{"guid": "ussr:9e7732b7-0f04-462a-a39b-8a3c6b7fe8f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.337.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 337/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 337/2018 z 19. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. septembra 2018, sp. zn. I. ÚS 337/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.337.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9e7732b7-0f04-462a-a39b-8a3c6b7fe8f1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.337.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.337.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.337.2018.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 337/2018-9\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra\n2018 predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.\n17 Co 114/2017 z 25. apríla 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n12. septembra 2018 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci\n\nnamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 114/2017\n\nz 25. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) v treťom a štvrtom bode výrokovej\nčasti, t. j. v častiach, v ktorých bolo rozhodnuté o náhrade trov konania.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou\nna Okresnom súde Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) domáhal náhrady za\nbolesť v sume 3 270 € s príslušenstvom a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia\nv sume 59 658 € s príslušenstvom voči\n\n(ďalej len\n\n„žalovaný“). Podanú žalobu skutkovo odôvodnil tým, že pri dopravnej nehode ako\nspolujazdec v motorovom vozidle utrpel vážne zranenia, ktoré na jeho zdravotnom stave\nzanechali trvalé následky. V súvislosti s výškou žalobou uplatnených nárokov sťažovateľ\npoukázal na lekárske posudky o bolesti a o sťažení spoločenského uplatnenia\nz 12. decembra 2013 a 25. mája 2014, ktoré vystavil\n\n, a v ktorých\n\nbola bolesť sťažovateľa hodnotená počtom 1 372,50 bodov a sťaženie spoločenského\nuplatnenia počtom 3 620 bodov. V priebehu konania bol vypracovaný znalecký posudok\nč. 7/2015 znalca\n\n, v ktorom bola hodnotená bolesť počtom 1 305\n\nbodov a sťaženie spoločenského uplatnenia počtom 950 bodov. V priebehu konania (t. j.\n2. februára 2016) žalovaný čiastočne plnil sťažovateľovi náhradu za sťaženie spoločenského\nuplatnenia v sume 14 091 €.\n3. Okresný súd po vykonanom dokazovaní rozsudkom č. k. 6 C 173/2014-190\nz 30. decembra 2016 zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi náhradu za bolesť v sume\n1 362 € a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 824 €. V prevyšujúcej časti\nuplatňovaný nárok sťažovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil práve\nzávermi podaného znaleckého posudku, v ktorom bola bolesť a sťaženie spoločenského\nuplatnenia hodnotené iným počtom bodov ako v lekárskych posudkoch, ktoré predložil\nsťažovateľ spolu so žalobou.\n4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že priznal žalovanému právo na\nnáhradu trov konania proti sťažovateľovi v rozsahu 48,28 % a štátu priznal právo na\nnáhradu trov konania voči obom stranám sporu, teda voči sťažovateľovi v rozsahu 74,14 %\na voči žalovanému v rozsahu 25,86 %. Výroky o náhrade trov konania okresný súd\n\n2\n\nodôvodnil s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a 2 a § 256 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku (ďalej aj „CSP“), pričom pomer úspechu strán v konaní stanovil na základe\npomeru celkovej sumy náhrady, ktorá bola sťažovateľom uplatnená v podanej žalobe,\nk sume priznanej sťažovateľovi rozsudkom, resp. k sume, v ktorej bolo konanie zastavené\nv dôsledku čiastočného plnenia zo strany žalovaného.\n5. Krajský súd ako odvolací súd rozhodnutie okresného súdu týkajúce sa trov\nkonania zmenil napadnutým rozsudkom tak, že žalovaný má voči sťažovateľovi nárok na\nnáhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 50,24 % a štát má voči\nsťažovateľovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 75,12 % a voči žalovanému\nv rozsahu 24,88 %. Pritom pri posudzovaní práva na náhradu trov konania vychádzal\nz rovnakého právneho názoru ako okresný súd.\n6. Poukazujúc na § 255 ods. 1 a 2 CSP sťažovateľ zhodnotil, že postup krajského\nsúdu a predtým aj postup okresného súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania je podľa\njeho názoru nesprávny a nerešpektuje základné princípy, na ktorých je postavený Civilný\nsporový poriadok.\n7. Sťažovateľ argumentoval, že úprava náhrady trov konania v Civilnom sporovom\nporiadku vychádza z princípu zohľadňovania úspechu strany v civilnom spore. Samotný\núspech strany v konaní však nemožno hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, akú sumu\nsi žalobca uplatnil podanou žalobou a aká suma mu bola v konečnom rozhodnutí priznaná.\nJe potrebné prihliadať aj na ďalšie skutočnosti, a to na priebeh konania, predmet konania,\ndruh uplatneného nároku a okolnosti prípadu, či rozhodnutie nezáviselo od úvahy súdu,\npripadne či nezávisela výška plnenia od odborných znalostí a bola určená na základe\nznaleckého posudku. Hodnotenie úspechu v konaní musí byť prísne individuálne\ns prihliadnutím na konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa na samotný uplatnený nárok, ako\naj na všetky relevantné okolnosti prípadu. Pri mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu\nv konaní totiž veľmi jednoducho môže dôjsť k porušeniu základného princípu, na ktorom\nstojí civilné sporové konanie a ktorý je vyjadrený v čl. 2 CSP. Podľa uvedeného\nustanovenia totiž ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov\n\n3\n\nmusí byť spravodlivá a účinná. Aby boli zachované uvedené základné atribúty súdnej\nochrany, a to jej spravodlivosť a účinnosť, musí súd na jednotlivé prípady konaní nazerať\nindividuálne, pretože jednotlivé konania sa líšia svojimi okolnosťami a uplatnené nároky,\nktoré je možné v súdnom konaní uplatniť, sa líšia svojou povahou, charakterom i\nkonkrétnosťou právnej úpravy. Preto je potrebné vykladať ustanovenie § 255 ods. 1 CSP\npráve v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania a zohľadňovať najmä\nkritérium spravodlivosti.\n8. Sťažovateľ v tejto súvislosti zároveň uviedol, že výška náhrady za bolesť a za\nsťaženie spoločenského uplatnenia závisí primárne od bodového hodnotenia bolesti\na sťaženia spoločenského uplatnenia. Toto bodové hodnotenie stanovuje hodnotiaci lekár,\nteda osoba s odbornými znalosťami, ktorými samotný sťažovateľ nedisponoval a nevedel\nsám pri podaní žaloby vyhodnotiť dôvodnosť výšky týchto uplatnených nárokov, pokiaľ\ntieto záviseli od bodového hodnotenia. Sťažovateľ si splnil povinnosť preukázania\ndôvodnosti výšky uplatneného nároku predložením lekárskych posudkov, ktoré dal\nvypracovať osobe s odborným znalosťami, aby mu tak hodnotiaci lekár určil bodové\nhodnotenie, na základe ktorého si sťažovateľ potom mohol vyčísliť výšku náhrady. Pokiaľ\nbol v konaní vypracovaný znalecký posudok a tento určil nižšie bodové hodnotenie, čo malo\npotom vplyv aj na výšku priznanej náhrady, nemožno túto skutočnosť hodnotiť pri\nrozhodovaní o náhrade trov konania na ťarchu sťažovateľa. Sťažovateľ totiž objektívne\nnemal schopnosti na to, aby výšku svojho nároku s ohľadom na nedostatok odborných\nvedomostí presne určil, resp. aby kriticky zhodnotil počet bodov určených v lekárskom\nposudku hodnotiacim lekárom.\n9. Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že v danom prípade došlo k postupu\nvšeobecného súdu, ktorý je v zjavnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Sťažovateľ podal\nžalobu na súde pri najlepšej vôli domôcť sa spravodlivej náhrady škody na zdraví, ktorú mu\nžalovaný odmietal dobrovoľne uhradiť. Sťažovateľ postupoval plne v súlade so zákonom,\npričom skutočnosť bodového hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia ide\nmimo sféru jeho vplyvu vôle a vedomia a toto bodové hodnotenie nemohol ovplyvniť. Preto\npokiaľ túto skutočnosť hodnotil krajský súd a predtým aj okresný súd na ťarchu žalobcu,\n\n4\n\npostupovali v rozpore s princípom právnej istoty, keď zaťažili sťažovateľa zodpovednosťou\nza okolnosti, ktoré nemohol predvídať.\n10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho\nsťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„1. Krajský súd v Trenčíne tretím a štvrtým výrokom rozsudku... porušil základné\nprávo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane základných\nľudských práv a slobôd.\n2. Tretí a štvrtý výrok rozsudku... sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu\nv Trenčíne na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia..., ktorú je Krajský\nsúd v Trenčíne povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu... do jedného mesiaca od\nprávoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\n5\n\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n15. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za\nintegrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto\nrozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd\nrozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to\n\n6\n\nv prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek\nkladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu\nspravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv\núčastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika\nnáhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho\nvybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe\ntakej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,\nktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).\n16. Vo veci sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad\nnejde. Sťažovateľom namietané pochybenie všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru\nústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú\nregulárnosť napadnutého súdneho konania. Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok\nsťažovateľa vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí\niných orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej\nčinnosti dôsledne riadi.\n17. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní\no trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu\nzákladného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie\no trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,\nmusí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť\nprimeraným spôsobom odôvodnené.\n18. Krajský súd v relevantných častiach napadnutého rozsudku uviedol:\n«... Odvolanie žalobcu nebolo dôvodné ani čo do výrokov o trovách konania. Od\núčinnosti CSP nie je možné pri rozhodovaní o trovách konania zohľadniť, že rozhodnutie\no výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, či úvahy súdu, tak ako to upravovalo\npredtým platné ust. § 142 ods. 3 O.s.p.. Právna úprava náhrady trov konania podľa CSP je\nstriktne založená na miere úspechu strany v konaní. S výnimkou ust. § 257 CSP,\numožňujúcom zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa a na ich základe nepriznať\n\n7\n\nnáhradu trov konania. Nie je možné vylúčiť, že okolnosti ako úvaha súdu, či závislosť výšky\nplnenia od znaleckého posudku by mohli prichádzať do úvahy ako dôvody hodné osobitného\nzreteľa, no v spore o zaplatenie náhrady škody spočívajúcej v bolestnom a SSU odvolací\nsúd takýto priestor nenachádza. Ako bolo uvedené vyššie, je základom pre uplatnenie\nuvedených nárokov lekársky posudok. Na ten sa odvoláva aj žalobca, keď namieta, že ako\nlaik nemal možnosť jeho správnosť žiadnym spôsobom preveriť a nárok uplatnil\nvychádzajúc z daného lekárskeho posudku. Táto obrana žalobcu však neobstojí, pretože\nžalobca aj po oboznámení sa so znaleckým posudkom a aj po rozhodnutí súdu prvej\ninštancie naďalej zotrvával na pôvodne uplatnenom nároku. Za správnosťou podkladov\nsvojho nároku si tak žalobca stál aj v situácii, kedy tu boli aj iné pre laika pochopiteľné\npodklady, na základe ktorých mohol oprávnenosť svojho nároku hodnotiť komplexnejšie.\nPokiaľ teda žalobca napriek možnosti prehodnotiť lekársky posudok vo svetle iných\npodkladov, v tomto prípade znaleckého posudku hodnoteného v rámci rozhodnutia súdu\nprvej inštancie, zotrváva na svojom pôvodnom nároku založenom na bodovom hodnotení\npodľa lekárskeho posudku, je zrejmé, že v spore o uplatnený nárok mieni zotrvávať. Pokiaľ\nspor takto naďalej „živí“, je namieste, aby plne zodpovedal za jeho výsledok, prejavujúci sa\nv rozhodnutí o trovách konania. Nie je možné akceptovať, aby žalobca neprijímal žiaden\nnový argument o nedôvodnosti jeho nároku, trval na ňom v nezmenenej podobe od podania\nžaloby a pri konečnom rozhodnutí v jeho neprospech žiadal zohľadniť, že nemal ako\nrozpoznať neopodstatnenosť svojej žaloby. Žalobcovi samozrejme nemožno uprieť právo na\nprejednanie jeho veci, no so všetkými súvislosťami vrátane náhrady trov konania podľa\nvýsledku sporu. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania tak bolo\nprincipiálne správne založené na pomere úspechu strán sporu vo veci.\n... Vzhľadom na zrušenie výroku IV. napadnutého rozsudku a zastavenie tejto časti\nkonania však došlo k nepatrnej zmene pomeru úspechu strán sporu. Hodnotu nároku 824\neur nebolo možné pričítať ako úspech v konaní žiadnej strane sporu, a ani zohľadniť pri\nvýpočte celkovej hodnoty sporu, pretože v tejto časti bolo konané a rozhodnuté nad rámec\nnávrhu. Bez sumy 824 eur potom predstavuje úspech žalobcu 15.453 eur (24,88 %)\na úspech žalovaného 46.651 eur (75,12 %) z celkového predmetu konania 62.104 eur.\nÚspešnejšiemu žalovanému preto patrí podľa § 255 ods. 2 CSP nárok na náhradu trov\nprvoinštančného konania v rozsahu 50,24 %. V pomere 24,88 % a 75,12 % sa strany sporu\n\n8\n\npodieľajú aj na náhrade trov konania štátu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd\nprvej inštancie samostatným rozhodnutím...»\n19. Ústavný súd dôkladne posúdil relevantné časti napadnutého rozsudku krajského\nsúdu v kontexte všetkých v sťažnosti uplatnených námietok. Ústavný súd teda posudzoval\nnapadnutý rozsudok krajského súdu z pohľadu sťažovateľom uplatnenej námietky týkajúcej\nsa nesprávnej aplikácie § 255 ods. 1 a 2 CSP (aplikácie zásady zodpovednosti za úspech\nv spore, ktorá mala byť podľa názoru sťažovateľa príliš striktná a formalistická).\nÚstavný súd po dôkladnej analýze relevantných častí napadnutého rozsudku\nkrajského súdu konštatuje, že nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého\nrozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti\nalebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov\nkonania krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie o možnosti\naplikácie § 255 CSP, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať\na nahradzovať prijaté právne závery.\n20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade\nneexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\nsignalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu v označených častiach, a preto sťažnosť odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi\nsťažovateľa nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie porušenia\noznačených práv.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. septembra 2018\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "trovy konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0e2d4639-6c27-401a-bf27-37131719885b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.630.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 630/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 630/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.630.2017.1"}, {"guid": "ussr:0b7ba757-3eb5-4b74-9081-869cc8f05353", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 40/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 40/2012 z 8. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-08", "citacie_n": 343, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b7ba757-3eb5-4b74-9081-869cc8f05353"}, {"guid": "ussr:92e14167-02b4-45ca-8825-716bd8c09ed7", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 55/2011 z 10. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-10", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:92e14167-02b4-45ca-8825-716bd8c09ed7"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "8808a4c5-4e39-4cc0-bfa1-650659a45584:a6961e32-5437-4eb1-9732-c66fed86ea15", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3214204458.1", "spisova_znacka": "17Co/114/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/114/2017 z 24. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-04-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3214204458.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:49a66041-0a93-483f-893d-558d02d5bfbe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.485.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 485/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 485/2018 z 11. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-11", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.485.2018.1"}, {"guid": "ussr:e78942d0-8c2e-4a51-9071-737fc4956075", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.439.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 439/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 439/2018 z 28. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-28", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.439.2018.1"}]}