{"guid": "ussr:8fe7a90a-189a-459a-a2ff-2649b2bc0fb7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.308.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 308/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 308/2018 z 5. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. septembra 2018, sp. zn. I. ÚS 308/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.308.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8fe7a90a-189a-459a-a2ff-2649b2bc0fb7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.308.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.308.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.308.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 308/2018-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\na\n\n, zastúpených advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie\nM. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý\nsúdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného\nv čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu\nv Žiline sp. zn. 9 Co 1026/2014 z 30. decembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 215/2017 z 30. apríla 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n6. augusta 2018 doručená sťažnosť\n\na\n\n(ďalej len „sťažovatelia“)\n\nvo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46\nods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny\n\nproces zaručeného v čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 9 Co 1026/2014\nz 30. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 215/2017 z 30. apríla 2018\n(ďalej len „uznesenie dovolacieho súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou v zmysle\n§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a doručenou Okresnému\nsúdu Žilina 14. mája 2013 domáhali proti žalovaným\n\na\n\nurčenia vlastníckeho práva k rodinnému domu a k zastavaným plochám\na nádvoriam. Krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 1026/2014 z 30. decembra 2014 zmenil\nuznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 27 C 141/2013-106 z 27. augusta 2014 tak, že návrh\nsťažovateľky (ako žalobkyne 2) na prerušenie konania zamietol. Uznesením najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1 Cdo 215/2017 z 30. apríla 2018 bolo dovolanie sťažovateľov smerujúce proti\nuzneseniu krajského súdu odmietnuté, pretože jeho prípustnosť bola v zmysle § 239 ods. 3\nOSP vylúčená a vady zmätočnosti v zmysle § 237 ods. 1 písm. a) až g) OSP dovolací súd\nnezistil.\n3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sa sťažovatelia snažili namietať arbitrárnosť\na ústavnú neudržateľnosť záverov krajského súdu i najvyššieho súdu, spochybňujúc\nskutkové a právne závery vyslovené v ich odôvodneniach. V kontexte toho v sťažnosti\nuvádzajú:\n«Máme za to, že Krajský súd v Žiline nesprávne rozhodol keď zmenil uznesenie\nOkresného súdu Žilina zo dňa 27.8.2014, sp. zn. 27C/141/2013-106 a tým porušil naše\nústavné a základné ľudské práva... V prvom rade poukazujem na to, že výrok Uznesenia\nKrajského súdu v Žiline zo dňa 30.12.2014, sp. zn.: 9Co/1026/2014... nie je správny,\npretože odvolací súd nerozhodol o návrhu na prerušenie konania žalobcu v 1/ rade, pretože\naj on podanie: „Návrh žalobcov na prerušenie konania“ zo dňa 13.05.2014... podpísal\na z obsahu podania jednoznačne vyplýva, že ho podali obaja žalobcovia... o uvedenom\nnávrhu žalobcu v 1/ rade na prerušenie konania nerozhodol ani Okresný súd Žilina, preto\n\n2\n\npovažujem uznesenia súdov oboch stupňov za zmätočné... názor krajského súdu nie je\nsprávny... Máme zato, že pokiaľ sa v trestnom konaní preukáže obvineným, že náš rodinný\ndom súpisné číslo\n\ns príslušnými pozemkami odkúpili od nás tak, že sa dopustili zločinu\n\npodvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3, písm. b/, ods. 4, písm. a/ Trestného zákona a budú zaň\naj právoplatne odsúdení, potom bude mať Okresný súd Žilina pri rozhodovaní o našej\nžalobe oveľa ľahšie rozhodovanie a nemusí robiť rozsiahle dokazovanie, pričom\npoukazujeme na hospodárnosť konania. Okrem toho poukazujeme na to, že obvinené osoby\nzo zločinu podvodu ako je\n\na\n\nmy ich nemôžeme v civilnom\n\nkonaní žalovať, pretože nie sú pasívne legitimovaní a pokiaľ by sme ich žalovali vznikli by\nnám zbytočné trovy konania. Ďalej poukazujeme na to, že v civilnom dokazovaní je dôkazné\nbremeno na nás, ale v trestnom konaní je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní\npreukázať obžalovaným, že skutok spáchali a majú k tomu rôzne prostriedky, ktoré im\numožňuje Trestný poriadok, čo my nemáme...\nSme presvedčení o tom, že v uvedenom trestnom konaní vyjdú najavo nové\nskutočnosti a dôkazy, ktoré v civilnom konaní nemáme možnosť získať, preto sme toho\nnázoru, že v predmetnom konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto\nrozhodnutie. Pričom poukazujeme na to, že v danom prípade sa zrejme jedná o zločineckú\nskupinu, ktorá nás pripravila o náš rodinný dom s jeho príslušenstvom. Tým, že sa Krajský\nsúd v Žiline v predmetnom uznesení vôbec nezaoberal a nevysporiadal s mojimi\nargumentmi, ktoré som uviedla v mojom vyjadrení, alebo sa len o nich okrajovo zmienil,\npreto ho v súlade s platnou judikatúrou považujem za rozhodnutie, ktoré je zmätočné\na nepreskúmateľné...\nSme presvedčení o tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky... nesprávne odmietol\nnaše dovolanie... V danom prípade došlo k procesnej vade podľa § 237 ods. 1, písm. f/\nO.s.p. pretože účastníkovi konania\n\nsa postupom súdov v oboch stupňoch\n\nodňala možnosť konať pred súdom a to tým, že i napriek tomu, že aj on podal návrh\nna prerušenie konania. Krajský súd v Žiline v uznesení zo dňa 30.12.2014, sp. zn.\n9Co/1026/2014 o jeho návrhu nerozhodol. Rozhodol iba o návrhu jeho manželky\na to isté urobil aj okresný súd. Nemožno súhlasiť s právnym názorom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky... ktorý znie: „Uvedené pochybenia oboch nižších súdov\npredstavujú tzv. inú zrejmú nesprávnosť, ktorú možno kedykoľvek aj bez návrhu opraviť\n\n3\n\npostupom podľa § 224 v spojení s § 234 ods. 2 CSP“ ... Máme za to, že dovolanie je tiež\nprípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu podľa § 239 ods. 1, ak „a) odvolací súd zmenil\nuznesenie súdu prvého stupňa.“ ... Vieme, že Ústavný súd Slovenskej republiky nie je\npovinný skúmať právny názor obecných súdov...»\n4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie\nnálezom takto rozhodol:\n«1. Základné právo sťažovateľov... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením Krajského\nsúdu v Žiline zo dňa 30.12.2014, sp. zn. 9Co/1026/2014 porušené boli.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa\n30.12.2014, sp. zn. 9Co/1026/2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n3. Základné právo sťažovateľov... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2,\nÚstavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, právo\nna činný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2018,\nsp. zn.: 1 Cdo 215/2017-157 porušené boli.\n4. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 30.04.2018, sp. zn. 1 Cdo 215/2017-157 zrušuje.\n5.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsťažovateľom...\n\npriznáva\n\nfinančné\n\nzadosťučinenie..., ktoré je im povinný uhradiť na ich účet Najvyšší súd Slovenskej republiky\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n6.\n\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsťažovateľom...\n\npriznáva\n\nfinančné\n\nzadosťučinenie..., ktoré je im povinný uhradiť na ich účet Krajský súd v Žiline do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n7. Sťažovateľom... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd\nSlovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Štefana Buchu... a to do troch dní\nod právoplatnosti nálezu.»\n\n4\n\nII.\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n8. Ústavný súd ešte pred vyslovením svojich záverov k napadnutým uzneseniam\nkrajského súdu a najvyššieho súdu považuje za žiaduce poukázať na skutočnosť,\nže vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou\nani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu\n5\n\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n9. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde\npresne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých\nformálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20\na § 50 zákona o ústavnom súde).\n10. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 1026/2014\n11. Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom\nv zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva, že v prípade\nkonania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv\na slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne\nv konaní pred ústavným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo\nslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.\nKonštatovanie o existencii právomoci ústavného súdu zásadne predpokladá to,\nže sťažovateľ vyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon\nna ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je\npodľa osobitných predpisov oprávnený.\n12. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti\nnie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou\nvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré\nsú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony\nna konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\npodľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv\n6\n\na základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám\nzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny\nmechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov\nverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal\npopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53\nods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity\nreflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci\nvšeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané\n(IV. ÚS 303/04).\n13. Podstatou sťažnosti sú námietky sťažovateľov tkvejúce v tvrdeniach, že krajský\nsúd porušil základné práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,\nprávo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 a právo na účinný prostriedok nápravy\npodľa čl. 13 dohovoru tým, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o sťažovateľovom návrhu\nna prerušenie súdneho konania a na ďalšie argumenty sťažovateľov, ktoré boli potrebné\npre rozhodnutie, a v tejto súvislosti im neposkytol špecifickú odpoveď, v dôsledku toho\nsťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutie krajského súdu za zmätočné, arbitrárne\ni nepreskúmateľné.\n14. V rozsahu nosných dôvodov podanej sťažnosti (pozri bod 3 a 13) ústavný súd\nkonštatuje, že tieto v zásade zodpovedajú dôvodom dovolania (ako mimoriadneho\nopravného prostriedku) podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP („dovolanie je prípustné proti\nkaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala\nmožnosť konať pred súdom“), čo konštatujú v sťažnosti aj samotní sťažovatelia.\n15. Ústavný súd konštatuje, že podľa svojej doterajšej judikatúry sa dovolanie\nako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle ustanovení § 236 a nasl. Občianskeho\nsúdneho poriadku a od 1. júla 2016, keď nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok,\nv zmysle ustanovenia § 419 a nasl. považuje za účinný právny prostriedok ochrany\nzákladných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00,\nI. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy.\n7\n\n16. Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva\nz citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu\nprávu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická\nosoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi\norgánmi Slovenskej republiky.\n17. Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo\nslobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd sťažnosť\nuž po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde).\n18. Z čl. 127 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna. Z tohto\ndôvodu nemá ústavný súd právomoc vo veci rozhodovať v prípadoch, keď na preskúmanie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv,\nje príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.\n19. Sťažovatelia mali právo podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu\ndovolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd\nako súd dovolací (čo sa aj stalo). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní\nsťažovateľov [§ 237 ods. 1 OSP] vylučuje právomoc ústavného súdu. V danom prípade\npostup krajského súdu preskúmal najvyšší súd ako súd dovolací, ústavný súd vychádzajúc\nzo svojho postavenia ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy),\nktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), sťažnosť sťažovateľov v časti\nsmerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu po jej predbežnom prerokovaní\nodmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde).\n\n8\n\n20. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\na práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením dovolacieho súdu\nsp. zn. 1 Cdo 215/2017\n21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu\nmožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,\npri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie\nkonanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).\n22. Podstatou sťažnosti sú námietky sťažovateľov, že najvyšší súd porušil\nzákladné práva\n\nsťažovateľov\n\nna\n\nsúdnu\n\nochranu\n\npodľa\n\nčl.\n\n46\n\nods.\n\n1\n\na\n\n2\n\nústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 a právo na účinný prostriedok\nnápravy podľa čl. 13 dohovoru tým, že nesprávne odmietol ich dovolanie v dôsledku\nexistencie vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP spočívajúcej v tom,\nže sťažovateľovi sa postupom súdu odňala možnosť konania pred súdom, pokiaľ súdy\ndosiaľ nerozhodli o jeho návrhu na prerušenie konania z 13. mája 2014, ktorý mal byť\npodaný spoločne, teda aj sťažovateľkou. Podľa právneho názoru sťažovateľov prípustnosť\nich dovolania je založená aj zmenou rozhodnutia súdu prvej inštancie, ku ktorej pristúpil\nkrajský súd [§ 239 ods. 1 písm. a) OSP].\n23. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 vzťahujúceho sa na tento prípad\nbolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy,\nak to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 OSP). Dovolanie sťažovateľov síce smeruje proti\nuzneseniu odvolacieho súdu, ktoré má znaky tých uznesení uvedených v § 239 ods. 1 OSP\n[t. j. ktoré sú založené na diformite (rozdielnosti) výrokov súdu prvej inštancie a odvolacím\nsúdom] avšak zároveň tých, ktoré sú v ustanovení § 239 ods. 3 OSP taxatívne uvedené\nako rozhodnutia, proti ktorým je možnosť podať dovolanie zákonom výslovne vylúčená.\n9\n\nKonštantná judikatúra dovolacieho súdu (napr. R 27/2014, 3 Cdo 54/2016, 3 Cdo 579/2014)\nvychádza z názoru, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré spĺňa znaky rozhodnutia\npodľa § 239 ods. 1 písm. a) OSP a zároveň ide o niektoré z rozhodnutí, proti ktorým zákon\nvylučuje možnosť podať dovolanie v zmysle § 239 ods. 3 OSP, je dovolanie vzhľadom\nna už uvedené prípustné a zároveň dôvodne, len ak v konaní došlo k procesnej vade\nuvedenej v § 237 ods. 1 OSP. V tomto prípade je síce sťažovateľmi dovolaním napadnuté\nzmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť proti nemu smerujúceho dovolania\n(§ 239 ods. 1 OSP) je však vylúčená ex lege – § 239 ods. 3 OSP. Ustanovenia § 239 ods. 1\na 2 OSP totiž neplatia, ak dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o prerušení\nkonania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (§ 239 ods. 3 OSP). V takom prípade\ndovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmava z dôvodov uvedených v § 241\nods. 2 písm. b) a c) OSP (iné vady konania a nesprávne právne posúdenie veci),\nale len v zmysle § 237 ods. 1 OSP. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného\nustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád\nvymenovaných v § 237 ods. 1 OSP, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je\ninak dovolanie neprípustné (napr. R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho\nsúdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).\n24. K námietke o odňatí možnosti sťažovateľa konať pred súdom dovolací súd\nuviedol:\n«Námietku žalobcov, že nižšie súdy opomenuli rozhodnúť o návrhu žalobcu 1/\nna prerušenie konania, považuje dovolací súd za neopodstatnenú. S názorom žalobcov sa\nmožno stotožniť len v tom, že zjavne išlo o ich spoločný návrh na prerušenie konania,\npretože bol oboma žalobcami podpísaný. Hoci súd prvej inštancie v záhlaví a odôvodnení\nuznesenia hovorí len o návrhu žalobkyne 2/, vzhľadom na to, že išlo o spoločné podanie\noboch žalobcov, t. j. len o jedno podanie obsahujúce totožnú argumentáciu oboch žalobcov,\nv skutočnosti vo svojom uznesení rozhodol aj o návrhu žalobcu 1/. Rovnako to platí\naj pre odvolací súd, ktorý v napadnutom uznesení (vrátane jeho výroku) taktiež spomína iba\nnávrh žalobkyne 2/. Uvedené pochybenia oboch nižších súdov predstavujú tzv. inú zrejmú\nnesprávnosť, ktorú možno kedykoľvek aj bez návrhu opraviť postupom podľa § 224\nv spojení s § 234 ods. 2 C.s.p. »\n\n10\n\n25. Ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ by išlo o jeden návrh na prerušenie konania\nzaložený na jednotnej skutkovej argumentácii, ktorý mali podať obaja sťažovatelia spoločne\n(ako manželia) a o ktorom súdy konali a rozhodli, potom je potrebné považovať\nza preukázané, že došlo k prejednaniu spoločného návrhu ako celku voči obom\nsťažovateľom. Len formálna nesprávnosť v neúplnom označení niektorého z navrhovateľov\ntakto prerokovaného spoločného úkonu v súdnych rozhodnutiach nie je z materiálneho\nhľadiska spôsobilá založiť porušenie s tým spojených práv žiadnemu z nich.\n26. Z ďalšieho aspektu, ktorý mal podľa názoru sťažovateľov zakladať dovolací\ndôvod v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP, dovolací súd skonštatoval:\n«Pokiaľ žalobcovia v dovolaní naznačovali, že zamietnutím návrhu na prerušenie\nkonania odvolací súd porušil ich právo na spravodlivé súdne konanie, ani táto nimi\nvznesená námietka neobstojí. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť\nfyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní\npred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom.\nIntegrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie\nsúdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces\nale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil\ns jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom\nvšeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami,\nale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom\na dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04,\nI. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\nV danom prípade treba naviac zohľadniť aj to, že rozhodnutia súdu o prerušení\nkonania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania sú procesné rozhodnutia, ktorými sa\nnerozhoduje o právach a povinnostiach strán sporu vo veci samej (porovnaj\nIV. ÚS 41/2014); takéto rozhodnutia majú procesnoprávne dôsledky len pre určité štádium\nkonania - nejde o rozhodnutia vo veci samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu\nzasahovali konečným spôsobom. Preto, ak odvolací súd po posúdení návrhu žalobcov sa\ns ich argumentáciou nestotožnil a dospel k záveru, že v predmetnom spore nebol dôvod\nna fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pričom svoje\n11\n\nrozhodnutie aj náležite odôvodnil (viď nižšie), nemožno mu len s poukazom na zamietnutie\nnávrhu vytýkať, že porušil právo žalobcov na spravodlivý proces.\nV súvislosti s námietkou žalobcov o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia\ndovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nz 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nObčianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku“.\nUvedené stanovisko považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej\nveci. Dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila\ndruhá časť predmetnej právnej vety, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa\nvýlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné\naj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad\nvtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli\n„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku,\nrozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok\n„justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Odôvodnenie napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu však obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd\nzaložil svoje rozhodnutie. Návrh žalobcov na prerušenie konania zamietol s odôvodnením,\nže platnosť, resp. neplatnosť právnych úkonov bude súd v konaní posudzovať podľa\nustanovení Občianskeho zákonníka a je preto právne irelevantné, či postupom niektorých\nosôb došlo k spáchaniu zločinu podvodu. S poukazom na to, že predmetné trestné konanie\nsa nachádza ešte len v štádiu prípravného konania, uzavrel, že prerušenie konania by v\ntejto situácii nebolo ani hospodárne. Týmto odvolací súd zároveň postačujúco\nreagoval aj na základné námietky žalobkyne 2/ vznesené vo vyjadrení k odvolaniu,\nt. j. na nevyhnutnosť skoršieho rozhodnutia v trestnej veci a hospodárnosť konania, ktorú\nvidela v tom, že po právoplatnom odsúdení obvinených za zločin podvodu spáchaný\nv súvislosti s kúpou domu žalobcov by mal súd prvej inštancie uľahčené dokazovanie\n\n12\n\na rozhodovanie. Dovolací súd v tejto spojitosti opätovne pripomína, že za vadu konania\nv zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací\nsúd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.»\n27. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti\ndovolania vrátane (ne)existencie vád zmätočnosti v zmysle § 237 ods. 1 OSP je zásadne\npríslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovatelia zastávajú iný právny názor, než prijal\nv tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho\nsúdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy,\nak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel\nich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti\ndovolania vrátane záveru o neexistencii vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a) až g)\nOSP, a to aj vo vzťahu k odôvodneniu záverov, pre ktoré došlo k zamietnutiu návrhu\nsťažovateľov domáhajúcich sa fakultatívneho prerušenia konania podľa § 109 ods. 2\npísm. c) OSP, zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Naopak,\nním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej praxe nielen všeobecných súdov,\nale i ústavného súdu, na ktorú najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odkazuje.\n28. Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa\nv napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal všetkými kľúčovými\nnámietkami, ktoré sťažovatelia uplatnili vo svojom dovolaní a na ktoré poukazujú vo svojej\nsťažnosti, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené\na zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní\no dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru\nústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje existenciu\ntakej príčinnej súvislosti medzi ním a sťažovateľom označenými základnými právami,\nktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie.\n\n13\n\n29. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľov podľa čl. 13 dohovoru,\nústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí\npreukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv zaručených\ndohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,\nč. 131, bod 52). V danom prípade však ústavný súd k takému záveru nedospel.\n30. Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže\nvšeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi\nupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04). Napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti\ns možným porušením práva sťažovateľov mať účinné právne prostriedky nápravy\npred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.\n31. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že medzi napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľmi označených základných práv\nneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti\nna ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu ich porušenia, a preto rozhodol\npri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť\nv časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol z dôvodu\njej zjavnej neopodstatnenosti.\n32. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho\ndôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v petite ich sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. septembra 2018\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie-prerušenie", "vlastníctvo", "nehnuteľnosť", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:eb0b840e-d5a2-4442-a38a-5cb3885e4a4d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 41/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 41/2014 z 30. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-30", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb0b840e-d5a2-4442-a38a-5cb3885e4a4d"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:e338ec82-2c51-4613-aece-d21c536e56e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 209/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 209/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e338ec82-2c51-4613-aece-d21c536e56e2"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 77/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 77/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 243, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:339ae40f-f25a-4f40-8d61-8ee29d54f739", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 36/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 36/04 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:339ae40f-f25a-4f40-8d61-8ee29d54f739"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:dd89942b-788f-4df7-a94c-2a70e886ee72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 31/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/00 z 16. 5. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-05-16", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.31.2000.1"}, {"guid": "ussr:fbdc9a87-ec2c-4a25-a225-39fa5834420d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.1.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 1/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/00 z 5. 1. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-01-05", "citacie_n": 43, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.1.2000.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}