{"guid": "ussr:70f6cce7-0a7c-4ffd-bbf3-303e7b1cff0f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.422.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 422/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 422/2018 z 28. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 422/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.422.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/70f6cce7-0a7c-4ffd-bbf3-303e7b1cff0f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.422.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.422.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.422.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 422/2018-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Krenickým, Vajanského 43, Prešov, vo veci\nnamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Prešove č. k. 7 Co 95/2018-170 z 8. augusta 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta\n\nz\n\ndôvodu\n\nzjavnej\n\nneopodstatnenosti.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra\n2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Krenickým, Vajanského 43, Prešov,\nktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len\n\n„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.\n7 Co 95/2018-170 z 8. augusta 2018 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).\nZo sťažnosti vyplýva:\n«Okresný súd Prešov uznesením sp. zn.: 11C/228/2016-157 zo dňa 25.05.2018\nrozhodol, že:\nI. Konanie zastavuje,\nII. Strany nemajú nárok na náhradu trov konania.\n2. Proti tomuto uzneseniu v rozsahu výroku č. II... podala žalobkyňa... odvolanie. Súd\nprvej inštancie sa pri posúdení nároku strán na náhradu trov rozhodol aplikovať § 257\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Súd prvej\ninštancie v odôvodnení napadnutej časti uznesenia uvádza, že žalovaný si dobrovoľne splnil\nsvoju zákonnú povinnosť až po podaní žaloby, čo by viedlo k záveru o vzniku nároku na\nnáhradu trov konania žalobkyni, no súd tu musí „zohľadniť špecifické okolnosti tohto\nprípadu.“, na základe čoho žalobkyni tento nárok nepriznal.\n3. Špecifiká mali spočívať v týchto skutočnostiach:\n1) žalovaný nespochybňoval svoju zákonnú povinnosť\n2) žalobkyňa mala predložiť žiadosť o nahliadnutie do dokumentácie listami spred 8\nrokov pred podaním žaloby\n3)\n\nžalobkyňa\n\nnepreukázala,\n\nže\n\nby\n\nžalovaného\n\nžiadala\n\no\n\nnahliadnutie\n\nv „relevantnom“ čase pred podaním žaloby\n4) toto tvrdenie žalovanej súd posudzuje ako „nevierohodné“ s ohľadom na\npreukázateľne zlé vzťahy medzi stranami konania, ktoré vyústili do fyzického napadnutia\n5) žalovaný sprístupnil žalobkyni dokumentáciu týkajúcu sa správy bytového domu\npo špecifikácii požadovaných dokladov s ohľadom na nemožnosť sprístupniť dokumentáciu\ndotknutú ochranou osobných údajov ostatných vlastníkov bytov\n6) domáhanie sa nahliadnutia do dokumentácie týkajúcej sa správy bytového domu\n„bez nejakého racionálneho vysvetlenia“ v spojení s osobnými konfliktmi u súdu vyvolalo\npochybnosti o skutočnom dôvode podania žaloby a možnosti jej posúdenia ako výkonu\npráva v rozpore s dobrými mravmi.\n\n2\n\n4. O skutočnosti, že súd chce využiť aplikáciu § 257 CSP sa žalobkyňa dozvedela až\nzo samotného uznesenia o zastavení konania a o nepriznaní nároku na náhradu trov\nkonania...\n6. Krajský súd... napadnuté uznesenie potvrdil.\n7. Odvolací súd svoje uznesenie odôvodnil len stroho a to takto: „Žalobkyňa teda\nničím právne významným nepreukázala, aby pred podaním žaloby vyzvala žalovaného na\nsprístupnenie dokladov a aby žalovaný tejto jej žiadosti nevyhovel. Zo správania sa\nžalovaného v priebehu konania pritom bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že tento na\nzáklade požiadaviek žalobkyne, resp. jej právneho zástupcu, umožnil žalobkyni nahliadnuť\ndo ňou požadovaných dokladov, ktoré mal k dispozícii, čo nakoniec viedlo k späťvzatiu\npodanej žaloby. Na strane žalovaného teda existujú dôvody hodné osobitného zreteľa\numožňujúce výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni.“\nNechám na posúdení Ústavného súdu, či takéto odôvodnenie má skutočne schopnosť\npreukázať vecnú správnosť napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa\nnevyjadril k žiadnej časti odvolania žalobkyne, v ktorom boli spochybnené alebo vyvrátené\nokolnosti, ktoré považoval súd prvej inštancie za hodné osobitného zreteľa a len bez\nďalšieho podstatného rozvinutia svojich úvah potvrdil napadnuté uznesenie...\n1. Obdobnej problematike sa venoval Ústavný súd len nedávno vo svojom náleze\nz 18. júla 2018, sp. zn. I. ÚS 153/2018, v ktorom výslovne uvádza: „Podľa § 257 CSP súd\nvýnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.\nCitované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok\n(§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho\n«nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp.\nnemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy\nnahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon\nneuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi.\nTo však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už\nustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo\n17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné\npovažovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle),\nale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci\n\n3\n\nneexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení\npovinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je\nmožné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady\nrozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať\nnáhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru\nhodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo,\nktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného\nsúdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie\nľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000)...\nHranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej\nnepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného\nprincípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu\nzákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných\nprípadoch... Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa\nneho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania.\nNapriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov\nalebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli\ntrovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania.\nAk súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí\nsúd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné,\naby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257\na strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až\nz rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný\npriestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto\nustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť\nč. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15].\nStrana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila\nsvoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa\nnárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov\nkonania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už\nnemá v CSP oporu. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom\n\n4\n\nrozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť\no postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie obsahujúce iba\nodkaz na výpoveď účastníka konania bez toho, aby bolo možné z diel náhrady trov by napr.\ndostal odôvodnenia napadnutého rozsudku zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd\nčerpal svoje zistenia pre následný záver o odôvodnenosti aplikovať § 257. Aj podľa\nustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 či\nuznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 67/2010) výnimočnosť použitia ustanovenia\n257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite\nodôvodnené.» (Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.;\nTomašovič, M.; a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016.\ns. 940 – 943).“\n2. Máme teda za to, že okrem toho, že formulácia výroku napadnutého uznesenia\nkrajského súdu nemá oporu v Civilnom sporovom poriadku, napadnuté uznesenie krajského\nsúdu nie je vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP presvedčivo odôvodnené, a táto skutočnosť\nv konečnom dôsledku zakladá nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť ním vydaného\nrozhodnutia. Krajský súd v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany\nzákladných práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom odvolaní nemožno\nhodnotiť inak ako odporujúci obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl.\n46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru.\n3. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, sťažovateľke nebol daný žiaden procesný priestor\nna vyjadrenie sa k možnej aplikácii § 257 CSP zo strany súdu prvej inštancie, pričom toto\nrozhodnutie bolo potvrdené aj uznesením odvolacieho súdu. Zároveň obe rozhodnutia\nneboli náležite a presvedčivo vo vzťahu k § 257 CSP odôvodnené, čím došlo k zásahu do\nzákladných práv sťažovateľky a k nutnosti podania tejto ústavnej sťažnosti.»\nSťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:\n„1. Základné právo sťažovateľa\n\n... SR, na súdnu ochranu\n\nzaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny a základné právo na spravodlivé súdne\nkonanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.\n7Co/95/2018-170 zo dňa 08.08.2018 porušené boli.\n\n5\n\n2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/95/2018-170 zo dňa 08.08.2018\nzrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho\nzastúpenia...“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nKonanie o sťažnostiach je bližšie upravené v zákone Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“).\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\n\n6\n\nSťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nčl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.\nOkresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 11 C 228/2016-157\nz 25. mája 2018 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) konanie vo veci žaloby\nsťažovateľky, ktorou sa domáhala ako vlastníčka bytu spravovaného žalovaným umožnenia\nnahliadnutia do všetkých dokladov týkajúcich sa správy bytového domu a čerpania fondu\nprevádzky, údržby a opráv od roku 2006, zastavil a stranám náhradu trov konania nepriznal.\nOkresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol: „K zastaveniu konania došlo\nz dôvodu, že po podaní žaloby žalovaný dobrovoľne splnil svoju povinnosť podľa § 8b ods.\n2 písm. f/ zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, čo by viedlo\nk záveru o vzniku nároku na náhradu trov konania žalobkyni. Súd však musel zohľadniť\nšpecifické okolnosti tohto prípadu, vychádzajúc z nesporného resp. preukázaného\nskutkového stavu. Mal totiž za preukázané, že žalovaný nespochybňoval svoju zákonnú\npovinnosť ako správcu bytového domu, ktorá je predmetom tohto sporu, ale tvrdil, že\nžalobkyňa takúto požiadavku predložila písomne ešte dávnejšie, čo bolo preukázané listami\npred 8 rokmi. Možno mu dať za pravdu, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že\nby žalovaného žiadala o nahliadnutie do dokumentácie v relevantnom čase ešte pred\npodaním jej žaloby. Jej tvrdenie o osobnej žiadosti ostalo len v rovine jej tvrdenia, ktoré\nnavyše žalovaný poprel a napokon aj pre súd nevyznieva vierohodne, vzhľadom na\nnepochybne zlý vzťah medzi žalobkyňou a konateľom žalovaného, ktorý vyústil aj do\nfyzického napadnutia. Žalovaný tiež správne poukazoval na to, že ani nemôže žalobkyni\npredložiť všetku dokumentáciu, teda aj tú, ktorá sa týkala iných vlastníkov, nakoľko tá\npodlieha ochrane osobných údajov a preto požadoval konkretizáciu dokladov a po splnení\ntejto požiadavky žalobkyni príslušné dokumenty sprístupnil, čo napokon viedlo k späťvzatiu\njej žaloby. Navyše súd sa domnieva, že aj keď si žalobkyňa nepochybne uplatnila zákonné\nprávo na nahliadnutie do príslušnej dokumentácie týkajúcej sa správy bytového domu,\nvzhľadom na to ako žalobu koncipovala, teda že sa domáhala všetkej dokumentácie a to\ndokonca od roku 2006 bez nejakého racionálneho vysvetlenia, v kontexte s už spomínanými\nosobnými konfliktami vyvoláva pochybnosť o skutočnom dôvode podania tejto žaloby, čo by\nmohlo viesť aj k posúdeniu výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na § 3\n\n7\n\nods. 1 Občianskeho zákonníka. Tieto okolnosti by však museli byť predmetom ďalšieho\ndokazovania a preto za súčasnej dôkaznej situácie a zisteného skutkového stavu súd\npovažoval za spravodlivé nepriznať žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania. Súd\ndodáva, že aj keď nárok na náhradu trov konania si uplatnil aj žalovaný, uvedený nárok mu\nzmysle § 256 CSP neprislúcha.“\nProti výroku o trovách konania podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd\nrozhodol napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách\nkonania potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.\nPodľa sťažovateľky porušil krajský súd jej základné a iné práva tým, že napadnuté\nuznesenie nedostatočne odôvodnil, keď sa nevyjadril k žiadnej časti odvolania sťažovateľky\na bez ďalšieho podstatného rozvinutia svojich úvah potvrdil uznesenie okresného súdu\na formulácia výroku uznesenia krajského súdu nemá oporu v Civilnom sporovom poriadku.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nÚstavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým\na nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto\nprávach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).\n\n8\n\nRozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd\npri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v\nsúlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka\nkonania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).\nObsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj\nprávo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom\n(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).\nPodľa § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) výnimočne súd neprizná\nnáhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.\nUstanovenie § 257 CSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach\ntohto zákonného ustanovenia nepriznal náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému\ninak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len\nokolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré Civilný sporový poriadok neuvádza ani\nexemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri\nskúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné,\nzárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na\nobidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom\nhranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej\nnepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného\nprincípu zodpovednosti za výsledok sporového konania.\nÚstavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou\nopravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis\nmutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo\nnebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nnedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým\n\n9\n\nk porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných\nsúdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo\nzjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odkázal na náležité a presvedčivé\nodôvodnenie uznesenia okresného súdu a v relevantnej časti uviedol: „V prejednávanej veci\nžalobkyňa svoj nárok na sprístupnenie dokladov odôvodnila neochotou žalovaného tieto\ndoklady jej sprístupniť napriek opakovaným písomným žiadostiam. Ako dôkaz tohto svojho\ntvrdenia predložila do spisu žiadosti zo dňa 29.12.2011, zo dňa 20.01.2012 a zo dňa\n02.03.2012. Žaloba vo veci samej bola podaná po viac ako 4 rokoch od doručenia týchto\npísomností žalovanému dňa 07.07.2016, a preto žalobkyňou predložené žiadosti nemožno\npovažovať za dôkaz preukazujúci neochotu žalovaného sprístupniť žalobkyňou požadovanú\ndokumentáciu, najmä za situácie, ak tieto tri žiadosti boli vyhotovené krátko po tom, čo\nžalobkyňa bola napadnutá štatutárom žalovaného. Podľa pripojeného rozhodnutia\nObvodného úradu Prešov zo dňa 27.06.2012 (č.l. 49 až 51 spisu), k tomuto napadnutiu\nmalo dôjsť dňa 20.09.2011. Žalobkyňa teda ničím právne významným nepreukázala, aby\npred podaním žaloby vyzvala žalovaného na sprístupnenie dokladov a aby žalovaný tejto jej\nžiadosti nevyhovel. Zo správania sa žalovaného v priebehu konania pritom bez akýchkoľvek\npochybností vyplýva, že tento na základe požiadaviek žalobkyne, resp. jej právneho\nzástupcu, umožnil žalobkyni nahliadnuť do ňou požadovaných dokladov, ktoré mal\nk dispozícii, čo nakoniec viedlo k späťvzatiu podanej žaloby. Na strane žalovaného teda\nexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa umožňujúce výnimočné nepriznanie náhrady trov\nkonania žalobkyni.\n11. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia\n§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP uznesenie vo výroku o trovách konania ako vecne správne\npotvrdil.“\nRozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto\nsúdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd\n\n10\n\npreto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov\no trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny\nrozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu\nby mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení\nzákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. Tento záver sa vzťahuje zvlášť na\nrozhodovanie podľa § 257 CSP, použitie ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, že\nvšeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného\nzreteľa, nemusí náhradu trov konania priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je\núlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext v konkrétne posudzovanej\nveci. Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných\nosobitného zreteľa na aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné\noprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že musí ísť o výnimočný\nprípad, ktorý musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnený.\nDôvodnosť aplikácie § 257 CSP je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu\nodôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd\ndostačujúco odôvodnil, prečo považoval dôvody, pre ktoré okresný súd sťažovateľke nárok\nna náhradu trov konania nepriznal, za správne. Skutkové a právne závery uvedené\nv citovanom odôvodnení uznesenia krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu\nv rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno\npovažovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno\ntieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce\nz rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani\noprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne nahrádzať vlastnými.\nVo vzťahu k námietkam sťažovateľky, že krajský súd nereagoval na jej odvolanie,\nústavný súd pripomína, že podľa jeho doterajšej judikatúry odôvodnenia rozhodnutí\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.\nII. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Pokiaľ okresný súd\ndostatočne odôvodnil uznesenie v časti o nepriznaní trov konania tak, aby sa sťažovateľka\n\n11\n\ndozvedela všetky relevantné dôvody, ktoré ho k takémuto rozhodnutiu viedli, krajský súd\nnemôže porušiť označené práva sťažovateľky, ak sa s takýmto odôvodnením okresného\nsúdu stotožní a naňho odkáže.\nSúčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04,\nIV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo\nna spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať\npodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil\nIII/1997).\nZ odôvodnenia uznesenia okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu je\nzrejmé, že za rozhodujúci argument, pre ktorý nebola sťažovateľke priznaná náhrada trov\nkonania, je potrebné považovať skutočnosť, že sťažovateľka vyzvala žalovaného na\npredloženie relevantných dokladov viac ako štyri roky pred podaním žaloby na súd.\nPokiaľ sa teda krajský súd vysporiadal vo svojom odôvodnení s týmto rozhodujúcim\nargumentom, potom základné právo sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia neporušil.\nVo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že formulácia výroku napadnutého uznesenia\nkrajského súdu nemá oporu v Civilnom sporovom poriadku, ústavný súd konštatuje, že\ns týmto názorom sťažovateľky sa nemožno stotožniť, a už vôbec nie za situácie, keď\nsťažovateľka ani neuvádza, ako by podľa nej mal znieť správny výrok.\nPokiaľ sťažovateľka namieta, že jej nebol daný priestor na vyjadrenie sa k možnej\naplikácii § 257 CSP, pričom odkazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 153/2018\n\n12\n\nz 18. júla 2018, ústavný súd konštatuje, že ani s týmto tvrdením sťažovateľky o porušení jej\npráv sa nemožno stotožniť. V uvádzanom náleze ústavného súdu išlo o prípad, keď trovy\nkonania neboli priznané až uznesením odvolacieho súdu a nie už okresného súdu, ako to\nbolo v prípade sťažovateľky. Sťažovateľka sa k aplikácii ustanovenia § 257 CSP mala\nmožnosť vyjadriť v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, čo aj urobila a táto\nskutočnosť vyplýva aj zo samotného tvrdenia sťažovateľky v sťažnosti. Navyše, je potrebné\nskonštatovať, že túto okolnosť, teda že nemala možnosť vyjadriť sa k aplikácii § 257 CSP\nuž v konaní pred okresným súdom ani v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ani\nnenamietala.\nVzhľadom na to, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením\nkrajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť odmietol po jej\npredbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. novembra 2018\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "žaloba-späťvzatie", "trovy konania", "konanie-zastavenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f4db9778-fa76-4289-9039-20a314a259db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.153.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 153/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018 z 18. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-18", "citacie_n": 170, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.153.2018.2"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 345, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:d6eef413-f1cd-472a-bc5f-8b32e6ef4587", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d6eef413-f1cd-472a-bc5f-8b32e6ef4587"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "305f1990-92ab-41f9-b79f-16e5c7c44334:c92e5245-669a-4a4d-8b21-21b0bfbf15f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1", "spisova_znacka": "3MCdo/46/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/46/2012 z 8. 1. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-01-08", "citacie_n": 639, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1"}, {"guid": "9bc3193f-47f7-4b78-b315-d0e0657bf35f:f0108139-8f34-4656-9c02-94b456c63bee", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Co/95/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/95/2018 z 11. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-09-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9bc3193f-47f7-4b78-b315-d0e0657bf35f:f0108139-8f34-4656-9c02-94b456c63bee"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7f0db777-714e-441b-bf2c-d41a79282d05", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.245.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 245/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 245/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.245.2020.1"}, {"guid": "ussr:c0d3cafb-b285-4724-937b-3ba38d316955", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.135.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2019 z 20. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.135.2019.1"}]}