "ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 345/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 1426, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:492c540e-ca72-4ef4-b41e-69b31ae63c1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 217/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 217/09 z 28. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-28", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:492c540e-ca72-4ef4-b41e-69b31ae63c1f"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/08 z 12. 8. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-08-12", "citacie_n": 255, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80854d00-546c-48e8-9c1b-0ad3bf854400"}, {"guid": "ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 173/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 173/07 z 4. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-04", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:0000783c-36f7-4bb7-b828-ab6ec7c82921", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 24/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0000783c-36f7-4bb7-b828-ab6ec7c82921"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 210/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 210/06 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 267/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 267/05 z 15. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-15", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cd8a1fc-7928-4328-9369-ce2123dac06e"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}], "citovane_v": []}