{"guid": "ussr:6a9b15d9-ec3d-46b2-ae54-c412b862048b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.312.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 312/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 312/2018 z 5. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. septembra 2018, sp. zn. I. ÚS 312/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.312.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6a9b15d9-ec3d-46b2-ae54-c412b862048b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.312.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.312.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.312.2018.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 312/2018-24\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpených advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD., Jazerná 19, Nové\nZámky, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Trnave sp. zn. 26 Co 43/2018 z 20. apríla 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\nodmieta\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta\n2018 elektronicky doručená a 14. augusta 2018 prostredníctvom poštovej prepravy\ndoplnená sťažnosť\n\na\n\n(ďalej len „sťažovatelia“)\n\nvo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\n\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n26 Co 43/2018 z 20. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým bolo rozhodnuté\no náhrade trov konania.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia doručili Okresnému súdu\nPiešťany (ďalej len „okresný súd“) 21. marca 2012 žalobu, pretože ako vlastníci a užívatelia\nrodinného domu a pozemku boli neustále obťažovaní rušením nočného pokoja, hlukom nad\nmieru primeranú pomerom a vibráciami vytváranými prevádzkou pohostinstva\nnachádzajúceho sa v ich bezprostrednom susedstve v budove a pozemku, ktorých\nvlastníkom je žalovaný. Sťažovatelia sa žalobou domáhali, aby sa žalovaný ako vlastník\nsusednej nehnuteľnosti zdržal:\n„1. púšťania reprodukovanej a živej hudby v časovom rozpätí po 22.00 hod. do 06,00\nhod. rannej,\n2. púšťania príliš hlasitej reprodukovanej a živej hudby aj mimo času určeného\nnočného kľudu, teda počas celého dňa a aby zamedzil kriku a inému neprimeranému hluku\npočas celého dňa,\n3. predlžovania prevádzkového času v zariadení mimo času rozpätia od 06.00 hod.\ndo 22.00 hod., aby bol povinný ukončiť prevádzku zariadenia tak, že po tom čase sa\nv priestoroch zariadenia nesmie nachádzať žiaden návštevník a zo zariadenia nesmie\nvychádzať žiaden hluk,\n4. zneužívania opakovaného doručovania písomného ohlásenia o jednorazovom\npredĺžení prevádzkovej doby mestu\n\nokrem prípadu, ak pôjde o udalosť, ktorú\n\nmožno považovať za výlučnú, jednorazovú s jednoznačne preukázateľným a náležite\nzdokladovaným dôvodom jej konania a zároveň okrem prípadu, ak pôjde o doručenie\nneprevyšujúce dve písomné ohlásenia v priebehu jedného kalendárneho roka, teda\nv priebehu od 01.01. do 31.12 bežného roka.“\n3. Okresný súd rozhodol o žalobe sťažovateľov tak, že ju rozsudkom sp. zn.\n5 C 45/2012 z 3. júna 2013 zamietol. Okresný súd ďalej uviedol, že o trovách konania\nrozhodne samostatným uznesením. Žalovaný podal proti rozsudku okresného súdu\n\n2\n\nodvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 Co 351/2013 z 13. októbra\n2014 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil s tým, že o trovách odvolacieho konania\nrozhodne súd prvého stupňa.\n4. Splnomocnenej zástupkyni sťažovateľov bolo 21. decembra 2017, teda viac ako\n4 roky po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného rozsudku (rozsudok nadobudol\nprávoplatnosť 19. novembra 2014), doručené uznesenie okresného súdu č. k. 5 C 45/2012136 zo 17. júla 2017, ktorým rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania proti\nsťažovateľom nepriznáva. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému\nokresný súd odôvodnil existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„CSP“) a výnimočnosťou prípadu, ktorý podľa názoru okresného súdu spočíva\nv okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach strán sporu. Okresný súd poukázal najmä\nna to, že prvoinštančný, ako aj odvolací súd vyvodili zodpovednosť žalovaného za\nprotiprávny stav, ktorý bol v konaní jednoznačne preukázaný, keď vychádzali\nzo skutkového stavu, že pohostinstvo\n\nsa nachádza v oblasti rodinných domov\n\na kľudného bývania, pričom reprodukovaná a živá hudba z pozemku žalovaného je\nhlučná, počujú ju nielen sťažovatelia, ale aj ďalší obyvatelia okolitých domov a obťažovanie\nsťažovateľov prevyšuje mieru primeranú miestnym pomerom. Okresný súd zároveň\npoukázal na to, že sťažovatelia sú starobnými dôchodcami trpiacimi viacerými chorobami\na majú doporučený prísny režim pokoja, pričom okresný súd v rozsudku považoval\nobťažovanie za neprimerané a z dlhodobého hľadiska spôsobilé privodiť vážnu ujmu na\nzdraví sťažovateľov, najmä sťažovateľa trpiaceho vážnymi zdravotnými problémami\n(aneuryzma), umocnenými podľa vyjadrenia lekára práve hlučným prostredím. Pre úplnosť\nposúdil okresný súd aj majetkovú situáciu strán sporu.\n5. Proti uzneseniu okresného súdu podal žalovaný odvolanie, ktoré odôvodnil\nnesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie podľa § 365 ods. 1 písm. h)\nCSP. V odvolaní zároveň poukázal na zjavnú nedôvodnosť žaloby, ktorá bola podľa jeho\nnázoru od samého začiatku bezúspešná, šikanózna. Žalovaný ďalej uviedol, že petícia\nobčanov nemá žiadnu výpovednú hodnotu, že bola účelovo zorganizovaná sťažovateľmi\n\n3\n\na že žiaden zo susedov sa nikdy nesťažoval na rušenie nočného pokoja súvisiaceho\ns prevádzkou pohostinstva\n\nZ uvedeného dôvodu sa mesto\n\npredmetnou\n\npetíciou ani nezaoberalo. Žalovaný taktiež poukázal na to, že v súvislosti s prevádzkou\npohostinstva\n\nmu nebola uložená žiadna pokuta. Žalovaný zhodnotil, že vyvodenie\n\nzodpovednosti za protiprávny stav okresným súdom a krajským súdom je len v rovine\nšpekulácií.\n6. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu tak, že\nžalovanému voči sťažovateľom priznal právo na náhradu 50 % trov doterajšieho konania.\nPodľa názoru krajského súdu okresný súd nesprávne posudzoval otázku nepriznania nároku\nna náhradu trov podľa § 257 CSP, keďže ju mal posudzovať podľa § 150 Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účinného do 30. júna 2016, k čomu podľa\nsťažovateľov treba prisvedčiť. Krajský súd sa taktiež nestotožnil s právnym názorom\nokresného súdu, že dôvody hodné osobitného zreteľa možno vidieť v tom, že súd sa\nv meritórnom rozhodnutí akoby stotožnil so žalobným základom nároku žalobcov. Podľa\nnázoru krajského súdu je dôvodné to, či konečné rozhodnutie žalobnému návrhu vyhovelo\nalebo ho zamietlo. Krajský súd súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že sú tu dôvody\nhodné osobitného zreteľa, avšak len pokiaľ ide o sociálny aspekt, čo vlastne znamená\nstotožnenie sa s názorom žalovaného, ktorý v odvolaní uviedol, že aplikácia ustanovenia\n§ 257 CSP prichádza do úvahy len v prípadoch charakteristických sociálnym aspektom.\n7. Podľa názoru sťažovateľov napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené\nich základného právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces, keď krajský súd\nnárok na náhradu trov konania posudzoval výlučne z hľadiska miery úspešnosti bez\nkomplexného posúdenia výnimky zodpovednosti za úspech. Sťažovatelia zhodnotili, že\nkrajský súd aplikáciu § 150 ods. 1 OSP (§ 257 CSP) posudzoval len z hľadiska jednej\nz viacerých okolností, a to z hľadiska sociálneho aspektu, čo znamená, že komplexne\nnevyčerpal, resp. nezohľadnil celý predmet sporu a všetky okolnosti relevantné pre\nrozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania. Sťažovatelia uviedli, že procesnými\npredpokladmi pre priznanie náhrady trov konania nie je len úspech (resp. neúspech)\nžalobcov, ale aj neexistencia dôvodov hodných osobitného zreteľa.\n\n4\n\n8. Poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžp 23/2013 sťažovatelia konštatovali, že súd má povinnosť\nposúdiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, inak by nebola docielená\nspravodlivá ochrana práv podľa § 1 OSP (čl. 2 ods. 1 CSP). Z odôvodnenia napadnutého\nuznesenia však nie je vôbec zrejmé, prečo krajský súd okrem sociálneho aspektu nevzal do\núvahy iné okolnosti, napr. vzájomné vzťahy medzi účastníkmi konania, ako dôvody hodné\nosobitného zreteľa, pretože iné okolnosti nevyhodnotil. Takýmto rozhodnutím krajský súd\nvlastne zúžil možnosť aplikácie § 150 OSP (§ 257 CSP) len na majetkové pomery, keď\npodľa jeho názoru možno dôvody hodné osobitného zreteľa vidieť len v sociálnom aspekte.\n9. Sťažovatelia v tejto súvislosti poukázali na dikciu § 150 ods. 1 OSP, podľa ktorého\n„Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania\ncelkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa\npriznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu\npatril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.“. Podľa\nnázoru sťažovateľov aj keď citované ustanovenie uvádza ako dôvody hodné osobitného\nzreteľa skutočnosti súvisiace s procesnými úkonmi účastníkov, možno za ne považovať aj\niné dôvody, pretože procesné úkony sú uvedené iba ako príklad. Názor krajského súdu,\nktorý ako dôvod hodný osobitného zreteľa uznal len sociálny aspekt, tak popiera účel\na zmysel tohto ustanovenia a takýto zúžený výklad je ústavne nekonformný.\n10. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia tiež uviedol, že výnimočnosť\naplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 OSP musí byť v odôvodnení náležite vysvetlená\na konkretizovaná. Pokiaľ však bol krajský súd toho názoru, že odôvodnenie uznesenia\nokresného súdu nie je dostatočné, mal uznesenie okresného súdu zrušiť a vrátiť okresnému\nsúdu na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti. Podľa názoru sťažovateľov\nnepreskúmateľné je práve napadnuté uznesenie krajského súdu, pretože z jeho odôvodnenia\nje zrejmé, že sa komplexne nezaoberal okolnosťami týkajúcimi sa veci a strán sporu, na\nktoré odkázal okresný súd. Okresný súd totiž v odôvodnení uznesenia uviedol, že pri\nrozhodovaní o nároku na náhradu trov konania posudzoval vec komplexne z hľadiska\nvšetkých okolností relevantných pre toto rozhodnutie. Po posúdení uvedeného tak dospel\n\n5\n\nk záveru, že v tejto veci ide o celkom výnimočný prípad. Ako výnimočné okolnosti zobral\ndo úvahy, že sťažovatelia boli obťažovaní neprimeraným hlukom (reprodukovanou a živou\nhudbou z prevádzky pohostinstva), ako aj skutočnosť, že žalovaný ako vlastník\npredmetných nehnuteľností má povinnosť urobiť opatrenia na rešpektovanie susedských\npráv vrátane neobťažovania sťažovateľov nad mieru primeranú pomerom hlukom, prípadne\ninými imisiami. V tejto súvislosti sťažovatelia zdôraznili, že túto povinnosť má žalovaný\nbez ohľadu na to, či sa dotknuté osoby domáhajú ochrany svojich práv na súde alebo nie.\nOkresný súd taktiež ako výnimočné okolnosti videl aj to, že neprimerané a dlhodobé\nobťažovanie hlukom z pohostinstva je spôsobilé privodiť vážnu ujmu na zdraví\nsťažovateľom, najmä sťažovateľovi trpiacemu vážnymi zdravotnými problémami\numocnenými podľa vyjadrenia lekára práve hlučným prostredím.\n11. Kým okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, ktoré dôvody považuje\nza hodné osobitného zreteľa a v čom vidí výnimočnosť veci a strán sporu, krajský súd\nv odôvodnení napadnutého uznesenia neuviedol, v čom a prečo sa nestotožňuje s právnym\nnázorom okresného súdu. Svoju argumentáciu pritom obmedzil len na konštatovanie, že\nprotiprávnosť konania žalovaného nemôže byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov\nkonania, lebo pre posúdenie nároku na náhradu trov konania je rozhodný úspech vo veci\nsamej. Sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú. V tejto súvislosti pritom\nodkázali na judikatúru najvyššieho súdu, v ktorej už bolo vyslovené, že za dôvody hodné\nosobitného zreteľa možno považovať v zásade akékoľvek dôvody (napr. uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžp 23/20l3, sp. zn. 3 MCdo 46/2012; uznesenie ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 158/2015). Okrem ústavne nekonformného výkladu ustanovení týkajúcich sa\nnároku na náhradu trov konania treba krajskému súdu vytknúť aj to, že v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia neuviedol, ako sa vysporiadal s námietkami žalovaného uvedenými\nv odvolaní, napr. šikanóznosť žaloby, žiadna výpovedná hodnota petície občanov a pod.\nZ uvedeného dôvodu je napadnuté uznesenie krajského súdu nepreskúmateľné.\n12. Sťažovatelia ďalej konštatovali, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia\nkrajského súdu nie je zrejmé, ako sa riadil viazanosťou odvolacími dôvodmi. Dôvodom\npodaného odvolania bolo nesprávne právne posúdenie veci, avšak z odôvodnenia\n\n6\n\nnapadnutého uznesenia krajského súdu nie je zrejmé, v čom podľa krajského súdu spočíva\nnesprávna interpretácia § 150 ods. 1 OSP.\n13. Podľa názoru sťažovateľov ustanovenie § 150 ods. 1 OSP (§ 257 CSP) neslúži na\nzmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami, ale slúži na\nodstránenie neprimeranej tvrdosti, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu.\nZ doterajšej súdnej praxe vyplýva, že za dôvody hodné osobitného zreteľa možno\npovažovať také okolnosti ako sú: a) neprimeraná tvrdosť, b) podiel oboch strán na vzniku\na priebehu sporu, c) povaha a okolnosti sporu, d) zložitosť dosiaľ neriešenej právnej\nproblematiky, e) zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, f) osobné pomery\nstrany sporu, g) nízky príjem. Z dokumentácie obsiahnutej v súdnom spise vrátane\nodvolania žalovaného proti uzneseniu okresného súdu, ako aj z vykonaného dokazovania\nvyplýva, že v danom prípade prichádza do úvahy posúdenie okolnosti uvedených v písm. a),\nb), c) f) a g). Sťažovatelia v danej súvislosti osobitne poukázali na veľmi negatívny prístup\nžalovaného k sťažovateľom vyplývajúci aj z odvolania žalovaného, v ktorom namiesto\nargumentácie osočoval sťažovateľov, snažil sa vzbudiť dojem, že ide o osoby konfliktné,\nšikanózne, výslovne uviedol, že ide o notorických sťažovateľov. Žalovaný zároveň popieral\nvýsledky dokazovania v súdnom konaní, ako aj hodnotenie dôkazov súdom. Sťažovatelia\nzhodnotili, že vzťahy medzi nimi a žalovaným (ako účastníkmi konania) sú narušené a že\npostoj žalovaného voči nim je arogantný, povýšenecký a necitlivý. Podľa názoru\nsťažovateľov takýto postoj žalovaného vybočil v danom prípade z rámca zákonom\nakceptovateľného správania pri ochrane jeho práv a možno ho považovať za dôvod brániaci\naplikácii ustanovenia zodpovednosti za výsledok, a to aj s poukazom na dobré mravy.\n14. V súvislosti s dôvodom hodným osobitného zreteľa sťažovatelia ďalej poukázali\nna skutočnosť, že podľa ich názoru žaloba bola zamietnutá iba z formálnych dôvodov.\nSťažovatelia konštatovali, že súdy jednoznačne dospeli k záveru, že ujma na ich strane\nvznikla, čo zároveň znamená, že námietka žalovaného týkajúca sa neopodstatnenosti žaloby\nuvedená v odvolaní bola neopodstatnená. Podľa názoru sťažovateľov záver súdu musí\nvychádzať zo starostlivého posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci vrátane posúdenia\nvšetkých pomerov účastníkov, čím sa krajský súd zjavne neriadil.\n\n7\n\n15. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:\n„1) Základné práva\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Trnave, č. k. 26Co/43/2018-162, porušené boli.\n2) Základné práva\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Trnave, č. k. 26Co/43/2018-162 porušené boli.\n3) Uznesenie Krajského súdu v Trnave, č. k. 26Co/43/2018-162 sa zrušuje a vec sa\nmu vracia na ďalšie konanie.\n4)\n\nsa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.700 eur (slovom\n\ntisícsedemsto eur), ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od\nprávoplatnosti tohto rozhodnutia.\n5)\n\nsa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.700 eur\n\n(slovom tisícsedemsto eur), ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť mu do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n6) Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\n\n8\n\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\n\n9\n\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n20. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za\nintegrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto\nrozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd\nrozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to\nv prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek\nkladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu\nspravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv\núčastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika\nnáhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho\nvybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe\ntakej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,\nktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).\n21. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní\no trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu\nzákladného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie\no trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,\nmusí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť\nprimeraným spôsobom odôvodnené.\n22. Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:\n«... Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas\na námietku, aby mohli byť oslobodení od povinnosti znášať trovy, hoci nimi uplatnená\nokolnosť by v konečnom dôsledku nebola pre rozhodnutie súdu určujúca. Preto nemožno\nokolnosť, že súdy v merite prerokúvanej veci „ustálili zodpovednosť žalovaného“ za určitý\nstav, považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O. s. p., ktorý by\nopodstatňoval nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému, ktorý inak mal\nv merite veci plný úspech, keď žaloba žalobcov bola zamietnutá.\n\n10\n\n... Odvolací súd však súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že sú tu dôvody hodné\nosobitného zreteľa, pre ktoré možno čiastočne nepriznať nárok na náhradu trov konania,\na to v sociálnej situácii strán. Žalobcovia sú starobní dôchodcovia vyššieho veku (79 resp.\n82 rokov) s úhrnným príjmom 627 € mesačne, keď výšku starobného dôchodku žalobkyne\nv 1. rade uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný nijako nepoprel. Žalobca v 2. rade trpí\nviacerými zdravotnými problémami, ktoré boli v konaní v merite veci preukázané. Obaja\nžalobcovia sú vlastníkmi a spoluvlastníkmi rodinného domu. Žalobcovia pristupovali\nku konaniu zodpovedne, riadne si plnili svoje procesné povinnosti, takže ich spôsob vedenia\nkonania nemožno považovať za nedbalý. Takisto z neho nevyplýva, že by cieľom žalobcov\nbolo spôsobiť žalovanému úmyselne škodu. Naopak, žalovaný je samostatne zárobkovo\nčinnou osobou a jeho vymeriavací základ na sociálne poistenie minimálne do júna 2017 bol\n1.558,43 € mesačne, čo... znamená, že jeho pomerný základ dane (čistý príjem) bol 2.315,83\n€. Žalovaný je pritom vlastníkom domu, bytu a ďalšej nehnuteľnosti. Práve v tomto\npríjmovom a majetkovom nepomere vidí odvolací súd dôvody hodné osobitného zreteľa na\nstrane žalobcov, ktoré však opodstatňujú len čiastočné nepriznanie nároku na náhradu trov\nkonania.\n... Vychádzajúc z toho, že pomer príjmov oboch žalobcov k príjmu žalovaného je 1 :\n4, no zároveň zachovávajúc zásadu zodpovednosti za úspech podľa § 142 O. s. p., odvolací\nsúd považuje za primerané priznať žalovanému nárok na náhradu 50 % jeho trov.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd vecne nesprávne uznesenie podľa § 388 C. s. p. v tomto\nzmysle zmenil...\n... O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 2\nv spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. Napadnutým uznesením súd žalovanému (ani žalobcom)\nnepriznal nárok na náhradu trov. Žalovaný ho žiadal zmeniť tak, že sa mu prizná 100 %\ntrov konania, žalobcovia ho žiadali potvrdiť. Prisúdením len polovice nároku na náhradu\ntrov žalovanému tak boli žalovaný aj žalobcovia úspešní aj neúspešní v rovnakom rozsahu,\nčo opodstatňuje podľa cit. ustanovenia ich rozdelenie rovnou mierou. Preto odvolací súd\nvyslovil, že ani jedna zo strán nemá právo na ich náhradu.»\n23. Ústavný súd dôkladne posúdil napadnuté uznesenie krajského súdu v kontexte\nvšetkých v sťažnosti uplatnených námietok. Ústavný súd teda posudzoval napadnuté\n\n11\n\nuznesenie krajského súdu z pohľadu sťažovateľmi uplatnenej námietky týkajúcej sa\nnesprávnej aplikácie § 257 CSP (predtým § 150 ods. 1 OSP) v spojení s aplikáciou § 255\nods. 2 CSP (t. j. posudzovanie dôvodov hodných osobitného zreteľa a aplikácie zásady\nzodpovednosti za úspech v spore).\nÚstavný súd po dôkladnej analýze napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje,\nže nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič\nústavne\n\nnekonformné,\n\nčo\n\nby\n\nnasvedčovalo\n\njeho\n\narbitrárnosti\n\nalebo\n\nústavnej\n\nneakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania krajský\nsúd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie o možnosti aplikácie § 255 až § 257\nCSP, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté\nprávne závery.\n24. Sťažovatelia v sťažnosti taktiež namietali, že napadnuté uznesenie krajského súdu\nje podľa ich názoru nepreskúmateľné, keďže sa krajský súd nevysporiadal so všetkými\nargumentmi uvedenými v odvolaní. Ústavný súd teda preskúmal odôvodnenie napadnutého\nuznesenia v kontexte namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej\nsúčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je\naj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(m. m. I. ÚS 298/2018). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces.\n\n12\n\n25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa predmetnou\nvecou zaoberal primeraným spôsobom, prihliadol pritom aj na konkrétne okolnosti prípadu,\nktoré považoval pre posúdenie veci za podstatné, a následne dostatočným spôsobom\nodôvodnil svoje závery. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu\nnezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup odvolacieho súdu, t. j.\ntaký postup, ktorý by nemal oporu v zákone, a preto nemožno napadnuté uznesenie\nkrajského súdu z ústavnoprávneho hľadiska hodnotiť ako ústavne nekonformné,\nnepreskúmateľné či arbitrárne.\n26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade\nneexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\nsignalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru\nnapadnutým uznesením krajského súdu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi\nsťažovateľov nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie porušenia\noznačených práv.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. septembra 2018\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "zásah, zasahovanie-neoprávnené", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "dôvody hodné osobitného zreteľa", "trovy konania-náklady konania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0e2d4639-6c27-401a-bf27-37131719885b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.630.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 630/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 630/2017 z 12. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-12", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.630.2017.1"}, {"guid": "ussr:69724364-58fd-4443-86cf-232f2f1fa88b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.158.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 158/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 158/2015 z 17. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-17", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.158.2015.1"}, {"guid": "ussr:0b7ba757-3eb5-4b74-9081-869cc8f05353", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 40/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 40/2012 z 8. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-08", "citacie_n": 343, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0b7ba757-3eb5-4b74-9081-869cc8f05353"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "305f1990-92ab-41f9-b79f-16e5c7c44334:c92e5245-669a-4a4d-8b21-21b0bfbf15f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1", "spisova_znacka": "3MCdo/46/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/46/2012 z 8. 1. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-01-08", "citacie_n": 639, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1"}, {"guid": "0b89c7c8-2063-47ab-b97a-54e55da9bda3:4f30ce90-8fd9-4c65-8d07-964de653be68", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2512204237.2", "spisova_znacka": "26Co/43/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/43/2018 z 19. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-04-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2512204237.2"}, {"guid": "2420d8ad-8175-4ef0-a13d-0a328d90d65a:6b873bdd-dbb1-4a75-8c35-3f02c71e9185", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2512204237.1", "spisova_znacka": "23Co/351/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/351/2013 z 12. 10. 2014", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2014-10-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2512204237.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1e84465b-268b-449a-b451-b30f3b5b34f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.173.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 173/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 173/2019 z 30. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.173.2019.1"}, {"guid": "1946f455-9fc8-4327-9a6f-22a8a6b95571:e6480432-a8a8-44ed-829d-910525e7278e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1317200368.3", "spisova_znacka": "5CdoPr/7/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5CdoPr/7/2025 z 26. 2. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1317200368.3"}, {"guid": "b2525b33-9cba-423b-8de8-f58ded7d343f:b1f7ac0e-9310-4a76-96c1-33207ddde825", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1317200368.2", "spisova_znacka": "15CoPr/5/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15CoPr/5/2024 z 30. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-09-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1317200368.2"}]}