{"guid": "ussr:07c5e469-e360-41da-ae0c-f397aba3e73f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.236.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 236/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/2018 z 18. 7. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 18. júla 2018, sp. zn. I. ÚS 236/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.236.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2018-07-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/07c5e469-e360-41da-ae0c-f397aba3e73f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.236.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.236.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.236.2018.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 236/2018-20\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátskou kanceláriou POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., Hurbanovo\nnámestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. ICLic. Pavol Poláček,\nLL.M., M.A., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.\n3 S 9/2015 a jeho uznesením z 29. februára 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sži 3/2016 a jeho uznesením z 13. decembra\n2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2018\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného\n\nporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\n\nlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)\nv konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 9/2015 a jeho uznesením z 29. februára 2016 (ďalej len\n„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sži 3/2016 a jeho uznesením\nz 13. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“, spolu aj\n„napadnuté uznesenia“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 4. septembra 2014 v súlade\ns § 14 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o slobode informácií“) Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky\n(ďalej len „kancelária národnej rady“) ako povinnej osobe podľa § 2 zákona o slobode\ninformácií žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií.\nKanceláriu národnej rady požiadal o sprístupnenie údajov o majetkových pomeroch\nposlankyne Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“)\nz jej písomného oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových\npomerov, podaného za rok 2013, ktoré umožňujú identifikáciu jej nehnuteľných vecí, a to\n„vlastníctvo nehnuteľnosti vrátane vlastníctva bytu a nebytového priestoru, s uvedením\ndruhu majetku, katastrálneho územia, čísla parcely, čísla listu vlastníctva a podielu v %“.\nDňa 16. septembra 2014 sťažovateľ predmetnú žiadosť o sprístupnenie informácií rozšíril aj\no sprístupnenie uvedených údajov o majetkových pomeroch každého súčasného člena\nVýboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet. Dňa 29. septembra\n2014 bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie o odmietnutí sprístupniť informáciu\nč. KOMO-143-3/2014 z 25. septembra 2014 vydané kanceláriou národnej rady. Toto\nrozhodnutie bolo odôvodnené tým, že „identifikácia nehnuteľných vecí ako vlastníctvo\nnehnuteľnosti vrátane vlastníctva bytu a nebytového priestoru, s uvedením druhu majetku,\nkatastrálneho územia, čísla parcely, čísla listu vlastníctva a podielu v % nie je osobným\núdajom, ktorý možno podľa § 9 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám\nsprístupniť bez súhlasu dotknutej osoby. Ide o osobný údaj a informáciu týkajúcu sa\nsúkromnej sféry tejto osoby, ktorá nesúvisí s výkonom verejnej funkcie alebo úradnou\n\n2\n\nčinnosťou\n\nv zmysle\n\nvyššie\n\nuvedených\n\nustanovení\n\nzákona\n\no slobodnom\n\nprístupe\n\nk informáciám.“. Tieto informácie následne kancelária národnej rady považovala za\nchránený osobný údaj a informáciu o súkromí dotknutej osoby, ktorú nie je možné v zmysle\n§ 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií sprístupniť bez predchádzajúceho písomného\nsúhlasu dotknutej osoby. Proti rozhodnutiu kancelárie národnej rady sa sťažovateľ odvolal.\nO odvolaní sťažovateľa rozhodol vedúci kancelárie národnej rady rozhodnutím č. 34 tak, že\nzrušil rozhodnutie kancelárie národnej rady č. KOMO-143-3/2014 z 25. septembra 2014\na vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie. Dôvodom zrušenia uvedeného rozhodnutia\nbol názor vedúceho kancelárie národnej rady o vecnej nepríslušnosti kancelárie národnej\nrady v spojení s tým, že kancelária národnej rady požadovanými informáciami ani\nnedisponuje. Na základe uvedeného vedúci kancelárie národnej rady rozhodol, že\nsťažovateľova žiadosť o sprístupnenie informácií má byť postúpená vecne príslušnému\norgánu, ktorý požadovanými informáciami disponuje, a to národnej rade a v prvom stupni\njej orgánu, ktorým je Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií\n(ďalej len „výbor pre nezlučiteľnosť funkcií“). Kancelária národnej rady prostredníctvom\nmailu sťažovateľovi oznámila postúpenie žiadosti o sprístupnenie informácií v zmysle\nrozhodnutia č. 34 vedúceho kancelárie národnej rady povinnej osobe, národnej rade a jej\norgánu, výboru pre nezlučiteľnosť funkcií. V súvislosti s týmto postúpením sťažovateľ\n24. októbra 2014 mailom informoval výbor pre nezlučiteľnosť funkcií o tom, že v súlade\ns § 7 ods. 2 zákona o slobode informácií trvá na priamom sprístupnení ním požadovaných\ninformácií. Keďže sťažovateľova žiadosť o sprístupnenie informácií nebola vybavená\nv lehote ôsmich dní v súlade s § 17 ods. 1 zákona o slobode informácií, v nadväznosti na\n§ 18 ods. 3 zákona o slobode informácií tak došlo k vydaniu tzv. fiktívneho rozhodnutia\no odmietnutí poskytnúť informáciu (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Proti tomuto\nfiktívnemu rozhodnutiu o nesprístupnení informácií podal sťažovateľ odvolanie. Výbor pre\nnezlučiteľnosť funkcií svojou nečinnosťou porušil § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií,\nkeď nevydal písomné rozhodnutie. Keďže prvostupňové rozhodnutie neobsahuje výrok,\nodôvodnenie ani poučenie o odvolaní, je nezákonné a nepreskúmateľné. Dňa 9. decembra\n2014 sa uskutočnila 22. schôdza výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ktorej jediným bodom\nprogramu bolo sťažovateľovo odvolanie proti fiktívnemu rozhodnutiu výboru pre\nnezlučiteľnosť funkcií o nesprístupnení informácií. Na tejto schôdzi výbor pre\n\n3\n\nnezlučiteľnosť funkcií svoje fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení informácií nezrušil, ale\nprijal uznesenie, z ktorého vyplýva, že sťažovateľom požadované informácie nesprístupní.\nToto uznesenie sťažovateľ nemohol uviesť v prílohe žaloby podanej krajskému súdu, keďže\nmu nebolo doručené, nebolo v tom čase zverejnené ani na webovom sídle národnej rady\na jeho vedomosť o ňom vyplýva len z toho, že podľa § 58 ods. 2 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku národnej\nrady“) je rokovanie tohto výboru vždy verejné a sťažovateľ sa ho zúčastnil. V zmysle § 19\nods. 2 zákona o slobode informácií platí, že o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby\nrozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Podľa\n§ 22 ods. 1 zákona o slobode informácií sa na konanie podľa tohto zákona použijú\nsubsidiárne všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 58 ods. 1 správneho poriadku\nak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbližšieho\nvyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Podľa\n§ 58 ods. 2 správneho poriadku platí, že o odvolaní proti rozhodnutiu orgánu právnickej\nosoby rozhoduje útvar ustanovený zákonom, a ak ho zákon neustanovuje, útvar určený jej\nštatútom; ak taký útvar nie je, rozhoduje orgán, ktorý ju zriadil alebo založil. Výbor pre\nnezlučiteľnosť funkcií zriadila národná rada na základe § 45 ods. 2 zákona o rokovacom\nporiadku národnej rady. Z uvedeného vyplýva, že druhostupňovým orgánom je národná\nrada. Keďže 13. novembra 2014 podal sťažovateľ výboru pre nezlučiteľnosť funkcií\nodvolanie proti jeho fiktívnemu rozhodnutiu, toto odvolanie malo byť podľa § 19 ods. 3\nzákona o slobode informácií v spojení s § 57 ods. 2 správneho poriadku druhostupňovému\norgánu doručené do 30 dní, t. j. do 13. decembra 2014. V súlade s § 19 ods. 3 zákona\no slobode informácií vydala národná rada ako druhostupňový orgán fiktívne rozhodnutie,\nktorým odvolanie zamietla a napadnuté rozhodnutie potvrdila 28. decembra 2014 (ďalej len\n„druhostupňové rozhodnutie“). Toto fiktívne druhostupňové rozhodnutie bolo sťažovateľovi\ndoručené v zmysle § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií časti vety za bodkočiarkou\n30. decembra 2014. Na základe týchto skutočností podal sťažovateľ krajskému súdu\nv zákonnej lehote podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)\nžalobu o preskúmanie zákonnosti druhostupňového rozhodnutia z dôvodu jeho nezákonnosti\na z dôvodu, že jeho vydaním bol sťažovateľ významne ukrátený na svojich právach, pretože\n\n4\n\ntoto druhostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže ako\ntzv. fiktívne rozhodnutie neobsahuje zákonom predpísané náležitosti ‒ predovšetkým\nodôvodnenie [250j ods. 2 písm. d) OSP ako dôvod na zrušenie rozhodnutia]. Krajský súd\nrozhodol napadnutým uznesením tak, že konanie zastavil. Krajský súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil tým, že národná rada ako taká nemá procesnoprávnu subjektivitu, preto bolo\nkonanie podľa § 104 ods. 1 OSP zastavené. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského\nsúdu odvolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci a tiež to, že sa krajský\nsúd nevyjadril k východiskovému ustanoveniu v celej veci, ktorým je čl. 7 ods. 7 prvá veta\nústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií\nverejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon o ochrane\nverejného záujmu“), čím nedal špecifickú odpoveď na argument rozhodujúci pre\nrozhodnutie. Vo vzťahu k tomuto ústavnému zákonu je napadnuté rozhodnutie krajského\nsúdu podľa sťažovateľa zmätočné a nezrozumiteľné. Najvyšší súd rozhodol o sťažovateľom\npodanom odvolaní tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil. V odôvodnení\nsťažnosti sťažovateľ uviedol, že k porušeniu ním označených práv malo dôjsť „v dôsledku\ntoho, že najvyšší súd mu svojím postupom v predmetnej veci odňal možnosť konať pred\nsúdom, pretože o otázke podstatnej pre rozhodnutie dospel tento súd k nesprávnemu\nprávnemu záveru, podľa ktorého nemôže byť Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre\nnezlučiteľnosť funkcií povinnou osobou v súlade s čl. 7 ods. 7 ústavného zákona č. 357/2004\nZ. z. pre poskytnutie informácie o oznámeniach verejných funkcionárov každej osobe\nspôsobom ustanoveným zákonom č. 211/2000 Z. z.“. Záver, ktorý prijal najvyšší súd a podľa\nktorého je povinnou osobou kancelária národnej rady, je podľa sťažovateľa nesprávny.\nCitujúc relevantnú časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že\nnázor najvyššieho súdu, podľa ktorého by v prípade akceptovania doslovného gramatického\nvýkladu čl. 7 ods. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu správne konanie podľa\nzákona o slobode informácií vykonával útvar, ktorý na uvedené konanie nie je vnútorným\naktom zmocneným, je zjavne neodôvodnený a arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľný a neudržateľný. Interpretácia čl. 7 ods. 7 ústavného zákona o ochrane\nverejného záujmu podaná najvyšším súdom podľa sťažovateľa odporuje zmyslu a účelu\ntejto ústavnej normy a vychádza z doktríny formálneho právneho štátu. Sťažovateľ je toho\nnázoru, že pokiaľ kancelária národnej rady nemá k dispozícii oznámenia verejných\n\n5\n\nfunkcionárov, pretože ich má k dispozícii len výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, nemôže byť\npre účely čl. 7 ods. 7 osobou s povinnosťou poskytnúť tieto oznámenia. „S doktrínou\nmateriálneho právneho štátu nemôže byť v súlade taká interpretácia čl. 7 ods. 7 ústavného\nzákona č. 357/2004 Z. z., podľa ktorej je povinnou osobou subjekt, ktorý nemá oznámenia\nverejných funkcionárov k dispozícii a k dispozícii by ich nemal ani vtedy, keby mu\npovinnosť ich poskytnutia uložil všeobecný súd. S doktrínou materiálneho právneho štátu\nmôže byť v súlade len taká interpretácia čl. 7 ods. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.,\npodľa ktorej má povinnosť poskytnúť informácie o oznámeniach verejných funkcionárov ten\nsubjekt, ktorému sa aj reálne podávajú a disponuje nimi.“ V tejto súvislosti sťažovateľ\npoukazuje aj na zásadu ústavne konformného výkladu, z ktorej vyplýva tiež požiadavka,\naby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne\nvýklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí\nplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických\nalebo právnických osôb (Plz. ÚS 1/08). V ďalšom obsahu sťažnosti sťažovateľ poukázal na\nrelevantnú rozhodovaciu prax ústavného súdu vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ\nzdôraznil, že už v konaní pred krajským súdom, ako aj najvyšším súdom upozorňoval na\nrozhodovaciu prax najvyššieho súdu (sp. zn. 2 Sži 2/2010 z 11. augusta 2010, sp. zn. 8\nSži/21/2014 zo 17. septembra 2015, sp. zn. 3 Sžo/170/2015 z 22. februára 2017, sp. zn. 8\nSžo/9/2015 z 30. marca 2017), podľa ktorej nesprávne označenie žalovaného správneho\norgánu nebráni súdu, aby konal so správne identifikovaným žalovaným, pokiaľ táto\nskutočnosť vyplýva zo samotnej žaloby. Nesprávne, resp. neúplné označenie žalovaného\nsprávneho orgánu nemôže mať za následok zamietnutie žaloby pre nedostatok pasívnej\nlegitimácie na strane správneho orgánu, pokiaľ žaloba obsahuje všetky zákonom predpísané\nnáležitosti (§ 249 ods. 2 OSP), t. j. najmä označenie rozhodnutia správneho orgánu, ktoré\nnapáda, pretože správne, resp. úplné označenie žalovaného správneho orgánu vyplýva z\ntakto označeného rozhodnutia. Ak sa najvyšší súd, ako aj krajský súd nazdávali, že došlo k\nnesprávnemu označeniu žalovaného správneho orgánu, nebránilo im to konať so subjektom,\nktorého považovali za žalovaného, keďže zo žaloby vyplývali všetky relevantné\nskutočnosti.\n\n6\n\n3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nveci na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie označených práv (bod 1) napadnutým\nuznesením krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté\nuznesenia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi\nnáhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu.\nII.\n4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým\nvtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa\n\n7\n\nnamietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia\nalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,\npretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,\nII. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).\n7. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\n8. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach\nfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je\nnevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.\nTieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),\nako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry\nústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na\nspravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu\nzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať\na rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym\nnázorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené\n\n8\n\nprocesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným\nspôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle\nIV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\n9. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na\nním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nz 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,\nbod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych\nzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.\n10. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či\nodôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu signalizuje\npotenciálnu\n\narbitrárnosť\n\nv interpretácii\n\na aplikácii\n\npríslušných\n\nprávnych\n\nnoriem\n\nvzťahujúcich sa na vec sťažovateľa a s tým spojené možné porušenie označených ústavných\npráv sťažovateľa, alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie napadnutých uznesení\na právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu v nich uvedené je sťažnosť zjavne\nneopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať\nporušenie označených ústavných práv sťažovateľa napadnutými uzneseniami krajského\nsúdu a najvyššieho súdu.\n11. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd poukázal na relevantné\nustanovenia právnych predpisov (§ 19, § 103, § 104 ods. 1, § 246c ods. 1 a § 247 ods. 1\nOSP, čl. 72, čl. 86, čl. 89 ods. 1 a 2, čl. 91, čl. 92 ods. 1 a 2 ústavy, § 2 ods. 1 až 4, § 43\nods. 1 a 2 zákona o rokovacom poriadku národnej rady), z ktorých vyvodil právny záver, že\nnárodná rada ako taká nemá procesnoprávnu subjektivitu, preto konanie podľa § 104 ods. 1\n\n9\n\nOSP zastavil. Krajský súd sa nestotožnil ani s názorom sťažovateľa, že národná rada by\nmala byť odvolacím orgánom povinnej osoby v zmysle zákona o slobode informácií, a teda\nnepovažoval za splnenú ani podmienku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Podľa názoru\nkrajského súdu na vzťah výboru a národnej rady nemožno subsidiárne aplikovať správny\nporiadok. V tejto súvislosti krajský súd uviedol: «Je potrebné zdôrazniť, že ústava, pokiaľ\nide o vzťah výboru a Národnej rady Slovenskej republiky konštatuje, že ide o jediné\nkontrolné a iniciatívne orgány Národnej rady a ich vzťah charakterizuje bez akejkoľvek\npodriadenosti či vzťahov inštančnosti medzi nimi. Ich vzťah a postavenie je upravený\nvýlučne ústavou a zákonom č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcii\nverejných funkcionárov (ďalej len ÚZ ). V tomto ústavnom zákone, ako zákone lex specialis\nje jediný náznak „dvojstupňového konania“ len v čl. 10 ods. 1, podľa ktorého rozhodnutie\nprijaté podľa čl. 9 ods. 8 výborom musí schváliť Národná rada Slovenskej republiky\nnajmenej trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov. Národná rada Slovenskej republiky\nschválené rozhodnutie zverejňuje. Inak je o návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru\npodľa čl. 9 ods. 1 písm. b) až d) ÚZ príslušný rozhodovať Ústavný súd Slovenskej republiky,\nteda aj z tohto ustanovenia analogicky vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky nie je\nodvolacím orgánom Výboru a že ich vzťah je bez akejkoľvek podriadenosti.»\nV nadväznosti na sťažovateľom vznesené námietky najvyšší súd považoval za\npotrebné ustáliť, či výbor pre nezlučiteľnosť funkcií môže mať postavenie správneho\norgánu plniaceho úlohy vyplývajúce zo zákona o slobode informácií. V odôvodnení\nnapadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol: «Základnou definíciou správneho orgánu je\nustanovenie § 2 ods. 1 správneho poriadku: „Správnym orgánom je štátny orgán, orgán\núzemnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba,\nktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo\npovinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.“ Právna úprava\npostavenia Výboru pre nezlučiteľnosť funkcií NR SR sa nachádza v ustanovení § 45 ods. 1\nzákona č. 355/1996 Z.z. a zákonom zverenú pôsobnosť, v ktorej koná v ustanovení § 58\ntohoto zákona. Z týchto ustanovení vyplýva, že Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií realizuje\nvýkon svojich kompetencií v oblasti verejnej správy v rámci „konania o návrhu vo veci\nochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov“, ktorého procesné aspekty sú\nupravené v čl. 9 ÚZ. Je možné teda ustáliť, že Výboru pre nezlučiteľnosť funkcií je zverený\n\n10\n\nvýkon verejnej moci v oblasti verejnej správy na úseku tohoto konania a v danom rozsahu je\nlimitovaná aj jeho procesnoprávna subjektivita.\n30. Z článku 7 ods. 7 ÚZ síce vyplýva povinnosť pre orgán, ktorému sa podávajú\noznámenia, čiže Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií NR SR, poskytnúť informácie o týchto\noznámeniach každej osobe spôsobom a v rozsahu ustanovenom zákonom o slobodnom\nprístupe k informáciám, avšak je potrebné pripomenúť, že Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií\nnie je samostatnou právnickou osobou, pričom je kontrolným a iniciatívnym orgánom\nNárodnej rady Slovenskej republiky. V prípade akceptovania doslovného gramatického\nvýkladu by správne konanie podľa ZSI vykonával útvar, ktorý na uvedené konanie nie je\nvnútorným aktom zmocnený. Vzhľadom na uvedený postup, v zmysle ktorého v súlade\ns ustanovením § 6 ods. 2 správneho poriadku vedúci Kancelárie Národnej rady Slovenskej\nrepubliky vydal právny akt, smernicu, ktorá stanovuje postup pri sprístupňovaní informácii\npodľa ZSI a zmocňuje tak organizačný útvar odbor komunikácie s médiami a verejnosťou\nrozhodovať v správnom konaní v prvom stupni, to znamená, že ak je žiadosť o sprístupnenie\ninformácie zaslaná výboru Národnej rady Slovenskej republiky, v správnom konaní koná\nako správny orgán Kancelária Národnej rady prostredníctvom útvarov špecifikovaných\nv smernici. Prijatie doslovného gramatického výkladu by predstavovalo právnu konštrukciu\nnad rámec zákona a zverovalo Výboru pre nezlučiteľnosť funkcií pôsobnosť mimo jeho\nprocesnoprávnu subjektivitu, ktorú má v obmedzenej rovine v rozsahu, práv a povinností\nzverených zákonom. Je potrebné prijať právnu konštrukciu, že pokiaľ ide o ustanovenie čl. 7\nods. 7 ústavného zákona, je osobou povinnou sprístupňovať informácie podľa ZSI Národná\nrada Slovenskej republiky a kancelária.\n... 32. Všeobecnou definíciou povinnej osoby je ustanovenie § 2 ods. 1 ZSI, ktorá\nupravuje povinnosť vymenovaných subjektov sprístupňovať informácie podľa ZSI v rozsahu\nich rozhodovacej právomoci. Pokiaľ uvedené premietneme na Výbor pre nezlučiteľnosť\nfunkcií, limitujúce budú ustanovenia ústavného zákona, ktoré výboru zverujú kompetencie\nrozhodovať v konaní o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu\nzáujmov. Rozhodujúcim kritériom je, že ide o štátne orgány, obce, vyššie územné celky,\nprávnické osoby a fyzické osoby. V danom prípade je potrebné uviesť, že Výbor pre\nnezlučiteľnosť funkcií nemá status ani jedného z nich, nakoľko nie je ani štátnym orgánom,\nale útvarom zriadeným štátnym orgánom a rovnako nie je samostatnou právnickou osobou.\n\n11\n\nPreto uvedené znenie zákona je potrebné preklenúť aplikačnou praxou a v prípade\npovinnosti útvaru štátneho orgánu, ktorý nie je samostatnou právnickou osobou a nemá\nteda štatút povinnej osoby v zmysle ustanovenia § 2 ZSI, je potrebné túto povinnosť stiahnuť\nna orgán, ktorý tento útvar zriadil. Na základe čoho je potrebné dospieť k záveru. Že\npovinnou osobou je Národná rada Slovenskej republiky, ktorej úlohy v spojitosti s jej\npostavením povinnej osoby v zmysle ZSI vykonáva Kancelária Národnej rady Slovenskej\nrepubliky.\n33. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že odmietnutím preskúmania fiktívneho\nrozhodnutia žalovanej z dôvodu nedostatku pasívne legitimácie by došlo k odmietnutiu\nspravodlivosti, túto je potrebné považovať za bezdôvodnú, nakoľko v prípade žalovanej\nnejde o orgán, ktorý má právomoc konať v konaní žalobcu ako žiadateľa o sprístupnenie\ninformácií.\n34. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že krajský súd nepochybil, keď konanie zastavil\nz dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej.»\n12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu\na najvyššieho súdu, ako aj sťažovateľom prezentovanými nosnými úvahami (pozri bod 2,\npozn.) konštatuje, že krajský súd, ako aj najvyšší súd v napadnutých uzneseniach jasne\na zrozumiteľne vyjadrili dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia. Krajský súd\nv napadnutom uznesení primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom\nodôvodnil svoj právny názor týkajúci sa nedostatku procesnoprávnej subjektivity národnej\nrady a nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie. Najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom\nvysvetlil, z akých dôvodov nie je možné považovať výbor pre nezlučiteľnosť funkcií za\npovinnú osobu na sprístupňovanie informácií pre účely zákona o slobode informácií\na z akých dôvodov nie je v prípade národnej rady splnená podmienka pasívnej vecnej\nlegitimácie. Najvyšší súd sa presvedčivým spôsobom vysporiadal aj s interpretáciou\na aplikáciou čl. 7 ods. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Odôvodnenie\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je stručnejšieho rázu, ale je vyčerpávajúce,\nnajvyšší súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov krajského súdu, ale\nsám učinil závery vo veci sťažovateľa. Ústavný súd v skutkových a právnych záveroch\nnapadnutých uznesení nezistil nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich\n\n12\n\narbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd a najvyšší súd nijako\nnevybocili\ň z medzí urcených\ň\ncl.\ň 46 ústavy a cl.\ň 6 ods. 1 dohovoru, ústavne akceptovatelným\ň\nspôsobom odôvodnili skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikovali a interpretovali\npríslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom. Z ústavnoprávneho\nhľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutých uznesení\nkrajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené na základe ich\nvlastných myšlienkových postupov a hodnotení a nevykazujú znaky svojvôle. Ústavný súd\nnie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,\nIII. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu\na najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť\nďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.\n13. Napokon skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu a najvyššieho\nsúdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti\nalebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného\nsúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu\nochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí\nrozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich\ndôvodov a námietok.\n14. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti\nmedzi posudzovanými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a namietaným\nporušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Závery krajského súdu a najvyššieho súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup\nkrajského súdu a najvyššieho súdu v namietaných konaniach je teda nutné považovať za\nvýraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený\nv tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 18. júla 2018\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "Národná rada Slovenskej republiky-výbor"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 1279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:933c0239-7912-4bbe-9f03-fcff51781745"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:62219be0-7cfc-4d8e-8884-ed8dcba1385d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/98 z 5. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-05", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": []}