{"guid": "ussr:7cdb6261-86cc-4228-9cd9-127018d32c63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.304.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 304/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 304/2018 z 5. 9. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. septembra 2018, sp. zn. I. ÚS 304/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.304.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-09-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "nazov": "čl. 3 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "nazov": "čl. 3 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-2", "nazov": "čl. 12 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 3 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "nazov": "Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7cdb6261-86cc-4228-9cd9-127018d32c63", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.304.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.304.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.304.2018.1/text", "citacie_n": 11, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 304/2018-28\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, a\n, všetkých právne zastúpených advokátom JUDr. Andrejom Garom,\n\nŠtefánikova 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 2\nods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\npráva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na práva podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 56/2018-747 z 13. marca 2018 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n,\n\na\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)\ndoručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 31. mája 2018\n\nsa\n\n.,\n\na\n\nobe zastúpené zákonným zástupcom\n\n,\n(ďalej aj „maloleté“;\n\nspolu aj „sťažovatelia“), domáhali vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil\nporušenie ich v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) č. k. 11 CoP 56/2018-747\nz 13. marca 2018 a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu\nna ďalšie konanie. Sťažovatelia zároveň požiadali, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom\nopatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené\nuznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 P 143/2017-463 z 8. novembra 2017\n(ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“), ktorým na základe návrhu matky\nmaloletých rozhodol takto:\n„I. Súd nariaďuje návrat maloletých detí... do krajiny ich obvyklého pobytu\ndo Rakúskej republiky.\nII. Súd nariaďuje otcovi maloletých detí... aby maloleté deti navrátil na územie\nRakúskej republiky do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.\nIII. V prípade, že otec maloleté deti v súlade s výrokom II. tohto uznesenia na územie\nRakúskej republiky nenavráti, je matka maloletých detí... oprávnená po uplynutí stanovenej\nlehoty maloleté deti prevziať za účelom ich navrátenia do krajiny obvyklého pobytu\nmaloletých detí, t. j. na územie Rakúskej republiky.\nIV. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“\n3.1 Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že krajský súd ako porušovateľ ich v záhlaví\noznačených základných práv a slobôd\n„a) ... neskúmal psychické rozpoloženie maloletých detí a neprihliadol na znalecké\nposudky doložené sťažovateľom...\nb) ... nezisťoval názor maloletých detí a ani nenariadil nové znalecké dokazovanie...\nc) ... neprihliadol na stanovisko Úradu komisára pre deti...\nd) ... neprihliadol na stanovisko ÚPSVaR zo dňa 9. 1. 2018...\ne) ... nebral ohľad na osobu matky a jej nemorálne správanie sa...\n2\n\nf) ... sa nezaoberal zárukami pri návrate maloletých detí na územie Rakúskej\nrepubliky...\ng) ... sa dostatočne nezaoberal otázkou obvyklého pobytu maloletých detí.“.\n3.2 Ďalej sťažovatelia konštatujú hrozbu vážneho nebezpečenstva pre návrat\nmaloletých detí v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych\naspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980 (ďalej len „Haagsky dohovor“)\na vyjadrujú presvedčenie, že „odchod maloletých detí do Rakúskej republiky proti ich\nprejavenej vôli by im spôsobil vážne psychické následky“.\nPoukazujú aj na incident, ktorý sa mal stať 12. apríla 2018, keď sa matka maloletých\ns ďalšími osobami neúspešne pokúsili o únos maloletej\n\nz areálu školského zariadenia,\n\nktoré navštevuje, čo sa negatívne odrazilo na jej zdravotnom stave.\n3.3 Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:\n„Právo\n\nsťažovateľov\n\nna\n\nsúdnu\n\nochranu\n\npodľa\n\nčl.\n\n46\n\nods.\n\n1\n\nÚstavy\n\nSlovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.03.2018,\nsp. zn.: 11CoP/56/2018-747 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3\nods. 1\n\nDohovoru\n\no\n\nprávach\n\ndieťaťa\n\npostupom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nBratislave\n\nzo dňa 13.03.2018, sp. zn.: 11CoP/56/2018-747 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.03.2018,\nsp. zn.: 11 CoP/56/2018-747 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného\na rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 13.03.2018, sp. zn.: 11 CoP/56/2018-747 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa\npodľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 13.03.2018, sp. zn.: 11 CoP/56/2018-747 porušené bolo.\n\n3\n\nPrávo sťažovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.03.2018,\nsp. zn.: 11CoP/56/2018-747 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 13.03.2018, sp. zn.: 11CoP/56/2018-747 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na to, aby štátne orgány konali iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 2 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.03.2018,\nsp. zn.: 11 CoP/56/2018-747porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa\nčl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 13.03.2018, sp. zn.: 11 CoP/56/2018-747 porušené bolo.\nPrávo sťažovateľov na právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý\nv súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 13.03.2018, sp. zn.: 11 CoP/56/2018-747 porušené bolo.\nUznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.03.2018, sp. zn.: 11 CoP/56/2018747, sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.\nKrajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom... trovy právneho\nzastúpenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“\nII.\n4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\n(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,\nak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,\nči dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný\nsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy\n4\n\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n5. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia boli uznesením sp. zn. III. ÚS 178/2018\nz 2. mája 2018 vo veci identickej sťažnosti, ktorá nemala všetky náležitosti, oboznámení\ns viacerými ústavnými aspektmi dôležitými pre konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1\nústavy (porovnaj bod 9 až 15 uznesenia sp. zn. III. ÚS 178/2018).\n6. Ústavný súd opakovane pripomína, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,\nI. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a\nposudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom\nkontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,\nII. ÚS 231/04). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide\nspravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany\nsudu, ktorá zasadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené\nsúdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidla formálnej\na právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore\ns princípmi spravodlivosti (III. US 305/08, IV. US 150/03, I. US 301/06).\n\n5\n\n7. Ústavný súd uvádza, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti musí mať na zreteli,\nže podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej\nakceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu\nverejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné\n„vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdu nie je\nkontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnej\nnezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa\nv individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne\nposudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia)\ns ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú\ninštanciu všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto zásadne nemôže meritórne\npreskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali\npožiadavky vyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej\nhlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou\nzákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť\nnapadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade, ak by\ntento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.\n8. Z uvedených téz ústavný súd vychádzal aj pri skúmaní možného zásahu\ndo základných práv sťažovateľov napadnutým rozhodnutím krajského súdu.\nIII.\n9. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu a závery\nv ňom prezentované, najmä k otázkam obvyklého pobytu detí, ich neoprávneného\npremiestnenia a možnosti (ne)uplatnenia výnimiek z návratu podľa čl. 13 písm. b)\nHaagskeho dohovoru v spojení s čl. 11 ods. 2 a 4 nariadenia Brusel IIa, ktoré viedli krajský\nsúd k potvrdeniu rozhodnutia okresného súdu o návrate maloletých detí do miesta\nich obvyklého pobytu, sú ústavne udržateľné a spĺňajú nevyhnutné požiadavky\nna odôvodnenie rozhodnutí všeobecných sudov, a nie je ich možné označiť ako arbitrárne\na svojvoľné. Z tohto pohľadu námietky sťažovateľov týkajúce sa vecnej nesprávnosti\n6\n\nrozhodnutia, správneho právneho posúdenia veci a informačného deficitu pri zisťovaní\na ustálení skutkových okolností prípadu (vyvolaného najmä nevykonaním potrebného\ndokazovania, nesprávnym vyhodnotením dôkazov) nemohol ústavný súd akceptovať.\nKrajský súd v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska jasným a primerane\ndostatočným i zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z akých dôvodov pri rozhodovaní\nvychádzal.\n9.1 Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej\nsa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej\nstarostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi (čl. 3 Dohovoru o právach\ndieťaťa vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 104/1991 Zb.). Odkaz\nna najlepší záujem dieťaťa obsahujú Haagsky dohovor (o únosoch detí), Haagsky dohovor\no ochrane detí, Európsky dohovor o starostlivosti o deti a aj nariadenie Brusel IIa.\nVychádzajúc z uvedeného, všeobecné súdy sú v súlade s judikatúrou Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) povinné v takomto type konaní zohľadňovať najlepší\nzáujem dieťaťa. Z rodičovstva vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Rodič, ktorý\nneoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv\ndruhého rodiča (najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv\nsamotného dieťaťa, najmä práva byť vychovávané obidvomi rodičmi (čl. 7 a čl. 18\nDohovoru o právach dieťaťa), práva na to, aby nebolo nezákonne premiestnené\ndo zahraničia a nevrátené späť (čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na nezasahovanie\ndo jeho súkromného života, rodiny a domova (čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa),\nako aj práva nebyť dočasne alebo trvalo zbavené svojho rodinného prostredia (čl. 20\nDohovoru o právach dieťaťa).\n9.2 Aj ESĽP uviedol, že najlepší záujem dieťaťa sa skladá z dvoch zložiek. Na jednej\nstrane je to povinnosť zachovávať väzby dieťaťa s jeho rodinou, okrem prípadov,\nkeď sa preukáže, že rodina je obzvlášť nevhodná. Z toho vyplýva, že rodinné väzby možno\nprerušiť len vo veľmi výnimočných okolnostiach a je nutné vykonať všetko na zachovanie\nosobných vzťahov, a ak je to možné a vhodné rodinu obnoviť. Na druhej strane je zreteľne\nv najlepšom záujme dieťaťa zabezpečiť jeho vývoj v zdravom prostredí a ani rodič nemá\n7\n\nprávo podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) prijať také opatrenia, ktoré by ublížili zdraviu alebo ďalšiemu vývoju dieťaťa\n(Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 41615/07 zo 6. 7. 2010, bod č. 136\na citácie tam uvedené).\n10. V konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu\npodľa Haagskeho dohovoru ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase\npred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté\no úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene\npremiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali\nsúdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu výhod, ktoré\nzískal neoprávnením premiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca nedosiahne\nvydanie rozhodnutia o opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie o návrat, by\nmala tiež pôsobiť preventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa\na uprednostnili vyriešenie sporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu\ndieťaťa. Všeobecný súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení\nnavrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu tohto štátu);\nrozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím\no opatrovníckych právach ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe,\nresp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby.\n11. Judikatúra ESĽP porušenie práv v návratovom konaní subsumuje pod čl. 8\ndohovoru. Povinnosti štátov dohovoru podľa čl. 8 dohovoru v oblasti medzinárodných\núnosov sa musia vykladať vo svetle požiadaviek Haagskeho dohovoru a Dohovoru\no právach dieťaťa. Tento prístup si vyžaduje kombinovanú a harmonickú aplikáciu\nmedzinárodných nástrojov s ohľadom na ich význam a dopad na ochranu práv detí\na rodičov. Takýto prístup by nemal vyústiť do konfliktov a rozporov medzi rozličnými\nzmluvami za predpokladu, že súd je schopný plniť svoj účel, ktorým je zabezpečenie\ndodržiavania záväzkov Vysokých zmluvných strán dohovoru (rozsudok Veľkej komory\nESĽP vo veci X. proti Lotyšsku z 26. 11. 2013). Právo rozhodovať o opatrovníckych\nprávach k dieťaťu má štát obvyklého pobytu dieťaťa, a nie štát, v ktorom je dieťa unesené\n8\n\nalebo zadržiavané (rozsudok ESĽP vo veci R. S. proti Poľsku z 21. 5. 2015). Eliminujúce\ndôvody návratu maloletého dieťaťa do štátu, na ktorého území malo svoj obvyklý pobyt\nbezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru musia byť vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby\nhrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná\nsituácia z prikázaného návratu, boli s čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené.\nExistencia vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru pritom\nnezahŕňa všetky nepríjemnosti spojené s nariadením návrhu, ale len tie, ktoré nemožno\npožadovať od dieťaťa, aby ich rozumne znieslo [rozsudok ESĽP vo veci P. E. a R. F. proti\nPortugalsku z 5. 2. 2015, ako aj rozsudok ESĽP vo veci K. J. proti Poľsku z 1. 3. 2016,\nv ktorom ESĽP navyše uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že to bola matka maloletého\ndieťaťa, ktorá odmietla jeho návrat do krajiny obvyklého pobytu, bolo na nej, aby\npreukázala tvrdenia o možných a konkrétnych rizikách podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru]. Výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru musia byť\nuplatňované striktne (reštriktívne). Ujma, na ktorú poukazuje čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho\nneoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky\nnespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva (rozsudok ESĽP vo veci G. N. proti Poľsku\nz 19. 7. 2016).\n12. Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať\nreštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom\nHaagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch.\nUjma, ktorá je relevantná ako dôvod na nenariadenie navrátenia dieťaťa do miesta jeho\nobvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza,\nkeď dieťa nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa\nv ňom dobre), ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa.\nPodstatnou ujmou nie sú ale napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd\nna dieťa. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého\npobytu treba zistené skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom,\nlebo ono je subjektom, na ktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá\n9\n\nspočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru,\nneposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa\nspokojnejšie alebo šťastnejšie; rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci\nstarostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom. (uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 176/2015 z 27. 4. 2015).\n13. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,\nI. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov\na námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie\nrozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne\nnelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06).\n14. Podľa § 123 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“)\nv konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní\npodľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika\nviazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené\na či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. Podľa § 123 ods. 2\nCMP súd vykonáva dokazovanie len v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností\npodľa odseku 1.\n15. Zákonný rámec ustanovenia § 123 CMP vyžaduje, aby súd rozhodol\n(a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil), a to v rozsahu, či premiestnenie (resp. zadržanie)\nbolo neoprávnené, a v kladnom prípade, či je tu daný niektorý z dôvodov na nenariadenie\nnávratu maloletého.\n\n10\n\n16. Neoprávnené premiestnenie maloletého dieťaťa\n16.1 Konštatovanie súdov o neoprávnenosti premiestnenia detí z Rakúskej republiky\nna územie Slovenskej republiky podmieňuje správne ustálenie obvyklého pobytu\nmaloletých detí, ktorý je podľa súdov v Rakúskej republike. Sťažovatelia tento záver\nodmietajú, považujú ho za nedostatočne preukázaný s konštatovaním, že obvyklý pobyt\noboch maloletých detí bol (a dnes je) na území Slovenskej republiky.\n16.2 Obvyklý pobyt maloletých detí\n16.2.1 Obvyklý pobyt vo všeobecnosti vyjadruje takú „kvalitu“ pobytu, pri ktorej\nsú väzby osoby vo vzťahu k miestu, kde sa zdržiava, trvalé. Prax justičných orgánov\nzmluvných štátov Haagskeho dohovoru pri výklade pojmu „obvyklý pobyt“ vychádza\nz analyzovania okolností týkajúcich sa dieťaťa (objektívne faktory preukazujúce, kde je\ncentrum života dieťaťa a kde dieťa preukázateľne zvyčajne trávi väčšinu svojho času)\na zároveň prihliada aj na posúdenie spoločného zámeru rodičov usadiť sa s dieťaťom\nv určitom štáte. Pri výklade pojmu „obvyklý pobyt“ treba v prípade členských štátov\nEurópskej únie zohľadňovať najmä judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo veci\n(ďalej len ,,Súdny dvor“) A (C – 523/07), CC – 376/14 PPU a rozhodnutím vo veci\nB. Mercredi v. R. Chaffeov (C-497/2010), kde použitie prídavného mena „obvyklý“\numožňuje dospieť k záveru, že pobyt musí vykazovať určitú stabilitu alebo pravidelnosť.\nKritériom odlíšenia obvyklého pobytu od jednoduchej ‒ dočasnej prítomnosti je určité\ntrvanie, odzrkadľujúce dostatočnú stabilitu (pravidelnosť). V tejto súvislosti je potrebné\nvo všeobecnosti vychádzať z rodinných a sociálnych vzťahov dieťaťa v členskom štáte.\nSúdny dvor tiež uviedol, že prostredím dieťaťa je v podstate jeho rodina, ktorá\nje determinovaná referenčnou osobou alebo osobami (rodičom, rodičmi, inou osobou\nvykonávajúcou starostlivosť o dieťa), kde sa dieťa nevyhnutne spoluzúčastňuje\nna sociálnom a rodinnom prostredí ľudí, od ktorých je závislé. Pojem „obvyklý pobyt“\nv zmysle čl. 8 ods. 1 nariadenia Brusel IIa treba vykladať tak, že mu zodpovedá miesto,\nktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia.\nNa tento účel treba vziať do úvahy demonštratívne diferenčné kritériá, akými sú najmä\n11\n\ntrvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu\na presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky\nškolskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava\nv danom štáte. Vo vzťahu k pravidelnosti pobytu Súdny dvor konštatoval, že\nnie je nevyhnuté,\n\naby\n\nbol\n\nnapr. počas školských\n\npobyt\n\nprázdnin,\n\nnepretržitý\n\na\n\ndočasná\n\nneprítomnosť\n\ndieťaťa,\n\nnespochybňuje\n\ntrvalosť\n\nobvyklého\n\npobytu.\n\nJe na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky\nosobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.\n16.2.2 Sťažovatelia v sťažnosti argumentovali, že obvyklý pobyt maloletých vždy bol\na dnes je na území Slovenskej republiky. Na území Rakúskej republiky (v prihraničnej\noblasti vzdialenej asi 18 km od Bratislavy) rodina zotrvala len z dôvodu výhodnejšej\nekonomickej situácie, keď sa im podarilo vyriešiť bytovú otázku (kúpou rodinného domu)\nza nižšie finančné prostriedky ako v Slovenskej republike. Obe maloleté deti od roku 2015\nrealizujú v Slovenskej republike mimoškolské aktivity (tenis a jazdenie na koni), majú\nrodinných príslušníkov zo strany otca, vybudovali si silné sociálne a rodinné väzby,\nod 1. marca 2017 bývajú v\n\na navštevujú základnú školu\n\nv Slovenskej republike.\n16.2.3 Okresný súd skonštatoval, že obvyklým pobytom maloletých detí je Rakúska\nrepublika. K tomuto záveru dospel na základe zistení, že maloleté deti od narodenia\n(\n\nod roku 2007 a\n\nod roku 2010, pozn.) až do ich premiestenia otcom\n\nv marci 2017 na územie Slovenskej republiky vyrastali v dome svojich rodičov v obci\nv Rakúskej republike, kde navštevovali základnú školu a mali\nprirodzene\n\nvytvorené\n\ncentrum\n\nsvojho\n\nsociálneho\n\nživota.\n\nNa\n\nzáklade\n\nzistenia,\n\nže už vyše 1,5 roka vykonáva jurisdikciu nad maloletými deťmi rakúsky súd (Okresný súd\nBruck an der Leitha) v opatrovníckom konaní pod sp. zn. 3 PS 274/15t, uzavrel, že v tomto\nprípade nevidí spor v otázke krajiny obvyklého pobytu maloletých detí, tvrdenia otca preto\nnepovažoval za spôsobilé tento záver vyvrátiť.\n16.2.4 Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol:\n12\n\n„Odvolací súd je rovnako toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletých deti\nje Rakúska republika, v ktorej krajine deti žili od narodenia a kde si rodičia, ktorí sú\ndoposiaľ aj manželmi, založili centrum svojho rodinného života a do spoluvlastníctva\nnadobudli nehnuteľnosť, v ktorej rodina žila. Na uvedenom nemení nič ani okolnosť,\nže maloleté deti navštevovali starých rodičov a prarodičov zo strany otca na Slovensku.\nJe nesporné, že maloleté deti od narodenia vyrastali v Rakúskej republike, v obci\nmali tu nahlásený trvalý pobyt, navštevovali tu predškolské\na školské zariadenie, ktorým vyučovacím jazykom bol nemecký jazyk. Uvedený stav trval\naž do odchodu otca s maloletými deťmi na Slovensko v marci 2017. Skutočnosti, že maloleté\ndeti spolu s rodičmi zdieľali aj slovenské prostredie, kultúru a tradície, či to, že maloleté\ndeti boli na Slovensku zdravotne vyšetrované, rovnako nemajú vplyv na vyvrátenie úvahy,\nže rodičmi založený obvyklý pobyt maloletých detí v Rakúskej republike, by mohol byť\nna základe takýchto okolnosti zmenený. Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia\nnámietka otca o nedôslednom zaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletých detí\nsúdom prvej inštancie a nedostatočnom odôvodnení jeho písomného vyhotovenia\nrozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je možné konštatovať, že ustálenie obvyklého\npobytu maloletých deti súdom prvej inštancie nie je založené len na tom, že otec maloletých\ndetí ho v priebehu konania nedokázal spochybniť, ale i na skutkových zisteniach\nvyplývajúcich z riadne vykonaného dokazovania v súlade s § 123 ods. 2 C. m. p. Rovnako\nje potrebné zohľadniť existenciu prebiehajúceho konania vo veci starostlivosti o maloleté\ndeti na rakúskom súde, pričom otec nepreukázal, že by ku zmene okolností došlo zákonným\nspôsobom.“\n16.2.5 Vo všeobecnosti je prostredím dieťaťa v nízkom veku v prvom rade rodinné\nprostredie určené osobami s ktorými žije, ktoré ho skutočne opatrujú a starajú sa o neho.\nObvyklým pobytom je miesto, kde má dieťa rodinné a sociálne prostredie na značné\nobdobie s ustáleným zámerom zotrvať na danom mieste, čo nevylučuje situácie, že dieťa\nsa môže po určitú časovo obmedzenú dobu, ale aj dlhšie (viac rokov) zdržiavať i na inom\nmieste, a to aj v cudzine, napríklad pre vzdelávacie účely, zo zdravotných dôvodov,\npre výkon záujmovej (napr. športovej) činnosti alebo voľno-časových aktivít (konsenzuálne\n\n13\n\npobyty). Deti vo veku 7 i 10 rokov možno považovať za kategóriu osôb, pre ktoré\nje významné prostredie ich rodičov (matky a otca).\n16.2.6 Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal\notázkou obvyklého pobytu maloletých detí, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd\nv citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavne akceptovateľným spôsobom,\njasne i zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil so zisteniami a argumentáciou súdu prvej\ninštancie vo vzťahu k určeniu obvyklého pobytu maloletých detí. Relevantnú časť\nnapadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu v otázke\nurčenia obvyklého pobytu maloletých detí nemožno podľa názoru ústavného súdu\npovažovať za neodôvodnenú a ani za arbitrárnu, t. j. takú, ktorá by bola založená\nna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v právnej norme, alebo zásadne sa\nrozchádzajúcou s citovanou judikatúrou, resp. popierajú jej podstatu, zmysel a účel, preto\nsa ústavný súd s touto námietkou sťažovateľov nestotožnil.\n16.3 V zmysle čl. 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa\nsa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla\nosoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho\nporiadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne\npred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto\nprávo aj skutočne vykonávalo buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto\nvykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.\n16.4 V zmysle čl. 2 ods. 11 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003\no súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach\nrodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej\naj nariadenie Brusel IIa alebo Brusel IIa) pojem neoprávnené premiestnenie alebo\nzadržiavanie znamená premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa, ak a) je porušením\nopatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má\nprávne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt\nbezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a b) za predpokladu, že v čase\n14\n\npremiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo,\nbuď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo\nk premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne,\nak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností\nnemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv\na povinností.\n16.5 Haagsky dohovor a nariadenie Brusel IIa vyžadujú, aby premiestnenie alebo\nzadržanie dieťaťa porušovalo vzťah, ktorý spĺňa súčasne dve požiadavky – právnu, ktorá\nspočíva v existencii opatrovníckych práv k dieťaťu, a faktickú, ktorá spočíva v skutočnom\nvýkone týchto opatrovníckych práv k dieťaťu v čase premiestenia alebo zadržania. Len také\npremiestnenie alebo zadržanie, ktoré poruší právny vzťah spĺňajúci obe požiadavky,\nje neoprávnené. Neoprávneného (protiprávneho) premiestnenia dieťaťa sa dopustí ten,\nkto bez vedomia alebo súhlasu rodiča alebo inej osoby, ktorej prislúcha opatrovnícke právo,\ntrvale zmení miesto pobytu dieťaťa mimo krajinu, v ktorej malo dieťa dosiaľ svoj obvyklý\npobyt.\n16.6 Haagsky dohovor a nariadenie Brusel IIa poskytujú ochranu len osobe, ktorá\npreukáže, že bola nositeľom opatrovníckych práv k dieťaťu a súčasne tieto opatrovnícke\npráva skutočne vykonávala, a to v čase premiestnenia alebo zadržania dieťaťa. V zmysle\nvýkladovej správy k Haagskemu dohovoru (Pérez – Vera, E.: Výkladová správa\nk Haagskemu dohovoru o únosoch detí z roku 1980, bod 73) a nadväzujúcej judikatúry\nvnútroštátnych súdov členských štátov tohto dohovoru (napr. 11 UF 121/03,\nOberlandesgericht Hamm, INCADAT cite: HC/E/DE 822; Soucie v. Souci 1995 SC 134,\nINCADAT cite HC/E/UK s 107; K. v. K., 13. february 1992, District Court of Horgen,\nINCADAT cite: HC/E/CH 299) má súd v konaní o návrat posúdiť, či nositeľ\nopatrovníckych práv akýmkoľvek spôsobom vykonáva opatrovnícke práva alebo by tieto\nopatrovnícke práva skutočne vykonával, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu.\nSúd nemá v konaní o návrat skúmať, či opatrovnícke práva boli vykonávané „dobre alebo\nzle“, resp. porovnávať mieru, v akej vykonával opatrovnícke práva únosca a v akej\nich vykonával rodič, od ktorého bolo dieťa oddelené, pretože toto posúdenie prekračuje\n15\n\nrámec konania o návrat a dostáva sa do roviny konania o rodičovských právach\na povinnostiach, a teda do rozporu s čl. 16 Haagskeho dohovoru o únosoch detí,\nktorý prikazuje justičným orgánom zmluvných štátov, na územie ktorých bolo dieťa\npremiestnené, zdržať sa rozhodovania vo veci opatrovníckeho práva, kým sa nerozhodne,\nže návrat dieťaťa sa nenariadi. Nariadenie Brusel IIa vymedzuje opatrovnícke práva v čl. 2\nods. 9 ako zahŕňajúce „práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa,\nnajmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa“. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora\n(rozsudok Súdneho dvora vo veci Szymon Kozlowski C-66/08, bod 42) vyplýva, že pojem\n„opatrovnícke právo“ je autonómnym pojmom vo vzťahu k právu členských štátov\nEurópskej únie.\n16.7 Neoprávneného premiestnenia dieťaťa sa dopustí rodič alebo iná osoba, ktorá sa\ns dieťaťom presťahuje do iného štátu, než v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt, pokiaľ druhý\nrodič alebo iná osoba, ktorá má právo starostlivosti o dieťa (opatrovnícke práva) podľa\nprávnych predpisov krajiny obvyklého pobytu dieťaťa, zahŕňajúce aj právo rozhodovať\no mieste pobytu dieťaťa, nesúhlasí s premiestnením dieťaťa.\n16.8 Zistenia okresného súdu, že maloleté deti narodené matke (\na pochádzajúce z manželstva rodičov (\n\na\n\n)\n, otec detí),\n\nku ktorým v čase premiestnenia (únosu) zo zákona vykonávali opatrovnícke práva obaja\nrodičia, opodstatňovali záver, že bez súhlasu matky otec nemal právo rozhodnúť o zmene\nmiesta pobytu maloletých detí v marci 2017 z Rakúskej republiky na územie Slovenskej\nrepubliky.\n16.9 V argumentácii krajského súdu sa uvádza:\n,,V danom posudzovanom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil\naj nadobudnutie a výkon opatrovníckeho práva obidvoma rodičmi. Pokiaľ ide o argumenty\notca o spornosti výkonu opatrovníckeho práva matkou, odvolací súd upriamuje pozornosť\notca na čl. 2 ods. 11 písm. b/ Nariadenia Brusel IIa, z ktorého vyplýva, že opatrovnícke\nprávo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden\nnositeľ rodičovských práv a povinnosti nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa\n16\n\nbez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Z uvedeného vyplýva,\nže za účelom skutočného výkonu opatrovníckeho práva nie je potrebné zisťovať rozsah\nvýkonu osobnej starostlivosti toho ktorého rodiča o maloleté deti, ale v danom prípade\nje nevyhnutné zohľadniť všetky okolnosti, teda aj snahy matky o umožnenie výkonu\njej rodičovských práv, ktorých bola nútená domáhať sa súdnou cestou prostredníctvom\nrakúskeho súdu. V tomto kontexte odvolací súd neprihliadal ani na tvrdenia otca o jeho\npozícii tzv. preferenčného rodiča, pretože toto posúdenie prekračuje rámec konania\no návrat...“\n16.10 V okolnostiach danej veci všeobecné súdy vychádzali z toho, že manželia\na rodičia maloletých detí\n\na\n\nvykonávali opatrovnícke právo vo vzťahu k deťom\n\nbezprostredne pred ich premiestnením, toto opatrovnícke právo im vyplývalo ako rodičom\nzo zákona a ich premiestnenie na územie Slovenskej republiky bez súhlasu matky (jedného\nz rodičov) bolo preto neoprávnené. K výhradám sťažovateľov, že matka „nefungovala\nako plnohodnotný rodič“ a v tejto súvislosti prípadne vykonávala opatrovnícke práva\nnedostatočne, ústavný súd poznamenáva, že toto posúdenie prekračuje rámec konania\no návrat, a preto sa ním súdy nemali povinnosť zaoberať. Ústavný súd v uvedených\nsúvislostiach konštatuje, že nenachádza také ústavnoprávne signály, ktoré by naznačovali\nmožnosť zásahu do základných práv sťažovateľov.\n17. Výnimky z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru\n17.1 Podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie\npredchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť\nnávrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí\ns jeho vrátením, preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil\nfyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný\nalebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa\nnesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť\njeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány\n17\n\nvezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán\nalebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.\n17.2 Podľa čl. 11 ods. 4 nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 (tiež Brusel IIa) súd\nnemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ak sa\npreukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho\nnávrate.\nPodľa čl. 60 písm. e) nariadenia Brusel IIa vo vzťahoch medzi členskými štátmi\nEurópskej únie má uvedené nariadenie prednosť pred Haagskym dohovorom v rozsahu,\nv ktorom sa týka otázok upravených týmto nariadením.\n17.3 Možno súhlasiť s názorom všeobecných súdov, že právna úprava obsiahnutá\nv Haagskom dohovore zotrváva na pravidle, že pokiaľ súd ustáli, že došlo k neoprávnenému\npremiestneniu maloletého dieťaťa a návrh na jeho návrat bol podaný do jedného roku\nod neoprávneného premiestnenia (čo je aj tento prípad – návrh bol doručený súdu\n5. septembra 2017 a neoprávnené premiestnenie detí sa malo uskutočniť v marci 2017),\nmusí súd návrat nariadiť. Túto povinnosť súd nemá, len pokiaľ zistí niektorú z výnimiek\nuvedených v čl. 13 alebo čl. 20 Haagskeho dohovoru. Článok 11 ods. 4 nariadenia\nBrusel IIa má aplikačnú prednosť v otázke výnimiek pre návrat podľa čl. 13 písm. b)\nHaagskeho dohovoru, pretože Slovenská republika i Rakúska republika sú členskými štátmi\nEurópskej únie. Uvedené znamená, že keď podľa čl.13 písm. b) Haagskeho dohovoru súd\nnie je povinný nariadiť návrat, ak by dieťa bolo vystavené fyzickej alebo duševnej ujme\nalebo ak by sa inak dostalo do neznesiteľnej situácie. Nariadenie ide ďalej v tom,\nže rozširuje povinnosť nariadiť návrat dieťaťa aj na prípady, keď by dieťa mohlo byť\nvystavené takejto ujme, ale napriek tomu je preukázané, že orgány v členskom štáte pôvodu\nvykonali alebo sú pripravené vykonať primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa\npo návrate.\n17.4 Z čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru a čl. 11 ods. 4 nariadenia Brusel IIa\nvyplývajú tieto výnimky z návratu: 1) existencia vážneho nebezpečenstva, že návrat\nby dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej\n18\n\nsituácie (prvá výnimka z návratu), a 2) nesúhlas dieťa s návratom, ak dosiahlo vek a stupeň\nvyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory (druhá výnimka z návratu).\nPri posudzovaní okolností z týchto výnimiek je potrebné vziať do úvahy informácie\no sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré súdu poskytol príslušný orgán štátu obvyklého pobytu\ndieťaťa. Ak sa však preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany\ndieťaťa po jeho návrate, nemožno návrat podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru\nodmietnuť (tretia výnimka z návratu).\n17.4.1.1 Prvá z uvádzaných výnimiek sa týka situácie, keď existuje vážne\nnebezpečenstvo, že by návrat vystavil dieťa fyzickej alebo psychickej ujme alebo ho inak\npriviedol do neznesiteľnej situácie. V tomto prípade nesie dôkazné bremeno osoba, ktorá\ndieťa neoprávnene premiestnila alebo zadržala. Táto výnimka predstavuje tradične\nnajpoužívanejšiu obranu zo strany únoscov v konaniach o návrat dieťaťa, dôvodová správa\nHaagskeho dohovoru, ako aj existujúca judikatúra súdov členských štátov a odporúčania\nšpeciálnych komisií však dôrazne trvajú na reštriktívnej interpretácii tohto ustanovenia.\nV praxi sa obrana únoscov spravidla zameriava na otázky, kde je, resp. bude dieťa\nšťastnejšie, kde má lepšie sociálne, ekonomické podmienky a prostriedky na ďalší rozvoj\na pod. Na základe existujúcej judikatúry súdov zmluvných štátov však možno konštatovať,\nže štáty odmietajú takéto tvrdenia ako nesúvisiace s čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru\na v zásade umožňujú uplatnenie tejto výnimky len v dvoch prípadoch, konkrétne vtedy, keď\nby bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu objektívne vystavené nebezpečenstvu,\na to do skončenia konania o opatrovníckych právach v tomto štáte (napr. v štáte, kam má\nbyť dieťa vrátené, je hladomor, vojnový konflikt, epidémia nákazlivej choroby a pod.),\na druhý prípad sa viaže na osobu požadujúcu návrat, ktorej správanie by mohlo vystaviť\ndieťa nebezpečenstvu ujmy, napr. vážne zneužívanie dieťa žiadateľom o návrat alebo\nzanedbávanie dieťaťa žiadateľom, resp. situácia, keď je dieťa mimoriadne psychicky závislé\nna únoscovi [Friedrich v. Friedrich, 78 F.3d 1060 (6th Cir. 1996), INCADAT cite:\nHC/E/USf 82]. Judikatúra súdov niektorých zmluvných štátov dospela k záverom, že vážne\nnebezpečenstvo neznamená bežné nebezpečenstvo akejkoľvek fyzickej alebo psychickej\nujmy, ale ujma musí byť podstatná alebo závažného druhu, takže bežné nebezpečenstvo\n\n19\n\nnie je dostatočné (Collopy v. Christodoulou, NO. 90 DR 1138 (D. Colo. May 8, 1991),\nINCADAT cite: HC/E/USf 210).\n17.4.1.2 Judikatúra súdov akcentuje, že výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru treba vykladať reštriktívne. Ujma, ktorá je relevantná ako dôvod na nenariadenie\nnavrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká,\nku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie,\ns ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna a týkať sa podstatných\nokolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú napríklad negatívne dopady rodičovských\nnezhôd na dieťa. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku\nHaagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť\nzvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie (uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 176/2015 z 27. 4. 2015, sp zn. III. ÚS 93/2018).\n17.4.1.3 Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej\nči fyzickej ujme, ústavný súd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. apríla 2017\nuviedol, že musí ísť o reálne hroziace, a teda nie všeobecné či potenciálne nebezpečenstvo.\nNeznesiteľnou situáciou v zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál\nohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému\n(neúnosnému) strádaniu po stránke nedostatku pre život nevyhnutných základných\npredpokladov – strava, ošatenie, bývanie a pod. Ústavný súd dodáva, že aj „fyzická\nči psychická ujma“ v zmysle tohto ustanovenia musí mať intenzitu „neznesiteľnej situácie“\n(uvedené vyplýva zo zvolenej formulácie „alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej\nsituácie“).\n17.4.2 Pokiaľ ide o naplnenie druhej výnimky z návratu („Justičný alebo správny\norgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, keď zistí, že dieťa nesúhlasí\ns návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho\nnázory.“), pri tejto únoscovi nie je uložená dôkazná povinnosť, ale jej preskúmanie\nje na konajúcom súde. Haagsky dohovor nestanovuje vekovú hranicu, od ktorej je vhodné\nbrať názor dieťaťa do úvahy, pri uplatnení tejto výnimky súd najprv skúma, či dieťa\n20\n\ndosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory, a až následne\ndieťa vypočuje. Vo vzťahu k charakteru nesúhlasu, ktorý dieťa prejaví, aplikačná prax\nčlenských štátov Haagskeho dohovoru prijala viacero záverov. V prípade Re. R. anglický\nsúd konštatoval, že dieťa musí prejaviť viac ako len bežné preferovanie pobytu v jednej\nkrajine pred pobytom v inej krajine. Iné súdy konštatovali, že je potrebné skúmať existenciu\nnesúhlasu s návratom, obyčajné preferovanie pobytu v štáte únosu dieťaťom nie je\ndostatočné (9Ob102/03w, Oberster Gerichtshof, Austrian Supreme Court, 8/10/2003,\nINCADAT cite: HC/E/AT 549; N° de rôle: 02/7742/A, Tribunal de première instance\nde Bruxelles, 27/5/2003, INCADAT cite: HC/E/BE 546.), pričom je potrebné sa uistiť,\nže dieťa chápe, že nejde o návrat do starostlivosti druhého rodiča, ale o návrat do štátu\npôvodného obvyklého pobytu. V prípade Re. S. anglické súdy konštatovali, že možnosť\nnenariadiť návrat má súd len vtedy, ak sa preukáže, že dieťa má relevantné dôvody na svoje\nnámietky, ak však je názor dieťaťa ovplyvnený treťou osobou alebo únoscom,\npotom by sa naň\n\nnemalo\n\nprihliadať\n\n(Burdová,\n\nK.:\n\nObčianskoprávne\n\naspekty\n\nmedzinárodných únosov detí. 1. vydanie. Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická\nfakulta. 2016, s. 89 ‒ 90). Nariadenie Brusel IIa v čl. 11 ods. 2 posilňuje právo dieťaťa\nvyjadriť sa v konaní, ktoré sa ho týka. Len vo výnimočnom prípade možno od vypočutia\ndieťaťa upustiť, pokiaľ by to s ohľadom na jeho vek a stupeň vyspelosti sa javilo\npodľa súdu nevhodným.\n17.5 Všeobecné súdy nezistili existenciu prvej ani druhej výnimky brániacej návratu\nmaloletých detí do miesta ich obvyklého pobytu. Pri tomto ich závere stratila opodstatnenie\ntretia výnimka založená na skúmaní opatrení zabezpečujúcich ochranu detí po ich návrate.\nSťažovatelia v konaní pred všeobecnými súdmi, rovnako aj v sťažnosti pred ústavným\nsúdom uplatnili dôvody, ktoré podľa ich presvedčenia zakladali zamietnutie návrhu\nna navrátenie maloletých detí s odvolaním sa na čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru.\nS odkazom na viaceré vykonané alebo i (len) navrhnuté alebo označené (v konaní\n„predložené“) dôkazy tvrdili, že návrat maloletých detí do Rakúskej republiky pre tieto\npredstavuje vážne nebezpečenstvo (fyzickú i duševnú ujmu) i narušenie sociálnych väzieb\nna Slovensku, ktorý by ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie, a súdy mali v plnej\nmiere zohľadniť nesúhlasné názory detí s návratom. V takom prípade by ani opatrenia\n21\n\npodľa čl. 11 ods. 4 Brusel IIa podľa názorov sťažovateľov nemohli byť považované\nza primerané; tento názor sťažovateľov nie je správny (porovnaj bod 17.3).\n17.6 Krajský súd k nenaplneniu prvej výnimky zamedzujúcej navrátenie detí\npodľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru v spojení s čl. 11 ods. 4 nariadenia Brusel IIa\nuvádza: „Odvolací súd za správny považuje aj postup súdu prvej inštancie, keď po zistení,\nže v danej veci došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletých detí, skúmal dôvody, pre\nktoré by nebolo možné nariadiť návrat maloletých detí v zmysle článku 13 písm. b/\nHaagskeho dobovom v spojení s čl. 11 bodu 4 Nariadenia Brusel IIa. V tomto smere\nodvolací súd poukazuje na správnosť konštatácií súdu prvej inštancie o tom, že dôkazné\nbremeno na preukázanie existencie vážneho nebezpečenstva v prípade návratu, nesie osoba\núnoscu (v danom prípade otec maloletých detí), pričom v zmysle dôvodovej správy\nk Haagskemu dohovoru je potrebné trvať na reštriktívnej interpretácii článku 13 písm. b/\nHaagskeho dohovoru. Na základe existujúcej judikatúry súdov zmluvných štátov Haagskeho\ndohovoru možno dospieť k tomu, že uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho\ndohovoru je v zásade možné v dvoch prípadoch, konkrétne vtedy, keď by bolo dieťa\nnávratom do krajiny obvyklého pobytu objektívne vystavené nebezpečenstvu a to\ndo skončenia konania o opatrovníckych právach v tomto štáte a druhý prípad sa viaže\nk osobe požadujúcej návrat, ktorej správanie by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvu ujmy\n(napr. vážne zneužívanie dieťaťa žiadateľom o návrat). Pokiaľ ide o „inak neznesiteľnú\nujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne nebezpečenstvo,\nale návrat sa javí ako nevhodný (napr. ak by išlo o návrat pro forma, teda dieťa by bolo\nnavrátené, hoci počas konania o návrat je zjavné, že bude zverené do osobnej starostlivosti\núnoscu a bude mu umožnené vrátiť sa s dieťaťom späť). Po preskúmaní obsahu spisového\nmateriálu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že otec v konaní nepreukázal, že návrat\nby maloleté deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ich inak priviedol\ndo neznesiteľnej situácie. Odvolací súd naviac zdôrazňuje, že Nariadenie Brusel IIa\nv porovnaní s Haagskym dohovorom uplatňuje prísnejšie podmienky na nenariadenie\nnávratu dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru. Možnosť zohľadnenia fyzickej\nalebo duševnej ujmy Nariadenie Brusel IIa zužuje v čl. 11 ods. 4 len na tie prípady,\nkedy dieťaťu nemožno poskytnúť v štáte jeho predchádzajúceho obvyklého pobytu\n22\n\nprimeranú ochranu. Pritom pri aplikácii čl. 11 ods. 4 Nariadenia Brusel IIa nestačí,\nže v členskom štáte pôvodu (v danom prípade Rakúska republika) takýto postup na ochranu\ndieťaťa existuje, ale musí byť preukázané, že orgány v členskom štáte pôvodu prijali\nkonkrétne opatrenia na ochranu daného dieťaťa. V kontexte uvedeného, odvolací súd\nkonštatuje, že v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať\nnariadenie návratu maloletých detí z dôvodu nevhodných sociálnych podmienok pre život\nmaloletých deti v Rakúskej republike alebo nevhodného výchovného prostredia, prípadne\niného zlého zaobchádzania s maloletými deťmi. Je potrebné zdôrazniť, že maloleté deti\nnebudú po návrate vystavené žiadnej duševnej ujme, keďže sa vrátia do im známeho\nprostredia, môžu bývať v rodinnom dome, v ktorom žili, vrátia sa do školského zariadenia,\nktoré navštevovali, ale najmä k druhému rodičovi - matke, s ktorou je potrebné v záujme\nzdravého vývoja maloletých deti naďalej budovať a rozvíjať citové väzby. Ktorý z rodičov\na v akej miere v prípade ich rozvodu bude vykonávať osobnú starostlivosť o deti rozhodne\npríslušný, už konajúci, súd v mieste obvyklého pobytu maloletých detí. Neobstojí\nani tvrdenie otca o existencii vážneho nebezpečenstva, že by návrat maloletých deti vystavil\nfyzickej alebo duševnej ujme, alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie pre hrozbu\numiestnenia maloletých detí do ústavnej starostlivosti. Odvolací súd na uvedený názor otca\nneprihliadal považujúc ho za irelevantný, keďže z obsahu spisu vyplynulo, že matka svoj\nnávrh na postup podľa § 211 ABGA so zapojením orgánu pre ochranu mládeže v konaní\npred rakúskym súdom, dňa 08.03.2017 zobrala späť (č.l. 186 spisu). Rovnako nemožno\nakceptovať námietky otca a ani stanovisko Úradu komisára pre deti súvisiace\ns nemožnosťou nariadenia ústavnej starostlivosti nad maloletými deťmi na území Slovenskej\nrepubliky. Odvolací súd poznamenáva, len pre ozrejmenie tejto odvolacej námietky otca,\nže Zákon o rodine jasne upravuje a definuje podmienky nariadenia ústavnej starostlivosti\nnad maloletými deťmi v § 54 Zákona o rodine a súčasne upravuje možnosť dočasne odňať\nmaloleté deti z osobnej starostlivosti rodičov za účelom zabezpečenia odbornej diagnostiky\nformou výchovného opatrenia v zmysle § 37 Zákona o rodine. Odvolací súd v tejto súvislosti\npoukazuje na skutočnosť, že maloleté deti sú aktuálne na základe rozhodnutia rakúskych\nsúdov zverené do osobnej starostlivosti matky, teda otcom namietaná možnosť nariadenia\nústavnej starostlivosti nad nimi nehrozí. Pokiaľ ide o námietky otca týkajúce sa konania\no rozvod manželstva a opatrovníckeho práva k maloletým deťom, jeho nesúhlasu\n23\n\ns priebehom konania, postupom rakúskeho súdu a vykonaným dokazovaním, vrátane\nznaleckého dokazovania, odvolací súd zdôrazňuje, že mu neprináleží posudzovať, hodnotiť\nalebo akokoľvek spochybňovať postup rakúskych súdov v danom súdnom konaní.\nZ uvedených dôvodov vyhodnotil predmetné námietky otca ako nedôvodné. V súvislosti\ns odvolávaním sa otca na znalecký posudok vypracovaný\n\n,\n\npsychológom v máji 2017, odvolací súd uvádza, že tento nespĺňa kritéria pre objektívne\nvyhodnotenie rodinnej situácie, keď znalec vypracúval posudok bez účasti matky, ktorú\nnevyšetril a bez akéhokoľvek pozorovania interakcie deti s matkou. Za nedôvodné posúdil\nodvolací súd námietky otca o tom, že súd prvej inštancie neprihliadol pri zisťovaní\nexistencie výnimiek v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru na otcom predložené\nznalecké posudky. Odvolací súd neprihliadal na otcom predkladané čestné vyhlásenia\ntretích osôb z dôvodu, že predmetné listiny nemožno považovať za objektívne dôkazy.\nZároveň odvolací súd dáva otcovi do pozornosti, že v konaní nie je spochybňovaná jeho\nriadna osobná starostlivosť o maloleté deti. Nemožno sa stotožniť ani s názorom otca\no potrebe prihliadať v konaniach o návrat na závery znaleckých posudkov, tak ako to\npodľa jeho názoru vyplýva z rozhodnutia ESĽP X. v Lotyšsko (sťažnosť č. 27 853/09) zo dňa\n26.11.2013, keďže potreba hodnotenia znaleckého posudku v uvedenom spore vychádzala\nz iných skutkových zistení a z iných okolností prípadu neporovnateľných s predmetným\nkonaním.“\n17.7 Všeobecné súdy z pohľadu čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru (prvej výnimky\nnávratu) vylúčili akékoľvek pochybnosti o bezpečnom návrate maloletých detí, s odkazom\nna vlastné zistenia, ale aj okolnosti vyplývajúce z prebiehajúceho konanie pred Okresným\nsúdom Bruck an der Leitha (ktoré podľa ich názorov dáva objektívne dostatočnú záruku,\nže práva a oprávnené záujmy maloletých detí budú po návrate do Rakúskej republiky\nako členského štátu Európskej únie chránené na požadovanej úrovni) poznamenali, že deti\nboli zatiaľ neprávoplatným rozhodnutím Okresným súdom Bruck an der Leitha zverené\ndo osobnej starostlivosti matke, rakúsky súd otcovi predbežne odňal starostlivosť v oblasti\nvoľby školy vo vzťahu k obom deťom a zveril ju príslušnému orgánu pomoci deťom\na mladistvým, ďalej otcovi uložil povinnosť návratu detí do Rakúskej republiky s tým,\nže po návrate smie bydlisko detí preložiť len so súhlasom súdu, obom rodičom uložili\n24\n\npovinnosť opätovného zapojenia vhodnej terapie pre maloletú\n\n, čo môže byť\n\nadekvátnym znakom takej informácie o sociálnom prostredí detí, ktorú poskytuje príslušný\norgán štátu obvyklého pobytu detí. Z pohľadu druhej výnimky z návratu súdy neprihliadali\nna názory v konaní vypočutých maloletých detí, ktoré s návratom nesúhlasili\ns odôvodnením, že vzhľadom na ich vek 7 a 10 rokov nie sú schopné samostatne vyjadriť\nsvoj názor k otázke ich návratu. Obe deti vnímali problematiku návratu výlučne cez prizmu\nasistovaných kontaktov s matkou nariadených rakúskym súdom. Rodičov vnímajú\njednostranne – otec je dobrý a matka je zlá. Vzhľadom na stav rodinných vzťahov\n(rodičia spolu nežijú, sú v rozvodovom konaní a maloleté detí sú v dlhodobom výchovnom\npôsobení otca bez vyváženého kontaktu s matkou). Ich výpovede súdy vyhodnotili ako\nneautentické a negatívne nastavené proti všetkým osobám, ktoré sa v Rakúskej republike\nzúčastnili na ich živote (spolužiaci, učitelia, susedia, súd i orgán sociálnej ochrany detí).\nSúdy poznamenali, že existencia konfliktu lojality maloletých detí bola konštatovaná\naj v súdnoznaleckom posudku\n\nv opatrovníckom konaní pred rakúskym\n\nsúdom. Tretiu výnimku z návratu, naplnenie ktorej by zakladalo povinnosť návratu detí,\nsťažovatelia z logických dôvodov nenamietali, preto sa ňou ústavný súd osobitne nemal\ndôvod zaoberať.\n17.8 Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd (v spojení\ns potvrdzujúci rozhodnutím okresného súdu) v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nakceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nepovažoval za naplnené\nvýnimky pre nenariadenie návratu maloletých detí v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho\ndohovoru.\n18. K námietkam o informačnom deficite súdom zisteného skutočného stavu veci\n18.1 Na objem informačného základu, z ktorého súd pri tvorbe meritórneho\nrozhodnutia v mimosporovom konaní vychádza, má dopad vyšetrovací princíp, ktorý\ns ďalšími princípmi (najmä princípom oficiality a materiálnej pravdy) je významným\ninterpretačným pravidlom pre posúdenie uskutočneného mimosporového procesu\nobsahujúceho isté fragmenty kontradiktórnosti (možnosťou navrhovať dôkazy, vyjadrovať\n25\n\nsa k dôkazom i k veci samej). Ak aj účastníci konania neunesú procesné dôkazné bremeno\nvyplývajúce im z konania, v zmysle vyšetrovacieho princípu preberá za nich procesnú\naktivitu súd, ten je povinný vykonať dôkaz, ktorý účastníci nenavrhli, avšak len\nza podmienky, že je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Všeobecný súd\nje povinný a oprávnený v nesporových (teraz mimosporových, pozn.) konaniach vykonávať\ndôkazy nielen v rozsahu svojej zákonnej kompetencie, ale aj v rozsahu ústavnej\nzodpovednosti za zistenie skutkového stavu, ktoré nemôžu závisieť od vôle účastníkov\nkonania (IV. ÚS 78/03). Určitou výnimkou je dôkazná povinnosť vyplývajúca únoscovi\nz čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru (prvá výnimka z návratu).\n18.2 Civilný mimosporový poriadok identifikuje rozsah zisťovania skutkového\nzákladu (primárneho podkladu rozhodnutia) tak, že súd je povinný zistiť v konaní skutočný\nstav veci, ktorý je mierou čo najbližšieho priblíženia sa hmotnoprávneho rozsahu práv,\npovinností a právom chráneným záujmov. V zhode s týmto názorom je i konštantná\njudikatúra ústavného súdu, podľa ktorej právna ochrana subjektívnych práv a právom\nchránených záujmov v súdnom procese smeruje k ochrane reálne (nie fiktívne) existujúcich\npráv čo najbližšie v rozsahu ich hmotnoprávnemu vyjadreniu (Smyčková, R., Števček, M.,\nKotrecová, A. a kol.: Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava :\nC. H. Beck, 2017, s. 21, 23, 156,157). Ústavný súd je toho názoru, že sťažovatelia nemajú\nústavne zaručené právo na to, aby všeobecný súd akceptoval ich názor na rozsah, spôsob\na postup zisťovania skutkového stavu.\n18.3 Sťažovatelia namietajú nedostatočné zistenie skutočného stavu veci a v tejto\nsúvislosti súdu vyčítajú, že:\n„a) ... neskúmal psychické rozpoloženie maloletých detí a neprihliadol na znalecké\nposudky doložené sťažovateľom...\nb) ... nezisťoval názor maloletých detí a ani nenariadil nové znalecké dokazovanie...\nc) ... neprihliadol na stanovisko Úradu komisára pre deti...\nd) ... neprihliadol na stanovisko ÚPSVaR zo dňa 9. 1. 2018...\ne) ... nebral ohľad na osobu matky a jej nemorálne správanie sa...\n\n26\n\nf) ... sa nezaoberal zárukami pri návrate maloletých detí na územie Rakúskej\nrepubliky...\ng) ... sa dostatočne nezaoberal otázkou obvyklého pobytu maloletých detí.“\nÚstavný súd poznamenáva, že tvrdenia pod písmenami b) v časti nezisťovania názoru\nmaloletých detí..., písm. c), d), f) a g) sú vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského\nsúdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím okresného súdu prima facie nekonzistentné\nv tom, že argumenty sťažovateľov sa rozchádzajú s predloženými obsahmi súdnych\nrozhodnutí, na ktoré sa sťažovatelia odvolávajú. Zisťovanie názoru maloletých detí\nich vypočutím súdom prvej inštancie možno bezpečne identifikovať z bodov 8 a 9 uznesenia\nokresného súdu č. k. 3 P 43/2017-463 z 8. novembra 2017. K stanovisku Úradu komisára\npre deti (vystupujúceho len v odvolacom konaní, pozn.) sa krajský súd vyjadril v bode 8\na 24 odôvodnenia uznesenia sp. zn. 11 CoP 56/2018 z 13. marca 2018. K stanovisku Úradu\npráce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (kolízneho opatrovníka maloletých detí, pozn.)\ni k jeho vystupovaniu v konaní sa vyjadrili oba konajúce súdy (bod 27 odôvodnenia\nuznesenia krajského súdu sp. zn. 11 CoP 56/2018 z 13. marca 2018 a bod 10 odôvodnenia\nuznesenia okresného súdu č. k. 3 P 143/2017-463 z 8. novembra 2017). Pokiaľ ide o otázku\nzisťovania „obvyklého pobytu“ maloletých detí, touto sa súdy osobitne a dostatočne\nzaoberali, o čom svedčí tá časť ich rozhodnutí, ktoré možno identifikovať v bodoch 28 až 25\nodôvodnenia okresného súdu a v bode 22 krajského súdu. K zárukám pri návrate maloletých\ndetí do miesta ich obvyklého pobytu na území Rakúskej republiky sa okresný súd vyjadril\nnajmä v bode 34 odôvodnenia svojho rozhodnutia a krajský súd v bode 26.\n18.4 Námietky uvedené v písm. a) a čiastočne v písm. b) (nenariadenie znaleckého\ndokazovania) a e) sa viažu na hodnotenie dôkazov a nevykonanie ďalších dôkazov,\nku ktorému sa v odôvodnení rozhodnutí zrozumiteľne vyjadrili oba konajúce súdy\n(inštruktívne najmä v bodoch 24 a 36 odôvodnenia okresný súd a v bodoch 22 a násl.\nodôvodnenia aj krajský súd). Pokiaľ sťažovatelia nesúhlasili s ich závermi, mali vytvorený\ndostatočný priestor, aby uviedli, v čom ich považujú z ústavného hľadiska\nza neakceptovateľné. Preto (len) konštatovanie o „neskúmaní“, „neprihliadaní“ či nebraní\n„ohľadu“ na určité okolnosti prípadu a niektoré dôkazy za situácie, keď už bolo súdmi\nvysvetlené, na čo sa súdy pri dokazovaní zamerali a z akých dôvodov nevykonali\n27\n\nnavrhované (určité dôkazy) i ďalšie („nové“) dokazovanie, sa v tomto svetle javí sťažnosť\nmálo „čitateľná“, opakujúca zväčšia doterajšiu argumentáciu pred všeobecnými súdmi,\nna ktorú už súdy určitým spôsobom reagovali, čím sa vytráca ústavnoprávna dimenzia\nsťažnosti, ktorú nedokázala oživiť ani citácia prejudikatúry, táto má byť vysvetľovaná\nvo svetle individuálnych okolností prípadu dopadajúca na definitívne závery uvedené\nv napádanom (meritórnom) rozhodnutí, čo však sťažovatelia prehliadajú. Miera uvedenej\nkonkretizácie (a individualizácie) sťažnosti (porovnaj napr. II. ÚS 117/05) vychádzajúca\nz okolností daného prípadu a opierajúca sa o konečné závery súdov je totiž jej dôležitou\na neopomenuteľnou črtou, ktorú nemožno prehliadať, lebo súd (i ústavný) nie je čisto\nakademickým orgánom, ale i orgánom hľadajúcim právnu (i ústavnú) ochranu pre\nkonkrétne (základné) práva. Absencia vysvetlení (argumentov), prípadne smerujúca k\nsvojvoľnému alebo neodôvodnenému postupu v procese dokazovania, je takým deficitom\nsťažnosti, ktorú ústavný súd ex officio nie je oprávnený odstraňovať z dôvodu\nkvalifikovaného zastúpenia sťažovateľov v konaní o ústavnej sťažnosti advokátom. Aj v\ntomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým\npatrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Len pre ilustráciu\nústavný súd poznamenáva, že sťažnostnému petitu o porušení práv sťažovateľov „vyjadriť\nsa ku všetkým dôkazom“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nekorešponduje v odôvodnení sťažnosti\nžiadne skutkové tvrdenie. Teda ani také, z ktorého by bolo možné zistiť, či namietané\nporušenie sa týka všetkých v konaní vykonaných dôkazov alebo len niektorých. Je zrejmé,\nže príležitosť sťažovateľov vyjadriť sa k vykonaným dôkazom súdom prvej inštancie bola\nzachovaná minimálne pri možnosti podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), čo otec\nmaloletých detí ako sťažovateľ využil.\n18.5 Z doterajšej rozhodovacej praxe ústavného súdu i všeobecných súdov\n(dovolacieho i odvolacích) vyplýva, že nesprávne hodnotenie dôkazov samo osebe\nnezakladá tzv. zmätočnostnú (fundamentálnu) vadu v procesnom postupe všeobecného\nsúdu. Súd totiž nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je\npovinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania\na rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy\nvecou súdu, a nie účastníkov (strán). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal\n28\n\nvšetky stranou sporu navrhnuté dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného\nstavu, bez ďalšieho nezakladá porušenie práva na spravodlivý proces. Navyše, nevykonanie\nniektorých zo sťažovateľmi navrhnutých dôkazov okresný súd (s rozhodnutím ktorého\nsa krajský súd stotožnil) v bodoch 24 a 36 písomného vyhotovenia rozsudku odôvodnil.\nKrajský súd k nevykonaniu dokazovania okresným súdom sa výslovne vyjadril\nna stranách 22 a násl. písomného vyhotovenia rozhodnutia. S týmito závermi súdov\nsťažovatelia v sťažnosti nepolemizujú, zotrvávajú (len) na tvrdeniach o nedostatočnom\nzistení skutočného stavu veci v dôsledku neprihliadania na predložené dôkazy\n(najmä znalecké posudky, odborné stanoviská, odporúčania, vyjadrenia a iné), nevypočutím\nznalca\n\n, neprehratím zvukového záznamu detí na Úrade komisára pre deti,\n\nčo nemožno považovať za dostatočné. Pokiaľ sťažovatelia svojou argumentáciu\nspochybňujú vecnú správnosť či legalitu napadnutého rozhodnutia krajského súdu\na konania, ktoré mu predchádzalo, ponechávajúc stranou ústavnoprávne aspekty veci,\nústavný súd k tomuto uvádza, že takýto prieskum stojí mimo rámca jeho právomoci,\nčo už skôr a opakovane vyjadril vo svojej ustálenej rozhodovacej praxi (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).\n18.6 Ústavný súd rešpektuje právnou teóriou i praxou prezentovaný názor, v zmysle\nktorého súd, ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy\nna zistenie skutkového (skutočného) stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz\nzabezpečí a vykoná, ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup.\nPrincíp rovnosti účastníkov v civilnom mimosporovom konaní všeobecný súd zabezpečuje\nrovnakou aplikáciou a interpretáciou dotknutých práv prislúchajúcim účastníkom tak,\naby tento smeroval k spravodlivému výsledku. V širšom zmysle slova za jeho naplnenie\ntreba považovať aj možnosť účastníkov rozvíjať svoju procesnú aktivitu a vyjadrovať sa\nku všetkému, čo vyšlo v konaní najavo (princíp rovnosti zbraní). Špecifickosť vzťahov\ntvoriacich predmet tohto konania je poznamenaný účasťou maloletých detí, keď okrem\nvšeobecného princípu rovnosti derivatívne sa prihliada na osobitnú procesnú ochranu\nposkytovanú súdmi slabšiemu účastníkovi (čl. 4 základných princípov Civilného\nmimosporového poriadku). Za súčasť tohto základného práva tzv. slabšej strany však\nnemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené (alebo i navrhnuté)\n29\n\núčastníkom konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov aj v mimosporovom\nkonaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi\nvykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Do obsahu\ntohto základného práva nepatrí ani právo takéhoto účastníka konania vyjadrovať sa\nk spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97,\nI. ÚS 98/97).\n19. Ďalším aspektom sťažnosti je i nesúhlas sťažovateľov o neakceptovaní názorov\nmaloletých detí s návratom do miesta ich obvyklého pobytu, na ktorý sťažovatelia\n„nabaľujú“ argumentáciu o nesprávnom vyhodnotení výpovedí maloletých detí a v tejto\nsúvislosti o potrebe vykonania ďalšieho dokazovania. V relevantnej časti odôvodnenia\npotvrdeného rozhodnutia okresného súdu sa uvádza:\n„Výpoveď maloletých detí\n\na\n\nsúd vyhodnotil s poukazom\n\nna vyslovené závery a uzavrel, že maloleté deti, vzhľadom na stav rodinných vzťahov, ktoré\nsú predmetom opatrovníckeho konania vedeného pred súdom v Rakúskej republike,\nako aj vzhľadom na skutočnosť, že maloleté deti sú v dlhodobom výchovnom pôsobení otca\nbez vyváženého kontaktu s matkou, nie sú schopné samostatne vyjadriť svoj názor k otázke\nich návratu na územie Rakúskej republiky. Z uvedených dôvodov súd nemohol prihliadnuť\nna názor maloletých detí a vyhodnotiť ho ako dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci,\na to aj napriek tomu, že jeho zisťovaniu venoval náležitú pozornosť.“\n19.1 V potvrdzujúcom rozhodnutí krajský súd konštatuje:\n„... názor maloletého dieťaťa nemôže byť vždy pre konajúci súd zaväzujúci,\na je potrebné ho posúdiť v kontexte všetkých skutočností zistených v priebehu konania.\nSprávne súd prvej inštancie vyhodnotil ako neautentický názor maloletých detí,\nich negatívne nastavenie voči všetkým osobám, ktoré sa v Rakúskej republike zúčastňovali\nna ich živote, t.j. spolužiakov, učiteľov, susedov a napokon aj súdu a orgánu\nsociálnoprávnej ochrany detí. Rovnako je potrebné prihliadať na to, že deti preberajú\npohľad na návrat na územie Rakúskej republiky od otca a problematiku návratu\ndo Rakúskej republiky vnímali cez asistované kontakty nariadené rakúskym súdom, pričom\nsa utvrdzovali v domnienkach o ich vzatí do ústavnej starostlivosti. Odvolací súd dáva\n30\n\ndo pozornosti, že v zmysle čl. 11 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa pre justičné orgány v konaní\no návrat na základe uvedeného ustanovenia nevyplýva pri rozhodovaní povinnosť vziať\nnázor dieťaťa do úvahy, ale len povinnosť justičného orgánu dieťa vypočuť, ak sa to\ns ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Vyhodnotenie tohto dôkazu\nmusí byť komplexné vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a skutočnostiam v konaní\nzisteným a preukázaným. V danom prípade z vykonaného dokazovania nevyplýva príčina\nnarušenia vzťahu deti k matke, ani akých závažných pochybení sa matka dopustila, ktoré by\nmali za následok takéto zásadné odmietanie matky zo strany detí a celého ich domáceho\nprostredia a sociálneho zázemia v Rakúskej republike. Z vykonaného dokazovania je možné\nsa domnievať, že tento maloletými deťmi prezentovaný odmietavý postoj k matke vyplýva\nz doposiaľ nevyriešeného manželského a rodičovského konfliktu a nevysporiadania\nvzájomných vzťahov ich rodičov. Nemožno zohľadniť názor maloletých detí, ktoré odmietajú\nnávrat na územie Rakúskej republiky z dôvodu neochoty zúčastňovať sa asistovaných\nstretnutí s ich matkou. Odvolací súd poznamenáva, že cieľom asistovaných stretnutí\nnariadených rakúskym súdom bolo prispieť k obnoveniu pozitívneho vzťahu maloletých detí\nk matke, čo otec odmietol rešpektovať a deti premiestnil bez súhlasu matky na územie\nSlovenskej republiky. Odvolací súd zdôrazňuje, že názor maloletých detí nemôže byť\njediným podkladom pre nenariadenie návratu do krajiny ich obvyklého pobytu a nemôže\npredstavovať výnimku v prípade, ak sa opatrovníctvo nad maloletými deťmi nevykonávalo\nmatkou skutočne z dôvodu, že ako poškodený rodič nebola schopná reálne vykonávať svoje\npráva kvôli konaniu druhého rodiča, únoscu. Rovnako je potrebné poznamenať,\nže existencia konfliktu lojality maloletých deti bola konštatovaná v súdnoznaleckom\nposudku\n\nvykonanom na základe rozhodnutia rakúskeho súdu. S poukazom\n\nna vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd dospel k záveru, že názor maloletých detí\nprezentovaný pred súdom prvej inštancie, ako aj pred Úradom komisára pre deti nemôže\nbyť prioritným pri rozhodovaní o navrátení, resp. nenavrátení maloletých detí do krajiny\nich obvyklého pobytu, nakoľko je potrebné prihliadnuť na vek detí (10 a 7 rokov), všetky\nokolnosti prípadu, skutočnosť, že na území Rakúskej republiky žili od narodenia,\nnavštevovali tu školské a predškolské zariadenia, nesporne nadviazali priateľské a\nkamarátske kontakty a začlenili sa do tohto prostredia, ktoré im bolo prirodzené. Pokiaľ\naktuálne odmietajú všetky osoby, s ktorými sa na území Rakúska dosiali do kontaktu,\n31\n\nvrátane kamarátov, učiteľov, susedov, a tieto negujú, je možné konštatovať, že ich prejav a\nnázor je zjavne ovplyvnený, resp. nie je autentický. Odvolací súd sa nemôže stotožniť s\nvyjadrením Úradu komisára pre deti, ktorý vychádzal výhradne zo zistení na základe\nvykonaného pohovoru s maloletými deťmi a bez toho, aby z jeho vyjadrenia vyplývalo, že si\nzisťoval komplexnú rodinnú situáciu maloletých detí, prípadne sa oboznámil s\nrozhodnutiami slovenských a rakúskych justičných orgánov vo veci starostlivosti o tieto\nmaloleté deti a s obsahom celého spisového materiálu. Rovnako z vyjadrenia nevyplýva, na\nzáklade čoho vyhodnotil postup rakúskeho súdu a rakúskych orgánov konajúcich v záujme\nobnovenia vzťahu maloletých delí k matke, za neadekvátny. Odvolací súd zastáva názor, že\nÚradu komisára pre deti neprináleží hodnotiť správnosť postupu justičných orgánov v\nRakúskej republike. Odvolací súd preto vyhodnotil námietky otca týkajúce sa\nprezentovaného názoru maloletých detí za nedôvodné.“\n19.2 Zohľadňujúc záujmy maloletých detí konajúce súdy pri rozhodovaní o navrátení\ndetí do miesta ich obvyklého pobytu zotrvali na požiadavke udržania si väzieb s oboma\nrodičmi, považujúc to za zdravé a vhodné prostredie pre ich osobný rozvoj, pretože nezistili\nzávažné a nebezpečné faktory, ktoré by tento záver eliminovali. Súdy nariadili návrat dvoch\ndetí do Rakúska napriek tomu, že staršia 10-ročná\nželanie zostať s otcom na Slovensku (v\n\ni mladšia 8-ročná\n\nvyjadrili\n\n) s negatívnym postojmi k matke\n\ni k asistovaným kontaktom s matkou nariadeným rakúskym súdom. Nariadenie návratu\ndieťa neznamená uloženie povinnosti vrátiť dieťa osobe, ale na určité miesto,\nako to vyplýva z dôvodovej správy k Haagskemu dohovoru. Haagsky dohovor nedáva\ndeťom slobodu výberu, kde chcú žiť, a judikatúra ESĽP tento záver podporuje (Rouiller\nproti Švajčiarsku, rozsudok z 22. 7. 2014). Dôvody uvádzané sťažovateľmi o nevhodnosti\nnávratu detí (názor maloletých detí, ktoré chcú žiť s otcom na Slovensku; ich psychické\nrozpoloženie a negatívne vzťahy k matke; stanovisko kolízneho opatrovníka a Úradu\nkomisára pre detí, ktorí navrhujú rešpektovať názor maloletých detí; matka starostlivosťou\no detí nebola ich plnohodnotným rodičom, obe maloleté deti sa už zžili s prostredím\nna Slovensku) podľa súdov neodôvodňovali aplikáciu výnimiek podľa čl. 13 písm. b)\nHaagskeho dohovoru, čo všeobecné súdy dostatočne zdôvodnili s odvolaním sa na vlastné\nzistenia, ale aj na závery a rozhodnutia dosiaľ prijaté opatrovníckym súdom v Rakúskej\n32\n\nrepublike. Len v prípade, že k začatiu konania o návrat došlo po uplynutí jedného roka\nod neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (čo však nie je tento prípad), má súd\nv konaní o návrat povinnosť skúmať, či sa dieťa zžilo s novým prostredím, čo však nie je\ntento prípad (čl. 12 ods. 2 Haagskeho dohovoru).\n19.3 Pokiaľ súdy neprihliadali na názory maloletých detí a vysvetlili dôvody, ktoré\nich k tomu viedli, nemožno to bez ďalšieho považovať za porušenie procesných požiadaviek\npodľa čl. 8 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Gajtani proti Švajčiarsku\n(rozsudok z 9. septembra 2014) konštatoval, že nejde o svojvoľný názor, pokiaľ bol\nnariadený návrat 11-ročného dieťaťa, ktorého nesúhlasný názor s návratom bol\nšvajčiarskymi súdmi podľa správania dieťaťa vyhodnotený nedostatočným stupňom\nvyzretosti.\n20. Poskytnutie vhodných záruk v krajine obvyklého pobytu v prípade nariadenia\nnávratu predstavuje takú podmienku, ktorá tu nenastáva automaticky, ale iba v prípade\npotreby, teda ak sa zistí známa hrozba, ktorú je možné eliminovať v podobe jasných\nochranných opatrení. Z ničoho nevyplýva, aby sa aj otec nemohol vrátiť spolu s deťmi\ndo miesta ich obvyklého pobytu v Rakúskej republike. Rozhodovanie o opatrovníckych\nprávach k deťom je predmetom konania pred súdmi v Rakúskej republike, ktoré v tejto\nsúvislosti už prijímali niektoré konkrétne opatrenia i rozhodnutia, v konaní majú ďalej\npokračovať, aj pokiaľ ide o rozvod rodičov maloletých. Sťažovatelia nesignalizujú,\nže z postupu súdov a ďalších orgánov participujúcich na súdnom konaní v Rakúskej\nrepublike vyplýva potreba prijatia záruk, ktoré by eliminovali konkrétne a vážne hrozby\npotenciálne dopadajúce na zdravý vývin maloletých detí. Pokiaľ ide o to, že rakúsky súd\npôvodne zveril detí do opatery matke, s čím otec vzhľadom na osobu matky nesúhlasí\na tento argument uplatňuje aj v návratom konaní, ide predovšetkým o otázku, ktorá nie je\ndefinitívne ustálená a bude predmetom opätovného posúdenia súdmi v Rakúskej republike.\n21. Ústavný súd v konaní o sťažnosti sám dokazovanie nevykonáva, lebo nie je\nsúdom skutkovým. Nie je preto oprávnený nanovo prehodnocovať skutočný stav veci\nzistený všeobecnými súdmi a namiesto nich aplikovať zákony (princíp subsidiarity).\n33\n\nZ uvedeného hľadiska ústavný súd nemá možnosť prihliadať na „nové“ dosiaľ všeobecným\nsúdom nepredložené dôkazy, ktoré sťažovatelia predkladajú (až) v sťažnosti (napr. správu\nz psychologickej konzultácie z 23. apríla 2018, priloženú fotodokumentáciu, listiny\nsúvisiace s incidentom z 12. apríla 2018 a iné).\n22. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,\nže medzi napadnutým uznesením krajského súdu a v sťažnosti označenými (základnými)\nprávami sťažovateľov, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhali, neexistuje\ntaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť\nsťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného\nrozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľom úhrady trov\nkonania je viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta\nústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 5. septembra 2018\n\n34", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "maloletý-obvyklý pobyt", "maloletý-záujem dieťaťa", "maloletý-práva dieťaťa", "konanie-nesporové"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f4ecc400-b11e-4cdc-b962-bbb601527310", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.178.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 178/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 178/2018 z 2. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.178.2018.1"}, {"guid": "ussr:111c7da7-d003-43ac-98bb-fa4eb17a87e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.93.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 93/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 93/2018 z 28. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-28", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.93.2018.1"}, {"guid": "ussr:b227746b-9ec0-46cf-8aa0-9b6587f1a434", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 282/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-26", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.282.2017.1"}, {"guid": "ussr:de45d831-b164-4026-a930-b0a81ed50e5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 218/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 218/2010 z 3. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-03", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de45d831-b164-4026-a930-b0a81ed50e5a"}, {"guid": "ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 204/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 204/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 1515, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de3c1100-062c-48a8-b9ec-747311ddd322"}, {"guid": "ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 867, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 231/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:0c8671e8-2ce2-475d-bba7-9088d97d74a2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 78/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/03 z 24. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-24", "citacie_n": 176, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0c8671e8-2ce2-475d-bba7-9088d97d74a2"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:b94339a6-5b75-411d-be41-bece05228547", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.64.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 64/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 64/97 z 8. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-08", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.64.1997.1"}, {"guid": "ussr:b56612c3-303f-4c7d-b226-b794e4e75c84", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 75/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96 z 16. 4. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-04-16", "citacie_n": 151, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.75.1996.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "dcd0a925-635d-428f-928d-c803fe49203e:36702330-1409-4fa3-bf74-be5d5e377a49", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1117222708.2", "spisova_znacka": "11CoP/56/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/56/2018 z 12. 3. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-03-12", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1117222708.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8cf2200b-7b37-4d64-b578-bf13d56979bd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:1.US.488.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 488/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 488/2025 z 3. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:1.US.488.2025.1"}, {"guid": "ussr:d0b74543-e95a-49d1-a1f3-4459ea42be4a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.446.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 446/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 446/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.446.2025.1"}, {"guid": "ussr:13a9094b-f834-4c18-b55d-bcc9fd266aa0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.374.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 374/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 374/2025 z 25. 6. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-06-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.374.2025.1"}, {"guid": "ussr:542a7e42-000b-4f40-b91f-b004bdb4985d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.242.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 242/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 242/2025 z 13. 5. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-05-13", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.242.2025.1"}, {"guid": "ussr:bd567d65-3b42-4674-ad3b-dd5a3b900e6e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.526.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 526/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 526/2024 z 2. 10. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-10-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.526.2024.1"}, {"guid": "ussr:1c58c960-e217-42fb-9a1d-fa8e775cbd17", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.387.2023.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 387/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 387/2023 z 10. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-10", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.387.2023.1"}, {"guid": "0a7079e0-82cc-48e4-929e-596a84483f0e:48dfcf4c-f30e-403e-85cd-621bb526376b", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:6126229427.1", "spisova_znacka": "14CoP/182/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 14CoP/182/2026 z 4. 9. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-09-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:6126229427.1"}, {"guid": "0f120434-9704-480f-9fd0-e0d839cd6e16:aefc9c89-ef42-4554-9b07-826fe64e0ba2", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:7125201172.1", "spisova_znacka": "19CoP/46/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 19CoP/46/2025 z 3. 7. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-07-03", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:7125201172.1"}, {"guid": "ad831aec-9966-46b8-8a91-389b62cbf50b:02bf5954-5a76-4414-b38e-869a8cabf811", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:7124208399.2", "spisova_znacka": "19CoP/24/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 19CoP/24/2025 z 24. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-04-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:7124208399.2"}, {"guid": "5dba57b7-a1b6-4f9f-9642-02be105ec3ff:9d071005-ae4e-4208-bd1a-c29985048ab2", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2026:6126229427.2", "spisova_znacka": "8Pn/2/2026", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 8Pn/2/2026 z 17. 4. 2026", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-04-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2026:6126229427.2"}, {"guid": "abe53116-0a90-4e95-a9d7-442e9c2f83a9:eedec4dd-16ca-4a3d-bc59-46f6d69d932f", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2026:6126219353.2", "spisova_znacka": "8Pn/1/2026", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 8Pn/1/2026 z 3. 3. 2026", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-03-03", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2026:6126219353.2"}]}