{"guid": "ussr:a087e9af-8944-43ca-9851-70c40345b646", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.400.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 400/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 400/2018 z 14. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 400/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.400.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a087e9af-8944-43ca-9851-70c40345b646", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.400.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.400.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.400.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 400/2018-22\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť Československej obchodnej banky, a. s., Žižkova 11,\nBratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou ECKER-KÁN & PARTNERS, s. r. o.,\nNámestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a prokurista\nJUDr. Vladimír Kán, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20\nods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Československej obchodnej banky, a. s., o d m i e t a\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra\n2018 doručená sťažnosť Československej obchodnej banky, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“),\nktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 137/2017 z 21. júna 2018 (ďalej len\n„napadnuté rozhodnutie“).\n\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobcovia sa žalobou smerujúcou proti\nsťažovateľke ako odporkyni v 1. rade domáhali určenia, že zmluva o zriadení záložného\npráva na nehnuteľnosti ZN č. 50/120/2001 z 23. novembra 2001 (ďalej len „zmluva\no zriadení záložného práva“) je v označenej časti neplatná. Na základe doplnenia žaloby sa\ntaktiež domáhali určenia, že záložné právo k nehnuteľnosti neexistuje. Okresný súd\nBratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 15 C (25C) 2/2004-473\nz 12. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu v celom rozsahu\nzamietol. Rozsudok okresného súdu bol v napadnutej časti potvrdený rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 241/2012-637 zo 16. júna 2016 (ďalej\nlen „rozsudok krajského súdu“) ako vecne správny.\n3. Proti rozsudku krajského súdu podali 28. septembra 2016 žalobcovia dovolanie,\nv ktorom došlo ku kumulácii dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 Civilného\nsporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a § 421 CSP. Sťažovateľka sa k dovolaniu vyjadrila\npodaniami z 2. decembra 2016 a zo 16. októbra 2017, v ktorých zaujala stanovisko\nk procesnej prípustnosti kumulácie dôvodov dovolania, vychádzajúc z právneho názoru\nvysloveného v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017, podľa\nktorého „kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je\nneprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch\nuvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na\nposúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré\nvady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní\nprípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska\nexistencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na\nprednejšom mieste.“.\n4. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím z 21. júna 2018 rozsudok krajského súdu\nzrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie\nbolo podané včas (§ 427 CSP), na to oprávnenými osobami (§ 424 CSP), zastúpenými\nv súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky\n\n2\n\ndovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že\ndovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné a aj dôvodné. Najvyšší súd tak po\nzistení, že konanie pred dovolacím súdom nebolo postihnuté tzv. zmätočnostnou vadou\nvyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP, vychádzajúc z právneho názoru o prípustnosti\nkumulácie dovolacích dôvodov vysloveného v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 V Cdo 1/2018, ktorým s analogickým použitím zásady lex posterior derogat legi\npriori bol prekonaný opačný právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017, pristúpil k posúdeniu prípustnosti dovolania aj\nz hľadiska ďalšieho dovolateľmi uplatneného dôvodu prípustnosti dovolania spojeného\ns právnym posúdením v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Podľa názoru najvyššieho\nsúdu predpoklady prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. a) a b) CSP boli naplnené.\n5. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo\nk porušeniu ňou označených práv. V súvislosti s porušením základného práva na súdnu\nochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľka poukázala okrem iných aj na\nrozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 190/2016, podľa ktorého ak bola určitá právna\notázka alebo jej riešenie predmetom zovšeobecnenia, výsledok ktorého bol publikovaný\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát\nalebo stanovisko najvyššieho súdu, princípy materiálneho právneho štátu od všeobecných\nsúdov a ich sudcov vyžadujú, aby súdy v ďalšom konaní o obdobných (skutkovo a právne,\nresp. druhovo) veciach rozhodovali v súlade s takto zovšeobecneným právnym názorom.\nVšeobecný, teda aj najvyšší súd, pokiaľ sú na to dané dôvody, sa od neho môže vo svojom\nďalšom rozhodovaní odchýliť, nesmie však pritom postupovať spôsobom, ktorý by\nznamenal svojvôľu.\n6. Odvolávajúc sa na inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí sťažovateľka\nv ďalšej časti sťažnosti poukázala na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, osobitne na\nrozhodnutie pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 43/95, v ktorom ústavný súd označil\ninštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí za jeden zo základných prvkov právneho štátu\na za zákonný výraz naplnenia jeho požiadaviek. Súčasne ústavný súd obmedzil prípustnosť\n\n3\n\nzásahov do právoplatnosti len na základe zákona a z dôvodov, ktoré sú významnejšie, ako je\nzáujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí.\n7. Podľa názoru sťažovateľky je veľmi podobné vnímanie princípu právnej istoty\nzaloženej právoplatným rozhodnutím v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen „ESĽP“) k čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“). Už v rozsudku Veľkej komory z 28. októbra 1999 vo veci Brumärescu proti\nRumunsku ESĽP zdôraznil, že toto právo sa musí vykladať so zreteľom na preambulu\ndohovoru, ktorá vyhlasuje právny štát za súčasť spoločného dedičstva zmluvných štátov.\nJednou zo základných stránok právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý si okrem iného\nvyžaduje, aby sa potom, ako súdy s konečnou platnosťou rozhodli určitú vec, ich\nrozhodnutie nespochybňovalo. V neskoršej judikatúre k tomu ESĽP dodal, že právna istota\npredpokladá rešpektovanie princípu rei iudicatae. Tento princíp znamená, že nikto\nz účastníkov súdneho konania nemôže žiadať preskúmanie právoplatného a záväzného\nrozhodnutia len s tým cieľom, aby sa jeho vec opakovane prerokovala a aby sa o nej\nrozhodlo znova. Vyššie (nadriadené) súdy by v takom prípade svoje prieskumné oprávnenie\nmali vykonávať na účel nápravy skutkových a právnych omylov a procesných pochybení,\nnie opätovného prerokovania veci. Takéto preskúmanie sa nesmie stať skrytým riadnym\nopravným prostriedkom a okolnosť, že na vec môžu existovať dva názory, nie je\ndostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci. Odklon od týchto princípov je\nprípustný len z výnimočných dôvodov.\n8. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu si je\nsťažovateľka vedomá postavenia a úlohy konkrétnej kontroly ústavnosti v systéme výkonu\nspravodlivosti v Slovenskej republike, ako aj ustálenej judikatúry ústavného súdu, ktorá toto\npostavenie premieta do základných parametrov vzťahu medzi všeobecnými súdmi\na orgánom ochrany ústavnosti. V danom prípade však podľa jej názoru ide o taký zásah do\npráva na súdnu ochranu, pred akým ústavný súd konštantne poskytuje ochranu. Postupom\na napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva procesného\ncharakteru, došlo k porušeniu princípu právnej istoty, ďalej k porušeniu princípov\n\n4\n\nspravodlivého\n\nprocesu,\n\npričom\n\nnapadnuté\n\nrozhodnutie\n\nje\n\npodľa\n\nnej\n\narbitrárne\n\na nedostatočne odôvodnené.\n9. Sťažovateľka uviedla, že veľký senát najvyššieho súdu rozhodnutím sp. zn.\n1 V Cdo 1/2018 z 21. marca 2018 rozhodol tak, že sa odchýlil od svojho predchádzajúceho\nprávneho názoru v právne a skutkovo identickej veci a určil, že kumulácia dôvodov\ndovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP prípustná je. Veľký senát prikročil k revízií\nskôr prijatého právneho názoru a právoplatného rozhodnutia (res iudicata) bez toho, aby tu\nexistovali objektívne dôvody, ktoré by si takúto revíziu vyžadovali.\n10. Poukazujúc na princíp právnej istoty sťažovateľka konštatovala, že postupom\nnajvyššieho súdu, ktorý sa premietol do napadnutého rozhodnutia, boli porušené základné\npráva sťažovateľky procesného charakteru, došlo k porušeniu princípu právnej istoty, ďalej\nk porušeniu princípov spravodlivého procesu, bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n11. V súvislosti s vymedzením dovolacích dôvodov uvedených v podanom dovolaní\nsťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v danom prípade žalovaný v dovolaní poukázal\nna dovolací dôvod podľa ustanovenia § 432 CSP (ktorý prípustnosť dovolania vyvodzuje\nz ustanovenia § 421 CSP) a v ďalšom obsahu dovolania sa zaoberal nesprávnym právnym\nposúdením prejednávanej veci odvolacím súdom. V uvedenom dovolaní však žalovaný\nspôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 432 až § 435 CSP dovolacie dôvody\nnevymedzil tak, ako to predpokladajú tieto ustanovenia. V prípade dovolacieho dôvodu\nspočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ povinný dovolací dôvod\nvymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nPokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď pri riešení právnej\notázky sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\n\n5\n\nv zmysle už citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa konkrétne uviesť\na vysvetliť, z čoho vyvodzuje danosť uvedeného dôvodu, teda demonštrovať inými\nrozhodnutiami dovolacieho súdu, ktoré predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax\nv obdobných veciach, ako aj uviesť, v čom je rozdiel od rozhodnutia súdu v prejednávanej\nveci a ako dovolací súd už rozhodol v iných obdobných veciach v minulosti. Civilný\nsporový poriadok v tomto smere zaťažuje argumentačnou povinnosťou dovolateľa, a nie\ndovolací súd.\n12. Dovolatelia v prejednávanej veci prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1\npísm. a) CSP odôvodnili tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky existencie naliehavého záujmu na požadovanom určení neplatnosti záložnej\nzmluvy, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, pričom na preukázanie tohto ich názoru v dovolaní uviedli rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 3/03 (R 48/2003), rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Cdo 112/2004, rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 91/2006 a rozhodnutie\nnajvyššieho súdu 3 Cdo 53/2007. Podľa názoru sťažovateľky však na danú vec nemožno\npoužiť ani jedno z citovaných rozhodnutí a nemožno z nich odvodiť tvrdený odklon od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.\n13. Následne sťažovateľka zhodnotila, že najvyšší súd v snahe vyhovieť dovolateľom\nsi sám neprípustne (bod 15 napadnutého rozhodnutia) upravil právnu otázku, aby tak mohol\nzaložiť domnelú prípustnosť dovolania.\n14. Podľa sťažovateľky sa tak najvyšší súd pri výklade a aplikácii zákonných\npredpisov odchýlil od znenia príslušných ustanovení natoľko, že tým zásadne poprel ich\núčel a význam, čo má za následok arbitrárnosť (svojvôľu) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu.\n15. Vecným prejednaním neprípustného dovolania boli podľa názoru sťažovateľky\nporušené jej základné práva procesného charakteru, došlo k porušeniu princípu právnej\nistoty, ďalej k porušeniu princípov spravodlivého procesu, bolo porušené právo na súdnu\n\n6\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Najvyšší súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď\ndospel k záveru, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti časti záložnej zmluvy\nexistuje, pričom tento jeho odklon nevysvetlil.\n16. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala aj nedostatky v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia, ktoré označila za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Podľa jej\nnázoru najvyšší súd riadne a presvedčivo neodôvodnil závery o prípustnosti dovolania\npodľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, v písomnom odôvodnení nemožno nájsť presvedčivú\nodpoveď na dovolateľmi formulovanú právnu otázku, ktorá podľa názoru dovolateľov\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, ďalej sa vôbec nezaoberal\nskutočnosťou, že dovolatelia nadobudli vlastnícke právo k predmetným bytom a nebytovým\npriestorom až kolaudáciou, preto úpadca bol až do kolaudácie výlučným vlastníkom\nbytového domu a tento mohol zaťažiť záložným právom.\n17. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na podnikanie\na základného práva vlastniť majetok v kontexte s tvrdeným konaním v rozpore s dobrými\nmravmi sťažovateľka v podstatnom uviedla, že žalovanému v druhom rade poskytla úver na\nfinancovanie výstavby bytových domov a tento úver bol štandardným spôsobom\nzabezpečený i zriadením záložného práva k nehnuteľnostiam. V konaní nebola tvrdená ani\npreukázaná skutočnosť, že by v čase uzavretia záložnej zmluvy úpadca vedel, že poskytnutý\núver nebude môcť splatiť, resp. že konal s vedomím, že úver nesplatí, a teda že dôjde\nk realizácii uhradzovacej funkcie záložného práva. Sťažovateľka v tejto súvislosti\nargumentovala, že nie je porušením dobrých mravov zabezpečiť si vrátenie požičaných\nprostriedkov zákonnými spôsobmi, medzi ktoré záložné právo nepochybne patrí.\n18. Pripustením výkladu, ktorý zaujal najvyšší súd v posúdení otázky konania úpadcu\nv rozpore s dobrými mravmi, čoho následkom má byť neplatnosť právneho úkonu ‒\nzáložnej zmluvy, bude podľa názoru sťažovateľky do súkromnoprávnych vzťahov subjektov\npráva vnesená neprípustná miera právnej neistoty. Takýmto výkladom a napadnutým\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie podľa čl. 35\n\n7\n\nods. 1 ústavy, keďže v zmysle § 27 ods. 12 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“)\nbanka nesmie uzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok pre ňu, najmä také\nzmluvy, ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené ich pohľadávky. Sťažovateľka je\nv zmysle zákona o bankách povinná dostatočne zabezpečiť svoju pohľadávku, pričom\nzriadenie záložného práva je všeobecne považované za najbezpečnejší zabezpečovací\ninštitút.\n19. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej\nsťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení s jeho právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, v spojení s jeho právom na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. júna\n2018, sp. zn. 6 Cdo/137/2017 porušené bolo.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. júna 2018, sp. zn.\n6 Cdo/137/2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov\nprávneho zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od\nprávoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n20. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n8\n\n21. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na\nprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť\nje preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,\nIV. ÚS 221/05).\n23. V úvode ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na formálne\nnedostatky sťažnosti musel (pred samotným skúmaním podmienok, splnenie ktorých je\nnevyhnutné pre prípadné prijatie sťažnosti na ďalšie konanie) ustáliť rozsah ústavnej\nochrany, ktorej sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti dožadovala. Sťažovateľka v petite svojej\nsťažnosti žiadala o vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva\nvlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.\nV odôvodnení svojej sťažnosti však žiadala o preskúmanie nielen napadnutého rozhodnutia,\n\n9\n\nale aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a okrem označených práv žiadala\no vyslovenie porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\na práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n24. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou\nčasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1\nzákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným\nsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže\nústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,\na vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m.\nII. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy\nalebo medzinárodnej zmluvy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,\nústavný súd považuje v súlade so svojou judikatúrou iba za súčasť argumentácie\nsťažovateľa, ktorej posúdením sa samostatne nezaoberá (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07,\nIV. ÚS 279/07). Vzhľadom na uvedené ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu\nnapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v kontexte základných práv označených v petite\nsťažnosti, t. j. základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.\n25. Nosným bodom sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je to, že najvyšší súd\nv napadnutom rozhodnutí, opierajúc sa\n\no právne závery vyslovené v rozhodnutí\n\nobčianskoprávneho kolégia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 1/2018\nz 21. marca 2018, podľa ktorého kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 CSP a § 421\nCSP je prípustná, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 241/2012 zo 16. júna 2016\na vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka poukázala na skoršie\nrozhodnutie veľkého senátu, konkrétne na rozhodnutie sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla\n2017, v ktorom veľký senát okrem iného rozhodol, že kumulácia dôvodov prípustnosti\ndovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je neprípustná. Najvyšší súd sa tým mal\n\n10\n\nodchýliť od svojej ustálenej rozhodovacej praxe, porušiť princíp právnej istoty, a v dôsledku\ntoho tak porušiť označené základné práva sťažovateľky.\n26. Nadväzujúc na túto sťažnostnú námietku dáva ústavný súd sťažovateľke do\npozornosti uznesenie ústavného súdu o zjednotení odchýlnych právnych názorov sp. zn.\nPLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), kde plénum\nústavného súdu v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde vo veci zjednotenia odchylných\nprávnych názorov senátov ústavného súdu týkajúcich sa kumulácie dôvodov prípustnosti\ndovolania podľa § 420 a § 421 CSP prijalo toto zjednocujúce stanovisko:\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\n27. Ústavný súd v predmetnom zjednocujúcom stanovisku v súvislosti s rozhodnutím\nveľkého senátu ústavného súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 (právne závery ktorého tvoria\nťažisko sťažnostnej argumentácie sťažovateľky) jednoznačne konštatoval, že sa s právnym\nnázorom veľkého senátu v danom rozhodnutí nestotožňuje. Ústavný súd zároveň\nkonštatoval, že v dovolacom konaní je de lege lata prípustná kumulácia dôvodov\nprípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP a ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.\n28. Ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku ďalej argumentoval, že\nzo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva obmedzenie,\n\n11\n\nktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné dovolanie\nz dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého dôvodu\nprípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný dovolací\ndôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť dovolania\na rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi nimi\nneupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je\nv tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd pri\nrozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je\nurčiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia\nspravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia\nspôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu (pozri\nPLz. ÚS 1/2018).\n29. Podľa právneho názoru ústavného súdu je ústavne neakceptovateľný taký postup,\nktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania\nnapriek reálnej existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by\nbola de facto rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je\nneprípustné. Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na\nkonkrétny prípad je úlohou (dovolacieho) súdu (PLz. ÚS 1/2018).\n30. Ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že právny názor najvyššieho súdu\nvyslovený v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 bol rovnako prekonaný\nprávnym názorom vysloveným v neskoršom rozhodnutí veľkého senátu, t. j. rozhodnutí\nsp. zn. 1 V Cdo 1/2018, v ktorom veľký senát najvyššieho súdu (rovnako ako ústavný súd\nvo svojom už citovanom zjednocujúcom stanovisku) vyčerpávajúcim spôsobom ozrejmil,\nprečo právne závery vyslovené v skoršom rozhodnutí veľkého senátu (sp. zn.\n1 V Cdo 2/2017) nemožno považovať za správne a ústavne akceptovateľné.\n31. Ústavný súd sa preto nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľky, podľa\nktorej v dôsledku prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov malo dôjsť k porušeniu\nzákladného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Poukazujúc na\n\n12\n\ncitované rozhodnutie pléna ústavného súdu (PLz. ÚS 1/2018), ako aj rozhodnutie veľkého\nsenátu (1 V Cdo 1/2018) ústavný súd konštatuje, že čl. 46 ods. 1 ústavy by bol porušený,\nnaopak, v tom prípade, ak by najvyšší súd rozhodol spôsobom, akým sťažovateľka\nnaznačuje vo svojej sťažnosti.\n32. Ústavný súd sa takisto nestotožňuje s argumentom sťažovateľky, ktorý spočíval\nv tom, že najvyšší súd mal konať svojvoľne a narušiť princíp právnej istoty. Ústavný súd\npripomína, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vychádzal z právnych záverov\nvyslovených v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 V Cdo 1/2018, ktoré bolo prijaté\nzákonom ustanoveným spôsobom, t. j. postupom ustanoveným v § 48 CSP, rešpektujúc\nzásadu lex posterior derogat legi priori. Z uvedeného je zrejmé, že právne závery\nnajvyššieho súdu nemožno označiť za svojvoľné ani arbitrárne.\n33. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namietala aj nedostatky v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia, ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia\nv kontexte týchto námietok. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite\nodôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,\npričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne\nneodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.\n34. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu\nnestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu\n(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov\na námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne\ntie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne\n\n13\n\nnelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06).\n35. V nadväznosti na namietané porušenie základného práva na podnikanie\na základného práva vlastniť majetok ústavný súd uzatvára, že medzi argumentáciou\nsťažovateľky (spočívajúcou v tom, že sa nestotožňuje s už špecifikovaným právnym\nnázorom najvyššieho súdu) a označenými právami absentuje vzájomná príčinná súvislosť.\n36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n37. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi\nsťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia\noznačených práv.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. novembra 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "konanie pred ústavným súdom-použitie ustanovení Civilného sporového poriadku", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d24daee8-c658-4223-9566-0f0330830980", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. 4. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-04-25", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PLz.US.1.2018.1"}, {"guid": "ussr:072537ee-2744-4db8-959a-06f524cacac0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.190.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 190/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 190/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.190.2016.1"}, {"guid": "ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 287/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 287/2011 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 594, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:840b3b8f-9c19-47f1-98ce-cc7d93de9f9d"}, {"guid": "ussr:645dce09-be53-48f9-a4a8-87234afa4350", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 279/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 279/07 z 7. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-07", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:645dce09-be53-48f9-a4a8-87234afa4350"}, {"guid": "ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 357, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:75184475-d660-408d-80e5-38c8490f9fa4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 221/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 221/05 z 13. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-13", "citacie_n": 896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75184475-d660-408d-80e5-38c8490f9fa4"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 1285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 43/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. 9. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-09-10", "citacie_n": 572, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe561f30-034c-46d4-8149-95c7f9013d50"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:7b9663c8-8282-4488-8ed7-fe28a38d9026", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.23.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 23/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 23/2019 z 17. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.23.2019.1"}, {"guid": "e86fc919-33f3-4619-a718-73eed3945216:4204c71a-d7ac-4243-a31b-d9206727ca57", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1107203232.4", "spisova_znacka": "8Co/84/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/84/2020 z 26. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-04-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1107203232.4"}]}