{"guid": "ussr:44518c21-5b7d-4341-9a7c-208f9d634b05", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.435.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 435/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 435/2018 z 5. 12. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. decembra 2018, sp. zn. I. ÚS 435/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.435.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2018-12-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/44518c21-5b7d-4341-9a7c-208f9d634b05", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.435.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.435.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.435.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 435/2018-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2018\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosť\n\nSlovenskej\n\nrepubliky,\n\nzastúpenej\n\nMinisterstvom\n\nspravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 191/2017 a jeho uznesením\nz 13. augusta 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n28. novembra 2018 doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom\nspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného\nporušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n\n(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 191/2017 a jeho uznesením z 13. augusta 2018\n(ďalej len „napadnuté uznesenie“).\n2. Z obsahu podanej sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, že žalobca\n(ďalej aj „žalobca“) sa v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín\n(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 C 237/2010 proti sťažovateľke domáhal náhrady\nškody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) z titulu rozhodnutia o väzbe vydaného\nv konaní, v ktorom bol neskôr oslobodený spod obžaloby. Okresný súd rozsudkom č. k.\n27 C 237/2010-228 z 20. októbra 2015 zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu\n20 583,47 €, vo zvyšku návrh zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na\nnáhradu trov konania. Predmetná suma pozostávala z peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy\nvo výške 11 000 € za vykonanú väzbu a z náhrady ušlého zisku v dôsledku väzby vo výške\n9 583,47 €. Proti rozsudku okresného súdu v časti výroku zaväzujúceho na plnenie podala\nsťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský\nsúd“) rozsudkom č. k. 19 Co 3/2016-254 z 15. decembra 2016 tak, že rozsudok okresného\nsúdu v rozsahu napadnutom odvolaním potvrdil. Krajský súd si v súvislosti s priznanou\nnáhradou majetkovej škody v podobe ušlého zisku za nevyplatenú mzdu v plnom rozsahu\nosvojil dôvody jej priznania žalobcovi uvedené v rozsudku okresného súdu, na tieto v celom\nrozsahu poukázal a skonštatoval, že sťažovateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadne\npodstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu rozhodnutia.\n3. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu podľa\n§ 431 ods. 1 v spojení s § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), keďže podľa jej názoru krajský súd\nnesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a v rozsahu priznanej\nnáhrady ušlého zisku za nevyplatenú mzdu žalobcu aj z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia veci podľa § 432 CSP, pričom ako dôvod prípustnosti dovolania v tejto časti\n2\n\nsťažovateľka identifikovala dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, teda že právna otázka,\nod ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorú podľa názoru sťažovateľky krajský\nsúd posúdil nesprávne (otázka vzniku nároku na náhradu ušlej mzdy/straty na zárobku\nz dôvodu výkonu väzby za obdobie po skončení pracovného pomeru a následne aj po\nskončení trvania samotnej väzby), nebola dosiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu\nvyriešená. Podaním zo 4. júla 2017 sťažovateľka následne najvyššiemu súdu oznámila, že\nvo vzťahu k posúdeniu nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku netrvá na dovolacom\ndôvode podľa § 420 písm. f) CSP.\n4. Sťažovateľke bolo 24. septembra 2018 doručené napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, teda z dôvodu, že\ntoto nie je prípustné. V súvislosti s dovolacím dôvodom a súčasne dôvodom prípustnosti\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP uplatneným sťažovateľkou vo vzťahu k priznanej\nnáhrade nemajetkovej ujmy najvyšší súd uviedol, že sťažovateľkou namietané nedostatočné\nodôvodnenie a nepreskúmateľnosť rozsudkov súdov nižších inštancií nezakladá v zmysle\nustálenej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu zmätočnosť rozhodnutia a z toho plynúcu\nprípustnosť dovolania, ale je len inou vadou konania, ktorá síce môže prípustnosť dovolania\nzaložiť, avšak len výnimočne. K dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia\nveci podľa § 432 v spojení s § 421 ods. 1 písm. b) CSP v súvislosti s priznanou náhradou\nušlého zisku najvyšší súd uzavrel, že dovolaním sú podľa jeho názoru napádané skutkové\nzávery súdov nižších stupňov, na ktorých tieto založili svoje rozhodnutie o existencii\npríčinnej súvislosti medzi skončením pracovného pomeru žalobcu a ním uplatneným\nnárokom na ušlý zisk, preto v rámci dovolacieho prieskumu ani nepristúpil k posúdeniu\nopodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, že mimoriadny opravný prostriedok je prípustný\npodľa § 421 CSP, keďže tento pre možnosť prípustnosti dovolania výslovne uvádza, že\nmusí ísť o pochybenie súdu, resp. nesprávnosť pri posúdení otázky právnej, nie skutkovej.\n5. Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým tento odmietol\ndovolanie sťažovateľky v rozsahu priznanej náhrady ušlého zisku za nevyplatenú mzdu\nžalobcu podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom podľa\n§ 432 CSP ako procesné neprípustné, je prejavom jurisdikčnej svojvôle najvyššieho súdu,\n3\n\nv dôsledku ktorej došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n6. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že nepristúpil k posúdeniu\nopodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, že jej mimoriadny opravný prostriedok je prípustný\npodľa § 421 CSP, pretože z podaného dovolania sa mu javí, že sťažovateľka namieta\nskutkové závery súdov nižších stupňov, na ktorých tieto založili svoje rozhodnutie, a nie\nprávnu otázku, ktorú by tieto súdy posudzovali. Podľa sťažovateľky však tento záver\nnajvyššieho súdu neobstojí, keďže sťažovateľka vo svojom dovolaní jasne vymedzila\nprávnu otázku, od posúdenia ktorej nepochybne záviseli rozhodnutia súdov nižšieho stupňa\n(a ktorú podľa sťažovateľky tieto súdy posúdili nesprávne), a to otázku, či poškodenému\npodľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vzniká nárok na náhradu ušlej mzdy/straty na\nzárobku z dôvodu výkonu väzby za obdobie po skončení pracovného pomeru poškodeného\npočas výkonu väzby a následne aj po skončení trvania samotnej väzby. Tým sťažovateľka\nmala naplniť predpoklad pre skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP, a pokiaľ\nnajvyšší súd dovolanie sťažovateľky vyhodnotil iným spôsobom a posúdil dovolanie\nsťažovateľky v tejto časti ako procesne neprípustné bez toho, aby skúmal opodstatnenosť jej\ntvrdenia o prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, mal tým porušiť základné právo\nsťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď jej bezdôvodne odňal možnosť\nkonať pred súdom.\n7. Sťažovateľka uviedla, že na žiadnom mieste vo svojom dovolaní nespochybnila\nskutkové závery súdov nižších stupňov, v príčinnej súvislosti medzi väzbou žalobcu\na skončením jeho pracovného pomeru, teda že z dôvodu výkonu väzby žalobcu došlo\nk skončeniu jeho pracovného pomeru u jeho dovtedajšieho zamestnávateľa. Čo však\nsťažovateľka svojím dovolaním namietala, bolo posúdenie otázky, či je možné aj po\nskončení pracovného pomeru osoby nachádzajúcej sa vo väzbe považovať nevyplatenú\nmzdu, ktorá by tejto osobe patrila v prípade trvania jej pracovného pomeru, za jej ušlý zisk,\nktorá spočíva v tom, že v dôsledku škodnej udalosti nedošlo k zväčšeniu majetkových\nhodnôt poškodeného, ktoré bolo možné v prípade, že by nedošlo ku škodnej udalosti,\n4\n\nodôvodnene očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, za splnenia podmienky reálne\ndosiahnuteľného príjmu, ktorý by bol navyše v príčinnej súvislosti s výkonom väzby.\n8. Nárok zamestnanca na výplatu mzdy za vykonanú prácu (alebo jej náhrady) sa\ntotiž nepochybne viaže na existenciu pracovného pomeru, resp. iného obdobného\npracovnoprávneho vzťahu. Preto len počas trvania tohto pracovnoprávneho vzťahu je\nmožné dôvodne očakávať príjem z neho prináležiaci. Skončením pracovného pomeru nárok\nna výplatu mzdy zaniká. Z uvedeného vyplýva, že i nárok na náhradu mzdy nevyplatenej\nzamestnávateľom za obdobie, počas ktorého zamestnanec nevykonáva prácu z dôvodu, že je\nvo väzbe, teda potenciálny ušlý zisk spôsobený väzbou, je viazaný na trvanie pracovného\npomeru zamestnanca. Jeho skončením (z akéhokoľvek dôvodu) zaniká možnosť vzniku\nušlého zisku z takto nevyplatenej mzdy.\n9. Za absolútne nesprávny v zmysle podaného dovolania považuje sťažovateľka\nzáver súdov nižšej inštancie o vzniku škody ‒ ušlého zisku vo výške nevyplatenej mzdy za\nobdobie po skončení väzby, počas ktorého žalobca nebol zamestnaný u svojho pôvodného\nzamestnávateľa, v dôsledku čoho nepoberal mzdu v rovnakej výške ako pred jeho vzatím do\nväzby, čím mu mala vzniknúť škoda, za ktorú súdy považovali ušlý zisk žalobcu v podobe\nnevyplatenej mzdy, resp. rozdielu medzi mzdou, ktorú žalobca poberal pred vzatím do\nväzby, a príjmom, ktorý žalobca dosahoval po prepustení z väzby. Na tom nič nemení ani\nskutočnosť, že neskôr sa žalobca zamestnal u svojho pôvodného zamestnávateľa, a preto\n„medziobdobie“\n\nod\n\nskončenia\n\npracovného\n\npomeru\n\ndo\n\nnávratu\n\nk pôvodnému\n\nzamestnávateľovi môže v tomto kontexte vyznievať ako čas, v priebehu ktorého žalobca\nnedosahoval predpokladaný príjem. Podľa súdmi v tejto veci podaného výkladu pojmu ušlý\nzisk v súvislosti s rozhodnutím o väzbe a s náhradou za nevyplatenú mzdu z dôvodu výkonu\nväzby by vlastne sťažovateľka mala byť zodpovedná za to, že žalobca si v čase po\nprepustení z väzby nemohol nájsť zamestnanie, a to rovnako (prípadne porovnateľne)\nohodnotené, ako bolo jeho predchádzajúce. Ak by teda takýto stav u žalobcu trval hoci aj\nv súčasnosti a do budúcna, tak by mu podľa tohto výkladu patrila náhrada príjmu, ktorý mu\nz dôvodu jeho nezamestnanosti (alebo nižšej mzdy) nebol vyplácaný, za celé toto obdobie.\n\n5\n\n10. Pokiaľ ide o otázku príčinnej súvislosti medzi škodnou udalosťou (v tomto\nprípade väzba) a škodou, o ktorej žalobca tvrdí, že mu vznikla, a najmä to, či ide o otázku\nskutkovú alebo právnu a či je teda jej preskúmavanie v dovolacom konaní prípustné podľa\nustanovenia § 421 CSP, si podľa názoru sťažovateľky zodpovedal samotný najvyšší súd\nv bode 14 napadnutého uznesenia, v zmysle ktorého „Otázka príčinnej súvislosti medzi\nnezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou ak sa v konaní zisťuje,\nči škodná udalosť (nezákonné rozhodnutie) a vznik škody na strane poškodeného sú\nvo vzájomnom pomere príčiny a následku. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym\nposúdením veci vymedzenie, medzi akými skutkovými okolnosťami má byť jej existencia\nzisťovaná. So zreteľom na uvedené pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci\nvýznam, v čom konkrétne škoda, za ktorú je požadovaná jej náhrada, spočíva (rozsudok NS\nSR, sp. zn. 3Cdo 32/2007). Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od\nvšeobecných súvislosti a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je\nrozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale\nnapomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992, rozsudok NS SR, sp. zn.\n2Cdo 144/2008).“. Podľa názoru sťažovateľky ak si súd nesprávne vymedzí, čo môže\npovažovať za škodu, za ktorú by mohla poškodenému prináležať náhrada, celé ďalšie\nskúmanie pomeru príčiny a následku medzi protiprávnym konaním a vznikom deklarovanej\nškody je poznačené nesprávnym posúdením právnej otázky, ktoré môže byť predmetom\ndovolacieho prieskumu podľa § 432 CSP, samozrejme, za predpokladu splnenia podmienok\nprípustnosti takéhoto prieskumu ustanovených v § 421 ods. 1 CSP.\n11. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka konštatovala, že najvyšší súd však\nodmietol pristúpiť vôbec k skúmaniu splnenia podmienky prípustnosti sťažovateľkou\npodaného dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a to napriek tomu, že sťažovateľka\npríslušnú právnu otázku náležitým spôsobom vymedzila.\n12. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie\nvo veci samej takto rozhodol:\n\n6\n\n„Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom a uznesením\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 191/2017 zo dňa 13.08.2018... porušené boli.\nUznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 191/2017 zo dňa 13.08.2018… Ústavný\nsúd SR v rozsahu náhrady ušlého zisku zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“\nII.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\n7\n\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n17. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\n8\n\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n19. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je uvedené:\n«... 6. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má\nv systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie.\nDovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými\nstranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by\nbolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu... Otázka posúdenia, či sú\nalebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do\nvýlučnej právomoci dovolacieho súdu...\n7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho\nprípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie\nprípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že\ndovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také\nrozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je\ndovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.\n8. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. mohlo byť\nrozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska\nnamietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené\npredpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej\nprávnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky\ndovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania\nprípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435\nC.s.p. (porovnaj 2 Cdo 203/2016 a 6 Cdo 113/2017).\n9. Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia\n§ 421 ods. 1 C.s.p., vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k znemožneniu\nmeritórneho dovolacieho prieskumu a odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je\n(procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených\n\n9\n\nv ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ C.s.p. ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania...\n10. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 C.s.p. pripúšťa dovolanie,\nmá mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka\" a to, ako dovolateľ túto otázku\nzadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 C.s.p. môže\nbyť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka).\nZo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku\nhmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,\nObchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku\nprocesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných\nustanovení).\n11. V danom prípade žalovaná vyvodzuje prípustnosť jej dovolania z ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak\nrozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n12. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. je právna otázka, ktorá\nešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani\nnemohla vytvoriť a ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana\nvyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku\nriešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ podať svoje vysvetlenie, ako\nmala byť táto otázka správne riešená.\n13. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej\nskutkovej podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt,\nnezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede a teda\nak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah\npríčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej\nsúvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.\nRozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej\nrovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také\nkonanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda\n10\n\ndoložené, že ak by nedošlo k protiprávnemu konaniu (opomenutiu) škodcu, škodlivý\nnásledok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu\nnenastáva.\n14. Otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou\nje otázkou skutkovou ak sa v konaní zisťuje, či škodná udalosť (nezákonné rozhodnutie)\na vznik škody na strane poškodeného sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Pri\nriešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akými\nskutkovými okolnosťami má byť jej existencia zisťovaná. So zreteľom na uvedené pre\nposúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam, v čom konkrétne škoda, za\nktorú je požadovaná náhrada, spočíva (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n3 Cdo 32/2007). Otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych\nsúvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od všeobecných\nsúvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové\nhľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri\nposudzovaní vecnej súvislosti...\n15. Súdy nižších stupňov, na základe vykonaného dokazovania ustálili, že\nku skončeniu pracovného pomeru žalobcu došlo z dôvodu, že bol vo výkone väzby. Potom,\nak nemohol dosahovať mzdu, ktorú dostával u pôvodného zamestnávateľa, pretože s ním\ntento skončil pracovný pomer, vznikol u žalobcu nárok na náhradu ušlého zisku.\nDovolateľka namietala, že len počas trvania pracovného pomeru možno dôvodne očakávať\npríjem z neho prináležiaci, potom potenciálny ušlý zisk je viazaný na trvanie pracovného\npomeru. Žalobca nemal nárok na výplatu mzdy, potom nemohol mať nárok na náhradu\nškody z dôvodu jej nevyplatenia. Dovolateľka však opomenula, že súdy nižších stupňov svoje\nrozhodnutie založili na tom, že k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu a následnej\nnemožnosti zamestnať sa došlo práve z dôvodu, že žalobca bol vo výkone (neskôr\nkonštatovanej nezákonnej) väzby, ktorá skutočnosť bola príčinou vzniku následku - ušlého\nzisku žalobcu.\n16. Vychádzajúc z obsahu podaného dovolania (§ 124 C.s.p.) tak dovolací súd\nustálil, že dovolaním sú napádané skutkové závery súdov nižších stupňov, na ktorých založili\nsvoje rozhodnutie o existencii príčinnej súvislosti medzi skončením pracovného pomeru\nžalobcu a ním uplatneným nárokom na ušlý zisk. V rámci dovolacieho prieskumu teda\n11\n\nnepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že mimoriadny opravný\nprostriedok je prípustný podľa § 421 C.s.p. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že dovolanie\nžalovanej voči potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok\nsúdu prvej inštancie o priznaní nároku na náhradu ušlého zisku žalobcovi je procesne\nneprípustné; vzhľadom na to dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c/ C.s.p.\n17. K tvrdeniu dovolateľky, že rozhodnutia súdov nižších inštancií o nároku žalobcu\nna náhradu nemajetkovej ujmy sú nedostatočne odôvodnené a v dôsledku toho\nnepreskúmateľné, dovolací súd poznamenáva, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu\n(R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť (nedostatok odôvodnenia) rozhodnutia\nnezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola\npovažovaná za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada\nkonania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).\n18. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, prijaté\nna rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra\n2015, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné\nvyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre\nrozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237\nods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Zmeny v právnej úprave dovolania\na dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto\nstanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.\n19. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety\nstanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len\ncelkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď\nrozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady\nnajzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém\" (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku\n2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“\n(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade treba mať na pamäti, že\nkonanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť\n12\n\nrozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú\n(kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia\nsúdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové\nzistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak\nzahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolaním\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie)\nspĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. z hľadiska\nformálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových\na právnych otázok. Z odôvodnení sú zrejmé právne úvahy odvolacieho súdu i súdu prvej\ninštancie (ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal), ktoré viedli k prijatiu\nzáveru o dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v práve priznanej výške.\nZa procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. nemožno považovať to, že súdy\nneodôvodnili svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.\n20. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej je aj voči\npotvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výroku o nároku žalobcu na náhradu\nnemajetkovej ujmy procesne neprípustné; vzhľadom na to jej dovolanie odmietol podľa\n§ 447 písm. c/ C.s.p...»\n20. Vzhľadom na to, že najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie\nsťažovateľky ako procesne neprípustné, pretože nezistil vady konania zakladajúce\nprípustnosť dovolania, ústavný súd s poukazom na citovanú časť odôvodnenia napadnutého\nuznesenia konštatuje, že toto zodpovedá požiadavkám kladeným na obsah procesného\nrozhodnutia o odmietnutí dovolania, je zrozumiteľné a presvedčivé.\n21. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti\ndovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný\nprávny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť\nprávny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii\nzákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné\nuvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že\n13\n\nby zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však\nposúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.\nNaopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej praxe nielen všeobecných\nsúdov, ale i ústavného súdu.\n22. Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje\nexistenciu takej príčinnej súvislosti medzi ním a sťažovateľkou označenými základnými\nprávami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie.\n23. Ústavný súd teda konštatuje, že nezistil takú príčinnú súvislosť medzi obsahom\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu a označenými základnými právami sťažovateľky,\nktorá by odôvodňovala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyslovenie záveru o porušení\nsťažovateľkou označených práv, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. decembra 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "dovolanie-prípustnosť", "náhrada škody (ujma)-nemajetková ujma"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "8a497c0b-fffc-42aa-aebd-4e9a2b01f750:c42135bf-2a2a-46ec-95c6-d5a23795de1a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:3110222283.3", "spisova_znacka": "4Cdo/191/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/191/2017 z 12. 8. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-08-12", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:3110222283.3"}, {"guid": "dad92981-ac17-40ce-b811-8843d2cdd1a3:270848a0-c4cc-449d-8134-3d8235b9a5c8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3110222283.2", "spisova_znacka": "19Co/3/2016", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/3/2016 z 14. 12. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-12-14", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3110222283.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fe1ec625-f7a8-4876-804a-038dfaf86914", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.308.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 308/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 308/2026 z 2. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.308.2026.1"}, {"guid": "ussr:91e437ec-e2ce-4d69-b9d6-18be3e1bdbce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.303.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 303/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 303/2023 z 25. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-25", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.303.2023.1"}]}