{"guid": "ussr:d5a54e9a-1da4-4b84-ae75-9c710dd6d5d7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 48/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 48/2018 z 7. 2. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. februára 2018, sp. zn. I. ÚS 48/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-02-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d5a54e9a-1da4-4b84-ae75-9c710dd6d5d7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.48.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 48/2018-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, zastúpeného\n\nadvokátskou kanceláriou TORA Legal, s. r. o., Laurinská 18, Bratislava, konajúcou\nprostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Alexandry Čižmárikovej, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Sžf 40/2015 z 23. augusta 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n14. decembra 2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 40/2015 z 23. augusta 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sa ako žalobca žalobou podanou na Krajskom\nsúde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) domáhal proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„žalovaný“)\n\npreskúmania\n\nzákonnosti\n\nrozhodnutia\n\nč: 1100307/1/433708/2013 z 10. septembra 2013 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“),\nktorým podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový\nporiadok“) bolo zmenené rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „daňový úrad“)\nč. 9211401/5/2639510/2013 z 10. júna 2013 (ďalej len „rozhodnutie daňového úradu“).\nKrajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 14 S 154/2013-54 z 26. februára 2015 (ďalej len\n„rozsudok krajského súdu“) tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.\n3. Na základe odvolania podaného sťažovateľom najvyšší súd ako súd odvolací\nrozsudok krajského súdu potvrdil a účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho\nkonania.\n4. Sťažovateľ namieta, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v častiach, ktoré\npredstavujú vlastnú myšlienkovú činnosť najvyššieho súdu, zjednodušené a zostručnené\nspôsobom, ktorý v spojitosti s nezrozumiteľným rozsudkom krajského súdu zásadným\nspôsobom porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny\nproces garantované ústavou a dohovorom a je výrazom výkladovej a aplikačnej svojvôle\nnajvyššieho súdu.\n5. Sťažovateľ poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací\nsúd uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského súdu, a na zdôraznenie\njeho správnosti len doplnil niektoré dôvody. Sťažovateľ uviedol, že už rozhodnutie súdu\nprvej inštancie bolo vnútorne nesúrodým a z hľadiska naplnenia jeho ústavného práva na\nsúdnu ochranu prostredníctvom odôvodnenia, ktoré má dať presvedčivo odpoveď aspoň na\n\n2\n\nzákladné skutkové a právne otázky sporu, nedostatočným, ktoré je navyše v rozpore\ns normami daňového hmotného práva.\n6. Podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd nedostatočne zaoberal podmienkami\nzákonnosti vykonanej daňovej kontroly a zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Sťažovateľ\nv žalobe podrobne namietal, že mu postupom daňového úradu bolo odňaté jeho právo\nvyjadriť sa k protokolu z daňovej kontroly č. 9211401/5/1433813/2013 zo 16. apríla 2013\n(ďalej len „protokol“), ale nadväzujúce rozhodnutia žalovaného, krajského súdu, ale aj\nnapadnutý rozsudok túto skutočnosť vo svojich odôvodneniach posudzovali čisto formálne\ns odkazom na znenie § 46 ods. 8 Daňového poriadku, ktorý nesprávne aplikovali.\n7. Sťažovateľ argumentoval, že správca dane ho síce vyzýval na vyjadrenie sa\nk zisteniam uvedeným v protokole v zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku, ale v lehote\nnajneskôr do 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy, teda aplikoval § 46 ods. 8\nDaňového poriadku nelogicky a opačným spôsobom. V zmysle § 46 ods. 8 Daňového\nporiadku správca dane určí na vyjadrenie sa k protokolu o kontrole lehotu nie kratšiu ako 15\npracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku\nobmedzil na konštatovanie, že „Správca dane doručoval žalobcovi protokol o výsledku\ndaňovej kontroly do vlastných rúk (§ 31 ods. 1 písm. b/ daňového poriadku), a to spolu\ns výzvou na vyjadrenie sa k jeho obsahu v zákonom stanovenej lehote 15 pracovných dní od\njej doručenia vrátane uvedenia zákonom stanovených následkov zmeškania uvedenej\nlehoty.“. Podľa názoru sťažovateľa tak ignoroval, že daňový úrad v skutočnosti v rámci\nvýzvy stanovil lehotu, ktorá je okrem pätnásteho pracovného dňa nezákonná (akýkoľvek iný\ndeň počítaný do najneskôr 15-teho pracovného dňa je v skutočnosti lehotou kratšou ako 15\npracovných dní a tak v rozpore s § 46 ods. 8 Daňového poriadku).\n8. Sťažovateľ už v žalobe namietal, že mu daňový úrad odňal právo na vyjadrenie sa\nk protokolu údajne z dôvodu zmeškania lehoty na vyjadrenie. Krajský súd sa v tejto\nsúvislosti obmedzil na konštatovanie, že „prvýkrát bol neúspešný pokus o doručenie výzvy\nžalobcovi na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole realizovaný 19.4.2013.\nSúčasne bolo žalobcovi oznámené, že opakované doručenie bude realizované 22.4.2013.\n\n3\n\nVzhľadom k tomu, že ani pri opakovanom doručovaní výzvy nebol žalobca zastihnutý, bola\nzásielka dňom 22.4.2013 uložená na pošte, a preto bola v súlade s ust. § 31 ods. 2 daňového\nporiadku považovaná za doručenú 15-tym dňom od jej uloženia, t.j. 7.5.2013. Za tohto stavu\nlehota 15 pracovných dní na vyjadrenie sa k protokolu žalobcovi uplynula dňa 28.5.2013,\npričom žalobca podal vyjadrenie k protokolu až dňa 30.5.2013, t.j. po uplynutí lehoty na\nvyjadrenie, pričom zmeškanie uvedenej lehoty nemožno s poukazom na ust. § 46 ods. 8\ndaňového poriadku odpustiť.“.\n9. Sťažovateľ zastáva názor, že „Daňový poriadok určuje daňovému subjektu právo\ni povinnosť vyjadriť sa k protokolu z daňovej kontroly a označiť dôkazy preukazujúce jeho\ntvrdenia v lehote určenej správcom dane, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 pracovných dní\nod doručenia protokolu kontrolovanému daňovému subjektu. To znamená, že správca dane\nmôže, ba dokonca by mal, stanoviť dlhšiu lehotu ako 15 pracovných dní, ak si to vyžaduje\nrozsah protokolu, či iné konkrétne okolnosti prípadu (rovnako rozhodnutie NS SR sp zn.\n1Sžf/112/2015 zo dňa 11. 04.2017). Ustanovenia § 46 ods. 8 Daňového poriadku je\npotrebné aplikovať a interpretovať tak, aby Sťažovateľ mal zaručené právo vyjadriť sa\nk protokolu v lehote nie maximálne 15 dní ale minimálne 15 dní, t.j. 15 dní a viac.\nOmeškanie s doručením vyjadrenia k Protokolu o 1 pracovný deň formalisticky pojali\nsprávne súdy ako neospravedlniteľné zameškanie lehoty a viac sa nezaoberali faktom, že\nnámietky Sťažovateľa mali byť zohľadnené minimálne v rámci vyrubovacieho konania.\nNezohľadnením tejto skutočnosti sa de facto Sťažovateľ mohol vyjadriť relevantne\nk zisteniam až v rámci správneho odvolacieho konania, čím sa bol nezákonne narušený\nprincíp dvojinštančnosti správneho konania.\nVo vyjadrení k Protokolu pritom Sťažovateľ zrozumiteľne namietal preukázané\nkontrolné zistenia, ako aj vyhodnotenie dôkazov. Zdôrazňoval, že pokiaľ mu na základe\ndodatočných platobných výmerov bola dorubená daň (pri dodávkach spoločnosti\nktoré v zmysle rozhodnutí správnych orgánov mali byť, ale dodávkami pre\nfyzickú osobu neplatiteľa DPH\n\n) je logické, že pri vrátení tohto tovaru by\n\nmal rovnako dobropisovať sumu s DPH. Vyjadrenie k Protokolu bolo síce stručné, ale\nzrozumiteľné a jasné a Sťažovateľ má za to, že počnúc Daňovým úradom Trnava až po\nRozsudok NS SR sa orgány konajúce vo veci zrozumiteľne a ústavne konformným spôsobom\n\n4\n\n(teda tak, aby bolo naplnené právo Sťažovateľa na súdnu ochranu premietnuté\nv racionálnom odôvodnení súdneho rozhodnutia) nevysporiadali s námietkou nelogického\nneuznania nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane (ktorá predstavuje i) daň\nzaplatenú na základe rozhodnutia o jej dorubení a ii) vrátení tovaru, za ktorého dodanie\nbola daň dorubená za zdaňovacie obdobie marec.\nTým, že sa NS SR v napadnutom Rozsudku a Krajský súd v Trnave uspokojili\ns jednoduchou konštrukciou fikcie doručenia, abstrahovali od skutočnosti, že samotná výzva\nna vyjadrenie určovala Sťažovateľovi lehotu nezákonnú v časti (1-14dní) alebo lehotu síce\nna hranici zákonnosti ale neprimerane krátku (15ty deň) a v závere omeškanie vyjadrenia\no 1 pracovný deň s poukazom na znenie Daňového poriadku (nerešpektujúc ale jeho\nzákladný účel a zámer zákonodarcu garantovať právo daňového subjektu na vyjadrenie sa\nku kontrolným zisteniam v primeranej lehote) bolo nielenže dôvodom pre ignorovanie\nnámietok Sťažovateľa tam obsiahnutým, dôvodom pre vyrubovacie konanie bez\ndokazovania, dôvodom pre konštatovanie nespolupracovania s daňovými orgánmi (Krajský\nsúd v Trnave), ale aj dôvodom pre formalistické konštatovanie, že nebolo možné prerokovať\npripomienky žalobcu a prípadne nim dodatočne predložené dôkazy postupom podľa § 68\nods. 3 Daňového poriadku (NS SR v napadnutom Rozsudku).\nNS SR síce jednou vetou uviedol, že žalobca žiadne dôkazy spôsobilé zvrátiť závery\nvykonanej kontroly nepredložil, avšak z odôvodnenia napadnutého Rozsudku nie je zrejmé,\nže či podľa názoru NS SR ich nepredložil v rámci daňovej kontroly, daňového konania\nalebo súdneho konania, a preto táto konštatácia je absolútne nezrozumiteľná.“.\n10. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v odvolaní vôbec\nnezaoberal ani neuviedol odkaz na svoju inú rozhodovaciu prax, resp. ustanovenia\ndaňových predpisov. Venoval sa rovnako ako krajský súd iba počítaniu lehoty v súvislosti\ns vyjadrením ku kontrolným zisteniam uvedeným v protokole.\n11. Sťažovateľ ďalej konštatoval, že žalovaný rozhodol tak, že sťažovateľovi\nnepriznal nadmerný odpočet v sume 268 375,62 eur uplatnený v dôsledku dobropisovania\nvráteného tovaru dodaného na základe viacerých faktúr odberateľovi\nDodávky pre obchodnú spoločnosť\n\n5\n\n, boli u sťažovateľa\n\ntiež predmetom daňovej kontroly a možno zjednodušene uviesť, že v rámci predmetných\ndaňových kontrol Daňový úrad Sereď dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal, že\npredmetný tovar odoslal z tuzemska do Českej republiky, a naplnil tak podmienky pre\noslobodenie od dane. Predovšetkým sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že tovar, ktorý\npôvodne dodal spoločnosti\n\n, a ktorý deklaroval ako oslobodený od\n\ndane, neskôr príslušné daňové orgány, ako aj všeobecné súdy (rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 8 Sžf 32/2011) posúdili na podklade skoršej daňovej kontroly tak, že dorubili\nsťažovateľovi daň z pridanej hodnoty (akceptovali dodanie tovaru do iného štátu,\nspochybnili len subjekt kupujúceho). V predchádzajúcom konaní najvyšší súd považoval za\npreukázané dodanie aj prevzatie tovaru v Českej republike a tiež nespochybňoval\nskutočnosť, že došlo k vráteniu tohto tovaru. Tieto zásadné skutkové zistenia najvyššieho\nsúdu z iného konania, ktoré však s vecou priamo súvisí, ostali bez povšimnutia aj\nv rozhodnutiach oboch všeobecných súdov konajúcich v tejto veci.\n12. Sťažovateľ argumentoval, že ak daňový úrad zastával názor, že sťažovateľ\ndodal do Českej republiky tovar v zmysle faktúry č. 208034\na priznal mu nárok na oslobodenie od DPH a ide pritom o ten istý tovar, ktorý dobropisoval\nodberateľovi\n\n, ako vrátený tovar, je právne neudržateľné, nelogické\n\na rozporné tvrdiť, že nepreukázal vrátenie tovaru, ak, naopak, preukázal dodanie toho istého\ntovaru inému odberateľovi. Formalistický pristúp k aplikácii zákona o dani z pridanej\nhodnoty bez ohľadu na skutkový stav spôsobom, ktorý pre sťažovateľa znamená najprv\ndorubenie DPH (za dodávky do Českej republiky, ktoré nie sú oslobodené od dane), uznanie\nich dodania neskôr tým istým sťažovateľom inej osobe bez toho, aby daňový úrad\nakceptoval, že medzi dodaním jednej osobe a dodaním inej osobe sa najskôr museli\nsťažovateľovi vrátiť, nemá absolútne žiadnu logiku. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu\nv tejto časti a na neho nadväzujúci napadnutý rozsudok túto skutočnosť buď úplne ignorujú,\nalebo sa vyhýbajú logickému zhrnutiu skutkového stavu cez konštatovanie, že sťažovateľ\nnepredložil žiadne dôkazy o dodaní či vrátení tovaru, a teda neuniesol dôkazné bremeno.\nOdôvodneniu oboch rozhodnutí všeobecných súdov tak chýba aspoň základná prehľadnosť,\nzhrnutie skutkových dejov v logických vzájomných súvislostiach.\n\n6\n\n13. K odôvodneniu neuznania nadmerného odpočtu sa venoval najvyšší súd\nv odôvodnení svojho rozhodnutia len minimálne, keď konštatoval, že sťažovateľ\nv relevantnom daňovom období (marec 2008) deklaroval na základe intrakomunitárneho\ndodania tovaru oslobodenie od dane, teda daň nezaplatil, pretože plnenie bolo vyúčtované\nako oslobodené od dane podľa § 43 zákona o DPH. Sťažovateľ k uvedenému uviedol, že\nnadmerný odpočet si uplatnil, pretože na dodanie tohto tovaru mu v dôsledku záverov\ndaňovej kontroly v daňovom konaní a v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n8 Sžf 32/2011 bola dorubená daň z pridanej hodnoty (z dôvodu, že subjekt, ktorému tovar\ndo Českej republiky dodal, nebol platiteľ DPH, a teda nepreukázal toľko opakované\nodoslanie z tuzemska do iného štátu s oslobodením od dane) a oba súdy „iba kľučkujú\nv ustanovenia Zákona o DPH bez hlbších súvislostí. Samotné právne posúdenie recyklujúce\ncitáciu znenia paragrafov Zákona o DPH a Daňového poriadku s akcentom na neunesenie\ndôkazného bremena, údajnú pasivitu Sťažovateľa pri daňovej kontrole tak síce tvoria\nodôvodnenie napadnutého Rozsudku v nadväznosti na závery Krajského súdu v Trnave,\nv skutočnosti však reálne nepredstavujú rozumné a presvedčivé zhrnutie úvah konajúceho\na rozhodujúceho súdu, ktoré pre Sťažovateľa (ako fyzickú osobu - živnostníka) znamená\nvo svojej podstate priam likvidačnú povinnosť na úhradu dane (v spojení aj s prv vydanými\nrozhodnutiami o dorubení dane, vo vzťahu ku ktorej následne nie je priznaný nárok na\nuplatnený nadmerný odpočet). V takto skutkovo zložitom obchodnom prípade, kde na seba\nnadväzujú viaceré dodania posudzované v rámci viacerých daňových kontrol je napadnutý\nRozsudok arbitrárny a neudržateľný vo svojich zjednodušených záveroch, ktoré vzhľadom\nna ustálenú rozhodovaciu prax ÚS SR a vzhľadom na jeho kvalitu možno označiť za prejav\nvýkladovej a interpretačnej svojvôle NS SR v prejednávanej veci.“.\n14. V časti vyrubenia vlastnej daňovej povinnosti na úhradu vo výške 65 168,91 eur\nz dôvodu deklarovaného dodania tovaru\n\n, ktorý podľa napadnutého\n\nrozsudku zostal na území Slovenskej republiky, a teda nebolo potvrdené jeho dodanie\nodberateľovi identifikovanému pre DPH v Českej republike, sa možno opätovne iba\ndomnievať, ako najvyšší súd dospel ku konštatovaniu, že „tovar zostal na území\nna Slovenskej republiky“ a ktorý tovar to bol. V rozsudku a v rozhodnutiach, ktoré mu\npredchádzali, chýba aspoň základná úvaha v časti, ktoré trapézové plechy teda neboli\n\n7\n\nz polovice dodané (a ktoré naopak dodané boli), ich stotožnenie s položkami na daňových\ndokladoch a odkazom na kúpnu cenu. Opakovane sa v napadnutom rozsudku, ako aj\nv rozhodnutí krajského súdu poukazovalo na pasivitu sťažovateľa, ktorý sa nevyjadril\na nepredložil potrebné dôkazy napriek výzve správcu dane, ale súčasne bolo opomenuté, že\nsťažovateľ predložil doklady k výkonu daňovej kontroly 1. októbra 2012, vyjadril sa do\nzápisnice o ústnom pojednávaní 29. októbra 2012. Podľa sťažovateľa nie je zrejmé ani to,\nprečo súdy nepovažovali za preukázané uskutočnenie dopravy tovaru najskôr pri jeho\nvrátení od spoločnosti\n\na neskôr pri jeho dodaní\n\n. Poukaz na fakt, že spoločnosť\n\nbola nekontaktná\n\na uvedené skutočnosti nemožno overiť, je opätovne arbitrárnym odôvodnením preneseného\ndôkazného bremena na sťažovateľa aj vo vzťahu k hospodárskej činnosti tretej od neho\nnezávislej, právnickej osoby.\n15. Arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku vidí „sťažovateľ predovšetkým\nv jeho strohosti, zmätočnosti, vnútornej nesúrodosti, z ktorej nie je možné zrozumiteľne\nustáliť skutkový dej vo vzťahu k vráteniu tovaru dodaného pôvodne spoločnosti\na skutkové okolnosti dodania toho istého, či čiastočne toho istého tovaru\nodberateľovi\n\n, ďalej v konštatovaní neunesenia dôkazného bremena,\n\nnevysporiadaním sa s námietkami Sťažovateľa vo vzťahu k ignorovaniu jeho vyjadrenia\nk zisteniam obsiahnutým v Protokole. V dôsledku týchto závažných nedostatkov Rozsudku\nodvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie svojvoľne, arbitrárne na základe ústavne\nnesúladného výkladu právnych noriem Daňového poriadku a Zákona o DPH v zásade na\npodklade neunesenia dôkazného bremena, abstrahujúc od prv vydaného rozhodnutia, ktoré\ns vecou súvisí a v ktorom skutkový dej ohľadom dodania tovaru do Čiech spoločnosti\n(či\n\n) posúdil presne opačne (ako dodanie tovaru\n\nsubjektu, ktorý nie je identifikovaný pre DPH v ČR), čím bolo porušené právo Sťažovateľa\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.\n\n8\n\n16. Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6Sžf/40/2015 zo dňa 23.08.2017 porušené bolo.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/40/2015 zo dňa\n23.08.2017 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia vrátane DPH na účet jeho právneho zástupcu, ktoré budú vyčíslené v písomnom\nvyhotovení nálezu, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“\nII.\n17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n18. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\n19. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n\n9\n\n20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\n21. Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané\nporušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.\nK namietanému porušeniu označených práv podľa sťažovateľa malo dôjsť tým, že najvyšší\nsúd neodôvodnil svoje rozhodnutie tak, aby jasne a zrozumiteľne dávalo odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, jeho\nodôvodnenie je nezrozumiteľné a zjednodušené, a zároveň aj tým, že najvyšší súd\nnesprávne a formalisticky aplikoval § 46 ods. 8 Daňového poriadku týkajúci sa stanovenia a\nplynutia lehoty na podanie vyjadrenia k protokolu o daňovej kontrole, ktorú rovnako ako\npred ním vo veci konajúce daňové orgány a krajský súd považoval za zmeškanú. Najvyšší\nsúd sa podľa sťažovateľa tiež podstatne odchýlnym spôsobom vysporiadal s vecou, než ako\nto bolo v jeho predchádzajúcich rozhodnutiach, napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľa\nišlo o posúdenie totožných skutkových okolností.\n22. Ako prvé ústavný súd uvádza, že hoci v napadnutom rozsudku a v celom\npriebehu daňového konania ide o majetkové práva, sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti\nnedomáha vyslovenia porušenia vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.\n23. Ďalej ústavný súd poukazuje na to, že právna vec sťažovateľa sa týka\nrozhodovania správnych orgánov v daňovom konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na\n\n10\n\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6\nods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť\njadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porovnaj Jussila v.\nFínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v.\nTaliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31).\nVýnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje za\nkonanie trestné, ktorým daňové konanie v prípade sťažovateľa nebolo, čiže v tejto časti\nnamietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom je potrebné sťažnosť\nbez ďalšieho odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.\n24. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd k formálnej stránke postupu a vydaniu\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa\nprocesnoprávnych predpisov vzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní, aplikoval na vec\nsa vzťahujúce právne normy, napadnutý rozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej\nzákonom a obsahuje zákonom predpísané náležitosti.\n25. K materiálnej stránke napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd\nkonštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych\nzáveroch napadnutého rozsudku nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich\narbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že určenie\nlehoty na vyjadrenie sa k protokolu z daňovej kontroly bolo správcom dane stanovené\nv rozpore s § 46 ods. 8 Daňového poriadku, ústavný súd konštatuje, že určenie tejto lehoty\nje v zmysle uvedeného ustanovenia na zvážení správcu dane, ktorý by mal prihliadať\npredovšetkým na to, aby daňový subjekt mal k dispozícii možnosť riadne využiť svoje\nprocesné práva s cieľom ovplyvniť výsledok daňového konania vo svoj prospech, ako aj na\nsamotnú náročnosť požadovaného vyjadrenia a aby mal v zmysle zákona k dispozícii lehotu\nnie kratšiu ako 15 pracovných dní od prevzatia protokolu. Z predložených listín vyplýva, že\nv danej veci bol správcom dane vyhotovený protokol o daňovej kontrole v rozsahu 16 strán\ntextu (teda menšej náročnosti) a správca dane určil sťažovateľovi na vyjadrenie sa k nemu\nlehotu v trvaní 15 pracovných dní. Stanovenie uvedenej lehoty v súlade so zákonom, hoci\n\n11\n\nna jej spodnej hranici považuje ústavný súd za primerané okolnostiam, a preto podľa jeho\nnázoru nemožno akceptovať právny výklad prezentovaný sťažovateľom, že prvých 14 dní\ntejto lehoty je stanovených nezákonne. Ústavný súd na tomto mieste dodáva, že účelom\nstanovenia lehôt v daňovom konaní je vnesenie poriadku, presnosti a disciplíny do\ndaňového konania. Taktiež námietku sťažovateľa o nesprávnej aplikácii fikcie doručenia\nvýzvy na vyjadrenie sa k protokolu, ktorú najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú\nzdôrazňujúc, že sťažovateľ nepreukázal, že sa na korešpondenčnej adrese v čase\ndoručovania nezdržiaval, možno považovať za posúdenú v súlade so zákonom. Najvyšší súd\ntiež uviedol, že odpustenie zmeškania lehoty Daňový poriadok explicitne vylučuje a nad\nrámec uvedeného konštatoval, že sťažovateľ ani neuviedol žiadne relevantné dôkazy\nspôsobilé zmeniť závery vyplývajúce z daňovej kontroly.\n26. Pokiaľ sťažovateľ ďalej namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku z dôvodu\nsvojvoľného odôvodnenia založeného na neunesení dôkazného bremena sťažovateľom\nabstrahujúc od prv vydaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 32/2011 z 24. mája\n2012, ktoré s vecou súvisí a v ktorom bol skutkový dej posúdený odlišne, ústavný súd\nuvádza, že v predchádzajúcich konaniach vedených pred najvyšším súdom pod sp. zn.\n8 Sžf 28/2011 a sp. zn. 8 Sžf 32/2011 medzi tými istými účastníkmi, predmetom ktorých\nbolo preverovanie dodania tovaru za zdaňovacie obdobia november a december 2007,\nnajvyšší súd rovnako dospel k záveru o nepreukázaní odoslania tovaru sťažovateľom do\niného členského štátu (Českej republiky), a teda k nepriznaniu uplatňovaného nároku na\nodpočet DPH rovnako ako v posudzovanej veci a napadnuté rozsudky súdov prvej inštancie,\nktorými boli zamietnuté žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných\nv daňovom konaní, potvrdil. Uvedenú námietku sťažovateľa ústavný súd hodnotí ako\nirelevantnú poukazujúc aj na nejasnú špecifikáciu dodávaného tovaru vyplývajúcu\nz jednotlivých rozhodnutí najvyššieho súdu.\n27. Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úloha sa v konaní podľa čl. 127 ústavy\nobmedzuje predovšetkým na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov\nvšeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou\nzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porovnaj I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,\n\n12\n\nIII. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu sú\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len v miere posúdenia, či tieto sú\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(porovnaj I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).\n28. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa rozsudkom\nnajvyššieho súdu bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká\nsprávneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov. Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je\nnahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov\na rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali\npríslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd\nnie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého\npostupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho\nsúdnictva ústavný súd posúdil aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému\nrozhodnutiu.\n29. Ústavný súd ďalej dodáva, že už sa zaoberal problematikou nepriznania\nnadmerných odpočtov správcami dane a vyrubovania daňových povinností na DPH\nzo strany správcov dane, resp. v širšom daňovým konaním, jeho princípmi a požiadavkami\nna riadny prieskum rozhodnutí daňových orgánov v rámci správneho súdnictva (pozri\nII. ÚS 784/2015, II. ÚS 437/2016, II. ÚS 25/2016, I. ÚS 133/2015, II. ÚS 233/2015,\nII. ÚS 13/2016). Ústavný súd hodnotí, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nijako\nnevybočil pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa z medzí, ktoré podľa ústavného súdu\npodmieňujú prieskum rozhodnutí daňových orgánov v rámci správneho súdnictva.\n\n13\n\n30. Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. februára 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-rozhodnutie v daňovom konaní", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "daň-odpočet dane", "daň-z pridanej hodnoty"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d6f8efb1-2efb-46c6-aba4-ebd3c2b901a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.437.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 437/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 437/2016 z 19. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-19", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.437.2016.1"}, {"guid": "ussr:9af3bb91-684f-41d3-8974-02664a2e82a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.13.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 13/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/2016 z 14. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.13.2016.1"}, {"guid": "ussr:41244e94-163f-4ea8-9ef0-7910aaf50e5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.25.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2016 z 14. 1. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-01-14", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.25.2016.1"}, {"guid": "ussr:4ddd7044-36f0-4727-ab79-b646c25881c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 784/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 784/2015 z 2. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-02", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.784.2015.1"}, {"guid": "ussr:b9060197-91da-4a04-957a-64c6820a1210", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.233.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 233/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 233/2015 z 16. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.233.2015.1"}, {"guid": "ussr:22d2371f-6bf2-44d4-9d5e-66f291e35d81", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.133.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 133/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 133/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.133.2015.1"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 11/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 11/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 232, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284"}, {"guid": "ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 137/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}], "citovane_v": []}